Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 9, 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/129/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125365154
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6125365154.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej
a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci navrhovateľa: A. A.
B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. X. XXXX XXX/X, XXX XX D. E., a osôb, ktoré majú v čase začatia
konania o potvrdení vydržania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo vecné
právo k nehnuteľnosti, ktorej sa konanie o potvrdení vydržania týka: 1/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale

bytom G. XXXX/XX, XXX XX H. H., 2/ I. F. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXXX/XX, XXX XX H.
H., 3/ A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom ul. X. XXXX XXX/X, XXX XX D. E., 4/ Lesy Slovenskej
republiky,štátnypodnik,sosídlomNámSNPč.8,97566BanskáBystrica,IČO:36038351,5/Slovenský
pozemkovýfond,sosídlomBúdkova36,81715Bratislava,IČO:17335345,onávrhunazačatiekonania
o potvrdení vydržania nehnuteľností, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 21Vyd/1/2025 zo dňa 17.11.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 21Vyd/1/2025 zo dňa 17.11.2025 p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým uznesením súd návrh navrhovateľa na začatie konania o potvrdení vydržania
zamietol (výrok I.). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok

na náhradu trov konania (výrok II.).
Súd prvej inštancie rozhodoval o návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal potvrdenia vydržania
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedených Okresným úradom Banská Bystrica, katastrálny odbor,
evidovaných pre okres H. H., obec D. E., katastrálne územie D. E., zapísaných na LV č. XXXX ako
parcela registra „C“, evidovaná na katastrálnej mape s parc. č. XXX o výmere 454 m2, druh pozemku
zastavaná plocha a nádvorie a ako byt č. X umiestnený na X. poschodí, označenie vchodu X. I.

X, orientačné číslo XXX, nachádzajúci sa v obytnom dome so súpisným číslom XXX, postavenom
na pozemku parc. č. XXX s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu
a spoluvlastníckym podielom k pozemku o veľkosti XXXX/XXXXXX a nehnuteľností vedených Okresným
úradom Banská Bystrica, katastrálny odbor, evidovaných pre okres H. H., obec D. E., katastrálne územie
D.E.,zapísanýchnaLVč.XXXXakoparcelaregistra„C“,evidovanánakatastrálnejmapesparc.č.XXX/
XX o výmere 66 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie a ako parcela registra „C“, evidovaná

na katastrálnej mape s parc. č. XXX/XX o výmere 19 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie.
Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že predmetný byt a súvisiace nehnuteľnosti pôvodne patrili jeho
matke L. B., ktorá ich nadobudla do svojho výlučného vlastníctva na základe prevodu vlastníctva bytu
podľa zákona č. 182/1993 Z. z., pričom vklad vlastníckeho práva bol povolený v roku 2001. Navrhovateľ
tvrdil, že ešte počas života matky v predmetnom byte býval, a po jej úmrtí dňa XX.XX.XXXX v užívaní
pokračoval bez prerušenia. Podľa jeho tvrdení predmetný byt po smrti matky fakticky prevzal, staral

sa oň a vykonával v ňom všetky bežné údržbové úkony a platil s ním spojené náklady. Navrhovateľ
ďalej uviedol, že po smrti matky prebehlo dedičské konanie, v ktorom sa on a jeho brat F. B. dohodli,že výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností bude F. B.. Tvrdil, že dôvodom tejto dohody bolo
predovšetkým to, že navrhovateľ mal v tom období finančné záväzky a nechcel, aby bol majetok
vedený na jeho meno. Podľa navrhovateľa so svojim bratom uzavrel ústnu dohodu, na základe ktorej

mal byt naďalej užívať, kým jeho brat mal byt iba formálne vlastniť. Ako ďalej tvrdil, jeho brat F.
B. v roku 2011 previedol spoluvlastnícky podiel 1/2 k predmetnému bytu na F. J., pričom súčasťou
tohto právneho úkonu bolo aj zriadenie vecného bremena doživotného bývania a užívania v prospech
navrhovateľa. Navrhovateľ uviedol, že zriadenie vecného bremena podľa jeho názoru korešpondovalo
s rodinnou dohodou, podľa ktorej mal mať zabezpečené doživotné užívanie bytu. Navrhovateľ uviedol,

že po smrti svojho brata F. B. dňa 16.02.2018 sa k predmetným nehnuteľnostiam neprihlásil žiaden
z dedičov, nikto mu ich užívanie nespochybnil, a on ostal ich výlučným faktickým užívateľom. Tvrdil,
že byt užíva nepretržite, pokojne, nerušene a verejne už viac ako pätnásť rokov, správa sa k nemu
ako k vlastnému, vykonáva rekonštrukcie a modernizácie (výmenu okien, rekonštrukciu bytového jadra,
kúpeľne a kuchyne), hradí všetky platby spojené s jeho prevádzkou a má v ňom zriadený trvalý pobyt.
Podľa jeho vyjadrenia sa tak správal v presvedčení, že mu byt patrí. Navrhovateľ tiež poukázal na

konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 16C/40/2022, v ktorom podľa jeho slov
súd nevyriešil otázku jeho vlastníckeho práva, ale len konštatoval, že nie je zapísaný ako vlastník v
katastri nehnuteľností. Navrhovateľ tvrdil, že jeho faktické užívanie spĺňa podmienky vydržania podľa
§ 134 Občianskeho zákonníka a domáhal sa, aby súd potvrdil, že vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam nadobudol vydržaním.

Súd prvej inštancie v odôvodnení uznesenia poukázal na to, že konanie o potvrdení vydržania je konanie
o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu. V zásade možno konštatovať, že konanie o potvrdení vydržania prebieha v dvoch fázach.
Úvodnú fázu konania definujeme ako konanie pred vydaním vyzývacieho uznesenia a následne, po
splnení zákonných podmienok nastáva druhá fáza konania, po vydaní vyzývacieho uznesenia. V prvej

fáze konania súd skúma splnenie procesných podmienok a to, či navrhovateľ osvedčil nadobudnutie
vlastníckeho práva, resp. práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, k nehnuteľnosti vydržaním. Po
splnení podmienok stanovených zákonom a osvedčením potrebných skutočností súd pristúpi k vydaniu
vyzývacieho uznesenia, teda k druhej fáze konania.
Návrh na začatie konania o potvrdení vydržania musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa

§ 25 CMP, a zároveň aj osobitné náležitosti upravené v § 359d ods. 2 CMP. Podľa § 359d ods. 2 CMP
okremvšeobecnýchnáležitostípodaniajepotrebnéopísaťskutočnosti,zktorýchvyplýva,ženavrhovateľ
splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (resp. práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu) vydržaním, označiť nehnuteľnosť podľa údajov z katastra nehnuteľností a označiť
deň, kedy navrhovateľ nadobudol tvrdené právo vydržaním. Tieto skutočnosti však navrhovateľ zároveň

musí aj osvedčiť. Z navrhovateľom opísaných a osvedčených skutkových tvrdení musí bez pochybností
vyplývať kumulatívne splnenie štyroch predpokladov vydržania nehnuteľnosti a to: 1., spôsobilosť
predmetu držby, 2., oprávnenosť držby, 3., dĺžka doby držby v trvaní 10 rokov a 4., nepretržitosť
držby. Podmienkou vydržania teda je oprávnená držba spôsobilej veci trvajúca po zákonom stanovenú
vydržaciu dobu.

Súd po preskúmaní návrhu, priložených listín, verejných registrov a po vyžiadaní príslušných súdnych
spisov dospel k nasledovným skutkovým zisteniam. Z pripojených dokladov, ako aj z obsahu spisu
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16C/40/2022 a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 13Co/91/2024 zo dňa 31.01.2025 vyplynulo, že predmetom návrhu je byt č. X v bytovom
dome súp. č. XXX, postavenom na parcele registra „C“ KN č. XXX v obci D. E., zapísaný na liste

vlastníctva č. XXXX, vrátane spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a zariadeniach domu
a na priľahlom pozemku. Pôvodnou vlastníčkou predmetného bytu bola L. B., ktorá byt nadobudla do
výlučného vlastníctva na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu uzavretej v roku 2000 so Správou
bytov,s.r.o.,pričomvkladvlastníckehoprávabolpovolenýdňa31.01.2001.PojejsmrtidňaXX.XX.XXXX
bolovedenédedičskékonanie,vktorombolbytzaradenýdoaktívdedičstva.Zdedičskéhospisuvyplýva,

že dedičmi boli navrhovateľ A. A. B. a F. B.; predmetný byt nadobudol na základe dedičskej dohody a
následného rozhodnutia o dedičstve F. B. ako výlučný vlastník. Následne F. B. previedol spoluvlastnícky
podiel vo veľkosti 1/2 na F. J. (manželku navrhovateľa), pričom v prospech navrhovateľa bolo zriadené
vecné bremeno doživotného bývania a užívania podľa § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka. Vecné
bremeno je riadne zapísané na liste vlastníctva č. XXXX. Zo zápisu na liste vlastníctva jednoznačne

vyplýva, že navrhovateľ nie je vlastníkom predmetného bytu, ale iba osobou oprávnenou z vecného
bremena bývania a užívania. Súd ďalej zistil, že navrhovateľ v byte dlhodobo býva, má tam zriadený
trvalý pobyt a fakticky ho užíva. Z listov vlastníctva však vyplýva, že vlastnícke právo k bytu bolo
po smrti poručiteľky riadne a právoplatne nadobudnuté inými osobami (najprv F. B., následne ďalšímispoluvlastníkmi), a že navrhovateľ nie je zapísaný ako vlastník žiadnej z nehnuteľností, ktorých sa
návrh týka. Užívanie bytu navrhovateľom vyplýva z práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, nie
z vlastníckeho titulu. Súd prihliadol aj na skutočnosť, že vzťahy medzi podielovými spoluvlastníkmi

predmetných nehnuteľností boli už právoplatne riešené v konaní o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva vedenom Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 16C/40/2022, v ktorom bolo
rozhodnuté o zrušení spoluvlastníctva predajom nehnuteľností. Hoci predmetom uvedeného konania
nebolo určovanie vlastníckeho práva navrhovateľa, jeho výsledkom bolo potvrdenie vlastníckeho stavu
zapísaného v katastri nehnuteľností a súd v ňom výslovne konštatoval, že navrhovateľ vlastníkom

predmetných nehnuteľností nie je. Toto rozhodnutie bolo následne potvrdené rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/91/2024. Uvedenými rozhodnutiami bol teda vlastnícky stav medzi
dotknutými osobami záväzne ustálený a navrhovateľovi bol jednoznačne popretý akýkoľvek vlastnícky
titul k predmetným nehnuteľnostiam.
Na základe zisteného skutkového stavu sa súd zaoberal otázkou, či sú v prípade navrhovateľa splnené
zákonné podmienky na potvrdenie vydržania vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam podľa

§ 134 Občianskeho zákonníka. Pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním musia byť kumulatívne splnené
štyri základné predpoklady: existencia spôsobilého predmetu vydržania, oprávnená držba, dobrá viera
držiteľaanepretržitosťdržbypozákonomstanovenejdobe.Súdnemalpochybnostiotom,žepredmetné
nehnuteľnosti sú spôsobilým predmetom vydržania, a že navrhovateľ ich fakticky užíva dlhší čas.
Spornou však ostala zásadná otázka, či ide o oprávnenú držbu založenú na dobrej viere, a či vôbec

môže dôjsť k vydržaniu vlastníctva v situácii, keď vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam bolo
počas celého rozhodného obdobia nespochybniteľne vedené v prospech iných osôb. Z listu vlastníctva
č. XXXX jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ nie je vlastníkom predmetného bytu; je iba oprávnenou
osobou z vecného bremena doživotného bývania a užívania bytu, ktoré bolo zriadené na základe
právneho úkonu vlastníkov. Právnym základom užívania bytu navrhovateľom je vecné bremeno, nie

výkon držby spôsobilej viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho
súdu SR držba vykonávaná na základe vecného bremena nie je držbou spôsobilou viesť k vydržaniu,
keďže jej právny základ je odvodený od iného vecného práva, nie od presvedčenia o vlastníctve.
Osoba, ktorá nehnuteľnosť užíva na základe vecného bremena, nie je držiteľom ako vlastník, ale
iba oprávneným užívateľom; takéto užívanie nemôže založiť oprávnenú držbu smerujúcu k vydržaniu.

Dobrá viera ako podmienka vydržania musí vyplývať z okolností prípadu. Nestačí, ak je držiteľ iba
subjektívne presvedčený, že je vlastníkom; jeho presvedčenie musí byť objektívne opodstatnené. V
tomto prípade mal navrhovateľ od počiatku jasnú a nespochybniteľnú vedomosť o tom, že vlastníkom
bytu je iná osoba – najprv jeho brat F. B., neskôr ďalší nadobúdatelia, čo vyplýva aj zo samotného
zriadenia vecného bremena v jeho prospech. Už toto zriadenie vecného bremena je objektívnym

potvrdením skutočnosti, že navrhovateľ nebol vlastníkom, ale iba oprávneným užívateľom. Navrhovateľ
preto objektívne nemohol byť v dobrej viere o svojom vlastníctve. Súd ďalej prihliadol na skutočnosť,
že vlastnícky stav predmetných nehnuteľností bol počas rozhodného obdobia opakovane potvrdený aj
v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 16C/40/2022, v ktorom sa
rozhodovalo o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva medzi vtedy zapísanými vlastníkmi

– F. B. a F. J.. Hoci predmetom tohto konania nebolo určovanie vlastníckeho práva navrhovateľa, súd
v ňom vychádzal z nespochybniteľného vlastníckeho stavu preukázaného listami vlastníctva, podľa
ktorého navrhovateľ nevystupoval ako vlastník predmetných nehnuteľností. Tento vlastnícky stav bol
následne potvrdený v odvolacom konaní rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp.
zn. 13Co/91/2024. Tieto rozhodnutia preto potvrdzujú existujúci vlastnícky stav, ktorý je v priamom

rozpore s tvrdením navrhovateľa, že by mu malo patriť vlastnícke právo vydržaním. Za existencie takto
preukázaného a súdmi akceptovaného vlastníckeho stavu nemožno uznať, že navrhovateľ bol v dobrej
viere o svojom vlastníctve. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že podmienka oprávnenej držby
a dobrej viery nebola splnená, a preto nemohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam.

O trovách konania rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku.

2. V zákonom stanovenej lehote proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca,
v ktorom namietal, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré sú potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, a na základe vykonaných dôkazov (predložených príloh návrhu) súd dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal
aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Poukázal, že v bode 2. odôvodnenia uznesenia je nesprávne
uvedené rodné meno jeho matky L. B., G. I., keď rodné meno jeho matky je I.. Tiež nesprávne súd v bode
12. odôvodnenia uviedol, že L. B. uzavrela zmluvu o prevode vlastníctva družstevného bytu so Správoubytov,s.r.o.,pričomtátouzavrelazmluvusoStavebnýmbytovýmdružstvomH.H.,čopodľanavrhovateľa
predstavuje nesprávne zistenie skutkového stavu veci na základe vykonaných dôkazov. Namietal,
že súd prvej inštancie začiatok a plynutie, respektíve aj uplynutie vydržacej doby bližšie v odôvodnení

nepopisuje, takže nie je jasné, ktorú dobu oprávnenej držby súd posudzoval z pohľadu založenia dobrej
viery, a ktoré „celé rozhodné obdobie“ súd posudzoval, keď vlastnícke právo k nehnuteľnostiam malo byť
vedené v prospech iných osôb, a tento vlastnícky stav, o ktorom mal navrhovateľ nepochybne vedomosť,
bol opakovane potvrdený v súdnom konaní na OS BB pod sp. zn. 16C/40/2022 a v odvolacom konaní
na KS BB pod sp. zn. 13Co/91/2024. Navrhovateľ označil vo svojom návrhu za deň, keď nadobudol

vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním dátum 31.12.2007. Podľa navrhovateľa
aj z bodu 2. uznesenia súdu vyplýva, že súd ukončil historickú existenciu držby bytu a súvisiacich
nehnuteľností pôvodne patriacich matke navrhovateľa L. B. pri formalizovanom akte z roku 2001,
kedy matka navrhovateľa nadobudla predmetné nehnuteľnosti na základe prevodu vlastníctva bytu
podľa zákona č. 182/1993 Z. z. vkladom vlastníckeho práva povoleným v roku 2001. Poukázal na
to, že v predmetnom byte býval už počas života matky, a to od roku 2006, kedy osobne začal s jej

doopatrovaním na základe rodinnej dohody z marca 2006. Navrhovateľ mal v predmetnom byte odo
dňa 19.10.2007 aj trvalý pobyt, čo trvá až dodnes. Po úmrtí matky predmetný byt fakticky prevzal, staral
sa oň ako vlastník (vykonával aj bežné údržbové úkony, platil náklady spojené s užívaním bytu). Po
úmrtí matky dňa XX.XX.XXXX pokračoval v užívaní bytu bez prerušenia, stal sa jeho výlučným faktickým
užívateľom aj po zriadení vecného bremena doživotného bývania a užívania v prospech navrhovateľa,

ktoré korešpondovalo s rodinnou dohodou (t.j. dohodou o doopatrovaní z marca 2006), a podľa ktorej
mal mať navrhovateľ takto zabezpečené doživotné bývanie a užívanie bytu číslo X vzhľadom na jeho
finančné záväzky v tom období, a že tento byt užíva nepretržite, pokojne a nerušene a verejne už viac
ako 15 rokov. Zdôraznil, že navrhovateľ v návrhu označil za deň nadobudnutia vlastníctva predmetných
nehnuteľností dátum XX.XX.XXXX, t.j. deň po úmrtí navrhovateľovej matky L. B., a teda súd bol povinný

posudzovať, či navrhovateľ splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam vydržaním k označenému dňu navrhovateľa v návrhu, t.j. ku dňu XX.XX.XXXX. Podľa
navrhovateľa súd neposudzoval zákonné podmienky vydržania u navrhovateľa ku dňu XX.XX.XXXX,
ale k nejakému inému dňu, ktorý súd nekonkretizuje, čo vyplýva z opisu skutkových zistení. Z týchto
dôvodov podľa navrhovateľa súd nesprávne zistil skutkový stav (aj ohľadom oprávnenej držby matky

navrhovateľa), nesprávne posúdil dobrú vieru navrhovateľa, a nesprávne zohľadnil aj následné úkony
vykonané po XX.XX.XXXX. Nedostatočne zohľadnil všetky dôkazy, nesprávne posúdil účinok vydržania,
lebo sa sústredil na obdobie po XX.XX.XXXX, a ignoroval, že vlastnícke právo vzniklo vydržaním
právoplatne už k XX.XX.XXXX (nezávisle od zápisu v katastri). Podľa navrhovateľa práve tento dátum je
právny základ, od ktorého vznikol vlastník (navrhovateľ) spôsobom „ex lege““ (zo zákona), s poukazom

na ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s nesprávnymi údajmi vo veci nadobudnutia
predmetných nehnuteľností pôvodnou vlastníčkou L. B. od SBD BB je významnejšou nesprávnosťou
to, že súd v odôvodnení doručeného uznesenia neuviedol právno - historický stav pred prevodom
bytu (od SBD BB na L. B.), teda neuviedol, že predmetný byt bol pôvodne družstevným bytom, a
L. B. bola jeho oprávnenou držiteľkou (nájomníčkou) minimálne od XX.XX.XXXX (t.j. od smrti svojho

manžela). Súd neúplne a selektívne posúdil skutkový stav, čo bolo spôsobilé viesť k mylnému právnemu
záveru o absencii započítania držby predmetných nehnuteľností pred rokom 2001, kedy sa pôvodná
nájomníčka a členka SBD BB stala výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností. Súd konštatoval
oprávnenú držbu u pôvodnej vlastníčky L. B. len od roku 2001 (na základe vyššie uvedenej zmluvy z roku
2000), pričom opomenul, že § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka umožňuje navrhovateľovi si do 10-

ročnej nepretržitej držby predmetných nehnuteľností taktiež započítať aj dobu, po ktorú mal byt číslo
X v oprávnenej držbe právny predchodca navrhovateľa, t.j. jeho matka L. B. (pôvodná vlastníčka). Ak
bola matka navrhovateľa oprávnenou držiteľkou od XX.XX.XXXX, potom súd mal skúmať, či jej držba
bola oprávnená, či navrhovateľ mohol si jej držbu započítať, a či vydržacia doba uplynula k dátumu
XX.XX.XXXX, ktorý navrhovateľ v návrhu označil za deň, kedy splnil zákonné predpoklady vydržania.

Súd však tieto skutočnosti neskúmal (neposudzoval). Súd uviedol len posudzovanie zmluvy o prevode
bytu, ale neuviedol nič o posudzovaní oprávnenej držby bytu pôvodnou vlastníčkou pred rokom 2001.
Neuviedol ich hodnotenie, ani nezdôvodnil, prečo niektoré dôkazy nepovažoval za relevantné, čím
sa dopustil nesprávneho procesného postupu podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) a f) CSP. Na základe
vykonaných dôkazov - zmluvy o prevode družstevného bytu v roku 2000, súd dospel k nesprávnemu

skutkovému zisteniu vo veci oprávnenosti držby nehnuteľnosti navrhovateľom, ktorú nepovažoval
za držbu spôsobilú viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva, avšak na základe úkonov po XX.XX.XXXX,
čo je podľa navrhovateľa nesprávne. Namietal aj právne posúdenie v zmysle § 365 ods. 1 písm. h)
CSP, keď súd neposudzoval splnenie zákonných predpokladov vydržania ku dňu XX.XX.XXXX,opakujúc, že jeho matka L. B. držala vec oprávnene odo dňa XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, teda
po dobu presahujúcu zákonné vydržacie obdobie. Navrhovateľ pokračoval bez prerušenia (prebral
držbu), t.j. bezprostredne po smrti matky L. B., s ktorou spoločne býval v byte od marca 2006,

a preto podľa navrhovateľa ide o prípustný základ pre započítanie predchádzajúcej oprávnenej držby
do doby potrebnej na vydržanie podľa § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Podľa navrhovateľa
ako nadbytočné sa javí zaoberať sa dedičským konaním, ktoré prebehlo dňa 12.03.2008, a teda
aj dedičskou dohodou, na základe ktorej predmetný byt nadobudol brat navrhovateľa F. B., respektíve
prevodom spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 1/2 na I. F. J. (vtedajšiu družku a terajšiu manželku

navrhovateľa), a tiež zriadením vecného bremena na základe zmluvy zo dňa 11.03.2009, uvádzajúc,
že všetky tieto úkony a skutočnosti sa udiali po XX.XX.XXXX, M. už po dátume nadobudnutia vlastníctva
predmetných nehnuteľností navrhovateľom. Zdôraznil, že dedičská dohoda zo dňa 12.03.2008 nemohla
a nemá právny účinok na vlastnícke právo navrhovateľa, pretože vlastníctvo navrhovateľa vydržaním
vzniklo zo zákona k XX.XX.XXXX.
Vo vzťahu k trovám konania navrhol, aby súd pri priznávaní postupoval podľa § 55 CMP, nakoľko s

ohľadom na okolnosti prípadu vo veci samej sa javí ako spravodlivé nahradiť navrhovateľovi vzniknuté
trovy.
Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a rozhodnutie alebo, aby vydal vyzývacie uznesenie stanovujúce ďalší postup.

3. V dôsledku odvolania podaného navrhovateľom, krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) vec preskúmal v medziach daných
ustanovením § 65 a 66 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok - ďalej „CMP“,
a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario uznesenie súdu
prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

4. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

5. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Na základe podaného odvolania navrhovateľa v rozsahu podaného odvolania, a po preskúmaní
uznesenia súdu prvej inštancie s prihliadnutím na obsah spisu a konania, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu súdu prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie na základe
zisteného skutkového stavu v odôvodnení uznesenia skonštatoval skutkový stav veci správne,
so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. Preskúmaním veci zároveň
odvolací súd dospel k názoru, že súd prvej inštancie vo veci vykonal aj správne právne hodnotenie
a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie

má náležitosti v zmysle § 236 CSP. S prihliadnutím na rozsah odvolania navrhovateľa a obsah odvolania
navrhovateľa, odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané
odvolanie navrhovateľa dôvodné nie je a nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie považuje za vecne správne. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania
v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.

7. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd považuje uznesenie súdu prvej
inštancie za vecne správne ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia. Zároveň v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie uznesenia súdu prvej inštancie.

8. K námietkam, ktoré boli obsiahnuté v odvolaní navrhovateľa, keď namietal, že súd nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
posúdenia veci, a zároveň namietal aj jeho nepreskúmateľnosť, odvolací súd uvádza, že ani jedna
z týchto námietok dôvodná nie je. Pokiaľ v konkrétnostiach navrhovateľ namietal nesprávnosť uvedenia

rodného priezviska pôvodnej vlastníčky predmetného bytu L. B. s tým, že jej rodné meno je v odôvodnení
uznesenia v bode 2. uvedené nesprávne ako I., pričom jej rodné priezvisko je I., a tiež namietal,
že zmluvu o prevode vlastníctva k predmetnému bytu číslo X jeho matka neuzavrela so Správou
bytov, s.r.o., ale so D. H. N. H. H., odvolací súd uvádza, že tieto námietky navrhovateľa sú sícesprávne -vyplývajúce z obsahu spisu, avšak nie sú spôsobilé na konštatovanie, že by súd uvádzajúc
tieto chybné údaje nesprávne zistil skutkový stav podstatný pre rozhodnutie. Zároveň tieto chybne
uvedené údaje nemajú žiaden vplyv na právne posúdenie veci berúc do úvahy skutkový stav vyplývajúci

z listín, ktoré sú obsahom súdneho spisu. Navrhovateľ namietal, že súd bližšie nepopisuje začiatok
a plynutie, respektíve uplynutie vydržacej doby, a tiež, že súd nekonkretizoval, ktoré rozhodné obdobie
súd posudzoval, poukazujúc na to, že v návrhu označil za deň, kedy nadobudol vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním dátum XX.XX.XXXX tvrdiac, že súd prvej inštancie pochybil,
keď neuviedol právno - historický stav pred prevodom bytu (od SBD BB na L. B. v roku 2000), teda

neuviedol, že predmetný byt bol pôvodne družstevným bytom, a L. B. bola jeho oprávnenou držiteľkou
(nájomníčkou)minimálneodXX.XX.XXXX(t.j.jeodsmrtisvojhomanžela),snámietkou,žesúdsamohol
dopustiť mylného právneho záveru o absencii započítania držby predmetných nehnuteľností pred rokom
2001, keď sa pôvodná nájomníčka a členka SBD stala výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností,
a zároveň namietal, že súd opomenul, že § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka umožňuje navrhovateľovi
si do 10- ročnej nepretržitej držby predmetných nehnuteľností taktiež započítať aj dobu, po ktorú mal

byt číslo X v oprávnenej držbe právny predchodca navrhovateľa poukazujúc na to, že navrhovateľ byt
užíval už od roku 2006, keď v byte býval spolu s matkou a tento užíval aj po smrti matky; odvolací
súd k tejto námietke uvádza, že bolo bez právneho významu posudzovať otázku dobromyseľnosti
a plynutia vydržacej doby matkou navrhovateľa, keďže aj zo skutkových tvrdení navrhovateľa v návrhu
a pripojených písomných dôkazov vyplýva, že matka navrhovateľa užívala predmetné nehnuteľnosti

(byt a príslušenstvo) ako členka a nájomníčka družstevného bytu, čo vylučovalo dobromyseľnosť vo
vzťahu k vzniku vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. Tieto nehnuteľnosti
matka navrhovateľa nadobudla do vlastníctva na základe iného titulu, ako vydržania, a to na základe
zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu uzatvorenej podľa zákona č. 42/1992 Z. z. o úprave
majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov,

zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení zákona č. 152/1995 Z. z.,
zákona č. 158/1998 Z. z. a zákona č. 173/1999 Z. z., na základe ktorej zmluvy Stavebné bytové družstvo
Banská Bystrica, IČO: 00 170 071 ako predávajúci previedol vlastníctvo bytu číslo X bytového domu
súpisné č. XXX na ulici X. I. X O. D. E. a príslušného spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu na pozemku KN XXX v k. ú. D. E. na L. B., rodenú I., ako nadobúdateľa

s tým, že prevádzajúci previedol na nadobúdateľa predmet prevodu do výlučného vlastníctva. Nemohlo
teda dôjsť k započítaniu akejkoľvek držby predmetných nehnuteľností matkou navrhovateľa, keďže táto
predmetné nehnuteľnosti (družstevný byt s príslušenstvom) užívala ako nájomníčka a členka družstva,
ktoré užívanie nie je spôsobilé mať za následok vydržanie vlastníckeho práva. Z týchto dôvodov sa
preto aj odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie

v bode 12. až 13. odôvodnenia uznesenia súdu prvej inštancie, a podľa názoru odvolacieho súdu súd
prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že podmienka oprávnenej držby a dobrej viery nebola
splnená, a preto nemohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. V tejto
súvislosti odvolací súd k námietke navrhovateľa spočívajúcej v tom, že súd prvej inštancie mal započítať
navrhovateľom tvrdenú oprávnenú držbu od XX.XX.XXXX, t.j. od smrti manžela matky navrhovateľa

namietajúc, že súd prvej inštancie sa touto okolnosťou nezaoberal a nevysporiadal sa s ňou, poukazuje
na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003, v ktorom ústavný súd
vyslovil názor, že „všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
aprávnyzákladrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“, pričom odvolací súd
poukazuje na už vyššie uvedené odôvodnenie. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie
vo veci na základe skutkového stavu vyplývajúceho z obsahu spisu, ktorý konštatoval v odôvodnení

rozhodnutia vykonal správne právne posúdenie.
Odvolací súd uvádza, že pokiaľ navrhovateľ v podanom odvolaní poukazoval na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s prihliadnutím na skutkový stav v súdenej veci, tieto rozhodnutia
najvyššieho súdu nie je možné aplikovať na predmetnú vec z dôvodu iného skutkového stavu.
Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým návrh navrhovateľa na začatie konania

o potvrdení vydržania zamietol, považuje za vecne správne, pričom súd prvej inštancie zároveň
dostatočným spôsobom odôvodnil obidva výroky rozhodnutia - odvolaním napadnutého uznesenia,
a preto odvolací súd postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP uznesenie súdu prvej inštancie z dôvodu
vecnej správnosti potvrdil.9. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP
a § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento

zákon neustanovuje inak. Z dôvodu, že Civilný mimosporový poriadok, ktorý upravuje konanie
opotvrdenívydržania,neobsahujeosobitnéustanovenieonáhradetrovtakéhotokonania,bolopotrebné
na rozhodnutie o trovách konania aplikovať ustanovenie § 52 CMP, a preto odvolací súd o trovách
odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

10. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).