Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. február 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/50/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8418202134
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8418202134.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov
senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. D. XX, XXX XX C. D., 2/ E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XX, XXX XX C. D., obaja právne
zastúpení doc. JUDr. Jozef Tekeli & Associates, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Hlavná 25,
Košice- Staré mesto, IČO: 52 651 258, proti žalovaným: 1/ G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, XXX

XX J. J. K., 2/ H. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, XXX XX J. J. K., o zriadenie vecného bremena
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad KK-4C/23/2018-408
zo dňa 16.05.2025, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku IV. o trovách konania.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia 1/ a 2/ žalobou doručenou Okresnému súdu Kežmarok dňa 25.09.2018 po pripustení
konečnej zmeny petitu uznesením zo dňa 28.11.2023 žiadali, aby súd zriadil vecne bremeno v znení
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a priznal im náhradu trov konania.

2. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol cit.:

„I. Súd z r i a ď u j e v prospech žalobcov 1/ a 2/ ako vlastníkov bytu č. X bytového domu so súpisným
číslom XX postaveného na pozemku parcela č. D. XXX/XX, katastrálne územie C. D., zapísaného na
liste vlastníctva č. XXX, vedenom L. M. D., katastrálnym odborom pre katastrálne územie C. D., obec
C. D., okres D. právo prechodu a prejazdu zodpovedajúce vecnému bremenu k pozemku žalovaných
1/ a 2/ parcela č. D. C. XXX/XX zastavaná plocha a nádvorie, katastrálne územie C. D., obec C. D.,

zapísanom na liste vlastníctva č. XXX, vedenom L. M. D. katastrálny odbor, v rozsahu dielu č. X o výmere
45 m2 podľa geometrického plánu č. XXX/XXXX N. O. XX.XX.XXXX vyhotoveného geodetom H. P.,
autorizačne overeného Q. R. S. dňa XX.XX.XXXX, úradne overeného L. M. D. dňa XX.XX.XXXX pod
číslom T./XXXX.

II. Žalovaní 1/ a 2/ s ú p o v i n n í strpieť a umožniť právo prechodu a prejazdu v prospech žalobcov

1/ a 2/ ako vlastníkov bytu č. X bytového domu so súpisným číslom XX, postaveného na pozemku
parcela č. D. XXX/XX, katastrálne územie C. D. zapísaného na liste vlastníctva č. XXX vedenom L. M.
D., katastrálnym odborom pre katastrálne územie C. D., obec C. D., okres D. cez pozemok parcela č.
D. C. XXX/XX zastavaná plocha a nádvorie, katastrálne územie C. D., obec C. D., zapísaný na liste
vlastníctva č. XXX, vedený L. M. D., katastrálnym odborom pre katastrálne územie C. D., obec C. D.,
okres D. v rozsahu dielu č. X o výmere 45 m2 podľa geometrického plánu C. XXX/XXXX

N. O. XX.XX.XXXX vyhotoveného geodetom H. P., autorizačne overeného Q. R. S. dňa XX.XX.XXXX,
úradne overeného L. M. D. dňa XX.XX.XXXX pod číslom T./XXXX.III. Žalobcovia 1/ a 2/ s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne uhradiť ako náhradu za zriadenie vecného
bremena žalovaným 1/ a 2/ odplatu vo výške 1.358,94 eur.

IV. Žalobcom 1/ a 2/ p r i z n á v a voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, o výške ktorého po právoplatnosti rozsudku rozhodne súd samostatným uznesením.“

3. Súd prvej inštancie vo veci rozhodoval v zmysle ustanovenia § 151n ods. 1,2 OZ, § 151o ods. 1, 2

a 3 OZ, § 255 ods. 1, 2 CSP, § 262 ods. 1, 2 CSP a § 257 CSP.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia sa v spore domáhajú zriadenia
vecného bremena na pozemkoch žalovaných spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu v prospech
vlastníkov bytu č. X bytového domu súp. č. XX a garáže zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, k.
ú. C. D., keďže nemajú inú možnosť prístupu k svojim nehnuteľnostiam. Právnym záujmom žalobcov,

ktorým bol právny dôvod žaloby vymedzený, bola požiadavka, podstata ktorej vychádza z oprávnenia
žalobcov ako vlastníkov nehnuteľnosti - konkrétne stavby garáže, realizovať užívacie právo k predmetu
vlastníctva spôsobom, dôsledkom ktorého má byť vecno-právne obmedzenie vlastníckeho práva iného
- žalovaných, zriadením vecného bremena, práva cesty. Súd po oboznámení sa s obsahom žaloby,
písomnými vyjadreniami, ústnymi prednesmi strán a na základe vykonaného dokazovania listinnými

dôkazmi predloženými stranami ako prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany,
ktoré tvoria súčasť spisu, vykonanie ktorých nebolo stranami namietané ani spochybnené, či súdom
vyhodnotené ako neúčelné, ako aj po oboznámení sa s geometrickým plánom č. XXX/XXXX a
vypracovaným znaleckým posudkom č. XX/XXXX, zistil nasledovný skutkový stav: Žalobcovia 1/ a 2 sú
zapísaní v katastri nehnuteľností ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti, vedenej L. M. K. D., odbor

katastrálny na liste vlastníctva č. XXX, pre k. ú. C. D. obec C. D., a to bytu č. X, na X. G. K. K. C. X U. O.
súp. č. XX, postaveného na pozemkoch parcela č. XXX/X, C. XXX/XX R. C. XXX/XX, každý v podiele 1-
ica v pomere k celku s titulom nadobudnutia Osvedčenie o dedičstve XX X/XX - N. XXX/XX - XX/XX a
k nemu patriacej garáže. Právny vzťah k parcele č. XXX/XX pod stavbou súpisné číslo XX je evidovaný
na liste vlastníctva č. XXX, k. ú. C. D.. Žalovaní 1/ a 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností

zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, k. ú. C. D., a to okrem iného aj pozemku parcely registra V. D.
C. XXX/XX o výmere 512 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie a pozemku parcely registra
V. D. C. XXX/XX o výmere 49 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie v podiele 1/1 s titulom
nadobudnutia Kúpna zmluva K. XXXX/XX-XX/XX. Navrhované zriadenie vecného bremena je upravené
geometrickým plánom č. XXX/XXXX vyhotoveným H. P. a úradne overeným Q. Q. D. dňa XX.XX.XXXX

pod číslom T. XXX/XXXX, z ktorého súd zistil spôsob zriadenia vecného bremena na pozemku parcela
č. XXX/XX o výmere 512 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie v rozsahu dielu C. X o
výmere 45 m2, zohľadňujúc požiadavku žalovaných, aby šírka vecného bremena bola maximálne 2,40
m. Zo znaleckého posudku Q. U. W. č. XX/XXXX N. O. XX.XX.XXXX bolo zistené, že všeobecná
hodnota vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu na pozemku žalovaných v

rozsahu dielu č. X o výmere 45 m2 podľa geometrického plánu č. XXX/XXXX N. O. XX.XX.XXXX
predstavuje sumu 1.358,94 eur. Z fotodokumentácie predloženej žalobcami spolu s podanou žalobou
mal súd preukázané parkovanie a státie motorových vozidiel na pozemku žalovaných pred vstupom
do garáže žalobcov, čo žalovaný v priebehu sporu nepopierali. Z kópie katastrálnej mapy na čl. 13
spisu mal súd dostatočne vytvorený prehľad o situovaní jednotlivých budov a pozemkov, ktorých sa

spor týka. Vecné bremeno je tradičným právnym inštitútom, ktorý v právnej úprave platnej na území
Slovenska v jednotlivých historických obdobiach prešiel zmenami a dokonca po roku 1964 hrozil jeho
zánik; k jeho reálnemu oživeniu došlo až po roku 1992. Základné princípy jeho právnej regulácie však
platia v podstate od staroveku až po súčasnosť. Občiansky zákonník z roku 1950 upravil pojem vecné
bremeno a vymedzil ho tak, že povinnosťou vlastníka zaťaženého pozemku je niečo trpieť, niečoho sa

zdržať alebo aj niečo robiť. Dňa 01.04.1964 vstúpil do účinnosti Občiansky zákonník č. 40/1964 Sb.,
ktorý považoval vecné bremená za obsolentné, platil pre ne § 506. Od 01.04.1983 novela Občianskeho
zákonníka oživila vecné bremená a od 01.01.1992 po prijatí novely Občianskeho zákonníka vykonanej
zákonom č. 509/1992 Zb. platí súčasná právna úprava. X., a to zákonom č. 568/2007 Z. z. bol do
citovaného ustanovenia doplnený nový odsek 3, ktorý umožňuje zriadiť vecné bremeno rozhodnutím

súdu v tých prípadoch, ak vlastník stavby nie je zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup
vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak. Návrh na zriadenie vecného bremena môže podať vlastník
stavby, v prospech ktorého súd zriadi vecné bremeno spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok.
Priľahlý pozemok je pozemok, cez ktorý sa vlastník stavby môže dostať ku komunikácii, prípadnek pozemku, z ktorého má možnosť dostať sa ku komunikácii. Treba ním rozumieť každý pozemok
tvoriaci prekážku medzi stavbou a inými pozemkami vo vlastníctve vlastníka stavby na jednej strane a
verejnou komunikáciou na druhej strane. Z povahy veci (tým, že ide o vecné právo k cudzej veci) však

vyplýva, že cesta cez priľahlý pozemok, ktorého vlastníkom je iná osoba ako vlastník stavby, musí byť
vedená tak, aby čo najmenej zasahovala do práva vlastníka pozemku, a aby právo cesty splnilo svoj
hospodársky účel. Nevyhnutnú cestu podľa ust. § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka možno zriadiť
len za účelom prístupu k stavbe. Právo cesty nemožno zriadiť za účelom prístupu k inému pozemku.
Ochrana vlastníckeho práva je zaručená tak Ústavou Slovenskej republiky čl. 20, ako aj článkom I.

Dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z
oboch dokumentov vyplýva, že obmedzenie vlastníckeho práva je možné len v nevyhnutnej miere a na
základezákona(porov.rozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.8Sžo/154/2010).Podľačl.2ods.3Ústavy
„Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon
neukladá.“Uvedenáústavnázásadavyjadrujezmluvnúvoľnosťobčianskoprávnychvzťahov,ktorámôže
byť obmedzená iba zákonom. To plne platí aj pri výkone vlastníckych práv. Obmedzenie vlastníckych

práv predstavuje aj vecné bremeno. Uvedená zmluvná voľnosť výkonu vlastníckych práv však nebráni
tomu, aby sám vlastník svoje práva vo vzťahu k tretím osobám zmluvne obmedzil. Vlastníkovi veci okrem
zákonnej právnej úpravy nebráni nič v zriadení zmluvného vecného bremena. Zákon umožňuje vznik
vecného bremena rozhodnutím príslušného orgánu (súdu, alebo príslušného orgánu štátnej správy).
Vecné bremeno vzniká právoplatnosťou rozhodnutia súdu o jeho zriadení, a to bez zreteľa na to,

kedy bude zapísané v katastri nehnuteľností. Ustanovenie § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka
rieši možný konflikt výkonu vlastníckych práv s možnosťou zriadenia vecného bremena rozhodnutím
súdu, avšak len v podobe práva cesty cez cudzí pozemok. Pod právom cesty cez cudzí pozemok je
treba rozumieť nielen právo prechodu, ale aj právo prejazdu, ak je to pre riadne využitie nehnuteľnosti
potrebné.Súdpovinnosťzriadiťvecnébremenonemáibavtedy,akjehozriadenie(prinaplneníostatných

predpokladov), by malo za následok také obmedzenie vlastníckych práv, ktoré by bolo vo výraznom
nepomere k výkonu vlastníckych práv vlastníka stavby, a ktoré by bolo možné spravidla označiť aj
ako výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pri úvahe súdu o
tom, či zriadi (nezriadi) vecné bremeno, musí súd zobrať do úvahy aj princíp proporcionality platný
pri obmedzení základných práv. Aktívne legitimovanou osobou na zriadenie tohto vecného bremena

je vlastník stavby. Predpokladom pre zriadenie vecného bremena podľa § 151o ods. 3 Občianskeho
zákonníka spočívajúceho v potrebe zabezpečiť prístup k stavbe je, že: a) vlastník stavby nemá prístup k
stavbe a b) prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak. Za priľahlý pozemok je treba považovať
pozemok, ktorý bezprostredne susedí ale aj pozemok, ktorý bezprostredne nesusedí s pozemkom
(stavbou), ale je nevyhnutý pre zriadenie práva cesty. Predpokladom pre zriadenie vecného bremena

je aj to, že vlastník stavby, ktorý nemá prístup k stavbe, si nemôže tento prístup zabezpečiť inak.
Pod možnosťou zabezpečiť prístup inak je treba rozumieť možnosť zabezpečiť si prístup cez jemu
patriace pozemky, a to aj vtedy, ak by sa tento prístup javil ako obtiažnejší. Na druhej strane, nie
je možné vylúčiť zriadenie vecného bremena ani vtedy, ak by vlastník stavby mohol síce zabezpečiť
prístup cez jemu patriace pozemky, avšak zriadenie takéhoto prístupu by bolo v zjavnom nepomere s

obmedzením vlastníka susediaceho pozemku, alebo jemu patriace susediace pozemky nemôže užívať
z iného dôvodu, pre ktorý nemôže byť prístup k jeho stavbe realizovaný. Súd poukazuje na závery
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.06.2022, sp. zn. 5Cdo/51/2020, podľa
ktorého cit.: „13.1. Pre zriadenie práva cesty cez priľahlý pozemok zákon vyžaduje splnenie troch
podmienok. I. Vlastník stavby nie je súčasne vlastníkom priľahlého pozemku. II. Prístup vlastníka k

stavbe nemožno zabezpečiť inak. III. Absentujú tu okolnosti vylučujúce zriadenie práva cesty. Právna
otázka, ktorá bola rozhodujúca pre rozhodnutie odvolacieho konania v danej veci, bol výklad splnenia
druhej podmienky. Odvolací súd dospel k záveru, že podmienka, že prístup vlastníka k stavbe nemožno
zabezpečiť inak, nie je splnená, ak vlastník priľahlého pozemku, ponúkol vlastníkovi stavby, že mu
pozemok dá do nájmu. Čo v danej veci predstavuje aj spravodlivé usporiadanie vzťahov, vzhľadom aj na

tú skutočnosť, že ostatní vlastníci nehnuteľností v predmetnom areáli majú uzatvorené nájomné zmluvy
so žalovaným, čo však žalobkyňa odmieta a domáha sa len zriadenia vecného bremena. 15. Dovolací
súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Pri výklade splnenia druhej podmienky pre zriadenia práva cesty
je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že zabezpečenie riadneho výkonu vlastníckeho práva vlastníka
stavbyspočívanielenvprávevlastníkastavbuužívať,aleajvpovinnostizabezpečovaťjejriadnuúdržbu.

Táto povinnosť vlastníkovi stavby vyplýva z § 86 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a
stavebnom poriadku (stavebný zákon), ktorý ukladá stavebníkovi v súlade s dokumentáciou overenou
stavebným úradom a s rozhodnutím stavebného úradu (stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie)
udržiavať stavbu v dobrom stave tak, aby nevznikalo nebezpečenstvo požiarnych a hygienických závad,aby nedochádzalo k jej znehodnoteniu alebo ohrozeniu jej vzhľadu a aby sa čo najviac predĺžila jej
užívateľnosť. Povinnosti vlastníka stavby starať sa o stavbu a zabezpečovať jej riadnu údržbu, sú
uložené stavebným zákonom jednak v záujme udržania stavebného fondu z hľadiska jeho životnosti, a

jednak vo verejnom záujme, aby nedošlo k ohrozeniu života a zdravia ľudí, najmä z dôvodov požiarnej
bezpečnosti a možných hygienických závad. Je teda zjavné, že splnenie tejto zákonnej povinnosti
je vo verejnom záujme a že ju nemožno zabezpečiť bez prístupu vlastníka k stavbe. Je nevyhnutné
prihliadnuť aj ku konfliktu vlastníckeho práva vlastníka stavby s vlastníkom pozemku. Pri zriadení práva
nevyhnutnej cesty je potrebné dbať na to, aby právo vlastníka pozemku bolo obmedzené čo najmenej

a možno ho zriadiť len za náhradu (čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, čl. 20 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky). Táto náhrada musí byť primeraná ujme, ktorú vlastník pozemku v dôsledku
zriadenia práva cesty utrpí, teda okrem iného treba zohľadniť aj to, že v dôsledku zaťaženia pozemku
vecným bremenom spravidla klesne jeho cena. Vecné bremeno spočívajúce v práve cesty cez priľahlý
pozemok vzniká v prospech vlastníka stavby. Ide teda o vecné bremeno in rem, ktoré predstavuje
právo späté s vlastníctvom stavby a zanikne, ak zanikne stavba. Právo cesty sa preto zriaďuje bez

časového obmedzenia. Spôsoby vzniku vecných bremien a práv zodpovedajúcim vecným bremenám
sú v zákone uvedené taxatívne. Ako už bolo vyššie uvedené, zriadenie vecného bremena nevyhnutnej
cesty je zásahom do vlastníckeho práva, ktoré je jedným zo základných práv. Ustanovenie umožňujúce
takýtozásahpretonemožnovykladaťextenzívne.Súdvtomtosporepozmenáchpetitužalobyaustálení
okruhu žalovaných ako pasívne vecne legitimovaných subjektov v dôsledku rozšírenia uplatneného

nároku spočívajúceho v zmene navrhovaného rozsahu vecného bremena (aj na pozemkoch ďalších
vlastníkoch) a vysporiadania vlastníckych vzťahov k pozemku, na ktorom má byť zriadené vecné
bremeno dospel k záveru, že žalobcami podaná žaloba je dôvodná. Žalobcovia sa pred podaním žaloby
ako aj v priebehu sporu bezúspešne snažili o zriadenie vecného bremena a uzatvorenie záležitosti so
žalovanými mimosúdnou cestou. Medzi stranami tohto sporu k zriadeniu zmluvného vecného bremena

neprišlo. Aktívna vecná legitimácia žalobcov, ktorí sú podielovými spoluvlastníkmi bytu č. X a garáže
v bytovom dome súp. č. XX, zapísaných na liste vlastníctva č. XXX a ani pasívna vecná legitimácia
žalovaných, ktorí sú bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku parcela V. D. C. XXX/XX, vedenom na
liste vlastníctva č. XXX, k. ú C. D. v tomto spore nebola medzi stranami sporná. Žalobcovia ako vlastníci
bytu a garáže (stavby) nemajú hmotnoprávne postavenie vlastníkov susedného, priľahlého pozemku.

Návrh na zriadenie vecného bremena môže podať vlastník stavby, v prospech ktorého súd zriadi vecné
bremeno spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok. V tomto konkrétnom prípade sú žalobcovia
vlastníkmi stavby, ku ktorej nemajú prístup, pretože pozemok pred vstupom do stavby je vo vlastníctve
žalovaných. Zároveň tento pozemok spĺňa charakter priľahlého pozemku (čo mal súd preukázané nielen
z geometrického plánu, ale aj katastrálnej mapy a predložených fotografií), cez ktorý sa žalobcovia

ako vlastníci stavby dostanú ku komunikácii. Súd mal zároveň vykonaným dokazovaním preukázané,
že prístup žalobcom k stavbe nemožno zabezpečiť inak, nakoľko v okolí stavby nevlastnia žiadne iné
pozemky,pozemokvovlastníctvežalovanýchbolvždyvyužívanýnaprechodaprejazd,pričomproblémy
s prejazdom a prechodom cez pozemok začali až potom, čo žalovaní (resp. ich syn) začal vykonávať
podnikateľskú činnosť, s ktorou je spojené parkovanie motorových vozidiel zákazníkov žalovaných na

ich pozemku, čo im znemožňuje prechod a prejazd k stavbe. Parkovací priestor ako súčasť predmetu
ich podnikania nie je pevne vymedzený ani žiadnym iným spôsobom koordinovaný, a tak zákazníci
odstavujú vozidlá na akomkoľvek voľnom mieste. Za bytovým domom je podľa vyjadrenia žalobcov,
ktoré žalovaní nepopreli bažina a lesná hospodárka pôda. Iný prístup k stavbe preto nie je možný, čo
nepopierali ani žalovaní, ktorý napokon (za splnenia určitých podmienok) súhlasili so zriadením vecného

bremena. Žalovaní nesúhlasili s rozsahom vecného bremena, ktorého šírka podľa nich nie je určená
žiadnym právnym predpisom a závisí len od dohody účastníkov, konkrétnych podmienok a dosiahnutia
cieľa, ktorý odôvodňuje zriadenie vecného bremena, pričom žalovaný 1/ požadoval maximálnu šírku
2,40 m. Žalobcovia jeho požiadavku zohľadnili a predložili geometrický plán č. XXX/XXXX vyhotovený H.
P. a úradne overený Q. Q. D. dňa XX.XX.XXXX pod číslom T. XXX/XXXX, ktorý žalovaný 1/ nenamietal.

Priľahlý pozemok má výmeru 512 m2 a vychádzajúc z predloženého geometrického plánu, je zrejmé,
že zriaďovaným vecným bremenom má byť zaťažovaná plocha zodpovedajúca dielu č. 1 o výmere 45
m2 (šírka od komunikácie 2,15 m), t. j. nie celá výmera predmetného pozemku, pričom žalovaným už pri
kúpe pozemku pred bytovým domom muselo byť zrejmé, že tento pozemok dlhodobo slúži vlastníkom
bytov a garáži v tomto dome ako prístupová cesta, teda aj žalobcom. Uvedené tak spĺňa požiadavku

nielen žalovaného 1/, ale aj charakter tzv. nevyhnutnej cesty, ktorá zasahuje čo najmenej do vlastníckych
práv žalovaných, čím spĺňa aj svoj hospodárky účel. S touto plochou pozemku uvažovala aj znalkyňa Q.
U. W. pri výpočte hodnoty zriaďovaného vecného bremena v znaleckom posudku. Žalovaní nesúhlasili
ani s výškou odplaty za jeho zriadenie, keď mimosúdne žiadali sumu 15.000,- eur, na pojednávanísúdu 3.500,- eur, pričom žalobcovia boli ochotní uhradiť maximálne sumu 1.000,- eur a žalovaní boli
napokonochotníakceptovaťajsumu1.750,-eur).Nazákladeichzhodnéhonávrhusúdnariadilznalecké
dokazovanie, po vykonaní ktorého súdna znalkyňa Q. U. W. predložila znalecký posudok č. XX/XXXX N.

O. XX.XX.XXXX, ktorým bolo zistené, že všeobecná hodnota vecného bremena spočívajúceho v práve
prechodu a prejazdu na pozemku žalovaných v rozsahu dielu č. X o výmere 45 m2 podľa geometrického
plánu č. XXX/XXXX N. O. XX.XX.XXXX predstavuje sumu 1.358,94 eur. Čo sa týka náhrady za zriadenie
vecného bremena k tomu súd zdôrazňuje, že pre výklad ustanovenia § 151o ods. 3 Občianskeho
zákonníka, je základnou interpretačnou pomôckou článok 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd

(Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.). S prihliadnutím k uvedenému ustanoveniu Listiny je možné zriadiť
vecné bremeno cesty podľa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka len za náhradu. Dotknutý vlastník
má právo na poskytnutie náhrady priamo podľa článku 11 ods. 4 Listiny bez toho, aby bolo nevyhnutné
toto právo konštituovať ešte predpisom nižšej právnej sily. Táto náhrada musí byť primeraná ujme,
ktorú vlastník pozemku v dôsledku zriadenia práva cesty utrpí. Poskytnutie náhrady je hmotnoprávnou
podmienkou pre zriadenie práva cesty súdom ako vecného bremena. Náhrada za zriadenie práva

nevyhnutnej cesty zahŕňa i náhradu za ujmu, ktorú vlastník pozemku utrpí, a to i tým, že v dôsledku
tzv. právnej závady - práva cesty svedčiaceho vlastníkovi stavby - spravidla klesne aj cena zaťaženého
pozemku i stavby na ňom zriadenej a že jeho vlastník bude výkonom tohto práva obmedzený v užívaní
pozemku, bude narušené jeho súkromie a pod. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že právo cesty
sa zriaďuje bez časového obmedzenia. Určenie výšky náhrady je preto na úvahe súdu, ktorá musí byť

zdôvodnená. Ako už bolo vyššie uvedené, súd pri určení výšky odplaty za zriadenie vecného bremena
vychádzal zo znaleckého posudku č. XX/XXXX znalkyne Q. U. W., ktorá na základe metódy polohovej
diferenciácie stanovila všeobecnú hodnotu jednorazovej odplaty za zriadenie vecného bremena vo
výške 1.358,94 eur, pričom vychádzala z hodnoty koeficientu všeobecnej situácie 1,00 a z koeficientu
redukujúcich faktorov 0,90, t. j. iné faktory (tvar pozemku, výmera pozemku, druh možnej zástavby).

Zároveň vo vzťahu k výmere vecného bremena zohľadnila odhadovanú stratu 20 % a obmedzenie 80
% z dôvodu, že vlastník pozemku má obmedzené možnosti využitia pozemku v rozsahu vymedzenom
geometrickým plánom. Predmetný znalecký posudok žiadna zo strán sporu nenamietala, žalobcovia
súhlasili s určenou sumou primeranej náhrady a žalovaní sa k znaleckému posudku nevyjadrili. Suma
stanovená znaleckým posudkom je primeraná a zo znaleckého posudku znalkyne vyplýva odpoveď na

odbornú otázku určenia výšky náhrady za zriadenie vecného bremena podľa cenových predpisov (viď
znaleckýposudokč.XX/XXXXnač.l.356-378spisu).Žalobcoviasplnilivšetkypodmienkyprezriadenie
vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez pozemok vo vlastníctve žalovaných
spôsobom predpokladaným ustanovením § 151o Občianskeho zákonníka a finančná náhrada za jeho
zriadenie je majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné

vecné bremeno vzniká „in rem“ a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na
spôsob zmeny vlastníctva. Súd preto žalobe žalobcov vyhovel a zriadením vecného bremena obmedzil
vlastnícke právo k časti pozemku žalovaných, vecné bremeno bude trvať do budúcna, čo odôvodňuje
záver v tom zmysle, že náhrada za takéto zriadenie vecného bremena je náhradou jednorazovou (do
pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS/539/2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

8Cdo/17/2019). K požiadavkám žalovaného 1/ súd uvádza, že vecné bremeno vzniká právoplatnosťou
rozhodnutia súdu o jeho zriadení, a to bez zreteľa na to, kedy bude zapísané v katastri nehnuteľností,
rovnako tak nastáva aj právoplatnosť výroku, ktorým súd zaviazal žalobcov zaplatiť žalovaným odplatu
za zriadenie vecného bremena; vytýčenie geometrického plánu v teréne môže byť realizované až po
právoplatnosti rozhodnutia a samotná šírka vecného bremena spĺňa požiadavku 2,40 m. Podmienky

žalovaného 1/ týkajúce sa rozsahu a spôsobu užívania jeho pozemku a časti, na ktorej bude zriadené
vecné bremeno, uvedené v bode 5. tohto odôvodnenia, vyplývajú zo skutočností, že žalovaným ostáva
zachované vlastnícke právo k ich pozemku, čo znamená, že sú oprávnení aj naďalej svoju nehnuteľnosť
užívať, nakladať s ňou, avšak pri rešpektovaní ústavnej zásady, že každý môže konať, čo nie je zákonom
zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, ktorá vyjadruje zmluvnú

voľnosť občianskoprávnych vzťahov, a ktorá môže byť obmedzená iba zákonom. Takéto obmedzenie
vlastníckych práv predstavuje aj vecné bremeno. Súd dáva na vedomie obom stranám sporu, že pod
„právom cesty“ cez cudzí pozemok je potrebné rozumieť len právo prechodu a právo prejazdu, ak je
to pre riadne využitie nehnuteľnosti potrebné. Súd zriadil toto vecné bremeno v rozsahu vymedzenom
geometrickým plánom, pretože mal za to, že jeho zriadenie (pri naplnení ostatných predpokladov),

bude mať za následok také obmedzenie vlastníckych práv, ktoré nebude vo výraznom nepomere k
výkonu vlastníckych práv vlastníkov stavby, nie je v rozpore s dobrými mravmi a zodpovedá princípu
proporcionality platnému pri obmedzení základných práv. Ohľadne opravy a udržiavania nevyhnutnej
cestysúddávastranámdopozornostiustanovenie§151nods.3Občianskehozákonníka,podľaktoréhoplatí, že pokiaľ sa účastníci nedohodli inak, je ten, kto je na základe práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu oprávnený užívať cudziu vec, povinný znášať primerane náklady na jej zachovanie a opravy;
ak však vec užíva aj jej vlastník, je povinný tieto náklady znášať podľa miery spoluužívania. Je preto

na stranách, aby sa sami v súlade s predmetným ustanovením dohodli, akým spôsobom budú cestu
udržiavať a odpratávať z nej sneh. Záverom súd uvádza, že nerozhodoval o navrhovanej zmene petitu
prednesenej žalobcami na poslednom pojednávaní vo vzťahu k výške odplaty, nakoľko zriaďovanie
vecného bremena je svojou podstatou rozhodovaním súdu o nárokoch strán ako vyplývajú z právneho
predpisu. Súd pritom nie je v zmysle ust. § 216 ods. 2 Civilného sporového poriadku viazaný žalobným

návrhom, môže tento žalobný návrh prekročiť, prípadne prisúdiť viac, aj nad rámec toho, čoho sa strany
domáhajú. Nie je preto viazaný striktne tým, čo strany produkovali alebo akým spôsobom navrhovali vo
veci zriadenia vecného bremena súdom upraviť. V danom prípade nedošlo ani k rozšíreniu uplatneného
práva a ani k uplatneniu iného práva, ale len o určenie výšky náhrady za zriadenie vecného bremena,
ktorej výška závisela od znaleckého posudku.

5. Proti uzneseniu v časti výroku o trovách konania teda vo výroku IV. podali včas odvolanie žalovaní
v 1.rade a 2. rade v ktorom uviedli, že v zmysle ustanovenia § 201 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb.
a § 204 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb Občianskeho súdneho poriadku podávajú týmto spoločne a
nerozdielne ako žalovaní č. 1 a č. 2 v konaní KK-4C/23/2018-408 odvolanie výlučne proti výroku o
náhrade trov konania, ktorý sa uvádza v bode IV. Rozsudku zo dňa 16.5.2025 č. k. KK-4C/23/2018,

listinou deklarovanou 11.6.2025 okresným súdom Poprad, a to z nasledovných dôvodov. Rozsudkom
bolo rozhodnuté, že ako žalovaní sme povinní nahradiť žalobcom trovy konania v plnom rozsahu, t. j.
v 100%. S týmto výrokom nesúhlasíme a považujeme ho za nespravodlivý a neprimeraný pomerom
veci. V predmetnom konaní šlo o spor o právo prechodu a prejazdu zodpovedajúce vecnému bremenu,
v ktorom boli tvrdenia a dôkazy oboch strán čiastočne uznané a čiastočne vyvrátené. Výsledok sporu

preto nemožno hodnotiť ako jednoznačný úspech žalobcov. V odôvodnení rozsudku sú uvedené mylné
informácie, že sa žalobcovia snažili pred podaním žaloby o zriadenie vecného bremena mimosúdnou
cestou, k žiadnemu snaženiu o dohodu zo strany žalobcov nedošlo pred podaním žaloby ani ústne ani
písomne. Nepravdivým tvrdením je aj “Potreba zriadiť vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu a
prejazdu vznikla až v dôsledku podnikateľskej činnosti žalovaných, ktorí neboli ochotní prostredníctvom

dohody s vlastníkmi garáže dospieť k vzájomnému kompromisu, a preto podali túto žalobu“ žalobcovia
na súde nedokázali, že mali o takúto dohodu pred podaním žaloby záujem a žalovaní týmto čestne
prehlásili, že pred podaním žaloby v tejto veci neboli žalobcami nikdy oslovení. K vydaniu rozsudku
došlo až po vykonaní rozsiahleho dokazovania pričom žalobcovia dostatočne dôkazmi nepreukázali,
či skutočne dochádzalo k obmedzovaniu vstupu do predmetnej garáže a taktiež nepreukázali to, že či

sa chceli pred podaním žaloby mimosúdne dohodnúť. Od začiatku súdneho konania bolo zrejmé, že
žalobcovia majú zákonné právo prechodu a prejazdu zodpovedajúce vecnému bremenu k predmetnej
garáži prislúchajúcej k bytu č. X U. O. C. XX C. D. proti čomu nenamietali. Namietali iba umiestnenie
ako bude vecné bremeno vedené a to z dôvodu, že od postavenia bytového domu č. XX vjazd do
predmetnej garáže prislúchajúcej k bytu č. X skutočne neviedol po teraz vlastnenej našej parcele D.

C. XXX/XX priamo od cesty č. XXX ale po susednej parcele D. XXX/XX pričom sa následne odbočkou
odbočilo na ich parcelu a následne sa vošlo do predmetnej garáže patriacej k bytu č. X. Pred začatím
podnikateľskej činnosti ich syna nebol prejazd po našej parcele priamo od cesty č. XXX ani možný
nakoľko tam nebola ani možnosť vjazdu - boli tam vysoké obrubníky, nasadené stromy ktoré bránili
priamemu vjazdu žalobcov do ich garáže iba po našom pozemku (teraz však žiadajú právo iba po

našom pozemku). Začiatkom podnikania a užívania ich parcely sa jej vstup nimi upravil tak aby sa na
ňu dalo vchádzať vozidlom, dovtedy všetky vozidlá vchádzajúce k bytovému domu k nemu vchádzali
cez susedné parcely. Pred začatím podnikania vchádzali žalobcovia autom do garáže č. X cez dve
parcely, po začatí podnikania a úprave pozemku už vchádzajú do garáže iba cez ich parcelu. Ak by
žalobcovia zachovali svoj zvyk vstupu do garáže cez dve parcely nedošlo by k prieťahom v súdnom

konaní. Z danej skutočnosti im vyplýva, že žalobcovia zmenou zvyku hľadali dôvod na spor. Preto je v
bode č. 28 uvedená nepravdivá skutočnosť kde sa uvádza „pričom, žalovaným už pri kúpe pozemku
pred bytovým domom muselo byť zrejmé, že tento pozemok dlhodobo slúži vlastníkom bytov a garáží
v tomto dome ako prístupová cesta, teda aj žalobcom. Rátal s tým, že ich pozemok žalobcovia na
vstup do garáže užívajú a nikdy im v tom nebránili avšak nikdy ho neužívali v takom pomere - priamo

od cesty č. XXX (viď. príloha). Rovnako aj garáž prislúchajúca k bytu č. X nemá samostatný vstup
od cesty č. XXX ale zo susedného pozemku a následne sa iba zabočí do garáže ktorá prislúcha k
bytu č. X. Z uvedeného dôvodu namietali umiestnenie predmetného vecného bremena ale neboli proti
jeho samotnému vzniknutiu. V ich záujme bolo aby žalobcami žiadané vecné bremeno vzniklo, avšakaby vzniklo na tom mieste, cez ktoré vjazd do predmetnej garáže od postavenia bytového domu roky
viedol. Na súdnych pojednávaniach sa vzhľadom na zmeny vlastníckych vzťahov susedných pozemkov
dohodlo, že vecné bremeno práva prechodu a prejazdu bude nakoniec vedené iba po ich parcele D.

XXX/XX - J. čím napokon vzhľadom na únavné súdne konania súhlasíme a nenamietajú. Nesúhlasia
však iba s bodom IV. Predmetného rozsudku zo dňa 16.5.2025 o tom, že majú žalobcom nahradiť 100%
trov konania. Uvedený výrok považujú za nespravodlivý a neprimeraný pomerom veci. V rámci tohto
odvolania sa chceli vyjadriť aj k odôvodneniu rozsudku, pričom majú za to že je plne splnený dôvod
na odvolanie „rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“. Na

pozemku D. č. XXX/XX vykonáva podnikateľskú činnosť náš syn Q. A. H., Q.: XXXXXXXX. Pričom svoju
hlavnúprevádzkuužvrokuXXXXpresunulnainúadresu:C.D.XX-G.P.H.G.Q.J.anaichpozemkuD.
XXX/XX sa zdržiava veľmi sporadicky, pričom aj prevádzka na ich parcele má momentálne na dlhú dobu
pozastavenú činnosť čo je vidieť aj v živnostenskom registri. Počas celej doby od podania žaloby však
nebol ku konaniu prizvaný či už ako svedok alebo žalovaný náš syn Q. A. H., Q.: XXXXXXXX - podnikateľ
ktorý na danom pozemku vykonával činnosť, ktorá sa javila ako hlavný problém prečo sa predmetná

žaloba podávala. V odôvodnení sú uvedené nepravdivé skutočnosti, ktoré žalobcovia nedokázali a sú
vymyslené. Zákazníci ich syna a ani ich syn neparkujú svoje vozidlá na akomkoľvek voľnom mieste
a nikdy nenastala situácia aby sa v dôsledku „nekoordinovaného“ parkovania žalobcovia nedokázali
dostať do svojej garáže. Žalobcovia túto skutočnosť nijako nepreukázali - napr. žiadnym záznamom z
polície. Tu treba rozlišovať medzi pojmom “zastavenie a státie vozidla“. Z odôvodnenia súdu im z časti

vyplýva, že hlavným problémom, kvôli ktorému bolo nutné celé súdne konanie začať je po celý čas
podnikanie ich syna. Za celé obdobie súdneho konania neprebehlo žiadne osobné šetrenie súdnym
pracovníkom, ktorý by si situáciu preveril priamo na mieste čomu sme boli po celý čas plne otvorení a
sme tomu otvorení aj teraz. Vzhľadom na uvedené majú za to, že súd mal pri rozhodovaní o trovách
konania postupovať podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p., ktoré umožňuje súdu rozhodnúť, že každý

z účastníkov si nahradí trovy konania sám.

6. K odvolaniu žalovaných v 1. a 2. rade sa žalobcovia napriek výzve súdu prvej inštancie písomne
nevyjadrili.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa §
34 CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (v zmysle
ustanovenia § 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade nie je
dôvodné.

8. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalovaného odvolací
súd uvádza nasledovné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

11. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností
prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej

inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods. 2 CSP.

12. Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho
súdu vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č.20772/92. Na zvýrazneniepresvedčivosti napadnutého rozsudku a v odpovedi na uplatnené odvolacie námietky odvolací súd
uvádza nasledovné.

13. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1
CSP písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený
na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam
dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový
stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu

právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne
zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je
základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný
však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré
je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu

uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke
nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí

jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne
súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky. Táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie
listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných dôkazov sporovými

stranami napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval (nepravdivosť
dôkazov) a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.

14. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd
uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu

tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd
za to, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade
súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým
je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako

ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v
rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

15. Podľa ustanovenia § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa.

16. Rozhodovanie o trovách súdneho konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je
samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
a základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozhodnutí
zo dňa 06.02.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 07.10.2004 vo veci Bauman

proti Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01).

17. K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd dochádza nie len postupom súdu, ktorý je založenýna celkom zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení procesného predpisu
upravujúceho náhradu trov konania (CSP), v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle, ale v neposlednom
rade aj v takom prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu ku výroku o trovách konania

celkom nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné.

18. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane konania ktorej to priznáva
zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude
musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným

súdom.

19. Výnimku pri rozhodovaní o trovách konania predstavuje ustanovenie § 257 CSP, ktorého účelom
je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením
moderačného práva. Zo slovného znenia vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o
ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol

prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej
tvrdosti.

20. Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená
to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať

stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie
tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu
trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre
rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch

podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa,
ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax,
dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3
MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či

v prejednávanom spore neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné
interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o
trováchkonania.Kdôvodomhodnýmosobitnéhozreteľamôžedôjsťvovzťahukurčitýmdruhomkonania
alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto

konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky,
či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré
by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III.
ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález
Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000).

21. V zmysle uvedeného je teda účelom ustanovenia § 257 CSP umožniť súdu zmierniť dôsledky
právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie
jevýrazomskutočnosti,žetam,kdezákonnemôžebyťnatoľkokazuistický,abypostiholcelúrozmanitosť
života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami

uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov
konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok
vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné
okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

22. Vyššie uvedené ustanovenie teda nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady

rozhodovania o trovách konania (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 M
Cdo 17/2009 z 28. januára 2010).23. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady
charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu
nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s

veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o
úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom
na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (pozri uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14 z 8. decembra 2011).

24. K aplikácii ustanovenia § 257 CSP dochádza aj pri okolnostiach, ktoré viedli k podaniu žaloby,
napríklad má význam zistenie o tom, či žalobca pred podaním žaloby na súd navrhol aj vyriešenie tohto
sporu, a to spôsobom, ktorý uplatnil v žalobe na začatie konania, a následne takto mohol dosiahnuť
plný úspech vo veci. Pokiaľ ide o postoj strán v konaní, tu súd prihliada najmä na to, ako si strany plnili
svoje procesné povinnosti, respektíve, či strana uviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý

jej patril, s výnimkou tých, ktoré uplatniť nemohla. Zároveň, s ohľadom na obsah odvolacej námietky, je
v posudzovanom prípade podstatný najmä postoj žalovanej strany v priebehu prebiehajúceho súdneho
konania.

25. Zo spisu, samotného priebehu konania a obsahu odvolacej námietky je zrejmé, že odvolatelia žiadali

aplikáciu ust. § 257 CSP z dôvodu ich kladných postojov k predmetu sporu v súdnom konaní.

26. K dôvodom hodným osobitného zreteľa v tomto posudzovanom prípade v zmysle ustanovenia §
257 CSP odvolací súd dodáva nasledovné. Zo samotného priebehu súdneho konania okrem iného
vyplynulo aj to, že vo vyjadrení žalovaných k žalobe zo dňa 03.04.2020 uviedli, že síce sa nebránia

zriadeniu vecného bremena, ale zriadenie bremena cez hranicu dvoch pozemkov považujú za nelogické
a nehospodárne. Zároveň uviedli, že nesúhlasia s rozsahom zriadenia vecného bremena o výmere 41
m2 a rovnako namietajú výšku odplaty za jeho zriadenie. Na pojednávaní konanom dňa 09.09.2022
zopakovali svoj nesúhlasný postoj s rozsahom zriadenia vecného bremena, ktorý upresnili tak, že
nesúhlasia so šírkou prechodu 2,70 m, sú ochotní pristúpiť na šírku prechodu a prejazdu maximálne

v šírke 2,40 m. Vo vyjadrení zo dňa 10.05.2024 bol konštatovaný ich nesúhlas so zmenou petitu
žaloby a zároveň bolo uvedené, že vecným bremenom budú súhlasiť iba a jedine v prípade, že dôjde
k splneniu tam uvedených žalovanými požadovaných desiatich podmienok. Zo zápisnice z pojednávania
konaného dňa 04.06.2024 vplynulo, že žalobcovia sa zo žalovanými už viac ako dva roky neúspešne
usilujú o nájdenie kompromisu, avšak žalovaní kladú množstvo požiadaviek, ktoré žalobcovia vnímajú

ako nezmyselné. Mimosúdne rokovania prebiehali ešte z predchádzajúcimi žalovanými, ktorí už nie
sú účastníkmi tohto sporu, avšak ich výsledky žalobcovia zasielali právnemu zástupcovi súčasných
žalovaných, avšak neprišlo im od neho žiadne vyjadrenie, pričom právny zástupca žalovaných mal
vedomosť o mimosúdnych rokovaniach. Zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 16.05.2025,
ktoré bolo nariadené po vyhotovení súdnoznaleckého posudku vyplynulo, že súd sa aj na tomto

pojednávaní (po ustálení odbornej problematiky ustanoveným znalcom) pokúsil o mimosúdne riešenie
sporu,respektíveoriešeniesporusúdnymzmierom,avšakajnapriektomu,žemedzistranamiprebiehali
mimosúdne rokovania predtým, k zmierlivému riešeniu tohto sporu nedošlo pred týmto pojednávaním
a ani na tomto pojednávaní.

27. Z týchto zistených skutočností odvolacím súdom je zrejmé, že žalovaní síce vo všeobecnej rovine
nerozporovali právo žalobcov na zriadenie vecného bremena, ktoré bolo predmetom tohto sporu, avšak
čo do obsahu vecného bremena už počas celého konania rozporovali jeho rozsah, výšku odplaty a pre
možnosť ich súhlasu s jeho zriadením si v konaní stanovili množstvo podmienok, inak nie sú ochotní
zaujať kladný postoj k žalobnému nároku žalobcov. Ich negatívny postoj sa dokonca nezmenil ani na

pojednávaní, ktoré bolo súdom nariadené po vypracovaní súdnoznaleckého posudku, ktorý riešil sporné
skutočnosti odborného charakteru.

28. Z týchto zistení odvolacieho súdu je zrejmé, že žalovaní nepreukázali taký svoj postoj v konaní,
ktorý by umožňoval aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, s ohľadom na to, že aplikácia daného ustanovenia

musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.
Odvolací súd (tak ako je vyššie uvedené) v priebehu konania podrobne skúmal, či v prejednávanom
spore existujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré by bolo potrebné pri stanovení
povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť a to najmä s ohľadom na žalovanými tvrdenézmierlivé správanie sa k žalobcom s ohľadom na predmet sporu, ku ktorému vo všeobecnosti nemali
negatívny postoj. Po dôkladnom zistení obsahu postojov žalovaných odvolacím súdom je však zrejmé,
že v prvom rade mimosúdne rokovania medzi stranami sporu prebehli, avšak neúspešne z dôvodov

na strane žalovaných a zároveň žalovaní čo do obsahu vecného bremena počas konania neustále
rozporovali jeho rozsah, rozporovali výšku odplaty, zároveň pre potencionálnu možnosť ich súhlasu
s jeho zriadením si v konaní stanovili množstvo podmienok, v ktorých v konečnom dôsledku neboli pred
súdom prvej inštancie úspešní. Uvedený postup žalovaných tak nemôže napĺňať predstavu o zvláštnych
okolnostiach hodných osobitného zreteľa, na ktoré by bolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné pri

stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

29. Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie správne dospel k vyššie uvedeným záverom,
odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne podľa ustanovenia
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 a § 261 ods. 1 CSP, pričom odvolanie žalovaných bolo vyhodnotené
ako nedôvodné a zároveň žalobcovia sa k podanému odvolaniu nevyjadrili, teda im žiadne trovy
v odvolacom konaní ani nevznikli.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).