Uznesenie – Iné práva a slobody ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 11, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11To/37/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8723010441
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Bašistová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8723010441.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Lucie Bašistovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Monoka a JUDr. Gabriely Dubovej, PhD. na verejnom zasadnutí konanom dňa 11.03.2026, v
trestnej veci obžalovaného A. B. a spol. pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaných A. B., A. B. C. a D. B.
proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T/43/2023 zo dňa 05.03.2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B. /nar. XXXX/, odvolanie
obžalovaného A. B. /XXXX/ a odvolanie obžalovaného D. B..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaných A. B., nar. XX.XX.XXXX v E., trvale bytom F.
XXX, G. E., A. B., nar. XX.XX.XXXX v F., trvale bytom F. XXX, G. E. a D. B., nar. XX.XX.XXXX v E., trvale
bytom F. XXX, G. E., za vinných z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona formou

spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa 5.10.2022 v čase okolo 15:05 hod. na mieste verejnosti prístupnom na parkovisku pri „Belanskom
rybníku" v katastrálnom území mesta C. H., okres E., po ich predchádzajúcich slovných vyhrážkach
bitkou fyzicky napadli poškodeného I. J., a to tak, že keď stáli okolo neho, tak ho náhle obžalovaný A.
B. (nar. XX.X.XXXX) a obžalovaný D. B., každý z nich jedenkrát udrel päsťou do oblasti pravej očnice

tváre a obžalovaný A. B. (X.X.XXXX) do oblasti ľavého líca, až musel ísť poškodený do pokľaku na
ruky, pričom následne od útoku všetci obžalovaní upustili a utiekli z miesta svojimi motorovými vozidlami
preč, kde pri tomto fyzickom napadnutí poškodený I. J. utrpel zranenia, a to zlomeninu pravej očnice s
dobou liečenia do 4 týždňov, ktoré zranenie mu spôsobil nezistený páchateľ, vylučujúc obžalovaného A.
B. (X.X.XXXX) a tržnú ranu ľavého líca s dobou liečenia do 7 dní, kde v oboch prípadoch ide o ľahké
poranenia, nekomplikované, ktorú nezanechávajú trvalé následky.

Za to okresný súd uložil A. B., nar. XX.XX.XXXX podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2
Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona mu výkon
trestu podmienečne odložil. Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona mu určil skúšobnú dobu na 18 mesiacov.

Obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX uložil podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2 Tr.
zákona trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona mu výkon

trestu podmienečne odložil. Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona mu určil skúšobnú dobu na 18 mesiacov.

Obžalovanému D. B. uložil podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2 Tr. zákona trest odňatia
slobody vo výmere 5 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona mu výkon trestu podmienečne
odložil. Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona mu určil skúšobnú dobu na 15 mesiacov.Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodených I. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E., K. XXXX/X,
Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s., Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava mestská časť Petržalka,
IČO: 35 937 874, s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Všetci traja obžalovaní zahlásili proti tomuto rozsudku, proti výroku o vine a treste, v zákonnej lehote
odvolanie, ktoré následne prostredníctvom svojho obhajcu písomne odôvodnili tým, že podaná obžaloba
v predmetnej trestnej veci je nedôvodná a zmätočná, nakoľko po vykonanom dokazovaní možno vyvodiť
záver, že skutok, opísaný v obžalobe a v napadnutom rozhodnutí prvostupňového súdu, sa nestal tak,

ako sa kladie za vinu všetkým trom obžalovaným. Po vykonanom dokazovaní v predmetnej trestnej veci
možno, podľa odvolateľov, konštatovať, že vykonané svedecké výpovede poškodeného v prípravnom
konaní a pred súdom sa v podstatných skutočnostiach nezhodujú, ba dokonca rozchádzajú. V tejto
súvislosti poukázali na nasledovné podstatné skutočnosti, a to, že poškodený v prípravnom konaní,
či v už pozícii svedka alebo poškodeného, ako aj pred súdom potvrdil, že obžalovaný A. B., nar.
XX.XX.XXXX, zaparkoval svoje motorové vozidlo na parkovisku nachádzajúcom sa v blízkosti miesta

incidentu, z ktorého si následne vybral rybárske vybavenie. Súčasne poškodený v prípravnom konaní,
či v pozícii svedka alebo poškodeného, ako aj pred súdom potvrdil, že videl, ako mu obžalovaný A.
B., nar. XX.XX.XXXX zablokoval motorové vozidlo, avšak táto skutočnosť mu neprekážala a naďalej
pokračoval v cvičení na cvičisku nachádzajúcom sa v blízkosti parkoviska. Následne poškodený v
prípravnom konaní v pozícii svedok a tiež ako poškodený uviedol, že na linku 158 zavolal, až keď videl

vystúpiť troch Rómov z motorového vozidla AUDI, čo v ňom vzbudilo podozrenie, že ho chcú napadnúť,
pretože mali početnú prevahu. V tejto súvislosti poukázali na záznam z volania poškodeného na linku
158, z ktorého je zrejmé, že v čase 14.58 hod. - poškodený oznámil, že mu jedna osoba zablokovala
motorové vozidlo a až následne v čase 14.59 hod. - poškodený oznamuje, že ho chcú „cigáni napadnúť“,
avšak z kamerového záznamu je zrejmé, že motorové vozidlo AUDI v čase 14.59 hod. prichádzalo

len z hlavnej cesty na parkovisko pri „Belanskom rybníku. Teda vzhľadom na uvedenú skutočnosť
možno, podľa názoru odvolateľov, konštatovať, že poškodený v čase 14.58 hod. videl prichádzať jemu
známe motorové vozidlo, a preto volal na linku 158, kde pri parkovaní motorového vozidla AUDI začal
oznamovať dispečingu na linke 158, že ho osoby nachádzajúce sa v motorovom vozidle AUDI chcú
napadnúť. V tejto súvislosti poukázali odvolatelia tiež na to, že poškodený neozrejmil, na základe

akej skutočnosti nadobudol podozrenie, že ho chcú tieto osoby fyzicky napadnúť. Súčasne poškodený
pôvodne dispečingu neuvádzal počet osôb, čo neskôr vo výsluchu ozrejmil, že tieto osoby boli presne
tri, a preto vedel o prevahe v počte osôb voči jeho osobe, a že ho chcú fyzicky napadnúť. Následne
poškodený v prípravnom konaní zhodne uviedol, že prvé údery päsťou smerovali od osôb stojacich po
jeho pravej strane a súčasne zadnej pravej strane, teda od obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX a

obžalovaného D. B., nar. XX.XX.XXXX a tretí úder bol od osoby stojacej pred poškodeným, teda od
obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX. Neskôr z výsluchu poškodeného pred súdom vyplynulo, že prvý
úder smeroval od osoby stojacej pred ním, teda od obžalovanéh A. B., nar. XX.XX.XXXX, resp. že si
poradie veľmi nepamätá, nakoľko všetky údery prišli naraz, keďže išlo o zlomok sekundy. Poškodený
súčasne zhodne uviedol v prípravnom konaní, že prvé dva údery zo zadnej strany a z pravej strany

ho paralyzovali, a preto nevidel, akým smerom obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX, obžalovaný A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, obžalovaný D. B., nar. XX.XX.XXXX s ďalšími osobami opustili miesto incidentu.
Súčasne poškodený uviedol, že mal zaliate oko krvou a bol otrasený. V tejto súvislosti opätovne
poukázali odvolatelia na kamerový záznam, z ktorého je zrejmé, že v čase 15:06:28 hod. sa pohybuje
osoba po parkovisku od miesta incidentu smerom k hlavnej ceste, s najväčšou pravdepodobnosťou

poškodený, pravdepodobne pozerajúci sa za motorovými vozidlami, ktorými odišli z miesta incidentu
obžalovaní. Zároveň poukázali, na poškodeným uvádzaný v prípravnom konaní, motív obžalovaných,
kde tento uviedol, že malo ísť o odplatu za prechádzajúci incident, ktorý mal s obžalovaným D. B., nar.
XX.XX.XXXX, teda s vodičom motorového vozidla AUDI, z dôvodu nepoužívania smerových svetiel,
avšak neskôr na hlavnom pojednávaní poškodený uviedol, že nevie, prečo bol napadnutý obžalovanými.

Poškodený v prípravnom konaní uviedol, že nenapadol slovne ani fyzicky obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXX, čo je v rozpore so svedeckými výpoveďami svedkov L. M. a N. H. a predloženými
lekárskymi záznamami zo dňa 05.10.2022 a fotografiou zo dňa 06.10.2022, z ktorých je zrejmé, že
obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX, mal hematóm s opuchom na pravom oku a krku. Nie je podstatné,
či ho slovne napadol, ale to, že on bol napadnutý. Ďalej poškodený v prípravnom konaní uviedol, že

nemal vedomosť o tom, že ho chcú osoby prichádzajúce na motorovom vozidle AUDI, teda obžalovaný
D. B., nar. XX.XX.XXXX, O. B. a D. B. spoločne s obžalovaným A. B., nar. XX.XX.XXXX, napadnúť,
čo je v rozpore so záznamom z linky 158, kde poškodený v čase 14.59 hod. uvádza dispečingu na
linke 158, že ho idú cigáni napadnúť, teda v čase príchodu motorového vozidla AUDI na parkovisko priBelanskom rybníku, a súčasne v rozpore s kamerovým záznamom, z ktorého je zrejmé, že motorové
vozidlo prichádza na uvedené parkovisko v čase 14:59:10 hod. Zároveň poškodený v prípravnom
konaní uviedol, že sa s dvoma chlapcami na lavičke nerozprával, čo je v rozpore so svedeckými

výpoveďami svedkov L. M. a N. H.. Teda vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, po vykonanom
dokazovaní v prípravnom konaní a pred súdom, možno konštatovať, že skutočný priebeh incidentu
zo dňa 05.10.2022 pri Belanskom rybníku v katastrálnom území mesta Spišská Belá sa stal inak,
ako je uvedený v obžalobe a v napadnutom rozsudku, nakoľko je zrejmé, že výpoveď poškodeného,
či už v prípravnom konaní alebo pred súdom, je navzájom v niektorých podstatných skutočnostiach

sporná a súčasne je v rozpore s ďalšími zabezpečenými a vykonanými dôkazmi v predmetnej trestnej
veci. K vyššie uvádzaným rozporom týkajúcich sa skutkových tvrdení poškodeného, v tomto ohľade,
podľa odvolateľov, tiež možno poukázať na tú skutočnosť, že poškodený pred súdom presne nevedel,
kto ho udrel do oblasti tváre, čo mu spôsobilo už známe zranenia, nakoľko tieto údery išli všetky
bezprostredne po sebe, avšak s určitosťou vie, že tieto zranenia mu spôsobili všetci traja obžalovaní.
Poškodený pôvodne v prípravnom konaní uviedol, že bol po poslednom údere paralyzovaný. Teda

v tejto súvislosti možno, podľa odvolateľov konštatovať, že výpovede poškodeného o tom, kto mu
spôsobil zranenia, sú tendenčné a nezakladajúce sa na pravdivých skutočnostiach, nakoľko v opačnom
prípade by vedel presne určiť kto a v akom poradí ho fyzicky napadol do oblasti táre, pokiaľ si je
istý, že tieto zranenia mu spôsobili obžalovaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti majú odvolatelia za
to, že skutkový dej uvádzaný poškodeným týkajúci sa fyzického napadnutia sa stal inak, čo súčasne

potvrdzujú aj ďalšie vykonané dôkazy v predmenej trestnej veci. Z vykonaného dokazovania bolo
nesporné, že obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX, zaparkoval motorové vozidlo na parkovisku v blízkosti
miesta incidentu, z ktorého si vybral vybavenie potrebné pre rybolov a následne sa presúval smerom z
parkoviska cez cvičisko k rybníku, kde na cvičisku stretol poškodeného. Následne medzi poškodeným
a obžalovaným A. B., nar. XX.XX.XXXX, došlo k ostrému slovnému konfliktu, a to najmä zo strany

poškodeného. Uvedená skutočnosť vyplýva nielen z výsluchu obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX,
ale aj z výsluchov svedkov L. M. a N. H., ktorí uviedli, že poškodený sa správal agresívne voči
menovanému obžalovanému, a to vo forme vyhrážok ublíženia na zdraví s následkom spôsobenia
smrti. Títo svedkovia nemali ďalej vedomosť, čo sa dialo na mieste incidentu, pretože neskôr sa
vzdialili z miesta incidentu, nakoľko vyostrená komunikácia medzi poškodeným a obžalovaným A. B.,

nar. XX.XX.XXXX, pokračovala, a to najmä zo strany poškodeného. Prvostupňový súd opomenul tú
skutočnosť, že uvedení svedkovia L. M. a N. H. sa vzdialili, keď sa slovný konflikt medzi poškodeným
a obžalovaným A. B., nar. XX.XX.XXXX, vyostroval, pričom uvedené potvrdil aj samotný obžalovaný A.
B., nar. XX.XX.XXXX, vykonanou výpoveďou a predloženými lekárskymi záznamami zo dňa 05.10.2022,
či fotografiou zo dňa 06.10.2022. Teda uvedení svedkovia potvrdili verziu práve obžalovaného A. B., nar.

XX.XX.XXXX a nie uvádzanú verziu poškodeného. Poškodený pôvodne neuvádzal, že mal rozhovor
s uvedenými svedkami, čo možno považovať za účelové skresľovanie skutkového deja vzniknutého
incidentu, nakoľko samotný poškodený mal vedomosť o tom, že prípadným vykonaným výsluchom
uvedených svedkov by mohlo dôjsť k spochybneniu jeho uvádzanej verzii o fyzickom napadnutí až po
príchode obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX, na miesto incidentu. V tomto prípade majú odvolatelia

za to, že súd mal zohľadniť praktické skúsenosti poškodeného, ako bývalého príslušníka Policajného
zboru Slovenskej republiky, avšak tomu tak nebolo. Súčasne majú za to, že konajúci súd nesprávne
posúdil vykonané dôkazy - výsluch svedka L. M. a N. H. - keďže z uvedených svedeckých výpovedí a tiež
z výpovede obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX, jednoznačne vyplýva, že poškodený mal agresívne
správanie voči obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, čo malo naberať aj na stúpajúcej intenzite, a

preto nemožno považovať uvádzanú verziu poškodeného z pohľadu skutkového deja za jednoznačnú.
Teda po tom, ako sa svedkovia L. M. a N. H. vzdialili od miesta incidentu, došlo zo strany poškodeného k
fyzickému napadnutiu obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorý sa pôvodne nemohol brániť, nakoľko
mal so sebou rybárske vybavenie, avšak neskôr tento útok päsťami poškodenému opätoval. Spôsob a
čas fyzického konfliktu uvádzal iba obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX, avšak tieto tvrdené skutočnosti

potvrdil lekárskymi záznamami zo dňa 05.10.2022 a fotografiou zo dňa 06.10.2022, z ktorých je zrejmé,
že obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX, mal hematóm s opuchom na pravom oku a krku. Súčasne znalec
L. M. P. na hlavnom pojednávaní pripustil mechanizmus vzniku poranení poškodeného, že tieto mohli
byť spôsobené aj jednou osobou stojacou pred poškodeným. Podľa kamerového záznamu je zrejmé,
že konflikt medzi poškodeným a obžalovaným A. B., nar. XX.XX.XXXX trval v intervale 5 až 6 minút.

Po ukončení fyzickej potýčky medzi poškodeným a obžalovaným, preparkoval obžalovaný A. B., nar.
XX.XX.XXXX, vozidlo tak, aby nemohol poškodený s jeho motorovým vozidlom odísť z parkoviska. Z
výsluchu poškodeného a obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX, je nesporné, že poškodený po tejto
fyzickej potýčke zotrval na mieste incidentu, teda na tzv. cvičisku až do príchodu morového vozidlaAUDI, ktoré z predmetného cvičiska videl prichádzať. Uvedené potvrdzuje kamerový záznam, teda, že
od preparkovania motorového vozidla HUMMER, po časovom úseku približne 6 minút, prichádza zo
smeru Rakúsy po hlavnej ceste na parkovisko pri Belanskom rybníku v čase 14.59 hod. motorové vozidlo

AUDI, ktorého vodičom bol obžalovaný D. B., nar. XX.XX.XXXX so spolujazdcami svedkami O. B. a D.
B.. Túto skutočnosť potvrdzuje aj záznam z linky 158, kedy v čase už 14.58 hod., teda 1 minútu pred
zaparkovaním motorového vozidla AUDI, oznamuje poškodený dispečingu na linke 158, že jedna osoba
mu zablokovala motorové vozidlo, aj napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že ide o obžalovaného A.
B., nar. XX.XX.XXXX a až v čase 14.59 hod., kedy motorové vozidlo AUDI zaparkovalo na predmetnom

parkovisku, oznamoval poškodený dispečingu, že ho idú cigáni napadnúť. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že predmetný hovor na linku 158 bol v čase 15.00 hod. ukončený, aj napriek tomu, že
poškodený, ako bývalý príslušník policajného zboru vedel o tom, že každý hovor na linku 158 je
nahrávaný a môže byť použitý ako dôkaz v prípadnom trestnom konaní, čo potvrdil poškodený v
prípravnom konaní. Teda vzhľadom na to, že poškodený mal vedomosť o tom, že prebiehajúci hovor
na linke 158 je nahrávaný, v tomto prípade možno mať pochybnosť o tom, z akého dôvodu tento hovor

poškodený neskôr ukončil, pokiaľ mal obavu o svoj život, že ho chcú „nejakí cigáni" napadnúť, čo by
neskôr mohlo tieto osoby usvedčiť z takéhoto konania. Možno teda usúdiť a uzavrieť, že pokiaľ by takýto
hovor mal byť na prospech poškodeného, a nie na jeho škodu, v takomto prípade poškodený, ako bývalý
príslušníkPolicajnéhozboru,bytentohovorneukončil,nakoľkotakýtohovorbyzaznamenalajakýkoľvek
prebiehajúci dej až do príchodu hliadky, a teda aj skutok v takej forme, v akje sa kladie obžalovaným za

vinu. V intenciách vyššie uvádzaných skutočností, odvolatelia poukázali na tú skutočnosť, že poškodený
uvádzal, že sa necítil byť ohrozený, keď na parkovisko v blízkosti miesta incidentu prišlo motorové
vozidlo AUDI, avšak súčasne z vykonaného výsluchu vyplynulo, že tento telefonoval na linku 158,
pretože cítil hrozbu. Teda poškodený sa necítil byť ohrozený, lebo ako uviedol, osoby nachádzajúce
sa v čase volania na linku 158 nepredstavovali pre neho samotného nebezpečenstvo, avšak len cítil

hrozbu. V tejto časti vykonané výsluchy poškodeného sú navzájom v skutkových okolnostiach rozporné.
Súčasne z kamerového záznamu a svedeckých výpovedí je nesporné, že po príchode motorového
vozidla AUDI na predmetné parkovisko, obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX a obžalovaní D. B., nar.
XX.XX.XXXX, spoločne s poškodeným a svedkami O. B. a D. B. čakali na obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXX, ktorý prichádza na motorovom vozidle SEAT LEON v čase od 15:04:45 hod. do 15:04:55

hod., teda po časovom úseku približne 5 až 6 minút. Zároveň z kamerového záznamu je nesporné,
že v čase od 15:05:45 hod. do 15:06:28 hod., teda po časovom úseku 50 až 60 sekúnd, nastupujú
všetci traja obžalovaní spoločne so svedkami O. B. a D. B. do motorových vozidiel, s ktorými na miesto
incidentuprišli,asúčasneztohtopredmetnéhoparkoviskaodchádzajúpohlavnejcestesmeromnaobec
Rakúsy, resp. Tatranská kotlina. Taktiež z kamerového záznamu v čase 15:06:28 hod. je zrejmý pohyb

neznámej osoby, presúvajúcou sa z časti parkoviska, ktorá je v blízkosti tzv. cvičiska smerom k hlavnej
ceste. Tu možno konštatovať, že uvedenou osobou je s najväčšou pravdepodobnosťou poškodený,
nakoľko z vykonaných svedeckých výpovedi v prípravnom konaní a pred súdom je zrejmé, že toho
času sa na mieste incidentu žiadne ďalšie osoby nenachádzali. Pokiaľ konajúci súd mal za to, že k
fyzickému napadnutiu poškodeného malo dôjsť až po príchode obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX

v čase od 15:05:45 hod. do 15:06:28 hod., teda po časovom úseku 50 až 60 sekúnd, v intenciách
uvádzaných skutočnostiach považujú odvolatelia za dôležité poukázať na tú skutočnosť, že obžalovaný
A. B., nar. XX.XX.XXXX, má robustnú postavu s telesnou váhou vyše 160 kg a značnými ťažkosťami z
pohľadu chôdze, čo nebolo konajúcim súdom vôbec zohľadnené z pohľadu poškodeným uvádzaného
deja incidentu. Teda v tejto súvislosti majú odvolatelia za to, že konajúci súd v predmetnej trestnej veci

by mal prihliadať na rímsku zásadu in dubio pro reo, v pochybnostiach v prospech obvineného, nakoľko
po vykonanom dokazovaní v predmetnej trestnej veci vznikli pochybnosti o tom, či sa obžalovaní 1/ až
3/ dopustili skutku, ktorý sa im kladie za vinu, prípadne, či tu nie je okolnosť vylučujúca trestnoprávnu
činnosť. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolatelia navrhli, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a

rozhodol, resp. aby rozhodol sám, a to tak, že všetkých troch obžalovaných spod obžaloby oslobodí v
plnom rozsahu v zmysle ustanovenia § 285 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. poriadku, a to s poukazom
na ustanovenie § 25 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona.

Krajský súd na podklade takto podaných odvolaní preskúmal v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.

poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali
svoje odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli
odvolaniami vytýkané prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.
poriadku. Keďže v danej veci prokurátor nepodal odvolanie v neprospech obžalovaných, krajský súd bollimitovaný zásadou reformatio in peius – zákaz zmeny k horšiemu. Daným postupom krajský súd zistil,
že odvolanie obžalovaných nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaných, je potrebné predovšetkým uviesť, že obžalovaní
sa prostredníctvom obhajcu vyjadrili ku skutočnostiam, ktoré sú im kladené za vinu, namietali a
spochybňovali predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov okresným súdom a vyjadrili sa aj k tým
skutočnostiam, ktoré považovali zo svojho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.

Krajský súd má k výhradám obžalovaných proti hodnoteniu dôkazov, ktoré tvoria podstatnú časť
odvolacích námietok, za potrebné uviesť, že proces dokazovania v trestnom konaní je ovládaný zásadou
voľného hodnotenia, kedy po posúdení všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu
meritórnehorozhodnutia.Súdprihodnotenídôkazovvsúlades§2ods.12Tr.poriadkurozhodne,oktoré
z nich svoje rozhodnutie oprie tak, aby bol skutkový stav náležite zistený (§ 2 ods. 10 Tr. poriadku).
Vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne od predstáv a želaní obžalovaného pritom nie je porušením

práva na obhajobu (porovnaj analogicky uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo/84/2016, 6Tdo
71/2012 zo dňa 29.11.2012).

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, pred okresným súdom vykonané
dokazovanie v podstate v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. poriadku pri

rešpektovaní zásady kontradiktórnosti pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné, a tak krajský
súd z doposiaľ vykonaného dokazovania vychádzal.

Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok.

Rozsah vykonaného dokazovania okresným súdom je zrejmý nielen z obsahu zápisníc o hlavných
pojednávaniach, ale aj z dôvodov napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd uviedol, ktoré konkrétne
dôkazy boli vo veci vykonané, podrobne poukázal na obsah jednotlivo vykonaných dôkazov, uviedol,
ako vykonané dôkazy vyhodnotil, akými úvahami sa pri ich hodnotení spravoval a na základe ktorých
dôkazov a skutočností z nich plynúcich, relevantných pre rozhodnutie, dospel ku skutkovým a právnym

záverom, ktoré prezentoval vo výroku svojho rozhodnutia.

Okresný súd odvolaním napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že na podklade vykonaného dokazovania
mal za preukázané, že dňa 05.10.2022 v čase okolo 15.05 hod. na parkovisku pri Belanskom rybníku
v katastri mesta Spišská Belá, teda na mieste verejnosti príslušnom, došlo k napadnutiu poškodeného

I. J., ktorému boli spôsobené poranenia tak, ako to uvádza obžaloba. Z vykonaných dôkazov je, podľa
názoru okresného súdu, nesporné, že v kritickom čase došlo k stretnutiu medzi poškodeným I. J. a
všetkými tromi obžalovanými, pri ktorom stretnutí došlo k incidentu a následnému vzniku poranení,
ktoré poranenia majú aj znaky ujmy na zdraví poškodeného, ktorý incident však poškodený a jednotliví
obžalovaní popisujú odlišne. Obrana obžalovaných bola založená na tvrdení, že obžalovaní A. B. C. a

D. B. nemali žiaden fyzický incident s poškodeným, tento incident mal len A. B. L.. a o tomto incidente
vedia len z rozprávania tohto obžalovaného. Rovnako A. B. L.. potvrdzuje, že kritického dňa na kritickom
mieste mal najprv slovné a potom aj fyzické nedorozumenie s poškodeným I. J., ktorý ho najprv začal
slovne napádať, potom sa mu začal verbálne vyhrážať, a to ujmou na živote a zdraví aj za použitia
strelnej zbrane, a napokon ho poškodený I. J. aj fyzicky napadol, v dôsledku čoho sa on iba bránil, keď

po útoku zo strany poškodeného tohoto tri až päťkrát udrel do oblasti tváre. Obranu obžalovaných o
priebehu incidentu a okolnostiach, za ktorých k nemu došlo v celom rozsahu vyvracia, podľa názoru
okresného súdu, svedok poškodený I. J., ktorý uviedol, že na miesto incidentu sa ako prvý dostavil A. B.
L., keď medzi nimi došlo iba k slovnej potýčke, následne na miesto incidentu prišiel na ďalšom vozidle
obžalovaný D. B. aj s ďalšími dvoma osobami, keď potom spozornel a z dôvodu obavy vytočil tiesňovú

linku 158 a dožadoval sa vyslania policajnej hliadky na miesto samé a následne na miesto incidentu sa,
na v poradí treťom vozidle, dostavil obžalovaný A. B. C., po príchode ktorého došlo k jeho fyzickému
napadnutiu, keď A. B. C. ho udrel do oblasti ľavej strany tváre a ďalší obžalovaní ho udreli do pravej
strany tváre, teda obžalovaný A. B. L.. a D. B., a to jedenkrát, v dôsledku čoho utrpel najzávažnejšieporanenie, nevediac pritom, ktorý z týchto dvoch mu toto poranenie spôsobil. Okresný súd ďalej dôvodil
tým, že tvrdenia poškodeného sú objektívne podporené aj ďalšími dôkazmi, a to najmä oboznámenými
zvukovými a obrazovými záznamami, ako aj záznamami o uskutočnenej telekomunikačnej činnosti, z

ktorých záznamov je dostatočne zrejmé, že telefonát poškodeného na tiesňovú linku 158, v priebehu
ktorého tento iba vyjadruje obavu z možného útoku prebehol bezprostredne po tom, čo na miesto
incidentu sa dostavila osádka druhého vozidla značky Audi, ktorej súčasťou bol aj obžalovaný D. B..
Z vyššie uvedených dôkazov okresný súd mal nepochybne preukázané, že všetci traja obžalovaní na
mieste verejnosti prístupnom sa dopustili hrubej neslušnosti tým, že fyzicky napadli iného, poškodeného

I. J., keď takýmto konaním naplnili skutkové znaky prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona.

Zároveň okresný súd konštatoval, že z výsledkov vykonaného dokazovania neboli zistené také
skutočnosti, ktoré by jednoznačne a bez akýchkoľvek pochýb dokazovali, že obžalovaný A. B. (nar.
XXXX) bol tým páchateľom, ktorý svojím konaním spôsobil poškodenému I. J. následok spojený s

ujmou na zdraví tak, ako to posudzuje obžaloba, keď tento obžalovaný sa mal súčasne dopustiť aj
prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona. Uvedené konanie bolo už od vznesenia
obvinenia kladené za vinu iba A. B. L., no ani zo samotného uznesenia nie je zrejmé, na podklade akých
skutočností a nie je zrejmé ani na podklade akých skutočností, či dôkazov bola v tomto smere podávaná
obžaloba,pričomanivykonanýmdokazovanímvkonanípredsúdomnebolopreukázané,žepáchateľom

uvedeného skutku bol práve tento obžalovaný. Na podklade uvedeného preto okresný súd pri uznaní
viny upravil skutkové zistenia oproti podanej obžalobe a konanie obžalovaného A. B. L.. nemohol posúdil
aj ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona.

K výroku o vine krajský súd uvádza nasledovné.

Je prirodzené, že pri tomto druhu trestnej činnosti, kde sa jedná v podstate o vzájomný konflikt dvoch
alebo viacerých osôb, sa väčšinou vyskytujú akoby viaceré skupiny výpovedí. Aj v tomto prejednávanom
prípade je možné konštatovať na jednej strane výpovede všetkých troch obžalovaných a ich priateľov,
svedkov D. B. a O. B., ktorí prirodzene vnímali skutkový dej inak a vypovedajú akoby na obranu

obžalovaných, na strane druhej výpoveď poškodeného I. J., usvedčujúceho obžalovaných zo spáchania
skutku, výpoveď ktorého korešponduje aj so závermi znaleckého dokazovania a ďalšími listinnými
dôkazmi, a potom je tu aj skupina svedkov, ktorí priebeh samotného konfliktu nevideli, resp. ho nevedia
jednoznačne opísať, kam je možné zaradiť výpovede svedkov N. H. a L. M..

Obžalovaný A. B. L.. poprel spáchanie skutku, poukazajúc primárne na skutočnosť, že poškodený ho
napadol ako prvý po ich vzájomnej slovnej výmene a až keď sa dostal zo zovretia, tak aj on udrel
poškodeného päsťou asi trikrát alebo päťkrát do tváre. Poškodený sa mu následne vyhrážal zbraňou,
ktorú mal mať údajne v aute. Uvedenou skutočnosťou odôvodnil, prečo následne zablokoval svojím
vozidlom vozidlo poškodeného, kedy aj zavolal otcovi s tým, že sa pobil s J. a otec povedal, aby na neho

počkal. Po príchode obžalovaného D. B. spolu so svedkami O. B. a D. B. na vozidle Audi, sa poškodený
vyhrážal zbraňou aj im. Potom prišiel na vozidle aj jeho otec A. B. C., ktorý, hneď ako vystúpil, chcel dať
poškodenému facku, ale on spoločne s D. B. ho odtiahli, poškodený v tom spadol, potkol sa o obrubník,
oni nasadli do svojich vozidiel a odišli preč. Následne bol na ošetrení so zraneniami, ktoré mu spôsobil
poškodený.

Obžalovaný A. B. C. svoju obranu, že poškodeného nenapadol, založil na tvrdení, že po príchode na
miesto incidentu, po tom, ako mu syn A. B. telefonicky oznámil, že mal potýčku s poškodeným, ktorý
sa mu vyhrážal smrťou a zbraňou, šiel rovno k nemu s úmyslom mu dať facku, no syn so zaťom ho
zadržali, takže k žiadnemu udretiu poškodeného nedošlo. Poškodený sa potkol na obrubníku a spadol

na zem. Políciu volal po ceste domov.

Obžalovaný D. B. sa bránil tým, že on poškodeného nenapadol, po príchode na miesto incidentu spolu
s O. B. a D. B. sa poškodený začal vyhrážať aj im zabitím. Poškodený s niekým telefonoval, videl na
tvári A. B. L.. aj poškodeného monokel. Potvrdil tiež, že obžalovaný A. B. C. hneď, ako prišiel na miesto

incidentu, vystúpil z auta, prišiel ku poškodenému a chcel mu dať facku, ale nedal, poškodený spadol.
Hneď potom ušli, zľakli sa vyhrážok poškodeného, že ich zastrelí.Vyššie uvedená obrana obžalovaných bola, aj podľa názoru krajského súdu, vyvrátená priamym
dôkazom, a to konzistentnou a ničím nespochybnenou výpoveďou poškodeného I. J., ktorý opísal tak
v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní okolnosti, za ktorých malo dôjsť k incidentu tak, že

obžalovaný A. B. L.. mu zablokoval vozidlo, začal ho slovne podpichovať ho v tom smere, aby počkal,
kým príde jeho otec. Ďalej uviedol, že na linku 158 zavolal v čase, keď prišlo druhé auto, z ktorého
vystúpili ďalšie osoby, lebo cítil hrozbu. Tí ďalší traja sa pridali k obžalovanému a následne, keď došiel
na aute najstarší B., tak ho všetci traja obžalovaní napadli takým spôsobom, že A. B. C. iba zakričal
„I.!" a udrel ho päsťou do hlavy. Následne zboku päsťou do hlavy ho udreli aj ďalší dvaja obžalovaní,

a to každý jedenkrát. Uvedeným útokom mu boli spôsobená zlomenina pravej nadočnice, opuch tváre,
bolesť sánky, lícnej kosti. Upresnil, že A. B. C. ho udrel spredu, avšak do ľavej časti tváre. Vzápätí z
pravej strany dostal dva údery, a to do pravej strany časti tváre zo strany ďalších obžalovaných, ktorí sa
prakticky presúvali okolo neho. Po útoku všetci nasadli do áut a ušli.

Aj podľa názoru krajského súdu, je možné do série usvedčujúcich dôkazov zaradiť závery znaleckého

posudku L. M. P., znalca z odboru zdravotníctva a farmácie, z ktorého okrem iného vyplynulo, že
poškodený I. J. pri fyzickom incidente dňa 05.10.2022 utrpel zlomeninu pravej očnice a tržnú ranu ľavého
líca. Posudzované poranenie zlomenina pravej očnice mohlo, podľa znalca, vzniknúť zasiahnutím dvomi
údermi, avšak len jeden úder bol vysokej intenzity, ktorý spôsobil posudzované poranenie. Poškodený
mohol dostať aj ďalší úder, ktorý mohol byť nižšej intenzity a podieľal sa na výraznom opuchu a krvnej

podliatine v okolí pravého oka. Tržná rana na ľavom líci mohla tiež vzniknúť úderom päsťou, intenzita
pôsobiacej sily však bola nízka, na rozhraní nízkej až stredne vysokej. V priebehu incidentu mohlo dôjsť
k takej situácii, že najprv dostal úder sprava do pravej strany tváre do okolia oka, v dôsledku čoho došlo
k pohybu hlavy v smere pôsobiacej energie a následne na to dostal ďalší úder, tentokrát do ľavej strany
tváre. Teoreticky by poranenia mohla spôsobiť iba jedna osoba, ktorá by stála pred poškodeným, a to

pri rýchlo nasledujúcich úderoch do jednej a následne druhej strany do oblasti tváre. Alternatívu spojenú
so vznikom poranení iným spôsobom, napríklad pádom, znalec vylúčil.

Do série usvedčujúcich dôkazov je potrebné tiež zaradiť výpovede svedkov N. H. a L. M., ktorí popreli,
aby počas ich prítomnosti na mieste incidnetu došlo medzi obžalovaným A. B. L.. a poškodeným

k fyzickému incidentu.

Výpoveď poškodeného podporujú aj ďalšie listinné dôkazy, ako lekárska správa o poranení
poškodeného, aj obsah prepisov zvukových a obrazových záznamov o telefonickom volaní na linku 158
zo dňa 05.10.2022, ako aj kamerový záznam Mesta Spišská Belá z kamier monitorujúcich priestor na

parkovisku pri Belanskom rybníku.

Nazákladevyššieuvedenéhodospelkrajskýsúdkzáveru,žesúhrnvykonanýchdôkazovvyznievajúcich
v neprospech obžalovaných, ktoré na seba nadväzujú a dopĺňajú sa, vzhľadom na ich rozsah, silu
a celkovú dôkaznú hodnotu, totiž nielenže vyvracajú obhajobu obžalovaných a skutočnosti vyplývajúce

z dôkazov vyznievajúcich v ich prospech v takej miere, ktorá by ich mala zbaviť trestnej zodpovednosti,
alezároveňspoľahlivopreukazuje,žeobžalovaníspáchaliskutoktak,akobolustálenýokresnýmsúdom.

Krajský súd sa však nestotožnil so záverom okresného súdu ohľadne kvalifikácie skutku len ako prečinu
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona formou spolupáchateľstva, pretože vykonaným

dokazovaním bolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaní spoločne po
vzájomnej dohode napadli tam prítomného poškodeného, a to tak, že po príchode na miesto incidentu
v poradí posledného obžalovaného A. B. C., po tom, ako tento vystúpil z vozidla, pristúpili všetci traja
obžalovaní k poškodenému a každý z nich ho udrel jedenkrát päsťou do oblasti tváre, čím mu spôsobili
zranenia ustálené v skutkovej vete napadnutého rozsudku.

Okresný súd pochybil, ak uvedené konanie obžalovaných právne nekvalifikoval aj ako prečin ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona.

Krajský súd v tejto súvislosti uvádza, že spolupáchateľstvo predpokladá spáchanie trestného činu
spoločným konaním a aj úmysel k tomu smerujúci. O spoločné konanie ide vtedy, ak každý zo

spolupáchateľov naplnil svojím konaním všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, alebo ak každý
zo spolupáchateľov svojím konaním uskutočnil len niektorý zo znakov skutkovej podstaty trestného
činu, ktorá je naplnená len súhrnom týchto konaní, alebo ak konanie každého zo spolupáchateľov je
aspoň článkom reťazca, pričom jednotlivé činnosti - články reťazca - smerujú k priamemu vykonaniutrestného činu a len vo svojom celku tvoria jeho skutkovú podstatu a pôsobia súčasne. K naplneniu
pojmu spolupáchateľstva nie je potrebné, aby všetci spolupáchatelia sa zúčastnili na trestnej činnosti
rovnakou mierou. Postačuje aj čiastočné prispenie, hoci aj v podriadenej úlohe, len keď je vedené

rovnakým úmyslom ako činnosť ostatných spolupáchateľov a je tak objektívne i subjektívne zložkou
deja, tvoriaceho vo svojom celku trestné konanie. Spolupáchateľstvo je potrebné teda chápať tak, že ak
bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoma alebo viacerými osobami, zodpovedá každá z nich,
ako by trestný čin spáchala sama, a ak bol trestný čin spáchaný v spolupáchateľstve, je irelevantné,
akým konkrétnym dielom sa ten ktorý zo spolupáchateľov na konaní podieľal. Pri spolupáchateľstve

nemusí ísť výslovne o ústnu dohodu, ale dohoda môže spočívať v konkludentnom súhlase.

Práve skutočnosť, že obžalovaný A. B. L.. po prvotnom slovnom konflikte s poškodeným privolal otca
A. B. C., ktorý mu povedal, aby na mieste zotrval a počkal do jeho príchodu, kedy bezprostredne po
jeho príchode všetci traja obžalovaní napadli poškodeného, svedčí pre spoločný úmysel obžalovaných
fyzicky napadnúť poškodeného.

Keďže odvolanie bolo podané len zo strany obžalovaných, krajský súd už nemohol pristúpiť k úprave
skutku tak, aby tento napĺňal znaky prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, pretože
prokurátor nepodal odvolanie v neprospech obžalovaných, resp. toto vzal v celom rozsahu späť a pokiaľ
by pristúpil k úprave skutku, porušil by tým zásadu zákazu reformatio in peius, čo by bolo neprípustné

a nezákonné.

Zákonu zodpovedajúcim je preto právne posúdenie skutku okresným súdom ako prečinu výtržníctva
podľa§364ods.1písm.a)Tr.zákona.Ustálenýmkonanímobžalovanítaknepochybnenaplniliskutkovú
podstatu prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, ktorého sa dopustí ten, kto sa

dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo
výtržnosti najmä tým, že napadne iného. Súdna prax totižto pod výtržnosťou rozumie konanie, ktoré
závažným spôsobom (hrubo) narušuje verejný pokoj a poriadok a je preň typický zjavne neúctivý
a nedisciplinovaný postoj páchateľa k zásadám občianskeho spolužitia. Spravidla pôjde o fyzické a
psychické násilie, ktoré je zamerané proti osobám alebo veciam. Prístupnosťou sa rozumie možnosť

vidieť a počuť prejav páchateľa, aj keď miesto činu nie je priamo prístupné verejnosti (napr. nachádza sa
za plotom, ohradou, na lešení a pod.). Stačí, ak je také miesto prístupné len niektorým osobám určeným
napríklad povahou ich zamestnania (továreň, stavenisko a pod.) alebo inak (napr. zdravotné stredisko,
škola) a v určitý čas (napr. v sezóne, počas otváracieho času a pod.). Takým miestom však nebudú byty,
ani iné priestory v obytnom dome, ani internát, ubytovňa či kancelária. (porovnaj Burda, E., Čentéš, J.,

Kolesár, J., Záhora, J. a kol. Trestný zákon. Osobitná časť. Komentár. II. diel. 1. vydanie. Praha: C. H.
Beck, 2011, 1608 s.)

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania je zrejmé, že skutok tak, ako je popísaný v skutkovej vete
rozsudku, sa stal na parkovisku pri „Belanskom rybníku" v katastrálnom území mesta Spišská Belá,

okres Kežmarok. Jednalo sa o miesto verejnosti prístupné, keďže takým miestom sa rozumie každé
miesto, kam má prístup široký okruh ľudí individuálne neurčených.

Z hľadiska aplikácie tzv. materiálneho korektívu, krajský súd uvádza, že pri prečinoch je konajúci súd
povinný vždy skúmať aj závažnosť prečinu, avšak pokiaľ súd uznáva vinu, nie je povinný v dôvodoch

rozsudku explicitne uvádzať svoje posúdenie z hľadiska aplikácie § 10 ods. 2 Tr. zákona.

Podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky,
okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, je jeho závažnosť
nepatrná.

Citované ustanovenia Trestného zákona predstavujú výnimku z formálneho chápania kategórie
trestných činov a zavádzajú možnosť uplatnenia materiálneho korektívu, ktorý na zmiernenie tvrdosti
formálneho chápania prečinu umožňuje použitie zákonom predpokladaných materiálnych kritérií.
V prípade, ak sa po zohľadnení materiálnych kritérií zistí nepatrná závažnosť konkrétneho prečinu,

resp. malá závažnosť v prípade mladistvých páchateľov, tak výsledkom je záver, že spáchaný skutok
nie je trestným činom, aj keď napĺňa všetky formálne znaky skutkovej podstaty toho ktorého prečinu
uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona.Pokiaľ súd vo výroku rozsudku vinu uzná, je nepochybné, že dôvody na aplikáciu § 10 ods. 2
Tr. zákona nezistil. Čo sa týka samotnej závažnosti prečinu v prejednávanej veci, krajský súd sa
v tomto smere stotožnil so záverom okresného súdu, keď materiálny korektív neaplikoval. Prečin,

ktorého sa obžalovaní dopustili, nevykazoval znaky nepatrnej závažnosti (§ 10 ods. 2 Tr. zákona), a to
práve s poukazom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolností, za ktorých bol spáchaný,
mieru zavinenia a pohnútku obžalovaného. Boli to práve obžalovaní, ktorí napadli poškodeného,
teda išlo o fyzické napadnutie poškodeného viacerými osobami s následkom v podobe vážnejšieho
zranenia zlomeniny očnice vyžadujúceho si liečenia do štyroch týždňov. Navyše, poškodený neútočil

na obžalovaných, pričom obžalovaný A. B. L.. ešte pred samotným útokom zabránil poškodenému
v odchode z parkoviska tým, že zaparkoval svoje vozidlo pred vozidlo poškodeného. Závažnosť skutku
neznižuje ani predchádzajúca slovná výmena medzi poškodeným a obžalovaným A. B. L., pretože
reakciu obžalovaného na slovné útoky v podobe ustálených útokov je možné označiť za neprimeranú
reakciu všetkých troch obžalovaných. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je, podľa názoru krajského súdu,
závažnosť takéhoto konania potrebné zľahčovať cestou materiálneho korektívu. Z uvedeného výpočtu

tak vyplýva, že konanie obžalovaných nemohlo byť posúdené ako nevyžadujúce si zásah trestného
práva hmotného, pri ktorom sa trestnoprávne prostriedky neuplatnia (ultima ratio).

Ani písomné odôvodnenie odvolania obžalovaných, smerujúce proti napadnutému rozsudku,
neobsahujú žiadne relevantné skutočnosti a okolnosti, pokiaľ ide o správnosť hodnotenia dôkazov

okresným súdom, ani pokiaľ ide o jeho právne úvahy, ktorými sa spravoval, keď dokázané skutočnosti
posudzoval podľa príslušných ustanovení Trestného zákona v otázke viny obžalovaných.

K odvolacej námietke obžalovaných, ohľadne hodnotenia výpovede poškodeného, má krajský súd za
potrebné uviesť, že pri hodnotení vierohodnosti svedka je súd povinný prihliadať najmä k vnútornej

štruktúre výpovede svedka, teda či si neodporuje v podstatných okolnostiach, o ktorých vypovedal,
k logickým súvislostiam o okolnostiach, o ktorých vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade aj
s ostatnými dôkazmi zadováženými v trestnom konaní. Je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých
týchto dôkazov a okolností prípadu, postupom v zmysle § 2 ods. 12 Tr. poriadku, podľa vnútorného
presvedčenia rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je. Výpoveď

poškodeného, aj podľa názoru krajského súdu, poskytovala ucelený obraz o priebehu skutkového deja
tak, ako bol uvedený v obžalobe, preto nie je dôvod neveriť tvrdeniam poškodeného, ktorý vypovedal
k okolnostiam žalovaného skutku spontánne, presvedčivo, konzistnetne a bez zjavnej motivácie a snahy
obžalovaným zámerne priťažovať. Pokiaľ obžalovaní namietajú rozpory vo výpovediach poškodeného,
je potrebné poukázať na správny procesný postup okresného súdu pri odstraňovaní rozporov, ako aj

následné logické odôvodnenie svedka, prečo zotrval na výpovedi z prípravného konania, keď uvedené
rozpory dôvodil dobou, ktorá od samotného skutku, ako aj jeho prvotných výpovedí uplynula. Poškodený
podrobne opísal tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní okolnosti, za ktorých bol
napadnutý obžalovanými, uviedol, v akej pozícii stál v čase útoku vo vzťahu k jednotlivým obžalovaným,
odkiaľ a kam smerovali ich útoky a táto jeho verzia skutkového deja korešponduje s ďalšími, vo veci

vykonanými dôkazmi, na ktoré podrobne poukázal okresný súd, preto námietku obžalovaných, že
skutkový dej uvádzaný poškodeným týkajúci sa fyzického napadnutia sa stal inak, krajský súd vyhodnotil
ako nedôvodnú. Výpoveď poškodeného na hlavnom pojednávaní sa neodchyľovala v podstatných
skutočnostiach od jeho výpovedí v prípravnom konaní, práve pri totožných výpovediach poškodeného
aj v najmenších detailoch po dlhšom časovom úseku od spáchania skutku, by bolo na mieste

spochybňovanie jej vierohodnosti, čo by mohlo svedčiť skôr o výpovedi vopred naučenej. Vo veci
vypracovanýznaleckýposudokL.M.P.lenverifikujeskutočnostiuvádzanépoškodeným,žepriincidente
s obžalovanými utrpel zranenie a rovnako tak sú verifikované aj lekárskou správou zo dňa 05.10.2022
z prvotného ošetrenia poškodeného v Nemocnici v Poprad. Ak obžalovaní spochybňujú vierohodnosť
poškodeného, krajský súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že poškodený ostal na mieste incidentu, ešte

pred samotným útokom telefonicky oznámil polícii hrozbu z napadnutia a počkal do príchodu hliadky
polície. Pritom nemožno opomenúť, že svedok, na rozdiel od obžalovaného, má zákonnú povinnosť
vypovedať pravdu, a preto logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka, a to
až do okamihu, kým nie je preukázaný opak. Preto postup konajúceho súdu, ktorý vychádzal aj
z výpovede poškodeného pri ustálení priebehu skutkového deja, krajský súd považuje za správny, keďže

uvedené vyplývalo z vykonaného dokazovania.

Nelogickou sa javí obrana obžalovaných, že poškodeného fyzicky nenapadli a z miesta incidentu ušli
z obavy z naplnenia vyhrážok zo strany poškodeného zbraňou, ktorú mal mať vo svojom vozidle.Správne konštatoval okresný súd, že poškodený volal na linku 158 ešte pred napadnutím zo strany
obžalovaných, kedy vyjadril polícii len obavu z napadnutia. Aj samotná obrana obžalovaného A. B. L.,
ako prvého prítomného na mieste incidentu, založená práve na tvrdení, že sa mu poškodený vyhrážal

zbraňou, a z tohto dôvodu mu zablokoval vozidlo a čakal na príchod obžalovaných, a to otca a švagra,
postráda akúkoľvek logiku, teda, aby aj napriek obave o svoj život zotrval na mieste spolu s poškodeným,
a tomuto navyše zabránil odísť zablokovaním vozidla, a aby namiesto privolania hliadky polície zavolal
otcovi, ktorý ho mal inštruovať, aby na mieste aj naďalej zotrval a vyčkal do jeho príchodu.

Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd námietku obžalovaných, že poškodený v čase 14.58 hod. videl
prichádzať jemu známe motorové vozidlo, a preto volal na linku 158, kde pri parkovaní motorového
vozidla AUDI začal oznamovať dispečingu na linke 158, že ho osoby nachádzajúce sa v motorovom
vozidle AUDI chcú napadnúť a v tejto súvislosti aj to, že poškodený neozrejmil, na základe akej
skutočnosti nadobudol podozrenie, že ho chcú tieto osoby fyzicky napadnúť. Krajský súd upriamuje
pozornosť na výpoveď poškodeného, kde uvádzal, že obžalovaný A. B. L.. sa ho po príchode na miesto

podpichoval, aby počkal, že príde jeho otec, teda poškodený mal vedomosť priamo od obžalovaného,
že má očakávať príchod najmenej jednej osoby, a to otca obžalovaného (A. B. C.). Uvedené vyplýva aj
z výpovede obžalovaného A. B. L., že zavolal otcovi a ten mu povedal, aby na neho počkal. Zo záznamu
telefonického hovoru poškodeného na linku 158 je pritom zrejmé, že poškodený volal na linku 158 v čase
14.58 hod. do 15.00 hod. Z kamerového záznamu vyplýva, že v čase o 14:59:10 hod. prichádza vozidlo

AUDI, ktoré zaparkovalo na parkovisku v čase od 14:59:14 hod. do 14:59:24 hod., kedy z neho vystúpili
štyri osoby. Uvedené teda korešponduje z časového hľadiska s tým, že poškodený práve v tom čase
oznámil polícii, aby poslali hliadku, lebo prišli štyria „na neho“.

Neobstojí ani námietka obžalovaných, že poškodený v prípravnom konaní uviedol, že nenapadol slovne

ani fyzicky A. B. L., čo je podľa ich názoru v rozpore so svedeckými výpoveďami svedkov L. M. a N. H..
Krajský súd opäť upriamuje pozornosť na výpovede oboch svedkov, ktorí zhodne vypovedali, že neboli
svedkami žiadneho fyzického útoku medzi uvedenými osobami.

K predloženým lekárskym záznamom zo dňa 05.10.2022 a fotografii zo dňa 06.10.2022 zachytávajúcich

zranenia obžalovaného A. B. L., krajský súd v názorovej zhode s okresným súdom uvádza, že nebolo
preukázané, za akých okolností došlo k vzniku poraneniam tohto obžalovaného, keďže obžalovaní po
incidente na mieste skutku nezotrvali, ale z neho ušli a nevyčkali na príchod polície napriek tomu, že o ich
privolaní poškodeným vedomosť mali (čo potvrdzuje svedok O. B.). Správne potom postupoval okresný
súd, keď verziu obžalovaného A. B. L.. o priebehu incidentu vyhodnotil ako účelovú a z uvedeného

dôvodu nebral do úvahy tvrdenia obžalovaného o obrane pred útokmi poškodeného za relevantné z
hľadiska objasnenia skutkového stavu v danej trestnej veci.

Z uvedeného dôvodu nie je ani možné konštatovať, že obžalovaní konali v nutnej obrane.

Podľa § 25 ods. 1 Tr. zákona, čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok
na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom.

Podľa § 25 ods. 2 Tr. zákona, nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku,
najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe

obrancu.

Podľa § 25 ods. 3 Tr. zákona, ten, kto odvracia útoku spôsobom uvedeným v odseku 2, nebude trestne
zodpovedný, ak konal v silnom rozsušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo
zľaknutia.

Podľa § 25 ods. 4 Tr. zákona, ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí,
nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti.

V zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení, podstata nutnej obrany spočíva v odvracaní priamo

hroziaceho alebo trvajúceho protiprávneho útoku človeka. Z uvedeného je zrejmé, že útok musí buď
hroziť alebo trvať. V danom prípade však bolo preukázané, s poukazom na vyššie uvedené dôkazy,
že obžalovaní ako prví napadli poškodeného, bez toho, aby tento na nich zaútočil a teda nemožno
hovoriť, že by sa obžalovaní iba bránili útoku, napĺňajúc zákonné podmienky nutnej obrany, keď nebolopreukázané, že k útoku zo strany poškodeného došlo. S poukazom na tieto skutočnosti, ani krajský súd
nemal dôvod oslobodiť obžalovaných podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku s poukazom na § 25 Tr. zákona.

Knámietkeobžalovanýchtýkajúcejsanepoužitiazásady„indubioproreo“(vpochybnostiachvprospech
obvineného), ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Tr. poriadku, je potrebné uviesť, že použitie
predmetnej zásady prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti ktoré vznikli v trestnom konaní o
dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu
reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne,

stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Krajský súd s poukazom na ucelenú reťaz
a silu usvedčujúcich dôkazov dospel k záveru, že použitie zásady in dubio pro reo v uvedenom prípade
neprichádza do úvahy.

Na základe vyššie uvedeného je tak na mieste konštatovanie, že námietky obžalovaných v písomne
odôvodnenom odvolaní, nie sú relevantné, a to s poukazom na vykonané dokazovanie, najmä na

výpoveď poškodeného, ako aj na výpovede svedkov H. a M., závery znalca L. P., vrátane lekárskych
správ ohľadne zranenia poškodeného, na kamerový záznam a záznam telefonického hovoru na linku
158.

Obrana obžalovaných sa tak v kontexte vykonaného dokazovania javí byť účelová a tendenčná v snahe

vyhnúť sa trestnej zodpovednosti za spáchaný skutok.

Za takýchto okolností, teda vo vzťahu k otázke viny a právnej kvalifikácie, krajský súd považoval
v intenciách vyššie uvedených dôvodov a úvah odvolania obžalovaných za nedôvodné a výrok o vine v
napadnutom rozsudku vyhodnotil ako zákonný a vecne správny.

Za zákonný a správne považoval krajský súd, čo do druhu a výmery, aj výroky o treste.

K rozsahu a spôsobu okresným súdom vykonaného dokazovania v súvislosti so zisťovaním trestnej
minulosti obžalovaných, ako súčasti zistenia skutočností dôležitých pre trestné konanie, ktoré sa týkajú

obžalovaných, ako jednej zo skutočností rozhodujúcich pre rozhodnutie o druhu a výmere trestu, krajský
súd nemal žiadne námietky.

Pri ukladaní trestu obžalovaným okresný súd prihliadol na všetky skutočnosti a zásady dôležité z
hľadiska jeho ukladania, najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,

priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osoby páchateľov, ich pomery a možnosti nápravy.

U obžalovaného A. B. L.. bolo zistené, že tento bol v minulosti štyrikrát súdne trestaný, naposledy
rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 7T/133/2016 právoplatným dňa 11.01.2017, pre prečin
krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Tr. zákona, ktorým mu bol uložený podmienečný

trest odňatia slobody, v súčasnosti sa na neho hľadí, ako keby nebol odsúdený. Z evidencie priestupkov
vyplýva, že obžalovaný bol doposiaľ 11-krát postihnutý za priestupky prevažne na úseku dopravy,
bol postihnutý aj za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu súvisiaci s vyhrážkami inej osobe.
Pri nezisteni žiadnych poľahčujúcich, ani priťažujúcich okolností, okresný súd uložil obžalovanému
podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov s odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 18

mesiacov.

U obžalovaného D. B. bolo zistené, že tento doposiaľ nebol súdne trestaný, priestupkovo postihnutý
bol len za priestupky na úseku dopravy. Rovnako tak okresný súd u obžalovaného nezistil žiadne
poľahčujúce, ani priťažujúce okolnosti. Okresný súd uložil obžalovanému podmienečný trest odňatia

slobody vo výmere 5 mesiacov s odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 15 mesiacov.

U obžalovaného A. B. C. bolo zistené, že tento bol v minulosti trikrát súdne trestaný, naposledy
rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 1T/135/2016 právoplatným dňa 21.03.2017, pre prečin
krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Tr. zákona, ktorým mu bol uložený peňažný trest

vo výške 800,- eur, v súčasnosti sa naňho hľadí, ako keby nebol odsúdený. Z evidencie priestupkov
vyplýva, že obžalovaný bol doposiaľ štyrikrát postihnutý za priestupky prevažne na úseku dopravy, bol
postihnutý aj za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Pri nezisteni žiadnych poľahčujúcich, anipriťažujúcich okolností, okresný súd uložil obžalovanému podmienečný trest odňatia slobody vo výmere
6 mesiacov s odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov.

Takto ukladané tresty krajský súd považuje za zákonné a primerané tak k závažnosti spáchanej trestnej
činnosti, dĺžke trvania trestného konania, aj k trestnej a priestupkovej minulosti obžalovaných. Podľa
názoru krajského súdu, takýto trest je zákonný a splní účel trestu tak z hľadiska individuálnej, ako aj
generálnej prevencie, pretože zabezpečí ochranu spoločnosti pred obžalovanými tým, že im zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti, bude dostatočne výchovne pôsobiť na obžalovaných, aby viedli

riadny život, aby sa v budúcnosti nedopúšťali ďalšej trestnej činnosti a zároveň odradí ďalších členov
spoločnosti od páchania trestnej činnosti. Krajský súd má za to, že boli splnené zákonné podmienky pre
uloženie takýchto trestov. Obžalovaní v priebehu plynutia tejto skúšobnej doby, spôsobom svojho života
a svojím správaním preukážu, či účel trestu sa dosiahne aj bez nariadenia výkonu trestu.

Okresný súd odkázal poškodené strany I. J. a VŠZP, a.s. s ich nárokmi na náhradu škody, keďže tieto

súviseli s ujmou na zdraví a regresnými nárokmi za poskytnutú zdravotnú starostlivosť spojenú s touto
ujmou, spáchanie ktorej nebolo preukázané konkrétnemu obžalovanému.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto krajský súd, nezistiac dôvody pre zmenu alebo zrušenie
napadnutého rozsudku, tento považoval za zákonný a vecne správny a odvolanie obžalovaného

postupom podľa § 319 Tr. poriadku ako nedôvodné zamietol.

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.