Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Okresný súd Levice
Spisová značka: 16C/44/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4324203585
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Černáková

ECLI: ECLI:SK:OSLV:2025:4324203585.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

16C/44/2024

Okresný súd Levice, sudkyňou Mgr. Máriou Černákovou, v spore žalobcu: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXX, XXX XX C., 2/ D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., obaja zastúpení
Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO:
47 234 466, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky, so sídlom Račianska ulica 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 7.279,47 eura
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

16C/44/2024

I. Súd návrh na prerušenie konania zamieta.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne sumu 2.279,47 eura spolu
s úrokom z omeškania vo výške 8,65 % ročne zo sumy 2.279,47 eura od 07.10.2024 do zaplatenia, a to
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalobcom 1/ a 2/ sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

IV. Súd žalobu žalobcu 1/ o zaplatenie sumy 2.500,- eur s príslušenstvom zamieta.

V. Žalovanému sa voči žalobcovi 1/ priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

VI. Súd žalobu žalobkyne 2/ o zaplatenie sumy 2.500,- eur s príslušenstvom zamieta.

VII. Žalovanému sa voči žalobkyni 2/ priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou doručenou Okresnému súdu Levice dňa 14.10.2024, domáhali voči
žalovanému spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy vo výške 2.279,47 eura spolu s úrokom

z omeškania vo výške 8,65 % ročne zo sumy 2.279,47 eura od 07.10.2024 do zaplatenia a to titulom
tvrdenej majetkovej škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovaného, ako aj náhrady
nemajetkovej ujmy a to každý zo žalobcov vo výške 2.500,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,65 % ročne zo sumy 2.500,- eur od 07.10.2024 do zaplatenia, a tiež náhrady trov konania. Žalobuodôvodnili tým, že v postavení povinných boli účastníkmi exekučného konania vedeného Okresným
súdom Levice pod sp. zn.: 12Er/79/2012. Okresný súd Levice uznesením sp. zn.: 12Er/79/2012 – 121
zo dňa 07.08.2020 zamietol návrh žalobcu 1/ na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie.

Následne uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 12CoE/5/2023 – 171 zo dňa 16.05.2023 odvolací
súduznesenieprvéhostupňazrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanieanovérozhodnutiesodôvodnením,
žesapopreskúmaníobsahuspisunestotožnilsprávnymzáveromsúduprvéhostupňa,žerozhodcovský
rozsudok (na podklade ktorého sa viedla predmetná exekúcia) je riadnym právoplatným a vykonateľným
exekučným titulom na vedenie exekúcie. Predtým, akoby bol súd prvého stupňa vo veci znova

rozhodoval, došlo k zastaveniu exekúcie vymožením celkovej pohľadávky spolu s trovami exekúcie.
V predmetnej exekúcii na úkor žalobcov došlo k vymoženiu trov súdneho exekútora spolu vo výške
2.279,47 eura, ktorá suma je tvorená odmenou súdneho exekútora vo výške 1.448,50 eura, náhrady
hotových výdavkov vo výške 451,23 eura a 20 % DPH z trov exekúcie o výške 379,74 eura. Podanou
žalobou sa žalobcovia domáhajú náhrady vzniknutej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli
v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice vedením exekúcie. Žalobcovia

poukázali na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase vydania poverenia na vykonanie
exekúcie argumentujúc, že exekučný súd je povinný vždy pri vydávaní poverenia skúmať exekučný
titul a jeho prípadný rozpor so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Cdo/122/2011 zo dňa 09.02.2012, v ktorom najvyšší súd striktne
zdôraznil povinnosť exekučného súdu skúmať, či rozhodcovské konanie prebiehalo na základe platnej

rozhodcovskej doložky/zmluvy a v tejto súvislosti podrobiť kontrole aj samotný exekučný titul a tiež na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24.02.2011. Nesprávny
úradný postup Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn.: 12Er/79/2012 odôvodňovali
tým, že 1. exekučný súd vydal v rozpore s § 44 ods. 2 EP v spojení s § 45 ods. 2 RK súdnemu
exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie bez toho, aby preskúmal zákonnosť exekučného titulu,

čím citované ustanovenia porušil, 2. exekučný súd relevantným spôsobom neskúmal ani v ďalších
štádiách exekučného konania rozpor/súlad exekučného titulu so zákonom a to ani po prijatí novely,
ktorá explicitne zakotvila povinnosť v exekučných konaniach vedených na podklade rozhodcovských
rozsudkov vydaných v spotrebiteľskom spore skúmať súlad rozhodcovskej zmluvy so zákonom, čo
mu bolo vytýkané aj odvolacím súdom, 3. exekučný súd nerešpektoval rozhodovaciu prax najvyšších

súdnych autorít a na dané konanie ju neaplikoval a exekúcia sa po celý čas viedla na podklade nulitného
právneho aktu, 4. exekučný súd o návrhu na zastavenie exekúcie rozhodol po viac ako 5 rokoch
od jeho podania a po 8 rokoch od vydania poverenia na vykonanie exekúcie aj to spôsobom, ktorý
nereflektoval rozhodovaciu prax ani platnú a účinnú právnu úpravu, 5. exekučný súd ani po vrátení
veci odvolacím súdom exekúciu promptne neodložil ani nezastavil a tým zapríčinil vymoženie celého

neexistujúceho nároku. Vo vzťahu ku vzniknutej škode uviedli, že majetková škoda je tvorená sumou
2.279,47 eura, ktorá korešponduje s výškou trov exekúcie zrazených žalobcom súdnym exekútorom v
jeho prospech, ktorá suma pozostáva v zmysle vyúčtovania exekučného konania zo dňa 14.08.2023 z
odmeny súdneho exekútora spolu vo výške 1.448,50 eura, náhrady hotových výdavkov vo výške 451,23
eura a sadzby 20 % DPH vo výške 379,74 eura. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme uviedli, že tento svoj

nárok opierajú o § 17 ods. 2 a ods. 3 zákona, nakoľko náhrada majetkovej škody nie je dostatočným
zadosťučinením za to, že sa proti žalobcom viedla exekúcia na podklade nulitného (neexistujúceho)
právneho aktu a takto sa viedla viac ako 10 rokov. Argumentovali, že exekúcia spôsobila výrazný zásah
do osobnej, rodinnej ako aj ich majetkovej sféry, mala výrazný vplyv na ich doterajší život a spôsobila
reálne zmenšenie ich majetku, čo sa odrazilo aj na možnosti zabezpečovania základných životných

potrieb rodiny. Touto exekúciou trvajúcou viac ako 10 rokov došlo k výraznému zásahu do rodinného
života a ohrozeniu majetkovej situácie rodiny, nakoľko exekúcia bola vedená voči obom žiadateľom,
ktorí sú manželmi. O podanom návrhu na zastavenie a odklad exekúcie súd prvého stupňa rozhodoval
viac ako 5 rokov a tým umožnil vymáhanie súm na podklade nulitného exekučného titulu. Zároveň
napriek usmerneniu odvolacieho súdu nekonal promptne a exekúciu ako neprípustnú nezastavil, čím

spôsobil vznik škody na strane žiadateľov v podobe trov súdneho exekútora vo výške 2.279,47 eura.
Dôvodili ďalej, že suma, ktorá im bola zrazená v exekučnom konaní len v rozsahu trov exekučného
konania, predstavuje skutočne rozsiahly nepomer k zmluvnému vzťahu, ktorý mal byť podkladom na
vydanie rozhodcovského rozsudku. Predmetom zmluvného vzťahu bola pôžička vo výške 80.000,-
Sk, t.j. 2.666,66 eura. Samotné trovy exekúcie uvedenú sumu presahujú, nehovoriac o tom, že v

exekúcii bolo žalobcom nezákonne zrazených pre oprávneného viac ako 7.158,72 eura. Všetky tieto
skutočnosti boli pre žalobcov nesmiernou psychickou záťažou, priamo zasiahli ich majetkové pomery
a priamo ohrozili možnosti zabezpečenia základných životných potrieb ich rodiny a spôsobili reálne
zmenšenie ich majetku. V dôsledku týchto skutočností sa domnievajú, že nimi uplatnený nárok nanáhradu aj nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur je primeraný a odzrkadľuje satisfakciu za to, o
čo ich pripravil štát svojim nesprávnym postupom v konaní trvajúcom viac ako 10 rokov. Vo vzťahu
k príčinnej súvislosti medzi postupom štátu a škodou žalobcov dôvodili, že ak by si súd už v procese

rozhodovania o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie riadne splnil svoje zákonné povinnosti a
podrobil exekučný titul kontrole a skúmal jeho súlad/rozpor so zákonom, dospel by k záveru, že
predmetný právny akt nie je spôsobilým a zákon rešpektujúcim exekučným titulom a vykonanie exekúcie
by nepovolil, čím by nedošlo k vymoženiu žiadnych finančných prostriedkov na úkor žalobcov. Vznik
škody je teda priamym dôsledkom nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice, pričom

v tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 3Co/101/2021 zo dňa
25.11.2021, podľa ktorého, exekúcie vyjadrujú proces, teda postup a ak v rámci takéhoto postupu
došlo k porušeniu práva, je odôvodnený záver o nezákonnom postupe a tým pri splnení ostatných
podmienok aj o možnosti domáhať sa náhrady škody pre nesprávny úradný postup, pri ktorom sa
zrušenie rozhodnutia nevyžaduje. Súd prvej inštancie podcenil zásadný aspekt, na ktorom je exekučný
proces založený. Podľa zákona má súd povinnosť zastaviť exekúciu, ak nie sú na jej vedenie splnené

zákonné podmienky (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku). Súd má túto povinnosť v priebehu celého
konania...“(bod33.)Žalobcoviazáverompoukázalinato,ževzmysle§15ods.1adresovaliMinisterstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie ich nároku na náhradu škody,
pričom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosti nevyhovelo. Vzhľadom na skutočnosť,
že žalovaný uplatňované nároky žalobcom dobrovoľne neuhradil, uplatňujú si žalobcovia popri nároku

na náhradu škody zároveň zákonný úrok z omeškania odo dňa 07.10.2024, vzhľadom na to, že dňa
07.10.2024 im bolo zo strany žalovaného oznámené, že neuspokojí ich nároky na náhradu škody.
Zákonný úrok ku dňu 07.10.2024 bol vo výške 8,65 %, o 5 percentuálnych bodov viac, ako je základná
úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, ktorá predstavovala
3,65 %. Na základe uvedeného si žalobcovia popri výške náhrady škody v rozsahu 7.279,47 eura,

uplatňujú z tejto sumy aj úrok z omeškania vo výške 8,65 % ročne odo dňa 07.10.2024 do zaplatenia.

2. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe vo vzťahu k namietaným pochybeniam okresného súdu
zdôraznil, že exekučné konanie vedené na Okresnom súde Levice pod sp. zn.: 12Er/79/2012 bolo
skončené vrátením poverenia a nie z dôvodu, že by súd zastavil exekučné konanie pre neprípustnosť

jeho vedenia na podklade nevykonateľného exekučného titulu. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že
exekúcia vedená na základe poverenia vydaného Okresným súdom Levice dňa 24.05.2012, nebola
doposiaľ vyhlásená za neprípustnú pre existenciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, ani právoplatne
zastavená. Absentuje tak akýkoľvek podklad pre konštatovanie záveru o neexistencii exekučného titulu
a nezákonnosti, resp. neprípustnosti vedenia exekučného konania na základe vydaného poverenia,

čo by bez ďalšieho malo viesť k zamietnutiu žaloby pre jej nedôvodnosť. Argumentoval, že postup
Okresného súdu Levice pri preskúmavaní žiadosti o vydanie poverenia, ktorý sa plne prejavil vo vydaní
poverenia, nie je v zmysle § 9 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z. z. spôsobilý predstavovať nesprávny úradný
postup, ktorým by mohla byť žalobcom spôsobená škoda, pričom poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 29.03.2023, sp. zn.: 15Co/l/2022 – 120, podľa ktorého, „Nie je preukázaná

už prvá podmienka, a síce nesprávny úradný postup orgánu štátu. Nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu nie je vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Na základe žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd vydá poverenie, ktoré má účinky
len pre súdneho exekútora v rozsahu oprávňujúcom ho exekúciu začať vykonávať. Súd vtedy skúma len
formálne náležitosti žiadosti, napr. či súdny exekútor pripojil exekučný titul (právoplatný, vykonateľný).

Znamená to, že vydanie poverenia nie je možné označiť za nesprávny úradný postup podľa zákona
č. 514/2003 Z. z.“ V tejto súvislosti poukázal ďalej na to, že bolo povinnosťou Okresného súdu Levice
v tomto exekučnom konaní vydať poverenie na vykonanie exekúcie bez toho, aby ex offo skúmal
exekučný titul, t. j. predmetný rozhodcovský rozsudok z hradiska existencie neprijateľných zmluvných
podmienok a až prijatím novely Exekučného poriadku s účinnosťou od 01.01.2015, s poukazom na

§ 44 ods. 3 a Zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní účinného rovnako
tak od 01.01.2015, bolo súdom umožnené spätné preskúmavanie jednotlivých exekučných konaní, v
ktorých bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok tak, ako tomu bolo aj v tomto konaní. Zdôraznil,
že poverenie na výkon exekúcie nevykazuje priame právne účinky voči osobe povinného, preto nakoniec
povinný voči nemu ani nemôže použiť opravné prostriedky a poukázal na osobitný charakter poverenia

podčiarknutý jednak v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 01.02.2012, sp. zn. 5Cdo/205/2011 a tiež
v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 07.02.2008, č. k. III. ÚS 45/2008-20. Dôvodil, že v zmysle
uvedeného teda nemožno poverenie na vykonanie exekúcie považovať za rozhodnutie, ktorým by sa
priamo rozhodovalo o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach účastníkov exekučnéhokonania ako fyzických alebo právnických osôb (§ 2 písm. a) Zák. č. 514/2003 Z. z.), a z ktorého by títo
účastníci mali možnosť domáhať sa náhrady škody titulom nezákonného rozhodnutia podľa § 5 a nasl.
Zákona č. 514/2003 Z. z. Až od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie vzniká medzi oprávneným

a povinným spor o začatie exekúcie, prípadne spor o zastavenie exekúcie, kedy prichádza do úvahy
vykonanie dokazovania s možnosťou strán v konaní sa ho zúčastniť a vyjadriť sa k nemu. Uvedené
má význam najmä pre rozmer nevyhnutnej podmienky na uplatnenie si nároku na náhradu škody a
to príčinnej súvislosti, ktorá musí byť okrem iného priama a bezprostredná. Ak by teda aj súd mal
napriek argumentácii žalovaného za to, že vydanie poverenia na výkon exekúcie je možné považovať

za nesprávny úradný postup (príp. nezákonné rozhodnutie), samotné poverenie exekútora na výkon
exekúcie nemohlo samo o sebe v žiadnom prípade spôsobiť akúkoľvek škodu. Žalovaný poukázal
ďalej na to, že z predložených listín nevyplýva, že by žalobcovia podali proti upovedomeniu o začatí
exekúcie námietky ako zákonom predpokladaný a prípustný opravný prostriedok, v ktorých by namietali
neprípustnosť vedenia exekúcie pre nespôsobilý exekučný titul. Pokiaľ by tieto námietky podali a boli by
už v nich tvrdili skutočnosti, na základe ktorých podali návrh na odklad a zastavenie exekúcie až v roku

2015, bol by sa súd musel nimi zaoberať, pričom na čas do rozhodnutia o týchto námietkach by súčasne
došlo k pozastaveniu akýchkoľvek krokov exekútora smerujúcich k vykonaniu exekúcie, v dôsledku čoho
tak žalobcovia ako povinní nepostupovali v exekúcii s dostatočnou opatrnosťou a nedostatočne hájili
svoje práva, čím prispeli k tomu, že exekúcia vôbec prebiehala a za tejto situácie nemôžu zavinenie za
vznik škody, ktorá by im prípadne bola vznikla, pripisovať nesprávnemu úradnému postupu. Žalobca ako

povinný v I. rade podal návrh na odklad exekúcie až dňa 16.02.2015 a návrh na zastavenie exekúcie
až dňa 20.02.2015. Zákon č. 514/2003 Z. z. je koncipovaný ako prostriedok nápravy „ultima ratio“ a
kladie doraz na to, že poškodené osoby majú byť v prvom rade aktívne pri ochrane svojich práv, s čím
súvisí aj nutnosť využitia všetkých zákonných prostriedkov, ktoré právny poriadok jednotlivcom priznáva.
Keďže žalobcovia nepreukázali, že by si uplatnili voči doručenému upovedomeniu o začatí exekúcie

prípustný riadny opravný prostriedok - námietky proti exekúcii, nemožno mať za splnený predpoklad
pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle § 6 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. Vo vzťahu k bodu 4
a 5 žalobcami vymedzeného nesprávneho úradného postupu poukázal žalovaný na § 9 ods. 4 zákona
argumentujúc, že v predmetnom prípade nebolo preukázané, že by v exekučnom konaní od podania
návrhu na zastavenie exekúcie do ukončenia exekučného konania vrátením poverenia, došlo zo strany

Okresného súdu Levice k nečinnosti. Žalovaný v tejto súvislosti skonštatoval, že žalobcovia splnenie
podmienky upravenej v § 9 ods. 4 zákona ani len netvrdili a ani nijakým spôsobom nepreukázali.
Z uvedeného dôvodu má žalovaný za to, že existencia nesprávneho úradného postupu v zmysle §
9 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z. z. nebola preukázaná. Žalovaný ďalej argumentoval, že nárok na
náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. môže byť úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak

nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky z dôvodu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento
prospech získal a je povinný ho vydať. Inak povedané, vznik škody, ako jednej z podmienok vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, je možné považovať za splnenú až za predpokladu, že jej vymoženie
od priameho zodpovednostného subjektu je preukázateľne bezúspešné, a teda zodpovednosť štátu za
škodu vzniká v prípade, ak uspokojenie nároku nie je možné dosiahnuť inak. Žalobcovia si preto majú,

resp. mali uplatňovať prípadný nárok na náhradu škody prednostne a výlučne od súdneho exekútora,
keďže požadovaná náhrada škody predstavuje výlučne trovy exekúcie a odmenu exekútora, pričom
v tejto súvislosti odkázal na uznesenie NS SR sp. zn.: 7MCdo/16/2011, uznesenie NS SR, sp. zn.:
4Cdo/199/2005 a Nález ÚS SR, sp. zn.: II. ÚS 165/2012 z 13.02.2013 a ďalšie. Žalovaný ďalej
poukázal na ďalšie rozhodnutia najvyšších súdnych autorít argumentujúc, že právne závery vyslovené

vtýchtorozhodnutiachhovoria,žeexistenciapohľadávkynavydaniebezdôvodnéhoobohateniavylučuje
vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu
s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. V prípade tejto skupiny rozhodnutí, a tiež v tomto
konaní prejednávanej veci žalobcov, nejde o súbeh nárokov existujúcich medzi rovnakými subjektmi,
z ktorých je potrebné určiť prioritný nárok, pretože existencia nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia proti tomu kto prijal neoprávnené plnenie, resp. sa iným spôsobom bezprávne obohatil,
vylučuje vznik škody, za ktorú by mal niesť zodpovednosť štát. Preukázanie nemožnosti dosiahnuť
uspokojenie pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia, teda nie je podmienkou uplatnenia nároku
na náhradu škody výslovne stanovenou a predpísanou zákonom, je však podmienkou pre preukázanie
vzniku škody ako jedného zo základných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody v zmysle

predmetného zákona. A ak nie je preukázaný vznik samotnej škody (napr. aj preukázaním nemožnosti
domôcť sa vydania plnenia z bezdôvodného obohatenia), nie je možné hovoriť ani o vzniku nároku na
jej náhradu. Existencia pohľadávky žalobcov voči súdnemu exekútorovi na vydanie plnenia vylučuje
vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým nielen prípadnú konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti zaškodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia, ale aj možnosť úspešného uplatnenia nároku na
náhradu škody voči štátu podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. Kým totiž žalobcovia majú pohľadávku na
vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal - súdnemu exekútorovi, a kým nepreukázali

bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola nimi zavinená),
nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia samotnej škody. S
poukazom na uvedené je preto žalovaný toho názoru, že v predmetnej veci nie je splnená ani podmienka
existencie majetkovej škody ako jednej z troch podmienok vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu.
Vo vzťahu k ne/existencii priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi namietaným nesprávnym

úradným postupom a vznikom majetkovej škody žalovaný poukazuje na to, že podstatou uplatneného
nároku na náhradu škody sú sumy predstavujúce trovy exekučného konania. Priamou príčinou vzniku
exekučného konania (a s tým spojených trov) však bolo to, že žalobcovia si nesplnili svoj záväzok
riadne a včas. Nie je preto možné v danom prípade hovoriť o vzniku exekučných trov a následnom
zmenšení majetku v jedinej a priamej príčinnej súvislosti s vydaním poverenia na výkon exekúcie,
resp. s nesprávnym úradným postupom súdu. K zmenšovaniu majetku by totiž dochádzalo, a za

normálnych okolností aj malo dochádzať, aj na základe zmluvy o úvere (uzatvorenej medzi žalobcami a
Slovenskou sporiteľňou, a. s. dňa 22.09.2004 na sumu 2.655,51 eura), ak by žalobcovia riadne splácali
úver, v čo i len poskytnutej výške. Zároveň možno konštatovať, že ak by žalobcovia dobrovoľne plnili
svoj dlh, nebol by podaný návrh na výkon exekúcie, a nevznikli by ani trovy exekučného konania.
S prihliadnutím na uvedené žalovaný namieta aj preukázanie existencie priamej a bezprostrednej

príčinnej súvislosti medzi označeným nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou škodou. V
danom prípade priamou príčinou vzniku trov exekúcie (a teda zmenšenia majetku) žalobcov, bolo
podanie návrhu na začatie exekúcie z dôvodu, že žalobcovia svoj dlh (pred vydaním rozhodcovského
rozsudku) riadne a včas nesplácali. Vo vzťahu k uplatňovanej nemajetkovej ujme žalovaný zdôraznil,
že žalobcovia nielenže nepreukázali, ale ani len neprodukovali žiadne relevantné dôkazy, ako ani

skutkové tvrdenia, ktoré by odôvodňovali priznanie peňažnej saturácie za nemajetkovú ujmu, rovnako
tak nepreukázali a neodôvodnili ani výšku požadovanej náhrady tejto ujmy. Bez preukázania vzniku
škodyniejemožnédomáhaťsajejnáhrady,keďžeprávonanáhradunemajetkovejujmyniejeabsolútne,
ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na
jej uplatnenie, pričom ani samotná existencia nesprávneho úradného postupu (ku ktorému v danom

prípade nedošlo) totiž nemá bez ďalšieho za následok vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peňažnej podobe. Žalovaný zastal názor, že žalobcovia neuniesli ani bremeno tvrdenia, a už vôbec
nie dôkazné bremeno, kedy doposiaľ v konaní vôbec nepreukázali zásah v takej intenzite, ktorá by
zakladala, resp. odôvodňovala relutárnu náhradu za tvrdené zásahy do práv žalobcov v celkovej výške
5.000,- eur a tiež argumentoval, že pri posudzovaní vzniku nemajetkovej ujmy a jej výšky, nie je možné

prihliadať na žalobcami tvrdené zmenšenie majetku v dôsledku vedenia exekúcie, nakoľko si zásah
v podobe zmenšenia majetku uplatňujú ako osobitný nárok na náhradu majetkovej škody. Vo vzťahu
k omeškaniu žalovaný dôvodil, že v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, skutočnosť,
či žalobcom ako poškodeným bude vôbec priznaná náhrada v peniazoch a v akej výške, závisí od
rozhodnutia (posúdenia súdu), pričom rozsudok o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy má konštitutívny

charakter. Omeškanie žalovaného tak v tomto prípade nemohlo vzniknúť predtým, než vznikla samotná
povinnosť poskytnúť žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Omeškanie tak vzniká až po
uplynutí lehoty na plnenie vyplývajúcej z rozhodnutia vo veci samej (v zmysle § 563 OZ čas plnenia je
v takom prípade určený v rozhodnutí), pričom v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 14.03.2013, sp. zn.: 6Cdo/185/2011. Záverom žalovaný uviedol, že žalobu považuje za

nedôvodnú,keďnebolikumulatívnesplnenépodmienkyprepriznanienárokunanáhraduškodyvzmysle
Zákona č. 514/2003 Z. z., a preto žiadal žalobu zamietnuť.

3. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného a to konkrétne vo vzťahu k nesprávnemu
úradnému postupu uviedli, že postup exekučného súdu, ktorý smeruje k vydaniu poverenia na vykonanie

exekúcie, napĺňa znaky inej ako rozhodovacej činnosti, keďže poverenie na vykonanie exekúcie nie je
rozhodnutímvpravomslovazmysle.Vydaniepovereniapredstavujepokynprocesnéhocharakteru,ktorý
má priamy dosah na majetkové práva povinného, pričom bez tohto pokynu by na majetok povinného
siahnuť nebolo možné. Rozhodnutím je v tejto fáze jedine a výlučne situácia, ak súd návrh na vydanie
poverenia zamietne, nakoľko o tejto otázke sa vydáva uznesenie, proti ktorému je možné podať

opravný prostriedok. Poukázali ďalej na to, že účelom § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bol zámer
zákonodarcu predchádzať nezákonnej exekúcii už vo fáze vydania poverenia ex offo preskúmaním
súladu exekučného titulu so zákonom a nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalovaného, že vydanie
poverenia nepredstavuje vznik priamych právnych následkov pre povinného. Vo vzťahu k prednostinároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči nároku na náhradu škody uviedli, že na to, aby
bolo vôbec možné uvažovať o prednosti, muselo by byť preukázané, že k vzniku bezdôvodného
obohatenia na strane exekútora skutočne došlo jedným zo spôsobov, ktoré upravuje § 451 ods. 2

Občianskeho zákonníka. Žiadna zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia nenastala, lebo
exekútor postupoval pri svojom výkone v exekučnej veci na podklade poverenia súdu. Zotrvali na
tom, že preukázali existenciu nároku na náhradu škody, ktorá im prináleží zo strany štátu a tá je
vo výške trov, ktoré žalobcom boli zrazené v exekúcii vedenej Okresným súdom Levice, sp. zn.
12Er/79/2012 v sume 2.279,47 eura. Súdny exekútor postupoval na základe poverenia súdu, ktoré

nemalo byť vydané, za tento nesprávny procesný postup a s ním spojený vznik škody na strane žalobcov
nesie zodpovednosť žalovaný. Žalobcovia preto de iure a de facto nemajú právny titul na uplatnenie
bezdôvodného obohatenia či náhrady škody priamo voči súdnemu exekútorovi. Dôvodili ďalej, že ak
žalovaný tvrdí, že žalobcovia nekonali v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“, lebo údajne
nepodali námietky proti exekúcii, judikatúra zdôrazňuje, že v exekučných konaniach (najmä tých, ktoré
sú vedené proti spotrebiteľom), tento princíp ustupuje do úzadia a exekučný súd je vždy povinný skúmať

z vlastného podnetu materiálnu a formálnu vykonateľnosť exekučného titulu, tobôž ak ním má byť
rozhodcovský rozsudok, pričom v tejto súvislosti poukázali na právne závery uznesenia Krajského súdu
v Nitre sp. zn.: 12CoE/5/2023 zo dňa 16.05.2023, podľa ktorého už v rozhodnutí sp. zn.: 6Cdo 1/2012
dovolací súd uviedol, že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je

ochrana práv spotrebiteľa. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme uviedli, že už v podanej žalobe navrhli
vykonanie dokazovania v otázke posúdenia nemajetkovej ujmy ich výsluchom, nakoľko oni sami vedia
najlepšie popísať zásah predmetnej exekúcie (trvajúcej viac ako 10 rokov) do ich osobného a rodinného
života. Samotná exekúcia je objektívne (bez toho, aby sa uvedená skutočnosť osobitne dokazovala)
zásahom do majetkovej sféry povinnej osoby, v prejednávanej veci o to viac, že ňou boli postihnutí

manželia a exekúcia priamo zasiahla do majetkovej sféry ich rodiny, rodinného rozpočtu. Nemožno
opomenúť ani skutočnosť, že na podklade nulitného exekučného titulu exekučný súd umožnil vymoženie
sumy celkovo vo výške 9.438,19 eura, z toho len na trovy bolo vymožené 2.279,47 eura. Vo vzťahu
k príčinnej súvislosti uviedli, že ak by si exekučný súd splnil povinnosti, ktoré mu ukladá § 44 ods.
2 EP v spojení s ustanovením § 45 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z., ku vzniku škody na strane

žalobcov by nebolo došlo. Súd zvolil nesprávny úradný postup, ak v prvom rade vydal poverenie na
vykonanie exekúcie a nepodrobil exekučný titul kontrole a to aj vzhľadom na ex offo povinnosti skúmať
zákonnosť exekučného titulu, ako aj následne keď ani na podklade návrhu na zastavenie exekúcie
zo dňa 18.02.2015, nezastavil prebiehajúcu exekúciu hneď, či v čo najkratšom možnom čase, ale
nedostatočným preskúmaním exekučného titulu, nerešpektujúc právnu úpravu a rozhodovaciu prax

v týchto konaniach, návrh na zastavenie ako aj návrh na odklad exekúcie zamietol. Exekučný súd
o návrhu na zastavenie exekúcie rozhodol po viac ako 5 rokoch od jeho podania a po 8 rokoch od
vydania poverenia na vykonanie exekúcie aj to spôsobom, ktorý nereflektoval rozhodovaciu prax ani
platnú a účinnú právnu úpravu. Následne exekučný súd ani po vrátení veci odvolacím súdom na
podklade uznesenia Krajského súdu v Nitre exekúciu promptne neodložil ani nezastavil, a tým zapríčinil

vymoženie celého neexistujúceho nároku. Vymožením trov exekúcie vznikla žalobcom skutočná škoda
v priamej súvislosti s neprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice, ktorý napriek nulite
exekučného titulu, povolil vykonávanie exekúcie, a k jej zastaveniu došlo napokon až nezákonným
vymožením údajnej pohľadávky oprávneného. Vo vzťahu k nároku na úroky z omeškania poukázali
na § 16 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z. z. argumentujúc, že nárok na úroky z omeškania si uplatňujú

vzhľadom na skutočnosť, že dňa 07.10.2024 im bolo zo strany žalovaného oznámené, že neuspokojí ich
nárok na náhradu škody. Žalobcovia ďalej poukázali na to, že v zmluvnom vzťahu založenom Zmluvou
o splátkovom úvere č. 0222229804 vystupovali v pozícii spotrebiteľov, nakoľko pri podpise zmluvy
nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej, podnikateľskej či inej činnosti, ale úver žiadali výlučne
na osobné potreby, pričom veriteľ, banka Slovenská sporiteľňa, a. s., vystupovala v pozícii dodávateľa.

Vo vzťahu k rozhodcovskej doložke uviedli, že táto bola zakomponovaná vo všeobecných obchodných
podmienkach, ktoré žalobcovia nemali možnosť ovplyvniť, o ich znení nemali vedomosť a rozhodne
nemožno tvrdiť, že sa na ich znení s veriteľom dohodli. Zároveň malo ísť o nevýhradnú rozhodcovskú
doložku, t. j. o doložku ktorá určovala, že všetky spory medzi zmluvnými stranami sa budú prejednávať
a rozhodovať pred rozhodcovským súdom (aspoň takto to vyplýva zo znenie rozhodcovského rozsudku

- str. 2, nakoľko žalobcovia nedisponujú Všeobecnými obchodnými podmienkami a nemajú vedomosť
o tom, že by im tieto zo strany veriteľa boli pri podpise zmluvy o úvere predložené). Takáto podmienka
vytvárala hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a z
tohto dôvodu bola jednoznačne neplatná. V súvislosti s neplatnosťou obdobnej rozhodcovskej doložkyodkázali na rozhodnutia Krajského súdu v Nitre pod sp. zn.: 25Co/404/2015, sp. zn.: 5CoE/64/2014,
sp. zn.: 6CoE/106/2014 a tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.02.2017,
pod sp. zn.: 21XECdo/8/2016 – 8. Dôvodili tiež, že forma rozhodcovskej doložky nebola dodržaná ani

podľa Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, nakoľko nebola vyhotovená na listine, ktorá by
obsahovala podpisy žalobcov, keďže táto mala vyplývať len zo všeobecných obchodných podmienok.
Rozhodcovský rozsudok je v zmysle všetkých uvádzaných skutočností nulitným právnym aktom, ktorý
nemohol založiť žiadny nárok veriteľa, ktorý od spotrebiteľov - žalobcov, za pomoci exekučného súdu,
ktorý nekonal v súlade s právnou úpravou a zvolil nesprávny úradný postup, vymohol v exekučnom

konaní. Záverom dali súdu do pozornosti, že na Mestskom súde Bratislava IV iniciovali súdne konanie
pod sp. zn.: 38Csp/35/2024, predmetom ktorého je vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany veriteľa
- spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o. získaného v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom
Levice pod sp. zn.: 12Er/79/2012, v ktorom konaní sa súd bude zaoberať charakterom zmluvného
vzťahu, nedostatkami zmluvy o úvere a v neposlednom rade nulitou rozhodcovského rozsudku, ktoré
skutočnosti môžu mať význam aj pre toto konanie (a to aj z dôvodu, že žalovaný namieta, že nebola

vyslovená neprípustnosť exekúcie pre nulitu exekučného titulu). S ohľadom na uvedené navrhli, aby súd
konanie prerušil a to do právoplatného skončenia konania vedeného na Mestskom súde Bratislava IV
sp. zn.: 38Csp/35/2024.

4. K vyjadreniu žalobcov sa vyjadril žalovaný, ktorý vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu úradnému

postupužalobcamiuviedol,žeargumentáciažalobcovnijakýmspôsobomnenarúšatvrdeniažalovaného
o tom, že samotné poverenie exekútora na výkon exekúcie, nemohlo samo o sebe v žiadnom prípade
spôsobiť akúkoľvek škodu žalobcom. Zopakoval, že aj naďalej platí, že až od doručenia upovedomenia
o začatí exekúcie vzniká medzi oprávneným a povinným spor o začatie exekúcie, prípadne spor o
zastavenie exekúcie, kedy prichádza do úvahy vykonanie dokazovania s možnosťou strán v konaní sa

ho zúčastniť a vyjadriť sa k nemu. Uvedené má význam najmä pre rozmer nevyhnutnej podmienky na
uplatnenie si nároku na náhradu škody, a to príčinnej súvislosti, ktorá musí byť okrem iného priama a
bezprostredná. Ak by aj súd mal za to, že vydanie poverenia na výkon exekúcie je možné považovať
za nesprávny úradný postup (príp. nezákonné rozhodnutie), samotné poverenie exekútora na výkon
exekúcie, nemohlo samo o sebe v žiadnom prípade spôsobiť akúkoľvek škodu, t. j. bez ohľadu na to, či

sa súd so svojim právnym názorom prikloní na stranu žalobcov alebo na stranu žalovaného. Žalovaný
zotrvalďalejnatom,žežalobcoviavznikmajetkovejškodyrelevantnýmspôsobomnepreukázali,nakoľko
nárok na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. môže byť úspešne uplatnený voči štátu až
vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky z dôvodu bezdôvodného obohatenia voči tomu,
kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Až v prípade bezúspešnosti uplatneného nároku na

vydanie bezdôvodného obohatenia/iného plnenia, a teda preukázania nevymožiteľnosti pohľadávky
voči súdnemu exekútorovi, prichádza do úvahy možnosť vzniku reálnej škody na strane žalobcov,
ktorej náhrady je možné sa v prípade preukázania príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním
orgánu verejnej moci, domáhať od štátu. Žalobcovia si preto majú, resp. mali uplatňovať prípadný
nárok na náhradu škody prednostne a výlučne od súdneho exekútora, keďže požadovaná náhrada

škody predstavuje výlučne trovy exekúcie a odmenu exekútora. Zotrval tak na svojom presvedčení,
že existencia pohľadávky žalobcov voči súdnemu exekútorovi na vydanie plnenia, vylučuje vznik
škody ako majetkovej ujmy, a tým nielen prípadnú konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za
škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia, ale aj možnosť úspešného uplatnenia nároku na
náhradu škody voči štátu podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. Kým totiž žalobcovia majú pohľadávku na

vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal - súdnemu exekútorovi, a kým nepreukázali
bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je
daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa Zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia
samotnej škody. Vo vzťahu ku konaniu žalobcov v rozpore so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“
žalobcovia účelne opomenuli spomenúť, že záver Krajského súdu v Nitre, sp. zn.: 12CoE/5/2023 zo

dňa 16.05.2023 (s odkazom na rozhodnutie sp. zn. 6Cdo 1/2012) sa týka posudzovania postavenia
zmluvných strán a ich aktivity v prípade rozporovania rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu, ktoré závery nemožno neprípustne rozširovať aj na následné konanie pred exekútorom a na
prostriedky obrany, ktoré majú ako povinní z exekúcie k dispozícii. Žalobcovia ako povinní nepostupovali
v exekúcii s dostatočnou opatrnosťou a nedostatočne hájili svoje práva, čím prispeli k tomu, že exekúcia

vôbec prebiehala a za tejto situácie nemôžu zavinenie za vznik škody, ktorá by im prípadne bola
vznikla, pripisovať nesprávnemu úradnému postupu. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy opätovne poukázal na to, že vznik nemajetkovej ujmy nemožno odôvodňovať
tvrdeným vznikom majetkovej škody v tomto konaní, či škodou, ktorá mala žalobcom vzniknúť vovzťahu k inému subjektu, t. j. oprávnenému. Vzhľadom na uvedené zotrváva na názore, že žalobcovia
neuniesli ani bremeno tvrdenia, a už vôbec nie dôkazné bremeno, kedy doposiaľ v konaní vôbec
nepreukázali zásah v takej intenzite, ktorý by zakladal, resp. odôvodňoval náhradu nemajetkovej ujmy

za tvrdené zásahy do práv žalobcov v uplatnenom rozsahu 2.500,- eur pre každého. Žalovaný zotrval
ďalej na tom, že zo strany žalobcov nebola preukázaná ani priama a bezprostredná príčinná súvislosť
medzi namietaným postupom Okresného súdu Levice a uplatnenými nárokmi argumentujúc, že príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou totiž nie je daná tam, kde do
deja vstúpila iná – od právne kvalifikovanej okolnosti na strane štátu nezávislá – skutočnosť, ktorá

je pre vznik škody rozhodujúca (v danom prípade nesplnenie si dlhu riadne a včas, resp. nepodanie
námietok proti upovedomeniu o začatí exekúcie, za súčasnej absencie zastavenia a konštatovania
„neprípustnosti vedenia exekúcie“). Vznik ujmy je tak vyvolaný bezprostredne okolnosťou, ktorá
nemá vecný vzťah k namietanému nesprávnemu úradnému postupu. Žalovaný zotrval tiež na svojej
argumentácii ohľadom nemožnosti priznania úroku z omeškania, keďže povinnosť zaplatiť náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, nie je daná žiadnym existujúcim záväzkovým vzťahom, ale vzniká až na

základe konštitutívneho súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená výška i doba plnenia a až uplynutím
taktourčenejlehotynaplneniesamôžedlžníkdostaťdoomeškania,pričomvtejtosúvislostipoukázalna
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.: 17Co/69/2020 zo dňa 11.11.2020. Žalovaný ďalej
dôvodil, že v prípade uplatňovania si nároku na náhradu škody podľa osobitného predpisu, musí žalobca
najneskôr v čase podania žaloby bezpochyby disponovať zákonným titulom pre uplatnenie nároku

(jednoznačne preukazná existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu),
škoda musí existovať v čase uplatnenia nároku (nemôže, ísť o predčasne uplatnený nárok) a musí
existovať aj priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Argumentácia žalobcov prezentovaná v bode III.
vyjadrenia však svedčí o nemožnosti žalobcov preukázať kumulatívne splnenie podmienok pre úspešne
uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Zároveň nie je spôsobilá ani spochybniť

to, že v danom prípade neprípustnosť exekúcie ani nulitnosť exekučného titulu, nebola žiadnym
príslušným orgánom záväzne konštatovaná. Inými slovami argumentácia žalobcov nie je spôsobilá
nahradiť právoplatné rozhodnutie súdu. Nepreukázanie existencie titulu v čase uplatnenia nároku na
náhradu škody súdnou cestou podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže byť zhojená tým, že žalobcovia
po tom, čo si uplatnia takýto nárok, iniciujú konanie, v ktorom sa má riešiť neprípustnosť vedenia

exekúcie (teda existencia samotného titulu). Záverom žalovaný zhrnul, že žalobcovia už pri podaní
žaloby nepreukázali existenciu nesprávneho úradného postupu, neprípustnosť vedenia exekúcie, vznik
škody (s prihliadnutím na možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia), existenciu priamej
a bezprostrednej príčinnej súvislosti (nesplnenie si dlhu riadne a včas, resp. nepodanie námietok
proti upovedomeniu o začatí exekúcie, aktivita len žalobcu ako povinného v 1. rade), pričom priamym

dôsledkom uplatnenia nedôvodného nároku na náhradu škody žalobcami podľa Zákona č. 514/2003 Z.
z., musí byť zamietnutie žaloby a nie prerušenie konania tak, ako to navrhujú žalobcovia. Zotrval na
názore, že žalobcovia doposiaľ nepreukázali splnenie ani jednej z podmienok pre vznik zodpovednosti
žalovaného za škodu v zmysle Zákona č. 514/2003 Z. z., a preto žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu
zamietol.

5. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom právny zástupca žalobcov uviedol, že žalobcovia
sa žalobou domáhajú priznania nároku na náhradu škody od štátu v zmysle Zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nakoľko majú za to, že konaním
Okresného súdu Levice došlo k nezákonnému úradnému postupu a teda aj naplneniu podmienky v

zmysle zodpovednosti štátu za škodu. Žalobcovia dôvodili tento nezákonný úradný postup vo svojich
písomných podaniach doručených súdu, pričom na tieto v celom rozsahu odkazujú a trvajú na nich.
Vzhľadom na to, že exekučné konanie vedené Okresným súdom Levice pod sp. zn.: 12Er/79/2012
bolo vedené na podklade nulitného exekučného titulu, majú za to, že Okresný súd Levice pri vydávaní
poverenia na vykonanie exekúcie pochybil, keď neskúmal vykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Žalobcovia si podanou žalobou uplatňujú aj nárok na nemajetkovú ujmu, pričom odôvodnenie tejto
nemajetkovej ujmy takisto vyplýva z písomných podaní, na ktoré odkazujú a rovnako tak vyplynú aj z
výpovede žalobcov. V tejto súvislosti majú za to, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná a žalovaný
žiadnym relevantným spôsobom nepoprel tieto skutočnosti, nakoľko skutočnosti tvrdené žalobcami sú
potvrdené nielen právnou úpravou, ale aj rozhodovacou praxou v týchto otázkach. Navrhujú preto, aby

súd žalobe vyhovel a priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania.

6. Poverený zamestnanec zástupcu žalovaného na pojednávaní uviedol, že žalovaný v celom rozsahu
odkazuje na svoje písomné vyjadrenie predložené do konania a zotrváva na tom, že zo strany žalobcovnebola preukázaná existencia titulu ako základného predpokladu a to tak v prípade nesprávneho
úradného postupu ako aj v prípade vydania poverenia. Žalobcovia teda nepreukázali naplnenie § 9 ods.
3 a ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z. z. Uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy v celom rozsahu odkazuje na písomné vyjadrenia a argumentáciu prednesenú v nich. Nakoľko
žalobcovia nepreukázali kumulatívne splnenie podmienok v zmysle Zákona č. 514/2003 Z. z. naďalej
žiada súd, aby žalobu žalobcov zamietol.

7. Súd na návrh žalobcov v konaní vypočul žalobcov ako strany sporu podľa § 195 CSP. Žalobca 1/,

A. B. vo svojej výpovedi uviedol, že žalobu podali preto, lebo im vznikla exekúcia. Na otázku právnej
zástupkyne žalobcov, akým spôsobom exekúcia, ktorá bola voči nim vedená, ovplyvnila váš život,
žalobca 1/ uviedol, že ovplyvnilo to tak, že žili z jedného príjmu a konkrétne jemu ju sťahovali zo mzdy.
Na otázku, či to bola jediná exekúcia, ktorá bola voči nim vedená, žalobca 1/ uviedol, že ich bolo viacej,
na základe toho bolo aj to obmedzenie. Na otázku, či vie uviesť svoj približný príjem v čase vykonávania
zrážok, žalobca 1/ uviedol, že si nepamätá. Na otázku či vlastní akúkoľvek nehnuteľnosť uviedol, že

nevlastní. Na ďalšiu otázku, akým spôsobom zvládali ťarchu týchto exekučných konaní uviedol, že si
museli utiahnuť opasok, to čo mali, z toho to museli zaplatiť.

8. Žalobkyňa 2/, D. B. na otázku právnej zástupkyne žalobcov, akým spôsobom jej život ovplyvnila táto
exekúcia uviedla, že tým, že len manžel zarábal. Pre nej to bolo veľmi deprimujúce a stresujúce a to o

to viac, že si dlhodobo nevedela nájsť prácu. Na otázku, v akom období si našla zamestnanie uviedla,
že až v roku 2016. Na ďalšiu otázku, či bola táto exekúcia voči nej vedená ako jediná, uviedla, že ich
bolo viacej. Na otázku, akým spôsobom zvládala ťarchu exekúcie uviedla, že to znášali veľmi ťažko,
žili z výplaty do výplaty.

9. Právny zástupca žalobcov titulom záverečnej reči uviedol, že má za to, že žaloba je v celom rozsahu
podanádôvodneateda,žežalobcomvznikolnároknanáhraduškodyvzniknutejvpodobetrovexekúcie,
ktoré boli exekútorom v rámci vedenej exekúcie zrazené, ale rovnako tak aj nárok na nemajetkovú ujmu,
nakoľko ako sami žalobcovia uviedli v rámci svojich výsluchov, dlhú dobu počas vedenia exekúcie a to
až do roku 2016 žili len z jedného príjmu a to z príjmu žalobcu 1/. Týmto si dovoľujú poukázať aj na

to, že voči žalobcom boli vedené aj ďalšie exekúcie, pričom je dôvodné, že táto konkrétna exekúcia
vedená byť nemala. Napriek tomu, že v rámci tejto exekúcie bola vymožená celá suma a to bez
ohľadu na to, že exekučný titul bol nulitným právnym aktom, táto exekúcia trvala vyše 10 rokov a
neprimerane intenzívnym spôsobom zasiahla do majetkových práv žalobcov, ktorí ako sami uviedli, žili
z jedného platu a museli si utiahnuť opasky. Pre žalobcov bolo toto obdobie veľmi náročným a to aj z

pohľadu psychického napätia a záťaže exekučného konania spolu s obdobím, kedy žalobkyňa 2/ nemala
zamestnanie, bolo pre ňu ako aj pre žalobcu 1/ deprimujúcim obdobím. To všetko v dôsledku toho, že
Okresný súd Levice nerešpektoval toho času platnú a účinnú právnu úpravu ako i rozhodovaciu prax
súdov a napriek nulitnosti rozhodcovského rozsudku, ktorý bol exekučným titulom, vydal poverenie na
vykonanie exekúcie. Žalobcovia sa v rámci exekučného konania bránili, keď podali návrh na zastavenie

exekúcie, pričom Okresný súd Levice už len o tomto návrhu rozhodoval vyše 5 rokov, pričom výsledkom
bolo rozhodnutie, ktorým tento návrh zamietol. Toto dlhé obdobie teda malo vplyv a zasiahlo do práv
žalobcov a to negatívne a to aj vzhľadom na to, že v rámci exekúcie im bolo vymožených vyše 9.000,-
eur. Vzhľadom na to má aj za to, že súdu dostatočným spôsobom preukázali existenciu žalovaných
nárokov a vzhľadom na túto skutočnosť navrhuje, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal

žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

10. Poverený zamestnanec zástupcu žalovaného titulom záverečnej reči uviedol, že zotrváva na tom, že
žalobcovia nepreukázali existenciu nesprávneho úradného postupu, nakoľko postup súdu, ktorý sa plne
prejavil vo vydaní poverenia, nie je v zmysle Zákona 514/2003 Z. z. spôsobilý predstavovať nesprávny

úradný postup. Rovnako zotrváva na tom, že neprípustnosť vedenia exekúcie nebola príslušným
orgánom a spôsobom konštatovaná, teda exekúcia nebola vyhlásená za neprípustnú ani z tohto dôvodu
právoplatne zastavená. Žalobcovia taktiež nepreukázali vznik škody, nakoľko existencia nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody, za ktorú by mal niesť zodpovednosť štát. Vo
vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že ani výsluchom žalobcov nebol

tento nárok a jeho dôvodnosť preukázaný. Žalobcovia vo svojej výpovedi neuviedli žiadne relevantné
tvrdenie, ktoré by odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy tak, ako si ju uplatňujú. Zároveň
samotné tvrdenia žalobcov oslabili preukázanie priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi
namietaným úradným postupom a uplatnenou nemajetkovou ujmou, keď uviedli, že bolo voči nimvedených viacero exekučných konaní, resp., že toto obdobie bolo stresujúce aj tým, že žalobkyňa
mala dlhodobo problém nájsť si zamestnanie. Zároveň platí, že vznik nemajetkovej ujmy nemožno
odôvodňovať tvrdeniami o vzniku nejakej majetkovej škody, finančných problémov a podobne. Žalovaný

má aj za to, že ani všeobecné tvrdenia prezentované v záverečnej reči, ktoré ani neboli uvedené
samotnými žalobcami v ich výpovediach na pojednávaní, nemôžu preukazovať vznik nemajetkovej
ujmy. Inými slovami, preukázanie konkrétnych dopadov na strane žalobcov, nemôže byť suplované
všeobecnými tvrdeniami prezentovanými ich právnym zástupcom. S prihliadnutím na uvedené, ako aj na
písomné vyjadrenia, žalovaný navrhuje súdu, aby žalobu v celom rozsahu zamietol a v prípade úspechu

priznal nárok na náhradu trov konania.

11. Po oboznámení sa s obsahom listinných dôkazov, a to žalobou, žiadosťou o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zo dňa 18.04.2024, oznámením
o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 02.10.2024, konečným
vyúčtovaním exekučného konania – daňový doklad zo dňa 14.08.2023, uznesením Okresného

súdu Levice sp. zn.: 12Er/79/2012 zo dňa 07.08.2020, uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.:
12CoE/5/2023 zo dňa 16.05.2023 spolu s doložkou právoplatnosti, Rozhodcovským rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2010-7692 zo dňa 20.05.2011, Zmluvou
o splátkovom úvere č. 0222229804 zo dňa 22.09.2004, vyjadrením žalovaného zo dňa 02.12.2024,
vyjadrením žalobcov zo dňa 16.12.2024 spolu s prílohami (potvrdenie o vedení konania na Mestskom

súde Bratislava IV, žaloba o zaplatenie sumy 7.158,72 eura s príslušenstvom, výpočet RPMN),
vyjadrením žalovaného zo dňa 23.12.2024, kľúčovými úrokovými sadzbami ECB, spisom Okresného
súdu Levice, sp. zn.: 12Er/79/2012 a z neho najmä všeobecnými obchodnými podmienkami, uznesením
Okresného súdu Levice sp. zn.: 12Er/79/2012 – 54 zo dňa 22.03.2017, uznesenie Okresného súdu
Levice sp. zn.: 12Er/79/2012 – 104 zo dňa 12.11.2019, uznesením Okresného súdu Levice sp. zn.:

12Er/79/2012 – 121 zo dňa 07.08.2020, uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 12CoE/5/2023 –
171 zo dňa 16.05.2023, vrátením poverenia na vykonanie exekúcie spolu s originálom poverenia a
vyúčtovania exekučného, výpoveďami strán sporu, súd ustálil nasledovný skutkový a právny stav:

12. Ako nepochybne vyplýva zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn.: 12Er/79/2012, voči žalobcom sa

predOkresnýmsúdomLeviceviedloexekučnékonanie,ktoréhopodkladombolRozhodcovskýrozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn.: II/2010 – 7692 zo dňa 20.05.2011,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.06.2011 a vykonateľnosť dňa 19.06.2011. V zmysle predmetného
rozhodcovského rozsudku boli žalobcovia (tam v postavení žalovaných) povinní spoločne a nerozdielne
zaplatiť spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o., sumu vo výške 4.383,82 eura, úroky z omeškania vo

výške 9,00 % ročne zo sumy 3.205,90 eura od 05.11.2009 do zaplatenia a náhradu trov rozhodcovského
konania vo výške 148,60 eura a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.

13. Podkladom na podanie žaloby o zaplatenie bola Zmluva o splátkovom úvere č. 0222229804 zo dňa
22.09.2004, uzavretá medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s. ako veriteľom na jednej strane a žalobcami

ako dlžníkmi na druhej strane, predmetom ktorej bolo poskytnutie splátkového úveru vo výške 80.000,-
Sk. Žalobcovia sa predmetný úver zaviazali vrátiť v pravidelných mesačných splátkach po 1.900,-
Sk mesačne, s termínom konečnej splatnosti úveru dňa 10.06.2009. Zo všeobecných obchodných
podmienok účinných od 01.08.2002, konkrétne z bodu 18.1 vyplýva, že banka a klient sa v zmysle § 3
Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní dohodli na uzatvorení rozhodcovskej zmluvy, a to

formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V zmysle tejto rozhodcovskej doložky sa okrem iného banka
a klient dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z bankových obchodov, spory, ktoré vznikli
alebo vzniknú v súvislosti so zmenkou vystavenou klientom v prospech banky, ako aj spory, ktoré vznikli
alebo vzniknú zo zmlúv upravujúcich podmienky vykonávania bankových obchodov alebo v súvislosti s
nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, bude prejednávať a rozhodovať rozhodcovský

súd. Banka a klient sa ďalej dohodli, že sa podriadia rozhodnutiu rozhodcovského súdu, ktoré bude
pre obidve zmluvné strany záväzné. Banka a klient sa tiež dohodli, že táto rozhodcovská doložka je
súčasťou zmluvy uzatvorenej medzi bankou a klientom v súvislosti s príslušným bankovým produktom,
bez ohľadu na to, či je tento bankový produkt vo VOP upravený. Záverom je tiež zmienka o tom, že klient
má právo odmietnuť rozhodcovskú doložku do 30 dní odo dňa účinnosti tohto ustanovenia alebo do 30

dní odo dní odo dňa uzatvorenia zmluvného vzťahu s bankou.

14. Z exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn.: 12Er/79/2012 ďalej vyplýva, že Okresný súd
Levice poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie poverením zo dňa 24.05.2012. O procesnomnávrhužalobcu1/(tampovinného1/)naodkladexekúcieaojehoďalšomnávrhunazastavenieexekúcie
a jej vyhlásenie za neprípustnú rozhodol Okresný súd Levice obsadený vyšším súdnym úradníkom
uznesením sp. zn.: 12Er/79/2012 – 54 zo dňa 22.03.2017 tak, že oba návrhy zamietol. Predmetné

rozhodnutie bolo následne zrušené uznesením Okresného súdu Levice sp. zn.: 12Er/79/2012 – 104
zo dňa 12.11.2019, právoplatným dňa 11.12.2019 z dôvodu, že vo veci rozhodol nesprávne obsadený
súd. O návrhoch povinného 1/ bolo následne rozhodnuté uznesením Okresného súdu Levice sp. zn.:
12Er/79/2012 – 121 zo dňa 07.08.2020 tak, že súd oba návrhy zamietol. Predmetné rozhodnutie súdu
prvej inštancie napadol odvolaním povinný 1/, o ktorom odvolaní Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn.:

12CoE/5/2023 – 171 zo dňa 16.05.2023, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20.06.2023 rozhodol tak,
že odvolací súd toto uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Exekučné konanie bolo napokon ukončené vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie.
Súdny exekútor vrátil originál poverenia spolu s vyúčtovaním exekučného konania dňa 18.09.2023.

15. Z konečného vyúčtovania exekučného konania EX 17123/11 zo dňa 14.08.2023, vyplýva vymožený

nárok spočívajúci v odmene súdneho exekútora vo výške 1.448,50 eura, v náhrade hotových výdavkov
vo výške 451,23 eura a v 20 % DPH z trov exekúcie vo výške 379,74 eura, celkovo tak titulom trov
súdneho exekútora vymožená suma vo výške 2.279,47 eura.

16. Žalobcovia adresovali žalovanému dňa 18.04.2024 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorou sa voči žalovanému domáhali
spoločne a nerozdielne zaplatenia skutočnej škody vo výške 2.279,49 eura, a tiež nemajetkovej ujmy
vo výške 2.500,- eur pre každého zo žalobcov jednotlivo, celkovo teda nárokov na náhradu škody vo
výške 7.279,47 eura.

17. Na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody reagoval žalovaný listom zo
dňa 02.10.2024, v ktorom uviedol, že po posúdení všetkých relevantných skutočností a dostupných
listín dospel k záveru, že nebolo preukázané kumulatívne splnenie zákonných predpokladov vzniku
nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci a to z dôvodu
nepreukázaniaexistencienesprávnehoúradnéhopostupuzakladajúcehonároknanáhraduškodypodľa

Zákona č. 51/2003 Z. z., na základe čoho vyhodnotil predmetnú žiadosť ako nedôvodnú. Záverom
žalovaný žalobcom oznámil, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
je týmto ukončené.

18. Podľa § 497 Zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, v znení účinnom v čase uzatvorenia

zmluvy, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech
peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a
zaplatiť úroky.

19. Podľa § 2 písm. a) a b) Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v

čase uzatvorenia zmluvy o splátkovom úvere, spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky
alebo v inej právnej forme. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa pritom rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

20. Podľa § 52 ods. 1, 2 a 3 Zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné
zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na
jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah

dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

21. Podľa § 53 ods. 1, 2 a 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia. Neprijateľné podmienky
upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

22. Podľa § 4 ods. 1, 2 a 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej
doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je
zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo
vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných

zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do
zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o
podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3.

23. Podľa § 40 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú

vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. Písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný
konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže
právny predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď
je to obvyklé.

24. Podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je
určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“), ak je
dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

25. Podľa § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka, včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh

určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.

26. Podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu
na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie
návrhu.

27. Podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu,
keď jej dôjde.

28. Podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde

k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť
prejavy účastníkov na tej istej listine.

29. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho

dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

30. Podľa § 44 ods. 2 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) v znení účinnom od 01.01.2012, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na

podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

31. Podľa § 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone

verejnej moci, b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len „územná samospráva“) za
škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, c) predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.32. Podľa § 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
na účely tohto zákona a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci
o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, b)

orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán
záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

33. Podľa § 3 ods. 1 a 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá

bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a)
nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej
slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

34. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1,
koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v občianskom
súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak, 2. škodu spôsobil notár pri
výkone verejnej moci,1) 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z
poverenia súdu podľa osobitného predpisu,2)

35. Podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny
úradný postup sa považuje výkon právomoci orgánom verejnej moci, pri ktorom dôjde k porušeniu
právnou normou ustanoveného predpísaného postupu alebo k porušeniu účelu, ku ktorému postup

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci smeruje. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

36. Podľa § 9 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, za nesprávny úradný postup sa nepovažuje ani úradný postup, ktorý spočíva v úkonoch orgánu
verejnejmocivrámcisúdnehokonaniaaleboinéhokonania,ktorýmisazhromažďovalialebopripravovali
podklady pre vydanie rozhodnutia a ktorého vady a nedostatky sa prejavili vo vydanom rozhodnutí
tohto orgánu verejnej moci, a tieto vady a nedostatky je možné odstrániť uplatnením riadnych alebo

mimoriadnychopravnýchprostriedkov.Náhraduškodyspôsobenútakýmtoúradnýmpostupomjemožné
uplatniť len podľa § 5 a 6 a za podmienok tam uvedených.

37. Podľa § 9 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

38. Podľa § 9 ods. 6 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda. Právo na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy
nevznikne, ak súd v správnom súdnictve v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy,
Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom finančnom

zadosťučinení, alebo Európsky súd pre ľudské práva v konaní o porušení práva na prejednanie veci
v primeranej lehote rozhodoval o spravodlivom zadosťučinení, a to v rozsahu nemajetkovej ujmy
spôsobenej skutočnosťami, ktoré pri tomto rozhodovaní mohli byť zohľadnené bez ohľadu na to, že
zohľadnené neboli z dôvodu na strane poškodeného.39. Podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,

zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

40. Podľa § 16 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,
že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu
len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak

súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína
príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo
uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia
neskôr.

41. Podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.1a)

42. Podľa § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka, škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený
požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.

43. Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

44. Podľa § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom

živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

45. Podľa § 17 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.8a)

46. Podľa § 18 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli
v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s
nesprávnym úradným postupom.

47. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z
omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

48. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,

je v omeškaní.

49. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.50.Podľa§3Nariadeniavládyč.87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObčianskeho
zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

51. Podľa § 151 ods. 1 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), skutkové
tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

52. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže

v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

53. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet.

54. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba bola podaná čiastočne
dôvodne. Ako nepochybne vyplýva zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn.: 12Er/79/2012, voči
žalobcom sa viedlo exekučné konanie, ktorého podkladom bol Rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn.: II/2010 – 7692 zo dňa 20.05.2011, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 16.06.2011 a vykonateľnosť dňa 19.06.2011. Okresný súd Levice poveril

súdneho exekútora vykonaním exekúcie poverením zo dňa 24.05.2012, pričom exekučné konanie bolo
ukončené vymožením pohľadávky s príslušenstvom a to vrátane trov exekúcie.
55. Vo vzťahu k žalovaným namietanému konštatovaniu, že sporná exekúcia nebola vyhlásená
za neprípustnú, ani zastavená, a preto absentuje akýkoľvek podklad pre konštatovanie záveru o
neexistencii exekučného titulu a nezákonnosti, resp. neprípustnosti vedenia exekučného konania súd

udáva, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2020, sp. zn.: 3
Cdo 127/2018, v spore o náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci je civilný súd oprávnený
prejudiciálne vyriešiť otázku, či v žalobe uvedený úradný postup orgánu verejnej moci je nesprávnym
úradným postupom v zmysle § 9 ods. 1 veta prvá Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, a preto súd v zmysle uvedeného, pristúpil k preskúmaniu postupu

exekučného súdu.

56. Povinnosť exekučného súdu preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul, vyplývala z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom
do 31.03.2017. Ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, písomne poveril exekútora, aby vykonal
exekúciu. Pre prípad, že súd rozpor zistil, žiadosť o udelenie poverenia uznesením zamietol. Táto
povinnosť vyplývala ďalej aj z judikatúry najvyšších súdnych autorít, napr. z uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn.: 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011, podľa ktorého rozhodnutie, ktoré nie
je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna

prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie
(iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie
a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné
tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané),

ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a
presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má
nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný
súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať

chyby a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Obdobné závery
boli prijaté aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Cdo/122/2011 z 09.02.2012.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však už vo svojom rozhodnutí sp. zn.: 3Cdo/164/1996, publikovanom

v Zbierke stanovísk pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe
titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý
tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i
bez návrhu zastavená.“ Krajský súd v Nitre vo svojom zrušujúcom uznesení, sp. zn.: 12CoE/5/2023 –171 zo dňa 16.05.2023, ktorým zrušil uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie návrh
povinného na zastavenie exekúcie a na povolenie odkladu exekúcie zamietol, okrem iného poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 6ECdo/31/2013 zo dňa 05.03.2014, v

zmysle ktorého pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby
namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej
zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského
rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci

rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska
právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži
svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v
iných, než spotrebiteľských veciach, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia
strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo

spotrebiteľskéhoprávnehovzťahu,tentozáverneplatí.Užvrozhodnutísp.zn.6Cdo1/2012dovolacísúd
uviedol, že princíp „vigilantibus iura sripta s unt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
(teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv
spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije
možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o

rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor
rozhodcovskéhorozsudkusozákonom,znamenajúcineúčinnosť,atedanezáväznosťtohtoexekučného
titulu.

57. Podľa § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o splátkovom úvere
č. 0222229804 zo dňa 22.09.2004, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo
iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Napriek tomuto pomerne zužujúcemu

vymedzeniu spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, dospela právna prax k záveru, že
nemôže byť pochybností o tom, že spotrebiteľskými zmluvami od účinnosti Zákona č. 634/1992 Zb.,
pokračujúc zavedením § 23a predmetného zákona (podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah

zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa
osobitného predpisu,13d) sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu) až po transpozíciu smernice
Rady 93/13/EHS do Občianskeho zákonníka, sú všetky zmluvy bez ohľadu na konkrétny zmluvný typ,
bez ohľadu na právny režim alebo právny základ, ktoré uzaviera spotrebiteľ s dodávateľom. Je zrejmé,
že určujúcim pre použitie režimu spotrebiteľskej zmluvy je len štatút subjektov ako zmluvných strán,

ktorým z právneho vzťahu vyplývajú konkrétne práva a povinnosti. Spotrebiteľskými zmluvami sú preto
v zmysle uvedeného všetky zmluvy spĺňajúce kritérium subjektu dodávateľa a spotrebiteľa bez ohľadu
na to, či boli uzavreté podľa zužujúcich ustanovení Občianskeho zákonníka alebo podľa osobitných
právnych predpisov, keďže právnym základom ich posúdenia až do novelizácie Občianskeho zákonníka
Zákonom č. 568/2007 Z. z., sa tieto riadili Zákonom o ochrane spotrebiteľa. Tu nemožno opomenúť ďalej

ani to, že podľa § 2 písm. a) a b) Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy o splátkovom úvere, spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky
alebo v inej právnej forme. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa pritom rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Ako teda nepochybne
vyplýva zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0222229804 zo dňa 22.09.2004, predmetnou zmluvou sa
veriteľ ako dodávateľ zaviazal poskytnúť žalobcom ako spotrebiteľom spotrebiteľský úver, a žalobcovia
ako spotrebitelia sa zaviazali takto poskytnutý úver vrátiť v dohodnutom čase vrátane poplatkov a
úrokov. V zmysle uvedeného tak súd uzatvára, že záväzkový vzťah obsiahnutý v spornej zmluve

o splátkovom úvere má charakter spotrebiteľskej zmluvy, a preto bol exekučný súd pred vydaním
poverenia okrem iného, povinný preskúmať aj súlad exekučného titulu so zákonom a teda platnosť
uzavretia rozhodcovskej doložky.58.Preskúmanímrozhodcovskejdoložkyobsiahnutejvovšeobecnýchobchodnýchpodmienkachdospel
súd k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, pretože rozhodcovský
súd nemal právomoc ho vydať. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že

všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom
právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Podľa § 4 ods. 1 a 2 Zákona č. 244/2002 Z. z.,
rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne

vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Zmluvná
dokumentácia obsiahnutá v spise sp. zn.: 12Er/79/2012 podľa názoru súdu nepreukazuje splnenie
platného uzavretia rozhodcovskej doložky, nakoľko odporuje požiadavke písomnej formy obsiahnutej v
§ 4 ods. 2 zákona. Rozhodcovská doložka nie je súčasťou zmluvy podpísanej zmluvnými stranami, je
obsiahnutá len vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré nie sú podpísané ani veriteľom ako

ani dlžníkmi. Rovnako tak z ničoho nevyplýva, že by bola rozhodcovská doložka uzavretá vzájomnou
korešpondenciou (listom, e – mailom), keď z ničoho nevyplýva, že sa prípadný návrh na uzavretie
rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach, dostal do dispozičnej
sféry dlžníkov z úverovej zmluvy, a že tento bol z ich strany akceptovaný a že sa táto akceptácia dostala
do dispozičnej sféry veriteľa. Aj pre prípad, že by bola rozhodcovská doložka dojednaná písomne,

táto by mala charakter neprijateľnej, a teda neplatnej zmluvnej podmienky, pretože nebola dohodnutá
individuálne (ale bola dohodnutá ako súčasť štandardnej formulárovej zmluvy) a spôsobovala značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechdlžníkovakospotrebiteľov,keďže
ich nútila v prípade vzniku sporu, podrobiť sa rozhodcovskému konaniu bez možnosti domáhať sa
ochrany svojich práv na všeobecnom súde. V tomto smere súd odkazuje na právne závery obsiahnuté v

uzneseniach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 2Cdo/245/2010 zo dňa 30.11.2011, sp. zn.:
3Cdo/122/2011 zo dňa 09.02.2012 a tiež 6ECdo/31/2013 zo dňa 05.03.2014. Zhrnúc vyššie uvedené
skutočnosti súd konštatuje, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná platne, a na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky nie je možné založiť právomoc rozhodcovského súdu. Ak teda exekučný titul
vydal rozhodcovský súd, ktorý nemal právomoc vo veci konať, potom toto rozhodnutie je zdanlivé,

ničotné, nikoho nezaväzujúce a nevykonateľné.

59.Pokiaľtedaexekučnýsúdpredudelenímpoverenianavykonanieexekúcievyššieuvedenýexekučný
titul takto nepreskúmal a žiadosť o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre
rozpor exekučného titulu so zákonom uznesením nezamietol, dopustil sa podľa § 9 ods. 1 Zákona č.

514/2003 Z. z. nesprávneho úradného postupu. Skutočnosť, že exekučný súd nepostupoval správne
bola napokon konštatovaná aj v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 12CoE/5/2023 –
171 zo dňa 16.05.2023. Nepreskúmanie exekučného titulu pred vydaním poverenia je v danom prípade
jednoznačne nesprávnym úradným postupom, a teda porušením právnou normou ustanoveného
postupu a síce postupu zakotveného v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd sa nestotožňuje s

argumentáciou žalovaného, že v danom prípade ide o postup podľa § 9 ods. 3 Zákona č. 514/2003
Z. z., keďže exekučný súd v konkrétnom prípade nezhromažďoval ani nepripravoval podklady pre
vydanie rozhodnutia, v ktorom by sa následne vady a nedostatky postupu prejavili. Výsledkom postupu
exekučného súdu spočívajúceho v prieskume žiadosti o udelenie poverenia, návrhu a exekučného
titulu po doručení návrhu na vykonanie exekúcie je totiž buď vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo vydanie uznesenia, ktorým sa udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. V danom
prípade došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu k vydaniu poverenia na vykonanie
exekúcie, ktoré poverenie však nie je rozhodnutím. Ako uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky vo
svojom uznesení sp. zn.: 5Cdo/205/2011 zo dňa 01.02.2012, „poverenie na vykonanie exekúcie je
individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora.

Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny
exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny
exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať. Poverenie na vykonanie exekúcie však
nemá priame právne účinky voči osobe povinného, preto povinný voči nemu ani nemôže využiť žiadne
opravné prostriedky (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), (viď napr. rozhodnutie III. ÚS 45/08).“ Keďže

v danom prípade postup exekučného súdu nebol zavŕšený rozhodnutím, voči ktorému by bol prípustný
opravný prostriedok, keď úkony úradného postupu k vydaniu rozhodnutia neviedli, nemožno dospieť
podľa názoru súdu k inému záveru, než že nepreskúmaním exekučného titulu a vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, sa súd dopustil nesprávneho úradného postupu. Skutočnosť, či teda podaližalobcovia námietky voči upovedomeniu o začatí exekúcie, je preto právne irelevantná, keď do tohto
štádia konanie nebyť nesprávneho úradného postupu, nemuselo vôbec dôjsť. Prvý predpoklad vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a síce nesprávny úradný postup orgánu

verejnej moci, tak považoval súd za splnený.

60. Pokiaľ ide o ďalšiu argumentáciu žalobcov, v rámci ktorej namietali, že exekučný súd o návrhu na
zastavenie exekúcie rozhodol po viac ako 5 rokoch od jeho podania a po 8 rokoch od vydania poverenia
na vykonanie exekúcie, vrátane argumentácie, že exekučný súd ani po vrátení veci odvolacím súdom na

podklade uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 12CoE/5/2023 – 171 zo dňa 16.05.2023 exekúciu
promptne neodložil ani nezastavil, je nutné konštatovať tak ako to učinil aj žalovaný, že podľa § 9 ods.
3 zákona, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej
moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného

vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov. Nič v tomto smere však v konaní nebolo ani len tvrdené, nieto ešte preukázané.

61. Ako ďalej vyplýva z konečného vyúčtovania exekučného konania zo dňa 14.08.2023, žalobcom
vznikla majetková škoda spočívajúca v prostredníctvom exekúcie vymožených trovách súdneho
exekútora, ktoré v zmysle vyúčtovania pozostávajú z odmeny súdneho exekútora vo výške 1.448,50

eura, z hotových výdavkov exekútora vo výške 451,23 eura a DPH vo výške 379,741 eura, celkovo
teda vo výške 2.279,47 eura. Takto vzniknutá škoda je v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu, nakoľko keby bol býval exekučný súd exekučný titul preskúmal,
dospel by k záveru, že exekučný titul je zdanlivý, ničotný a nevykonateľný a žiadosť o udelenie
poverenia by musel podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre rozpor exekučného titulu so

zákonom zamietnuť. Zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia by nedochádzalo k výkonu ničotného
rozhodnutia a bezpochyby by nevznikli trovy súdneho exekútora a teda majetková škoda, o ktorú
sa reálne zmenšil majetok žalobcov. Medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je tak podľa
názoru súdu preukázateľne priamy a bezprostredný vzťah príčiny a následku. V zmysle uvedeného
tak súd konštatuje, že aj zvyšné dva predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu považuje súd za

splnené a síce existenciu škody, ako aj príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou. V tejto súvislosti súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn: 5Cdo/67/2018 z 27.01.2021, podľa ktorého vzťah príčiny a následku musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí ak je iba sprostredkovaný. Ak bola príčinou vzniku škody iná
skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevzniká, príčinou škody môže byť len tá skutočnosť, že bez nej

by škodný následok nevznikol. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa
podieľa na priaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, ale musí ísť o príčinu podstatnú. Obdobne
Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn.: 25Cdo 915/2015 z 26.04.2007 uviedol,
že príčinná súvislosť medzi právnou skutočnosťou, za ktorú sa zodpovedá, a medzi vznikom škody je
jednou zo základných podmienok zodpovednosti za škodu v občianskom práve, a to bez ohľadu na to,

či ide o zodpovednosť založenú na princípe zavinenia alebo o zodpovednosť objektívnu (bez ohľadu na
zavinenie). O vzťah príčinnej súvislosti (tzv. kauzálny nexus) v prípade objektívnej zodpovednosti štátu
za škodu ide, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu,
teda ak je dokázané, že nebyť vydania nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu,
k škode by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva;

príčinou vzniku škody môže byť len tá okolnosť, ktorá škodu spôsobila a bez ktorej by škodlivý dôsledok
nenastal. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba preskúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako príčiny škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon zodpovednosť v danom prípade spája.
Príčina musí mať nepochybnú vecnú väzbu na vznik škody; príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom vzniknutou škodou nie je naopak daná tam, kde do

deja vstúpila iná - na právne kvalifikovanej okolnosti na strane štátu nezávislá - skutočnosť, pre vznik
škody rozhodujúca, teda ak je vznik ujmy vyvolaný bezprostredne okolnosťou, ktorá nemá vecný vzťah
k vydaniu nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu. Rovnako je možné poukázať
aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 5Cdo 301/2009 zo dňa 27.10.2010,podľa ktorého „Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež uviedol, že atribútom príčinnej súvislosti je
„priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) prechádza následku
a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, nerušený, nestačí, ak

je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe
skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon
spája zodpovednosť za škodu.“

62. Opačný názor však zastáva súd pokiaľ ide o žalobcami uplatňovanú nemajetkovú ujmu. Podľa

§ 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné upokojiť
juinak.Priposudzovanínárokunanáhradunemajetkovejujmyjepotrebnéposúdiť,čisúdanéobjektívne
dôvody na to, aby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodenou. Je potrebné zvážiť najmä, či vzhľadom
na konkrétne okolnosti prípadu by sa aj iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť dotknutou.

Musia sa preto zvažovať najmä dopady nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu
do osobnostnej sféry poškodeného, jeho nepriaznivý vplyv na povesť, doterajší spôsob života a tiež
zhodnotenie počínania samotného poškodeného, ako aj prípadných ďalších skutočností, ktoré mohli
nezávisle na zásahu samotnom jeho účinok zvýšiť či znížiť (napr. medializácia prípadu). Rovnako ako
pri vzniku škody je poškodený povinný tvrdiť a preukazovať aj vznik nemajetkovej ujmy, resp. udávať

skutočnosti, na ktorých základe bude možne podľa zákonom stanovených kritérií posúdiť vznik a rozsah
ujmy (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.: 30Cdo/2865/2015 zo dňa 20.01.2016). Po
posúdení oboma žalobcami uplatňovaného nároku v zmysle uvedených kritérií dospel súd k záveru,
že nároky žalobcov nie sú dôvodné. Hoci je pravdou, že exekučné konanie na základe predmetného
exekučného titulu nemalo byť vedené, uvedené však neznamená, že žalobcovia neboli povinní splniť si

svoje zmluvné povinnosti dobrovoľne tak, ako sa k nim v spornej zmluve o splátkovom úvere zaviazali.
Konečná splatnosť úveru bola dojednaná na 10.06.2009, pričom žalobcovia svoj zmluvný záväzok
nesplnili nielenže v zmysle ustanovení zmluvy, ale ani do podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie (19.01.2012), resp. dobrovoľne si ho nesplnili ani v priebehu samotnej exekúcie a
k vymoženiu zmluvných nárokov (síce aj vrátane trov exekúcie) došlo až roku 2023, teda po viac ako

14 rokoch od konečnej splatnosti úveru. Súd posúdiac všetky okolnosti prejednávanej veci nevzhliadol
žiaden preukázaný zásah do osobnej, rodinnej alebo majetkovej sféry žalobcov, nevzhliadol, že by
exekúcia spôsobila reálne vážne zmenšenie ich majetku tak, že sa to malo odraziť aj na možnostiach
zabezpečovania základných životných potrieb rodiny, či ohrozenie majetkovej situácie rodiny tak, ako to
všeobecne tvrdili žalobcovia, keď práve naopak, v dôsledku porušenia zmluvných povinností práve zo

strany žalobcov, bolo potrebné domáhať sa vydania exekučného titulu a následného núteného výkonu
rozhodnutia, pričom žalobcovia svoje zmluvné záväzky splnili miesto do 10.06.2009 až v roku 2023,
hoci súd opäť zdôrazňuje, že mu je zrejmé, že sa zároveň uspokojovali aj trovy exekúcie. Na uvedenom
nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že žalobkyňa 2/ bola dlhodobo nezamestnaná a teda príjem rodiny
pozostával iba z príjmu žalobcu 1/ v dôsledku čoho sa tak exekúcia vykonávala len zrážkami zo mzdy

žalobcu 1/, keď podľa názoru súdu, aj táto skutočnosť mohla mať vplyv na samotnú dĺžku exekučného
konania ako aj to, že sa voči žalobcom viedli súčasne viaceré exekučné konania. Zároveň je vo
svetle viacerých súčasne vedených exekučných konaní potrebné uviesť aj to, že žalobcovia nijakým
spôsobom nepreukázali, že práve toto exekučné konanie bolo hoci nie jedinou, ale podstatnou príčinou,
ktorá sa podieľala na vzniku tvrdeného nepriaznivého dôsledku, o ktorého odškodnenie ide. V zmysle

uvedeného tak žalobcovia podľa názoru súdu v konaní nijako nepreukázali, že by vedením sporného
exekučného konania došlo k zásahu do ich osobnostnej sféry akýmkoľvek spôsobom, a už vôbec nie
v takej intenzite, že by toto odôvodňovalo priznanie nemajetkovej ujmy. Inými slovami povedané, v
konaní neboli zistené také objektívne dôvody, pre ktoré by sa mohli žalobcovia cítiť poškodenými, keď
podľa názoru súdu vzhľadom ku všetkým okolnostiam prípadu, nemohla byť zasiahnutá ich dôstojnosť,

česť, dobrá povesť či iné hodnoty, ktoré sa spravidla premietajú vo vnútornom živote človeka. Ak mali
žalobcovia za to, že sa nútením výkonom rozhodnutia uspokojujú aj také nároky, ktoré veriteľovi na
podklade zmluvných dojednaní z akéhokoľvek dôvodu neprináležia, mali sa možnosť tiež brániť tomu
zodpovedajúcou žalobou. V zmysle uvedeného preto súd žalobu tak žalobcu 1/ ako aj žalobkyne 2/, v
časti o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vrátane uplatňovaných príslušenstiev, zamietol.

63. Vo vzťahu ku konkurencii náhrady škody a bezdôvodného obohatenia je potrebné uviesť, že názor,
podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci možno uplatniť len vtedy,
ak sa dotknutá osoba nemôže úspešne domôcť práva na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretejosobe, zaujal najvyšší súd v uzneseniach sp. zn. 8 Cdo 88/2017, 6 Cdo 9/2016 zo dňa 22.02.2017, 6
Cdo 27/2016 zo dňa 29.11.2016, 4 MCdo 3/2014 zo dňa 16.12.2015, 7 Cdo 16/2011 zo dňa 27.09.2012,
ako aj v rozsudkoch 4 Cdo 199/2005 zo dňa 31.05.2006 a staršom rozsudku Najvyššieho súdu SSR 4 Cz

110/84 zo dňa 16.04.1985. Tento názor bol vyslovený aj v náleze ústavného súdu II. ÚS 165/2012 zo dňa
13.12.2013 a v uzneseniach III. ÚS 361/2009 zo dňa 26.11.2009 a III. ÚS 45/2008 zo dňa 07.02.2008.
Obdobné právne názory boli zaujaté aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Českej republiky, vyslovených
napr. v rozsudku z 21. 02.2018 sp. zn.: 30 Cdo 1840/2017, ako aj v uzneseniach napr. zo dňa 04.11.2004
sp. zn.: 25 Cdo 1404/2004, zo dňa 02.06.2011 sp. zn.: 28 Cdo 4230/2010, zo dňa 14.09.2011 sp. zn.:

28 Cdo 2154/2011, ďalej v uzneseniach z 03.06.2014 sp. zn.: 30 Cdo 4418/2013, z 09.02.2012 sp. zn.:
28 Cdo 1756/2010, ale aj v nálezoch a uzneseniach Ústavného súdu Českej republiky z 13.03.2012 sp.
zn.: I. ÚS ČR 529/2009, z 25.06.2012 sp. zn.: II. ÚS 1664/12, z 15.12.2011 sp. zn.: II. ÚS ČR 1950/11 a
pod. Otázka konkurencie nárokov na náhradu škody a na vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu
k porušeniu práva Únie bola aj predmetom prejudiciálnej otázky, ktorú Súdnemu dvoru Európskej únie
podal Okresný súd Prešov (sp. zn. 7 C 6/2010, následne Krajský súd Prešov sp. zn. 19 Co 175/2017),

sformulovanú „Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred
náhradou škody?, o ktorej Súdny dvor Európskej únie rozsudkom sp. zn. C-168/15 zo dňa 28. júla 2016
rozhodol, že pravidlá o náhrade škody spôsobenej porušením práva Únie, ako sú okrem iného pravidlá
týkajúce sa vzťahu medzi žalobou o náhradu tejto škody a ostatnými prípadne dostupnými prostriedkami
nápravy, upravuje právny poriadok každého členského štátu pri rešpektovaní zásad ekvivalencie a

efektivity. V tejto súvislosti je ďalej je potrebné poukázať na rozhodnutie najvyššieho súdu R 74/2016
(sp. zn. 3Cdo/75/2015 z 23.03.2016), ktorý rieši, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa
Exekučného poriadku a zodpovednosť štátu za škodu podľa Zákona o zodpovednosti za škodu, ktorá
bola spôsobená exekútorom pri jeho činnosti, sa vzájomne nevylučujú a žiadna nemá prioritu. Treba
dodať, že ide o rozhodnutie relevantné pre exekučné konania začaté do 31. marca 2017. V uvedenej

veci išlo o situáciu, kde žalobca žaloval súdneho exekútora o zaplatenie sumy – úrokov zo sumy, ktorú
zaplatil ako kúpnu cenu na dražbe, ktorej príklep súd neschválil. Exekútor mu túto sumu vrátil, avšak
žalobca žiadal úrok, ktorý by získal, ak by sumu uložil na termínovanom vklade v E. E.. Súdy však
v tomto prípade od žalobcu nepožadovali, aby sa najskôr od súdneho exekútora domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia.

64. V tu prejednávanej veci sa však žalobcovia nemohli domáhať vydania bezdôvodného obohatenia
voči súdnemu exekútorovi, v dôsledku čoho tak nemožno v danom prípade hovoriť o konkurencii
nároku na náhradu škody a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti je v
prvom rade potrebné poukázať na právne závery obsiahnuté v rozsudku Krajského súdu v Nitre sp.

zn.: 9Co/281/2017 zo dňa 15.11.2018, ktoré boli napokon potvrdené aj uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn: 1Cdo/128/2019 zo dňa 30.03.2020 (obdobne aj rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 6Cdo/74/2022 zo dňa 31.05.2023), podľa ktorých súdny exekútor
má v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej
činnosti je výkonom verejnej moci a súdny exekútor patrí teda do sústavy mocenských orgánov štátu.

Z tejto skutočnosti vychádza aj právna úprava v zodpovednostnom zákone. Činnosť exekútora, aj keď
má inak zárobkový charakter, je činnosťou v zastúpení štátu a vykonávanie exekučnej činnosti podľa
Exekučného poriadku preto treba považovať za integrálnu súčasť súdnej ochrany, ktorej dôsledkom je,
že v konečnom dôsledku je to štát, ktorý zodpovedá za realizáciu práva na súdnu ochranu, a to aj pokiaľ
ide o exekučnú činnosť vykonávanú exekútorom. Medzi exekútorom a povinnou v prejednávanej veci

nešlo o súkromnoprávny vzťah, ale o verejnoprávny vzťah, nakoľko exekútor vystupoval ako nositeľ
štátnejmoci,plnilúlohyštátnehoorgánu.Prirealizáciiúkonovexekučnéhokonanianiejesúdnyexekútor
nositeľom základných práv a slobôd, ale naopak, ako predstaviteľ verejnej moci sa podieľa na plnení
pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základných práv účastníkov exekučného konania.

65. Aj v pred tunajším súdom prejednávanej veci skončila exekúcia vymožením pohľadávky spolu s
príslušenstvom a to vrátane trov exekúcie a to ešte predtým, ako exekučný súd rozhodol o návrhu na
zastavenie exekúcie po zrušujúcom uznesení krajského súdu, a preto súdny exekútor nevystupoval
voči povinným ako účastník exekučného konania, ale ako nositeľ verejnej moci vykonávajúci exekučnú
činnosť, v dôsledku čoho tak na jeho strane nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu tak, ako to

má na mysli § 451 Občianskeho zákonníka, nakoľko nie je naplnená žiadna zo skutkových podstát
bezdôvodného obohatenia. Ak teda na strane súdneho exekútora bezdôvodné obohatenie nevzniklo,
žalobcovia sa svojho nároku titulom bezdôvodného obohatenia domáhať voči nemu nemohli, a preto
nemožno hovoriť o konkurencii tohto nároku s nárokom na náhradu škody.66. V tejto súvislosti je ďalej možné poukázať aj na rozhodnutie ÚSSR III. ÚS 424/2023 zo dňa
25.01.2024, kde ústavný súd poukázal na vzťah medzi exekútorom a poškodeným v exekučnom

konaní v intenciách rozhodnutia najvyššieho súdu R 74/2016 (sp. zn. 3Cdo/75/2015 z 23. marca 2016),
ktorý predovšetkým vo svojej právnej vete rieši to, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu
podľa Exekučného poriadku a zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona o zodpovednosti za škodu,
ktorá bola spôsobená exekútorom pri jeho činnosti, sa vzájomne nevylučujú a žiadna nemá prioritu
(ide o rozhodnutie relevantné pre exekučné konania začaté do 31. marca 2017). Ústavný súd ďalej

argumentoval, že z hľadiska postavenia súdneho exekútora a výkonu jeho činnosti je zrejmé, že súdny
exekútor v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má postavenie verejného činiteľa a vykonávanie
exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Medzi exekútorom a žalobcom v prejednávanej veci
nešlo o súkromnoprávny vzťah, ale o verejnoprávny vzťah, pretože exekútor vystupoval ako nositeľ
štátnej moci a plnil úlohy štátneho orgánu. Keďže exekútor nevystupoval v rovnoprávnom postavení
voči žalobcovi ako účastník exekučného konania, ale ako nositeľ verejnej moci vykonávajúci exekučnú

činnosť, na jeho strane nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu podľa Občianskeho zákonníka
(pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/74/2022 bod 35). Exekútor v rámci výkonu exekučnej
činnosti teda koná ako nositeľ verejnej moci. Preto zodpovednosť štátu nastupuje hneď a zo zákona (§
3 zákona o zodpovednosti za škodu). Ak exekútor poruší svoju povinnosť v rámci exekučnej činnosti,
ide o prípad nesprávneho úradného postupu, na ktorý sa vzťahuje zákon o zodpovednosti za škodu, čo

priamo predpokladá aj tento zákon, keď v § 4 ods. 1 výslovne uvádza, že v mene štátu koná ministerstvo
spravodlivosti, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia
súdu podľa osobitného predpisu. Preto podľa Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 sa
mohol poškodený domáhať nároku na náhradu škody buď voči exekútorovi alebo priamo voči štátu,
a tak sťažovateľ aj postupoval. Sťažovateľ si škodu uplatnil žalobou o náhradu škodu voči štátu z 20.

júna 2012. Vydania bezdôvodného obohatenia sa domáhal na pokyn náhradného súdneho exekútora
popri domáhaní sa náhrady škody, čo sa následne pozitívne prejavilo vo výške nároku na náhradu
škody. Nešlo však o povinnosť sťažovateľa. Nie je povinnosťou poškodeného domáhať sa vydania
bezdôvodnéhoobohateniazosobnéhomajetkuexekútora,pretožeexekútorvykonávaexekučnúčinnosť
ako orgán verejnej moci, nie ako súkromná osoba a vzťah v exekučnom konaní medzi exekútorom a

poškodeným je vzťah verejnoprávny. Iná je však situácia, ak je majetkový prospech, ktorý predstavuje
škodu, v rukách tretej osoby, teda nie u exekútora ako vykonávateľa verejnej moci. Vtedy je prijateľný
výklad, na ktorý aj poukazuje najvyšší súd, že najskôr sa má táto osoba domáhať vydania bezdôvodného
obohatenia voči tejto osobe. Inak by mohlo dôjsť k zneužívaniu zodpovednosti štátu za škodu výkonom
verejnej moci, čo je absolútne nežiaduce.

67. Vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 165/2012, na ktoré poukazoval žalovaný, súd
udáva, že ústavný súd konštatoval, že „postavenie súdneho exekútora v exekučnom konaní v súvislosti
s rozhodovaním o trovách exekúcie alebo odmene súdneho exekútora je potrebné posudzovať odlišne
od jeho postavenia vykonávateľa verejnej moci, ktoré má pri realizácii úkonov exekučného konania“.

V konaní, v ktorom exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie a odmene exekútora, je exekútor
účastníkom konania. „Pokiaľ ide o odmenu súdneho exekútora, súdny exekútor koná vo vlastnom
mene, na vlastný účet, a preto môže byť v tomto postavení subjektom zodpovedným z bezdôvodného
obohatenia.“ Tento záver však ústavný súd konštatoval práve vo vzťahu k skutkovej situácii, kde sa na
exekútora hľadelo ako na účastníka konania v časti trov konania exekútora, nie ako na vykonávateľa

verejnej moci (a takto to aj vyplýva zo zverejnenej právnej vety).

68. Na základe všetkých uvedených skutočností, keď súd mal všetky predpoklady vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a to pokiaľ ide o nárok uplatňovaný titulom vzniknutej
majetkovej ujmy za preukázané, zaviazal súd žalovaného voči žalobcom 1/ a 2/, na zaplatenie sumy

vo výške 2.279,47 eura.

69.Žalobcoviasivovzťahuknárokunanáhradumajetkovejujmyuplatniliajpríslušenstvopozostávajúce
z úrokov z omeškania vo výške 8,65 % ročne zo sumy 2.279,47 eura od 07.10.2024 do zaplatenia.
Podľa § 16 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a ztitulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania

nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. V konaní nebolo sporné, že žalovaný žalobcom listom
zo dňa 02.10.2024 oznámil, že neuspokojí nárok žalobcov na náhradu nimi uplatňovanej škody, pričom
žalobcovia si príslušenstvo v súdom konaní uplatnili dňom 07.10.2024. Keďže súd žalobcom nárok na
náhradu škody vo výške 2.279,47 eura priznal, prináleží im podľa § 16 ods. 4 Zákona č. 514/2003
Z. z. aj úrok z omeškania z tejto sumy a to počnúc dňom 07.10.2024. Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia

vlády č. 87/1995 Z. z., výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného
dlhu. Vzhľadom na to, že základná úroková sadzba ECB platná ku dňu 07.10.2024 (kedy bol žalovaný
už v omeškaní) bola 3,65 % p. a., žalobcovia majú nárok na úrok z omeškania vo výške 8,65 % (3,65
% + 5,00 %) ročne zo sumy 2.279,47 eura od 07.10.2024 do zaplatenia.

70. Lehotu na plnenie žalovaného určil súd podľa § 232 ods. 3 CSP.

71. Súd zamietol návrh žalobcov na prerušenie konania podľa § 164 CSP, ktorý učinili vo svojom
vyjadrení doručenom tunajšiemu súdu dňa 16.12.2024 s tým, že žiadali prerušiť prebiehajúce konanie
až do právoplatného skončenia konania vedeného pred Mestským súdom Bratislava IV pod sp.

zn.: 38Csp/35/2024, v rámci ktorého sa vedie konanie o zaplatenie sumy 7.158,72 eura titulom
bezdôvodného obohatenia získaného na základe spornej zmluvy o splátkovom úvere. Súd však dôvody
na prerušenie konania nevzhliadol majúc za to, že otázka prípadnej neplatnosti zmluvy, bezúročnosti a
bezpoplatkovosti či neplatnosti postúpenia, nie sú otázkami majúcimi vplyv na tu prebiehajúce konanie.
Pokiaľ ide o otázku nulity rozhodcovského rozsudku, túto bude Mestský súd Bratislava IV riešiť prípadne

len ako otázku predbežnú rovnako ako tu konajúci súd, a preto je Okresný súd Levice povinný si ju
vyriešiť sám.

72. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

73. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

74. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

75.Onárokunanáhradutrovkonaniavčastiozaplateniesumy2.279,47euraspríslušenstvomrozhodol
súd podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcom 1/ a 2/ ako strane v konaní úspešnej v tejto časti v celom
rozsahu, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady

trov konania rozhodne súd samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto
rozsudku.

76. O nároku na náhradu trov konania v časti žaloby žalobcu 1/ o zaplatenie sumy 2.500,- eur s
príslušenstvom rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému ako strane v konaní úspešnej v tejto

časti v celom rozsahu, priznal voči žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti
tohto rozsudku.

77. O nároku na náhradu trov konania v časti žaloby žalobkyne 2/ o zaplatenie sumy 2.500,- eur s

príslušenstvom rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému ako strane v konaní úspešnej v tejto
časti v celom rozsahu, priznal voči žalobkyni 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti
tohto rozsudku.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Levice.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie
napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.