Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 13, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoPr/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5920202137
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5920202137.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu

a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobkyne: A. B. C., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom D. XXX/X, E. F., zastúpenej JUDr. Martin Bicko, advokát s.r.o., so sídlom
Dukelská 972/7, Považská Bystrica, IČO: 53 559 002, proti žalovanej: Základná škola s materskou
školou, so sídlom Hurbanova 27, Martin, IČO: 30 233 844, zastúpenej Mgr. Petrom Balážom, advokátom
so sídlom Volgogradská 10964/19, Martin, IČO: 42 071 411, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru, určenie, že pracovný pomer trvá, zaplatenie náhrady mzdy a o určenie, že nie je
spravodlivé od zamestnávateľa požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával, na odvolanie žalovanej

proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 3Cpr/31/2020-725 zo dňa 25. 05.
2022,takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým čiastočným rozsudkom súd prvej inštancie podľa ust. § 3 ods. 2 veta prvá, ods. 6 zákona
č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe, školstve a školskej samospráve, § 4 veta prvá zákona č. 552/2003
Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme, § 68 ods. 1 písm. b/, ods. 2, 3, § 70, § 74, § 77, § 79 ods.
1 Zákonníka práce určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni 07. 10.
2020 je neplatné (I.), ďalej určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej trvá (II.)

a vzájomný návrh žalovaného, ktorým sa domáhal určenia, že nie je spravodlivé od neho požadovať,
aby žalobkyňu naďalej zamestnával, zamietol (III.). Mal preukázanú existenciu pracovného právneho
vzťahu na základe pracovnej zmluvy uzavretej 30. 07. 2010 medzi žalovaným ako zamestnávateľom
a žalobkyňou ako zamestnancom na dohodnutý druh práce, vyučovacia, výchovná činnosť učiteľky 2.
stupňa ZŠ, dojednaný na dobu určitú, pričom na základe Dohody o zmene pracovnej zmluvy z 10. 06.
2011 bol dohodnutý na dobu neurčitú. K ďalšej relevantnej zmene došlo na základe Dohody o zmene
pracovnýchpodmienokz30.12.2019,kdeboldojednanýdruhpráce-riaditeľkaZŠsMŠsdruhompráce

v nadväznosti na menovanie žalobkyne do funkcie riaditeľa školy, ktoré skutočnosti boli medzi stranami
nesporné. K odvolaniu žalobkyne z funkcie riaditeľky školy došlo listom zriaďovateľa mesto Martin
z 11. 03. 2020. Žalovaný listom zo 07. 10. 2020, doručeným žalobkyni toho istého dňa s ňou okamžite
skončil pracovný pomer, pričom v záhlaví okrem žalovaného je uvedené Mesto Martin a na konci sa
nachádzajúpodpisyriaditeľkyžalovanéhoaprimátoramestaMartin.Bezakýchkoľvekpochybnostíje,že
žalovaný bol v postavení zamestnávateľa žalobkyne, riaditeľka žalovaného ako štatutár konala za školu
pri úkone okamžitého skončenia pracovného pomeru. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného

pomeru bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce,
pričom skutkové vymedzenie pozostávalo zo siedmich v ňom uvedených bodov. K námietke žalovaného,
že okamžité skončenie pracovného pomeru urobilo aj mesto Martin, a preto žaloba nesmerovala voči
všetkým subjektom, voči ktorým mala (rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10CoPr/5/2020),teda namietal neúplnú pasívnu vecnú legitimáciu, súd uviedol, že má za to, že táto požiadavka je
splnená, keďže tento úkon urobila žalovaná, ktorá je zamestnávateľom žalobkyne podľa ust. § 3 ods.
6 zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, podľa ktorého riaditeľ

školy, ktorá v právnych vzťahoch vystupuje vo svojom mene a má zodpovednosť vyplývajúcu z týchto
vzťahov (ďalej len „právnická osoba“), je zamestnancom školy, keď žalovaná je uvedená v záhlaví
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podľa § 4 veta prvá zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone
práce vo verejnom záujme právne úkony za zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktorý je štatutárnym
orgánom, robí orgán, ktorý ho vymenoval alebo zvolil. Podľa § 3 ods. 2 veta prvá z. č. 596/2003 Z.

z. zriaďovateľ vymenúva riaditeľa na päťročné funkčné obdobie na návrh Rady školy. Teda právny
úkon za zamestnávateľa voči riaditeľovi školy, ktorý je štatutárom školy, urobil v súlade so zákonom
zriaďovateľ - mesto Martin, avšak toto sa nepovažuje za zamestnávateľa - pri podpisoch je jednoznačne
uvedené, že mesto Martin je zriaďovateľom a zamestnávateľom je žalovaná. Mesto Martin Konalo
v zmysle uvedených ustanovení za zamestnávateľa, ktorým je žalovaná voči žalobkyni, ktorá bola na
pracovnej pozícii riaditeľky školy. Ide o úkon žalovanej, ktorá je zamestnávateľom, a preto pasívna vecná

legitimácia je daná. Vychádzajúc z uvedeného okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne
zohľadňuje uvedené zákonné ustanovenia, a teda pasívna vecná legitimácia je úplná. Ďalej mal za to,
že podľa § 70 ZP jednotlivé dôvody, pre ktoré žalovaná okamžite skončila pracovný pomer, boli skutkovo
vymedzené tak, že ich nebolo možné zameniť s inými dôvodmi a že boli dodržané lehoty, v ktorých
mohol zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer podľa § 68 ods. 2 ZP a takisto aj lehota na

uplatnenie nároku žalobkyne na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru na súde
podľa § 77 ZP a že bola splnená aj povinnosť žalovaného podľa § 74 ZP prerokovať vopred okamžité
skončenie pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov. Pokiaľ žalobkyňa namietala porušenie
ust. § 68 ods. 3 ZP, ktoré obsahuje zákaz okamžitého skončenia pracovného pomeru s osamelou
zamestnankyňou, ak sa stará o dieťa mladšie ako tri roky, mal za to, že toto nebolo preukázané, keďže jej

tvrdenia o jej osamelosti v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru stáli iba na jej výpovediach
a výpovediach G. H., ktoré sú však rozporné, a to jednak vnútorne a jednak navzájom medzi sebou.
Pokiaľ sa týkalo ust. § 68 ods. 1 písm. b) ZP o okamžitom skončení pracovného pomeru, jedná sa o
výnimočné opatrenie, ktoré môže využiť zamestnávateľ len ako krajný prostriedok, a to len vtedy, ak
konanie zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky okolnosti považovať za také závažné, že od

zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho ďalej zamestnával. K skutkovému vymedzeniu
odôvodnenia okamžitého skončenia pracovného pomeru v bode 1, v ktorom bolo žalobkyni vytýkané
uzatvorenie dohody o pracovnej činnosti v pozícii riaditeľky žalovanej so zamestnankyňou I. I. dňa 04.
02. 2020, nepoukazovala žalovaná na žiadne porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne a ani súd ho
nezistil. Pri skutkovom tvrdení v bode 2, 3 o neodovzdaní tejto dohody zamestnancovi zodpovednému

za vedenie personálnej agendy a mzdovej agendy, resp. jeho neinformovanie, neuloženie tejto dohody
u zamestnávateľa mal za to, že toto bolo medzi stranami sporné. Z výpovede svedkyne A. J., ktorá
mala na starosti personálnu a mzdovú agendu u žalovanej v čase uzatvorenia dohody mal však
preukázané, že dohodu svedkyni žalobkyňa neodovzdala a k prihláseniu I. I. do Sociálnej poisťovne
na základe nej nedošlo, ktorá skutočnosť vyplynula aj z oznámenia poisťovne. V súvislosti s uvedeným

porušením povinnosti prihlásiť zamestnanca žalovanou do systému sociálneho poistenia však neuviedla
žiadne konkrétne dôsledky. Z listiny I. I. adresovanej žalovanej zo dňa 10. 08. 2020, v ktorom si
uplatnila svoj nárok na vyplatenie odmeny na základe dohody o pracovnej činnosti už žalovaná
touto informáciou disponovala, keď následne jej bola aj dohoda o pracovnej činnosti predložená, t.
j. k vykonaniu nápravy už mohlo dôjsť v auguste 2020, k čomu však doposiaľ nedošlo, keď naviac

bolo zistené, že I. I. uplatňuje tento nárok aj na súde za mesiac február a marec 2020 vo výške
1 000,- EUR, z čoho vyplýva, že žalovaná aj po okamžitom skončení pracovného pomeru žalobkyne
v žalobkyni vytýkaných porušeniach povinností sama pokračuje, keďže doposiaľ zamestnankyňu do
Sociálnej poisťovne neprihlásila a ani jej nevyplatila odmenu za vykonanú prácu. Len samotný poukaz
na porušenie uvedenej povinnosti žalobkyňou nie je dostatočným skutkovým dôvodom pre záver

o závažnom porušení pracovnej disciplíny s následkom okamžitého skončenia pracovného pomeru
vzhľadom na zistenú skutočnosť uzavretia dohody o pracovnej činnosti, reálneho výkonu práce na
základe tejto dohody v mesiacoch február a marec 2020, keď personálne riadenie školy je v medziach
kompetencií riaditeľa školy s právnou subjektivitou (§ 5 ods. 1 z. č. 596/2003 Z. z.), a preto kompetencia
žalobkyne k uzavretiu takejto dohody o pracovnej činnosti bola nepochybne daná. Pri skutkovom dôvode

v bode 4, že žalobkyňa neinformovala zamestnancov školy funkčne nadriadených pracovnej pozícii, na
ktorej mala I. I. vykonávať práce podľa dohody o pracovnej činnosti a že o uzavretí dohody nebol nikto
informovaný ani po zániku jej funkcie riaditeľky, poukázal na situáciu v danom čase, kedy žalobkyňa
bola menovaná do funkcie riaditeľky školy počnúc 01. 01. 2020 a už 07. 01. 2020 boli podané výpovedez pracovného pomeru zo strany niekoľko desiatok zamestnancov školy, okrem iného aj zástupkýň p.
A., p. J., K. D. a následne u žalovaného došlo k štrajku niekoľkých desiatok zamestnancov počnúc 16.
01. 2020 do 28. 01. 2020 a ktorého účastné boli aj zástupkyne riaditeľky (p. A. čerpala dovolenku),

preto nebolo zrejmé, či tieto osoby mala informovať žalobkyňa o prijatí I. I., resp. či to bolo možné
vôbec reálne uskutočniť. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa bola postavená pred riešenie mimoriadnej
krízovej situácie s náhlou požiadavkou na zabezpečenie väčšieho počtu pedagogických zamestnancov
pre potreby plynulého výchovnovzdelávacieho procesu, čo je jednou zo základných povinností riaditeľa
školy podľa zákona č. 596/2003 Z. z., čo bol dôvod zamestnania I. L. I. na dohodu o pracovnej

činnosti, potvrdený aj jej výpoveďou. Z uvedených dôvodov žalobkyňa aktívne pristúpila k zamestnaniu
ďalšej osoby v personálnej oblasti, keďže na zabezpečenie uvedenej agendy nebol postačujúci výkon
pracovníčky, ktorá vykonávala personálnu a mzdovú agendu aj pre iné školy A. J., keď bolo preukázané,
že personálna agenda zamestnancov žalovanej sa viedla duplicitne, jednak u svedkyne J., ako aj
u žalovanej, avšak táto vykazovala nedostatky, keďže osobné spisy zamestnancov neboli úplné, čo
bolo pre žalobkyňu v uvedenej mimoriadnej situácii problematické. Žalobkyňa pristúpila k prijatiu

ďalšej osoby do zamestnania na dohodu o pracovnej činnosti vlastným výberom, ktorý z hľadiska
pracovných skúseností bol na to adekvátny, keďže I. I. mala skúsenosti s vedením personálnej agendy
vo väčšej súkromnej spoločnosti, pričom aj keď sa jej prax nedotýkala oblasti školstva, nemalo to byť
na ťarchu žalobkyne, ktorá nemala vytvorený dostatočný časový priestor na vyhľadanie zamestnanca
s takými špecifickými skúsenosťami. Pri posudzovaní plnenia povinností zobral do úvahy aj jej dočasnú

práceneschopnosť v priebehu mesiaca marec od 09. 03. 2020 do 20.04.2020, ako aj jej odvolanie
z funkcie riaditeľky listom zo dňa 11. 03. 2020, v dôsledku čoho už nemohli byť objektívne plnené z jej
strany povinnosti riaditeľky školy, keďže aj následné okolnosti odovzdania a prebratia agendy riaditeľky
školy 15.05.2020 po odvolaní žalobkyne z funkcie nenasvedčujú riadnemu odovzdaniu a prebratiu.
Vychádzajúc z uvedených dôvodov neinformovanie zamestnancov žalovaného o uzavretej dohode

nemôže mať za následok okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou. K skutkovému
tvrdeniu v bode 5, že malo ísť o nadbytočný náklad pre žalovaného na mzdu a odvody, keďže dohoda
bola uzatvorená na totožné práce, ktoré v danom čase boli zabezpečované iným zamestnancom
a tieto práce neboli žalovanému vôbec potrebné, uviedol, že uzatvorenie dohody patrilo do kompetencií
riaditeľa školy v zmysle zákona a tento úkon na strane žalobkyne sa javí ako dôvodný vzhľadom

na početné výpovede pedagogických zamestnancov a ich vstup do štrajku. Na základe vykonaného
dokazovania zistil potrebu vykonania týchto prác, ako aj skutočnosť, že práce boli reálne vykonávané
v mesiacoch február a marec. Pri skutkovom tvrdení v bode 6, že dohodnutá výška odmeny prekračuje
výrazne platovú tarifu danej platovej triedy stanovenej podľa náročnosti dohodnutej práce, čo je
diskriminačné voči ostatným zamestnancom vykonávajúcim v tom čase porovnateľnú prácu za výrazne

nižšiu odmenu, čím došlo k porušeniu zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov
pri výkone práce vo verejnom záujme, mal za to, že nejde o tak závažné porušenie, ktoré by vyžadovalo
využitie krajného prostriedku, a to okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne, keďže nebolo
zistené jej úmyselné zavinenie, ale len nedbanlivostné, pretože dohodu vyhotovila I. I., ktorá jej ju
predložila k podpisu, čo mohlo vzniknúť práve nedostatočnými skúsenosťami I. I. ohľadne mzdovej

problematiky v oblasti školstva, keď nezistil skutočnosť, že by žalovaný od žalobkyne uplatňoval náhradu
vzniknutej škody za jej uvedené konanie. K skutkovému tvrdeniu v bode 7, že nevyplatením odmeny
I. I. v čase, kedy žalobkyňa bola ešte vo funkcii riaditeľky školy, t. j. za mesiac február a marec 2020,
mala vystaviť žalovaného hrozbe trestného stíhania, či podania žaloby, poukázal na to, že objektívne
nebolo možné pre žalobkyňu vôbec vykonávať pracovnú činnosť riaditeľky školy v čase jej dočasnej PN

v mesiaci marec 2020 a následne po odovzdaní funkcie riaditeľky školy. V zmysle dohody odmena za
február 2020 bola splatná v marci 2020 a za marec 2020 bola splatná v apríli 2020. Žalovaný odmenu
I. I. nevyplatil do dňa rozhodnutia súdu, pričom o existencii dohody má vedomosť od augusta 2020,
t. j. opätovne poukázal na to, že sám dlhodobo neplní povinnosti, ktorých neplnenie vytýka žalobkyni.
Ďalej uviedol, že k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobkyne došlo 07. 10. 2020, kedy už

pracovala na pracovnej pozícii učiteľky 2. stupňa základnej školy s druhou atestáciou, teda už niekoľko
mesiacov nemala žiadnu kompetenciu konať v personálnom riadení školy.
Pokiaľ žalovaný poukazoval na iné porušenie povinnosti žalobkyne v pracovnej pozícii riaditeľky školy
súvisiace s hospodárením so zvereným majetkom - oblasť verejného obstarávania, uviedol, že uvedené
porušenie nebolo obsiahnuté v skutkovom vymedzení okamžitého skončenia pracovného pomeru

žalobkyne a preukazovanie týchto tvrdení žalovaného presahuje predmet konania. V konaní nebol
zistený žiaden predchádzajúci disciplinárny postih žalobkyne u žalovanej za celé obdobie trvania jej
pracovného pomeru. Vzhľadom na uvedené nevzhliadol dôvodnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru žalobkyne žalovaným, a preto určil, že je neplatné a zároveň určil, že pracovný pomer trvá,nakoľko s poukazom na ust. § 79 ods. 1 ZP bolo rozhodnuté predchádzajúcim výrokom súdu o určení
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a žalobkyňa oznámila zamestnávateľovi, že
trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával, listom zo dňa 08. 10. 2020. Vzájomný návrh žalovaného

na vyslovenie, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby ju naďalej zamestnával, zamietol,
keďže nevzhliadol skutočnosti odôvodňujúce toto rozhodnutie. Mal za to, že došlo k zmene dojednaných
pracovných podmienok v rámci pracovného pomeru po jej odvolaní z funkcie riaditeľky základnej školy,
a to dohodou žalobkyne a žalovanej uzavretej konkludentným spôsobom, keďže v žalobe uviedla,
že po jej odvolaní v marci 2020 pokračovala vo výkone funkcie učiteľa 2. stupňa základnej školy

s druhou atestáciou tak ako predtým, než sa stala riaditeľkou, čo jej bolo zo strany žalovaného ako
zamestnávateľa umožnené a táto situácia trvala až do okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Výkon práce na uvedenej pozícii učiteľa 2. stupňa základnej školy s druhou atestáciou so súhlasom
žalovaného posúdil ako konsenzus medzi zamestnancom a zamestnávateľom so zmenou dojednaných
pracovných podmienok ohľadne druhu práce žalobkyne, a to bez ohľadu na to, či došlo k jej písomnému
vyhotoveniu. Podľa § 54 ZP je stanovená povinnosť zamestnávateľa vyhotoviť zmenu pracovnej

zmluvy písomne, avšak absencia písomného vyhotovenia nemá za následok neplatnosť dohody (§
17 ods. 2 ZP). K tejto pracovnej činnosti neboli zo strany žalovaného uvedené žiadne výhrady, či
nedostatky, pričom tento pracovný pomer trval dlho od roku 2010 bez akéhokoľvek disciplinárneho
postihu žalobkyne, keď táto preukázala, že pre neho vykonávala aj práce nad rámec dojednaného druhu
práce - záujmová činnosť žiakov na škole (krúžky), na základe čoho jej bola vyplácaná odmena, čo dáva

celkový obraz o osobe žalobkyne a jej prístupe k práci.

2. Proti uvedenému rozsudku podala 24.06.2022 v zákonom stanovenej lehote z dôvodov podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, h/ CSP odvolanie žalovaná a žiadala ho zmeniť tak, že žaloba žalobkyne
bude v celom rozsahu zamietnutá a jemu priznaný nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

Mala za to, že nesprávne bola súdom posúdená otázka pasívnej vecnej legitimácie, keďže z okamžitého
skončenia pracovného pomeru je zrejmé, že za žalovanú ako zriaďovateľ konalo mesto Martin, a preto
konštatovanie súdu, že riaditeľka žalovanej konala ako štatutár za žalovanú pri okamžitom skončení
pracovného pomeru, je nesprávne. Predmetný právny úkon urobili dva subjekty - žalovaná a mesto,
pričom žalovaný je iba jeden z nich. Nesprávne bola posúdená aj otázka pasívnej vecnej legitimácie,

keďže z obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru je zrejmé, že právny úkon urobili žalovaná
a mesto Martin, a preto mali byť žalovaní obidvaja, t. j. aj mesto Martin ako zriaďovateľ žalovanej, ktorý
koná v zmysle § 4 z. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme vo veciach pracovnoprávnych
vzťahov voči riaditeľom škôl v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti za zamestnávateľa. V zmysle rozsudku
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10CoPr/5/2020 je vždy potrebné žalovať ten subjekt, ktorý právny

úkon urobil. V prípade sporu o určenie právnej skutočnosti (určenie neplatnosti právneho úkonu) musia
byť stranami sporu všetky subjekty, ktoré môžu byť rozhodnutím o neplatnosti dotknuté. Následkom
právoplatnosti výroku II. rozsudku by mestu Martin, napriek tomu, že nebolo stranou sporu, vznikla
podľa § 4 z. č. 552/2003 Z. z. a § 54 ZP povinnosť vyhotoviť zmenu pracovnej zmluvy, že žalobkyni
trvá pracovný pomer na pozícii učiteľky 2. stupňa základnej školy a túto aj následne podpísať. Preto

už v úvode konania namietal, že stranou sporu malo byť aj mesto. Podľa § 77 ZP možno neplatnosť
skončenia pracovného pomeru uplatniť na súde v lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný
pomer skončiť. Žalobkyňa podala žalobu len voči žalovanej, a preto mala byť zamietnutá. Neplatnosť
právneho úkonu môže spôsobiť aj zriaďovateľ, aj keď koná v mene zamestnávateľa. Preto závery
súdu v tomto smere sú nesprávne, spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci, čím došlo k

odňatiu možnosti účastníka napádaného úkonu konať pred súdom. Ďalej poukázala na nesprávnosť
výroku II. v dôsledku porušenia zásady „ne ultra petitum“, keďže žalobkyňa sa domáhala určenia, že jej
pracovný pomer trvá v zmysle dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 30. 12. 2019, pričom súd
určil vo výroku II., že pracovný pomer žalobkyne trvá bez bližšej špecifikácie na akej pozícii, v dôsledku
čoho je neurčitý a nevykonateľný a vyvoláva priestor pre ďalší spor na akú pozíciu by bola žalovaná

v prípade jeho právoplatnosti povinná žalobkyňu prijať naspäť a akú prácu jej prideľovať, pričom je
v rozpore s tým, čo žiadala. Pokiaľ súd uvádzal, že pomer žalobkyne sa zmenil faktickým výkonom
práce učiteľky 2. stupňa základnej školy, nezahrnul to do výroku rozsudku a ani bez návrhu žalobkyne
nemohol, čím je výrok neurčitý. Neučinil tak zrejme z dôvodu, že by tým prekročil jej návrh. Učinil to aj
tým, že určil, že jej pracovný pomer trvá, aj keď sa domáhala určenia, že trvá s konkrétnym obsahom

práv a povinností vyplývajúcich z pozície riaditeľky školy, pričom za prekročenie návrhu podľa § 216
CSP sa považuje, aj keď súd prisúdi niečo iné (nielen viac) ako sa domáha žalobca. Žalobkyňa takto
formulovala žalobný návrh, ako aj skutkové tvrdenia. Žalobkyňa pritom sama tvrdila, že po odvolaní
z funkcie riaditeľky pokračovala vo výkone práce ako učiteľka 2. stupňa ZŠ, pričom dohodu o zmenepodmienok z pozície riaditeľky na túto pozíciu odmietla podpísať. Ak je správny záver súdu, že sa jej
fakticky zmenil pracovný pomer na post učiteľky, súd mal žalobný návrh II. zamietnuť. Ďalej mala za
to, že došlo k nesprávnemu posúdeniu existencie jednotlivých porušení a ich závažnosti, na základe

čoho nebolo od nej možné spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnávala. Uzatvorenie
dohody o pracovnej činnosti s p. I. nebolo v jej záujme a v rozsahu v nej dohodnutom nebola pre ňu
potrebná, keďže ju vykonávala iná zamestnankyňa - p. J., v čom videla porušenie povinnosti žalobkyne
konať hospodárne a chrániť jej majetok, keďže so zamestnaním p. I. bol spojený vznik mzdových
a odvodových nákladov a v kontexte zatajenia jej pracovného vzťahu aj nepriaznivých následkov

a komplikácií spočívajúcich vo výdavkoch na trovy právneho zastúpenia v sporoch vyvolaných konaním
žalobkyne, ktoré predstavujú škodu na strane žalovanej. Žalobkyňa vedela o tom, že predmetné práce
sú plne pokryté p. J., preto sa z jej strany jedná o úmyselné konanie. Ďalšie závažné porušenie
pracovnej disciplíny spočíva v neodovzdaní dohody o pracovnej činnosti žalovanej a neinformovanie
kompetentných zamestnancov o jej uzatvorení, čím žalobkyňa zavinila, že nebolo možné p. I. prideľovať
prácu a ani vyplatiť odmenu za skutočne odpracované obdobie mesiaca február 2020. Závažnosť

konania zvyšuje aj skutočnosť, že žalobkyňa si predmetné povinnosti nesplnila ani pri odchode na
PN, ani pri jej odvolaní z funkcie riaditeľky, ani pri odovzdávaní postu riaditeľky, a to až do uplynutia
doby trvania predmetnej dohody. Prideľovanie práce a vyplácanie mzdy a odmeny patrí medzi dve
najzákladnejšie povinnosti zamestnávateľa, pričom nevyplatenie mzdy zakladá aj právo na okamžité
skončenie pracovného pomeru a prípadne aj trestnoprávnu zodpovednosť za trestný čin nevyplatenia

mzdy a odstupného. Žalobkyňu nezbavuje zodpovednosti ani argument použitý súdom, že v danom
prípade sa jednalo o mimoriadnu situáciu vyvolanú štrajkom, ktorý skončil už 27. 01. 2020, výpoveďami
viacerých učiteľov, ani argument, že žalobkyňa bola najskôr PN a potom bola odvolaná z funkcie
riaditeľky, keďže mala viaceré možnosti a dostatok času, a to aj po jej odvolaní a po návrate z PN,
dokonca aj po odovzdaní agendy školy 15. 05. 2020 jej oznámiť, že takúto dohodu podpísala, keďže bola

uzavretáaždo30.06.2020.Uvedenéporušenie,vrátaneopisunásledkovstýmspojených,bolizahrnuté
do okamžitého skončenia pomeru pod bodmi 2, 3, 4 a 7. Následne rozobrala jednotlivé pochybenia
súdu v rámci zisťovania a vyhodnocovania skutkového stavu veci a jeho právneho posúdenia, čo do
jednotlivých dôvodov okamžitého skončenia.
K bodu 2 a 3 okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedla, že už vo vyjadrení k žalobe poukázala

nanegatívnedôsledkyvčasnéhoneprihláseniažalobkynenasociálneazdravotnépoisteniespočívajúce
v porušení § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, s čím je spojená hrozba
pokuty až do výšky 16 597,- EUR. Tým, že jej žalobkyňa neodovzdala originál dohody o pracovnej
činnosti, došlo zo strany žalovanej k porušeniu povinnosti podľa § 224 ods. 2 písm. d/, e/ Zákonníka
práce, t. j. povinnosť viesť evidenciu dohôd, pracovného času a vykonanej práce, ktorou dohodou

nedisponovala ani do dňa odvolania, keď žalobkyňa klamlivo tvrdí, že ju odovzdala p. J.. Pokiaľ súd
uviedol, že p. I. doposiaľ nie je prihlásená na Sociálnej poisťovni a nebola jej vyplatená odmena za prácu
na základe dohody, a teda, že pokračuje v porušovaní povinností, ktoré vytýkala žalobkyni, uviedla, že
v čase, keď p. I. v auguste 2020 oznámila uzavretie dohody, nemala k dispozícii žiadne podklady pre
posúdenie oprávnenosti jej nároku, keď výkaz vykonaných prác táto neodovzdala s odôvodnením, že ho

má žalobkyňa. Žiadne iné dôkazy o tom, aké práce vykonávala, nepredložila. Dohodu mala od p. I. len
k nahliadnutiu. Súd preto nesprávne konštatoval, že z listu p. I. z 10. 08. 2020 vyplýva, že k uvedenému
dátumu mal informáciu o jej nevyplatenej odmene, keďže doposiaľ nie je zrejmé, v akom rozsahu a aké
konkrétne práce pre žalovaného z predmetnej dohody vykonala, pričom podľa jej vlastných tvrdení od
02. 03. 2020 ich pre žalovanú nevykonávala. Žalobkyňa svojím konaním spôsobila, že neevidovala

p. I. ako zamestnanca, neviedla o nej dokumentáciu, ani nikomu z kompetentných na to určených
zamestnancov o tomto jej vzťahu nepovedala, ani doposiaľ nie je zrejmé, či a v akej výške vznikol p.
I. nárok na odmenu. Odmietla konštatovanie súdu, že pokračuje v protiprávnom konaní žalobkyne, t. j.
v jej neprihlásení do poisťovní a nevyplatení odmeny, keď súd v konaní 10Cpr/9/2021, v ktorom sa p.
I. domáha svojho nároku, doposiaľ nerozhodol. K bodu 4 okamžitého skončenia pracovného pomeru

uviedla, že súd toto porušenie zistil, ibaže mal za to, že neinformovanie nadriadených zamestnancov p. I.
o dohode o pracovnej činnosti nemôže mať za následok okamžité skončenie pracovného pomeru. Pokiaľ
súd konštatoval, že nie je zrejmé, či žalobkyňa mala možnosť informovať zástupkyne o zamestnaní p.
I., keďže tieto mali byť v tom čase v štrajku, jedná sa o nesprávne skutkové zistenie, keďže štrajk sa
skončil 27. 01. 2020, t. j. skôr ako bola dohoda uzavretá. Pokiaľ súd uviedol, že zástupkyne boli v tom

čase vo výpovednej dobe, tento argument neobstojí, pretože stále mali práva a povinnosti vyplývajúce
z pracovnej pozície a žalobkyňa mohla o dohode informovať zástupkyňu p. G., ktorú sama poverila
niektorými úlohami v oblasti pracovnoprávnych vzťahov a táto nebola v štrajku, ani vo výpovednej dobe.
Žalobkyňa mohla o zamestnaní informovať tieto osoby, resp. p. D. ako poverenú vedením školy poodvolaní aj po dátume 31. 03. 2020, resp. pri odovzdaní funkcie riaditeľky školy, čím by jej umožnila
prideľovať p. I. prácu, resp. s ňou ukončiť pracovný vzťah v 15-dňovej výpovednej dobe, čím by sa
minimalizovali náklady na jej odmenu a odvody, z čoho však nič neurobila. Pokiaľ súd argumentoval,

že žalobkyňa nemala dostatočný priestor na vyhľadanie zamestnanca, ktorý má skúsenosti so školskou
personálnou a mzdovou agendou, z dokazovania vyplynulo, že v danom čase už štrajk netrval a na
zabezpečenie prijatia potenciálnych nových učiteľov, namiesto tých, čo dali výpovede, mala žalobkyňa
k dispozícii p. J., ktorá pri výpovediach tým istým novým učiteľom pripravovala všetky podklady
a preukázala svoju schopnosť uvedenú situáciu zvládnuť. Neobstojí ani argument súdu, že objektívne

si žalobkyňa nemohla niektoré povinnosti plniť počas svojej PN a v dôsledku svojho odvolania z funkcie
riaditeľky,keďžedohoduopracovnejčinnostiuzavrela04.02.2020aPNsastalaaž09.03.2020,pričom
sa nepreukázalo, že by bola tak vážne chorá, že by jej nevedela zatelefonovať alebo napísať email
a oznámiť uzatvorenie dohody. Pritom nie je zrejmé, v čom by malo odvolanie z funkcie riaditeľky školy
žalobkyni brániť v tom, aby odovzdala niektorej zo zástupkýň školy do rúk dohodu o pracovnej činnosti
p. I. spolu s evidenciou jej dochádzky, evidenciou vykonanej práce a podkladmi na vyplatenie odmeny.

Konanie žalobkyne považovala za vedomé a úmyselné s cieľom pracovný vzťah I. I. čo najdlhšie utajiť.
Nesúhlasila s konštatovaním súdu o nepreukázaní dôvodu v bode 5 okamžitého skončenia pracovného
pomeru, že malo ísť o nadbytočný nehospodárny náklad pre žalovanú na mzdu a odvody I. I., keďže
dohoda bola uzavretá na totožné práce, ktoré v danom čase boli zabezpečované p. J. a stačilo porovnať
pracovnú náplň oboch zamestnankýň, výšku ich odmeny a objektívne posúdiť, či skutočne a v akom

rozsahu (čo do akých konkrétnych prác) a na akú dobu bolo potrebné zamestnávať novú personalistku.
Poukázala na fungovanie školy bez p. I. pred účinnosťou dohody o pracovnej činnosti, ako aj po jej
zániku, majúc za to, že súd oprel svoj záver o potrebe zamestnať p. I. opäť na chybnom závere, keďže
štrajk skončil skôr ako dohoda bola podpísaná, a preto dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že
tento dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nebol preukázaný. Žalobkyňa pritom sama vo

svojom vyjadrení z 30. 09. 2020 uviedla, že nemala dôveru k p. J. údajne pre jej viaceré nepreukázané
pochybenia. Žalobkyňa prijala p. I., pretože z dôvodov na jej strane odmietla spolupracovať s p. J..
Vedome teda uzatvorila dohodu na tie isté činnosti bez reálnej potreby zamestnania ďalšej osoby,
v ktorom prípade sa opäť jedná o vedomé a chcené, t. j. úmyselné konanie. Pokiaľ súd uviedol, že
výkon p. J. nebol postačujúci na zabezpečenie mzdovej a personálnej agendy vzhľadom na mimoriadnu

situáciu, žalobkyňa ničím nepreukázala, že p. J. túto svoju prácu nestíhala. Nebolo preukázané, že
by p. I. robila akékoľvek práce ohľadom štrajku alebo výpovedí zamestnancov, čo malo podľa tvrdení
žalobkyne údajne odôvodňovať naliehavú potrebu zamestnať ju, na ktoré argumenty súd neprihliadol.
Pri bode 6 okamžitého skončenia pracovného pomeru, podľa ktorého žalobkyňa v dohode s I. I. dohodla
neprimeranú odmenu, diskriminačnú voči iným zamestnancom vykonávajúcim porovnateľnú prácu,

preukázala, že p. I. síce v zmysle dohody o pracovnej činnosti mala vykonávať komplexné personálne
a mzdové činnosti, pod ktoré automaticky patrí aj prihlasovanie, odhlasovanie zamestnancov na verejné
poistenie alebo výpočet odmien a miezd, avšak z výpovede žalobkyne vyplynulo, že reálne nepočítala,
že by tieto práce mala p. I. vykonávať, napriek čomu podpísala dohodu, v ktorej boli zahrnuté, z čoho
vyplýva, že k podpisu zmlúv pristupovala laxne. Pritom bolo preukázané, že p. I. mala mať dvojnásobnú

odmenu v porovnaní s p. J. a nemala robiť ani zďaleka to, čo p. J., čo zdôrazňuje fakt, že dohoda
o pracovnej činnosti bola pre žalovanú zjavne nevýhodná v zmysle neprimerane vysokej odmeny p. I.,
keď žalobkyňa mohla urobiť aspoň toľko, že by zistila, akú odmenu za rovnakú prácu poberá p. J. a podľa
toho dojednať odmenu s p. I., čo však neurobila. Jedná sa o hrubo nedbanlivé konanie, kedy žalobkyňa
nekonala v najlepšom záujme žalovanej a nechránila jej majetok, ktoré skutočnosti súd nezobral do

úvahy, pričom konštatoval, že škoda, ktorá tým vznikla (cca 500,- EUR) nedosahuje takú výšku, aby
to bol dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru, čím porušenie jej povinností ako vedúceho
zamestnanca bagatelizoval. Pri bode 7 okamžitého skončenia pracovného pomeru poukázala na hrozbu
trestného stíhania za nevyplatenie mzdy za celé obdobie platnosti dohody vo výške 2.375,- EUR, ktorá
sa naplnila, keďže p. I. podala vo veci nevyplatenej odmeny trestné oznámenie. Pokiaľ súd poukázal na

to, že doposiaľ odmenu p. I. nevyplatila, vychádzala z toho, že treba počkať na právoplatné skončenie
civilného konania, kde sa p. I. domáha svojej odmeny, ako aj oboch trestných konaní, aby s istotou
vedela, či a akú sumu jej má vyplatiť, k čomu by nedošlo, ak by žalobkyňa odovzdala dohodu o pracovnej
činnosti a oznámila zamestnanie p. I., ako aj odovzdala evidenciu pracovného času a vykonanú prácu.
Ďalej mala za to, že súd jednotlivé porušenia povinností vedúceho zamestnanca vytknuté v okamžitom

skončení pracovného pomeru posudzoval oddelene, napriek tomu, že úzko súvisia a nadväzujú na seba,
čo viedlo u nej k vytvoreniu protiprávneho stavu, k porušeniu jej povinnosti zamestnávateľa a ďalším
popísaným následkom.Za nesprávny považovala výrok III. o zamietnutí vzájomnej žaloby, ktoré súd odôvodnil aj tým, že
medzi žalobkyňou a ňou došlo k zmene dojednaných pracovných podmienok konkludentným spôsobom,
pričom neodôvodnil, v čom konkrétne má táto skutočnosť brániť vyhoveniu uvedenému vzájomnému

návrhu. Uviedla, že sa domáhala určenia, že pracovný pomer končí dňom právoplatnosti rozsudku,
ktorým by súd vyhovel vzájomnému návrhu, pričom sa jedná o pracovný pomer, tak ako opísala
žalobkyňa s odkazom na dohodu o zmene pracovných podmienok zo dňa 30. 12. 2019. Aj keď žalobe
žalobkyne v tejto časti vyhovel, u nej mala byť takáto formulácia žalobného návrhu jedným z dôvodov na
jeho zamietnutie, v čom videla ničím neodôvodnené rozdielne posudzovanie tej istej okolnosti, čo napĺňa

porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Pokiaľ súd uviedol, že platnosť odvolania žalobkyne
z funkcie riaditeľky je sporná a vedie sa o nej súdne konanie, mala za to, že nie je spravodlivé pre
prípad neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru od nej požadovať, aby žalobkyňu ďalej
zamestnávala aj pre porušenie povinností žalobkyne, za ktoré bola odvolaná z funkcie riaditeľky školy,
ktoré argumenty však súd nezobral do úvahy a nevyjadril sa, či predmetné porušenie považuje za
relevantné pre posúdenie otázky jej ďalšieho zamestnávania, keď uviedol, že ich posudzovať nebude,

keďže sú predmetom iného konania, nezoberúc do úvahy, že odvolanie z funkcie riaditeľa školy je
platné, pokým súd právoplatne nevysloví opak, čo platí aj pre dôvody, pre ktoré došlo k odvolaniu. Ako
žalovaná v konaní uviedla, za aké porušenia bola žalobkyňa odvolaná a doložila o tom dôkazy, preto
si súd mohol tieto otázky vyhodnotiť aj sám, pričom v tomto smere zostala žalobkyňa úplne pasívna.
Doterajšie správanie zamestnanca a plnenie jeho povinností má vplyv na to, ako sa bude posudzovať

porušenie povinností, pre ktoré mu bolo dané okamžité skončenie pracovného pomeru, keďže súd môže
prihliadnuť k akýmkoľvek skutočnostiam, ktoré majú vzťah k výkonu práce dotknutého zamestnanca,
predovšetkým k jeho osobe, k doterajším pracovným výsledkom, ku schopnostiam spolupráce a pod.
Druhou možnosťou bolo prerušiť konanie do právoplatného skončenia konania o určenie neplatnosti
odvolania, čo však súd neučinil, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukázala na to,

že voči žalobkyni neprechováva žiadnu dôveru, keďže žalobkyňa nebola voči nej v minulosti lojálna
a dokonca uprednostnila záujmy iných subjektov pred jej záujmami a konala vedome na jej škodu, keď
jej prítomnosť a pôsobenie na škole malo značne negatívny vplyv na pracovnú atmosféru a vyučovací
proces. V dôsledku jej konania je vystavená trestným konaniam, súdnym konaniam, kontrolám zo strany
inšpektorátu práce, úradu pre verejné obstarávanie, úradu na ochranu osobných údajov, Mesta Martin

a hrozbe vysokých pokút, čo je ďalší dôvod na zrušenie tohto rozsudku. Pokiaľ súd konštatoval, že
celkový obraz o osobe žalobkyne a jej prístupe k práci svedčí v prospech jej ďalšieho zamestnávania,
tento záver je v hrubom rozpore s tvrdeniami a dôkazmi ňou predloženými. Plnenie povinností na poste
učiteľky jednak nebolo predmetom konania a jednak išlo o časový úsek predchádzajúci obdobiu, kedy
žalobkyňa pôsobila ako riaditeľka, kedy sa za dva mesiace dopustila množstva závažných pochybení,

vrátane úmyselného konania na jej škodu. Ak si žalobkyňa pred rokom 2020 plnila svoje povinnosti, ako
riaditeľka v tomto absolútne zlyhala. Následne aj podľa tvrdení žalobkyne začala mať s ňou pracovné
spory a jej vzťah k nej sa zjavne zmenil natoľko, že od svojho odvolania koná neustále voči nej
poškodzujúco. Preto by si mal súd klásť otázku, či je spravodlivé, aby pri toľkých závažných porušeniach,
ku ktorým došlo v nedávnom období a v takom krátkom časovom úseku, aby ju ďalej zamestnávala.

Súčasne poukázala na ďalšie okolnosti, pre ktoré malo byť vyhovené jej vzájomnému návrhu. Tvrdenia
žalobkyne, že nežije v spoločnej domácnosti s p. H. napriek čestnému prehláseniu z 26. 03. 2020,
ktoré označila za účelové, klamanie žalobkyne o tom, že dohodu o pracovnej činnosti odovzdala p. J.,
neodovzdanie výkazu prác p. I., neodovzdanie p. I. prístupových hesiel na prihlasovanie a odhlasovanie
zamestnancov do systému sociálneho zabezpečenia a z toho vyplývajúce dôsledky, podpísanie dvoch

zjavne nevýhodných zmlúv na predražené IT služby so spoločnosťou, ktorej konateľ je jej rodinný známy
a dvoch antidatovaných dodatkov k nim, tak aby predmet ich plnenia nemusel byť podriadený režimu
zákonaoverejnomobstarávaní,zaktoréporušeniaspolusďalšímbolaodvolanážalobkyňavmarci2022
z funkcie riaditeľky. Súčasne dokumenty získané na základe infožiadostí preposielala na Základnú školu
K., pričom tieto vypracovala na svoje náklady žalovaná. S p. I. komunikovala o interných záležitostiach

žalovanej vo veciach osobných zložiek zamestnancov bez podpísania dohody o GDPR ešte pred
účinnosťou dohody o pracovnej činnosti, čo je taktiež závažné porušenie povinností zamestnanca.
Svojej zástupkyni p. G. dala pokyn, aby v čase jej PN uzatvorila takmer 20 nových pracovných
zmlúv so zamestnancami, ktorí pre žalovanú nikdy nepracovali, a to bez dojednania skúšobnej doby,
pričom niektorí nespĺňali ani kvalifikačné predpoklady, v dôsledku čoho žalovanej vznikla pri skončení

pomeru s nimi škoda v podobe odstupného, ktoré by im nebolo potrebné vyplatiť, keby bola dojednaná
skúšobná doba. Dala pokyn na prijatie nadbytočného zástupcu riaditeľa školy. Počas čerpania materskej
dovolenky účelovo tvrdila, že je osamelou matkou, čím sledovala predĺženie materskej dovolenky
na 37 týždňov, na čo nemala nárok. Odmietla odovzdať funkciu riaditeľky a dokumenty, ktoré malav držbe, pričom k odovzdaniu došlo až 15. 05. 2020, napriek odvolaniu z funkcie 11. 03. 2020,
čím skomplikovala nerušený chod a riadenie školy. Uvedené konania sú v rozpore s povinnosťou
zamestnanca vykonávajúceho práce vo verejnom záujme konať nestranne, objektívne a lojálne voči

žalovanej (§ 8 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/ zákona č. 552/2003 Z. z.). Jej prítomnosť na pracovisku vážne
zasahovala do pracovnej atmosféry a riadneho chodu pracovného, vyučovacieho procesu, čo doložila
čestnýmiprehláseniamiučiteľovaďalšíchzamestnancovškolyarodičov.Vkonanísataktiežpreukázalo,
že štrajk učiteľov a rodičov, ako aj hromadné výpovede spôsobilo práve vymenovanie žalobkyne do
funkcie riaditeľky školy, ale hlavne jej následné arogantné a povýšenecké správanie voči kolegom. Súd

napriek uvedenému tieto skutočnosti pri svojom rozhodovaní nezohľadnil.

3.Žalobkyňavosvojompísomnomvyjadreníkodvolaniužalovanejžiadalarozsudoksúduprvejinštancie
ako vecne správny potvrdiť, v celom rozsahu sa stotožniac s jeho skutkovými a právnymi závermi. Pokiaľ
žalovanátvrdila,žežalovanémalobyťajmestoMartin,žalovanánemôžezainéhotvrdiť,žetentomalbyť
účastníkomkonania,pričomakmestomalotakýtozáujem,malopožiadaťovstup,čoneučinilo.Okamžité

skončenie pracovného pomeru je úkon pracovného práva upravený v Zákonníku práce v § 68 ods. 1
písm. b/, podľa ktorého len zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, a to iba výnimočne
a vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu, keď z predložených listín je nepochybné,
že zamestnávateľom bola jednoznačne žalovaná, za ktorú konala riaditeľka A. A. a zriaďovateľ nemá
voči zamestnancom žiadnu právomoc a nie je s nimi v žiadnom vzťahu, keď aj mzdu jej vyplácala

žalovaná. Teda ku skončeniu pracovného pomeru mohlo dôjsť len právnym úkonom žalovanej a nie
mesta Martin, keď aj nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru si môže uplatňovať
v spore výlučne len voči svojmu zamestnávateľovi. V prípade 10CoPr/5/2020, na ktorý sa odvoláva
žalovaná, sa jedná o odvolanie z funkcie riaditeľa školy. K námietke neurčitosti a rozpornosti výroku
rozsudku II. s návrhom petitu v žalobe uviedla, že je jasný, zrozumiteľný a nie v rozpore s tým, čo žiadala,

keď v podanej žalobe riadne označila deň okamžitého skončenia pracovného pomeru a pracovnú
zmluvu, ktorou mal byť pracovný pomer založený. Poukázala na to, že u žalovanej pracovala od 01.
08. 2010 a za takmer desaťročného pôsobenia nikdy nebola pracovnoprávne sankcionovaná a pre
školu robila maximum. Venovala sa mimoškolskej činnosti, za čo bola pravidelne finančne odmeňovaná
práve žalovanou. Počas celého pôsobenia bola na škole vykonaná Štátna školská inšpekcia, nikdy jej

neboli vytýkané žiadne nedostatky, pričom vedenie školy s ňou absolvovalo tzv. Hodnotiace pohovory
ako s pedagogickým zamestnancom a tieto boli bez výhrad a nikdy jej nič nebolo vyčítané, pričom
vždy bola hodnotená pozitívne, t. j. svoju prácu si vykonávala riadne a poctivo si plnila svoje povinnosti
zamestnanca, a preto na okamžité skončenie pracovného pomeru nebol dôvod, keďže toto má slúžiť
ako krajný prostriedok ukončenia pracovného pomeru, keď spravodlivo nemožno požadovať zotrvanie

v pracovnoprávnom vzťahu ani počas výpovednej doby.

4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne zotrvala na skutočnostiach uvedených vo
svojom odvolaní. Doplnila, že právoplatne bolo rozhodnuté o zamietnutí žaloby, ktorou sa IT spoločnosť
domáhala zaplatenia sumy za správu siete z dôvodu, že žalobkyňa pri podpise dodatku k zmluve o IT

službách porušila zákon tým, že dodatok antidatovala, aby obišla povinnosť vyhlásiť vo veci verejné
obstarávanie, ktorá skutočnosť má význam jednak z hľadiska posúdenia primeranosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru vzhľadom na doterajšie plnenie si povinností zo strany zamestnanca
a kontextu, v ktorom bolo uplatnené, ale taktiež z hľadiska dôvodnosti vzájomného návrhu žalovanej,
či je spravodlivé od nej požadovať, aby takúto žalobkyňu ďalej zamestnávala aj v prípade neplatnosti

skončenia pracovného pomeru. Ďalej poukázala na rozsudok Okresného súdu Ružomberok sp. zn.
10Cpr/9/2021 zo 14. 07. 2022, v ktorom súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni I. L. I. 133,32 EUR
brutto ako odmenu za odpracovaných šesť dní v mesiaci február a marec na základe dohody o pracovnej
činnosti oproti v žalobe požadovanej sume 1 000,- EUR a pôvodne požadovanej sume 2 375,- EUR.
Vzhľadom na uvedené súd nesprávne konštatoval, že žalovaná pokračovala v protiprávnom konaní

abezdôvodnenevyplatilaI.I.odmenuvzmysledohodyopracovnejčinnosti,keďžežalovanábolanútená
vyčkať s vyplatením až do rozhodnutia súdu.

5. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovanej zotrvala na skutočnostiach uvedených vo svojom vyjadrení.
Poukázala na to, že súd v spore s IT spoločnosťou nie je oprávnený konštatovať porušenie zákona

z jej strany ako riaditeľky, keď žalovaná nepodala v danej veci ani len podnet na vykonanie akejkoľvek
kontroly jej postupu. Ďalej uviedla, že rozsudok v spore 10Cpr/9/2021 nie je právoplatný a žalovaná
doposiaľ p. I. ani takto priznanú odmenu nevyplatila a pokračuje v protiprávnom konaní.6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), svojím prvým rozsudkom č. k. 9CoPr/4/2022-836
z 25.05.2023 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v celom rozsahu sa stotožniac
s jeho dôvodmi, doplniac na zdôraznenie jeho správnosti dôvody ďalšie.

7. Na základe dovolania žalovanej Najvyšší súd SR svojím uznesením č. k. 5CdoPr/2/2024-997
z 25.09.2024 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keďže neoboznámil
strany so svojím odlišným právnym názorom pri posudzovaní otázky obsahu pracovného pomeru
žalobkyne v čase okamžitého skončenia, ktorý záver odôvodňoval s poukazom na ust. § 3a zák. č.

596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve ako aj § 36 ods. 2 OZ, t. j. že odvolaním
žalobkyne z funkcie riaditeľky došlo ex lege k zmene pracovného pomeru z pozície riaditeľky na učiteľku
2. stupňa ZŠ, čo bol obsah posledného dodatku platného pred vymenovaním do funkcie riaditeľky.
Odvolací súd nepostupoval podľa ust. § 382 CSP, podľa ktorého, ak mal za to, že sa na vec vzťahuje
ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, mal vyzvať strany, aby sa k možnému použitiu tohto

ustanovenia vyjadrili, ktorú povinnosť vyplývajúcu z tohto ustanovenia si nesplnil.

8. Následne odvolací súd podľa § 382 CSP vyzval strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu § 3
ods. 1,2,3, 7 písm. c), § 3a ods. 1 písm. c) z. č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej
samospráve, § 7 ods. 3, § 42, § 43, § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. Zákonníka práce.

Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že uvedené zákonné ustanovenia vymedzujú kompetencie
zriaďovateľa školy a zamestnávateľa vo vzťahu k fyzickej osobe, ktorá sa uchádza o funkciu riaditeľa
školy, a ktorá je eventuálne do tejto funkcie vymenovaná. Taktiež tieto ustanovenia vymedzujú
kompetencie a určujú subjekt, ktorý je oprávnený dojednávať s osobou vymenovanou do funkcie
riaditeľa obsah pracovnej zmluvy. Podľa § 3 ods. 1 z. č. 596/2003 Z. z. riaditeľa školy vymenúva

na dobu funkčného obdobia do tejto funkcie zriaďovateľ školy. V zmysle § 42 ods. 2 Zákonníka
práce sa vymenovaním do funkcie riaditeľa školy automaticky nezakladá pracovný pomer. Tento sa
zakladá až písomnou pracovnou zmluvou. Predmetné ustanovenie totiž striktne rozlišuje vymenovanie
do funkcie štatutára a založenie pracovného pomeru. Zároveň predmetné ustanovenie hovorí, že ak je
vymenovanie alebo voľba do funkcie štatutára predpokladom jeho výkonu, tak vymenovanie alebo voľba

musia predchádzať uzatvoreniu pracovnej zmluvy. To, že obsah pracovnej zmluvy dojednáva s takýmto
zamestnancom zriaďovateľ potvrdzuje aj § 3 ods. 3 zák. č. 596/2003 Z. z. a § 7 ods. 3 Zákonníka
práce. Súčasne poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 8Cdo/140/2019, podľa ktorého
v pracovnoprávnych vzťahoch riaditeľa školy koná za zamestnávateľa (v jeho mene a nie v mene jeho
zriaďovateľa) starosta obce. Pracovnoprávne úkony, ktoré inak voči podriadeným zamestnancom robí

v mene zamestnávateľa riaditeľ školy, bude voči riaditeľovi školy robiť starosta. Pôjde pritom o úkony
v mene školy. Vychádzajúc z uvedeného mala za to, že zákon jasne stanovuje, že obsah pracovnej
zmluvy s riaditeľom školy dojednáva zriaďovateľ školy, a to v mene zamestnávateľa, t. j. školy. Vyššie
uvedené právne normy jasne stanovujú povinnosť dohodnúť pracovné podmienky s riaditeľom školy
písomne v pracovnej zmluve. Tým sa zakladá jeho pracovný pomer k škole. Ak v čase vymenovania do

funkcie riaditeľa školy mala táto osoba k škole už pracovný pomer, ktorého obsah nezodpovedá obsahu
pracovného pomeru riaditeľa, je potrebné uzatvoriť s takouto osobou dohodu o zmene pracovných
podmienok. K takémuto záveru je možné dospieť analógiou, keďže zákon výslovne nerieši situáciu, kedy
je do funkcie riaditeľa školy vymenovaná osoba, ktorá v čase vymenovania už je zamestnancom školy.
Aj v prípade žalobkyne bola uzatvorená dohoda o zmene pracovných podmienok na pracovnú pozíciu

riaditeľa školy, ktorú nenapáda ani žalobkyňa ani žalovaná a ani súd nezistil žiadny dôvod jej neplatnosti.
Dohoda o zmene pracovných podmienok je platným právnym úkonom, ktorý zaväzuje obe zmluvné
strany. Tento právny úkon nikto nezrušil ani nevyhlásil za neplatný. Pracovné podmienky s riaditeľom
školy dojednáva v mene školy jej zriaďovateľ, a to písomnou pracovnou zmluvou. V tomto prípade
teda nedošlo k zániku ani ku konkludentnej zmene obsahu dohody o zmene pracovných podmienok zo

dňa 30.12.2019 tak ako to tvrdili súdy vo svojich rozhodnutiach. V čase skončenia pracovného pomeru
u žalobkyne trval k žalovanému pomer na pozícii riaditeľky školy. Odvolanie z funkcie riaditeľa totiž ruší
funkčný vzťah riaditeľa k zriaďovateľovi, ktorý ho vymenoval, ako aj k zamestnávateľovi, pretože jeho
odvolaním z funkcie prestáva zamestnanec spĺňať predpoklady na výkon funkcie riaditeľa a vo výkone
tejto funkcie nesmie pokračovať. Zároveň je tým založený dôvod na výpoveď z pracovného pomeru zo

strany zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. Zákonníka práce. Žalobkyňa sa podľa zistení
súdovvkonanídomáhalaurčenia,žejejtrvápracovnýpomerakoučiteľke2.stupňaZŠ.Pracovnýpomer
na tejto pozícii však ku dňu skončenia pracovného pomeru netrval, preto by mal súd žalobu zamietnuť
v celom rozsahu. Domáha sa totiž určenia, že jej ku žalovanému trvá pracovný pomer s obsahom,ktorý odporuje skutočnému právnemu stavu v čase skončenia pracovného pomeru. V prípade, ak by
bola správna úvaha okresného súdu o zmene pracovného pomeru žalobkyne z riaditeľky na učiteľku
2. stupňa ZŠ konkludentne – faktickým vykonávaním prác učiteľky po odvolaní, tak takýto faktický

pomer má zamestnávateľ skončiť neprideľovaním práce bez potreby právneho úkonu smerujúceho
k jeho skončeniu, ako je zakotvený v ust. § 59 ZP, pričom prideľovať prácu žalobkyni prestala dňom
nasledujúcim po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyni, ktorá navyše sama
s ňou odmietla uzatvoriť dohodu o zmene pracovných podmienok na pozíciu učiteľky po tom, čo
bola odvolaná z funkcie riaditeľky a tak sa sama vzdala právnej ochrany prináležiacej zamestnancovi

oproti osobe vykonávajúcej prácu vo faktickom pomere. Pozornosť treba venovať otázke, či v prípade
žalobkyne došlo ku konkludentnej dohode o zmene pracovnej zmluvy na pozíciu učiteľa, keďže nemala
vôľu meniť obsah pracovnej zmluvy na učiteľa. Žalobkyňa taktiež podala žalobu o neplatnosť odvolania
z funkcie riaditeľa, čím tiež deklarovala, že sa stále považuje za riaditeľku žalovaného. Ak je v konaní
osoby vedomý rozpor medzi jeho vôľou a prejavom vôle, ide o neplatný právny úkon z dôvodu jeho
nevážnosti.

Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k možnému použitiu uvedených zákonných ustanovení sa stotožnila
v celom rozsahu s dôvodmi uvedenými odvolacím súdom v jeho potvrdzujúcom rozsudku.

9. Následne krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), opätovne preskúmal vec v rozsahu vymedzenom
v podanom odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385

CSP odvolaním napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

10. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že bol preukázaný pracovnoprávny vzťah
medzi žalovanou ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnancom na základe pracovnej zmluvy

z 30.07.2010 na druh práce učiteľka 2. stupňa ZŠ na dobu určitú, ktorá bola dohodou o zmene pracovnej
zmluvy z 10.06.2011 zmenená na dobu neurčitú a dohodou z 30.12.2019 na druh práce – riaditeľka ZŠ
vnadväznostinamenovaniežalobkynedofunkcieriaditeľkyškolyzriaďovateľommestomMartin,zktorej
bola odvolaná listom zriaďovateľa mesta Martin z 11.03.2020 a žalovaná s ňou následne okamžite
skončila pracovný pomer listom zo 07.10.2020, pričom žalobkyňa žalovanej nesúhlas s ním a trvanie

na ďalšom zamestnávaní oznámila listom z 08.10.2020. Odvolací súd sa stotožnil aj so závermi súdu
prvej inštancie, že bolo preukázané dodržanie lehoty, v ktorej mohla žalovaná ako zamestnávateľ so
žalobkyňou okamžite skončiť pracovný pomer podľa § 68 ods. 2 ZP, tak isto aj lehoty na uplatnenie
nároku žalobkyne na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru na súde podľa
§ 77 ZP ako aj splnenie povinnosti žalovanej podľa § 74 ZP prerokovať vopred okamžité skončenie

pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov a povinnosti podľa § 70 ZP písomne skutkovo
vymedziť dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, aby ich nebolo možné zameniť s inými
dôvodmi.Súčasnetakakosúdprvejinštanciezdôvodovnímuvedeným,odvolacísúdnemalpreukázané
porušenie ust. § 68 ods. 3 ZP, ktoré obsahuje zákaz okamžitého skončenia pracovného pomeru
s osamelou pracovníčkou, keďže tieto tvrdenia žalobkyňa nepreukázala.

11. Ďalej odvolací súd vychádzal pri svojom rozhodnutí z toho, že pri posudzovaní pasívnej vecnej
legitimácie v spore o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru treba rozlišovať dve roviny
vzťahov riaditeľa školy, a to rovinu funkčnú, t. j. funkčný vzťah riaditeľa k škole a k obci (zriaďovateľovi)
a rovinu pracovnoprávnu, t. j. pracovnoprávny vzťah riaditeľa k škole. Podľa § 3 ods. 1,2 z. č. 596/2003

Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve riaditeľa školy vymenúva na 5-ročné funkčné
obdobie a odvoláva zriaďovateľ, ktorý podľa ods. 3 citovaného paragrafu s ním dohodne na dobu
funkčného obdobia podľa § 7 ods. 3 ZP podmienky podľa § 42, § 43 ZP v pracovnej zmluve, pričom
platové náležitosti mu určí podľa zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov
pri výkone práce vo verejnom záujme, keď podľa ods. 6 citovaného paragrafu riaditeľ školy, ktorá

v právnych vzťahoch vystupuje vo svojom mene a má zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov
(právnická osoba) je zamestnancom školy. Uvedené vyplýva aj z ustanovení § 1 ods. 2 písm. b), ods.
4 z. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme, podľa ktorých sa Zákonník práce vzťahuje
aj na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme k zamestnávateľom, ktorými sú právnické
osoby zriadené obcou, keď podľa § 4 cit. zákona právne úkony za zamestnávateľa voči zamestnancovi,

ktorý je štatutárnym orgánom robí orgán, ktorý ho vymenoval. Pritom podľa § 3a ods. 1 písm. a), c) z.
č. 596/2003 Z. z. výkon funkcie riaditeľa zaniká nielen uplynutím funkčného obdobia, ale aj odvolaním
podľa § 3 ods. 7.Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej vznikol na základe
pracovnej zmluvy z 30.07.2010 v znení jej dodatku z 10.06.2011 na dobu neurčitú, na dohodnutý druh
práce učiteľka 2. stupňa základnej školy, t. j. pracovný pomer mala žalobkyňa u žalovanej už pred

menovaním do funkcie riaditeľky školy. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že v zmysle horeuvedených
zákonných ustanovení k zmene pracovných podmienok, a teda k zmene obsahu pracovnej zmluvy
žalobkyne na druh práce – riaditeľka žalovanej došlo po jej vymenovaní do funkcie riaditeľky žalovanej a
táto bola dohodnutá s mestom Martin ako zriaďovateľom žalovanej 30.12.2019, ktorý postup za správny
považovalavosvojomvyjadreníkpoužitiudoposiaľprirozhodovanínepoužitýchustanoveníajžalovaná.

K odvolaniu žalobkyne z funkcie riaditeľky došlo listom zriaďovateľa mesta Martin 11.03.2020 v dôsledku
čoho došlo zo zákona podľa § 3a v spojení s § 3 ods. 3 zák. č. 596/2003 Z. z. k zániku funkcie žalobkyne
ako riaditeľky žalovaného a aj zániku dodatku k pracovnej zmluve z 30.12.2019, pričom pracovný pomer
žalobkyne k žalovanej nezanikol, ale trval ďalej na základe pôvodnej pracovnej zmluvy z 30.07.2010
v znení jej dodatku z 10.06.2011. Keďže k zániku došlo zo zákona, nebol potrebný ďalší právny úkon, t.
j. dohoda o zmene pracovných podmienok, čo vyplýva aj z ust. § 4 z. č. 552/2003 Z. z., ktorý umožňuje

zriaďovateľovi za zamestnávateľa robiť právne úkony len voči zamestnancovi, ktorý je štatutárnym
orgánom, t. j. nebol z funkcie riaditeľa odvolaný.
Podľa § 68 ods. 1 ZP okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom môže len zamestnávateľ.
Z písomného znenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré sa vykladá podľa toho, čo je
v ňom vyjadrené, jednoznačne vyplýva, že ho so žalobkyňou skončil jej zamestnávateľ s právnou

subjektivitou, t. j. žalovaná a nie mesto Martin ako zriaďovateľ, za ňu ako zamestnávateľa, ktorého preto
žalobkyňa v spore správne ako pasívne vecne legitimovaného neoznačila.
Keďže žalobkyňa pred menovaním do funkcie riaditeľky už mala u žalovanej pracovný pomer ako
učiteľka 2. stupňa ZŠ, neobstojí tvrdenie žalovanej o dôvode na výpoveď zo strany zamestnávateľa
podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. ZP, pretože odvolaním z funkcie mala prestať spĺňať podmienky podľa

ust. § 42 ods. 2 Zákonníka práce na výkon funkcie riaditeľa, ktoré ustanovenie ako uviedla aj žalovaná sa
vzťahuje na riaditeľa, ktorý pred vymenovaním pracovný pomer u zamestnávateľa nemal, keďže aj podľa
nej zákon nerieši situáciu, keď vymenovaná osoba v čase vymenovania už zamestnancom školy bola.
Pokiaľ žalovaná poukazovala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/140/2019 a rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Copr/5/2020, u oboch z funkcie odvolaná riaditeľka pred vymenovaním

do funkcie nemala pracovný pomer so základnou školou a tieto sa týkajú inej skutkovej situácie.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 8Cdo/140/2019 zrušil potvrdzujúci rozsudok krajského súdu a rozsudok
okresného súdu, ktorým zamietol žalobu žalobkyne na určenie, že okamžité skončenie jej pracovného
pomeru žalovanou základnou školou na základe jej odvolania z funkcie riaditeľky je neplatné, pretože
s ňou okamžite skončil pracovný pomer zriaďovateľ a nie základná škola, ktorý s ňou uzatvoril

pracovnú zmluvu, a teda jedine on ju mohol aj skončiť. Najvyšší súd citujúc ust. § 3 ods. 1, 3 z. č.
596/2003 Z. z., § 1 ods. 4, § 4 zák. č. 552/2003 Z. z., § 7 ods. 3 ZP mal za to, že štatutárny orgán
právnickej osoby v pracovnoprávnom vzťahu je zamestnancom tej právnickej osoby, ktorú riadi; nie
je zamestnancom zriaďovateľa a individuálnym pracovnoprávnym sporom na účely CSP sa rozumie
spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý vyplýva z pracovnoprávnych a iných obdobných

vzťahov (§ 316 ods. 1 CSP), t. j. aj v zmysle uvedeného uznesenia žalobkyňa správne označila ako
pasívne vecne legitimovanú v spore žalovanú.
Tak isto pri rozsudku Krajského súdu Žilina sp. zn. 10CoPr/5/2020, sa jedná o iný skutkový stav. Krajský
súd zmenil rozsudok okresného súdu, ktorým zamietol žalobu žalobkyne a vyhovel žalobe, ktorou
sa žalobkyňa proti obci ako zriaďovateľovi základnej školy domáhala určenia neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru z dôvodu jej odvolania z funkcie riaditeľky, do ktorej ju tento menoval
a uzatvoril s ňou aj pracovnú zmluvu. Mal za to, že žalovaný zriaďovateľ základnej školy nebol v právnom
postavení zamestnávateľa vo vzťahu k žalobkyni a jej zamestnávateľom bola jednoznačne základná
škola, ku ktorej bol jej pracovný pomer založený po jej menovaní do funkcie riaditeľky. Okamžité
skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce dal žalobkyni iný subjekt

než zamestnávateľ, a teda okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, t. j. aj z uvedeného
rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa správne ako pasívne vecne legitimovanú v spore označila žalovanú.
V týchto súvislostiach neobstojí ani námietka žalovanej, že súd určil, že pracovný pomer žalobkyne trvá,
bez bližšej špecifikácie na akej pozícii, keďže v zmysle pracovnej zmluvy z 30.07.2010 a jej dodatku
z 10.06.2011 sa jedná o učiteľku 2. stupňa ZŠ, ktorú aj so súhlasom žalovanej vykonávala, pričom to,

že žalobkyňa sa domáhala voči žalovanej určenia, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou
z 30.07.2010 v znení dohody o zmene pracovnej zmluvy z 10.06.2011 a nie dohody o zmene pracovných
podmienok z 30.12.2019 naďalej trvá, vyplýva z opísania rozhodujúcich skutočností v žalobe, ako ajvyjadrení k žalobe v priebehu konania a jej nesúhlasu so skončením pracovného pomeru a oznámení
o trvaní jeho ďalšej existencie 08.10.2020.
Pokiaľ žalovaná namietala, že žalobkyňa podala aj žalobu o neplatnosť odvolania z funkcie riaditeľa, čím

mala deklarovať, že sa stále považuje za riaditeľku žalovaného, a preto je v jej konaní vedomý rozpor
medzi jej vôľou a prejavom vôle, a preto ide o neplatný právny úkon z dôvodu jeho neurčitosti, odvolací
súd uvádza, že žaloba(by) je(sú) procesný úkon, ktorý žalobkyni zákon umožňuje na uplatnenie práva
na súdnu ochranu jej ohrozeného alebo porušeného práva, reagujúc na konanie zriaďovateľa žalovanej,
ktorý ju z funkcie riaditeľky 11.03.2020 odvolal a žalovanej, ktorá s ňou po 7 mesiacoch výkonu práce

na pozícii učiteľky 2. stupňa skončila pracovný pomer okamžite.

12. Zákonník práce umožňuje pracovný pomer skončiť aj okamžite podľa § 68 ods. 1 písm. b),
ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Jedná sa o výnimočné skončenie pracovného
pomeru, ktoré môže aplikovať zamestnávateľ len ako krajný prostriedok vtedy, ak konanie zamestnanca
možno s prihliadnutím na všetky okolnosti považovať za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno

spravodlivo požadovať, aby ho ďalej zamestnával do uplynutia výpovednej doby. Pri skúmaní intenzity
porušenia pracovnej disciplíny sa vo všeobecnosti musí prihliadať na osobu zamestnanca, ním
zastávanú funkciu, jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej došlo
k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca aspoň z nedbanlivosti (4Cdo/122/2015).
Vychádzajúc z vyššie uvedeného bolo preto pri posudzovaní veci potrebné vychádzať z toho, že

žalovaná so žalobkyňou okamžite skončila pracovný pomer za porušenie pracovnej disciplíny vo funkcii
riaditeľky základnej školy, po tom čo žalobkyňa už niekoľko mesiacov vykonávala riadne funkciu (druh
práce) učiteľky 2. stupňa ZŠ, ku ktorej žalovaná počas celého konania, ani po odvolaní z funkcie a ani
predtým, čo bola do funkcie žalobkyňa vymenovaná, netvrdila ani nepreukazovala žiadne nedostatky,
keďprávenaopakvkonaníbolopreukázanéažalovanouneboloanirozporované,žejuvykonávariadne,

a to aj nad rozsah povinností.

13. Pri preukazovaní jednotlivých bodov skutkového odôvodnenia okamžitého skončenia pracovného
pomeru je dôkazné bremeno na strane žalovanej. Preukázané skutkové tvrdenia uvedené v bode 1
okamžitého skončenia boli medzi stranami nesporné, t. j. že žalobkyňa 04.02.2020 uzavrela dohodu

o pracovnej činnosti s I. L. I. na zabezpečenie spracovania personálnej agendy, ktorú dala na založenie
do spisu žalovaná (č. l. 107 spisu) spolu so svojím vyjadrením k žalobe z 10.08.2021. V tomto bode
tak ako bolo správne konštatované aj okresným súdom žalovaná nepoukazuje na žiadne porušenie
pracovnej disciplíny žalobkyne a ani krajský súd ho nezistil, keďže personálne riadenie školy je
v kompetencii riaditeľa školy s právnou subjektivitou (§ 5 ods. 1 z. č. 596/2003 Z. z.).

Pri bode 2, 3 okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu neodovzdania dohody o pracovnej
činnosti personalistke a jej neuloženia u žalovanej, boli skutkové tvrdenia strán sporné, keďže žalobkyňa
tvrdila, že dohodu odovzdala. Vykonaným dokazovaním, t. j. žalovanou navrhnutým výsluchom A. J.,
ktorá mala na starosti personálnu a mzdovú agendu žalovanej, bolo preukázané, že jej žalobkyňa
dohodu o pracovnej činnosti I. I. neodovzdala a k jej prihláseniu do sociálnej poisťovne na jej základe

preto nedošlo, čo vyplynulo aj z oznámenia sociálnej poisťovne založeného v spise. Pokiaľ žalovaná
v bode 2 okamžitého zrušenia uviedla, že v dôsledku porušenia povinnosti žalobkyne si nemohla
splniť základnú povinnosť prihlásiť zamestnanca do sociálneho poistenia v lehote stanovenej v zákone,
podľa okresného aj krajského súdu ide o porušenie povinností zo strany žalobkyne, avšak z hľadiska
závažnosti porušenia je nutné skúmať v zmysle uvedenej judikatúry viacero hľadísk. Tak ako okresný

ako aj krajský súd poukazuje na to, že žalovaná neuviedla žiadne konkrétne dôsledky, ktoré malo pre
ňu včasné neprihlásenie zamestnankyne do systému sociálneho poistenia. Pokiaľ žalovaná uviedla, že
včasné neprihlásenie na sociálne a zdravotné poistenie bolo porušením povinností podľa § 231 ods.
1 písm. b) zákona o sociálnej poisťovni za čo mohla dostať/ale nemusela pokutu do výšky 16.596,96
EUR. V konaní bolo preukázané, z listiny adresovanej I. L. I. žalovanej z 10.08.2020 (č. l. 104 spisu), že

si ňou uplatňovala nárok na vyplatenie odmeny na základe dohody o pracovnej činnosti zo 04.02.2020,
t. j. k uvedenému dátumu už žalovaná informáciu o dohode mala a sama uviedla, že dohoda jej bola aj
predložená. Z rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 10Cpr/9/2021-222 zo 14.07.2022 (č. l. 770
spisu) vyplýva, že A. L. I. sa žalobou doručenou súdu 14.07.2021 domáhala voči žalovanej vyplatenia
odmeny za práce vykonané podľa dohody o pracovnej činnosti zo 04.02.2020, ktorá bola žalovanej

spolu so žalobou a ďalšími prílohami doručená 29.07.2021 (č. l. 771 spisu), t. j. následne mohla zjednať
nápravu vo vzťahu k sociálnej poisťovni prihlásením uvedenej zamestnankyne, pričom žalovaná ani
len netvrdila, nieto preukazovala, že by k prihláseniu došlo, čím žalovaná aj po okamžitom skončení
pracovného pomeru žalobkyňou 07.10.2020 v žalobkyni vytýkaných porušeniach povinností sama podhrozbou tejto pokuty pokračuje, napriek tomu, že konanie je už právoplatne skončené. Žalovaná len
uvádza, aké by mohlo mať porušenie povinnosti zo strany žalobkyne pri výkone funkcie riaditeľky pre ňu
právne následky, ktoré však ku dňu rozhodnutia okresného ani krajského súdu ani len netvrdila, nieto

preukazovala.
V bode 4 okamžitého skončenia pracovného pomeru je dôvodom porušenia pracovnej disciplíny
žalobkyňou neinformovanie zamestnancov školy funkčne nadriadených pozícií, na ktorej mala I. L. I.
vykonávať prácu podľa dohody o pracovnej činnosti a že o prijatí zamestnanca nikoho neinformovala ani
pri zániku funkcie riaditeľky, čím znemožnila žalovanej výkon práv a povinností k nej, najmä prideľovanie

prácakontroluichvykonávania,vdôsledkučohonebolaschopnáskontrolovať,aképrácebolivykonané,
aby vedela, v akom rozsahu vznikol I. I. nárok na mzdu. Tak ako bolo uvedené v predchádzajúcom
bode z rozsudku sp. zn. 10Cpr/9/2021 zo 14.07.2022 (č. l. 770 spisu) vyplýva, že okresný súd I.
I. priznal z požadovanej odmeny 133,32 EUR za skutočne vykonanú prácu, teda o výške nároku
z neho vedela, ktorú sumu jej mohla žalovaná, vzhľadom na jej znalosť právnej úpravy odmeňovania
vyplatiť, pričom žalovaná ani len netvrdila, nieto preukazovala, že by k vyplateniu došlo, čím žalovaná

aj po okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobkyňou 07.10.2020 v žalobkyni vytýkaných
porušeniachpovinnostísamapokračuje,napriektomu,žekonaniejeužprávoplatneskončené.Žalovaná
pritom poukazovala na to, že žalobkyňa uzatvorenie dohody o pracovnej činnosti 04.02.2020 mohla
funkčne nadriadeným zamestnancom oznámiť aj počas PN, aj po odvolaní z funkcie a jej odovzdaní, čo
však do okamžitého skončenia pracovného pomeru, t. j. počas 7 mesiacov neučinila, pričom žalovaná v

splnení ňou samotnou uvádzanej základnej povinnosti vyplatiť zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu,
pokračuje takmer 3,5 roka. Vzhľadom na uvedené krajský súd toto konanie žalobkyne nepovažoval za
tak závažné, aby bolo dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ žalovaná v konaní
žalobkyne videla vedomé a úmyselné počítanie s cieľom pracovný vzťah I. I. utajiť, jedná sa o ničím
v konaní nepreukázanú domnienku.

V bode 5 okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaná uvádzala porušenie pracovnej disciplíny
tým, že žalobkyňa vedome a chcene, t. j. úmyselne uzavrela dohodu na práce, ktoré už boli v plnom
rozsahu zabezpečované iným zamestnancom (p. J.) v dôsledku čoho jej vznikol nadbytočný náklad
na mzdu a odvody I. I., čím žalobkyňa porušila povinnosť hospodárne a efektívne nakladať so
zverenými prostriedkami žalovanej. Okresný súd pritom uviedol a krajský súd sa s ním stotožňuje,

že uzatvorenie dohody patrí podľa zák. č. 596/2003 Z. z. do kompetencie riaditeľa školy. Tento
úkon bol dôvodný vzhľadom na početné výpovede zamestnancov, keď vykonaným dokazovaním bolo
preukázané z e-mailov, že konkrétne práce vykonané boli v dňoch 10.02.2020, 20.02.2020, 23.02.2020,
24.02.2020 (č. l. 775, 777, 778, 778 rub spisu) a bolo za ne právoplatným rozsudkom vo veci sp.
zn. 10Cpr/9/2021 žalobkyni priznané 133,32 EUR, teda námietky žalovanej o nehospodárnom, resp.

neefektívnom konaní a nadbytočnom náklade, vzhľadom na to, že práce boli zabezpečované p. J.,
existenciu dohody o vykonaní práce uzavretú na obdobnú činnosť (č. l. 105 spisu), neobstoja. Samotná
žalovaná pritom tvrdila, že na žalobkyňu podala trestné oznámenie, za to, že s I. I. uzatvorila dohodu
o vykonaní práce 03.02.2020 a 04.02.2020 dohodu o pracovnej činnosti, z ktorých obsahu a dohodnutej
odmeny za vykonané práce mala vyplývať ich duplicita, čím malo byť porušené ust. § 31 ods. 1 písm.

j) zák. č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy (podľa ktorého porušením finančnej
disciplíny je nehospodárne, neefektívne a neúčinné vynakladanie verejných prostriedkov), ktoré trestné
stíhanie bolo právoplatne zastavené, pretože podľa orgánu činného v trestnom konaní opísaný skutok
nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci z dôvodu faktu, že aj po tom čo sa zaoberal
námietkami žalovanej, nebola naplnená skutková podstata prečinu porušovania povinností pri správe

cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa dopustí ten, kto inému spôsobí
malú škodu (podľa § 125 ods. 1 TZ škoda do 266,- EUR) tým, že poruší všeobecne záväzným právnym
predpisom ustanovenú povinnosť spravovať cudzí majetok a ani podľa § 238 Trestného zákona, v prvom
prípade pre nenaplnenie subjektívnej stránky tohto prečinu, ktorá tu vyžaduje úmyselné zavinenie, ktoré
nebolo preukázané a v druhom prípade, pri ktorom postačuje zavinenie neúmyselné, pre nenaplnenie

objektívneho znaku prečinu spôsobením značnej škody (podľa § 125 ods. 1 TZ najmenej 26.600,- EUR).
Z obsahu spisu vyplýva, že tak isto trestné stíhanie za porušenie povinností pri správe cudzieho majetku
(pri uzatváraní zmlúv na právne a IT služby), za ktoré bola žalobkyňa odvolaná z funkcie, na ktoré
žalovanátaktiežpoukazovalavodvolaní,bolotaktiežprávoplatnezastavenéprenenaplnenieobjektívnej
ani subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu a neexistenciu dôvodu na postúpenie veci.

V bode 6 okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaná uvádzala porušenie pracovnej disciplíny
žalobkyňou tým, že s I. I. dohodla neadekvátne vysokú odmenu, 500,- EUR/mesiac pri 10-hodinovom
týždennom pracovnom čase, v prepočte 12,50 EUR/hod., presahujúcu výrazne mzdovú tarifu stanovenú
z. č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a nar.vl. SR č. 344/2004 Z. z., diskriminačnú k ostatným pracovníkom vykonávajúcim porovnateľnú prácu za
výrazne nižšiu odmenu (polovičnú), navyše keď práce I. I. zamestnávateľ nepotreboval.
Z uvedeného vyplýva, že žalovaná v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru vedela, vzhľadom

na znalosť uvedenej právnej úpravy odmeňovania, že I. I. neprislúcha odmena vo výške 500,- EUR/
mesiacpri10-hodinovomtýždennompracovnomčase,alepodľajejvlastnýchprepočtovvovýške242,57
EUR, resp. 256,70 EUR za situácie, kedy jej muselo byť zrejmé, že nárok bude ešte nižší, keďže
po odvolaní žalobkyne z funkcie riaditeľky jej žiadne práce do skončenia trvania dohody 30.06.2020
neprideľovala a nevedela o ich vykonávaní (o dohode o pracovnej činnosti sa od I. I. dozvedela

10.08.2020), čo sa preukázalo aj v spore sp. zn. 10Cpr/9/2022, v ktorom jej bol priznaný nárok za
skutočne vykonanú prácu v mesiaci február 2020 vo výške 133,32 EUR. Vzhľadom na uvedené krajský
súd tak ako okresný súd uvedené konanie žalobkyne nepovažoval za tak závažné, aby bolo dôvodom
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ žalovaná uvádzala, že uvedená odmena pôsobila
voči ostatným zamestnancom diskriminačne, ochrany pred diskrimináciou sa môžu domáhať len ňou
dotknutí zamestnanci.

V bode 7 okamžitého skončenia pracovného pomeru je dôvodom porušenia pracovnej disciplíny to,
že podľa informácií I. L. I. nebola vyplatená mzda za celé obdobie platnosti dohody vo výške 2.375,-
EUR, vrátane mesiaca februára 2020, kedy žalobkyňa ešte vykonávala funkciu riaditeľky, čím žalovanú
vystavila hrozbe podania žaloby, resp. trestného oznámenia p. I., za situácie, keď si nebola schopná
preveriť, či jej nároky sú opodstatnené, poukazujúc na to, že hrozba sa aj naplnila a p. I. podala vo

veci nevyplatenej odmeny trestné oznámenie. Žalovaná uvádza ako porušenie pracovnej disciplíny
nevyplatenie mzdy, k čomu krajský súd zotrváva na skutočnostiach uvedených v bode 4 v spojitosti
s rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. k. 10Cpr/9/2021-222 zo 14.07.2022.
Žalovaná uviedla, aké by mohlo mať porušenie povinností zo strany žalobkyne pri výkone funkcie
riaditeľky pre ňu právne následky, avšak netvrdila ani nepreukazovala, aký dôsledok pre ňu toto trestné

oznámenie malo, opomenúc, že aj sama podala na žalobkyňu trestné oznámenie, na základe ktorého
bolo,akoužbolovyššieuvedené,začatétrestnéstíhaniezatrestnýčinporušovaniapovinnostíprispráve
cudzieho majetku, ktoré bolo (tak ako aj ďalšie začaté trestné stíhanie) následne právoplatne zastavené,
keďže žalovanou tvrdené skutky nie sú trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci, a ďalej
opomenula, že aj konanie o žalobe I. I. sp. zn. 10Cpr/9/2021 bolo právoplatne skončené priznaním jej

za skutočne vykonanú prácu mzdy vo výške 133,- EUR. Preto neobstojí tvrdenie žalovanej, že čaká na
skončenie uvedených konaní, aby s istotou vedela, či a aký nárok na mzdu má I. I. vyplatiť, keď ako už
bolo uvedené ani len netvrdila, nieto preukazovala, že po ich právoplatnosti k vyplateniu odmeny došlo.

14. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, preskúmajúc dôvody M. skončenia pracovného pomeru žalovanej

jednotlivo, ale aj vo vzájomnej nadväznosti, dospel krajský súd k rovnakému záveru ako okresný súd,
že zistené porušenie povinností žalobkyne z hľadiska ich intenzity, prihliadnuc aj na ostatné skutočnosti
(uvedené v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/122/2005) nemožno považovať za tak závažné, aby žalovaná mohla
naichzákladesožalobkyňouskončiťpracovnýpomerokamžite,zktorýchdôvodovkrajskýsúdrozsudok
okresného súdu vo výroku I., II. ako vecne správny potvrdil.

15. Pokiaľ žalovaná ďalej namietala náležité nevysporiadanie sa súdu prvej inštancie ani odvolacieho
súdu so zamietnutím jej vzájomného návrhu, že nie je spravodlivé od nej požadovať, aby žalobkyňu ďalej
zamestnávala, poukazujúc na rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/122/2015 (bod 12. odôvodnenia), čo odôvodnila
porušením povinností žalobkyne, za ktoré bola odvolaná z funkcie riaditeľky školy, t. j. nehospodárne

nakladanie s jej finančnými prostriedkami – uzatváranie nevýhodných zmlúv, obchádzanie ustanovení
zákona o verejnom obstarávaní, antidatovanie zmluvných dokumentov uzatváraných v mene žalovanej,
ďalejprijatímviacako20novýchzamestnancovbez skúšobnejdoby,zktorýchčasťnebolakvalifikovaná
na výkon dojednanej práce a duplicitné prijatie v poradí tretieho zástupcu riaditeľa školy, ďalej
vyhrocovaním situácie na škole sťažnosťami, info žiadosťami, arogantným správaním voči podriadeným

zamestnancom, k čomu sa mali pridať ďalšie skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania, a to fakt, že
žalobkyňa počas konania nepravdivo a účelovo vypovedala o svojom statuse osamelého zamestnanca
v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru, aby tak dosiahla úspech v spore, keď v konaní sa
preukázalo, že v snahe vyviniť sa, nepravdivo tvrdila, že dohodu o pracovnej činnosti s p. I. odovzdala
p. J., majúc za to, že takéto nekolegiálne a nemorálne správanie nemôže ostať bez následkov. Pri

uvedenom sa krajský súd stotožňuje s okresným súdom, že v čase okamžitého skončenia pracovného
pomeru pracovala žalobkyňa na funkcii učiteľky 2. stupňa ZŠ, ku ktorému žalovaná počas celého
konania, ani po odvolaní z funkcie a ani predtým, čo bola do funkcie vymenovaná, netvrdila, ani
nepreukazovala žiadne nedostatky, keď práve naopak v konaní bolo preukázané a žalovanou neboloani rozporované, že funkciu vykonávala riadne, a to aj nad rozsah povinností. Vyššie uvedené okolnosti
nemajú žiadny vplyv na výkon funkcie učiteľky 2. stupňa ZŠ, a preto správne okresný súd vzájomný
návrh žalovanej, ktorým sa domáhala určenia, že nie je spravodlivé od nej požadovať, aby žalobkyňu

naďalej zamestnávala v pozícii učiteľky 2. stupňa ZŠ zamietol, z ktorého dôvodu jeho rozsudok aj vo
výroku III. odvolací súd ako vecne správny potvrdil. Pokiaľ žalovaná uvádzala ako ďalší dôvod, že nemá
pre žalobkyňu voľné miesto, krajský súd uvádza, že rozhodnutím o tom, že zamestnávateľ neplatne so
zamestnancom skončil pracovný pomer okamžite, keď zamestnanec mu predtým oznámil, že trvá na
tom, aby ho naďalej zamestnával, pracovný pomer nekončí a obnovuje sa s účinkami ex tunc, t. j. ako by

nikdy neskončil, a preto je žalovaná povinná žalobkyni prideľovať prácu dohodnutú v pracovnej zmluve
z 30.07.2010, a to aj napriek tomu, že jej pracovnú činnosť vykonávaná iný zamestnanec.

16. Vychádzajúc z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými vyjadreniami strán
prednesenými v konaní ako aj s podstatnými tvrdeniami uvedenými žalovanou v odvolaní, krajský súd
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,
z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).