Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoPr/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123211422
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3123211422.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu

JUDr.AlenyZáhumenskejaMgr.StanislavyKollárovejvsporežalobcu:A.B.,narodenéhoXX.XX.XXXX,
bytom C. B., C. D. XXXX/XX, právne zastúpeného: JUDr. Jánom Polákom, advokátom so sídlom v
Bratislave, Miletičova 64, IČO: 31 817 432, proti žalovanému: ContiTech Vibration Control Slovakia
s.r.o., so sídlom v Dolných Vesteniciach, Gumárenská 395/19, IČO: 36 322 792, právne zastúpenému:
advokátskou kanceláriou NITSCHNEIDER & PARTNERS, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom v
Bratislave, Lazaretská 12, IČO: 35 874 465, za ktorú koná E. F. G., o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 14.

augusta 2025, č.k. 21Cpr/10/2023-243, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej – zamietajúcej časti (výrok II.) a v súvisiacej časti o trovách
konania medzi stranami sporu (výrok III.) p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozhodnutím súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti
o náhradu mzdy za obdobie od 05.10.2023 do 23.11.2023 a v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 2-násobku priemernej mesačnej mzdy zastavil, výrokom II. žalobu v zostávajúcej časti

zamietol a o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol výrokom III. tak, že žalovanému priznal
voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že dohoda
o skončení pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 05.10.2023 je neplatná, tiež
zaplatenia ušlej mzdy s prihliadnutím k neplatnosti skončenia pracovného pomeru od 05.10.2023 až
do právoplatného skončenia súdneho konania vo výške priemernej mesačnej mzdy, v rámci ochrany

osobnosti sa žalobca domáhal, aby súd žalovanému zakázal prostredníctvom svojich podnikových
novín, vydávaných pod titulom Interné noviny, ako aj v iných tlačených a elektronických médiách a v
komunikácii s ostatnými zamestnancami, prípadne ďalšími osobami, zverejňovať akékoľvek okolnosti
a informácie týkajúce sa skončenia pracovného pomeru so žalobcom, ďalej aby žalovanému nariadil
uverejniť ospravedlnenie žalobcovi prostredníctvom svojich podnikových novín a hromadnej e-
mailovej korešpondencie v sídle žalovaného v nasledovnom znení: „Vedenie spoločnosti ContiTech
Vibration Control Slovakia s. r. o., Gumárenská 395/19, Dolné Vestenice 972 23 sa ospravedlňuje H.

A. B. za publikovanie nepravdivej informácie o skončení jeho pracovného pomeru formou výpovede, a
zároveňoznamuje,žeskončeniepracovnéhopomerudohodousH.B.bolorozhodnutímsúduvyhlásené
za neplatné. Spoločnosť sa H. A. B. zároveň ospravedlňuje za akékoľvek nepríjemnosti, ktoré mu
takýmto naším konaním vznikli.“ a v konečnom dôsledku požadoval, aby súd žalovanému nariadiluhradiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v sume dvojnásobku jeho priemernej mesačnej mzdy. Uvádzal,
že žalobca bol v pracovnom pomere u žalovaného od 01.08.2003, naposledy na pozícii referenta
nákupu a počas celého pracovného pomeru nebol disciplinárne postihovaný, nemal neospravedlnené

absencie a voči jeho práci neboli vznesené žiadne výhrady. Dňa 05.10.2023 H. I. žalobcovi oznámila,
že zamestnávateľ zistil vznik rozsiahlej škody a že žalobca má mať na tejto škode podiel z dôvodu
údajných porušení interných smerníc, nebolo mu však vysvetlené, o aké smernice ide, v čom malo
spočívať jeho porušenie povinností, ani v čom mal spočívať jeho konkrétny podiel na škode. Napriek
jeho opakovaným žiadostiam mu tieto informácie neboli poskytnuté s odôvodnením, že ide o dôverné

skutočnosti. Žalobcovi bolo oznámené, že zamestnávateľ je oprávnený s ním okamžite skončiť pracovný
pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny a požadovať od neho náhradu škody vo výške
štvornásobku mzdy. Ako alternatíva mu bolo ponúknuté skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu
05.10.2023 s povinnosťou zaplatiť náhradu škody vo výške dvojnásobku mzdy. Žalobca trval na tom,
aby mu boli oznámené konkrétne dôvody a skutkové okolnosti, ktoré mu mali byť kladené za vinu, a
požiadal o možnosť oboznámiť sa s návrhom dohody a poradiť sa s právnikom. Tvrdil, že bol vystavený

opakovanému nátlaku a vyhrážkam okamžitým skončením pracovného pomeru, súdnym vymáhaním
škody a negatívnymi záznamami v pracovných dokladoch, v dôsledku ktorého psychického nátlaku a
hrozby nepriaznivých následkov, žalobca dohodu o skončení pracovného pomeru podpísal, hoci sa
necítil vinný a nebol oboznámený s dôvodmi ani rozsahom údajnej škody. Následne sa z podnikových
novín dozvedel, že podľa vyjadrení konateľa žalovaného a ďalšieho vedúceho zamestnanca bol so

žalobcom dňa 05.10.2023 skončený pracovný pomer výpoveďou, čo nezodpovedá skutočnosti. Tieto
nepravdivé informácie ho poškodili na dobrej povesti a výrazne mu sťažili uplatnenie na trhu práce. Dňa
06.11.2023 žalovaný zaslal žalobcovi návrh dohody o splátkach údajnej škody, ktorý žalobca odmietol
podpísať. Žalovaný mu nevyplatil mzdu za mesiac október 2023 ani náhradu mzdy za nevyčerpanú
dovolenku v rozsahu 27,5 dňa a nevydal mu výplatnú pásku. Zároveň si žalovaný jednostranne započítal

údajný podiel žalobcu na škode bez jeho vedomia a bez jeho písomného súhlasu, pričom výška ani
dôvod škody neboli so žalobcom prerokované. Listom zo dňa 21.11.2023 žalobca oznámil žalovanému,
že považuje skončenie pracovného pomeru dohodou za neplatné a že trvá na ďalšom zamestnávaní.
Žalobca spochybnil platnosť dohody o skončení pracovného pomeru aj z dôvodu, že nebola podpísaná
v súlade so spôsobom konania zapísaným v obchodnom registri, podľa ktorého konajú za žalovaného

dvaja konatelia spoločne, pričom dohodu podpísal iba jeden konateľ. Osoby J. G., K. L. a právnička
H. I. mali prístup k osobným a mzdovým údajom žalobcu, hoci neboli zamestnancami ani štatutárnymi
orgánmi žalovaného, čím došlo k porušeniu ochrany osobných údajov žalobcu. Zo strany žalovaného
neprebehlo žiadne škodové konanie ani prerokovanie zodpovednosti za škodu. Návrh dohody mu
bol predložený pod bezprávnou hrozbou okamžitého skončenia pracovného pomeru. Takýto postup

bol šikanujúci a nátlakový a viedol k obmedzeniu jeho práv. Žalovaný ani neprerokoval zamýšľané
okamžité skončenie pracovného pomeru s odborovou organizáciou pôsobiacou u žalovaného. Za týchto
okolností nebol prejav vôle žalobcu slobodný a vážny, a preto dohodu o skončení pracovného
pomeru považoval za absolútne neplatnú. V zmysle ust. § 80 v spojení s ust. § 79 ods. 1 Zákonníka
práce sa žalobca domáhal náhrady ušlej mzdu vo výške jeho priemerného zárobku od oznámenia

neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo dňa 21.11.2023 až do právoplatného rozhodnutia súdu.
Výška náhrady bude vyčíslená v priebehu konania. Žalobca sa zároveň domáhal ochrany osobnosti
podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka, keďže žalovaný prostredníctvom podnikových novín poskytol
nepravdivé informácie o spôsobe skončenia pracovného pomeru žalobcu, čím došlo k zásahu do jeho
dobrej povesti a cti. Z uvedeného dôvodu si žalobca uplatnil nárok na primerané zadosťučinenie podľa

ust. § 13 ods. 1 a náhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške
dvojnásobku priemernej mesačnej mzdy.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a k argumentom žalobcu uviedol, že dohoda o skončení
pracovného pomeru je platná a bola uzatvorená v súlade so zákonom. Absencia IČO v hlavičke

dohody podľa neho nespôsobuje jej neplatnosť, nakoľko je obsiahnuté v pečiatke. Plnomocenstvo HR
manažérky podľa žalovaného nezaniklo odvolaním konateľa a dohoda bola podpísaná splnomocnenou
osobou na základe platného plnomocenstva oboch konateľov. Neuvedenie dôvodu skončenia
pracovného pomeru nepovažuje za dôvod neplatnosti, pričom žalobca sám vyškrtol časť určenú na
uvedeniedôvodu. Žalovanýpoprel,žebybolnažalobcuvyvíjanýnezákonnýnátlak,alebožebymubolo

vyhrážané okamžitým skončením pracovného pomeru, a tvrdil, že postupoval v rámci svojich oprávnení.
Uviedol, že žalobca bol oboznámený so škodou a vedel, že podpisuje pre seba priaznivejšiu dohodu.
Dôvodil, že žalobcovi nevznikol nárok na odstupné ani povinnosť prerokovať skončenie pracovného
pomeru so zástupcami zamestnancov. Vyhradil sa proti tvrdeniam žalobcu, že porušil predpisy oochrane osobných údajov. Odmietol nárok žalobcu na ušlú mzdu, keďže pracovný pomer bol podľa neho
platne skončený a namietal nesprávne určenie jej výšky aj obdobia. Zároveň poprel, že by jeho konaním
došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu a odmietol akýkoľvek nárok na satisfakciu.

4. Na výsledky vykonaného dokazovania súd prvej inštancie aplikoval ust. 60 ods. 1, § 18, § 77
zák. č. 311/2001 Z.z. (ďalej len „Zákonník práce“), § 37 ods. 1, § 11 Občianskeho zákonníka, § 8
ods. 1, 2 zák. č. 265/2022 Z.z. o vydavateľoch, publikácií a o registri v oblasti médií a audiovízie,
§ 144, § 145 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a vo svetle nich dospel k

záveru, že žalobu presahujúcu časť, v ktorej bola vzatá späť, je potrebné zamietnuť. Mal za nesporné,
že medzi stranami sporu vznikol pracovný pomer na základe písomnej pracovnej zmluvy zo dňa
20.06.2003, s dátumom nástupu dňa 01.08.2003. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru môže
zamestnanec uplatniť na súde najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer
skončiť. Podľa dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 05.10.2023 sa mal pracovný pomer
so žalobcom skončiť dňa 05.10.2023 (podľa obsahu dohody), žaloba bola podaná na súde dňa

04.12.2023, a teda bola podaná v zákonnej dvojmesačnej lehote. Naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti skončenia pracovného pri tejto žalobe vyplýva priamo z ust. § 77 Zákonníka práce a nie
je potrebné ho v priebehu konania výslovne tvrdiť, ani preukazovať. V danom prípade žalovaný ako
zamestnávateľ skončil pracovný pomer so žalobcom ako zamestnancom dohodou zo dňa 05.10.2023.
Dôvod skončenia pracovného pomeru nebol uvedený, na príslušnom mieste bola perom urobená

vlnovka. Za zamestnávateľa dohodu podpísali H. M. I. a N. C. O.. V texte dohody bolo uvedené,
že táto vyjadruje slobodnú a vážnu vôľu zmluvných strán bez akýchkoľvek omylov, že táto nebola
uzavretá ani v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok, na znak čoho dohodu zmluvné strany
vlastnoručne podpísali. Ďalej z obsahu dohody vyplynulo, že zamestnanec uznáva nárok na náhradu
škody zamestnávateľa vo výške 6.558,86 eur. Žalovaný k okolnostiam vzniku škody uviedol, že mu

bola spôsobená škoda vo výške 823.497,- eur podvodným konaním zamestnanca E. I., ktorý v období
od roku 2013 do roku 2023 ako pracovník účtovníctva vytváral a do systému zadával fiktívne faktúry
bez objednávok, pričom na nich uvádzal svoje bankové spojenie. Žalovaný dospel k záveru, že ku
vzniku škody prispelo aj zanedbanie povinností viacerých vedúcich zamestnancov, keďže podvodná
schéma mohla byť odhalená skôr, alebo jej bolo možné úplne zabrániť. Zodpovednosť za škodu bola

vyvodzovaná aj voči riaditeľke závodu, manažérke ekonomického oddelenia, účtovníkovi a žalobcovi
ako manažérovi nákupu. Vo vzťahu k žalobcovi žalovaný posudzoval len škodu vzniknutú po roku 2020,
teda po implementácii Manuálu k nákupnej smernici P 90.1, ktorý zaviedol povinnosť eskalačného
schvaľovania a monitorovania faktúr bez objednávky. Za zavedenie a dodržiavanie týchto postupov
bol v jednotlivých lokalitách zodpovedný vedúci nákupu, v Dolných Vesteniciach žalobca. Žalovaný bol

presvedčený, že riadne zavedenie tohto procesu by zabránilo vzniku škody, keďže podvodné faktúry
by nebolo možné dodatočne schváliť a pri monitoringu by boli odhalené. Sám žalobca vo výpovedi
potvrdil, že pri správnej implementácii smernice k škode nemuselo dôjsť, pričom argumentoval jej
neúplnýmzavedenímmimonákupnéhooddelenia,čímvšakpodľažalovanéhopotvrdilvlastnéporušenie
povinností. Žalobca sa obmedzil len na dohľad nad podriadenými a nezabezpečil kontrolu naprieč

oddeleniami, čím porušil povinnosti vedúceho zamestnanca podľa ust. § 81 a § 82 Zákonníka práce,
ako aj pracovnú zmluvu. Najzávažnejším pochybením bolo neprijatie opatrení na ochranu majetku
zamestnávateľa, čím bolo umožnené pokračovanie podvodného konania. Žalovaný preto považoval
konanie žalobcu za hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ktoré podľa názoru žalovaného odôvodňovalo
skončenie pracovného pomeru. Zodpovednosť bola vyvodená voči všetkým zamestnancom, ktorých

pochybenia vytvorili podmienky na podvodné konanie. Základom sporu v tejto veci bolo posúdenie
platnosti dohody o skončení pracovného pomeru, so zreteľom na tvrdenia žalobcu o podpise dohody
pod nátlakom, jej podpise neoprávnenou osobou, neuvedení dôvodu skončenia pracovného pomeru
a o neexistencii jeho zodpovednosti za vzniknutú škodu. Posúdením rozhodujúcich skutočností súd
prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade neboli zistené žiadne okolnosti, ktoré by zakladali

existenciu bezprávnej vyhrážky, a teda ani neplatnosť predmetnej dohody. Z vykonaných dôkazov,
najmä zo svedeckých výpovedí a výpovede samotného žalobcu nevyplynulo, že by žalovaný vyvíjal
na žalobcu akýkoľvek nátlak, či už vo forme fyzického donútenia, verbálnych hrozieb alebo iného
konania, ktoré by mohlo obmedziť jeho slobodu rozhodovania. Naopak, bolo preukázané, že žalobca
mal možnosť slobodne sa rozhodnúť, pričom mu bol poskytnutý primeraný čas na rozmyslenie a

možnosť poradiť sa bez prítomnosti nadriadených osôb. Nebolo sporné, že žalovanému vznikla
značná majetková škoda v dôsledku dlhodobého podvodného konania zamestnanca I., ktorý bol za toto
konanie právoplatne odsúdený. Zamestnávateľ v tejto súvislosti vyhodnotil, že ku vzniku škody prispeli
aj pochybenia ďalších zamestnancov, vrátane žalobcu, a to v dôsledku zanedbania ich pracovnýchpovinností. V prípade žalobcu išlo najmä o nezabezpečenie riadneho zavedenia a kontroly postupov
podľa Smernice P 90.1 a Manuálu k nej, za ktoré bol ako vedúci nákupu v príslušnej lokalite zodpovedný.
Na základe týchto zistení žalovaný dospel k záveru, že na strane žalobcu došlo k porušeniu pracovnej

disciplíny takej intenzity, ktorá by odôvodňovala aj jednostranné skončenie pracovného pomeru, či už
výpoveďou alebo okamžitým skončením. Za významnú považoval súd prvej inštancie skutočnosť, že
napriek uvedeným záverom žalovaný pristúpil k miernejšiemu spôsobu skončenia pracovného pomeru
formou dohody, namiesto využitia jednostranných právnych nástrojov. Žalobca bol pred podpisom
dohody oboznámený s dôvodmi, pre ktoré zamestnávateľ uvažoval o ukončení pracovného pomeru,

ako aj s možnými právnymi následkami pre prípad uzavretia dohody alebo jej odmietnutia, vrátane
rozdielneho rozsahu náhrady škody. Zároveň mu bola poskytnutá možnosť poradiť sa bez prítomnosti
nadriadených osôb a bol mu ponechaný primeraný čas na zváženie ďalšieho postupu, čo potvrdila
aj svedecká výpoveď svedkyne I.. Zo svedeckých výpovedí tiež vyplynulo, že žalobca sa aktívne
zaujímal o následky odmietnutia dohody, pričom mu bolo vysvetlené, že zamestnávateľ považuje jeho
konanie pokiaľ ide o postup podľa smernice za závažné porušenie pracovnej disciplíny a z tohto

dôvodu sa cíti byť oprávnený pristúpiť k jednostrannému skončeniu pracovného pomeru. V priebehu
rokovania nebol na žalobcu vyvíjaný žiadny verbálny ani iný nátlak, nikto na neho nezvyšoval hlas,
nebolo mu bránené miestnosť opustiť a žalobca ani neprejavil jednoznačný nesúhlas s podpisom
dohody. Pokiaľ ide o náhradu škody, žalobca sám vstupoval do rokovaní o jej výške a spôsobe úhrady,
pričom nespochybňoval existenciu škody ani zvolený postup zamestnávateľa. Najskôr deklaroval

záujem uhradiť škodu jednorazovo, následne žiadal možnosť jej úhrady v splátkach. Zamestnávateľ mu
pritom transparentne vysvetlil rozdielne dôsledky skončenia pracovného pomeru dohodou a výpoveďou,
vrátane rozdielnej výšky náhrady škody (dvojnásobku platu pri dohode a pri výpovedi vo výške štyroch
platov), čo potvrdila aj svedkyňa O.. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že samotné upozornenie
zamestnávateľa na možnosť jednostranného skončenia pracovného pomeru, pokiaľ by k dohode

nedošlo, nemožno považovať za bezprávnu vyhrážku ani za zneužitie práva. Tento záver je v súlade
aj s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej nejde o bezprávnu vyhrážku, ak zamestnávateľ svoj návrh na
skončenie pracovného pomeru dohodou odôvodní existenciou dôvodov, pre ktoré by mohol pracovný
pomerskončiťajjednostranne(Najvyššísúd ČRsp.zn.21Cdo1332/2001).Kotázkenátlakuazneužitia
výkonu práva pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru sa vyjadril aj Najvyšší súd SR v

rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 306/2009, ktorého závery potvrdil aj Ústavný súd SR (I. ÚS 281/2011). Podľa
tejto judikatúry nejde o nedovolený nátlak ani o zneužitie práva, ak zamestnávateľ zamestnanca pred
uzavretím dohody upozorní na možnosť jednostranného skončenia pracovného pomeru, ku ktorému
je oprávnený podľa zákona. Skutočnosť, že zamestnanec môže takýto postup subjektívne vnímať ako
nátlak alebo stresujúcu situáciu, sama osebe neznamená obmedzenie jeho slobody vôle. O bezprávnu

vyhrážku nejde ani vtedy, ak zamestnávateľ predloží zamestnancovi alternatívu medzi skončením
pracovného pomeru dohodou a výpoveďou, vrátane prípadu, keď má výpoveď už pripravenú alebo ju
zamestnancovi aj doručí. Zamestnávateľ v takom prípade „hrozí“ len tým, na čo má zákonné právo,
pričom oba spôsoby skončenia pracovného pomeru smerujú k rovnakému právnemu následku. Ani
súbežné alebo postupné použitie viacerých právnych úkonov smerujúcich k skončeniu pracovného

pomeru nie je zákonom zakázané a samo o sebe nevylučuje slobodu vôle zamestnanca. Ak sa
zamestnanec rozhodne uprednostniť dohodu pred jednostranným skončením pracovného pomeru,
nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru, že konal v dôsledku bezprávneho nátlaku. V danom prípade
mal žalovaný ako zamestnávateľ právo vyhodnotiť situáciu a posúdiť, že žalobca porušil pracovnú
disciplínu, a vyvodiť z toho príslušné dôsledky. Žalobca mal dostatočný čas na zváženie, či skončí

pracovný pomer dohodou alebo výpoveďou, vrátane možnosti napadnúť výpoveď na súde. Rozhodol
sa podpísať dohodu, pričom podľa vlastných slov zohľadnil riziko zápisu do prepúšťacích dokladov a
predpokladal, že dohodu bude možné neskôr spochybniť. Takýmto spôsobom sa vyhol jednostrannému
ukončeniu pracovného pomeru výpoveďou, záznamu o disciplinárnom previnení a úhrade škody vo
vyššej výške. Nebol preukázaný žiaden fyzický nátlak ani zvýšený tón hlasu. Čo konkrétne myslel

žalobca vydieraním, nevysvetlil. Pokiaľ žalobca opakovane tvrdil, že nezavinil vznik škody a nepripúšťal
si zodpovednosť vedúceho zamestnanca, v tomto prípade by ani výpoveď nepredstavovala pre žalobcu
žiadne reálne riziko, keďže Zákonník práce mu poskytuje možnosť napadnúť jej platnosť a obhájiť
svoje stanovisko pred súdom. Dohodu podpisovať nemusel a mohol pokojne odísť. Oznámením
svojho zámeru zamestnávateľ hrozil iba tým, čo mu zákon umožňuje, teda podaním výpovede, ak

by dohoda nebola prijatá. Žalobca tak mal skutočnú možnosť voľby a jeho rozhodnutie podpísať
dohodu nemožno považovať za výsledok bezprávneho nátlaku. Žalobca v záverečnej reči rozsiahlo
tvrdil, že neporušil pracovnú disciplínu a nezodpovedá za spôsob zavádzania príslušnej smernice vo
všetkých oddeleniach spoločnosti. Tu súd prvej inštancie však opakovane zdôraznil, že v tomto sporeposudzuje platnosť právneho úkonu len z hľadiska § 37 Občianskeho zákonníka. Takýto argument
by bol relevantný iba pri spore o neplatnosť výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného
pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny, kde by súd skúmal, či zamestnávateľ správne vyvodil

zodpovednosť žalobcu a či konal v súlade s povinnosťami. Žalobca mal dlhodobú vedúcu funkciu
a preto dôkladne poznal interné postupy a smernicu, ako aj okolnosti vzniku škody, a mal dostatok
informácií na objektívne zváženie oprávnenosti postupu zamestnávateľa. Poukázal na obsah dohody,
ktorá jasne potvrdzuje, že bola podpísaná ako prejav vlastnej vôle oboch strán, bez nátlaku. Súd prvej
inštancie preto konštatoval, že žalobca nevykonal právny úkon v dôsledku nedostatku slobody vôle,

a okolnosti uzavretia dohody nedávajú dôvod na jej neplatnosť. Pokiaľ ide o splnenie požiadaviek
určitosti a zrozumiteľnosti predmetného právneho úkonu, súd prvej inštancie nezistil žiadne pochybnosti
o ich naplnení. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dohoda o skončení pracovného pomeru bola
žalobcom podpísaná slobodne, bez pôsobenia násilia, bezprávnej vyhrážky alebo uzavretia v tiesni za
nápadne nevýhodných podmienok. Prejav vôle žalobcu tak nebol nijako deformovaný a jeho sloboda
rozhodovania nebola obmedzená. Rovnako bola naplnená aj podmienka vážnosti vôle. Keďže nebolo

preukázané, že by právny úkon žalobcu nebol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, súd
prvej inštancie žalobu v časti o neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru zamietol. Keďže
pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným bol ukončený platnou dohodou o skončení pracovného
pomeru dňa 05.10.2023, a žalobca uplatňoval nárok na náhradu mzdy za obdobie od 05.10.2023 až
do právoplatného ukončenia súdneho konania vo výške priemernej mesačnej mzdy, súd prvej inštancie

konštatoval, že nárok na náhradu mzdy nevznikol. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobu aj
v tejto časti zamietol. Pokiaľ išlo o neuvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru na dohode, tu
súd prvej inštancie konštatoval, že neuvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru nemá vplyv
na platnosť dohody o skončení pracovného pomeru, a to ani v prípadoch, keď Zákonník práce s
uvedením dôvodu počíta. Tento záver potvrdil aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 138/2025.

Žalobca spochybnil platnosť dohody aj z dôvodu, že dohoda nebola podpísaná oboma konateľmi
spoločne, dohodu o skončení pracovného pomeru podpísal len jeden z konateľov. V prejednávanej veci
z výpisu z obchodného registra zo dňa 23.11.2023 vyplynulo, že konateľmi spoločnosti žalovaného boli
H. E. O. a H. M. I., pričom v mene spoločnosti konajú vždy dvaja konatelia spoločne. Títo konatelia
udelili dňa 11.01.2023 N. C. O. plnú moc na zastupovanie spoločnosti žalovaného v pracovnoprávnych

vzťahoch so zamestnancami, pričom plná moc výslovne obsahovala oprávnenie vykonávať právne
úkony podľa Zákonníka práce spoločne s jedným z konateľov. Námietky žalobcu ohľadne neuvedeného
identifikačného čísla organizácie, odstupného, prerokovania veci s odborovou organizáciou a v škodovej
komisii, neznalosti škody, ochrany osobných údajov, nepovažoval za relevantné a stotožnil sa s
argumentáciou žalovaného uvedenou v bodoch 2.1, 2.3, 2.7, 2.8 a 2.9 napadaného rozhodnutia.

Žalobca tiež tvrdil, že uverejnením nepravdivých a neobjektívnych informácií v interných podnikových
novinách žalovaného došlo k zásahu do jeho povesti a dobrého mena a to uvedením informácie, že
podľa vyjadrenia konateľa „posledné udalosti otriasli firmou“, čo bolo spojené s ďalším tvrdením H. E.
E., že dňa 05.10.2023 bol so žalobcom a ďalšími kolegami skončený pracovný pomer formou výpovede,
ktorá informácia však nezodpovedala skutočnosti, preto pre zásah do svojich osobnostných práv

požadovalsatisfakciu.Súdprvejinštanciesaoboznámilspredloženýmiinternýminovinami„Jeseň2023“
spoločnosti Continental Corporation. V prvom článku je uvedená veta: „Pochmúrna situácia nastala
s poslednými udalosťami v našej firme, ktoré s nami otriasli, ako silná víchrica s dažďom.“ V druhom
článku sa uvádza: „Čo bol pre nás veľký šok, bola správa, ktorá prišla 05.10.2023, že výpoveď dostali
aj naši vedúci a kolegovia H. E. O., H. A. O., H. A. B. a H. P. E.. Aj napriek obetavosti a úsiliu, ktoré

vynaložili pre chod spoločnosti, sa im nepodarilo predísť vzniku škody. Tento ťah vedenia vzbudil veľké
emócie a budeme to ešte dlho rozdýchavať. Zostali nám spomienky na spoločné prežité roky vo firme,
ktorú sme spolu s nimi budovali. Myslím, že nikto nepochybuje o tom, aký významný bol ich prínos
pre spoločnosť a že nám budú chýbať. Boli sme predsa jeden tím.“ Vo vzťahu k nároku na satisfakciu
do osobnostných práv žalobcu vo svetle jeho tvrdení, akým spôsobom do nich malo byť zasiahnuté,

súd prvej inštancie uviedol, že zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu do osobnosti,
ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený. Neoprávnený zásah musí byť objektívne schopný
privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby, najmä z hľadiska jej postavenia v spoločnosti. Všeobecnou
podmienkou uplatnenia ochrany podľa § 13 Občianskeho zákonníka je, že ide o závažnejší zásah
do psychickej a morálnej integrity osobnosti, ktorý je spôsobilý fyzickej osobe objektívne privodiť ujmu

na jednotlivých stránkach osobnosti. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s vetou z prvého článku
uviedol, že sama osebe (ani v kontexte ďalšieho obsahu článku) neobsahuje žiadne informácie týkajúce
sa žalobcu, z ktorých by bolo možné odvodiť poškodenie jeho osobnosti, alebo zásah do jeho práv.
Druhý článok pritom vyznieva pozitívne, zdôrazňuje významný prínos menovaných osôb pre spoločnosťa uvádza, že im bude chýbať ich prítomnosť, čo nemožno považovať za zásah do osobnostných
práv žalobcu, ani za možnosť privodenia ujmy na jeho dobrom mene, či povesti. Jedinou skutočnou
nesprávnosťou bolo uvedenie, že pracovný pomer žalobcu skončil výpoveďou, kým v skutočnosti išlo o

dohodu o skončení pracovného pomeru. Žalobca mal v zmysle zákona č. 265/2022 Z. z. o vydavateľoch
publikácií a o registri v oblasti médií a audiovízie právo domáhať sa uverejnenia opravy v riadnom
časovom horizonte. Túto možnosť však nevyužil, a tým jeho právo na opravu zaniklo. Keďže k žiadnemu
zásahu do osobnostných práv žalobcu nedošlo, súd žalobu zamietol aj v tejto časti nároku. Žalobca v
priebehu konania vzal žalobu v časti späť, a to o náhradu mzdy za obdobie od 05.10.2023 do 23.11.2023

a o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2-násobku priemernej mesačnej mzdy. Súd prvej
inštancie konanie v uvedenej časti v súlade s § 145 ods. 2 CSP zastavil. O nároku na náhradu trov
konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Čiastočné zastavenie konania nezavinil
žalovaný a v zostávajúcej časti uplatnených nárokov bol žalovaný plne úspešný, preto mu súd priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, smerujúc svoje odvolanie proti jeho zamietajúcej časti
(výrok II.) a proti súvisiacej časti o trovách konania (výrok III.), v ktorých častiach sa domáhal jeho
zmeny tak, že žalobe v zostávajúcej časti bude vyhovené a žalovaný bude zaviazaný k náhrade trov

prvoinštančného,akoajodvolaciehokonaniavrozsahu100%.Uplatňujúcdôvodynaodvolanieuvedené
v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých je založené
rozhodnutie), posúdiac obsah odvolania pri tvrdení o vadách odôvodnenia rozhodnutia tiež v ust. § 365
ods. 1 písm. b/, príp. d/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces/existencia inej vady). Nesúhlasil so
skutkovými a právnymi závermi, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, nepovažujúc

ho za vecne správne. Namietal nesprávne právne posúdenie dohody o skončení pracovného pomeru
ako platnej. Žalovaný tvrdil, že mohol. pristúpiť ku skončeniu pracovného pomeru z dôvodu údajného
závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré malo spočívať v nesprávnej implementácii internej
smernice, čím boli vytvorené podmienky pre podvodné konanie účtovníka pána I., ktorý aj bol
právoplatneodsúdenýzatrestnýčinsprenevery,ktoréspočívalovovytváraníaúčtovanífiktívnychfaktúr,

v ktorých tento uvádzal svoje číslo bankového účtu a ktoré aj boli následne obchodnou spoločnosťou
zaplatené. Žalobca však poukazuje na to, že v priebehu konania predložil viacero listinných dôkazov,
ktoré jednoznačne vyvracajú akúkoľvek jeho zodpovednosť za konanie pána I., ktorý bol zamestnancom
iného oddelenia a žalobca odmieta, že by sa dopustil čo i len nevedomej nedbanlivosti v súvislosti so
vznikom značnej škody žalovanému. Zotrvával na tom, že odmietol dohodu o skončení pracovného

pomeru podpísať, nakoľko s ňou absolútne nesúhlasil a v žiadnom prípade neplánoval ukončiť pracovný
pomer. Zo strany žalovaného však bol vyvíjaný na neho nátlak, v dôsledku ktorého sa ocitol v situácii,
že dohodu podpísal proti svojej vôli. Žalovaný nemal možnosť jednostranne skončiť pracovný pomer,
už vôbec nie v dôsledku podstatného porušenia pracovných povinností a následný podpis dohody
nebol výsledkom jeho slobodnej vôle, ale nátlaku zo strany zamestnávateľa, ktorú skutočnosť v konaní

preukazoval viacerými listinnými dôkazmi, v konkrétnosti medzi ne patrili pracovná zmluva, z ktorej
vyplýva náplň práce, manuál k nákupnej centrálnej smernici P90.1,samotná smernica, popis pracovnej
činnosti platný od 01.02.2004 do 28.09.2023 (príloha k samotnej žalobe), individuálny pracovný profil
zamestnanca platný ale od 29.09.2023 (žalovaný predložil individuálny pracovný profil na podpis 6 dní
pred podpisom dohody o skončení pracovného pomeru), interná smernica o činnosti škodovej komisie,

organizačná štruktúra zamestnávateľa. Smernica bola zavedená na oddelení nákupu a v rozsahu
činnosti oddelenia nákupu aj riadne fungovala. Z listinných dôkazov vyplýva, že nemal v pracovnom
pomere postavenie ani oprávnenie, z ktorého by mu vyplývala povinnosť kontrolovať faktúry, alebo niesť
zodpovednosťzaichobsah,ktorékonkrétnepovinnostipatrilizamestnancomzekonomickéhooddelenia
a oddelenia kontrolingu. Súd prvej inštancie sa však s týmito listinnými dôkazmi vôbec nevysporiadal a

v odôvodnení svojho rozhodnutia sa o nich nezmienil, svoje rozhodnutie založil výlučne na výpovediach
svedkov. Namieta výpoveď svedkyne I., ktorá bola jediná pri podpise dohody, ako účelovú a nepravdivú.
Svedkyňa uviedla, že sa žalobca nevymedzil proti podpisu dohody, čo však nezodpovedá skutočnosti.
V priebehu rokovania jasne vyjadril nesúhlas so skončením pracovného pomeru a opakovane odmietal
dohodu podpísať. Následne svedkyňa I. vedome zavádzala súd tvrdeniami, že ,,v žiadnom prípade

na neho nebol vyvíjaný nátlak v tom smere, že ak nepodpíše dohodu, bude zamestnávateľ skončenie
pracovného pomeru riešiť razantnejšie, napr. výpoveďou z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny.“
Svedkyňa O. počas výsluchu pred súdom výslovne uviedla, že: ,,Ja som príslušné papiere pre skončenie
pracovného pomeru žalobcom nepripravovala, pripravila ich pani I., nakoľko ona v tom čase bolaprávnička Continental Slovensko.“ Následne v rámci odpovedí na otázky právneho zástupcu žalobcu
svedkyňa O. uviedla, že: ,,Vopred boli pripravené verzie dohodou a verzie výpoveďou.“ Upozornil aj na
rozpory vo výpovediach svedkýň týkajúcich sa najmä okolností podpisu dohody o skončení pracovného

pomeru, kedy pani I. tvrdila, že pri podpise dohody boli prítomní iba ona a žalobca a pani O. tvrdila,
že ,,Žalobca podpísal dohodu o skončení pracovného pomeru v mojej prítomnosti“. Rovnako nesúhlasí
s pokojnou atmosférou, ktorú obe svedkyne zhodne interpretovali pred súdom. Tieto rozpory však
súd úplne opomenul a vo svojom rozhodnutí sa k nim nevyjadril. Rovnako rozporoval aj tvrdenie
svedkyne I., ktorá vo svojej výpovedi uviedla: ,,Žalobca jednoducho dohodu podpísal a ani nežiadal

ďalší čas.“ Naopak počas stretnutia výslovne žiadal možnosť zobrať si návrh dohody so sebou
domov a požiadal o čas na premyslenie aspoň do nasledujúceho dňa, ktorá jeho žiadosť však bola
prítomnými osobami odmietnutá, pričom mu bolo dané najavo, že dohodu musí podpísať bezodkladne,
dohoda platí iba ,,tu a teraz“, inak mu hrozí jednostranné skončenie pracovného pomeru, s príslušnými
záznamami v prepúšťacích dokumentoch, plus hrozba súdneho vymáhania náhrady škody vo výške
štyroch mesačných platov za skutok, s ktorým nemal nič spoločné. Skutočnosť, že zamestnávateľ

neumožnil zamestnancom primeraný čas na rozmyslenie pred podpisom dohody potvrdzuje aj výpoveď
svedkyne O., ktorá rovnako požadovala dlhší čas na zváženie, avšak ani v jej prípade nebola žiadosť
akceptovaná. V otázke vyhodnotenia bezprávnej vyhrážky poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR zo dňa 09.12.1998, sp.zn. 3 Cdon 1522/1996. Čo sa týka vážnosti vôle ako náležitosti
právneho úkonu, poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 26.04.2004, sp. zn. 22 Cdo

1993/2003 a slobody prejavu vôle na nález Ústavného súdu ČR vo svojom rozhodnutí II.ÚS 28/96.
Žalobca namieta aj označenie jeho postupu ako neetického. K tomu uviedol, že predmetom konania
bolo posúdenie platnosti dohody podľa ustanovení Zákonníka práce v znení neskorších predpisov a
subsidiárne Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, nie morálne posudzovanie správania
účastníka. Súd mal skúmať, či bola dohoda uzatvorená slobodne a vážne, bez nátlaku a v súlade so

zákonom. Podľa názoru žalobcu posudzovanie údajnej ,,neetickosti“ konania žalobcu je irelevantné,
keďže platnosť dohody nemôže byť založená na morálnych úvahách, ale len na súlade s kogentnými
právnymi normami. Takýmto postupom sa súd odchýlil od zákonného rámca hodnotenia dôkazov. Pre
upresnenie, žalobca sa na súd obrátil práve preto, že po celý čas bol a je presvedčený, že správanie
účastníkom zmluvného vzťahu, in concreto na strane žalovaného, ktoré opísal a preukázal, je v rozpore

so zákonom a nemôže byť aprobované právom. Zmyslom podania žaloby bolo uplatnenie a ochrana
jeho subjektívnych práv zákonným spôsobom, nie neetické či zneužívajúce konanie. Žalobca preto
dôrazne odmieta záver súdu prvej inštancie, ktorý jeho procesný postup hodnotil ako neetický, keďže
ide o legitímne využitie práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Z listinných
dôkazov pokiaľ ide o zásah do jeho osobnostných práv poukazuje na interné podnikové noviny, v

ktorých bol zverejnený článok, v ktorom bol spomenutý aj on, ktorý považoval za relevantný z hľadiska
posúdenia zásahu do svojich osobnostných práv, ako aj následok, ktoré tento zásah vyvolal v jeho
profesijnom postavení. Súd prvej inštancie sa pri hodnotení vykonaných dôkazov obmedzil v podstate
len na listinu, a to napriek tomu, že žalobca vo svojej výpovedi podrobne vysvetlil a odôvodnil ujmu,
ktorá mu konaním žalovaného vznikla. Záverom žalobca dodal, že nevzhliadol žiadny racionálny dôvod

dobrovoľne podpisovať dohodu o skončení pracovného pomeru po viac než 20 rokoch nepretržitého
pracovného vzťahu u žalovaného, kde mal dlhodobo vytvorené stabilné zázemie, bol plne adaptovaný
na pracovné prostredie a najmä spokojný s kolektívom a tímom, v ktorom pôsobil. Po celú dobu
nevykazoval žiadne známky nespokojnosti, nevyvíjal iniciatívu k zmene zamestnania, ani neuvažoval o
iných pracovných možnostiach. Naopak, v čase podpisu dohody nemal zabezpečenú žiadnu alternatívu

zamestnania a bol si vedomý skutočnosti, že jeho príjem je nevyhnutný na zabezpečenie vyživovacích
povinností voči závislým osobám. Vzhľadom na tieto podstatné skutočnosti je nepravdepodobné, že by
žalobca konal z vlastnej vôle, bez tlaku či vonkajších podnetov, ktoré by ho doviedli k podpisu dohody.

6. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu prostredníctvom svojho právneho

zástupcu uviedol, že primárne žiada odvolanie odmietnuť pre absenciu odvolacích dôvodov, alternatívne
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho
konania. Podľa jeho názoru nie sú splnené podmienky pre naplnenie ani jedného z odvolacích dôvodov.
Rozsudoksúduprvejinštanciepovažujezavecnesprávnyazákonný. Konštatoval,žežalobasmerovala
voči platnostidohodyoskončenípracovnéhopomeru,ktorúžalobcazaložilnatvrdeníonedostatku jeho

vôle pre nátlak a bezprávnu vyhrážku zo strany žalovaného, pod vplyvom ktorých ju podpísal, pričom súd
prvej inštancie po vykonaní dôkazov správne žiadny nátlak ani bezprávnu vyhrážku neidentifikoval, a
preto žalobu zamietol. Nebolo úlohou súdu skúmať, či by žalobca uspel v spore o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru výpoveďou. Úlohou súdu, ktorú si splnil, bolo preskúmať, či bola dohoda o skončenípracovného pomeru uzatvorená platne, alebo nie. Pokiaľ žalobca v predmetnej veci subjektívne
nesúhlasí s posúdením a vyhodnotením dohody ako platnej, pre absenciu ním tvrdených dôvodov jej
neplatnosti, ide o jeho subjektívny pocit, ktorý však nemôže byť dostatočným základom pre zvrátenie

rozsudku, a to ani v prípade, ak tento subjektívny pocit bude založený na nepodložených tvrdeniach
o tom, že súd vykonané dôkazy hodnotil iba jednotlivo a jednostranne, tiež, že svedkyňa vedome
zavádzala a uvádzala nepravdivé tvrdenia. Súd sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal s dôkazmi a aj
so skutkovým stavom, ktoré riadne odôvodnil a obsiahlo spracoval s identifikovaním, ktoré rozhodné
skutočnosti a dôkazy považuje za rozhodujúce a ktoré nie. K spochybneniu výpovede svedkyne I.

odkazuje na bod 9/ odôvodnenia rozhodnutia (a zápisnicu z pojednávania zo dňa 23.06.2025) s tým,
že jej výpoveď je potrebné čítať v jej celom kontexte a nie izolovane po vetách, ako sa to pokúša
robiť a na svoju výhodu využiť žalobca. Výpoveď svedkyne ucelene opisuje celý priebeh uzatvárania
dohody. Svedkyňa v rámci výpovede popisuje, čo sa odohralo v úvode stretnutia, ako si žalobca mohol
nerušene zavolať, ako bol informovaný o vzniku škody, ako sa žalobca pýtal na to, čo sa stane, keď
dohodu nepodpíše. Svedkyňa teda popísala jednotlivé fázy stretnutia (a žalobcove správanie počas

nich). Následne na otázku jeho právneho zástupcu uviedla zhrnutie už povedaného. Týmto zhrňujúcim
konštatovaním len zosumarizovala predchádzajúcu výpoveď, v ktorej nemožno vidieť žiadnu účelovosť,
či nepravdivosť, ako tvrdí žalobca, ktorý si z nej vybral jednu izolovanú vetu, cit. „žalobca jednoducho
dohodu podpísal a ani nežiadal ďalší čas“, pričom svedkyňa počas výpovede opisovala jednotlivé
fázy stretnutia, o ktorých uviedla: „žalobca váhal, pokiaľ ide o podpísanie dohody o skončení prac.

pomeru, v žiadnom prípade na neho nebol vyvíjaný nátlak v tom smere, že ak nepodpíše dohodu,
bude zamestnávateľ skončenie prac. pomeru riešiť razantnejšie, napr. výpoveďou z dôvodu porušenia
prac. disciplíny. Žalobcovi bolo umožnené, aby sa poradil so svojou partnerkou, v tej chvíli všetci odišli
z miestnosti. Potom som sa vrátila do miestnosti už iba ja, žalobca sa pýtal, čo by sa dialo, ak k dohode
nepristúpi, vysvetlila som, že zamestnávateľ má za to, že ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny

a môže pristúpiť k jednostrannému skončeniu pracovného pomeru. Potom žalobca dohodu podpísal,
nechcel, aby tam bol uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru...“. Následne v sumarizujúcej
odpovedi na otázku zástupcu žalobcu uviedla, že: „Dôvodom pre jednostranné skončenie pracovného
pomeru by bola nedostatočná implementácia centrálnej smernice v oblasti nákupu. Nebola ani úvaha o
tom, že by bola daná možnosť žalobcovi premyslieť si vec ohľadne dohody, napr. do druhého dňa, takáto

potreba nevystala, nie je to bežným zvykom, prítomné osoby cestovali niektoré z väčšej vzdialenosti,
riadna debata prebehla a nebol k tomu dôvod. Žalobca jednoducho dohodu podpísal a ani nežiadal
ďalší čas.“ Žalovaný má za to, že uvedené tvrdenie sa týkalo finálnej fázy podpisovania dohody, pričom
svedkyňa vo svojej výpovedi riadne uviedla aj predchádzajúce okolnosti (váhanie, otázky, poradenie
sa doma, a pod.), a preto je jej výpoveď netrpí žiadnou tvrdenou vadou. Svedkyňa I. nikdy netvrdila,

že by žalovaný nepripúšťal možnosť skončiť pracovný pomer žalobcu jednostranne, práve naopak
svedkyňa v rámci svojej svedeckej výpovede sa vyjadrila k tomu, že možnosť jednostranného skončenia
bola alternatívna, no nie ako nátlakový krok z jeho strany. Pokiaľ žalobca poukazuje na nesúlad vo
výpovediach svedkýň, k tomu uvádza, že je prirodzené, ak si dvaja ľudia pamätajú/nepamätajú nejaký
detail rozdielne. To, že sa výpovede v nejakom detaile rozchádzajú ešte neznamená, že výpovede sú

nedôveryhodné, skôr to zachytáva autentickosť daných výpovedí. Z jeho pohľadu je pri výpovediach
svedkyne O. a I. dôležité práve to, že sa zhodli na tom, že žalobcovi boli vysvetlené príčiny a dôvody
vzniku škody a jeho zodpovednosti, že žalobcovi bol ponechaný priestor, aby si nerušene zatelefonoval
a vec premyslel, že na neho nikto nezvyšoval hlas, že mohol kedykoľvek odísť, že dohodu podpísal
a podobne, pričom obdobné závery vyvodil aj súd prvej inštancie. Má za to, že žalobca pri podpise

dohody, ako manažér nákupu (osoba, ktorej náplňou práce je uzatváranie zmlúv) si musel byť vedomý,
aké následky sa s jeho prejavom vôle spájajú. Žalobca sa v konaní neraz opiera o etiku a morálku, mal
by si byť preto vedomý, že dodržiavanie etiky a dobrých mravov zaväzuje tak v bežnom živote, ako
aj v súdnom konaní obe strany úkonov rovnako. K ďalším námietkam žalobcu uviedol, že sa v konaní
podrobne vyjadroval k tomu, prečo mu uvedenie informácie v podnikových novinách, ktoré podľa jeho

tvrdení mali ovplyvniť jeho postavenie, nemohlo spôsobiť škodu, nakoľko celý článok v novinách bol
článkom ďakovným a bol písaný v pozitívnom duchu. Žalobca svoje tvrdenia o tom, že mu malo uvedenie
predmetnej informácie uškodiť v konaní nijako naviac ani nepreukázal, vo vzťahu k čomu poukazuje na
bod 37/ odôvodnenia napádaného rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie zhrnul podstatný obsah
podnikových novín a následne v bode 41/ odôvodnenie napádaného rozhodnutia otázku tvrdeného

zásahu aj v neprospech žalobcu vyhodnotil.

7. Žalobca v replike na písomné vyjadrenie žalovaného k odvolaniu prostredníctvom svojho právneho
zástupcu uvádza, že sa s jeho názormi nestotožňuje. V plnom rozsahu zotrváva na skutkových ajprávnych tvrdeniach uvedených v podanom odvolaní, ktoré považuje za dôvodné. Tvrdenia žalovaného
uvedené vo vyjadrení k odvolaniu nezodpovedajú skutočnému stavu veci a sú v rozpore s vykonaným
dokazovaním. Nepopiera, že pracovný pomer, ktorého skončenie je predmetom posudzovania v tomto

konaní, bol formálne skončený dohodou, nie výpoveďou. Po celý čas tohto konania však dôsledne
poukazuje na to, že k uzatvoreniu predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru došlo v dôsledku
neprimeraného a sústavného nátlaku zo strany žalovaného, ktorý ho viackrát upozorňoval na možnosť
jednostranného skončenia pracovného pomeru. V dôsledku týchto okolností dohodu podpísal pod
vplyvom psychického nátlaku, a nie na základe slobodného a vážneho prejavu vôle. Dôrazne odmieta

tvrdenia žalovaného, podľa ktorých mal účelovo vyťahovať len jednotlivé časti výpovede svedkyne a
tieto následne zámerne interpretovať vo svoj prospech. Takéto tvrdenie považuje za nepravdivé a
zavádzajúce. Je potrebné zdôrazniť, že všetky vypočuté svedkyne mali možnosť sa spontánne a bez
obmedzenia vyjadriť k podstatným skutočnostiam súvisiacich s okolnosťami podpisu dohody. Súd prvej
inštancie navyše kládol doplňujúce otázky, čím bol zabezpečený objektívny a úplný priebeh výsluchu.
Z výpovede svedkyne I. je pritom zrejmé, že jej tvrdenia neboli konzistentné. Spočiatku totiž uviedla v

rámci svojej spontánnej výpovede, že v súvislosti s možnosťou jednostranného skončenia pracovného
pomeru nebol vyvíjaný žiadny nátlak, avšak na následnú otázku súdu priznala, že takáto možnosť bola
predsa len spomenutá. Podľa názoru žalobcu, žalovaný opisuje priebeh udalostí odlišne od toho, ako
sa v skutočnosti odohrali, najmä pokiaľ ide o jeho prístup k nemu a o okolnosti ovplyvňujúce jeho
možnosť slobodne sa rozhodnúť. Opätovne replikuje, že svedkyňa I. na neho vyvíjala nátlak neustálou

a nástojčivou komunikáciou, pričom mu opakovala hrozby negatívnych následkov v prípade, ak dohodu
nepodpíše. Je preto celkom zrejmé, že primárnym cieľom jej konania bolo dosiahnuť podpis dohody
o skončení pracovného pomeru, a to za každých okolností a so všetkými výhodami, ktoré z nej pre
zamestnávateľa na strane žalovaného vyplynuli. Zdôraznil, že priebeh udalostí rozhodne nebol tak
pokojný a bezproblémový, ako sa to snažila svedkyňa I. vo svojej výpovedi vykresliť, že žalovaný mal

vopred pripravený postup smerujúci k jeho prinúteniu podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru,
pričom tento postup bol zjavne koordinovaný aj so svedkami. Takéto konanie vykazuje znaky účelovo
zinscenovaného a nátlakového postupu, ktorého cieľom bolo u neho vyvolať dojem nevyhnutnosti
podpisu dohody a eliminovať akýkoľvek priestor na jeho slobodné rozhodnutie. Žalobca nebol na takúto
situáciu pripravený, pretože po celý čas spolupracoval s interným vyšetrovacím tímom spoločnosti,

poskytoval potrebnú súčinnosť a informácie, a to v dobrej viere, že cieľom je objektívne objasnenie
skutkového stavu. Nikdy nemal vedomosť o tom, že by mohol byť považovaný za osobu nesúcu
akúkoľvek zodpovednosť za vzniknutú škodu žalovanému. Nie je pravdou, že mu bol umožnený
nerušený telefonát. Bol mu poskytnutý len krátky čas na telefonovanie, pričom už počas jeho hovoru
sa vrátila svedkyňa I. a preto nemal možnosť telefonát pokojne dokončiť. Nemožno hovoriť ani o tom, že

by mal akýkoľvek reálny priestor na pokojné premyslenie svojho postupu v danej situácii. Za absolútne
neprijateľné považuje tvrdenie žalovaného o jeho údajnom špekulatívnom konaní. Takéto tvrdenie je
v priamom rozpore s jeho dlhoročným pôsobením u žalovaného a s charakterom jeho pracovného
správania a nasadenia pre spoločnosť.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore (žalobca), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie v odvolaním dotknutej časti vydané
podľa § 359 CSP, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho
konania.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej - zamietajúcej časti (výrok
II.), ako aj v súvisiacej časti o trovách konania (výrok III.) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdiť. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcej časti - vo výroku I., ktorým bolo konanie o
náhradu mzdy za obdobie od 05.10.2023 do 23.11.2023 a o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo

výške 2-násobku priemernej mesačnej mzdy v dôsledku späťvzatia žaloby zastavené nepreskúmaval,
keďže táto suspenzívnym účinkom odvolania dotknutá nebola. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné
zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný
záujem.

10. Žalobca sa podanou žalobou domáhal neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru zo
dňa 05.10.2023 z dôvodu absencie slobody vôle na jeho strane k jej uzatvoreniu (podpísaniu),
tvrdiac, že k tomu došlo pod nátlakom a hrozbou skončenia s ním pracovného pomeru zo stranyžalovaného pre porušenie pracovnej disciplíny, záznamom vo výstupných dokumentoch o dôvode
skončenia pracovného pomeru, tiež požiadavky zaplatenia podielu na škode, ktorá bola u žalovaného
zistená a to v rozsahu väčšom, ako bola formulovaná k náhrade v prípade dohody, pričom zároveň

odmietal na svojej strane také konanie, ktoré by bolo spôsobilé k záveru o tom, že sa dopustil
porušenia pracovnej disciplíny zanedbaním svojich pracovných povinností, ktoré vyplývajú z úloh
manažérskeho zamestnanca (vedúceho nákupu ktorú funkciu zastával), v konkrétnosti pri dodržiavaní
postupu z príslušnej smernice P 90.1 a prislúchajúceho Manuálu, tak, ako to žalovaný uvádzal
vo vzťahu k okolnostiam vzniknutej mu škody. Zároveň spochybňoval platnosť dohody o skončení

pracovného pomeru aj pre neuvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru v dohode, ktorá ako tvrdí
naviac nebola podpísaná v súlade so spôsobom konania uvedeným v obchodnom registri, neprebehlo
ani škodové konanie, žalovaný neprerokoval okamžité skončenie pracovného pomeru s odborovými
organizáciami pôsobiacimi u žalovaného. Uplatňoval tiež nárok na náhradu mzdy od 05.10.2023 až do
právoplatného skončenia súdneho konania v spojitosti s neplatným skončením pracovného pomeru,
ako aj v konečnom dôsledku satisfakciu podľa § 13 Občianskeho zákonníka tvrdiac zásah do jeho

osobnostných práv (§ 11 OZ), ku ktorému podľa jeho tvrdenia malo dôjsť nepravdivými a neobjektívnymi
informáciami zverejnenými v podnikových novinách žalovaného, v konkrétnosti požadujúc zverejnenie
ospravedlnenia žalobcovi prostredníctvom podnikových novín žalovaného a hromadnej e-mailovej
korešpondencie v sídle žalovaného.

11. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím výrokom I. konanie v časti o náhradu mzdy za
obdobie od 05.10.2023 do 23.11.2023 a v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
2-násobku priemernej mesačnej mzdy zastavil, výrokom II. žalobu v zostávajúcej časti zamietol pre
absenciu zistenia takých skutočností, ktoré by boli spôsobilé k záveru o nedostatku slobody a vážnosti
vôle žalobcu pri podpisovaní dohody o skončení pracovného pomeru (§§ 34, 37 OZ), s následkom

záveru o platnom skončení pracovného pomeru žalobcu u žalovaného na základe tejto dohody (§ 60
ods. 1,2 OZ), v dôsledku čoho posúdil, že nevznikol na strane žalobcu ani nárok na náhradu mzdy
v spojení s neplatným skončením pracovného pomeru, zároveň dospejúc k záveru, že skutočnosti
tvrdené žalobcom nie sú spôsobilé k záveru o takom neoprávnenom zásahu do osobnostných práv
žalobcu, ktorý by odôvodňoval priznanie mu ním požadovanej satisfakcie vo forme ospravedlnenia (§

11, 13 OZ) a v konečnom dôsledku o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol výrokom III. tak,
že žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % (§ 255 ods. 1 CSP).

12. Žalobca v odvolaní uvádza, že uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 pod
písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje

rozhodnutie), posúdiac obsah odvolania za tvrdenia o vadách odôvodnenia rozhodnutia tiež dôvody
odvolania uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, príp. d/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces/
existencia inej vady), smerujúc svoje odvolanie voči zamietajúcej časti rozhodnutia (výrok II.) a v
súvislosti s ním voči výroku o trovách konania (výrok III.). Ťažisko jeho námietok spočíva na tvrdeniach
o nesprávnom právnom posúdení (ne)platnosti dohody o skončení pracovného pomeru pre nesprávne

vyhodnotenie vykonaných dôkazov vypovedajúcich o okolnostiach, ktoré jej podpisu predchádzali,
pri nezohľadnení a neskúmaní podľa jeho názoru ťažiskovej problematiky týkajúcej sa absencie na
jeho strane takého konania, ktoré by bolo spôsobilé k záveru o porušení pracovnej disciplíny na jeho
strane, odôvodňujúceho hrozbu zo strany žalovaného skončiť s ním jednostranne pracovný pomer pre
porušenie pracovnej disciplíny. Trvá na požiadavke náhrady mzdy, ako aj na satisfakcii v súvislosti

so zásahom do jeho osobnostných práv, spochybňujúc názor súdu, že k nemu žalobcom popísaným
spôsobom nedošlo.

13. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných

podmienok, pričom existenciu takejto vady nezistil a odvolateľ ju v konkrétnosti ani netvrdil.

14. Následne odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti
vo svetle relevantných vecných odvolacích námietok produkovaných odvolateľom, teda možného
naplnenia uplatňovaných odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP

(nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých je založené rozhodnutie).

15. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je
spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazovpodľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí

zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

16. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP)
je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne

mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne
interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

17. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu nepovažoval

odvolací súd za dôvodné. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie
sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené dôkazy v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP a zo
správne zistených skutočností vyvodil tiež správne právne závery tak o platnosti dohody o skončení
pracovného pomeru uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 05.10.2023 s následkom tiež absencie

vzniku nároku na priznanie náhrady mzdy žalobcovi, ako aj absencie zákonných predpokladov
opodstatňujúcich priznanie mu požadovanej satisfakcie podľa § 13 OZ, na ktorých založil svoje
rozhodnutie. Výsledkomvykonanéhodokazovaniajezodpovedajúci skutkovýaprávnyzáversúduprvej
inštancie,sktorýmsaodvolacísúdplneidentifikuje,spočívajúcivtom,žeskončeniepracovnéhopomeru
dohodou zo dňa 05.10.2023 podľa § 60 ods. 1 a 2 Zákonníka práce je platné, keďže v prejedávanej veci

neboli preukázané (z dokazovania nevyplynuli) také skutočnosti, ktoré by indikovali k odlišnému záveru,
a to ani vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu o nedostatku slobody a vážnosti vôle pri jej uzatváraní (§ 34 a §
37 OZ), dôsledky ktorého posúdenia majú za následok tiež správny právny názor súdu prvej inštancie,
že žalobcovi tak ani nemohol vzniknúť nárok na náhradu mzdy v spojitosti s ním tvrdeným, avšak
nepreukázaným neplatným skončením pracovného pomeru. Rovnako za správny považuje odvolací súd

záver súdu prvej inštancie o absencii takého neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu
ním konkretizovanými informáciami uverejnenými v podnikových novinách žalovaného, ktorý by bol
spôsobilý k záveru o dôvodnosti priznania mu požadovanej satisfakcie (§§ 11, 13 OZ), ktoré závery
kumulatívne nemohli indikovať k inému, ako zamietajúce rozhodnutiu súdu prvej inštancie (nad rámec
nárokov, vo vzťahu ku ktorým bolo konanie v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby zastavené).

Rovnako správnym je tiež rozhodnutie súdu v časti o trovách konania, keď na ťarchu neúspešného
žalobcu v spojitosti s tým, že procesne tiež žalobca zavinil zastavenie konania o zostávajúcej časti
žaloby, konštatoval súd opodstatnenosť priznania žalovanému voči žalobcovi plného nárok na náhradu
trov konania (§ 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich
skutočností týkajúcich sa vyššie identifikovaných ťažiskových otázok postupoval v súlade so zákonom,

rozhodol o nich poukazom na všetky relevantné skutočnosti, s následkom nespôsobilosti odvolania
k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, dospejúc
k záveru o jeho vecnej správnosti. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné

právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa odvolací súd s odôvodnením napadnutého
rozsudku stotožňuje, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2
CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou zákonných
ustanovení jednotlivých právnych predpisov. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní
pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci

prezentované súdom prvej inštancie.

18. Nad rámec uvedeného odvolací súd vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu považuje za
potrebné ešte uviesť nasledovné:19. Z vykonaného dokazovania v tejto veci vyplýva, že pracovný pomer medzi stranami sporu bol
založený pracovnou zmluvou zo dňa 24.06.2003, s dohodnutým dňom nástupu do práce 01.08.2003,

pričom pred skončením pracovného pomeru pracoval v pozícii manažéra nákupu.

20. Dňa 05.10.2023 strany sporu podpísali dohodu o skončení pracovného pomeru s uvedením
jeho skončenia dňom 05.10.2023. Dôvod skončenia pracovného pomeru nie je v dohode uvedený,
na príslušnom mieste je perom urobená vlnovka (žalovaný tvrdí, že ju tam urobil žalobca, ktorý to

nepoprel). Z obsahu dohody vyplýva, že jej súčasťou bolo tiež uznanie nároku na náhradu škody
voči zamestnávateľovi vo výške 6.558,86 eur žalobcom. Za zamestnávateľa dohodu podpísali
konateľ žalovaného H. M. I. a N. C. O. (právnička spoločnosti, ktorej obaja konatelia spoločnosti dňa
11.01.2023 udelili plnú moc na zastupovanie spoločnosti žalovaného v pracovnoprávnych vzťahoch
so zamestnancami, ktorá ju výslovne oprávňuje spolu s jedným konateľom robiť právne úkony v zmysle
Zákonníka práce). V texte dohody je tiež uvedené, že táto vyjadruje slobodnú a vážnu vôľu zmluvných

strán bez akýchkoľvek omylov, že táto nebola uzavretá ani v tiesni, ani za nápadne nevýhodných
podmienok, na znak čoho dohodu zmluvné strany vlastnoručne podpísali. Žalobca nespochybňuje, že
dohodu ako druhá zmluvná strana (zamestnanec) vlastnoručne podpísal. Zo spisu tiež vyplýva a medzi
stranami ani sporným nie je, že po uzatvorení dohody a to dňa 21.11.2023 žalobca písomne oznámil
žalovanému, že nepovažuje skončenie pracovného pomeru dohodou za platné a žiadal ho, aby ho ďalej

zamestnával. Tvrdí, že dohodu podpísal v strachu a pod nátlakom zo skončenia s ním pracovného
pomeru zo strany žalovaného pre porušenie pracovnej disciplíny, pričom on žiadnu škodu nespôsobil,
obával sa však negatívneho záznamu v prepúšťacích dokladoch pre taký prípad.

21. Pokiaľ ide o okolnosti, ktoré predchádzali a tiež ktoré sprevádzali uzatvorenie uvedenej dohody,

z dokazovania vyplynulo, že u žalovaného bol v období, ktoré predchádzalo dohode, zistený vznik
škody vo výške 823.497,- eur v dôsledku podvodného konania zamestnanca E. I., ktorý v období od
05.06.2013 do 22.03.2023 pôsobil u žalovaného ako referent účtovníctva na ekonomickom úseku,
ktorý mal vyhotovovať a do účtovného systému vkladať nepravé faktúry bez existujúcich objednávok
od dodávateľov, pričom na týchto dokladoch úmyselne mal uvádzať svoje vlastné číslo bankového účtu,

za ktoré konanie bol trestne stíhaný. U žalobcu prebehlo šetrenie vo vzťahu k tejto škode (žalobca
nerozporoval, že o týchto skutočnostiach vedel), na základe ktorého žalovaný dospejúc k názoru, že na
jej vzniku (okrem priameho škodcu) participovala tiež nedbanlivosť pri plnení si pracovných povinností
ďalších štyroch osôb (E. O. ako riaditeľky závodu, C. O. ako manažérky ekonomického oddelenia,
účtovníka E. a žalobcu ako manažéra nákupu), ktorí boli jednotlivo dňa 05.10.2023 za účasti právničky

spoločnosti Continental Slovensko pani I. a personálnej pracovníčky N. O. informovaní o tom, že
zamestnávateľ mieni/má úmysel s nimi skončiť pracovný pomer na základe jeho názoru o zanedbaní ich
pracovných povinností v súvislosti so vznikom uvedenej škody/jej výšky s tým, že majú možnosť zvoliť
si ako spôsob skončenia pracovného pomeru tiež žalobcovi predloženú dohodu o skončení pracovného
pomeru daným dňom, súčasťou ktorej bolo uznanie nároku žalovaného nahradiť mu škodu vo výške

2-násobku jeho priemerného mesačného zárobku, alternatívne bol zvažovaný žalovaným aj variant
jednostranného skončenia pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny, o čom bol aj žalobca
v danom čase a mieste informovaný. Žalobca zvažoval možnosti, nakoniec si zvolil dohodu a túto aj
podpísal v prítomnosti minimálne právničky spoločnosti Continental Slovensko, pani I..

22. Svedkyne I. aj N. O. vo svojich výpovediach v princípe zhodne k okolnostiam bezprostredne pred
a pri podpise dohody žalobcom uvádzali, že žalobca po tom, ako ho N. O. priviedla v daný deň
do zasadačky, v ktorej okrem pani I. boli prítomní aj ďalší ľudia zo spoločnosti, a to K. L. a J. G.,
bol detailne oboznámený s dôvodmi, pre ktoré mienil žalovaný ukončiť pracovný pomer so žalobcom
(primárne dohodou), v čom videl v jeho prípade zanedbanie plnenia si jeho pracovných povinností,

tomuto bol poskytnutý určitý časový priestor na rozhodnutie, v rámci ktorého telefonicky kontaktoval
svoju partnerku, za ktorým účelom mu bol vytvorený aj zabezpečený súkromný priestor (prítomné
osoby opustili zasadačku) a následne sa do zasadačky vrátila minimálne pani I., v ktorej prítomnosti
žalobca dohodu podpísal po tom, ako to zvažoval, pričom podľa ich zhodných výpovedí nebol na neho
predtým vyvíjaný žiadny verbálny, ani iný nátlak, on sám nežiadal, aby bol v dohode uvedený dôvod

skončenia pracovného pomeru (naopak miesto k tomu určené sám opatril vlnovkami), s touto nevyslovil
vo finále nesúhlas, riešil len splatnosť škody, ktorú podľa dohody mal uhradiť (či jednorazovo, alebo
v splátkach). Nebolo tiež sporné, že v prípade neukončenia pracovného pomeru dohodou žalovanýmienil od dotknutých osôb požadovať náhradu škody vo výške štyroch platov od každého z nich, o čom
bol žalobca tiež informovaný.

23. Vyššie uvedený postup pri uzatváraní dohôd o skončení pracovného pomeru v súvislosti so
vzniknutou škodou (týkajúci sa vyššie identifikovaných štyroch pracovníkov) v princípe vyplynul aj
z výpovede svedkyne C. O., manažérky ekonomického oddelenia, ktorá rovnako za identických
podmienok a dôvodov skončila pracovný pomer u žalovaného dohodou, uvádzajúc pred súdom, že
zvážila reálne možnosti, bola si v určitej miere vedomá svojej zodpovednosti, a preto so žalovaným

navrhovaným riešením súhlasila a dohodu nenapádala.

24. Podľa § 60 ods. 1 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ so zamestnancom dohodnú na skončení
pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.

25. Podľa § 60 ods. 2 Zákonníka práce, dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a

zamestnanecuzatvárajúpísomne.Vdohodemusiabyťuvedenédôvodyskončeniapracovnéhopomeru,
ak to zamestnanec požaduje, alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v §
63 ods. 1 písm. a/ - c/ Zákonníka práce.

26. Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na

tieto právne vzťahy Občiansky zákonník.

27. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

28. Podľa ust. § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je právne relevantný prejav vôle, ktorý
smeruje k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, ktoré právne predpisy s týmto prejavom
vôle spájajú. Znaky charakterizujúcimi právny úkon v zmysle pracovnoprávnych vzťahov je existencia
vôle a existencia právnymi predpismi ustanovených právnych následkov prejavu vôle. Pokiaľ súd
prvej inštancie podrobil dohodu o rozviazaní pracovného pomeru skúmaním v zmysle ustanovení

Občianskeho zákonníka § 37, postupoval správne.

29. Tak ako správne v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza súd prvej inštancie, dohoda o skončení
pracovného pomeru je najjednoduchší spôsob skončenia pracovného pomeru, keď sa pracovný
pomer skončí v deň, ktorý si účastníci pracovného pomeru v nej dohodli. Keďže, vychádzajúc z jej

podstaty, takto so skončením pracovného pomeru súhlasia obaja účastníci pracovného pomeru,
nie je potrebné, aby zákon príliš rigorózne upravoval podmienky uzatvorenia dohody o skončení
pracovného pomeru. Preto judikatúra radí medzi podstatné obsahové náležitosti dohody o skončení
pracovného pomeru minimálne vzájomný súhlasný prejav vôle účastníkov skončiť pracovný pomer
a určenie dňa, kedy pracovný pomer zaniká (R 27/1960). V prípade absencie týchto podstatných

obsahových náležitostí by účastníci právneho úkonu nedohodli skončenie pracovného pomeru. Deň
skončenia pracovného pomeru môže byť v dohode o skončení pracovného pomeru vyjadrený rôznym
spôsobom nevyvolávajúcim pochybnosti, najčastejšie kalendárnym dňom, ale aj určením určitej právnej
udalosti, ktorá má nastať, napríklad dobou skončenia práceneschopnosti zamestnanca (R 5/1974).
Okrem spomínaných podstatných obsahových náležitostí môže dohoda o skončení pracovného pomeru

obsahovať čokoľvek, na čom sa účastníci pracovného pomeru dohodnú a čo je pre nich dôležité (napr.
výšku odchodného, preplatenie nevyčerpanej dovolenky a pod.). Zákonník práce nevyžaduje žiadne
konkrétne dôvody pre skončenie pracovného pomeru dohodou, preto účastníci nemusia dôvody svojho
konania v dohode konkretizovať tak, ako vo výpovedi pracovného pomeru podľa § 61 Zákonníka práce.
Výnimkou je situácia, keď sa pracovný pomer končí dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1

písm. a/ až c/ Zákonníka práce, ktorá požiadavka je odôvodnená aplikačnou praxou, keďže v súvislosti
s ňou z takýchto dôvodov sa vyskytujú najčastejšie spory o neplatné skončenie pracovného pomeru.
Neuvedeniedôvoduskončeniapracovnéhopomeruvdohodenemávplyvnaplatnosťdohodyoskončení
pracovného pomeru (III. ÚS 138/2025).

30. Platnosť takejto dohody však je (tak ako každého právneho úkonu) podmienená tým, že netrpí
vadami vôle, čo znamená, že musí byť urobená slobodne a vážne. Súd prvej inštancie správne
konštatuje, že o právny úkon slobodný nejde v prípade priameho fyzického donútenia, pri ktorom je vôľa
konajúceho nahradená vôľou donucujúceho subjektu a neslobodný je tiež právny úkon, pri ktorom vôľuprejavujúci subjekt konal pod vplyvom bezprávnej vyhrážky. Žalobca svoje tvrdenie o neplatnosti dohody
zakladá práve na tvrdení o neslobode jeho vôle pri jej podpise z dôvodu, že k tomu došlo pod vplyvom
bezprávnej vyhrážky zo strany žalovaného spočívajúcej v tom, že pre prípad neakceptovania tohto

spôsobu skončenia pracovného pomeru by tu bola možnosť jeho skončenia pre porušenie/zanedbanie
plnenia pracovných povinností žalobcom v súvislosti so vznikom škody u žalovaného.

31. Slobodou vôle sa rozumie neexistencia pôsobenia vonkajších rušivých vplyvov, ktoré konajúcu
osobu zbavujú voľnosti rozhodnúť sa, či určitý prejav vôle vykoná, alebo túto voľnosť neprimerane

obmedzujú. Nedostatkom slobody vôle však nebude postihnutý úkon, ktorý niekto urobil v tiesni, ktorá
nedosahuje intenzitu nápadne nevýhodných podmienok. Za nedostatok slobody vôle sa považuje iba
konaniepodnedovolenýmnátlakomzostranydruhéhoúčastníka,alebotretejosoby.Teóriaobčianskeho
práva rozoznáva dva druhy nátlaku, a to priame fyzické donútenie a bezprávnu vyhrážku. Bezprávna
vyhrážka je psychickým donútením, a aby spôsobila neplatnosť právneho úkonu, musí byť protiprávna
(bezprávna) a musí sa ňou vynucovať niečo, čo sa ňou nesmie vynucovať a musí byť príčinou toho, že

bol právny úkon urobený. Vyhrážka musí byť adresovaná tomu, koho právny úkon sa vynucuje.

32. Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce
existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. Aj keď posudzovanie vážnosti vôle nespôsobuje v
praxiosobitnéťažkosti,trebazdôrazniť,žeadresátnevážnehoprávnehoúkonusamusí-aknemoholani

predpokladať nedostatok vážnosti právneho úkonu - chrániť pred dôsledkami toho, že takému prejavu
vôle pripisoval dôsledky, ktoré sa inak spájajú s platným právnym úkonom. Vo vzťahu k nemu je teda
právny úkon v celom rozsahu platný. Ak právny úkon nebol urobený slobodne a vážne, tiež určite
a zrozumiteľne, je neplatný.

33. Vyhodnotiac všetky okolnosti, za ktorých došlo k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru,
tvrdenia žalobcu, že dôvodom neslobody jeho vôle s následkom neplatnosti dohody o rozviazaní
pracovného pomeru bola existencia bezprávnej vyhrážky zo strany žalovaného voči nemu, pod vplyvom
ktorej z nedostatku slobody vôle predloženú mu dohodu o skončení pracovného pomeru podpísal,
ani podľa názoru odvolacieho súdu nie sú spôsobilé opodstatnene k záveru o neplatnosti tejto

dohody pre vadu slobody vôle. Najvyššia súdna autorita (NS SR) sa interpretáciou pojmu bezprávna
vyhrážka v kontexte možnej neslobody vôle opakovane zaoberal, príkladmo v rozhodnutiach pod sp. zn.
4Cdo/306/2009, 3Cdo/58/2012 tiež 4Cdo/161/2021 a ďalších (na ktoré správne poukazuje vo svojom
rozhodnutí tiež súd prvej inštancie) vysloviac názor, že v prípade bezprávnej vyhrážky ide o taký
nedostatok slobody vôle, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka

(prípadne tretej osoby), ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Bezprávna vyhrážka je okolnosť
takého druhu a intenzity, ktorá pôsobí na konajúceho tak, že pod jej vplyvom sú v ňom vyvolané
obavy alebo strach, ktoré ho následne vedú k urobeniu právneho úkonu, ktorý by inak neurobil. Medzi
bezprávnou vyhrážkou a urobením právneho úkonu musí byť vzťah príčiny a následku. Vyhrážka musí
byť bezprávna (právom nepodložená), teda ak ňou je vynucované niečo, čo ňou nesmie byť vynucované.

O bezprávnej vyhrážke, či donútenie sa tak nejedná v prípade, ak niekto druhému hrozí niečím, čo
má právo urobiť, ako tomu bolo v okolnostiach tejto veci, keď žalovaný informoval žalobcu, predložiac
mu návrh na skončenie pracovného pomeru dohodou, že má úmysel s ním rozviazať pracovný pomer,
keďže zastáva názor (ako výsledok šetrenia o vzniknutej mu škode), že na výške vzniknutej mu škody
z hľadiska časového obdobia, ktoré umožnilo jej navyšovanie, participovala aj nedbanlivosť žalobcu

pri plnení si pracovných povinností ako manažéra nákupu, a to aj prostredníctvom uplatnenia si práva
tento skončiť jednostranne pre porušenie pracovnej disciplíny žalobcom. Správne súd prvej inštancie
vovzťahuktaktovyvodenémuzáveruvkonkrétnostiachtejtovecipodporneodkazujetiežnarozhodnutie
NS ČR sp. zn. 21 Cdo 1332/2001, vychádzajúc z ktorého „...Nejde o bezprávnu vyhrážku ani o zneužitie
výkonu práva na ujmu zamestnanca, ak zamestnávateľ svoj návrh na rozviazanie pracovného pomeru

dohodou odôvodnil tým, že podľa jeho názoru existujú dôvody, pre ktoré by sa so zamestnancom mohol
pracovný pomer skončiť“, tiež rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 306/2009, ktorého závery odobril
tiež ÚS SR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 281/2011, vychádzajúc z ktorého „Nejde o nedovolený nátlak
zo strany zamestnávateľa, ani o zneužitie výkonu práva na ujmu zamestnanca (§ 13 ods. 5 ZP), ak
zamestnávateľ po oznámení rozhodnutia o zmene organizačnej štruktúry prijatej k tomu príslušným

orgánom dá zamestnancovi na výber, či naďalej zotrvá v pracovnom pomere a prijme inú, pre neho
vhodnú prácu, alebo s ním bude pracovný pomer skončený výpoveďou z organizačných dôvodov alebo
dohodou z tých istých dôvodov. Zamestnanec môže síce subjektívne pociťovať sled týchto krokov ako
určitý nátlak a môže to u neho vyvolávať stres, bez ďalšieho však nejde o taký objektívne existujúcistav, ktorý by vylučoval slobodu vôle dotknutého zamestnanca. O bezprávnu vyhrážku nejde ani vtedy,
ak zamestnávateľ pred uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru (pred podaním žiadosti o
uzatvorenie takejto dohody) upozorní zamestnanca, že inak mu bude daná výpoveď, ktorej písomné

znenie má už pripravené“, ktoré závery sú plne aplikovateľné aj na okolnosti tejto veci a od ktorých ani
odvolací súd nemá v tomto prípade racionálny dôvod sa odchýliť.

34. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie v tejto veci nesporne vyplýva, že v čase, kedy mu
za prítomnosti ďalších ľudí zo spoločnosti (K. L., J. G., C. O. a H. I.), t.j. dňa 05.10.2023 bol predložený

návrh na rozviazanie pracovného pomeru dohodou, žalobca už niekoľko mesiacov mal vedomosť
o vzniku škody žalovanému, ako aj o tom, že táto skutočnosť bola vyšetrovaná korporátnou komisiou,
ktorá tiež s ním viedla pohovor. V deň predloženia mu dohody o skončení pracovného pomeru bolo tiež
žalobcovi jasne vysvetlené, že zamestnávateľ má záujem ukončiť pracovný pomer s ním z dôvodu, že
zastáva názor o porušení/zanedbaní pracovných povinnosti zo strany žalobcu, ktoré podľa neho prispelo
k vzniku a rozsahu škody na strane žalovaného, pričom mu boli komunikované dva spôsoby takéhoto

skončenia, ktoré mieni žalovaný využiť, keď jednou z týchto možností bolo tiež využitie práva žalovaného
skončiť pracovný pomer so žalobcom dohodou, a druhou jednostrannou výpoveďou. Svedkyne I. a N.
O. v tomto smere vypovedali zhodne a samotný žalobca ani nerozporuje, že bol o týchto možnostiach
informovaný pred podpisom dohody, keďže práve v tom vzhliada dôvod pre názor o existencii bezprávnej
vyhrážky v podobe hrozby skončenia s ním pracovného pomeru výpoveďou. Významným tiež je, že

žalobca nebol jediný, ktorý sa v takejto situácii po došetrení vzniku a rozsahu škody u žalovaného ocitol,
identický postup bol zvolený voči ďalším trom zamestnancom, pričom sumárne všetci štyria zastávali
u žalovaného významné pracovné pozície. Svedkyňa N. O. potvrdila, že dohody o skončení pracovného
pomeruvočinim(tedaajvočizostávajúcimtrom)bolipripravenéaformulovanéajsnárokom(tedaajjeho
uznaním) na náhradu škody vo výške dvojnásobku priemerného platu, pričom pre prípad výpovede bol

zamestnávateľ pripravený uplatňovať náhradu škody voči každému z nich vo výške štyroch priemerných
platov. Žiadnemu zamestnávateľovi nemožno v takýchto okolnostiach (teda ani žalovanému) uprieť
právo vyhodnotiť vzniknutú situáciu týkajúcu sa vzniku pomerne významnej škody a všetky podľa
neho na nej participujúce relevantné okolnosti a pre prípad zistenia, že na jej vzniku participovalo podľa
jeho názoru aj porušenie/zanedbanie pracovnej disciplíny toho-ktorého zamestnanca (v tomto prípade

podľa názoru žalovaného aj žalobcu), právo vyvodiť z neho primerané pracovnoprávne dôsledky, o.i.
aj kroky smerujúce k ukončeniu pracovného pomeru s ním. Takéto hodnotenie predstavuje legitímny
výkon právomocí zamestnávateľa a nie je úlohou súdu v tomto konaní vzhľadom na jeho predmet
preskúmavať vecnú správnosť/opodstatnenosť takejto úvahy žalovaného. Opodstatnenosť takéhoto
názoru by prichádzalo do úvahy posudzovať výlučne v spore, ktorý by bol vyvolaný nespokojnosťou

žalobcu v prípade, ak by mu bola žalovaným udelená výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny, ktorú
možnosť eliminoval samotný žalobca tým, že uzatvoril so žalovaným dohodu. Je tiež nesporné, že strany
v deň, kedy bola predložená žalobcovi dohoda o skončení pracovného pomeru tiež z hľadiska spôsobu,
akým by k tomu mohlo prísť a zároveň dôvodoch, pre ktoré by k tomu malo prísť, rokovali. Žalobca tak
nebol postavený pred jedinú možnosť skončenia pracovného pomeru.

35. O nátlaku s dôsledkami požadovanými žalobcom nemožno hovoriť ani v súvislosti s tvrdeným
časovým stresom žalobcu. Za primeraný čas na zváženie uzatvorenia dohody o skončení pracovného
pomeru sa dá považovať aj časový priestor vytvorený v rámci dotknutého rokovania. Z dokazovania
totiž vyplýva, že žalobca nebol nútený dohodu podpísať ihneď, v danom momente jej predloženia, mal

možnosť sa oboznámiť s jej obsahom, komunikovať telefonicky o nej so svojou partnerkou, teda mal
reálnu možnosť voľby medzi skončením pracovného pomeru uzatvorením predloženej dohody, alebo
mohol vyčkať, či žalovaný z dôvodov, ktoré mu boli komunikované, reálne pristúpi k jednostrannému
skončeniu pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca sám uvádza, že jeho voľba
bola dôsledkom zváženia dôsledkov, a to nielen rozdielneho rozsahu uplatňovanej náhrady škody

pri tom-ktorom komunikovanom spôsobe skončenia pracovného pomeru, ale aj uvádzania dôvodu
takéhoto skončenia vo výstupných dokladoch, keď dokonca on sám v dohode zavlnovkoval miesto
v dohode určené na uvedenie dôvodu jej uzatvorenia. Z dokazovania nevyplynulo, že by v priebehu
procesu zvažovania a podpisovania dohody o skončení pracovného pomeru ktokoľvek z prítomných
pracovníkov žalovaného na neho zvyšoval hlas, bránil mu fyzicky či verbálne opustiť miestnosť, ak

dohodu nepodpíše. Jej podpísanie tak jednoznačne bolo výsledkom jeho slobodnej voľby spôsobu
skončenia pracovného pomeru, keďže mu bolo zrejmé, že žalovaný z dôvodov ním komunikovaných
nemá záujem na pokračovaní pracovnoprávneho vzťahu s ním.36. K odlišným záverom nie je spôsobilé ani spochybňovanie dôveryhodnosti výpovede svedkyne I.
vo vzťahu k jej tvrdeniam, že žalobca sa nevymedzil proti podpisu dohody, túto jednoducho podpísal,
nežiadal ďalší čas, čo podľa žalobcu nezodpovedá realite, tak odvolací súd uvádza, že jej obsah

v ťažiskových skutočnostiach korešponduje s výpoveďou svedkyne N. O., ktorá ako personalistka bola
dotknutémuprocesuprítomná,ktorévýpovedesúdprvejinštanciesprávnehodnotil(ajpokiaľideoďalšiu
námietku o rozpore v nich o tom, či boli už priamo pri jej podpise po návrate do zasadačky prítomné
obe) v širšom kontexte celého procesu a priebehu uzatvárania dohody o skončení pracovného pomeru.
Obe svedkyne podrobne opísali jednotlivé fázy rokovania, a to od úvodu stretnutia, počas ktorého bol

žalobca oboznámený s dôvodmi stretnutia, ako aj obsahom dohody a alternatívach riešenia skončenia
pracovného pomeru, po následnú možnosť si z jeho strany o možnostiach nerušene zatelefonovať, až
po výsledok v podobe podpísania dohody žalobcom. To, že žalobca pred podpisom váhal, zvažoval
uzavretie dohody, svedkyne nerozporujú, zároveň však zhodne tvrdia absenciu akéhokoľvek nátlaku
na neho s cieľom jej podpísania, v prospech čoho svedčí v princípe aj výpoveď svedkyne O., ktorá
sa ocitla v rovnakej situácii ako žalobca, ktoré zistenie je pre posúdenie ťažiskovej otázky (ne)slobody

vôle rozhodujúce. Skutočnosť, že žalobca vnímal situáciu ako existenčne neudržateľnú a obával sa
straty príjmu, či ohrozenia životnej stability, nemôže znižovať objektívnosť výpovede tej-ktorej svedkyne,
ani nasvedčovať v prospech záveru o nátlaku zo strany zamestnávateľa, či jeho zásahu do možnosti
slobodného rozhodnutia žalobcu, ale o okolnostiam primeraný postup zamestnávateľa, ktorý žalobca na
strane vyhodnotil, prijal vo vzťahu k sebe riešenie, využijúc svoj úsudok. Pokiaľ žalobca poukazoval na

nesúlad vo výpovediach svedkýň v tom bode, či už pri samotnom finálnom podpise dohody (ku ktorému
došlo po návrate do zasadačky) boli prítomní iba svedkyňa I. a žalobca, alebo aj svedkyňa N. O.,
tomuto nemožno vzhľadom na okolnosti pripisovať význam, pretože v daný deň obdobné rokovania
prebehli aj s inými zamestnancami, takže nevýznamné odlišnosti v pamäti, či vnímaní detailov medzi
dvoma osobami ešte automaticky nezakladajú nedôveryhodnosť ich výpovede. Z právneho hľadiska

je rozhodujúce, že obe svedkyne potvrdili podstatné okolnosti, a to v konkrétnosti, že žalobcovi boli
vysvetlené príčiny a dôvody vzniku škody, názor žalovaného na jeho zodpovednosť a zároveň, že mu
bol ponechaný priestor, aby sa nerušene telefonicky poradil a v rámci neho zvážil svoje rozhodnutie.
Spomenuté rozdiely neznemožňujú záver, že rokovanie prebehlo pokojne a s primeranou možnosťou
žalobcu zvážiť svoj postup. Odvolací súd pri posudzovaní objektivity výpovedí svedkýň súdom

prvej inštancie nezistil porušenie procesných pravidiel, ani významný rozpor medzi ich výpoveďami
v podstatných okolnostiach, ktorý by spochybňoval ich vierohodnosť a v konečnom dôsledku ani logický
rozpor pri ich hodnotení súdom.

37. Odvolací súd v súvislosti s výpoveďami svedkýň zároveň dáva do pozornosti závery rozsudku

Najvyššieho súdu ČR z 27. októbra 2010, sp. zn. 30 Cdo 3577/2008, v zmysle ktorého pri dôkaze
výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok
vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, tiež
k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu
reprodukcie týchto skutočností a k správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede,

ochota odpovedať na otázky a podobne) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov
(do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či
sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či
nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností, k naplneniu čoho došlo aj v okolnostiach tejto
veci.

38. Možno tak sumarizovať, žalobca sa po oboznámení s predloženými možnosťami rozhodol pre
podpis dohody o skončení pracovného pomeru, a to na základe vlastnej úvahy a osobnej kalkulácie,
pričom sám uviedol, že k tomuto rozhodnutiu pristúpil aj z obavy pred negatívnym záznamom v
prepúšťacích dokladoch a v presvedčení, že takúto dohodu bude možné v budúcnosti napadnúť. Mohol

sa teda slobodne rozhodnúť aj pre nedopísanie dohody o skončení pracovného pomeru, avšak si
svojím vlastným rozhodnutím zvolil možnosť podpísania dohody o skončení pracovného pomeru, pričom
žalobcom spomínané pohnútky, ktoré ho k tomu viedli, predstavujú výlučne subjektívne dôvody žalobcu
a nemožno ich zamieňať s nátlakom, alebo donútením zo strany žalovaného. Za týchto okolností
je tak zrejmé, že žalobca nebol k podpisu dohody donútený fyzickým, ani psychickým nátlakom,

bezprávnou vyhrážkou, ani iným protiprávnym konaním, ale rozhodol sa slobodne a vážne po zvážení
možných následkov jednotlivých alternatív. Skutočnosť, že žalobca zvolil pre seba výhodnejší spôsob
skončenia pracovného pomeru a vyhol sa tak jednostrannému skončeniu pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa len potvrdzuje, že dohoda o skončení pracovného pomeru bola výsledkom jehoslobodnej vôle a vedomého rozhodnutia, a nie prejavom vôle vynútenej nátlakom. Na strane druhej je
pochopiteľné, že oznámenie o porušení pracovnej disciplíny, stretnutie sa s nadriadenými, mohlo na
žalobcu pôsobiť stresujúco a osobne nepríjemne, nejde však bez prítomnosti iných skutočností o taký

objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu jeho vôle.

39. Pri posudzovaní slobody prejavu vôle žalobcu odvolací súd identicky ako súd prvej inštancie
prihliadol aj na jeho postavenie žalobcu u žalovaného, keďže žalobca vykonával vedúcu funkciu, z
čoho možno dôvodne usudzovať, že bol oboznámený s vnútornými predpismi žalovaného, ako aj s

postupmi pri uplatňovaní zodpovednosti za škodu a pri skončení pracovného pomeru, a preto mal reálnu
možnosť odmietnuť podpis dohody a domáhať sa ochrany svojich práv zákonnými prostriedkami, v rámci
ktorých pokiaľ je presvedčený, že svoje pracovné povinnosti v príčinnej súvislosti so vznikom škody ani
v najmenšom nezanedbal, mal možnosť sa obhájiť a privodiť tak vo výsledku v prospech seba priaznivé
rozhodnutie. To, že sa rozhodol takejto situácii predísť prostredníctvom podpisu dohody, nemôže mať
za následok jej neplatnosť. Zo znenia samotnej dohody o skončení pracovného pomeru naviac vyplýva,

že žalobca vyhlásil, že ju uzatvára slobodne a vážne, bez nátlaku a za okolností, ktoré nevylučujú jeho
slobodnú vôľu, pričom neboli zistené také mimoriadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že by tento
prejav vôle bol len formálny alebo vynútený.

40.Kodlišnýmzáveromvkonečnomdôsledku,pokiaľideožalobcomtvrdené,avšaknepreukázanévady

vôle pri uzatváraní dohody, nie sú spôsobilé ani závery vyplývajúce z rozhodnutí vyšších súdov, na ktoré
žalobca poukazuje v odvolaní, pretože v princípe, i keď v odlišných okolnostiach tam posudzovaných
vecí, súdprvejinštancieanivkonkrétnostiachtejtovecinevychádzalzodlišnýchteoretickýchvýchodísk.
PokiaľideorozhodnutieNajvyššiehosúduČRzodňa09.12.1998,sp.zn.3Cdon1522/1996zaoberajúce
sa možnosťou vady vôle pod vplyvom bezprávnej vyhrážky, ako aktu psychického donútenia, tak z jeho

záverov vyplýva, že musí ísť o vyhrážku takého druhu a takej intenzity, aby podľa okolností a povahy
konkrétneho prípadu u toho, voči komu bola použitá, vzbudila dôvodnú obavu, pričom v okolnostiach
tejto veci existencia žiadnej vyhrážky takej intenzity a charakteru, aby bola spôsobilá k uvedeným
záverom, nevyplynula. Informovanie žalobcu o dôvodoch, pre ktoré mienil s ním skončiť pracovný
pomer jeho zamestnávateľ a oboznámenie sa s podmienkami pri alternácii spôsobu za takýto akt

v okolnostiach tejto veci nemožno považovať. Pokiaľ ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa
26.04.2004, sp. zn. 22 Cdo 1993/2003, tak ťažiskovým názorom z neho vyplývajúcim pre prípad, ak
sú pochybnosti o vážnosti vôle je, že v takom prípade je potrebné posudzovať konkrétne okolnosti
prípadu a na ich podklade a z hľadiska vzájomných súvislostí (odvolací súd poznamenáva, že nie teda
podľa subjektívnych predstáv toho-ktorého účastníka) je potrebné urobiť príslušný záver, k naplneniu

čoho nepochybne došlo aj v tejto veci, keďže súd prvej inštancie týmto spôsobom zjavne postupoval.
Pokiaľ v konečnom dôsledku odvolateľ odkazuje aj na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. II.ÚS 28/96,
tak predmetom posudzovania bola sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey
a informácie v kontexte so základným právom jednotlivca, ktoré závery v konkrétnostiach nie sú pre
potreby tohto konania použiteľné.

41. Pomerne obsiahlou časťou svojho odvolania sa žalobca venuje tiež (ne)existencii dôvodov, pre
ktoré by bol mohol s ním žalovaný jednostranne skončiť pracovný pomer pre porušenie jeho pracovnej
disciplíny, zároveň namietajúc, že súd prvej inštancie sa s touto jeho argumentáciou nevysporiadal,
a to hlavne vo vzťahu k dôkazom, ktoré za účelom preukázania, že sa porušenia pracovnej disciplíny

nedopustil, v konaní žalobca produkoval. Tieto námietky sú však podľa názoru odvolacieho súdu
so zreteľom na predmet sporu vymedzený žalobcom bez právneho významu. Nad rámec toho, že
sa s nimi (keďže boli produkované v zásade aj pred súdom prvej inštancie) dostatočne a správne
vysporiadal už súd prvej inštancie v bodoch 23/ a 26/ odôvodnenia svojho rozhodnutia, na ktoré,
považujúc ich za správne, v podrobnostiach odkazuje aj odvolací súd, aby ich nadbytočne nereplikoval,

možno len zdôrazniť, že ako správne uvádza aj súd prvej inštancie, v predmetnom spore nebolo
vecou súdu a nebol ani dôvod k odlišnému postupu, aby tento posudzoval správnosť úvah/názorov
zamestnávateľa (žalovaného) v tom smere, či došlo k porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom v takej
intenzite a z takých dôvodov, aby to opodstatnene indikovalo k jednostrannému skončeniu pracovného
pomeru so žalobcom pre porušenie/zanedbanie jeho pracovných povinností. Rozhodujúcim bolo len

zistenie, že žalovaný na základe takejto úvahy, o ktorej nemožno povedať, že je úplne iracionálnou
(čo však neznamená nevyhnutne že správnou), sa rozhodol pristúpiť k ukončeniu pracovného pomeru
so štyrmi zamestnancami na určitých významných pracovných pozíciách, ktorí podľa jeho názoru
zanedbaním svojich pracovných povinností vytvorili podmienky pre vznik škody a to vrátane žalobcu.Správnosť, či opodstatnenosť týchto úvah však predmetom posudzovania vzhľadom na nárok, ktorý
má pôvod v dohode o skončení pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu, teda nie v jednostrannom
skončení pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny, byť takto nemohla. Z ustálenej

rozhodovacej praxe všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že ak
je predmetom konania posúdenie platnosti dohody ako právneho úkonu, súd skúma výlučne splnenie
všeobecných náležitostí právneho úkonu podľa § 37 Občianskeho zákonníka, teda či bol právny
úkon urobený slobodne a vážne, určito a zrozumiteľne a či nebol postihnutý vadami vôle. Súd v
takomto prípade nie je oprávnený preskúmavať hospodársku, personálnu, ani disciplinárnu racionalitu

rozhodnutia jednej zo zmluvných strán, ani vecnú správnosť dôvodov, ktoré ju k uzavretiu dohody viedli.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že pri skončení pracovného
pomeru dohodou nejde o jednostranný právny úkon zamestnávateľa, a preto súd nemôže skúmať
existenciu, ani oprávnenosť dôvodov skončenia pracovného pomeru tak, ako je tomu pri výpovedi,
alebo okamžitom skončení pracovného pomeru. Dohoda je výsledkom zhodného prejavu vôle oboch
účastníkov pracovnoprávneho vzťahu a jej platnosť nemožno viazať na preukázanie dôvodov, ktoré by

inak boli zákonnou podmienkou pri jednostrannom skončení pracovného pomeru. Pokiaľ mal záujem
žalobca na zodpovedaní ním vyššie nastolených otázok, nemal podpísať dohodu a pokiaľ by žalovaný
bol využil možnosť výpovede pre porušenie pracovnej disciplíny, súd v rámci takého konania by určite
žalobcovi tieto otázky vyčerpávajúco zodpovedal, čomu v princípe predišiel samotný žalobca tým, že
zvolil postup pristúpiť na dohodu a eliminovať tak možnosť žalovanému takúto možnosť využiť.

42. Pokiaľ žalobca v nadväznosti na vyššie uvedené teda namietal, že súd prvej inštancie neúplne
zistil skutkový stav veci, resp. že sa nevysporiadal so všetkými ním predloženými dôkazmi, na základe
ktorých žalovaný nemal možnosť jednostranne skončiť pracovný pomer, už vôbec nie v dôsledku
podstatného porušenia pracovných povinností, odvolací súd duplikuje, že nemusel, pretože nebol

povinný dokonca ani vykonať a tiež hodnotiť dôkazy, ktoré neboli právne relevantné z hľadiska predmetu
konania. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne v kompetencií
súdu vo svetle ust. § 185 ods. 1 CSP. Dôkazy predložené žalobcom, vzťahujúce sa k problematike
možného porušenia pracovnej disciplíny/zanedbania pracovných povinností žalobcu a k posudzovaniu
individuálnej zodpovednosti žalobcu za vznik škody, teda k skutočnostiam, ktoré neboli predmetom tohto

konania, tak nemali dôvod byť predmetom hodnotenia súdom prvej inštancie. Súd sa v prejednávanej
veci vysporiadal so všetkými právne relevantnými skutočnosťami, pričom vychádzal najmä z obsahu
dohody o skončení pracovného pomeru, pracovnej zmluvy, ako aj z výsluchu a vyjadrení žalobcu
a žalovaného, z výpovedí svedkov, ktoré boli vykonané v rozsahu postačujúcom na posúdenie
platnosti predmetného právneho úkonu podľa § 37 Občianskeho zákonníka a na základe takto

vykonaného dokazovania mal skutkový stav za dostatočne a spoľahlivo pre potreby rozhodovania
o predmete konania zistený, pričom nevyhodnocovanie dôkazov predkladaných žalobcom, ktoré nie sú
pre rozhodnutie potrebné, nepredstavuje nesprávny postup súdu, ani nemôže mať za následok záver
o vecnej nesprávnosti rozhodnutia.
43. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalobcu smerujúcu proti názoru súdu

prvej inštancie, ktorý označil postup žalobcu/podanie žaloby (podpísanie dohody za výhodnejších
podmienok ako sa črtali vo svetle výpovede a následné jej napadnutie na súde) ako neetický. V
uvedenom prípade z prednesov samotného žalobcu vyplynulo, že si bol pri podpise dohody vedomý
jej obsahu, rozumel jej právnym následkom a rozhodol sa ju uzavrieť s cieľom zabezpečiť si pre
seba priaznivejší výsledok, v kolízii s možnosťou jednostranného skončenia pracovného pomeru zo

strany žalovaného pri úvahe (ktorú sám priznal), že s dohodou prípadne bude môcť niečo následne
urobiť (odvolací súd dodáva, že pri vedomí, že tým eliminuje možnosť skončenia s ním pracovného
pomeru iným, pre neho nepriaznivejším spôsobom). Súd prvej inštancie sa so zreteľom na vyššie
uvedené nezaoberal správaním žalobcu z hľadiska jeho morálneho hodnotenia samoúčelne, ale výlučne
v súvislosti s posudzovaním platnosti dohody vo svetle slobodnej a vážnej vôle žalobcu v zmysle §

37 Občianskeho zákonníka. Posúdenie a vyhodnotenie okolností, za ktorých žalobca k podpisu dohody
pristúpil, vrátane jeho vlastnej motivácie a následného postupu, je nevyhnutnou súčasťou skúmania, či
jeho prejav vôle nebol iba formálny alebo vynútený, ale predstavoval racionálne a vedomé rozhodnutie.
Hodnotenie postoja žalobcu, ktorý podľa vlastných tvrdení dohodu uzavrel s vedomím, že jej podpisom
získa pre seba výhodnejšie podmienky skončenia pracovného pomeru, a zároveň už v čase jej uzavretia

počítal s tým, že jej platnosť bude následne spochybňovať súdnou cestou, tak nesmeruje k morálnemu
posudzovaniu jeho osoby, ale k posúdeniu vierohodnosti jeho tvrdení o tom, že dohodu uzavrel pod
nátlakom. Takýto postup je relevantný z hľadiska hodnotenia dôkazov a vnútorného presvedčenia súdu
o tom, či žalobca skutočne konal v stave donútenia, alebo naopak v rámci vlastnej procesnej stratégie.Odvolací súd preto nepovažuje za opodstatnenú námietku žalobcu, podľa ktorej súd prvej inštancie
vybočil z predmetu konania, keď sa vyjadril k povahe jeho konania, keďže toto hodnotenie bolo použité
výlučne ako podporný argument pri posúdení existencie slobodnej vôle žalobcu a nie ako samostatné

kritérium platnosti dohody. Nešlo teda o posudzovanie platnosti dohody na základe morálnych úvah,
ale o zohľadnenie konkrétnych skutkových okolností, ktoré vypovedajú o skutočnej povahe prejavu
vôle žalobcu v čase podpisu dohody. Nad rámec toho však odvolací súd do pozornosti žalobcu dáva
ust. § 13 ods. 3 Zákonníka práce, vychádzajúc z ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti

zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, ktoré by v prípade, ak by súd prvej
inštancie aj skúmal, či o takýto prípad nešlo aj v prípade žalobcu (čo však súd zjavne neskúmal z tohto
pohľadu a na závere o uplatnení práva žalobcom v rozpore s dobrými mravmi svoje zamietajúce
rozhodnutie nezaložil), súd k takejto možnosti legitimizovalo.

44. V nadväznosti na záver o platnom skončení pracovného pomeru žalobcu u žalovaného na základe

dotknutej dohody správne tiež súd prvej inštancie posúdil, že žalobcovi nevznikol takto nárok na
požadovanú náhradu mzdy, ktorý odvodzoval žalobca práve od ním tvrdeného neplatného skončenia
pracovného pomeru, čo nemohlo indikovať k inému, ako zamietajúcemu rozhodnutiu súdu prvej
inštancie aj vo vzťahu k tomuto nároku.

45. K odlišnému rozhodnutiu nie sú spôsobilé ani námietky žalobcu smerujúce voči zamietnutiu jeho
posledného nároku súvisiacemu s ním tvrdeným zásahom do jeho osobnostných práv. Je iracionálne
tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie sa pri hodnotení vykonaných dôkazov vzťahujúcich sa k tomuto
nároku obmedzil len na listinu - interné podnikové noviny žalovaného, v ktorých boli zverejnené články,
od ktorých žalobca odvodzoval zásah do jeho práv a pritom nevzal do úvahy tvrdenia žalobcu o rozsahu

a intenzite dopadov takéhoto zásahu do jeho osobnej sféry. Základným predpokladom totiž toho, aby
bolo možné vôbec sa zaoberať dopadmi a intenzitou akéhokoľvek zásahu do osobnostných sfér človeka,
je zistenie, že k zásahu vôbec došlo a tiež, že išlo o zásah neoprávnený. Keďže to bol žalobca,
ktorý opodstatnenosť požadovanej satisfakcie odvodzoval od ním konkretizovaných článkov v novinách
žalovaného, pochopiteľne a tiež správne súd prvej inštancie tieto vzal za základ pri skúmaní existencie

tvrdenéhozásahuasosvojimizisteniamivtomtosmeresavysporiadal vbodoch35/až41/odôvodnenia
svojho rozhodnutia s výsledkom, ktorý aj odvolací súd považuje za správny a na túto časť odôvodnenia
v podrobnostiach odkazuje. Odvolací súd len dodáva, že uvedená listina predstavuje objektívny obraz
o tom, či podľa žalobcových tvrdení došlo poskytovaním nepravdivých a neobjektívnych informácií
v podnikových novinách k zásahu do jeho povesti a dobrého mena a bolo to tak spôsobilé ovplyvniť

vnímanie jeho osoby v pracovnom prostredí. Ako správne vyhodnotil súd prvej inštancie, veta z prvého
článku v znení „pochmúrna situácia nastala s poslednými udalosťami v našej firme, ktoré sa otriasli ako
silná víchrica s dažďom,“ sa týka všeobecných udalostí v spoločnosti a neobsahuje žiadne konkrétne
tvrdenia vo vzťahu k žalobcovi. Druhý článok opisuje subjektívnu reakciu tímu na vzniknutú situáciu,
konkrétne na správu zo dňa 05.10.2023, že vedúci a kolegovia dostali výpovede z pracovného pomeru,

spoločné prežité roky a pozitívne hodnotenia bývalých zamestnancov. Použitie slova „výpovede“
v súvislosti so skončením pracovného pomeru je síce nepresnosťou vo vzťahu k žalobcovi, avšak
mohla byť predmetom opravy podľa zákona č. 265/2022 Z.z., ktorý legitímny postup však ako správne
podotkol súd prvej inštancie, žalobca v zákonnej lehote nevyužil, takže jeho právo na opravu zaniklo.
Vyššie uvedená nesprávnosť však nie je v kontexte celého pochvalne v prospech odchádzajúcich

zamestnancov vyznievajúceho článku, spôsobilá k žalobcom požadovanému záveru.

46. Vyhodnotiac všetky vyššie uvedené skutočnosti vo svetle teoretických východísk, ktoré boli súdom
prvej inštancie správne aplikované na okolnosti tejto veci, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej
inštancie konštatuje, že v konkrétnostiach tejto veci z dokazovania nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by

indikovali opodstatnene k záveru, že žalobca dohodu o skončení pracovného pomeru u žalobcu uzatvoril
pod hrozbou bezprávnej vyhrážky, či akéhokoľvek iného protiprávneho nátlaku zo strany žalovaného, a
keďže nebol preukázaný (z dokazovania nevyplynul) žalobcom tvrdený nedostatok slobody vôle pri jej
uzavretí, nebol daný dôvod na záver o jej neplatnosti z dôvodov uvedených v ust. § 37 Občianskeho
zákonníka a keďže dohoda bola právnym dôvodom skončenia pracovného vzťahu medzi stranami,

nebolo možné žalobe formulovanej v časti na neplatné skončenie pracovného pomeru vyhovieť.
V nadväznosti na vyššie uvedené zároveň súd prvej inštancie správne posúdil, že za týchto okolností
nemohol vzniknúť žalobcovi ani nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného
pomeru. V konečnom dôsledku správne súd prvej inštancie posúdil ako nedôvodný aj zostávajúci nárokžalobcu na morálnu satisfakciu, ktorú odvodzoval od ním tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv
identifikovanýmičlánkamivnovináchžalovaného,keďžeichobsahnebolomožnévyhodnotiťspôsobom,
ktorý by satisfakciu opodstatňoval.

47. Sumárne tak rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej - zamietajúcej časti z hľadiska vecných
odvolacích námietok žalobcu nebolo možné posúdiť inak, ako vecne správne.

48. V konečnom dôsledku sa odvolací súd zaoberal tvrdeniami žalobcu, ktoré vyplynuli z obsahu

odvolania, spočívajúcimi v spochybňovaní odôvodenia napadnutého rozhodnutia prostredníctvom
námietok o jeho nedostatočnosti, konkrétne pre nevysporiadanie sa v ňom s otázkami, ktoré žalobca
považoval za podstatné (jeho tvrdeniami a dôkazmi o tom, že z jeho strany nedošlo k porušeniu
pracovných povinností odôvodňujúcemu skončiť s ním pracovný pomer zo strany žalovaného
jednostranne pre porušenie pracovnej disciplíny), ktoré sú subsumovateľné (i keď ich žalobca v odvolaní
takto nekvalifikuje) pod uplatnenie dôvodov na odvolanie uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/,

príp. d/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces/existencia inej vady spôsobilej mať za následok
vecnú nesprávnosť rozhodnutia). Je pravdou, že odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva
na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a článku 46 ods. 1 Ústavy SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť
dôvody, pre ktoré nebolo vyhovené uplatnenému nároku, či obrannej argumentácii nemožno vylúčiť,

že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri
formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné.

49. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto prípade však tvorí rámcovo dostatočný podklad pre uskutočnenie
jeho prieskumu v odvolacom konaní, spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými

ust. § 220 ods.2 CSP. Odvolací súd poukazuje na to, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že
súd v rozsudku nemusí reagovať na každý argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby
reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti)
považovaný za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko,
obidva z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na

odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS
209/04, I. ÚS 117/05), k naplneniu čoho v posudzovanej veci aj došlo.

50. Skutočnosť, že žalobca sa so spôsobom posúdenia nastolených otázok súdom prvej inštancie, či
dôvodmi, na ktorých rozhodnutie založil súd prvej inštancie, subjektívne nestotožňuje a považuje ich za
nesprávne, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilá založiť odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie
pri posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z platnej právnej úpravy a jeho závery tiež nie sú

poznamenané ani rozpornosťou s aktuálnou judikatúrou, ako je tomu aj v okolnostiach tejto veci. Závery
súdu prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich otázok v tomto prípade boli výsledkom procesu
komplexného vyhodnotenia skutkových okolností, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady
voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia o uplatnených nárokoch.

51. Samotná polemika odvolateľa s právnymi závermi súdu prvej inštancie, či len všeobecné
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia a kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu
ťažiskových právnych otázok, či kritika toho, že súd neriešil (nezodpovedal) otázky (argumentáciu
odvolateľa), ktoré však pre rozhodnutie o nároku neboli rozhodujúce, či vôbec potrebné, významovo nie
je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Keďže predmetom sporu v tejto veci,

tak ako bol vymedzený samotným žalobcom, nebolo skončenie pracovného pomeru medzi stranami
jednostranne zo strany žalovaného pre porušenie pracovnej disciplíny, ale platnosť dohody, ktorou tento
skončil, akékoľvek teoretizovanie, či polemika na tému možného (ne)porušenia pracovnej disciplíny
žalobcom, keďže to nebolo naviac ani vymedzené ako dôvod uzatvorenia dohody, do úvahy vôbec
neprichádzalo a súd prvej inštancii nemohol tak pochybiť, ak sa s argumentáciou žalobcu v tomto smere

s cieľom zodpovedať takúto otázku nezaoberal.52. Z uvedených dôvodov tak nebolo možné konštatovať pre tvrdené vady odôvodnenia rozhodnutia
naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného či už v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako ani pod písm.
d/ CSP.

53. Sumárne vo vzťahu ku všetkým žalobcom produkovaným odvolacím námietkam tak možno
konštatovať, že neboli spôsobilé privodiť úspech žalobcu v spore.

54. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval

pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti
o trovách konania (odvolateľ v konkrétnosti žiadne vady rozhodnutia v tejto časti ani nešpecifikoval),
rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II., ako aj v súvisiacom výroku III. ako vecne správne podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne
rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k odlišnému, na jeho prospech vydanému rozhodnutiu,
či s ktorými by sa nebol zaoberal a tiež vysporiadal už súd prvej inštancie.

55. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a §
251 CSP. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný,
apretomávzmysle§255ods.1CSPnároknanáhradutrovtohtoodvolaciehokonaniavrozsahu100%.

56. O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429
ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).