Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. február 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/66/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100787
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:0824100787.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): R fruit s.r.o., so sídlom Námestie Martina Benku
16, 811 07 Bratislava, IČO: 46 028 200, právne zastúpený: ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom
Tolstého 1201/20, 010 01 Žilina, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 102052052/2024 zo dňa 18.07.2024, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu
proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 6Sf/69/2024 - 117 zo dňa 28.

mája 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom

1. Správny súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 6Sf/69/2024 - 117 zo dňa 28. mája 2025 podľa §
190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) zamietol žalobu, ktorou

sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102052052/2024 zo dňa 18.
júla 2024. Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, pobočka
Považská Bystrica č. 100979042/2024 zo dňa 25.03.2024, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 99.042,49 Eur na DPH za zdaňovacie
obdobieaugust2021.Žalobcasprávnoužaloboužiadal,abysprávnysúdrozhodnutiadaňovýchorgánov
oboch stupňov ako nezákonné zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Uvedený nedostatok

neumožnil správnemu súdu vykonať prieskum zákonnosti napadnutých rozhodnutí.
2. V odôvodnení rozsudku správny súd konštatoval, že je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, žalobné
body nemôže sám dopĺňať alebo ich vyvodzovať z obsahu administratívneho spisu, či napadnutého
rozhodnutia. Zároveň správny súd konštatoval, že správna žaloba obsahovala citácie pasáží rozhodnutí
daňových orgánov s uvedením, že žalobca s ich obsahom nesúhlasí, avšak bez uvedenia v čom
sú závery správcu dane a žalovaného nesprávne. Správna žaloba tiež obsahovala citácie súdnych
rozhodnutíbezuvedeniavčomjeskutkovýaprávnystavtýchtorozsudkovobdobnýspredmetnouvecou

a ako závery v nich uvedené dopadajú na právne posúdenie veci.
3. K namietanej nezákonnej dĺžke daňovej kontroly správny súd uviedol, že daňová kontrola bola
prerušená celkovo 4-krát z dôvodu podania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií, pričom
zakaždým bolo riadne vydané rozhodnutie správcu dane o prerušení a po doručení odpovede odzahraničných finančných správ, správca dane v daňovej kontrole bezodkladne pokračoval. Po odrátaní
dobyprerušenítrvaladaňovákontrola340dní,atedabolaukončenávzákonnejročnejlehotedoručením
protokolu žalobcovi. Žalobca síce vo všeobecnosti tvrdí, že správca dane neuviedol žiadne relevantné

dôvody k viacnásobnému prerušeniu daňovej kontroly, avšak neuviedol, ktoré konkrétne požadované
informácie a z akého dôvodu neboli relevantné pre výkon daňovej kontroly.
4. Jediná konkrétna námietka žalobcu ohľadom prerušenia daňovej kontroly sa týkala zisťovaní
informácií od bulharskej finančnej správy ohľadom vzniku funkcie konateľa Severina Nedkova v
spoločnosti D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT VENTURE, s.r.o., keď žalobca namietal, že

správca dane dostal odpoveď dňa 21.04. 022, daňová kontrola bola prerušená nezákonne dlho do
04.08.2022 a úradný záznam vyhotovil až 03.04.2023. Správny súd sa s touto námietkou nestotožnil,
pretožezdôvoduzaslaniažiadostibulharskejfinančnejspráveneboladaňovákontrolavôbecprerušená,
a preto nemohlo z tohto dôvodu dôjsť ani k namietanému porušeniu práv žalobcu. Skutočnosť, kedy
správca dane vyhotoví úradný záznam o zistených skutočnostiach nemá žiadny vplyv na dĺžku daňovej
kontroly, a preto v tomto dôsledku ani nemohlo dôjsť k porušeniu práv žalobcu.

5. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane použil výpoveď svedka Z. z daňovej kontroly za zdaňovacie
obdobieseptember2021anevypočulhokpreverovanémuzdaňovaciemuobdobiuaugust2021,správny
súd vysvetlil, že zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 101024939 zo dňa 13.04.2023 nachádzajúcej sa
v administratívnom spise vyplýva, že hlavným predmetom ústneho pojednávania bolo vypočutie svedka
Z. za zdaňovacie obdobie august 2021, pričom otázky správcu dane smerovali k zdaňovacím obdobiam

september a august 2021 ako aj všeobecne k spolupráci spoločnosti CEVOM s.r.o. (ktorej bol svedok
konateľom) so spoločnosťou D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT VENTURE, s.r.o. Preto je
zrejmé, že obsah tejto výpovede bol použiteľný na kontrolované zdaňovacie obdobie.
6. Správny súd sa nestotožňuje s námietkou žalobcu, že správca dane nevyužil všetky možnosti na
zabezpečenie prítomnosti svedkyne Z. Y. na výsluchu k daňovému obdobiu august 2021. Poukázal

na odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, že správca dane uvedenú svedkyňu v daňovej kontrole
opakovane predvolával, požiadal o jej predvedenie a dal prešetriť jej pobyt políciou, pričom následne
vo vyrubovacom konaní ju predvolal opätovne a požiadal aj o jej predvedenie, avšak svedkyňa nebola
vypátraná. Správca dane tak niekoľkokrát neúspešne použil všetky možné prostriedky na zabezpečenie
prítomnosti svedkyne, ktoré mu poskytuje daňový poriadok (predvolanie, predvedenie) a dal aj prešetriť

jej pobyt prostredníctvom polície. Za tejto situácie nemožno správcovi dane (a ani žalovanému)
vytknúť, že výsluch svedkyne sám nevykonal, keďže už neexistovali iné možnosti na zabezpečenie jej
prítomnosti. Správny súd dodal, že žalobca v správnej žalobe neuviedol, aké ďalšie prostriedky mohol
správca dane použiť.
7. Za nedôvodné považoval správny súd namietané nesprávne právne posúdenie zapojenia žalobcu do

daňového podvodu. Z odôvodnenia prvostupňového a napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že právo na
odpočet DPH bolo žalobcovi odopreté z dôvodu, že došlo k daňovému podvodu, o ktorom žalobca mal
vedieť a neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho bolo možné rozumne vyžadovať, aby sa nezúčastnil
na daňovom podvode. Pokiaľ žalobca tvrdil, že reálnosť uskutočnenia preverovaných obchodov nebola
spochybnená, táto skutočnosť nemala žiadnu relevanciu pre právne posúdenie veci.

8. Podľa názoru správneho súdu daňové orgány vec správne právne posúdili v súlade s rozhodovacou
činnosťou Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR, resp. Najvyššieho správneho súdu SR. Správca
dane a žalovaný správne vyhodnotili tzv. Axel Kittel test. Bolo preukázané, že daňový únik vznikol u
dodávateľa žalobcu D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT VENTURE, s.r.o., ktorý daň z obchodov
so žalobcom neodviedol, pretože si uplatnil odpočítanie dane na základe nepreukázaných dodaní od

GPP TRADE s.r.o. organizačná zložka. Subjekt GPP TRADE s.r.o. bol v predmetnom zdaňovacom
období už v likvidácii, pričom likvidátor, ktorý bol jediný oprávnený konať za uvedený subjekt, uviedol, že
ak došlo k obchodným aktivitám, bolo to bez jeho vedomia a v rozpore so zákonom. Preto u spoločnosti
D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT VENTURE, s.r.o. došlo k účelovému zníženiu daňovej
povinnosti, v dôsledku čoho daň z obchodov so žalobcom nebola do štátneho rozpočtu odvedená.

Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na viaceré rozsudky Súdneho dvora EÚ (C-354/03, C-355/03 a
C-484/03Optigen;C-439/04aC-440/04AxelKittelaRecoltaRecycling;C-80/11aC-142/11Mahagében
aDávid),ktorézapodvodnaDPHoznačujúsituácie,vktorýchjedenzúčastníkovreťazcaneodvediedaň
a ďalší si ju odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom smernice Rady
2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Takáto situácia nastala aj v predmetnej

veci, pričom správcom dane získané dôkazy odôvodňujú záver, že spoločnosť D & D DEUTSCHE -
SLOVAKISCHE JOINT VENTURE, s.r.o. bola za účelom získania daňového zvýhodnenia pridaná do
obchodného reťazca medzi žalobcu a dodávateľa CEVOM, s.r.o. ako „nárazníková“ spoločnosť. O tomto
závere svedčia aj skutočnosti, že v rámci daňových kontrol vykonaných správcom dane v spoločnostiD & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT VENTURE, s.r.o. neboli preukázané reálne obchodné
transakcie, že spoločnosť D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT VENTURE, s.r.o. nemala splnenú
oznamovaciu povinnosť na RVPS, že tovar bol podľa priložených CMR vždy dodávaný priamo žalobcovi

(nikdy spoločnosti D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT VENTURE, s.r.o.) a že spoločnosti D & D
DEUTSCHE-SLOVAKISCHEJOINTVENTURE,s.r.o.bolazrušenáregistráciapreDPH,jenekontaktná
a od 18. 10. 2021 je konateľom občan Bulharskej republiky. Ak by si žalobca objednal tovar priamo u
dodávateľa z iného členského štátu a nadobudol by ho v tuzemsku, musel by priznať a odviesť DPH,
ktorú by si mohol odpočítať, ale pri predaji tovaru by ju musel odviesť. Ak si však objednal tovar u

tuzemskej spoločnosti D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT VENTURE, s.r.o., nemusel zdaniť
nadobudnutie tovaru, ale právo na odpočítanie mu ostalo zachované, čím získal neoprávnenú daňovú
výhodu.
9. Pokiaľ išlo o vedomostný test, že žalobca o daňovom podvode vedel alebo mohol a mal vedieť
a zároveň či žalobca prijal potrebné opatrenia na to, aby zamedzil spojeniu svojich obchodov s
podvodným konaním, správny súd poukázal na to, že správca dane možnú vedomosť žalobcu o

zapojení sa do reťazca s podvodným konaním vyvodzoval z toho, že jediný konateľ žalobcu Raymond
Geöreögh vykonával zhodné typy obchodov, so zhodným tovarom, na tom istom mieste a s rovnakými
dodávateľmi aj ako konateľ daňového subjektu J.G. Fruit s. r. o., ktorý podľa protokolov z daňových
kontrol deklaroval zhodné typy obchodov ako žalobca, obchodoval s ovocím a zeleninou v rovnakej
prevádzke, pričom uplatňoval odpočítanie dane na základe dodávateľských faktúr od nárazníkových

spoločností (ktoré si daň ponížili nepreukázanými nákupmi). Správca dane tiež poukázal na personálne
prepojenia, najmä na to, že konateľ žalobcu Raymond Geöreögh bol zamestnancom spoločnosti
CEVOM s.r.o. a disponoval vedomosťami o prebiehajúcich obchodoch, nakoľko vedel, že spoločnosť
CEVOM s.r.o. je dodávateľom spoločnosti D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT VENTURE, s.r.o.,
objednával tovar v mene spoločnosti CEVOM s.r.o. a mal prístup k účtom spoločnosti CEVOM s.r.o. Tiež

zamestnanci žalobcu vystupovali za spoločnosť CEVOM s.r.o. Z uvedených skutočností má správny súd
za to, že žalobcovi možno vzhľadom na objektívne zistené skutočnosti o predchádzajúcom podnikaní
jeho jediného konateľa Raymonda Geöreögha v rámci subjektu J.G. Fruit, s.r.o. a väzby na spoločnosť
CEVOM s.r.o. pričítať minimálne nevedomú nedbanlivosť vo vzťahu k tomu, že sa svojimi obchodmi
zapojí do podvodného reťazca.

10. Správny súd sa stotožnil aj so závermi správcu dane, že žalobca v rámci tzv. due diligence
vedomostného testu neprijal všetky opatrenia, ktoré je od neho možné rozumne vyžadovať, aby zistil,
či prijaté plnenie nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Z výsluchu konateľa žalobcu
Raymonda Geöreögha totiž vyplynulo, že obchodného partnera D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE
JOINT VENTURE, s.r.o. si vybral na základe odporúčania Vladimíra Maniačka, konateľa spoločnosti

CEVOM s.r.o., pričom vôbec nepreveroval výkon jeho podnikateľskej činnosti, jeho sídlo, či prevádzku,
ani registračnú a oznamovaciu povinnosť na RVPS, pričom takáto povinnosť musela byť žalobcovi
známa, keďže podnikal v oblasti obchodovania s ovocím a zeleninou. Preto má správny súd za to, že
správca dane a žalovaný vec správne právne posúdili a žalobcovi dôvodne neuznali uplatnený odpočet
DPH z dôvodu daňového podvodu.

11. Podľa správneho súdu žalobca ďalej nedôvodne namietal, že boli nezákonne použité ako dôkazy
protokoly a zápisnice z daňových kontrol iných subjektov. S poukazom na § 24 ods. 3 daňového poriadku
správny súd uviedol, že nie je potrebné preukazovať skutočnosti známe správcovi dane z jeho činnosti
a podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku možno ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so

všeobecne záväznými právnymi predpismi. Správca dane tak môže ako dôkazy použiť listiny získané
v rámci iných daňových kontrol a v zmysle § 19 ods. 7 daňového poriadku o tom vyhotoví úradný
záznam, pričom takto postupoval aj správca dane v predmetnej veci. Týmto spôsobom sa dôkazy z
iných daňových kontrol stali dôkazmi v predmetnej veci a žalobca mal možnosť oboznámiť sa s nimi.
Správny súd dodal, že žalobca nenamietal, že by pred vydaním preskúmavaných rozhodnutí nemal

možnosťoboznámiťsastýmitodôkazmiavyjadrovaťsaknim.Správnysúdvtejtosúvislostipoukázalna
rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/76/2020, podľa ktorého nie je nezákonné použiť
ako dôkaz výsluchy svedkov z inej daňovej kontroly, hoci o nich daňový subjekt nebol upovedomený.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

12. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej aj ako
„sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, ktorú formálne odôvodnil podľa § 440 ods. 1 písm.f) g) a h) SSP. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec správnemu
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
13. Sťažovateľ namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces spočívajúce v nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozsudku. Správny súd sa obmedzil len na súhlasné stanovisko k záverom
žalovaného, pričom v žiadnom z bodov napadnutého rozsudku sa nevenoval konkrétnym dôvodom,
prečo sťažovateľ s ohľadom na všetky nižšie uvedené skutočnosti mal vedieť o zapojení sa do
obchodného reťazca s podvodným resp. právo zneužívajúcim konaním súvisiacim s uplatnením práva
na odpočítanie DPH za kontrolované obdobie august 2021. Sťažovateľ poskytol žalovanému všetky

jemu dostupné dôkazy - účtovné doklady, faktúry, potvrdenia o úhradách faktúr, zmluvu o spolupráci,
správca dane počas daňovej kontroly vypočul i svedkov, avšak daňové orgány svoje závery odôvodnili
pozitívnymAxelKitteltestom.Sťažovateľktomuargumentoval,žepreukázalreálneprijatiezdaniteľného
plnenia od dodávateľa uvedeného na preverovaných faktúrach, a teda nebola sporná existencia plnenia.
14. Sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom. Počas daňovej kontroly
nebolo podľa názoru sťažovateľa preukázané, že vedel alebo mohol vedieť o podvodnom konaní v

preverovanom obchodnom reťazci u svojho dodávateľa D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT
VENTURE,s.r.o.Sťažovateľovibolapričítanánesprávneanespravodlivozodpovednosťzakonaniejeho
obchodných partnerov, ktoré nemohol žiadnym spôsobom predpokladať už vôbec nemohol ovplyvniť,
nemal k dispozícií žiadnu indíciu o nespoľahlivosti svojho obchodného partnera, pričom zároveň
obchodného partnera preveroval bežne v zoznamoch dostupných na internete a obchodný partner

dodával sťažovateľovi objednaný tovar spoľahlivo.
15. Pokiaľ správny súd uviedol, že sťažovateľ nevykonal tzv. due dilligence, aby overil svojho
obchodného partnera, uvedenú požiadavku považoval sťažovateľ za nevykonateľnú pri bežnom
obchodovaní. Sťažovateľ položil otázku, aké doklady mal žiadať od dodávateľskej spoločnosti. Podotkol,
že due lilligence je bežným postupom pri investíciách do podniku iného alebo pri kúpe/predaji

obchodného podielu právnickej osoby, pri predaji podniku/časti podniku, avšak nie pri bežnom nákupe
tovaru. Pokiaľ správny súd konštatoval, že sťažovateľ konal neobozretne, keď vstúpil do predmetných
obchodných transakcií, s ktorými bol spojený daňový únik, sťažovateľ namietal, že v čase uskutočnenia
preverovaných obchodov nevedel a ani nemohol vedieť o nepoctivom budúcom konaní jeho obchodných
partnerov. V čase uskutočnenia predmetných obchodov ovocie a zeleninu u dodávateľa objednal a tovar

mu bol riadne doručený. Axel Kittel test bol vyhodnotený nesprávne, sťažovateľ o podvodnom konaní
nevedel a v čase uskutočnenia preverovaných obchodov ani vedieť nemohol.
16. Sťažovateľ poukázal na to, že splnil všetky podmienky na priznanie odpočtu dane ustanovené v §
19 ods. 1, ods. 2 § 49 ods. 1, ods. 2 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Správny súd nesprávne
konštatoval, že sťažovateľ bol s nedovoleným daňovým únikom u jeho dodávateľa priamo spojený,

pričom vedel a mohol vedieť o podvodnom konaní v preverovanom obchodnom reťazci a napriek tomu
neprijal všetky potrebné opatrenia, ktoré by bolo možné od neho požadovať. Sťažovateľ zopakoval, že
žalovaný ani správca dane nepreukázali v daňovom konaní, že sťažovateľ bol zapojený do podvodného
resp.právozneužívajúcehokonaniavpreverovanomobchodnomreťazcivedome,alebožebyotakomto
podvodnom konaní mohol vedieť.

17. Sťažovateľ tiež namietal, že protokol z daňovej kontroly č. 102063182/2023 zo dňa 11.08.2023
(doručený sťažovateľovi dňa 14.08.2023) je nezákonný, nakoľko nebol doručený v 1-ročnej lehote odo
dňa začatia daňovej kontroly a tiež neobsahuje zákonom predpísané náležitosti.
18. Sťažovateľ namietal, že sa správny súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasacˇne´ho
su´du. Domnieval sa, že záver správneho súdu, že bolo preukázané, že sťažovateľ mal vedieť o

podvodnom konaní s DPH a sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno o preverení obchodného partnera,
nemá oporu v ustálenej rozhodovacej praxi. Právo zdaniteľných osôb odpočítať z DPH, ktorú majú
zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli alebo služieb, ktoré
prijali, predstavuje podľa ustálenej judikatúra Súdneho dvora EÚ základnú zásadu spoločného systému
DPH zavedeného právnou úpravou Únie (rozsudok C-285/11 bod 25 BONIK, zo 6.12.2012). Súdny

dvor opakovane zdôraznil, že právo na odpočítanie dane uvedené v čl. 167 a nasl. smernice 2006/112/
ES je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým
sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe
(ods. 19 rozsudok BONIK). Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba
pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol

dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane vedela alebo mala vedieť,
že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej
daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na
vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. Keďže zamietnutiepráva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo,
je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti
uvedené v predchádzajúcom bode sú splnené. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží overiť, či

dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností.
19. Zákon o DPH je harmonizovaný so smernicou 2006/112/ES, pričom výklad spoločných pravidiel
pre odpočet DPH obsahuje judikatúra Súdneho dvora EÚ, táto judikatúra je záväzná pre slovenské
súdne orgány aj daňové orgány. Sťažovateľ namieta, že žalovaný sa nedržal právnych názorov Súdneho
dvora vo veci dvojitej podmienky odpočtu DPH, hoci sa ich sťažovateľ domáhal, naopak, konfrontácii s

požadovanou relevantnou judikatúrou sa vyhol - správny súd nezákonné konanie žalovaného potvrdil.
20. Sťažovateľ poukázal na rozsudok z 21.6.2012, C-80/2011 a C-142/2011, podľa ktorého správca
dane je oprávnený zamietnuť zdaniteľnej osobe, v tomto prípade sťažovateľovi, právo odpočítať DPH
za poskytnutý tovar alebo služby z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru sa dopustila nezákonnosti,
ale len vtedy, ak správca dane objektíve preukáže, že zdaniteľná osoba, v tomto prípade sťažovateľ,
vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového

podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského
reťazca. Uvedený rozsudok tak vedomosti sťažovateľa o tom, že sa stáva súčasťou daňového podvodu
priznal atribút nutnej a nevyhnutnej podmienky, bez splnenia ktorej nesmie byť zo strany správcu dane
odopretý daňovému subjektu nárok na priznanie odpočtu DPH.
21. Sťažovateľ poukázal aj na uznesenie Súdneho dvora (desiata komora) zo dňa 3.9.2020 vo veci

C-610/19 Vikingo Fővállalkozó Kft. proti Nemzeti Adó-és Vámhivatal Fellebbviteli Igazgatósága, ktoré je
jednoznačné možné aplikovať aj na toto súdne konanie, nakoľko skutkový stav preverovaných daňových
transakcií počas daňovej kontroly vykonanej u sťažovateľa je totožný so skutkovým stavom transakcií
posudzovaných v uvedenom uznesení Súdneho dvora, podľa ktorého: „Smernica Rady 2006/112/
ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami

daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v to zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi,
na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa
týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru,
uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani

dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená,
po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský
reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade
niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli
nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané,

že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že
sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila
faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského
reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“
22. Sťažovateľ na základe vyššie uvedeného tvrdil, že správny súd ani žalovaný v predmetnej právnej

veci riadne nepreukázali, že by sťažovateľ o takomto podvode, resp. zneužívajúcom konaní mal
vedomosť, pričom uvedené je dôkazným bremenom správcu dane, ktorý je povinný svoje závery riadne
odôvodniť aj v kontexte judikatúry Súdneho dvora, čo v predmetnej právnej veci neurobil, a vedomosť
žalobcu o daňovom podvode zostala len v rovine domnienok - nepreukázaných.
23. Žalovaný sa vyjadril ku kasačnej sťažnosti podaním zo dňa 28.08.2025, zotrval na svojom pôvodnom

právnom názore, kasačnú sťažnosť považoval za nedôvodnú a rozsudok správneho súdu za vecne
správny. Žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.

III. Konanie na kasačnom súde

24. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu
príslušnému na konanie a rozhodnutie. Najvyšší správny súd preskúmal rozsudok správneho súdu v
medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení,

že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2
písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods.
2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k
záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.25.Predmetomkasačnejsťažnostibolrozsudoksprávnehosúduopísanývprvejčastiodôvodneniatohto
rozhodnutia, ktorým súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal súdneho prieskumu a následne
zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 102052052/2024 zo dňa 18.07.2024.

26. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že správca dane u sťažovateľa ako u
daňového subjektu vykonal kontrolu na DPH za obdobie august 2021. O výsledku daňovej kontroly
vyhotovil protokol č. 102063182/2023 zo dňa 11.08.2023, v rámci ktorého sťažovateľovi neuznal právo
na odpočítanie DPH z 51 dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou D & D DEUTSCHE -
SLOVAKISCHE JOINT VENTURE, s.r.o. Podľa správcu dane bol vykonanou kontrolou zistený daňový

podvod, o ktorom mal sťažovateľ vedieť, pričom zároveň nepreukázal, že prijal rozumné opatrenia,
ktorými by bol schopný predísť jeho účasti na tomto podvode.
27. Správca dane rozhodnutím č. 100979042/2024 zo dňa 25.03.2024 vyrubil sťažovateľovi rozdiel DPH
za zdaňovacie obdobie august 2021 v sume 99.042,49 Eur, pretože žalobcovi neuznal odpočítanie DPH
z vyššie uvedených faktúr.
28. Proti rozhodnutiu správcu dane podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný

rozhodnutím č. 102052052/2024 zo dňa 18.07.2024, ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Žalovaný neakceptoval námietku sťažovateľa o neprimeranej dĺžke daňovej kontroly, poukázal na to,
že počas jej prerušenia z dôvodu žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií lehoty neplynú. Uviedol,
že prerušenia daňovej kontroly bolo účelné a nevyhnutné na preukázanie skutočností, ktoré mali vplyv
na správne určenie dane. Neakceptoval ani námietku, že svedok Vladimír Maniaček vypovedal k inému

zdaňovaciemu obdobiu (september 2021). Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 13.04.2023
vyplýva, že išlo o výpoveď svedka za zdaňovacie obdobie august 2021. Správca dane ako dôkaz použil
podanie pána Vladimíra Maniačka zo dňa 03.05.2023 s prílohou (USB nosič). K nevypočutiu svedkyne
Z. Y.alovaný uviedol, že správca dane uvedenú svedkyňu v daňovej kontrole opakovane predvolával,
požiadal o jej predvedenie a dal prešetriť jej pobyt políciou, všetko neúspešne. Vo vyrubovacom konaní

na návrh žalobcu svedkyňu opätovne predvolal a požiadal o jej predvedenie, avšak svedkyňa nebola
vypátraná. V súvislosti so zisťovaním skutočností z iných daňových kontrol žalovaný uviedol, že podľa
§ 24 ods. 3 daňového poriadku nie je potrebné dokazovať skutočnosti známe správcovi dane z jeho
činnosti a správca dane o nahliadnutí do spisového materiálu iného daňového subjektu spísal úradný
záznam podľa § 19 ods. 7 daňového poriadku.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

29. Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa

§ 8, vrátane
a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo
inému duševnému vlastníctvu,
b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok,
c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,

d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe
zákona.
30. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
31. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z

tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
32. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
33. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.34. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

35. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
36. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so

všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
37. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedeny
´ch, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa

k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo
pravdivosť údajov riadne preukázal.
38. Úlohou kasačného súdu bolo podrobiť hodnoteniu právne posúdenie veci (postupu a rozhodnutia
žalovaného) správnym súdom a vyjadrenia jeho právnych úvah v odôvodnení kasačnou sťažnosťou
napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam sa kasačný súd obmedzuje na overenie,

či správnymi orgánmi a správnym súdom zistený skutkový stav zodpovedá obsahu spisu (vykonanému
dokazovaniu) a či preskúmavané rozhodnutia obsahujú dostatok skutkových dôvodov vo vzťahu k
vyvodeným právnym záverom.
39. Kasačný súd sa nestotožnil so sťažnostnou námietkou, ktorou sťažovateľ tvrdil porušenie jeho práva
na spravodlivý proces. Pokiaľ sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie kasačnou sťažnosťou

napadnutého rozsudku, kasačný súd poukazuje na opis odôvodnenia rozsudku správneho súdu
uvedený v ods. 2 až 11 odôvodnenia tohto rozhodnutia. Z neho nad pochybnosti vyplýva, že napadnutý
rozsudok správneho súdu ako celok nie je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Námietky žalobcu
sú v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne opísané, pričom je zrejmé, že sa správny súd
nimi zaoberal a zrozumiteľne sa s nimi vysporiadal. Súd hodnotí dostatočné odôvodnenie rozhodnutia

správneho súdu (rovnako aj správneho orgánu) len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a
interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov správny súd
vydal meritórne rozhodnutie. I keď z pohľadu účastníka konania by mohlo každé rozhodnutie vykazovať
vyššie kvalitatívne i kvantitatívne parametre, z aspektu minimálnych nárokov na preskúmateľnosť
kasačný súd napadnutý rozsudok nepovažuje za odôvodnený spôsobom, ktorým by bol porušený § 139

ods. 2 SSP.
40. Sťažovateľ tvrdil, že sa správny súd obmedzil len na súhlasné stanovisko k záverom žalovaného
a nevenoval sa konkrétnym dôvodom, prečo sťažovateľ mal vedieť o jeho zapojení sa do obchodného
reťazca s podvodným resp. právo zneužívajúcim konaním súvisiacim s uplatnením práva na odpočítanie
DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie.

41. Subjektívnej stránke tzv. Axel Kittel testu - teda posúdeniu priamej (vedel) alebo nepriamej (mal
vedieť) vedomosti daňového subjektu o vzniku daňového úniku v dôsledku podvodného konania či
jeho nedostatočnej obozretnosti, sa venoval kasačný súd v súvislosti s druhou kasačnou námietkou
týkajúcou sa nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom. Sťažovateľ v nej reagoval
na závery odôvodnenia rozsudku správneho súdu k skutkovému stavu a jeho hodnoteniu účasti

sťažovateľa na reťazci obchodov, v ktorom sa vyskytol daňový podvod a na závery o dôkaznom stave
v otázke preukázania, či sťažovateľ vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok
na odpočet dane bolo súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného
predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Aj z tejto skutočnosti je zrejmé, že sťažovateľ z
odôvodneniavedelvyabstrahovaťargumentáciusprávnehosúdu,naktorúvkasačnejsťažnostireagoval

a polemizoval s ňou.
42. Kasačný súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje dostatočné odborné
argumenty vysvetľujúce právny názor správneho súdu na tútp žalobnú námietku a poskytuje i dostatočný
základ na jeho vecné preskúmanie v kasačnom konaní.
43. V sťažnostnej námietke, v ktorej nesúhlasil s právnym posúdením veci správnym súdom, sťažovateľ

tvrdil, že splnil všetky podmienky na priznanie odpočtu dane ustanovené v § 19 ods. 1, ods. 2 § 49
ods. 1, ods. 2 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, keď v čase uskutočnenia predmetných obchodov
ovocie a zeleninu u dodávateľa objednal a tovar mu bol riadne doručený. Podľa jeho názoru počas
daňovej kontroly nebolo preukázané, že vedel alebo mohol vedieť o podvodnom konaní v preverovanomobchodnom reťazci u svojho dodávateľa D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT VENTURE, s.r.o.
Sťažovateľ spochybnil tiež záver správneho súdu (žalovaného), že nevykonal tzv. due dilligence, aby
overil svojho obchodného partnera, pričom uvedenú požiadavku považoval sťažovateľ za vykonateľnú

pri bežnom obchodovaní.
44. Vo všeobecnosti je účelom daňového konania zisťovanie, či si daňové subjekty splnili v súlade s
príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto
v tej súvislosti zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie splnenia zákonných
povinností daňovými subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú

úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne
určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane,
pričom však daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení
a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania
ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým
subjektom.

45.Správcadane,pokiaľpovažujetvrdeniadaňovéhosubjektuzanepreukázané,vyzývadaňovýsubjekt
na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom
má preukázať pravdivosť svojich tvrdení.
46. Kasačný súd poukazuje na ustálený právny názor opierajúci sa aj o rozhodovaciu činnosť
Najvyššieho súdu SR prezentovaný napríklad v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/12/2017 zo dňa 18.05.2018

alebo v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžf 6-7/2014 z 26. marca 2015, z ktorého vyplýva,
že: „splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie
uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným
obsahom.Dokladymusiamaťpovahufaktu,musiabyťvystavenénamateriálnompodkladeaakoprávna
skutočnosť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok Najvyššieho

súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.
k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na
daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 v spojení s § 49 ods. 2 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH).
Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim
právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej

hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo
strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“.

47. V tejto súvislosti možno poukázať aj na rozsudok NS SR 1Sžf/52/2016 zo dňa 28.11.2017, bod 18:
„Daňový subjekt v procese správy daní (t.j. aj počas daňovej kontroly) zásadne preukazuje skutočnosti,
ktoré sám tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku), okrem iného
že vykonal ekonomickú činnosť (§ 3 ods. 2 zákona o DPH) najmä vo forme kvázi prevodu vlastníckeho
práva k tovaru alebo dodania služby za protihodnotu (§ 2 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o DPH), v rozsahu,

kvalite a spôsobom vyplývajúcim z predložených účtovných dokladov (§ 10 zákona č. 431/2002 Z.z. o
účtovníctve) a od dodávateľa zákonným spôsobom uvedeného na faktúre (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona
o DPH). Ak preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje, môžu orgány finančnej
správy neuznať daňovému subjektu právo na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok
preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode. Iba toto v zmysle judikatúry Súdneho

dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) prelamuje zásadu neutrality dane, podľa ktorej má byť
zdaniteľná osoba (platiteľ dane) plne zbavená ťarchy DPH zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak tieto
použila na uskutočnenie ekonomických činností podliehajúcich spoločnému režimu DPH.“
48. Je potrebné pripomenúť, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je

povinnýpodávaťpodľaosobitnýchpredpisov,skutočnosti,naktorýchpreukázaniebolvyzvanýsprávcom
dane pri správe daní a tiež vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný
viesť.
49. Pokiaľ sa v konaní preukáže, že zdaniteľné obchody prebehli, môže nastať situácia, kedy daňový
subjekt bol pritom súčasťou obchodu (alebo reťazca obchodov), v ktorom sa vyskytol daňový podvod,

resp. jedna z osôb poskytujúcich zdaniteľné plnenia z reťazca, ktorá vystavila faktúru, sa dopustila
nezákonnosti. Aj po preukázaní faktickej existencie plnenia pripadá do úvahy zamietnutie práva
daňovému subjektu odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej DPH zo strany daňových orgánov,
avšak len za predpokladu, že tieto orgány objektívne preukázali, že daňový subjekt vedel alebo malvedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo
strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.
(napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 50).

50. V procese dokazovania počas daňovej kontroly resp. v daňovom konaní dochádza k presúvaniu
dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie
kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.
51. Rozlíšenie medzi existenciou či neexistenciou plnenia súvisí s dôkaznou povinnosťou a jej presunom
medzi daňovým subjektom a správcom dane. Treba zdôrazniť, že primárnym nositeľom dôkazného

bremena počas daňovej kontroly je kontrolovaný daňový subjekt, a to predovšetkým z toho dôvodu, že
uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod jeho kontrolou. Vzhľadom na to
daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia
preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly
preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.
52.Daňovýsubjektdisponujeprávomuplatniťsizazákonomstanovenýchasplnenýchpodmienoknárok

na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH). Preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si
uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Daňový subjekt má povinnosť tvrdiť a
svoje tvrdenia dôkazne podložiť, pričom predovšetkým preukazuje skutočnosti, ktore´ majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktore´ je povinný uvádzať v daňovom priznaní a tiež vierohodnosť,
spra´vnostˇ a úplnosť evidencii´ a záznamov, ktore´ je povinný viestˇ.

53. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že daňovým subjektom predložené písomnosti
naozaj odrážajú uskutočnené zdaniteľné plnenie, je možné v nich obsiahnuté informácie považovať
za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Správca dane svojimi zisteniami môže dôvodne spochybniť, že
zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako je to uvedené na predložených faktúrach. Správca dane
má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia a doplneným dokazovaním odstrániť

vzniknuté pochybnosti. V prípade, ak považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt
na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom
má preukázať pravdivosť svojich tvrdení.
54. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa

osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Pokiaľ daňový subjekt
správcovi dane predloží dôkazy o existencii prijatých zdaniteľných plnení, teda daňový subjekt splní
svoju dôkaznú povinnosť, je na správcovi dane, aby posúdil hodnovernosť a úplnosť predložených
dôkazov a tak verifikoval správnosť uplatneného nároku na odpočítanie dane.

55. Daňové orgány nespochybnili uskutočnenie deklarovaných obchodov a dodanie tovaru
sťažovateľovi. Sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane na DPH za príslušné zdaňovacie obdobie bol
dôsledkom záveru správcu dane, že zo strany daňového subjektu (sťažovateľa) došlo k účasti na
obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, o ktorom sťažovateľ mal vedieť, pričom zároveň
sťažovateľ nepreukázal, že prijal rozumné opatrenia, ktorými by bol schopný predísť jeho účasti na tomto

podvode.
56. Z judikatórnych záverov Súdneho dvora EU´ i kasacˇne´ho su´du vyplýva, že dôkazné bremeno
správcu dane spočíva na preukázanú zapojenia kontrolovaného daňového subjektu na daňovom
podvodevtzv.AxelKitteltestepozostávajúcehoštyrochotázok:1.Vznikolzposudzovany´chzdanitelˇny
´ch obchodov danˇovy´ u´nik? 2. Ak a´no, je tento danˇovy´ u´nik do^sledkom podvodne´ho konania?

3. Pokialˇ je u´nik na dani do^sledkom podvodne´ho konania, boli posudzovane´ zdanitelˇne´ obchody
danˇove´ho subjektu s ty´mto konani´m spojene´? 4. Ak boli posudzovane´ zdanitelˇne´ obchody spojene
´ s podvodny´m konani´m, vedel o tom alebo mohol a mal vedietˇ danˇovy´ subjekt? Predpokladom
odmietnutiadanejekladnézodpovedanieuvedenýchotázokkumulatívne,pričomakoužbolopovedané,
dôkazy na vykonanie vysˇsˇie opi´sane´ho Axel Kittel testu a posúdenie u´cˇasti na danˇovom podvode

je úlohou správcu dane.
57. Zo správcom dane za príslušné zdaňovacie obdobie posudzovaných zdaniteľných obchodov
vznikol danˇovy´ u´nik. Dodávateľ sťažovateľa spoločnosť D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT
VENTURE, s.r.o. si účelovo uplatnila odpočítanie dane na základe nepreukázaných dodaní od GPP
TRADE s.r.o. organizačná zložka, čoho výsledkom bolo nepriznanie a neodvedenie dane do štátneho

rozpočtu.ZároveňdodávateľdeklarovalnadobudnutietovaruodspoločnostiCEVOMs.r.o.prežalobcua
k dodávkam si uplatnil daň. Opísaný danˇovy´ u´nik bol do^sledkom podvodne´ho konania. Pre uvedený
typ podvodného konania právna doktrína používa označenie „zmiznutý obchodník“, ktorým bol GPP
TRADE s.r.o. organizačná zložka. Prostredníctvom zmiznutého obchodníka došlo k nedovolenémudaňovémuúnikuvspoločnostiD&DDEUTSCHE-SLOVAKISCHEJOINTVENTUREs.r.o..Zpodkladov
zadovážených správcom dane vyplynulo spojenie posudzovaných zdanitelˇných obchodov sťažovateľa
s vyššie uvedeným podvodným konaním.

58. Sťažovateľ sa v kasačnej sťažnosti zameral predovšetkým na spochybnenie vedomostnej zložky
Axel Kittel testu, teda či vedel alebo mal sťažovateľ vedieť, že boli posudzovane´ zdaniteľné obchody
zakladajúce nárok na odpočet dane súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru
alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.
59. Daňové orgány vo vzťahu k tejto otázke konštatovali, že jeho zapojení do fakturačného reťazca

zdaniteľných obchodov spojených s podvodným konaním mal sťažovateľ vedieť. Kasačný súd
prisvedčil tomuto konštatovaniu. Poukazuje najmä na nasledovné z administratívneho spisu vyplývajúce
skutočnosti:
60. Boli konštatované viaceré osobné prepojenia medzi jednotlivými v reťazci obchodujúcimi účastníkmi.
Prepojenie medzi sťažovateľom a CEVOM, s.r.o. spočívalo i v tom, že v predchádzajúcich obdobiach
zamestnanci sťažovateľa zabezpečovali obchodné transakcie, objednávali tovar a prepravu u

dodávateľov z iných členských štátov EÚ a zároveň komunikovali aj za spoločnosť CEVOM, s.r.o.
61.PersonálneprepojeniemedzisťažovateľomasubdodávateľomCEVOMs.r.o.potvrdilpredsprávcom
dane i sťažovateľ. Konateľ sťažovateľa Raymond Geöreögh uviedol, že sa pozná s Vladimírom
Maniačkom, konateľom subdodávateľskej spoločnosti CEVOM s.r.o. Podstatným zistením je aj to, že
Konateľ žalobcu bol dokonca zamestnancom CEVOM s.r.o. a mal dispozičné právo k bankovému účtu

tejto spoločnosti, pričom videl pohyb peňazí na tomto účte. Konateľ pozná aj zamestnankyňu CEVOM
s.r.o. L. G., ktorá spolu s Vladimírom Maniačkom vystavovali faktúry nie len za CEVOM s.r.o. pre D & D
DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT VENTURE, s.r.o. ale aj za D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE
JOINT VENTURE, s.r.o. pre sťažovateľa.
62. Personálne prepojené boli aj GPP TRADE s.r.o. organizačná zložka, v ktorej bola Z. Y.

splnomocnenou zástupkyňou a dodávateľ sťažovateľa D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT
VENTURE, s.r.o., v ktorej bola Viera Fábryová konateľkou.
63. Hoci v kasačnej sťažnosti sťažovateľ tvrdil opak, z dokazovania vykonaného správcom dane
vyplynulo, že obchodného partnera D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT VENTURE, s.r.o.
si sťažovateľ vybral na základe odporúčania Vladimíra Maniačka, konateľa spoločnosti CEVOM

s.r.o. Dodávateľa si sťažovateľ nijako nepreveroval. Napriek tomu, že sťažovateľ, ktorého hlavnou
podnikateľskou činnosťou bol obchod s ovocím a zeleninou, nepreveroval ani splnenie registračnej a
oznamovacej povinnosti dodávateľa na RVPS. Správca dane mal preto za to, že žalobca nepreukázal,
že v rámci podnikateľskej činnosti vykonal všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa, ktorý si preverí
svojho dodávateľa.

64. Konateľka D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT VENTURE, s.r.o. Viera Fábryová pred
správcom dane uviedla, že objednávky tohto tovaru v rozhodnom čase vykonával priamo konateľ
CEVOM s.r.o. s konateľom sťažovateľa. Faktúry, dodacie listy a prepravné listy pre sťažovateľa miesto
dodávateľa D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT VENTURE, s.r.o. vystatovali osoby od CEVOM
s.r.o.. Konateľ CEVOM s.r.o. mal aj dispozičné právo k účtu D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT

VENTURE, s.r.o. Svoju úlohu v predmetných obchodných transakciách Viera Fábryová definovala
tak, že sama neovládala problematiku obchodovania s ovocím a zeleninou a bola len (fakturujúcim)
sprostredkovateľom.Ktovarovémutokuuviedla,žetovarišielmimoD&DDEUTSCHE-SLOVAKISCHE
JOINT VENTURE, s.r.o. priamo od CEVOM s.r.o. ku sťažovateľovi.
65.ZdaniteľnéobchodyneboliuzatváranéskonateľkouspoločnostiD&DDEUTSCHE-SLOVAKISCHE

JOINT VENTURE, s.r.o. Vierou Fábryovou, ktorej úlohou bolo iba verifikovať vystavené faktúry. Reálny
tok tovaru bol odlišný od fakturovaného. Je nelogické, aby konateľ žalobcu s dlhoročnými skúsenosťami
s obchodovaním s ovocím a zeleninou začal podnikať práve s Vierou Fábryovou, ktorá nie je v danom
odbore znalá a nenakupoval tovar priamo od dodávateľov z iných členských štátov EÚ.
66. V spoločnosti D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT VENTURE, s.r.o. boli vykonané daňové

kontroly za zdaňovacie obdobia roku 2021, pričom neboli preukázané reálne obchodné transakcie.
Dodávateľ sťažovateľa len vystavoval faktúry, aby sťažovateľovi umožnil odpočítať daň z tovaru
pochádzajúceho z iného členského štátu.
67. Spoločník a konateľ sťažovateľa Raymond Geöreögh bol tiež spoločníkom a konateľom spoločnosti
J.G. Fruit, s.r.o., so sídlom Žilinská 7028/1, Bratislava, IČO: 45 987 491. Správca dane získal aj

informácie zo spisu daňového subjektu J.G. Fruit, s.r.o., že spoločnosť deklarovala zhodné typy
obchodov ako sťažovateľ, obchodovala s ovocím a zeleninou v rovnakej prevádzke, pričom uplatňovala
odpočítanie dane na základe dodávateľských faktúr od nárazníkových spoločností s tým, že tovar bol
predmetom transakcií z iného členského štátu so spoločnosťou CEVOM s.r.o.68. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane
je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale aj zo zistení, či
predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Z dokazovania vykonaným správcom dane

vyplynulo, že v posudzovanom období obchodov sťažovateľa tovarový tok nezodpovedal fakturačnému
reťazcu, pričom vzájomne obchodujúce spoločnosti (sťažovateľ a CEVOM s.r.o.) vsunutie ďalšieho
článku, spoločnosti D & D DEUTSCHE - SLOVAKISCHE JOINT VENTURE, s.r.o., postrádalo racionalitu
a ekonomický zmysel.
69. Daňové orgány vo svojich rozhodnutiach analyzovali deklarované obchodné transakcie s

identifikáciu spoločnosti, ktorá figurovala v reťazci ako „zmiznutý obchodník“ a spoločnosť, cez ktorú
tovar fakturačne prechádzal (nárazníková spoločnosť). Podľa kasačného súdu vo svetle objektívnych
skutočností bol preukázaný záver, že dodávka bola uskutočnená pre platiteľa dane (sťažovateľa), ktorý
vedelalebomuselvedieť,žesvojoukúpousazúčastňujenaplnení,ktoréjesúčasťoupodvoduvovzťahu
k DPH, kedy prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi
dane. Prezentovaný záver pritom vyplýva zo zistených relevantných skutočností, ktoré aj žalovaný a

správca dane obsiahlo uvádzali vo svojich rozhodnutiach.
70. Podľa názoru kasačného súdu sa správny súd v napadnutom rozsudku dôkladne venoval i tzv.
vedomostnej zložke daňového subjektu pri jeho účasti na daňovom podvode. Pri aplikácii princípu „mal
vedieť“ hodnotil, či sťažovateľ vôbec vykonal primeranú kontrolu a pristupoval k transakcii s náležitou
starostlivosťou, aby sa uistil, že transakcia nie je súčasťou podvodnej schémy.

71. Je totiž potrebné vychádzať z povinnosti daňového subjektu pri realizácii zdaniteľného obchodu
správať sa s dostatočnou opatrnosťou, a to tak, aby aj do budúcnosti vedel preukázať materiálnu
existenciu ním uskutočneného obchodu. Takýmto dôkazom je práve znalosť problematiky a
disponovanie relevantnými informáciami o predmete obchodu o obchodnom partnerovi a tiež je pre
tento účel povinný uchovať dôkazy (napr. listiny) o uskutočnenom obchode. Pokiaľ daňový subjekt

nepristupuje k realizácii obchodu s dostatočnou opatrnosťou, vystavuje sa riziku, že mu zo strany
orgánu štátu nebude daňový výdavok uznaný. Zo zistení správcu dane vyplýva, že sťažovateľ objektívne
nevykonal žiadne opatrenia na ochranu pred ohrozením z nepriznania práva na odpočítanie dane, a
to napriek platbám vo vysokých sumách. Tak ako nepostacˇuje predlozˇitˇ faktu´ru a dodací list, ktoré
bez ďalšieho nepreukazujú reálne uskutočnenie dodania tovaru alebo služby, rovnako tak nepreukazujú

bez ďalšieho, že daňový subjekt vykonal všetky potrebné prevenčné opatrenia, aby sa nestal súčasťou
obchodu poznačeného daňovým podvodom alebo obdobným porušením práva.
72. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti rovnako ako v správnej žalobe namietal, že protokol z daňovej
kontroly č. 102063182/2023 zo dňa 11.08.2023 (doručený sťažovateľovi dňa 14.08.2023) je nezákonný,
nakoľko nebol doručený v 1-ročnej lehote odo dňa začatia daňovej kontroly a tiež neobsahuje

zákonom predpísané náležitosti. S poukazom na ods. 3 a 4 odôvodnenia tohto rozhodnutia je
nevyhnutné konštatovať, že sťažovateľ túto svoju námietku uviedol ako konštatovanie bez uvedenia
právne relevantnej argumentácie, v čom nezákonnosť spočívala a bez odkazu na konkrétne zákonné
ustanovenie, ktoré bolo správnym orgánom porušené. V zhode s názorom správneho súdu považuje
kasačný súd vo vyššie uvedenom rozsahu takéto tvrdenia za nedostatočné pre posúdenie zákonnosti

žalobou napadnutých rozhodnutí.
73. Súdne konanie pred správnymi súdmi je dôsledne ovládané dispozičnou zásadou, z čoho vyplýva,
že súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec vymedzený v žalobe. Ide o zásadu iudex
ne eat petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán) a súd musí túto zásadu aplikovať vo všetkých
veciach,vktorýchpreskúmavanazákladepodanejžalobyzákonnosťžalobcunapadnutéhorozhodnutia.

Mimo iné musí žalobca tvrdiť, že správny orgán pri vydaní napadnutého rozhodnutia porušil zákon, a to
tak, že odkáže na konkrétne ustanovenia právnych predpisov či už hmotného, alebo procesného práva
a v žalobe musí uviesť aj dôvody, v čom vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu. S
tým súvisí i imperatív, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať
k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická

aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť
absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v
duchu zákona. Pri výklade právnej normy treba vychádzať z toho, že podstatná je aplikácia materiálneho
hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom
prevládnuť (napr. nález ÚS ČR z 04.02.1997, sp. zn. Pl. ÚS 21/96). Úlohou sudcu v podmienkach

materiálnehoprávnehoštátujenájsťriešenie,ktorébybolovsúladesovšeobecnouideouspravodlivosti,
resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi (napr. nález ÚS ČR z 02.11.2009, sp. zn. II. ÚS
2048/2009).Podľakonštantnejjudikatúrynemožnoorgánomverejnejmociapredovšetkýmvšeobecným
súdom tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právoneznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je
zmyslom a účelom právnych predpisov (napr. nález ÚS ČR z 07.09.2010, sp. zn. Pl. ÚS 34/09).
74. Kasačný súd uzatvára, že správne súdy rozhodujú v zásade v intenciách žalobných (kasačných)

dôvodov a nie je ich úlohou vyhľadávať či dokonca domýšľať za žalobcu (sťažovateľa) dôvody
nezákonnosti správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, i keby takéto dôvody jestvovali, avšak
žalobca (sťažovateľa) na ne v správnej žalobe (kasačnej sťažnosti) neupozornil.
75. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že sa správny súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, kasačný
súd poznamenáva, že sťažnostný bod v zmysle § 440 ods. 1 písm. h) SSP musí obsahovať rozhodnutia

kasačného súdu, ktoré sú zároveň rozhodovacou praxou a vysvetlenie odklonu, ktorý spra´vny su´d
pri rozhodovaní porušil zákon. Sťažovateľ však žiadne takéto rozhodnutie kasačného súdu neuviedol.
Sťažovateľ v tejto námietke poukazoval na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktoré navyše nesprávne
(účelovo) interpretoval.
76. Kasačný súd záverom konštatuje, že podľa jeho názoru sa správny súd posudzovanou vecou
zaoberal dôsledne. Vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľa a vyvodil správne skutkové

aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom o
zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Na základe uvedených zistení kasačný súd nepovažoval
sťažnostné body kasačnej sťažnosti za opodstatnené, a preto podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako
nedôvodnú zamietol.
77. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd tak, že sťažovateľovi, ktorý

v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal a
žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona.
78. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP
v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.