Uznesenie – Majetok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3Tos/35/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2125013083
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2125013083.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov
JUDr. Juraja Dziaka a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci odsúdeného A. B.,nar.XX.XX.XXXX v C.,
vkonaníonávrhuodsúdenéhonapodmienečnéprepusteniezvýkonutrestuodňatiaslobody,osťažnosti
odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 19.01.2026, sp. zn. 5PP/69/2025, na
neverejnom zasadnutí konanom dňa 26.02.2026 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 odsek 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C.,
z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Trnava rozhodol tak, že : ( ,,citácia“) ,, podľa § 66 ods.
1 písm. a), ods. 2, ods. 3 Tr. zák., sa návrh odsúdeného A. B., nar.XX.XX.XXXX v C., t.č. vo výkone
trestu odňatia slobody v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, o podmienečné prepustenie z výkonu trestu

odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp.zn.2T/22/2024 zo dňa
17.10.2024 zamieta.
Okresný súd napadnuté uznesenie odôvodnil v rozsahu č.l. 17-19) spisu, v ktorom skrátene uviedol, že
materiálne podmienky podmienečného prepustenia neboli u odsúdeného splnené, keďže hoci vo výkone
trestu prevažne dodržiava ústavný poriadok a plní základné povinnosti, jeho správanie neprekračuje
rámec bežnej režimovej adaptácie a nepreukazuje zvýšenú snahu o vlastnú nápravu. Počas výkonu

trestu získal len obmedzený počet disciplinárnych odmien, jeho postoj k trestnej činnosti bol hodnotený
len ako formálne kritický a resocializačná prognóza je menej priaznivá pri strednom riziku recidívy.
Rozhodujúci význam má aj jeho rozsiahla trestná minulosť, keď bol opakovane súdne trestaný, vrátane
viacerých nepodmienečných trestov odňatia slobody, ktoré neviedli k zmene jeho správania. Za tejto
situácie súd nemal dostatočnú záruku, že po prepustení povedie riadny život, a preto dospel k záveru,
že druhá materiálna podmienka podľa § 66 ods. 1 Trestného zákona splnená nie je.

Proti tomuto uzneseniu ihneď, po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí, zahlásil sťažnosť odsúdený
A. B. (č.l. 15 spisu), ktorú následne odôvodnil podaním zo dňa 12.02.2026, doručeným krajskému súdu
dňa 16.02.2026 ( č.l.22-24 spisu).
Prokurátorka prítomná na verejnom zasadnutí sa vzdala práva na podanie sťažnosti (č.l. 15 spisu).
Odsúdený zahlásenú sťažnosť odôvodnil písomným podaním ( skrátene), v ktorom uviedol, že podľa
jeho názoru je jeho polepšenie dostatočné o čom svedčia aj disciplinárne odmeny, ktorých nemohol

vzhľadom na čas strávený v rôznych ústavoch dosiahnuť viac. Má pozitívny vzťah k práci aj napriek
majetkovej trestnej činnosti pre ktorú je vo výkone trestu odňatia slobody, o čom svedčí aj jeho pracovný
pomer formou dohody pred nástupom do výkonu trestu. Vo výkone trestu si túto hodnotu uvedomil
a chce ju rozvíjať preto odôvodnenie súdu o nesplnení druhej materiálnej podmienky považuje za
nedostatočné a zo strany okres-ného súdu odôvodnené formalisticky a zavádzajúco. Formalisticky aj
keď súd zdôrazňuje, že jeho skúmanie nebolo postavené len na trestnej minulosti, tak hlavné merito

rozhodnutia bolo založené práve na tejto skutočnosti. Rovnako súd neskúmal aktuálne poznatky o jeho
osobe,napr.prostredievktoromsaocitnepopodmienečnomprepustení,pracovnúpríležitosť–možnosťpracovať pre firmu Kontrakt s.r.o.. Rovnako za zavádzajúce považuje zo strany súdu, že nevyjadril
žiadnu ľútosť k spáchanému skutku, pretože ľútosť vyjadril pri vyhlásení, skutok oľutoval a k celej svojej
trestnejčinnostimalkritickýpostoj,čouviedolajprisvojompreradení.Vzáverepoukázalnaodporúčanie

Výboru ministrov Rady Európy k otvoreniu možnosti všetkým odsúdeným a to v záujme zníženia
škodlivých vplyvov uväznenia a zabezpečenia realistickej možnosti naplniť kritéria na podmienečné
prepustenie.
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku, pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Krajský súd v Trnave na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle vyššie citovaného ustanovenia
§ 192 ods. 1 Trestného poriadku správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému odsúdený
podal sťažnosť, ako i konanie, ktoré predchádzalo tomuto výroku a tak zistil, že sťažnosť podala
oprávnená osoba v zákonom stanovenej lehote, avšak nie je dôvodná.
Krajský súd je toho názoru, že okresný súd po obdržaní žiadosti odsúdeného A. B. o podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody postupoval procesne bez akýchkoľvek pochybností, keď
vo veci určil termín verejného zasadnutia na 19.01.2026, kde mal odsúdený možnosť vyjadriť sa
k svojmu správaniu vo výkone trestu odňatia slobody ako aj k jeho postoju k spáchanej trestnej činnosti,
vykonal všetky dôkazy, ktoré sú potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie o návrhu odsúdeného
o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody a rozhodol spôsobom, ktorý si osvojil aj

krajský súd.
Okresný súd vo svojom uznesení v súlade s ustanovením § 176 ods. 2 Trestného poriadku
rozviedol všetky zákonné a právne skutočnosti, na základe ktorých mal za to, že návrhu odsúdeného
o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je možné vyhovieť.
V tejto súvislosti sťažnostný súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu

prvého a druhého stupňa tvoria jednotu a v prípade, ak sa sťažnostný súd stotožní s úvahami súdu
nižšieho stupňa a tieto považuje za zákonné a správne nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom
rozhodnutí, ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Tdo/2/2018 z 23. januára 2018).
Nad rámec odôvodnenia krajský súd uvádza, že pokiaľ ide o prvú materiálnu podmienku, táto sa viaže

podľa jej gramatického znenia striktne na správanie odsúdeného vo výkone trestu. Polepšením v jej
zmysle sa v resocializačnej rovine rozumie vývojový proces vnútornej premeny osobnosti odsúdeného,
ktorá sa navonok prejavuje práve v jeho chovaní a správaní v podmienkach výkonu trestu. V súvislosti
s rozhodovaním o prípadnom podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody plnenie
tejto podmienky preukazuje príslušný ústav na výkon trestu v hodnotení odsúdeného (§ 62 zák. č.

475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody). S ohľadom na povahu a účel tohto právneho inštitútu
je odôvodneným úsudok, že o takomto polepšení môže okrem iného svedčiť, ak odsúdený riadne
a zodpovedne plní povinnosti, ktoré vo výkone trestu pre neho vyplývajú z právnych predpisov, ak
dodržiava ústavný poriadok a stanovený režim, plní pokyny príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej
stráže, dodržiava zásady slušného správania, iniciatívne spolupracuje a plní program zaobchádzania,

dodržiava povinnosti a zákazy obsiahnuté v zákone o výkone trestu odňatia slobody a vo vyhláške,
ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu a pod.
Správanie odsúdeného vo výkone trestu sa musí hodnotiť v súvislosti s charakterovými vlastnosťami
odsúdeného, s motívmi a spôsobom vykonania činu, pretože len za tohto predpokladu možno posúdiť,
či odsúdený vo výkone trestu dosiahol taký stupeň nápravy, že sa už zbavil práve tých charakterových

vlastností a nesprávnych návykov, ktoré ho viedli ku spáchaniu trestnej činnosti, alebo ktoré okrem
ostatných príčin aspoň prispeli k jeho rozhodnutiu spáchať trestný čin.
Okresný súd správne uviedol, že odsúdený splnil formálnu podmienku na podanie žiadosti
o podmienečné prepustenie dňa 15.10.2025 po vykonaní polovice uloženého nepodmienečného trestu
odňatia slobody podľa § 66 ods.1 písm.a) Trestného zákona.

Pokiaľ ide o prvú materiálnu podmienku, teda či odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností
a správaním preukázal polepšenie, krajský súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že táto
podmienka splnená nebola. Pri hodnotení tejto podmienky je potrebné vychádzať zo správania
odsúdeného počas celého výkonu trestu, nielen z jeho čiastkového správania v jednotlivých ústavoch
alebo v závere výkonu trestu. Hoci odsúdený vo výkone trestu prevažne dodržiaval ústavný poriadok,

bol pracovne zaradený a získal disciplinárne odmeny, neuniklo pozornosti súdu, že sa v jeho správaní
vyskytli aj menšie nedostatky, a to nevhodné zaobchádzanie so zariadením ústavu, neporiadok v
osobných veciach a vyradenie z pracoviska z preventívno-bezpečnostných dôvodov. Tieto skutočnostisíce samy osebe nepredstavujú závažné porušenie ústavného poriadku, avšak oslabujú záver o
stabilizovanom polepšení odsúdeného.
Samotné disciplinárne odmeny a plnenie pracovných povinností nemožno bez ďalšieho považovať

za dostatočný prejav polepšenia, keďže ide o správanie, ktoré sa od odsúdeného vo výkone trestu
štandardneočakáva.Významnéjeajto,žeodsúdenýbolužvminulostivovýkonetrestuodňatiaslobody,
teda je oboznámený s režimom výkonu trestu a požiadavkami kladenými na právanie odsúdených.
Má vedomosť o tom, akým spôsobom je možné vlastným prístupom a plnením povinností vytvárať
predpoklady pre pozitívne hodnotenie zo strany ústavu. Navyše krajskému súdu neuniklo, že odsúdený

počas výkonu trestu neabsolvoval žiadny rekvalifikačný kurz ani inú aktivitu smerujúcu k zvýšeniu
svojho uplatnenia na pracovnom trhu, hoci podľa obsahu spisu bol pred nástupom do výkonu trestu
dlhodobo nezamestnaný a pracoval len príležitostne formou brigádnickej činnosti. Ani v tomto smere
teda nepreukázal zvýšenú iniciatívu smerujúcu k vlastnej resocializácii.
V súhrne potom možno uzavrieť, že odsúdený nevyvíja dostatočne aktívnu snahu po akýchkoľvek
dostupných aktivitách vo výkone trestu, ktoré sú „navyše“. Odsúdený len dodržiava pravidlá výkonu

trestu, čo je ale elementárna povinnosť každého väzňa. Krajský súd rovnako ako okresný súd dospel
k záveru, že odsúdený sa v podstate adaptoval na režim výkonu trestu odňatia slobody, avšak
doposiaľ nepreukázal zvýšenú snahu po náprave, preto nemožno konštatovať splnenie prvej materiálnej
podmienky. Aj keď celkovo hodnotenie odsúdeného vyznieva prevažne pozitívne a je z neho zrejmé, že
sa odsúdený adaptoval na režim výkonu trestu odňatia slobody, na druhej strane nijako svojou aktivitou

nevybočuje z radu, síce režimovo prispôsobených, avšak priemerných väzňov. Krajský súd pripomína,
že ak sa odsúdený vo výkone trestu dobre správa, automaticky to neznamená, že sa polepšil a tým
splnil prvú materiálnu podmienku. Plnenie si základných povinností vo výkone trestu je nevyhnutnou
podmienkou ako samotnej adaptácie, tak aj celého priebehu výkonu trestu odňatia slobody, čo ale
nemožno považovať za prejav jeho nápravy.

Pokiaľ ide o splnenie druhej materiálnej podmienky, túto súd objasňuje a skúma komplexnejšie.
Posudzuje všetky okolnosti súvisiace s osobou odsúdeného, jeho osobné a charakterové vlastnosti,
celkový postoj k spoločenským normám, prostredie, v ktorom žil, celý doterajší život, povahu a charakter
trestnej činnosti, pre ktorú je vo výkone trestu s jediným cieľom, či všetky tieto skutočnosti umožňujú
prijať prognózu, že v prípade prepustenia na slobodu povedie riadny život, t.j. život v súlade s právnymi,

morálnymi a etickými normami spoločnosti.
Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody treba vždy zhodnotiť
osobu odsúdeného a celý jeho doterajší život, vrátane jeho správania pred spáchaním trestného činu,
správania, ktoré viedlo k jeho spáchaniu ako aj správania vo výkone trestu odňatia slobody. Tieto
okolnosti pritom nemožno hodnotiť izolovane, ale je nutné ich posudzovať vo vzájomných súvislostiach.

Očakávanie správania sa odsúdeného v budúcnosti je možné vyvodiť z objektívnych okolností, ktoré
sa už stali a ktoré musí súd logicky vyhodnotiť. Ohľadne správania sa odsúdeného v budúcnosti
súd pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení vyvodzuje iba predpoklady, pretože logicky nemôže
vedieť, čo sa v budúcnosti skutočne stane. Správanie sa odsúdeného v minulosti má v tomto prípade
rozhodujúci význam pri určení pravdepodobnosti jeho správania sa v budúcnosti. Samotnou okolnosťou,

ktorá má nepochybne veľký význam, je teda predchádzajúci spôsob života odsúdeného, vrátane jeho
prípadnej trestnej činnosti, pričom pozitívna prognóza budúceho správania sa odsúdeného je nutným
predpokladom pre rozhodnutie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.
Navyše je potrebné prihliadnuť aj na zaradenie odsúdeného v ústave na výkon trestu odňatia slobody,
ktorý trest odňatia slobody si aktuálne vykonáva v ústave s minimálnym stupňom stráženia, pričom

v rámci diferenciácie je umiestnený v diferenciačnej skupine ,,B“, čo rovnako svedčí o potrebe
prísnejšieho režimu, ktorý je základom diferencovaného zaobchádzania.
Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení nezanedbateľnú úlohu zohráva aj povaha spáchaných
trestných činov, ktorú musí súd pri svojom rozhodovaní taktiež vždy zohľadňovať v zmysle § 66 ods.
2 Trestného zákona. V tomto prípade možno zopakovať, že odsúdený aktuálne vykonáva trest odňatia

slobody za spáchanie prečinu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa §
219 ods.1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom neoprávneného vyrobenia a používania
platobného prostriedku podľa §219 ods.2 Trestného zákona, pričom uvedeného trestného činu sa
dopustil dňa 26.septembra 2023, teda ani nie mesiac potom, ako dňa 30.08.2023 vykonal uložený
nepodmienečný trest Okresným súdom Trnava zo dňa 13.7.2022 pod sp.zn.2T/42/2022 pre prečin

marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods.1 písm. a) Tr. zákona.
Nad rámec uvedeného prvostupňovým súdom v odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd
uvádza, že v neprospech odsúdeného v prvom rade svedčí 11-záznamov v registri trestov za rôznorodú
trestnú činnosť ( prevažne majetkovú trestnú činnosť a marenie výkonu úradného rozhodnutia). Keďžesa odsúdený aj po výkone predchádzajúcich nepodmienečných trestov opakovane dopustil ďalšej
trestnej činnosti, je zrejmé, že uvedené tresty nemali na odsúdeného požadovaný účel, preto sa nie
je prečo domnievať, že práve podmienečné prepustenie z aktuálneho výkonu trestu odňatia slobody

už splní svoj zákonom sledovaný účel, ktorý nebol doposiaľ naplnený prostredníctvom skôr uložených
trestov.
Prihliadnuc potom na povahu spáchaných činov, ale aj na trestnú (aj druhovo totožnú) minulosť
odsúdeného a jeho priemerné správanie sa vo výkone trestu, krajský súd dospel k záveru, že od
odsúdeného nie je možné s rozumnou istotou očakávať, že tento v budúcnosti povedie riadny život.

Navyše krajský súd v tejto súvislosti u odsúdeného poukazuje aj na menej priaznivú resocializačnú
prognózunazákladestrednéhorizikarecidívytrestnejčinnosti,ktorátaktiežnesvedčívprospechmožnej
prognózy,žeodsúdenýpovedienasloboderiadnyživot.Zadanéhostavuvecipotomkrajskýsúdvcelom
rozsahu zdieľa názor okresného súdu, že u odsúdeného nie je splnená neexistencia rizika recidívy, ktorá
je podstatou druhej materiálnej podmienky. Žiada sa dodať, že v prípade odsúdeného teda prevažuje
legitímna potreba ochrany spoločnosti pred ním ako páchateľom trestnej činnosti. Navyše z pohľadu

krajského súdu je nutné pripomenúť, že u páchateľov, ktorí sa opakovane dopúšťajú druhovo totožnej
trestnej činnosti, musia byť prítomné veľmi silné záruky, že sa v budúcnosti trestnej činnosti nedopustia,
čo sa však nestalo v danej trestnej veci.
K sťažnostným námietkam odsúdeného
S poukazom na predchádzajúce argumenty vyhodnotil krajský súd sťažnostné námietky odsúdeného

ako nedôvodné. K sťažnostnej námietke odsúdeného, ktorý dôvodil tým, že počas výkonu trestu bol
disciplinárne odmenený, má pozitívny vzťah k práci, krajský súd poznamenáva, ako to už bolo aj vyššie
uvedené, zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za
dobré správanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu, bol páchateľ automaticky prepustený po
odpykaní stanovenej doby na slobodu, bez zreteľa na to, aká je prognóza jeho ďalšieho správania.

Podmienečné prepustenie je totiž na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam,
ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode
riadny život. Podmienečné prepustenie má mať na odsúdeného výchovný vplyv a to nielen ten, že iba
v skúšobnej dobe po podmienečnom prepustení bude odsúdený viesť riadny život, ale predovšetkým
ten, že odsúdenému je daná šanca na riadny život s tým, že sa už trestnej činnosti viac nedopustí,

nakoľko rozhodnutím o podmienečnom prepustení súd prezumuje, že výkon trestu odňatia slobody splnil
vo vzťahu k osobe odsúdeného svoj účel. Pritom platí, že ak súd nezistí „polepšenie sa“ odsúdeného,
nemôže ani dospieť k záveru, že by odsúdený po podmienečnom prepustení viedol riadny život. Krajský
súd tiež uvádza, že z povahy inštitútu podmienečného prepustenia vyplýva, že jeho uplatnenie nemá
byť automatické a nemá sa stať pravidlom, ale má sa uplatniť iba výnimočne, kedy jeho uplatnenie budú

odôvodňovať okolnosti konkrétneho prípadu.
Rozhodnutie o podmienečnom prepustení je fakultatívnej povahy, čo znamená, že naň neexistuje právny
nárok, ktorého by sa mohol odsúdený domáhať ihneď, ak sa po určitú zákonom stanovenú dobu správal
vo výkone trestu slušne a vzorne si plnil uložené povinnosti (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 05.06.2019, sp. zn. 6Urtos/1/2019).

Krajský súd sa nestotožnil s námietkou odsúdeného, ktorý v odôvodnení sťažnosti tvrdil, že okresný
súd formalisticky odôvodnil svoje rozhodnutie a prihliadol hlavne na jeho trestnú minulosť. Je pravdou,
že podľa ustálenej judikatúry pri posudzovaní prognózy vedenia riadneho života, teda pri pohľade do
budúcnosti, nemožno prihliadať iba na predchádzajúce odsúdenia (recidívu) odsúdeného a oprieť dôvod
nepriaznivej prognózy len o tieto odsúdenia. Takýto postup by mohol byť nielen v tvrdenom napätí

so zásadou ne bis in idem. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 489/2020 zo dňa
27.10.2020) Na druhej strane však krajský súd dodáva, že v tomto prípade nejde o situáciu, že by návrh
odsúdeného na podmienečné prepustenie bol zamietnutý výhradne len na základe trestnej minulosti
odsúdeného. Krajský súd, rovnako aj okresný súd, predmetný záver vyslovil po komplexnom posúdení
všetkých relevantných faktorov, berúc do úvahy aj preradenie odsúdeného zo stredného do minimálneho

stupňa stráženia, teda nielen s poukazom na kriminálnu minulosť odsúdeného, ale reflektoval aj na
správanie sa odsúdeného počas pobytu vo väzení, kedy sa odsúdený v podstate adaptoval na režim
výkonu trestu odňatia slobody, avšak doposiaľ nepreukázal zvýšenú snahu po náprave, no zohľadnil
tiež závažnosť spáchanej trestnej činnosti, za ktorú je vo výkone trestu, ako aj výsledky kvalifikovaného
prognózovacieho nástroja (Crime Risk Assesment), ktorý ustálil, že resocializačná prognóza je u

odsúdeného menej priaznivá a riziko recidívy trestnej činnosti je stredné.
Súd pri posudzovaní splnenia materiálnej podmienky podmienečného prepustenia spočívajúcej v
možnosti očakávať, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život, zohľadní recidívu (najmä úmyselnej
a druhovo rovnorodej) trestnej činnosti, skorší výkon trestu (trestov) odňatia slobody, spáchanie ďalšiehotrestného činu v krátkej dobe po prepustení z výkonu trestu. Ide totiž o skutočnosti, ktoré očakávanie
vedenia riadneho života v budúcnosti nevyhnutne kauzálne (aj keď nie výlučne) podmieňujú a netýkajú
sa len samotného trestného činu konštatovaného predmetným odsúdením, ale dominantne externých

okolností páchania trestnej činnosti pred dotknutým odsúdením alebo po ňom, a to v relevantnom
zákonnom kontexte, pričom súd musí hodnotiť splnenie takej podmienky obligatórne (samozrejme,
s adekvátnym odrazom v odôvodnení svojho rozhodnutia, teda nielen mechanickým odkazom na
kriminálnu minulosť odsúdeného - k tomu pozri I. ÚS 36/2022). Neprípustná (podľa okolností prípadu
až v rovine ústavnej neudržateľnosti) by bola len výlučná absolutizácia samotného odsúdenia (bez

prítomnosti súvislostí uvedených v predchádzajúcej vete), ktorého by sa taká úvaha týkala s vyústením
do negatívneho záveru pre možnosť podmienečného prepustenia odsúdeného (nemožno podmienečne
prepustiť len preto, lebo odsúdený spáchal to, za čo bol uznaný za vinného konkrétnym rozsudkom).
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.10.2023, sp. zn. IV. ÚS 511/2023.

Predchádzajúceuloženétrestynaňhonepôsobilidostatočnepreventívne,keďžepoichvýkoneopätovne

pokračoval v trestnej činnosti obdobného charakteru. Táto trestná minulosť preto predstavuje významnú
okolnosť pri hodnotení prognózy jeho budúceho správania. Okrem toho krajský súd prihliadol aj na
závery hodnotenia CRA, podľa ktorého je resocializačná prognóza odsúdeného menej priaznivá a
riziko recidívy trestnej činnosti bolo určené ako stredné. Takýto výsledok hodnotenia neumožňuje prijať
dostatočne presvedčivý záver, že odsúdený po prepustení povedie riadny život bez rizika ďalšieho

porušovania zákona. Samotná deklarácia možnosti bývania u rodičov a prisľúbeného pracovného
uplatnenia po prepustení je síce pozitívnou okolnosťou, avšak pri existujúcom strednom riziku recidívy
a opakovanej trestnej činnosti nepostačuje na vytvorenie dostatočnej záruky budúceho riadneho života.
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, nadriadený orgán zamietne sťažnosť ak nie je dôvodná.
Z vyššie uvedených dôvodov aj krajský súd má za to, že u odsúdeného nie sú splnené zákonné

podmienky na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, preto v zmysle vyššie
citovaného ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú
zamietol.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.