Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/24/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120370856
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:6120370856.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Prievozská
2, IČO: 35724803, zastúpená Remedium Legal, s.r.o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53255739, proti
žalovanej E. Z., narodenej XX. E. XXXX, F. S. XX, zastúpená ZEMPLÍN - S, občianske združenie,
Michalovce, Topolianska 2829/174, IČO: 53360851, o zaplatenie 3.937,36 eura s príslušenstvom,
vedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 29Csp/5/2020, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 18. júla 2024 č. k. 2CoCsp/5/2024 - 341, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie") rozsudkom č. k. 29Csp/5/2020 - 269 zo dňa

11. 08. 2023 rozhodol, že žalobu v celom rozsahu zamieta (výrok I.) a žalovanej priznal voči žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.)
1.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca pôvodne domáhal
od žalovanej zaplatenia 3.937,36 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
3.577,27 eura od 23. 06. 2020 do zaplatenia a náhrady trov konania. Skutkovo žalobu odôvodnil tým,
že dňa 16. 06. 2015 právny predchodca žalobcu (Poštová banka, a.s.) uzavrel so žalovanou Zmluvu o

spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXX (ďalej len ,,Zmluva"), na základe ktorej jej poskytol úver vo
výške 5.000 eur a žalovaná sa zaviazala poskytnutú čiastku vrátiť spolu s úrokmi a poplatkami podľa
Zmluvyvpravidelnýchmesačnýchsplátkach.Žalovanáúverriadneavčasnesplácala,čímporušilasvoje
zmluvnépovinnostiavdôsledkuomeškaniasúhradoupredpísanýchsplátokprávnypredchodcažalobcu
upozornil žalovanú na omeškanie s úhradou splatných splátok a možnosť predčasného zosplatnenia
úveru výzvou zo dňa 02. 01. 2019. Žalovaná dlžné splátky neuhradila, preto právny predchodca

žalobkyne úver zosplatnil, o čom žalovanú informoval oznámením o predčasnej splatnosti úveru zo
dňa 29. 01. 2019. Po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalovaná ešte vykonala čiastkové úhrady v
celkovej výške 166 eur. Pohľadávka žalobkyne ku dňu podania žaloby tak predstavovala sumu 3.937,36
eura, pozostávajúcu z istiny vo výške 3.577,27 eura, zmluvného úroku vo výške 87,85 eura, zákonného
úroku z omeškania vo výške 254,24 eura a poplatkov vo výške 18 eur. Právny predchodca žalobkyne
v priebehu konania postúpil pohľadávku na žalobkyňu zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa zo dňa

26. 04. 2022.
1.2. Súd prvej inštancie prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom z 08. 09. 2021, v ktorom žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.699,07 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od
23. 06. 2020 do zaplatenia, konanie o zaplatenie sumy 446 eur zastavil, v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. Po odvolaní žalovanej voči vyhovujúcemu
výroku rozsudku bol tento rozsudok zrušený vo vyhovujúcom výroku a vrátený súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2CoCsp/97/2021-169 z 27. 04. 2022 pre
predčasné a nepreskúmateľné závery súdu prvej inštancie v skutkových okolnostiach prípadu.1.3. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení veci vykonal ďalšie dokazovanie. Na zistený skutkový stav
aplikoval ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ"), § 503 ObZ, § 1 ods. 1, 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ"), § 7 ods. 1 ZoSÚ, § 9 ods. 1, 2 ZoSÚ, § 11 ods. 1 písm. a),

b), d) ZoSÚ, § 17 ods. 1, 2 ZoSÚ, § 92 ods. 8 Zákona o bankách, § 52 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ"), § 53 ods. 1, 4, 5, 9 OZ, § 54 ods. 1, 2 OZ, § 524 ods. 1, 2 OZ, § 525 ods. 1, 2 OZ,
§ 517 ods. 1, 2 OZ, § 565 OZ, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. V súlade s vyššie uvedenými
ustanoveniami súd prvej inštancie mal za preukázané, že neboli sporné skutočnosti vyplývajúce z
obsahu žaloby a k nej predložených dôkazných listín, a to že právny predchodca žalobkyne (Poštová

banka, a.s.) uzavrel so žalovanou dňa 16. 06. 2015 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX,
na základe ktorej žalovanej poskytol úver vo výške 5.000 eur a žalovaná sa úver zaviazala splácať v 108
mesačných splátkach po 70 eur, so splatnosťou prvej splátky dňa 25. 07. 2015, s termínom poslednej
splátky dňa 25. 06. 2024, s RPMN vo výške 10 %, s fixnou úrokovou sadzbou 9,50 % v deň uzavretia
zmluvy, s celkovou čiastkou, ktorú mala žalovaná zaplatiť vo výške 7.430,76 eura. Právny predchodca
žalobkyne upozornil žalovanú výzvou zo dňa 02. 01. 2019 na omeškanie s úhradou splatných splátok a

možnosť predčasného zosplatnenia úveru. Žalovaná dlžné splátky neuhradila, preto právny predchodca
žalobcu úver zosplatnil, o čom žalovanú informoval oznámením o predčasnej splatnosti úveru zo dňa 29.
01.2019.NazákladeZmluvyopostúpenípohľadávokzodňa26.04.2022právnypredchodcažalobkyne
(postupca) postúpil pohľadávku uplatnenú v tomto konaní na žalobcu ako postupníka. Predmetom
konania zostalo zaplatenie sumy 1.699,07 eura a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne od 23. 06.

2020 do zaplatenia.
1.4. Uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 08. 09. 2022, sp. zn. 29Csp/5/2020-202 bolo vyhovené
návrhu žalobkyne na zmenu účastníka konania, tak že na miesto žalobkyne vstúpila do konania
spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o.
1.5. Súd prvej inštancie v rozsudku konštatoval, že žalobkyňa nie je v tomto spore aktívne vecne

legitimovaným subjektom, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Podľa súdu prvej inštancie žalovaná
bola v omeškaní so splátkou splatnou dňa 25. 11. 2018 vo výške 70 eur, pričom do omeškania sa
žalovaná dostala 26. 11. 2018, najbližšou nasledujúcou splátkou splatnou po uplynutí lehoty troch
mesiacovodomeškaniasozaplatením,t.j.po26.11.2018bolasplátkasplatnádňa25.03.2019(pretože
do splatnosti splátky splatnej dňa 25. 02. 2019 ešte neuplynuli tri mesiace). Veriteľ v písomnom podaní

zo dňa 02. 01. 2019 upozornil žalovanú, že ku dňu 02. 01. 2019 je pohľadávka banky vyplývajúca zo
zmluvy o úvere viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti. Mimoriadnu splatnosť úveru veriteľ vyhlásil
ku dňu 29. 01. 2019, avšak týmto dňom nedošlo k uplynutiu troch mesiacov od splatnosti splátky, pre
omeškanie ktorej sa stal splatný celý dlh. Súd prvej inštancie konštatoval, že požiadanie o úhradu celého
zostatku dlhu naraz je možné len po uplynutí 3 mesiacov od splatnosti niektorej neuhradenej splátky,

čo však zo strany veriteľa nebolo splnené a týmto nesplnením zákonnej podmienky nedošlo k platnému
zosplatneniu dlhu. Súd prvej inštancie tento spor uzavrel tak, že na žalobkyňu nebola pohľadávka, ktorej
zaplatenia sa žalobou domáha, riadne postúpená, pretože podľa § 17 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v spojení
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách sa v konkrétnom prípade nepostupovala pohľadávka po konečnom
termíne splatnosti spotrebiteľského úveru a nebola postupovaná pohľadávka, ktorá sa stala splatnou

pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, pretože nedošlo k platnému a zákonnému
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru.
1.6. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP").

2. KrajskýsúdvKošiciach(ďalejlen„odvolacísúd")rozsudkomzodňa18.júla2024č.k.2CoCsp/5/2024
-341rozsudoksúduprvejinštanciepotvrdil(výrokI.)astranámsporunepriznalnáhradutrovodvolacieho
konania (výrok II.).
2.1. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a v rozsahu námietok žalobkyne vymedzených v podanom

odvolaní dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a odvolacie dôvody neboli naplnené. Rozsudok
súdu prvej inštancie považoval za vecne správny, a preto ho potvrdil.
2.2. Podstatou odvolania žalobkyne bola polemika so spôsobom, ako súd prvej inštancie vyhodnotil
vyhlásenie predčasnej splatnosti celého úveru a následne aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne v tomto
spore. Je nespornou skutočnosťou, že pohľadávka uplatňovaná v konaní voči žalovanej vyplývala

zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia o
predpokladoch postúpenia pohľadávky z takej zmluvy vyplývajúcich z § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ,
§ 17 ods. 1 ZoSÚ a § 92 ods. 8 Zákona o bankách.2.3. Odvolací súd uviedol, že stratou výhody splátok je stav, keď v dôsledku delikvencie dlžníka, v zmysle
omeškania so splnením niektorej splátky, a následnej legitímnej žiadosti veriteľa, nastane splatnosť celej
neuspokojenej časti pohľadávky naraz, čím sa negujú účinky rozloženia dlhu na jednotlivé splátky. V

režime § 565 OZ nenastáva teda splatnosť celej pohľadávky omeškaním dlžníka so splatením niektorej
zo splátok, ale je podmienená dispozitívnym úkonom veriteľa vo forme žiadosti o plnenie celku, na
ktorú je veriteľ v dôsledku omeškania dlžníka oprávnený. Toto svoje právo veriteľ môže, ale nemusí
využiť, a je na rozhodnutí veriteľa, pre omeškanie ktorej splátky toto právo využije. V prípade, ak sa
veriteľ rozhodne, že pre neuhradenie niektorej zročnej splátky toto právo využije, môže tak urobiť len za

splnenia podmienok uplynutia 3 mesiacov od zročnosti neuhradenej splátky (53 ods. 9 OZ), upozornenia
na možnosť využitia práva úver zosplatniť najmenej 15 dní pred jeho využitím (§ 53 ods. 9 OZ) a zároveň
využitie tohto práva veriteľa do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky (§ 565 OZ).
2.4. Ďalej odvolací súd poukázal na to, že účinky prejavu vôle doručované adresátovi môžu nastať
len v prípade, ak je v konaní preukázané, že zásielka bola riadne doručovaná na adresu dlžníka.
Nepostačuje len akékoľvek odoslanie zásielky (nepostačujú podacie hárky podané na prepravu), ako

to vyplýva aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 5Cdo/129/2010 a 5Cdo/36/2020, keďže rozhodujúce
je objektívne hľadisko, teda možnosť adresáta reálne sa oboznámiť s obsahom vôle veriteľa, až kedy
môžu nastať právne účinky prejavenej vôle, či už na vyvolanie predčasnej splatnosti celého dlhu alebo
smerujúcej k splneniu zákonných predpokladov výzvy na úhradu dlhu, s ktorým hmotnoprávna úprava
spája oprávnenie veriteľa na jeho zosplatnenie. Žalobkyňa mohla nadobudnúť oprávnenie na vymáhanie

pohľadávky voči žalovanej na základe zmluvy o postúpení pohľadávky (§ 524 OZ) len v prípade, ak
by predmetom postúpenia bola pohľadávka zo spotrebiteľského úveru po konečnej splatnosti vrátane
účinného zosplatnenia dlhu (§ 17 ZoSÚ), a súčasne, ak by žalovaná bola v omeškaní s plnením dlhu
po dobu dlhšiu ako 90 dní, a to napriek predchádzajúcej písomnej výzve banky, ako to vyžaduje § 92
ods. 8 Zákona o bankách.

2.5. Odvolací súd uviedol, že v prípade, akou je prejednávaná vec, kedy v spotrebiteľských sporoch
žalobcom je subjekt, ktorý odvodzuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu zo zmluvy o postúpení pohľadávok,
rozhodovaciapraxsúdovjeustálenávpožiadavkeskúmaniaaktívnejvecnejlegitimácienajmävovzťahu
k dodržaniu § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktorý stanovuje podmienky pre platné postúpenie bankovej
pohľadávky inému subjektu v spojení s ustanovením § 53 ods. 9 a § 565 OZ. Žalobkyňa do súdneho

spisu nedoručila písomnosti preukazujúce splnenie týchto povinností. Žalobkyňa súdu prvej inštancie
doručila podací hárok zo dňa 03. 01. 2019, čo preukazuje, že toho dňa odoslala na poštovú prepravu
zásielku určenú pre žalovanú, no nepreukázala doručenie tejto písomnosti a teda to, že sa predmetná
zásielka dostala do dispozičnej sféry žalovanej. Odvolací súd dodal, že až dôjdením prejavu vôle do
dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu

je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať, pričom poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/129/2010, a tiež uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/43/2019.
2.6. Z uvedeného bolo pre odvolací súd zrejmé, že neboli splnené právnou úpravou vyžadované
podmienky postúpenia ku dňu predchádzajúcemu účinnosti zmluvy o postúpení (26.4.2022), od ktorej

žalobkyňa odvodzovala svoju aktívnu vecnú legitimáciu, a teda právo na plnenie voči žalovanej ako jej
nový veriteľ. Zároveň odvolací súd uviedol, že z tohto dôvodu sú odvolacie námietky žalobkyne, ktoré
sa týkajú určenia prvej omeškanej splátky žalovanej, nedôvodné.
2.7. Zmluva o postúpení pohľadávky je pre nenaplnenie zákonom stanovených predpokladov podľa
§ 92 ods. 8 OZ neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ, § 525 OZ), tento záver zodpovedá už

ustálenej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porovnaj napr. 1Cdo/147/2017,
7Cdo/26/2017). Judikatórnej praxi najvyšších súdnych autorít zodpovedá tiež procesný postup súdu a
z neho vyvodené hmotnoprávne následky vyplývajúce z jeho povinnosti aj bez námietok prihliadať na
neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok osobitne v konaní s ochranou slabšej strany sporu, kedy
dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách zaťažuje

veriteľa, a to aj v prípade, ak spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa (NS SR
4Cdo/162/2020). Bez zreteľa na skutočnosť, že dlžník ostáva v prípade nesplnenia svojho záväzku
naďalej zaviazaný povinnosťou na vrátenie dlhu, v zmysle zákonnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských
sporov je právne významné, kto je veriteľom spotrebiteľa a pokiaľ postúpenie pohľadávky odporuje
zákonu, na takúto absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada súd ex offo.

2.8. Opodstatnené neboli ani výhrady odvolateľky vo vzťahu k tvrdenému rozporu právneho názoru súdu
prvej inštancie, ktorý pokiaľ pripustil uznesením vstup žalobkyne do konania na základe predloženej
zmluvy o postúpení, bol povinný podľa odvolateľky vychádzať z takto prejudikovaného názoru o
existencii aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne. Žalobkyňa sa stala účastným sporu na základeprocesného rozhodnutia v zmysle § 80 ods. 2 CSP. Rozsah skutkových zistení a právneho posúdenia
súdu pri rozhodovaní o vstupe ďalšieho subjektu do konania sa viaže len na skúmanie podmienok
konania (§ 161 CSP), pokiaľ ide o subjekty sporu, k ich právnej a procesnej subjektivite, nie však vecnej

legitimácii, a tomu, či existuje taký prejav vôle, s ktorým zákonná úprava spája účinky prevodu, resp.
prechodu práv a povinností, ktoré sú predmetom súdneho sporu. Ak nie sú zrejme zjavné nedostatky
právneho úkonu, na základe ktorého žalobca takýto procesný úkon učinil, ani neexistujú prekážky
konania, súd jeho návrhu vyhovie. Vyhodnotenie aktívnej vecnej legitimácie teda toho, či tvrdené
právo veriteľa naozaj existuje, je už otázkou právneho posúdenia súdom vzťahujúce sa k meritórnemu

rozhodnutiu vo veci samej. Vyhodnotenie splnenia predpokladov pre procesnú zmenu sporovej strany,
sa skúma z procesného hľadiska, či prejav vôle je spôsobilý vyvolať účinky sledované zákonom v
zmysle prevodu alebo prechodu práva na iného. Konanie a rozhodovanie vo veci samej, v ktorom
štádiu skúma otázku skutočnej existencie práva veriteľa je až výsledkom vykonaného dokazovania
predchádzajúceho meritórnemu rozhodnutiu súdu. Samotné rozhodovanie v štádiu procesného úkonu
- rozhodnutia o zmene sporovej strany v žiadnom smere neprejudikuje rozhodnutie súdu vo veci

samej(NSSR4Cdo/113/2006,1Obdo/4/2014,2Obdo/102/2020,KomentárautorovCivilnéhosporového
poriadku M. Števček a spol., II. vydanie, rok 2022, strana 303 - 307). Odvolací súd uviedol, že súd
prvej inštancie rozhodol o vstupe žalobkyne do konania na základe zákonom predvídaného postupu a
aplikácie zodpovedajúcej právnej úpravy, ktorú aj správne interpretoval, a následne správne konštatoval
nedostatok jej aktívnej vecnej legitimácie na uplatnenie pohľadávky voči žalovanej.

2.9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žalovaná bola v odvolacom konaní
úspešná, ale žiadne preukázateľné trovy jej v ňom nevznikli. Žalobca bol neúspešný, preto mu náhrada
trovodvolaciehokonanianeprislúcha.Ataknároknanáhradutrovodvolaciehokonanianepriznalžiadnej
zo strán.

3. Žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka") podala voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP, § 421 ods. 1 písm. a) CSP, žiadajúc, aby dovolací súd
zrušil v celom rozsahu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3.1. Dovolateľka namietala porušenie práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP v súvislosti
s nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu, keďže odvolací

súd podľa názoru žalobkyne odôvodnil svoj rozsudok zmätočne, nekonzistentne a nepredvídateľne,
nakoľko právne závery odvolacieho súdu uvedené v odôvodnení sú v extrémnom rozpore s doslovným
znením zákona, odbornej literatúry, ako aj právnymi závermi v rozhodnutiach najvyšších súdnych
autorít a iných krajských súdov, čo žiadnym spôsobom neprispieva k princípu právnej istoty. Ak
konajúci súd pripustil zmenu na strane žalobkyne a následne žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej

legitimácie na strane žalobkyne zamietol, potom je následný záver konajúceho súdu v rozhodnutí o veci
samej nepreskúmateľný a v rozpore so svojím predchádzajúcim záverom, čím nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.
3.2. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ktorý je daný vtedy, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu závisí od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odkloní
od rozhodovacej súdnej praxe dovolacieho súdu dovolateľka vymedzila pri riešení právnej otázky,
ktorá sa týka skutočnosti: „či doručenie do dispozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom
spôsobujeúčinkyriadnehodoručenia,pokiaľjeadresátomspotrebiteľ."Uviedla,ževotázkedoručovania
do dispozičnej sféry zaujal stanovisko dovolací súd v judikáte publikovanom v zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod R 4/2021. V tejto súvislosti poukázala aj na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/90/2023 zo dňa 29. 11. 2023 v skutkovo a
právne zhodnej otázke. Podľa názoru žalobkyne táto považuje za nesprávne právne posúdenú otázku,
či doručenie do dispozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom spôsobuje účinky riadneho
doručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ s tým, že poukazuje najmä na odklon od rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/129/2010, sp. zn. 1ObdoV 63/2005 a sp. zn.
5Cdo/36/2020, publikované v zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pod R 4/2021, ako aj v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sp. zn. 4Cdo/90/2023 z
29. 11. 2023. Predmetnou položenou dovolacou otázkou sa už dovolací súd zaoberal v rozhodnutí
sp. zn. 5Cdo/36/2020, publikovanom v zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pod R 4/2021, ktoré treba považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu. Zároveň pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne v tomto konaní poukázala na odklon
odvolacieho súdu od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej súd
skúma aktívnu vecnú legitimáciu ex offo - činí tak kedykoľvek v priebehu konania a bez akýchkoľvekrozumných pochybností tak činí v čase, kedy má dôjsť k zmene subjektu na strane žalobcu. Súdne
rozhodnutia (aj keď procesnej povahy) by si z logiky veci nemali protirečiť a poukázala pritom na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/57/2020 zo dňa 29. 09. 2021. Žalobkyňa

odôvodnila nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom v súlade s prostriedkami procesného
útoku, ktoré už v konaní uviedla. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 OZ vyplýva, že právna konštrukcia
doručovania upravená týmto ustanovením má za účel zabezpečiť spravodlivé vyvažovanie záujmov
zmluvných strán. Vo vzťahu k samotnému podaciemu hárku poukázala na rozhodovaciu prax najvyšších
súdnych autorít, a to uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/90/2023 z 29. 11.

2023, sp. zn. 2 Sžf 8/2009 zo dňa 06. 07. 2010, sp. zn. 5Obdo/2/2017 zo dňa 30. 01. 2018, uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 174/09-19 zo dňa 24. 06. 2009. Žalobkyňa považuje
za preukázané, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít,
ak neakceptoval podací hárok ako dôkaz o doručení písomnosti do dispozičnej sféry žalovanej, pričom
sa jedná o kardinálnu otázku v konaní, od ktorej závisí úspech žalobkyne v predmetnom spore (aktívna
legitimácia žalobkyne). V posudzovanom prípade teda došlo v súlade s ust. § 565 OZ a § 53 ods.

9 OZ k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a nemožno súhlasiť so závermi súdu prvej
inštancie, že by bolo uplatnenie tohto práva vykonané v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho súd prvej
inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak napriek tomu dospel k záveru o neplatnom uplatnení práva
na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru.

4. Žalovaná sa vo vyjadrení k dovolaniu v plnom rozsahu stotožňuje so závermi odvolacieho súdu,
rozsudokpovažujezavecneaobsahovosprávnyadovolaniepodanéžalobkyňouzaúčelové.Žalobkyňa
nepreukázala doručenie postúpenia pohľadávky žalovanej, čím neuniesla dôkazné bremeno. Tvrdenie
žalobkyne, že pohľadávka bola žalovanej doručená do jej dispozičnej sféry nemá oporu v zákone.
Poukázala na body 21. až 24. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, s tým, že svoju argumentáciu

oprela aj o citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/129/2010, sp.
zn. 5Cdo/36/2020, sp. zn. 3Cdo/43/2019, na ktoré odkázal odvolací súd. Žalobkyňa sa nevysporiadala s
preukázaným tvrdením žalovanej, a to, že zmena účastníka v konaní nezakladá automaticky jej aktívnu
vecnú legitimáciu a preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne zamietol
a rozsudok odvolacieho súdu potvrdil.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolací súd" alebo „najvyšší súd") ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úprava jeho prípustnosti. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v
systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. V zmysle § 419 CSP
je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak

zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým
je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

7. Žalobkyňa prípustnosť dovolania v danej veci vyvodzovala (aj) z ustanovenia § 420 písm. f) CSP,
v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Dovolateľka v týchto súvislostiach namietala, že odvolací súd odôvodnil svoj potvrdzujúci
rozsudok zmätočne, čo žiadnym spôsobom neprispieva k princípu právnej istoty. Ide o nepredvídateľné
a nepreskúmateľné rozhodnutie, ktoré len zdanlivo poskytuje odpoveď na základnú otázku konania
ohľadom preukázania doručovania do dispozičnej sféry adresáta prostredníctvom podacieho hárku,
resp. doručovania ako takého.

8. V prvom rade treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je
významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle
tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vadeskutočne došlo (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/41/2017, sp. zn. 3Cdo/214/2017, sp. zn.
8Cdo/5/2017,sp.zn.8Cdo/73/2017,sp.zn.9Cdo/213/2021).Dovolacísúdpretoskúmalopodstatnenosť
argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k nim tvrdenej vade zmätočnosti, pričom takúto vadu v

procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.

9. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny
procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré

tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením
súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu (resp.
účastníka konania), právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku
spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

10. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr. v uznesení sp. zn. III.
ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách.
Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych
predpisovupravujúcichpostuporgánuverejnejmoci,hmotnoprávna(meritórna)arbitrárnosťsaprejavuje

ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej
moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými
výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i
zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich
právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky

alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda
ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa

zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam
aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06).

10.1. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v
rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia
zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo
odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na
spravodlivýproces(pozrinapr.GarciaRuizv.Španielsko,Vetrenkov.Moldavsko,Kraskav.Švajčiarsko).

11. V súvislosti s námietkou dovolateľky o nedostatočnom odôvodnení a nepresvedčivosti odôvodnenia
rozsudku odvolacieho súdu dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa
kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej
štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Za

procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP je vo všeobecnosti možné považovať to, že odvolací
súd rozhodnutie neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, avšak v tomto prípade tomu tak nie
je. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje jasné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých

založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa dostatočne a logicky vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a s odvolacími námietkami. Konajúce súdy zaoberajúc sa aktívnou vecnou legitimáciou
žalobkyne skúmali a následne dôsledne odôvodnili, či boli dodržané podmienky postúpenia bankovej
pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách keď dospeli k záveru, že tieto podmienky splnené
neboli. Odvolací súd označil za nesporné, že žalobkyňa nedoručila do súdneho spisu žiadne písomnosti

preukazujúce účinné doručenie výzvy žalovanej, nakoľko podacie hárky osvedčujú odoslanie zásielky,
nie však jej dôjdenie do dispozičnej sféry adresáta; z uvedeného dôvodu neuplatnil ani zákonom
predvídaný spôsob fikcie dôjdenia prejavu vôle podľa § 45 ods. 1 OZ. Svoje rozhodnutie založil na
zrozumiteľnej argumentácii, že Zmluva o postúpení pohľadávky je podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001Z. z. neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ), nestačilo v spore preukázať podanie zásielky na pošte,
ale aj to, že pošta zabezpečila dôjdenie zásielky do dispozičnej sféry adresáta, čím mu bola vytvorená
objektívna možnosť oboznámiť sa s ňou, s jej obsahom.

12. Z obsahu dovolania je celkom zrejmé, že žalobkyňa sa svojou argumentáciou existencie vady
zmätočnosti snaží spochybniť aj právne posúdenie sporu odvolacím súdom (rovnaké námietky uvádza
aj pri nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom podľa § 421 ods. 1 CSP), ktorá však aj v
prípade jej opodstatnenosti by mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku,

nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP (k tomu pozri aj R
24/2017, 9Cdo/248/2021, 9Cdo/265/2021).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

13. Dovolateľka vyvodila prípustnosť dovolania v danej veci aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a)

CSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania, (či dovolateľkou napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady
(po prijatí záveru o prípustnosti dovolania).

14. Relevanciu podľa § 421 ods. 1 CSP má právna otázka (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo

rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa
odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 432 ods. 1 CSP), a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne
okolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli
inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.

15. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolateľ povinný
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, vysvetliť a
označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom
odkloniloodustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu,uviesť,akobymalabyťtátootázkasprávne
riešená. Žalobkyňa v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke,

„či doručenie výzvy veriteľa do dispozičnej sféry spotrebiteľa preukázané podacím hárkom spôsobuje
účinky riadneho doručovania do dispozičnej sféry". Z obsahu dovolania možno ustáliť to, že žalobkyňa
sa nestotožňuje s právnymi závermi súdov nižších inštancií ohľadne preukázania doručenia výzvy na
plnenie žalovanej, pričom v dovolaní tvrdí, že doručenie výzvy preukázala poštovým podacím hárkom, z
čoho možno vyvodiť jej nesúhlas s právnym záverom odvolacieho súdu, že podací hárok nepreukazuje

doručenie výzvy, teda nepreukazuje skutočnosť, že sa výzva dostala do dispozičnej sféry žalovanej.
Podľa názoru žalobkyne sa mal odvolací súd odkloniť od právnych záverov vyslovených v rozhodnutiach
dovolacieho súdu R 4/2021, 5Cdo/129/2010, 1ObdoV/63/2005, 5Obdo/2/2017 a rozhodnutia ústavného
súdu I. ÚS 174/09.

16. Rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky ako R 4/2021 bolo pôvodne najvyšším súdom vydané v dovolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 5Cdo/36/2020; ide o rozhodnutie, z ktorého záverov vychádzali nižšie súdy pri
posúdení otázky účinkov doručenia výzvy na plnenie. V tomto rozhodnutí dovolací súd konštatoval, že
jednou z podmienok platného postúpenia pohľadávky banky na iný subjekt v zmysle ustanovenia § 92

ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. je okrem písomnej výzvy banky aj omeškanie klienta trvajúce nepretržite
viac ako 90 kalendárnych dní, čo i len s časťou dlhu, pričom tieto podmienky musia byť splnené
kumulatívne, inak je postúpenie pohľadávky postihnuté absolútnou neplatnosťou právneho úkonu v
zmysle § 39 OZ pre rozpor so zákonom. V otázke doručovania výziev pri zosplatnení úveru dovolací
súd zaujal jednoznačný názor, že „koncepcia Občianskeho zákonníka je postavená na dispozitívnosti

väčšiny jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov,
akým spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2
ods. 3 OZ si totiž účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona,
ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožno
odchýliť. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 OZ vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa

odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená
týmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi
právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby
účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúciprávny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a
vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí
jej doručenie hoci i z nedbanlivosti, (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti

druhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta,
aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom
zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav
vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne
oboznámil. Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné

bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom
doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať." Za podstatné
považoval, aby adresát mal možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle odosielateľa, teda aby sa tento
prejav vôle dostal do jeho dispozičnej sféry, pričom povinnosťou odosielateľa je preukázať doručenie
prejavuvôledodispozičnejsféryadresáta,(tedaniejenutnépreukazovaťdoručeniepriamodovlastných
rúk adresáta). Preukázanie takto definovaného účinného doručenia však nie je možné zamieňať s

preukázaním odoslania prejavu vôle. Práve z tejto názorovej línie vychádzal aj odvolací súd vo svojom
rozhodnutí, správne ich interpretoval a aplikoval na prejednávanú vec; tieto závery dovolacieho súdu sú
v priamom protiklade s tvrdeniami žalobkyne v dovolaní.

17. Rovnako ani v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/129/2010, 1ObdoV/63/2005,

dovolací súd nevyslovil také právne posúdenie veci, ktoré by mohlo akokoľvek spochybniť právne
závery vyslovené odvolacím súdom v napadnutom rozhodnutí. Dovolací súd sa v rozhodnutí sp.
zn. 5Cdo/129/2010 zaoberal otázkou účinného doručenia vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady
nájomcovi a v tejto súvislosti konštatoval potrebu objektívnej možnosti nájomcu sa s týmto vyhlásením
oboznámiť, avšak bez nutnosti túto objektívnu možnosť aj skutočne využiť. Predmetom rozhodnutia

dovolacieho súdu sp. zn. 1ObdoV/63/2005 bola zase otázka, či pri doručovaní pozvánky na valné
zhromaždenie boli dodržané podmienky § 129 ods. 1 Obchodného zákonníka a rovnako aj podmienky
upravené v spoločenskej zmluve. Čo sa týka rozhodnutí sp. zn. 5Obdo/2/2017 a I. ÚS 174/09, v nich bola
riešená otázka odoslania podania, a nie jeho doručenia, preto odkaz dovolateľa na uvedené rozhodnutia
je bez právnej relevancie z hľadiska ňou tvrdeného odklonu.

18. Dovolací súd záverom opakovane uvádza, že dovolateľ je zo zákona povinný nielen uviesť
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne (a vyložiť, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia), ale tiež konfrontovať túto nesprávnosť s doterajšou rozhodovacou činnosťou
dovolacieho súdu, lebo tomu patrí úloha zjednocovať rozhodovaciu prax súdov v civilnom konaní. Podľa

toho je dovolateľ povinný vymedziť, v čom vidí splnenie predpokladov prípustnosti dovolania a pokiaľ
dovolateľ uplatňuje dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, mal by v dovolaní uviesť, ktorý
z predpokladov vymedzených v tomto ustanovení je naplnený a prečo. Dovolateľ je povinný jasne a
zrozumiteľne vymedziť relevantnú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu a uviesť, v čom sa odvolací
súd odchýlil od tejto relevantnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V prejednávanej veci však

žalobkyňa takto nepostupovala a odlišnú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej by sa mal
odvolací súd odchýliť, nevymedzila. Rozhodnutia dovolacieho súdu, o ktoré žalobkyňa opiera dôvodnosť
dovolania, žiadnym spôsobom nenapĺňajú definičné znaky podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pretože
v nich dovolací súd nevyslovil také právne závery, od ktorých by sa v prejednávanej veci odvolací súd
odchýlil. Dovolací dôvod uplatňovaný podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP preto nie je prípustný, pretože

neexistuje dovolateľkou tvrdený rozpor záverov odvolacieho súdu s rozhodovacou praxou dovolacieho
súdu. Dovolací súd opakovane uvádza, že žalobkyňa v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie
veci odvolacím súdom v otázke, či doručenie do dispozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom
spôsobuje účinky riadneho doručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ. Súdy nižšej inštancie však boli
názoru, že doručenie výzvy - oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, príp. inej výzvy v zmysle §

92 ods. 8 zákona o bankách nemali za preukázané.

19. Dovolací súd ešte v súvislosti s možnými úvahami o existencii tzv. ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu (R 71/2018) upriamuje pozornosť na skutočnosť, že v skutkovo a právne
obdobných veciach sa predmetnou otázkou dovolací súd zaoberal v celom súhrne vzájomne na seba

nadväzujúcich rozhodnutiach: sp. zn. 5Cdo/133/2023, 1Cdo/68/2023, 3Cdo/39/2023, 2Cdo/182/2022,
9Cdo/295/2021, 7Cdo/70/2023, 4Cdo/186/2024, v dôsledku čoho je možné v nich vyslovené právne
názory považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Vec prejednávajúci senát sa v
celomrozsahustotožňujesozávermivyslovenýmivtýchtorozhodnutiachavokolnostiachposudzovanejveci na ne v celosti poukazuje. Na margo dovolateľkou preferovaného uznesenia z 29. novembra 2023
sp. zn. 4Cdo/90/2023, podľa ktorého „právny názor odvolacieho súdu, že žalobkyňa nepreukázala,
že predmetné výzvy žalovanému doručila, keď neakceptoval podacie hárky o ich podaní na poštovú

prepravu na adresu žalovaného, ktorými žalobkyňa doručovanie výziev preukazovala, nie je správny"
dovolací súd, teraz už v kontexte vyššie menovanej recentnej judikatúry najvyššieho súdu uvádza,
že povinnosť predložiť vec veľkému senátu (§ 48 CSP) nevzniká, ak senát, nasledujúc ustálenú
rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu sa dostáva do rozporu s iným, ojedinele vysloveným právnym
názorom. Z citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu (5Cdo/133/2023, 1Cdo/68/2023, 3Cdo/39/2023,

2Cdo/182/2022, 9Cdo/295/2021, 7Cdo/70/2023, 4Cdo/186/2024) vo vzťahu k preskúmavanej veci
vyplýva, že otázkami nastolenými dovolateľom v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 432 ods.
1 CSP sadovolací súd zaoberal a zaujal k nim jednotné stanovisko (rozhodovacia prax dovolacieho
súdu už viacej nie je rozdielna). Vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu tak zdieľa názor súladný s
absolútne väčšinovým názorom praxe dovolacieho súdu, že predloženie samotného podacieho hárku
samo o sebe ešte nedokazuje, že došlo k dôjdeniu zásielky - výzvy a oznámenia aj do dispozičnej

sféry žalovaného na adresu uvedenú v zmluve o úvere, t. j. nepreukazuje, aký bol osud zásielky po
jej odovzdaní na pošte. Aj keď na doručovanie zásielky prostredníctvom poštového doručovateľa nemá
odosielateľ vplyv a dosah, ustanovenie § 45 ods. 1 OZ jednoznačne vyžaduje, aby prejav vôle došiel
adresátovi - neprítomnej osobe. Nestačí teda v spore preukázať podanie zásielky na pošte, ale aj to,
že pošta zabezpečila dôjdenie zásielky do dispozičnej sféry žalovaného ako adresáta, čím mu bola

vytvorená objektívna možnosť oboznámiť sa s ňou a s jej obsahom.

20. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej namietala vady
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne

posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako
dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

21. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.