Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. január 2026

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 5T/28/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6725010095
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Datlová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6725010095.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Datlovej a sudcov
JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD. a JUDr. Štefana Nováka, LL.M., na verejnom zasadnutí konanom dňa
13. januára 2026 v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., stíhaného pre zločin
vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona, prejednal odvolanie
okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 5T/28/2025 zo dňa 12. septembra

2025 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 5T/28/2025 zo dňa 12.09.2025 bol obžalovaný
A. B. podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej
prokuratúry Zvolen sp. zn. 1Pv 549/24/6611-26 zo dňa 25.02.2025, ktorou mu bolo kladené za vinu, že

v presnejšie nezistenom čase po 15:00 hod. dňa 24.10.2024 v byte č. X, nachádzajúcom sa na prízemí
bytového domu súp. č. XXX D. E. F. X G. C., ktorého majiteľom je jeho brat H. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. XXXX/XX, I., a v ktorom býva jeho matka J. K. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX/
X, C., ktorá má v byte právo doživotného bývania a užívania, z kuchynskej linky zobral kuchynský nôž
celkovej dĺžky 34 cm s čiernou plastovou rúčkou a čepeľou dĺžky 23 cm a povedal svojej matke, že nemá
kam ísť a pokiaľ ho tam nenechá, tak ju dopichá a zabije aj seba, po čom sa rubovou stranou čepele

noža začal rezať v oblasti predlaktia a prstov rúk, a to v úmysle dosiahnuť, aby ho poškodená nechala v
byte, pričom v byte napriek opakovaným výzvam poškodenej J. K. B., aby z domu odišiel, zotrval až do
15:50 hod. dňa 24.10.2024, kedy na miesto na základe zavolania poškodenou prišla hliadka Obvodného
oddelenia PZ Krupina,
čím mal spáchať zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona,
pretože, aplikujúc zásadu „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ dospel k záveru, že nebolo

dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Okresný súd rozhodol opätovne po tom, ako bol jeho predchádzajúci rozsudok sp. zn. 5T/28/2025-347
zo dňa 30.04.2025 na základe odvolania obžalovaného a poškodenej v celom rozsahu zrušený
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4To/40/2025(5To)-381 zo dňa 15.07.2025 a vec
mu bola vrátená, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, a to na základe doplneného

dokazovania za účelom odstránenia rozporov o priebehu skutku.
V nadväznosti na uvedené doplnil okresný súd na hlavnom pojednávaní dňa 12.09.2025 dokazovanie
oboznámením zvukového záznamu z operačného strediska PZ zo dňa 24.10.2024 ohľadom
telefonického oznámenia poškodenej J. K. B. a svedka H. B. postupom podľa § 270 ods. 2 Trestného
poriadku. Z nich zistil, že poškodená po kontaktovaní linky č. 158 uviedla, že jej syn ju chodí otravovať,
nadával jej a ona sa ho bojí. Žiada ju o pomoc, ale ona mu už nemá ako pomôcť a chce, aby jej dal pokoj.

Žiadala, aby polícia obžalovaného vyhodila z bytovky. Nevedela uviesť, či je obžalovaný pod vplyvom
drog alebo alkoholu. Svedok H. B. po kontaktovaní linky č. 158 uviedol, že obžalovaný vtrhol do bytu,v ktorom býva jeho matka a nechce odísť. Uviedol tiež, že sa o matku bojí, či jej obžalovaný niečo
neurobí, lebo matka mu volala s plačom.
Okrem uvedeného vykonal okresný súd na hlavnom pojednávaní rozsiahle dokazovanie, ktorého obsah

podrobne popísal na str. 3-5 napadnutého rozsudku. Po vyhodnotení dôkazov jednotlivo a aj vo
vzájomných súvislostiach v súlade s § 2 ods. 10 Trestného poriadku dospel k skutkovým zisteniam,
že poškodená poprela akýkoľvek útok obžalovaného na jej osobu a vylúčila jeho násilné správanie
sa voči nej alebo hrozbu takéhoto násilia. Násilné správanie sa obžalovaného voči poškodenej alebo
hrozbu takýmto násilím nepotvrdil ani svedok H. B., ktorý počas telefonického rozhovoru s poškodenou

zreteľne nepočul, či obžalovaný vyslovil slová „zabijem sa, alebo zabijem Ťa“. Priebeh skutku tak, ako
bol opísaný v obžalobe nebol potvrdený ani svedeckou výpoveďou ppráp. L. H., ktorý síce tvrdil, že po
príchode hliadky do bytu mu poškodená uviedla, že obžalovaný sa jej začal vyhrážať, že ho má nechať
u seba, inak sa zabije a keď vzal nôž, vyhrážal sa aj jej a svedok H. B. mu mal do telefónu povedať,
že počul, ako obžalovaný povedal, že zabije najprv seba a potom matku, v jeho svedectve však ide
o sprostredkovaný dôkaz, ktorý nie je podporený žiadnym iným vykonaným dôkazom, a preto „priznanie“

obžalovaného o priebehu skutku tak, ako o ňom vypovedal zasahujúci policajt (svedok ppráp. L. H.)
nie je dostatočným dôkazom pre uznanie viny obžalovaného. Pochybnosti o priebehu skutku neboli
odstránené ani oboznámením záznamu operačného strediska KR PZ v Banskej Bystrici z oznámenia
poškodenej a svedka B. s tým, že týmto dôkazom boli v podstate vyvrátené tvrdenia obžaloby, že
poškodená kontaktovala políciu preto, že sa jej obžalovaný v deň skutku mal vyhrážať násilím alebo inou

ťažkou ujmou. Obsahom zvukového záznamu nebolo preukázané, že obžalovaný mal voči poškodenej
použiť vyhrážky smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo vyhrážky inou ťažkou ujmou, v dôsledku ktorej by
sa poškodená cítila ohrozená. Jeho obsahom boli nanajvýš sťažnosti poškodenej na to, že ju obžalovaný
„otravuje“ a chcela, aby ho polícia vyhodila z bytovky.
Za tejto dôkaznej situácie, keď žiaden z vykonaných dôkazov nepotvrdil obžalobnú verziu skutku,

okresný súd uzavrel, že v konaní nebolo spoľahlivo a bez akýchkoľvek rozumných pochybností
preukázané, že sa stal skutok, ktorý bol obžalovanému kladený za vinu a právne kvalifikovaný ako zločin
vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona. Keďže sa vykonaným
dokazovaním ani po jeho doplnení nepodarilo rozptýliť pochybnosti o tom, či sa stal skutok opísaný
v podanej obžalobe, rozhodol okresný súd v zmysle zásady „in dubio pro reo“ - v pochybnostiach

v prospech obžalovaného, a obžalovaného podľa § 258 písm. a) Trestného poriadku spod obžaloby
okresného prokurátora oslobodil.
Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal dňa 12.09.2025 priamo do zápisnice o hlavnom
pojednávaníodvolanieprokurátoradôvody podanéhoodvolaniadoplnilpísomným podanímdoručeným
okresnému súdu dňa 07.10.2025. S poukazom na obsah vykonaných dôkazov bol toho názoru, že tieto

jednoznačne svedčia o konaní obžalovaného v zmysle podanej obžaloby, ktorým naplnil všetky znaky
skutkovej podstaty zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. a) a § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, pretože hrozbou inej ťažkej
ujmy, ktorou je aj strata vlastného dieťaťa, nútil svoju matku, aby ho ponechala v jej byte, s čím ona
nesúhlasila, teda ju nútil niečo strpieť za použitia zbrane – noža. Konal tak v priamom úmysle, keďže

si bol vedomý toho, že jeho matka, ani brat ako majiteľ bytu, nesúhlasia s jeho prítomnosťou v byte.
Navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c)
Trestného priadku zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného priadku vrátil vec okresnému súdu, aby ju
v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
V podrobnostiach poukázal na obsah vykonaných dôkazov, na základe ktorých považoval za

preukázané, že poškodená J. K. B. obžalovaného dlhodobo nechcela pustiť do bytu, v ktorom býva,
čo potvrdil aj svedok H. B., ako majiteľ predmetného bytu, ktorý si taktiež prítomnosť obžalovaného
v byte neželal a odhlásil ho z trvalého pobytu, ktorý mal na adrese tohto bytu evidovaný. V predmetný
deň sa obžalovaný opätovne domáhal vstupu do bytu, čo poškodená odmietala, avšak, keď neskôr
pootvorila dvere, obžalovaný sa mal cez ne pretlačiť dnu do bytu, teda jeho konanie bolo cielené

a vedomé, aby napriek nesúhlasu jeho matky mohol s ňou v byte ostať. Uvedeného sa domáhal tým,
že z kuchynskej linky vzal nôž a hrozil smrťou sebe aj jej, o čom vypovedala samotná poškodená
a uvedené čiastočne počul počas telefonického rozhovoru s poškodenou aj svedok H. B.. Zdôraznil, že
nôžbolpopríchodehliadkyPZ,ktorúnamiestoprivolalapoškodenázobavypredosobouobžalovaného,
nájdený v bezprostrednej blízkosti obžalovaného. Pritom bolo preukázané a potvrdené aj výpoveďou

poškodenej, že obžalovaný tento nôž použil proti sebe. Obžalovaný nepriamo priznal aj zasahujúcej
hliadke PZ, že sa vyhrážal svojej matke smrťou, o čom vypovedal člen zasahujúcej hliadky PZ svedok
M. L. H.. Sám obžalovaný vo svojej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia pripustil, že svojumatku „vydieral – nútil“, aby trpela jeho prítomnosť v byte, i keď priamu hrozbu násilia proti jej osobe,
resp. hrozbu inej ťažkej ujmy odmietal.
S poukazom na jednotlivé znaky skutkovej podstaty trestného činu vydierania prokurátor tvrdil, že

vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný od svojej matky požadoval, aby
mu táto umožnila ostať v byte, v ktorom býva, avšak z dôvodu, že táto to po nepriaznivých skúsenostiach
z predchádzajúceho obdobia odmietla, vzal obžalovaný z kuchynskej linky nôž a pod hrozbou ublíženia
jej osobe, resp. sebe samému, sa snažil poškodenú primäť k tomu, aby mu umožnila v byte zotrvať
a nemusel stráviť noc na ulici. Obžalovaný bol jednoznačne usvedčovaný výpoveďou poškodenej,

výpoveďami svedkami H. B., ppráp. L. H. a listinnými dôkazmi, keď poškodená zhodne popisovala
spôsob, akým sa obžalovaný v deň skutku dožadoval vstupu do jej bytu, neželala si, aby obžalovaný
do bytu vošiel, odmietala to a svoj nesúhlas dala obžalovanému zreteľne najavo. Tiež uviedla, že sa
bála o synov život, keďže pred ňou opakovane uviedol, že sa zareže a mal v ruke nôž. Jej výpoveď
bola potvrdená svedeckou výpoveďou H. B., ktorý potvrdil, že poškodená nechcela obžalovaného do
bytu pustiť, že sa obžalovaný do bytu dostal a že volali políciu, akonáhle mal obžalovaný v ruke nôž.

Výpovede týchto svedkov boli potvrdené výpoveďou svedka ppráp. L. H., ktorý počul, ako obžalovaný
smerom k poškodenej 4-krát po sebe zopakoval: „matka povedz, ako to bolo, že som ťa chcel zabiť“.
Strachpoškodenejzobžalovanéhobolpritompreukázanýneustálymitelefonickýmihovormisosvedkom
H. B., skutočnosťou, že poškodená privolala policajnú hliadku a tiež tým, že obžalovaný bol v čase
spáchania skutku ovplyvnený návykovými látkami a konal nepredvídateľne. Ako ohrozujúce vnímal

konanie obžalovaného aj svedok H. B., ktorý práve z dôvodu, že od poškodenej zistil, že obžalovaný má
v ruke nôž, zavolal políciu. Svedok ppráp. L. H. potvrdil, že pri príchode policajnej hliadky do jej bytu bola
poškodená rozrušená, roztrasená a plakala. Výpovediam týchto osôb nasvedčuje fotodokumentácia
z obhliadky miesta činu, kde je na kuchynskej linke viditeľná krv, na zemi je položený dlhý čierny
kuchynský nôž a tiež fotodokumentácia rezov na rukách obžalovaného.

Na základe uvedeného prokurátor konštatoval, že v konaní boli produkované dôkazy, ktoré jednoznačne
preukázali spáchanie skutku obžalovaným. Následná bagatelizácia konania obžalovaného zo strany
poškodenej, resp. svedka H. B. bola zreteľná, avšak je pochopiteľná z dôvodu ich blízkeho rodinného
vzťahu. Preto je potrebné prihliadať predovšetkým na prvotné výpovede poškodenej a svedka H.
B., ktoré boli vykonané bezprostredne po skutku, a preto je ich možné považovať za výpovede

vierohodnejšie,nežvýpovedevykonanépredsúdomsodstupomniekoľkýchmesiacov.Vyjadrilnázor,že
výpovede poškodenej, svedka H. B. a svedka ppráp. L. H. na seba jednoznačne nadväzovali a vytvárali
ucelenú reťaz dôkazov svedčiacich proti obžalovanému. K výpovedi svedka ppráp. L. H. uviedol, že
je svedkom priebehu skutku, keďže vypovedá o poškodenej bezprostredne po skutku a popisuje jej
skutočnú obavu z konania obžalovaného, ktorú vnímal pri zásahu na mieste. Poškodená potvrdila, že

obžalovaný konal v úmysle porezať sa, resp. si podrezať žily, ktorú okolnosť prostredníctvom telefonátu
zachytil aj svedok H. B., ktorý taktiež vlastnými zmyslami vnímal, že matka plakala, plakal aj obžalovaný,
ktorý hovoril, že sa zabije, pričom obžalovaný sám na hlavnom pojednávaní vypovedal, že v danom
momente si chcel vziať život.
Obžalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prokurátora zo dňa 22.10.2025 uviedol,

že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, relevantne odôvodnený a zákonný s tým, že jeho
dovolacia argumentácia nie je spôsobila spochybniť alebo narušiť vecnú správnosť prvostupňového
rozsudku, a preto navrhol, aby odvolací súd odvolanie prokurátora podľa § 319 Trestného poriadku ako
nedôvodné zamietol.
Argumentoval, že pokiaľ si poškodená, prípadne aj vlastník bytu neželali, aby do bytu vstúpil, uvedené

netvorí skutkovú podstatu trestného činu vydierania. Tvrdenie prokurátora, že mal po vstupe do bytu
vziať nôž z kuchynskej linky a hroziť smrťou sebe aj poškodenej, nemá žiadnu oporu vo vykonanom
dokazovaní. Poškodenej smrťou nehrozil, čo je plne súladné s jej výpoveďou, že sa jej nevyhrážal.
Poškodená videla len to, ako kľačí na zemi a má v ruke nôž, ktorý smeruje voči sebe. Poškodená
opakovane poprela, že by mal na ňu smerovať akékoľvek násilie, hrozbu násilia alebo hrozbu inej

ťažkej ujmy. Ak aj mala poškodená strach, tak sa bála o osobu obžalovaného, čo nie je spôsobilé
naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu vydierania, pretože akt násilia, hrozba násilia alebo
hrozba inej ťažkej ujmy, musí byť smerovaná voči osobe odlišnej od obžalovaného. Sebapoškodzovanie
nie je trestné. Interpretácia výpovede poškodenej zo strany prokurátora nekorešponduje s jej reálnym
znením. Za zavádzajúce označil tvrdenie prokurátora, že hliadku PZ privolala poškodená z obavy pred

obžalovaným, pretože poškodená obavu pred osobou obžalovaného opakovanie poprela, rovnako aj
svedok H. B. nepočul nič, čo by bolo spôsobilé potvrdiť verziu obžaloby, a teda preukázať naplnenie
znakov skutkovej podstaty trestného činu vydierania. Z vykonaných zvukových záznamov nevyplýva, že
by poškodená privolala políciu z obavy z jeho vyhrážok, ani to, že by malo dôjsť k nejakému vydieraniu.Vyplýva z nich jedine to, že poškodenú žiadal o pomoc a poškodená chcela, aby ho vyhodili z bytovky
v čase, keď bol ešte pred vchodom do bytu. Zdôraznil, že nôž nepoužil voči svojej matke (poškodenej),
neohrozoval ju, žiadny akt násilia voči jej osobe nesmeroval ani neučinil a nesúhlasil s tým, že sa mohol

dopustiť trestného činu len tým, že si porezal prsty na rukách a následne nôž odhodil, pretože takéto
konanie nie je trestné. Zdôraznil, že tvrdenie prokurátora, že poškodenej hrozil ublížením sebe samému,
resp. jej, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože neexistuje žiadny relevantný dôkaz, ktorý by
mohol toto tvrdenie obžaloby potvrdiť. Pokiaľ prokurátor tvrdí, že by sa malo prihliadať predovšetkým
na prvé výpovede poškodenej, a nie na tie, ktoré boli ňou učinené na hlavnom pojednávaní s odstupom

niekoľkých mesiacov uviedol, že ani výpoveď poškodenej z prípravného konania po vznesení obvinenia
nedokazuje, že spáchal skutok, ktorý mu bol kladený za vinu, no najmä postup navrhovaný prokurátorom
by bol popretím zásady ústnosti a bezprostrednosti a v rozpore s viacerými ustanoveniami Trestného
poriadku. Pokiaľ prokurátor poukázal na ovplyvnenie obžalovaného návykovými látkami a že jeho
konanie voči poškodenej eskaluje a nešlo o prvé jeho konanie, obžalovaný uviedol, že ide o zásah do
práva na prezumpciu neviny s tým, že ani poukaz na uvedené skutočnosti nepreukazuje, že sa dopustil

skutku v zmysle obžaloby. Minulosť obžalovaného je možné hodnotiť len pri ukladaní prípadného trestu,
nie však v súvislosti s unesením dôkazného bremena ohľadom preukázania konania obžalovaného
v zmysle podanej obžaloby.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací skôr, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie prokurátora bolo podané včas, v lehote

ustanovenej v § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s
§ 307 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania ani
k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 212 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací
súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.
Vo veci nariadil verejné zasadnutie, ktoré vykonal za splnenia procesných predpokladov v neprítomnosti

obžalovaného, za účasti prokurátora a obhajcu obžalovaného.
Zástupca krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí v zhode s písomne podaným odvolaním navrhol,
aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.
Obhajca obžalovaného navrhol odvolanie prokurátora zamietnuť ako nedôvodné podľa § 319 Trestného

poriadku s tým, že okresný súd vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie,
zistenýskutkovýstavnáležitevyhodnotilasprávnerozhodol,keďobžalovanéhooslobodilspodobžaloby
v zmysle zásady „in dubio pro reo“.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací orgán odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, pričom také chyby nezistil. Po uvedenom procesnom postupe
dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nebolo dôvodné.
Podľa § 2 ods. 1 Trestného poriadku nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak, než zo zákonných

dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.
Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,

ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 119 Trestného poriadku v trestnom konaní treba dokazovať najmä, či sa stal skutok, a či
má znaky trestného činu, kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok, závažnosť činu vrátane príčin
a podmienok jeho spáchania a v prípade uznania viny aj ďalšie skutočnosti.

Po splnení prieskumnej povinnosti v zmysle § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd konštatuje,
že pokiaľ ide o napadnutý výrok o vine obžalovaného A. B., okresný súd pri dodržaní procesného
postupu a rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu, rozhodol na hlavnom pojednávaní v súlade
s výsledkami vykonaného dokazovania, ktoré vykonal v rozsahu nevyhnutnom pre jeho rozhodnutie.
Vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo, aj v ich súhrne a svoje skutkové závery podrobne a presvedčivo

odôvodnil. Odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá obsahu vykonaných dôkazov, je zrozumiteľné,
logické a presvedčivé, takže mu z hľadiska pravidiel pre hodnotenie dôkazov v zmysle § 2 ods.
12 Trestného poriadku nemožno nič vytknúť. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku okresný
súd v odôvodnení rozsudku podrobne uviedol, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, ktoréskutočnosti vzal za dokázané a akými právnymi úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných
dôkazov, najmä, ak si navzájom odporovali a ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného, teda sa
dôsledne vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami vo vzťahu k otázke jeho viny. Podrobne

uviedol, z akých dôvodov nepovažoval bez dôvodných pochybností za preukázané, že sa stal skutok,
pre ktorý bola na obžalovaného podaná obžaloba. Vo vzťahu k napadnutému oslobodzujúcemu výroku
prvostupňového rozsudku krajský súd v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie, s ktorým sa
v celom rozsahu stotožnil a ktorého dôvody nie je potrebné a ani účelné opakovať, pretože prvostupňové
a druhostupňové rozhodnutia tvoria jeden celok.

Pretoodvolacílennazdôrazneniesprávnostiskutkovýchaprávnychzáverovokresnéhosúdupoukazuje
na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaných dôkazov, ktorými nebolo bez dôvodných pochybností
preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný A. B. trestne stíhaný. Zvukové záznamy
operačného strediska KR PZ v Banskej Bystrici svedčili len o snahe (ktorá bola následne naplnená)
obžalovaného vstúpiť do bytu jeho brata bez jeho súhlasu a súhlasu jeho matky – poškodenej, ktorá ho
užíva.Bolonimipreukázanélento,žepoškodenáasvedokH.B.vnímalikonaniaobžalovaného,ktorýsa

chceldostaťdopredmetnéhobytuakoobťažujúce,resp.nežiadúce, tedaniminebolopreukázané,že sa
stal skutok, ktorý bol predmetom obžaloby. Obžalovaný v priebehu celého trestného konania popieral,
že by poškodenej – svojej matke po vstupe do bytu povedal, že ak ho tam nenechá, tak ju dopichá. Jeho
výpoveďou, ohliadkou miesta činu a fotodokumentáciou zranení obžalovaného bolo preukázané len to,
že nožom ublížil sebe, keď sa porezal na rukách. Uvedené však nepreukazuje naplnenie objektívnej

stránky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, pretože sebapoškodzovanie, či úmysel usmrtiť
seba samého, nie je konaním nedovoleným/zakázaným, aj keď by ho jeho blízka osoba (matka –
poškodená) z emočného hľadiska mohla vnímať ako ťažkú ujmu, resp. hrozbu ťažkou ujmou. Preto
ani toto konanie obžalovaného nenapĺňa objektívnu stránku skutkovej podstaty trestného činu v zmysle
podanej obžaloby, pretože násilie, hrozba násilím, resp. inou ťažkou ujmou, ktorým páchateľ iného núti,

aby niečo konal, opomenul alebo trpel, musí byť smerovaná voči osobe odlišnej od obžalovaného
a zároveň musí ísť o konanie, ktoré nie je dovolené. Ani výpoveďami poškodenej/matky obžalovaného
a svedka H. B. nebolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil konania, ktoré mu bolo kladené za vinu.
Hoci poškodená zasahujúcej hliadke PZ mala podľa svedeckej výpovede M. H. tvrdiť, že obvinený „sa
jej začal vyhrážať, že ho má nechať u seba doma, inak sa zabije a keď vzal nôž, že sa vyhrážal aj

jej“, poškodená vo svojich výpovediach jednoznačne poprela, že by jej obžalovaný povedal, že „zabije
aj ju“ a že „ju chcel pichnúť“ a ani svedok H. B. v telefonickom rozhovore s poškodenou jednoznačne
nepočul, že by sa obžalovaný poškodenej vyhrážal, že ju zabije. O konaní obžalovaného v zmysle
podanej obžaloby jednoznačne a bez dôvodných pochybností nesvedčí ani výpoveď svedka H., ktorý
vypovedal o tom, že po príchode hliadky obžalovaný 4-krát smerom k svojej matke povedal „tak povedz

mami, ako to bolo, že som ťa chcel zabiť“, pretože jeho výpoveď jednak nebola priamym svedectvom
o priebehu skutku a jednak nebol obsah tohto tvrdenia v konaní preukázaný inými vykonanými dôkazmi.
Citové rozrušenie poškodenej prameniace z jej obavy o život obžalovaného, o ktorom tento svedok
vypovedal, nie je dôkazom o konaní obžalovaného v zmysle podanej obžaloby. Okresný súd preto
správne konštatoval, že na náklade tejto svedeckej výpovede nemožno bez dôvodných pochybností

dospieť k záveru, že sa stal skutok, ktorý bol obžalovanému kladený za vinu. Vychádzajúc z uvedeného
prijal vo veci správny právny záver, keď obžalovaného v zmysle zásady „in dubio pro reo“ spod obžaloby
okresného prokurátora oslobodil podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku. Výrok o vine obžalovaného
A. B. by mohol byť založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal
skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. Zásada objektívnej pravdy vyžaduje, aby súd oprel svoje

rozhodnutie o vine a treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, čo v preskúmavanej
veci nebolo naplnené.
Preto, po vyššie uvedenom zhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo aj v ich súhrne je aj odvolací
súd toho názoru, že v prípade obžalovaného A. B. bolo pri rozhodovaní o jeho vine v zmysle podanej
obžaloby na mieste aplikovať zásadu „in dubio pro reo“, ktorá prichádza do úvahy práve vtedy, ak

aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému
zisteniu skutkovému stavu, trvajú v trestnom konaní pochybnosti o tom, že sa stal skutok, pre ktorý bol
obžalovaný stíhaný. Pritom nie je povinnosťou obžalovaného dokazovať svoju nevinu, ale prezumpcia
neviny vyžaduje, aby to bol štát, kto nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno, pričom súhrn priamych
a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú a ničím nenarušenú sústavu navzájom sa doplňujúcich

dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku
a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru,
pričom takto vyžadovaná miera istoty o vine obžalovaného nebola v konaní daná.Preto odvolaciemu súdu nezostávalo iné ako konštatovať, že okresný súd zistený skutkový stav veci
správne právne posúdil, keď obžalovaného pri aplikácii trestnoprávnej zásady „in dubio pro reo“
oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku, pretože existujúca dôkazná situácia

nesvedčila o vine obžalovaného A. B. v zmysle podanej obžaloby bez dôvodných pochybností. V konaní
nebolo všetkými relevantnými a dostupnými dôkazmi bez dôvodných pochybností preukázané, že sa
stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný. Odvolacia námietka prokurátora o nesprávnom právnom
posúdení viny obžalovaného A. B. pre nesprávne zistený skutkový stav veci v dôsledku nesprávneho
hodnotenia vykonaných dôkazov nebola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť a zákonnosť odvolaním

napadnutého rozhodnutia, pretože nemala oporu v obsahu vykonaných dôkazov a odôvodnení
napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd opakuje že okresný súd vykonané dôkazy hodnotil správne
jednotlivo a aj vo vzájomných súvislostiach, a to v súlade s ich obsahom. V ich hodnotení nevzhliadol
odvolací súd ani žiadnu chybu v logickom úsudku, a preto považoval skutkové závery, ktoré okresné
súd z vykonaného dokazovania vyvodil za správne. Aj oslobodenie obžalovaného spod obžaloby je
zákonným rozhodnutím, ak obžaloba neunesie svoje dôkazné bremeno, že sa stal skutok, pre ktorý bol

obžalovaný stíhaný.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Z dôvodov vyššie uvedených rozhodol odvolací súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia,
ktoré bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného
poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.