Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. marec 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 16SaZ/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0725101843
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Stankociová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:0725101843.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SprávnysúdvBratislavevkonanípredsudkyňouJUDr.MichaelouStankociovou,vprávnejvecižalobcu:

A. B., narodený XX. XXXXXXX XXXX, štátny príslušník C., C. občiansky preukaz č. XXXXXXXXX platný
do XX. XXXX XXXX, adresa posledného pobytu v krajine pôvodu: mesto D. E., C. F. XX, A. G., H. I.,
C., toho času B. J. G., zastúpený Slovenská humanitná rada o. z. , so sídlom Budyšínska 1, Bratislava,
IČO: 17 316 014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom
Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného K.: D./XXXX-X z 31. októbra
2025, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta.

II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia

1. Rozhodnutím K.: D./XXXX-X z 31. októbra 2025 žalovaný neudelil žalobcovi azyl podľa § 13 ods. 1
písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o azyle“), neposkytol mu doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a)
a § 20 ods. 4 zákona o azyle, a neudelil mu azyl a neposkytol doplnkovú ochranu ani na účel zlúčenia

rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b), § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle.

2. Žalovaný úvodom napadnutého rozhodnutia skutkovo konštatoval, že žalobca dňa 12. júla 2025
po nelegálnom príchode na územie Slovenskej republiky požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie
doplnkovej ochrany z dôvodu obavy o svoj život, pretože na C. prebieha vojnový konflikt. Počas
vstupného pohovoru dňa 22. júla 2025 žalobca uviedol, že nebol členom žiadnej politickej strany
ani nevykonával žiadne politické aktivity. Počas pobytu na C. bol celkovo štyrikrát vo väzení za rôzne

trestnéčiny,naposledyvrokoch2018až2021zakrádežmateriáluzostavby.Vroku1989ukončilstrednú
odbornú školu a následne nastúpil na dvojročnú povinnú vojenskú službu. Po jej ukončení od roku 1992
do roku 1994 pracoval v pekárni v meste G. B. A. H. I.. Okrem toho príležitostne pracoval na stavbách,
predovšetkým na západe C.. V septembri 2021, po tom, čo bol zadržaný, keď nelegálne previedol
migrantovcezspoločnúC.hranicu,bolumiestnenývcelepolicajnéhozaisteniavHumennom.Neskôrbol
umiestnený v Ústave na výkon väzby a ústave na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach, kde zotrval
päť mesiacov, po ktorých bol odsúdený na trest odňatia slobody za trestný čin prevádzačstva v trvaní

štyroch rokov a osem mesiacov. Dňa 4. júna 2025 požiadal o podmienečné prepustenie z výkonu trestu
odňatia slobody, na čo bol 11. júla 2025 podmienečne prepustený s odkladom na štyri roky. Žalobca
uviedol, že za prevádzačstvo bol na Slovensku vo väzení aj v roku 1999.3. Žalobca o azyl na území Slovenskej republiky požiadal z dôvodu obavy o svoj život, a to jednak
z dôvodu prebiehajúceho ozbrojeného konfliktu na území C., ako aj preto, že v prípade jeho návratu
bude povolaný na výkon vojenskej služby. V prípade odmietnutia vojenskej služby sa obáva uväznenia.

Počas výkonu trestu odňatia slobody v Košiciach utrpel infarkt a jeho zdravotný stav nie je veľmi dobrý.
Iné dôvody svojej žiadosti žalobca neuviedol.

4. Žalovaný vychádzajúc z azylového príbehu žalobcu primárne skúmal, či v prípade žalobcu existujú
azylovo relevantné dôvody podľa § 8 zákona o azyle, a teda či existujú opodstatnené obavy

z prenasledovania žalobcu z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania alebo uplatňovanie politických názorov, práv a slobôd alebo príslušnosti k určitej sociálnej
skupine.Žalobcapožiadalomedzinárodnúochranuzdôvoduobavyosvojživotvsúvislostisozbrojeným
konfliktom na C.. Keďže žalobca odišiel z krajiny pôvodu na územie Slovenskej republiky ešte
pred vypuknutím konfliktu na C. a odmieta sa tam vrátiť kvôli zmene bezpečnostnej situácie, ku ktorej
došlo až počas jeho pobytu na území Slovenskej republiky, na žalobcu nazeral ako na žiadateľa,

respektíve utečenca „sur place“.

5. Žalovaný vo vzťahu k obavám prezentovaným žalobcom vrátiť sa na územie C. z dôvodu
prebiehajúceho vojnového konfliktu uviedol, že ozbrojený konflikt na C. a situácia s ním spojená je
dôvodom obáv ľudí, ktorí sa tam nachádzajú alebo ktorí odtiaľ utiekli a odmietajú sa tam vrátiť. V danom

prípade sa však jedná o subjektívnu stránku strachu, ktorá je charakteristická pre všetkých ľudí, ktorých
sa uvedený konflikt týka. Na to, aby mohli byť obavy žalobcu považované za azylovo relevantné, musí
byť objektívne preukázaná ich priama súvislosť s rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým
presvedčením. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. septembra 2014 sp. zn.
1Sža/26/2014 je azyl výnimočným inštitútom poskytujúcim ochranu tomu, kto z dôvodov v zákone

stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom, nie je a nikdy
nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred akýmkoľvek bezprávím postihujúcim
jednotlivca alebo celú skupinu obyvateľov.

6. Žalovaný poukázal na príručku Úradu Vysokého komisára Organizácie Spojených národov

pre utečencov (UNHCR) ktorá popisuje kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa
Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov, podľa ktorých sa osoby,
ktoré sú donútené opustiť rodnú krajinu následkom medzinárodných alebo vnútroštátnych ozbrojených
konfliktov nepovažujú za utečencov, pokiaľ tento konflikt neprechádza priamo do perzekúcie v zmysle
uvedeného dohovoru čo v prípade žalobcu nemohlo byť preukázané, keďže ten prišiel na Slovensko

v septembri 2021, keď nelegálne prevádzal cudzincov cez spoločnú hranicu. Nepriaznivá bezpečnostná
situácia v krajine pôvodu sa považuje za dočasný stav a reálna hrozba svojvoľného násilia počas takejto
situácie je v zákone o azyle zaradená pod pojem vážne bezprávie, pred ktorým ochranu poskytuje inštitút
doplnkovej ochrany.

7. Žalovaný ďalej k dôvodu žiadosti o medzinárodnú ochranu, že by musel žalobca v dôsledku
mobilizácie kvôli prebiehajúcemu ozbrojenému konfliktu na C. nastúpiť na vojenskú službu, uviedol,
že povolanie do armády nemožno bezprostredne chápať ako prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d)
zákona o azyle. V tejto súvislosti poukázal na príručku UNHCR podľa ktorej osoba nie je utečencom,
ak jediným dôvodom pre zbehnutie alebo vyhnutie sa vojenskej službe je nechuť k vojenskému

výcviku alebo strach z boja a pokiaľ odmietnutie výkonu vojenskej služby nie je neúmerne
a kruto potrestaná za vojenský prečin z rasových, náboženských, národnostných alebo politických
dôvodov. To je aj prípad žalobcu, ktorý vyjadril prostý strach zo zapojenia sa do bojových operácií
ktorý možno považovať za úplne prirodzený. Žalobca neprezentoval žiaden odpor k akejkoľvek
brannej povinnosti a v priebehu konania nevzniesol žiadnu výhradu v svedomí, ktorá by mu bránila

absolvovať povinnú vojenskú službu z dôvodu akéhokoľvek vnútorného presvedčenia spojeného
s rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením. Potvrdzuje to aj jeho vlastná
výpoveďpočasktorejuviedol,žepovinnúvojenskúslužbuodmietavykonávaťvýlučnepreto,lebonechce
bojovať, čo je z hľadiska možnosti udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle irelevantné. Na tomto
mieste poukázal žalovaný na rozhodovaciu prax Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky,

ktorý v rozsudku z 24. augusta 2022 sp. zn. 2Sak/9/2022 zdôraznil, že branná povinnosť je sama
o sebe úplne legitímnou požiadavkou každého štátu kladenou na jeho občanov, a podľa Ženevskej
konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov nie je trestnosť za vyhýbanie sa nástupu
na vojenskú službu alebo dezerciu z armády relevantným dôvodom pre udelenie medzinárodnejochrany. Podobné zábery konštatoval aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku z 28.
júna 2022 sp. zn. 1Sak/10/2022, v ktorom uviedol, že odmietnutie nástupu na výkon základnej
vojenskej služby nie je azylovo relevantný pokiaľ nie je spojený s reálne prejaveným politickým

presvedčením alebo náboženstvom. V rozsudku z 30. apríla 2024 sp. zn. 2Sak/3/2024 Najvyšší správny
súd Slovenskej republiky konštatoval, že inštitút azylu neslúži na vyhnutie sa brannej povinnosti, ktorá
je nesporne jednou z najťažších povinnosti občana vo vzťahu k vlastnému štátu avšak aj postihnutie
za nesplnenie brannej povinnosti bez ďalšieho nie je dôvodom na udelenie azylu.

8. Vo vzťahu k možnému trestu za vyhýbanie sa vojenskej službe v prípade návratu žalobcu do krajiny
pôvodu žalovaný zistil, že podľa zákona o mobilizácii, ktorý vstúpil na C. do platnosti dňa 18. mája
2024, sa mobilizačný vek znížil z 27 na 25 rokov. Bezprostredne po vpáde G. vojsk na C. narukovalo
množstvo C. do armády dobrovoľne, no po viac ako troch rokoch vojny sa mnoho mužov snaží
bojom vyhnúť. Článok Euronews z 31. januára 2025 informuje, že počiatočná vlna dobrovoľníkov
upadla a armáda iba ťažko dopĺňa svoje rady. Z dôvodu nedostatku vojakov a narastajúcich prípadov

dezercie musí štát povolávať aj C., ktorí odišli z krajiny. Podľa nového zákona o mobilizácii sú
všetky osoby podliehajúce brannej povinnosti, teda muži vo veku od 18 do 60 rokov, povinné do 60
dní aktualizovať svoje údaje na vojenských správach. C. žijúci v zahraničí sa musia na vojenskú
službu registrovať taktiež, avšak na aktualizáciu osobných údajov sa nemusia vrátiť na C. a môžu
tak učiniť zaslaním informácií územnému výberovému stredisku elektronicky, prípadne telefonicky

alebo prostredníctvom aplikácie „G.+“. Zvýšili sa aj pokuty pre osoby nedodržiavajúce pravidlá
mobilizácie do ozbrojených síl. V prípade vyhýbania sa mobilizácii, nedostavenia sa do vojenského
strediska kvôli registrácii a zaradeniu alebo neskorej aktualizácii údajov hrozí pokuta od 17.000
do 25.000 C. hrivien čo je približne 400 až 600 €. Za nezaplatenie pokuty môžu úrady odpísať finančné
prostriedky z účtov jednotlivcov, zhabať majetok, prípadne uplatniť aj trestnoprávnu zodpovednosť.

Na C. dostanú muži pri poskytovaní informácií odvodovej kancelárii dokumentáciu, ktorú následne musia
preukázať pri vykonávaní akejkoľvek oficiálnej činnosti na C., ako napríklad pri registrácii manželstva
vaalebozískanívodičskéhopreukazu.Osobyžijúcevzahraničíbudúpotrebovaťrovnakúdokumentáciu
na získanie konzulárnych služieb, čím sú v podstate tlačené k tejto registrácii na mobilizáciu. Obnovenie
C. pasu bez aktualizácie vojenskej registrácie nie je možné. Za vyhýbanie sa brannej povinnosti

hrozí na C. trest odňatia slobody na tri až päť rokov a za skutok dezercie za krízovej situácie aj po
sprísnení trestných sadzieb hrozí trest od piatich do dvanástich rokov odňatia slobody, čo možno
považovať za štandardné a primerané tresty bežné v celosvetovom meradle. Takéto tresty samé o sebe
svojou mierou nepredstavujú perzekúciu. Slovenská právna úprava je prísnejšia, keďže za nesplnenie
odvodovejpovinnostimožnouložiťtrestodňatiaslobodynadvaažpäťrokovazadezerciupočaskrízovej

situácie trest odňatia slobody od päť do pätnásť rokov.

9. Žalovaný sa napokon zaoberal zdravotným stavom žalobcu, ktorý ho popísal ako nie veľmi dobrý,
pretože počas výkonu trestu odňatia slobody utrpel infarkt. Žalovaný si do konania zadovážil prepúšťaciu
správu z Kliniky kardiológie a angiológie lekárskej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach

a kardiocentra AGEL a.s., z obsahu, ktorej vyplýva, že žalobca bol 14. marca 2025 prijatý na kliniku
preakútnyinfarktmyokardu.Poposkytnutípotrebnejzdravotnejstarostlivostibolhospitalizovaný,pričom
priebeh hospitalizácie bol bez komplikácií a dňa 17. marca 2025 bol prepustený s odporúčaním diéty
s nízkym obsahom kuchynskej soli a živočíšnych tukov a eliminácie fajčenia, nakoľko trpí nikotinizmom.
Žalobca bol následne doliečený v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne. Z lekárskej

správy vystavenej dňa 11. júla 2025 Nemocnicou pre obvinených a odsúdených v Trenčíne z dôvodu
podmienečného prepustenia žalobcu z výkonu trestu, obsahujúcej kompletnú anamnézu žalobcu počas
jehovýkonutrestuodňatiaslobodyvyplýva,žeaždojehopodmienečnéhoprepustenianaslobodunemal
žiadne zdravotné problémy. Zdravotný stav žalobcu preto nemožno na účely posúdenia jeho žiadosti
o udelenie azylu považovať za relevantný.

10. Na základe uvedených skutočností žalovaný skonštatoval, že v prípade žalobcu neboli splnené
zákonné podmienky na udelenie azylu na území Slovenskej republiky v zmysle § 8 zákona o azyle.
Žalovaný následne pristúpil k preskúmaniu podmienok na poskytnutie doplnkovej ochrany, ktorá sa
poskytuje vtedy, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol žalobca v prípade jeho návratu do krajiny

pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia podľa § 2 písm. f) zákona o azyle.

11. Vo vzťahu k prvej forme vážneho bezprávia žalovaný uviedol, že v prípade návratu žalobcu na C.
možno vylúčiť uloženie trestu smrti alebo jeho výkon. Trest smrti bol na C. zrušený v roku 2000.12. Čo sa týka ďalšej formy vážneho bezprávia v podobe mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho
zaobchádzania alebo trestu žalovaný konštatoval, že táto žalobcovi nehrozí. Žalobcovi uväznenie

ani neľudské zaobchádzanie od štátnych či neštátnych aktérov nehrozí, pretože nemal nikdy
žiadne také problémy, ktoré by na to dávali dôvod. Zákony C. zakazujú praktiky v podobe
mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania pričom C. podpísala Dohovor proti mučeniu
aneľudskémualeboponižujúcemuzaobchádzaniu.ÚstavaC.zabezpečujesloboduvnútornéhopohybu,
zahraničného cestovania, emigrácie a repatriácie. Neexistuje preto žiaden reálny dôvod obávať sa,

že by bol žalobca vystavený hrozbe vážneho bezprávia. Žalobca pritom takejto forme vážneho bezprávia
nečelil ani v minulosti. Zmienené konštatovania sa týkajú aj eventuálneho trestu za vyhýbanie sa
povinnej vojenskej službe respektíve jej výkonu, keďže ako už žalovaný spomenul skôr, príslušné tresty
odňatia slobody nemožno považovať za neprimerané alebo diskriminačné a nemožno ich ani považovať
za formu mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu.

13. Čo sa týka tretej formy vážneho bezprávia v podobe vážneho a individuálneho
ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas
medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu žalovaný konštatoval, že na území C.
objektívne prebieha vojenský konflikt. Za týmto účelom si preto do konania zabezpečil aktuálne
informácie z ktorých vyplýva, že v období od 1. júna 2025 do 29. augusta 2025 boli v H. oblasti,

kde má žalobca trvalé bydlisko, zaznamenané 2 incidenty, z toho obidva boli raketové útoky v D. rajóne
(informácia získaná z projektu údajov o miestach a udalostiach ozbrojených konfliktov - L.). K ďalším
incidentom patrí zadržanie šiestich G. agentov, ktorí na príkaz G. vykonali podpaľačské útoky v rôznych
regiónoch C. a jeden útok na pohraničnú stráž meste A. E. v máji 2025, ktorá kontrolovala podozrivých
z pašovania osôb vyhýbajúci sa odvodu. Za toto obdobie nebolo zaznamenané ani jedno úmrtie

súvisiace s bezpečnostnými incidentmi. Hoci je H. región vzdialený od frontovej línie, vojna sa ho dotýka
z dôvodu hospodárskeho úplatku, emigrácie a exodu etnickej maďarskej menšiny. Do regiónu na druhej
strane prišlo tisíce vnútorne vysídlených osôb z juhu a východu krajiny. Informačná správa Ministerstva
vnútra Spojeného kráľovstva z januára 2025 uvádza, že oblasti na západe C. sú vo všeobecnosti
bezpečné. Aj z ďalšieho zdroja C. XX D. vyplýva, že H. oblasť je všeobecne bezpečná a hoci aj tu

boli zaznamenané bezpečnostné incidenty, patrí k regiónom postihnutým bezpečnostnými incidentmi
najmenej a to aj vďaka svojej polohe za Karpatami, ktoré vytvárajú prirodzenú bariéru proti G. útokom. H.
oblasťjehumanitárnymalogistickýmcentromakoajcieľovoudestináciouvnútornepresídlenýchC.,ktorí
ju považujú za bezpečné miesto nepriamo zasiahnuté vojenským konfliktom v miere, kedy nedochádza
k neselektívnemu násiliu.

14. Žalovaný pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o doplnkovú ochranu vychádzal z rozsudku Európskeho
súdneho dvora C-465/07 zaoberajúceho sa vymedzením existencie vážneho a individuálneho ohrozenia
života alebo osoby žiadateľa doplnkovú ochranu.

15. Na základe uvedených zistení žalovaný dospel k názoru, že v prípade návratu žalobcu do krajiny
jeho pôvodu, respektíve do regiónu jeho posledného pobytu možno vylúčiť, že by bol ohrozený jeho
život alebo nedotknuteľnosť jeho osoby z dôvodu bezpečnostnej situácie na C., respektíve, že by mu
hrozilo vážne bezprávie v podobe vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti
osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného ozbrojeného konfliktu.

16. Žalovaný záverom poukázal na odporúčanie UNHCR, ktoré v marci 2022 zverejnilo stanovisko
k návratu na C. a v ktorom vyzval štáty, aby pozastavili nútené návraty štátnych príslušníkov
a osôb s obvyklým pobytom na C. vrátane tých, ktorým bola žiadosť o azyl zamietnutá. S ohľadom
na stále prebiehajúci medzinárodný ozbrojený konflikt Slovenská republika aj naďalej poskytuje štátnym

príslušníkom C. možnosť požiadať o dočasné útočisko.

17. Žalovaný napokon nevzhliadol naplnenie podmienok podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona
o azyle na udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny, ani naplnenie podmienok podľa § 13c ods. 1 písm. b)
a § 20 ods. 5 zákona o azyle na poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny.

II. Správna žaloba18. Voči výroku II. napadnutého rozhodnutia, ktorým žalovaný žalobcovi neposkytol doplnkovú ochranu,
podal žalobca správnu žalobu z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a žiadal ho v tomto rozsahu zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie

konanie. Nesprávne právne posúdenie veci vidí žalobca posúdení hrozby vážneho bezprávia v jeho
druhej a tretej podobe podľa § 2 písm. f) bod 2. a 3. zákona o azyle.

19. Žalobca uviedol, že súhlasí so záverom žalovaného, že je potrebné posúdiť jeho žiadosť o udelenie
medzinárodnej ochrany ako žiadosti žiadateľa „sur place“. Nemožno však súhlasiť, že by žalobcovi

v krajine pôvodu nehrozilo vážne bezprávie v jeho druhej podobe, pretože v prípade žalobcu nie
je vylúčené, že bude mobilizovaný. Napokon, ani žalovaný túto možnosť v napadnutom rozhodnutí
nevylučuje,právenaopak,uvádza,žepoviacakotrochrokochvojnyarmádalenťažkodopĺňasvojerady.
Žalobca považuje za nespochybniteľné, že v prípade jeho návratu na C. bude povolaný bojovať proti G.
M. dôsledku čoho mu hrozí vážne bezprávie druhej forme. Žalovaný síce dospel k záveru, že povolanie
žalobcu do armády nemožno bezprostredne chápať ako prenasledovanie podľa § 2 písm. d) zákona

o azyle, avšak vôbec sa nevysporiadal s verziou možného vážneho bezprávia, ktoré by žalobcovi hrozilo
v prípade, ak by bol ako C. vojak zajatý G. armádou.

20. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ak existujú vážne a preukázateľné
dôvody vedúce k presvedčeniu, že bude osoba v krajine pôvodu vystavená nebezpečenstvu mučenia,

neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, zakladá to zodpovednosť štátu podľa článku 3
Európskeho dohovoru o ľudských právach takúto osobu nevyhostiť do krajiny pôvodu. V kontexte
uvedeného je dôveryhodne preukázané, že C. vojakom hrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce
zaobchádzanie, najmä ak sa dostanú do rúk G. ozbrojených síl alebo s nimi spriaznených skupín. G.
štátne orgány pritom systematicky na výsluchy používajú psychologický nátlak, tresty a zastrašovanie

prípadne mimosúdne popravy. Jedná sa o jasné porušovanie medzinárodného humanitárneho práva
(Ženevské dohovory, medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Európsky dohovor
o ľudských právach). OSN pravidelne dokumentuje mučenie a zlé zaobchádzanie s C. zajatcami
zo strany G.. Medzi decembrom 2023 a februárom 2024 zaznamenala minimálne 32 prípadov
mimosúdnych popráv a potvrdila 3 konkrétne exekúcie. Podľa najnovších dát vyše 95 % prepustených

C. vojnových zajatcov potvrdilo, že boli mučení.

21. Pokiaľ ide o tretiu formu vážneho bezprávia, spočívajúcu vo vážnom a individuálnom ohrození
života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného ozbrojeného
konfliktu, žalovaný vyhodnotil správne, že na území C. objektívne prebieha vojenský konflikt. Žalobca

je toho názoru, že informácie zaobstarané od Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky žalovaný bagatelizuje. Z informácií získaných z projektu L. je
zrejmé, že sú evidované útoky raketami dlhého doletu už aj v najzápadnejších územiach C., a teda
ani región odkiaľ pochádza žalobca nezostáva bez hrozby, hoci priame boje v tomto regióne zatiaľ
neprebiehajú. Žalobca vyjadril obavy, že vývoj ozbrojeného konfliktu nemožno predvídať pričom riziko,

ktorému by žalobca čelil v prípade návratu do domovskej krajiny spôsobuje individuálne ohrozenie, ktoré
je nutné kvalifikovať ako vážne bezprávie.

22. Žalobca uzavrel, že dôvodmi jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu sú strach o život tak z dôvodu
prebiehajúceho vojenského konfliktu ako aj z dôvodu odvodové povinnosti. Žalobca absolvoval povinnú

vojenskú službu a je vo veku, kedy môže byť mobilizovaných. Nemožno teda vylúčiť, že by bol zajatý
a mučení G. nepriateľom, a z toho dôvodu mu hrozí vážne bezprávie zo strany neštátneho pôvodcu
ktorým je G. M.. Rovnako existuje riziko, že by čelil vážnemu a individuálnemu ohrozeniu života počas
ozbrojeného konfliktu, pretože ozbrojený konflikt sa môže rozšíriť aj do oblastí, ktoré sú aktuálne
považované za bezpečné, čo vyplýva aj z odporúčanie necestovať do týchto oblastí pokiaľ to nie je

nevyhnutné.

III. Vyjadrenie žalovaného

23. Na výzvu správneho súdu sa ku správnej žalobe vyjadril žalovaný ktorý ju navrhol ako nedôvodnú

zamietnuť.

24. Ku námietke nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k existencii vážneho bezprávia
vo forme mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu žalovaný poukázalna rozsudok Najvyššieho správneho súdu z 30. apríla 2024 sp. zn. 2Sak/3/2024 na ktorý poukázal
aj v napadnutom rozhodnutí, v zmysle ktorého je branná povinnosť jednou z občianskych povinností
pričom žalobca doposiaľ povolávací rozkaz neobdržal, a hoci sa naňho s veľkou pravdepodobnosťou

vzťahuje vyhlásená mobilizácia, to neznamená, že by sa musel zúčastňovať bojov v prvej línii. Aby
došlo v individuálnych prípadoch k vážnemu bezpráviu je potrebné vychádzať z takzvanej rozumnej
pravdepodobnosti, pretože v opačnom prípade by musela byť poskytnutá doplnková ochrana každému
mužovi, na ktorého sa mobilizácia na C. vzťahuje. Žalobca nenamietal že by si uplatňoval alebo plánoval
uplatniť výhradu v svedomí, ktorá by v určitých prípadoch mohla viesť k poskytnutiu doplnkovej ochrany.

Žalovaný záverom podotkol, že rozhodnutie o neudelení azylu, respektíve o neposkytnutí doplnkovej
ochrany, nie je rozhodnutím o administratívnom vyhostení žalobcu.

25. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu vážneho bezprávia vo forme vážneho
a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas
medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu žalovaný uviedol, k že nie je pravdou,

že bagatelizuje úroveň ozbrojeného konfliktu v H. oblasti. Žalovaný má za to, že úroveň neselektívnych
násiliavH.oblastinedosahujeúroveňvážnehobezpráviapodľa§2písm.f)bod3zákonaoazyle,pričom
toto konštatovanie vychádza aj z rozsudku Európskeho súdneho dvora vo veci C-465/07 podľa ktorého
musí miera selektívneho násilia dosiahnuť takú vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázateľné
dôvody domnievať sa, že civilná osoba vyhostená do predmetnej krajiny respektíve do predmetného

regiónu, by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho ohrozenia
podľa článku 15 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011
o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva
mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených
na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej len „Kvalifikačná smernica“). Žalobca

navyše neuviedol, že je konkrétne dotknutý z dôvodu skutočnosti špecifických pre jeho osobné okolnosti,
čojepodmienkapreposkytnutiedoplnkovejochranyvprípade,akmiereselektívnehonásilianedosahuje
takú vysokú úroveň ako bolo zmienené vyššie.
26. Žalovaný záverom zdôraznil, že dočasné útočisko poskytované v súlade so smernicou o dočasnej
ochrany odlišný inštitút ako poskytnutie doplnkovej ochrany, na ktoré sa vzťahuje Ženevský dohovor

a Kvalifikačná smernica podľa zákona o azyle nie je možné používať status doplnkovej ochrany
a súčasne aj status odídenca.

27. Žalobca svoje právo na repliku nevyužil.

IV. Relevantná právna úprava a konanie na správnom súde

Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo
opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.
Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa

rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a
odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.
Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci
podľa § 6 ods. 2 písm. d).
Podľa čl. 15 Kvalifikačnej smernice, vážne bezprávie pozostáva:

a) z trestu smrti alebo popravy, alebo
b) z mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo potrestania žiadateľa v krajine
pôvodu, alebo
c) z vážneho a individuálneho ohrozenia života občana alebo osoby z dôvodu všeobecného násilia v
situáciách medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu,

Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody
domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.28.SprávnysúdvBratislaveakosúdvecne,miestneakauzálnepríslušný[§10,§13ods.3,§17písm.a)
SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc
správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť

napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu
veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna
žaloba nie je dôvodná.

29. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 5. marca 2026, nakoľko boli splnené podmienky
podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho
pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho
súdu.

30. Predmetom prieskumu je napadnuté rozhodnutie vo veci neudelenia azylu žalobcovi (§ 13 ods.

1 písm. a) zákona o azyle) a neposkytnutia doplnkovej ochrany (§ 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods.
4 zákona o azyle) z dôvodu, že nebolo preukázané, že by bol žalobca v prípade jeho návratu na
C. vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Žalobcovi zároveň nebol udelený azyl a nebola mu
poskytnutá doplnková ochrana na účel zlúčenia rodiny (§ 13 ods. 1 písm. b), § 13c ods. 1 písm. a) a §
20 ods. 5 zákona o azyle). Žalobca napadol správnou žalobou iba výrok II. napadnutého rozhodnutia

a to v časti, ktorým mu nebola poskytnutá doplnková ochrana podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20
ods. 4 zákona o azyle. Primárne v tomto rozsahu bude preto správny súd napadnuté rozhodnutie
preskúmavať, s prihliadnutím na § 134 ods. 2 písm. d) SSP podľa ktorého nie je viazaný rozsahom
a dôvodmi žaloby. Správny súd však nie je povinný dôvody nad rámec vymedzených v správnej žalobe
vyhľadávať namiesto žalobcu, ale musí prihliadnuť na také, ktoré už vyplývajú z judikatúry.

31. Inštitút poskytnutia doplnkovej ochrany je subsidiárnym inštitútom, splnením podmienok na
poskytnutie ktorého sa žalovaný zaoberá iba za predpokladu, že u žiadateľa o medzinárodnú ochranu
nevzhliadne žiaden azylovo relevantný dôvod podľa § 8 alebo § 9 zákona o azyle. Podľa rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sža 77/2010 z 1. decembra 2011 je zmyslom a účelom

doplnkovej ochrany poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území Slovenskej
republiky tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo
neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) požadovať
ich vycestovanie.

32. Správny súd úvodom zdôrazňuje, že keďže je právna úprava obsiahnutá v zákone o azyle
výsledkomtranspozícieKvalifikačnejsmerniceakoajsmerniceEurópskehoparlamentuaRady2013/32/
EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany
(ďalej len „procedurálna smernica“), pri aplikácii dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy bude potrebné
zohľadňovať nepriamy účinok uvedených smerníc a teda aplikovať resp. vykladať ju eurokonformným

spôsobom a v jej kontexte.

33. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne
dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. V § 13c citovaného zákona sú následne vymedzené

tzv. negatívne podmienky, v prípade naplnenia ktorých žiadateľovi o medzinárodnú ochranu doplnková
ochrana nemôže byť poskytnutá, hoci by migračný úrad primárne podmienky podľa § 13a zákona o azyle
považoval za naplnené.

34. Vo všeobecnosti, žiadateľovi o medzinárodnú ochranu teda možno poskytnúť doplnkovú ochranu za

predpokladu, že existujú vážne dôvody domnievať sa, že mu v prípade návratu do krajiny pôvodu reálne
hrozí vážne bezprávie v jednej z jeho troch foriem, ktoré sú vymedzené v § 2 písm. f) zákona o azyle.
Týmito formami sú reálna hrozba i) uloženia trestu smrti alebo jeho výkon, ii) mučenie alebo neľudské
alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo iii) vážne a individuálne ohrozenie života alebo
nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho

ozbrojeného konfliktu.

35. S konkretizáciou na prejednávanú vec a s ohľadom na námietky prezentované žalobcom sa správny
súd v prvom rade zameral na posúdenie otázky, či žalobcovi svedčí poskytnutie doplnkovej ochranyz dôvodu, že mu na C. v prípade jeho návratu reálne hrozí vážne a individuálne ohrozenie života alebo
nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho
ozbrojeného konfliktu.

36. Je všeobecne známou skutočnosťou, pričom táto nebola sporná ani medzi účastníkmi konania, že
na C. prebieha najneskôr od 24. februára 2022 medzinárodný ozbrojený konflikt, ktorý sa týka v podstate
celého územia C. a je aktom medzinárodnej agresie pri ktorom vojská G. M. páchajú proti C. a jej
civilnémuobyvateľstvuzločinyprotimieruaľudskosti(rozsudokNejvyššíhosprávníhosouduz11.marca

2022, č. j. 6 Azs 306/2021-49, č. 4364/2022 Sb. NSS, bod 33).

37. Správny súd je toho názoru, že pokiaľ v krajine pôvodu žiadateľa o medzinárodnú ochranu
prebieha medzinárodný ozbrojený konflikt, mala by sa primárne a predovšetkým posudzovať existencia
reálnej hrozby vážneho bezprávia práve v jeho tretej forme a to z dôvodu špecifickosti situácie, ktorú
prebiehajúci ozbrojený konflikt prináša. V prípade medzinárodného ozbrojeného konfliktu totiž môže

byť častokrát v dôsledku bezprostredného stretu ozbrojených zložiek ťažké rozlíšiť kto je pôvodcom
vážneho bezprávia. V prípade takýchto ozbrojených konfliktov totiž môže dochádzať ku neselektívnemu
násiliu na civilnom obyvateľstve ako nepriamy následok stretov vojsk štátov zapojených do konfliktu
(prípadne iných ozbrojených skupín) a to dokonca aj v prípade aktov sebaobrany napadnutým štátom.
Identifikovanie skutočného pôvodcu vážneho bezprávia v danom prípade preto nie je profilujúcim [ako

je tomu v prípade formy vážneho bezprávia podľa písm. a) a b)]. Zároveň, podľa názoru správneho
súdu, je vymedzenie tretej formy vážneho bezprávia zámerne koncipované tak široko, aby zahŕňala
skutočne akékoľvek formy násilia ako dôsledky medzinárodného ozbrojeného konfliktu, pričom nie
je vylúčené, aby zahŕňala aj osobitné činy násilia vymedzené v prvej alebo druhej forme. Mučenie,
neľudské a ponižujúce zaobchádzanie s civilistami bolo napokon súčasťou úvodných dní vpádu G. vojsk

na severe C.. Táto forma bezprávia navyše nie je obmedzená len na fyzickú ujmu, ale môže zahŕňať aj
vážnu psychickú ujmu, ak by bola jasne dôsledkom konfliktu.

38. V prípade tretej formy vážneho bezprávia je však potrebné zdôrazniť, že ochrany sa môže úspešne
domáhať iba civilná osoba, nie vojak alebo bojovník zúčastňujúci sa na medzinárodnom ozbrojenom

konflikte. Cieľom tohto ustanovenia je totižto poskytnúť ochranu len tým, ktorí sa na konflikte akýmkoľvek
spôsobom (teda či už priamo v bojových jednotkách alebo napríklad v rámci jednotky logistiky alebo
inej pomoci) nezúčastňujú. Hoci vyššie uvedený záver výslovne nevyplýva zo znenia ustanovenia § 2
písm. f) bod 3. zákona o azyle, ktorý sa nezmieňuje o civilnej osobe ani náznakom (vážne a individuálne
ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného

alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu), a slovenský preklad znenia čl. 15 písm. c) Kvalifikačnej
smernicetaktiežniejeúplnejednoznačný,hociužzužujerozsahdoplnkovejochranyna„občana“(vážne
bezprávie pozostáva z vážneho a individuálneho ohrozenia života občana alebo osoby z dôvodu
všeobecného násilia v situáciách medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu). Český
preklad je konkrétnejší, zmieňujúci ako osobu oprávnenú „civilistu“, rovnako tak nemecký preklad, ktorý

pracuje s pojmom „Zivilperson“ a anglické znenie „civilian’s life“, naznačujú, že ochrany sa môže
skutočne dovolávať iba osoba nezapájajúca sa do ozbrojeného konfliktu a teda bežný občan - civilista.

39. Správny súd je toho názoru, že predmetný výklad § 13a v spojení s § 2 písm. f) bod 3. zákona
o azyle vynímajúci spod poskytnutia doplnkovej ochrany vojakov a iných bojovníkov zúčastňujúcich

sa na ozbrojenom konflikte nie je v rozpore s čl. 3 Kvalifikačnej smernice, keďže pokiaľ by slovenský
zákonodarca mienil rozšíriť rozsah poskytovania doplnkovej ochrany aj nad rámec civilných osôb, spravil
by to explicitne. V uvedenom prípade sa jedná iba o nepresný a neúplný preklad, ktorý je však potrebné
dointerpretovať eurokonformným spôsobom. Napokon však platí, že podľa recitálu bola Kvalifikačná
smernica prijatá za účelom vytvorenia spoločného európskeho azylového systému na základe plného

a komplexného uplatňovania Ženevského dohovoru z 28. júla 1951 o právnom postavení utečencov
(ďalej len „Ženevský dohovor“), ako bol doplnený Protokolom z New Yorku z 31. januára 1967 (ďalej
len „protokol“), potvrdzujúc tak zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia a zaisťujúc, aby nikto nebol
opätovne vystavený prenasledovaniu. Ženevský dohovor a protokol poskytujú základný kameň pre
medzinárodný právny režim na ochranu utečencov. Zaobchádzanie s vojakmi (čo však spadá do úpravy

medzinárodného humanitárneho resp. vojnového práva), ktorí sa už ďalej nemôžu zúčastňovať bojov
práve v dôsledku ich zajatia alebo zranenia, upravujú tri Ženevské dohovory z 12. augusta 1949 na
ochranu obetí vojny a to Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkovozbrojených síl v poli, Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov
ozbrojených síl na mori a Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami.

40. Práve klasifikovanie žalobcu pre prípad jeho návratu na C. ako osobu civilnú alebo naopak ako
vojaka,ktorýbudevdôsledkunariadenejpovinnejmobilizáciesúčasťouozbrojenýchsílC.,mápodstatný
význam pre následné posúdenie, či mu ochrana podľa § 13a a nasl. zákona o azyle prislúcha.
Podobne ako v prípade posudzovania možnosti udelenia azylu, aj v prípade posudzovania poskytovania
doplnkovej ochrany sa jedná o prospektívne rozhodovanie.

41. Ako už správny súd naznačil vyššie, pokiaľ by bol žalobca skutočne povolaný do armády a zapojil
by sa do medzinárodného ozbrojeného konfliktu, doplnková ochrana by mu ako vojakovi poskytnutá byť
nemohla a to aj napriek zisteniam, že v prípade jeho návratu na C. by mu skutočne ako vojakovi, ktorý
môže byť nasadený do boja v ktorejkoľvek časti krajiny, reálna hrozba vážneho bezprávia v podobe
vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia

počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, hrozila. Napokon, takýto výklad je
logickým a majúcim pôvod v potrebe suverénneho a demokratického štátu kreovať si armádu zloženú
z vlastných občanov, ktorých môže vysielať v prípade medzinárodného ozbrojeného konfliktu do bojov
za účelom vlastnej obrany, pokiaľ je ohrozená jeho zvrchovanosť a celistvosť. V tomto smere preto
žalovaný nepochybil, ak sa nezaoberal hrozbou vážneho bezprávia (pričom ako správny súd konštatoval

vyššie, tretia forma vážneho bezprávia zahŕňa aj prípadné mučenie alebo iné neľudské či ponižujúce
zaobchádzanie), ktoré by žalobcovi hrozilo v prípade, ak by bol ako C. vojak zajatý G. armádou.

42. Žalovaný správne poukázal na rozhodovaciu prax kasačného súdu vo vzťahu k výkonu brannej
povinnosti a okolnostiam priznania statusu utečenca. V rozsudku sp. zn. 2 Sak 8/2022 z 27. júna

2022 zverejnenom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
pod č. 31/2022 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že „Pokiaľ ide všeobecne o brannú
povinnosť, Najvyšší správny súd SR zdôrazňuje, že tá je sama osebe úplne legitímnou požiadavkou
každého štátu kladenou na jeho občanov (porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13.1.2015, sp.
zn. 1Sža 48/2014). Jej odmietanie bez ďalšieho nepredstavuje prenasledovanie v zmysle § 8 zákona

o azyle (porov. tiež rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 7.8.2012, č. 2 Azs
17/2012-44). Okolnosťami, za ktorých by to tak mohlo byť, sa Najvyšší súd SR zaoberal už opakovane
(napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/5/2021 zo 82 dňa 31.1.2022). Z jeho
judikatúry vyplýva, že podľa článku 9 ods. 2 písm. e) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/
EÚ z 13. decembra 2011 o normách, ktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby

bez štátnej príslušnosti, aby mohli požívať medzinárodnú ochranu, o jednotnom statuse pre utečencov
alebo osoby, ktoré majú nárok na doplnkovú ochranu, a o obsahu poskytnutej ochrany („kvalifikačná
smernica“), môže byť za prenasledovanie okrem iného považované trestné stíhanie alebo trest za
odopretie výkonu vojenskej služby počas konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal zločiny alebo
konanie spadajúce medzi dôvody vylúčenia uvedené v článku 12 ods. 2 smernice. Ďalej podľa článku

9 ods. 2 písm. b) a c) kvalifikačné smernice môžu byť za prenasledovanie všeobecne považované
aj právne, správne, policajné alebo súdne opatrenia, ktoré sú samy osebe diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom, a tiež neprimerané alebo diskriminačné trestné stíhanie alebo
trestanie (vrátane prípadného neprimeraného trestania za odmietnutie) výkonu vojenskej služby z
dôvodu svedomia, k týmto otázkam pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ z 26.2.2015 vo veci Shepherd,

C 472/13, ECLI:EU:C:2015:117).“. Z vyjadrení žalobcu v priebehu tak administratívneho ako aj súdneho
konania nebolo možné detegovať, že by mal akúkoľvek výhradu v svedomí vo vzťahu k jeho prípadnému
povolaniu do bojov proti G. M..

43. V medziobdobí návratu žalobcu na C. a jeho prípadným povolaním do armády, kedy bude

mať žalobca status civilnej osoby, žalovaný zo zadovážených informácií o C. z Monotematickej
správy správne vyhodnotil, že žalobcovi nehrozí tretia forma vážneho bezprávia v podobe vážneho
a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas
medzinárodného konfliktu. Zo získaných informácií je totiž zrejmé, že žalobca pochádza zo H. oblasti,
kde neprebiehajú priame boje a hoci ani táto oblasť nezostala úplne ochránená pred G. útokmi, za

obdobie od júla roka 2024 do augusta roka 2025 bolo zaznamenaných 10 bezpečnostných incidentov
pri ktorých nezomreli žiadne osoby. Jednalo sa pritom o útoky na americký komplex tovární a skladov,
podpaľačské útoky na vojenské objekty a železnice a útok na pohraničnú stráž pri odhalení pašovania
osôb vyhýbajúcich sa odvodu. Z uvedeného je zrejmé, že G. útoky sú v tomto regióne sporadickéa nemierené na bežné civilné obyvateľstvo ako je tomu vo východnejších častiach krajiny. Práve
H. oblasť je pritom jedným z cieľových západných regiónov C., kam smerujú v rámci vnútorného
presídľovania občania C. H. východnejších častí priamo zasiahnutých vojnovým konfliktom a preto nie

je ani potrebné skúmať, či by bolo od žalobcu možné dôvodne požadovať, aby sa prípadne v rámci C.
realokoval. Uvedená oblasť pritom ponúka lepší prístup k základným službám a humanitárnej pomoci.
Je potrebné zároveň zdôrazniť, že obec, z ktorej žalobca pochádza, je vzdialená od Slovenských hraníc
iba cca 3 km. Žalobca pritom v žalobe neprezentoval žiadne také individualizované okolnosti, ktoré by
zvýšili riziko ohrozenia jeho života alebo nedotknuteľnosť jeho osoby aj v tomto regióne.

44. Hoci je pravdou, že vývoj ozbrojeného konfliktu do budúcnosti nemožno predpokladať, môže
eskalovať a prípadne sa rozšíriť aj do H. oblasti, z doposiaľ zadovážených informácií takýto vývoj
na bezprostredne nadchádzajúce obdobie nevyplýva, pričom takéto informácie neprezentoval ani sám
žalobca, ktorý sa obmedzil iba na teoretickú prognózu. Stále platí, že pre poskytnutie doplnkovej ochrany
musí byť preukázaná existencia reálneho rizika, teda primeranej miery pravdepodobnosti, že žalobca

bude vystavený vážnemu bezpráviu.

45. V neposlednom rade, vo vzťahu k reálnej hrozbe druhej formy vážneho bezprávia je potrebné
opätovne zamerať sa na znenie čl. 15 písm. b) Kvalifikačnej smernice, ktorá nad rámec právnej úpravy
nachádzajúcej sa v § 2 písm. f) bode 2. zákona o azyle (keďže túto je potrebné aplikovať spolu s §

13a uvedeného zákona) precizuje, že k mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu
alebo potrestaniu žiadateľa má dôjsť v samotnej krajine pôvodu žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Táto
formavážnehobezpráviasatotižneviažekuexistenciiakékoľvekvnútroštátnehoalebomedzinárodného
ozbrojeného konfliktu a teda predpokladá sa, že ku nemu dochádzať v období mieru pôvodcom
vážneho bezprávia, ktorým je v danom prípade samotný štát (jeho štátne orgány) ako krajina pôvodu,

prípadne strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo neštátni
pôvodcovia, za ktorých sa považujú napr. klany a kmene, povstalecké skupiny, zločinci a podobne.
Žalobca sa teda mylne domnieva, že prípady poskytnutia doplnkovej ochrany podľa § 13a v spojení
s § 2 písm. f) bod 2. zákona o azyle sa vzťahujú aj na situáciu ním prezentovanú, a teda, že by
pôvodcom vážneho bezprávia v tejto podobe mohol byť iný štát, ktorý by ho ako vojaka zajal a mučil

počas medzinárodného ozbrojeného konfliktu, teda G. M.. Navyše, bolo by len ťažko odsledovateľné
a udržateľné na účely osvedčenia a trvania podmienok na poskytnutie doplnkovej ochrany, kde by
k prípadnému mučeniu G. M. dochádzalo, a to, či na okupovanom území C., prípadne by boli zajatci
odvlečení na územie G. M..

46. Žalovaný sa teda v napadnutom rozhodnutí dostatočne zaoberal druhou formou vážneho bezprávia
a osvedčil, že žalobcovi v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu táto nehrozí zo strany C. pôvodcov,
pričom tieto skutočnosti žalobca v podanej žalobe ani netvrdil a nespochybňoval.

47. Správny súd, vyhodnocujúc žalobcove námietky ako nedôvodné, a nezistiac ani na základe

vlastnej činnosti dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia vyplývajúce z ustálenej rozhodovacej
praxe, dospel k názoru, že žalobu je potrebné ako nedôvodnú postupom podľa ustanovenia § 219
SSP zamietnuť. Žalovaný sa primerane vysporiadal so všetkými vyhláseniami žalobcu, pričom svoje
úvahy o ich irelevantnosti a neexistencii reálnej hrozby vážneho bezprávia stručne avšak zrozumiteľne
zdôvodnil a tieto podložil dostatočnými zisteniami o krajine pôvodu.

48. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich
náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému podľa § 168 SSP nárok na náhradu trov
konania zo zákona nevyplýva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia
oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave [§ 443 ods. 1 SSP a § 444 ods. 1 SSP].

Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia [§ 446 ods.
2 písm. d) SSP].

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa

nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa [písm.
a)]; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) [písm. b)]; je žalovaným Centrum
právnej pomoci [písm. c)].