Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 24, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11To/24/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8224010306
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Bašistová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8224010306.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Lucie Bašistovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Monoka a JUDr. Gabriely Dubovej, PhD., na verejnom zasadnutí konanom dňa 24.09.2025, v
trestnej veci obžalovanej ml. A. B. a spol. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovanej ml. A. B. proti rozsudku
Okresného súdu Bardejov sp. zn. 12T/37/2024 zo dňa 16.05.2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovanej ml. A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 12T/37/2024 zo dňa 16.05.2025 bola obžalovaná A.. A.
B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E. XXX, okr. C., uznaná vinnou z prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona a iné formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, na tom
skutkovom základe, že

- dňa 27.08.2022 v čase okolo 16.30 hod. na ulici pred rodinným domom v obci D., okr. C., fyzicky
napadli F. F. tým spôsobom, že po predchádzajúcej slovnej výmene medzi F. F. a A.. A. B. a slovnými
provokáciami zo strany A.. A. B. a nasledujúcej slabej facke zo strany F. F. A.. A. B. ju najprv A.. A. B.
udrela dlaňou ľavej ruky po pravom líci, na čo k ním pristúpili G. C. a H. B., ktoré obe udreli F. F. svojimi
rukami do oblasti hlavy a to tak, že G. C. jej dala pravou rukou facku po jej ľavom líci a H. B. päsťou

svojej ruky do čelovej časti hlavy, následne H. B. po otočení F. F. päsťou ruky udrela F. F. do oblasti
chrbta, po čom F. F. spadla na zem, kde ju všetky tri obžalované striedavo udierali päsťami rúk do oblasti
celého tela a ťahali za vlasy, čím takto svojim konaním F. F. spôsobili zranenia a to pomliaždenie hlavy,
podvrtnutie krčnej chrbtice, pomliaždenie a krvnú podliatinu pravého prsníka, krvnú podliatinu ľavého
ramena v oblasti deltového svalu, kožnú odreninu ľavého lakťa, kožnú odreninu pravého predkolenia,
ktoré si vyžiadali lekárske ošetrenie a liečenie s obmedzením v obvyklom spôsobe života v trvaní 16 dní.

Za to je bol podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s prihliadnutím na § 36 písm. j/, § 37 písm. h/, § 38 ods.
2, § 117 ods. 1 Tr. zákona a s použitím § 41 ods. 1 Tr. zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 3 (tri) mesiace. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona okresný súd u obžalovanej výkon
uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil a súčasne podľa § 119 ods. 1 Tr. zákona určil
skúšobnú dobu na 1 (jeden) rok.

Obžalovanej H. B. uložil okresný súd podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s prihliadnutím na § 36 písm. j/, § 37
písm. h/, § 38 ods. 2 Tr. zákona a s použitím § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 6 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona súd u obžalovanej výkon uloženého trestu
odňatia slobody podmienečne odložil a súčasne podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu na
1 rok.Obžalovanej G. C. uložil okresný súd podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s prihliadnutím na § 36 písm. j/, §
37 písm. h/, § 38 ods. 2 Tr. zákona a s použitím § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo
výmere 6 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona súd u obžalovanej výkon uloženého trestu

odňatia slobody podmienečne odložil a súčasne podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu na
1 rok.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku súd poškodenú Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s., so sídlom
Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava, IČO: 35 937 874 s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný

proces. Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku súd poškodenú F. F., nar. XX.XX.XXXX v B., E. I., trvale bytom
D. E. XX, XXX XX J., s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Obžalovaná A.. A. B. podala proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote odvolanie proti výroku o vine a
treste, ktoré následne prostredníctvom svojho obhajcu písomne odôvodnila, pričom namietala závery
okresného súdu o vierohodnosti výpovedí a tvrdení poškodenej, ktoré majú byť podopreté výpoveďami

ostatných svedkom K. B. a L. B.. Z výpovedí poškodenej vyplynula zjavná nekonzistentnosť, pričom
samotná poškodená priznala, že v prípravnom konaní vypovedala krivo. Súd napriek tomu priznal
výpovedi poškodenej dostatočnú vierohodnosť a skutok vystaval práve na základe ňou tvrdených
skutočností, hoci osobnostný charakter samotnej poškodenej vykazuje znaky poskytovania klamlivých
tvrdení, čo neskôr pri zmene výpovedi poškodená ospravedlňuje odkazom na svoju náboženskú vieru.

Z postoja a povahy poškodenej vyplýva zjavná klamlivosť, manipulatívnosť a znížená vierohodnosť.
Poškodená sa riadne nepriznáva ani ku skutku, ktorý predchádzal samotnému konfliktu medzi ňou a
obžalovanými,atojejslovnýafyzickýútok(vulgárnenadávkyahodeniekameňa)nabrataobžalovanejI.
B., čo preukazujú výpovede svedkov A. B. M. a J. M.. Poškodená danú situáciu popisuje celkom opačne,
ako títo dvaja nestranní svedkovia. Aj táto okolnosť podstatne znižuje jej vierohodnosť. Poškodená

taktiež popisuje, že mala ako prvá dať facku obžalovanej A. B.. Toto tvrdenie však nevyplýva zo žiadnej
výpovede obžalovaných alebo svedkov. Je preto dôvodná otázka, prečo by predmetnú facku obdŕžanú
od poškodenej nespomenula, resp. ju zatajila? Ide opäť o zrejme vymyslené tvrdenie poškodenej, ktorá
si priebeh udalostí pri každej svojej výpovedi účelovo upravuje, až sa vo svojich výpovediach zamotáva
natoľko,žesisamaseberozporuje.Poškodenásasnažísvojerozporyospravedlniťtým,žesavykresľuje

vo svetle obete a veriacej ženy, ktorá na hlavnom pojednávaní vypovedá nič iné, len pravdu, v obave
nepriťažiť svojej duši. Jej tvrdenia však vykazujú zjavné rozpory nielen v porovnaní vlastných výpovedí
v prípravnom konaní a pred súdom, ale nekorešpondujú ani s výpoveďami obžalovaných a svedkov.
Odvolateľka má za to, že motivácia poškodenej je evidentná vzhľadom na výšku náhrady škody, ktorú si
uplatňuje, aj vo vzťahu k veciam, ktoré takúto hodnotu, akú uvádza poškodená, ani nemohli objektívne

mať. Pokiaľ súd vzhliadol pri uznaní viny na výpovede svedkov K. B. a L. B., treba podotknúť, že z
týchto výpovedí nie je možné dospieť k záveru, že skutok sa stal tak, ako ho popisuje poškodená. Z
výpovede svedka L. B. v konaní pred súdom vyplýva, že tento svedok žiadnu bitku nevidel. Rovnakú
výpoveď svedok učinil aj pri svojom výsluchu v prípravnom konaní dňa 25.03.2024, teda len 1,5 roka
po skutku, kedy ešte nemožno pri mladom sedemnásťročnom mužovi hovoriť o strate pamäťovej stopy.

Pokiaľ ide o výpoveď zo dňa 03.05.2023, o ktorú sa opiera súd, daná výpoveď bola prekvapujúca aj
pre samotného svedka, keď mu bola na hlavnom pojednávaní prečítaná. Súčasne táto výpoveď bola
realizovaná ešte pred vznesením obvinenia obžalovanej, preto z procesného hľadiska ani nemožno
na ňu prihliadať. Pokiaľ ide o výpovede svedkyne K. B., táto na hlavnom pojednávaní pri vypočutí
svojej výpovede z prípravného konania bola taktiež prekvapená. Zároveň svedkyňa nemohla pre svoj

nevyhovujúci zrak nielen prečítať text prísahy, ale súčasne nedovidela ani na pred ňou sediaceho
sudcu. Svedkyňa síce tvrdí, že pred dvoma rokmi videla „lepšie“, avšak tvrdenie „lepšie“ neznamená,
že videla na niekoľko metrov ďaleko a za situácie, že ako uvádza svedkyňa, sedela na stoličke pred
hŕbou stojacich a prizerajúcich sa ľudí. Je málo pravdepodobné, aby sa za tak krátky čas svedkyni
zhoršil zrak natoľko, že z dohľadu niekoľko metrov na ulici, po čase nedovidí na vzdialenosť 1,5 metra

na sudcu sediaceho pred ňou a súčasne, že napriek sediacej polohe na stoličke v čase udalosti vidí
naskrz skupinku stojacich ľudí. Odvolateľka podotkla, že svedkyňa K. B. je rodinná príbuzná poškodenej.
Taktiež možno relativizovať dobu 2 rokov, od kedy sa svedkyni zhoršil zrak. Súd si v podstate exaktne
vyložil tvrdenie svedkyne ohľadom dvoch rokov, od kedy sa jej zhoršil zrak a dobu 2,5 roka od spáchania
skutku. Doba pol roka je v takomto prípade bagateľná. Je potrebné triezvo zvažovať tvrdenie svedkyne,

ako staršej osoby, že vo výpovedi uvedie určitý časový údaj (v danom prípade dva roky). Vzhľadom
na bagateľný časový rozdiel možno prijať záver, že jej zrak sa podstatne zhoršil v období od dvoch
do troch rokov, t. j. bol výrazne zhoršený už pred skutkom. Odvolateľka tiež poukázala aj na nesúlad
rozsahu zranení, ktoré poškodená mala utrpieť, pričom vychádzala najmä zo zranení, ktoré sú popísanév prvotnej lekárskej správe zo dňa 27.08.2022. Poškodená tvrdila, že už ihneď po prvotnom ošetrení jej
bol nasadený molitanový golier, hoci z lekárskej správy zo dňa 27.08.2022 to vôbec nevyplýva. Tento
golier jej bol nasadený až niekoľko dní po skutku. Ak by si závažnosť zranení vyžadovala nasadenie

molitanového goliera, tak tento by bol primárne nasadený už hneď po prvom ošetrení dňa 27.08.2022,
a nie až po niekoľkých dňoch. Nasadenie molitanového goliera si nevyžaduje podrobné a odborné
lekárske vyšetrenie, ale je diagnostikované ihneď po úraze, ak si to stav vyžaduje. Skutočnosť, že
jej nebol nasadený ihneď, vyvracia to, že zdravotný stav poškodenej po skutku bol natoľko vážny,
ako to sama tvrdí alebo je popisované v neskorších lekárskych správach. Obžalované, ani obhajoba,

nemali za potrebu vykonať výsluch znalca A. N., keďže jeho výpoveď by nebola schopná nijako vysvetliť
rozpor v rozsahu zranení popísaných v lekárskej správe zo dňa 27.08.2022 a v neskorších lekárskych
správach. Znalec A. N. predsa nebol ošetrujúcim lekárom a objektívne nevie posúdiť, ktorá lekárska
správa má vyššiu vierohodnosť. Znalec sa v znaleckom posudku vyjadroval čisto v rozsahu otázok
stanovených vyšetrovateľom a určil, či rozsah zranení popísaných v neskorších lekárskych správach
(t. j. nie v prvotnej lekárskej správe zo dňa 27.08.2022) mohol byť spôsobený tak, ako to popisuje

poškodená. Vzhľadom na uvedené má odvolateľka za to, že súd pri zjavnej rozpornosti tvrdení či už
poškodenej, ako aj svedkov alebo lekárskych správ, neprihliadol na princíp in dubio pro reo. Na hlavnom
pojednávaní obhajca navrhol, aby súd posúdil trestnosť skutku skrz materiálny korektív. Súd prvého
stupňa pri posúdení materiálneho korektívu nebral do úvahy, že mala v čase skutku iba 14 rokov, preto
jej nemožno pričítať okolnosti (napr. vedomosť o chorobe poškodenej – pozn. obžalovaná, ako uviedla

vo výpovedi, nevedela o rakovine a v tak mladom veku nemožno od nej očakávať, že zdravotný stav
racionálne posúdi), ktoré majú zvyšovať závažnosť skutku. Rovnako súd nezohľadnil, že v zmysle §
97 ods. 3 Tr. zákona, pri ukladaní trestu treba prihliadať na osobnosť mladistvého, jeho vek, rozumovú
a mravnú vyspelosť, zdravotný stav, na jeho osobné, rodinné a sociálne pomery, pričom musia byť
primerané povahe a závažnosti spáchaného činu a majú viesť k začleneniu mladistvého do rodinného

a sociálneho prostredia tak, aby predchádzali protiprávnym činom. V predmetnom trestnom konaní
bol porušený princíp ultima ratio, resp. princíp subsidiarity trestnej represie, nakoľko predmetný delikt
nie je, podľa ich názoru, s poukazom na materiálny korektív trestným činom a súčasne už samotné
prejednanie pred súdom pre obžalovanú je dostatočným ponaučením. Skutok tak, ako je popísaný v
obžalobe a rozsudku síce poprela a vyhlásila, že je nevinná, avšak nespochybnila konflikt samotný,

ktorý bol, podľa vykonaného dokazovania, vyvolaný práve konaním zo strany poškodenej, ktorá slovne a
fyzicky zaútočila na jej brata I. B., a tento konflikt vyslovene vo výpovedi oľutovala. Po citácii ustanovenia
§ 98 písm. a/ Tr. zákona, podľa názoru odvolateľky, okresný súd mohol a mal aplikovať čo do trestu
citované ustanovenie a upustiť od jej potrestania, resp. aplikovať inštitút podmienečného upustenia
od potrestania v zmysle § 101 Tr. zákona. Z dôvodov vyššie uvádzaných obžalovaná navrhla, aby ju

odvolací súd oslobodil spod obžaloby, alternatívne upustil od jej potrestania.

Vo vzťahu k obžalovaným H. B. a G. C. nadobudol rozsudok právoplatnosť dňa 03.06.2025.

Krajský súd na podklade takto podaného odvolania preskúmal v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.

poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľka podala
svoje odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli
odvolaniami vytýkané, prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1
Tr. poriadku, a nezistiac chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.
poriadku, dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej ml. A. B. nie je dôvodné.

Krajský súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní
dostatočné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu tak, aby umožnili súdu spravodlivé
rozhodnutie v súlade s § 2 ods. 10 Tr. poriadku. Krajský súd vychádzal teda zo skutkového stavu
zisteného na základe dokazovania vykonaného pred okresným súdom, konštatovaného podrobne

v dôvodoch napadnutého rozsudku, na obsah ktorého v podrobnostiach poukazuje.
Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovanej, je potrebné predovšetkým uviesť, že obžalovaná
sa prostredníctvom obhajcu vyjadrila ku skutočnostiam, ktoré sú jej kladené za vinu, namietala a
spochybňovala predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov okresným súdom a vyjadrila sa aj k tým
skutočnostiam, ktoré považovala z jej pohľadu za dôležité a rozhodujúce.

Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľaktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdomúspešný,teda,abybolorozhodnutévsúladesjehopožiadavkami,resp.sjehoprávnyminázormi.
Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za
porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. (I. ÚS

19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04)

Pokiaľ ide o odlišný názor strany trestného konania na hodnotenie vykonaných dôkazov, tento nie je
pre súd záväzný, nakoľko súd postupuje pri hodnotení dôkazov na základe zákonného oprávnenia
a povinnosti uvedeného v § 2 ods. 12 Tr. poriadku, a preto, pokiaľ sa súd od názoru hodnotiacej
strany trestného konania odchýli, no dodrží pravidlo stanovené v tomto ustanovení Trestného poriadku,

nedochádza tým k porušeniu práv tejto strany trestného konania.

V súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. poriadku, okresný súd v odôvodnení logicky a precízne
uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä, ak si navzájom odporovali. Okresný

súdsúčasnevodôvodnenínapadnutéhorozsudkupodrobneajasnevyložil,akosavyrovnalsobhajobou
obžalovanej a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa
príslušných ustanovení v otázke viny a trestu. Obžalovaná založila odvolanie aj na opakovaných
dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred okresným súdom. S jej námietkami, námietkami
obhajcu, tak skutkovými, ako aj právnymi, týkajúcimi sa nekonzistentnosti výpovede poškodenej,

nesúladu rozsahu zranení, ktoré poškodená mala utrpieť, ako aj hodnotenia výpovedí svedkov L. B., K.
B. (str. 10-13 rozsudku), sa však okresný súd v napadnutom rozsudku riadne a podrobne vysporiadal.
Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom
okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje.

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. (II. ÚS
78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré
v plnom rozsahu odkazuje a považuje za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom
rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého

stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť
záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie
odvolacích námietok obžalovaného a jeho obhajcu. V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. US 78/05, III. US 264/08, IV. US 372/08) a
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd

môžeobmedziťinaprevzatieodôvodnenianižšiehosúdu(rozsudokvoveciHellev.Fínskoz19.12.1997,
sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej
na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené
(Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok
z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.

ÚS 78/05 zo 16. marca 2005). Aj z judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva
vyplýva, že v odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
obžalovaným, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
procesnými stranami konania.

Aj keď obžalovaná počas celého trestného konania popierala spáchanie skutku, poukazujúc primárne na
skutočnosť, že poškodená ju ako prvá chytila za vlasy, v dôsledku čoho obe spadli na zem, poškodená
na bok, pričom na zemi sa nebili, odvolací súd poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnompojednávaní, ktoré preukazujú jej vinu a na ktoré podrobne a presvedčivo poukázal okresný súd v
odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané dôkazy vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaná ml.
A. B. spáchala skutky v zmysle podanej obžaloby spoločne s H. B. a G. C. (pôvodne spoluobžalovanými)

a vylučujú prijatie iného záveru. Jedná sa o nasledujúce priame aj nepriame dôkazy, ktoré boli v trestnom
konaní zabezpečené procesným spôsobom a všetky tieto dôkazy na seba nadväzujú aj v časovej
súvislosti.

V prvom rade je potrebné uviesť, že samotný incident, pri ktorom došlo k fyzickej potýčke medzi

poškodenou a obžalovanou ml. A. B., nepopiera ani samotná obžalovaná. Z výpovede tak obžalovanej,
ako aj poškodenej vyplynulo, že incidentu predchádzal konflikt medzi poškodenou a svedkom I. B.,
bratom obžalovanej, aj keď odprezentovaný každou z nich v inej verzii. Kým obžalovaná tvrdila, že
počula, ako poškodená nadáva na jej brata I., poškodená konflikt opísala tak, že po tom, ako sa opýtala
I. B., prečo zbil ich B., jej začal vulgárne nadávať, zo vzdialenosti asi 20 metrov od nej jej hodil do nohy
kameň, preto hodila jeho smerom malý kameň, no netrafila ho a keď voči nej urobil vulgárne geto, vzala

ďalší kameň, no hodila ho asi len meter pred seba.

Nie je ničím výnimočným, ak v trestnom konaní proti sebe existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si
odporujú, väčšinou slovo poškodeného proti slovu obžalovaného. V tomto prípade obžalovaná ml. A.
B. popierala fyzické napadnutie poškodenej, pripustila len ich spoločný pád na zem, po tom, ako ju

poškodená ťahala za vlasy. Potom prišla G. C., aby ju ochránila, no poškodená jej dala facku, ktorú jej
G. vrátila. Následne tam prišla aj jej mama H. B., ktorá ich chcela rozdeliť, no poškodená vzala papuču
a udrela jej mamu po uchu. Obžalovaná poprela, že by jej matka H. B. fyzicky napadla poškodenú.
Zároveň uviedla, že poškodená podáva takto trestné oznámenia každý rok, pretože má poistku a že o
nej vedela, že je chorá, pretože jej vypadali vlasy.

Vyššie uvedená obrana obžalovanej bola, aj podľa názoru krajského súdu, vyvrátená priamym dôkazom,
a to podrobnou výpoveďou svedkyne poškodenej F. F. k okolnostiam, za ktorých malo dôjsť ku spáchaniu
skutku. Po vyššie uvedenom incidente so svedkom I. B. dala obžalovanej ml. A. B. slabú facku, ktorú jej
obžalovaná vrátila s celou silou, až jej stŕpla polovica tváre. Následne k ním prišla H. B. a G. C. a obe

ju mali napadnúť tak, že jej G. C. dala pravou rukou facku na jej ľavé líce a H. B. ju udrela päsťou do
čelovej časti hlavy, a pritom jej mali všetky tri vulgárne nadávať. Následne ju mala H. B. otočiť a päsťou
ruky udrieť do chrbta tak, že spadla dole tvárou na nohu a na tvár, po čom ju mali na zemi biť všetky tri
obžalované do chrbta a hlavy päsťami a tiež ju mali biť do krku a ťahať za vlasy, pričom keď sa chcela
postaviť, udrela aj tvárou do cesty. Všetky tri prestali s bitkou až po tom, čo K. B. kričala, aby prestali.

Následne A. B. drgol do L. B., ktorý ju chytil za ruky a potom ju všetky tri obžalované, ml. A. B., G. C. a H.
B. znova bili päsťami do hlavy, hrude, prsníkov a kričali, že ju zabijú. Počas toho, ako ju držal L. B., jej G.
C. natrhla tričko a dokončila to H. B. tak, že ho dotrhala celé a strhli jej aj striebornú retiazku. Poškodená
ďalej vypovedala, že následne ju znova všetky bili, štípali a škriabali tvár, až kým ona nepovedala, že
už nevládze, po čom ju L. B. pustil, sused z Roztokov ju odprevadil domov, manžel zavolal policajtov a

sanitku, ktorá ju hneď vzala na vyšetrenie. Poškodená taktiež uviedla, že jej obvyklý spôsob života po
skutku bol obmedzený tak, že mohla len ležať doma v posteli (7 dní len ležala, pretože ju bolela celá
chrbtica), že mala nasadený golier, nemohla sa sama umývať a ani česať, so všetkým jej musel pomáhať
manžel, brala lieky proti bolesti a musela si natierať celé telo masťami, pričom maródovala asi mesiac.
Pri odstraňovaní rozporov, zotrvala na výpovedi z hlavného pojednávania s uvedením, že ľutuje, že v

prípravnom konaní nevypovedala úplnú pravdu s poukazom na to, že bola nazlostená.

Obrana obžalovanej bola vyvrátená aj výpoveďou priamej svedkyne K. B.. Táto videla, ako poškodená
spadla na zem a ako ju všetky tri obžalované začali biť rukami, kým ona ležala na zemi. Počas incidentu
sedela vonku na stoličke a kričala, aby ju nebili, pretože je chorá. Svedkyňa pri odstraňovaní rozporov

s jej výpoveďami z prípravného konania zotrvala na tom, že videla, ako všetky tri obžalované bijú
poškodenú.

Svedok L. B. na hlavnom pojednávaní zotrval na svojej prvotnej výpovedi z prípravného konania, keďže
si v tom čase zo skutku najviac pamätal. Svedok svojou výpoveďou potvrdil, že videl, ako L. B. drží

za ruky poškodenú a pritom ju G. C., H. B. a A. B. bili, a to tak, že ju všetky udierali rukami do hlavy,
ťahali za vlasy a bili päsťami po celom tele a nepamätá si, či pri tom aj nadávali. Uviedol, že jej chcel
pomôcť, no kým prišiel, oni už ju prestali biť a odišli. Potom prišla sanitka a vzala pani F. na vyšetrenie,
pričom prišla aj polícia.Do série usvedčujúcich dôkazov je možné zaradiť aj závery A. A. N., znalca v odbore zdravotníctvo
a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo, z ktorých vyplýva, že poškodená utrpela pomliaždenie hlavy,

podvrtnutie krčnej chrbtice, pomliaždenie a krvnú podliatinu pravého prsníka, krvnú podliatinu ľavého
ramena v oblasti deltovitého svalu, kožnú odreninu ľavého lakťa, kožnú odreninu pravého predkolenia,
ktoré boli spôsobené tupými predmetmi o užšej i širšej kontaktnej ploche, ktoré pôsobili na uvedené
oblasti malou až strednou silou a prudkosťou, a mohlo sa tak stať s najväčšou pravdepodobnosťou
pri viacerých úderoch do oblasti hlavy, pravého prsníka, ľavého ramena, ľavého lakťa a pravého

predkolenia otvorenou alebo zatvorenou dlaňou (päsťou), spôsobených druhou osobou, prípadne
viacerými osobami, pričom niektoré z uvedených poranení mohli vzniknúť aj pri kopnutí nohou druhej
osoby. Počas uvedeného skutku muselo, podľa znalca, dôjsť k prudkému ohnutiu hlavy oproti krku,
so vznikom podvrtnutia krčnej chrbtice. Znalec konštatoval, že uvedené poranenia mohli vzniknúť
takým spôsobom, ako to uviedla poškodená a aj to, že dĺžka liečenia týchto poranení spojená s
práceneschopnosťou mohla byť v tomto prípade 16 - 18 dní. Za najzávažnejšie z uvedených poranení

(ako poranenia stredne ťažké s dobou úplného vyhojenia 16 - 18 dní) znalec označil podvrtnutie krčnej
chrbtice, pomliaždenie a krvnú podliatinu pravého prsníka, krvnú podliatinu ľavého ramena v oblasti
deltovitého svalu a kožnú odreninu pravého predkolenia, pričom podvrtnutie krčnej chrbtice si navyše
vyžadovalo aj špecifickú chirurgickú liečbu spojenú s telesným šetrením, naložením fixačného goliera
na krk, užívanie liekov a mastí na tlmenie bolesti a urýchlenie vstrebávania opuchu. Ostatné poranenia

(pomliaždenie hlavy a kožnú odreninu ľavého lakťa) znalec označil za poranenia ľahké, nevyžadujúcu
špecifickú chirurgickú liečbu, ale len dezinfekciu kožnej odreniny a užívanie liekov a mastí na tlmenie
bolesti a urýchlenie vstrebávania opuchu, pričom k ich úplnému vyhojeniu spravidla dochádza za 5 -
6 dní. Znalec uviedol, že obvyklý spôsob života poškodenej bol v dôsledku s uvedenými poraneniami
obmedzený tým, že bola obmedzená nosením fixačného goliera na krku, bolesťami v mieste poranení

počas liečby v dĺžke 16 - 18 dní s klesajúcou intenzitou. Znalec súčasne konštatoval, že poškodená
následne dňa 05.10.2022 vyhľadala aj neurologické vyšetrenie, ktoré ale nie je možné dať jednoznačne
do súvislosti s predmetným napadnutím z dôvodu, že poškodená je onkologickým pacientom (lieči sa
na rakovinu prsníka) a jej pretrvávajúce ťažkosti môžu súvisieť s týmto ochorením. Znalec určil bodové
ohodnotenie uvedených poranení (bolestné podľa zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a

náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia) spolu na 60 bodov, čo predstavuje sumu 1.453,- eur
(24,22 eur/1bod).

Z uvedeného vyplýva, že na rozdiel od poškodenej a svedkyne K. B., ktorých svedecká výpoveď
korešponduje so závermi znaleckého posudku, pričom znalec verziu poškodenej označil ako možnú,

výpoveď obžalovanej ml. A. B. (ako aj výpovede už odsúdených H. B. a G. C.), ohľadne ňou
prezentovanej verzie incidentu, že medzi ňou a poškodenou došlo len k spadnutiu na zem, a to tak, že
poškodená mala spadnúť na bok, so závermi znalca ohľadom mechanizmu vzniku poranení z väčšej
časti nekorešponduje.

Spôsobenie zranení poškodenej (nie ich príčinu a mechanizmus) preukazuje lekárska správa z jej
ošetrenia zo dňa 27.08.2022 s konštatovaním, že poškodená po privezení RZP po napadnutí
spoluobčanmi udávala bolesti pravého kolena, ľavého lakťa a bolesti hlavy, pričom po vyšetrení
poškodenej boli stanovené diagnózy: povrchové poranenie zygomatického oblúka vľavo pomliaždenie;
iné povrchové poranenie predkolenia: odrenina vľavo, iné povrchové poranenie pravého kolena:

odrenina; pomliaždenie hrudníka vľavo, udretie, bitie, kopnutie inou osobou.

Krajský súd, rovnako ako okresný súd, dospel po dôkladnom preštudovaní predloženého spisového
materiálu k právnemu záveru, že skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku,
sa stal, napĺňa všetky znaky skutkových podstát stíhaných trestných činov a dopustila sa ich obžalovaná

ml. A. B. formou spolupáchateľstva s H. B. a G. C.. Svoje úvahy okresný súd teda správne založil
predovšetkým na vyššie uvedených usvedčujúcich dôkazoch, ktoré boli potvrdené a podporené ďalšími
vykonanými dôkazmi. Všetky vykonané dôkazy a okolnosti z nich vyplývajúce vo svojom súhrne,
na ktoré poukázal okresný súd, odôvodňujú záver, že zavinenie obžalovanej na spáchaní skutku, je
bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané a vyvracajú obranu obžalovanej produkovanú

v priebehu celého trestného konania.

Vo všeobecnosti je potrebné uviesť, že pri hodnotení výpovedí svedka, v ktorých existujú rozpory
ohľadne tej istej skutočnosti, je dôležité posúdiť, či rozpory sa dotýkajú rozhodnej dokazovanejskutočnosti, alebo či tieto rozpory sa vzťahujú na nepodstatné okolnosti dotvárajúce iba priebeh
skutkového deja, či ide o rozpory, ktorých vznik sa logicky objasnil alebo sa tieto ešte viac prehĺbili. Aj
napriek existencii odlišných tvrdení ohľadne tej istej skutočnosti vo výpovediach svedkov, tieto sa dajú

použiť, pokiaľ nimi uvádzané tvrdenia sú objektivizované inými dôkazmi produkovanými v konaní a vznik
takýchto odlišných tvrdení bol svedkom v dostatočnom rozsahu logicky objasnený.

Podľa názoru krajského súdu, nie je dôvod neveriť poškodenej ohľadne spôsobu útoku na jej fyzickú
integritu, ktorá bola objektom útoku, a ktorý po páde na zem bola opakovane fyzicky napádaná

obžalovanouml.A.B.spoločnespôvodneobžalovanýmiH.B.aG.C.,čojeobjektivizovanévýpoveďami
aj vyššie menovaných svedkov a závermi znaleckého posudku A. N.. Neboli zistené ani žiadne okolnosti,
ktoré by výpoveď poškodenej spochybňovali, okrem jej tvrdenia, že facku, ako prvá, dala obžalovanej
ml. A. B. ona, ktoré však nič nemení na skutočnosti, že bola následne fyzicky napadnutá obžalovanou
spoločne s H. B. a G. C., preto postup konajúceho súdu, ktorý vychádzal aj z výpovede poškodenej, pri
ustálení priebehu skutkového deja a následnej úprave skutku, krajský súd považuje za správny, keďže

uvedené vyplývalo z vykonaného dokazovania.

K odvolacej námietke, že svedkyňa K. B. je príbuznou poškodenej, krajský súd uvádza, že táto
skutočnosť sama osebe nemôže spochybniť vierohodnosť poškodenej, resp. viesť k záveru, že jej
výpoveď je účelová a tendenčná. Okrem toho zistený skutkový stav, pokiaľ ide o zranenia poškodenej,

preukazujú aj lekárske správy a znalecký posudok.

Z pohľadu odvolacej námietky obžalovanej, že výpoveď svedka L. B. zo dňa 03.05.2023, o ktorú sa
opiera okresný súd bola realizovaná ešte pred vznesením obvinenia obžalovanej, preto z procesného
hľadiska ani nemožno na ňu prihliadať, krajský súd uvádza, že aj napriek tomu, že výpoveď svedka

L. B. zo dňa 03.05.2023 je z doby spred vznesenia obvinenia, podľa názoru krajského súdu, aj táto
je použiteľná v tomto trestnom konaní. Ide totiž o výpoveď, ktorá bola zabezpečená v rámci trestného
konania, keďže toto sa začalo uznesením o začatí trestného stíhania, pričom uvedená výpoveď svedka
nebola jediným usvedčujúcim dôkazom proti obžalovanej, keď ju svojou výpoveďou jednoznačne
usvedčovala aj poškodená a závery znaleckého posudku, pritom je potrebné zdôrazniť, že nešlo ani o

výpoveď svedka, ktorý by v ďalšom konaní bol neprítomný, naopak, svedok bol opätovne vypočutý tak v
prípravnom konaní po vznesení obvinenia, ako aj v konaní pred súdom, teda obžalovaná aj obhajca mali
možnosť klásť mu otázky, konfrontovať ho s predchádzajúcimi výpoveďami i vyjadriť sa k výpovediam
svedka.

K námietke obvinenej týkajúcej sa nepoužitia zásady „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech
obvineného), ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Tr. poriadku, je potrebné uviesť, že použitie
predmetnej zásady prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti ktoré vznikli v trestnom konaní o
dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu
reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne,

stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Krajský súd, s poukazom na ucelenú reťaz
a silu usvedčujúcich dôkazov, dospel k záveru, že použitie zásady in dubio pro reo v uvedenom prípade
neprichádza do úvahy.

Správne bolo aj okresným súdom vyhodnotené konanie obžalovanej ako spolupáchateľstvo podľa § 20

Tr. zákona, keďže trestná činnosť bola spáchaná spoločným konaním obžalovanej ml. A. B. a H. B. a G.
C., ktoré už boli právoplatne odsúdené.

Spolupáchateľstvo predpokladá spáchanie trestného činu spoločným konaním a aj úmysel k tomu
smerujúci. O spoločné konanie ide vtedy, ak každý zo spolupáchateľov naplnil svojím konaním všetky

znaky skutkovej podstaty trestného činu, alebo ak každý zo spolupáchateľov svojím konaním uskutočnil
len niektorý zo znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorá je naplnená len súhrnom týchto
konaní, alebo ak konanie každého zo spolupáchateľov je aspoň článkom reťazca, pričom jednotlivé
činnosti - články reťazca - smerujú k priamemu vykonaniu trestného činu a len vo svojom celku tvoria
jeho skutkovú podstatu a pôsobia súčasne. K naplneniu pojmu spolupáchateľstva nie je potrebné,

aby všetci spolupáchatelia sa zúčastnili na trestnej činnosti rovnakou mierou. Postačuje aj čiastočné
prispenie, hoci aj v podriadenej úlohe, len keď je vedené rovnakým úmyslom, ako činnosť ostatných
spolupáchateľov a je tak objektívne i subjektívne zložkou deja, tvoriaceho vo svojom celku trestné
konanie. Spolupáchateľstvo je potrebné teda chápať tak, že ak bol trestný čin spáchaný spoločnýmkonaním dvoma alebo viacerými osobami, zodpovedá každá z nich, ako by trestný čin spáchala sama,
a ak bol trestný čin spáchaný v spolupáchateľstve, je irelevantné, akým konkrétnym dielom sa ten ktorý
zo spolupáchateľov na konaní podieľal. Na spoločný úmysel možno usudzovať z konania páchateľov,

pretože nemusí ísť výslovne o ústnu dohodu, ale dohoda môže spočívať v konkludentnom súhlase.

V posudzovanom prípade z dokazovania plynie, že obžalovaná s už odsúdenými H. B. a G. C. napadli
poškodenúspoločne,popádenazemjuspoločnejuopakovaneudieraliaťahalizavlasy,čímjespôsobili
následok v podobe zranení špecifikovaných v skutkovej vete napadnutého rozsudku ktoré si vyžiadali

lekárske ošetrenie a liečenie s obmedzením v obvyklom spôsobe života v trvaní 16 dní.

S poukázaním na uvedené preto aj krajský súd mal za to, tak ako konajúci súd, že ustálené skutkové
zistenia sú opodstatnene prezentované v skutkovej vete rozsudku. Tieto sú výsledkom hodnotenia
dôkazov, z ktorých je možné vyvodiť záver o nepochybnom preukázaní, že k zraneniu poškodenej došlo
na základe konania obžalovanej ml. A. B. spoločne s už odsúdenými H. B. a G. C., pričom medzi

jej konaním a spôsobeným následkom je aj príčinná súvislosť. Správne zistenému skutkovému stavu
zodpovedá aj správne právne posúdenie konania obžalovanej.

Podľa § 123 ods. 2 Tr. zákona, ublížením na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie také poškodenie
zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého

bol iba nie na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života.

Konajúci súd preto správne postupoval, ak konanie obžalovanej právne kvalifikoval ako prečin ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona. Úmyselná
forma zavinenia v danom prípade vyplynula zo spôsobu vedeného útoku obžalovanou voči poškodenej.

Ustáleným konaním obžalovaná nepochybne naplnila aj skutkovú podstatu prečinu výtržníctva podľa §
364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, ktorý páchateľ spácha vtedy, ak sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne
alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že napadne
iného. Súdna prax totižto pod výtržnosťou rozumie konanie, ktoré závažným spôsobom (hrubo) narušuje

verejný pokoj a poriadok a je preň typický zjavne neúctivý a nedisciplinovaný postoj páchateľa k
zásadám občianskeho spolužitia. Spravidla pôjde o fyzické a psychické násilie, ktoré je zamerané proti
osobám alebo veciam. Taktiež miestom verejnosti prístupným sa rozumie každé miesto, na ktoré má
prístup široký okruh individuálne neurčených ľudí a kde sa tiež spravidla zdržiava viac ľudí, takže hrubú
neslušnosť alebo výtržnosť môžu postrehnúť viacerí ľudia, hoci v čase činu tam nemusia byť prítomní.

Úmyselná forma zavinenia v danom prípade vyplynula zo spôsobu vedeného útoku obžalovanej voči
poškodenej. Z týchto zistení a z nich plynúcich právnych úvah krajský súd vyvodil záver, že odvolanie
obžalovanej proti výroku o vine nemá svoje opodstatnenie.

Obrana obžalovanej sa tak v kontexte vykonaného dokazovania javí byť účelová a tendenčná v snahe
vyhnúť sa trestnej zodpovednosti za spáchaný skutok.

Z hľadiska aplikácie tzv. materiálneho korektívu, ktorého neaplikovanie tvorí takisto súčasť odvolacích
námietok, krajský súd uvádza, že pri prečinoch je konajúci súd povinný vždy skúmať aj závažnosť

prečinu, avšak pokiaľ súd uznáva vinu, nie je povinný v dôvodoch rozsudku explicitne uvádzať svoje
posúdenie z hľadiska aplikácie § 10 ods. 2 Tr. zákona.

Podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona, nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky,
okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, je jeho závažnosť

nepatrná.

Podľa § 95 ods. 2 Tr. zákona, prečin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, nie je trestným činom,
ak ho spáchal mladistvý a ak je jeho závažnosť malá.

Citované ustanovenia Trestného zákona predstavujú výnimku z formálneho chápania kategórie
trestných činov a zavádzajú možnosť uplatnenia materiálneho korektívu, ktorý na zmiernenie tvrdosti
formálneho chápania prečinu umožňuje použitie zákonom predpokladaných materiálnych kritérií.
V prípade, ak sa po zohľadnení materiálnych kritérií zistí nepatrná závažnosť konkrétneho prečinu,resp. malá závažnosť v prípade mladistvých páchateľov, tak výsledkom je záver, že spáchaný skutok
nie je trestným činom, aj keď napĺňa všetky formálne znaky skutkovej podstaty toho ktorého prečinu
uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona.

Pokiaľ súd vo výroku rozsudku vinu uzná, je nepochybné, že dôvody na aplikáciu § 95 ods. 2 Tr.
zákona nezistil. Čo sa týka samotnej závažnosti prečinu v prejednávanej veci, krajský súd sa v tomto
smere stotožnil so záverom okresného súdu, keď materiálny korektív neaplikoval. Ani jeden z prečinov,
ktorých sa obžalovaná dopustila, nevykazoval znaky malej závažnosti (§ 95 ods. 2 Tr. zákona), a to

práve s poukazom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol spáchaný, mieru
zavinenia a pohnútku obžalovanej, v ktorej nevidno vôľu obžalovanej vec riešiť zákonným, ale svojským
spôsobom v rozpore so zásadami slušnosti. Bola to práve obžalovaná, ktorá po tom, ako udrela dlaňou
po líci poškodenú, čím zrejme reagovala na slabú facku od poškodenej, od tohto prvotného útoku na
poškodenú v podobe facky neustúpila, ale v ňom pokračovala už spoločne s H. B. a G. C. po ich
príchode na miesto činu takým spôsobom, že udierala na zemi ležiacu poškodenú do rôznych častí

tela, čím spoločne poškodenej spôsobili následok v podobe zranení znalcom vyššie konštatovaných.
V tejto súvislosti nedá krajskému súdu ohľadne odvolacej námietky uviesť, že aj napriek tomu, že
obžalovaná, vzhľadom na svoj vek, nemala vedomosť priamo o onkologickom ochorení poškodenej, tak
už len samotný fakt, že vedela, že poškodená nemá vlasy a že je chorá, čo napokon sama uviedla vo
svojej výpovedi, ju mal od ďalšieho útoku odradiť. Obžalovaná tak svojským riešením prejavila hrubú

mieru necitlivosti voči poškodenej, ako osobe od nej staršej a navyše osobe chorej. Zároveň tiež niet
pochýb o tom, že obžalovanej v útoku nezabránila ani tá skutočnosť, že okolo nich sa nachádzali
aj ďalší ľudia, keďže sa jednalo o ulicu pred rodinným domov, teda o miesto verejnosti prístupné,
pričom násilné konanie obžalovanej na tomto mieste bolo spôsobilé vyvolať u prítomných osôb značné
pohoršenie. Aj vzhľadom na už spomínanú „zbytočnosť“ konfliktu, skutočnosť, že sa obžalovaná

dopustilaaždvochúmyselnýchtrestnýchčinov,ztohtojednéhonásilného,akoajďalšieokolnostiskutku,
nie je, podľa názoru krajského súdu, závažnosť takýchto a obdobných konaní potrebné zľahčovať
cestou materiálneho korektívu. Z uvedeného výpočtu tak vyplýva, že konanie obžalovanej nemohlo byť
posúdenéakonevyžadujúcesizásahtrestnéhoprávahmotného,priktoromsatrestnoprávneprostriedky
neuplatnia (ultima ratio).

Následne odvolací súd preskúmaval výrok o treste.

Podľa § 97 ods. 1 Tr. zákona, účelom trestu u mladistvého je predovšetkým vychovať ho na riadneho
občana, pričom trest má zároveň pôsobiť na predchádzanie protiprávnych činov a primerane chrániť

aj spoločnosť; uložený trest má súčasne viesť k obnoveniu narušených sociálnych vzťahov a k
začleneniu mladistvého do rodinného a sociálneho prostredia.

Podľa § 97 ods. 2 Tr. zákona, účelom ochranného opatrenia a výchovného opatrenia u mladistvého je
kladne ovplyvniť duševný, mravný a sociálny vývoj mladistvého so zreteľom na dosiahnutý stupeň jeho

rozumového a mravného vývoja, na jeho osobné vlastnosti, rodinnú výchovu a prostredie, z ktorého
pochádza, a tým mladistvého zároveň chrániť pred škodlivými vplyvmi a spoločnosť pred páchaním
trestnej činnosti.

Podľa § 97 ods. 3 Tr. zákona, pri ukladaní trestu, ochranného opatrenia alebo výchovného opatrenia

treba prihliadať na osobnosť mladistvého, jeho vek, rozumovú a mravnú vyspelosť, zdravotný
stav, na jeho osobné, rodinné a sociálne pomery, pričom musia byť primerané povahe a závažnosti
spáchaného činu a majú viesť k začleneniu mladistvého do rodinného a sociálneho prostredia tak, aby
predchádzali protiprávnym činom.

Podľa § 98a Tr. zákona, súd môže upustiť od potrestania mladistvého, ktorý spáchal prečin, jeho
spáchanie ľutuje a prejavuje účinnú snahu po náprave, ak vzhľadom na povahu spáchaného činu a na
doterajší život mladistvého možno dôvodne očakávať, že už prejednanie veci pred súdom postačí na
jeho nápravu.

S poukazom na vyššie uvedené základné zásady ukladania trestov u mladistvých, teda krajský súd
zameral svoju pozornosť pri rozhodovaní o odvolaní obžalovanej na skutočnosť, či v danom konkrétnom
prípade bol uložený trest tak, ako to konštatoval okresný súd, primeraný a či spĺňa všetky zákonné
kritéria.Krajský súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou o splnení podmienok na postup okresného súdu
podľa § 98 písm. a/ Tr. zákona, teda upustenie od potrestania obžalovanej z dôvodu, že na takýto postup

a ani na postup podľa § 101 Tr. zákona neboli splnené ďalšie zákonné podmienky. Vzhľadom na postoj
obžalovanej, počas trestného konania, nemožno konštatovať, že by spáchanie prečinu ľutovala, keďže
nepostačoval len jej formálny prejav ľútosti, najmä, ak zároveň neprejavila ani účinnú snahu po náprave,
napr. ospravedlnením sa poškodenej, resp. iným obdobným spôsobom.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd konštatuje, že okresný súd nepochybil pri ukladaní
trestu.

Okresný súd u obžalovanej správne konštatoval jednu poľahčujúcu okolnosť, a to vedenie riadneho
života pred spáchaním trestného činu (§ 36 písm. j/ Tr. zákona) a zistil aj jednu priťažujúcu okolnosť,
teda že obžalovaná spáchala viac trestných činov (§ 37 písm. h/ Tr. zákona). Správne tiež okresný

súd pri ukladaní úhrnného trestu vychádzal zo zákonom stanovenej trestnej sadzby za najprísnejšie
trestný čin zo zbiehajúcich trestných činov, ktorým je prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona
s trestnou sadzbou odňatia slobody až na 3 roky, avšak vzhľadom na dolnú hranicu trestnej sadzby
pri prečine ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona (6 mesiacov) s poukazom na poslednú
vetu ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. zákona uložil obžalovanej A.. A. B. v zmysle § 117 ods. 1 Tr. zákona

úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v
trvaní 1 rok. Takto uložený trest považuje aj krajský súd za dostatočný tak z hľadiska individuálnej, aj
generálnej prevencie.

Nezistiac dôvody pre zmenu výrokov o náhrade škody a ani chyby v postupe konania okresného súdu,

odvolanie obžalovanej A.. A. B. ako nedôvodné postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.