Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. február 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Svk/58/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823100299
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:0823100299.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): P.. G. W., nar. X. P. XXXX, bytom O. XX/XX, XXX
XX N., t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody, Dukelská štvrť 941/10, Dubnica nad Váhom, právne
zastúpený: Mgr. Petra Hrubová, advokátka, so sídlom Mierové námestie 93, 019 01 Ilava, IČO: 42 152
321, proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, so sídlom Šagátova 1,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o odmietnutí sprístupnenia informácií č.
GR ZVJS-04146/12-2023 zo dňa 22. mája 2023, konajúc o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Správneho

súdu v Banskej Bystrici č. k. 1S/20/2023 - 111 zo 14. augusta 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 1S/20/2023 - 111 zo 14.
augusta 2025 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok (ďalej aj len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. GR ZVJS-04146/12-2023 zo dňa 22. mája 2023 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“), ktorým žalovaný zmenil a doplnil rozhodnutie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody
a Ústavu na výkon väzby so sídlom Mierové námestie č. 1, 019 17 Ilava (ďalej ako „povinná osoba“
alebo „prvostupňový správny orgán“) č. UVTOSaUVV-00935/13-IL-2023-2 zo dňa 15. marca 2023 (ďalej
ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým tento rozhodol o žiadosti žalobcu, v ktorej podľa § 3 ods. 1
zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o slobodnom prístupe k

informáciám“ alebo „zákon č. 211/2000 Z. z.“) žiadal okrem iného o sprístupnenie informácií (ďalej ako
„žiadosť“), a to ročných informatívno-štatistických správ o činnosti zdravotníckeho zariadenia v Ústave
na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby Ilava (ďalej ako „ÚVTOS a ÚVV Ilava“) za
roky 2013 až 2019. Povinná osoba o žiadosti žalobcu rozhodla tak, že žiadosti žalobcu nevyhovuje v
časti týkajúcej sa osobných údajov: dátum narodenia, číselný identifikátor, špecializačný odbor a údaj
o dni skončenia služobného pomeru vedúcich lekárov zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV Ilava
mjr. P.. T. D. a mjr. P.. P. O., dátum narodenia, číselný identifikátor a špecializačný odbor vedúcej sestry

zdravotníckehozariadeniaÚVTOSaÚVVIlavakpt.F..U.Q.avčastiosobnýchúdajov:meno,priezvisko,
dátum narodenia, číselný identifikátor, špecializačný odbor, údaje o trvaní služobného pomeru / dohody
o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru vrátane dohodnutej odmeny ostatných fyzických osôb,pretože tieto informácie sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzických osôb, osobitný zákon sprístupnenie
žiadaných informácií nestanovuje a povinná osoba nedisponuje písomným súhlasom dotknutých osôb.
2. O trovách konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP, keď účastníkom konania nepriznal nárok

na náhradu trov konania.
3. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že slobodný prístup verejnosti k
informáciám, ktoré sú v dispozícii orgánov verejnej moci, má v demokratickej spoločnosti zásadný a
nezastupiteľný význam, pričom predmetom práva na slobodný prístup k informáciám môžu byť všetky
informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej

republiky. Zákon môže obmedziť právo na vyhľadávanie a šírenie informácií, ak ide o opatrenia v
demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu ústavou vymedzených účelov, medzi ktoré patrí aj
ochrana práv a slobôd iných. Medzi osobitne chránené práva a slobody iných, ktoré môžu byť v konflikte
s právom na slobodný prístup k informáciám, patria práva fyzických osôb na ochranu ich osobnosti a
súkromia, predovšetkým ochranu osobných údajov. Poukázal na § 9 zákona o slobodnom prístupe k
informáciám, ktorého účelom je chrániť informácie týkajúce sa súkromia a osobné údaje fyzických osôb.

Tieto informácie povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo na základe
predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. V tomto smere poukázal aj na rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19. januára 2011 a Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 22/06 zo dňa 1. októbra 2008.
4. Správny súd ďalej uviedol, že v zmysle zásady proporcionality je možné ochranu osobných údajov

fyzických osôb prelomiť v osobitných prípadoch, v ktorých preváži právo verejnosti na slobodný prístup
k informáciám. Takýmito prípadmi sú informácie týkajúce sa výkonu verejnej funkcie alebo výkonu
úradnej činnosti vysokých verejných funkcionárov, keďže verejne činné osoby musia rešpektovať, že ich
zapojenie do záležitostí verejného záujmu má za následok zúženú ochranu ich súkromnej sféry a tým aj
osobných údajov. Každá osoba vystupujúca na verejnosti musí strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad

takouto činnosťou (Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sžik/1/2021 zo dňa 24. februára
2022).
5. Normatívnym vyjadrením uvedenej výnimky je ustanovenie § 9 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe
k informáciám, ktoré povinným osobám ukladá povinnosť sprístupniť v danom ustanovení presne a
taxatívne vymedzené informácie o fyzických osobách, ktoré sú rovnako taxatívne vymedzené, pričom

tak dochádza v špecifických zákonom upravených prípadoch k prelomeniu ochrany súkromia a osobnej
sféry fyzických osôb, keď právo verejnosti na prístup k informáciám, a teda na umožnení verejnej
kontroly, preváži nad právom na ochranu osobnosti a súkromia dotknutých fyzických osôb. Uvedené
ustanovenie je však podľa správneho súdu potrebné posudzovať reštriktívne nielen čo do výslovného
výpočtu verejne činných osôb a konkrétnych taxatívne vymedzených osobných údajov, ktoré výnimke

zo zákazu zverejňovania podliehajú, ale je potrebné zohľadňovať aj tú skutočnosť, či ide vôbec o takú
funkciu, prostredníctvom ktorej sa fyzická osoba podieľa na výkone verejnej moci. Poukázal aj na
rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Svk/29/2024 zo dňa 26. júna 2025.
6. Správny súd následne konštatoval, že žalovaný postupoval v súlade s vyššie uvedenými závermi,
keď rozsah zverejňovaných osobných údajov poňal reštriktívne. Ostatné fyzické osoby (odborných

zástupcov jednotlivých ambulancií) nepovažoval za nadriadených v služobnom pomere a ani za
vedúcich zamestnancov, a preto vo vzťahu k nim aproboval postup povinnej osoby, keď žalobcovi
nesprístupnila žiadne osobné údaje týchto osôb, keďže nie sú verejnými funkcionármi podľa § 9 ods. 3
zákona o slobodnom prístupe k informáciám, čo je v súlade so znením zákona a aj s vyššie uvedenými
závermi súdov Slovenskej republiky.

7. K námietke žalobcu, podľa ktorého bolo potrebné uplatniť extenzívny výklad ustanovenia § 9 ods.
3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám a údaje o špecializačnom odbore dotknutých osôb
mu mali byť sprístupnené správny súd uviedol, že je nedôvodná. Pokiaľ zákonodarca v § 9 ods.
1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám výslovne stanovil, že ochrana o osobných údajov
fyzických osôb je zákonným dôvodom pre obmedzenie práva na prístup k informáciám, nemožno údaj o

špecializačnomodboredotknutýchfyzickýchosôb,ktorýjeichosobnýmúdajom,považovaťzatakýúdaj,
ktorý nepodlieha ochrane bez toho, aby bol výslovne uvedený v taxatívnom výpočte údajov v zmysle § 9
ods. 3 písm. a) až g) zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Žalovaný preto rozhodol v súlade so
zákonom, keď v napadnutom rozhodnutí uviedol, že špecializačný odbor dotknutých osôb nie je uvedený
v § 9 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám ani v súvislosti s ich funkciou a ani v súvislosti

s ich pracovným zaradením.
8. Námietku žalobcu ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti k otázke sprístupnenia údajov o
špecializačnom odbore dotknutých osôb bola podľa správneho súdu rovnako nedôvodná. Správny súd
podotkol, že žalobca nemôže súčasne namietať, že rozhodnutie žalovaného vychádza v predmetnejotázke z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne to, že je nepreskúmateľné, keďže tieto
dôvody nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súčasne popri sebe neobstoja (navzájom
sa vylučujú). Zároveň správny súd nepovažoval rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné, keďže

žalovaný v ňom uviedol zrozumiteľné dôvody, prečo neboli údaje o špecializačnom odbore dotknutých
fyzických osôb v informatívno-štatistických správach zdravotníckeho zariadenia v ÚVTOS a ÚVV Ilava
za r. 2013 - 2019 zverejnené, a to v dôsledku toho, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám v §
9 ods. 3 zverejnenie takýchto údajov neustanovuje. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného obsahuje
zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Žalovaný nebol povinný

osobitne vykladať žalobcovi pojem „nadriadený v zbore“ v zmysle § 4 ods. 1 Zákona o štátnej službe
príslušníkov, resp. „nadriadený v služobnom pomere“, keďže vo vzťahu k predmetu konania a výroku
napadnutého rozhodnutia poskytol dostatočné a zrozumiteľné odôvodnenie.
9. Za nedôvodnú považoval aj námietku žalobcu ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného
v časti nesprístupnenia informácie o ukončení funkcie mjr. P.. T. D., mjr. P.. P. O., mjr. P.. Q. O. a
odborných zástupcov jednotlivých ambulancií v zdravotníckom zariadení ÚVTOS a ÚVV Ilava. Žalovaný

v napadnutom rozhodnutí uviedol, že údaj o ukončení funkcie nadriadeného v služobnom pomere
nie je uvedený v taxatívnom výpočte osobných údajov, ktoré sa o nadriadenom v služobnom pomere
sprístupňujú podľa § 9 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pričom v prípade taxatívneho
výpočtu nie je povinná osoba oprávnená taký výpočet údajov rozširovať a aplikovať ho na ďalšie
skutočnosti, ktoré nie sú v danom ustanovení expressis verbis uvedené. Napokon, z obsahu odvolacej

námietky žalobcu bolo zrejmé, že žalobca ani v skutočnosti netvrdí, že rozhodnutie žalovaného je
v predmetnom ohľade nepreskúmateľné, keďže žalobca svojou polemikou len vyjadruje nesúhlas s
odôvodnením rozhodnutia žalovaného.
10. K námietke nesprístupnenia všetkých anonymizovaných údajov o odborných zástupcoch
jednotlivých ambulancií ako civilných osôb, keďže tieto osoby považoval za vedúcich zamestnancov

zamestnávateľa, správny súd konštatoval, že dotknutá fyzická osoba má postavenie vedúceho
zamestnanca podľa § 9 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak je nielen zamestnancom
orgánu verejnej moci, ale ak sa aj sama podieľa na výkone verejnej moci. Dotknuté fyzické osoby ako
odborní zástupcovia jednotlivých ambulancií v zdravotníckom zariadení ÚVTOS a ÚVV Ilava sa však
nepodieľajú na výkone verejnej moci, ale na zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti pre obvinené a

odsúdené osoby, a teda nie je odôvodnený zásah do ich práva na ochranu osobných údajov a súkromia.
Názor žalobcu, že odborní zástupcovia jednotlivých ambulancií v zdravotníckom zariadení ÚVTOS a
ÚVV Ilava sú ex lege riadiacimi zamestnancami zdravotníckeho zariadenia, je založený na subjektívnom
a izolovanom výklade zákona žalobcom bez zohľadnenia zmyslu a účelu právnej úpravy § 9 ods. 1 a
ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

11. Správny súd ďalej zdôraznil, že pojmy „odborný zástupca“ podľa zákona o poskytovateľoch
zdravotnej starostlivosti a pojem „vedúci zamestnanec zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci“
podľa § 9 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám sú dva autonómne pojmy, ktorých obsah
si nemožno zamieňať bez zohľadnenia ich skutočného obsahu a účelu ich vymedzenia v systematike
právnej úpravy a vychádzať pri ich výklade len zo samotného slovného vyjadrenia. Nie je daný žiadny

dôvod, aby činnosť odborného zástupcu podľa zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti
bola bez ďalšieho automaticky považovaná za takú činnosť, ktorá danej fyzickej osobe zakladá
verejnomocenské oprávnenia odôvodňujúce jej postavenie ako osoby z taxatívneho vymedzenia v § 9
ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Činnosť jednotlivých ambulancií zdravotníckeho
zariadenia ÚVTOS a ÚVV Ilava je zameraná na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, čo nemožno

považovať za výkon verejnej moci, a teda ani ich odborných zástupcov nemožno považovať za vedúcich
zamestnancov orgánu verejnej moci. V tomto smere odkázal aj na rozsudky Najvyššieho správneho
súdu SR sp. zn. 4Svk/48/2022 zo dňa 20. septembra 2023 a sp. zn. 1Svk/29/2024 zo dňa 26. júna 2025.
12. Podľa správneho súdu ani vedúcich lekárov a vedúcu sestru zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS
a ÚVV Ilava nemožno považovať za nadriadených v služobnom pomere v zmysle § 9 ods. 3

zákona o slobodnom prístupe k informáciám (na rozdiel od povinnej osoby a žalovaného), keďže
napriek skutočnosti, že sú v postavení nadriadených k im podriadeným zamestnancom zdravotníckeho
zariadenia a riadia, organizujú, resp. usmerňujú ich prácu, nepodieľajú sa na výkone verejnej moci, ale
na poskytovaní zdravotnej starostlivosti, čo v zmysle záverov Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky nepostačuje na ich posúdenie ako verejne činných osôb, u ktorých je odôvodnená väčšia

intenzita zásahu do ich práva na súkromie.
13. Rovnako nedôvodná bola aj námietka žalobcu, že žalovaný nerozhodol o jeho odvolacej námietke
týkajúcej sa fiktívneho rozhodnutia o nesprístupnení informácie o mieste výkonu funkcie dotknutých
osôb, je nedôvodná. Žalovaný na str. 9 napadnutého rozhodnutia uviedol, že z názvu sprístupňovanýchspráv je zrejmé, že sa jedná o zdravotnícke zariadenie ÚVTOS a ÚVV Ilava, a teda údaj o mieste výkonu
funkcie nebol na sprístupnených správach anonymizovaný. Zároveň k návrhu žalobcu na vykonanie
dokazovania uviedol, že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje

zákonnosť napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy. Žalobca ani neuviedol, na preukázanie
akých konkrétnych skutočností odôvodňujúcich nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného by
sa malo navrhované dokazovanie vykonať. Predmetný návrh na vykonanie dokazovania sa javí skôr
ako samostatná (nová) žiadosť o poskytnutie informácií, pričom tieto otázky môžu byť zodpovedané len
príslušnoupovinnouosobou.Zuvedenýchdôvodovsprávnysúdnevykonalžalobcomnavrhnutédôkazy.

14. Záverom dodal, že nevyhovel návrhu žalobcu, aby podľa § 193 SSP uložil žalovanému povinnosť
sprístupniť žalobcovi informatívno-štatistické správy zdravotníckeho zariadenia v ÚVTOS a ÚVV Ilava
za r. 2013 - 2019 aj v rozsahu ním požadovaných nesprístupnených údajov, keďže ustanovenie § 193
SSP sa vzťahuje na prípady, keď z dôvodu vydania tzv. fiktívneho rozhodnutia, resp. z dôvodu zjavnej
nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, nie sú správnemu súdu zrejmé dôvody, ktoré viedli orgán
verejnej správy k nesprístupneniu požadovaných informácií. O takýto prípad sa však v predmetnej veci

nejedná.Rozhodnutiežalovanéhoniejenepreskúmateľné,keďžezjehoodôvodneniasúzrejmédôvody,
ktoré viedli povinnú osobu k nesprístupneniu anonymizovaných údajov. Rovnako nebol daný dôvod na
postup správneho súdu podľa § 84 SSP, keďže v zmysle daného ustanovenia SSP si správny súd môže
a nie musí pri žalobe proti rozhodnutiu, ktorým sa odmietlo sprístupnenie informácie, dotknutú informáciu
vyžiadať na účel overenia tvrdenia žalovaného. Správny súd nenadobudol pochybnosť o tvrdeniach

žalovaného, keďže rozhodnutie žalovaného je založené na nesprístupnení osobných údajov dotknutých
fyzických osôb, ktorých ochrana je legitímnym a zákonným dôvodom pre ich vylúčenie z práva na prístup
k informáciám, pričom žalobca ani nenamietal, že nesprístupnené údaje sa netýkajú osobných údajov
dotknutých fyzických osôb.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

15. Proti právoplatnému rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa
(ďalej ako „sťažovateľ“) z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP kasačnú sťažnosť a navrhol,
aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a

vec mu vráti prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Zároveň požiadal o náhradu trov konania.

16. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal, že interpretácia § 9 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe
k informáciám poskytnutá súdom, je v zjavnom rozpore s jeho priamym znením a nezohľadňuje ani jeho
účel a význam, teda nie je ústavne konformná a udržateľná. Zákon určuje v § 2 ods. 1 až 3 povinné

osoby, pričom niet pochýb, že predmetom sprístupňovania informácii nie sú len informácie týkajúce sa
samotného výkonu verejnej moci a len orgánu verejnej moci (poukázal pritom na Nález Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 236/06). Podľa neho tak povinná osoba mala dvojjediné postavenie. Jednak bol orgán
verejnej moci na úseku väzenstva a jednak bol poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, keďže v areáli
väznice prevádzkoval viacero zdravotníckych zariadení a medzi nimi aj stomatologickú ambulanciu, pre

ktorú bola dotknutá osoba odbornou zástupkyňou.
17. S akcentom na všetky ambulancie tak podľa sťažovateľa mal ÚVTOS a ÚVV Ilava postavenie
povinnej osoby podľa § 2 ods. 1, 2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pričom povinnou osobou
by bol aj subjekt súkromného práva ak by v ňom ÚVTOS a ÚVV Ilava mal účasť. Použijúc systematický
a teleologický výklad sa má § 9 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám vykladať v tom

zmysle, že povinná osoba musí sprístupňovať (okrem iných informácii) aj osobné údaje fyzických osôb
uvedených v § 9 ods. 3 (v tam uvedenom rozsahu) bez ohľadu na skutočnosť, či sa táto osoba podieľa
alebo nepodieľa na výkone verejnej moci.
18. Podľa sťažovateľa, pokiaľ správny súd poukazuje na špecifické postavenie povinnej osoby
v intenciách Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 1/09, tak tu možno spoľahlivo zaradiť

odborného zástupcu, ktorý jediný riadi, kontroluje či organizuje činnosť zdravotníckeho zariadenia.
Odborný zástupca sa podľa neho priamo zúčastňuje na procese rozhodovania o použití verejných
prostriedkov, keďže sa podieľa napríklad na určení prostriedkov materiálno technického vybavenia,
zloženia personálneho substrátu, rozsahu poskytovania zdravotnej starostlivosti. Zákon o slobodnom
prístupe k informáciám podľa neho okruh povinných subjektov expressis verbis rozšíril aj na také

subjekty, ktoré za orgány verejnej moci považovať nemožno a takisto bol rozšírený okruh fyzických osôb,
ktorých osobné údaje s sprístupňujú aj v prípadoch, keď tieto nevykonávajú výkon verejnej moci.
19. V tomto smere sťažovateľ namietal aj nesprávne posúdenie pojmu špecializačný odbor a jeho
nepodradenie pod pojem funkcia podľa § 9 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám.Argumentoval, že každý zdravotnícky pracovník musí spĺňať podmienky pre výkon zdravotníckeho
povolania, medzi ktoré patrí aj odborná spôsobilosť, t. j. musí mať špecializáciu, (resp. aj certifikáciu)
a odborný zástupca musí mať aj licenciu na činnosť odborného zástupcu v príslušnom špecializačnom

odbore. Ak teda sťažovateľ požadoval špecializačný odbor daného funkcionára, resp. vedúceho
zamestnanca (odborného zástupcu zdravotníckeho zariadenia), tak požadoval informáciu, v akom
odbore vykonáva svoju funkciu alebo pracovnú činnosť. A keďže účelom zákona o slobodnom prístupe
k informáciám je aj kontrolná funkcia, tak sprístupnenie údaju o špecializačnom odbore dotknutých
riadiacich pracovníkov možno podľa sťažovateľa subsumovať do rozsahu pojmu funkcia alebo pracovné

zaradenie podľa § 9 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
20.Vďalšomsťažovateľnamietal,žesprávnysúdsícevodôvodneníoperujesprincípomproporcionality,
avšak neuviedol žiadne premisy a ani ich zdôvodnenie, prečo sa v danej veci uplatní základné právo
na ochranu osobných údajov pred právom na informácie (či verejným záujmom na kontrole prevádzky
zdravotníckych zariadení). V predmetnej veci pritom existuje verejný záujem na informovaní verejnosti
o špecializačnom odbore odborných zástupcov. Dal do pozornosti, že zdravotníckeho pracovníka a jeho

kódy možno overovať na webovom portáli Úradu pre Dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pričom
posledné trojčíslie kódu je subkód odbornosti, čo preukazuje, že odbornosť nie je údaj, ktorý požíva
ochranu podľa § 9 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, no práve naopak, je tu daný
verejný záujem na plnej informačnej povinnosti príslušných subjektov prevádzkujúcich zdravotnícke
zariadenie a povinnosť zdravotníckych pracovníkov strpieť prístup širokej verejnosti k ich osobným

údajom o ich špecializačnom odbore.
21. Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne právne posúdil aj miesto výkonu funkcie alebo pracovnej
činnosti v ustanovení § 9 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, keď len mechanicky
zopakoval argument žalovaného, že z názvu sprístupnených správ je zrejmé že sa jedná o zdravotnícke
zariadenie ÚVTOS a ÚVV Ilava, teda údaj o mieste výkonu funkcie nebol na sprístupnených správach

anonymizovaný. Podľa sťažovateľa niet pochýb o tom, že žalovaný anonymizoval v štatistických
správach údaje o mieste výkonu funkcie, resp. pracovnej činnosti dotknutých osôb. A ak údaje
anonymizoval, bol povinný vydať rozhodnutie o odmietnutí sprístupnenia informácií. Keďže tak
neurobil, nastala ex lege fikcia vydania negatívneho rozhodnutia. Rovnako konštatoval, že miesto
výkonu činnosti funkcie ako „zdravotnícke zariadenie ÚVTOS a ÚVV Ilava“, považuje za nesprávny,

keďže v prípade zdravotníckych pracovníkov je miestom výkonu funkcie ambulancia, čiže konkrétne
zdravotnícke zariadenie - napr. stomatologická ambulancia, psychiatrická ambulancia, a nie súhrnný
názov zdravotnícke zariadenie ÚVTOS a ÚVV Ilava.
22. Záverom dodal, že správny súd nesprávne posúdil aj pojem ukončenia funkcie a postupoval
nesprávne, keď nepoužil analogicky ustanovenie § 9 ods. 3 písm. d) v spojení s písm. g) zákona o

slobodnom prístupe k informáciám. Správny súd síce uviedol, že analógia nie je prípustná, avšak nijako
bližšie nevysvetlil prečo v danej veci nemožno uprednostniť analógiu pred argumentom a contrario, keď
je očividné, že tento údaj je implikovaný v iných ustanoveniach toho istého § 9 zákona o slobodnom
prístupe k informáciám. Použiť argument a contrario iba v nadväznosti na číry jazykový výklad je podľa
neho nenáležité, lebo výsledok nesmie byť v rozpore s teleologickým významom právneho poriadku.

23. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 13.11.2025 uviedol, že sa pridržiava svojho
doterajšieho právneho názoru, ktorý uviedol vo vyjadrení k správnej žalobe. Mal za to, že postupoval
rovnakoakopovinnáosobavsúladesozákonomoslobodnomprístupekinformáciámatopredovšetkým
podľa § 9 ods. 1, 2 a 3 zákona. Poukázal na to, že sťažovateľovi boli požadované informácie
sprístupnené s výnimkou tých informácií, ktoré boli v sprístupnených dokumentoch anonymizované,

resp. nesprístupnené z dôvodu, že tieto informácie sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzických osôb,
nakoľko osobitný zákon sprístupnenie žiadaných informácií nestanovuje a povinná osoba nedisponuje
písomným súhlasom dotknutých osôb.
24. Podľa žalovaného sa správny súd so všetkými skutočnosťami riadne vysporiadal, vec správne
právne posúdil, neporušil práva sťažovateľa na spravodlivý proces a nenechal otvorenú žiadnu spornú

otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde. Zároveň dodal, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
s rozsudkom správneho súdu a dôvody uvádzané v kasačnej sťažnosti považoval bezpredmetné a
nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napádaného rozsudku. Z uvedených dôvodov navrhol, aby
kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania.

III. Konanie na kasačnom súde

25. Prejednávaná vec bola dňa 22.12.2025 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) ako súdu príslušnému na konanie arozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec náhodným
výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S sp. zn.: 4Svk/58/2025.
26. Najvyšší správny súd preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§

438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná
oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP
nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je
dôvodná.

27. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že sťažovateľ dňa 9. augusta 2021
doručil povinnej osobe podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám podanie, v rámci ktorého
žiadal okrem iného o sprístupnenie informácií, konkrétne ročných informatívno-štatistických správ
o činnosti zdravotníckeho zariadenia v ÚVV Ilava za roky 2013 až 2019. Povinná osoba listom
č. ÚVTOSaÚVV-60-3/13-2021 zo dňa 17. augusta 2021 sťažovateľovi sprístupnila požadované
dokumenty, v ktorých anonymizovala osobné údaje fyzických osôb uvedených v ich obsahu, okrem

hodnosti, titulu, mena a priezviska vedúcich lekárov zdravotníckeho zariadenia, ktorých povinná osoba
považovala za nadriadených v služobnom pomere. O nesprístupnení anonymizovaných osobných
údajov dotknutých fyzických osôb vydala povinná osoba Rozhodnutie o odmietnutí - nesprístupnení
informácií sčasti č. ÚVTOSaÚVV-60-4/13-2021 zo dňa 17. augusta 2021. Sťažovateľ podal proti
uvedenému rozhodnutiu povinnej osoby odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný tak, že rozhodnutie

povinnej osoby zo dňa 17. augusta 2021 zmenil. Sťažovateľ napadol dané rozhodnutie žalovaného
správnou žalobou, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k.: 11S/117/2021 - 84 zo dňa
24.01.2023 tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný následne rozhodnutie povinnej osoby zo dňa 17. augusta 2021 zrušil.
28. Následne o žiadosti sťažovateľa opätovne rozhodovala povinná osoba a vydala prvostupňové

rozhodnutie č. UVTOSaUVV-00935/13-IL-2023-2 zo dňa 15. marca 2023, v ktorom sťažovateľovi
nevyhovela v časti týkajúcej sa osobných údajov: dátum narodenia, číselný identifikátor, špecializačný
odbor a údaj o dni skončenia služobného pomeru vedúcich lekárov zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS
a ÚVV Ilava mjr. P.. T. D. a mjr. P.. P. O., dátum narodenia, číselný identifikátor a špecializačný odbor
vedúcej sestry zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV Ilava kpt. F.. U. Q. a v časti osobných údajov:

meno, priezvisko, dátum narodenia, číselný identifikátor, špecializačný odbor, údaje o trvaní služobného
pomeru / dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru vrátane dohodnutej odmeny ostatných
fyzickýchosôb,pretožetietoinformáciesadotýkajúosobnostiasúkromiafyzickýchosôb,osobitnýzákon
sprístupnenie žiadaných informácií nestanovuje a povinná osoba nedisponuje písomným súhlasom
dotknutých osôb.

29. V odôvodnení rozhodnutia povinná osoba uviedla, že informácie požadované sťažovateľom, ktoré
mu nesprístupnila, predstavujú podľa § 2 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o ochrane osobných
údajov“) osobné údaje dotknutých fyzických osôb, ktoré sa dotýkajú ich súkromia a pracovných

vzťahov. Dotknuté fyzické osoby nedali súhlas na sprístupnenie týchto informácií a zároveň ani žalobca
nepreukázal súhlas dotknutých fyzických osôb. Osoby, u ktorých povinná osoba anonymizovala všetky
osobné údaje (príslušníci zboru okrem vedúceho lekára a vedúcej sestry zdravotníckeho zariadenia
ÚVTOS a ÚVV Ilava) nie sú nadriadenými v služobnom pomere, resp. ide o osoby, ktoré pracovali v
zdravotníckom zariadení ÚVTOS a ÚVV Ilava ako civilné osoby na základe dohody o pracovnej činnosti,

pričom nepatria medzi taxatívne vymedzené osoby podľa § 9 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe
k informáciám. U nadriadených v služobnom pomere povinná osoba nesprístupnila sťažovateľovi
anonymizované údaje, keďže v prípade ich sprístupnenia by došlo k zásahu do osobnej identity
dotknutých osôb a zároveň k zverejneniu osobných informácií týkajúcich sa pracovného vzťahu, pričom
povinnej osobe nevyplýva povinnosť tieto informácie sťažovateľovi sprístupniť.

30. Voči uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým
rozhodnutím tak, že rozhodnutie povinnej osoby zmenil a doplnil tak, že nesprístupnenie informácií sa
vzťahuje aj na osobné údaje vedúceho lekára zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV Ilava- pplk.
P.. Q. O. v rozsahu: dátum narodenia, číselný identifikátor, špecializačný odbor a údaj o dni skončenia
služobného pomeru. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že povinná osoba postupovala správne,

keď na sprístupnených správach anonymizovala špecializačný odbor dotknutých osôb, ako aj informácie
o ukončení služobného pomeru, ako aj ďalšie osobné údaje fyzických osôb, ktoré nie sú nadriadenými
v služobnom pomere. že nesprístupnenie informácií sa vzťahuje aj na osobné údaje pplk. P.. Q. O. vrozsahu dátum narodenia, číselný identifikátor, špecializačný odbor a údaj o dni skončenia služobného
pomeru.

IV. Právne posúdenie kasačného súdu

31. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené

záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
32. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii.
33. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z., informácia sa sprístupňuje bez preukázania právneho

alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorých sa informácia požaduje.
34. Podľa § 9 ods. 1, prvej vety zákona č. 211/2000 Z. z., informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a
súkromiafyzickejosoby,písomnostiosobnejpovahy,podobizne,obrazovésnímkyaobrazovéazvukové
záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len
vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby.

35. Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva
povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení
tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba
dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.
36. Podľa § 2 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej fyzickej
osobyaleboidentifikovateľnejfyzickejosoby,ktorúmožnoidentifikovaťpriamoalebonepriamo,najmäna
základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno, priezvisko,
identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo viacerých
charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú identitu,

psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu identitu.
37. Zmyslom a účelom zákona o slobodnom prístupe k informáciám je vytvorenie právneho rámca pre
realizáciu základného práva jednotlivca na informácie a zároveň umožnenie verejnej kontroly výkonu
verejnej moci, ktoré sú v slobodnej demokratickej spoločnosti a v právnom štáte veľmi prospešné a
žiaduce. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je koncipovaný tak, že povinné osoby sú v zásade

povinné na žiadosť poskytnúť všetky informácie týkajúce sa výkonu verejnej moci, ktorými disponujú.
Z tejto generálnej klauzuly zákon určuje výnimky zo sprístupnenia údajov. Rovnako aj osobitné zákony
(napr. zákon o utajovaných skutočnostiach; pozn.) môžu určiť, že niektorá informácia sprístupneniu
nepodlieha. Vzhľadom na to, že určenie takýchto výnimiek je svojou povahou obmedzením základného
práva na informácie, musí vždy spĺňať atribúty čl. 26 ods. 4 Ústavy, resp. čl. 10 ods. 2 Dohovoru.

Medzi ne patrí aj právna sila prameňa práva, ktoré ustanovuje takéto výnimky, teda že ich možno
ustanoviť len zákonom. Pokiaľ povinná osoba nedisponuje konkrétnou zákonnou normou, ktorá by
sprístupnenie informácie vylučovala, je povinná požadovanú informáciu sprístupniť. Žiadne odmietnutie
sprístupnenia informácie nemožno odôvodniť teoretickou koncepciou bez opory v zákonnom texte
(bližšie pozri rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 522/2021).

38. Najvyšší správny súd považuje za potrebné uviesť, že pojem „informácia“ zákon č. 211/2000 Z.
z. nedefinuje, avšak z hľadiska všeobecného možno informáciu vymedziť ako určitú správu posielanú
odosielateľom príjemcovi, bez ohľadu na to, či vo forme listinnej (materializovanej) alebo vo forme
elektronickej (imaterializovanej). Povinná osoba však nie je povinná sprístupniť akúkoľvek žiadanú
informáciu. Sprístupní informáciu iba v takom prípade, ak ju má k dispozícii (§ 3 ods. 1 zákona č.

211/2000 Z. z.) a súčasne nie je daný zákonný dôvod pre obmedzenie prístupu k informáciám upravený
v § 8 až § 11 menovaného zákona.
39. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám v ust. § 8 až § 12 obmedzuje prístup k informáciám a
rovnako aj niektoré osobitné zákony, pričom v prípade neposkytnutia informácie (resp. jej čiastočného
sprístupnenia) zo strany povinnej osoby je nevyhnutné riadne a vyčerpávajúco túto skutočnosť

odôvodniť.
40. V tomto smere kasačný súd považuje za potrebné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 25. novembra 2009, sp. zn. 6 Sžo 250/2008, podľa ktorého: „Účelom ustanovenia § 9 zák. č.
211/2000 Z. z. je chrániť informácie týkajúce sa súkromia a osobné údaje fyzických osôb. Právo naochranu súkromia je právo osoby rozhodnúť sa podľa vlastného uváženia, či, v akom rozsahu a akým
spôsobom majú byť skutočnosti jej osobného súkromia sprístupnené iným. Súčasťou práva na ochranu
súkromia je aj ochrana osobných údajov. Právo na súkromie však zahŕňa aj právo na ochranu informácií

a skutočností, ktoré sa celkom nedajú kvalifikovať ako osobné údaje. Ide napríklad o písomnosti osobnej
povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo
jej prejavov osobnej povahy. Právo na ochranu súkromia a prejavov osobnej povahy je tiež aj súčasťou
práva na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka.“
41. Zásady ochrany osobných údajov ustanovuje zákon č. 18/2018 Z. z., ktorý v ustanovení § 2 jasne

vymedzuje, čo sa považuje za osobný údaj. Ak žiadateľ požiada o sprístupnenie informácií o súkromí
alebo o osobných údajoch (resp. dokumentov obsahujúcich tieto informácie), povinná osoba ich podľa
§ 9 ods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z. z. sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo
na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby (osoby, ktorej sa týka informácia o
súkromí alebo osobný údaj). Keďže tieto ustanovenia neukladajú povinnej osobe povinnosť požiadať
o písomný súhlas dotknutej osoby, povinná osoba nemusí žiadať dotknutú osobu (resp. blízku osobu

alebo zákonného zástupcu) o súhlas. Ak žiadateľ o informáciu nevie preukázať takýto súhlas dotknutej
osoby alebo ak súhlas nie je založený v úradnom spise, povinná osoba informáciu nesprístupní.
42. Podľa názoru kasačného súdu, konkrétne dikcia § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z.
zo sprístupnenia vylučuje informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby alebo
informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, pokiaľ nebol vopred k sprístupneniu udelený písomný

súhlas takejto dotknutej osoby alebo pokiaľ ich sprístupnenie vyslovene neustanovuje osobitný predpis.
Podľa kasačného súdu preto správny súd postupoval správne a zákonne pokiaľ vyhodnotil postup
žalovaného ako súladný so zákonom, keď ten nesprístupnil informácie o osobných údajoch fyzických
osôb. Fyzické osoby, ktorých údaje totiž sťažovateľ žiadal, preukázateľne neboli pracovníkmi, ktorým
by bola priznaná akákoľvek vedúca funkcia, resp. tieto osoby neboli považované za nadriadených v

služobnom pomere a ani za vedúcich zamestnancov. Argumentácia žalovaného boli tak v tomto ohľade
správne.
43. Kasačný súd zároveň zdôrazňuje, že právne úvahy sťažovateľa sú založené na izolovanom a
subjektívnom výklade jednotlivých právnych noriem, ktoré však nie sú spôsobilé spochybniť právne
posúdenie veci orgánov verejnej správy a správneho súdu. Správny súd sťažovateľovi v napadnutom

rozsudku jasne a vecne vysvetlil, že pojmy „odborný zástupca“ podľa zákona o poskytovateľoch
zdravotnej starostlivosti a pojem „vedúci zamestnanec zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci,“
sú dva autonómne pojmy, ktorých obsah si nemožno zamieňať bez zohľadnenia ich skutočného obsahu
a účelu ich vymedzenia v systematike právnej úpravy.
44. Uvedenej problematike sa kasačný súd už venoval v obdobnej veci totožných účastníkov konania,

pričom v rozhodnutí sp. zn. 1Svk/29/2024, zo dňa 26.06.2025 v tejto súvislosti uviedol:
„41. Kasačný súd pripúšťa, že v § 9 ods. 3 Zákonníka práce ide o pomerne širokú definíciu vedúceho
zamestnanca, nemožno však opomínať, že ustanovenie § 9 ods. 3 infozákona zároveň vyžaduje,
aby išlo o „vedúceho zamestnanca zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci.“ Toto ustanovenie
obsahujúce uvedené slovné spojenie je podľa kasačného súdu potrebné vykladať materiálne, s

prihliadnutím na účel infozákona ako celku (ktorým je kontrola výkonu verejnej moci) i § 9 infozákona
(ktorým je zakotvenie zákonného obmedzenia v práve na prístup k informáciám z dôvodu ochrany
osobnosti, súkromia a osobných údajov), sledujúc pritom zásadu proporcionality a zásadu vyvažovania
verejného záujmu na prístup k informáciám a súkromného záujmu na ochranu osobných údajov,
osobnosti a súkromia dotknutej osoby.

42. Znenie § 9 ods. 3 infozákona bolo prijaté zákonom č. 628/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
infozákon v znení zákona č. 747/2004 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa dôvodovej
správy k predmetnej novele: „predkladaný návrh mení pôvodnú právnu úpravu v smere zúženia rozsahu
osobných údajov, ktorým sa poskytuje ochrana, u taxatívne vymedzených osôb, ktoré sú platené z
verejných zdrojov... v oblastiach, ktoré sa týkajú verejnej alebo úradnej činnosti alebo funkčného alebo

pracovného zaradenia ako i odmeňovania týchto osôb, je právo verejnosti na informácie v uvedených
prípadoch nadradené právu na ochranu týchto údajov o dotknutej osobe.“
43.VzmyslenálezuÚstavnéhosúduSRsp.zn.PL.ÚS1/09zodňa19.01.2011,ktorýsatýkalposúdenia
súladu § 9 ods. 3 infozákona s ústavou: „Z hľadiska rozhodovania ústavného súdu bol ďalej významný
už zmienený záver, že osoby podieľajúce sa na výkone verejnej moci musia počítať s vyššou mierou

obmedzenia ich základného práva na súkromie.... výška príjmov pochádzajúcich z verejných rozpočtov
presahuje ich súkromnoprávny charakter a je spôsobilá byť otázkou verejného záujmu, resp. verejnej
diskusie. Napokon ústavný súd s ohľadom na výpočet osôb uvedených v napadnutom ustanovení
zdôraznil, že povinnosť poskytnúť informácie sa nevzťahuje na všetky osoby, ktoré poberajú plat zverejnýchrozpočtov,alelennataxatívnevymenovanýchverejnýchfunkcionárovustanovenýchzákonom
(vysokých štátnych úradníkov), ktorí sú buď riadiacimi pracovníkmi, alebo majú špecifické postavenie
odôvodňujúce väčšiu intenzitu zásahu do svojho práva na súkromie.“

44. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR platí zásada, že orgán verejnej moci nie je
doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne, ale nielen môže, ale dokonca sa musí
od neho odchýliť v prípade, keď to vyžaduje aj požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov podľa
čl. 152 ods. 4 ústavy. Preto sa musí uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom, t. j. uprednostniť výklad materiálny a nevychádzať iba z formalistického výkladu

ustanovenia. Súčasne sa musí rešpektovať (dodržiavať), že viazanosť štátnych orgánov zákonom v
zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a
účelom zákona (napr. III.ÚS 341/07, II.ÚS 426/2012, I.ÚS 351/2010).
45. Preto, aj keby dotknutá osoba formálne spĺňala status vedúceho zamestnanca v zmysle § 9
ods. 3 Zákonníka práce a ukladala podriadeným zamestnancom pracovné úlohy, organizovala, riadila
a kontrolovala ich prácu (napr. vedúci zamestnancov vykonávajúcich upratovacie práce) a bola by

formálne zamestnaná u zamestnávateľa, ktorý je orgánom verejnej moci, no samotná dotknutá osoba
by sa na výkone verejnej moci či úradnej činnosti tohto orgánu nijako nepodieľa, a to ani priamo ani
nepriamo, ani by nemala vzhľadom na osobitné okolnosti iné špecifické postavenie odôvodňujúce väčšiu
intenzitu zásahu do svojho práva na súkromie, z hľadiska účelového výkladu a po materiálnej stránke
by ju nebolo možné považovať za vedúceho zamestnanca orgánu verejnej moci v zmysle § 9 ods. 3

infozákona, u ktorého má prevážiť právo verejnosti na informácie nad ochranou jej osobných údajov,
osobnosti a súkromia.
46. Podľa kasačného súdu je tak potrebné zohľadniť, že v predmetnej veci sa dotknutá osoba nesporne
nepodieľala na výkone verejnej moci, ale na zabezpečení práva na poskytnutie zdravotnej starostlivosti
odsúdeným a obvineným osobám, nemožno ju označiť za vysokú štátnu úradníčku a nemá ani iné

špecifické postavenie odôvodňujúce väčšiu intenzitu zásahu do svojho práva na súkromie (porov.
rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Svk/48/2022 zo dňa 20.09.2023, bod 48).
47. V nadväznosti na uvedené, aj podľa názoru kasačného súdu skutočnosť, že ústav ako povinná
osoba zabezpečuje pre vymedzený okruh osôb (o. i. aj osoby vo výkone trestu odňatia slobody)
zdravotnú starostlivosť, neznamená súčasne, že ide o výkon verejnej moci na účely aplikácie § 9 ods. 3

infozákona. Pre naplnenie pojmu „vedúci zamestnanec zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci“
jerozhodujúceto,čitentoriadi,organizujeakontrolujeprácupodriadenýchzamestnancov,anieodborná
kvalifikácia či činnosť odborného zástupcu, ale aj skutočnosť, či sa priamo alebo nepriamo podieľa
na výkone verejnej moci či úradnej činnosti zamestnávateľa ako orgánu verejnej moci resp. či má iné
špecifické postavenie odôvodňujúce väčšiu intenzitu zásahu do svojho práva na súkromie.

45. Kasačný súd taktiež poukazuje aj na ďalšiu obdobnú vec totožných účastníkov konania, kde bola
predmetom právneho posúdenia v zásade totožná právna otázka v konaní sp. zn. 4Svk/48/2022 zo dňa
20.09.2023. Kasačný súd v predmetnom rozhodnutí uviedol:
„46. Samotné znenie § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. k vo vzťahu k ním vymedzeným osobám uvádza
príslušné poznámky na právne predpisy definujúce tieto osoby, pričom z predmetného ustanovenia je

zjavné, že tento výpočet nie je demonštratívny.
47. Ustanovenie § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. vychádza z princípu prevažujúceho verejného
záujmu, v zmysle ktorého povinná osoba na základe žiadosti o informácie sprístupní vymedzené
informácie o verejnej činnosti a platových pomeroch taxatívne vymedzených verejných činiteľov a
vedúcich zamestnancov. Kasačný súd je toho názoru, že z teleologického výkladu uvedenej normy,

ktorá sa vzťahuje na funkcionárov majúcich špecifické postavenie a vzhľadom na kolíznu povahu tohto
ustanovenia (zásah do ochrany osobnosti dotknutých osôb vs. právo na prístup k informáciám) vyplýva
potreba zoznam týchto osôb extenzívne nerozširovať.
48. Pri akceptácii výkladu sťažovateľa, že vedúcim zamestnancom je aj taká osoba, ktorá je platená
z verejných zdrojov a je jediným odborným zástupcom v príslušnom odbore na pracovisku, by došlo

k zákonom nepredpokladanému a podľa názoru kasačného súdu aj k neproporcionálnemu rozšíreniu
zoznamu funkcionárov v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. Pritom je potrebné zohľadniť, že v
predmetnej veci sa dotknutá osoba nesporne nepodieľala na výkone verejnej moci (ale na zabezpečení
práva na poskytnutie zdravotnej starostlivosti odsúdeným/obvineným osobám), nemožno ju označiť
za vysokú štátnu úradníčku a nemá ani iné zákonom definované špecifické postavenie odôvodňujúce

väčšiu intenzitu zásahu do svojho práva na súkromie.
49. Ustanovenie § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. pri vedúcom zamestnancovi zamestnávateľa,
ktorým je orgán verejnej moci odkazuje na definíciu vedúceho zamestnanca v zmysle zákonníka
práce („Vedúci zamestnanci zamestnávateľa sú zamestnanci, ktorí sú na jednotlivých stupňoch riadeniazamestnávateľa oprávnení určovať a ukladať podriadeným zamestnancom zamestnávateľa pracovné
úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im na ten účel záväzné pokyny“). Pre naplnenie
pojmu „vedúci zamestnanec zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci“ je teda rozhodujúce to,

či tento riadi, organizuje, kontroluje prácu podriadeným zamestnancom, a nie odborná kvalifikácia či
činnosť odborného zástupcu, resp. počet osôb vykonávajúci druh konkrétnej pracovnej činnosti (či sa
jedná o jediného zubára alebo nie).
46. Kasačný súd navyše uvádza, že uvedené rozhodnutia kasačného súdu prešli aj testom ústavnosti,
keď Ústavný súd SR ústavné sťažnosti sťažovateľa uznesením v konaní sp. zn. I. ÚS 740/2025-12 zo

dňa 16.12.2025 a uznesením sp. zn. III. ÚS 29/2024-20 zo dňa 25.01.2024 odmietol.
47. Záverom tak kasačný súd dodáva, že v zmysle vyššie uvedeného nemožno konštatovať nesprávne
právne posúdenie veci správnym súdom, keď správny súd v napadnutom rozsudku správne reštriktívne
vyložil § 9 ods. 1 a § 9 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a to v súlade s
judikatúrou kasačného súdu aj Ústavného súdu SR. Z uvedeného dôvodu je preto nedôvodná aj
námietka sťažovateľa ohľadne odklonu správneho súdu od rozhodovacej praxe kasačného súdu. Možno

konštatovať, že správny súd v napadnutom rozsudku náležite odpovedal na všetky podstatné námietky
sťažovateľa, rozhodnutie riadne odôvodnil a nenechal otvorenú žiadnu otázku, ktorou by sa mal kasačný
súd bližšie zaoberať. Subjektívnu nespokojnosť sťažovateľa s obsahom odôvodnenia totiž nemožno
považovať za vyhovujúcu dôvodu kasačnej sťažnosti.
48. V súlade s citovanými ustanoveniami súvisiacej právnej úpravy a vyššie uvedenými právnymi

názormi, dospel kasačný súd k záveru, že napadnutý rozsudok správneho súdu bol vydaný v súlade
so zákonom a nezistil dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu a kasačnú sťažnosť preto ako nedôvodnú
zamietol (v zmysle ust. § 461 SSP).
49. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods.
1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania

prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených
podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd
žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.
50. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP
v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.