Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116226447
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1116226447.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek

senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovič v právnej veci žalobcu: Transprojekt s.r.o. v
konkurze, Železničiarska 13, 811 04 Bratislava, IČO: 35 729 651, zastúpený: CLC advokátska kancelária
s.r.o., Panenská 18, 811 03 Bratislava, IČO: 36 707 856, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej
republiky Bratislava, Primaciálne námestie 429/1, 811 01 Bratislava, IČO: 00 603 481, zastúpený:
TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., Panenská 6, 811 03 Bratislava, IČO: 35 905 832, za účasti
intervenienta na strane žalobcu: COPACA, s.r.o., Železničiarska 13, 811 04 Bratislava, IČO: 35 886 714,
o uloženie povinnosti prejavu vôle, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k.

B1-26Cb/189/2016-491 zo dňa 13. augusta 2024, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k.
B1-26Cb/189/2016-491 zo dňa 13. augusta 2024 potvrdzuje.

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol. II. výrokom žalovanému
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania vo výške 100 %.
III. výrokom neodkladné opatrenie nariadené uznesením Krajského súdu v Bratislave z 13. apríla 2017,

č.k. 4Cob/45/2017-206 zrušil.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému
povinnosť uzatvoriť so žalobcom dodatok č. 1 k zmluve o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010,
ktorým sa dátum 31. december 2016 vo všetkých ustanoveniach zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z
20. decembra 2010 nahrádza dátumom 30. júna 2019. Tvrdil, že k zabráneniu zmarenia účelu zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010 a s tým spojenému vzniku škody veľkého rozsahu je
možné dôjsť s prihliadnutím na porušovanie zmluvy žalovaným jedine predĺžením termínu odovzdania

stavebných objektov a investícií v zmysle zmluvy o dobu nevyhnutnú na realizáciu diela v zmysle
znaleckého posudku. Keďže rokovania strán o uzatvorení dodatku k zmluve, ktorého predmetom mala
byť tiež úprava termínu odovzdania stavebných objektov a investícií v zmysle zmluvy, k uzatvoreniu
dodatku neviedli, žalobca zastával názor, že požadovaný zámer je možné dosiahnuť jedine rozhodnutím
súdu ukladajúcim vyhlásenie vôle žalovaného.
Uznesením z 26. júna 2024, č.k. B1-26Cb/189/2016-478 súd pripustil zmenu žaloby navrhnutú žalobcom
v podaní zo 7. mája 2021 v nasledovnom znení: „I. Žalovaný je povinný do troch dní od právoplatnosti

rozsudku odovzdať do užívania všetky pozemky, ktoré sú predmetom prevodu podľa článku I. bod 1.
zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010. II. Žalovaný je povinný uzatvoriť so žalobcom
dodatok č. 1 k zmluve o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010, ktorým sa formulácia do 31.decembra 2016 vo všetkých ustanoveniach zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010
nahrádza formuláciou do 30 mesiacov od odovzdania pozemkov do užívania budúcemu kupujúcemu.“
Žalovaný žiadal žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca sa domáha, aby

súd uložil povinnosť prejavu vôle v právnom úkone, ktorý nie je budúcou zmluvou, ale je dodatkom k
zmluve o budúcej zmluve. Podľa žalovaného zmluva o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010
zanikla k 31. decembru 2016, a preto je právne nemožné, aby súdnym rozhodnutím došlo k nahradeniu
prejavu vôle spočívajúceho v uzavretí dodatku k zmluve o budúcej kúpnej zmluve, ktorá už zanikla.
Zároveň je takýto nárok v rozpore s inštitútom zmluvy o budúcej zmluve a neopiera sa o žiadny zákonný

a ani zmluvný právny dôvod. K žiadostiam žalobcu o odovzdanie pozemkov žalovaný poukázal na to,
že žalobcu vyzval na špecifikovanie právnej formy užívania pozemkov, rozsahu ich užívania a pre aké
stavebné práce a na základe akého rozhodnutia žiada o užívanie toho-ktorého pozemku. Žalovaný
zároveň uviedol, že medzi stranami prebehli rokovania týkajúce sa uzavretia dodatku k zmluve o
budúcej kúpnej zmluve, avšak k jeho uzavretiu nedošlo, pretože ho mestské zastupiteľstvo žalovaného
neschválilo.

Súd dospel k záveru, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je obchodným záväzkovým vzťahom, v
dôsledku čoho sa na zmluvu o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010 aplikujú ustanovenia § 289
a nasl. Obchodného zákonníka. V súvislosti s podanou žalobou súd uviedol, že pri svojom rozhodovaní
nie je viazaný uznesením Krajského súdu v Bratislave z 13. apríla 2017, č.k. 4Cob/45/2017-206, ktorým
bolo v predmetnom spore nariadené na návrh žalobcu neodkladné opatrenie.

Žalobca podľa názoru súdu v konaní nepreukázal, že by žalovanému vyplývala právna povinnosť
uzavrieť so žalobcom dodatok č. 1 k zmluve o budúcej kúpnej zmluve
z 20. decembra 2010. Poukázal na to, že žalobca sa v konaní domáha, aby súd nahradil prejav vôle
žalovaného, týkajúci sa uzavretia dodatku č. 1 k zmluve o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra
2010, ktorým by sa formulácia „do 31. decembra 2016“ vo všetkých ustanoveniach zmluvy o budúcej

kúpnej zmluve z 20. decembra 2010 nahradila formuláciou „do 30 mesiacov od odovzdania pozemkov
do užívania budúcemu kupujúcemu“. Vo vzťahu k požadovanému dodatku k zmluve súd uviedol, že
žalobca nedisponuje hmotnoprávnym podkladom (či už zmluvou uzavretou podľa ustanovenia
§ 289 a nasl. Obchodného zákonníka, konkrétnym zákonným ustanovením, alebo inou právnou
skutočnosťou), z ktorého by vyplývala žalovanému povinnosť uzavrieť so žalobcom dodatok k zmluve o

budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010. Žalobca sa domáha nahradenia prejavu vôle žalovaného,
na prejavenie ktorej žalovaný nie je povinný. Žalobca nemôže jednostranne nanútiť žalovanému uzavrieť
právny úkon, s ktorým nesúhlasí a na uzavretie ktorého mu nevyplýva povinnosť z už existujúcej
zmluvy, prípadne zo zákona, a takéto jednostranné nanútenie prejavenia vôle požadované žalobcom
nemôže žalovanému prikázať ani súd prostredníctvom svojho rozhodnutia. Už predmetná skutočnosť

zakladánutnosťzamietnutiapodanejžalobyvčasti,vktorejsažalobcadomáhalnahradeniaprejavuvôle
žalovaného. V tejto súvislosti aj v nadväznosti na argumentáciu žalobcu súd konštatoval, že zamietnutie
(neexistujúceho) nároku žalobcu uplatneného žalobou nie je možné považovať za zjavne nespravodlivé
(k tomu viď aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. septembra 2023, sp. zn. 1Cob/27/2022).
Zároveň súd poukázal na ďalší nedostatok podanej žaloby, pre ktorú musel žalobu žalobcu zamietnuť.

Žalobca sa domáha nahradenia prejavu vôle žalovaného vo forme uzatvorenia dodatku č. 1 k zmluve o
budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010, dodatok k zmluve bez existencie samotnej zmluvy však
nemôže samostatne existovať
(k tomu viď aj rozsudok Najvyššieho súdu z 29. júna 2016, sp. zn. 3Obdo/40/2015). Inými slovami
povedané, dodatok k zmluve je možné uzavrieť len k existujúcej zmluve. Táto podmienka nie je v

posudzovanom prípade splnená. V čase rozhodovania súdu
(k tomu viď znenie § 217 ods. 1 prvá veta CSP) zmluva o budúcej kúpnej zmluve
z 20. decembra 2010 uzavretá medzi stranami neexistovala, keďže zanikla v dôsledku uplynutia času.
Podľa názoru súdu zmluva o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010 zanikla uplynutím 31.
decembra 2016 s odkazom na znenie článku II. bod 2. zmluvy o budúcej kúpnej zmluve v spojení s

kogentným ustanovením § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka a v spojení s dispozitívnym ustanovením
§ 292 ods. 3 Obchodného zákonníka, keď záväzok uzavrieť budúcu zmluvu zaniká, ak oprávnená strana
nevyzve zaviazanú stranu splniť tento záväzok v čase určenom v zmluve o budúcej kúpnej zmluve.
Žalobca pritom žalovaného na uzavretie kúpnej zmluvy predpokladanej zmluvou o budúcej kúpnej
zmluve z 20. decembra 2010 v lehote do 31. decembra 2016 nevyzval. Nevyužitím práva v podobe

nezrealizovania výzvy na uzatvorenie kúpnej zmluvy v súlade so zmluvou o budúcej kúpnej zmluve v
zmluvne stanovenej lehote do 31. decembra 2016 zmluva o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra
2010 v súlade s ustanovením § 292 ods. 3 Obchodného zákonníka zanikla uplynutím času (uplynutím
31. decembra 2016).Ak žalobca v konaní argumentoval znením článku III. bod 5. zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 20.
decembra 2010, a predmetné zmluvné ustanovenie spochybňoval s tým, že sa má jednať o negatívnu
odkladaciu podmienku, súd mal za to, že táto argumentácia je nesprávna a pre rozhodnutie súdu právne

irelevantná. Podstatné bolo v rozhodovanej veci znenie článku II. bod 2. zmluvy o budúcej kúpnej zmluve
z 20. decembra 2010, v ktorom bola upravená lehota, do ktorej mala byť budúca kúpna zmluva uzavretá,
a s uplynutím ktorej zákon (§ 292 ods. 3 Obchodného zákonníka) spája zánik zmluvy o budúcej kúpnej
zmluve z 20. decembra 2010.
Súd zároveň konštatoval, že pre záver súdu o zániku zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy z 20.

decembra 2010 uplynutím dňa 31. decembra 2016, je irelevantné aj odopretie plnenia zmluvy žalobcom
v zmysle jeho listu z 30. decembra 2016. Predmetné odopretie plnenia zmluvy považoval súd jednak
za účelové a zároveň aj za neoprávnené.
Prípadným odopretím plnenia zo strany žalobcu nemohlo dôjsť k predĺženiu lehoty, v ktorej malo dôjsť
k uzavretiu kúpnej zmluvy, a teda odopretie plnenia žalobcu
z 30. decembra 2016 nezmenilo nič na skutočnosti, že zmluva o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra

2010 s odkazom na znenie článku II. bod 2. zanikla uplynutím
31. decembra 2016, keď žalobca nevyzval žalovaného na uzavretie kúpnej zmluvy v dohodnutom čase,
t.j. najneskôr do 31. decembra 2016. V tomto smere je významná len objektívna skutočnosť, a to
uplynutie času. Zároveň mal súd za to, že žalobca nebol oprávnený odoprieť plnenie zo zmluvy podľa
ustanovenia § 325 Obchodného zákonníka, ktoré uskutočnil s odkazom na článok IV. bod 4. zmluvy

a na údajné neposkytnutie súčinnosti zo strany žalovaného. Podľa názoru súdu žalobca jednoznačne
ignoroval znenie predmetného zmluvného dojednania a účelovo argumentoval len jednou vetou z neho.
Súd mal za to, že žalobca nesplnil svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z
20. decembra 2010 nie pre porušovanie povinností žalovaným (pre tvrdené neposkytovanie potrebnej
súčinnosti), ale pre nečinnosť samotného žalobcu, ktorý ignoroval svoje zmluvné povinnosti vyplývajúce

mu z článku IV. bod 4. zmluvy, a pre túto nečinnosť žalobcu nemohol žalovaný poskytnúť žalobcovi
súčinnosť v podobe poskytnutia pozemkov do dočasného užívania žalobcovi. Žalobu žalobcu v časti o
nahradenie prejavu vôle žalovaného tak považoval súd za nedôvodnú.
Ako obiter dictum dal do pozornosti to, že žalobný návrh žalobcu trpí aj formálnymi nedostatkami, ako
to namietal v konaní žalovaný, keďže žalobný návrh v prípade nahradenia prejavu vôle musí obsahovať

celé znenie zmluvy (resp. iného právneho úkonu), ktorú má byť žalovaný podľa názoru žalobcu povinný
uzavrieť, a táto zmluva (resp. v danom prípade dodatok k zmluve) má byť v celom znení súčasťou výroku
rozsudku, alebo táto zmluva sa stane prílohou rozsudku. Žalobný návrh žalobcu však vyššie uvedené
požiadavky nespĺňa a míňa sa účelu žaloby podľa § 229 CSP, keďže žaloba o nahradenie prejavu vôle
nemôžebyťkoncipovanáspôsobom,žeurčitýúdajsanahradíinýmúdajom.Obsahomžalobnéhonávrhu

malo byť kompletné znenie žalobcom požadovaného dodatku k zmluve, ktorý mal byť žalovaný podľa
neho povinný uzavrieť. Preto žalovaný opodstatnene v konaní namietol aj nevykonateľnosť žalobného
návrhu. Vo vzťahu k druhému nároku žalobcu, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému
odovzdať žalobcovi do užívania všetky pozemky, ktoré mali byť predmetom prevodu podľa článku I. bod
1. zmluvy o budúcej kúpnej zmluve

z 20. decembra 2010, súd uviedol, že aj v tejto časti je žaloba žalobcu nedôvodná.
Vprvomradeuviedol,žezožiadnehoustanovenianevyplývažalovanémupovinnosťodovzdaťžalobcovi
bezplatne do užívania všetky pozemky, ktoré mali byť predmetom prevodu podľa článku I. bod 1.
zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010, spôsobom, akým sa toho domáha v konaní
žalobca. Ako už bolo uvedené (v bodoch 22.2. a 22.3. odôvodnenia rozsudku), zmluva o budúcej

kúpnej zmluve z 20. decembra 2010 v článku IV. bod 4. počítala s určitým spôsobom odovzdania
pozemkov žalovaným žalobcovi do dočasného užívania za účelom realizácie stavebných prác, avšak
takéto odovzdanie pozemkov do dočasného užívania malo byť realizované na zmluvnom základe (či
už na základe nájomnej zmluvy, alebo na základe zmluvy o zriadení vecného bremena), a nie bez
zmluvného základu, len na základe jednostrannej výzvy žalobcu, ako to v rozpore so zmluvou požadoval

od žalovaného žalobca. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že v tejto časti by mohol mať žalobný návrh
právnu relevanciu len vtedy, ak by ohľadom nehnuteľností špecifikovaných v článku I. bod 1. zmluvy o
budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010 bola uzavretá nájomná zmluva alebo zmluva
o zriadení vecného bremena, a napriek takému zmluvnému záväzku by žalovaný žalobcovi predmetné
nehnuteľnosti do dočasného užívania neodovzdal. Medzi žalobcom a žalovaným však žiadna nájomná

zmluva alebo zmluva o zriadení vecného bremena predpokladaná článkom IV. bod 4. zmluvy o
budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010 uzavretá nebola, a dokonca žalobca v rozpore s
vlastnou zmluvnou povinnosťou mestské zastupiteľstvo žalovaného ani o udelenie súhlasu s uzavretím
nájomnej zmluvy, prípadne zmluvy o zriadení vecného bremena, nepožiadal. Žalobca tak nedisponuježiadnym hmotnoprávnym (zmluvným) podkladom pre povinnosť požadovanú od žalovaného v podobe
bezplatného odovzdania nehnuteľností do užívania.
Súd zároveň uviedol, že ak by aj žalovaný povinnosť odovzdať žalobcovi predmetné pozemky podľa

zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010 mal (čo však súd vylučuje - pozn.), tak odkazuje
na skutočnosť, že zmluva o budúcej kúpnej zmluve
z 20. decembra 2010 zanikla uplynutím 31. decembra 2016. V dôsledku zániku predmetnej zmluvy by
predmetná povinnosť - uplatnená žalobcom v konaní zmenou žaloby zo 7. mája 2021 - zanikla najneskôr
ku dňu zániku zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010. Žalobca sa tak domáhal voči

žalovanému splnenia povinnosti, ktorá - ak by aj niekedy existovala - zanikla uplynutím 31. decembra
2016, preto nemohol súd uložiť žalovanému neexistujúcu povinnosť. Z dôvodov uvedených vyššie
nemohol uložiť žalovanému povinnosť odovzdať žalobcovi do užívania všetky pozemky, ktoré mali byť
predmetom následného prevodu zo žalovaného na žalobcu kúpnou zmluvou v zmysle článku I. bod 1.
zmluvy o budúcej kúpnej zmluve
z 20. decembra 2010.

Vzhľadom na závery vyslovené vyššie súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol
(výrok I.) a žalovanému, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania vo výške 100 % (výrok II.). Keďže súd žalobu
žalobcu v celom rozsahu zamietol, samostatným výrokom rozsudku v súlade s ustanovením § 335 ods.
CSP aj bez návrhu zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením Krajského súdu v Bratislave

z 13. apríla 2017, č.k. 4Cob/45/2017-206 (výrok III.).

2.Protitomutorozsudkupodalvzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalobca.Svojepodanieodôvodnil
tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods.

1 písm. b) CSP, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
Odvolateľ uviedol, že zánikom zmluvy o budúcej kúpnej zmluve v zmysle § 292 ods. 3 Obchodného

zákonníka žalovaný v konaní nikdy neargumentoval, pričom možná aplikácia uvedeného zákonného
ustanovenia na zmluvných vzťah strán sporu bola v konaní prezentovaná len súdom prvej inštancie,
a to až v rámci predbežného právneho posúdenia veci na druhom a zároveň poslednom pojednávaní
vo veci dňa 13.08.2024 (tzn. viac ako 6 rokov po podaní žaloby), v rozpore s právnym posúdením
veci prezentovaným v uznesení odvolacieho súdu. Išlo o mimoriadne prekvapivé právne posúdenie

veci. Otázka vyzvania k uzatvoreniu kúpnej zmluvy podľa § 292 ods. 3 Obchodného zákonníka nebola
v konaní nikdy predmetom dokazovania, pričom návrhy žalobcu na výsluch strán sporu, spôsobilých
vyjadriť sa k tejto, ale aj k ďalším otázkam pre rozhodnutie vo veci zásadného právneho významu, súd
prvej inštancie vykonať odmietol. Žalobca so záverom súdu vo veci zániku zmluvy o budúcej kúpnej
zmluve uplynutím času nesúhlasil, keď tento nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a poukázal tiež na

právne posúdenie veci prezentované v uznesení odvolacieho súdu.
Odvolateľ ďalej namietal, že záver súdu, podľa ktorého „žalobca nesplnil svoj záväzok vyplývajúci zo
zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010 nie pre porušované povinností žalovaným (pre
tvrdené neposkytovanie potrebnej súčinnosti), ale pre nečinnosť samotného žalobcu, ktorý ignoroval
svoje zmluvné povinnosti vyplývajúce z článku IV bod 4 zmluvy, a pre túto nečinnosť žalobcu nemohol

žalovaný poskytnúť žalobcovi súčinnosť v podobe poskytnutia pozemkov do dočasného užívania
žalobcovi“
je v rozpore s objektívnou realitou a obsahom súdneho spisu, z ktorého je nepochybne zrejmé,
že akúkoľvek a všetku konštruktívnu aktivitu smerujúcu k realizácii zmluvy o budúcej kúpnej zmluve
vykonával výhradne žalobca, kým žalovaný poskytovanie súčinnosti systematicky, účelovo a cielene

odopieral a naplnenie účelu zmluvy aktívne maril. Tak vo vzťahu k svojej aktivite, ako aj k mareniu
naplnenia účelu zmluvy zo strany žalovaného žalobca produkoval množstvo listinných dôkazov, ale tiež
návrhov na výsluch strán sporu, resp. svedkov (A., C., Y.), ktoré súd prvej inštancie odmietol vykonať.
Žalobca mal za to, že v konaní preukázal existenciu a tiež porušenie zmluvného záväzku žalovaného
v zmysle zmluvného dojednania článku IV. bod 4 zmluvy o budúcej kúpnej zmluve in fine „poskytovať

navzájom súčinnosť tak, aby nebol zmarený účel zmluvy“, pričom je zjavné (a konštatoval to aj odvolací
súd), že bez splnenia súčinnosti žalovaného nebolo možné splniť dojednanie článku III bod 5 zmluvy
a vznesenie námietky nesplnenia zmluvy umožnilo žalobcovi nesplniť článok III bod 5 zmluvy až do
poskytnutia súčinnosti žalovaného. Namietal, že súd prvej inštancie bez akejkoľvek opory vo vykonanomdokazovaní a preskúmateľného odôvodnenia označuje odopretie plnenia zo strany žalobcu listom zo
dňa 30.12.2016 za účelové. Žalobca poukázal na skutočnosť, že dojednanie článku IV. bod 4 zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve v prvom rade pojednáva o zriadení vecných bremien, odkazujúc (zrejme) na

dojednanie článku I. bod 2 zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Zmluva o budúcej kúpnej zmluve však
s výnimkou samotného dojednania článku IV. bod 4 žiadnu zmienku o akejkoľvek nájomnej zmluve
neobsahuje, preto závery súdu prvej inštancie o porušení neexistujúcej zmluvnej „povinnosti“ žalobcu
uzatvoriť nájomnú zmluvu vo vzťahu k pozemkom na účely realizácie investičného zámeru, žalobca
považoval za nesprávne a nepodložené. Mal za to, že zo znenia dojednania článku IV. bod 4 zmluvy o

budúcej kúpnej zmluve nevyplýva, že žalobca bol povinný uzavrieť so žalovaným nájomnú zmluvu alebo
zmluvu o zriadení vecného bremena vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa má realizovať plánovaná
výstavba. Predmetné zmluvné dojednanie, navrhnuté do zmluvy o budúcej kúpnej zmluve žalovaným, je
neurčité, nezrozumiteľné a pripúšťajúce rozličný výklad, preto je ho potrebné v pochybnostiach v zmysle
zásady contra proferentem vykladať na ťarchu žalovaného, t.j. strany, ktorá ho do zmluvy navrhla.
Aj v tejto súvislosti sa odmietnutie návrhu žalobcu na vykonanie výsluchu strán sporu k predmetnému

dojednaniu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve javí ako porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces.
Odhliadnuc od uvedeného odvolateľ zdôraznil, že je nepravdivé skutkové zistenie súdu, že: „Žalobca
však nikdy nepožiadal žalovaného (jeho mestské zastupiteľstvo) o uzavretie (ani o schválenie)
nájomnej zmluvy, alebo o zmluvy o zriadení vecného bremena, ale bez opory v zmluve o budúcej
kúpnej zmluve z 20. decembra 2010 žiadal žalovaného len o (bezodplatné) odovzdanie pozemkov

mimo samotného zmluvného režimu.“ Žalobca mal za to, že skutkové zistenia a právne posúdenie
prezentované súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vo vzťahu k neexistencii
zmluvnej povinnosti žalovaného odovzdať pozemky a k porušeniu zmluvnej povinnosti žalobcu, v
kontexte výkladu zmluvného dojednania článku IV. bod 4 ZoBZ, sú nesprávne a v rozpore s obsahom
súdnehospisuakoajvrozporesozávermiodvolaciehosúdu.Namietal,žeodmietnutímnávrhovžalobcu

na vykonanie dokazovania výsluchom strán sporu a navrhnutých svedkov súd zmaril riadne zistenie
skutkového stavu veci. Žalobca trval na tom, že zmluva o budúcej kúpnej zmluve nezanikla a žalobou
uplatnené nároky sú dôvodné. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 04.10.2024. Tvrdil, že žalobe
niejemožnévdruhomvýrokuvyhovieť,atobezohľaduna(ne)trvaniezmluvnéhovzťahumedzistranami
sporu. Zdôraznil, že ku dňu 31.12.2016 došlo k zrušeniu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, a to od
počiatku (ex tunc). Možno tak povedať, že zmluva o budúcej kúpnej zmluve bola v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie už viac ako 7 rokov od počiatku zrušená. Druhý výrok žaloby, ktorým sa žalobca

domáha, aby súd autoritatívne zasiahol do súkromnoprávneho zmluvného vzťahu a prikázal strane
zmluvy (žalovanému) uzavrieť žalobcom požadovaný dodatok č. 1 k ZoBZ, nemôže obstáť z viacerých
dôvodov. Po prvé, žalobca sa uloženia predmetnej povinnosti žalovanému (hoci pôvodne s odlišnou
formuláciou) domáha na podklade § 229 CSP. V danom prípade však povinnosť žalovaného uzavrieť
dodatok

č. 1 k zmluve neexistuje, táto nevyplýva ani zo zákona, ani z právneho úkonu. Po druhé, ak by malo
ísť o žalobu na nahradenie prejavu vôle, žalobca by sa mohol domáhať nanajvýš tak uzavretia budúcej
zmluvy, na uzavretie ktorej nikdy neboli splnené podmienky. Po tretie, návrh žalobcu (ktorý označuje
ako návrh na uloženie prejavu vôle) nespĺňa materiálne kritériá na jeho vykonateľnosť a ako taký preto
musí byť zamietnutý.

Žalovaný ďalej uviedol, že žalobe nie je možné vyhovieť ani vo výroku, ktorým sa žalobca domáha voči
žalovanému odovzdania pozemkov, ktoré sú predmetom prevodu podľa čl. I ods. 1 zmluvy o budúcej
kúpnej zmluve, a to taktiež bez ohľadu na (ne)trvanie zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. Žalobca
v návrhu na zmenu žaloby a ani v ďalšom priebehu sporu neoznačil také ustanovenie zmluvy o budúcej
kúpnej zmluve, z ktorého by vyplývala povinnosť žalovaného odovzdať žalobcovi pozemky, ustanovenie

s takou povinnosťou žalovaného sa v zmluve nenachádza a tento záväzok nevyplýva ani zo žiadneho
iného právneho úkonu či zákona. Jediným záväzkom vo vzťahu k pozemkom bol záväzok zmluvných
strán uzavrieť budúcu zmluvu, ktorou by došlo k prevodu vlastníckeho práva k pozemkom. Avšak túto
budúcu zmluvu bolo možné uzatvoriť až po splnení podmienok zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ktoré
však neboli splnené. Žalobca sa pritom uzavretia budúcej zmluvy ani len nedomáha. Zo žaloby je

pritom zjavné, že žalobca žiada odovzdanie pozemkov bez akéhokoľvek titulu. Zároveň zo všeobecnej
povinnosti strán poskytovať si navzájom súčinnosť nemožno vyvodiť akýkoľvek záväzok žalovaného na
odovzdanie pozemkov. Súd preto rozhodol správne, keď žalobu vyhodnotil ako nedôvodnú aj v časti
prvého výroku žaloby.Bez ohľadu na tvrdenia žalobcu o (údajne) prekvapivom právnom závere o skončení zo strany súdu
prvej inštancie platí, že žalobe nemožno vyhovieť bez ohľadu na to, či zmluva o budúcej kúpnej
zmluve v čase rozhodovania trvala alebo nie. Pre rozhodovanie odvolacieho súdu sú tak tvrdenia

žalobcu o údajne nesprávnom postupe súdu prvej inštancie vo vzťahu k zisťovaniu otázky jej skončenia
bezpredmetné a na vecnej správnosti rozsudku nemôžu nič zmeniť. V spore je nesporné, že k
odovzdaniuvlastníctvaprávoplatneskolaudovanýchstavebnýchobjektovaplánovanýchinvestíciípodľa
dokumentácie zo strany žalobcu na žalovaného v čase do 31.12.2016 nedošlo. Nenaplnila sa teda
podmienka predpokladaná v zmluve o budúcej kúpnej zmluve, aby bolo možné uzavrieť budúcu zmluvu.

Z toho potom vyplýva jediný možný právny záver, ktorý zmluva predvída, a to, že zmluva sa od počiatku
zrušuje (čl. III ods. 5 ). K zrušeniu zmluvy pritom došlo ku dňu 31.12.2016. Avšak súd právne posúdil
zánik zmluvy o budúcej kúpnej zmluve aj na základe ďalšej skutočnosti - zániku v dôsledku uplynutia
času. Je potrebné odmietnuť námietky žalobcu v odvolaní o tom, že otázka vyzvania k uzatvoreniu
budúcej zmluvy nebola v konaní nikdy predmetom dokazovania. Predovšetkým žalobca v spore nikdy
netvrdil, že žalovaného k uzatvoreniu budúcej zmluvy vyzval - je to tak preto, lebo žalobca žalovaného na

uzatvorenie budúcej zmluvy nikdy nevyzval. Zároveň platí, že právne posúdenie veci je vždy ponechané
na rozhodnutí súdu (iura novit curia). Ak teda súd vyhodnotil skončenie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve
na základe iného právneho posúdenia (dôvodu) ako toho, ktorým argumentoval v spore žalovaný,
nejde o pochybenie na strane súdu. Iba obiter dictum žalovaný uviedol, že žalobca bol o právnom
posúdení veci súdom informovaný - súd na pojednávaní dňa 13.08.2024 stranám uviedol predbežné

právne posúdenie, ku ktorému mal žalobca možnosť vyjadriť sa a navrhnúť prípadné dôkazy, ktorými
by preukázal opak. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil a aby priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

4. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.

5. Uznesením Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 24K/45/2013 zo dňa 30. septembra 2024,
zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 8. októbra 2024, bol na majetok žalobcu vyhlásený konkurz.
Za správcu konkurznej podstaty žalobcu bol ustanovený Mgr. Peter Podolský. Keďže sa nejedená o

majetkový spor, konanie nebolo vyhlásením konkurzu na majetok žalobcu podľa ustanovenia § 47 ods. 1
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii prerušené, preto odvolací súd o podanom odvolaní
rozhodol.

6. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade
s § 219 ods. 1, 3 a § 378
ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po
oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a dôvodmi odvolania žalobcu odvolací súd dospel

k záveru, že neboli naplnené odvolacie dôvody.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-26Cb/189/2016-491 zo dňa
13. augusta 2024, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje
žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zmenu alebo zrušenie daného
rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom
vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne

hodnotenie stavu veci.
Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:10. Žalobca sa žalobou (po pripustení jej zmeny súdom) domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
odovzdať do užívania všetky pozemky, ktoré sú predmetom prevodu podľa článku I. bod 1. zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010 (výrok I.) a taktiež aby uložil žalovanému povinnosť

uzatvoriť so žalobcom dodatok
č. 1 k zmluve o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010, ktorým sa formulácia do 31. decembra
2016 vo všetkých ustanoveniach zmluvy o budúcej kúpnej zmluve
z 20. decembra 2010 nahrádza formuláciou do 30 mesiacov od odovzdania pozemkov do užívania
budúcemu kupujúcemu (výrok II.). Súd prvej inštancie I. výrokom napadnutého rozsudku žalobu

zamietol, II. výrokom žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania vo výške 100 % a III. výrokom zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením
Krajského súdu v Bratislave z 13. apríla 2017, č.k. 4Cob/45/2017-206. Žalobca s uvedeným nesúhlasil
a rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním namietajúc odvolacie dôvody podľa § 365
ods. 1 písm. b), e), f), h) CSP.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, spisového materiálu a odvolania žalobcu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo
vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne, pri súčasnom
zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany

ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal s podstatnými argumentmi sporových strán a svoje
rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.

12. Žalobca sa v konaní domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť uzatvoriť so žalobcom dodatok

č. 1 k zmluve o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010, ktorým sa formulácia do 31. decembra
2016 vo všetkých ustanoveniach zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010 nahrádza
formuláciou do 30 mesiacov od odovzdania pozemkov do užívania budúcemu kupujúcemu. Ako uviedol
súd prvej inštancie, aby žalobca mohol byť v konaní úspešný, bol povinný preukázať, že žalovaný má
povinnosť vyplývajúcu z právneho predpisu, zo zmluvy alebo z inej právnej skutočnosti prejaviť vôľu s

určitým obsahom a napriek tejto povinnosti tak žalovaný neurobil. Žalobca tak bol povinný preukázať, že
žalovaný bol povinný uzavrieť so žalobcom v zmysle konkrétneho zmluvného dojednania, konkrétneho
zákonnéhoustanoveniaaleboinejkonkrétnejprávnejskutočnostidodatokč.1kzmluveobudúcejkúpnej
zmluve z 20. decembra 2010. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca
v konaní nepreukázal, že by žalovanému vyplývala právna povinnosť uzavrieť so žalobcom dodatok č.

1 k zmluve o budúcej kúpnej zmluve
z 20. decembra 2010. Ako konajúci súd správne uviedol, vo vzťahu k požadovanému dodatku žalobca
nedisponuje hmotnoprávnym podkladom (či už zmluvou uzavretou podľa § 289 a nasl. Obchodného
zákonníka, konkrétnym zákonným ustanovením, alebo inou právnou skutočnosťou), z ktorého by
vyplývala žalovanému povinnosť uzavrieť so žalobcom dodatok k zmluve o budúcej kúpnej zmluve z

20. decembra 2010. Žalobca sa tak domáha nahradenia prejavu vôle žalovaného, na prejavenie ktorej
žalovaný nie je povinný. Ako konštatoval súd prvej inštancie, už predmetná skutočnosť zakladá nutnosť
zamietnutia podanej žaloby v časti, v ktorej sa žalobca domáhal nahradenia prejavu vôle žalovaného.
Uvedenú skutočnosť žalobca pri svojej odvolacej argumentácii opomína. Odvolací súd v tejto súvislosti
odkazuje na bod 17. (17.1 až 17.5) napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie uvedený

právny záver presvedčivo bližšie odôvodnil a s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.

13. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ďalším nedostatkom žaloby, pre ktorú súd
žalobu žalobcu zamietol je, že dodatok k zmluve bez existencie samotnej zmluvy nemôže samostatne
existovať, t.j. dodatok k zmluve je možné uzavrieť len k existujúcej zmluve, ktorá podmienka však nie

je v posudzovanom prípade splnená.
V čase rozhodovania súdu prvej inštancie totiž zmluva o budúcej kúpnej zmluve
z 20. decembra 2010 uzavretá medzi stranami neexistovala, keďže zanikla v dôsledku uplynutia času.
Súd prvej inštancie uvedený právny záver v napadnutom rozhodnutí opäť riadne a presvedčivo
odôvodnil. Hoci odvolateľ vyjadril nesúhlas so záverom súdu ohľadne zániku zmluvy o budúcej kúpnej

zmluve uplynutím času, v odvolaní neuviedol žiadnu konkrétnu argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá
spochybniť správnosť tohto záveru.14. Ak odvolateľ na podporu svojej argumentácie poukazoval na právne posúdenie veci prezentované
v uznesení odvolacieho súdu č.k. 4Cob/45/2017-206 zo dňa 13.04.2017, odvolací súd konštatuje, že v
súvislosti s podanou žalobou súd prvej inštancie v bode 15. napadnutého rozhodnutia dôvodne uviedol,

že pri svojom rozhodovaní nie je viazaný uznesením Krajského súdu v Bratislave z 13. apríla 2017,
č.k. 4Cob/45/2017-206, ktorým bolo v predmetnom spore nariadené na návrh žalobcu neodkladné
opatrenie. Odvolací súd zdôrazňuje, že dočasnou úpravou v uznesení, ktorým súd rozhoduje o návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia, sa neprejudikujú práva a povinnosti účastníkov ani posúdenie
právneho vzťahu medzi nimi. Znamená to, že obsahom dočasnej úpravy v neskoršom konaní nie

je súd viazaný a môže rozhodnúť inak. Ako uviedol konajúci súd, v konaní o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia súd posudzuje iba to, či je potrebné bezodkladne a dočasne upraviť pomery
medzi stranami a nerozhoduje meritórne o právach a povinnostiach strán sporu, to je predmetom
rozhodovania súdu vo veci samej. Zároveň súd rozhodujúci o žalobe vo veci samej nie je viazaný
skutkovými závermi odvolacieho súdu, ktoré ho viedli ku konštatovaniu, že sú splnené predpoklady
pre nariadenie neodkladného opatrenia, keďže v štádiu konania, v ktorom sa rozhoduje o návrhu na

nariadenie neodkladného opatrenia sa dokazovanie nevykonáva. Súd rozhodujúci o žalobe vo veci
samej sám hodnotí predložené dôkazy podľa svojej úvahy. Poukaz odvolateľa na uznesenie Krajského
súdu v Bratislave
z 13. apríla 2017, č.k. 4Cob/45/2017-206 preto z vyššie uvedených dôvodov neobstojí.

15. K záveru súdu prvej inštancie o zániku zmluvy o budúcej kúpnej zmluve uplynutím času s odkazom
na znenie čl. II bod 2 zmluvy o budúcej kúpnej zmluve v spojení s ustanoveniami § 289 ods. 1 a § 292
ods. 3 Obchodného zákonníka, žalobca namietal i skutočnosť, že zánikom Zmluvy o budúcej kúpnej
zmluve v zmysle § 292 ods. 3 Obchodného zákonníka žalovaný v konaní nikdy neargumentoval, pričom
možná aplikácia uvedeného zákonného ustanovenia na zmluvných vzťah strán sporu bola v konaní

prezentovaná len súdom prvej inštancie, a to až v rámci predbežného právneho posúdenia veci na
druhom a zároveň poslednom pojednávaní vo veci dňa 13.08.2024,
v rozpore s právnym posúdením veci prezentovaným v uznesení odvolacieho súdu. Odvolací súd
v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že v zmysle zásady iura novit curia, podľa ktorej súd pozná
právo, účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať,

pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Musia iba uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia
súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd musí skúmať, či tvrdené
skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z jej dispozície bolo možné
vyvodiť plnenie, prípade vyhovieť určovacej žalobe. Ak teda účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti,
z ktorých vyvodzuje tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, avšak s tým spojí nesprávne právne

následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný vec posúdiť podľa tých právnych
noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Zároveň, ako uvádza samotný
odvolateľ, možná aplikácia uvedeného zákonného ustanovenia na zmluvných vzťah strán sporu bola v
konaní prezentovaná súdom prvej inštancie v rámci predbežného právneho posúdenia na pojednávaní
konanom dňa 13.08.2024, pričom žalobca mal možnosť vyjadriť sa k tomu a prípadne navrhnúť dôkazy,

nejde teda o prekvapivé právne posúdenie veci zo strany konajúceho súdu, ako namietal v odvolaní
žalobca.

16. Nad rámec vyššie uvedeného odvolací súd podotýka, že súd prvej inštancie v bode 24. napadnutého
rozsudku ako obiter dictum dal do pozornosti skutočnosť, že žalobný návrh žalobcu trpí aj formálnymi

nedostatkami, ako to namietal v konaní žalovaný, keďže žalobný návrh v prípade nahradenia prejavu
vôle musí obsahovať celé znenie zmluvy (resp. iného právneho úkonu), ktorú má byť žalovaný podľa
názoru žalobcu povinný uzavrieť, a táto zmluva (resp. v danom prípade dodatok k zmluve) má byť v
celom znení súčasťou výroku rozsudku, alebo táto zmluva sa stane prílohou rozsudku. Žalobný návrh
žalobcu však vyššie uvedené požiadavky nespĺňa a míňa sa účelu žaloby podľa ustanovenia § 229

CSP, keďže žaloba o nahradenie prejavu vôle nemôže byť koncipovaná spôsobom, že určitý údaj sa
nahradíinýmúdajom.Súdprvejinštanciekonštatoval,žežalovanýpretoopodstatnenevkonanínamietol
aj nevykonateľnosť žalobného návrhu. K uvedenému súdom vytknutému nedostatku žaloby sa však
žalobca v podanom odvolaní nevyjadril, a záver súdu v tomto smere žiadnym spôsobom nerozporoval.

17. Vo vzťahu k druhému nároku žalobcu, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému odovzdať
žalobcovi do užívania všetky pozemky, ktoré mali byť predmetom prevodu podľa článku I. bod 1. zmluvy
o budúcej kúpnej zmluvez 20. decembra 2010, sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že aj v tejto časti je
žaloba žalobcu nedôvodná. Ako uviedol konajúci súd, zo žiadneho ustanovenia nevyplýva žalovanému
povinnosťodovzdaťžalobcovibezplatnedoužívaniavšetkypozemky,ktorémalibyťpredmetomprevodu

podľa článku I. bod 1. zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010, spôsobom, akým sa toho
domáha v konaní žalobca. Ak by žalovaný povinnosť odovzdať žalobcovi predmetné pozemky podľa
zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010 mal (čo však nemal) súd prvej inštancie správne
poukázal na to, že v takom prípade by zmluva o budúcej kúpnej zmluve z 20. decembra 2010 zanikla
uplynutím 31. decembra 2016 s odkazom na znenie článku II. bod 2. zmluvy o budúcej kúpnej zmluve

v spojení s kogentným ustanovením § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka a v spojení s dispozitívnym
ustanovením § 292
ods. 3 Obchodného zákonníka, vzhľadom na to, že v lehote do 31. decembra 2016 žalobca nevyzval
žalovaného na uzavretie budúcej kúpnej zmluvy. V dôsledku zániku zmluvy by predmetná povinnosť -
uplatnená žalobcom v konaní zmenou žaloby
zo 7. mája 2021 - zanikla najneskôr ku dňu zániku zmluvy o budúcej kúpnej zmluvy z 20. decembra

2010. Žalobca sa tak domáhal voči žalovanému splnenia povinnosti, ktorá - ak by aj niekedy existovala
- zanikla uplynutím 31. decembra 2016, a preto nemohol konajúci súd uložiť žalovanému neexistujúcu
povinnosť.

18. Námietku odvolateľa, že skutkové zistenia a právne posúdenie prezentované súdom prvej inštancie

vodôvodnenínapadnutéhorozsudkuvovzťahukneexistenciizmluvnejpovinnostižalovanéhoodovzdať
pozemky a k porušeniu zmluvnej povinnosti žalobcu, v kontexte výkladu zmluvného dojednania článku
IV. bod 4 ZoBZ, sú nesprávne, považuje odvolací súd za nedôvodnú. Súd na základe vykonaných
dôkazov dospel v tomto smere k správnym skutkovým zisteniam a svoj právny záver jasne a presvedčivo
vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, na ktoré odvolací súd odkazuje. Z bodu 22. (22.1 až

22.3) odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zároveň zrejmé, na základe akých skutočností súd
prvej inštancie ustálil, že pre záver o zániku zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy z 20. decembra
2010 uplynutím dňa 31. decembra 2016, je irelevantné aj odopretie plnenia zmluvy žalobcom v zmysle
jeho listu z 30. decembra 2016. Súd vysvetlil, prečo predmetné odopretie plnenia zmluvy považoval
za účelové a neoprávnené. Je potrebné zdôrazniť, že prípadným odopretím plnenia zo strany žalobcu

nemohlo dôjsť k predĺženiu lehoty, v ktorej malo dôjsť k uzavretiu kúpnej zmluvy, a teda odopretie plnenia
žalobcu z 30. decembra 2016 nezmenilo nič na skutočnosti, že zmluva o budúcej kúpnej zmluve z
20. decembra 2010 s odkazom na znenie článku II. bod 2. zanikla uplynutím 31. decembra 2016, keď
žalobca nevyzval žalovaného na uzavretie kúpnej zmluvy v dohodnutom čase, t.j. najneskôr do 31.
decembra 2016. Zároveň súd dôvodne konštatoval, že žalobca nebol oprávnený odoprieť plnenie zo

zmluvy podľa ustanovenia § 325 Obchodného zákonníka, ktoré uskutočnil s odkazom na článok IV. bod
4. zmluvy a na údajné neposkytnutie súčinnosti zo strany žalovaného. Súd v tomto smere poukázal na
to, že žalobca ignoroval znenie predmetného zmluvného dojednania a účelovo argumentoval len jednou
vetou z neho. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že žalovaný mal žalobcovi poskytovať súčinnosť
v rámci zmluvne dohodnutých postupov, pod povinnosťou žalovaného poskytovať žalobcovi súčinnosť

však nemožno rozumieť situáciu, že žalovaný sa musí podrobiť akejkoľvek požiadavke žalobcu, a
predovšetkým takej požiadavke, ktorá nemá zmluvný podklad, a takejto požiadavke vyhovieť, ako sa
toho mylne dožaduje žalobca.

19. Žalobca v odvolaní taktiež namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností. Odvolací súd poukazuje na to, že
v zmysle § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
Z uvedeného je zrejmé, že súd nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy, zároveň je však potrebné,
aby v súlade s § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku vysvetlil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy. Uvedenú povinnosť si súd prvej inštancie splnil, keď v bode 29. a 29.1 napadnutého rozhodnutia

uviedol, prečo nevykonal dokazovanie navrhnutými výsluchmi svedkov a strán sporu, videozáznamom
reportáže TV Markíza z 8. augusta 2011, žiadosťou žalobcu o zdôvodnenie vyjadrení odvysielaných v
TV Markíza, ako aj žalobcom predloženými novinovými článkami.

20. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba natie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

21. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k.
B1-26Cb/189/2016-491 zo dňa 13. augusta 2024 potvrdil v zmysle
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení

s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

23. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie v lehote
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).