Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. marec 2026

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 4Sas/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100296
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radovan Turčík

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2026:0924100296.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach sudcom JUDr. Radovanom Turčíkom, v právnej veci žalobkyne: A. B. C.,

trvale bytom: D. E. XXX/XX, XXX XX D., právne zastúpená: JUDr. Tatiana Jánošíková, advokátka, so
sídlom Rooseveltova 6, 040 01 Košice, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29.
augusta č. 8 a 10 , 813 63 Bratislava, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovanej č. 7906-2/2024-BA zo dňa 01.03.2024, takto

r o z h o d o l :

I.Ruší rozhodnutiežalovanejč.7906-2/2024-BAzodňa01.03.2024arozhodnutieSociálnejpoisťovne,
pobočka Svidník č. 156/2024-SK-DvN zo dňa 09.01.2024 a vec vracia Sociálnej poisťovni, pobočka
Svidník na ďalšie konanie.

II. Žalobkyni p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie

1.Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník (ďalej ako „prvostupňový orgán verejnej správy“)
zo dňa 09.01.2024, č. 156/2024-SK-DvN (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“) bolo postupom
podľa ust. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
(ďalej ako „zákon o sociálnom poistení“) a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a

Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej ako „základné nariadenie“)
konštatované, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. V jeho odôvodnení sa po citácií
zákonných ustanovení § 104 ods. 1, 4 a 6 zákona o sociálnom poistení a tiež čl. 61 ods. 1 a ods. 2 a
čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia uvádza, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bardejov
(ďalej ako „úrad práce“) dňom 30.10.2023 zaradil žalobkyňu do evidencie uchádzačov o zamestnanie,
pričom žalobkyňa si dňa 21.11.2023 u prvostupňového orgánu verejnej správy uplatnila nárok na
dávku v nezamestnanosti. Prvostupňový orgán verejnej správy uviedol, že podkladom na vydanie jeho

rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne a údaje z úradu práce potrebné na
posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti.

2.Prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že žalobkyňa v posledných štyroch rokoch pred
zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 30.10.2019 do 29.10.2023
na území Slovenskej republiky nepreukázala doby poistenia v nezamestnanosti. Doplnil, že do
celkovej doby poistenia v nezamestnanosti sa žalobkyni podľa ust. § 104 ods. 4 písm. a) zákona o

sociálnom poistení nezapočítava obdobie poistenia v nezamestnanosti, ktoré bolo získané ku dňu vzniku
predchádzajúceho nároku na dávku v nezamestnanosti, t. j. ku dňu 15.03.2020. V odôvodnení svojho
rozhodnutia prvostupňový orgán verejnej správy interpretoval, že doby poistenia v nezamestnanosti
získané na území iného členského štátu Európskej únie (ďalej ako EÚ“), neznamenajú automatickynárok na dávku v nezamestnanosti na Slovensku. Ozrejmil, že podmienkou na získanie dávky je
okrem iného aj zachovanie pevných väzieb žiadateľa so Slovenskom počas pôsobenia žiadateľa v
inom členskom štáte. Prvostupňový orgán verejnej správy dôvodil, že vykonaným dokazovaním, a

síce z informácií uvedených vo Vyhlásení žalobkyne na účely posúdenia zachovania centra záujmov
(ďalej ako „Vyhlásenie“) bolo ustálené, že sa žalobkyňa na území iného členského štátu – Rakúska
zdržiavala od decembra 2017 do októbra 2023. Jej posledný pracovný pomer mal sezónny charakter
a skončil uplynutím doby trvania pracovnej zmluvy, pričom si žalobkyňa po jeho skončení v Rakúsku
neuplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti. Žalobkyňa sa podľa vyjadrenia prvostupňového orgánu

verejnej správy medzi jednotlivými pracovnými pomermi vracala na Slovensko a bola zaradená do
evidencie uchádzačov o zamestnanie na úrade práce, pričom podľa vlastného vyjadrenia si prácu na
Slovensku nehľadala, jej návraty na Slovensko sa uskutočňovali štyrikrát do roka a žalobkyňa vlastní
na Slovensku nehnuteľnosť. Na základe týchto prezentovaných informácii prvostupňový orgán verejnej
správy konštatoval, že pracovná aktivita žalobkyne je dlhodobo a opakovane orientovaná na pracovný
trh v inom členskom štáte EÚ a všetky dostupné a preukázané údaje nasvedčujú tomu, že za štát

bydliska na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu
zárobkovej činnosti žalobkyne. Prvostupňový orgán verejnej správy tak vyvodil záver, že žalobkyňa
pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončila dobu poistenia v nezamestnanosti
podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte nemala
bydlisko na území Slovenskej republiky, preto sa na ňu čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia

nevzťahuje a nie je tak možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného
nariadenia.

3.Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodla žalovaná dňa 01.03.2024
rozhodnutím č. 7906-2/2024-BA (ďalej ako „rozhodnutie žalovanej“) tak, že odvolanie v celom rozsahu

zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie.

4.V rozhodnutí žalovanej v úvode odôvodnenia boli prezentované odvolacie námietky žalobkyne. V
týchto žalobkyňa argumentovala, že podľa informácií, ktoré jej boli poskytnuté zo strany príslušnej
rakúskej inštitúcie, kde emailovú komunikáciu s touto inštitúciou priložila k podanému odvolaniu, by jej

v Rakúsku vznikol nárok na dávku v nezamestnanosti len pri súčasnom splnení niekoľkých podmienok,
a síce pokiaľ by preukázala potrebnú dobu poistenia, trvalý alebo prechodný pobyt na území Rakúska
a zdržiavanie sa v Rakúsku. Žalobkyňa objasnila, že jej práca v Rakúsku mala iba sezónny charakter,
jej ubytovanie, ktoré jej poskytoval zamestnávateľ predstavovala hotelová izba na jej pracovisku a
toto ubytovanie bolo viazané iba na dobu pracovnej sezóny, keď po jej skončení bola odhlásená z

prechodného pobytu. V čase pracovného pobytu neuhrádzala náklady ubytovania a stravovanie mala
tiež zabezpečené zdarma po dobu trvania pracovného pomeru. Podľa žalobkyne tak nebolo v jej
možnostiach splniť podmienku trvalého alebo prechodného pobytu v Rakúsku, nakoľko po skončení
pracovnej sezóny sa vracala na Slovensko, ku ktorému sa viaže centrum jej záujmov, má tu bydlisko a
aj trvalý pobyt. Žalobkyňa dôvodila, že sa cíti byť diskriminovaná, keď pri splnení doby poistenia by jej

nebolapriznanádávkaanivjednejz krajín. AkoväzbynaSlovenskoprezentovalažalobkyňaprítomnosť
rodiny, otca vo vyššom veku, vlastníctvo bytu a úhradu výdavkov spojených s bytovou situáciou, úhradu
poplatkov za komunálny odpad a dane z nehnuteľnosti, vlastníctvo motorového vozidla a úhradu s ním
spojeného poistenia, bankový účet, rôzne druhy poistenia, využívanie služieb mobilného operátora na
Slovensku, podávanie daňového priznania na Slovensku, prísľub práce, pozíciu štatutárneho orgánu

spoločenstva vlastníkov bytov v rokoch 2017 až 2022, ako aj pomoc s likvidáciou tohto spoločenstva
v následnom období. V ďalšom obsahu odôvodnenia rozhodnutia žalovanej bola citovaná relevantná
právna úprava a síce ustanovenia § 104 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení, čl. 1 písm. j), čl. 61 ods.
1 a ods. 2 a čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ďalej čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej

ako „vykonávacie nariadenie“). Žalovaná dôvodila, že v rozhodnej dobe, teda v posledných štyroch
rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (od 30.10.2019 do 29.10.2023)
žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by bolo možné zohľadniť na
účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobkyňa pritom pôsobila v posudzovanom období
na území iného členského štátu, Rakúska. Podľa žalovanej príslušnou rakúskou inštitúciou boli vo

formulári U1 zo dňa 15.11.2023 osvedčené žalobkyni tieto údaje: zamestnanie s poistením v týchto
obdobiach: od 23.12.2017 do 26.12.2017; od 01.01.2018 do 04.01.2018; od 06.01.2018 do 04.03.2018 ;
od 22.05.2018 do 31.10.2018 ; od 17.12.2018 do 24.12.2018; od 26.12.2018 do 20.03.2019; od
20.05.2019 do 23.10.2019; od 28.12. 2019 do 14.03.2020; od 08.06.2020 do 23.10.2020; od 14.06.2021do 31.10.2021 ; od 16.12.2021 do 18.03.2022; od 13.06.2022 do 05.10.2022; od 29.12.2022 do
16.04.2023; od 29.05.2023 do 29.10.2023; potom iné obdobie poistenia od 05.03.2018 do 07.03.2018 a
od 01.11.2018 do 15.11.2018, ďalej ukončenie posledného zamestnania (ukončenie pracovnej zmluvy

dohodou) a tiež to, že držiteľ nemá nárok na dávku v zamestnanosti od úradu, ktorý vydal tento formulár,
pretože nepožiadal o export dávok v nezamestnanosti. Žalovaná ozrejmila, že vzhľadom na to, že
žalobkyňa mala v posudzovanom období preukázanú dobu poistenia v nezamestnanosti na území
iného členského štátu, bolo potrebné zodpovedať primárne otázku, či túto dobu možno zohľadniť na
účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Žalovaná

zdôraznila, že bolo potrebné reflektovať na základnú zásadu vyplývajúcu z čl. 61 a čl. 65 ods. 5
základného nariadenia, podľa ktorej je možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú
na území iného členského štátu EÚ jedine v prípade, že bezprostredne pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté
na Slovensku a iba vo výnimočných situáciách je možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti
dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ, ak je táto dosiahnutá ako posledná. Uviedla, že takouto

výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na
území iného členského štátu EÚ centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Žalovaná
predostrela ustálené kritéria definované čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, na základe posúdenia
ktorých možno ustáliť centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby. V ich rámci potom prezentovala
relevantné informácie týkajúce sa žalobkyne, ktoré boli získané v rozhodovacom procese:

a) dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov: žalovaná poukázala na to, že
žalobkyňa vo vyhlásení uviedla, že sa na území Rakúska zdržiavala prerušovane od apríla 2017 do
októbra 2023 a že podľa informačného systému žalovanej krátkodobo pôsobila aj v Nemecku od augusta
2017 do novembra 2017 a opätovne od decembra 2018 do marca 2019, t. j. spolu sa v zahraničí

zdržiavala opakovane (prerušovane) viac ako tri roky;

b) situácia navrhovateľky vrátane

- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy:

žalovaná uviedla, že podľa obsahu spisu mala práca žalobkyne v zahraničí sezónny charakter, v
Rakúsku pracovala u toho istého zamestnávateľa Embacher Sporthotel v rokoch 2020 až 2023, pričom

posledný pracovný pomer u tohto zamestnávateľa mala podľa vyhlásenia uzavretý od 29.05.2023
do 29.10.2023, pracovala ako chyžná, pracovný pomer bol ukončený z dôvodu uplynutia pracovnej
zmluvy, vo vyhlásení žalobkyňa uviedla, že sa v medziobdobí medzi pracovnými pomermi zdržiavala na
Slovensku, podľa údajov z informačného systému žalovanej bola žalobkyňa v medziobdobiach medzi
pracovnými pomermi prevažne krátkodobo a opakovane vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie

na Slovensku v rokoch 2017 až 2023 a sústavne bola vyradená z evidencie z dôvodu umiestnenia
sa v členskom štáte EÚ, naposledy ku dňu 01.01.2024, kde v spisovej dokumentácii sa nachádza
pracovná zmluva zo dňa 31.12.2023 uzavretá so zamestnávateľom Embacher Sporthotel s trvaním
od 01.01.2024 do 07.04.2024, vo vyhlásení žalobkyňa uviedla, že si počas pobytu v zahraničí prácu
na Slovensku nehľadala, žalovaná tak hodnotila pracovnú situáciu žalobkyne v zahraničí napriek jej

sezónnemu charakteru ako stabilnú, s prioritnou a opakujúcou sa orientáciou na zahraničný pracovný
trh (Rakúsko, Nemecko), podľa žalovanej žalobkyni sezónne zamestnanie zjavne neprekážalo, pretože
svoju pracovnú situáciu neriešila napr. trvalým návratom na Slovensko, naopak aj v čase posudzovania
žalovanou žalobkyňa opätovne pôsobila na území Rakúska u rovnakého zamestnávateľa, ako v
minulosti pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti;

- jej rodinného stavu a rodinných väzieb:

žalovaná uviedla, že žalobkyňa je rozvedená, má dcéru D. F. (narodenú v roku 1995), ktorá je vydatá za
C.F.,pričomzinformačnéhosystémužalovanejvyplýva,žedcéraspolusmanželomtakistoprerušovane

pôsobia v Rakúsku, dcéra od marca 2018, jej manžel od decembra 2017, v čase pobytu žalobkyne
v zahraničí sa na území Slovenska zdržiaval otec žalobkyne, matka žalobkyne je nebohá od mája
2010, žalobkyňa sa podľa vyhlásenia na Slovensko vracala štyrikrát do roka, na území Slovenska
sa zdržiavala v medziobdobí medzi pracovnými pomermi v zahraničí a počas dovolenky, cestovalavlastným automobilom a prepravcom, na území Slovenska vlastní žalobkyňa motorové vozidlo, za ktoré
uhrádza poistenie,má tu zriadený bankový účet, rôzne poistenia, využíva služby slovenského mobilného
operátora, uhrádza poplatky za komunálny odpad, daň z nehnuteľnosti, na Slovensku zastávala pozíciu

štatutárneho orgánu spoločenstva vlastníkov bytov vo Svidníku od mája 2017 do roku 2022, pričom jej
aktivita pokračovala v rámci pomoci s likvidáciou spoločenstva;

- jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná:

žalovaná poukázala na to, že v odvolaní žalobkyňa uvádzala, že v čase pracovného pobytu v Rakúsku
bývala vo vyčlenenej hotelovej izbe priamo na pracovisku zamestnávateľa, toto bývanie mala k dispozícii
počas pracovného pobytu až do skončenia sezónnej práce, keď bola súčasne odhlásená z prechodného
pobytu, v Rakúsku neuhrádzala náklady spojené s ubytovaním a stravovaním, ktoré mala zdarma počas
trvania pracovného pomeru, pričom ubytovanie podľa vyhlásenia nemenila, žalovaná tak hodnotila
bytovú situáciu ako primeranú výkonu povolania, žalovaná dodala, že žalobkyňa vlastní na Slovensku

byt, ktorý nadobudla v roku 2003 a uhrádza výdavky s ním spojené, pričom počas návratov na Slovensko
bývala žalobkyňa v tomto byte;

- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely:

žalovaná uviedla, že žalobkyňa bola zamestnaná na území Rakúska, teda si tu plnila aj daňové
povinnosti, z čoho je zrejme , že sa za štát bydliska pre daňové účely považuje štát zamestnania, teda
Rakúsko a žalobkyňa teda daň z príjmu na Slovensku nebola povinná uhrádzať.

Žalovaná akcentovala obsah Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho

zabezpečenia č. U2 zo dňa 12.06.2009 (ďalej ako „rozhodnutie správnej komisie č. U2“), v zmysle
ktorého je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za výplatu dávok z príslušného štátu na
štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (pracovníci, ktorí sa do štátu bydliska spravidla
denne alebo aspoň raz týždenne vracajú) a určitých kategórii pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia
so svojimi krajinami pôvodu. Zdôraznila, že podľa tohto rozhodnutia už nie je viac prijateľné, aby sa

príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia
tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú
činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Žalovaná konštatovala,
že u žalobkyne boli: celková dĺžka pobytu v zahraničí (prerušovane) predstavujúca viac ako tri roky,
jej prioritná a opakujúca sa orientácia na zahraničný pracovný trh, sústavné návraty za prácou do

zahraničia, dlhodobá prítomnosť dcéry a zaťa v Rakúsku, primeraná bytová situácia v zahraničí, daňová
povinnosť na území Rakúska, vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (deklarované návraty
na Slovensko po ukončení sezónnej práce v zahraničí, trávenia dovolenky na Slovensku, prítomnosť
otca žalobkyne na Slovensku, vlastníctvo motorového vozidla s uhrádzaním poistenia, zachovanie
finančných produktov na Slovensku, využívanie služieb mobilného operátora na Slovensku, platenie

miestnych daní a poplatkov na Slovensku, vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, pôsobenie vo funkcii
štatutárneho orgánu bytového spoločenstva), ktoré žalobkyňa uvádzala ako jej väzby k Slovensku.
Žalovanádôvodila,žeuvedenéskutočnostipreukazujúvytvoreniecentrazáujmovžalobkynevzahraničí,
na území Rakúska počas jej posledného zamestnania v Rakúsku. Žalovaná poskytla vo svojom
rozhodnutí výklad aplikovanej právnej úpravy, kde objasnila jej účel a cieľ dôvodiac, že možnosť uplatniť

si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom ako je štát posledného zamestnania, je len výnimkou
zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na predmetnú dávku by si mala nezamestnaná osoba
prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné odvody pre
prípad nezamestnanosti. Takýmto postupom sa totiž podporuje rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie
finančných nákladov medzi inštitúciami na jednej strane prijímajúcimi poistné a na druhej strane

inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Žalovaná objasnila, že cieľom dotknutej úniovej právnej úpravy je
podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým
platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň, aby tento štát niesol bremeno výplaty
dávky v nezamestnanosti. Takisto akcentovala, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia
v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ nemajú v zmysle základného nariadenia a

vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu EÚ, v ktorom si uplatnia nárok na dávku
v nezamestnanosti, koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si
nezamestnaní mali uplatňovať nárok na túto dávku v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie,
kde v prípade priznania nároku na predmetnú dávku má dotknutá osoba možnosť požiadať o exportpriznanej dávky do ktoréhokoľvek štátu EÚ, t. j. aj na územie Slovenskej republiky. Žalovaná reagovala
na odvolacie námietky žalobkyne, ktorá argumentovala, že o dávku v nezamestnanosti v Rakúsku
nepožiadala z dôvodu, že by v dôsledku návratu na Slovensko po skončení pracovnej sezóny, nesplnila

naúzemíRakúskapodmienkutrvaléhoaleboprechodnéhopobytu,keďžepoukončenípracovnejsezóny
a skončení pracovného pomeru bola z prechodného pobytu odhlásená. Žalovaná vysvetlila, že sa
žalobkyňa sama slobodne rozhodla pracovať po dobu viac ako tri roky (s prerušením) v zahraničí,
preto bolo v jej vlastnom záujme počas výkonu zárobkovej činnosti pamätať aj na zabezpečenie pre
účely splnenia kritérií, ktoré sú pre priznanie dávky v danom štáte požadované. Podľa žalovanej

skutočnosť neuplatnenia nároku na dávku v nezamestnanosti (z akéhokoľvek dôvodu) v príslušnom
štáte posledného zamestnania, nemôže byť sama osebe dôvodom pre úspešné uplatnenie nároku
na dávku na území Slovenskej republiky, teda v štáte, kde nebolo odvádzané poistné na poistenie v
nezamestnanosti, pretože koordinačné nariadenia EÚ v oblasti sociálneho zabezpečenia prisudzujú
zodpovednosť za výplatu dávok v nezamestnanosti primárne štátu posledného zamestnania. Žalovaná
pripomenula zásadu lex loci laboris, podľa ktorej u nezamestnaných osôb platí, že by takáto osoba v

zásade mala požiadať o dávku v nezamestnanosti v členskom štáte svojho posledného zamestnania,
kde možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte predstavuje výnimku z
pravidla. K námietkam žalobkyne, ktorá argumentovala diskrimináciou, keď podľa jej vyjadrenia vznikla
situácia, že nespĺňa podmienky na priznanie dávky v nezamestnanosti ani v jednej z krajín, žalovaná
objasnila, že zmyslom ochrany pred tým, aby sa určitá osoba vyskytla mimo systém sociálneho

zabezpečenia, nie je zabezpečenie toho, aby dotknutá osoba v každom jednom okamihu mala na
určitú dávku nárok, ale zmyslom je , aby sa na ňu v každom okamihu vzťahovali právne predpisy
niektoréhočlenskéhoštátu,podľaktorých(pozohľadnenízamestnaníadôbzískanýchvinýchčlenských
štátoch) tento nárok môže uplatniť. Nie je však zároveň vylúčené, že jej nárok podľa použiteľných
právnych predpisov členského štátu nevznikne a naopak, že tie, podľa ktorých by jej nárok mohol

vzniknúť sa nebudú na ňu vzťahovať. K argumentu žalobkyne, ktorá vo vyhlásení pôvodne uviedla, že
si počas posledného pobytu v zahraničí prácu na Slovensku nehľadala, v odvolaní však predostrela
tvrdenie, že prísľub práce mala, odkázala žalovaná na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej ako „najvyšší súd“) sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 21.10.2018, podľa ktorého otázka bydliska
je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel

(počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine
pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku, rodičom
či iným príbuzným, ani viac či menej určitý plán niekedy v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny
pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. j/ základného
nariadenia). Takisto vysvetlila, že o mieste bydliska žalobkyne na základe uplatnenia relevantných

objektívnych kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nevznikli pochybnosti, nebol
teda dôvod na subsidiárnu aplikáciu čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia a skúmanie úmyslu žalobkyne.
Žalovaná sa napokon vyjadrila aj k jednotlivým skutočnostiam, ktoré žalobkyňa uviedla na podporu
záveru o existencii jej väzieb k Slovensku. K prezentovanému vlastníctvu nehnuteľnosti argumentovala,
že na túto skutočnosť bolo prihliadnuté, pričom skutkový stav nasvedčuje tomu, že v rozhodujúcom

období žalobkyňa v tomto byte nebývala, čo bolo vzhľadom na jej pracovné pôsobenie v Rakúsku
vylúčené. Vlastníctvo dotknutej nehnuteľnosti tak nepreukazuje zachovanie bydliska žalobkyne na
Slovensku. Vo vzťahu ku skutočnosti platenia miestnych daní a poplatkov žalovaná dôvodila, že
okolnosť povinných platieb spojených s vlastníctvom nehnuteľností nemá význam pri otázke určenia
bydliska, keďže ide o bežné náklady spojené s vlastníctvom akéhokoľvek majetku, nech sa nachádza

kdekoľvek. K žalobkyňou prezentovanému tvrdeniu o podávaní daňového priznania žalovaná odkázala
nadohovoryozamedzenídvojitéhozdanenia,podľaktorýchžalobkyňasvojpríjemvzahraničízdaňovala
podľa zahraničných právnych predpisov a podávaním daňového priznania na Slovensku si plnila len
oznamovaciu povinnosť. Z pohľadu preukázania väzieb k Slovensku tak táto okolnosť nemá relevanciu.
K žalobkyňou prezentovaným rodinným väzbám na Slovensku, a síce k prítomnosti otca odkázaného

podľa jej vyjadrenia na žalobkyňu, žalovaná argumentovala, že bolo na túto skutočnosť prihliadnuté,
zároveň však bola z pohľadu preukázania väzieb k Slovensku vyhodnotená ako nevýznamná, keďže
skutkový stav nepreukázal, že by bol vzťah žalobkyne k otcovi na úrovni zásadnej odkázanosti, ktorá
by bola logicky nezlučiteľná s čo i len dočasným faktickým prenesením jej bydliska mimo Slovensko. K
žalobkyňou uvádzaným návratom na Slovensko po ukončení sezónnych prác v zahraničí a prítomnosti

na Slovensku počas dovoleniek, žalovaná akcentovala okolnosť, že žalobkyňa vykonávala opakovane
zárobkovú činnosť v zahraničí, kde sa aj zdržiavala prevažnú časť roka, pričom v čase rozhodovania
žalovanej bolo zistené, že bola z evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku ku dňu 01.01.2024
vyradená z dôvodu umiestnenia na pracovnom trhu v zahraničí, v členskom štáte EÚ. Z týchtoskutočností vyvodila žalovaná záver o prioritnej a opakovanej a aj v súčasnosti pretrvávajúcej orientácii
žalobkyne na zahraničný pracovný trh, ktorý nesvedčí v prospech zachovania bydliska žalobkyne na
území Slovenska. Napokon vyhodnotila žalovaná žalobkyňou prezentované zachovanie finančných

produktov a mobilného operátora na Slovensku ako okolnosti, ktoré nemajú so strediskom záujmov a
bydliskom žiadny súvis, keďže slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi EÚ umožňuje
tieto služby využívať kdekoľvek v EÚ, keďže ide o jednu zo základných slobôd spoločného trhu EÚ.
Žalovaná ako irelevantné vyhodnotila aj ďalšie žalobkyňou uvádzané skutočnosti, a síce vlastníctvo
motorového vozidla a s ním spojené úhrady poistenia, pôsobenie v štatutárnom orgáne bytového

spoločenstvo, zdôrazňujúc tie kritéria, ktoré za rozhodujúce považuje čl. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia. Všetky uvedené čiastkové závery viedli žalovanú k právnemu záveru o nesplnení podmienok
pre priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti u žalobkyne a teda k zamietnutiu jej odvolania v celom
rozsahu.

II. Správne súdne konanie

5.Proti rozhodnutiu žalovanej podala žalobkyňa v zákonnej lehote správnu žalobu, ktorou sa domáhala
zrušenia rozhodnutia žalovanej a tiež aj zrušenia prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci
prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.

6.V správnej žalobe žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne dôvodila, že rozhodnutie
žalovanej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho
poriadku, ďalej ako „SSP“), je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov (§
191 ods. 1 písm. d/ SSP) a zároveň, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci
(§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP). Žalobkyňa v správnej žalobe prezentuje svoj nesúhlas so záverom, v

ktorom oba správne orgány konštatovali, že si žalobkyňa počas výkonu posledného zamestnania na
území Rakúska nezachovala pevné väzby k Slovensku a bydlisko na jeho území. Tento záver považuje
žalobkyňa za hrubo arbitrárny, nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľa žalobkyne aplikácii
relevantnej právnej úpravy a síce príslušných ustanovení vykonávacieho nariadenia a základného
nariadenia, zo strany žalovanej predchádzal jej nesprávny výklad. Po citácii ustanovení čl. 1 písm. j)

základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 a ods. 2 vykonávacieho nariadenia upravujúceho spôsob určenia
bydliska dotknutej osoby, žalobkyňa dôvodí, že v jej prípade žalovaná neaplikovala čl. 11 ods. 1 a ods.
2 vykonávacieho nariadenia, pokiaľ ide o otázku vzájomnej dohody príslušných inštitúcii Rakúska a
Slovenska. Je totiž toho názoru, že v žalobkyňou predloženej emailovej komunikácii príslušná rakúska
inštitúcia jasne prezentovala, že žalobkyňa nespĺňa podmienky na priznanie dávky v nezamestnanosti

(podmienka bydliska a faktického zdržiavania sa na území Rakúska). Pokiaľ však mala slovenská
inštitúcia iný názor nastala situácia predpokladaná ustanovením čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia,
podľa ktorého ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcii dvoch alebo viacerých členských štátov, je potrebné,
aby tieto inštitúcie určili centrum záujmov vzájomnou dohodou. Žalobkyňa namieta, že žalovaná takýto
postup nerealizovala a príslušnú rakúsku inštitúciu za účelom dosiahnutia vzájomnej dohody neoslovila.

V ďalšej časti správnej žaloby prezentovala žalobkyňa proti argumentáciu k vyhodnoteniu jednotlivých
relevantných kritérií vyplývajúcich z čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia žalovanou. Žalobkyňa v
prvom rade poukázala na to, že v období od apríla 2017 do októbra 2023, teda počas obdobia šesť
a pol roka, ktoré žalovaná zohľadňovala, sa mala podľa žalovanej zdržiavať v zahraničí viac ako tri
roky. Žalobkyňa namieta, že zvyšná časť tohto šesť a pol ročného úseku predstavuje dobu tri a pol

roka, po ktorú sa zdržiavala na Slovensku a ide teda o dobu dlhšiu ako doba pobytu v zahraničí v
posudzovanom období. Ďalej argumentovala, že v Rakúsku vykonávala sezónnu prácu, ktorej trvanie
bolo obmedzené tzv. pracovnou sezónou, po skončení ktorej sa vracala na Slovensko a preto podľa
žalobkyne nemožno jej pracovnú situáciu považovať za stabilnú, ako to uzavrela žalovaná. Podľa slov
žalobkyne žalovaná zohľadnila v jej neprospech väzby s dcérou a zaťom, ktorí sa zdržiavali z dôvodu

výkonu práce na rovnakom mieste ako ona, teda v Rakúsku, nezohľadnila však skutočnosť, že sa títo
tiež vracali po skončení pracovnej sezóny na Slovensko a väzby žalobkyne s dcérou nie je možné
považovať za stav odkázanosti, ako je tomu v prípade jej otca, ktorý má vysoký vek, je osobou s
ŤZP a teda je na žalobkyňu odkázaný, žalovaná tiež podľa vyjadrenia žalobkyne nezohľadnila väzbu
k jej dlhoročnému partnerovi žijúcemu na Slovensku. V tomto smere žalobkyňa namieta, že mala byť

ona sama a tiež označené osoby žalovanou riadne vypočuté, čo žalovaná nezrealizovala (žalobkyňa
podporila toto svoje stanovisko odkazom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžso/5/2012 zo dňa
30. 01.2013). V otázke bytovej situácie, žalobkyňa zdôrazňuje, že jej bývanie v Rakúsku bolo časovo
obmedzené pracovnou sezónou, keď mala ubytovanie zabezpečené tak, že bývala v hotelovej izbena pracovisku, kde po skončení pracovnej sezóny bol hotel zatvorený. Žalobkyňa teda nesúhlasí so
záverom žalovanej o stabilnom bývaní v Rakúsku. Tiež namieta záver žalovanej o jej bydlisku v Rakúsku
na daňové účely, keďže podávala daňové priznanie aj v Rakúsku , ale aj na Slovensku. Žalobkyňa

nadväzne poukazuje na ustanovenie čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a má za to, že pokiaľ
by sa vykonalo dokazovanie o možnosti dosiahnutia dohody medzi členskými štátmi a k dohode by
nedošlo, mal sa pre určenie bydliska zisťovať skutočný úmysel žalobkyne, najmä dôvody, ktoré ju viedli
k presťahovaniu, čo by bolo možné podľa žalobkyne zisťovať výsluchom jej osobne a tiež výsluchom jej
otca a príbuzných. Žalobkyňa následne prezentovala pomer jednotlivých skutočnosti svedčiacich v jej

prospech (pobyty na Slovensku po sezónnych prácach v trvaní dvoch až troch mesiacov, nehnuteľnosť
na Slovensku a platenie s ňou súvisiacich výdavkov, motorové vozidlo registrované na Slovensku a
platenie s ním súvisiacich platieb, rodinné väzby – otec, partner a brat s rodinou, slovenský mobilný
operátor, funkcia v bytovom spoločenstve, daňové povinnosti na Slovensku, bankové účty na Slovensku)
a v jej neprospech (sezónne práce v zahraničí v trvaní troch až piatich mesiacov za sezónu, bývanie v
hotelovej izbe) a dospela k záveru, že prevážili okolnosti v jej prospech smerujúce k stanoveniu bydliska

a centra záujmov na Slovensku.

7.K správnej žalobe zaujala stanovisko žalovaná a vo vyjadrení datovanom ku dňu 19.06.2024
zopakovala podrobne dôvody, na ktorých založila svoje rozhodnutie a ktoré sú opísané v bode 4.
tohto rozsudku, takisto opätovne citovala aplikovanú právnu úpravu a tiež opakovane predostrela jej

podrobný výklad, v ktorom objasnila účel a cieľ dotknutých úniových predpisov. Žalovaná sa následne
vyjadrila k jednotlivým námietkam prezentovaným v správnej žalobe. V úvode spochybnila právny
názor žalobkyne, podľa ktorého sa mala najprv zaoberať stanoviskom príslušnej inštitúcie Rakúska
k otázke určenia bydliska žalobkyne. Dôvodila, že by takýto postup bol nevyhnutný iba v prípade,
ak by príslušná zahraničná (rakúska) inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobkyne bolo na Slovensku (na

základe čoho by nepriznala žalobkyni nárok na niektoré sociálne dávky) a súčasne žalovaná by mala
opačný názor. K takejto situácii však podľa žalovanej nedošlo, pretože príslušná rakúska inštitúcia
nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobkyne a keďže k rozdielu v stanoviskách príslušných inštitúcii
nedošlo,zvolilažalovanápriamuaplikáciukritériípodľačl.11ods.1vykonávaciehonariadenia.Natomto
mieste podporila žalovaná uvedené zdôvodnenie judikatúrou najvyššieho súdu a síce rozsudkom sp.

zn. 1Sžso/26/2016 zo dňa 30.01.2018, body 29. až 31. K námietke žalobkyne, ktorá vytýkala žalovanej
absenciu aplikácie ustanovenia čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, keď správny orgán nezisťoval
úmysel žalobkyne a okolnosti a dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu, dôvodila žalovaná, že je úmysel
dotknutej osoby, vrátane dôvodov, ktoré ju viedli k pobytu a k zamestnaniu v zahraničí len subsidiárnym
spôsobom určenia jej bydliska a to len vtedy ak kritéria podľa odseku 1 článku 11 vykonávacieho

nariadenia nevedú k jeho jednoznačnému ustáleniu, čo nebol prípad žalobkyne. U žalobkyne totiž po
uplatnení objektívnych kritérií podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia žiadne pochybnosti nevznikli
a nebol dôvod na aplikáciu subsidiárneho postupu podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia.
Žalovaná odkázala na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 21.10.2018, v ktorom
tento judikoval, že je otázka bydliska koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej

miery,ženiekedyaniúmysel(počiatočnýalebotrvajúci)asnahadotknutejosobynestačianazachovanie
bydliska v krajine pôvodu, pričom na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k
svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny
pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva. Žalovaná uzavrela, že v čase
výkonu zárobkovej činnosti v Rakúsku bývala žalobkyňa na území Rakúska. K námietkam žalobkyne o

nedostatočne zistenom skutkovom stave a k jej požiadavke na osobné vypočutie a vypočutie žalobkyňou
špecifikovaných príbuzných k úmyslu a okolnostiam, ktoré viedli žalobkyňu k tomu, aby si hľadala
prácu v Rakúsku, odkázala žalovaná na obsah dokumentov, z ktorých boli zistené skutočnosti potrebné
pre posúdenie otázky zachovania bydliska a centra záujmov žalobkyne na Slovensku. Žalovaná
ozrejmila, že išlo o formulár U1, žiadosť žalobkyne o dávku v nezamestnanosti. Vyhlásenie a tiež

ostatné písomné dokumenty predložené žalobkyňou, kde všetky z nich vyplývajúce skutočnosti boli
vyhodnotené komplexne vo vzájomných súvislostiach. S odkazom na ustanovenia § 188 zákona o
sociálnompoistenížalovanádôvodila,ženepovažovalazapotrebnénariadiťvoveciústnepojednávanie,
keďže v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti nevznikli pochybnosti ohľadne určenia centra
záujmov a bydliska žalobkyne, skutkový stav zistený v prvostupňovom konaní a tiež v odvolacom konaní

považovala žalovaná za dostatočný. Podotkla, že žalobkyňa v odvolaní ani nenamietala nedostatočne
zistený skutkový stav. Toto svoje stanovisko žalovaná podporila aj poukazom na rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „NSS“) sp. zn. 7Sžsk/12/2021 zo dňa 21.09.2022,
ktorý zhodne s názorom žalovanej judikoval, že v správnom konaní o dávku v nezamestnanosti nieje nariadenie pojednávania obligatórne, nie je naň právny nárok a pokiaľ skutkové okolnosti vyplývajú
zo zhromaždených dôkazov, je výsluch účastníka nadbytočný. K nesúhlasu žalobkyne s vyhodnotením
jednotlivých kritérií podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia žalovaná zhrnula, že rozhodným

obdobím pre určenie nároku na dávku v nezamestnanosti bolo obdobie posledných štyroch rokov
pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, počas ktorého bolo preukázané, že si
žalobkyňa bydlisko na Slovensku počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí, nezachovala. Žalovaná
akcentovala, že sa žalobkyňa zdržiavala v zahraničí (v Rakúsku a v Nemecku) v súlade s čl. 11 ods.
1 písm. a) vykonávacieho nariadenia takmer štyri roky (konkrétne tri roky a jedenásť mesiacov), teda

dlhšieakojepotrebnádobapoisteniapodľaust.§104ods.1zákonaosociálnompoistení,pričomnebolo
preukázané, že by bolo potrebné žalobkyňu posudzovať ako cezhraničného pracovníka. V priebehu
posudzovanejdobysatedažalobkyňazdržiavalazvyčajnemimoúzemiaSlovenska.Ďalejzdôraznila,že
žalobkyňa bola v posudzovanom období opakovane vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie
na Slovensku z dôvodu umiestnenia sa v členskom štáte EÚ alebo z dôvodu odchodu do členského
štátu EÚ, naposledy dňom 01.01.2024, keď podľa uzavretej pracovnej zmluvy s dátumom 31.12.2023

sa zamestnala u rovnakého zamestnávateľa v Rakúsku, ako v predošlom období (u ktorého pracovala
od r. 2020) s dobou trvania pracovnej zmluvy od 01.01.2024 do 07.04.2024 (žalovaná odkázala na
obsah spisu). Žalovaná poukázala tiež na to, že žalobkyňa si počas práce v zahraničí nehľadala
prácu na Slovensku a v posudzovanom období mala uzavretý na Slovensku krátkodobý, niekoľkodňový
pracovný vzťah u špecifikovaného zamestnávateľa, konkrétne od 16.12.2019 do 19.12.2019, na základe

dohody o vykonaní práce s nepravidelným príjmom, ktorý nezakladal účasť na povinnom poistení v
nezamestnanosti. Podľa názoru žalovanej skutočnosť opakovaného pracovného pôsobenia žalobkyne
v zahraničí v posudzovanom období a u toho istého zamestnávateľa už od roku 2020, nasvedčuje
stabilnej pracovnej situácii žalobkyne, napriek sezónnosti jej pracovných pobytov. Žalovaná dodala,
že sa na území Rakúska zdržiavala dcéra so zaťom, ktorí taktiež prerušovane pôsobia v Rakúsku

(dcéra od r. 2018, zať od r. 2017). Žalovaná uviedla, že žalobkyňa bola prihlásená na prechodný pobyt,
ubytovanie jej poskytoval zamestnávateľ, neuhrádzala náklady za ubytovanie a stravu, keďže jej ich
poskytoval zamestnávateľ zdarma počas trvania zamestnania, ubytovanie žalobkyňa nemenila, dane
žalobkyňaodvádzalanaposledyvRakúsku.Všetkytietoskutočnostivyhodnotilažalovanáakoorientáciu
žalobkyne na zahraničný pracovný trh, kde táto jej orientácia aj aktuálne pretrváva. Podľa žalovanej,

skutočnosti, ktoré žalobkyňa deklarovala vo svoj prospech neprevážili nad uvedenými okolnosťami.
Na žalobkyňou deklarované vlastníctvo nehnuteľnosti bolo podľa vyjadrenia žalovanej prihliadnuté a
táto skutočnosť bola vyhodnotená komplexne s prihliadnutím na všetky zistené skutočnosti. Podľa
žalovanej žalobkyňa v čase pôsobenia v zahraničí v rozhodnej dobe v tejto nehnuteľnosti pravidelne
nebývala, keďže to logicky vylučuje skutočnosť jej pracovného pôsobenia v zahraničí. Uhrádzanie daní

a poplatkov viažucich sa k tomuto vlastníctvu nepovažovala žalovaná za relevantné, keďže ide o bežné
náklady spojené s vlastníctvom akéhokoľvek majetku, nech sa nachádza kdekoľvek. Rodinné väzby,
na ktoré poukazovala žalobkyňa boli podľa vyjadrenia žalovanej zohľadnené, kedy žalovaná dôvodila,
že rozširovanie rodinných väzieb, ktoré by mali byť rozhodné pre zachovanie bydliska v pôvodnom
členskom štáte aj na širšiu rodinu (napr. rodičov a súrodencov) by viedlo k rozširovaniu oblasti uplatnenia

čl. 65 základného nariadenia, čo v zásade nie je prijateľné. Preto zachovanie istých rodinných väzieb
žalobkyne na Slovensku jednoznačným spôsobom nepreukazuje, že žalobkyňa mala počas výkonu
zárobkovej činnosti v zahraničí zachované centrum záujmov na Slovensku. Podľa žalovanej rodičia
sú síce blízkymi osobami a deti majú voči nim nepopierateľné právne a morálne záväzky, avšak v
prípade žalobkyne nič nenasvedčovalo, že by jej vzťah k otcovi bol na úrovni zásadnej odkázanosti,

ktorá by bola nezlučiteľná s čo i len dočasným faktickým prenesením jej bydliska mimo územia
Slovenska. Žalovaná opätovne zdôraznila, že sa spoločne so žalobkyňou zdržiavali na území Rakúska
jej dcéra a zať, ktorí taktiež prerušovane pôsobia v Rakúsku. Žalovaná tiež argumentovala, že na
pravidelné návraty žalobkyne na Slovensko, vrátane trávenia dovolenky na Slovensku, bolo prihliadnuté,
avšak bolo preukázané, že žalobkyňa vykonávala zárobkovú činnosť opakovane v zahraničí a to tak,

že sa prevažnú časť roka zdržiavala mimo územia Slovenska, preto deklarované návraty a trávenia
dovolenky na Slovensku nepreukazujú zachovanie dostatočných väzieb k Slovensku. Ku skutočnosti
výkonu funkcie štatutárneho orgánu v bytovom spoločenstve a participácii žalobkyne na jeho likvidácii
žalovaná dôvodila, že k výkonu tejto funkcie nebola potrebná jej fyzická prítomnosť na Slovensku. Táto
málo významná okolnosť bola podľa žalovanej prevážená ostatnými faktormi svedčiacimi v prospech

záveru o nezachovaní si centra záujmov žalobkyne na Slovensku. K žalobkyňou namietanej skutočnosti
podávania daňového priznania na Slovensku odkázala žalovaná na dohovory o zamedzení dvojitého
zdanenia, podľa ktorých žalobkyňa svoj príjem v zahraničí zdaňovala podľa zahraničných právnych
predpisov, teda v Rakúsku a za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania. Podávanímdaňového priznania na Slovensku (s nulovou daňou na úhradu) si plnila žalobkyňa len oznamovaciu
povinnosť. Z pohľadu preukázania väzieb k Slovensku tak táto okolnosť nemá relevanciu. Zachovanie
finančnýchproduktovavyužívanieslužiebmobilnéhooperátoražalobkyňounaSlovenskunepovažovala

žalovaná za významné činiteľa dôvodiac, že slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi,
ktorý umožňuje využívať tieto služby kdekoľvek v EÚ, je jednou zo základných slobôd spoločného
trhu EÚ. Na podporu tejto argumentácie odkázala na najnovšie rozsudky NSS sp. zn. 7 Sžsk 53/2021
zo dňa 25.10.2022 a sp. zn. 7Ssk 103/2021 zo dňa 25.10.2022 a sp. zn. 6Ssk/49/2022 zo dňa
28.02.2023, ako aj sp. zn. 6Ssk/89/2023 zo dňa 20.12.2023. K žalobkyňou prezentovanému vlastníctvu

motorového vozidla a s ním spojenými úhradami poistného žalovaná interpretovala, že vodičské
oprávnenie je všeobecne uznávaným dokladom skrz celú EÚ a z tohto dôvodu mu nepripisuje relevanciu
spôsobilú ovplyvniť ostatnými kritériami preukázaný záver o nezachovaní centra záujmov žalobkyne na
Slovensku.

8.Vo svojom stanovisku zo dňa 14.08.2024 žalobkyňa opätovne zhrnula svoje argumenty v prospech

záveru o zachovaní centra záujmov na Slovensku. Zdôraznila, že počas obdobia od apríla 2017 do
októbra 2023 sa zdržiavala prevažnú časť z tohto časového úseku na území Slovenska a to po celkovú
dobu tri a pol roka, pričom do Rakúska odchádzala iba za sezónnou prácou. Tvrdenie žalovanej, že v
danom období prevažne žila v Rakúsku je podľa žalobkyne hrubo zavádzajúce. Žalobkyňa dôvodila, že
v Rakúsku nepracovala u svojho zamestnávateľa na základe jedného trvajúceho pracovného pomeru

nepretržite niekoľko rokov, ale na každú pracovnú sezónu mala uzavretú novú pracovnú zmluvu a teda
jej pracovnú situáciu nie je možné hodnotiť ako stabilnú. Žalobkyňa vyjadrila nesúhlas so záverom
žalovanej, že bola sústavne vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu zamestnania v
zahraničí. Podľa vlastného vyjadrenia bola vyradená len v dobe sezónnej práce v Rakúsku a jedenkrát
v Nemecku a tiež z dôvodu zamestnania na Slovensku. Žalobkyňa argumentovala, že dôvodom jej

odchodov za prácou do zahraničia bola situácia na Slovensku, kde pracovné ponuky, ktoré boli k
dispozícii by jej vzhľadom na ich finančné ohodnotenie neumožnili pokryť životné potreby. O prácu na
Slovensku s primeraným finančným ohodnotením mala vždy záujem, preto nemožno prijať záver o jej
výlučnejorientáciinazahraničnýpracovnýtrh.Žalobkyňadodala,žeaktuálnesanachádzanaSlovensku
a naposledy pracovala v Rakúsku od 01.01.2024 do 07.04.2024 a od 08.04.2024 do 10.04.2024 bola

dobrovoľným platcom VšZP (bližšie nešpecifikuje čoho – pozn.), od 11.04.2024 do 13.05.2024 mala
slovenskú pracovnú zmluvu a od 14.05.2024 k dnešnému dňu je vedená v evidencii uchádzačov o
zamestnanie. Opätovne poukázala na to, že žije v dlhoročnom partnerskom vzťahu, kde žalovaná jej
partnera nevypočula. Žalobkyňa namietala záver žalovanej, že jej dočasné ubytovanie v hotelovej izbe
na jej pracovisku chyžnej viazané na obdobie pracovnej sezóny, bolo stabilnou bytovou situáciou. Znovu

zopakovala, že na Slovensku podávala daňové priznanie a rovnako opakovane predostrela celý súbor
tých všetkých okolností, ktoré uvádzala v správnej žalobe a v odvolaní, svedčiacich podľa nej v prospech
záveru o zachovaní jej centra záujmov na Slovensku.

9.Ďalšie vyjadrenia v priebehu správneho súdneho konania už jeho účastníci správnemu súdu

neposkytli.

10.Sudca Správneho súdu v Košiciach, ako vecne a miestne príslušného správneho súdu, v konaní o
správnej žalobe v sociálnej veci (ust. § 23 ods. 2, písm. a/, § 199 až § 205 SSP) preskúmal rozhodnutie
žalovanej a tiež aj prvostupňové rozhodnutie, podrobne sa oboznámil s obsahom administratívneho

spisu mapujúceho priebeh správneho konania na úrovni orgánov verejnej správy obidvoch stupňov a
tiež s obsahom súdneho spisu, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok, ako aj
procesným postupom podľa ust. § 134 ods. 2, písm. d/, § 199 ods. 3 a § 202 ods. 2, veta prvá SSP a
vychádzajúc zo skutkového a právneho stavu, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia žalovanej dospel
k záveru o dôvodnosti správnej žaloby a preto o potrebe rozhodnutie žalovanej a jemu predchádzajúce

prvostupňové rozhodnutie zrušiť postupom podľa ust. § 191 ods. 1, písm. e/ SSP.

11.Správny súd vzhľadom na návrh žalobkyne nariadil vo veci pojednávanie na deň 27.03.2026 so
začiatkom o 11.30 hod. v pojednávacej miestnosti P2 v budove správneho súdu. Na tomto pojednávaní
prítomná právna zástupkyňa žalobkyne vo svojej reči poukázala na svoju doterajšiu argumentáciu.

Pokiaľ ide o žalovanú, táto v liste zo dňa 19.03.2026 ospravedlnila neúčasť jej zástupcu na pojednávaní
a súčasne tiež vyjadrila súhlas s prejednaním veci v neprítomnosti jej zástupcu.12.Podľa ust. § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, má poistenec nárok na dávku v
nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o
zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

13.Podľa článku 3 ods. 1 písm. h/ základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne
predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti.

14.Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne

predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu
zohľadnídobypoistenia,zamestnaniaalebosamostatnejzárobkovejčinnostidosiahnutépodľaprávnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré
uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia,
vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov

iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli
dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

15.Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5
písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila

v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej

činnosti.

16.Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej
poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v
členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti

do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby
bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb
zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba.

17.Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a
druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa
na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

18.Podľa článku 1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia, ak právne predpisy členského štátu, ktoré sú
uplatniteľné podľa pod odseku 1, nerozlišujú medzi rodinnými príslušníkmi a inými osobami, na ktoré
sú uplatniteľné, manžel/manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené deti, ktoré dosiahli vek plnoletosti, sa
považujú za rodinných príslušníkov.

19.Podľa článku 1 písm. j/ a k/ základného nariadenia na účely tohto nariadenia:
j/ „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva;
k/ „pobyt“ znamená prechodné bydlisko.

20.Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo

viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto
inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia
všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b) situáciu dotknutej osoby vrátane:

- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
- jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
- vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;- v prípade študentov zdroja ich príjmov;
- jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

21.Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

22.Podľa ust. § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

23.Podľa ust. § 134 ods. 2, písm. d/ SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak
ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba. Podľa ust. § 6 ods. 2, písm. c/ SSP,
správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. Podľa ust. § 199 ods.
1, písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

24.Podľa ust. § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia
alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej
správy.

25.Z článkov 61 a 65 ods. 5 základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou je potrebné sa

riadiť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu
EU, a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu (v našom
prípade na území Rakúska) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti v
prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá
osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je

možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je
dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas
výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ, centrum záujmov a bydlisko na území
Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti
bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia

v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, kľúčová. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle
úniovomsanechápeevidovanýtrvalýaleboprechodnýpobytpodľavnútroštátnychpredpisovSlovenskej
republiky. Podľa článku 1 písm. j/ základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko,
t. j. miesto, kde osoba zvyčajne býva, na účely vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum
záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto

zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97
Swaddling, bod 28). Kritériami na určenie centra záujmov sú v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu
zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a
stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov. Zároveň platí, že tento zoznam,

ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku
1 tohto článku.

26.Medzi účastníkmi správneho súdneho konania nebola sporná skutočnosť, že žalobkyňa pred
uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti nezískala potrebné obdobie poistenia podľa ust.

§ 104 zákona o sociálnom poistení a ani skutočnosť, že bezprostredne pred zaradením do
evidencie uchádzačov o zamestnanie neukončila žalobkyňa doby poistenia podľa slovenských právnych
predpisov. Spornou bola otázka, či okolnosti pobytu žalobkyne v Rakúsku pri ich komplexnom
vyhodnotení možno alebo nemožno považovať za svedčiace o zachovaní jej bydliska a centra záujmov
na Slovensku, pričom preukazovanie zachovania bydliska je potrebné hodnotiť najmä počas výkonu

posledného zamestnania žalobkyne na území Rakúska (čI. 65 ods. 2 základného nariadenia).

27.Z obsahu administratívneho spisu, ktorý v preskúmavanej veci predložila správnemu súdu žalovaná
vyplýva, že žalobkyňa bola ku dňu 30.10.2023 úradom práce zaradená do evidencie uchádzačov ozamestnanie. Žiadosťou datovanou ku dňu 21.11.2023 a doručenou prvostupňovému orgánu verejnej
správy žalobkyňa požiadala o dávku v nezamestnanosti ku dňu zaradenia do evidencie uchádzačov
o zamestnanie . V tejto žiadosti žalobkyňa zároveň uviedla prehľad pracovných pomerov, ktoré pred

zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie mala uzatvorené v Rakúsku, pričom išlo o pracovný
pomeruzavretývobdobiachod29.05.2023do29.10.2023,od29.12.2022do16.04.2023,od13.06.2022
do 05.10.2022, od 16.12.2021 do 18.03.2022, od 14.06.2021 do 31.10.2021 a od 08.06.2020 do
23.10.2020 u toho istého zamestnávateľa. Uviedla tiež, že v inom členskom štáte EÚ nepožiadala o
dávku v nezamestnanosti a túto ani nepoberala. Takisto uviedla, že z posledného zamestnania, ktoré

vykonávala na území iného členského štátu EÚ sa do miesta bydliska denne alebo najmenej raz
týždenne nevracala. Žalobkyňa vo Vyhlásení uviedla, že prvýkrát odišla do Rakúska v apríli 2017 a
vrátila sa odtiaľ v októbri 2023. Počas tohto obdobia sa na Slovensko podľa svojho vyjadrenia vracala
štyrikrát ročne a to v rámci dovoleniek a v obdobiach medzi pracovnými sezónami, pričom využívala
osobný automobil a prepravcu. Podľa obsahu Vyhlásenia posledné zamestnanie žalobkyne v Rakúsku
trvalo od 29.05.2023 do 29.10.2023 (pracovala v hotelierstve ako chyžná), tento pracovný pomer

mal podľa jej vyjadrenia charakter sezónnej práce a skončil sa uplynutím trvania pracovnej zmluvy,
takisto uviedla, že si počas svojho posledného zamestnania v Rakúsku prácu na Slovensku nehľadala.
Žalobkyňa vo Vyhlásení neuviedla žiadnu osobu, ktorá by sa počas jej pobytu v Rakúsku zdržiavala s
ňou v Rakúsku. V tlačive Vyhlásenia do kolónky pod bodom č. 6. „Bytová situácia v členskom štáte EÚ/
na území SR“ uviedla, že počas pobytu v inom členskom štáte EÚ bývala vo vlastnej nehnuteľnosti a

že ubytovanie počas pobytu v inom členskom štáte EÚ nemenila. Uviedla tiež, že na Slovensku vlastní
nehnuteľnosť určenú na vlastné bývanie, v ktorej počas návratov na Slovensko aj bývala a býva v nej
aj v súčasnosti. V závere doplnila, že prácu vykonáva v Rakúsku sezónne pár rokov, na Slovensku má
otca, rodinu a priateľov, ktorým sa venuje a vykonáva rôzne súkromné a záujmové činnosti.

28.V administratívnom spise sa nachádza aj formulár U1 potvrdzujúci obdobia poistenia žalobkyne v
Rakúsku (od 23.12.2017 do 26.12.2017; od 01.01.2018 do 04.01.2018; od 06.01.2018 do 04.03.2018 ;
od 22.05.2018 do 31.10.2018 ; od 17.12.2018 do 24.12.2018; od 26.12.2018 do 20.03.2019; od
20.05.2019 do 23.10.2019; od 28.12.2019 do 14.03.2020, od 08.06.2020 do 23.10.2020, od 14.06.2021
do 31.10.2021, od 16.12.2021 do 18.03.2022, od 13.06.2022 do 05.10.2022, od 29.12.2022 do

16.04.2023 a od 29.05.2023 do 29.10.2023).

29.Podľa pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a ods. 2 základného nariadenia sa doby
poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu
zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba

bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia
dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Keďže ale žalobkyňa týmto spôsobom doby
poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie nedosiahla (čo nebolo medzi účastníkmi správneho súdneho konania
sporné), bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Rakúsku môžu zohľadniť podľa článku 65

ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného pravidla a podľa ktorého
by žalobkyňa poberala dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na ňu
tieto predpisy vzťahovali počas jej poslednej činnosti zamestnanca a to v prípade, ak by si na území
Slovenskej republiky zachovala bydlisko.

30.Kritéria, ktoré je potrebné pri určovaní bydliska osoby zohľadniť a ktoré boli sformulované v judikatúre
Súdneho dvora Európskej únie (viď napríklad rozsudok zo dňa 11.09.2014 vo veci C-394/13, B., ods. 34)
sú v súčasnosti kodifikované v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Ako však vyplýva z jeho znenia,
tento zoznam nie je taxatívny a nestanovuje tiež žiadne preferenčné poradie kritérií v ňom vymedzených.
Všeobecne sa zdôrazňuje nevyhnutnosť prihliadať na osobitosti tej ktorej prejednávanej veci.

31.Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy
podľa tretej hlavy tretej časti SSP (§ 199 a nasl. SSP) bolo posúdiť, či orgán verejnej správy príslušný
na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci
skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie orgánu verejnej správy

bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané
náležitosti, teda či toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu tohto
orgánu, ktorý predchádzal vydaniu takéhoto rozhodnutia, napadnutého v konečnom dôsledku správnoužalobou. Správny súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda
preskúmava, či orgán verejnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní
postupoval v súčinnosti s účastníkmi konania, či sa vysporiadal s ich námietkami a či na základe

skutkových zistení a na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver.

32.Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej dospel k záveru, že rozhodnutie
žalovanej nebolo vydané v súlade so zákonom a preto ho zrušil s poukazom na ust. § 191 ods. 1 písm. e)
SSP, keďže zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie

veci. Keďže rovnakou vadou trpí aj prvostupňové rozhodnutie, zrušil správny súd aj toto rozhodnutie
podľa ust. § 191 ods. 3 písm. a) SSP , pričom takýto postup mu umožňovala skutočnosť, že to žalobkyňa
v petite správnej žaloby navrhla.

33.Na účely určenia bydliska žalobkyne a s tým súvisiaceho centra jej záujmov, správny súd upriamuje
pozornosť na striktné podmienky vymedzené v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, v rámci

ktorých bolo potrebné situáciu žalobkyne vyhodnotiť. Ide o tieto rozhodné skutočnosti:

- dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov (Rakúsko a Slovenská republika)

V kontexte označeného kritéria považuje správny súd za potrené najprv poukázať na judikatórne

stanovisko NSS, ktorý vo svojom rozhodnutí sp. zn. 7Ssk/10/2023 zo dňa 20.12.2023 upozornil,
že je potrebné zohľadňovať relevantné skutočnosti za také obdobie, za ktoré je bydlisko možné
zmysluplne ustáliť. Keďže v posudzovanom prípade žalobkyňa začala pracovať v Rakúsku približne
od apríla 2017 je správne skúmať jej bydlisko už od tohto obdobia. Žalobkyňa sa na území Rakúska
zdržiavala (podľa jej vlastného vyjadrenia) v období počnúc aprílom 2017 do októbra 2023, pričom

počas svojho pôsobenia v Rakúsku sa žalobkyňa podľa vlastných slov na Slovensko vracala štyrikrát
ročne a síce v medziobdobiach po pracovnej sezóne a tiež počas dovolenky. Obsah administratívneho
spisu (prostredníctvom potvrdených období poistenia zo strany rakúskej inštitúcie) preukazuje, že
žalobkyňa sa v Rakúsku zdržiavala počas roka v čiastkových obdobiach predstavujúcich absolvované
pracovné sezóny, keď v prevažnej väčšine sa po skončení jednej sezóny vracala na Slovensko a potom

prichádzala do Rakúska v tom istom roku na nasledujúcu pracovnú sezónu (rok 2018: najprv 2 mesiace
a potom približne 5 mesiacov; rok 2019: najprv 3 mesiace a potom 5 mesiacov; rok 2020: najprv necelé
3 mesiace a potom 5 mesiacov; rok 2021: 4,5 mesiaca ; rok 2022: najprv približne 3 mesiace a potom
4 mesiace a napokon rok 2023: najprv 3,5 mesiaca a potom 5 mesiacov). V prezentovanom časovom
úseku (rokov 2018 až 2023) v jednotlivých medzi obdobiach, ktoré nasledovali po skončení pracovnej

sezóny sa žalobkyňa zdržiavala na Slovensku (rok 2018: celkovo spolu 5 mesiacov, rok 2019: celkovo
spolu 4 mesiace, rok 2020: celkovo spolu 4 mesiace, rok 2021: celkovo spolu 7,5 mesiacov, rok 2022:
celkovo spolu 5 mesiacov, rok 2023: celkovo spolu 3,5 mesiacov). Jednoduchým aritmetickým postupom
možno dospieť k záveru, že súčet mesačných období v každom jednom roku, s výnimkou roku 2021,
je prevažujúci u pracovných sezónnych pobytov v Rakúsku. Inými slovami povedané, s výnimkou roku

2021, sa zdržiavala žalobkyňa v priebehu kalendárneho roka po väčšiu časť roka na území Rakúska (v
Rakúsku spolu celkovo cca 43 mesiacov, na Slovensku spolu celkovo cca 29 mesiacov). Túto prevahu
nemôže zvrátiť ani žalobkyňou prezentované obdobie dovoleniek strávených podľa jej vyjadrenia na
Slovensku. Správny súd vychádzajúc z uvedených faktov konštatuje, že posúdenie veci z hľadiska
uvedeného kritéria nasvedčuje skôr v prospech záveru, že bydliskom žalobkyne bolo Rakúsko a nie

Slovensko.

- situácia dotknutej osoby

a) Povaha a osobitné vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto

činnosť zvyčajne vykonáva a trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy :

Obsah administratívneho spisu (konkrétne to uvádza aj samotná žalobkyňa vo svojej žiadosti o
dávku v nezamestnanosti zo dňa 21.11.2023) osvedčuje, že žalobkyňa v Rakúsku pracovala u toho
istého zamestnávateľa Embacher Sporthotel v rokoch 2020 až 2023, pričom pracovné pomery u

tohto zamestnávateľa mala uzavreté na dobu určitú a síce v týchto obdobiach: 1/ od 08.06.2020 do
23.10.2020, 2/ od 14.06.2021 do 31.10.2021, 3/ od 16.12.2021 do 18.03.2022, 4/ od 13.06.2022 do
05.10.2022, 5/ od 29.12.2022 do 16.04.2023 a 6/ od 29.05.2023 do 29.10.2023. Žalobkyňa pracovala
ako chyžná počas tzv. hotelových pracovných sezón, keď sa po skončení pracovnej sezóny vracala naSlovensko, pričom jej posledný pracovný pomer bol ukončený z dôvodu uplynutia pracovnej zmluvy.
Podľa údajov z informačného systému žalovanej bola žalobkyňa v medziobdobiach medzi pracovnými
pomermi prevažne krátkodobo a opakovane vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie na

Slovenskuvrokoch2017až2023,naposledy(včaserozhodovaniažalovanej)bolavyradenázevidencie
z dôvodu umiestnenia sa v členskom štáte EÚ a to ku dňu 01.01.2024, kde v spisovej dokumentácii sa
nachádza pracovná zmluva zo dňa 31.12.2023 uzavretá so zamestnávateľom Embacher Sporthotel s
trvaním od 01.01.2024 do 07.04.2024. Vo vyhlásení žalobkyňa uviedla, že si počas pobytu v zahraničí,
resp. posledného zamestnania v inom členskom štáte EÚ prácu na Slovensku nehľadala. Žalovaná

tak hodnotila pracovnú situáciu žalobkyne v zahraničí napriek jej sezónnemu charakteru ako stabilnú s
prioritnou a opakujúcou sa orientáciou na zahraničný pracovný trh (Rakúsko, Nemecko). Správny súd
je toho názoru, že je takýto záver žalovanej predčasný. Domnieva sa totiž, že obdobie po sebe idúcich
4 kalendárnych rokov, pre ktoré je dokazovaním obsiahnutým v administratívnom spise preukázané,
že žalobkyňa síce vykonávala práce sezónneho rázu, avšak stále u toho istého zamestnávateľa, nie
je pre takýto záver dostatočnou oporou. Správny súd nepopiera, že skutočnosť, že sa sezónny, teda

dočasný pracovný pomer u toho istého zamestnávateľa opakovane obnovuje, je okolnosťou, ktorá má z
hľadiska posúdenia stability pracovnej situácie dotknutej osoby, relevantný charakter. Úsek štyroch po
sebeidúcichkalendárnychrokov,keďsatakýtopracovnýpomerutotožnéhozamestnávateľa pravidelne
obnovoval novou pracovnou zmluvou, nie je dostatočne rozsiahly k prijatiu jednoznačného a korektného
záveru o stabilite pracovnej situácie dotknutej osoby, teda žalobkyne. Správny súd poukazuje na už

prezentované judikatórne stanovisko NSS, kde tento upozornil, že je potrebné zohľadňovať relevantné
skutočnosti za také obdobie, za ktoré je bydlisko možné zmysluplne ustáliť. Z obsahu dokazovania je
síce zjavné, že žalobkyňa pracovala v Rakúsku už od skoršieho obdobia (sama vo Vyhlásení uviedla
údaj apríl 2017 ako začiatok svojho pobytu v Rakúsku), či však išlo v následnom období, keď od
apríla r. 2017 v Rakúsku začala pôsobiť vždy o totožného zamestnávateľa, u ktorého preukázateľne

pracovala vobdobíodroku2020doroku2023(EmbacherSporthotel)orgányverejnejsprávyneobjasnili
a ani správny súd v administratívnom spise informácie o týchto okolnostiach nenašiel. Len pre úplnosť,
pokiaľ ide o dodatočnú informácie žalobkyne, ktorú uviedla vo svojom poslednom stanovisku (že od
11.04. do 13.05.2024 mala slovenskú pracovnú zmluvu a ku dňu 14.05.2024 je vedená v evidencii
uchádzačov o zamestnanie) správny súd pripomína, že v zmysle ust. § 135 ods. 1 SSP pre rozhodnutie

správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy
a teda informácie predložené v poslednom spomenutom stanovisku žalobkyne sú vzhľadom na uvedené
irelevantné, keďže logicky nemohli byť žalovanej známe, keďže nastali až po vydaní jej rozhodnutia a
nebolo ich tak možné v rozhodnutí žalovanej zohľadňovať.

b) Rodinný stav a rodinné väzby žalobkyne:

Pokiaľ ide o rodinnú situáciu žalobkyne, administratívny spis osvedčuje, že sa v Rakúsku zdržiavali
príbuzní žalobkyne (zaopatrená dospelá dcéra a zať), pričom na Slovensku zostal žalobkyni otec (a
tiež súrodenec s rodinou). Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že kritérium rodinného stavu a

rodinnýchväziebsavzťahujelenkúzkejrodine,t.j.rodinnýmpríslušníkomvzmyslečlánku1písm.i/bod
2 základného nariadenia, ktorými sú manžel alebo manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené dospelé
deti, pričom iné rodinné väzby možno považovať len za málo významné (viď rozsudky Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 9 Ads 95/2015-39 a sp. zn. 3 Ads 55/2018-37). Je tak celkom
zjavné, že rodinné väzby žalobkyne na Slovensku boli málo významné, pričom pokiaľ ide o tvrdenie

žalobkyne o odkázanosti otca na ňu, poukazuje správny súd na vecne správny postreh žalovanej, že
stav absolútnej odkázanosti otca na žalobkyňu, logicky vylučuje už samotná skutočnosť opakovaných
niekoľko mesiacov trvajúcich odchodov žalobkyne mimo Slovensko, kde sa otec žalobkyne nachádzal.
Na Slovensku teda žalobkyňa nemala rodinné väzby relevantného charakteru. Pokiaľ ide o informáciu o
jej dlhoročnom partnerovi, ktorý sa zdržiava na Slovensku a ktorého žalovaná podľa mienky žalobkyne

mala osobne vypočuť, správny súd poukazuje na to, že túto informáciu žalobkyňa pred orgánmi verejnej
správy v skutočnosti neuviedla, správny súd takúto informáciu nenašiel ani vo Vyhlásení a ani v odvolaní
žalobkyne (v ktorých sa žalobkyňa zmieňovala iba o priateľoch). Žalovaná sa tak logicky nemohla
zaoberať skutočnosťami, ktoré žalobkyňa nepredostrela, pričom vzťah s druhom je neformálny vzťah
bez evidencie, o ktorom tak žalovaná v zásade nemôže mať vedomosť. Predovšetkým však aj v tomto

prípade platí to, čo už bolo povedané, a síce, že takýto vzťah nie je možné považovať za kvalifikovaný
vzťah k blízkej osobe, s ktorým ráta spomenutý článok základného nariadenia. Na základe uvedeného
možno konštatovať, že si žalobkyňa síce na území Rakúska kvalifikované rodinné väzby nevytvorila
(na tomto mieste sa teda správny súd nestotožňuje so záverom žalovanej, že za takúto kvalifikovanúväzbu možno považovať pobyt dospelej zaopatrenej dcéry žalobkyne a jej manžela v Rakúsku), avšak
kvalifikované rodinné väzby v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) bod 2 vykonávacieho nariadenia si na
Slovensku nezachovala. Z tohto dôvodu uvedené kritérium nie je možné hodnotiť v prospech zachovania

úzkychväziebsoSlovenskomatedavprospechzachovaniabydliskažalobkynenajehoúzemí(obdobne
rozsudok NSS sp. zn. 7Ssk/124/2022).

c) Vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti:

Žalobkyňa uvádza, že pôsobila vo funkcii štatutára bytového spoločenstva, kde táto pozícia skončila v
roku 2022 a žalobkyňa sa mala podieľať ďalej na procese likvidácie tohto spoločenstva. Správny súd
konštatuje, že sa možno stotožniť so záverom žalovanej, ktorá nehodnotila túto okolnosť ako významnú.
Táto žalobkyňou prezentovaná „nezárobková činnosť“ sa totiž viaže k vlastníctvu nehnuteľnosti a podľa
záverov ustálenej judikatúry (prezentovanej v odôvodnení tohto rozsudku) okolnosť akou je vlastníctvo
(v danom prípade k nehnuteľnosti) nemá s centrom záujmov a bydliskom súvis z dôvodu, že slobodný

pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi umožňuje využívať tieto služby kdekoľvek v EÚ a aj
podľa mienky NSS (rozsudok sp. zn. 7Ssk/36/2023) vlastníctvo sa nemusí nevyhnutne realizovať len
na území jedného členského štátu.

d) Bytová situácia:

V Rakúsku žalobkyňa podľa vlastného vyjadrenia bývala v hotelovej izbe, kde hotel bol jej pracoviskom.
Zároveň vo Vyhlásení uviedla, že ubytovanie počas pobytu v členskom štáte EÚ nemenila. V čase
návratov na územie Slovenska žalobkyňa ako miesto svojho pobytu označila vlastnú nehnuteľnosť,
v ktorej bývala a aj naďalej v nej aktuálne býva. Správny súd pripomína, že samotná skutočnosť,

že žalobkyňa na Slovensku vlastnila a vlastní nehnuteľnosť, nezakladá automaticky záver o tom, že
centrum záujmov má v Slovenskej republike. Opak by navodil nelogickú a nežiadúcu situáciu, že každý,
kto nadobudol na území Slovenska nehnuteľnosť, automaticky tu má zachované centrum záujmov.
Takýto výklad by však nezodpovedal ani účelu základného nariadenia (obdobne rozsudok NSS sp. zn.
7Ssk/36/2023). Žalobkyňa k podanému odvolaniu priložila písomnosť opatrenú pečiatkou a podpisom jej

poslednéhozamestnávateľa,vktorejtentopotvrdil,žepočastrvaniapracovnejzmluvymalaposkytované
žalobkyňa ubytovanie v hotelovej izbe zamestnávateľa a to bezplatne, kde po skončení pracovnej
zmluvy bolo toto ukončené a žalobkyňa bola odhlásená z prechodného pobytu. Žalovaná vyvodila záver,
že bytovú situáciu žalobkyne na území Rakúska možno považovať za primeranú výkonu povolania.
Takéto konštatovanie považuje správny súd za predčasné, keďže sa žalovaná nezaoberala predmetnou

otázkou náležite. V tomto smere žalovaná neriešila čiastkové okolnosti, po zistení ktorých by bolo možné
prijať korektný záver o tom, či bytová situácia žalobkyne, aj keď išlo o ubytovanie v hotelovej izbe, bola
stabilná a primeraná. Žalovaná mala v tomto ohľade v prvom rade objasniť, či dotyčný zamestnávateľ
poskytoval žalobkyni toto ubytovanie (zdarma alebo za odplatu) počas všetkých pracovných sezón,
ktoré u neho žalobkyňa absolvovala, čo by mohlo nasvedčovať o relatívnej stabilite bývania. Ďalej tiež

bolo potrebné zistiť, či dané ubytovanie zaručovalo žalobkyni primeraný komfort a teda, či išlo o izbu
samostatnú alebo s niekým zdieľanú, či v nej mala žalobkyňa k dispozícii vlastné sociálne zariadenie a
možnosť prípravy vlastnej stravy a pod. V tomto smere treba doplniť, že v záujme objektivity nestačí sa
pri preverovaní týchto čiastkových okolností obmedziť iba na vyjadrenia žalobkyne, ale je potrebné túto
okolnosť verifikovať prostredníctvom vyjadrenia zamestnávateľa.

e) Daňová situácia:

Daňové povinnosti (platenie daní) si v rozhodnom období žalobkyňa preukázateľne plnila v Rakúsku,
táto okolnosť svedčí v prospech jej bydliska v Rakúsku a nie v Slovenskej republike, pretože povinné

dane a odvody z vykonávanej zárobkovej činnosti boli odvádzané inštitúcii v Rakúsku a v Slovenskej
republike nemala zdaniteľný príjem (obdobne pozri rozhodnutie NSS sp. zn. 6Ssk/127/2024 zo dňa
21.02.2025).

34.Pokiaľ ide o žalobkyňou predostreté skutočnosti, ktoré prezentuje v prospech zachovania jej

centra záujmov na Slovensku a síce využívanie služieb slovenského mobilného operátora, vlastníctvo
nehnuteľnosti (na Slovensku) a s ním súvisiace platenie miestnych daní poplatkov, vlastníctvo
motorového vozidla, bankový účet na Slovensku, tieto okolnosti nemajú s centrom záujmov a bydliskom
súvis z dôvodu, že slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi, ktorý umožňuje využívaťtieto služby kdekoľvek v EÚ. Aj podľa mienky NSS (rozsudok sp. zn. 7Ssk/36/2023) vlastníctvo či
využívanie finančných produktov sa nemusí nevyhnutne realizovať len na území jedného členského
štátu.

35.Ako neopodstatnenú kvalifikuje správny súd námietku žalobkyne o absencii osobného vypočutia
označených blízkych osôb zo strany správnych orgánov. Ako už bolo uvedené judikatúra rodinné väzby s
osobami, ktoré označila žalobkyňa považuje len za málo významné a preto vypočutie označených osôb
je z hľadiska náležitého zistenia skutkového stavu irelevantné. Tento záver platí obdobne aj vo vzťahu k

návrhu žalobkyne na vykonanie dokazovania pred správnym súdom vypočutím špecifikovaných blízkych
osôb.

36.K výhradám žalobkyne o absencii postupu podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, keď podľa
žalobkyne malo byť zisťované stanovisko tak slovenskej inštitúcie, ako i rakúskej inštitúcie k otázke
určenia bydliska žalobkyne, správny súd uvádza, že v posudzovanom prípade žalobkyne však príslušná

inštitúcia Rakúska a príslušná slovenská inštitúcia nedospeli k rozdielnym záverom. Zo skutkového
stavu totiž vyplýva, že príslušná rakúska inštitúcia nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobkyne,
neposudzovala ho (keďže žalobkyňa nepožiadala o dávku v Rakúsku) a teda logicky ani nedospela
k záveru opačnému v porovnaní so záverom žalovanej. Keďže k rozdielu v stanoviskách príslušných
inštitúcii nedošlo, bolo dôvodné, aby žalovaná zvolila priamu aplikáciu kritérií podľa čl. 11 ods. 1

vykonávacieho nariadenia (obdobne pozri rozsudok sp. zn. 1Sžso/26/2016 a sp. zn. 7Sžsk/91/2020).
Takisto správny súd dopĺňa, že dôvodom k aplikácii čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a teda
skúmania úmyslu dotknutej osoby (tu žalobkyne) je situácia, keď by o mieste jej bydliska na základe
uplatnenia relevantných objektívnych kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia vznikli
pochybnosti, pričom sa k otázke skúmania úmyslu vyjadril aj NSS, ktorý v minulosti judikoval, že „Úmysel

žalobcu nie je relevantný, keďže postup podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do
úvahy iba subsidiárne, teda v prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku
zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená“ (obdobne rozsudok sp. zn. 10Sžsk/5/2016).

37.Správny súd teda dospel k záveru, že pri posudzovaní otázky zachovania centra záujmov nebol

orgánmi verejnej správy zistený dostatočne skutkový stav pokiaľ ide o posúdenie čiastkových kritérií,
ktorými sú otázka stability pracovnej situácie žalobkyne a otázka primeranosti bývania žalobkyne.
Správny súd pripomína, že je povinnosťou orgánu verejnej správy pri rozhodovaní postupovať v súlade
s ust. § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a to tak, aby presne a úplne zistil skutočný stav veci
a na tento účel si obstaral potrebné podklady na rozhodnutie, vrátane výsluchu účastníka konania. V

tomto kontexte správny súd uvádza, že aj keď nariadenie ústneho pojednávania nie je s poukazom
na ust. § 188 ods. 1 zákona o sociálnom poistení obligatórne, toto ustanovenie je potrebné vykladať s
ohľadom na individuálny stav konkrétnej veci a preto v prípade, ak pre objasnenia uvedených dvoch
otázok nebudú mať orgány verejnej správy relevantné podklady, ktoré by náležite dôkazne zodpovedali
označené otázky, bude nevyhnutné pristúpiť aj k osobnému výsluchu žalobkyne.

38.Záverom správny súd dodáva, že po náležitom skutkovom ustálení týkajúcom sa spomenutých
dvoch otázok v súlade so závermi, ktoré vyslovil správny súd v tomto rozhodnutí, je potrebné,
aby orgánmi verejnej správy bolo následne finálne vykonané komplexné posúdenie a zhodnotenie
všetkých informácii získaných aplikáciou jednotlivých relevantných kritérií vyplývajúcich z čl. 11 ods. 1

vykonávacieho nariadenia, a to vo vzájomných súvislostiach.

39.Vo veci trov správneho súdneho konania rozhodol správny súd podľa ust. § 167 ods. 1 SSP a
priznal úspešnej žalobkyni uplatnené právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania
voči žalovanej. Podľa ust. § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať na Správny súd v Košiciach v
lehote jedného mesiaca od jeho doručenia.V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba
predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť

do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží
potrebnýpočetrovnopisovapríloh,správnysúdvyhotovíkópiepodanianatrovytoho,ktopodanieurobil.

Kasačnúsťažnosťmožnopodľa§440ods.1Správnehosúdnehoporiadkuodôvodniťlentým,žesprávny
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom

spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.