Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. marec 2026

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 18Csp/146/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8125209128
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Vitteková PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2026:8125209128.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Dominikou Vittekovou PhD. v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko,

s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, právne zastúpený: Remedium
Legal, s. r. o., IČO: 53 255 739, so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, proti žalovanej: A. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX, o zaplatenie 6 934,69 eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanej nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca ako postupník svoj nárok na zaplatenie sumy 6934,69 eur s príslušenstvom uplatnil titulom
postúpenej pohľadávky na základe zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru na čokoľvek zo dňa

30.8.2023 (ďalej len „Zmluva“) uzatvorenej medzi postupcom Slovenskou sporiteľňou a.s. a žalovanou.
Postupca poskytol žalovanej úver vo výške 4000 eur, ktorú sa zaviazala splácať v pravidelných 96
mesačných splátkach vo výške 80,17 eur, a to až do celkovej čiastky vo výške 7693,62 eur. Postupca
úver zosplatnil podľa § 53 ods. 9 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

2. Žalovanej bola žaloba doručená do vlastných rúk dňa 26.1.2026, doposiaľ sa k nej nevyjadrila.
3. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie, na ktoré sa nedostavil právny zástupca žalobcu,

ktorý svoju neúčasť ospravedlnil a navrhol, aby súd prejednal vec bez jeho prítomnosti. Na pojednávanie
sa neustanovila ani žalovaná, ktorá svoju neúčasť neospravedlnila. Preto súd prejednal a rozhodol spor
na pojednávaní v neprítomnosti žalobcu a žalovanej v súlade s ustanovením § 180 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") s prihliadnutím na obsah spisu a vykonané dôkazy.

4. Na nariadenom pojednávaní súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ako aj ostatným spisovým
materiálom a zistil tento skutkový stav:

5. Postupca a žalovaná uzatvorili dňa 30.8.2023 Zmluvu, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý
spotrebiteľský úver–spotrebnýúvernačokoľvekvovýške4000eursročnouúrokovousadzbou14,99%
po zohľadnení zľavy, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť 96 splátkami po 80,17 eur, pričom celková
čiastka spojená a úverom činí podľa Zmluvy 7693,62 eur. RPMN bola uvedená vo výške 20,77%. Prvá
splátka úveru bola splatná dňa 27.10.2023, ďalšie splátky boli splatné vždy ku dňu splatnosti splátky
v kalendárnom mesiaci.

6. Zo žiadosti o flexipôžičku plynie, že žalovaná je slobodná, počet vyživovaných osôb je v uvedený
počtom 0. Má stredoškolské vzdelanie, je zamestnaná s čistým mesačným za posledné 3 mesiace vo
výške 586 eur, 599 eur a 606 eur. Pokiaľ ide o mesačné finančné výdavky zo žiadosti plynie, že malakreditnú kartu s úverovým rámcom 1500 eur a spotrebný úver s mesačnou splátkou 371 eur.. V žiadosti
nie sú označené žiadne doklady o príjme, ktoré by k nej boli predložené. Prílohou boli len dva doklady
totožnosti.

7. Žalobca v konaní na účely posúdenia bonity žalovanej na základe výzvy súdu uviedol cit:
„Žalobca poukazuje na prílohu tohto podania, a to výstup z interných aplikácií postupcu (Výpočet
primárnej návratnosti), ktoré zaslal žalobcovi na preukázanie riadneho overenia schopnosti splácať
poskytnutý úver žiadateľov o úver. Overovanie schopnosti splácať úver prebieha vo väčšine prípadov

v automatickom režime, pričom údaje potrebné na posúdenie žiadosti o úver sú napríklad z úverového
registra alebo Sociálnej poisťovne získavané vo forme dát, ktoré v čitateľnej podobe zobrazujú len
interné aplikácie postupcu. Postupca preto tieto údaje pretavil do priloženého výstupu. Uvedený výstup
obsahuje údaje zhromaždené z príslušných registrov aj z otázok položených žiadateľovi o úver, ktoré
boli použité pri posudzovaní bonity.
Podľa § 7 ods. 20 ZoSU „Na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský

úver sa použijú tieto položky:
a) čistý príjem spotrebiteľa,
b) náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má
spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť
c) výška splátky spotrebiteľského úveru a

d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.
Podľa ust. § 2 ods. 2 Opatrenia „Limit ukazovateľa schopnosti splácať vypočítaného podľa
odseku 1 nemôže prekročiť hodnotu 1.“
Metodiku výpočtu limitu ukazovateľa schopnosti splácať (ďalej ako „DSTI“) stanovilo opatrenie v ust. §
2 ods. 1, pričom vzorec na jej výpočet je nasledovný:

DSTI=(výdavky (V))/(prijem (P)-náklady na zabezpečenie základných životných potrieb(N))
V = výška existujúcich záväzkov a výška splátky poskytnutého úveru
P = čistý príjem spotrebiteľa
N = životné minimum spotrebiteľa a členov jeho domácnosti
V konkrétnom prípade postupoval veliteľ nasledovne

Výdavky na peňažné záväzky spotrebiteľa
V tejto súvislosti dávame súdu osobitne do pozornosti, že pri výdavkoch znižujúci príjem spotrebiteľa
podľa § 7 ods. 20 písm. d) ZoSU sa vychádza výlučne z úverových peňažných záväzkov. Žalobca
na tomto mieste poukazuje aj na priloženú odpoveď Národnej banky Slovenska zo dňa 14.03.2024
vo veci NBS-000-096-061, ktorá potvrdzuje vyššie uvedený názor žalobcu. Túto kategóriu výdavkov

spotrebiteľa tvoria predovšetkým záväzky z úverových vzťahov, pripadane z nadväzujúcich záväzkov
z finančných služieb (napr. poistenie schopnosti splácať úver dojednané spolu s úverom) a nie je
možné ich rozširovať o výdavky spotrebiteľa, ktoré vstupujú do vzorca v paušalizovanom vyjadrení
v predchádzajúcej kategórií nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa.“
Výšku peňažných záväzkov spotrebiteľa veriteľ overil nezávislým dopytom do úverového registra, z

ktorého veriteľ zistil, že spotrebiteľ nemal žiadne existujúceho úverového záväzky. Výška splátky novo
poskytovaného úveru bola stanovená na 80,17 €. Výdavky na peňažné záväzky spotrebiteľa teda boli
vo výške 80,17 €. Celková výška čistých príjmov spotrebiteľa Veriteľ počítal s mesačným čistým príjmom
vo výške 700,00 €, ktorý bol overený na základe dopytu do Sociálnej poisťovne, ktorý je súčasťou
Výpočtuprimárnejnávratnosti(str.2-3).Veriteľtedapočítalsmesačnýmčistýmpríjmomvovýške700,00

€. Výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa V rámci nákladov na
zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ do úvahy životné minimum spotrebiteľa, nakoľko
žalovaný deklaroval štyroch členov domácnosti a rodinný stav ženatý/ vydatá. Životné minimum na
členov domácnosti brané do úvahy pri výpočte DTSI ku dňu poskytnutia úveru bolo teda vo výške
514,42 € (Jednotlivec s dvomi nezaopatrenými deťmi). Veriteľ zároveň bral do úvahy paušálne výdavky,

ktoré v zmysle opatrenia NBS spolu so životným minimom reprezentujú obvyklé mesačné výdavky
spotrebiteľov na stravu, bývanie, ošatenie a pod.. Tie boli vypočítané ako rozdiel medzi celkovou výškou
čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa zvýšený o 40 % - teda 74,23 € ((700 €
- 514,42 €) * 40%). V tejto súvislosti poukazujeme na priloženú odpoveď Národnej banky Slovenska
zo dňa 14.03.2024 vo veci NBS-000-096-061, ktorý potvrdzuje uvedený názor žalobcu: „uvádzame, že

výdavky na bývanie, dopravu, telefón, internet a ostatné výdavky na domácnosť považujeme za súčasť
kategórie „náklady na zabezpečenie základných životných potrieb“. (...) Je zrejmé, že zákonodarca vie,
že spotrebitelia majú rôzne výdavky, avšak s ohľadom na potrebnosť údajov a primeranosť zásahu
do súkromia spotrebitelia pri skúmaní bonity, obmedzil rozsah nákladov, ktoré je nutné pre výpočetukazovateľa brať do úvahy. Do vzorca budú vstupovať iba paušalizované výdavky na základné životné
potreby, najmä bežné výdavky spotrebiteľa napr. za daný miesiac. (...) v kontexte v ktorom je použitý
výraz „celková výška“ (pozn.: v ust. § 2 ods. 5 Opatrenia) je zrejmé, že ide o celkovú sumu / komplexnú

čiastku, ktorá zahŕňa všetky náklady spojené s uspokojovaním základných potrieb spotrebiteľa. Ide
teda o uzatvorenú množinu, ktorá odhaduje prostredníctvom paušalizovanej sumy životnému minima
finančnúzáťažspojenúsdosiahnutímstanovenýchpodmienokalebozákladnýchštandardovpreživotné
potreby spotrebiteľa.“ Celková výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa bola teda vo výške 588,65 €.

Výpočet DSTI bol teda realizovaný nasledovne:
DSTI=(80,17 €)/(700 € -588,65 € )
DSTI = 0,71
Hodnota DSTI neprekročila hodnotu 1, a preto bola schopnosť splácať poskytnutý úver
posúdená v súlade s Opatrením a ZoSU.“

8. Z výzvy pred splatnosťou celého úveru z 14.12.2024 plynie, že žalovanej bolo oznámené, že
k 14.12.2024 je v omeškaní so splácaním poskytnutého úveru v rozsahu neuhradených 12 splátok
vo výške istiny 260,06 eur a úrokov vo výške 626,14 eur. Žalované si predmetnú výzvu prevzala dňa
18.12.2024.

9. Dňa 20.3.2025 právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na úhradu celého dlhu s upozornením, že
je banka oprávnená postúpiť pohľadávku tretej osobe. Zásielka bola žalovanej doručená dňa 25.3.2025.

10. Postupca na žalobcu dňa 23.6.2025 postúpil pohľadávku zo Zmluvy na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávok č. 4076368.

11. Zistený skutkový stav takto právne posúdil:

Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 1 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy, spotrebiteľským úverom na účely
tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej

veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným
prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa,
poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na
meno spotrebiteľa;1) tým nie je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského
úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného

úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu.18b) Spotrebiteľským úverom sú aj mladomanželský úver podľa osobitného
predpisu,1a) niektoré stavebné úvery a iné úvery podľa osobitného predpisu1b) a nezabezpečené
úvery poskytované spotrebiteľom na účely rekonštrukcie nehnuteľnosti určenej na bývanie, pričom
ustanovenia osobitných predpisov1c) týkajúce sa poskytovania týchto úverov tým nie sú dotknuté;

obmedzenie hornej hranice výšky úveru podľa odseku 3 písm. f) sa na tieto úvery nevzťahuje.

Podľa § 2 písm. d) ZoSÚ, zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť
spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a
zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 7 ods. 1, 2 ZoSÚ, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred
zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu,na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné
a pravdivé údaje potrebné na posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie

je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok
ustanovených osobitným zákonom.

Podľa § 7 ods. 4 ZoSÚ, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky17a) sú povinní s vynaložením odbornej starostlivosti na účely posudzovania

schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver získavať a účelne využívať údaje o spotrebiteľských
úveroch a úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu1d) tak, aby boli splnené podmienky podľa
odsekov 16 a 17.

Podľa § 7 ods. 16 ZoSÚ Veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery

a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a
b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne
preukázať.

Podľa § 7 ods. 17 ZoSÚ Vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ

a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5,
b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o
spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky,17a) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na
údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet

sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú
zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v
čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

Podľa § 7 ods. 24 ZoSÚ, Ustanovenia odsekov 19 až 23 sa nevzťahujú na

a) spotrebiteľský úver, ktorým sa splatí jeden alebo viac existujúcich úverov poskytnutých podľa
tohto zákona (ďalej len „refinancovaný úver“) alebo na zmenu zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
ktorej predmetom je navýšenie výšky spotrebiteľského úveru (ďalej len „navýšený úver“), ak výška
poskytnutého spotrebiteľského úveru výrazne neprevyšuje súčet zostávajúcich výšok refinancovaných
úverov alebo navýšených úverov,

b) spotrebiteľský úver zabezpečený podľa osobitného predpisu,17tb) ktorého hodnota zabezpečenia
je počas celej lehoty splatnosti úveru minimálne 100 % zo zostatkovej hodnoty tohto spotrebiteľského
úveru.

Podľa § 7 ods. 31 ZoSÚ, Ustanovenia odsekov 29 a 30 sa nevzťahujú na

a) spotrebiteľský úver, ktorým sa splatí jeden alebo viac refinancovaných úverov, ak výška poskytnutého
spotrebiteľského úveru výrazne neprevyšuje súčet zostávajúcich výšok refinancovaných úverov a
zároveňlehotasplatnostiposkytnutéhospotrebiteľskéhoúveruneprevyšujepriemernúzostatkovúlehotu
splatnosti refinancovaných úverov, pričom táto priemerná zostatková lehota splatnosti je vypočítaná ako
vážený priemer zostatkových lehôt splatnosti refinancovaných úverov, ktoré sú vážené zostatkovými

istinami jednotlivých refinancovaných úverov, alebo
b) spotrebiteľský úver poskytnutý vo forme úverového rámca s možnosťou opakovaného čerpania.

Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého

porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie

ustanovení § 7 ods. 19 až 42.Podľa § 17 ods. 1 ZoSÚ, Práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ
ichnemôžepreviesťnatretiuosobu;toneplatí,akprechádzaalebosapostupujepohľadávkasovšetkými
právami s ňou spojenými a

a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu18b) na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku
alebo pobočku zahraničnej banky, a
b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru
alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

12. V predmetnej právnej veci je nepochybné postavenie účastníkov ako dodávateľa a spotrebiteľa, čo
plynie aj zo Zmluvy, kde ako druh je uvedený spotrebný úver na čokoľvek. Postupca vystupoval ako
osoba konajúca v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná ako
fyzickáosobapriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvynekonalavrámcipredmetusvojejobchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

13. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal
napriek predchádzajúcej výzve postup, že postupca postupoval s odbornou starostlivosťou pri
posudzovaní schopnosti žalovanej splácať poskytnutý úver. Žalobca síce do vydania tohto rozsudku
odpovedal na výzvu súdu, avšak dodané dôkazy hodnoverne preukazujúce postup v súlade s § 7 zákona

o spotrebiteľských úveroch nemožno považovať za postačujúce.

14. Cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 ZoSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ
existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe
informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri

posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a
na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka,
aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver
sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o
získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou

vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je
zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní
svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre
rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v
spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej

schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme
ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa
takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je
nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z
ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný

poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané
informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom

rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/
domáci rozpočet a to ako stranu príjmov,
tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy
zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo

nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej
schopnosti nepostačuje (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp 16/2021, rozsudok
Okresného súdu Prešov sp.zn. 9Csp 1/2022, tiež Okresného súdu Bardejov sp. zn. 7Csp 80/2020).

15. Význam skúmania bonity spotrebiteľov je zdôrazňovaný aj v judikatúre Súdneho dvora Európskej

únie, pričom súd musí ex offo preskúmať dodržanie povinnosti veriteľa v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ
(porov. rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-679/18, tiež C-449/13, C- 303/20).16. Z článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 vyplýva, že pred uzavretím zmluvy o úvere je veriteľ povinný
posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, pričom táto povinnosť môže prípadne zahŕňať nahliadnutie do
príslušnej databázy. Cieľom tejto povinnosti je tiež posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu

úveru nebonitným spotrebiteľom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2014, CA Consumer
Finance, C-449/13, EU:C:2014:2464, bod 43; zo 6. júna 2019, Schyns C-58/18, EU:C:2019:467, bod
40, a z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 20). Taká povinnosť tým, že
má chrániť spotrebiteľov pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti, má pre nich
zásadný význam (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júna 2019, Schyns, C-58/18, EU:C:2019:467, bod

41, a z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 21, ako aj citovanú judikatúru).

17. Vo vzťahu splneniu si povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa ako najdôležitejšej predzmluvnej
povinnosti veriteľa žalobca predložil výpočet primárnej návratnosti, výpis z interných aplikácii postupcu.

18. Z predložených dôkazov je zrejmé, že veriteľ zisťoval len príjem žalovaného cez predložené

potvrdenie zo Sociálnej poisťovne, hoci jeho povinnosťou je zisťovať nielen príjem, ale aj výdavky. Pri
skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil povinnosť odbornej
starostlivosti.Navýzvusúdužalobcauviedol,žepriposudzovanívýdavkovvychádzalzosumyživotného
minima v čase posudzovania žiadosti.

19. Žalobca podľa názoru súdu podcenil skúmanie výdavkov žalovaného, ak sa obmedzil na výšku sumy
životného minima na jednu dospelú osobu.

20. Z úradnej činnosti súdu je zrejmé, že žalobca na výzvu súdu, aby preukázal skúmanie schopnosti
splácať úver spotrebiteľa vo vzťahu k výdavkovej časti uvádza, že vychádzal zo sumy životného minima.

Z ust. § 7 ods. 27 veta posledná ZoSÚ plynie, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta) je nevyhnutné posudzovať
s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom17td) a na príjem spotrebiteľa, nie sa
tejto zákonnej povinnosti zbaviť odkazom na životné minimum, nakoľko to nie je ratio zákona a tento
postup nezohľadňuje individuálnosť životnej situácie toho ktorého spotrebiteľa a jeho rodiny.

21. Tento postup dodávateľa na úverovom trhu, ktorý nekriticky akceptuje zjavne nevierohodné údaje
poskytnutéspotrebiteľomanahrádzaichpaušálnymúdajomvpodobesumyživotnéhominima,nakoniec
neplynie ani z opatrenia NBS z 14.11.2017 v znení účinnom od 1.1.2020. Z ust. § 2 ods. 5 plynie cit.
„Výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b)

zákonasanaúčelyodseku1určujenajmenejvovýškesumyživotnéhominima2)spotrebiteľa,životného
minima na osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť3 ) a ktorá žije so spotrebiteľom v
spoločnej domácnosti a výdavkov na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo
výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu; ak rozhodnutím súdu nie je určené výživné, vo výške
najmenej 30 % životného minima na túto osobu. Celkovou výškou nákladov sa rozumie výška nákladov

na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa prvej vety zvýšená o 40 % rozdielu
medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa, životným minimom
osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej
domácnosti a výdavkami na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo výške určenej
právoplatným rozhodnutím súdu, ak odseky 8 a 9 neustanovujú inak; ak rozhodnutím súdu nie je

určené výživné, vo výške najmenej 30 % životného minima na túto osobu.“ Z uvedené nepochybne
neplynie záver ani usmernenie pre dodávateľov na úverovom trhu, že výdavky (resp. výška nákladov na
zabezpečenie základných životných potrieb) spotrebiteľa sa bez ďalšieho majú rovnať sume životného
minima.

22. Vo vzťahu k nevyhnutnosti skúmania výdavkov spotrebiteľa pri posudzovaní schopnosti splácať
úver súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 2178/2018-77
z 25.7.201 cit.: „Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen spotřebitele samého
před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také společnost jako celek,
neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v podobě pádu spotřebitele a

osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a sociálních vztahů atd. V neposlední
řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti
o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto
zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho § 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen připosouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu,
že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s
odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně

nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech.
Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích dlužníků. Již gramatickým a logickým
výkladem § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru lze dovodit, že dostatečnými nejsou míněny
informace získané toliko od spotřebitele. Odborná péče předpokládá údaje, které dlužník věřiteli uvedl,
ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele dlužníka (srov. D., E. F. G., J.:

Zákon o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů č. 145/2010 Sb. Komentář. 1. vydání.
Praha: C. H. Beck, 2011, s. 98-109, ISBN 9788074001185). Nepochybně klíčová je i povinnost věřitele
využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například státem publikované údaje o životním a
existenčním minimu podle zákona č. 110/2006 Sb., o životním a existenčním minimu, a o průměrných
výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a tyto porovnávat se známými nebo
od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho příjmech a výdajích. To ostatně

dovodil ve svém rozhodnutí ze dne 1. 4. 2015, sp. zn. 1 As 30/2015, i Nejvyšší správní soud, jehož
závěry použil na podporu své argumentace již odvolací soud v napadeném rozhodnutí. Závěr odvolacího
soudu dovozující, že spokojila-li se žalobkyně s nedoloženým prohlášením žalovaného o jeho osobních,
výdělkových a majetkových poměrech a nahlédnutím do registru dlužníků, nedostála povinnosti věřitele
ve smyslu ustanovení § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru, je správný.“

23. Tiež poukazuje súd na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 9
As 127/2024 – 34 z 13.08.2024, že cit.: „Poskytovatel úvěrů je nadto povinen prověřit schopnost
spotřebitele splácet úvěr s odbornou péčí, jíž je třeba rozumět „úroveň zvláštních dovedností a péče,
kterou lze od podnikatele ve vztahu ke spotřebiteli rozumně očekávat a která odpovídá poctivým

obchodním praktikám nebo obecným zásadám dobré víry v oblasti jeho činnosti“. Postup s odbornou
péčí zahrnuje též povinnost věřitele ověřit podstatné informace poskytnuté spotřebitelem svědčící o
jeho schopnosti splácet sjednaný úvěr (rozsudek NSS ze dne 1. 4. 2015, č. j. 1 As 30/2015-39, č.
3225/2015 Sb. NSS, bod 26, vztahující se k § 9 odst. 1 již neúčinného zákona č. 145/2010 Sb., jenž
při posuzování úvěruschopnosti výslovně přikazoval počínat si s odbornou péčí; ZSÚ ve svém § 75

zakotvil obecnou povinnost poskytovatele provozovat svou činnost s odbornou péčí). [28] Věřitel by
měl úvěruschopnost dlužníka aktivně zjišťovat a prověřovat, nikoliv se spokojit pouze s jeho ničím
nedoloženými prohlášeními. Informaci o výši příjmu spotřebitele může věřitel ověřit zejména doklady
vydanými spotřebiteli třetí stranou, které budou objektivně a věrohodně vypovídat o spotřebitelově
schopnosti dostát svým závazkům ze smlouvy o úvěru. Pokud by i v případě doložení těchto dokladů

přetrvávaly pochybnosti o bonitě dlužníka, bylo by možné jeho situaci ověřit nahlédnutím do databází
umožňujících posouzení úvěruschopnosti spotřebitele (rozsudek NSS č. j. 1 As 30/2015-39, body
27 a 29). [34] Pokud jde o námitku, že městský soud bez adekvátního odůvodnění odmítl použití
částky životního minima jakožto referenční hodnoty výdajů vynaložených spotřebiteli, tak stěžovatelka
argumentaci městského soudu zkresluje. Městský soud v bodě 39 napadeného rozsudku upřesnil, že

správní orgány stěžovatelce vytýkaly skutečnost, že z částky životního minima vycházela paušálně. Tuto
částku je dle nich třeba považovat za výchozí bod minimálních nákladů, ke kterému je zásadně nutné
přičíst náklady další. Správní orgány tak učinily mimo jiné s odkazem na komentářovou literaturu, dle
níž je třeba zohlednit i ostatní očekávatelné výdaje (bod 123 prvostupňového rozhodnutí). Následně
městský soud konstatoval, že proti těmto závěrům a jejich aplikaci stěžovatelka žádné konkrétní

námitky nevznesla. Konečně pak připomněl, že správní orgány nezpochybnily, že by životní minimum
nemohlo být nikdy považováno za relevantní ukazatel. [35] Nejvyšší správní soud se s argumentací
správních orgánů ztotožňuje. Částka životního minima, jež představuje státem uznanou minimální
hranici peněžních příjmů fyzických osob k zajištění výživy a ostatních základních osobních potřeb,
nutně nereflektuje konkrétní částku, kterou k zajištění svých individuálních základních životních potřeb

musí vynaložit potenciální žadatel o úvěr. Nepokrývá zejména výdaje na bydlení, které ji mnohdy
několikanásobně převyšují. Rovněž nereflektuje další nutné výdaje, jako například srážky ze mzdy,
náklady vyvolané zdravotním stavem, či výživné. Z tohoto důvodu je třeba bezvýhradně trvat na
požadavkuindividualizovanéhoposuzováníúvěruschopnosti,přikterémposkytovatelmusíbrátzřetelna
konkrétní situaci konkrétního spotřebitele. V tomto ohledu kasační soud nerozumí tvrzení stěžovatelky,

že toliko z částky životního minima lze vycházet v případech, kdy neexistují důvodné pochybnosti o
schopnosti klienta splácet poskytnuté úvěry. Na jednu stranu ona „neexistence důvodných pochybností“
jednak musí vycházet již z určité formy posouzení úvěruschopnosti. Na straně druhé je jen stěžípředstavitelné, že by spotřebitelé, kteří jsou schopni své úvěry splácet, byli právě těmi, jejichž výdaje
se rovnají částce životního minima.

24. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti spotrebiteľa je kladený na pomer medzi príjmami a
výdavkami a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne
taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva,
že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu so spotrebiteľom uzavrie, si má veriteľ
zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver a údajmi z príslušných databáz.

25. Podľa názoru súdu všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne preukazujú hrubé porušenie povinnosti
veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (§ 11 ods.
2 ZoSÚ). Žalobca si nezískal, teda následne ani nevyhodnotil a ani neoveril informácie o bonite klienta,
z ktorých by bol schopný zistiť objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Nedôsledne zisťoval,
a preto ani nezohľadnil výdavky žalovaného, aj keď mal objektívnu možnosť si ich pred poskytnutím

úveru overiť.

26. Súd poukazuje na názor najvyšších súdnych autorít cit: „14. Obsahom povinnosti veriteľa posúdiť s
odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver podľa § 7 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch nie je len bonitu spotrebiteľa skúmať (proces zisťovania informácií o príjmoch

a výdavkoch žiadateľa o úver), ale zistené skutočnosti aj vyhodnotiť. Predmetom posúdenia v rámci
odvolacieho prieskumu preto musia byť všetky okolnosti majúce rozhodujúci význam pre záver o
(ne)dôvodnosti uplatneného nároku, teda aj, či bolo veriteľom ako odborníkom vykonané hodnotenie a či
bolo toto hodnotenie súladné so zákonom, teda či bola platobná schopnosť žalovanej posúdená správne
(boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo na ne prihliadnuté, osobitne údaje získané

z listín predlžených žalobcom, ako je úverová správa a výpis z bankového účtu žalovanej s označeným
zostatkomnaúčte).Odvolacísúdmalposúdiť,čiveriteľsprávnevyhodnotilzistenéskutočnostiasprávne
posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a svoje úvahy v tomto smere podrobne
vysvetliť. Súdy nižších inštancií sa v súvislosti s posudzovaním bonity dlžníka nemôžu uspokojiť len s
tým, že veriteľ bonitu klienta skúmal v zmysle svojho interného dokumentu, a že nahliadol do úverových

registrov dlžníka, oboznámil sa s jeho príjmom, výdavkami, rodinným stavom a výpisom z bežného účtu,
ale dôkazné bremeno ho zaťažuje až do tej miery, že musí preukázať ako bonitu dlžníka vyhodnotil,
pričom takéto vyhodnotenie nesmie byť len formálne. Z hodnotiaceho úsudku musí byť zrejmé, prečo
veriteľ dlžníkovi úver (ne)poskytol. Odvolací súd si túto povinnosť riadne nesplnil. K názoru odvolacieho
súdu,žeúverovázmluvabola(už)vyhodnotenáakobezúročnáabezpoplatková(zinýchdôvodov),preto

posúdenie, či došlo až k hrubému porušeniu tejto povinnosti nie je relevantné, odvolací súd uvádza, že
uvedený názor nie je dôvodom, aby bol súd zbavený povinnosti ex offo skúmať, či veriteľ posudzoval
pri poskytovaní úveru bonitu spotrebiteľa (viď rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach sp. zn. C-565/12
z 27. 03. 2014, C-449/13 zo dňa 18. 12. 2014 a C-679/18 zo dňa 05. 03. 2020, z ktorých vyplýva, že
skúmanie splnenia tejto povinnosti dodávateľa-veriteľa

/skúmanie bonity/ nie je viazané na námietku spotrebiteľa, ale túto povinnosť má konajúci súd ex offo)
aj vzhľadom na skutočnosť, že zákon o spotrebiteľských úveroch za nekonanie veriteľa s odbornou
starostlivosťou ukladá aj inú sankciu, a to nemožnosť požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru. V danom spore sa práve uvedenej sankcie žalovaná od počiatku sporu dovoláva.“ (porov.
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 52/2024 z 10.12.2025). Tiež na

odôvodnenie ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 530/2024 z 12.2.2025 cit: „32. Mohlo
by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov a vyžiadal
si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo možné
hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu – teda preukázať aj to, že
bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom

bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho a odborného posúdenia
by totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo – chrániť spotrebiteľa
pred nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou. 33. Napokon je tu tretí aspekt procesu
poskytovania úveru, na ktorý je súd povinný prihliadať na účely posúdenia, či veriteľ konal s odbornou
starostlivosťou, a to či na základe odborného posúdenia mal byť úver poskytnutý. Napriek prieskumu

zo strany veriteľa sa môže stať (a je zrejmé, že sa aj stáva), že dlžník úver splácať nebude. V takom
prípade je potrebné vyhodnotiť, či sa tejto situácii nedalo predísť jednoducho tým, že by veriteľ úver
nebol poskytol. Ak totiž veriteľ klientovi úver neposkytne, klient síce finančné prostriedky nezíska, ale
ani nič nestratí. V prípade omeškania so splátkami, naopak, nielenže musí poskytnuté prostriedky vrátiť,ale suma sa (častokrát výrazne) navyšuje o úroky, zmluvné pokuty a ďalšie poplatky, na ktoré má veriteľ
nárok (ak ho má). Aj na platobnej neschopnosti dlžníkov teda môže veriteľ „zarobiť“, a preto je potrebné
vyhodnocovať, či platobnú schopnosť dlžníka mohol už pri poskytovaní úveru racionálne predpokladať

alebo nie – jednoducho povedané, či neposkytol úver napriek tomu, že bolo už na začiatku zrejmé, že
ho dlžník nebude vedieť splácať.“
27. Tento záver je podporený aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/153/2019: „Je nutné
konštatovať, že ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. súd v súlade s požiadavkou odbornej
spôsobilosti veriteľa vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov

a výdavkov ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Nevykonanie jedného z týchto postupov
znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti. Ako vyplýva z prejednávanej veci, overenie bonity
dlžníka nebolo dostatočné. Postup žalobcu bol iba formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti.
Žalobca nemal preukázaný príjem žalovanej hodnovernými dokladmi, napriek tomu mu poskytol úver.
Žalobca sa nezaujímal, aké má žalovaná výdavky na živobytie a či mu teda zostáva dostatok finančných
prostriedkov na splácanie úveru. V konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. §

7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Keďže žalobca hrubo porušil zákonom stanovenú povinnosť, v zmysle
§ 11 ods. 2 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov“.

28. Rovnako súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoCsp/6/2022 cit.: „Len
samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať

za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Odvolací súd zastáva názor, že príjem aj rodinný stav klienta môžu byť vyhovujúce, ale
pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo
nie je schopný splácať požadovaný úver. Bez toho, aby žalovaný skúmal aj iné aspekty,
nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalobcu, potrebnej pre posúdenie schopnosti

žalobcu splácať dlh zo zmluvy. Z dikcie zákona: „posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ logicky vyplýva, že s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov
žiadateľa. Vychádzajúc z doterajších výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v súlade so
súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca ako veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje

povinnosti pri overovaní bonity žalobcu ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch čo v spojení s § 11 ods. 2 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch spôsobuje
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žalovaný si na základe získaných informácií nemohol vytvoriť
dostatočný obraz o platobnej schopnosti žalobcu, keď síce si obstaral údaje o príjme žalobcu a časti
výdavkov spočívajúcich v splátkach úverov, lízingov (a pod.), avšak ohľadom iných výdavkov žalobcu

(bývanie a pod.), už žalovaný postupoval nedostatočne, keď akceptáciou výdavku 20,- Eur
mesačne uvedeného žalobcom, si žalovaný bez náležitého zistenia skutočných výdavkov žalobcu,
nemohol vytvoriť dostatočný platobný obraz o platobnej schopnosti žalobcu, potrebnej pre posúdenie
schopnosti žalobcu splácať dlh zo zmluvy.“

29. Žalobca teda predloženými dôkazmi nepreukázal, že by konal s vynaložením odbornej starostlivosti
pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver. V tomto smere súd poukazuje na judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie cit.: „Je však potrebné zdôrazniť, že dodržiavanie tejto zásady by
bolo porušené, ak by dôkazné bremeno nesplnenia povinností upravených v článkoch 5 a 8 smernice
2008/48 zaťažovalo spotrebiteľa. Tento totiž nedisponuje prostriedkami, ktoré by mu umožňovali

preukázať, že veriteľ mu jednak neposkytol informácie podľa článku 5 tejto smernice a jednak neoveril
jeho úverovú bonitu. Naopak účinné vykonanie práv priznaných smernicou 2008/48 zabezpečuje
vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej je veriteľ v zásade povinný preukázať pred súdom správny
výkon týchto predzmluvných povinností. Cieľom takéhoto pravidla je zaistiť, ako uvádza bod 21 tohto
rozsudku, ochranu spotrebiteľa, bez neprimeraného poškodenia práva veriteľa na spravodlivý proces.

Ako totiž uvádza v bode 35 svojich návrhov generálny advokát, obozretný veriteľ si musí byť vedomí
nevyhnutnosti zbierania a uchovania dôkazov o splnení svojich informačných povinností a povinnosti
poskytnúť vysvetlenia.“ (bod 27 a 28 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-449/13).

30. Súd majúc na zreteli vyššie uvedené skutočnosti vychádzal súd zo záveru o nemožnosti

predčasného zosplatnenia úveru a keďže považoval porušenie povinnosti žalobcu v intenzite hrubého
porušenia povinnosti v súvislosti so zisťovaním a preverovaním schopnosti žalovaného splácať úver,
úver posúdil ako bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 2 ZoSÚ). Zosplatnenie je preto neplatným
právnym úkonom.31.Žalobcaodôvodňujesvojuaktívnuvecnúlegitimáciuodvodzovalodplatnéhopostúpeniapohľadávky.

32. Súd však pripomína, že ZoSÚ v ust. § 17 rovnako upravuje podmienky postúpenia pohľadávky
zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré v danom prípade neboli splnené. Postúpenie pohľadávky je možné
po termíne konečnej splatnosti alebo takej, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti.
Konečná splatnosť úveru bola dojednaná na 20.9.2031, teda ku dňu postúpeniu pohľadávky nenastala.
Pred termínom konečnej splatnosti je zosplatnenie s poukazom na vyššie uvedené neplatné. Postúpenie

pohľadávky je preto v rozpore s ust. § 17 ZoSÚ, teda v rozpore so zákonom (§ 525 ods. 2 OZ).

33. Žalobca teda nemá aktívnu legitimáciu na podanie žaloby, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

34. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

35. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

36. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 CSP tak, že procesne úspešnej žalovanej žiadne trovy konania nevznikli, súd rozhodol tak,
že jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom

súdePrešovpísomnev2vyhotoveniach.Vodvolanísauvediektorémusúdujeurčené,ktohorobí,ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom
sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.