Rozsudok – Vlastnícke právo k hnuteľným veciam ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. október 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 16C/29/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2123204736
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Greguš, PhD., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:2123204736.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudcom JUDr. Jozefom Gregušom, PhD., LL.M., v spore žalobcu: L. W.Š., D..:

XX.XX.XXXX, N. Y. XXXX/X, A., v zast.: Advokátska kancelária Eckmann, s.r.o., IČO: 47 241 110,
so sídlom Mierové námestie 14, 911 01 Trenčín, proti žalovanému 1/: P. R., D..: XX.XX.XXXX, N. Y.
M.. V. XXXX/XX, N., a proti žalovanému 2/: I. R., D..: XX.XX.XXXX, N. Y. M.. V. XXXX/XX, N., obaja
zastúpení: JUDr. Tomáš Sninčák, PhD., LL.M., advokát so sídlom Žabotova 2/B, Bratislava, o vypratanie
nehnuteľnosti takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ sú povinní vypratať nehnuteľnosti, a to
- par. reg. „C“ č.: XXXX/1 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere XX m2;

- par. reg. „C“ č.: XXXX - ostatná plocha vo výmere XXXmX;
- par. reg. „C“ č.: Q./X --- zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2;
- par. reg. „C“ č.: XXXX/X - záhrada vo výmere XXXmX;
- par. reg. „C“ č.: XXXX/X - ostatná plocha vo výmere XXmX;
- par. reg. „C“ č.: Q./X - záhrada vo výmere Q.;
- par. reg. „C“ č.: XXXX/X - ostatná plocha vo výmere XXmX;
- par. reg. „C“ č.: XXXX/X - ostatná plocha vo výmere XQ.;

- par. reg. „C“ č.: XXXX/X - ostatná plocha vo výmere XXmX;
- par. reg. „C“ č.: XXXX/X - orná pôda vo výmere XXXXmX;
- par. reg. „C“ č.: XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXXX m2;
- par. reg. „C“ č.: Q./XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2;
- par. reg. „C“ č.: XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2;
- stavbu - dom, súpis. č.: XXXX na parcele reg. „C“ č.: Q./XX, druh stavy XX,
ktoré sa nachádzajú v okrese Piešťany, v obci N., v katastrálnom území N. a sú evidované na liste
vlastníctva č. XXXX, vedené Okresným úradom Piešťany, katastrálnym odborom, a odovzdať ich do

užívania žalobcovi, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobca má voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa svojou žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 14.06.2023 domáhal voči
žalovanému 1/ a žalovanému 2/ vypratania predmetných nehnuteľností, ktoré sú bližšie špecifikované
v žalobe žalobcu a vo výrokovej časti tohto rozsudku.

2. Žalobca v rámci svojej žaloby uviedol, že je výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností,
ktoré sú bližšie špecifikované v žalobe žalobcu a vo výrokovej časti tohto rozsudku. Napriek tomu,
že žalobca je výlučným vlastníkom, žalovaný 1/ a žalovaný 2/ tieto nehnuteľnosti bez akéhokoľvek
právneho vzťahu (nájomného či obdobného vzťahu) užívajú. Žalovaní svojím konaním znemožňujúsvojím užívaním predmetných nehnuteľností triádu vlastníckych práv žalobcu. Nakoľko žalovaní túto
nehnuteľnosť užívajú bez právneho dôvodu, žalobca sa musí jej vypratania domáhať súdnou cestou.

3. Žalobca k žalobe na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu informatívny výpis z listu vlastníctva
č. XXXX.

4. Následne Okresný súd Trnava vyzval žalovaných, aby sa v stanovenej lehote k žalobe žalobcu
písomne vyjadrili. Žalovaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaslali súdu svoje písomné

vyjadrenie, v rámci ktorého najmä, nie však výlučne uviedli, že uplatnený návrh žalobcu neuznávajú
v celom rozsahu z dôvodu, že je potrebné posúdiť platnosť alebo neplatnosť právneho úkonu, a to
nadobúdacej kúpnej zmluvy k predmetným nehnuteľnostiam, na základe ktorej žalobca nadobudol
predmetné nehnuteľnosti. Žalovaní sú toho názoru, že touto nadobúdacou kúpnou zmluvou malo dôjsť
len k dočasnému nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcu a nie k trvalému nadobudnutiu vlastníckeho
práva. Žalovaní vyslovili názor, že predmetná kúpna zmluva predstavuje simulovaný právny úkon, a to

zabezpečenie úhrady dlžnej sumy dočasným nadobudnutím vlastnícka k predmetným nehnuteľnostiam.
Súčasne žalovaní uviedli, že túto kúpnu zmluvu považujú za absolútne neplatný právny úkon pre
nedostatok vôle a z toho dôvodu, že nebol urobený určite a zrozumiteľne. Z uvedeného dôvodu žalovaní
navrhli, aby súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

5. Následne Okresný súd Trnava vyzval žalobcu, aby sa vyjadril k vyjadreniu žalovaných (replika).
Žalobca v rámci svojho vyjadrenia zo dňa 11.01.2024 uviedol, že je neprípustné, aby žalovaní
spochybňovali prejavy vôle zmluvných strán kúpnej zmluvy, ktorej neboli zmluvnými stranami. Ich dôvod
žalobca považuje za vymyslený. Žalobca nadobudol nehnuteľnosti od osoby odlišnej od žalovaného 1/
a žalovaného 2/. Žalobca považuje tvrdenia žalovaných len za voľné myšlienkové pochody v rovine ich

subjektívnych úvah, pretože oni sami nedisponujú nadobúdacou kúpnou zmluvou medzi žalobcom ako
kupujúcim a treťou osobou ako predávajúcim. Žalobca dôrazne odmietol, aby žalovaní svojimi vlastnými
účelovými právnymi konštrukciami dezinterpretovali slobodnú vôľu zmluvných strán predmetnej kúpnej
zmluvy, ktorej ani neboli zmluvnými stranami. Z predmetného listu vlastníctva č. XXXX jednoznačne
vyplýva, že žalobca je vlastníkom predmetných nehnuteľností a súčasne, že žalovaní užívajú predmetné

nehnuteľnosti bez právneho dôvodu.

6. Následne Okresný súd Trnava vyzval žalovaných, aby sa vyjadrili k vyjadreniu žalobcu (duplika).
Žalovaní v rámci svojho vyjadrenia zo dňa 14.03.2024 uviedli, že posúdenie platnosti nadobúdacej
kúpnej zmluvy je zásadnou otázkou pre vyriešenie tohto sporu. Zopakovali, že účelom uzatvorenej

kúpnej zmluvy nebolo trvalé nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu, ale len dočasné. Z uvedeného
dôvodu žiadali súd, aby súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

7. Podľa § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len: „Civilný sporový poriadok“): platí, že: „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca

domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú

rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“

8. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: IV. ÚS 115/2003 zo dňa 03. júla 2003 a z
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: III. ÚS 209/2004 zo dňa vyplýva, že: „odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na súdnu ochranu,
resp. právo na spravodlivý proces.“

9. Podľa § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „strany majú povinnosť pravdivo a úplne
uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.“

10. Podľa § 151 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „skutkové tvrdenia strany, ktoré
protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré satýkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak
je popretie neúčinné.“

11. Podľa 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo.“

12. Podľa § 204 Civilného sporového poriadku: „dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej

časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu
konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.“

13. Podľa článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „právna istota je stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže

legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“

14. Na základe vyššie uvedeného súd pristúpil k objasneniu skutkového a právneho základu, na základe
ktorého súd rozhodol tak, ako je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. Súd vo veci vykonal
dokazovanie prostredníctvom výsluchu žalovaných a vyššie citovaných listinných dôkazov postupom

podľa § 204 Civilného sporového poriadku, ktoré boli do konania predložené žalobcom spolu s jeho
vyjadreniami a vyjadreniami žalovaných, pričom si ustálil nasledovný skutkový stav: Žalobca je aktuálne
zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX ako vlastník vyššie uvedených nehnuteľností. Túto skutočnosť
mal súd za preukázanú listom vlastníctva č. XXXX a táto skutočnosť ani nebola spornou medzi stranami
sporu. Súčasne na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobcom

a žalovaným neexistoval žiadny nájomný alebo iný právny vzťah, ktorý by legitimizoval užívanie
predmetných nehnuteľností zo strany žalovaných. Uvedené mal súd za preukázané tým, že do konania
žalovaní nepredložili ani neuviedli žiadny právny titul, ktorý by vylučoval uplatnené právo žalobcu v
tomto konaní. Z vykonaného dokazovania na pojednávaní konanom dňa 08.07.2024 prostredníctvom
výsluchu žalovaného 2/ vyplynulo, že dom nikdy nemal byť na predaj. Žalovaní stavali spoločne penzión

a dom sa dostal do dražby asi v roku 2019 cez konkurz, pretože bol založený záložným právom.
Tento dom vykúpil z dražby človek blízky žalovaným pre nich samotných. Následne došlo k viacerým
prevodom vlastníckeho práva na súčasného žalobcu. Na základe výpovede žalovaného 2/ jednoznačne
vyplýva, že účelom viacerých prevodov vlastníckeho práva predmetných nehnuteľností bola ich ochrana
pred dražbou v dôsledku vyhláseného konkurzu, pričom následne sa malo jednať o spätný prevod

vlastníckeho práva na žalovaných, keď zoženú potrebné peniaze. Uvedené doplnenie skutkového deja
má sú za preukázané z výpovede žalovaného 2/ na pojednávaní konanom dňa 08.07.2024.

15. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len:
„Občiansky zákonník“ ) platí, že: „výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov

nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi.“

16. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka platí, že: „vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet
svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.“

17. Podľa § 126 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že: „vlastník má právo na ochranu proti
tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od
toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec
u seba.“

18. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 4Co/111/2012 zo dňa 19.04.2013 vyplýva, že:
„vyprataním sa rozumie odstrániť všetky hnuteľné veci nachádzajúce sa v priestoroch nehnuteľnosti a
zabezpečiť opustenie priestorov osobami tam sa nachádzajúcimi.“

19. Podľa článku 20 ods. 1 prvej a druhej vety zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky
platí, že: „každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný
obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie
sa zaručuje.“20. Podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
platí, že: „každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.“

21. Súd posúdil spor medzi stranami sporu tak, že žalobca je aktuálnym výlučným vlastníkom
predmetných nehnuteľností. Vlastník veci má v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Akékoľvek obmedzenie jeho
vlastníckeho práva zo strany žalovaných musí mať právny dôvod (zákonný alebo zmluvný) v podobe

právneho titulu, ako napríklad nájomnej zmluvy, súdneho rozhodnutia alebo v podobe iného zmluvného
vzťahu. Keďže v civilnom sporovom konaní nebol predložený žiadny právny titul oprávňujúci žalovaným
predmetné nehnuteľnosti žalobcu užívať, súd po podrobnej právnej a skutkovej analýze dospel k
právnemu záveru, že žalobe žalobcu je potrebné v celom rozsahu vyhovieť. Je tomu tak preto, pretože
pre úspešné uplatnenie práva žalobcu v tomto konaní postačovalo, pokiaľ žalobca preukázal vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam a že žalovaní nemajú na užívanie predmetných nehnuteľností

žiadny právny titul. Nakoľko obidve právne podmienky boli v civilnom sporovom konaní spoľahlivo
preukázané, žaloba žalobcu bola v celom rozsahu dôvodná.

22. Medzi stranami sporu bola v zásade pre posúdenie sporu sporná jedna právna skutočnosť, a
to posúdenie platnosti nadobúdacej kúpnej zmluvy, ktorou žalobca nadobudol vlastnícke právo k

predmetným nehnuteľnostiam. Na predbežnom právnom posúdení bolo taktiež ustálené, že jedinou
spornou právnou skutočnosťou medzi stranami sporu bolo posúdenie platnosti, resp. neplatnosti
nadobúdacej kúpnej zmluvy žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam. Žalovaní uviedli, že sa jedná
o simulovaný, resp. zastretý právny úkon žalobcu. Žalobca tieto skutočnosti poprel a uviedol, že sa
jedná o nekonkrétne a ničím nepodložené tvrdenia žalovaných. Žalobca bol toho názoru, že sa jedná o

účelové predlžovanie sporu zo strany žalovaných. V nadväznosti na uvedené bol súčasťou predbežného
prejednania sporu vyslovený predbežný právny názor súdu, ktorý spočíval okrem iného v tom, že
súdu nie je známe, z akého právneho dôvodu sa žalovaní domáhajú prejudiciálneho preskúmania
vlastníckeho práva žalobcu (nedostatok náležitosti vôle, neplatnosť právneho úkonu, nedostatok
náležitostiprávnehoúkonuapod.),súduneboloznáme,žebyprebiehalokonanieourčenievlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam, a že zo strany žalovaného nebolo preukázané, k akému zastretému právnemu
úkonu má smerovať kúpna zmluva, na základe ktorej žalobca nadobudol predmetné nehnuteľnosti.

23. Súd vykonal dokazovanie prostredníctvom kúpnej zmluvy uzavretej medzi pánom S. H. ako
predávajúcim a pánom L. W. ako kupujúcim a súčasným žalobcom v tomto spore. Na pojednávaní

konanom dňa 16.09.2024 žalovaní uviedli, že článok IV. ods. 1 písm. b) kúpnej zmluvy preukazuje to,
žalovaní boli sprostredkovatelia uzatvorenej kúpnej zmluvy a že išlo o akýsi zabezpečovací prevod
vlastníckeho práva, kde bolo podstatou požičanie peňazí pre žalovaných, aby si vedeli vysporiadať svoje
záležitosti. Podľa názoru žalovaných tento článok kúpnej zmluvy vylučuje akékoľvek uplatnené právo
žalobcu v tomto konaní. Žalobca k týmto argumentom uviedol, že argumentácia žalovaných je scestná

a popierajúca elementárne princípy právneho poriadku Slovenskej republiky.

24. Z vykonaného dokazovania prostredníctvom podrobnej analýzy predloženej nadobúdacej kúpnej
zmluvy a jej článku II. Prejav vôle vyplýva, že predávajúci predmetné nehnuteľnosti v celosti predáva a
kupujúci tieto predmetné nehnuteľnosti nadobúda do svojho výlučného vlastníctva. Predmetný článok

jasne a zreteľne upravuje vôľu zmluvných strán tejto kúpnej zmluvy natrvalo previesť vlastnícke právo k
predmetným nehnuteľnostiam z predávajúceho na kupujúceho ako súčasného žalobcu. Kúpna zmluva
v článku VIII. bodu 4 upravuje záverečné ustanovenia, kde zmluvné strany kúpnej zmluvy jednoznačne
prehlásili, že sa podrobne oboznámili s kúpnou zmluvou a s jej obsahom súhlasia. Z uvedeného dôvodu
súd dospel k čiastočnému právnemu záveru, že prejav vôle obdivoch zmluvných strán tejto kúpnej

zmluvy bol vyjadrený jasne a zreteľne, pričom ich prejavená vôľa zodpovedá obsahu právneho úkonu,
ktorý medzi sebou podpísali. Z tohto dôvodu súd nemohol akceptovať obranu žalovaných v podobe
právnej argumentácie, že prejav vôle predávajúceho a kupujúceho nezodpovedá právnemu úkonu, ktorý
medzi sebou podpísali.

25. Podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že: „ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny
úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti.
Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za
nezastretý.“26.Podľa§553ods.1Občianskehozákonníkaplatí,že:„splneniezáväzkumožnozabezpečiťdočasným
prevodom práva dlžníka alebo tretej osoby v prospech veriteľa (ďalej len „zabezpečovací prevod práva“).

Pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej veci
podľa všeobecných ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou.“

27. S touto právnou argumentáciu priamo súvisí obrana žalovaných v podobe simulovaného právneho
úkonu medzi žalobcom ako kupujúcim a predávajúcim uvedeným v tejto kúpnej zmluve. Žalovaní však

v priebehu civilného sporového konania neuviedli, aký mal byť skutočný zastretý právny úkon žalobcu,
na základe ktorého mal nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti. Túto skutočnosť náležite žiadnym
relevantným spôsobom nepreukázali. Žalovaní na pojednávaní konanom dňa 16.09.2024 poukazovali
na článok IV. ods. 1 písm. b) Platobné podmienky predmetnej kúpnej zmluvy, podľa ktorého časť
kúpnej ceny vo výške 15.000,00 EUR mala byť vyplatená žalovaným. K tejto právnej argumentácii súd
uvádza, že z predmetného ustanovenia kúpnej zmluvy vôbec nie je zrejmé, že sa jedná práve o osoby

žalovaných, pretože nie sú v celej kúpnej zmluve definované dátumom narodenia alebo rodným číslom.
Súčasne súd uvádza, že z predmetného ustanovenia kúpnej zmluvy vôbec nevyplýva, že predmetné
ustanovenie dokazuje, že sa jedná o simulovaný právny úkon a malo by ísť o akýsi zabezpečovací
prevod práva medzi predávajúcim a kupujúcim. Na základe predmetného ustanovenia kúpnej zmluvy
nie je možné vyvodiť právny záver o tom, že predávajúci a kupujúci nemali vôľu uzatvoriť predmetnú

kúpnu zmluvu, ale len zabezpečovací prevod práva. Je tomu tak preto, pretože právny úkon v podobe
kúpnej zmluvy spĺňa všetky zákonom predpísané formálne aj materiálny znaky pre kúpnu zmluvu v
zmysle § 588 Občianskeho zákonníka a súčasne neobsahuje v sebe žiadne ustanovenia, ktoré by
naznačovali, že sa jedná o zabezpečovací prevod práva v zmysle § 553 Občianskeho zákonníka.
Navyše súd uvádza, že správnym výkladom predmetného článku IV. nadobúdacej kúpnej zmluvy na

základe zásad výrokovej logiky a správneho výkladu práva možno dospieť len k právnemu záveru,
že predmetný článok kúpnej zmluvy obsahuje platobné podmienky kúpnej ceny, pričom článok IV.
bod 1, písm. b) kúpnej zmluvy upravuje miesto plnenia kúpnej ceny. Žiadne iné právne závery nie je
možné z predmetného článku kúpnej zmluvy vyvodiť. Z uvedeného dôvodu súd argumenty žalovaných
ohľadomsimulovanéhoprávnehoúkonunemoholvziaťdoúvahyavyhodnotilichakoprávneirelevantné.

Navyše súd uvádza, že neplatnosti simulovaného právneho úkonu v zmysle § 41a ods. 2 Občianskeho
zákonníka sa nemožno domáhať voči tomu, kto ho považoval za nezastretý. Súd nemal dôvod uvažovať
o simulovanom právnom úkone v podobe predloženej kúpnej zmluvy aj preto, pretože ho samotné
zmluvné strany kúpnej zmluvy považujú za riadny právny úkon a v súčasnosti sa nevedie žiadny súdny
spor medzi stranami kúpnej zmluvy o tom, či predmetná kúpna zmluva je platný alebo neplatný právny

úkon.

28. Podľa § 588 Občianskeho zákonníka platí, že: „z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť
predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň
predávajúcemu dohodnutú cenu.“

29. Žalovaní sa v priebehu civilného sporového konania domáhali neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy,
najmä z toho dôvodu, že sa jedná o simulovaný právny úkon. Súd však pre žalovaných v tomto smere
uvádza, že predmetná kúpna zmluva obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti v zmysle §
588 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúcich kúpnu zmluvu a po jej vzhliadnutí nenašiel žiadne

ustanovenia, ktoré by spôsobovali jej neplatnosť pre rozpor s kogentnými ustanoveniami regulujúcimi
kúpnu zmluvu v zmysle § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu súd argumenty
žalovaných o neplatnosti právneho úkonu nemohol vziať ani v tomto smere do úvahy a vyhodnotil ich
ako právne irelevantné.

30. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom žalovaných, dopytom na správny
orgán za účelom predloženia predmetnej kúpnej zmluvy a prostredníctvom všetkých listinných dôkazov
založených v spisovom materiáli. Súd však nevykonal navrhované dôkazy žalovaných v podobe návrhu
na výsluch svedka p. S. H., ktorý vystupoval v predmetnej kúpnej zmluve ako predávajúci. Účelom
predvolania svedka zo strany žalovaných malo byť potvrdenie, že sa jedná o simulovaný právny úkon.

31. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 5 Cdo/107/2019 zo dňa 31. marca 2021
platí, že.: „nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je
argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bezrelevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti
tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec
tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo

vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo
vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv.
opomenutédôkazy)takmervždyzaložínielennepreskúmateľnosťvydanéhorozhodnutiaprenedostatok
dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť.“

32. Návrh na doplnenie dokazovania výsluchom svedka p. S. H. bol na pojednávaní dňa 16.09.2024
opätovne zamietnutý zo strany konajúceho súdu s riadnym odôvodnením s odvolaním sa na vyššie
citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s tým, že tvrdená skutočnosť, ku ktorej
overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania a súčasne
dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou

potenciou. Nie je totiž právne možné, aby došlo k vyhláseniu predmetnej kúpnej zmluvy za simulovaný
právny úkon, resp. za neplatný právny úkon v rámci prejudiciality tohto súdneho rozhodnutia bez toho,
aby samotné zmluvné strany tejto kúpnej zmluvy ju považovali za neplatný právny úkon, resp. aspoň
jedna zmluvná strana ju považovala za simulovaný právny úkon. Takýto vstup súdu do právnych vzťahov
účastníkov kúpnej zmluvy, pričom jedna zmluvná strana ani nie je účastníkom tohto súdneho sporu

a ani sa neplatnosti právneho úkonu v inom súdnom konaní nedovoláva, by bol právne neudržateľný
a nesprávny. Keďže nebolo iniciované žiadny súdne konanie medzi zmluvnými stranami predmetnej
kúpnej zmluvy, tretie osoby sa nemôžu dovolávať simulácie právnych úkonov, ktorými neboli zmluvnými
stranami. Takýto právny prístup by bol absolútne v rozpore s princípom právnej istoty slovenského
právneho poriadku.

33. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: I. ÚS 33/2021 zo dňa 26. januára
2021 platí, že: „účelom a zmyslom koncentrácie v civilnom sporovom konaní (§ 153 a § 154 Civilného
sporového poriadku) je najmä prispieť k naplneniu princípu procesnej ekonómie vrátane rýchlosti
konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony

vykonávalivčas.Procesnýúkonniejevykonanývčas,akhostranasporumohlavykonaťskôr(objektívne
hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Je plne v diskrečnej právomoci súdu, či
omeškaný procesný úkon strany ospravedlnení alebo nie.“

34. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: IV ÚS 535/2023 zo dňa 11.10.2023

platí, že: „Ústavný súd už napr. v uznesení č. k. I. ÚS 33/2021 z 26. januára 2021 v súvislosti s
údajnou nezákonnou koncentráciou konania zdôraznil, že účelom a zmyslom koncentrácie v civilnom
sporovom konaní (§ 153 a § 154 Civilného sporového poriadku) je najmä prispieť k naplneniu princípu
procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na
strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana

sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Toto
pravidlo je lex generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná právna úprava poskytuje strane sporu lehotu na
vykonanie určitého procesného úkonu (poznámka súdu: skrátené). Vzhľadom na uvedené napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu, ktoré uprednostňuje procesnú zodpovednosť sťažovateľa za dôkaznú
kvalitu žaloby, nepredstavuje v aktuálnej právnej úprave civilného procesu kladúcej dôraz na zásadu

formálnej pravdy posilnenú koncentráciou a kontradiktórnym vedením procesu, koncept arbitrárny či
ústavne neudržateľný.“

35. Z dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku vyplýva, že: „vo všeobecnosti možno
konštatovať, že koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného

zrýchlenia sporového konania a je plne v súlade s koncepčným zameraním Civilného sporového
poriadku. Rovnako tvorí funkčnú a teleologickú jednotu s jedným z nosných princípov novej právnej
úpravy sporového konania, a to s princípom arbitrárneho poriadku (čl. 10). Sudca so znalosťou
konkrétnej veci vie najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného
útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej

koncentrácie plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani
ich nemohla predvídať, a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť
skutočnosti a dôkazy.“36. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: II ÚS 530/2018 zo dňa 15.11.2023
platí, že: „Keďže sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá

do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla
predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude
prihliadať.“

37. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3Obdo/43/2018 zo dňa

26.2.2019 platí, že: „účelom sudcovskej koncentrácie konania bolo zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť
súdneho konania a zamedziť tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene
predkladaných vyjadrení obsahujúcich nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie
dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania) smerujúcemu k zbytočnému
predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany
bolo rýchle a účinné.“

38. Súčasne bola pri navrhovanom dôkaze zo strany žalovaných namietnutá sudcovská koncentrácia
konania zo strany právneho zástupcu žalovaných. Súd tejto námietke právneho zástupcu žalobcu v
celom rozsahu vyhovel, pretože pokiaľ žalovaní mali v úmysle spochybňovať vôľu zmluvných strán
nadobúdacej kúpnej zmluvy, odhliadnuc od vyššie uvedeného mali vo svojich písomných vyjadreniach

zo dňa 08.11.2023 a 14.03.2024 navrhnúť súdu aspoň všeobecne výsluch zmluvnej strany nadobúdacej
kúpnej zmluvy na strane predávajúceho. Takýto návrh v písomných podaniach žalovaných absentuje.
Návrh na zamietnutie dôkazu zo strany žalovaných bol riadne na pojednávaní odôvodnený s podloženou
aktuálnou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít v Slovenskej republike. Takýto návrh na
doplneniedokazovaniabyvzhľadomnaaktuálnuprocesnúsituáciuvsúdnomsporelenzbytočnepredĺžil

súdny spor, čím by sa nepochybne nepriaznivo zvýšila ekonomická zaťaženosť samotných žalovaných
bez priameho pozitívneho dopadu na procesný výsledok žalovaných v súdnom spore.

39. Súd záverom konštatuje, že zvolená právna argumentácia žalovaných bola skutočne v rozpore s
elementárnymi princípmi slovenského právneho poriadku v časti súkromného práva, občianskeho práva

hmotného a náležitosti právnych úkonov. Súd v tomto smere na záver uvádza, dáva v plnom rozsahu
za pravdu žalobcovi, že účelom uplatnených prostriedkov procesnej obrany bolo predlžovanie súdneho
sporu,pretožeuplatnenéprostriedkyprocesnejobranyvrátaneprávnejargumentácienemohlivžiadnom
prípade mať za následok vylúčenie uplatneného práva žalobcu v tomto konaní. Súd sa v plnom rozsahu
stotožňujesprávnouargumentácioužalobcu,žepreprávneposúdenietohtosporuaúspešnéuplatnenie

práva žalobcu v tomto type konania postačuje, ak sa preukáže vlastnícke právo žalobcu k predmetným
nehnuteľnostiam a užívanie predmetných nehnuteľností zo strany žalovaného subjektu bez právneho
dôvodu. Nakoľko tieto skutočnosti boli bez akejkoľvek pochybnosti v tomto civilnom sporovom konaní
preukázané, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Následne sa súd
zameral na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania.

40. Podľa § 251 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené
a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.“

41. Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku: „súd prizná strane náhradu trov konania

podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“

42. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

43. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

44.Otrováchkonaniasúdrozhodolpostupompodľa§262ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuvzmysle
zásady pomeru úspechu vo veci uvedenej v § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že ich
náhradu priznal žalobcovi v rozsahu 100,00 % voči žalovaným, pretože žalobca mal vo veci úspech v
plnom rozsahu, nakoľko súd vo výroku č. I. tohto rozsudku žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.V predmetnom spore mal žalobca hrubý úspech 100,00 % a hrubý úspech žalovaných bol 0,00 %, z
čoho jednoznačne vyplýva konečný čistý úspech žalobcu 100,00 % (100,00 % - 0,00 % = 100,00 %).
To v konečnom dôsledku znamená nárok žalobcu voči žalovaným na náhradu účelne vynaložených trov

celého konania v rozsahu 100,00 %, o čom konajúci súd rozhodol vo výroku II. tohto rozsudku.

45. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového
poriadku v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

46. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 a § 357 písm. m) Civilného sporového poriadku).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového
poriadku).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 Civilného sporového

poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)
(§ 363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1

Civilného sporového poriadku).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa § 48 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. zákon o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.