Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, February 25, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/52/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122207085
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2122207085.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Behranová a sudkýň: JUDr.

Dominika Horváthová a JUDr. Ľubica Spálová, v spore žalobkyne: A. A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
B. XXXX/X, XXX XX C., zastúpená: KUČERA & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 52 425
592, so sídlom Slov. nár. povstania 6, 920 01 Hlohovec, proti žalovaným: 1. D. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom E. X, XXX XX C., 2. A. F. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX H., žalované 1.
a 2. zastúpené: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., IČO: 47 232 765, so sídlom Kadnárova 83,
831 06 Bratislava, a 3. I. J. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XXX XX K., o určenie vlastníckeho
práva, a o vzájomnej žalobe žalovaných: 1. D. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. X, XXX XX C., a 2. A. F.

D., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX H., obe zastúpené Advokátskou kanceláriou Ivan
Syrový, s.r.o., IČO: 47 232 765, so sídlom Kadnárova 83, 831 06 Bratislava, proti žalobkyni: A. A. A.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/X, XXX XX C., zastúpená spoločnosťou KUČERA & PARTNERS
advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 52 425 592, so sídlom Slov. nár. povstania 6, 920 01 Hlohovec, a
žalovanému 3.: I. J. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XXX XX K., o určenie vlastníckeho práva, o
odvolaní žalovaných 1. a 2. proti rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 37C/20/2022-173 zo dňa
16. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaní 1. až 3. majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o vzájomnej žalobe
m e n í tak, že určuje, že žalovaná 1. D. A., J. A., nar. XX.XX.XXXX, žalovaná 2. A. F. D., J. A., nar.
XX.XX.XXXX a žalovaný 3. I. J. A., nar. XX.X.XXXX sú podieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti zapísanej

na liste vlastníctva č. XXXX pre okres Hlohovec, obec C., katastrálne územie C., vedenom katastrálnym
odborom Okresného úradu Hlohovec, ako pozemok - parcela registra „C" č. 1679/2 - zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 302 m2, a to v časti o výmere 173 m2, ktorá časť je súčasne duplicitne evidovaná aj
ako pozemok - parcela registra „E“ č. 660/5 - záhrada o výmere 173 m2, zapísaná na liste vlastníctva č.
XXXX pre okres Hlohovec, obec C., katastrálne územie C., vedenom katastrálnym odborom Okresného
úradu Hlohovec, každý v podiele 1/3 vzhľadom k celku.

IV. Žalované 1. a 2. majú vo vzťahu k vzájomnej žalobe voči žalobkyni nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

V. Žalovaným 1. a 2. vo vzťahu k vzájomnej žalobe odvolací súd nepriznáva voči žalovanému 3. nárok
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
- výrokom I. určil, že žalobkyňa A. A. A., J. L., nar. XX.XX.XXXX, je výlučnou vlastníčkou v podiele

1/1 nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v obci a katastrálnom území C., zapísanej na liste vlastníctva č.
XXXX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Hlohovec, ako pozemok - parcela registra „C"
č. 1679/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 302 m2, a to v časti o výmere 173 m2, ktorá časť je
súčasne duplicitne evidovaná aj ako pozemok - parcela registra „E“ č. 660/5 - záhrada o výmere 173
m2, zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX, nachádzajúca sa v obci a katastrálnom území C. (v ďalšom
texte aj „ predmetná nehnuteľnosť“),

- výrokom II. vzájomnú žalobu žalovanej v 1. rade (ako žalobkyne 1.) D. A., J. A., nar. XX.XX.XXXX,
a žalovanej v 2. rade (ako žalobkyne 2.) A. F. D., J. A., nar. XX.XX.XXXX proti žalobkyni (ako žalovanej
1.) A. A. A., J. L., nar. XX.XX.XXXX a žalovanému v 3. rade (ako žalovanému 2) I. J. A., nar. XX.XX.XXXX
o určenie vlastníckeho práva zamietol,
- výrokom III. rozhodol o trovách konania tak, že vo vzťahu k pôvodnej žalobe priznal žalobkyni A.

A. A. nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v 1. rade D. A. a žalovanej v 2. rade A. F. D. v
rozsahu 100%.; vo vzťahu k pôvodnej žalobe súd žalobkyni A. A. A. voči žalovanému v 3. rade I. J. A.
nárok na náhradu trov konania nepriznal. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe súd priznal žalobkyni A. A. A.
a žalovanému 3. I. J. A. nárok na náhradu trov konania voči žalovanej 1. D. A. a žalovanej 2. A. F. D.
v rozsahu 100%.

1.1 Právne svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenia § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, 3 a 4,
§ 129, § 130 ods. 1 a 2 a § 123 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky
zákonník“) a § 137, § 251, § 255, § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„C. s. p.“).

1.2 Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nadobudla vlastnícke
právo k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním. V dôsledku uvedeného potom zamietol vzájomnú žalobu
žalovaných v 1. a 2. rade (D. A. a A. F. D.), ktorou žiadali, aby súd určil ich podielové spoluvlastníctvo
(spolu so žalovaným v 3. rade I. J. A.) k predmetnej nehnuteľnosti. Naliehavý právny záujem na určení

vlastníctva bol daný, pretože duplicitný zápis iného vlastníka v katastri nehnuteľností ohrozuje alebo robí
neistým právne postavenie žalobkyne, a bez rozhodnutia súdu by tento stav pretrval; toto platilo aj pre
vzájomnú žalobu. Žalobkyňa je v katastri nehnuteľností zapísaná ako výlučná vlastníčka nehnuteľností
na liste vlastníctva č. XXXX (vrátane parcely reg. „C“ č. 1679/2 o výmere 302 m2), pričom žalovaní
1. až 3. sú zapísaní ako podieloví spoluvlastníci (každý s podielom 1/3) k parcele reg. „E“ č. 660/5

o výmere 173 m2 na liste vlastníctva č. XXXX. K obom listom vlastníctva je pripojená poznámka o
duplicitnom vlastníctve spornej časti parcely reg. „C“ č. 1679/2 a celej parcely reg. „E“ č. 660/5. Žalovaní
nadobudli svoje podiely dedením od svojich právnych predchodcov v roku 1997. Žalobkyňa nadobudla
nehnuteľnosti (vrátane spornej časti pozemku) postupnými prevodmi, pričom prvotne ich získala kúpnou
zmluvou z 26. novembra 1997 od spoločnosti Ignis, s. r. o., ktorá predala žalobkyni a jej (v tom čase)

manželovi okrem iného aj pozemok č. 1679 o výmere 613 m2, ktorý sa neskôr rozdelil na parcely č.
1679/1 a č. 1679/2 (s dotknutou duplicitou). Výmera pozemku vychádzala z geometrického plánu č.
17668107-075-97, vyhotoveného v júni 1997, na základe ktorého bola pôvodná parcela č. 660/6 (428
m2) prečíslovaná na parcelu č. 1679 a jej výmera bola navýšená na 613 m2, teda išlo o nárast o 185
m2. Žalobkyňa v čase kúpy, až do roku 2016, nemala vedomosť o tom, že výmera parcely vychádza z

nesprávne vypracovaného geometrického plánu a že nastala duplicita zápisu vlastníctva. Podľa súdu
prvej inštancie sú okolnosti vzniku navýšenej výmery pre konanie irelevantné, pretože nastali mimo
vedomosť žalobkyne. Žalobkyňa nerušene užívala nehnuteľnosti (vrátane spornej časti o výmere 173
m2) od kúpy v roku 1997 až do júla 2016, kedy bola katastrálnym odborom prvýkrát informovaná o
nesúlade a duplicitnom vlastníctve. Po celú túto dobu, ktorá trvala takmer 19 rokov, žalobkyňa fakticky

ovládala spornú časť pozemku s vôľou nakladať ňou ako so svojou, teda bola jej oprávnenou držiteľkou
v dobrej viere. Dobromyseľnosť bola daná od uzavretia kúpnej zmluvy a trvala do momentu doručenia
oznámenia z katastra v júli 2016. Až do vykonania Registra obnovenej evidencie pozemkov (v ďalšom
texte „ROEP“) nebolo pre žalobkyňu zistiteľné, že časť jej parcely sa prekrýva s parcelou reg. „E“ č.
660/5, pretože táto parcela nebola zapísaná na žiadnom liste vlastníctva a nikto si k nej neuplatňoval

nároky. Dobromyseľnosť žalobkyne bola potvrdená aj výpoveďami geodetov a svedkov, ktorí potvrdili,že pri prevode v roku 1997 sa existencia ani poloha parcely č. 660/5 neskúmala, že pri ROEP sa
mohli objaviť parcely, o ktorých sa dlho nevedelo, a že pôvodný vlastník neinformoval žalobkyňu
ani jej manžela o problémoch s pozemkom. Tvrdenie svedka, že raz informoval bývalého manžela

žalobkyne o problematickom vzťahu k pozemku, bolo popreté a súd ho nepovažoval za spoľahlivé
na vyvrátenie dobromyseľnosti, pretože sa predpokladá, že držba je oprávnená, a pochybnosti idú v
prospech držiteľa. V danom prípade došlo k nepretržitému uplynutiu 10-ročnej vydržacej doby, ktorá
začala plynúť kúpnou zmluvou z 26. novembra 1997 a uplynula pred 22. júlom 2016, kedy bolo
vyhotovené oznámenie katastra o duplicite. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyňa splnila všetky

predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, pretože bola spôsobilým subjektom a
nehnuteľnosť spôsobilým predmetom, nehnuteľnosť držala v dobrej viere a nerušene ovládala po dobu
19 rokov s vôľou nakladať s ňou ako so svojou. Z týchto dôvodov súd žalobe vyhovel a následne zamietol
vzájomnú žalobu žalovaných 1. a 2..

1.3 Plne úspešnej žalobkyni súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%

voči žalovaným v 1. a 2. rade. Voči žalovanému v 3. rade súd nárok na náhradu trov konania nepriznal,
hoci bol tiež procesne neúspešný, pretože od počiatku konania súhlasil so žalobou a nútene vystupoval
na strane žalovaných, čo súd považoval za dôvod hodný osobitného zreteľa. Vo vzťahu k vzájomnej
žalobe priznal súd úspešnej žalobkyni a žalovanému 3. nárok na náhradu trov konania voči neúspešným
žalovaným 1. a 2. v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku v časti výrokov I., II. a III. podali žalované 1. a 2. odvolanie z dôvodov, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.
1 písm. f) C. s. p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.), pričom navrhli zrušenie rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie.

2.1 Odvolateľky tvrdili, že súd prvej inštancie neustálil skutkový stav dostatočne, keď nezohľadnil
pochybnosti vyplývajúce z dokazovania a ktoré sú podstatné pre celkové právne posúdenie veci.
Ako nesporné skutočnosti uviedli, že právni predchodcovia žalovaných nadobudli spornú nehnuteľnosť
kúpnou zmluvou z 13. mája 1949 a žalovaní sú jej spoluvlastníkmi na základe dedenia po rodičoch,

pričom ich vlastnícke práva trvali ku dňu podania žaloby viac ako 73 rokov. Duplicita vlastníctva spornej
nehnuteľnosti vznikla na základe chybného geometrického plánu č. 17668107-075-97 z roku 1997, ktorý
navýšil pôvodnú výmeru parcely č. 660/6 (428 m2) na parcelu č. 1679 (613 m2) a na základe ktorého
žalobkyňa s bývalým manželom uzatvorili kúpnu zmluvu 26. novembra 1997. Nedostatky plánu a vznik
duplicitykonštatovalaajOkresnáprokuratúraTrnavavroku2017.Odvolateľkyspochybnilihodnovernosť

tvrdení geodeta (svedok I. M.), ktorý vyhotovil chybný geometrický plán v roku 1997 a ktorý svoju chybu
označil za „prípustnú odchýlku“, pričom tvrdil, že pôvodnú parcelu č. 660/5 nebolo možné dohľadať alebo
presne určiť jej polohu. Odvolateľky poukázali na existenciu bežne prístupného Geometrického plánu
č. 1985/43 z roku 1943, kde je pôvodná parcela reg. „E“ č. 660/5 presne zakreslená v nezmenenom
stave. Poukázali aj na to, že notár pri dedičskom konaní po matke žalovaných v rovnakom čase (1997)

mal prístup k potrebným katastrálnym podkladom, vrátane spornej nehnuteľnosti, tvrdenie geodeta
o tom, že parcelu nebolo možné dohľadať preto neobstojí. Spochybnili ten záver súdu prvej inštancie,
že okolnosti vzniku duplicity a navýšenia výmery parcely sú z hľadiska predmetu konania irelevantné,
pretože nastali pred uzatvorením kúpnej zmluvy a bez vedomosti žalobkyne. Práve vypracovanie a zápis
chybného geometrického plánu krátko pred kúpou bol dôležitý moment pre posúdenie oprávnenosti

držby žalobkyne. Bežná opatrnosť by predpokladala nahliadnutie do geometrického plánu, ktoré by u
žalobkyne muselo vyvolať pochybnosť o skutočnej výmere kupovanej nehnuteľnosti. Spochybnili tiež
výpoveď bývalého manžela žalobkyne, ktorý poprel, že by ho syn žalovanej v 1. rade informoval o
tom, že časť domu stojí na pozemku v spoluvlastníctve žalovaných, čo považujú za účelové tvrdenie.
Vyjadrili preto dôvodnú pochybnosť o nevedomosti žalobkyne o spornosti výmery, ktorá bola zistiteľná z

geometrického plánu a pravdepodobne jej bola známa aj prostredníctvom jej manžela. Tiež považujú za
málo pravdepodobné, že by predávajúca spoločnosť Ignis, s. r. o., ktorá musela mať vedomosť o tom, že
nie je vlastníkom časti parcely, podstupovala riziko zneplatnenia kúpnej zmluvy bez vedomia kupujúcich.

2.2 V ďalších dôvodoch odvolania uviedli, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil splnenie

všetkých zákonných podmienok vydržania, pretože u žalobkyne nemohol byť splnený predpoklad
dobromyseľnosti. Zdôraznili, že podmienky vydržania musia byť splnené kumulatívne. Poukázali na
ustálenú súdnu prax, pričom citovali uznesenie NS SR z 1. marca 2011, sp. zn. 5 Cdo 30/2010.
Prvoinštančný súd nehodnotil dobromyseľnosť cez kritérium objektívnosti a nezaoberal sa otázkou,či žalobkyňa pri bežnej opatrnosti nemohla mať pochybnosti o svojom vlastníctve. Poukázali tiež na
zásadu, že skutočný vlastník nesmie byť ukrátený oproti držiteľovi, ktorého držba je spochybniteľná, s
odkazom na rozhodnutie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia (sp. zn. 1VObdo/2/2020), ktoré

rieši prelomenie zásady nemo plus iuris a ktoré okrem iného uvádza, že „...možnosť prelomenia
zásady nemo plus iuris - okrem zákonom predvídaných výnimiek - nie je podľa veľkého senátu
obchodnoprávneho kolégia možné odvodiť ani zo znenia ustanovenia § 70 ods. 1 katastrálneho zákona,
a to ani s odkazom na článok 1 ods. 1 ústavy, z ktorého ako-takého tiež nie je možné odvodiť
uprednostnenie ochrany dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti pred ochranou jej vlastníka alebo

aspoň pomerovanie medzi ochranou vlastníka veci a dobrou vierou ďalšieho nadobúdateľa.“

3. Žalovaný 3. k odvolaniu žalovaných 1. a 2. konštatoval, že nemá pripomienky.

4. K odvolaniu žalovaných 1. a 2. sa vyjadrila žalobkyňa, s tým, že odvolanie je nedôvodné, v plnom
rozsahu sa stotožnila s napadnutým rozhodnutím aj odôvodnením súdu prvej inštancie, ktorý podľa

jej názoru vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec
správne právne posúdil a riadne zdôvodnil, pričom v konaní nedošlo k žiadnym vadám. Žiadala, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho
konania. Má za to, že žalované 1. a 2. neuviedli žiadne relevantné argumenty pre zrušenie rozsudku.
Súd prvej inštancie sa vyčerpávajúco vyrovnal s argumentáciou oboch strán. V čase kúpy v roku 1997

bol sporný geometrický plán už zapísaný v katastri a nebolo preukázané, že by bol zväčšený úmyselne
na úkor parcely žalovaných. Žalobkyňa nemala povinnosť preverovať správnosť úradne overeného a
zapísaného geometrického plánu. Poukázala na výsluch svedka I. M., ktorý logicky vysvetlil správnosť
geometrického plánu. Výpoveď syna žalovanej v 1. rade je nedôveryhodná a účelová, pretože poprel
tvrdenie bývalého manžela žalobkyne, a z iných výpovedí vyplynulo, že v roku 1997 sa nevedelo, kde sa

parcela žalovaných presne nachádza, čo vylučuje možnosť informovania o postavení domu na pozemku
žalovaných. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedla, že trvá na tom, že súd prvej inštancie sa
zaoberal všetkými podmienkami vrátane dobromyseľnosti a jej splnenie opakovane odôvodnil. Tvrdí, že
objektívna dobromyseľnosť bola prítomná po celú dobu držby, pretože do roku 2016 ju nikto nerušil, nikto
si nároky neuplatňoval a nikto ani nevedel, kde sa sporná parcela žalovaných v teréne nachádza. Až do

oznámenia o duplicite nevznikli žiadne objektívne skutočnosti, na základe ktorých by mohla pochybovať
o svojom vlastníckom práve.

5. Žalované 1. a 2. v odvolacej replike uviedli, že s vyjadrením žalobkyne nie je možné súhlasiť. Žalovaná
nekriticky prebrala argumentáciu svedkov (geodet I. M. a zamestnanec katastra p. K.), ktorí tvrdili, že do

roku 2016 nebolo zistiteľné, že parcela 1679 bola úmyselne zväčšená, a že sa v roku 1997 nevedelo, kde
sa parcela 660/5 žalovaných nachádza. Táto argumentácia je neprijateľná, pretože žalované opakovane
poukazovali na geometrický plán z roku 1943, ktorý uvádza presnú a nezmenenú polohu nehnuteľnosti
a ktorý bol geodetovi v roku 1997 k dispozícii v papierovom katastrálnom operáte. Z toho vyplýva,
že zjavné vedomé alebo nevedomé pochybenie geodeta I. M. pri spracovaní geometrického plánu z

roku 1997 spôsobilo duplicitu vlastníctva, čo skonštatovala aj Okresná prokuratúra Trnava. Opakovaný
dôvod nesúhlasu spočíva v skutočnosti, že skutočný vlastník nesmie byť ukrátený oproti držiteľovi,
ktorého držba je spochybniteľná. Žalované opäť poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1VObdo/2/2020 ohľadom prelomenia zásady nemo plus iuris a žiadali, aby sa v danom prípade
zohľadnila ochrana vlastníka, minimálne v pomere k údajne dobromyseľnému držiteľovi. Vlastníci

nehnuteľnosti boli ukrátení na svojich právach na základe chybne vypracovaného a schváleného
geometrického plánu bez toho, aby sa mohli účinne brániť. Tak ako žalobkyňa nevedela, že stavia na
pozemku žalovaných, ani žalovaní nevedeli, že na ich úkor došlo k zväčšeniu pozemku žalobkyne,
pretože ich list vlastníctva ostal nezmenený. Nie je zrejmé, prečo bola uprednostnená držba žalobkyne
pred vlastníckym právom žalovaných. Na základe týchto dôvodov žalované 1. a 2. zotrvali na návrhu

obsiahnutom v odvolaní.

6. V odvolacej duplike žalobkyňa zotrvala v celom rozsahu na svojom predchádzajúcom vyjadrení k
odvolaniu žalovaných. Vyjadrila nesúhlas s argumentáciou žalovaných ohľadom chybného spracovania
geometrického plánu svedkom geodetom I. M.; trvá na tom, že svedok dostatočne vysvetlil postup a

správnosť svojho plánu, pričom starší geometrický plán z roku 1943 bol pre neho irelevantný, pretože
staré katastrálne mapy neboli presné a právne záväzné. Zistenie príčiny zmeny výmery parcely je
podľa žalobkyne bezpredmetné, keďže ju nadobudla v dobrej viere vo výmere 613 m2 a žalované
nepredložili žiadny dôkaz o pochybení geodeta, ani údajné stanovisko prokuratúry. Nesúhlasí tiež stvrdenímžalovanýchouprednostneníspochybniteľnejdržbypredvlastníctvom,pretožemázato,žebolo
bez pochybností preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok vydržania vlastníckeho práva k
spornej časti parcely a súd prvej inštancie rozhodol v súlade s Občianskym zákonníkom a judikatúrou;

vlastnícke právo žalobkyne ako dobromyseľného oprávneného držiteľa má preto prednosť pred údajným
vlastníctvom žalovaných. Žalobkyňa zotrváva na celej svojej doterajšej argumentácii a navrhla, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 C. s. p.), oprávnenými osobami (§ 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné(§355ods.1C.s.p.),poskonštatovaní,žeodvolanieobsahujezákonomstanovenénáležitosti
(§ 363 C. s. p.) a že odvolateľky použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h)
C. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a 380 C. s. p.), ako aj konanie mu predchádzajúce pričom zistil, že je potrebné zopakovať dokazovanie
v rozhodujúcom rozsahu postupom podľa § 385 ods. 1 v spojení s § 384 ods. 1 C. s. p., nariadil preto vo

veci pojednávanie, a po potrebnom zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť.

8. Žalobkyňa sa žalobou uplatnenou voči žalovaným 1. až 3. domáhala určenia, že je výlučnou
vlastníčkou nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX vedenom katastrálnym odborom

Okresného úradu Hlohovec pre okres, obec a katastrálne územie C. ako pozemok na parcele registra
„C" č. 1679/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 302 m2, a to v časti o výmere 173 m2, ktorá
časť je súčasne duplicitne evidovaná aj ako pozemok - parcela registra „E“ č. 660/5 - záhrada o výmere
173 m2, zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX, nachádzajúca sa v okrese, obci a katastrálnom území
C. (ďalej aj „predmetná nehnuteľnosť“). Svoju žalobu odôvodnila tým, že kúpnou zmluvou uzatvorenou

dňa 26. 11. 1997 sa stala spolu s dnes už bývalým manželom vlastníčkou nehnuteľnosti, a teda aj
súčasnej parcely č. 1679/2 o výmere 302 m2, ku ktorej časti o výmere 173 m2 je v katastri nehnuteľností
evidovaná poznámka o existencii duplicitného vlastníctva s parcelou registra „E“ č. 1 – 660/5 záhrada o
výmere 173 m2 v podielovom spoluvlastníctve žalovaných. V čase kúpy nehnuteľnosti bola ako predmet
kúpy v kúpnej zmluve uvedená parcela č 1679 vo výmere 613 m2, ktorú mal podľa článku I. kúpnej

zmluvy vlastniť v celosti vo svojom výlučnom vlastníctve predávajúci – spoločnosť Ignis, spol. s r.
o.. Podľa žalobkyne v tom čase nič nenasvedčovalo tomu, že by prevádzaná parcela č. 1679 v tam
uvedenej výmere nebola vo výlučnom vlastníctve predávajúceho, resp. že by mala inú, ako tam uvedenú
výmeru. Nehnuteľnosť nerušenie užívala až do roku 2016, kedy sa prvýkrát z oznámenia katastra
nehnuteľností dozvedela, že bol zistený nesúlad parcely č. 1 – 660/5 a parcely č. 1679/2 (pôvodne

parcelač.660/6),spôsobenýchybnevypracovanýmgeometrickýmplánom,ktorýmdošlokprečíslovaniu
parcely č. 660/6 na parcelu č. 1679, pričom v geometrickom pláne neboli zachované rozmery pôvodnej
parcely č. 660/6. Žalobkyňa vychádzala ďalej z toho, že splnila všetky zákonné podmienky vydržania, a
to spôsobilý subjekt vydržania, spôsobilý predmet vydržania, oprávnená držba po zákonom stanovenú
dobu, dobromyseľnosť a uplynutie vydržacej doby.

9. V prvoinštančnom konaní sa žalované 1. a 2. vzájomnou žalobou voči žalobkyni a žalovanému
3. domáhali určenia, že pozemok na parcele reg. „E“ č. 660/5 – záhrada o výmere 173 m2 je
v spoluvlastníctve žalovaných 1. až 3. ako podielových spoluvlastníkov, každého v spoluvlastníckom
podiele 1/3 vzhľadom k celku. Svoj návrh odôvodnili najmä tým, že bez podanej vzájomnej žaloby by
rozhodnutím o zamietnutí návrhu žalobkyne nedošlo k náprave protiprávneho stavu a k odstráneniu

duplicity vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti.
10. Predmetom odvolacieho konania bolo s prihliadnutím na rozsah a dôvody odvolania preskúmanie
správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobe vyhovel a určil, že žalobkyňa
je výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností, keď zistil, že predmetnú nehnuteľnosť nerušene
užívala od jej kúpy v roku 1997, kedy sa ujala jej oprávnenej držby, pričom po celý čas bola s ohľadom

na všetky okolnosti v dobrej viere, že jej sporný pozemok patrí. Dobromyseľnosť žalobkyne teda
podľa prvoinštančného súdu bola daná od momentu, kedy došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a tento
stav trval do júla 2016, do oznámenia katastra o existencii duplicitného vlastníctva. Predmetom
odvolacieho prieskumu je aj rozhodnutie prvoinštančného súdu, ktorým následne zamietol vzájomnú
žalobu žalovaných 1. a 2. a rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania.

11. Odvolacie námietky žalovaných 1. a 2. spočívali v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď neustálil skutkový stav dostatočne,
pretože nevzal do úvahy pochybnosti, ktoré z dokazovania vyplynuli. Spochybnili hodnovernosť tvrdení
geodeta I. M., ktorý vyhotovil chybný geometrický plán v roku 1997 a ktorý tvrdil, že pôvodnú parceluč. 660/5 nebolo možné dohľadať alebo presne určiť jej polohu. V tejto súvislosti poukázali na existenciu
bežneprístupnéhogeometrickéhoplánuč.1985/43zroku1943,kdejepôvodnáparcelareg.„E“č.660/5
presne zakreslená v nezmenenom stave. Poukázali aj na to, že notár pri dedičskom konaní po matke

žalovaných v rovnakom čase – v roku 1997 mal prístup k potrebným listinám a katastrálnym podkladom,
vrátane spornej nehnuteľnosti. Namietali aj ten záver súdu prvej inštancie, že okolnosti vzniku duplicity a
navýšenia výmery parcely sú z hľadiska predmetu konania irelevantné, pretože nastali pred uzatvorením
kúpnej zmluvy a bez vedomosti žalobkyne. Podľa odvolateliek predávajúca spoločnosť Ignis, spol. s r.
o., musela mať vedomosť o tom, že nie je vlastníkom časti parcely, pričom je málo pravdepodobné, že

by podstupovala riziko zneplatnenia kúpnej zmluvy bez vedomia kupujúcich.
12. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením
dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. (porovnaj: Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
2. vydanie. Komentár, Praha: C.H.Beck, 2022 str. 1395).
13. Podľa § 191 ods. 1 C. s. p dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo.
14. V súvislosti s uplatneným odvolacím dôvodom je predovšetkým potrebné konštatovať, že hodnotenie
dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 C. s. p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade

nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

15. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnoteniadôkazovsúdom,ktorýnezodpovedápostupuvyplývajúcemuzcitovanéhoustanovenia§191
ods. 1 C. s. p.. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak
by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo
inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo. Za nesprávne hodnotenie dôkazov je možné označiť
aj takú hodnotiacu úvahu súdu, ktorá je v rozpore so zásadami formálnej logiky.
16. Odvolací súd po preskúmaní odvolania a obsahu spisu dospel k záveru, že je potrebné zopakovať
dokazovanie, vo veci preto nariadil pojednávanie a po zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu
ustálil skutkový stav nasledovne:

17. Z kúpno-predajnej zmluvy uzavretej medzi N. G. a A. N. ako predávajúcimi a Československým
štátom v správe odborového podniku Palma Bratislava ako kupujúcim zo dňa 10. 07. 1984 odvolací
súd zistil, že predmetom kúpy bol rodinný dom na parcele č. 660/6 o výmere 428 m2 zapísaný na
liste vlastníctva č. XXXX v katastrálnom území C.. Odvolací súd tu poznamenáva, že vzhľadom na v
tom čase platnú právnu úpravu, s prevodom vlastníctva k stavbe zriadenej na pozemku, prechádzalo

na nadobúdateľa stavby právo osobného užívania pozemku (§ 218 v tom čase platného a účinného
Občianskeho zákonníka), z ktorého dôvodu teda predmetom kúpno-predajnej zmluvy nebol aj prevod
samotného pozemku na parcele č. 660/6. Z kúpno-predajnej zmluvy je však zrejmé, že tento mal výmeru
428 m2. Z geometrického plánu na majetkoprávne usporiadanie parciel č. 1679 – 1681 č. 17668107–
075–97, vyhotoveného I. K. M., geodetom, dňa 25. 06. 1997 a overeným Okresným úradom Hlohovec

dňa 27. 06. 1997, odvolací súd zistil že jeden diel z parcely 660/6 o výmere 428 m2 bol pričlenený k
parcele č. 1679 vo vlastníctve spoločnosti Ignis spol. s r. o Hlohovec, parcela 660/6 zanikla a vznikla
parcela č.1679 o výmere 613 m2 . V konaní nebol predložený dôkaz, z ktorého by vyplývala právna
skutočnosť, na základe ktorej po pričlenení 428 m2 k parcele 1679 vzrástla jej výmera na 613 m2.
V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v zmysle § 132 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci

možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu
alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. V konaní nebolo preukázané, na základe
akej skutočnosti, predpokladanej zákonom teda spoločnosť Ignis, spol. s r. o. ako právny predchodca
žalobkyne nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnosti – pozemku na parcele č. 1679 v rozsahu sporných 173
m2. Je pritom nepochybné, že vlastníctvo k veci nie je možné nadobudnúť na základe geometrického

plánu. Predmetnú nehnuteľnosť – pozemok na parcele č. 1679 vo výmere 613 m2 následne nadobudla
kúpnou zmluvou uzatvorenou so spoločnosťou Ignis spol. s r. o. ako predávajúcim dňa 26. 11. 1997
žalobkyňa, v tom čase spolu s manželom D. A.. Podľa odvolacieho súdu je v konaní významným
dôkazom aj geometrický plán zo dňa 25. mája 1943, č. 61/1943, č. d. 1985/43, vyhotovený inžinierom K.M. na rozčlenenie parcely č. 660/1 o výmere 3711 m2 na parcely č. 660/1, 660/5, aj na parcelu 660/6 o
výmere 428 m2. Skutočnosti, informácie – presné zakreslenie uvedených parciel na základe zamerania
v teréne, obsiahnuté v tomto geometrickom pláne jednoznačne vyvracajú tvrdenie I. K. M., ktorý vo svojej

svedeckej výpovedi uviedol, že pôvodná parcela č. 660/5 sa vôbec nemusela nachádzať na mieste,
kde je zakreslená v súčasnosti a tiež vyvracajú tvrdenia svedka A. I. K. (pracovník katastrálneho úradu
Hlohovec),podľaktoréhosaspornáparcela„objavila“ažpriROEP,pričomvpredchádzajúcomobdobísa
nevedelo, kde táto parcela leží. Okrem existujúceho a prístupného geometrického plánu vypracovaného
inžinierom K. M. sú uvedené tvrdenia spochybnené aj dedičským konaním po nebohej matke žalovaných

1. až 3, zomrelej XX. XX. XXXX, ktoré bolo ukončené Osvedčením o dedičstve vydaným dňa 09. júna
1997 a v rámci ktorého bola pojatá do aktív dedičstva aj parcela č. 660/5. Nie je teda možné považovať
za hodnoverné tvrdenie svedkov o tom, že sa o parcele č. 660/5 v júni roku 1997, kedy bol vypracovaný
geometrický plán I. M. nevedelo, resp. sa nevedelo, kde parcela leží. Právni predchodcovia žalovaných
1. až 3. – ich rodičia nadobudli (okrem iného) predmetnú nehnuteľnosť Kúpno - predajnou zmluvou zo
dňa 13. mája 1949 uzavretou medzi G. F. a L. F. ako predávajúcimi a O. D. A. a jeho manželkou C. ako

kupujúcimi. Ako je uvedené vyššie, po smrti P. A., matky žalovaných 1. až 3. zomrelej X. XXXXXXXXX
XXXX pozemok na parcele č. 660/5 nadobudli žalovaní 1. až 3. v zákonných podieloch každý v 1/6
vzhľadom k celku, keď už predtým boli spoluvlastníkmi každý v 1/6.
18. Z takto zisteného skutkového stavu odvolací súd vyvodil záver, že v čase keď spoločnosť Ignis spol.
s r. o. predala D. A. a manželke A., teda žalobkyni ako kupujúcim nehnuteľnosti, vrátane pozemku na

parcele č. 1679 vo výmere 613 m2, bola táto spoločnosť vlastníkom nehnuteľnosti len v rozsahu 428 m2,
vo zvyšku vlastníkom tejto nehnuteľnosti nebola, čo znamená, že v časti presahujúcej 428 m2 žalobkyňa
s manželom nadobudli predmetný pozemok od nevlastníka. V rozsahu prevyšujúcom 428 m2 bola preto
kúpna zmluva zo dňa 26. 11. 1997, uzatvorená medzi spoločnosťou Ignis spol. s r. o. ako predávajúcim
a D. A. a manželkou A. ako kupujúcimi absolútne neplatným právnym úkonom.

19. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na závery uznesenia veľkého senátu Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27.04.2021, ktoré bolo publikované pod č. 56 v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2021, ktorý rozhodol nasledovne:
I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to
ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má
(nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo
k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v
katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností.
III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na

nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie
vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch
právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru
nadobúdateľa neumožňuje.
IV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych

a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra,
nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.
20. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne
skutkové závery, pretože okolnosti navýšenia pôvodnej výmery parcely 660/6 považoval za irelvantné

a nezistil tak, že spoločnosť Ignis, spol. s r. o. bola vlastníkom pozemku na predmetnej parcele len
v rozsahu 428 m2 a vo zvyšku jej vlastnícke právo nevzniklo, v tom zvyšku preto uzavrela kúpnu zmluvu
so žalobkyňou a jej manželom ako nevlastník. Odvolací súd tu poukazuje na citované uznesenie veľkého
senátu Najvyššieho súdu SR, ktorý v dôvodoch svojho rozhodnutia konštatoval, že „Slovenská právna
úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje, keďže vlastnícke

právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade derivatívneho
nadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v prípade originálneho nadobúdania vlastníckeho práva.
Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených
prípadoch (uvedených v podrobnostiach v bodoch 73. a 74. odôvodnenia nižšie), predstavujúcich
výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch

zákonuprednostňujeochranudobromyseľnéhonadobúdateľaveciaumožňujeprelomeniezásadynemo
plus iuris. Z predmetného konštatovania tak vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby
existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa
tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie jej vlastníckeho práva,t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené
platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine
nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. Medzi iné skutočnosti ustanovené zákonom, na základe ktorých

možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci (podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka), tak podľa
veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia nie je možné zaradiť nadobudnutie veci v dobrej viere od
nevlastníka vo všeobecnosti (t. j. okrem prípadov výslovne predpokladaných zákonom).“
21. Pri rešpektovaní citovaného rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu SR (čl. 2 C. s. p.) je
potrebné konštatovať, že skúmanie dobromyseľnosti žalobkyne v predmetnej veci je preto bez právneho

významu. Podľa vyššie uvedeného platná právna úprava neumožňuje nadobudnutie vlastníckeho
práva od nevlastníka vo všeobecnosti, ale len v prípade taxatívne upravených výnimiek, ktorými sú
§ 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka, § 93 ods. 3 zákona o konkurze a
reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch a § 61 Exekučného poriadku (v znení účinnom
do 31. marca 2017), resp. § 140 ods. 2 písm. l) v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom od 1. apríla 2017.

22. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

23. S poukazom na uvedenú argumentáciu je potrebné konštatovať naplnenie aj ďalšieho odvolacieho
dôvodu, uplatneného žalovanými 1. a 2., v zmysle ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože svoje rozhodnutie založil na nesprávnej aplikácii
ustanovení§130ods.1,2a§134ods.1,3,4Občianskehozákonníka,keďzapodstatnúprerozhodnutie
veci považoval dobromyseľnosť žalobkyne o tom, že nehnuteľnosť riadne nadobudla kúpnou zmluvou.

Napriek námietkam žalovaných však neskúmal, či nehnuteľnosť nadobudla v spornej časti od vlastníka.

24. Podľa ustanovenia § 388 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú
splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

25. V preskúmavanej veci nie sú splnené podmienky na potvrdenie napadnutého rozsudku, pretože
tento nie je vecne správny, nie sú dané ani dôvody pre zrušenie rozhodnutia taxatívne vymenované v
ustanovení § 389 C. s. p.. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preto odvolací súd zmenil tak, že
žalobu zamietol.

26. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaných 1, 2 odvolací súd uvádza, že jej prípustnosť je daná
ustanovením § 137 písm. c) C. s. p., v zmysle ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo
o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

27.Citovanézákonnéustanovenienevylučuje,abybolorozhodnutéajvprospechinejosobyakožalobcu

(v preskúmavanej veci ide o žalovaného 3.) -musí však byť na tomto určení naliehavý právny záujem.
Žalované 1. a 2. uviedli ako naliehavý právny záujem tú skutočnosť, že v prípade, ak bude žaloba
žalobkyne o určenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti zamietnutá, nedôjde k náprave
protiprávneho stavu a k odstráneniu duplicity vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti.

28. Z vyššie uvedeného vykonaného dokazovania – najmä z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX pre okres,
obec a katastrálne územie C., kúpno - predajnej zmluvy zo dňa 13. mája 1949 uzavretej medzi G. F. a L.
F. ako predávajúcimi a O. D. A. a jeho manželkou C. ako kupujúcimi, z osvedčenia o dedičstve po neb. P.
A., je zrejmé, že ako podieloví spoluvlastníci spornej nehnuteľnosti sú vedení v katastri nehnuteľností aj
žalovaní 1.- 3., pričom na základe uvedených listín im svedčí spoluvlastnícke právo, odvolací súd preto

vyhovel vzájomnej žalobe žalovaných 1. a 2.. Skutočnosť, že žalovaný 3. neprejavil záujem byť stranou
v spore na základe vzájomnej žaloby – teda domáhať sa určenia vlastníckeho práva spolu so žalovanými
1. a 2., nemôže byť na ťarchu toho, že duplicitný zápis v katastri nehnuteľností je potrebné odstrániť,
pričom tak je možné vykonať len na základe rozhodnutia súdu. Odvolací súd preto postupoval v súlade
s čl. 2 ods. 1, 2 C. s. p., podľa ktorého ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených

záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v
ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.29. „Podľa Čl. 4 ods. 1 a 2 CSP (základné princípy) ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na
základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo

iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by
bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých
spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce
stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.“ (Uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2018 sp. zn. 8 Cdo 100/2017).

30. S poukazom na citované základné princípy Civilného sporového poriadku odvolací súd do
určovacieho výroku, ktorým vyhovel vzájomnej žalobe žalovaných 1. a 2. zahrnul aj žalovaného
3., pretože ide o úpravu spoluvlastníckych vzťahov k nehnuteľnosti, kde na strane spoluvlastníkov
oprávnene ako spoluvlastník v podiele 1/3 k celku vystupuje aj žalovaný 3.

31. O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobe žalobkyne rozhodol odvolací súd podľa
ustanovenia § 396 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a žalovaným 1. až 3., ktorí boli v konaní
úspešní, priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu.

32. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaných 1. a 2. rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396
ods. 2 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a žalovaným 1. a 2., ktoré boli v konaní o vzájomnej žalobe
úspešné, priznal voči neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho
konania v plnom rozsahu. Voči žalovanému 3., ktorého žalované 1. a 2. označili ako žalovaného v konaní
o vzájomnej žalobe, odvolací súd nepriznal žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu trov konania, k čomu

uvádza, že nikoho nie je možné nútiť, aby bol (aktívnou) stranou v spore, pričom žalovaný v 3. rade
svoju pasivitu v konaní odôvodňoval tým, že o predmete sporu nemá žiadnu vedomosť, k vzájomnej
žalobe žalovaných 1 a 2 sa vyjadril, že súhlasil s mimosúdnym vyriešením sporu, aby mu nevznikli
súdne trovy, nemal záujem byť stranou sporu v predmetnom konaní. Odvolací súd preto prihliadol na
mimoriadnu situáciu, ktorá nastala najmä v procesnom postavení strán v konaní o vzájomnej žalobe, keď

na jednej strane žalovaný 3. bol označený ako žalovaný v konaní o vzájomnej žalobe, na druhej strane
bol úspešný, pretože aj jeho spoluvlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti bolo určovacím výrokom
odvolacieho súdu deklarované. Použitím ustanovenia § 257 C. s. p. preto odvolací súd žalovaným 1.
a 2. nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 3.

33. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté jednomyseľne, pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C. s. p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C.s.p.).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).