Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. február 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Svk/54/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0725101141
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Prof. JUDr. Peter Potásch
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:0725101141.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Mesto Šaľa, so sídlom
mestského úradu Nám. Sv. Trojice 7, 927 15 Šaľa, proti žalovanému: Úrad pre reguláciu hazardných
hier, so sídlom Križkova 949/9,811 04 Bratislava, za účasti: Ariola s. r. o., so sídlom Námestie svätého
Egídia 54/52, 058 01 Poprad, IČO: 36 794 384 - o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 000335/2025 zo dňa15.07.2025 - v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho

súdu v Bratislave - č. k. 4S/81/2025-42 zo dňa 13. augusta 2025 takto

r o z h o d o l :

I. Návrh sťažovateľa na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti sa zamieta.
II. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
III. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Vybrané závery z administratívneho konania,

rozhodnutie správneho súdu vo veci

1. Úrad pre reguláciu hazardných hier (ďalej aj ako „žalovaný", „Úrad", príp. „Úrad pre reguláciu
hazardných hier") rozhodnutím č. 000335/2025 zo dňa 15.07.2025 - podľa § 77 ods. 9 písm. a) v spojení
s § 40 ods. 5 zákona č. 30/2019 Z. z. o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o hazardných hrách" alebo „zákon č. 30/2019 Z.

z.") - zmenil individuálnu licenciu na prevádzkovanie hazardných hier udelenú spoločnosti Ariola s. r. o.
(ďalej „ďalší účastník konania" alebo „žiadateľ"), vrátane schválenia nového kasína „CASINO VICTORY,
Nitrianska 72/6984, 927 05 Šaľa" - (ďalej „napadnuté rozhodnutie"). Kasíno podľa predchádzajúcej vety
má byť - podľa napadnutého rozhodnutia - umiestnené na území mesta Šaľa.
2. V priebehu administratívneho konania, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo
povinnosťou žiadateľa predložiť - okrem všeobecných podkladov podľa § 39 a § 50 zákona o hazardných

hrách - aj špecifické podklady podľa § 60 ods.1 písm. i) a j) uvedeného zákona - vyjadrenie obce k
umiestneniu kasína na jej území a vyjadrenie obce o tom, že na jej území nie je vydané všeobecne
záväzné nariadenie (ďalej aj ako „VZN") o zákaze umiestňovať kasína (na základe ustanovenia § 79 ods.
4 zákona o hazardných hrách). Zároveň mal preukázať, že na zvolenom mieste nie je prevádzkovanie
hazardných hier v rozpore s verejným záujmom.
3. Mesto Šaľa (ďalej aj ako „žalobca") vydalo vo veci nesúhlasné vyjadrenie č. 26050/2025/OEaP/1871

zo dňa 27.03.2025 (ďalej „nesúhlasné vyjadrenie"), a to ako subjekt - orgán verejnej správy podľa § 4
ods. 3 písm. d) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej aj
ako „zákon o obecnom zriadení"). Poukázalo aj na prijaté VZN č. 1/2025 zo dňa 14.03.2025 (účinné od
29.03.2025) o zákaze umiestňovania herní na území mesta, ktorým VZN sa vymedzilo (podľa § 79 ods. 3
zákona o hazardných hrách), v ktorých budovách na území mesta Šaľa nie je možné umiestňovať herne.
4. Žalovaný, po oboznámení sa so žiadosťou prevádzkovateľa a s predloženými podkladmi - vrátane

nesúhlasného vyjadrenia žalobcu - po zistení neexistencie VZN podľa § 79 ods. 4 zákona o hazardných
hrách týkajúceho sa zákazu umiestňovania kasína na území obce (mesta) v stanovených budovácha zároveň po konštatovaní o nepreukázaní rozporu s verejným záujmom (v kontexte nového kasína),
rozhodol tak, ako je to uvedené v bode 1 vyššie.
5. Rozhodnutie žalovaného napadlo Mesto Šaľa správnou žalobou podľa § 177 a nasl. zákona

č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP"). Súčasťou správnej žaloby podľa
predchádzajúcej vety bol aj návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Správny
súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd") uznesením č. k. 4S/81/2025-42 zo dňa 13. augusta 2025
(ďalej aj ako „napadnuté uznesenie") rozhodol vo veci tak, že návrh žalobcu na priznanie odkladného
účinku jeho žalobe zamietol a správnu žalobu odmietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu

z účastníkov konania právo na ich náhradu nepriznal.
6. Správny súd sa z procesného hľadiska vysporiadal v prvom rade s tým, či bola predmetná správna
žaloba podaná subjektom, ktorý mal v konaní aktívnu legitimáciu. Poukázal na to, že legislatívna
konštrukcia správneho súdnictva v SSP vychádza z čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého sa na správny súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže obrátiť ten,
kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom Ústava Slovenskej republiky

umožňuje zákonodarcovi obmedziť možnosti prístupu na súd a zároveň ustanovuje hranice takej
možnosti tým, že preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd nesmie byť spod
právomoci súdu vylúčené. Takýmto obmedzením sú - aj v zmysle § 98 ods. 1 SSP - dôvody odmietnutia
správnej žaloby, ktoré sa týkajú predovšetkým procesných podmienok konania, ktoré je správny súd
povinný skúmať počas celého konania.

7. Doplnil pritom, že jedným z dôvodov pre odmietnutie správnej žaloby je to, že žaloba bola podaná
zjavne neoprávnenou osobou, akou je tá, u ktorej absentuje žalobná legitimácia.
8. Správny súd v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 178 SSP a na to, že k tomu, aby mohol
mať určitý subjekt postavenie žalobcu, musia byť kumulatívne splnené dve podmienky, a to postavenie
účastníka v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie

orgánu verejnej správy a súčasne ukrátenie na subjektívnych právach spojené s vydaním napadnutého
rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy.
9. Overujúc status žalobcu ako účastníka administratívneho konania, v ktorom bolo napadnuté
rozhodnutie vydané, správny súd dospel k záveru, že žalobca jeho účastníkom nebol. V rámci
administratívneho konania o udeľovaní individuálnych licencií na prevádzkovanie hazardných hier, resp.

v konaní o žiadosti týkajúcej sa zmeny individuálnej licencie je - podľa správneho súdu - účastníkom
administratívneho konania žiadateľ, resp. prevádzkovateľ. V tomto kontexte doplnil, že aj keď zákon o
hazardných hrách neobsahuje špecifické ustanovenie týkajúce sa účastníctva, uvedený režim vyplýva
z piatej a šiestej časti predmetného zákona. Ustálil, že obec (v danom prípade Mesto Šaľa - žalobca)
v administratívnom konaní plní úlohu orgánu verejnej správy, ktorý vo veci podáva vyjadrenie k

umiestneniu kasína na svojom území podľa § 60 ods. 1 zákona o hazardných hrách a zároveň podľa §
4 ods. 3 písm. d) zákona o obecnom zriadení. Pozornosti správneho súdu pritom neušlo - a uviedol to
aj v odôvodnení napadnutého uznesenia - že aj samotný žalobca v podanej správnej žalobe uviedol, že
si je vedomý absencie svojho postavenia účastníka vedeného administratívneho konania.
10.Zdôvoduneexistencieaktívnejprocesnejlegitimáciežalobcu,správnysúdžalobužalobcupodľa§98

ods. 1 písm. e) SSP odmietol. Meritórnou argumentáciou žalobcu sa správny súd v ďalšom nezaoberal,
avšak uviedol, že Mesto Šaľa má v zmysle účinnej právnej úpravy iné možnosti ako chrániť verejný
záujem na predmetnom úseku, keď osobitne poukázal na možnosť vydania VZN podľa § 79 ods. 4
zákona o hazardných hrách.
11. Správny súd návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zamietol z dôvodu, že podaný

návrh sa týka procesného inštitútu, ktorý nemôže existovať samostatne od podanej správnej žaloby,
ktorá bola odmietnutá ako podaná neoprávnenou osobou. O trovách konania rozhodol podľa § 170 písm.
a) SSP tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, keďže bola žaloba
odmietnutá a nebol zistený dôvod pre aplikáciu § 171 ods. 1 SSP.
II. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného,

vyjadrenie sťažovateľa, vyjadrenie ďalšieho účastníka konania

12. Rozhodnutie správneho súdu - uznesenie č. k. 4S/81/2025-42 zo dňa 13. augusta 2025 kasačnou
sťažnosťou včas napadol žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ"), ktorý ju formálne odôvodnil ustanovením §
440 ods. 1 písm. j), g) a f) SSP, t. j. tým, že podanie sťažovateľa bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1

písm. j) SSP), ďalej nesprávnym právnym posúdením veci zo strany správneho súdu (§ 440 ods. 1 písm.
g) SSP) a napokon tým, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľovi,
aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP).13. Z materiálneho hľadiska sťažovateľ správnemu súdu v kasačnej sťažnosti vytkol, že neuskutočnil
ústavne konformný výklad ustanovenia § 178 SSP. Tvrdil, že správny súd sa obmedzil len na
formalistické konštatovanie, že nebol účastníkom konania - bez riadneho vysporiadania sa s jeho

tvrdením, že „účastníkom mal byť, resp. že napadnuté rozhodnutie priamo zasiahlo do výkonu
samosprávy."
14. Vo vyššie uvedenom kontexte poukázal na to, že aj výrok správneho súdu o návrhu sťažovateľa
na priznanie odkladného účinku jeho správnej žalobe je nesprávny. Správny súd - podľa sťažovateľa -
návrh zamietol paušálne, keď „nezhodnotil tvrdenú hrozbu vážnej ujmy a aspekt verejného záujmu."

15. Podľa sťažovateľa sa má súd (pozn. neuvádza, či správny súd alebo Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky) prioritne zaoberať tým, či (i) napadnuté rozhodnutie žalovaného predstavuje
priamy zásah do pôsobnosti Mesta Šaľa, ďalej tým, či (ii) v predmetnom administratívnom konaní bol
rešpektovaný zákonom vyžadovaný podklad - vyjadrenie sťažovateľa, resp. ako sa žalovaný správny
orgán vysporiadal s jeho nesúhlasným vyjadrením (ako jednotky územnej samosprávy), ako aj tým, či
(iii) sťažovateľ mal postavenie účastníka konania, keďže rozhodnutie žalovaného sa týkalo jeho práv

a právom chránených záujmov (výkon samosprávy ma jeho území), pričom poukázal na § 14 ods. 1
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) - ďalej aj ako „Správny poriadok", podľa
ktorého je účastníkom správneho konania aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím priamo dotknutý
- až do času, kým sa preukáže opak - čo zakladá ex lege jeho účastníctvo v tejto veci. Okrem toho
sa mal správny súd - podľa sťažovateľa - zaoberať tým, či (iv) žalovaný riadne preskúmal zákonné

podmienky umiestnenia a prevádzky, resp. či preukázal ich splnenie a - napokon - (v) či sa žalovaný,
resp. správny súd presvedčivo vysporiadali s tvrdenou hrozbou vážnej ujmy a s aspektom verejného
záujmu pri rozhodovaní o odkladnom účinku.
16. Podľa názoru sťažovateľa, práve neprihliadanie, resp. nedostatočné prihliadanie na okolnosti
uvedené vyššie viedli aj k nesprávnemu záveru správneho súdu o tom, že sťažovateľ nebol účastníkom

predmetného administratívneho konania, čo následne viedlo k „neudržateľnému záveru o nepriznaní
odkladného účinku" a práve tým mal správny súd porušiť zásady spravodlivého procesu a rovnosti
zbraní.
17. S postupom správneho súdu, ktorý žalobu odmietol výlučne formalistickým odkazom na absenciu
účastníctva sťažovateľa, a tým fakticky legitimizoval napadnuté rozhodnutie žalovaného bez toho, aby

preskúmal jeho zákonnosť vo svetle relevantných hmotnoprávnych a procesnoprávnych kritérií, sa preto
sťažovateľ nemohol stotožniť.
18. Osobitne správnemu súdu vytkol, že sa nezaoberal tým, že sťažovateľ mal mať postavenie účastníka
konania, pretože napadnutým rozhodnutím došlo k zásahu do výkonu samosprávy mesta a do jeho
práv a právom chránených záujmov. Rovnako namietal, že správny súd ignoroval povahu a význam

vyjadrenia obce ako zákonom požadovaného podkladu podľa § 60 ods. 1 písm. i) a j) zákona o
hazardných hrách, normotvorbu podľa § 79 ods. 4 zákona o hazardných hrách a kritérium verejného
záujmu viazaného na miesto prevádzky podľa § 46 ods. 2 zákona o hazardných hrách.
19. Podľa názoru sťažovateľa je rozhodnutie správneho súdu arbitrárne a nepreskúmateľné, vykazuje
znaky formalistického výkladu podmienky účastníctva správneho konania podľa § 178 SSP v spojení

s § 98 ods. 1 písm. e) SSP.
20. V ďalšom sťažovateľ rozsiahlo argumentoval k dopadom napadnutého rozhodnutia žalovaného
na výkon samosprávy (priamy zásah do pôsobnosti mesta), opakovane poukazoval na nesúhlasné
vyjadrenie, ktoré v rámci konania produkoval, keď tvrdil, že žalovanému zákon neustanovuje právomoc
hodnotiť vyjadrenie obce podľa vlastných kvalitatívnych kritérií. Naopak, v súlade so zásadou materiálnej

pravdy mal okolnosti veci dodatočne vyšetrovať, ak mal za to, že Mesto Šaľa svoje nesúhlasné
vyjadrenie k veci dostatočne neodôvodnilo.
21. Opakovane sťažovateľ namietal formalizmus správneho súdu pri hodnotení toho, či spĺňa podmienku
účastníctvavadministratívnehokonanítak,akotovyžadujeustanovenie§178SSP.Vbode3.6kasačnej
sťažnosti uviedol, že „podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom aj ten, kto tvrdí, že môže byť

rozhodnutím priamo dotknutý, až do času, kým sa preukáže opak. Inými slovami, ak žalobca hodnoverne
tvrdí priamy dopad rozhodnutia na výkon samosprávy a svoje právom chránené záujmy, súd nemôže
uzavrieť vec čisto formalisticky konštatovaním, že „nebol účastníkom" - musí najprv posúdiť samotné
tvrdenie o dotknutí a až následne urobiť záver o aktívnej legitimácii".
22. Obdobne, v bode 5.1 kasačnej sťažnosti poukázal na vyššie citované ustanovenie § 14 ods. 1

Správneho poriadku, podľa ktorého je účastníkom aj ten, kto uvedené o sebe tvrdí, kým sa preukáže
opak, keď v bode 5.2 kasačnej sťažnosti v nadväznosti na to uvádza, že žalovaný o jeho účastníctve mal
rozhodnúť. V tomto kontexte zosumarizoval, že „ak orgán rozhodne bez toho, aby s dotknutou osobou
konal ako s účastníkom, aktivuje sa osobitný režim „opomenutého účastníka" podľa § 179 SSP".23. Podstatná časť argumentácie sťažovateľa obsiahnutá v kasačnej sťažnosti sa v ďalšom týkala
merita správneho konania, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané. Námietky sťažovateľa sa týkali
najmä povahy vyjadrenia obce podľa § 60 zákona o hazardných hrách, resp. významu normotvorby

podľa § 74 zákona o hazardných hrách, ktorým sa správny súd - podľa sťažovateľa dostatočne
nevenoval, ďalej zásad konania, ktoré mali byť v konaní porušené (zásada materiálnej pravdy, a to
vo viacerých kontextoch - neakceptovanie údajne všeobecného nesúhlasného stanoviska sťažovateľa,
nedostatočné preskúmanie podmienok umiestnenia a prevádzky, resp. preukázanie ich splnenia, ako aj
nesprávne právne posúdenie týchto otázok a pod.), okolností, na ktoré správny súd neprihliadal, ďalej

celkového opomenutia ochrany verejného záujmu a priameho vstupu do územnej samosprávy vydaným
rozhodnutím a i.
24. V bode 5.9 kasačnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
(ďalej aj ako „Najvyšší správny súd" alebo „kasačný súd") „by mal uznesenie zrušiť, vysloviť, že
za okolností danej veci mala byť obec považovaná za účastníka (resp. minimálne mal správny súd
postupovať podľa § 179 SSP) a vec vrátiť na ďalšie konanie s povinnosťou preskúmať účastníctvo a

následne vecne preskúmať zákonnosť licenčného rozhodnutia."
25. V súvislosti s výrokom správneho súdu k návrhu sťažovateľa (ako žalobcu) o priznanie odkladného
účinku správnej žalobe sťažovateľ uviedol, že v uznesení uvedené dôvody sú paušálne a nereflektujú
jednotlivé roviny tvrdenej ujmy (nezvratnosť lokálnych účinkov, sociálno-preventívne riziká, poriadková
záťaž, integrita miestnej politiky). Mal za to, že správny súd neuskutočnil dvojkrokový test vyplývajúci z

ustanovenia § 185 SSP, čo následne spôsobuje nesprávne právne posúdenie veci zo strany správneho
súdu, resp. nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia pre nedostatok dôvodov.
26. V závere sťažovateľ svoje kasačné námietky zosumarizoval tak, že opäť poukázal na ustanovenie §
14 ods. 1 Správneho poriadku a skonštatoval, že rozhodnutím žalovaného môže byť na svojich právach
priamo dotknutý. Uviedol, že Mesto Šaľa (sťažovateľ) konzistentne tvrdilo priamy zásah do svojich práv

- územná samospráva, normotvorba VZN, verejný poriadok, sociálna prevencia, keď správnemu súdu
opakovane vytkol, že tento uvedený rámec „neotvoril" ani prima facie, ale len formalisticky uzavrel,
že Mesto Šaľa účastníkom konania nebolo. Formuloval pritom záver, že súd mal „prípadne" využiť
mechanizmus opomenutého účastníka podľa § 179 SSP a až následne robiť záver o legitimácii. V
procesnej rovine správnemu súdu vytkol, že sa nevysporiadal s jadrom sporu - nevysvetlil, prečo „priamy

zásah do výkonu samosprávy nezakladá aspoň dočasné účastníctvo a prečo nebolo potrebné použiť
§ 179 SSP, ak obec nebola prizvaná v administratíve". Súčasne mal za to, že správny súd ignoroval
povahu vyjadrenia obce ako zákonného podkladu a jeho dopad na zákonnosť licencie. Tým mal zaťažiť
napadnuté uznesenie nedostatkom dôvodov a nesprávnym právnym posúdením.
27. V hmotnoprávnej rovine zopakoval „tri piliere" licenčného rozhodovania o hazardných hrách -

1. povinnú prílohu žiadosti (vyjadrenie obce) podľa § 60 ods. 1 písm. i) a j) zákona o hazardných
hrách, 2. kompetenciu obce tvoriť VZN k umiestňovaniu hazardu a 3. osobitnú podmienku verejného
záujmu viazanú na miesto. Doplnil, že Mesto Šaľa nad rámec uvedeného, doplnilo do konania
detailné stanovisko s lokalizačnými dôvodmi (blízkosť škôl/športovísk, kumulácia prevádzok, riziká pre
zraniteľnéskupiny),keďžalovanýnamiestotoho,abytietookolnostivyhodnotilvtesteverejnéhozáujmu,

skonštatoval, že stanovisko je nepreskúmateľné. Práve v tomto kontexte sťažovateľ doplnil, že zákon
neukladá obci povinnosť odôvodňovať vyjadrenie a ak by tomu tak aj bolo, žalovaný mal v zmysle zásady
materiálnej pravdy súvisiace okolnosti ďalej skúmať, čo však neurobil a v napadnutom rozhodnutí ani
nevysvetlil, prečo verejný záujem vo veci nie je dotknutý.
28. Zopakoval tiež svoju argumentáciu k tomu, že odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje za

nepreskúmateľné a porušujúce princíp práva na spravodlivý proces, keď z neho nie je zrejmé, ktorý
verejný záujem vo veci prevažuje a prečo, resp. k predmetnému záveru dospel správny súd bez
váženia jednotlivých rovín ujmy. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného je potom - podľa sťažovateľa -
v uvedenom zmysle paušálne.
29. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v kasačnej sťažnosti a poukazujúc na to, že tieto sú

subsumovateľné pod ustanovenie § 440 ods. 1 písm. j), g) a f) SSP, sťažovateľ kasačnému súdu navrhol,
aby napadnuté uznesenie správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na nové rozhodnutie, keď zároveň
navrhol, aby mu bola priznaná náhrada trov kasačného konania.
30. Ku kasačnej sťažnosti žalobcu sa podaním zo dňa 20.10.2025 vyjadril žalovaný. Ten vo vyjadrení
uviedol, že Mesto Šaľa nepochybne malo v rámci konania významné postavenie, avšak nie ako účastník

konania, ale ako subjekt správneho konania. Poukázal na to, že účastníkom konania - podľa zákona
o hazardných hrách - v predmetnom konaní bol len žiadateľ (t. j. ďalší účastník konania v rámci
tohto súdneho konania). Ak sťažovateľ tvrdil, že jeho hmotnoprávne postavenie môže byť rozhodnutím
priamo dotknuté, tento predpoklad nepreukázal. V súhrne má za to, že sťažovateľ nebol účastníkomadministratívneho konania a ani ním nemal byť, t. j. nemôže byť ani opomenutým účastníkom konania
s právom podania správnej žaloby. Z týchto dôvodov žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.
31. Podaním zo dňa 03.11.2025 sa k veci (k podaniu žalovaného) vyjadril sťažovateľ. Odmietol, že

by mal v konaní len postavenie subjektu správneho konania. Naopak, odkazom na ustanovenie §
14 ods. 1 Správneho poriadku opäť podčiarkol, že účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí domnelú
dotknutosť na svojich právach, a to do času kým sa preukáže opak. Uviedol, že Mesto Šaľa od začiatku
tvrdilo priamy zásah do výkonu samosprávy pri povoľovaní prevádzky kasína na jeho území (územná
kompetencia, miestna normotvorba, verejný poriadok, sociálna prevencia), čo podľa sťažovateľa prima

facie zakladá jeho postavenie účastníka konania. Žalovaný teda mal o (ne)účastníctve sťažovateľa v
administratívnom konaní rozhodnúť a svoje závery vecne odôvodniť. Zopakoval následne odkaz na
význam ustanovení § 60 ods. 1 písm. i) a j) zákona o hazardných hrách a ustanovenia § 79 ods. 4
zákona o hazardných hrách. V ďalšej časti vyjadrenia poukazoval sťažovateľ na formalizmus výkladu
súvisiacej právnej úpravy zo strany žalovaného, že ním uplatnený výklad je vo svojej podstate absurdný
a pod. Poprel, že by zo zákona o hazardných hrách vyplývalo, že účastníkom konania je len žiadateľ,

resp. argumentoval, že to, že adresátom meritórneho výroku je žiadateľ ešte automaticky neznamená,
že účastníkom administratívneho konania nemôže byť aj iná osoba, ak rozhodnutie správneho orgánu
priamo determinuje jej právne postavenie. Tvrdil, že ak „obec hodnoverne tvrdí priamu dotknutosť,
nemožno ju z účasti vylúčiť len poukazom na to, že žiadateľ je adresátom licencie". Má za to, že
Mesto Šaľa (sťažovateľ) nie je len osobou s predpokladom dotknutosti na svojich právach, ale je

adresátom verejnoprávnych následkov licencie. Žalovaný pritom neuskutočnil materiálne posúdenie
priamej dotknutosti podľa § 14 Správneho poriadku. Zopakoval, že príslušné zákonné ustanovenie (§
14 Správneho poriadku) priznáva ochranu už pri hodnoverných tvrdeniach o priamej dotknutosti, a to až
do času, kým správny orgán preskúmateľne nepreukáže opak. Vzhľadom na uvedené potom sťažovateľ
zotrval v predmetnom vyjadrení na petite podanej kasačnej sťažnosti (k tomu pozri toto odôvodnenie

vyššie).
32. Podaním zo dňa 03.11.2025 sa k podanej kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril ďalší účastník konania
(žiadateľ). Ten sa plne stotožnil s právnym posúdením veci zo strany správneho súdu. Poukázal na to,
že k tomu, aby sťažovateľ mal aktívnu legitimáciu na podanie správnej žaloby, ktorú podal, mal mať
postavenie účastníka administratívneho konania, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané a musel

by byť ukrátený na svojich subjektívnych právach. Podľa ďalšieho účastníka konania, sťažovateľ mal v
predmetnom správnom konaní len „vyjadrovaciu právomoc" (podľa § 60 zákona o hazardných hrách),
avšak v konaní o vydanie individuálnej licencie podľa zákona o hazardných hrách sa nerozhodovalo
o subjektívnych právach obce - sťažovateľa. Podľa ďalšieho účastníka konania, postavenie účastníka
administratívneho konania neprislúchalo sťažovateľovi ani na základe Správneho poriadku. Vyjadrenie

sťažovateľa podľa § 60 zákona o hazardných hrách predstavuje stanovisko sťažovateľa v rámci
preneseného výkonu štátnej správy, ktoré je „len" jedným z podkladov žalovaného pre rozhodnutie vo
veci. Doplnil, že ak sťažovateľ nesúhlasil s umiestňovaním kasín na jeho území, mal uplatniť postup
podľa § 79 ods. 4 zákona o hazardných hrách, t. j. mal prijať súvisiace všeobecne záväzné nariadenie,
ktorým mohol zakázať umiestnenie herní alebo kasín na svojom území, čo však neurobil. Následne

poukázal na súvisiace upozornenia a protesty vydané prokuratúrou.
33. Nestotožnil sa ani s návrhom sťažovateľa na priznanie odkladného účinku podanej kasačnej
sťažnosti, keď poukázal na to, že vyhovenie takémuto návrhu je dôvodné v prípadoch, kedy
sťažovateľovi hrozí závažná ujma a zároveň by priznanie odkladného účinku nebolo v rozpore s
dôležitým verejným záujmom. Má za to, že z dôvodov, ktoré podrobne uvádza v texte vyjadrenia,

sťažovateľ nepreukázal, resp. neosvedčil existenciu zákonných predpokladov, ktoré by museli byť
splnené, aby mohlo byť jeho návrhu vyhovené. Naopak, tvrdí, že priznanie odkladného účinku by
nechránilo verejný záujem, ale - naopak - narušilo by zásadu právnej istoty a s tým súvisiace - ústavou
garantované- práva adresáta rozhodnutia.
34. Ďalší účastník konania potom navrhol, aby kasačný súd napadnuté uznesenie správneho súdu

potvrdil a zároveň požiadal o náhradu trov konania.

III. Konanie pred Najvyšším správnym súdom
35. Najvyšší správny súd preskúmal uznesenie správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti.
Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004

Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP.
36. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná
sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas.37. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového
materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

IV. Vybraná súvisiaca právna úprava
38. Podľa § 40 ods. 5 zákona o hazardných hrách, prevádzkovateľ hazardnej hry je povinný pri každej
plánovanejzmeneúdajovaskutočností,ktorésúuvedenévindividuálnejlicencii,vdokladoch,ktoréúrad
priudeľovaníindividuálnejlicencieschválilaleboktorésúprílohouindividuálnejlicencie,vopredpožiadať
o zmenu tejto licencie. Na konanie o zmene individuálnej licencie sa primerane použijú ustanovenia o

udelení individuálnej licencie. V žiadosti o zmenu individuálnej licencie sa uvádzajú len tie skutočnosti
alebo sa k nej predkladajú len tie doklady, ktorých sa zmena individuálnej licencie týka.
39. Podľa § 60 ods. 1 písm. i) a j) zákona o hazardných hrách, k žiadosti o udelenie individuálnej licencie
na prevádzkovanie hazardných hier v kasíne musí žiadateľ okrem dokladov a skutočností uvedených v
§ 50 priložiť alebo v nej uviesť aj vyjadrenie obce k umiestneniu kasína na jej území podľa písmena h)
a vyjadrenie obce k prijatiu všeobecne záväzného stanoviska podľa § 79 ods. 4.

40. Podľa § 79 ods. 3 zákona o hazardných hrách, obec môže ustanoviť všeobecne záväzným
nariadením,ženajejúzemínemožnoumiestniťherňuvbudováchuvedenýchv§15ods.7písm.a),b),c)
alebo písm. d) alebo v kombinácii budov v členení podľa § 15 ods. 7 písm. a), b), c) alebo písm. d), alebo
vo všetkých budovách uvedených v § 15 ods. 7, pričom toto všeobecne záväzné nariadenie musí platiť
na celom území obce. Na prevádzkovateľa hazardnej hry, ktorému bola udelená individuálna licencia

na prevádzkovanie hazardnej hry pred nadobudnutím účinnosti všeobecného záväzného nariadenia,
sa toto všeobecne záväzné nariadenie nevzťahuje do skončenia platnosti tejto individuálnej licencie,
ak obec prijala všeobecne záväzné nariadenie podľa prvej vety, prevádzkovateľovi hazardnej hry
zaniká opcia podľa §39 ods. 6 vo vzťahu k prevádzkovaniu hazardnej hry na území obce, ktorá takéto
všeobecne záväzné nariadenie prijala.

41. Podľa § 79 ods. 4 zákona o hazardných hrách, obec môže ustanoviť všeobecne záväzným
nariadením, že na jej území nemožno umiestniť kasíno v budovách uvedených v § 16 ods. 5 písm. a),
b) alebo písm. c) alebo v kombinácii budov v členení podľa § 16 ods. 5 písm. a), b) alebo písm. c), alebo
vo všetkých budovách uvedených v § 16 ods. 5, pričom toto všeobecne záväzné nariadenie musí platiť
na celom území obce. Na prevádzkovateľa hazardnej hry, ktorému bola udelená individuálna licencia

na prevádzkovanie hazardnej hry pred nadobudnutím účinnosti všeobecného záväzného nariadenia,
sa toto všeobecne záväzné nariadenie nevzťahuje do skončenia platnosti tejto individuálnej licencie,
ak obec prijala všeobecne záväzné nariadenie podľa prvej vety, prevádzkovateľovi hazardnej hry
zaniká opcia podľa §39 ods. 6 vo vzťahu k prevádzkovaniu hazardnej hry na území obce, ktorá takéto
všeobecne záväzné nariadenie prijala

42. Podľa § 4 ods. 3 písm. d) zákona č. 369/1190 Zb. o obecnom zriadení, obec pri výkone samosprávy
najmä usmerňuje ekonomickú činnosť v obci, a ak tak ustanovuje osobitný predpis, vydáva súhlas,
záväzné stanovisko, stanovisko alebo vyjadrenie k podnikateľskej a inej činnosti právnických osôb a
fyzických osôb a k umiestneniu prevádzky na území obce.
43. Podľa § 7 písm. a) SSP, správne súdy nepreskúmavajú právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej

správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal
všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis; povinnosť vyčerpať
všetky riadne opravné prostriedky sa nevzťahuje na prokurátora a zainteresovanú verejnosť, ak táto
nebola na podanie riadneho opravného prostriedku oprávnená.
44. Podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak bola podaná zjavne

neoprávnenou osobou.
45. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako
účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu
verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
46. Podľa § 179 ods. 1 SSP, ak správnu žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie orgánu

verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom
administratívneho konania malo konať (ďalej len „opomenutý účastník"), správny súd overí správnosť
tohto tvrdenia a skutočnosť, či od vydania napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia neuplynuli viac ako
tri roky, a ak sú tieto podmienky splnené, uznesením rozhodne, že orgán verejnej správy je povinný
doručiť opomenutému účastníkovi vo veci vydané rozhodnutie alebo opatrenie.

47. Podľa § 181 ods. 1 SSP, fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote
dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej
správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.48. Podľa § 1 ods. 1 Správneho poriadku, tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti
verejnejsprávysprávneorgányrozhodujúoprávach,právomchránenýchzáujmochalebopovinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

49. Podľa § 14 Správneho poriadku, účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených
záujmochalebopovinnostiachsamákonaťalebokohopráva,právomchránenézáujmyalebopovinnosti
môžubyťrozhodnutímpriamodotknuté;účastníkomkonaniajeajten,ktotvrdí,žemôžebyťrozhodnutím
vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času,
kým sa preukáže opak.

V. Práve posúdenie veci Najvyšším správnym súdom
50. Hneď v úvode tejto časti odôvodnenia je potrebné uviesť, že správna žaloba, ktorú sťažovateľ vo veci
podal, je všeobecnou správnou žalobou proti právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu (podľa §
177anasl.SSP),keďzvlastnéhopetitusprávnejžalobyvyplýva,žesaňousťažovateľdomáhalzrušenia
napadnutého rozhodnutia žalovaného. Aj na titulnej strane žaloby sťažovateľ uviedol, že sa jedná o

správnu žalobu „o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 000335/2015, číslo: URHH/003145/2025-160
zo dňa 15.07.2025". Vychádzajúc z uvedenej skutočnosti bolo potom plne dôvodné, že správny súd
primárne skúmal to, či sťažovateľ vôbec spĺňa zákonné vymedzenie žalobcu podľa § 178 SSP.
51. Správny súd v napadnutom uznesení (konkrétne v bode 21 odôvodnenia) jasne a najmä správne
pomenoval zákonné predpoklady, ktoré musia kumulatívne spĺňať subjekty, aby mohli mať aktívnu

procesnú legitimáciu v tomto type správneho súdneho prieskumu. Konkrétne, musí sa jednať o fyzickú
osobu alebo o právnickú osobu, ktorá „o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola
rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom
chránených záujmoch."
52. V bode 22 napadnutého uznesenia správny súd ustálil, že sťažovateľ fakticky napadol prvostupňové

rozhodnutie a zároveň to, že ide o rozhodnutie, ktoré bolo vydané v konaní, v ktorom sťažovateľ nemal
postavenie účastníka administratívneho konania. Práve z dôvodu, že v konaní, v ktorom bolo vydané
napadnuté rozhodnutie, sťažovateľ nemal postavenie účastníka konania, správny súd skonštatoval, že
žaloba bola podaná zjavne neoprávnenou osobou, a preto ju podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP odmietol
(pozn. v bode 24 napadnutého uznesenia je nesprávne uvedené „zamietol", avšak vo výroku II je úkon

súdu uvedený správne - odmietol).
53. V podanej kasačnej sťažnosti sťažovateľ v tejto súvislosti namietal najmä to, že prístup súdu pri
hodnotení predmetnej právnej otázky bol formalistický, nesúladný s ústavnoprávnymi princípmi a i.
(k tomu pozri čl. II tohto uznesenia vyššie) a že správny súd mal - pri skúmaní tohto procesného
kritéria - prihliadať na vstup do práv územnej samosprávy vydaním napadnutého rozhodnutia, a to

s prihliadnutím na aspekty, ktoré sťažovateľ uviedol v podanej kasačnej sťažnosti (najmä zásah do
územnej kompetencie sťažovateľa, miestnej normotvorby, verejného poriadku, sociálnej prevencie a
pod.). Správnemu súdu pritom sťažovateľ zároveň vytýkal, že odôvodnenie napadnutého uznesenia je
nedostatočné, že je fakticky nepreskúmateľné a že vec správny súd posúdil celkovo nesprávne.
54. Skôr ako sa kasačný súd vyjadrí k veci podrobnejšie, poukazuje na to, že správne súdne konanie v

rámci tohto typu súdneho prieskumu sa riadi zásadou koncentrácie, t. j. kvalifikované a riadne vznášanie
námietok v správnej žalobe je na žalobcovi (k tomu pozri napr. § 182 ods. 1 písm. e) SSP - obligatórna
náležitosť správnej žaloby: „dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových
a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné
(ďalej len „žalobné body")", § 183 SSP - zásada koncentrácie - „Žalobca môže rozšíriť správnu žalobu

alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej
na podanie žaloby").
55. Ako kasačný súd uviedol v bode 50 tohto uznesenia, správna žaloba, ktorú sťažovateľ podal,
je všeobecnou správnou žalobou smerujúcou k prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia (nie
žalobou opomenutého účastníka konania), keď dokonca v rámci podanej žaloby sťažovateľ nielenže

nespochybnil to, že s ním žalovaný nekonal, ale sám fakticky uznal, že postavenie účastníka
administratívneho konania nemal (k tomu pozri napr. čl. I - str. 2 správnej žaloby: „Žalobca nebol
účastníkom správneho konania vedeného pred žalovaným, a to z dôvodu, že zákon č. 30/2019 Z.
z. explicitne nezakladá obci procesné postavenie účastníka...", čl. II správnej žaloby - „žalobca nebol
účastníkom konania", „napriek formálnej absencii účastníctva", „Podľa § 178 ods. 1 Správneho súdneho

poriadku môže byť žalobcom aj osoba, ktorá síce nebola účastníkom konania...").
56. Za týchto okolností sa potom kasačný súd nemohol stotožniť s tvrdením sťažovateľa, že by
odôvodnenie napadnutého rozsudku nebolo dostatočné, príp. že by bolo formalistické.57. Úlohou správneho súdu totiž vo veci podanej správnej žaloby nebolo preskúmavať, či žalobca mal
byť účastníkom konania alebo nie, ale skúmať, či ním bol alebo nie. V prípade, ak by sťažovateľ podal
správnu žalobu opomenutého účastníka (t. j. tvrdil by, že s ním ako s účastníkom administratívneho

konania malo byť konané, ale orgán verejnej správy s ním tak nekonal), vtedy by nepochybne bolo
dôvodné od správneho súdu vyžadovať podrobnejšie odôvodnenie toho, či, resp. prečo sťažovateľ bol
alebo nebol účastníkom administratívneho konania.
58. Keďže však v podmienkach súdenej veci sťažovateľ takúto žalobu (t. j. žalobu opomenutého
účastníka konania) nepodal - podal žalobu smerujúcu k prieskumu zákonnosti právoplatného

rozhodnutia správneho orgánu - a to naviac tak, že sám v texte podanej správnej žaloby poukázal na
to, že postavenie účastníka administratívneho konania v predmetnom konaní nemá, rozsah aj kvalitu
odôvodnenia napadnutého uznesenia vo vzťahu k tejto právnej otázke vyhodnotil Najvyšší správny súd
ako primeranú a samotné odôvodnenie ako postačujúce.
59. Tu kasačný súd pripomína, že sťažovateľ fakticky až v kasačnej sťažnosti začína tvrdiť, že mal
byť účastníkom administratívneho konania (a to zrejme aj pod vplyvom záverov správneho súdu),

keď - ako je uvedené vyššie - priamo v správnej žalobe opakovane deklaroval, že v skutočnosti
účastníkom správneho konania nebol, resp. zo správnej žaloby vyplýva, že súvisiaci právny režim, ktorý
mu postavenie účastníka konania nepriznáva, mu je známy (k tomu pozri bod 55 vyššie).
60. Bez ohľadu na uvedené, podľa kasačného súdu ani z hľadiska vecného nie je možné právnym
úvahám správneho súdu o tom, že sťažovateľ nebol účastníkom správneho konania, v ktorom bolo

napadnuté rozhodnutie vydané, nič podstatné vytknúť. Správny súd v napadnutom rozhodnutí poukázal
na piatu a šiestu časť zákona o hazardných hrách, z ktorých vyvodil, že účastníkom správneho konania
je v takýchto prípadoch len samotný žiadateľ, resp. prevádzkovateľ hazardnej hry. Na strane druhej,
odôvodnil aj to, prečo sťažovateľ (ako jednotka územnej samosprávy) má v predmetnom konaní skôr
postavenie dotknutého orgánu, čo je však iné procesné postavenie ako účastník administratívneho

konania, keď poukázal na ustanovenie § 60 ods. 1 písm. i) zákona o hazardných hrách a na ustanovenie
§ 4 ods. 3 písm. d) zákona o obecnom zriadení.
61. Podľa kasačného súdu, akonáhle sťažovateľ nemal postavenie účastníka správneho konania, je
vylúčené, aby mal postavenie žalobcu v konaní, v ktorom napáda samotné rozhodnutie vydané v tomto
konaní. Správnemu súdu v rámci konania o správnej žalobe, ktorou sa žalobca domáha zrušenia

napadnutého rozhodnutia, neprislúcha meniť (a teda napr. ani rozširovať) okruh účastníkov konania
správneho konania tak, aby bol do tejto množiny subsumovateľný konkrétny subjekt (sťažovateľ).
Prislúcha mu fakticky „len" verifikovať, či toto postavenie žalobca v konkrétnom administratívnom
konaní - na základe akéhokoľvek právneho základu, t. j. či už podľa osobitného procesného predpisu
alebo Správneho poriadku - mal alebo nie. Ak áno, potom takýto subjekt môže (za splnenia ďalších

podmienok) podať všeobecnú správnu žalobu proti opatreniu/rozhodnutiu, resp. je aktívne legitimovaný
na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu/opatreniu, ktoré bolo v predmetnom konaní vydané.
Ak takéto postavenie nemal, potom nie je aktívne legitimovaný domáhať sa zrušenia napadnutého
rozhodnutia/opatrenia. Ak takéto postavenie mal mať, avšak správne orgány s ním nekonali, prichádza
do úvahy správna žaloba opomenutého účastníka, čo však v podmienkach súdenej veci splnené nie je

(sťažovateľ takúto žalobu nepodal).
62. Berúc totiž do úvahy okolnosti súdenej veci, aj keby súd odhliadol od vlastného označenia správnej
žaloby, ktorú sťažovateľ podal (priamo na jej titulnej strane je uvedené, že táto smeruje k preskúmaniu
zákonnosti napadnutého rozhodnutia), ani z obsahového hľadiska, t. j. ani pri materiálnom hodnotení
obsahu žaloby sťažovateľa nie je možné dospieť k záveru, že by sa malo jednať o žalobu opomenutého

účastníka (§ 179 ods. 1 SSP), v ktorej by sťažovateľ (ako žalobca) tvrdil, že mal mať postavenie
účastníka administratívneho konania, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané a že sa s ním v
rozpore so zákonom - ako s účastníkom správneho konania - nekonalo. Petitom podanej správnej
žaloby sa sťažovateľ najmä nedomáhal doručenia predmetného rozhodnutia (ako opomenutý účastník
administratívneho konania), ale priamo jeho zrušenia.

63. Podľa § 179 ods. 1 SSP, aktívnu legitimáciu na podanie správnej žaloby opomenutého účastníka má
ten „kto tvrdí, že mu rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nebolo
doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom administratívneho konania malo konať (ďalej len „opomenutý
účastník")". Prihliadajúc na citované zákonné ustanovenie a text podanej správnej žaloby je zrejmé,
že ani z obsahového hľadiska nebolo potom túto možné interpretovať tak extenzívne, že by to bola

žaloba opomenutého účastníka. Jej znenie je fakticky v príkrom rozpore s tým, čo žaloba opomenutého
účastníka sleduje a za akých procesných podmienok, keď sám sťažovateľ (žalobca) v texte správnej
žalobe opakovane akceptoval, resp. nerozporoval, že nebol účastníkom administratívneho konania, v
ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané a nedomáhal sa jeho doručenia, pretože ako sám uviedol vsprávnej žalobe, napadnuté rozhodnutie žalovaného mu bolo riadne doručené (k tomu pozri ďalej bod
77 tohto uznesenia).
64. Podľa názoru kasačného súdu, už len vlastná skutočnosť, že sťažovateľ v správnej žalobe tvrdil,

že nebol účastníkom administratívneho konania, a to v spojení s tým, že toto výslovne nenapádal
ako nezákonnosť postupu správneho orgánu a nedomáhal sa doručenia rozhodnutia žalovaného
(a konania s ním ako s účastníkom správneho konania), ale žiadal priamo prieskum zákonnosti
rozhodnutiažalovaného(akceptujúc,ženebolúčastníkomadministratívnehokonania),redukujúpotrebu
rozsiahleho, resp. podrobnejšieho odôvodnenia predmetnej právnej otázky.

65. Správny súd však napriek tomu v uvedenej veci postupoval extenzívne a aj bez toho, aby
sťažovateľ tvrdil, že sa s ním ako s účastníkom správneho konania konať malo (ale žalovaný s ním
nekonal), niekoľko bodov odôvodnenia v napadnutom uznesení venoval vymedzeniu okruhu účastníkov
administratívneho konania v konaní, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané, a to v rámci
verifikácie toho, či bol sťažovateľ účastníkom konania - ako podmienky pre aktívnu legitimáciu v súdnom
konaní. Dospel pritom k záveru, že zákon o hazaradných hrách „pozná" len jednu kategóriu účastníka

konania (žiadateľa/prevádzkovateľa). Subsidiárnej aplikácii Správneho poriadku na súdenú vec (čo
naznačuje sťažovateľ aj v kasačnej sťažnosti) sa správny súd v napadnutom rozhodnutí detailnejšie
nevenoval, keď implicitne z uznesenia vyplýva, že úpravu zákona o hazardných hrách považuje vo
vzťahu k Správnemu poriadku za lex specialis s úplným vymedzením účastníctva konania.
66. Podľa § 1 ods. 1 Správneho poriadku, tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti

verejnejsprávysprávneorgányrozhodujúoprávach,právomchránenýchzáujmochalebopovinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
67. Podľa § 97 ods. 1 zákona o hazardných hrách, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje
správny poriadok, ak odsek 2 neustanovuje inak. Zmena individuálnej licencie (predmet prieskumu v
tomto konaní) vo výnimkách § 97 ods. 2 citovaného zákona uvedená nie je. Zo záhlavia napadnutého

rozhodnutie vyplýva, že toto bolo vydané aj podľa § 46 Správneho poriadku.
68. K uvedenému kasačný súd v prvom rade opakuje, že - ako to vyplýva z tohto odôvodnenia vyššie -
sťažovateľ v správnej žalobe netvrdil, že s ním žalovaný mal konať ako s účastníkom administratívneho
konania či už podľa zákona o hazardných hrách, príp. podľa Správneho poriadku. Naopak, v správnej
žalobe uznáva, že postavenie účastníka správneho konania v predmetnom konaní nemal (k tomu pozri

bod 55 tohto uznesenia vyššie).
69. Uvedené kvalifikovaným spôsobom začína sťažovateľ žalovanému vytýkať až v kasačnej sťažnosti,
čo je však - v zmysle § 439 ods. 3 písm. b) SSP - neprípustné („(3) Kasačná sťažnosť nie je prípustná,
ak - b) sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo
vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol"). Ak mal totiž sťažovateľ za to, že sa s ním ako s

účastníkom správneho konania konať malo (ale žalovaný konal nezákonne, ak tak nepostupoval), potom
mal podať správnu žalobu opomenutého účastníka konania a nie domáhať sa zrušenia napadnutého
rozhodnutia. Nielenže sťažovateľ nepodal žalobu opomenutého účastníka, ale v správnej žalobe ani len
neoznačil za nezákonnosť to, že ho žalovaný za účastníka správneho konania nepovažoval.
70.Bezohľadunauvedené-abeztoho,abykasačnýsúdzaujímalprávnynázorktomu,čisanakonanie

podľa zákona o hazardných hrách vzťahuje vymedzenie účastníkov konania podľa § 14 Správneho
poriadku alebo nie - Najvyšší správny súd má za to, že aj keby tomu tak bolo, v podmienkach súdenej
veci nie je splnené, že sa so sťažovateľom malo konať ako s účastníkom administratívneho konania.
71. Z podanej kasačnej sťažnosti vyplýva, že - podľa názoru sťažovateľa - toto postavenie mal mať v
nadväznosti na tú časť ustanovenia § 14 ods. 1 Správneho poriadku, z ktorej vyplýva, že účastníkom

správneho konania je aj ten, kto tvrdí, že jeho práva, právom chránené záujmy a povinnosti môžu
byť dotknuté, a to až do času, kým sa preukáže opak (k tomu pozri napr. body 15, 21, 22 a 31 tohto
odôvodnenia vyššie).
72. K uvedenému kasačný súd uvádza, že predmetné ustanovenie Správneho poriadku „neaktivuje"
status účastníctva v správnom konaní automaticky, ale vyžaduje, aby sa osoba, ktorá o sebe tvrdí, že

jej subjektívne práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť správnym konaním, resp.
príslušným rozhodnutím dotknuté, sa do správneho konania aktívne prihlási. Sťažovateľ v priebehu
konania pred správnym súdom netvrdil, že by sa do správneho konania prihlásil, resp. že by sa
účastníctvavsprávnomkonaní-odkazomnauvedenúčasťustanovenia§14ods.1Správnehoporiadku
- domáhal a toto potom - logicky - ani nepreukazoval, resp. nepreukázal.

73. V tomto kontexte kasačný súd dopĺňa, že vyjadrenia sťažovateľa k veci samej podľa § 60 ods.
1 zákona o hazardných hrách (nesúhlasné vyjadrenie zo dňa 27.03.2025 na č. l. 24 súdneho spisu,
vyjadrenie zo dňa 18.11.2024 na č. l. 27 súdneho spisu, nesúhlasné vyjadrenie zo dňa 23.09.2024 na č.
l. 33 súdneho spisu) nie je možné považovať za úkon prihlásenia sa do konania pre účely ustanovenia §14 ods. 1 Správneho poriadku („(1) Účastníkom konania je [...] aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím
vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do
času, kým sa preukáže opak."). Ide o stanoviská, resp. vyjadrenia sťažovateľa produkované podľa

osobitného zákona v súvislosti s výkonom verejnej správy, čo je úkon odlišný od prihlásenia sa do
správnehokonaniatitulomochranysvojichsubjektívnychpráv(rozumej:subjektívnychprávsťažovateľa)
ako účastník administratívneho konania. Ak sa sťažovateľ do konania ako (domnelý) účastník správneho
konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku neprihlásil, nemôže byť potom žalovanému vytýkané, že
tento ho z konania nevylúčil osobitným rozhodnutím (ako to namietal sťažovateľ v kasačnej sťažnosti).

74. Navyše, ak by sťažovateľovi malo byť priznané postavenie účastníka podľa tzv. druhého vymedzenia
účastníctva v správnom konaní (§ 14 ods. 1 Správneho poriadku - „(„(1) Účastníkom konania je ten
[...] koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté
[...]"), k tomu je potrebné uviesť, že sťažovateľ nielenže v rámci konania pred žalovaným netvrdil ujmu
na svojich subjektívnych právach (a naviac v správnej žalobe akceptoval, že účastníkom správneho
konania nebol), ale ani len v kasačnej sťažnosti (ako ani v správnej žalobe) nepoukazuje na potenciálnu

ujmu na svojich subjektívnych právach, ktoré by mali alebo by mohli tvoriť právny základ pre jeho
účastníctvo v správnom konaní. Vstup do právomocí územnej samosprávy, príp. ujma na úseku ochrany
verejného poriadku, na úseku sociálnej prevencie a pod. (k tomu pozri čl. II tohto uznesenia vyššie),
nie je možné považovať za subjektívnu ujmu sťažovateľa. Záujem verejnosti a povinnosti samosprávy
s tým spojené, resp. ich zabezpečovanie a ochrana v súvislosti s výkonom verejnej správy, resp.

samosprávy, nie je možné stotožňovať s ujmou na subjektívnych právach sťažovateľa - mesta (ako
právnickej osoby). Tu sa potom kasačný súd stotožnil s vyjadrením žalovaného ku kasačnej sťažnosti v
tomzmysle,ženebolopreukázané,žesasosťažovateľommaloexlegekonaťtitulomdotknutostinajeho
subjektívnych právach, keď žiadnu takúto subjektívnu dotknutosť sťažovateľ v priebehu konania netvrdil,
ani neosvedčil. Výkon samosprávy (do ktorej sa údajne podľa sťažovateľa napadnutým rozhodnutím

žalovaného malo zasiahnuť) nie je subjektívnym právom mesta Šaľa.
75. Ako to uviedol aj správny súd v napadnutom uznesení, na ochranu verejného záujmu (vrátane
všetkých jeho relevantných zložiek - prevencia, ochrana verejného poriadku a pod.) môže sťažovateľ
použiť iné zákonné nástroje - napr. možnosť regulácie hazardných hier na dotknutom území obce
prostredníctvom VZN. Tu však kasačný súd naviac dopĺňa, že právny poriadok Slovenskej republiky

pozná aj iné právne nástroje, ktoré môžu byť použité za účelom ochrany zákonnosti pri výkone verejnej
správy, resp. ochrany verejného záujmu v kontexte rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy (k
tomu pozri napr. zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (v znení neskorších predpisov)) - vrátane
možnosti nadväzujúceho súdneho prieskumu. Zamietnutie kasačnej sťažnosti žalobcu v súdenej veci
týmto uznesením preto automaticky neznamená zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného v

merite, a to vrátane otázok, ktoré sťažovateľ prezentoval v priebehu tohto súdneho konania - ako
napr. nedostatočné odôvodnenie súladu, resp. rozporu licencie s verejným záujmom, nedostatočné
vysporiadanie sa s nesúhlasným vyjadrením sťažovateľa produkovaným pre účely správneho konania
a pod. Predmetné meritórne otázky v tomto konaní tak správny súd, ako ani kasačný súd však skúmať
nemohli, a to z dôvodu absencie aktívnej legitimácie sťažovateľa na podanie všeobecnej správnej žaloby

vo veci.
76. V súhrne je potrebné zosumarizovať, že akokoľvek sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tvrdil, že mal byť
účastníkom administratívneho konania, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané, a) toto v rámci
konania pred správnym súdom netvrdil, naopak - sám deklaroval, že toto postavenie nemal, pričom ak
by sa aj na vec podľa § 1 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 97 ods. 1 zákona o hazardných

hrách Správny poriadok vzťahoval (v časti vymedzenia účastníkov konania), potom sťažovateľ b) v
konaní nepreukázal, že by rozhodnutím žalovaného boli porušené jeho subjektívne práva (podľa § 14
ods. 1 Správneho poriadku - tzv. druhá definícia účastníctva konania), keď prípadný zásah do výkonu
samosprávy, resp. ochrany verejného záujmu a pod. nie je subjektívnym právom mesta Šaľa a - zároveň
- c) sťažovateľ v konaní nepreukázal, že sa do správneho konania, ktoré realizoval žalovaný, riadne

prihlásil (podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku - tzv. tretia definícia účastníctva konania). Naviac,
sťažovateľ otázku účastníctva začal kvalifikovane riešiť až v rámci konania pred kasačným súdom, t. j.
predmetná námietka je vo svojej podstate mimo rámca súdneho prieskumu v kontexte tzv. koncentračnej
zásady a sťažovateľ vo veci ani nepodával žalobu opomenutého účastníka konania, ale správnu žalobu,
ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného potom vyplýva nielen správnosť

vecného posúdenia predmetných otázok správnym súdom, ale predmetným záverom plne korešponduje
aj rozsah a kvalita odôvodnenia napadnutého uznesenia k spornej právnej otázke.
77. Záverom odôvodnenia tejto časti uznesenia, kasačnému súdu nedá neuviesť, že ak má/mal
sťažovateľ za to, že bol účastníkom konania (a keby toto hypoteticky správny súd, resp. kasačný súdpripustili), zo správnej žaloby - str. 4 (veta prvá) vyplýva, že „rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi
doručené dňa 28.07.2025" (vlastné vyjadrenie žalobcu). Žalobou napadnuté rozhodnutie je však
prvostupňovým rozhodnutím, z čoho vyplýva, že sťažovateľ - ak by platilo, že tento má/mal postavenie

účastníka konania - ako to sám tvrdí - riadny opravný prostriedok proti predmetnému rozhodnutiu
nepodal. Podľa § 7 písm. a) SSP pritom správne súdy nepreskúmavajú právoplatné rozhodnutia orgánov
verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou
nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis [...]. Žalobou
napadnuté rozhodnutie by potom súdnemu prieskumu nepodliehalo práve z uvedeného dôvodu, a to

aj keby sťažovateľ mal postavenie účastníka správneho konania, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie
vydané - a to podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP v spojení s § 7 písm. a) SSP.
78. Kasačný súd nemohol ako dôvodné vyhodnotiť ani tie námietky sťažovateľa, ktoré smerovali k tomu,
že sa správny súd nedostatočne zaoberal ďalšími otázkami, ktoré s vecou súvisia, a to najmä povahou
a významom nesúhlasného vyjadrenia sťažovateľa, otázkou (ne)viazanosti žalovaného predmetným
vyjadrením sťažovateľa, ďalej s údajne nedostatočným odôvodnením neexistencie rozporu s verejným

záujmom v súvislosti s predmetom licencie, nedodržaním zásady materiálnej pravdy v konaní (osobitne
s prihliadnutím na to, že údajné nesúhlasné vyjadrenie sťažovateľa nemal žalovaný akceptovať pre
nedostatok dôvodov, resp. s prieskumom podmienok umiestnenia a prevádzky povoľovaných činností
a pod.). Uvedené otázky sú vo svojej podstate meritórnymi a súd sa nimi nemôže zaoberať, ak tomu
bráni procesná prekážka, ako je tomu v tomto prípade. Bráni tomu totiž fakt, že sťažovateľ nebol

účastníkom administratívneho konania, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané, neosvedčil, že by
jeho subjektívne práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti boli rozhodnutím priamo dotknuté,
resp. nepreukázal, že sa do konania ako účastník správneho konania vôbec prihlásil (ak by sa aj na
vec ustanovenie § 14 Správneho poriadku vzťahovalo), a preto mu nemohlo byť priznané postavenie
žalobcu podľa § 178 SSP. Zároveň, z tých istých dôvodov a prihliadajúc na to, že sťažovateľom podaná

žaloba nie je žalobou opomenutého účastníka konania (§ 179 SSP) - k tomu pozri toto odôvodnenie
vyššie - nebolo právne dôvodné zaoberať sa ďalšou argumentáciou sťažovateľa, a to vrátane tej, ktorá
sa týkala údajne nesprávneho právneho posúdenia toho, či vo veci boli splnené podmienky pre priznanie
odkladného účinku podanej správnej žalobe, ako aj nedostatočného odôvodnenia toho, prečo bol tento
návrh sťažovateľa správnym súdom zamietnutý.

79. Vzhľadom na uvedené potom Najvyšší správny súd v súhrne dospel k záveru, že správny súd v rámci
posúdenia právnych otázok podstatných pre rozhodnutie vo veci nepochybil a zároveň v konaní pred
správnymsúdom,akoanivnapadnutomuzneseníneboliidentifikovanétakévady,ktorébyodôvodňovali
zrušenie kasačnou sťažnosťou napadnutého uznesenia. Kasačné body uvedené v kasačnej sťažnosti
a opierajúce sa o ustanovenia § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP vyhodnotil Najvyšší správny súd ako

nedôvodné. Napadnuté uznesenie je vo všetkých aspektoch kľúčových pre vec primerane odôvodnené,
nevykazuje znaky nepreskúmateľnosti alebo arbitrárnosti (ako to tvrdil sťažovateľ v kasačnej sťažnosti).
Tento záver platí aj vo vzťahu k tým námietkam sťažovateľa, ktoré smerovali proti nedostatočnému
odôvodneniu správneho súdu vo vzťahu k jeho výroku o zamietnutí návrhu na priznanie odkladného
účinku jeho správnej žalobe.

80.Irelevantnýjebezďalšiehoajkasačnýdôvodpodľa§440ods.1písm.j)SSPuplatnenýsťažovateľom
v jeho kasačnej sťažnosti, keďže tento v podmienkach súdenej veci ani neprichádza do úvahy.
Napadnutým uznesením totiž nedošlo k odmietnutiu podania sťažovateľa, ale k odmietnutiu jeho riadnej
správnej žaloby. Ustanovenie § 440 ods. 1 písm. j) SSP sa uplatňuje v prípadoch, kedy správny súd
odmieta podanie na základe toho, že jeho podávateľ nevyhovel výzve súdu na odstránenie jeho vád,

čo však nie je súdený prípad („Dôvod kasačnej sťažnosti vymedzený v § 440 ods. 1 písm. j) dopadá
na prípady, keď žalobca (sťažovateľ) nesúhlasí s procesným rozhodnutím krajského súdu, ktorým
odmietol jeho podanie, ktoré sťažovateľ ako podávateľ v správnym súdom stanovenej lehote neopravil
ani nedoplnil a pre tento nedostatok nie je možné v konaní pokračovať (pozri komentár k § 59 čl. III.).
Tento dôvod ako jediný z dôvodov kasačnej sťažnosti je vyhradený iba pre určitý typ rozhodnutia, a to

pre nemeritórne uznesenie o odmietnutí podania. Dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. j)
SSP je voči ostatným dôvodom sťažnosti dôvodom špeciálnym [...]" - BAJÁNKOVÁ, Jana, BARICOVÁ,
Jana, GEŠKOVÁ, Katarínou, MESIARKINOVÁ, Soňa. § 440 [Zákonné dôvody kasačnej sťažnosti]. In:
BARICOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, ŠTEVČEK, Marek, FILOVÁ, Anita a kol. Správny súdny poriadok. 1.
vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 1617.)

81. Vychádzajúc z uvedených skutočností potom kasačný súd postupom podľa § 461 SSP kasačnú
sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú (výrokom II tohto uznesenia) zamietol.
82. V súvislosti s návrhom sťažovateľa na priznanie odkladného účinku jeho kasačnej sťažnosti Najvyšší
správny súd uvádza, že odmietnutím správnej žaloby sťažovateľa sa právny stav vyvolaný vo veci(právoplatným)rozhodnutímžalovaného(rozumej:napadnutýmrozhodnutím)nezmenil,t.j.aniprípadné
vyhovenie predmetnému návrhu sťažovateľa by fakticky nemalo žiadny dopad na právnu situáciu, ktorá
vo veci existuje (aj po uznesení správneho súdu). Naviac, nie je možné opomenúť, že predmetný inštitút

(odkladný účinok kasačnej sťažnosti) je podľa § 447 SSP uplatniteľný ako právny nástroj relevantný
v prípadoch vyvolávajúcich potrebu dočasného riešenia vzniknutého právneho stavu. Vzhľadom na
skutočnosť, že vec bola kasačnému súdu predložená správnym súdom na rozhodnutie dňa 13.11.2025,
keď kasačný súd už dňa 23.02.2026 rozhodol vo veci samej - aj keby neexistovali okolnosti uvedené
v prvej vete tohto bodu odôvodnenia - odpadla fakticky potreba vecne skúmať materiálne dôvody

prezentované sťažovateľom v tomto kontexte. Opierajúc sa o uvedené východiská potom kasačný súd
predmetný návrh sťažovateľa výrokom I. tohto uznesenia zamietol.
83. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení
s § 167 a nasl. SSP. Sťažovateľ - žalobca bol v kasačnom konaní neúspešný, a preto mu náhrada
trov kasačného konania nepatrí. Žalovanému - hoci bol v kasačnom konaní úspešný - náhrada trov
kasačného konania nepatrí, keď na takýto postup neboli splnené osobitné zákonné podmienky (§ 168

SSP). V súvislosti s ďalším účastníkom konania kasačný súd uvádza, že z výzvy správneho súdu na
vyjadrenie k podanej kasačnej sťažnosti žalobcu (č. l. 61) vyplýva, že prípadné nevyjadrenie sa k nej
nie je prekážkou ďalšieho konania vo veci, keď správny súd zároveň odkázal na ustanovenie § 450
ods. 3 SSP. Predmetná výzva na vyjadrenie nemala povahu procesného uznesenia správneho súdu a
nebola ani koncipovaná s hrozbou následku poriadkovej pokuty. Išlo o formálne upovedomenie ďalšieho

účastníka konania o tom, že vo veci bola podaná žalobcom kasačná sťažnosť, aby tak ďalší účastník
konania mohol realizovať svoje práva, resp. tieto účinne brániť - napr. aj zaslaním vyjadrenia, ak to
považuje za relevantné. V uvedenom kontexte sa potom nejednalo o autoritatívne uloženie povinnosti
tak, ako to predpokladá ustanovenie § 169 SSP. Naopak, neuskutočnenie predmetného úkonu zo strany
správneho súdu by v konečnom dôsledku mohlo viesť k záveru, že by boli porušené práva ďalšieho

účastníka konania, ktorý by o kasačnej sťažnosti nezískal vedomosť a tak by ani nemohol uplatniť napr.
svoje právo vyjadriť sa k veci. Vzhľadom na uvedené potom kasačný súd ustálil, že ďalšiemu účastníkovi
náhradatrovkasačnéhokonaniavzmysleustanovenia§169SSPnepatrí.Otrováchkasačnéhokonania
bolo preto súhrnne rozhodnuté Najvyšším správny súdom tak, ako je to uvedené vo výroku III tohto
uznesenia.

84. Toto rozhodnutie bolo prijaté kasačným senátom Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3 :
0 (jednomyseľne) - (§ 463, § 139 ods. 4, § 147 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.