Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 25, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 15CoP/166/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1225200436
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alena Čakváriová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:1225200436.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Aleny Čakváriovej a členiek senátu

Mgr. Patrície Železníkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej vo veci starostlivosti o súdu o maloleté deti: A.
B., nar. XX.XX.XXXX a C. B., nar. XX.XX.XXXX, obe bytom u otca, zastúpené kolíznym opatrovníkom
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova 7/A, Bratislava, deti rodičov - matka: D.
B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. - F. E., t.č. bytom G. X, E., a otec: C. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom F., t.č. bytom H. XXX, F., v konaní o návrhu otca na zrušenie výživného, na odvolanie otca proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava II zo dňa 18.06.2025 č.k. 28P/18/2025-34, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiaden účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 18.06.2025 č.k. 28P/18/2025-34 vo výroku I. zamietol
návrh otca. II. Žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 24 ods. 1, § 26, § 36 ods. 1 , § 62 ods. 1, 2,
4 a 5, § 78 ods. 1, 3 Zákona o rodine a § 121 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový
poriadok (ďalej len CMP). Poukázal na ustanovenie § 26 Zákona o rodine v spojení s § 121 CMP,

podľa ktorého dohody i súdne rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností možno zmeniť, ak
sa zmenia pomery, resp. ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre doterajšiu úpravu,
pričom zmena rozsudku je prípustná od času, keď došlo k zmene pomerov. Hmotnoprávnou podmienkou
pre zmenu predchádzajúceho súdneho rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností je
teda zmena pomerov, ktorá musí byť podstatná a musí sa týkať okolností, ktoré odôvodňujú výkon
rodičovských práv a povinností za podmienky, že sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch
účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase predchádzajúceho rozhodnutia. Zmena pomerov môže

byť odôvodnená buď subjektívne - okolnosťami na strane rodičov alebo na strane maloletého dieťaťa,
alebo objektívne - vývojom objektívnych okolností. Ide o výnimku zo zásady nezmeniteľnosti súdnych
rozhodnutí, teda možnosť prelomenia prekážky res iudicata v prípade splnenia podmienky zmeny
pomerov účastníkov relevantnej intenzity a tomu zodpovedajúcu potrebu porovnania tvrdených a
preukázaných nových pomerov s pôvodnými pomermi zistenými pri ostatnom rozhodnutí. Uviedol, že
zmena právoplatnej úpravy si vyžaduje riadne dokazovanie a preukázanie zmeny pomerov v porovnaní
s predchádzajúcim rozhodnutím, pričom musí ísť o podstatnú zmenu pomerov. Zdôraznil, že existuje

právoplatnérozhodnutie,ktorýmbolaschválenárodičovskádohodaozverenímaloletýchdetídoosobnej
starostlivosti matky a ktorou sa otec zaviazal prispievať na výživu maloletých detí. Podľa otca zmena
pomerov nastala v tom, že maloleté deti žijú dlhodobo s ním a otec sa o ne stará. Konštatoval, že
otcom prezentovaná podstatná zmena pomerov nenastala na základne objektívnych skutočností nastrane povinného alebo oprávneného rodiča, ale v priamej súvislosti s konaním otca spočívajúcom
v nerešpektovaní právoplatného súdneho rozhodnutia, ktorým boli maloleté deti zverené do osobnej
starostlivosti matky. Daný stav začal porušením právoplatného rozhodnutia súdu zo strany otca, kedy

deti zobral do kina, viac ich matke nevrátil a ani matke neumožnil plnohodnotný styk s maloletými
deťmi. Nespochybnil, že deti sú u otca, avšak uvedené sa deje na základe jeho svojvoľného konania,
ktorým porušuje právoplatne súdne rozhodnutie s odvolávaním sa na vôľu detí. Otec odmieta vrátiť
maloleté deti matke a z doposiaľ vykonaného dokazovania vznikajú dôvodné pochybnosti aj o jeho
snahe zabezpečiť aspoň styk matky s maloletými deťmi. Hoci otec túto snahu na pojednávaniach aj

v písomných podaniach deklaruje, v konečnom dôsledku situáciu neupokojuje a jeho údajná snaha
neprináša žiadané výsledky. Na rozdiel od matky, ktorá v čase kedy boli deti v jej starostlivosti aj reálne,
umožnila otcovi realizovať jeho rodičovské práva, otec či už úmyselne alebo z titulu nedostatočných
rodičovských kompetencií, toto právo matky nedokáže plnohodnotne zabezpečiť. Konštatoval, že matka
viní otca z manipulácie, otec matku z nedostatočných rodičovských zručností a odmietania deti. Ak otec
nemá dostatok finančných prostriedkov na výživu maloletých detí a záujem maloletých detí je u neho

na prvom mieste, existuje riešenie, ktorým je odovzdanie maloletých detí matke, ktorej sú zverené do
osobnej starostlivosti právoplatným súdnym rozhodnutím. Považoval za zrejmé, že ekonomická situácia
otca nie je ľahká, ale otec si ju privodil sám svojím konaním tým, že ignoroval právoplatné a vykonateľné
súdne rozhodnutie a deti prevzal do svojej osobnej starostlivosti bez súhlasu matky a proti jej vôli.
Uzavrel, že zrušením výživného otcovi by sa priorizoval predovšetkým záujem otca ako povinného

rodiča pred záujmom maloletých detí ako oprávnených osôb a zároveň by bolo legitimizované konanie
otca, ktorým nerešpektuje a narušuje práva matky a práva maloletých detí. Uviedol, že na Mestskom
súde Bratislava II sa vedie konanie o zmenu zverenia maloletých detí a ak dôjde k zmene zverenia,
bude predmetom riešenia aj otázka vyživovacej povinnosti, vrátane zmeny v osobe povinného rodiča.
V takom prípade bude súd konať aj o výživnom vrátane určenia termínu, od ktorého dôjde k zmene v

osobe povinného rodiča, pričom nemožno vylúčiť aj možnosť, že to bude od času, od ktorého sú deti
u otca. Návrh otca na zrušenie výživného z uvedených dôvodov zamietol. Dôkaz, ktorým otec žiadal
preveriť majetkové pomery matky nevykonal považujúc ho za nadbytočný a nehospodárny, pretože
nebolapreukázanápodstatnázmena pomerov,ktorábyodôvodňovalazmenuvosoberodičapovinného
prispievať na výživu. O trovách konania rozhodol súd podľa § 52 CMP.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie otec prostredníctvom zvoleného právneho
zástupcu navrhujúc napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Navrhol, aby odvolací súd nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na
náhradu odvolacieho konania. Napadnuté rozhodnutie považoval za nesprávne, nezákonné, arbitrárne

a vychádzajúce z nedostatočne, nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu. Mal za to, že celé
konanie predchádzajúce vydaniu rozsudku súdu prvej inštancie je nezákonné, arbitrárne a porušuje
práva účastníka konania garantované Ústavou Slovenskej republiky, ako aj medzinárodnými zmluvami,
ktorými je Slovenská republika viazaná.

4. V podaní označenom ako doplnenie odvolania otec prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu
odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, h/ CSP a § 62 ods. 1 CMP. V súvislosti
s vymedzením odvolacích dôvodov dal do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. I. ÚS 336/2019 zo dňa 09.06.2020 a potrebu posúdenia odvolacích dôvodov komplexne, pretože sa
vzájomne prelínajú. Uviedol, že návrhom sa domáhal zrušenia výživného na maloleté deti s účinnosťou

od 21.07.2022 a určenia povinnosti matke prispievať na výživu a výchovu detí, ktoré nemá fakticky
v starostlivosti. V návrhu uviedol, že rozhodnutím súdu mu bola uložená povinnosť platiť výživné vo
výške 120 eur mesačne na každé maloleté dieťa, pričom od 21.07.2022 deti žijú výlučne s ním a
k matke sa odmietajú vrátiť. Matka si neplní rodičovské povinnosti, neprispieva na výživu a výchovu
detí, nevykonáva osobnú starostlivosť o ne a neplatí výživné. O maloleté deti sa fakticky a výhradne

stará otec už takmer 3 roky, a pokrýva im v celom rozsahu náklady na bývanie, stravu, školské potreby,
zdravotnú starostlivosť. K podstatnej zmene pomerov došlo tým, že maloleté deti žijú výlučne s otcom,
matka nevykonáva starostlivosť o ne, preto povinnosť otca platiť výživné stráca opodstatnenie. Súd
v konaní vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámením sa s predchádzajúcimi
súdnymi rozhodnutiami vo veci maloletých detí, a ostatnými listinnými dôkazmi na vec sa vzťahujúcimi.

Z vykonaných dôkazov súd ustálil skutočný stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Poukázal
na to, že rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 28P/48/2020-154 zo dňa 10.11.2020 (schválená
dohoda rodičov o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom) je predmetom
konania vedeného pod sp. zn. 47Em/4/2022 iniciovaného matkou voči otcovi, ktoré konanie nie jeprávoplatne skončené. Konajúci súd zistil, že od 20.07.2022 sa obe deti nachádzajú v jeho osobnej
starostlivosti a odmietajú sa vrátiť k matke. Inicioval konanie vo veci samej o zmenu úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, ktorým sa domáha zverenia oboch maloletých detí

do jeho osobnej starostlivosti, určenia výživného matke a úpravy styku maloletých s matkou (konanie je
vedenépodsp.zn.28P/128/2022).Vuvedenejvecibolonariadenýchviaceropojednávaní,naktorýchsa
rodičia čiastočne dohodli na úprave styku, resp. zhodne sa vyjadrili k určitým termínom, stretnutia však
neprebehli uspokojivo, keďže deti matku odmietajú a každý z rodičov uvádza iné dôvody odmietania.
Matka ho viní z manipulácie, otec matku z nedostatočných rodičovských zručností. V konaní prebehlo

aj znalecké dokazovanie súdom ustanoveným znalcom z odboru Psychológia, odvetvie Poradenská
psychológia a konanie zatiaľ nie je právoplatne skončené. Poukázal na vyšetrovací princíp v konaní
podľa CMP, na povinnosť všeobecného súdu v nesporových konaniach vykonávať dôkazy nielen v
rozsahu svojej zákonnej kompetencie, ale aj v rozsahu ústavnej zodpovednosti za zistenie skutkového
stavu, ktoré nemôže závisieť od vôle účastníkov konania (Uznesenie ÚS SR z 24. apríla 2003, sp. zn.
IV. ÚS 78/03.). Súd prvej inštancie sa nesnažil objasniť všetky skutočnosti a zistiť skutočný stav veci,

nevykonal dokazovanie zabezpečením dokladov preukazujúcich príjmy matky, jej majetkové pomery
a dokazovanie výsluchom maloletých detí, čo by prispelo k objasneniu relevantných skutočností,
keď uviedol, že vykonanie dôkazov by bolo nadbytočné a nehospodárne. K jeho návrhu na výsluch
maloletých detí sa súd v odôvodnení rozsudku nezmienil, tento dôkaz nevykonal, resp. neuviedol ako
uvedený návrh na vykonanie dokazovania vyhodnotil. Podľa jeho mienky, ním navrhované dôkazy by

mohli poskytnúť dôležité zistenia.

5. Otec namietal nesprávne právne posúdenie veci s poukazom na ust. § 62 ods. 4, § 78 ods. 1 Zákona
o rodine. Považoval za nesporné, že súd opomenul aplikovať príslušné právne normy, resp. ich aplikoval
nesprávnych spôsobom, keď uzavrel, že nebola preukázaná zmena pomerov, ktorá by odôvodňovala

zmenu v osobe rodiča povinného prispievať na výživu. Nesúhlasil so záverom, že hoci sú maloleté
deti v jeho výlučnej starostlivosti, stará sa o ne a výlučne on zabezpečuje ich potreby, nedošlo k
zmene pomerov. Ide o stav, kedy sú maloleté deti z vlastnej vôle u neho po dobu takmer 3 rokov, čo
je zmena pomerov odôvodňujúca zmenu v osobe rodiča povinného prispievať na výživu. Uviedol, že
práve kritérium zmeny pomerov umožňuje vo väčšine konaní nepredstaviteľný zásah do právoplatného

súdneho rozhodnutia. Zmenou pomerov sa rozumie podstatná zmena okolností rozhodných pre vydanie
rozhodnutia, ktorého zmena sa navrhuje, a ku ktorej možno dospieť porovnaním stavu existujúceho v
čase vydania pôvodného rozhodnutia a stavu v čase po jeho vydaní. V danom prípade už dlhý čas
faktický stav nezodpovedá právnemu stavu predpokladanému právoplatným rozhodnutím o výživnom.
Mal za to, že výživné plní funkciu príjmu dieťaťa a nie rodiča, ktorý ho má v osobnej starostlivosti a ktorý

je len obvyklým platobným miestom výživného. Nakoľko sú maloleté deti v jeho výlučnej starostlivosti a
zabezpečuje ich potreby, povinnosť uhrádzať výživné by mala patriť matke a právoplatným rozhodnutím
založený právny stav by mal ustúpiť stavu faktickému. V tomto kontexte poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/91/2019 zo dňa 25.02.2021, v zmysle ktorého
„Zmenou pomerov je aj faktický stav osobnej starostlivosti druhého rodiča o dieťa nezodpovedajúci

rozhodnutiu majúcemu sa zmeniť, ktorý rodič s právom osobnej starostlivosti nezvrátil.“ Podľa jeho
názoru, ak sa maloleté deti dlhodobo nachádzajú vo faktickej starostlivosti otca z ich vlastnej vôle,
napriek rozhodnutiu o zverení do osobnej starostlivosti matky, možno hovoriť o podstatnej zmene
pomerov odôvodňujúcej vyhoveniu jeho návrhu. V konaní bolo preukázané, že po vydaní rozhodnutia
o zverení maloletých detí, došlo k zmene pomerov, keď maloletí sú z vlastnej vôle v jeho starostlivosti,

nechcú odísť naspäť k matke, ktorá o ne neprejavuje dostatočný záujem, čo súd nesprávne vyhodnotil
a nesprávne právne posúdil. Nesúhlasil so záverom uvedeným v bode 20 napadnutého rozsudku, keď
existenciu podstatnej zmeny pomerov potvrdzuje aj priebeh výkonu rozhodnutia zo dňa 15.08.2024,
v ktorom súd pristúpil k uskutočneniu výkonu rozhodnutia z dôvodu, že otec napriek výzve súdu
deti matke do starostlivosti neodovzdal. Konal však v súlade s najlepším záujmom maloletých detí,

ktoré po oznámení, že matka pre ne prišla, začali plakať, kričali, odmietali k nej ísť, napriek tomu, že
ich k odchodu motivoval. Zo zápisnice o výkone rozhodnutia zo dňa 15.08.2024 je zrejmé, že tento
nebolo možné uskutočniť proti vôli maloletých detí. Nesúhlasil s tvrdením, že zmena pomerov nastala
v súvislosti s jeho konaním, resp. že neumožnil matke styk s deťmi. Nemožno akceptovať ani záver o
tom, že „z doposiaľ vykonaného dokazovania vznikajú dôvodné pochybnosti o snahe otca zabezpečiť

aspoň styk matky s maloletými deťmi“ , ktorý záver je v rozpore s čl. 6, ust. § 35 a § 36 CMP, keď súd
je povinný zistiť skutočný stav veci a nie dospieť k záveru v rovine dôvodných pochybností. Poukázal
na pripojenú prílohu odvolania obsahujúcu komunikáciu medzi rodičmi z obdobia od 22.07.2025 do
19.08.2025, z ktorej vyplýva, že matke dáva možnosť, priestor a príležitosť na styk s maloletými, čoignoruje, o deti sa nezaujíma, neposiela im darčeky na sviatky a za vysvedčenie, nezaujíma sa o ne
ani počas letných prázdnin, hoci jej to umožňuje. Považoval za neproporcionálne, aby bol zaviazaný
povinnosťou platiť výživné na maloleté deti, keď sú v jeho faktickej starostlivosti akcentujúc ich vlastnú

vôľu, naviac ak zabezpečuje ich potreby.

6. Ďalej otec namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne skúmal podstatnú zmenu pomerov, v
dôsledku čoho zistil neúplne a nesprávne skutočný stav veci, obmedzil sa len na stotožnenie sa s
tvrdeniami matky a skonštatoval, že otec koná v rozpore s právoplatným rozhodnutím. Súd uvedené

neskúmal s ohľadom na správanie a vôľu maloletých detí a na faktický a skutočný stav, v ktorom sa
nachádzajú, že sú takmer 3 roky a chcú byť z vlastnej vôle v starostlivosti otca. Súd vec uzavrel
tým, že vznikajú dôvodné pochybnosti aj o snahe otca zabezpečiť aspoň styk matky s maloletými, a nie
je zrejmé z akých vykonaných dôkazov vychádzal, keď uvedené zistil v rovine pochybností a nie v
rovine skutočných zistení. Namietal porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozsudku, nakoľko vo vzťahu k podstatnej zmene pomerov sa súd vyjadril

stroho, resp. obmedzene, neposudzoval najlepší záujem maloletých detí, ich vôľu a skutočný, faktický
stav, ktorý nastal po právoplatnosti rozhodnutia o zverení maloletých detí do starostlivosti matke
a uložení povinnosti otcovi uhrádzať výživné. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je dostatočne
jasne a zrozumiteľné na základe akých myšlienkových pochodov a právnych záverov dospel súd k
záveru, že nedošlo k podstatnej zmene pomerov, pričom nemožno akceptovať len strohú konštatáciu,

že otec nerešpektuje právoplatné súdne rozhodnutie. Za absurdný považoval záver o existencii riešenia
v podobe odovzdania maloletých deti matke, napriek ich nevôli byť v kontakte s ňou. Namietal, že
z napadnutého rozsudku nie je zrejmé aké dôkazy súd vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil
a z odôvodnenia nevyplýva, prečo nevykonal ním navrhovaný výsluch maloletých detí. Závery súdu, že
„otec odmieta vrátiť deti matke a z doposiaľ vykonaného dokazovania vznikajú dôvodné pochybnosti aj o

snahe otca zabezpečiť aspoň styk matky s maloletými deťmi“ nepovažoval za odôvodnenie kvalitatívne
dostatočné a uspokojujúce, spĺňajúce podmienky dané judikatúrou najvyšších súdnych autorít na
kvalitatívnu stránku odôvodnenia. Konštatáciu dôvodných pochybností nemožno, podľa jeho mienky,
považovať za dostatočné odôvodnenie, v ktorom absentuje odôvodnenie právnych záverov súdu, na
základe čoho nepovažuje dostatočnú zmenu pomerov s ohľadom na fakt, že maloleté deti sú dlhodobo

z vlastnej vôle vo výlučnej starostlivosti otca a s matkou sa stretávať nechcú. V súvislosti s porušením
práva na spravodlivý proces dal do pozornosti Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo
dňa 25.10.2017, sp. zn. 6Cdo/155/2017 a rozhodnutia Ústavného súdu č. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04,
I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03.

7. Matka sa k odvolaniu otca nevyjadrila.

8. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhol návrh otca zamietnuť a rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdiť. Uviedol, že s napadnutým rozhodnutím súdu sa v celom rozsahu stotožňuje.

9. Podaním zo dňa 11.12.2026 otec doložil do spisu Informáciu o absencii miestnej príslušnosti
a úmyselnom protiprávnom konaní ÚPSVaR Bratislava s poukazom na ovplyvnenie znaleckého
dokazovania, emailovú komunikáciu ohľadom termínov výsluchu maloletých detí z novembra 2025,
žiadosť o poskytnutie informácií adresovanú ÚPSVaR Bratislava zo dňa 20.11.2025 a pripojil Zápisnicu
o priebehu výkonu rozhodnutia vo veci vedenej na súde prvej inštancie pod sp. zn. 47Em/4/2022.

10. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi podľa
§ 65 a § 66 CMP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 379, § 380 a § 378 ods. 1 zák. č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné.

11.Súdprvejinštancievovecivykonaldokazovanievdostatočnom rozsahu,vecsprávneprávneposúdil
a vyvodil z nej správny právny záver. V odvolaní otec neuviedol žiadne dôvody, ktoré by zakladali zmenu
napadnutého rozsudku.

12. Dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery (§ 78 ods. 1 Zákona

o rodine). Citované ustanovenie zákona definuje dôvody majúce za následok zmenu rozhodnutia
o výživnom, za ktoré treba považovať zmenu pomerov na strane rodičov alebo maloletého dieťaťa,
pričom musí ísť o podstatnú zmenu pomerov. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo
zrušenie výživného možné len na návrh a ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloletédieťa za uplynulý čas, spotrebované výživné sa nevracia (§ 78 ods. 2, 3). Hmotnoprávnou podmienkou
zmeny vyživovacej povinnosti je teda zmena pomerov, ktorú možno vymedziť ako podstatnú a závažnú
zmenu rozhodujúcich kritérií v porovnaní so skutkovým stavom existujúcim v čase predchádzajúceho

rozhodnutia súdu, ktorá môže byť na strane oprávneného, ako aj povinného, nie zmeny krátkodobého
charakteru. Zmena pomerov môže zahŕňať tak zmenu pomerov na strane niektorého z rodičov (napr.
strata zamestnania, závažné ochorenie, získanie podstatne výhodnejšieho zamestnania a pod.), ako
aj zmenu pomerov na strane dieťaťa, najmä jeho potrieb (vek, štúdium, zdravotný stav a pod.). To, či
je zmena pomerov relevantná sa zisťuje porovnaním nových pomerov (ktoré musia byť preukázané) s

pôvodnými pomermi (ktoré tu boli v čase rozhodovania súdu v minulosti). Súd posudzuje, či tvrdená
zmena pomerov dosahuje dostatočný stupeň intenzity pre zmenu rozhodnutia. Zákon umožňuje zmenu
vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktorými bola vyživovacia povinnosť priznaná, ako aj dohodám. Zo
znenia ustanovenia § 78 vyplýva, že prichádza do úvahy zrušenie výživného alebo jeho zmena, ktorou
možno rozumieť zníženie alebo zvýšenie výživného. K zrušeniu výživného môže dôjsť medzi rodičmi
a deťmi, medzi ostatnými príbuznými a medzi manželmi. Prípady zrušenia výživného sa najčastejšie

týkajú plnoletého dieťaťa, ak napr. nadobudne schopnosť samo sa živiť (ukončenie štúdia, zamestnanie
sa a pod.). V prípade maloletého dieťaťa je možné pristúpiť k zrušeniu výživného len výnimočne a to
napr. ak nadobudne právoplatnosť rozsudok o osvojení maloletého dieťaťa alebo ak rodičia maloletého
dieťaťa obnovia spolužitie.

13. V danej prejednávanej veci otec žiadal o zrušenie výživného na maloleté deti dôvodiac tým, že od
21.07.2022 fakticky vykonáva starostlivosť o maloleté deti a hradí všetky náklady na zabezpečenie ich
odôvodnených potrieb. Otec svoje tvrdenia opieral o skutočnosť, že maloleté deti matku odmietajú a
preto ich nemôže nútiť proti ich vôli ísť k matke.

14. Súd prvej inštancie sa správne zaoberal otázkou, či došlo k zmene pomerov na strane maloletých
detí a ich rodičov a či je dôvodné zrušiť výživné otcovi na maloleté deti, keď vyhodnotil aktuálny stav
ako dôsledok porušovania rozsudku súdu o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky
zo strany otca. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nesporne vyplynulo, že maloleté
deti boli rozhodnutím súdu (rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 28P/48/2020-154 zo dňa

10.11.2020) zverené do osobnej starostlivosti matky a otcovi bola určená povinnosť prispievať na
výživu maloletých detí. Daná skutočnosť nebola v konaní sporná a súd na pojednávaní konanom dňa
18.06.2025 konštatoval existenciu a účinnosť citovaného rozsudku súdu prvej inštancie a existenciu
prebiehajúceho konania o výkon rozhodnutia (vedeného pod sp. zn. 47Em/4/2022) a konania o zmenu
zverenia maloletých detí iniciovaného otcom (vedené pod sp. zn. 28P/128/2022). Uvedené tiež vyplýva

zo zvukového záznamu z priebehu pojednávania (uložený v elektronickom súdnom spise) a z lustrácie
konaní vedených na Mestskom súde Bratislava II vo veci starostlivosti súdu o maloletú A. a C.. Matka
ani otec uvedené nespochybnili a na tieto prebiehajúce konania napokon aj otec poukazoval.

15. Pri posúdení návrhu otca na zrušenie výživného na maloleté deti je podstatnou okolnosťou práve

existencia právoplatného rozsudku súdu, ktorým boli maloleté deti zverené do osobnej starostlivosti
matky a s tým súvisiace určenie výživného na maloleté deti, ktorý rozsudok možno zmeniť po preukázaní
zmeny pomerov na strane maloletých detí alebo ich rodičov (§ 26 Zákona o rodine). Odvolací súd preto
zhodne ako súd prvej inštancie je toho názoru, že pre zmenu pôvodného rozsudku súdu o výživnom
je potrebná aj zmena rozsudku v časti zverenia maloletých detí, na ktorú nadväzuje riešenie otázky

o výživnom. Keďže na súde prvej inštancie prebieha konanie o zmenu zverenia, v prípade vyhovenia
návrhu otca, súd vyrieši aj otázku výživného na maloleté deti, t.j. určí dátum odkedy je matka povinná
prispievať na výživu maloletých detí. Nemožno súhlasiť s argumentom otca, že len samotný fakt, že
maloleté deti sú v jeho starostlivosti od roku 2022 (odkedy prebieha aj konanie o zmenu zverenia) je
dôvodomprezrušenievýživnéhootcovi.Odvolacísúdnespochybňuje,žeoteczabezpečujestarostlivosť

omaloletédetiaichpotreby,ktoráskutočnosťjezvykonanéhodokazovanianesporná,avšaktátozmena
pomerov je preukazovaná a vyhodnocovaná v konaní vo veci samej o zmenu zverenia maloletých detí
do starostlivosti otca. Pokiaľ otec poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č.k. 3Cdo 91/2019 zo dňa 25.02.2021 odvolací súd dáva do pozornosti, že citované rozhodnutie
súdu sa zaoberá riešením otázky dôvodnosti určenia výživného na maloleté dieťa za čas, kedy

starostlivosť o neho zabezpečoval druhý rodič - otec, napriek existencii a účinnosti rozsudku súdu,
ktorým bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti matky, teda v konaní o zmenu zverenia.
Z citovaného uznesenia Najvyššieho súdu SR tiež vyplýva, že pri rozhodovaní o výživnom v súvislosti
s rozhodnutím o zmene skoršieho rozhodnutia o osobnej starostlivosti o maloleté dieťa možno rodičovi,ktorý podľa novej úpravy dieťa v osobnej starostlivosti mať nebude, uložiť povinnosť zaplatiť výživné
aj spätne za čas pred vydaním (aj pred právoplatnosťou) rozhodnutia meniaceho výchovné pomery,
pokiaľ to odôvodňujú okolnosti zakladajúce zmenu pomerov, ku ktorým prišlo po vydaní skoršieho

rozhodnutia. V takom prípade zmenou pomerov je aj faktický stav osobnej starostlivosti druhého
rodiča o dieťa nezodpovedajúci rozhodnutiu, ktoré sa má zmeniť, a ktoré rodič s právom osobnej
starostlivosti nezvrátil. To znamená, že práve v konaní o zmenu zverenia maloletých detí do osobnej
starostlivosti druhého rodiča, ktoré prebieha na súde prvej inštancie, pripadá do úvahy aj rozhodnutie
o zmene výživného na maloleté deti v zmysle návrhu otca, t.j. určením výživného matke aj za obdobie,

počas ktorého vykonával osobnú starostlivosť o maloleté deti otec, prípadne aj za obdobie pred
podaním návrhu. Odvolací súd podotýka, že vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sa
nezaoberá zrušením výživného na maloleté deti, ale zmenou rozhodnutia o výživnom v nadväznosti na
rozhodnutie o zmene zverenia. Za situácie, že maloleté deti sa nachádzajú v starostlivosti otca, napriek
právoplatnémurozhodnutiusúduoichzverenídoosobnejstarostlivostimatkyaprebiehajúcemukonaniu
o zmene zverenia, aj podľa názoru odvolacieho súdu, nie je možné podľa ustanovení Zákona o rodine

zrušiť otcovi výživné na maloleté deti uložené rozsudkom súdu.

16. Na námietky otca, ktorými namietal porušenie práva na spravodlivý proces odvolací súd neprihliadal.
Po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že v rámci procesného
postupu súdu prvej inštancie nedošlo k pochybeniu. Pokiaľ otec namietal, že súd nevyhovel jeho

návrhom na doplnenie dokazovania, ktorými žiadal o výsluch maloletých detí a zabezpečenie dôkazov
týkajúcich sa príjmu a majetkových pomerov matky, o zamietnutí týchto návrhov nerozhodol a s týmito
návrhmi na doplnenie dokazovania sa ani v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal, odvolací súd
udáva nasledovné. Z obsahu zápisnice z pojednávania konaného dňa 18.06.2025 vyplýva, že súd
prvej inštancie vykonal dokazovanie, vypočul účastníkov konania, konštatoval existenciu prebiehajúcich

súdnych konaní (o výkon rozhodnutia, o zmenu zverenia, uvedené vyplýva aj z lustrácie konaní
vedených na súde prvej inštancie), vyhlásil dokazovanie za skončené a vo veci rozhodol. Ak otec
prostredníctvomzvolenéhoprávnehozástupcunavrholdoplniťdokazovanievovyššieuvedenomsmere,
a súd prvej inštancie vo veci rozhodol, je nepochybné, že vychádzal z premisy, že dôkazy vykonané
v konaní mu postačovali pre rozhodnutie vo veci. Naviac, odvolací súd po vypočutí zvukového záznamu

z pojednávania konaného na súde prvej inštancie dňa 18.06.2025 zistil, že účastníci boli vyzvaní
na prednesenie záverečných vyjadrení, túto možnosť nevyužili a následne súd vyhlásil dokazovanie
za skončené. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia, po vyhlásení rozsudku, súd prvej inštancie
uviedol dôvody, na základe ktorých nevyhovel návrhom otca na doplnenie dokazovania. Z vypočutého
zvukového záznamu vyplýva, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz na zistenie majetku matky

(do ktorého patrí aj jej príjem), pretože ho nepovažoval za podstatný, nakoľko predmetný dôkaz je
podstatným pre rozhodovanie o zmene zverenia a zmene výšky výživného. Rovnako považoval za
nadbytočné vypočutie maloletých detí z dôvodu, že nikto nepochybuje, že maloleté deti majú výdavky.
Účastníci konania teda boli oboznámení na pojednávaní s dôvodmi, na základe ktorých súd prvej
inštancie navrhované dôkazy nevykonal. Skutočnosť, že v napadnutom rozsudku nie sú uvedené

dôvody, na základe ktorých súd nevyhovel návrhom otca na doplnenie dokazovania, nie je dôvodom
pre postup podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP (zrušenie napadnutého rozsudku), pretože daným
postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu práv účastníka konania na spravodlivý proces,
nakoľko s dôvodmi nevyhovenia návrhu boli oboznámení. Súd prvej inštancie postupoval v súlade
s ust. § 182 CSP, podľa ktorého ak súd pojednávanie neodročí, pred jeho skončením vyzve strany,

aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán
súd nepovažuje za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.
Posúdenie návrhu účastníkov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou konajúceho súdu a nie účastníkov konania.

17. Odvolací súd neprihliadal ani na námietku otca týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie dospejúc k záveru, že dôvody daného rozhodnutia sú v súlade s ust.
§ 220 ods. 2 CSP, keď z rozsudku jasne vyplýva na aké dôkazy súd prihliadal (výsluch účastníkov
konania, prebiehajúce súdne konania vo veci starostlivosti o maloleté deti) a akými úvahami sa pri
rozhodovaní riadil. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa konštantnej súdnej judikatúry

(napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 209/2004) súd nemusí v odôvodnení svojho
rozhodnutia dať odpovede na úplne všetky otázky (resp. námietky) nastolené účastníkmi konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.18. Pokiaľ otec namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec s poukazom na ust. §
62 ods. 4, § 78 ods. 1 Zákona o rodine a právne normy použil nesprávnym spôsobom, odvolací súd na
jeho námietku neprihliadal. Z napadnutého rozsudku vyplýva, na základe ktorých ustanovení Zákona

o rodine súd prvej inštancie vec posúdil, pričom aplikácia uvedených ustanovení pod bodmi 14 až 18
odôvodnenia napadnutého rozsudku je správna. K argumentom otca o potrebe aplikovať ust. § 62 ods.
4 Zákona o rodine (zohľadniť, že otec vykonáva osobnú starostlivosť o maloleté deti) v kontexte k ust.
§ 78 ods. 1 Zákona o rodine (zmena pomerov vo výkone osobnej starostlivosti o maloleté deti) odvolací
súd poukazuje na vyššie uvedené dôvody v predmetom rozhodnutí a napokon aj na odôvodnenie

rozhodnutia súdu prvej inštancie. Zároveň považuje za potrebné doplniť, že pokiaľ existuje rozhodnutie
súdu o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky, nie je možné zmeniť rozsudok vo výroku
o výživnom bez rozhodnutia o zmene zverenia maloletých detí do starostlivosti druhého rodiča. V takom
prípade by existovali dve rozporné rozhodnutia, ktorými by výrokom v jednom rozhodnutí boli maloleté
deti zverené do osobnej starostlivosti matky a v druhom by bolo určené, že vyživovacia povinnosť otca
sa zrušuje a výživné sa určuje matke. Takéto rozhodnutie pripadá do úvahy len postupom podľa § 26 a

78 ods. 1 Zákona o rodine, t.j. rozhodnutím o zmene zverenia a s tým súvisiacim rozhodnutím o určení
výživného rodičovi na maloleté deti, prípadne zmene úpravy styku. V prípade maloletých detí súd koná
o návrhu na zmenu zverenia, v rámci ktorého konania, bude aj predmetom riešenia otázka výživného
na maloleté deti.

19. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci a v odôvodnení
rozhodnutia sa vyporiadal s výsledkami vykonaného dokazovania. Vzhľadom k jeho záveru, že zrušenie
výživného zo strany otca na maloleté deti nie je dôvodné a s prihliadnutím na prebiehajúce konanie
o zmenu zverenia a s tým súvisiace konanie o zmenu výšky výživného, nebolo potrebné vykonať
dokazovanie zabezpečením príjmov matky a jej majetkových pomerov. Odvolací súd sa tiež stotožňuje

s názorom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti vykonať výsluch maloletých detí, pretože výsledky
vykonaného dokazovania postačovali pre rozhodnutie o veci. Pre rozhodnutie o zrušenie výživného na
maloleté deti by bolo nadbytočné zaťažovať maloletých výsluchom, keď ani matka nespochybnila, že
otec zabezpečuje starostlivosť o deti a zabezpečuje ich potreby.

20. Odvolací súd na podanie otca zo dňa 11.12.2025, ktorým doložil do spisu Informáciu o absencii
miestnej príslušnosti a úmyselnom protiprávnom konaní ÚPSVaR Bratislava s poukazom na ovplyvnenie
znaleckého dokazovania, emailovú komunikáciu ohľadom termínov výsluchu maloletých detí
z novembra 2025, žiadosť o poskytnutie informácií adresovanú ÚPSVaR Bratislava zo dňa 20.11.2025
a Zápisnicu o priebehu výkonu rozhodnutia vo veci vedenej na súde prvej inštancie pod sp. zn.

47Em/4/2022, neprihliadal a ostatným účastníkom konania ho nedoručoval v súlade s ust. § 374 ods. 3
CSP. Z dôvodu efektívnosti, účelnosti a rýchlosti odvolacieho konania aplikoval pravidlo, podľa ktorého
sa tzv. ďalšie podania strán doručujú len vtedy, ak je to nevyhnutné na zachovanie práva účastníkov
konania na spravodlivý proces.

21. Záverom odvolací súd poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378, § 219 ods. 3 CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal
dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní
na odvolacom súde nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto
preskúmanievecinazákladespisovejdokumentácie;účastníci,predovšetkýmodvolatelia,aninevzniesli

žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene
písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci LinoCarlos VARELA ASSALINO proti
Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. vo veci vedenej pod
sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

22. Vychádzajúc z takto zistených skutkových okolností danej veci odvolací súd v súlade s ust. § 387
ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je správne.

23. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 52 CMP s použitím ust. § 396 ods.

1 CSP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom žiaden z
účastníkov nepodal návrh na náhradu trov konania v zmysle ust. § 57 CMP.

24. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).