Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoCsp/29/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5124203742
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5124203742.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobcu:
ByPo spol. s r.o., so sídlom A. Bernoláka 6, Ružomberok, IČO: 31 579 175, právne zastúpeného
spoločnosťou Alušic s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Madačova 1/A, Ružomberok, IČO: 50 648
420, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXXX/X, C., právne zastúpenému
spoločnosťou Advokátska kancelária AŠTARY, s.r.o., so sídlom Mariánske námestie 29/6, Žilina, IČO:
53 588 452, o zaplatenie 942,23 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
51Csp/40/2024-151 zo dňa 02. júna 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalovanému proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) odvolaním napadnutým
rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I. odvolaním napadnutého rozsudku) a rozhodol, že
žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % (výrok II. odvolaním napadnutého rozsudku).

1.1 Na základe vykonaného dokazovania zhrnul, že predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie

sumy 942,23 Eur, ktorá suma má predstavovať nedoplatok na platbách spojených
s užívaním bytu žalovaného. Konštatoval, že žalobca v žalobe len stručne vymedzil žalobný nárok a
uviedol, že žalovaná suma predstavuje dlh, ktorý vznikol žalovanému neplnením si povinností vlastníka
bytu uhrádzať náklady na prevádzku bytu a spoločných priestorov a zariadení bytového domu a náklady
spojené s užívaním bytu na základe mesačného zálohového predpisu a vykonaných ročných zúčtovaní
s tým, že v priebehu konania žalobca svoje tvrdenia doplnil, resp. upresnil tak, že dlh žalovaného
vznikal od roku 2017 (a to počnúc vyúčtovaním za rok 2016 vo výške 296,07 Eur), pričom všetky neskôr

vzniknuté splátky a platby žalobca započítaval na najstarší dlh (teda dlh za rok 2017 bol zaplatený v roku
2018 atď.), a že žalovaný dlh mal vzniknúť v roku 2023, a to konkrétne za obdobie august až september
2023 a tento dlh žalobca vyčíslil k 30.11.2023.
1.2 K námietkam žalovaného ohľadne neprípustnosti zmeny žaloby (ktorou je aj podstatná zmena či
doplnenie rozhodujúcich skutkových tvrdení) v spotrebiteľskom spore v zmysle
§ 294 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) uviedol, že súd môže vyzvať stranu sporu na
doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP), pričom v uvedenej veci nešlo zo strany žalobcu k

podstatnej zmene skutkových tvrdení (nakoľko žalobca už v rámci vyjadrenia k odporu uviedol, že dlh
vznikol za rok 2023, pretože započítal novšie platby žalovaného na staršie nedoplatky vznikajúce voči
fondu prevádzky, údržby a opráv zo strany žalobcu už od roku 2017), t.j. o zmenu žaloby, ale len o jej
upresnenie.1.3 Súd prvej inštancie sa následne zaoberal posúdením, či je možné započítanie preddavkových platieb
za byt na staršie dlhy (teda použitie týchto platieb, ktoré žalovaný platil za byt, na zníženie existujúceho

dlhu), pričom skonštatoval, že započítanie preddavkových platieb na starší dlh (na nedoplatky z
predchádzajúcich ročných vyúčtovaní) je možné, len ak to vyplýva zo zákona, zo zmluvy, alebo z dohody
strán. Uzavrel, že zo Zmluvy o výkone správy č. 167/2014 A takáto možnosť nevyplýva a osobitná
dohoda
o možnosti započítania platieb žalovaného so žalobcom nebola stranami ani len tvrdená. V okolnostiach

prejednávanej veci potom poukázal na to, že žalobca (v snahe o znižovanie narastajúceho dlhu na
nedoplatok) pristúpil k tomu, že na tento dlh začal započítavať časť plnení, poskytovaných žalovaným
ako preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv. Takýto postup trval od roku 2017, pričom k podaniu
žaloby žalobca pristúpil až v roku 2024, kedy výšku svojho uplatneného nároku najskôr skutkovo
vymedzil len všeobecne a následne vymedzil ako nedoplatok vzniknutý od 01.08.2023 do 30.11.2023.
Podľa názoru súdu prvej inštancie za žiadnych okolností nemohlo (bez vedomia a súhlasu) žalovaného

dôjsť
k započítavaniu uhrádzaných preddavkov na existujúci dlh z predchádzajúcich ročných vyúčtovaní
prípadne nedoplatkov na skorších preddavkových platbách. Na strane žalovaného absentoval prejav
vôle smerujúci k uhradeniu dlhu na nedoplatku a tým, že pravidelne mesačne uhrádzal na stanovený
účet sumu, ktorá zodpovedala výške preddavku stanovenej predpisom (s občasným nepostrehnutím

zmeny vo výške preddavkových úhrad), jednoznačne špecifikoval účel tohto plnenia. Podľa názoru
súdu prvej inštancie pritom táto platba nemusela byť konkrétne účelovo vymedzená (slovne), nakoľko
s prihliadnutím na spôsob jej platenia, pravidelnosť úhrady a jej výšku, bola vôľa žalovaného
uhrádzať preddavok na platby osvedčená. Z uvedeného vyvodil, že pravidelnými mesačnými úhradami
dochádzalo

k poukazovaniu preddavkov do fondu a žalobca si nemohol zmeniť účel týchto platieb len na
základe vlastného rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že žalobca žalovaného žiadnym
spôsobom (uvedené v konaní nepreukázal) neinformoval o svojom postupe s tým, že žalobca je ako
správca povinný vykonávať hospodárenie s prostriedkami mu zverenými, prehľadne, zrozumiteľne a
preskúmateľne. Je tiež povinný sledovať plnenia a úhrady a vymáhať vzniknuté nedoplatky včas a

tak, aby nedochádzalo k premlčaniu uplatňovaných pohľadávok. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ak
vznikli na strane žalovaných nedoplatky a to zjavne už za rok 2017, mal žalobca konať promptne a
podávať žalobu ihneď, ako sa
o nedoplatkoch dozvedel. Jeho postup, kedy v podstate dlh z roku 2017 následne v rozpore so zákonom
krylinýmiúčelovovymedzenýmiplneniamizostranyžalovaného,spôsobilstav,žetýmtosvojimkonaním

zároveň obchádzal zákonné ustanovenia o premlčaní a potom došlo,
v skutkovom dôsledku, k prenášaniu pohľadávok, resp. k posúvaniu dátumu začatia plynutia ich
premlčacej doby.

1.4 Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca vymedzil žalobný nárok ako nároku na úhradu

dlhu na platbách žalovaného súvisiacich s užívaním bytu za mesiace 08/2023 až 11/2023, ktorým
žalobným návrhom a jeho skutkovým vymedzením bol súd
v zmysle § 216 CSP viazaný. Vzhľadom na to, že súd konštatoval nemožnosť započítania novších
úhrad mesačných preddavkových platieb na staršie dlhy, vyhodnotil nárok žalobcu na zaplatenie dlhu za
08/2023-11/2023 vo výške 942,23 Eur ako nedôvodný. Z listín predložených žalobcom mal preukázané,

že v období od 08/2023 zaplatil žalovaný (z titulu mesačných preddavkových platieb za užívanie bytu)
sumu spolu 935,09 Eur. Zároveň
v uvedenom období žalovaný uhradil aj sumu 283,95 Eur, ktorá v zmysle bankového potvrdenia
predloženého žalovaným bola určená na úhradu nedoplatku z ročného zúčtovania za rok 2022. Avšak
zo žalobcom predloženého Vyúčtovania za rok 2022 predstavuje nedoplatok za rok 2022 sumu 205,85

Eur. V sumárnej analýze platieb je zase uvedená suma 313,96 Eur. Žalobca uvedený rozpor neodstránil,
a to ani po predbežnom právnom posúdení zo strany súdu, v ktorom na uvedený rozpor súd poukazoval.
Súd prvej inštancie preto vychádzal zo sumy nedoplatku za rok 2022 uvedenej vo Vyúčtovaní nákladov
spojených
s užívaním bytu za rok 2022 (č. l. 71-72 spisu), ktorý je dokladom deklarujúcim vzniknutý nedoplatok, z

ktoréhovyplývavýpočetnedoplatkuajehosplatnosť,pričomSumárnaanalýzaplatiebtakýmtodokladom
nie je a ide len o listinu vyhotovenú žalobcom pre potreby evidencie úhrad. Preto pokiaľ žalovaný uhradil
nedoplatok z ročného vyúčtovania za rok 2022 dňa 09.08.2023 v sume vyššej o 78,10 EUR (283,95 Eur
– 205,85 Eur), uvedený rozdiel mal byť použitý na najaktuálnejší dlh – mesačnú preddavkovú platbuza mesiac 08/2023 (mesačný predpis za 08/2023 bol 226,80 Eur a žalobca uhradil iba 209,69 Eur). Na
základe uvedeného preto žalovaný za obdobie 08/2023 – 11/2023 uhradil spolu sumu 1.013,19 Eur,
pričom

v zmysle predpisov mal uhradiť sumu 952,20 Eur. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že dlh vo výške 942,23
Eur vznikol od 08/2023 do 11/2023, súd prvej inštancie dospel k záveru, že uvedené nebolo preukázané
s tým, že v uvedenom období žalovaný uhradil sumu vyššiu, ako bola predpísaná mesačnými predpismi
žalobcu.
1.5 Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol a v spore úspešnému žalovanému priznal proti

neúspešnému žalobcovi plnú náhradu trov konania.

2. V zákonnej lehote podal žalobca proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie z dôvodov
vymedzených v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

2.1.

Žalobca v prvom rade namietal svojvoľnosť a nesprávnosť právneho záveru súdu, že započítanie platieb
na starší dlh je možná iba v prípade, ak to vyplýva zo zákona alebo zo zmluvy majúc za to, že z textu
rozsudku nie je možné identifikovať úvahu, ktorou súd
k takémuto záveru dospel, právnu normu alebo súdnu prax, o ktorú svoj názor opiera. V tejto (podstatnej)
časti je podľa neho rozsudok nepreskúmateľný. Vyjadril názor, že každoročne pri zaslaní vyúčtovania

došlo k prejavu vôle smerujúcej k započítaniu starších pohľadávok. Tvrdenie vyúčtovania vyplýva zo
sumárnej analýzy platieb poskytnutých súdu spolu
so žalobou. Aj keby nemohla byť sumárna analýza dôkazom, je skutkovým tvrdením žalobcu, ktoré
žalovaný nepoprel, a teda je preukázané. Prejavom vôle žalobcu je aj samotná žaloba alebo upresnenie
zaslané na výzvu súdu. Preto podľa žalobcu súd prvej inštancie v tejto časti vychádzal pri formulovaní

svojich záverov z nesprávnych východísk. Nestotožnil sa ani
s právnym názorom súdu, že bez prejavu vôle žalovaného nie je možné započítanie. To je
v rozpore s ustanovením § 580 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že pohľadávky zanikajú
v časti, v ktorej sa kryjú hneď ako sa stretnú, je iba nutné prejaviť vôľu jednej zo strán smerujúcu
k započítaniu. K započítaniu dochádza teda zo zákona, ak si tak aspoň jedna strana želá a oznámi

to druhej strane, keď podľa neho najneskôr podaním žaloby prišiel tento prejav vôle do dispozície
žalovaného.
2.2.
V nadväznosti na uvedené ďalej namietal aj nesprávnosť za účelovosť úvahy súdu, že ak žalovaný
každý mesiac platil preddavkové platby, tak to stačí, aby prejavil svoju vôľu, že platí platbu splatnú v

danom mesiaci. Poukázal na § 35 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), podľa ktorého prejav vôle sa
môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim
pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť a na § 39 OZ, podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý
svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa žalobcu si žalovaný svojvoľne určil, čo platiť bude a čo nie, určil si výšku preddavku, výšku

vyúčtovania s tým, že jeho platby sa nedajú jednoznačne (podľa ich výšky) identifikovať. Podľa žalobcu
potom samotná otázka času pritom môže a nemusí byť dôležitá, a len na základe toho, že sa platba
zaplatila v určitý mesiac, nemožno jednoznačne dospieť k záveru, že splátka sa týka daného mesiaca.
Takéto svojvoľné správanie podľa žalobcu nepožíva právnu ochranu. Ak už chcel vykonať žalovaný
prejav vôle, mal ho vykonať určite a zrozumiteľne nenechávajúc možnosť alternatívneho vysvetlenia (§

37 ods. 1 OZ).

2.3.
Ďalej poukázal na to, že slovenský právny poriadok pre oblasť občianskoprávnych vzťahov neobsahuje
úpravu, podľa ktorej by sa dalo určiť ako započítať pohľadávky, pokiaľ vznikli v rôznom čase (na rozdiel

od obchodného práva). Zároveň platí, že je možné konať to, čo zákon nezakazuje. Ak neobsahuje
zákon výslovnú úpravu ako postupovať a nie je možné použiť ani analógiu (§ 853 OZ), musí súd
svoj rozhodnutie založiť najmä na základných princípoch slovenského právneho poriadku, ktorým
sa riadi právna úprava občianskoprávnych vzťahov. V daných súvislostiach poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave zo 14.02.2022 v konaní vedenom pod sp. zn. 24Co/67/2021, v ktorom súd

rozhodol na základe zásady (časovej) priority, odkazujúc sa na rozhodnutie Najvyššieho súd ČR sp. zn.
21Cdo/326/2004.
2.4.Zdôraznil, že žalovaná pohľadávka nie je pohľadávkou žalobcu, ale susedov žalovaného. Oprávnené
výhrady žalovaného pritom žalobca v minulosti akceptoval. V tejto súvislosti tiež uviedol, že ak žalovaný
nesúhlasí s vyúčtovaním a prípadne predpisom zálohových platieb, má možnosť brániť sa právnou

cestou. Ale túto možnosť nevyužil a svojvoľne sa rozhodol plniť inak. Preto jeho povinnosť plniť je platná
v súlade s predpisom platieb a ročným vyúčtovaním, ktoré v tomto konaní nespochybnil.
2.5
Vzhľadom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril, považujúc ho za nedôvodné. Mal za to, že rozsudok nie je
nepreskúmateľný, avšak nesúhlasil s názorom súdu, že v danej veci nedošlo k zmene žaloby. V tejto
súvislosti zopakoval svoju rozsiahlu argumentáciu z provinštančného konania, že zo strany žalobcu
došlo k podstatnému doplneniu skutkových tvrdení uvedených v žalobe (pričom zmenou žaloby je
nie iba „zmena“, ale aj podstatné „doplnenie“ skutkových tvrdení uvedených v žalobe v zmysle § 140
ods. 2 CSP), ku ktorému žalobca pristúpil tak vo svojom vyjadrení k odporu žalovaného, ako aj v

neskoršom podaní. Podľa žalovaného žalobca v žalobe vôbec neuviedol, aké konkrétne povinné platby
súvisiace s užívaním bytu za aké konkrétne obdobie žalovaný neuhradil, ktorých zaplatenia sa domáhal
podanou žalobou (aké konkrétne mesačné zálohy v akých výškach, aké konkrétne nedoplatky z ročných
vyúčtovaní v akých výškach), a až vo vyjadrení k odporu žalobca uviedol, že „žalovaný dlh vznikol v roku
2023“(čozožalobyvôbecnevyplývalo,pričomvšakanitakétododatočnévymedzeniežalobnéhonároku

nebolo dostatočné z hľadiska jeho preskúmateľnosti, čo aj žalovaný patrične namietol) a až v podaní
zo dňa 02.12.2024 prvýkrát uviedol (podstatne doplnil svoje dovtedajšie skutkové tvrdenia), že „dlžná
(žalovaná) suma vznikla od 01.08.2023 do 30.11.2023, kedy za mesiace september až november 2023
neuhradilžalovanýničavmesiaciaugust2023zaplatilčasťpredpísanejplatbyvovýške9,97eur“.Podľa
názoru žalovaného tak žalobca svojím podaním z 02.12.2024 jednoznačne zmenil žalobu. Doplnenie

rozhodujúcich skutkových tvrdení v podaní žalobcu z 02.12.2024 nepochybne mohlo mať dopad nielen
na právne posúdenie žalovaného nároku ako také, ale osobitne aj na právny inštitút premlčania nároku,
z ktorého dôvodu a s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo
4/2021 z 28. apríla 2022 (R 3/2023) išlo o zmenu žaloby podľa § 140 ods. 2 CSP. Ustanovenie § 294
CSP však vylučuje prípustnosť zmeny žaloby

v individuálnom spotrebiteľskom spore, ak je žalovaným spotrebiteľ, okresný súd preto ex lege nesmel
na podanie žalobcu z 02.12.2024, pokiaľ ním žalobca podstatne doplnil rozhodujúce skutočnosti tvrdené
v žalobe, vôbec prihliadať a v tomto smere bolo a je predmetné podanie žalobcu procesne neprípustné.
Namietal, že skutočnosti, z ktorých by eventuálne bolo možné vyvodzovať právo žalobcu, ktoré žalobca
ako dodávateľ

v spotrebiteľskom spore netvrdil, sa inak v konaní vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a pri rozhodovaní
posudzovať nesmú. V prípade, ak z tvrdených skutočností právo na zaplatenie požadovanej sumy
nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), resp. ak tieto tvrdené skutočnosti nie sú preukázané
(neunesenie dôkazného bremena) a v spotrebiteľských veciach sa podstatná zmena alebo doplnenie
rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe ani nepripúšťa, nemožno žalobcovi priznať súdnu

ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v celom rozsahu zamietnutý. Je povinnosťou
a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti (v prípade dodávateľa v spotrebiteľskom
spore už v žalobe), ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia) a súd nie je povinný a ani
oprávnený vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok mohli odôvodniť, tieto
len posudzuje. Podľa žalovaného žalobca mohol a mal v prejednávanej veci podať proti žalovanému

ako spotrebiteľovi žalobu s obsahom, ktorý by nebol iba zmesou všeobecných vágnych tvrdení a citácií
zákonných ustanovení, ale ktorý by v súlade s § 132 ods. 1 a 2 CSP zahŕňal pravdivé a úplné opísanie
rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa uplatňovaného nároku, z ktorých by bolo zrejmé, kedy a na
základe akých konkrétnych okolností mal žalovaný dlh vzniknúť. Takýto obsah podľa žalovaného žaloba
rozhodne nemala, pričom vzhľadom na ustanovenie

§ 294 CSP nie je procesne prípustné, aby žalobca podstatne dopĺňal rozhodujúce skutočnosti
(skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie dôvodnosti žalobného nároku) až v priebehu konania, a to
ani na prípadnú výzvu súdu. Žaloba preto podľa žalovaného mala byť zamietnutá primárne z dôvodu
neunesenia nielen dôkazného bremena, ale už samotného bremena tvrdenia zo strany žalobcu, a to
bez toho, aby bolo možné prihliadať na podstatné doplnenie rozhodujúcich skutočností v neskorších

podaniach žalobcu v priebehu konania. Uvedené nesprávne posúdenie zo strany okresného súdu
nemalo však podľa žalovaného vplyv na vecnú správnosť výroku napadnutého rozsudku.
3.1. V ďalšom považoval odvolacie námietky za účelové a neopodstatnené. Nie je pravdou, že vraj
„každoročne pri zaslaní vyúčtovania došlo k prejavu vôle smerujúcej k započítaniu starších pohľadávok“.Nič také z obsahu vyúčtovaní nákladov predložených žalobcom do spisu nevyplýva ani náznakom.
Naopak, žalovaný opakovane (viď č. l. 89 a tiež č. l. 125-126) zdôraznil – k čomu sa žalobca v celom
priebehu konania nevyjadril ani jedným slovom –, že je to práve Vyúčtovanie nákladov spojených s

užívaním bytu žalovaného za rok 2023, konkrétne jeho časť s označením „Informácie o platbách“
a podnadpisom „Prehľad platieb za rok 2023“ na č. l. 74, z ktorej jednoznačne vyplýva, že žalobca
pravidelné mesačné platby žalovaného zaplatené 21. augusta 2023, 19. septembra 2023, 19. októbra
2023 a 20. novembra 2023 priradil (započítal) k predpísaným mesačným preddavkom za dané mesiace,
a nie k žiadnym údajným (aj to žalobcom riadne nešpecifikovaným) „starším dlhom“. Odvolacie tvrdenie

žalobcu, že „aj keby nemohla byť sumárna analýza dôkazom, je skutkovým tvrdením žalobcu, ktoré
žalovaný nepoprel, a teda je preukázané“, je z viacerých hľadísk neakceptovateľné. „Sumárna analýza“
z povahy veci nemôže byť „skutkovým tvrdením žalobcu“. Podľa žalovaného tu platí konštatovanie súdu
prvej inštancie v bode 27 odôvodnenia napadnutého rozsudku, že ide len o listinu vyhotovenú žalobcu
pre potreby evidencie úhrad. Zdôraznil, že on už v odpore proti platobnému rozkazu a aj v ďalšom
priebehu konania rozsiahlo a podrobne spochybňoval a namietal obsah predmetnej listiny,

k čomu sa už žalobca v celom ďalšom priebehu konania žiadnym spôsobom nevyjadril a obsah
predmetnej listiny nijako nevysvetlil a neobjasnil. Pre úplnosť žalovaný poznamenal, že ani zo
samotného obsahu „sumárnej analýzy platieb“ nevyplýva žiaden „prejav vôle smerujúci k započítaniu
starších pohľadávok“ zo strany žalobcu, ako to žalobca účelovo tvrdí v odvolaní. To platí rovnako aj
pre samotnú žalobu, keď je nanajvýš nezmyselné tvrdenie žalobcu, že vraj „najneskôr podaním žaloby“

prišiel do dispozície žalovaného akýsi započítací prejav žalobcu podľa § 580 Občianskeho zákonníka,
nakoľko ani žaloba, ani žiadne ďalšie podanie žalobcu nemalo ani rámcovo charakter hmotnoprávneho
úkonu, ktorý by bolo možné považovať za platný započítací úkon podľa § 580 Občianskeho zákonníka.
Žalobca
v žiadnom svojom podaní, vrátane odvolania, ani len jasne a určito nevymedzil akúkoľvek konkrétnu

pohľadávku, ktorú si započítava proti akejkoľvek konkrétnej (jasne a určito vymedzenej) protipohľadávke
žalobcu.
3.2. Ďalej žalovaný poukázal na to, že pokiaľ ide o rok 2023, do ktorého žalobca dodatočne (procesne
neprípustne) datoval vznik údajného dlhu žalovaného, splnenia ktorého sa domáha žalobou v tejto
veci, tak je zrejmé, že žalovaný s niekoľkými nepatrnými odchýlkami platil pravidelne mesačné

preddavkové platby za byt (ktoré mal nastavané trvalým príkazom v banke) presne v ich žalobcom
určenej výške. Neakceptovateľné je i odvolacie konštatovanie žalobcu, že vraj platby žalovaného „sa
nedajú jednoznačne (podľa ich výšky) identifikovať“, nakoľko, ako bolo uvedené, tieto platby žalovaného
zásadne podľa ich výšky zodpovedali mesačnému zálohovému predpisu určenému žalobcom a k tomu-
ktorému mesačnému zálohovému predpisu v príslušnom kalendárnom mesiaci, v ktorom boli uhradené,

ich žalobca v skutočnosti aj priraďoval a zaúčtovával, čo jasne vyplýva z už zmieňovanej tabuľky na
strane 3 vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytu žalovaného za rok 2023 (č.l. 74) ktorá je v
tomto konaní kľúčovým dôkazom, produkovaným samotným žalobcom, preukazujúcim nepravdivosť a
účelovosť dodatočne až prezentovaných skutkových tvrdení žalobcu, že vraj žalovaný neuhradil žiadne
preddavkovéplatbyzamesiaceseptember2023ažnovember2023azamesiacaugust2023vrajzaplatil

iba 9,97 Eur. Podľa jeho názoru sa teda žalobca dodatočne účelovo snaží nejako „napasovať“ žalovanú
sumu do takého obdobia, aby sa nemuselo uvažovať o premlčaní žalobcom pôvodne nijako časovo
nevymedzeného nároku, ktoré žalovaný namietol už v odpore proti platobnému rozkazu.
3.3. K otázke tzv. zásady priority a zásady proporcionality, kde si žalobca vypomáha odkazom a
citovaním rozsudku Krajského súdu v Trnave, žalovaný uviedol, že, tento sa jednak vzťahoval na celkom

inýdruhvymáhanéhoplneniaaodlišnéskutkovéokolnosti(išloozaplateniekoncesionárskychpoplatkov
pre Rozhlas a televíziu Slovenska), a jednak žalobca v celom priebehu tohto sporu nebol schopný
náležite tvrdiť a preukázať, na aké konkrétne údajné staršie (skôr splatné) dlhy žalovaného priradil platby
žalovaného uskutočnené
v priebehu roka 2023, o ktorých žalovaný konzistentne tvrdí, že nimi splnil mesačné preddavky za

byt za mesiace august až november 2023, ktoré majú podľa dodatočných skutkových tvrdení žalobcu
predstavovať žalovaný dlh. Opätovne žalovaný poukázal na vyúčtovanie na č.l. 74 spisu, z ktorého je
zreteľné,žežalobcaprivyúčtovanínákladovzarok2023vskutočnostipriradilpriebežnémesačnéplatby
žalovaného uskutočnené v mesiacoch august až november 2023 práve k predpísaným preddavkom za
tieto mesiace (a nie k žiadnym bližšie žalobcom nešpecifikovaným údajným starším dlhom žalovaného).

Žalovaný sa súčasne k problematike údajného priraďovania platieb žalovaného žalobcom podľa zásady
priority odkázal na svoje podanie na č. l. 121 a nasl., kde rozsiahlo poprel tvrdenia žalobcu, pričom
poukázal na to, že k tomuto už žalobca nezaujal vecné stanovisko a tvrdenia v ňom obsiahnuté účinne
nepoprel.3.4. Čo sa týka údajného započítavania platieb žalovaného žalobcom na „skôr splatný dlh, až následne
na ten, ktorý vznikol neskôr“, žalovaný zopakoval, že nikdy nebol žalobcom akokoľvek informovaný o
tom, že by pravidelné mesačné preddavkové platby uhrádzané žalovaným na základe ním nastaveného

trvalého príkazu v banke boli žalobcom započítavané resp. priraďované nie na zálohový predpis za daný
bežný mesiac, ako boli žalovaným nepochybne určené, ale na nejaké údajné minulé dlhy žalovaného.
Poukázal na to, že už
v podaní na č. l. 123 uviedol, že nikdy neuhradil žalobcovi žalobcom vyúčtované nedoplatky z vyúčtovaní
nákladov spojených s užívaním bytu žalovaného za rok 2016 a nasledujúce roky (2017, 2018, 2019)

a žalobca platby žalovaného nepriraďoval a ani nemohol priraďovať na úhradu takýchto ním tvrdených
nedoplatkov z ročných vyúčtovaní. Žalovaný vyúčtovanie nákladov za rok 2016 vyhotovené žalobcom
nikdy neakceptoval, toto reklamoval a so žalobcom ešte v roku 2019 viedol písomnú komunikáciu
týkajúcu sa aj tohto vyúčtovania,
z ktorej vyplýva, že žalobcom vyúčtovaný nedoplatok (okrem iného) za rok 2016 neuznáva,
o čom žalovaný predložil ako dôkazy list pre žalobcu zo 14. júla 2019, vrátane podacieho lístka (č.

l. 128-129). Zdôraznil, že ten istý žalobca, ktorý si daný nedoplatok vymáhal od žalovaného ešte v
roku 2019, potom vo svojom podaní z 02.12.2024 účelovo tvrdil, že vraj nedoplatok žalovaného z
ročného vyúčtovania nákladov za rok 2016 vo výške 296,07 Eur bol uhradený ešte v júli a auguste 2017.
Predmetné konkrétne tvrdenia žalovaného, obsiahnuté v jeho podaní na č. l. 121 a nasl., žalobca už v
ďalšom konaní účinne resp. nijako nepoprel.

3.5. V týchto súvislostiach žalovaný poukázal na to, že žalobca podal už dňa 01.07.2019 proti
žalovanému žalobu, ktorou sa domáhal od žalovaného práve zaplatenia tvrdených nedoplatkov z
ročných vyúčtovaní nákladov za roky 2016 a 2017. Konanie bolo skončené uznesením Okresného
súdu Žilina č.k. 2C/49/2019-132 z 02.12.2022, právoplatným 06.01.2023, z dôvodu späťvzatia žaloby.
Zdôraznil, že v priebehu konania sp. zn. 2C/49/2019 žalobca nikdy netvrdil, že žalovaný nedoplatok z

vyúčtovania nákladov za rok 2016 bol uhradený už v júli a auguste 2017 a že žalovaný nedoplatok z
vyúčtovania nákladov za rok 2017 bol uhradený niekedy v roku 2019, ako to uvádza v tomto konaní
(ak by sa tak stalo, musel by žalobca podľa žalovaného v konaní vedenom pod sp. zn. 2C/49/2019
vziať žalobu späť pre zánik žalovaných dlhov splnením, čo neučinil). Uviedol, že v súvislosti so súdnym
sporom vedeným pod sp. zn. 2C/49/2019 uzavreli strany tohto sporu dohodu o urovnaní z 18.11.2022,

v ktorej si upravili sporné práva a povinnosti v súvislosti nedoplatkami za roky 2016 a 2017, ako aj s
vyúčtovaním nákladov za rok 2018 a s platbami preddavkov za mesiace október 2018 a február 2019
až august 2019, a to tak, že žalobca sa zaviazal vyhotoviť a doručiť žalovanému do 15 dní od uzavretia
predmetnej dohody opravné vyúčtovania nákladov za roky 2016, 2017 a 2018 a žalovaný sa zaviazal
do 10 dní po doručení opravených vyúčtovaní uhradiť žalobcovi sumu, ktorou budú súčasne zaplatené

tak nedoplatky
z vyúčtovaní nákladov za roky 2016, 2017 a 2018, ako aj dlhy žalovaného na predpísaných preddavkoch
za mesiace október 2018 a február 2019 až august 2019. Z dôvodu, že žalobca nevyhotovil a nedoručil
žalovanému žiadne opravné vyúčtovania nákladov za roky 2016, 2017 a 2018, žalovaný neuskutočnil
úhradu sumy dohodnutej so žalobcom, pričom žalovaný zdôraznil, že uvedené tvrdenia žalobca opäť

účinne nepoprel. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že nedoplatky z vyúčtovaní nákladov za
roky 2016, 2017 a 2018 nikdy neboli a ani nemohli byť uhradené, pričom je nemysliteľné, aby žalobca
namiesto toho, aby riadne splnil svoje záväzky dojednané v dohode o urovnaní so žalovaným, v tomto
konaní tvrdil, že vraj nedoplatky z týchto vyúčtovaní, a to v ním pôvodne určených nesprávnych a
doteraz neopravených výškach, nereflektujúcich obsah dohody o urovnaní, boli „uhradené“ akýmsi

„započítaním“ na základe pravidelných mesačných preddavkových platieb žalovaného za neskoršie
bežné mesiace. Obsah podania žalobcu z 02.12.2024 len vypovedá o účelovosti, chaotickosti a
nesystematickosti jeho procesného útoku v prejednávanej veci, keď žalobca sa v rozpore s obsahom
ním samých predložených dôkazov, ako aj dohody o urovnaní uzavretej so žalovaným, snažil za každú
cenu „lokalizovať“ vznik ním tvrdeného žalovaného dlhu v sume 942,23 Eur do roku 2023 tak, aby tento

nebol premlčaný, čo však naráža na realitu, keďže v roku 2023 dlh žalovaného v takejto sume nevznikol
a vzniknúť nemohol (a už vonkoncom nie na mesačných predpísaných preddavkoch za august až
november 2023). Všetky tvrdenia o započítavaní a priraďovaní neskorších preddavkových mesačných
platieb žalovaného na údajné staršie dlhy, vrátane starých nedoplatkov z vyúčtovaní, ktoré už boli
predmetom súdneho sporu vedeného pod sp. zn. 2C/49/2019 a vo vzťahu ku ktorým žalobca nedodržal

do žalovaným mimosúdne dohodnutý postup v súvislosti s ich opravou, sú podľa žalovaného nepravdivé
a principiálne nesprávne.
3.6. Opätovne pozornosť odvolacieho súdu žalovaný upriamil na tabuľku č. 3 vyúčtovania s názvom
„Informácie o platbách“ na 3. strane vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytu žalovaného za rok2023 na č. l. 74 spisu s tým, že ak by žalovaný v roku 2023 uskutočňoval úhrady, ktorými podľa žalobcu
plnil svoje staršie dlhy a ktoré mu žalobca, ako dodatočne účelovo tvrdí, započítaval na svoje staršie
pohľadávky, potom by takéto platby žalovaného v predmetnej tabuľke vôbec nemohli byť uvedené,

nakoľko by museli byť zaúčtované na staršie dlhy žalovaného, a nie do účtovného obdobia roka 2023.
V tejto tabuľke je uvedených všetkých 13 platieb žalovaného v priebehu roka 2023 uskutočnených v roku
2023, v celkovej sume 2.898,98 Eur, ktoré žalobca zaúčtoval žalovanému do účtovného obdobia roka
2023, priradil ich k tomuto roku a nepriradil ich k žiadnym starším dlhom žalovaného vzniknutým do roku
2022 vrátane. Predmetné konkrétne tvrdenia žalovaného, obsiahnuté v jeho podaní na č. l. 121 a nasl.

a týkajúce sa obsahu samotným žalobcom predloženého dôkazu (vyúčtovania nákladov spojených s
užívaním bytu žalovaného za rok 2023) žalobca v ďalšom konaní účinne resp. nijako nepoprel. Určenie
konkrétne vykonaných platieb žalovaného ako úhrad mesačných preddavkov za jednotlivé mesiace roka
2023vyplývapodľažalovanéhoajzposúdeniavýškytýchtoplatiebapravidelnejmesačnejperiodicityich
úhrad žalovaným vždy k 19. alebo 20. dňu v príslušnom mesiaci. Z výšky jednotlivých mesačných platieb
žalovaného je potom zrejmé, že išlo o platby aktuálneho mesačného zálohového predpisu, takto ich

žalobcaajzaúčtovalavovyúčtovanínákladovzarok2023zahrnuldoprehľaduplatiebžalovanéhozarok
2023 (a nie medzi platby na staršie dlhy žalovaného spred roka 2023). Podľa žalovaného je nezmyselné
a neakceptovateľné, aby boli platby žalovaného na základe trvalého príkazu, realizované vždy do
20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci vo výške zodpovedajúcej aktuálne platnému mesačnému
zálohovému predpisu, údajne priraďované na akési žalobcom dostatočne nekonkretizované staršie

dlhy žalovaného spred roka 2023 vo výškach nepochybne odlišných od výšky mesačného zálohového
predpisu a sporných platieb. Správne preto podľa žalovaného súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku uzavrel, že pokiaľ žalobca tvrdil, že dlh vo výške 942,23 Eur vznikol od augusta 2023 do
novembra 2023, uvedené nebolo preukázané, pričom žalobca
v predmetnom období dokonca uhradil sumu vyššiu, než bola predpísaná mesačnými predpismi žalobcu

(bod 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku).
3.7. Napokon, žalovaný považoval žalobu za nedôvodnú, aj keby sa (nesprávne) akceptovali tvrdenia
žalobcu o údajnom započítavaní platieb vždy na skôr splatný dlh. Poukázal na to, že ak totiž žalobca vo
svojom podaní z 02.12.2024 tvrdil, že k 30.11.2023 mal žalovaný neuhradené mesačné preddavkové
platby za mesiace september až november 2023 a časť mesačnej preddavkovej platby za august 2023 v

sume 216,83 Eur, a teda žalovaný podľa žalobcu už zrejme k 30.11.2023 okrem predmetných sporných
preddavkovzamesiace8-11/2023nemalžiadneneuhradenéstaršiedlhy(keďžetietomalipodľažalobcu
zaniknúť „započítavaním“ neskorších platieb žalovaného), tak v takom prípade, ak žalobca každú platbu
žalovaného započítava bez ďalšieho na skôr splatný dlh, žalobca nutne musel následné nesporné platby
žalovaného z 19. decembra 2023, z 19. januára 2024, z 19. februára 2024 a

z19.marca2024,všetkyvsume241,80Eur,ktoréboliuskutočnenéeštepredpodanímžaloby,započítať
ním prezentovaným spôsobom práve na „skôr splatný dlh“, čiže na tvrdené neuhradené predpísané
preddavky za august 2023 (v časti podľa žalobcu nezaplatenej), september 2023, október 2023 a
november2023.Vyššieuvedenýmiplatbamiuhradilžalovanýcelkovo967,20Eur,čoprevyšuježalovanú
istinu, a teda ak by žalobca naozaj vždy započítaval neskoršie platby žalovaného na „skôr splatný

dlh“, potom by v dôsledku neskorších platieb žalovaného v období od 01.12.2023 do podania žaloby
(21.03.2024)
v celkovej sume 967,20 Eur musel takto žalobcom vymedzený dlh (na predpísaných preddavkoch za
mesiace august až november 2023) nevyhnutne zaniknúť splnením v zmysle § 559 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, a teda už v čase podania žaloby takýto dlh nemohol existovať. Pri akceptovaní tvrdeného

postupu žalobcu o priraďovaní resp. započítavaní platieb žalovaného by k 21.03.2024 mohol jestvovať
iba prípadný dlh žalovaného na predpísaných preddavkoch za následné obdobie, t. j. za obdobie počnúc
od decembra 2023; avšak do času rozhodovania súdu by musel aj tento dlh žalovaného medzičasom
zaniknúť v dôsledku ďalších dovtedy uskutočnených platieb žalovaného atď. Podľa žalovaného je potom
nespochybniteľné, že v čase podania žaloby (21. marca 2024) ani v čase rozhodovania okresného

súdu žiaden dlh žalovaného na predpísaných mesačných preddavkových platbách za mesiace august
až november 2023 neexistoval a neexistuje, a to ani v prípade stotožnenia sa so žalobcom tvrdenou
metodikou priraďovania (započítavania) platieb žalovaného vždy na „skôr splatný dlh, až následne na
ten, ktorý vznikol neskôr“.

3.8. Tiež žalovaný poukázal na to, že žalobca sa domáha úhrady údajne nezaplatených preddavkových
platieb za mesiace september až november 2023 a časti preddavkovej platby za mesiac august 2023,
čiže nie nedoplatku z vyúčtovania nákladov za rok 2023, hoci je nesporné, že žalobca takéto vyúčtovanievyhotovil a na č. l. 73-74 je aj súčasťou súdneho spisu. Aj s poukazom na túto ďalšiu okolnosť preto
mala byť žaloba bez ďalšieho zamietnutá.
3.9. Navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

4. Ďalšie podania neboli v odvolacom konaní produkované.
5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP), t. j. žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté,
keďže súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný [§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP],

preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími
dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1 CSP
a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP vo
výroku I., ako aj v závislom výroku II. o práve na náhradu trov konania, ako vecne správny potvrdil.
6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a zásadne
sa stotožnil s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej

inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie
o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2
CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je (v posúdení otázok relevantných pre rozhodnutie
vo veci) vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov
sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

7. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť
odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu
odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/

kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto
neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných než stranou sporu v odvolaní
vnesených námietok. Výnimku z tohto pravidla tvoria vady týkajúce sa podmienok konania, na ktoré je
súd povinný prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP). Odvolací
súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania.

8.Súčasneodvolacísúdakcentuje,ževdvojinštančnomsúdnomkonanírozhodnutiasúduprvejadruhej
inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí
správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

9. Odvolací súd pritom ani s prihliadnutím na argumenty prezentované odvolateľom nenachádza dôvod,

pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť, keď žalobca neuviedol žiadne také
relevantné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol vysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľovi. Iba prostý
nesúhlas či polemika s rozhodnutím súdu nenapĺňa žalovanými vymedzené odvolacie dôvody. Dôvody

preskúmavaného rozsudku odvolací súd vyhodnotil ako správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce,
s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na tieto odkazuje.
10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, podporu a doplnenie jeho záverov vedúcich
kzamietnutiužalobyavovzťahukukonkrétnymodvolacímnámietkamodvolacísúduvádzanasledovné,
pričom len na okraj poznamenáva, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní (II. ÚS 78/05).

11. Na súdu prvej inštancie, žalobcu a vo vzťahu k základným odvolacím námietkam odvolací súd
považuje za potrebné uviesť nasledovné:

12. Východiskovo odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa
súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, či rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS

252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Do obsahu základného práva podľa ust. čl.
46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov(uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/1997 a II. ÚS 251/2003). Z uvedeného teda vyplýva,
že iba skutočnosť, že sa žalobca s vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie, ako aj jeho
skutkovými závermi nestotožnil, nemôže založiť záver o naplnení odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.

1 písm. f) alebo h). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, o akom
žalobou uplatnenom nároku súd prvej inštancie konal, ako tento nárok právne kvalifikoval a na podklade
akých dôvodov a dôkazov žalobu zamietol. Súd prvej inštancie teda zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na
podstatné (zásadné) otázky a vznesené námietky. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva

jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Napadnuté rozhodnutie nemožno preto považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné.
13. Napadnutý rozsudok tak podľa názoru odvolacieho súdu nie je postihnutý ani vadou
nepreskúmateľnosti z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie nedáva žiadny podklad pre tvrdenie odvolateľa, že nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia

súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia zhrnul podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty sporových strán, uviedol, ako vyhodnotil jednotlivé dôkazy, pričom
jasne a zrozumiteľne vysvetlil, z akých konkrétnych dôvodov žalobe nevyhovel. Za neodôvodnené či
arbitrárne nemožno bez ďalšieho považovať jeho právne východiska spočívajúce v zistenom skutkovom
stave a vyhodnotení výsledkov dokazovania. Odôvodnenie napadnutého rozsudku má podľa názoru

odvolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP.
Za vadu konania pritom nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa
predstáv odvolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento
prípad. Námietka žalobcu o nedostatočnom, nepresvedčivom a arbitrárnom odôvodnení rozhodnutia je
neopodstatnená.

14. Žalobca si v konaní uplatnil nárok, ktorý vymedzil v žalobe pomerne všeobecne ako dlh, ktorý
mal vzniknúť žalovanému „neplnením si povinností vlastníka bytu uhrádzať náklady na prevádzku
bytu a spoločných priestorov a zariadení bytového domu a náklady spojené s užívaním bytu na
základemesačnéhozálohovéhopredpisuavykonanýchročnýchzúčtovaní“.Napreukázanieuvedeného
predložil listinný dôkaz označený ako „Sumárna analýza platieb od 30.4.2017 do 29.2.2024“. Následne

(v reakcii na obranu žalovaného prezentovanú v odpore proti platobnému rozkazu, ako aj v reakcii na
výzvu súdu) žalobca upresnil, že dlh žalovaného vznikol v roku 2023, konkrétne ide o nedoplatky za
pravidelné mesačné preddavkové platby v mesiacoch august až september 2023. Zároveň ako listinný
dôkaz predložil „Vyúčtovanie nákladov spojených s užívaním bytu“ žalovaného za rok 2023.
15. Odvolací súd pritom považuje za potrebné zdôrazniť práve skutočnosti, ktoré vyplývajú z listinných

dôkazov predložených žalobcom a na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Ako
správne konštatoval okresný súd (a s jeho závermi sa odvolací súd plne stotožňuje), z listinných dôkazov
predložených žalobcom nemožno vyvodiť záver, že by platby realizované žalovaným v žalovanom
období splatnosti mesačných zálohových platieb v mesiacoch 08/2023 až 11/2023 boli započítavané
na úhradu zálohových platieb splatných v skoršom období, resp. nedoplatkov ročných vyúčtovaní

vyúčtovaných za predchádzajúce roky. Práve naopak, z listinných dôkazov predložených žalobcom
(konkrétne z vyúčtovania nákladov za rok 2023) vyplýva, že platby uskutočnené žalovaným za žalované
obdobie (08/2023-11/2023) boli zúčtované na úhradu preddavkových platieb splatných v čase ich
zaplatenia, vo výške zodpovedajúcej výške predpísanej zálohovej platby, ako na to poukázal súd prvej
inštancie (a ako to zdôrazňoval žalovaný v prvoinštančnom i odvolacom konaní). Rovnako ani „sumárna

analýza“ nedoplatkov nijako nepodporuje argumentáciu žalobcu o započítavaní neskorších platieb na
skoršie nedoplatky. Z tohto listinného dôkazu vyplýva iba to, že žalovaný mal od roku 2017 až do roku
2023 v každom roku kalendárnom roku nedoplatky v rôznej výške.
16. Nemožno potom nesúhlasiť so žalovaným, že procesný útok, ktorý žalobca v tejto veci zvolil, bol –
miernepovedané–nesústredený(čookreminéhopotvrdzujeajto,ženebolvkonaníschopnýadekvátne

reagovať na konkrétne námietky vznesené žalovaným). Žalobu odôvodnil len veľmi všeobecnými
tvrdeniami a argumentáciu o započítavaní začal produkovať až v priebehu konania a zjavne účelovo,
v reakcii na procesnú obranu žalovaného a vyvíjajúci sa spor v jeho neprospech. V tomto smere
za nie bez významu možno považovať tvrdenia žalovaného, ktorý poukazoval na neprípustnosť
podstatného menenia skutkových okolností v spotrebiteľskom spore, z ktorých žalobca (ako silnejšia

strana sporu) vyvodzuje svoj nárok, pretože práve ust. § 294 CSP má zabrániť lavírovaniu veriteľov
ohľadne predkladaných skutkových tvrdení odôvodňujúcich uplatňovaný nárok voči spotrebiteľovi a
ich dodatočnému účelovému prispôsobovaniu či meneniu v následnom spore pred súdom. Z hľadiska
účelu sa práve takým podľa názoru odvolacieho súdu javil postup žalobcu, ktorý najskôr tvrdil, žežalovaný má nedoplatky na úhradách spojených s užívaním bytu vyplývajúcich z ročných vyúčtovaní
a svoj nárok vyčíslil s poukazom na listinný dôkaz, z ktorého sa uvedené dalo vyvodiť (t.j. dlžná
suma predstavovala súčet jednotlivých dlžných súm z ročných vyúčtovaní za jednotlivé kalendárne

roky) a až následne, v snahe vyhnúť sa posúdeniu časti jeho nároku ako premlčaného, začal
produkovať argumenty o dlhu vzniknutom až v roku 2023 z dôvodu postupného započítavania
neskorších platieb realizovaných žalovaným na úhradu skorších nedoplatkov, resp. zálohových platieb.
O uvedenom účelovom prispôsobovaní skutkových tvrdení (ktoré nijako neboli podložené listinnými
dôkazmi, na ktoré sa žalobca odvolával) svedčí okrem iného aj fakt, že žalobca nijako nereagoval

ani na námietky žalovaného týkajúce sa predchádzajúceho súdneho konania (predmetom sporu boli
žalobcom špecifikované nedoplatky za roky 2016 a 2017), pričom toto konanie skončilo nemeritórnym
rozhodnutím (uznesením o zastavení konania) z dôvodu mimosúdnej dohody medzi stranami, ktorá
obsahovo pokrývala aj ďalšie sporné nároky medzi stranami sporu. Absolútne zmätočne potom vyznieva
postup žalobcu, ktorý sa ohľadne nedoplatkov za roky 2016, 2017 a sčasti aj za roky 2018 a 2019 so
žalobcom mimosúdne dohodol (hoc žalovaný s plnením záväzku doposiaľ vyčkáva, pretože žalobca mu

podľadohodynedoručilopravnévyúčtovaniazadanéroky),avšaknásledneiniciujenovésúdnekonanie,
akoby k žiadnej dohode nikdy nedošlo a svoj nárok dôvodí úplne odlišným spôsobom. Keďže však súd
prvej inštancie prijal tvrdenia žalobcu len ako doplnenie pôvodnej žaloby (t.j. svoje rozhodnutie nezaložil
na žalovaným namietanom ustanovení § 294 CSP), pričom možno akceptovať tento jeho postoj, ktorým
sa snažil ujasniť si skutočný predmet tohto konania a žalobcu istým spôsobom „donútil“ vyjadriť sa

k predmetu sporu konkrétnymi tvrdeniami, odvolací súd nepovažuje za potrebné vysporiadavať sa
so správnosťou postupu okresného súdu, resp. dôvodnosťou argumentácie žalovaného v odvolacom
konaní (uvedené by bolo pre toto rozhodnutie nadbytočné, bez vplyvu na toto rozhodnutie a správnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci), ale zameral svoj prieskum na žalobcom vznášané odvolacie
námietky a ním prezentované argumenty.

17. Ku kľúčovej odvolacej argumentácii žalobcu potom odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej
inštancie uvádza, že žalobca nijako nepreukázal, že by bol oprávnený jednostranne presúvať platby
uhradené za obdobie, t.j. za obdobie v ktorom sa jednotlivé zálohové platby riadne platili, na úhradu
omeškaných zálohových platieb či nedoplatkov z ročných vyúčtovaní z predchádzajúcich období, pokiaľ
takýtopostupnebolmedzizmluvnýmistranamivýslovnedohodnutýalebopokiaľstrana,ktorápredmetné

platby vykonávala, nebola o takomto presúvaní platieb vopred preukázateľne informovaná. Priam
absurdne vyznieva argumentácia žalobcu, že o uvedenom mal mať žalovaný vedomosť najneskôr
doručením žaloby v tejto veci (keď, ako už bolo vyššie uvedené, uvedené skutkové tvrdenie v kvalite
účinného hmotnoprávneho úkonu započítania nebolo možné z podanej žaloby nijako vyabstrahovať),
alebo že k prejavu vôle smerujúcemu k započítaniu malo dôjsť konkludentne, každoročne pri zaslaní

vyúčtovania žalovanému za ten-ktorý (predchádzajúci) kalendárny rok. Na tomto mieste je potrebné
uviesť, že na jednej strane žalobca napáda, že žalovaný dostatočne jasne a zrozumiteľne nešpecifikoval
svoje úhrady na jednotlivé zálohové platby v namietanom období roku 2023 (že v ten-ktorý mesiac
daného roka plní zálohovú platbu za daný mesiac a rok), na druhej strane úplne opomína, že sám
nijako nepreukázal jasné a zrozumiteľne vykonané započítanie vo vzťahu k žalovanému a jeho tvrdenia

uvádzané (až) v priebehu tohto konania nie sú vôbec podporené predloženými listinnými dôkazmi.
18. V nadväznosti na uvedené nemožno nič vytknúť ani logicky prezentovaným záverom súdu prvej
inštancie, že platby v danom mesiaci napádaného obdobia v roku 2023 boli žalovaným určené na
jednotlivé mesačné zálohové úhrady. Tak, ako to podrobne rozpísal žalovaný, pokiaľ platil pravidelne
mesačne jednotlivé zálohové platby v určitej výške (ktorá zodpovedala aktuálne stanovenej výške

zálohového predpisu) v dobe ich splatnosti, nevznikli nijaké pochybnosti o tom, čo platí (akú konkrétnu
zálohovúplatbu,zaakéobdobie)beztoho,abyuvedenémuselosobitne(slovne)definovať.Ajsohľadom
na širšie súvislosti sporu (keď je zrejmé, že žalovaný nesúhlasil s vyúčtovaniami za predchádzajúce
obdobia, čo napokon aj vyústilo do súdneho konania, ktoré bolo medzi stranami vedené) je potom
zrejmé, že žalobca nemohol svojvoľne začať započítavať pravidelné zálohové platby žalovaného z iného

obdobia na skoršie nedoplatky, ktoré žalovaný neuznal o vyčíslenej výške, resp. ohľadne ktorých strany
uzavreli dohodu. Pokiaľ teda žalobca uvádza, že „v minulosti výhrady žalovaného uznal“, potom nie je
ani odvolaciemu súdu jasné, čo iniciovaním tohto konania žalobca sledoval, keď sporné nároky z rokov
2016, 2017 a sčasti aj 2018 a 2019 boli už medzi stranami vyriešené mimosúdnou dohodou.
19. Na uvedených záveroch nič nemôže zmeniť ani poukaz žalobcu na obdobný postup u iných správcov

(uvedené nie je predmetom tohto konania), ani na rozhodnutie iného krajského súdu (ktorého právny
názor nie je pre súd rovnakej inštancie nijako právne záväzný), ani rozhodnutie Najvyššieho súd
Českej republiky (ktorého rozhodnutia nepredstavujú „ustálenú rozhodovaciu prax vyšších súdnych
autorít“ v podmienkach Slovenskej republiky) môžu predstavovať iba určité podnety pri výklade právnychinštitútov, ktoré boli po dlhú dobu spoločné pre oba štáty); navyše sa predmetné rozhodnutie českého
najvyššieho súdu (z ktorého právno-teoretické úvahy si osvojil aj Krajský súd Trnava) týkalo úplne iných
skutkových okolností, ako v tejto prejednávanej veci (a to troch samostatných záväzkových vzťahov –

zmlúv o pôžičke, z ktorých dva mali rovnakú dobu splatnosti).

20. V tomto právnom spore však otázka akékoľvek úvahy žalobcu o možnosti jednostranného
započítavania podľa zásady priority nie sú namieste. Medzi žalobcom a žalovaným totiž neexistovala
pluralita záväzkových vzťahov (s ktorou počíta ustanovenie

§ 330 Obchodného zákonníka, a ktoré žalobca de facto žiada analogicky aplikovať), ale len povinnosť
žalovaného uhrádzať jednotlivé čiastkové platby z jedného záväzkového vzťahu (zmluva o výkone
správy). V konkrétnostiach prejednávanej veci by bolo možné o započítaní uvažovať teda len v tom
prípade, keby žalovanému vznikol preplatok na ročnom vyúčtovaní a strany by sa dohodli o jeho
započítaní na nejaký skoršie vzniknutý nedoplatok, prípadne na neskôr splatné zálohové platby.
Uvedené však v konaní preukázané nebolo.

21. Nad rámec vyslovených záverov odvolací súd (vychádzajúc z argumentácie žalobcu) podotýka, že
argumentácia žalobcu už vo svojich východiskách nemohla byť vo vzťahu k žalobcom požadovanému
plneniu dôvodná. Ak by sa aj (napriek uvedenému) akceptovali tvrdenia žalobcu o započítaní
jednotlivých platieb na "skôr splatné nedoplatky, resp. zálohové platby", žalobe by rovnako nebolo
možné vyhovieť. V tomto smere odvolací súd nemôže nesúhlasiť so žalovaným, ktorý o.i. namietal, že

on svojimi následnými zálohovými platbami v období od 01.12.2023 do podania žaloby (21.03.2024)
uhradil celkovo 967,20 Eur, a preto ak by aj žalobca naozaj započítaval neskoršie platby žalovaného na
"skorší dlh", potom by tieto neskoršie platby „kryli“ (mali byť započítané) žalobcom vymedzený dlh (na
predpísaných preddavkoch za mesiace august až november 2023), ktorý by tak zanikol splnením (§ 559
ods. 1 Občianskeho zákonníka), a teda v čase podania žaloby neexistoval.

22. Napokon, argumentácia žalobcu, že žalovaný nedlhuje priamo žalobcovi (ako správcovi), ale
dlh mu vzniká voči ostatným vlastníkom bytov v bytovom dome („susedom žalovaného“), je bez
právnej relevancie. Je zrejmé, že uvedeným tvrdením sa žalobca snaží ospravedlniť svoje pochybenie
spočívajúce v zanedbaní povinností, ktoré mu vyplývajú z uzavretej zmluvy o výkone správy. Jednou
zo základných povinností každého správcu totiž je dohliadať na včasnú úhradu platieb spojených

s užívaním bytov a preddavkov do fondu údržby a opráv a za tým účelom aj vymáhať prípadné
nedoplatky od jednotlivých vlastníkov včas. Z uvedeného dôvodu nijako neobstoja ani jeho tvrdenia, že
ak žalovaný nesúhlasí
s vyúčtovaním a prípadne predpisom zálohových platieb, má možnosť brániť sa právnou cestou, pričom
túto možnosť nevyužil. Práve naopak, je povinnosťou žalobcu (nie žalovaného), aby v prípade, že

niektorý vlastník neplní si svoje povinnosti uhrádzať zálohové platby riadne a včas, alebo vyrovnať
nedoplatok na ročnom vyúčtovaní, ktoré mu je doručené, domáhať sa splnenia tejto povinnosti od
vlastníka, a to prípadne aj súdnou cestou.
23. Možno teda zhrnúť, že v posudzovanom prípade žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno
ohľadne svojich tvrdení, keď jeho skutkové tvrdenia neboli podporené predloženými dôkazmi. Súd prvej

inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správne právne
predpisy, žalobcom uplatnené odvolacie dôvody voči vydanému rozsudku neboli spôsobilé spochybniť
jeho vecnú správnosť, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil, a to tak čo do veci samej, ako aj čo do od úspechu v spore sa odvíjajúceho závislého
výroku o trovách konania.

24. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho
konania proti neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %.
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].

V C., dňa 26. februára 2026.

JUDr. Vladimír Topoľančík

predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu
JUDr. Roman Tichý

člen senátu