Rozsudok – Dôchodky ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/58/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5023200170
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:5023200170.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej
veci žalobcu: U.. P. Z., nar. XX. U. XXXX, bytom v K., E. XXXX/XXR., právne zast.: JUDr. Mariánom
Ďurinom, advokátom so sídlom v Bratislave, Sibírska 4, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so
sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa
žalovanej zo dňa 09. mája 2023, Číslo: XXX XXX XXXX X, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku
Správneho súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11. decembra 2024, č. k. 18Sas/4/2023-102, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a .

Účastníkom konania nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred správnym súdom

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom zo dňa 11. decembra 2024, č. k.
18Sas/4/2023-102 postupom podľa ustanovenia § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok
(ďalejlen„SSP“)zamietolsprávnužalobužalobcu,ktorousadomáhalzrušeniarozhodnutiagenerálneho

riaditeľa žalovanej zo dňa 09. mája 2023, Číslo: XXX XXX XXXX X, ktorým bolo zamietnuté odvolanie
žalobcu a potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie (ďalej len „prvostupňový orgán“) zo dňa
20. januára 2021, Číslo: XXX XXX XXXX X (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobcovi
priznaný starobný dôchodok od 07. augusta 2010 v sume 68,00 eur mesačne a súčasne mu tento bol
zvýšený od 01. januára 2011 zvýšený na sumu 69,30 eur mesačne, od 01. januára 2012 na sumu 71,60
eur mesačne, od 01. januára 2013 na sumu 82,80 eur mesačne, od 01. januára 2014 na sumu 91,60
eur mesačne, od 01. januára 2015 na sumu 96,80 eur mesačne, od 01. januára 2016 na sumu 98,70

eur mesačne, od 01. januára 2017 na sumu 106,90 eur mesačne, od 01. januára 2018 na sumu 115,30
eur mesačne, od 01. januára 2019 na sumu 124,00 eur mesačne, od 01. januára 2020 na sumu 133,00
eur mesačne a od 01. januára 2021 na sumu 142,40 eur mesačne.

2. Správny súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného preskúmal v intenciách ustanovení
§ 21 ods. 1, § 22 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 22 ods. 2, § 22 ods. 4, § 129, § 132 ods. 1, § 174 ods. 1, §
174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení

ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“), § 259 ods. 1, § 273 ods. 5, § 293aa ods. 1 zákona č. 461/2003
Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“), § 143a bod 1 zákona č. 328/2002 Z.z,
článku 2, článku 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach č. 128 (ďalejlen „Dohovor č. 128“) a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej Správnym súdnym poriadkom
dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby.

3. Po preskúmaní rozhodnutia žalovaného, správny súd uviedol, že nárok žalobcovi na starobný
dôchodok vznikol podľa § 132 ods. 1 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb. dňom 17. marca 1997, kedy
dosiahol vek 57 rokov a tento záver bol potvrdený ako správny už aj Najvyšším súdom Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. 9Sk/31/2019 (ďalej len „najvyšší súd“). Keďže nárok na starobný dôchodok
vznikol žalobcovi pred 01. januárom 2004, bol rovnako správny a zákonný postup žalovanej, keď na

prípad žalobcu aplikovala právnu úpravu účinnú do 31. decembra 2003, a to v zmysle prechodného
ustanovenia § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Preto nebolo možné určovať dôchodkový vek žalobcu
vo veku 62 rokov tak, ako to namietal v správnej žalobe a ani aplikovať ustanovenie § 273 ods. 5
zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré sa vzťahuje len na poistenca, ktorý dovŕšil vek potrebný na nárok na
starobný dôchodok pred 01. januárom 2004, ale nesplnil podmienky nároku na starobný dôchodok do
31. decembra 2004, ani ustanovenie § 293aa ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré sa vzťahuje len na

poistenca, ktorý pred 01. januárom 2004 dovŕšil vek potrebný na nárok na starobný dôchodok, avšak do
31. decembra 2007 nezískal počet rokov dôchodkového poistenia na nárok na starobný dôchodok.

4. K žalobným námietkam, ktorými žalobca podroboval kritike rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
9Sk/31/2019, správny súd uviedol, že s predmetným rozhodnutím sa stotožnil, a nie je v jeho

kompetencii preskúmavať rozhodnutie vyššej súdnej inštancie, ani zaujímať právne názory ohľadne
súdnych rozhodnutí, ktoré sú právoplatné a námietky žalobcu v tomto smere považoval správny súd
za neopodstatnené a len ako prejav subjektívneho nesúhlasu žalobcu s predchádzajúcim rozhodnutím
súdu.

5. Pokiaľ ide o žalobné námietky o tom, že žalobcovi bol starobný dôchodok priznaný podľa § 21
zákona č. 100/1988 Zb., správny súd uviedol, že nárok na starobný dôchodok bol priznaný žalobcovi
podľa § 132 ods. 1 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb. a v tomto smere bolo napadnuté rozhodnutie aj
náležite odôvodnené a boli vysvetlené dôvody, ktoré viedli správne orgány k tomuto záveru, pričom bolo
poukazované aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9Sk/31/2019, ktorý to potvrdzoval.

6. Žalobné námietky týkajúce sa aplikácie Dohovoru č. 128 a krátenia starobného dôchodku podľa
jeho článku 33 ods. 2 vyhodnotil správny súd ako nedôvodné. V zmysle rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 9Sk/31/2019, ako aj ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“), ide aj v prípade výsluhového dôchodku odo dňa dovŕšenia

dôchodkového veku jeho poberateľa, aj v prípade starobného dôchodku, o dávky majúce charakter
dávok v starobe, postup žalovanej v tu posudzovanej veci pri výpočte sumy starobného dôchodku, tak
ako ho uskutočnila, bol zákonný a správny.

7. Správny súd uzavrel, že žalovaná postupovala podľa záväzného právneho názoru vysloveného

najvyšším súdom v rozsudku sp. zn. 9Sk/31/2019 a zohľadnila všetky skutočnosti, ktoré jej boli v
pôvodnom konaní kasačným súdom vytknuté. Správne určila rozhodné obdobie na zistenie priemerného
mesačného zárobku, správne vychádzala zo základnej výmery 60 % priemerného mesačného zárobku s
pripočítaním najviac 30 % priemerného mesačného zárobku, správne bolo aj krátenie sumy starobného
dôchodku podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, úprava jeho výslednej sumy v súlade s § 82 zákona

č. 461/2003 Z.z. a priznanie starobného dôchodku od 07. augusta 2010, t. j. najviac tri roky spätne od
uplatnenia nároku v súlade s § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.

8. Ostatnými žalobnými námietkami sa správny súd bližšie nezaoberal, pretože tieto sa netýkali tu
preskúmavaného napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia, ale

týkali sa starších administratívnych či súdnych konaní a rozhodnutí, ktoré nie sú predmetom prieskumu
v tu posudzovanej veci, preto správny súd nie je oprávnený ich v tomto konaní preskúmavať.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd tak, že žiadnemu účastníkovi konania ich
nepriznal.

II.
Kasačná sťažnosť žalobcu proti rozsudku správneho súdu10. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť žalobca prostredníctvom svojho
právnehozástupcu,ktorúodôvodnilpoukazomna§440ods.1písm.g/SSP.Úvodomkasačnejsťažnosti
podrobne popísal skutkový stav zahŕňajúci aj predchádzajúce administratívne a súdne konania.

11. Žalobca poukázal, že s priznaním nároku na starobný dôchodok podľa § 21 a § 132 ods. 1 písm. b/
zákona č. 100/1988 Zb. a § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nesúhlasil, pretože to nemá oporu v
zákone. Ustanovením § 103 bod 2 zákona č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 114/1998 Z.z.“; pozn. súdu) bola od 1. mája 1998 (do budúcna)

vylúčená použiteľnosť ustanovení § 130 až § 145 zákona č. 100/1988 Zb. len na sociálne zabezpečenie
vojakov. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že priznať žalobcovi nárok na starobný dôchodok podľa
§ 132 ods. 1 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb. nemá oporu v zákone. Rovnako nezákonnosť videl aj v
aplikácii § 21 zákona č. 100/1988 Zb., pretože nebola splnená podmienka doby zamestnania, a zároveň
nie je možné o nároku na starobný dôchodok rozhodnúť len podľa časti § 21 a časti § 132 zákona č.
100/1988 Zb.

12. Správnemu súdu vyčítal, že sa vôbec nezaoberal zásadnou námietkou, že nárok na starobný
dôchodok mu nevznikol podľa zákona č. 100/1988 Zb. Nesprávne tiež správny súd stanovil dôchodkový
vek žalobcu, čo malo za následok aj nesprávne posudzovanie celého nároku na starobný dôchodok.
Nárok na starobný dôchodok mu nevznikol podľa zákona č. 100/1988 Zb. z dôvodu, že ak sa v zmysle

§ 33 ods. 1 a ods. 5 zákona č. 226/1992 Zb. rozhodol žalobca pre výsluhový príspevok, nemohol
mu súčasne vzniknúť nárok na starobný dôchodok. Ďalej správny súd tiež nezaregistroval, že ani v
rozhodnutiach žalovanej nie je definované, podľa ktorého písmena odseku 1 § 21 zákona č. 100/1988
Zb.bolurčenýžalobcovdôchodkovývek.Ztohovyplýva,žedôchodkovývekmoholžalobcovivzniknúťaj
vo veku 60 rokov (17. marca 2000), teda v dobe, kedy už § 132 zákona č. 100/1988 Zb. nebol v platnosti.

13. Žiadal, aby mu bol nárok na starobný dôchodok priznaný podľa § 273 ods. 5, § 293aa ods. 1 a
§ 82 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, ako mu bol priznaný aj rozhodnutím žalovanej zo dňa 13. augusta
2014, Číslo: XXX XXXXXXX X na základe toho, že podmienku dosiahnutia dôchodkového veku 62 rokov
splnil dňom 17. marca 2002, podmienku 10 rokov dôchodkového poistenia dňom 20. septembra 2013 a

žiadosť o priznanie starobného dôchodku podal dňa 07. augusta 2013 podľa ustanovenia § 184 zákona
č. 461/2003 Z.z.

14. Ďalej žalobca nesúhlasil s krátením jeho starobného dôchodku, pretože nie je v súlade so zákonom.
Vtejtosúvislostipoukázalnaosobitostivšeobecnéhosystémupoisteniaaosobitnéhosystémupoistenia,

pričom trval na tom, že bol poistený len vo všeobecnom systéme poistenia. Tvrdil, že výpočet starobného
dôchodku podľa vzorca uvedeného v rozhodnutiach žalovanej je nesprávny. Za 41 rokov sociálneho
poistenia žalobcu, kedy boli povinné odvody preukázateľne odvádzané do Sociálnej poisťovne a tam
sa nachádzajú doteraz, mu žalovaná nepriznala ani jeden cent starobného dôchodku. Porovnal, že ako
lekár - vojak bol oproti iným lekárom, ktorí pracovali v civilnej profesii finančne znevýhodnený, preto

tvrdenia, že bez krátenia starobného dôchodku by bol oproti iným občanom zvýhodnený, považoval za
neopodstatnené, nespravodlivé až diskriminačné.

15. Záverom navrhol, aby najvyšší správny súd zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zruší
napadnuté rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej spolu s rozhodnutím prvostupňového orgánu.

III.
Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti žalobcu

16. Žalovaná sa na základe zaslanej výzvy správneho súdu vyjadrila ku kasačnej sťažnosti podaním zo
dňa 24. marca 2025, v ktorom uviedla, že dôvody, ktoré uviedol žalobca, nepovažuje za opodstatnené.
Navrhla, aby kasačný súd zamietol túto kasačnú sťažnosť.

17. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti žalobcu bolo doručené na vedomie žalobcovi dňa
02. apríla 2025. Žalobca dňa 27. októbra 2025 do konania doložil vyjadrenie, ktoré v podstatnom
korešpondovalo so skutočnosťami už žalobcom uvádzanými. Nad rámec uviedol, že zo strany žalovanejnebolo akceptované ustanovenie § 33 ods. 5 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch
vojakov v znení neskorších predpisov.

IV.
Konanie pred kasačným súdom

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§
11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie predchádzajúce

jeho vydaniu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.

19. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

20. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

21.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

22. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v
sociálnych veciach.

23. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie

Sociálnej poisťovne.

24. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorý postupom podľa
ustanovenia § 190 SSP zamietol správnu žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia
generálneho riaditeľa žalovanej zo dňa 09. mája 2023, Číslo: XXX XXX XXXX X, ktorým bolo zamietnuté

jeho odvolanie a potvrdené prvostupňové rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok
od 07. augusta 2010.

25.Podľa§21ods.1zákonač.100/1988Zb.,občanmánároknastarobnýdôchodok,akbolzamestnaný
najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň

a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo
najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach,
b) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b), ak
bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e),
c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h),

d) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i) až
l), alebo
e) 60 rokov.

26. Podľa § 22 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 100/1988 Zb., základná výmera starobného dôchodku

tvorí 60 % priemerného mesačného zárobku, ak bol občan zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní
I. pracovnej kategórie.

27. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., k základnej výmere sa občanom uvedeným v odseku
1 písm. a) a b) od 21. roka zamestnania a ostatných od 26. roka zamestnania pripočítajú za každý rok

zamestnania
I. pracovnej kategórie 2 %,
II. pracovnej kategórie 1,5 % a
III. pracovnej kategórie 1 %priemerného mesačného zárobku.

28. Podľa § 22 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb., k základnej výmere sa podľa odseku 2 pripočíta najviac

25 % priemerného mesačného zárobku, a ak ide o občana, ktorý bol zamestnaný najmenej 10 rokov v
zamestnaní I. pracovnej kategórie, najviac 30 % priemerného mesačného zárobku. Tieto obmedzenia
neplatia, ak ide o občana uvedeného v odseku 1 písm. a) alebo o zvýšenie za dobu zamestnania
uvedeného v § 14 ods. 2 písm. a).

29. Podľa § 129 zákona č. 100/1988 Zb., pre vojakov z povolania a vojakov, ktorí sú počas činnej služby
hmotne zabezpečení ako vojaci z povolania, pre príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, príslušníkov
zborov nápravnej výchovy a občanov, ktorí boli týmito vojakmi alebo príslušníkmi a splnili podmienku
nároku na dôchodok podľa tejto časti (ďalej len „vojaci z povolania“), platia ostatné ustanovenia tohto
zákona, pokiaľ sa v tejto časti neustanovuje inak.

30. Podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., vojak z povolania má nárok na starobný dôchodok, ak
bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň
a) 55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií,
b) 57 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu v ostatných prípadoch.

31. Podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000
zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri
1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň:
a) 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a),
prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní

uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií,
b) 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm.
a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní
uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií,
c) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm.

a) prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní
uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v
službe II. kategórie funkcií, alebo
d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a),
prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v zamestnaní

uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až l) alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií.

32. Podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa
odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31.
decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods.

1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb.

33. Podľa § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu
z nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu dôchodku z dôvodu
jediného zdroja príjmu, o nárokoch na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou

z povolania, o nároku zamestnanca z pracovného pomeru, ktoré sa uspokojovali z garančného fondu
(ďalej len „peňažná náhrada“) a o nároku na podporu v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1. januárom
2004, o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy
dávky, náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo podpory
v nezamestnanosti za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade škody,

peňažnejnáhradealebopodporevnezamestnanostiužboloprávoplatnerozhodnuté,sarozhodnepodľa
predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými.

34. Podľa § 273 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec, ktorý dovŕšil vek potrebný na nárok na
starobný dôchodok pred 1. januárom 2004 a nesplnil podmienky nároku na starobný dôchodok do 31.

decembra 2004 podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2005 (§ 273 ods. 2), má nárok na starobný
dôchodok podľa tohto zákona, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 10 rokov a dovŕšil vek najmenej
62 rokov. Nárok na starobný dôchodok vzniká najskôr od 1. januára 2005.35. Podľa § 293aa ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistencovi, ktorý pred 1. januárom 2004 dovŕšil vek
potrebný na nárok na starobný dôchodok a do 31. decembra 2007 nezískal počet rokov dôchodkového
poisteniananároknastarobnýdôchodok,sapodmienkynanároknastarobnýdôchodokpo31.decembri

2007 posudzujú podľa § 273 ods. 5.

36. Podľa § 143a bod 1 zákona č. 328/2002 Z.z. v znení zákona č. 447/2002 Z.z., od 1. júla 2002 sa na
sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov nepoužijú § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom
zabezpečení v znení neskorších predpisov.

37. Podľa článku 2 Dohovoru č. 128, každý členský štát, pre ktorý je v platnosti tento Dohovor, bude
vykonávať
a) časť I;
b) aspoň jednu z častí II, III a IV;
c) príslušné ustanovenia častí V a VI a

d) časť VII.
Každý členský štát uvedie v ratifikácii, ohľadne ktorých z častí II až IV prijíma záväzky vyplývajúce z
Dohovoru.

38. Podľa článku 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na

dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú
istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo
zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo
je zastavená, nepresahuje druhú dávku.

39. Najvyšší správny súd mal z obsahu súdneho spisu, ako aj z priloženého administratívneho
(dávkového) spisu žalovanej preukázané, že
- žalobca bol personálnym rozkazom ministra obrany Slovenskej republiky č. 441 z 23. decembra 1998
prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania podľa § 32 ods. 1 písm. d/ zákona č. 370/1997 Z.z.
o vojenskej službe v znení neskorších predpisov, keď splnil podmienky nároku na výsluhový dôchodok

a požiadal o prepustenie zo služobného pomeru,
- žalobcovi bol rozhodnutím zo 14. januára 1999 od 01. januára 1999 priznaný podľa § 26 zákona č.
114/1998 Z.z. výsluhový dôchodok, na ktorý mu bola zhodnotená doba
A/ výkonu základnej vojenskej služby vo vojenskej škole
i. od 22. júla 1957 do 21. júla 1959 - I. kategória funkcií

B/ ďalšej služby vo vojenskej škole
ii. od 22. júla 1959 do 14. júla 1963 - I. kategória funkcií
C/ služobného pomeru vojaka z povolania (dôstojník z povolania)
iii. od 15. júla 1963 do 31. decembra 1964 - I. kategória funkcií
iv. od 01. januára 1965 do 24. augusta 1965 - II. kategória funkcií

v. od 25. augusta 1965 do 10. augusta 1972 - I. kategória funkcií
vi. od 11. augusta 1972 do 27. decembra 1992 - II. kategória funkcií
vii. od 28. decembra 1992 do 31. decembra 1998 - I. kategória funkcií.
t.j. k 31. decembru 1998 žalobca získal dobu zamestnania zaradenú do I. kategórie funkcií 7 458 dní,
t.j. 20 rokov a 158 dní a dobu zamestnania zaradenú do II. kategórie funkcií 7 680 dní, t.j. 21 rokov a

15 dní, spolu 41 rokov a 173 dní,
- následne žalobca si podal žiadosť o priznanie starobného dôchodku dňa 07. augusta 2013, ktorý žiadal
priznať odo dňa 01. júna 2005,
- prvostupňový správny orgán mu rozhodnutím z 20. januára 2021 priznala žalobcovi starobný dôchodok
odo dňa 07. augusta 2010 v sume 68,00 eur mesačne, teda v súlade s § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003

Z.z. tri roky spätne a súčasne uvedenú sumu vždy k 01. januáru toho ktorého roku valorizovala na sumu
142,40 eur mesačne (stav zodpovedajúci k 01. januáru 2021)
[prvostupňový správny orgán bol viazaný právnym názorom vysloveným v predchádzajúcom rozsudku
najvyššieho súdu z 25. novembra 2020, sp. zn. 9Sk/31/2019, ktorý zmenil pôvodný rozsudok Krajského
súdu v Žiline tak, že rozhodnutie žalovanej o priznaní starobného dôchodku od 07. augusta 2010 v sume

62 eur mesačne v znení neskorších valorizácií, zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie],
- na odvolanie žalobcu žalovaná tu preskúmavaným rozhodnutím z 09. mája 2023 zamietla odvolanie
žalobcu a prvostupňové správne rozhodnutie z 20. januára 2021 v celom rozsahu potvrdila.40. Na úvod najvyšší správny súd poznamenáva, že v predmetnom prípade boli sporné otázky vzniku
nároku na starobný dôchodok, nesúhlas žalobcu s priznaním starobného dôchodku na základe zákona
č. 100/1988 Zb. a jeho ustanovení (§ 132 ods. 1 písm. b/), krátenie starobného dôchodku v kontexte

Dohovoru č. 128. Z toho dôvodu najvyšší správny súd zameral svoju pozornosť na zodpovedanie týchto
otázok.

41. Najvyšší správny súd ďalej poukazuje, že žalobca v podanej kasačnej sťažnosti, ale aj v podanej
správnej žalobe podrobne popisoval skutkový stav aj v predchádzajúcich administratívnych konaniach a

súdnych konaniach, ktoré sa týkali priznania starobného dôchodku, avšak v tu prejednávanom prípade
sa konajúci súd musí zaoberať len administratívnym a súdnym konaním, ktorým predchádzalo vydanie
napadnutých rozhodnutí žalovanej, teda konkrétne rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej zo dňa
09. mája 2023, Číslo: XXX XXX XXXX X, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 20. januára 2021, Číslo: XXX XXX XXXX X. Vzhľadom
na uvedené námietky vznesené ku konaniam, ktoré nesúviseli s tu prejednávaným súdnym prieskumom

bolo potrebné vyhodnotiť ich ako neopodstatnené.

42. Ďalej je potrebné uviesť, že napadnuté rozhodnutia žalovanej boli vydané následne po právoplatnom
rozhodnutí najvyššieho súdu zo dňa 25. novembra 2020, sp. zn. 9Sk/31/2019, ktorým bol zmenený
rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 11. júna 2019, č. k. 28Sa/1/2019 tak, že najvyšší súd zrušil

rozhodnutia žalovanej zo dňa 12. decembra 2018, ako aj prvostupňové rozhodnutie žalovanej zo dňa
16. októbra 2018 vo veci starobného dôchodku žalobcu, pretože neboli v súlade so zákonom.

43. Najvyšší súd pritom dal odpoveď aj na otázky, ktoré opätovne vznáša v podanej správnej žalobe a
kasačnej sťažnosti žalobca, a to z dôvodu jeho nesúhlasu s právnym názorom vysloveným najvyšším

súdom. Žalobca nesúhlasil s krátením starobného dôchodku, keďže sa mu to javilo nespravodlivé a
diskriminačné. Najvyšší súd sa tejto námietke rozsiahlo venoval v bodoch 51 a nasl. rozhodnutia, v rámci
ktorého vyslovil, že „Dohovor č. 128 má charakter medzinárodnej zmluvy, ktorá priamo zakladá právo
fyzických osôb na zachovanie nároku na starobný dôchodok, a teda na jeho vykonanie nebolo potrebné
prijať osobitný zákon. Príslušné ustanovenia Dohovoru č. 128 majú prednosť pred zákonom č. 461/2003

Z. z. a sú priamo záväzné aj pre žalovanú. Podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, ktorý je súčasťou VI.
časti (spoločné ustanovenia), ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú
v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť,
s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených
podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená,

nepresahuje druhú dávku. Z čl. 33 ods. 2 Dohovoru podľa názoru kasačného súdu vyplýva, že v
prípade súbehu nárokov na dávky v starobe tak zo všeobecného ako aj osobitného systému sociálneho
zabezpečenia je možné starobný dôchodok zo všeobecného systému krátiť, najviac však o sumu dávky
z osobitného systému (výsluhový dôchodok), patriacu ku dňu priznania starobného dôchodku.“. Ďalej
najvyšší súd konštatoval, že touto otázkou sa zaoberal vo viacerých rozhodnutiach, a uzavrel, že v

prípade súbehov nárokov na dve dávky rovnakého druhu (dávky v starobe) v súlade s článkom 33 ods.
2 Dohovoru č. 128 prichádza do úvahy krátenie starobného dôchodku. Najvyšší správny súd zhodne
s právnym názorom najvyššieho súdu uzatvára, že priznanie na jednej strane starobného dôchodku
a na druhej strane výsluhového dôchodku by bolo výsledkom priznania dvoch povahovo rovnakých
dôchodkových dávok za tie isté doby poistenia, čo by v konečnom dôsledku viedlo k neodôvodnenému

a neprimeranému zvýhodneniu istej skupiny osôb, ktoré sú poistené v osobitnom systéme sociálneho
zabezpečeniaoprotiosobám,ktorézískaliobdobiapoisteniavtotožnomrozsahu,alelenvovšeobecnom
systéme sociálneho poistenia. Preto postup žalovanej vo veci krátenia starobného dôchodku žalobcu v
súlade s článkom 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 bolo správne.

44. Možno tiež uviesť, že výsluhový dôchodok, priznaný podľa § 26 zákona č. 114/1998 Z.z., je dávkou
výsluhového zabezpečenia, a podľa § 124 zákona č. 328/2002 Z.z. sa považuje za výsluhový dôchodok
podľa tohto zákona. Je však potrebné uviesť, že ak jeho poberateľ dovŕšil dôchodkový vek podľa
všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení), tento výsluhový dôchodok dňom dovŕšenia
dôchodkového veku jeho poberateľa (v danom prípade už odo dňa priznania výsluhového dôchodku)

má rovnako ako starobný dôchodok charakter dávky v starobe. Pri posudzovaní nároku na starobný
dôchodok zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia) je preto možné postupovať
podľa článku 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, vyhláseného v Zbierke zákonov pod číslom 416/1991 Zb.
(porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z 27. januára 2016, sp. zn. 9So/74/2014, prípadne rozsudok z24. apríla 2019, sp. zn. 9Sk/2/2018 v spojení s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 29.
júna 2021, sp. zn. III. ÚS 41/2021). K argumentácii, že krátenie starobného dôchodku výsluhových
dôchodcov nie je výslovne umožnené právnym predpisom, a preto k nemu nemožno dospieť judikatúrou

všeobecných súdov, Ústavný súd Slovenskej republiky už v uznesení sp. zn. IV. ÚS 624/2018 zo 16.
novembra 2018 uviedol, že je síce pravdivá, ale celkom očividne a účelovo opomína fakt, že práve
táto spochybňovaná judikatúra všeobecných súdov umožnila započítať obdobie poistenia v osobitnom
dôchodkovomsystéme(relevantnéprevýsluhovýdôchodok)dodĺžkypoisteniavovšeobecnomsystéme
sociálneho poistenia (relevantnom pre priznanie starobného dôchodku) aj poistencom, ktorým vznikol

nárok na výsluhový dôchodok. Aj s poukazom na uvedené skutočnosti všeobecné súdy pri absencii
relevantnej právnej úpravy súčasne judikovali, že Sociálna poisťovňa môže pristúpiť k mechanizmu
krátenia starobného dôchodku poistencom, ktorým vznikol nárok aj na výsluhový dôchodok, a to tak,
že krátenie je možné vykonať len pomerne, o sumu zodpovedajúcu pomeru doby služby policajta
(respektíve vojaka) k celkovej dobe poistenia tak vo všeobecnom, ako aj osobitnom systéme sociálneho
poistenia, najviac však o sumu výsluhového dôchodku. Tento konkrétny mechanizmus krátenia odobril

vo svojej judikatúre nielen najvyšší súd [napr. č. k. 9So 108/2015 z 28. februára 2017 alebo č. k.
9So 214/2008 z 28. októbra 2009 (R 55/2011)], ale aj Ústavný súd Slovenskej republiky (napríklad
II. ÚS 389/2017, IV. ÚS 270/2018). Ochrana poskytovaná týmto dohovorom sa vzťahuje na všetkých
dôchodcov, nielen na poberateľov starobného dôchodku, ktorí zároveň poberajú výsluhový dôchodok,
a preto téza, že za obdobie poistenia v osobitnom dôchodkovom systéme by mal byť priznaný nielen

výsluhový dôchodok, ale aj starobný dôchodok v plnej výške, by potom v prípade jej aplikácie celkom
zjavne a výrazne znevýhodňovala všetkých ostatných dôchodcov, ktorým vznikol, respektíve vznikne
nárok len na starobný dôchodok. K metodike krátenia starobného dôchodku v takomto prípade možno
tiež podporne odkázať na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 389/2017, sp.
zn. I. ÚS 111/2018, prípadne sp. zn. I. ÚS 16/2016.

45. V tu prejednávanej veci bol žalobcovi od 01. januára 1999 priznaný výsluhový dôchodok podľa
§ 26 zákona č. 114/1998 Z.z., pričom mu bola zhodnotená doba služobného pomeru v rozsahu už
bližšie uvedenom v bode 39 tohto rozsudku. Žalobca požiadal o starobný dôchodok 07. augusta 2013.
Podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb.

splnil 17. marca 1997 a tento nárok mu zostal zachovaný. Starobný dôchodok mu bol v zmysle § 112
ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. priznaný tri roky spätne od uplatnenia, teda od 07. augusta 2010. O jeho
nároku bolo rozhodnuté podľa právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003 v zmysle § 259 ods.
1 zákona č. 461/2003 Z.z. Suma starobného dôchodku 68,00 eur, predstavovala rozdiel súm 544,18276
eur (suma starobného dôchodku určená aj s prihliadnutím na dobu výkonu služby) a 478,33678208

eur (suma starobného dôchodku zodpovedajúca službe, ktorá už bola zhodnotená na určenie sumy
výsluhového dôchodku). Táto suma (478,33678208 eur) bola vypočítaná ako súčin 544,18276 eur a
koeficientu 0,879000, ktorý vzišiel z podielu doby služby zhodnotenej na určenie sumy výsluhového
dôchodku (41 rokov výkonu služby) a úhrnu zamestnania vrátane doby služby (46,6439). Rovnako
žalovaná postupovala správne pri výpočte sumy starobného dôchodku žalobcu, ak vypočítala teoretickú

výšku dôchodku, ktorá by mu patrila vtedy, ak by všetky doby poistenia získal vo všeobecnom systéme,
a následne vypočítal teoretickú výšku dôchodku, ktorá by mu patrila po zhodnotení doby poistenia v
osobitnom systéme, a odpočítala ju od teoretickej výšky dôchodku, vypočítanej pri zohľadnení celej doby
poistenia.

46. Žalobca ďalej namietal určenie dôchodkového veku žalovanou, vznik nároku na starobný dôchodok,
ale aj celkovo nemožnosť aplikácie zákona č. 100/1988 Zb. na jeho prípad, pričom považoval za správne
lenmožnúaplikáciuzákonač.461/2003Z.z.(uvedenéodvodzovalzoskutočnosti,žepoistnéapríspevky
zaňho boli odvádzané len do všeobecného systému a nie do osobitného systému, ktorý vznikol až
neskôr). V predmetnej veci žalobca splnil podmienky nároku na starobný dôchodok dňa 17. marca 1997,

teda pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 114/1998 Z.z. (t. j. pred 1. májom 1998). Z toho ďalej
vyplýva, že nárok na starobný dôchodok žalobcu vznikol podľa Piatej časti zákona č. 100/1988 Zb., t. j.
podľa§132ods.1písm.b/zákonač.100/1988Zb.vovýškepodľa§133ods.1zákonač.100/1988Zb.a
tento nárok mu zostal zachovaný podľa § 175 zákona č. 100/1988 Zb. v spojení s § 259 ods. 1 zákona č.
461/2003 Z.z. Na tejto skutočnosti nič nemení ani tá okolnosť, že žalobca požiadal o starobný dôchodok

až žiadosťou zo dňa 07. augusta 2013. Bližšie možno uviesť, že žalobca dovŕšil 55 rokov dňom 17.
marca 1995, ale v tom čase nesplnil podmienku získania aspoň 20 rokov služby zaradenej do I. kategórie
funkcií, ktorá bola stanovená v § 132 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. Táto podmienka nebola
splnená ani ku dňu dovŕšenia 57 rokov (t. j. 17. marca 1997), ale k tomuto dátumu splnil podmienkuustanovenú v § 132 ods. 1 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb. (t. j. 20 rokov služby v I. a II. kategórii funkcií).
Žalovaná preto správne určila, že dňom 17. marca 1997 žalobcovi vznikol nárok na starobný dôchodok
podľa § 132 ods. 1 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb. Následne po 31. decembri 1998 naďalej pokračoval

v zamestnaní (civilnom) aj po vzniku jeho nároku na starobný dôchodok. Samotná aplikácia § 132 a
nasl. zákona č. 100/1988 Zb. v prípade žalobcu nie je vylúčená pri nárokoch na starobný dôchodok,
ktoré vznikli už do 01. mája 1998, ale iba za predpokladu, že vojak splnil všetky podmienky pre priznanie
starobného dôchodku do dňa predchádzajúceho dňu 01. mája 1998. V tejto súvislosti možno poukázať
tiež na skutočnosť, že pri posudzovaní nároku na dávku a pri jej výpočte sa postupuje podľa právneho

predpisu platného v čase, kedy nárok na dávku vznikol (pozri bližšie aj rozhodnutie najvyššieho súdu
zo dňa 25. apríla 2012, sp. zn. 9So/127/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov SR ako R 76/2013). V tejto súvislosti ustanovenie § 94 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb.
uvádza, že nárok na dávku vzniká dňom splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom, prípadne
vykonávacími predpismi. Preto námietky žalobcu, že jeho nárok nemožno posudzovať podľa zákona č.
100/1988 Zb., sú nedôvodné.

47. K poukazu žalobcu na ustanovenie § 103 ods. 2 zákona č. 114/1998 Z.z., najvyšší správny súd
uvádza, že z tohto ustanovenia vyplýva, že tam uvedené ustanovenia zákona č. 100/1988 Zb. (§ 130
až § 145) sa nepoužijú až od 01. mája 1998, počnúc ktorým mohol vojakom najskôr vzniknúť nárok
na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 114/1998 Z.z. Aplikácia ustanovení § 132 a nasl. zákona č.

100/1988 Zb. preto nie je vylúčená pri nárokoch na starobný dôchodok, ktoré do 01. mája 1998 už
vznikli (čo bol aj prípad žalobcu ), ale iba za predpokladu, že vojak splnil všetky podmienky pre priznanie
starobného dôchodku do dňa predchádzajúceho dňu 01. mája 1998.
48. Pred účinnosťou zákona č. 114/1998 Z.z., t. j. do 30. apríla 1998, bolo sociálne zabezpečenie vojakov
z povolania upravené v Piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. Odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona

č. 114/1998 Z.z., t. j. od 01. mája 1998, sa vytvoril osobitný systém sociálneho zabezpečenia, ktorý
od 01. júla 2002 do súčasnosti upravuje zákon č. 328/2002 Z.z., a to z dôvodu úplného odčlenenia
osobitného systému sociálneho zabezpečenia od všeobecného systému sociálneho poistenia. To, že v
tom čase právna úprava poznala len jeden systém sociálneho zabezpečenia (všeobecný), do ktorého
všetci poistenci prispievali bez odlišovania niektorých profesií až do vytvorenia osobitného systému

sociálneho zabezpečenia, ešte nemá za následok možnosť poberania dôchodkovej dávky za to isté
obdobie dôchodkového poistenia poistencom, za ktoré mu už raz bola priznaná dôchodková dávka bez
možnosti krátenia dôchodkovej dávky.

49. K poukazu žalobcu na § 33 ods. 5 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov

v znení neskorších predpisov, podľa ktorého cit.: „Pri súbehu výsluhového príspevku so starobným,
invalidným, čiastočným invalidným dôchodkom alebo dôchodkom za výsluhu rokov, patrí oprávnenému
podľa jeho voľby buď príspevok, alebo dôchodok.“, najvyšší správny súd uvádza, že žalobcovi nebol
priznaný výsluhový príspevok, ale výsluhový dôchodok podľa § 26 zákona č. 114/1998 Z.z. Navyše
uvedené ustanovenie § 33 ods. 5 zákona č. 76/1959 Zb., ktorého aplikácie sa žalobca domáha, bolo s

účinnosťou od 01. mája 1998 zrušené práve zákonom č. 114/1998 Z.z. (§ 104 bod 1. zákona č. 114/1998
Z.z.).

50. Rovnako na prípad žalobcu nemožno aplikovať ustanovenie § 273 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z.,
ktoré sa vzťahuje len na poistenca, ktorý dovŕšil vek potrebný na nárok na starobný dôchodok pred

01. januárom 2004, ale nesplnil podmienky nároku na starobný dôchodok do 31. decembra 2004, ani
ustanovenie § 293aa ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré sa vzťahuje len na poistenca, ktorý pred
01. januárom 2004 dovŕšil vek potrebný na nárok na starobný dôchodok, avšak do 31. decembra 2007
nezískal počet rokov dôchodkového poistenia na nárok na starobný dôchodok. V predmetnej veci totiž
žalobca splnil podmienky nároku na starobný dôchodok dňa 17. marca 1997 s tým, že nárok na starobný

dôchodok žalobcu vznikol podľa Piatej časti zákona č. 100/1988 Zb., t.j. podľa § 132 ods. 1 písm. b/
zákona č. 100/1988 Zb. vo výške podľa § 133 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. a tento nárok mu zostal
zachovanýpodľa§175zákonač.100/1988Zb.vspojenís§259ods.1zákonač.461/2003Z.z.Možnosť
aplikácie ustanovenia § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. na prípad žalobcu s ohľadom na to, že tento
nebol nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003, nebola opodstatnená.

51. V závere možno len doplniť, že žalobcovi nebol priznaný starobný dôchodok podľa § 21 zákona č.
100/1988Zb.(pozri§14ods.4menovanéhozákona).Jesícepravdou,žeprvostupňovýsprávnyorgánv
rozhodnutí uvedené ustanovenie uvádzal, ale z obsahu jeho rozhodnutia (keďže vychádzalo z rozsudkuNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sk/31/2019) a predovšetkým z obsahu napadnutého
rozhodnutia (ktoré je primárne predmetom súdneho prieskumu) je zrejmé, že starobný dôchodok bol
žalobcovi priznaný podľa § 132 ods. 1 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb.

52. Odhliadnuc od uvedeného, najvyšší správny súd poukazuje na konštantnú judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky, v rámci ktorej ústavný súd vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na spravodlivý súd podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu a tiež

práva podľa čl. 26 medzinárodného paktu je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam“ (bližšie pozri II. ÚS 269/2019, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

53. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd nepovažoval kasačnú sťažnosť žalobcu za
dôvodnú, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol.

54. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto
konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanej

ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta prvá
SSP).

55. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.