Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. marec 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 15SaZ/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0725101913
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Filip Hudec

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:0725101913.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom, v právnej veci žalobcu: A.

B. C. D., nar. XX.XX.XXXX, E. štátnej príslušnosti, posledný trvalý pobyt v krajine pôvodu: mesto F.,
ulica D. C. C. C., guvernorát F., E., bez platných dokladov totožnosti, neplatný egyptský cestovný pas
č. C. XXXXXXXX, toho času Pobytový tábor Rohovce, SR, zast. Slovenská humanitná rada, so sídlom
Budyšínska 1, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so
sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-
PO-141-14/2025-Ž zo dňa 04.12.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-141-14/2025-Ž zo dňa 04.12.2025 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)
žalovaný žalobcovi 1) neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“); 2) neposkytol

doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle; 3) neudelil azyl na účel
zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a 4) neposkytol doplnkovú
ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle.

2. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 14.08.2025 požiadal žalobca pred
pracovníkmi Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Ubľa o udelenie azylu alebo o poskytnutie
doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život v Egypte. Uviedol, že za účelom

zdôvodnenia žalobcovej žiadosti bol s ním dňa 02.09.2025 vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého
žalobcauviedol,ževkrajinepôvodunebolčlenomžiadnejpolitickejstranyaaninevyvíjalžiadnepolitické
aktivity, osobne nemal v Egypte žiadne problémy s políciou, armádou alebo inými štátnymi orgánmi,
pričom dôvodom jeho odchodu z krajiny pôvodu boli problémy s matkiným bratom, ktorý na ich rodinu
podával žaloby v súvislosti s majetkovými spormi (týkali sa obytných blokov s obchodnými priestormi,
ktoré postavil spolu s bratmi na vlastné náklady). Žalobca ďalej uviedol, že tieto majetkové spory sa v
rodine viedli už od roku 1998, a to najmä v súvislosti s dedičstvom jeho matky, ktorá sa pre pokoj v rodine

svojho dedičstva vzdala v prospech jej brata, avšak jeho zosnulý otec mal v predmetných majetkoch
taktiež svoj podiel - po úmrtí jeho matky v roku 2017 jeden z jeho bratov predal tri byty, čo sa však
nepáčilo strýkovi, ktorý v sprievode svojich synov a niekoľkých cudzích osôb, navštívil jeho (žalobcov)
dom, kde došlo k hádke, počas ktorej bol nožom poranený na ruke a jeho brat na bruchu. Žalobca tvrdil,že tento incident boli nahlásiť na polícii, kde s nimi bola spísaná zápisnica, avšak po uplynutí troch
mesiacov nebolo zo strany polície vydané žiadne stanovisko k uvedenému incidentu. Žalobca ďalej
uviedol, že vzhľadom na pokračujúcu nenávisť zo strany strýka sa rozhodol presťahovať sa spoločne

s bratom v roku 2017 do Alexandrie, pričom v priebehu pobytu v C., približne vo februári 2018, boli s
bratom unesení neznámymi osobami a prevezení na neznáme miesto, kde boli podrobení psychickému
nátlaku a vypočúvaniu, ktoré sa týkalo politického diania v krajine – domnieval sa, že tento incident bol
organizovaný jeho strýkom, čo v ňom vyvolalo strach o jeho život – tvrdil, že z obavy, že sa jednalo o
činnosť štátnych orgánov, incident nenahlásil na polícii a rozhodol sa ísť študovať na Ukrajinu. Ďalej

žalobca uviedol, že v októbri 2018 si prostredníctvom externých agentúr vybavil víza a odcestoval do
Kyjeva, pričom keď sa mu nepodarilo zabezpečiť legálny pobyt, požiadal v roku 2020 o azyl, avšak jeho
žiadosť bola zamietnutá, na čo podal odvolanie - v roku 2025 vzal svoje odvolanie späť a v máji roku
2025 sa obrátil na egyptskú ambasádu s požiadavkou na predĺženie platnosti pasu. Žalobca uviedol,
že počas tohto stretnutia došlo ku konfliktu s úradníkom, ktorý na základe pečiatok v pase zistil, že
už predtým požiadal o azyl. Žalobca z ambasády ušiel a cez právneho zástupcu podal novú žiadosť

o obnovu platnosti pasu - na túto žiadosť bol žalobca vyzvaný, aby sa znovu dostavil na ambasádu,
no z obavy zo zadržania sa na ambasádu už nevrátil. Následne žalobca tvrdil, že zaslal list, v ktorom
opätovne požiadal o azyl na Ukrajine, no tento list mu však bol vrátený s odôvodnením, že v zmysle
platných predpisov nemá právo podávať druhú žiadosť o azyl. Na odporúčanie jeho právneho zástupcu
sa rozhodol požiadať o azyl na Slovensku. Žalobca uviedol, že v prípade návratu do krajiny pôvodu sa

obáva o svoj život, a to najmä zo strany štátnych orgánov v dôsledku jeho predchádzajúcej žiadosti o
azyl v zahraničí a pretrvávajúcej nenávisti zo strany strýka. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol.

3. K neudeleniu azylu žalovaný uviedol, že vzhľadom na to, že žalobca mal v krajine pôvodu osobné
problémy so svojim strýkom, tak v konaní skúmal, či udalosti, ktoré v súvislosti s problémami konaní

opísal, sa mohli skutočne udiať a či útoky voči jeho osobe boli tak zásadného charakteru, že by mohli
dosiahnuť úroveň prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Konštatoval, že keďže výpoveď žalobcu
ohľadom majetkových sporov so strýkom bola súvislá a bez rozporov, tak ju nespochybnil a zároveň
nevylúčil, že v rámci týchto sporov mohla byť jeho bezpečnosť istým spôsobom ohrozená. V súvislosti
s uvedenou skutočnosťou považoval za potrebné poukázať na to, že nie každé ohrozenie bezpečnosti

konkrétnej osoby zakladá relevantný dôvod na udelenie azylu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/26/2014 zo dňa 23.09.2014. Ďalej uviedol, že aby
mohol byť nejakej osobe priznaný azyl, muselo by byť objektívne preukázané, že ohrozenie bezpečnosti
bezprostredne súvisí s jej rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo
príslušnosťou k určitej sociálnej skupine tak, ako je to definované v § 8 zákona o azyle. Konštatoval, že

v prípade žalobcu však takéto skutočnosti preukázané neboli, nakoľko jeho obava o vlastnú bezpečnosť
nepramenila z politického, ani náboženského presvedčenia, ale výlučne z jeho majetkového vzťahu k
zdedeným pozemkom. Konštatoval, že aj keď žalobca v konaní poukázal na to, že vo februári 2018
bol unesený neznámymi osobami, v danom prípade je presvedčený, že tento únos súvisel s jeho
majetkovými spormi a že tento únos má na svedomí jeho strýko. Mal za to, že v žalobcovom prípade teda

išlo jednoznačne o problémy so súkromnými osobami, ktoré nezakladajú relevantný dôvod na udelenie
azylu – v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža
17/2008 z 19.08.2008, podľa ktorého: „problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre
udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine dáva možnosť domáhať sa svojich práv pred štátnymi
orgánmi“. S odkazom na informácie, ktoré sú obsahom spisového materiálu, poznamenal, že každý

občan Egypta sa môže domáhať ochrany svojich práv, vrátane práva na život a ochrany svojej osobnosti.
V súvislosti s dostupnosťou vnútroštátnej ochrany v Egypte považoval za potrebné uviesť, že Egypt
je demokratická krajina, ktorá zákonným spôsobom chráni bezpečnosť svojich obyvateľov. Egyptská
legislatíva sa zameriava na ochranu dôstojnosti jednotlivcov a kriminalizuje slovné vyhrážky. Tresty
za tieto činy sa líšia v závislosti od závažnosti hrozby, pričom môžu byť rôzne - od miernych až po

prísne. V egyptskom právnom systéme sú nielen fyzické útoky, ale už aj slovné vyhrážky považované
za trestný čin, čo odráža snahu chrániť jednotlivcov pred psychickou ujmou. Uviedol, že z informácií,
ktoré sú súčasťou spisu vyplýva, že podľa Egyptského trestného poriadku (zákon č. 150 z roku 1950)
článku 24 policajti justičnej polície musia prijímať hlásenia a sťažnosti týkajúce sa trestných činov
a ihneď ich postúpiť prokuratúre; musia získať potrebné informácie, vykonať vyšetrovanie a prijať

opatrenia na ochranu dôkazov; všetky úkony musia byť zdokumentované v zápisniciach, ktoré podpíšu,
a musia obsahovať čas, miesto, podpisy svedkov a znalcov; zápisnice spolu s dokumentmi a zaistenými
predmetmi musia byť zaslané prokuratúre. Na základe uvedeného konštatoval, že policajný a súdny
systém je v Egypte funkčný a radoví občania sa môžu domáhať ochrany svojich práv v rámci krajiny.Mal za to, že tak tomu bolo aj v prípade žalobcu, ktorý útok na jeho osobu na polícii skutočne nahlásil
a polícia jeho sťažnosť aj reálne prijala - skutočnosť, že ani po troch mesiacoch nedostal žalobca
ohľadom uvedenej záležitosti žiadne vyjadrenie, podľa jeho názoru neznamená, že mu bola vnútroštátna

ochrana odopretá. Konštatoval, že v prípade vyšetrovania trestných činov nejde o krátkodobý proces a
ani vo vyspelých európskych demokratických krajinách nie sú všetky trestné činy prešetrené v priebehu
niekoľkých dní. Podotkol, že v prípade, že mal žalobca podozrenie z nedostatočného alebo pasívneho
prešetrovania políciou, mohol podať sťažnosť na nadriadený orgán a domáhať sa ochrany svojich práv
zákonnou cestou v rámci krajiny pôvodu. Uviedol, že túto alternatívu však žalobca nevyužil a radšej

sa z miesta bydliska presídlil do Alexandrie a následne krajinu pôvodu opustil. Je preto podľa jeho
názoru zrejmé, že namiesto vnútroštátnej ochrany, ktorá bola v žalobcovom prípade dostupná, zvolil
žalobca alternatívu opustenia krajiny a hľadania medzinárodnej ochrany v zahraničí. V tejto súvislosti
uviedol, že tiež nemožno opomenúť zásadnú skutočnosť, že vnútroštátna ochrana má vždy prednosť
pred ochranou medzinárodnou - teda v prípade, že má osoba dostupnú vnútroštátnu ochranu v krajine
pôvodu, nemôže sa domáhať medzinárodnej ochrany v druhom štáte. Ďalej konštatoval, že žalobca

mohol svoje problémy so strýkom riešiť v rámci zákonných prostriedkov v krajine pôvodu a nebol nútený
z Egypta odísť. Konštatoval, že napriek tomu žalobca tak neurobil a z krajiny pôvodu odišiel na Ukrajinu.
Uviedol, že v tomto prípade však zostáva otáznym skutočný dôvod jeho odchodu z Egypta. Poukázal
na to, že ak by žalobca z krajiny pôvodu odišiel výlučne z dôvodu ochrany svojej bezpečnosti, tak
rozhodne by požiadal o azyl na Ukrajine bezprostredne po príchode do tejto krajiny, čo však žalobca

neurobil, nakoľko na Ukrajine chcel študovať a za týmto účelom aj zlegalizovať svoj pobyt v tejto krajine.
Konštatoval,žežalobcaažpotom,akovybavenietakejtoformypobytuzlyhalo,sarozhodoltampožiadať
o azyl. Bol teda toho názoru, že o medzinárodnú ochranu na Ukrajine žalobca požiadal účelovo s cieľom
zlegalizovať svoj pobyt v tejto krajine; keďže však žalobcovej žiadosti nebolo vyhovené, tak sa žalobca
rozhodol spoločne s bratom odísť aj z Ukrajiny a vycestovať na Slovensko, kde taktiež požiadal o azyl.

Považoval za potrebné taktiež dodať, že pozemkové spory nezakladajú vo všeobecnosti žiadny dôvod
na udelenie azylu. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sža/9/2009
zo dňa 02.04.2009, podľa ktorého „spory o pozemky nezakladajú relevantný dôvod na udelenie azylu,
nakoľko zo sebou nenesú žiadne známky perzekúcie v zmysle zákona o azyle... dôvody pre poskytnutie
azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a

slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je
aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov.“
Ďalej uviedol, že v konaní posúdil aj obavu žalobcu o vlastnú bezpečnosť v prípade návratu do krajiny
pôvodu kvôli tomu, že v zahraničí žiadal o medzinárodnú ochranu. Konštatoval, že žalobca počas
svojej výpovede z 02.09.2025 uviedol, že v Egypte je bezprávie a na mnohých videách vidieť, ako

policajti zadržiavajú ľudí a potom ich mučia a preto sa obáva, že by takýmto neľudským praktikám
mohol čeliť aj on osobne v prípade návratu do Egypta. Poukázala na to, že za účelom posúdenia
žalobcovej výpovede si zaistil aktuálne informácie o Egypte, z ktorých je zrejmé, že opustenie krajiny
a ani dlhodobý pobyt v zahraničí nie sú trestným činom. Poukázal taktiež na to, že v egyptskom
trestnom zákonníku nie je ani zmienka o tom, že by egyptskí občania mohli byť stíhaní za to, že v

zahraničí požiadali o medzinárodnú ochranu - Egypt je signatárom Všeobecnej deklarácie ľudských
práv, ktorá v článku 14 zakotvuje právo vyhľadať a získať v iných krajinách azyl pred prenasledovaním.
Konštatoval, že aj Egypt ako signatár uvedenej deklarácie musí umožniť svojim občanom žiadať o azyl
v zahraničí bez toho, aby boli pri návrate nejakým spôsobom za uvedený skutok postihovaní. Uviedol,
že to vyplýva aj z Eurostatu, v zmysle ktorého nelegálni egyptskí migranti sú z viacerých európskych

krajín (Taliansko, Nemecko. Francúzsko ...) nútene deportovaní do krajiny pôvodu a v žiadnych verejne
dostupných zdrojoch neboli nájdené informácie o zlom zaobchádzaní s egyptskými občanmi po ich
návrate zo zahraničia (okrem prípadov, kedy išlo o účastníkov na demonštráciách alebo politické profily).
Mal za to, že vzhľadom na to, že žalobca počas pobytu v Egypte nevyvíjal žiadne aktivity, na základe
ktorých by mohol byť záujmovou osobou v hľadáčiku egyptských štátnych orgánov v prípade návratu,

tak nie je ani relevantný dôvod, že by nejakému stíhaniu čelil kvôli tomu, že sa dlhodobo zdržiaval v
zahraničí alebo že by tam žiadal o medzinárodnú ochranu. Na základe uvedenej skutočnosti dospel k
záveru, že v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu by v súvislosti s opustením krajiny a hľadaním
medzinárodnej ochrany v zahraničí žalobca nečelil žiadnym problémom so štátnymi orgánmi a jeho
obavu z možných postihov možno považovať za neopodstatnenú. Záverom uviedol, že po komplexnom

vyhodnotení a posúdení prípadu žalobcu dospel k záveru, že v žalobcovom prípade nebolo preukázané,
že by v krajine pôvodu bol prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,
z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo
za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je to uvedené v § 8 zákona o azyle. Mal taktiež zato, že nebolo objektívne preukázané, že by žalobcovi prenasledovanie z azylovo relevantných dôvodov
mohlo hroziť v prípade návratu do krajiny pôvodu. Na základe uvedenej skutočnosti považoval dôvody
žalobcovej žiadosti tak, ako ich v konaní žalobca uviedol, za irelevantné z hľadiska udelenia azylu v

zmysle § 8 zákona o azyle, ako najvyššej formy medzinárodnej ochrany.

4. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany uviedol, že pre objektívne posúdenie reálnej hrozby vážneho
bezprávia v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu si zabezpečil aktuálne informácie o situácii
v Egypte a na základe nich pristúpil k vyhodnoteniu alternatívy vážneho bezprávia, pričom dospel k

záveru, že napriek tomu, že trest smrti sa v Egypte zákonne naďalej praktikuje, žalobca sa v tejto
krajine nedopustil žiadneho takého trestného činu, za ktorý by mu mohla byť táto najvyššia forma trestu
uložená. Ďalej uviedol, že žalobca v krajine pôvodu zo strany štátnych alebo neštátnych orgánov nečelil
žiadnym praktikám mučenia alebo neľudského zaobchádzania, a preto ani nie je relevantný dôvod, že
by im mohol čeliť v prípade návratu. Egyptská ústava zakazuje akúkoľvek formu mučenia či neľudského,
ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, a preto možno objektívne konštatovať, že aj táto forma

vážneho bezprávia je v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu vylúčená. Konštatoval, že počas
konania síce žalobca poukázal na to, že v rámci majetkového konfliktu so strýkom čelil neľudskému
zaobchádzaniu, keď bol strýkom fyzicky napadnutý avšak v danom prípade išlo zo strany strýka o
trestný čin, ktorého sa zámerne a protizákonne dopustil, a preto aj bol predmetom šetrenia štátnych
orgánov. Poukázal na to, že žalobca mal v krajine pôvodu dostatočné zákonné možnosti na zaistenie

individuálnej bezpečnosti a zabráneniu tomu, aby sa útoky voči jeho osobe viac neopakovali. V tejto
súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sža/4/2009 zo dňa
12.03.2009, podľa ktorého „problémy so súkromnými osobami nemôžu byť nielen dôvodom pre udelenie
azylu,pokiaľpolitickýsystémvkrajinedávamožnosťdomáhaťsasvojichprávpredštátnymiorgánmi,ale
ako z povahy veci vyplýva, nemôžu byť relevantným dôvodom ani pre udelenie doplnkovej ochrany...“.

Na základe informácií, ktoré sú obsahom spisového materiálu, mal za to, že bezpečnostná situácia
v Egypte je v súčasnej dobe stabilizovaná. Oficiálne v tejto krajine neprebieha žiadny vnútroštátny
alebo medzinárodný ozbrojený konflikt, v rámci ktorého by žalobcovi v prípade návratu hrozilo vážne
a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia, ako ďalšej
formy vážneho bezprávia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti konštatoval, že v prípade návratu žalobcu

do krajiny pôvodu neexistujú žiadne také indície, ktoré by svedčili o tom, že by mohol byť vystavený
reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle, a preto mu doplnková ochrana
na území Slovenskej republiky podľa § 13c ods. 1 písm. a) nebola poskytnutá.

5. K neudeleniu azylu, resp. neposkytnutiu doplnkovej ochrany za účelom zlúčenia rodiny iba stručne

skonštatoval, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov s
udeleným azylom resp. s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení
zákonných podmienok zlúčiť.

6. Záverom uviedol, že pred vydaním napadnutého rozhodnutia sa právna zástupkyňa žalobcu

oboznámila s kompletným spisovým materiálom a následne mu zaslala aj svoje stanovisko k prípadu
- v ňom právna zástupkyňa žalobcu poukázala na to, že ak by žalobca neušiel z Egypta, jeho strýko
by dokázal voči nemu zinscenovať trestné stíhanie z dôvodu či už kritiky politiky prezidenta Egypta
alebo príslušnosti k Daeš; v súvislosti s tým poukázala na to, že v Egypte sú aj pokojní kritici vlády a
aktivisti vystavení masovej represii, systematickému zadržiavaniu a trestaniu v súvislosti s obvinením z

politických dôvodov. V nadväznosti na uvedené uviedol (žalovaný), že nevylučuje, že niektorá skupina
aktivistov alebo kritikov vlády môže v Egypte čeliť obvineniam z porušovania zákonných noriem krajiny
tak, ako to opisuje právna zástupkyňa žalobcu vo svojom stanovisku. Považoval však za potrebné
uviesť, že ak k takýmto prípadom dochádza, jedná sa o reálnych aktivistov a kritikov vlády. V prípade
žalobcu však nebolo preukázané, že by bol v krajine pôvodu aktivistom, respektíve pokojným alebo

otvoreným kritikom egyptského vládneho režimu a preto aj informácie o represiách voči tejto skupine
obyvateľov Egypta považoval pri posudzovaní dôvodov žiadosti žalobcu za irelevantné. Namietal, že
právna zástupkyňa žalobcu vo svojom stanovisku nedoložila žiadny dôkazný prostriedok, ktorý by
potvrdzoval, že v Egypte pod zámienkou získania majetku dochádza k neoprávnenému zinscenovaniu
trestného stíhania a následných represálií voči takýmto osobám. Konštatoval, že z jej stanoviska, ale aj

zo samotnej výpovede žalobcu, je zrejmé, že za únosom mohol stáť strýko, ktorý sa prostredníctvom
zastrašenia žalobcu a jeho brata snažil zmocniť rodinného majetku. Uvedená skutočnosť podľa jeho
názoru v plnej miere potvrdzuje, že v danom prípade jednoznačne išlo o majetkové spory so súkromnýmiosobami, pričom bolo konštatované, že tieto nemôžu byť relevantným dôvodom pre udelenie azylu v
zmysle § 8 zákona o azyle.

II.
Správna žaloba

7. Správnou žalobou zo dňa 19.12.2025, doručenou Správnemu súdu v Bratislave dňa 29.12.2025, sa
žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného (ČAS: MU-PO-141-14/2025-Ž zo dňa

04.12.2025) a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“)).

8. Žalobca poukázal na tvrdenie žalovaného na str. 4 napadnutého rozhodnutia: „Aby mohol byť nejakej
osobe priznaný azyl, muselo by byť objektívne preukázané, že ohrozenie bezpečnosti bezprostredne

súvisí s jej rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou k
určitej sociálnej skupine, tak, ako je to definované v § 8 zákona o azyle. V prípade menovaného
však takéto skutočnosti preukázané neboli, nakoľko jeho obava o vlastnú bezpečnosť nepramenila z
politického a ani náboženského presvedčenia, ale výlučne z jeho majetkového vzťahu k zdedeným
pozemkom. Aj keď v konaní poukázal na to, že vo februári 2018 bol unesený neznámymi osobami,

v danom prípade je presvedčený, že tento únos súvisel s jeho majetkovými spormi, a že tento únos
má na svedomí jeho strýko.“ Uvedený právny názor žalovaného považoval za nesprávne právne
posúdenie veci. Uviedol, že napriek tomu, že nepopiera, že nebol nijakým spôsobom politicky činný,
v tomto prípade je rozhodujúce, že určitý politický názor mu je zo strany štátnych orgánov pripisovaný.
Tvrdil, že počas únosu bol opakovane vypočúvaný na politické otázky, na jeho politickú orientáciu,

na jeho údajné opozičné aktivity voči prezidentovi a dokonca na jeho údajnú príslušnosť, či väzby na
zakázanú organizáciu Moslimské bratstvo. Z uvedeného podľa jeho názoru vyplýva, že určité politické
presvedčenie mu je zo strany bezpečnostných zložiek pripisované, resp. je tu snaha mu opozičné
politické aktivity pripísať, aj keď to môže byť z dôvodu intervencie jeho strýka. Tvrdil, že v jeho krajine
pôvodu je korupcia v bezpečnostných zložkách štrukturálnym problémom. Uviedol, že ak strýko využil

svoje kontakty na polícii a zariadil únos jeho a jeho brata a ich následné niekoľko týždňové držanie,
vypočúvanie a vyhrážanie sa, nejde už len o rodinné spory o majetok, ale o akt prenasledovania, pri
ktorom štát prepožičal svoju moc súkromnej osobe. Preto bol toho názoru, že egyptský štát ho nielenže
nie je schopný pred strýkom ochrániť, ale jeho orgány sa priamo podieľajú na jeho prenasledovaní. Mal
zato,ževtomtoprípadepolícia,resp.bezpečnostnézložkyštátunekonaliakoorgánpresadzujúciprávo,

ale ako represívna zložka, ktorá mu pripisuje status opozične politicky činnej osoby, aby tak zakryla
korupčnú povahu únosu. Zároveň tvrdil, že vzhľadom na to, že štrukturálny systém štátu je vzájomne
tak prepojený, že on vedený na polícii ako „nežiadúca osoba“, nemá možnosť požiadať o pomoc iný
príslušný orgán, či úrad v Egypte. Tvrdil, že v krajine, kde sú štátne inštitúcie zneužívané na riešenie
súkromných sporov súkromných osôb, nadobúda takýto spor politický charakter. Tvrdil, že sa stal terčom

štátnej represie, čím je podľa jeho názoru naplnený dôvod prenasledovania pre pripisované politické
presvedčenie. Mal za to, že žalovaný dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď dospel k
záveru, že ohrozenie jeho bezpečnosti bezprostredne nesúvisí s jeho politickým presvedčením, ktoré
mu je podľa jeho názoru zo strany štátnych orgánov pripisované. Ďalej uviedol, že nesprávnym právnym
posúdením veci je záver žalovaného, že z Egypta neodišiel kvôli ohrozeniu svojej bezpečnosti a že na

Ukrajine požiadal o azyl len účelovo s cieľom zlegalizovať svoj pobyt v tejto krajine. Poukázal na svoju
výpoveď pred žalovaným, z ktorej vyplýva, že bol spolu s bratom A. vo februári 2018 v meste Alexandria
unesený na neznáme miesto, kde bol držaný neznámymi ľuďmi približne mesiac, počas ktorého bol
žalobca týmito ľuďmi opakovane vypočúvaný predovšetkým na jeho väzby na Moslimské bratstvo, na ich
údajnú účasť na demonštráciách proti prezidentovi Egypta, na nesúhlas s politikou prezidenta a na ich

problémyspríbuznými.Tvrdil,žetaktiežvypovedal,žezcharakteruúnosuakladenýchotázokvyplynulo,
že bol s bratom unesený štátnymi orgánmi, tzn. políciou alebo inými bezpečnostnými zložkami. Uviedol,
že je presvedčený, že celý únos a s tým súvisiaci výsluch zorganizoval jeho strýko, ktorý má kontakty na
polícii - uvedené tvrdenie o kontaktoch strýka na polícii podľa jeho názoru podporuje aj fakt, že po podaní
trestného oznámenia na strýka a jeho synov po ich fyzickom útoku a ublížení na zdraví jeho bratom, mu

prišlo asi po štyroch mesiacoch vyjadrenie z polície, že to nebola pravda ako to uvádzali, lebo osoba
ktorá ich mala napadnúť vôbec nebola v meste F., ale sa nachádzala inde. Uviedol, že vzhľadom na
priebeh popísanej situácie, nemal možnosť obrátiť sa so žiadosťou o pomoc na políciu, keďže podľa
jeho výpovede, tá bola do jeho únosu taktiež „zapletená“ a preto nepociťoval vo vzťahu k polícii dôverua bezpečnosť. Z uvedeného podľa jeho názoru vyplýva, že jeho život a bezpečnosť boli v ohrození, čo
ho donútilo z krajiny pôvodu utiecť. Rovnako je podľa jeho názoru nesprávnym právnym posúdením veci
aj záver žalovaného, že na Ukrajine požiadal o azyl len účelovo s cieľom zlegalizovať svoj pobyt. Tvrdil,

že je finančne zabezpečený človek, ktorý bol so svojim životom v krajine pôvodu spokojný. Tvrdil, že
ak by nepociťoval obavu o svoj život zo strany strýka a štátnych zložiek, z Egypta by nikdy neodišiel
– konštatoval, že v tom čase pre neho náročnej životnej situácií spolu s bratom hľadali spôsob, ako
čo najrýchlejšie z Egypta odísť, aby si tak zachránili svoj život a slobodu a keďže bola možnosť získať
na Ukrajine pobyt za účelom štúdia a tak sa vyhnúť problémom v krajine pôvodu, využil s bratom túto

možnosť ako najjednoduchší, najrýchlejší a najistejší spôsob ochrany svojej bezpečnosti. Konštatoval,
že vzhľadom na to, že pobyt sa mu však nepodarilo získať, požiadal o azyl v snahe vyhnúť sa návratu do
krajiny pôvodu a tak ohrozeniu svojho života. Preto podľa jeho názoru jeho žiadosť o azyl na Ukrajine nie
jemožnépovažovaťzaúčelovú,aleakovtomčasejedinúmožnosťochranysvojhoživotaabezpečnosti.
Ďalej uviedol, že z jeho výpovede jednoznačne vyplýva, že egyptské štátne orgány majú o jeho žiadosti
o azyl na Ukrajine vedomosť, keďže táto informácia vyplynula z údajov v jeho cestovnom doklade. Mal za

to, že už z uvedeného dôvodu bude v prípade núteného návratu do krajiny pôvodu objektom výsluchu.
Tvrdil, že egyptské bezpečnostné zložky vnímajú hľadanie ochrany v cudzej krajine ako akt politickej
nelojálnosti,alebo„poškodzovaniadobréhomenaštátu“.Uviedol,žezároveňtomôžeegyptskáNárodná
bezpečnostná agentúra (NSA) interpretovať ako „šírenie falošných správ o Egypte“, čo je podľa článku
80 písm. d) egyptského trestného zákona trestný čin: „Kto úmyselne šíri v zahraničí falošné správy,

informácie alebo fámy o vnútorných pomeroch krajiny, ak je jeho cieľom oslabiť finančnú dôveryhodnosť
štátu alebo jeho prestíž, potrestá sa odňatím slobody na 6 mesiacov až 5 rokov a pokutou.“ Články 102 a
188 Trestného zákona, trestajú šírenie správ, ktoré môžu vzbudiť verejný nepokoj, vyvolať paniku medzi
ľuďmialebopoškodiťverejnýzáujem.Tvrdil,ževsúvislostisuvedenýmiustanoveniamizákona,muhrozí
za jeho žiadosti o azyl na Ukrajine a Slovensku v prípade núteného návratu do krajiny pôvodu obvinenie

z trestného činu šírenia falošných správ o Egypte. Uvedené je podľa jeho názoru o to závažnejšie, že
bol na väzby s Moslimským bratstvom už vypočúvaný, teda mu hrozí aj obvinenie z podpory terorizmu
podľa protiteroristického zákona. Tvrdil, že vzhľadom na to, že podľa jeho výpovede už bol štátnymi
orgánmi unesený a vypočúvaný na jeho údajné účasti na demonštráciách, jeho údajné názory a postoje
proti súčasnému prezidentovi a režimu a už spomínané väzby s Moslimským bratstvom, tak mal za to,

že zodpovedá práve rizikovému politickému profilu, s ktorými je podľa vlastných informácií žalovaného
po návrate do Egypta zle zaobchádzané. Tvrdil, že podľa jeho výpovedí a informácií, ktoré do konania
zabezpečil, ľudia s obdobným profilom, ako je jeho, sú vystavení stíhaniu a vypočúvaniu zo strany
štátnych orgánov, ktoré sú častokrát spojené aj s mučením a inými praktikami, ktoré sú v rozpore
so základnými ľudskými právami a slobodami. Uviedol, že zároveň egyptský režim prenasleduje ľudí,

ktorí požiadajú o azyl v inej krajine, pričom títo ľudia sú vystavení závažným formám vypočúvania a
podozrievaniu z opozičných politických úmyslov, resp. z protirežimových záujmov. Poukázal na to, že
uvedené potvrdzuje aj samotný žalovaný, ktorý v napadnutom rozhodnutí nevylúčil, že „niektorá skupina
aktivistov, alebo kritikov vlády môže v Egypte čeliť obvineniam z porušovania zákonných noriem krajiny
tak, ako to opisuje právna zástupkyňa vo svojom stanovisku.“ Mal za to, že spĺňa podmienky, aby mohol

byť kvalifikovaný ako utečenec „sur place“. Právny názor žalovaného, že v prípade jeho návratu do
krajiny pôvodu by v súvislosti s opustením krajiny a hľadaním medzinárodnej ochrany v zahraničí nečelil
žiadnym problémom so štátnymi orgánmi, resp. že v jeho prípade je druhá forma vážneho bezprávia
vylúčená, považovala za nesprávne právne posúdenie veci. Uvedené platí podľa jeho názoru aj pre
prípad, ak mu je politické presvedčenie zo strany štátnych orgánov a na popud súkromnej osoby hoci aj

neprávom pripisované. Poukázala na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2Sžak/9/2022 zo dňa 30.03.2023, na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.
zn. 2Azs/45/2008 zo dňa 13.08.2008, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sžak/5/2020 zo dňa 30.06.2020. Mal za to, že v jeho prípade boli preukázané opodstatnené obavy z
prenasledovania z politických dôvodov v zmysle § 8 zákona o azyle a preto sa vzhľadom na tieto obavy

nemôže a ani nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu.

III.
Vyjadrenia účastníkov konania

9. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 29.01.2026 žalovaný uviedol, že nesúhlasí s vyjadrením žalobcu, že
zneužitie štátnych inštitúcií zo strany jeho príbuzného v rámci vnútro-rodinného konfliktu nadobudlo
politický charakter, v dôsledku čoho sa stal terčom štátnej represie z dôvodu pripisovaného politického
presvedčenia. Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej „určité politické presvedčeniemu je zo strany bezpečnostných zložiek prisudzované, resp. je tu snaha mu opozičné politické
aktivity pripísať, aj keď to môže byť z dôvodu intervencie jeho strýka. V tomto prípade polícia, resp.
bezpečnostné zložky štátu nekonali ako orgán presadzujúci právo, ale ako represívna zložka, ktorá

žalobcovi pripisuje status opozične politicky činnej osoby, aby tak zakryla korupčnú povahu únosu.“
Nesúhlasil ani s vyjadrením žalobcu, že „V krajine, kde sú štátne inštitúcie zneužívané na riešenie
súkromných sporov súkromných osôb, nadobúda takýto spor politický charakter. Žalobca sa stal terčom
štátnej represie, čím je naplnený dôvod prenasledovania pre pripisované politické presvedčenie“. Mal
za to, že zo skutkového stavu opísaného žalobcom jednoznačne vyplýva, že príčinou únosu policajtami,

resp. štátnymi zamestnancami, ktorí sa nepredstavili, bol vnútro-rodinný konflikt. Uviedol, že k tomuto
hodnoteniu ho vedie najmä výpoveď žalobcu počas pohovoru dňa 02.09.2025, v rámci ktorej uviedol,
že počas výsluchu sa jeho brata únoscovia pýtali, „prečo si robíme problémy v rodine?“. Poukázal aj
na to, že rovnako žalobca uviedol, že zapojenie policajných orgánov bolo iniciované jeho strýkom, s
ktorým sú v konflikte o majetok, pričom žalobca upresnil, že strýko mal na policajtov nejaké kontakty,
a že on to zorganizoval, a aj predtým chodil za nimi s policajtami a vyhrážal sa im. Mal za to, že

štátne inštitúcie boli v tomto kontexte využité ako prostriedok riešenia osobného sporu a ich postup
predstavuje individuálne zneužitie verejnej moci, nie prejav cielenej štátnej represívnej politiky voči
žalobcovi ako nositeľovi určitého politického presvedčenia. Ďalej poznamenal, že samotná skutočnosť,
že počas zásahu boli žalobcovi údajne kladené otázky s politickým obsahom, nevedie k záveru o
imputovaní politického názoru. Konštatoval, že v prípade žalobcu absentuje akýkoľvek náznak, že by

ho egyptské orgány vnímali ako politického oponenta režimu alebo reagovali na akúkoľvek politickú
aktivitu ešte pred iniciovaním vyšetrovania, alebo že by politický motív ako faktor determinoval ich
postup. Poukázal na to, že žalobca neuviedol príslušnosť k politickej strane ani žiadne iné aktivity
spájané s politickými názormi - vo vyjadreniach žalobcu o jeho živote absentujú indície záujmu štátnych
orgánov o jeho osobu nad rámec uvedeného únosu, ktorého dôvodom je rodinný spor. Preto politicky

ladené otázky adresované žalobcovi sa mu javili ako nanajvýš sprievodný jav výsluchu vo forme
nátlakovejrétorikyautoritatívnehopolitickéhosystému,ktorýexistujev krajinepôvodu.Domnievalsa,že
pripisované politické presvedčenie musí byť dôvodom zásahu, nie len jeho dodatočnou interpretáciou.
Ďalej uviedol, že pre priznanie postavenia utečenca je okrem iného rozhodujúce preukázanie kauzality
medzi zásahom štátnych orgánov a niektorým z dôvodov podľa § 8 zákona o azyle. Uviedol, že dôsledne

posúdil kauzálnu súvislosť medzi zásahom a chráneným dôvodom a dospel k záveru, že v prípade
žalobcu táto kauzalita nebola preukázaná, keďže rozhodujúcim impulzom únosu štátneho orgánu/
polície a výsluchu bol jednoznačne súkromný, rodinný konflikt. Poukázal na rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/3/2025, ktorý uvádza, že „samotná skutočnosť zlých
rodinných vzťahov alebo osobných konfliktov nemôže zakladať dôvod na udelenie azylu.“ Konštatoval,

že ani problematická situácia v krajine pôvodu, ani izolované excesy štátnych orgánov samy o sebe
nepostačujú na uznanie postavenia utečenca. Uviedol, že ak by sa akceptovalo, že každé individuálne
zneužitie štátnych inštitúcií v súkromnom spore automaticky nadobúda politický charakter, viedlo by
to k neprimeranému rozšíreniu azylovej ochrany aj na rodinné a kriminálne konflikty, čo by bolo v
rozpore s účelom Ženevského dohovoru. Uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia poukázal na možnosti

domáhania sa ochrany v krajine pôvodu, konkrétne aj ochrany práv žalobcu zákonnou cestou, ktorú však
žalobca nevyužil a zvolil alternatívu opustenia krajiny. Nesúhlasil s vyjadrením žalobcu, že z dôvodu,
že egyptské štátne orgány majú informácie o žiadosti žalobcu o azyl na Ukrajine, žalobca môže byť
vypočúvaný a obvinený za „šírenie falošných správ o Egypte“ na čo by sa mohol vzťahovať článok
80 písm. d) egyptského trestného zákona. Žalobcom vykladané uplatnenie konkrétneho ustanovenia

trestného zákona v krajine pôvodu konkrétne na jeho osobu vnímal ako hypotetické a nepodložené.
Ďalej uviedol, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia analyzoval bezpečnosť návratov žiadateľov o
udelenie azylu do krajiny pôvodu Egypt. Poukázal na informácie zo Správy o krajine pôvodu (str. 24),
z ktorých vyplýva, že Egypt je Európskou úniou považovaný za „bezpečnú tretiu krajinu“ pre návraty
azylantov, ktorých žiadosti boli v Európe zamietnuté. Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM)

uvádza počty asistovaných dobrovoľných aj nútených návratov. Prostredníctvom IOM sú návraty do
krajiny pôvodu Egypt podporované aj sociálno-ekonomickou reintegráciou v Egypte už od roku 2011.
Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že spadá do rizikového politického profilu, na základe čoho s ním po
návrate do Egypta bude zle zaobchádzané. Uviedol, že žalobcom uvádzané vypočúvanie zo strany
neidentifikovanej polície, resp. štátnych zamestnancov za jeho údajné účasti na demonštráciách, údajné

názory a postoje voči prezidentovi či možné väzby s Moslimským bratstvom sa udialo podľa vyjadrení
žalobcu raz a to vo februári 2018 ako súčasť vypočúvania, ktorú sám žalobca označil ako iniciovanú
príbuzným, s ktorým sú v rodinnom spore. Mal za to, že žalobca neuviedol ďalší, opakovaný výsluch,
resp. iné konanie zo strany štátnych orgánov, pričom po 6 mesiacoch, teda v septembri 2018 žalobcavycestoval z Egypta na Ukrajinu. Poukázal na to, že po nútenom návrate z Ukrajiny v 2018 opäť opustil
Egyptnavlastnýlegálnypas,atobezproblémov.Žalobcomuvádzanýopisudalostísapodľajehonázoru
nejaví ako taký, ktorým by štátne orgány vyjadrovali ďalší záujem o žalobcu, resp. na základe ktorého by

existovala reálna hrozba, že by štátne orgány Egypta podnikli kroky, ktoré vážnym spôsobom zasiahnu
dojehoľudskýchpráv.Malzato,ževyhodnotenieprofilužalobcunazákladenímposkytnutýchinformácií
v kontexte informácií o krajine pôvodu vedie k záveru, že v prípade návratu do krajiny pôvodu Egypt by
žalobca nebol vystavený ani vážnemu bezpráviu v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle. Záverom uviedol,
že pri posudzovaní podmienok na splnenie doplnkovej ochrany dôsledne zohľadnil všetky relevantné

skutočnosti v prípade žalobcu a postupoval s prihliadnutím na rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/77/2010 z 12.10.2010, v zmysle ktorého „hoci aplikácia inštitútu
doplnkovej ochrany sa viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu
azylu, sú pri rozhodovaní o poskytnutí, či neposkytnutí doplnkovej ochrany určujúce tvrdenia samotného
žiadateľa a z nich je potrebné vychádzať.“ Bol toho názoru, že vec bola posúdená správne a žalobca

nespĺňa podmienky na získanie medzinárodnej ochrany ani iného ochranného statusu podľa zákona o
azyle. Napadnuté rozhodnutie považoval za vecne správne a zákonné, a preto navrhol, aby správny
súd žalobu zamietol.

10. V replike zo dňa 24.02.2026 žalobca uviedol, že v jeho prípade a jeho brata nejde len o individuálne

zneužitie verejnej moci, pričom podľa jeho názoru bol štátnou mocou prenasledovaný s cieľom
pripísať mu opozičné politické konanie voči prezidentovi Egypta, či príslušnosť k zakázanej teroristickej
organizácii Moslimské bratstvo. Tvrdil, že v tomto argumente je rozhodujúci fakt, že k tomuto zlyhaniu
dochádzalo vo vzťahu k nemu a jeho bratovi opakovane. Poukázal na to, že v prvom prípade to bolo
v meste G., kedy k nemu a jeho bratovi domov chodil jeho ujo v sprievode policajtov, ktorý si robil

nárok na jeho nehnuteľný majetok a vyhrážal sa im. Tvrdil, že keď s bratom predal po smrti matky 3
byty, tak prišiel v apríli 2017 ich ujo spolu s bratrancami a inými ľuďmi k nemu domov, kedy sa začala
hádka a bol nožom poranený na ruke a jeho starší brat na bruchu; po tomto incidente išiel s bratmi
na políciu, kde spísali zápisnicu, avšak polícia vyšetrovanie prípadu uzavrela tak, že údajný útočník
sa v tom čase nenachádzal v meste; ďalej tvrdil, že v druhom prípade došlo k hrubému zneužitiu

verejnej moci jeho únosom a jeho brata, držaním ho niekoľko týždňov a vypočúvaním na vyššie uvedené
otázky. Uviedol, že napriek jeho snahe a jeho brata domôcť sa spravodlivosti a ochrany zo strany
štátnej moci, tá mu nielenže nepomohla, ale dokonca opakovane zlyhala a sama začala na základe
vykonštruovaných obvinení jeho s bratom prenasledovať. Bol presvedčený, že v jeho prípade došlo k
prejavom štátnej represívnej politiky z dôvodu fiktívne pripisovaného politického presvedčenia, pričom

nejde o izolované excesy štátnych orgánov, keďže on bol štátnymi zložkami prenasledovaný v rôznych
mestách krajiny. Tvrdil, že štátne orgány sa voči nemu a jeho bratovi dopúšťajú prenasledovania aj
keď zo štátnou mocou vykonštruovaných politických dôvodov a na podnet jeho strýka. Mal za to, že v
tomto prípade je irelevantné, či v krajine pôvodu skutočne bol členom opozičnej politickej strany, alebo
vyvíjal akékoľvek opozičné politické aktivity. Podľa jeho názoru jediné rozhodujúce je, či mu uvedené

konanie, názory, či postoje štátna moc pripisuje a či svoje konanie a postupy aj opiera o tieto závery.
Konštatoval, že rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/3/2025 a sp.
zn. 8Sža/4/2009 zo dňa 12.03.2009, uvádzané vo vyjadrení žalovaným sú pre jeho prípad irelevantné,
keďže on bol v krajine pôvodu prenasledovaný štátnou mocou v spolupráci a na popud jeho strýka.
Podľa jeho názoru z uvedeného vyplýva, že jeho súkromný spor so strýkom viedol z dôvodu korupčného

konania polície k jeho prenasledovaniu z fiktívnych politických dôvodov štátnou mocou. Mal za to,
že žalovaný zľahčuje konanie egyptských štátnych zložiek, keď uvádza, že vypočúvanie zo strany
štátnych zamestnancov sa udialo len raz. Tvrdil, že spôsob prevedenia tohto „vypočúvania“ nebol
vykonaný v súlade so zákonom, keďže bol s bratom unesený a držaný približne mesiac na neznámom
mieste, kde mu boli kladené otázky politického charakteru. Uviedol, že v správnej žalobe tiež namietal,

že žalovaný nesprávne právne posúdil vec, keď konštatoval, že „v prípade jeho návratu do krajiny
pôvodu by nečelil žiadnym problémom so štátnymi orgánmi z dôvodu hľadania medzinárodnej ochrany
v zahraničí, resp. že v jeho prípade je druhá forma vážneho bezprávia vylúčená.“ K tomuto mal za to,
že uvedené platí aj pre prípad, ak mu je politické presvedčenie zo strany štátnych orgánov pripisované
na popud súkromnej osoby, hoci aj neprávom. Ďalej mal za to, že požiadanie o medzinárodnú ochranu

v dvoch štátoch nie je možné považovať za problém so súkromnými osobami, ale uvedená situácia je
už predmetom záujmu egyptských štátnych zložiek, ktoré uvedené konanie považujú za ohováranie a
podkopávanie dobrého mena domovskej krajiny, pričom takéto konanie zároveň vnímajú ako politický
prejav nesúhlasu s vládnou politikou, s politikou prezidenta, resp., istú formu opozičného konania, ktoréje navyše šírené v zahraničí. V tejto súvislosti uviedol, že bol spolu s bratom unesený štátnymi orgánmi,
ktorý ho približne mesiac držali a vypočúvali na jeho politické názory a politickú orientáciu, zároveň ho
obviňovali z príslušnosti k Moslimskému bratstvu a opozičnému politickému zmýšľaniu. Uvedené podľa

jehonázorudokazuje,žesbratomužsúvhľadáčikuštátnychbezpečnostnýchzložiekapretopožiadanie
o medzinárodnú ochranu na Ukrajine a Slovensku môžu vnímať vyššie popísaným spôsobom, teda
ohrozujúcim dobré meno Egypta a jeho snahu začleniť sa medzi krajiny rešpektujúce základné práva
a slobody svojich občanov a zároveň aj za dôkaz ich obvinení o opozičnom politickom zmýšľaní a
jeho opozičných aktivitách, ktoré mu vzniesli už pri jeho únose a následnom vypočúvaní. Záverom k

poukazovaniužalovanéhonaSprávyokrajinepôvodu(str.24),žeEgyptjeEurópskouúnioupovažovaný
za „bezpečnú tretiu krajinu“ pre návraty azylantov, ktorých žiadosti boli v Európe zamietnuté, poukázal na
§ 19a zákona o azyle, podľa ktorého sa každá žiadosť o udelenie azylu skúma individuálne, na základe
predložených skutočností a so zohľadnením situácie pretrvávajúcej v krajine pôvodu. Preto podľa jeho
názoru aj jeho žiadosť o azyl je treba posudzovať individuálne, a to aj v prípade, ak je Egypt považovaný
za bezpečnú krajinu. Žiadal rozhodnúť v zmysle petitu žaloby.

IV.
Relevantné právne predpisy

11. Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo

opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.

12. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1
sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a
odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.

13. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide
o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).

14. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo

vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až l).

15. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

16. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase
vydania jeho rozhodnutia.

17. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované
konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý

postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v
1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,

4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

18. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia je
1. štát,
2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo
3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú
schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

19. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, vážnym bezprávím sa rozumie
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

20.Podľa§8zákonaoazyle,ministerstvoudelíazyl,aktentozákonneustanovujeinak,žiadateľovi,ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

21. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak
a) nespĺňa podmienky podľa § 8 alebo
b) nespĺňa podmienky podľa § 10.

22. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne

dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

23. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
a) nespĺňa podmienky podľa § 13a alebo

b) nespĺňa podmienky podľa § 13b.

24. Podľa § 19a ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo
a zohľadní pritom
a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o

udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú,
b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť
subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia,
c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku,
d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo

vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany,
e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol
uplatniť svoje štátne občianstvo.

25. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania

vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia
o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa
týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.

26. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1

písm. a), ods. 2 alebo ods. 4, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu podľa § 13a; to
neplatí, ak cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a.

27. Podľa § 20 ods. 5 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1
písm. a) alebo ods. 4 a o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) alebo ods. 4 písm.

a) alebo písm. b), posúdi aj splnenie podmienok na udelenie azylu podľa § 10 a poskytnutie doplnkovej
ochrany podľa § 13b, pričom azyl udelí prednostne; to neplatí, ak cudzinec už má udelený azyl podľa
§ 10 alebo poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13b.

V.
Právne posúdenie veci správnym súdom

28. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa §
10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho

vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie podľa § 206 až § 220 SSP, oboznámil sa
s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie
žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia,
posúdilsprávnužalobuneformálneneviazanýprisvojomrozhodovanížalobnýmibodmipodľa§206ods.3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a dospel
k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko
boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia

rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo vyvesené na úradnej tabuli správneho súdu
a zverejnené na web stránke dňa 12.02.2026.

29. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-141-14/2025-
Ž zo dňa 04.12.2025, ktoré žalobca napadol správnou žalobou v celom rozsahu, v ktorom žalovaný

žalobcovi 1) neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle; 2) neposkytol doplnkovú ochranu
podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle; 3) neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa
§ 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a 4) neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia
rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle.

30. Žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

31. Inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu
pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť
úzko koncipované podmienky, ktoré sú v zákone o azyle špecifikované. Konanie o udelenie azylu

na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej
republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle,
t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané v krajine pôvodu opodstatnené obavy z
prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania
určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa

nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu alebo z dôvodu prenasledovania za uplatňovanie politických
práv a slobôd v krajine pôvodu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie
poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá
veta Ústavy Slovenskej republiky). Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko
a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo

vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre
prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia
existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o
azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d)
zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania

žiadostioazyl,tedaspravidlavdobebezprostrednenasledujúcejpoodchodezkrajinypôvodu(rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/41/2009 zo dňa 04.08.2009).

32. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č.
71/1967Zb.(Správnyporiadok)mážalovanýlenvrozsahudôvodov,ktoréžiadateľvpriebehusprávneho

konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla
povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené
a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 8Sža/34/2009 zo dňa 01.07.2009). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie
azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť

žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových
tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o
azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti
úsudku správneho orgánu. Konanie o medzinárodnej ochrane je špecifické tým, že je v ňom často
nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, že ide o prospektívne rozhodovania (t. j. posudzuje sa

opodstatnenie strachu z prenasledovania, či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti), a že nesprávne
rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky. Týmto špecifikám konania o medzinárodnej
ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech
žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej
ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Je nesporné, že ak by sťažovateľ ani

nenamietal skutočnosti svedčiace o tom, že došlo, alebo že by potenciálne mohlo dôjsť k zásahu do
jeho ľudských práv v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom nie je potrebné sa situáciou v
jeho krajine pôvodu do detailu zaoberať. V prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany
však uvádza skutočnosti podraditeľné pod taxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysleustanovenia § 8 zákona o azyle, potom je potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so
zisteniamitýkajúcimisapolitickéhoprostrediavkrajinepôvodužiadateľa.Pokiaľideodôkaznébremeno,
to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať

jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej
žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých, ktoré
vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú. Správny orgán vo veciach medzinárodnej
ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci
medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo ,,v

prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ („benefit of doubt“). Ak sú dané
skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd
žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím
na jeho presvedčenie, názory, správanie atď., dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že
to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii
dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

10Sža/10/2015 zo dňa 23.05.2015).

33. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území
Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život v Egypte, ako aj preto, lebo mu na Ukrajine nikto
nepomohol pri jeho žiadosti o azyl (podľa vyhlásenia zo dňa 14.08.2025); z hlásenia zo dňa 14.08.2025

(str. 4 administratívneho spisu) vyplýva aj to, že žalobca požiadal o azyl aj z dôvodu politického
prenasledovania; z dotazníka zo dňa 02.09.2025 (str. 37) zase vyplýva, že žalobca požiadal o azyl kvôli
majetkovým sporom s ujom a bratrancami a aj kvôli nenávisti zo strany uja a jeho rodiny, ktorí jemu a jeho
bratom závidia, že vyštudovali a vlastnými rukami niečo vybudovali, pričom ujova rodina nemá nič.
Spomínanú obavu o život napokon žalobca zdôvodnil aj tým, že egyptské orgány vedia o jeho žiadosti

o azyl na Ukrajine. Žalobca v žiadosti uviedol, že v krajine pôvodu nebol členom žiadnej politickej strany
a ani nevyvíjal žiadne politické aktivity, že kvôli náboženstvu nikdy nemal problémy, nikdy nebol vojakom;
tvrdil, že dôvodom jeho odchodu z krajiny pôvodu boli problémy s matkiným bratom – jeho strýkom, ktorý
na ich rodinu podával prakticky každý deň žaloby v súvislosti s majetkovými spormi (týkali sa obytných
blokov s obchodnými priestormi, ktoré postavil spolu s bratmi na vlastné náklady). Žalobca ďalej uviedol,

že tieto majetkové spory sa v rodine viedli už od roku 1998, a to najmä v súvislosti s dedičstvom jeho
matky, ktorá sa pre pokoj v rodine svojho dedičstva vzdala v prospech jej brata, avšak jeho zosnulý otec
mal v predmetných majetkoch taktiež svoj podiel, pričom po úmrtí jeho matky v roku 2017 jeden z jeho
bratov predal tri byty, čo sa však nepáčilo jeho strýkovi, ktorý v sprievode svojich synov a niekoľkých
cudzích osôb, navštívil jeho (žalobcov) dom, kde došlo k hádke, počas ktorej bol nožom poranený na

ruke a jeho brat na bruchu. Žalobca tvrdil, že tento incident boli nahlásiť na polícii, kde s nimi bola
spísaná zápisnica, avšak po uplynutí troch mesiacov nebolo zo strany polície vydané žiadne stanovisko
k uvedenému incidentu. Žalobca ďalej uviedol, že vzhľadom na pokračujúcu nenávisť zo strany strýka
sa rozhodol presťahovať spoločne s bratom v roku 2017 do Alexandrie, pričom v priebehu pobytu v C.,
približne vo februári 2018, boli s bratom unesení neznámymi osobami a prevezení na neznáme miesto,

kde boli podrobení psychickému nátlaku a vypočúvaniu, ktoré sa týkalo politického diania v krajine –
k uvedenému žalobca uviedol, že sa domnieva, že tento incident bol organizovaný jeho strýkom, čo v
ňom vyvolalo strach o jeho život – tvrdil, že z obavy, že sa jednalo o činnosť štátnych orgánov, incident
nenahlásil na polícii a rozhodol sa ísť študovať na Ukrajinu. Ďalej žalobca uviedol, že v októbri 2018 si
prostredníctvom externých agentúr vybavil víza a odcestoval do Kyjeva, pričom keď sa mu nepodarilo

zabezpečiť legálny pobyt, požiadal v roku 2020 o azyl, avšak jeho žiadosť bola zamietnutá, na čo podal
odvolanie - v roku 2025 vzal svoje odvolanie späť a v máji roku 2025 sa obrátil na egyptskú ambasádu
s požiadavkou na predĺženie platnosti pasu. Žalobca k tomu uviedol, že počas tohto stretnutia došlo ku
konfliktu s úradníkom, ktorý na základe pečiatok v pase zistil, že už predtým požiadal o azyl. Žalobca z
ambasády ušiel a cez právneho zástupcu podal novú žiadosť o obnovu platnosti pasu - na túto žiadosť

bol žalobca vyzvaný, aby sa znovu dostavil na ambasádu, no z obavy zo zadržania sa na ambasádu už
nevrátil. Následne žalobca tvrdil, že zaslal list, v ktorom opätovne požiadal o azyl na Ukrajine, no tento
list mu bol vrátený s odôvodnením, že v zmysle platných predpisov nemá právo podávať druhú žiadosť
o azyl. Žalobca taktiež tvrdil, že na odporúčanie jeho právneho zástupcu sa rozhodol požiadať o azyl
na Slovensku. Žalobca záverom uviedol, že v prípade návratu do krajiny pôvodu sa obáva o svoj život,

a to najmä zo strany štátnych orgánov v dôsledku jeho predchádzajúcej žiadosti o azyl v zahraničí a
pretrvávajúcej nenávisti zo strany strýka. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol.
Následne právna zástupkyňa žalobcu v stanovisku zo dňa 17.11.2025 uviedla, že žalobca požiadal
o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu obáv o svoj život pre prenasledovaniejeho osoby z politických dôvodov. Okrem už vyššie uvedeného právna zástupkyňa žalobcu tvrdila, že
politické prenasledovanie žalobcu bude podporené aj z dôvodu žalobcovej opakovanej žiadosti o azyl
na Ukrajine, o čom majú egyptské orgány plnú vedomosť.

V podanej žalobe napokon právna zástupkyňa žalobcu prezentovala, že žalobcovi je určitý politický
názor zo strany štátnych orgánov pripisovaný (poukázala na politické otázky údajne kladené žalobcovi
počas údajného únosu), respektíve je tu snaha žalobcovi opozičné aktivity pripísať, a to aj keď to môže
byťzdôvoduintervenciežalobcovhostrýka.Tvrdila,ževtomtoprípadepolícia,respektívebezpečnostné
zložky štátu nekonali ako orgán presadzujúci právo, ale ako represívna zložka, ktorá žalobcovi pripisuje

status opozične politicky činnej osoby, aby tak zakryla korupčnú povahu únosu. Tvrdila, že v krajine, kde
sú štátne inštitúcie zneužívané na riešenie súkromných sporov súkromných osôb, nadobúda takýto spor
politický charakter. Bola toho názoru, že žalobca sa stal terčom štátnej represie, čím je naplnený dôvod
prenasledovania pre pripisované politické presvedčenie.

34. Ustanovenie § 2 písm. d/ zákona o azyle definujúce konkrétne situácie, ktoré je možné považovať za

prenasledovanie, nie je možné na prípad žalobcu aplikovať bez predchádzajúceho splnenia základnej
podmienky ako predpokladu udelenia azylu, a tou je okrem iného existencia opodstatnených obáv z
prenasledovania z politických dôvodov. Za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je možné
považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou
mocou.

35. Správny súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že v prípade žalobcu spomínaný predpoklad
na udelenie azylu (existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z politických dôvodov) nebol
potvrdený, pričom žalobca samotnú existenciu obáv z prenasledovania ani hodnoverným spôsobom
neosvedčil.

36. Správny súd konštatuje, že žalovaný vyhodnotil výpoveď žalobcu ohľadne majetkových sporov
so strýkom za súvislú a bez rozporov a nespochybnil/nevylúčil, že v rámci týchto sporov mohla byť
žalobcova bezpečnosť istým spôsobom ohrozená. Správny súd sa s týmto vyhodnotením žalovaného
v zásade stotožňuje, avšak konštatuje, že takmer všetky žalobcove tvrdenia sú založené výlučne na

jeho domnienkach a ničím nepreukázaných tvrdeniach (neunikol správnemu súdu ani rozpor medzi
pôvodnou výpoveďou žalobcu a konštatovaním v replike ohľadne toho, že najprv žalobca viackrát
tvrdil, že jeho brat predal predmetné 3 byty, pričom neskôr tvrdil, že on s bratom predal predmetné
3 byty). V nadväznosti na uvedené však správny súd považuje za potrebné uviesť to, že nie každé
ohrozenie bezpečnosti žalobcu zakladá relevantný dôvod na udelenie azylu - na to, aby mohol byť

žalobcovi priznaný azyl, muselo by byť v konaní objektívne preukázané, že ohrozenie bezpečnosti
bezprostredne súvisí s jeho rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo
príslušnosťou k určitej sociálnej skupine. Podľa názoru správneho súdu však v prípade žalobcu takéto
skutočnosti preukázané neboli - v prípade žalobcu ide vyslovene o majetkové spory v rodine – v tejto
súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 2Sak/3/2025 zo dňa 22.05.2025, podľa ktorého „samotná skutočnosť zlých rodinných vzťahov alebo
osobných konfliktov nemôže zakladať dôvod na udelenie azylu“, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Sža/4/2009 zo dňa 12.03.2009, podľa ktorého „problémy so súkromnými
osobami nemôžu byť nielen dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine dáva možnosť
domáhať sa svojich práv pred štátnymi orgánmi, ale ako z povahy veci vyplýva, nemôžu byť relevantným

dôvodom ani pre udelenie doplnkovej ochrany“.

37. Žalobca v priebehu konania poukázal na to, že vo februári 2018 bol unesený neznámymi osobami
a bol presvedčený, že tento únos súvisel s jeho majetkovými spormi so strýkom a že tento únos má na
svedomí jeho strýko. Správny súd tu považuje za potrebné uviesť, že žalobca vôbec nevidel údajných

únoscov, pričom nevedel povedať ani len to, ako dlho ho zadržiavali (či týždeň alebo mesiac), kde
a pod. Žalobca však tvrdil, že jeho brata sa počas výsluchu údajní únoscovia pýtali, že prečo si robia
problémy v ich rodine a adresovali im údajne aj otázky politického charakteru (údajne sa ich pýtali na
účasti na demonštráciách, na údajné názory a postoje voči prezidentovi či možné väzby s Moslimským
bratstvom), čo malo predstavovať podľa žalobcovho názoru snahu pripísať im opozičné politické aktivity/

názory.Podľasprávnehosúduvkonaníneboložiadnymspôsobompreukázané,žebypredmetnýúdajný
únos vykonali policajti, iné bezpečnostné zložky Egypta alebo štátny zamestnanci štátnych orgánov
Egypta, ako sa to snažil predostrieť žalobca. Ak by aj správny súd pripustil, že k únosu žalobcu a jeho
brata skutočne došlo, tak príčinou predmetného únosu bol výlučne vnútrorodinný konflikt (strýko si najalnejakých neznámych mužov, aby vystrašili žalobcu a jeho brata s cieľom dostať sa k ich majetku).
Napokon ak by aj správny súd pripustil, že žalobcov strýko do predmetného údajného únosu zapojil
nejakých policajtov, tak správny súd má potom za to, že štátne inštitúcie boli v tomto kontexte využité ako

prostriedokriešeniaosobného(rodinného)sporuaichpostuppredstavujeindividuálnezneužitieverejnej
moci a nie prejav cielenej štátnej represívnej politiky voči žalobcovi ako nositeľovi určitého politického
presvedčenia. Navyše správny súd uvádza, že samotná skutočnosť, že počas údajného únosu boli
žalobcovi údajne kladené otázky s politickým obsahom, nevedie k záveru o imputovaní politického
názoru – k uvedenému správny súd uvádza taktiež to, že pripisované politické presvedčenie musí byť

dôvodom zásahu a nie len jeho dodatočnou interpretáciou. Správny súd v tejto súvislosti považuje za
potrebné taktiež poukázať na to, že žalobca nikdy nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia a pod.
a nikdy žiadne politické aktivity nevykonával, pričom nikdy nebol v Egypte zatknutý alebo odsúdený –
žalobca vyštudoval v Egypte právo, pričom počas štúdií žalobca nikdy nemal žiadne problémy; to, že
strýko údajne podal na žalobcu a jeho bratov nejaké žaloby v súvislosti s predmetným ich majetkom
(ktorý aj zdedili) neznamená, že také konanie je v rozpore so zákonom; tvrdenie žalobcu o údajnom

jeho držaní cca týždeň v Egypte v cele predbežného zadržania, pričom sa žalobca vlastne opäť na nič
prakticky nepamätá a ani nevie prečo tam bol, je rovnako ako v podstate takmer všetky jeho tvrdenia
a príbehy len ničím nepreukázané tvrdenie so značnou mierou pochybností, či k takému niečomu vôbec
niekedydošlo.Pochybnostisprávnehosúduoreálnomvykonanípredmetnéhoúnosusúvšakumocnené
aj tým, že žalobcu a jeho brata po výsluchu bez uvedenia dôvodu údajne prepustili, pričom potom už

ich nikto viac nekontaktoval; žalobca s bratom nenahlásili údajný únos ani na polícii (žalobcom uvedený
dôvod prečo tak urobili bol, že sa obávali, že sa jednalo o činnosť štátnych orgánov – správny súd
uvedený dôvod považuje s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti za absolútne neopodstatnený
a zjavne účelový) a žalobca sa po údajnom únose v Egypte navyše zdržiaval ďalších 6 mesiacov bez
problémov a následne bez akýchkoľvek problémov mohol opustiť krajinu pôvodu na svoj platný legálny

pas a následne sa vrátiť zo zahraničia do Egypta a znovu potom vycestovať do zahraničia. Správny súd
k uvedenému opätovne poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2Sak/3/2025 zo dňa 22.05.2025, podľa ktorého „samotná skutočnosť zlých rodinných vzťahov
alebo osobných konfliktov nemôže zakladať dôvod na udelenie azylu.“

38. V nadväznosti na uvedené správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sža/17/2008 zo dňa 19.08.2008, podľa ktorého „problémy so súkromnými osobami
nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine dáva možnosť domáhať
sa svojich práv pred štátnymi orgánmi.“ K tomuto správny súd konštatuje, že žalovaný správne
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na možnosti domáhania sa ochrany v krajine Egypt,

konkrétne aj ochrany práv žalobcu zákonnou cestou, ktorú však žalobca nevyužil a zvolil alternatívu
opustenia krajiny. Podľa správneho súdu si žalovaný zaobstaral k tejto problematike dostatok správ
(aj polytematickú správu o krajine Egypt zo dňa 02.10.2025) a informácií, z ktorých je zrejmé, že
každý občan Egypta sa môže domáhať ochrany svojich práv, vrátane práva na život a ochrany svojej
osobnosti, pričom čo sa týka dostupnosti vnútroštátnej ochrany v krajine pôvodu žalobcu, Egypt je

demokratická krajina, ktorá zákonným spôsobom chráni bezpečnosť svojich obyvateľov. Egyptská
legislatíva sa zameriava na ochranu dôstojnosti jednotlivcov a kriminalizuje slovné vyhrážky. Tresty
za tieto činy sa líšia v závislosti od závažnosti hrozby, pričom môžu byť rôzne - od miernych až po
prísne. V egyptskom právnom systéme sú nielen fyzické útoky, ale už aj slovné vyhrážky považované
za trestný čin, čo odráža snahu chrániť jednotlivcov pred psychickou ujmou. Z polytematickej správy

vyplýva, že podľa Egyptského trestného poriadku (zákon č. 150 z roku 1950) článku 24 policajti justičnej
polície musia prijímať hlásenia a sťažnosti týkajúce sa trestných činov a ihneď ich postúpiť prokuratúre;
musia získať potrebné informácie, vykonať vyšetrovanie a prijať opatrenia na ochranu dôkazov; všetky
úkony musia byť zdokumentované v zápisniciach, ktoré podpíšu, a musia obsahovať čas, miesto,
podpisy svedkov a znalcov; zápisnice spolu s dokumentmi a zaistenými predmetmi musia byť zaslané

prokuratúre. Vzhľadom na uvedené správny súd považuje policajný a súdny systém v Egypte za funkčný
a radoví občania sa môžu domáhať ochrany svojich práv v rámci krajiny (žalobca nikdy nebol osobou
s politickým profilom, ale bol len radovým občanom). Správny súd v tejto súvislosti poukazuje taktiež
na to, že rovnako ako je vyššie uvedené bolo postupované aj v prípade žalobcu z roku 2017, kedy sa
mal žalobca a jeho brat pohádať so strýkom, bratrancami a inými ľuďmi, pričom žalobca mal utrpieť

poranenie nožom na ruke a jeho brat na bruchu, ktorý žalobca skutočne nahlásil na polícii a polícia jeho
sťažnosť/trestné oznámenie aj reálne prijala – správny súd tu rovnako ako žalovaný uvádza, že to, že
ani po troch mesiacoch nedostal žalobca ohľadom uvedenej záležitosti žiadne vyjadrenie, neznamená,
že bola žalobcovi vnútroštátna ochrana odopretá – správny súd v tejto súvislosti poukazuje na to,že predmetné trestné oznámenie bolo vybavené príslušnou políciou po štyroch mesiacoch od jeho
podania, a to s výstupom, že to ako to opísali žalobca s bratmi nebola pravda, lebo predmetná osoba,
ktorá ich mala napadnúť vôbec nebola v meste F., ale sa nachádzala úplne niekde inde. Správny súd

k uvedenému taktiež konštatuje, že pokiaľ mal žalobca podozrenie z nedostatočného alebo pasívneho
prešetrovania políciou, mohol podať sťažnosť na nadriadený orgán a domáhať sa ochrany svojich práv
zákonnou cestou v rámci krajiny pôvodu; túto alternatívu však žalobca nevyužil a radšej sa z miesta
bydliska presídlil do C. a následne krajinu pôvodu opustil. Z vyššie uvedených skutočností je podľa
názoru správneho súdu zrejmé, že namiesto vnútroštátnej ochrany, ktorá bola v žalobcovom prípade

dostupná, zvolil žalobca alternatívu opustenia krajiny a hľadania medzinárodnej ochrany v zahraničí.
Podľa správneho súdu žalobca mohol svoje problémy so strýkom riešiť v rámci zákonných prostriedkov v
Egypte a nebol nútený z Egypta odísť. Správny súd je vzhľadom na vyššie uvedené taktiež toho názoru,
že žalobca mal v prvom rade riešiť svoje údajné problémy v rámci Egypta (využiť všetky možné formy
ochrany práv) a nie opustiť krajinu pôvodu (opustil ju navyše až po šiestich mesiacoch po údajnom
únose). Pretože tak nekonal, neprejavil dostatočný záujem o ochranu svojej osoby v domovskej krajine,

pričom vnútroštátna ochrana má vždy prednosť pred ochranou medzinárodnou, nie je možné aplikovať
inštitút azylu na riešenie žalobcových údajných problémov. Zmyslom azylu nie je poskytnúť ochranu pred
akýmkoľvek negatívnym javom v krajine pôvodu. Z informácií o Egypte nevyplynulo, že by vnútroštátna
ochrana bola v krajine nedostupná a ani sám žalobca neuviedol, že by márne uplatnil všetky dostupné
prostriedkyochrany,ktorémalkdispozícii.NamiestotohosarozhodolvycestovaťzúzemiaEgypta.Preto

nie je možné dospieť k záveru, že by žalobcove obavy z prenasledovania, ktoré subjektívne pociťuje,
mohli byť opodstatnené.

39. V nadväznosti na vyššie uvedené správny súd konštatuje taktiež to, že skutočný dôvod odchodu
žalobcu z Egypta je veľmi otázny. Podľa názoru správneho súdu, ak by žalobca z krajiny pôvodu odišiel

výlučnezdôvoduochranysvojejbezpečnosti,takbyrozhodnepožiadaloazylnaUkrajinebezprostredne
po príchode do tejto krajiny, čo však žalobca neurobil, nakoľko na Ukrajine chcel študovať a za týmto
účelom aj zlegalizovať svoj pobyt v tejto krajine – správny súd tu poukazuje aj na to, že po nútenom
návrate žalobcu z Ukrajiny v 2018 žalobca opäť bez akýchkoľvek problémov opustil Egypt na vlastný
legálny pas (z listinných dokumentov nachádzajúcich sa v administratívnom spise a z tvrdení žalobcu

navyše vyplýva, že skutočným dôvodom prečo sa tak žalobca snažil o legalizáciu jeho pobytu na
Ukrajine bolo to, aby po získaní povolenia na pobyt mohol previesť z Egypta peniaze; keďže sa žalobcovi
nepodarilo vybaviť legalizáciu pobytu cez jeho štúdium, tak prestal študovať a vyše roka na Ukrajine
nelegálne pracoval - celkové fungovanie žalobcu počas tých cca 7 rokov je taktiež značne pochybné,
nakoľko viackrát tvrdil, že nemal peniaze a nikto mu ich ani neposielal/nedával – to počas celej tej doby

žalobca nelegálne pracoval? alebo niečo nelegálne vykonal, čím si zabezpečil peniaze?; následne, aby
sa vyhol výkonu administratívneho vyhostenia z Ukrajiny po rade nejakého Sýrčana, ktorý sa údajne
„vyznal v problematike“ požiadal na Ukrajine o azyl – tu správny súd zdôrazňuje, že žalobca požiadal
o azyl na Ukrajine až v roku 2020, pričom na Ukrajine sa zdržiaval už od roku 2018 – keďže žalobcovi
bola predmetná prvá žiadosť o azyl na Ukrajine zamietnutá, tak voči tomu rozhodnutiu podal žalobca

odvolanie, ktoré ale zobral späť – ako dôvod uviedol, že jeho bratovi zamietli aj odvolanie a bál sa, že
sa to stane aj jemu a chcel naspäť svoje doklady; následne nakoľko sa chcel vyhnúť výkonu vyhostenia,
tak požiadal na Ukrajine o azyl druhýkrát, a to napriek tomu, že predtým ani len nepočkal na rozhodnutie
o odvolaní o prvej jeho žiadosti o azyl – o druhej žalobcovej žiadosti o azyl na Ukrajine príslušné orgány
nerozhodovali, nakoľko v zmysle legislatívy Ukrajiny nie je možné žiadať o azyl druhýkrát; následne,

aby sa žalobca vyhol výkonu vyhostenia, tak mu jeho právny zástupca poradil, aby požiadal o azyl na
Slovensku – ako dôvod žalobca uviedol, že „o azyl na Slovensku žiada kvôli tomu, že na Ukrajine sa
jeho žiadosť o azyl doteraz nikam neposunula“ – viď. zápisnica zo dňa 14.08.2025; napokon keď mu na
ambasáde Egypta v Ukrajine v roku 2025 ponúkli vydanie tranzitných dokladov, ktoré mu umožnia dostať
sadoEgypta,kdebysižalobcamoholobnoviťplatnosťcestovnéhopasu,nakoľkomuexpirovalužvroku

2022, tak žalobca odmietol a údajne doslova odtiaľ utiekol – je teda preukázané, že na ambasáde mu
taktiež chceli pomôcť, no on ponúknutú pomoc nevyužil a naďalej mal v pláne zdržiavať sa v zahraničí,
a to napriek tomu, že nemal platné doklady a ani povolenia na pobyt).

40. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je podľa názoru správneho súdu zrejmé, že o

medzinárodnú ochranu na Ukrajine a následne aj na Slovensku žalobca požiadal účelovo s cieľom
zlegalizovať svoj pobyt v týchto krajinách (a aj s cieľom po získaní pobytu previesť peniaze z Egypta).41. Ďalej správny súd uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný správne analyzoval
taktiež bezpečnosť návratov žiadateľov o udelenie azylu do krajiny pôvodu Egypt, pričom z informácií
zo Správy o krajine pôvodu (str. 24) vyplýva, že Egypt je Európskou úniou považovaný za „bezpečnú

tretiu krajinu“ pre návraty azylantov, ktorých žiadosti boli v Európe zamietnuté - prostredníctvom IOM
sú návraty do krajiny pôvodu Egypt podporované aj sociálno-ekonomickou reintegráciou v Egypte
už od roku 2011. Správny súd mal ďalej z polytematickej správy o Egypte zo dňa 02.10.2025 za
preukázané, že opustenie krajiny Egypt a ani dlhodobý pobyt v zahraničí nie sú trestným činom, pričom
v egyptskom trestnom zákonníku nie je ani zmienka o tom, že by egyptskí občania mohli byť stíhaní

za to, že v zahraničí požiadali o medzinárodnú ochranu - Egypt je navyše signatárom Všeobecnej
deklarácie ľudských práv, ktorá v článku 14 zakotvuje právo vyhľadať a získať v iných krajinách azyl
pred prenasledovaním. Správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že aj Egypt ako signatár uvedenej
deklarácie musí umožniť svojim občanom žiadať o azyl v zahraničí bez toho, aby boli pri návrate
nejakým spôsobom za uvedený skutok postihovaní - uvedené vyplýva aj z Eurostatu, v zmysle ktorého
nelegálni egyptskí migranti sú z viacerých európskych krajín (Taliansko, Nemecko. Francúzsko ...)

nútene deportovaní do krajiny pôvodu a v žiadnych verejne dostupných zdrojoch neboli nájdené
informácie o zlom zaobchádzaní s egyptskými občanmi po ich návrate zo zahraničia (okrem teda
prípadov, kedy išlo o účastníkov na demonštráciách alebo politické profily – správny súd tu zdôrazňuje,
že z dostatočne a riadne zisteného skutkového stavu žalovaným je zrejmé, že žalobca bol a je len
bežným občanom Egypta, ktorý sa nikdy žiadnej demonštrácie nezúčastnil, nikdy nebol členom politickej

strany, hnutia, ani ničoho podobného a nikdy nevyvíjal ani žiadne politické aktivity; tvrdenia žalobcu
o údajnom pripisovaní politických názorov zo strany štátnych orgánov jemu sú už z vyššie uvedených
dôvodov absolútne nedôvodné, nepreukázané a účelovo vykonštruované – viď. bod. 36 odôvodnenia
tohto rozsudku). Správny súd je toho názoru, že vzhľadom na to, že žalobca počas pobytu v Egypte
nevyvíjal žiadne aktivity, na základe ktorých by mohol byť záujmovou osobou v hľadáčiku egyptských

štátnych orgánov v prípade jeho návratu, tak nie je ani relevantný dôvod, že by nejakému stíhaniu čelil
kvôli tomu, že sa dlhodobo zdržiaval v zahraničí alebo že by tam žiadal o medzinárodnú ochranu. Na
základe uvedených skutočností má správny súd za to, že v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu by
v súvislosti s opustením Egyptu a hľadaním medzinárodnej ochrany v zahraničí žalobca nečelil žiadnym
problémomsoštátnymiorgánmiajehoobavuzmožnýchpostihovmožnopovažovaťzaneopodstatnenú.

42. V nadväznosti na vyššie uvedené správny súd taktiež uvádza, že tvrdenie žalobcu, že by mohol
byť vypočúvaný a obvinený zo „šírenia falošných správ o Egypte“ z dôvodu, že egyptské štátne orgány
majú informácie o jeho žiadosti o azyl na Ukrajine , čo by sa mohlo vzťahovať na článok 80 písm.
d) egyptského trestného zákona, je zjavne neopodstatnené a nepodložené, založené len na jeho

hypotetických domnienkach (podľa správneho súdu značná väčšina žalobcových tvrdení je založená
napokon výlučne len na domnienkach a ničím nepreukázaných tvrdeniach).

43. Správny súd záverom uvádza, že po komplexnom preskúmaní prípadu žalobcu má za to, že
v žalobcovom prípade nebolo preukázané, že by v krajine pôvodu bol prenasledovaný z rasových,

národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je to
uvedené v § 8 zákona o azyle. Správny súd je taktiež toho názoru, že nebolo objektívne preukázané
ani to, že by žalobcovi prenasledovanie z azylovo relevantných dôvodov mohlo hroziť v prípade návratu
do krajiny jeho pôvodu.

44. Správny súd mal ďalej za preukázané, že žalovaný pri svojom rozhodovaní nezanedbal ani otázku
poskytnutiadoplnkovejochrany.Jejzmyslomaúčelomjeposkytnúťsubsidiárnuochranutýmžiadateľom
o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených
v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce, požadovať ich vycestovanie.

45. Čo sa týka doplnkovej ochrany, tak správny súd má za to, že žalovaný sa v predmetnej veci
dostatočným spôsobom zaoberal všetkými troma formami vážneho bezprávia, pričom zistené poznatky
v tomto smere aj správne vyhodnotil tak, že žalobcovi ani v jednom prípade vážne bezprávie v krajine
jeho pôvodu nehrozí.

Zo spisového materiálu mal správny súd za preukázané, že síce sa trest smrti v Egypte zákonne
praktikuje, no žalobca sa v krajine jeho pôvodu nikdy nedopustil takého konania, za ktoré by mu takáto
forma trestu mohla byť uložená.Správny súd je rovnako ako žalovaný aj toho názoru, že žalobcovi nehrozí v prípade jeho návratu
do Egypta zo strany štátnych alebo neštátnych orgánov ani druhá forma vážneho bezprávia, a to
tá, že by mohol byť vystavený mučeniu alebo neľudskému, alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu,

alebo trestu. Správny súd poukazuje na to, že egyptská ústava zakazuje akúkoľvek formu mučenia
či neľudského, ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, a preto možno objektívne konštatovať,
že aj táto forma vážneho bezprávia je v prípade návratu žalobcu do krajiny jeho pôvodu vylúčená.
Žalobca v krajine pôvodu zo strany štátnych alebo neštátnych orgánov nečelil žiadnym praktikám
mučenia alebo neľudského zaobchádzania, a preto nie je relevantný dôvod sa ani domnievať, že by im

mohol čeliť v prípade jeho návratu do Egypta. Žalobca síce počas konania poukázal na dva incidenty,
ktoré mali súvisieť s majetkovými spormi so strýkom, pri ktorých údajne žalobca čelil neľudskému
zaobchádzaniu, no v oboch prípadoch reálne išlo o súkromný rodinný majetkový spor (strýko sa chcel
takouto formou dostať k majetku žalobcu a jeho bratov) – žalobca nahlásil na polícii iba prvý incident
pri ktorom bol poranený na ruke, pričom ten bol riadne behom štyroch mesiacov prešetrený štátnymi
orgánmi Egypta s výsledkom, že žalobcove obvinenie sa nezakladá na pravde, nakoľko ten čo to mal

spáchať sa ani nenachádzal v tom čase v danom meste - teda z príslušného vyšetrovania vyplynulo, že
žalobcove tvrdenia sa nezakladali na pravde; druhý incident – údajný únos žalobcu, o ktorého reálnom
uskutočnení má správny súd značné pochybnosti (viď. bod 36. odôvodnenia tohto rozsudku), žalobca
ani len nenahlásil na polícii, pričom žalobca mal v krajine jeho pôvodu dostatočné zákonné možnosti na
zaistenie individuálnej bezpečnosti a zabránenie tomu, aby sa útoky voči jeho osobe viac neopakovali –

žalobca sa však preukázateľne (pri tomto údajnom incidente) ani nesnažil ich využiť a radšej dobrovoľne
opustil Egypt, avšak až po šiestich mesiacoch po údajnom vykonaní predmetného únosu – údajní
únoscovia ho pustili údajne len tak, bez uvedenia dôvodu, pričom sa mu nič nestalo (žalobca absolútne
bez problémov legálne odišiel z Egypta na vlastný legálny pas, potom sa aj bez problémov vrátil do
Egypta a zase bez akýchkoľvek problémov znovu krajinu Egypt opustil; je vhodné tu spomenúť aj to,

že žalobca pricestoval na Ukrajinu v roku 2018, pričom o azyl požiadal až v roku 2020). Skutočnosť, že
sa žalobcu pravdepodobne budú na hraniciach Egypta po jeho príchode pýtať prečo žiadal o azyl na
Ukrajine, je úplne prirodzená, pričom správny súd nevidí žiadny problém v tom, že by im žalobca uviedol,
že príčinou boli majetkové spory so strýkom – žalobca napokon možno v dôsledku práve tohto konečne
využije zákonné možnosti, ktoré Egypt nesporne ponúka na zaistenie jeho individuálnej bezpečnosti.

V tejto súvislosti správny súd opätovne poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Sža/4/2009 zo dňa 12.03.2009, podľa ktorého „problémy so súkromnými osobami nemôžu byť
nielen dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine dáva možnosť domáhať sa svojich
práv pred štátnymi orgánmi, ale ako z povahy veci vyplýva, nemôžu byť relevantným dôvodom ani pre
udelenie doplnkovej ochrany...“.

Správny súd taktiež konštatuje, že žalovaný sa správne zaoberal aj tým, či by žalobca v prípade jeho
návratu do Egypta mohol byť reálne, vážne a individuálne ohrozený na živote alebo nedotknuteľnosti
jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného
konfliktu. Z dostupných informácií, ktoré sú obsahom spisového materiálu, vyplýva, že bezpečnostná
situácia v Egypte je v súčasnej dobe stabilizovaná (a to aj ku dňu vydania tohto rozsudku). Oficiálne

v krajine Egypt neprebieha žiadny vnútroštátny alebo medzinárodný ozbrojený konflikt, v rámci ktorého
by žalobcovi v prípade jeho návratu hrozilo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti
osoby z dôvodu svojvoľného násilia, ako ďalšej formy vážneho bezprávia.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd má za to, že žalovaný správne nepristúpil v žalobcovom
prípade k poskytnutiu doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, keďže na to neboli žiadne

dôvody.

46. Správny súd v súhrne zistil, že žalobcom uvádzané dôvody v jeho žiadosti o udelenie azylu
nemožno podradiť pod pojem existencie opodstatnených obáv v krajine pôvodu z prenasledovania
z politických dôvodov (najmä po komplexnom posúdení priebehu celého života žalobcu). Taktiež je podľa

správneho súdu v kontexte vyjadrení žalobcu v konaní o udelenie azylu dostatočne zistený skutkový stav
žalovaným a správne vyhodnotené dôkazné prostriedky žalovaným v napadnutom rozhodnutí. Správny
súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je zákonné a žalovaný správne a zákonne
konštatoval, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky na udelenie azylu, pričom nespĺňa ani podmienky
na poskytnutie doplnkovej ochrany.

47. Správny súd má za to, že žalovaný pri posudzovaní prípadu postupoval v súlade s platnou a
účinnou právnou úpravou, zohľadnil všetky vyhlásenia žalobcu, dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny
pôvodu, jeho postavenie a osobné pomery. V administratívnom konaní bol dostatočne zistený skutkovýstav veci a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu
stotožňuje. Napadnuté rozhodnutie zodpovedá zákonu aj po formálnej stránke. Žalovaný sa podľa
názoru správneho súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými, pre posúdenie predmetnej

veci rozhodujúcimi skutočnosťami, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a to citáciou
dotknutých právnych noriem, ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný
prípad. V jeho postupe neboli zistené také procesné pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného správny súd uzavrel, že žalovaný správne vyhodnotil zistený
skutkový stav a na tento správne aplikoval ustanovenia zákona o azyle majúc za to, že žalobca nesplnil

podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky v zmysle § 8 zákona o azyle a zároveň
nesplnil podmienky ani na poskytnutie doplnkovej ochrany.

48. Pokiaľ ide o výroky napadnutého rozhodnutia v časti o neudelení azylu za účelom zlúčenia rodiny a
neposkytnutí doplnkovej ochrany za účelom zlúčenia rodiny, žalobca netvrdil, že by na území Slovenskej
republiky mal rodinných príslušníkov v zmysle § 10 ods. 1 a § 13b ods. 1 zákona o azyle, ktorým bol

udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana, a nevyplýva to ani z administratívneho spisu. Keďže
však žalobca žiadal zrušiť celé napadnuté rozhodnutie, tak správny súd uvádza, že aj v tejto časti
považuje žalobu žalobcu za nedôvodnú.

49. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalobu ako

nedôvodnú podľa § 219 SSP zamietol.

50. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a žalovanému, ktorý bol v konaní
úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi
nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.
Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a
podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov
konania. (§ 443 SSP)

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o
dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439
ods. 3 SSP)
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie

napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).