Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 24, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoCsp/14/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121386457
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6121386457.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803,
právne zastúpený: Remedium Legal, s. r. o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť
Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX D. E. D.,
zastúpený opatrovníčkou: F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX D. E. D., právne zastúpená:
V4 JURISTIC group, s.r.o., so sídlom Furdekova 16, 851 04 Bratislava – mestská časť Petržalka, IČO: 50
192205,ozaplateniesumy2.655,40eurspríslušenstvom,oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresného

súdu Žilina č. k. 32Csp/66/2021 – 325 zo dňa 12. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) napadnutým (v poradí
druhým) rozsudkom žalobu žalobcu zamietol (výrok I. odvolaním napadnutého rozsudku), rozhodol,
že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II. odvolaním

napadnutého rozsudku) a taktiež rozhodol, že Slovenská republika má nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi v rozsahu 100% (výrok III. odvolaním napadnutého rozsudku).
1.1. Mal preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu H. I. B. J. a žalovaným bola dňa
02.03.2017 uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej právny predchodca žalobcu
poskytol žalovanému úver vo výške 2.910,- eur a žalovaný sa zaviazal úver splatiť. Žalovaný nesplácal
úver riadne a včas, preto právny predchodca žalobcu vyhlásil úver k 13.11.2018 za splatný. V konaní
si žalobca uplatňuje zostatok nesplatenej istiny úveru 2.647,40 eur, neuhradený riadny úrok vo výške

1.008,29 eur, neuhradený úrok z omeškania vo výške 271,78 eur, neuhradené poplatky vo výške 8,- eur.

1.2. K tvrdeniu žalovaného, že zmluva o úvere nebola uzavretá platne z dôvodu, že žalovaný nemal
de facto spôsobilosť na právne úkony, uviedol, že spôsobilosť na právne úkony žalovaného bola
obmedzená rozsudkom Okresného súdu Žilina, č.k. 21Ps/3/2019 zo dňa 04.11.2019, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 20.11.2019. Požiadal znalca K. L. M., ktorý v konaní vedenom na tamojšom súde
pod sp. zn. 21Ps/3/2019 vypracoval znalecký posudok č. 121/2019 vo veci vyšetrenia duševného

stavu žalovaného, o podanie vysvetlenia - vypracovanie odborného stanoviska k posúdeniu spôsobilosti
žalovaného na uzavretie predmetnej zmluvy o úvere v čase jej uzavretia. Zo záveru odborného
vyjadrenia č. 126/2024 mal potom preukázané, že žalovaný trpí duševnou poruchou, ktorá má zásadne
nepriaznivý dosah na jeho schopnosť vykonávať právne úkony – od dňa 09.04.2018 až do súčasnostis tým, že duševnú poruchu, ktorá by žalovaného dňa 02.03.2017 robila neschopným na sporný právny
úkon, je možné pripustiť len v teoretickej rovine, ale súčasne so záverom, že nie je možné preukázať,
že by v marci 2017 bola duševná porucha žalovaného natoľko závažného a trvalého charakteru, že

by mu nedovoľovala uvedomiť si svoje konanie v spojitosti s nakladaním s finančnými prostriedkami.
Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie považoval zmluvu za platne uzavretú.

1.3. V konaní mal za preukázané, že na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, uzavretej
dňa 02.03.2017 medzi H. I. B., J.. ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, bol zo strany

veriteľa žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných
mesačných splátkach. Veriteľ poskytujúci úver (H., J.) ako banka v danom prípade pri uzatváraní
predmetnej zmluvy konal
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, nakoľko z výpisu z obchodného registra vyplýva,
že predmetom jeho činnosti je okrem iného aj poskytovanie úverov. Žalovaný zmluvu uzatváral ako
spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci

svojhopodnikania,povolania,čo vyplýva aj z jeho označenia v zmluve menom, priezviskom, rodným
číslom, adresou trvalého pobytu. Potom uzavrel, že uplatnený nárok vyplýva zo spotrebiteľskej
zmluvy a preto je na predmetný právny vzťah potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia
spotrebiteľského práva v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z.
z.. Zdôraznil, že príslušná zákonná ochrana spotrebiteľovi musí byť zachovaná aj v prípade, keď došlo

k postúpeniu pohľadávky na inú osobu.

1.4. Poukázal na to, že žalobca v prejednávanej veci nárok na zaplatenie pohľadávky s príslušenstvom,
a teda aj svoju aktívnu vecnú legitimáciu, odôvodňoval uzatvorením Rámcovej zmluvy o postúpení
pohľadávok uzatvorenej so H. I. B., J. J. že bolo povinnosťou súdu ex offo primárne skúmať, či žalobca

je v spore aktívne vecne legitimovaný, ktorú.

1.5. Uviedol, že v prejednávanej veci si žalobca uplatnil nárok zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere ako právny nástupca pôvodného veriteľa z titulu postúpenia pohľadávky. Z uvedeného dôvodu
preto skúmal splnenie podmienok ustanovených v § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení

účinnom v čase postúpenia pohľadávky. Poukázal na to, že ust. § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch
obsahuje obmedzenie, ktoré umožňuje postúpiť iba takú pohľadávku z veriteľa oprávneného poskytovať
spotrebiteľský úver na veriteľa, ktorý nemá obmedzený rozsah poskytovania spotrebiteľských úverov
(ktorým je aj žalobca), ktorá je po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru (teda nastala
splatnosť už aj poslednej splátky) alebo sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru (teda došlo k jej predčasnému zosplatneniu).
1.6. Konštatoval, že podľa zmluvy bol termín konečnej splatnosti 18.02.2025 (č.l. 33 p. v. spisu),
k postúpeniu pohľadávky došlo k 01.12.2020 (č.l. 51 spisu), čiže pohľadávka v čase postúpenia
nebola po konečnom termíne splatnosti. K predčasnému zosplatneniu predmetného úveru mal
právny predchodca žalobcu pristúpiť Výzvou na predčasné splatenie úveru (č.l. 41 spisu), ktorá bola

žalovanému doručená podľa doručenky dňa 23.11.2018. Výzve predchádzala Tretia upomienka – pokus
o zmier (č.l. 47 spisu). Poukázal na to, že v spise absentuje doklad o doručovaní Tretej upomienky
dlžníkovi.V tejto súvislosti zdôraznil, že podmienkou riadneho zosplatnenia dlhu je riadne doručenie
oboch prejavov vôle veriteľa dlžníkovi.
1.7. Dospel k záveru, že výzva na predčasné splatenie úveru (č.l. 41 spisu) ani Tretia upomienka – pokus

ozmier(č.l.47spisu)neobsahujekonkrétnusplátku,prektorúveriteľjednorazovoapredčasnezosplatnil
celý dlh s tým, že nešpecifikácia konkrétnej splátky, pre ktorú bola vyhlásená mimoriadna splatnosť
úveru, spôsobuje neurčitosť takéhoto úkonu, nakoľko bez tejto špecifikácie nemožno posúdiť, či došlo
k splneniu podmienky stanovenej v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktorá umožňuje využitie práva
podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že pre posúdenie určitosti a následnej možnosti,

či k zosplatneniu dlhu došlo v súlade so zákonom, je nutné, aby bolo zrejmé, s ktorou splátkou je
dlžník v omeškaní. Poukázal na rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.zn. 2CoCsp/31/2023
zo dňa 30.01.2024, sp.zn. 17Co/171/2018 zo dňa 04.04.2019 a sp. zn. 7CoCsp/14/2021 s tým, že
platnosťou mimoriadneho zosplatnenia sa vo vyššie uvedených intenciách zaoberal aj Najvyšší súd SR,
ktorý poukázal na to, že v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne

splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení
presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh (konkrétne
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25. 01. 2024).1.8. Na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že v posudzovanom prípade nedošlo k
platnému zosplatneniu pohľadávky a právny predchodca žalobcu nebol oprávnený postúpiť pohľadávku

žalobcovi podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Vzhľadom na uvedené, keďže nedošlo k platnému
postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa H., J.. na žalobcu v súlade s § 17 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z. z., a teda nebola preukázaná aktívna vecná legitimáciu žalobcu, okresný súd žalobu
zamietol.

1.9. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s §
262 ods. 1 CSP tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Okresný súd ďalej konštatoval, že v konaní vznikli štátu výdavky, a to titulom vyplateného znalečného.
Nakoľko priznal nárok na náhradu trov konania žalovanému, štát tak má nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi v rozsahu 100%.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal žalobca odvolanie. Navrhol, aby odvolací

súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná
nárok náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu. Žalobca mal za to, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces,akoaj,žesúdprvejinštanciedospelnazáklade

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
2.1. Rozhodnutie považoval za prekvapivé a nepreskúmateľné. Uviedol, že na pojednávaní dňa
10.10.2024 bola medzi stranami naďalej sporná len (ne)spôsobilosť žalovaného na uzavretie takého
úkonu, ako je predmetná zmluva, a to z dôvodu, že žalovaný podľa svojich tvrdení i pred rozhodnutím,
ktorýmmubolaobmedzenáspôsobilosťnaprávneúkony,trpelzdravotnýmiproblémami,ktorévylučovali

jeho spôsobilosť na uzavretie predmetnej zmluvy. Na základe toho žalovaný počas pojednávania podal
návrh na vykonania dôkazu - odborného vyjadrenia od znalca z odvetia psychiatria, pričom Okresný
súd Žilina tomuto návrhu vyhovel a vyzval sporové strany, aby súdu predložili v lehote 10 dní od
pojednávania otázky, ktoré bude súd klásť znalcovi ohľadom krátkodobej/dlhodobej psychickej poruchy
v čase uzatvárania predmetnej zmluvy. Táto skutočnosť žalobcu opätovne utvrdila v tom, že jedinou

spornou otázkou v predmetnom spore je (ne)spôsobilosť žalovaného na uzatvorenie predmetnej zmluvy,
nakoľko v opačnom prípade, ak by súd mal za to, že právny predchodca žalobcu riadne nezosplatnil
celý dlh vyplývajúci z uzavretej zmluvy by z dôvodu rýchleho, hospodárneho konania (nakoľko to sú
základné atribúty civilného konania) by vyhotovovanie znaleckého odborného vyjadrenia nepovolil a
žalobu by zamietol z tohto dôvodu, a to aj bez ďalšieho dokazovania. Žalobca mal za to, že zosplatnenie

dlhu nebolo v konaní sporné v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie prekvapivé, a zároveň
nepreskúmateľné. Žalobca opakovane poukázal na to, že jeho nárok, ako i všetky ním predložené
dôkazy, neboli zo strany žalovaného rozporované, a zároveň sa nejavil žiadny reálny dôvod považovať
akúkoľvek skutočnosť ohľadom splnenia podmienok pre platné zosplatnenie za nepreukázané alebo
sporné.

2.2. K platnosti vyhláseniu predčasnej splatnosti žalobca poukázal, že rozhodnutie súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, ktorá je všeobecnými súdmi (vrátane Najvyššieho súdu SR) rozhodovaná
nejednotne. Upriamil pozornosť na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa
30.01.2024, sp.zn. 5Cdo/224/2021 zo dňa 30.11.2022 a rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. PL.ÚS.
242/2007 zo dňa 03.07.2009, sp.zn. I. ÚS 640/2014 zo dňa 01.04.2015. Uviedol, že žalovaný sa

pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru omeškal (viac ako tri mesiace) s úhradou dohodnutých
mesačných splátok riadne a včas, pričom na možnosť banky vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru v
prípade, ak dlžnú sumu neuhradí, bol upozornený výzvou zo dňa 01.10.2018, a to v súlade s § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka. Následne v súlade s § 565 Občianskeho zákonníka (za súčasného
splnenia podmienok podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka) postupca podaním zo dňa 13.11.2018

označeným ako „Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom“ uplatnil právo na
zaplatenie všetkých splátok pre neplnenie splátkového kalendára, v dôsledku čoho sa stal úver splatným
v celom rozsahu. Zdôraznil, že veriteľ nie je povinný (Občiansky zákonník takú podmienku v žiadnom
jeho ustanovení neustanovuje) uvádzať konkrétnu splátku, pre ktorú sa veriteľ chystá, prípadne pre ktorú
veriteľ pristúpil k vyhláseniu splatnosti úveru.

2.3. Žalobca zastával názor, že zo strany veriteľa nedošlo pri uplatnení práva podľa § 565 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti. Mal
za to, že v konaní bolo riadne preukázané, resp. nebolo ani sporné, že možnosť zosplatnenia úveru
bola medzi postupcom a žalovaným dohodnutá. Žalovaný bol preukázateľne v omeškaní so zaplatenímsplátok viac ako tri mesiace, pričom bolo zároveň preukázané, že postupca upozornil žalovaného v
lehote nie kratšej ako 15 dní na možné uplatnenie práva v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka.
V zmysle vyššie uvedeného mal žalobca za to, že je zrejmé, že v prípade, ak postupca vyhlásil

mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 13.11.2018 toto svoje právo uplatnil v súlade s § 565
Občianskeho zákonníka a v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (R7/2023)
pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 18.07.2018 (t. j. splátky, ktorá vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úverupredchádzalapodobuviacakotrochmesiacovaprektorejnezaplateniemoholakojedinejvyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru) a zároveň toto svoje právo uplatnil v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka po omeškaní spotrebiteľa (žalovaného) s platením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace,
pričom spotrebiteľ (žalovaný) bol nesporne na toto oprávnenie veriteľa upozornený (podaním zo dňa
01.10.2018). Žalobca uviedol, že špecifikácia splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu, by bola prihliadnuc
na vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nadbytočná, keďže z aktuálnej rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu SR jasne vyplýva, že vždy môže ísť len o splnenie jednej konkrétnej vymedzenej
splátky, a teda veriteľ si nemôže v tomto ohľade „vybrať“, pre nesplnenie ktorej splátky toto právo

uplatňuje. Žalobca zastával názor, že pokiaľ by zákonodarca vyžadoval presnú špecifikáciu splátky, pre
ktorú došlo k zosplatneniu vo výzve podľa § 565 Občianskeho zákonníka, uvedené by uviedol expressis
verbis v tomto zákonnom ustanovení.
2.4. Žalobca ďalej uviedol, že veriteľ nie je povinný vedieť správne právne posúdiť, pre nesplnenie
ktorej splátky uplatňuje právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka (keďže ani samotné súdy neboli pri riešení tejto otázky jednotné) – jeho úlohou je len
sledovať splnenie týchto podmienok a ak toto právo uplatní po splnení týchto podmienok, je tento
úkon jednoznačne platný, a to bez ohľadu na to, či veriteľ stanovil „splátku“ pre nesplnenie ktorej sa
domnieva, že došlo k uplatneniu tohto práva. Uvedené nevyplýva z právnych predpisov a žalobca
to považuje za šikanózne, keďže veriteľ je povinný skutkovo vymedziť stav, avšak právne posúdenie

(pričom určenie, pre nesplnenie ktorej splátky napokon došlo k uplatneniu uvedeného práva je výlučne
právnym posúdením) je už výhradne vecou súdu. Mal za to, že výklad dotknutých zákonných ustanovení
v tom zmysle, že veriteľ je povinný uviesť rozhodnú splátku v upozornení pred zosplatnením podľa § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka a rovnako aj v samotnom zosplatnení nemôže v žiadnom ohľade obstáť,
keďže v praktickej realite by veriteľ uvádzal v týchto právnych úkonoch rôzne splátky, a spotrebiteľovi

by táto informácia nepriniesla vôbec žiadnu informačnú hodnotu. Naopak - prihliadnuc k uvedenému
modelovému príkladu by sa spotrebiteľ paradoxne mohol dostať do informačnej asymetrie práve v
prípade,kedybyveriteľuviedolvovýzvepodľa§53ods.9Občianskehozákonníkaakúkoľvekomeškanú
splátku, nakoľko by spotrebiteľ mohol nadobudnúť mylnú domnienku, že uhradením len tejto splátky
zabráni zosplatneniu – čo by však nemohlo nastať, nakoľko pri úhrade (len) tejto splátky by podmienky

podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zostali zachované (spotrebiteľ by bol naďalej v omeškaní so
splácaním dlhu po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, keďže zvyšné splátky neuhradil a zároveň bol upozornený
namožnéuplatnenieprávanavyhláseniesplatnosti).Malzato,ževposudzovanomprípadetedadošlov
súlade s § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru pre nesplnenie splátky splatnej dňa 18.07.2018. Podľa žalobcu by bolo potom bez

právneho významu, ak by veriteľ v uvedenom podaní „určil“ inú splátku, resp. prípadne aj priamo túto
splátku, nakoľko uvedené je bez pochýb právnym posúdením, a to je výlučne vecou súdu.
2.5. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca zastával názor, že postupca využil právo podľa
§ 565 Občianskeho zákonníka a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy
v lehote nie kratšej ako 15 dní v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojitosti

s § 565 Občianskeho zákonníka - a z jeho strany nedošlo k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti,
v dôsledku čoho nemožno prijať iný právny záver ako ten, že v súdenom prípade došlo k platnému
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a tým pádom aj k platnému postúpeniu pohľadávky. Podľa
žalobcu potom nedošlo k porušeniu § 525 Občianskeho zákonníka, k postúpeniu došlo po tom, čo sa
stal úver predčasne splatným, a teda nedošlo ani k porušeniu § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, a preto je žalobca v konaní
aktívne vecne legitimovaným.
2.6. Žalobca podporne poukázal na aktuálnu novelizáciu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka
účinnú od 01.11.2024, konkrétne na zmenu v znení odseku 9 a znenie nového odseku 10 tohto
ustanovenia. Uviedol, že veriteľ je aj podľa úpravy účinnej od 01.11.2024 (podľa názoru žalobcu

obdobne ako aj pri úprave účinnej pred 01.11.2024) povinný vo výzve upozorniť spotrebiteľa na následok
zosplatnenia a uviesť sumu splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní - obligatórnou náležitosťou
takejto výzvy, dokonca pod sankciou neurčitosti a teda ani po účinnosti novelizácie nie je špecifikácia
konkrétnej splátky, pre ktorú sa veriteľ chystá úver zosplatniť, resp. pre ktorú úver zosplatňuje.2.7. Žalobca sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého žalobca nepreukázal
doručovanie výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pred zosplatnením, čoho následkom bolo
neplatnépredčasnézosplatnenieúveru.Vtomtosmereuviedol,žeObčianskyzákonníkúčinnosťprejavu

vôle spája s okamihom jeho odovzdania alebo doručenia adresátovi, t. j. v súdenom prípade žalovanému
s tým, že zákon explicitne nevyžaduje, aby sa adresát aj s obsahom právneho úkonu reálne oboznámil.
Dôležité však je, aby adresát tohto právneho úkonu mal reálnu možnosť oboznámiť sa s obsahom
prejavu vôle (tak ako v súdenom prípade s Výzvou zo dňa 01.10.2018). Nie je však podmienkou, aby
sa s obsahom prejavu vôle aj skutočne oboznámil. Zdôraznil, že súdna prax podací hárok konštantne

akceptuje ako dôkaz o doručení písomnosti do dispozičnej sféry jej adresáta.
2.8. Žalobca súčasne poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov, Najvyššieho súdu SR
a Ústavného súdu SR.
3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. K aktívnej vecnej legitimácii uviedol, že argumentácia
právneho zástupcu žalobcu je minimálne zavádzajúca. Podľa neho zo zápisnice o pojednávaní zo
dňa 10.10.2024 je možné jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázateľne dokázať, že

k namietanému nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu dopytoval konajúci predseda senátu
(samosudca) práve povereného advokátskeho koncipienta prítomného na pojednávaní. V tejto súvislosti
poukázal na aj uznesenie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 11CoCsp/4/2024 zo dňa 26.03.2024 a rozsudok
Okresného súdu Žilina sp. zn. 32Csp/66/2021 zo dňa 12.12.2024.
3.1. K povinnosti veriteľa uvádzať konkrétnu splátku na základe ktorej nastáva zosplatnenie žalovaný

uviedol, že vyjadrenie žalobcu považuje za účelové a nepresvedčivé, pričom poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/268/2020 zo dňa 29.11.2022. Uviedol, že ak by nemala žiadny
právny význam skutočnosť, ktorou nastalo zosplatnenie celej pohľadávky, nebolo by ani možné určiť
beh premlčacej lehoty a ak žalobca trvá na prezentovanej argumentácií, potom žalovaný z opatrnosti
vznáša námietku premlčania.

3.2. Žalovaný ďalej uviedol, že z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom do 30. októbra 2024 vyplýva, že veriteľ mohol požadovať splnenie celého dlhu pre
nesplnenie niektorej zo splátok za podmienku, že uplynuli tri mesiace od omeškania so zaplatením
príslušnej splátky a že upozornil spotrebiteľa (dlžníka) na uplatnenie tohto práva v lehote kratšej ako
15 dní. Znamená to, že pokiaľ neuplynú oba časové úseky - tri mesiace od omeškania splátky a 15

dní od upozornenia dlžníka veriteľom, že si uplatní právo dožadovať sa splatenie dlhu naraz-veriteľ
nemôže požadovať splnenie celého dlhu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky sp.zn. 22Cdo/1993/2001 zo dňa 08.04.2003, ako aj rozhodnutia Krajského súdu
v Prešove sp.zn. 3Cdo/3/2011 zo dňa 28.09.2011 a sp.zn. 16Co/71/2011 zo dňa 08.12.2011. Nad rámec
uvedeného žalovaný uviedol, že ponecháva na uvážení odvolacieho súdu aj otázku splnenia podmienok

ustanovených v § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Mal za to, že pre účely posúdenia splnenia tejto povinnosti nie je smerodajné, aká
bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca)
pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta (žalovaného). Banka v rozpore s ustanovením

§ 17 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch postúpila na žalobcu pohľadávku, ktorá
nebola po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru. Zmluva o postúpení pohľadávky zo
dňa 13.11.2020 medzi postupcom H. I. B., J., K. E. X, XXX XX B., N. XXXXXXXX J. žalobcom na
základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a
teda dôvodom zamietnutia žaloby je nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. V tejto súvislosti

žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.04.2018.
V závere vyjadrenia žalovaný uviedol, že z podaného odvolania žiadnym spôsobom nie je možné
odvodiť, ktoré návrhy na vykonanie dôkazov/dôkazy súd vyhodnotil nesprávne. Mal za to, že žalobca
nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by spĺňal podmienku prípustnosti aplikácie novôt v odvolacom konaní
a v odvolaní nekonkretizoval, ktorá právna norma nebola aplikovaná, resp. ktorá právna norma bola

aplikovanánesprávne,prípadneakomalodôjsťknesprávnejinterpretáciisúduprvéhostupňakonkrétnej
právnej normy.
4. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že trvá na podanom odvolaní a navrhol, aby
odvolací súd rozhodol tak, že vyhovie žalobe a prizná žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

5. Strany sporu ďalšie podania v odvolacom konaní neprodukovali.
6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku;
ďalej len „CSP"), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané oprávneným subjektom (§ 359CSP), t.j žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd prvej inštancie jeho žalobu
zamietol, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný [§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP], preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie

v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia
§ 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania
postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP vo výroku I., ako aj v závislých výrokoch II. a III., t.j. vo výrokoch
o práve na náhradu trov konania ako vecne správny potvrdil.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v zásade
sa stotožnil s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej
inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie
o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP.
Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd
v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387

ods. 2 CSP).
8. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia
§ 380 CSP je viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania,
na ktoré je povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z toho vyplýva,
že na iné pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote,

ktoré by inak mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj
keď by takéto pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia
podmienok konania, na ktorý by bol v rámci odvolacieho prieskumu oprávnený prihliadnuť z úradnej
povinnosti.
9. V ďalšom odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, teda či súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
odôvodnil, a to s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na všetky
námietky (argumenty) uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05),
pričom konštatuje, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220

ods. 2 CSP, keď uviedol rozhodujúci skutkový stav a primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného
dokazovania, svoje závery náležite vysvetlil a dostatočne uspokojivo objasnil, z akých úvah vychádzal.
I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jej riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym
procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uskutočňovala svoje procesné
práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, podľa názoru

odvolacieho súdu v prejednávanej veci o taký prípad nešlo, keď súd prvej inštancie síce stručne avšak
dostatočne zrozumiteľným spôsobom prezentoval svoje skutkové a právne závery, z ktorých pri svojom
rozhodnutí vychádzal. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno in globo považovať za
rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z akého
skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal, ako aj to, o aké ustanovenia právnych

predpisov sa jeho rozhodnutie opieralo a ako boli tieto relevantné ustanovenia ním interpretované.
9.1
Žalobca taktiež namietal prekvapivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý založil dôvod svojho
rozhodnutia na nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. Odvolací súd sa s touto námietkou nestotožnil,
pričom poukazuje na to, právna argumentácia týkajúca potreby skúmania vecnej legitimácie na strane

žalobcu je obsiahnutá už v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu v prejednávanej veci (porovnaj bod
11. odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 11CoCsp/4/2024-270 zo dňa 26.03.2024) na čo
v konečnom dôsledku reagoval aj samotný žalobca vo svojom podaní zo dňa 09.07.2024. Závery súdu
prvej inštancie nemožno potom vnímať ako prekvapivé, nakoľko uvedená právna argumentácia bola
relevantne posudzovaná už v štádiu konania pred vyhlásením odvolaním preskúmavaného rozhodnutia

(na uvedenú argumentáciu poukázal aj žalovaný v záverečnej reči) a žalobca mal možnosť sa
k nej vyjadriť (čo nakoniec aj učinil) a svoju argumentáciu zopakoval aj v odvolacom konaní. Nad
rámec uvedeného odvolací súd upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
9Cdo/214/2021 zo dňa 24.03.2023, ktorý (aj keď nie v úplne identickej procesnej situácii, avšak vo
vzťahu k obsahovému základu posudzovanej námietky žalobcu použiteľnej argumentácii) uviedol, že

„...najvyšší súd už viackrát uviedol, že cieľom ust. § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán
na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby
dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu
pri realizácii jej procesných práv (1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020, 7Cdo/45/2020, 7Cdo/111/2020,9Cdo/139/2021, 9Cdo/317/2021) a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP.
Z judikatúry ústavného súdu (sp. zn. IV. ÚS 16/2012) tiež vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí
vo veci, a nie v rámci postupu podľa ust. § 118 ods. 2 O.s.p. (predchádzajúca procesná úprava),

vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci. ...Pod „prekvapivým
rozhodnutím“ sa v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu rozumie rozhodnutie odvolacieho súdu
„nečakane“ založeného na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj
3Cdo/102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane“
založené nepredvídateľne na iných „nových“ dôvodoch, než na ktorých založil rozhodnutie súd prvej

inštancie, pričom účastník konania (teraz strana sporu) v danej procesnej situácii nemal možnosť
namietať (ne) správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (porovnaj
5Cdo/46/2011, 7Cdo/102/2011, 2Cdo/226/2011).“. V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno interpretovať ako právo na to, aby bol účastník
konania (procesná strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno automaticky

považovať za porušenie základného práva a toto právo je subjektívnym verejným právom každej strany,
ktorého podstata spočíva v tom, že štát je povinný zabezpečiť každému právo na spravodlivý výsledok
konania. V intenciách vyššie uvedeného potom odvolací súd vyhodnotil predmetnú odvolaciu námietku
ako nedôvodnú.
10. Na doplnenie považoval odvolací súd súčasne za nevyhnutné reagovať na odvolaciu námietku

žalobcu týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k výzve na
zaplatenie omeškaných splátok označenú ako „Tretia upomienka – pokus o zmier“ zo dňa 01.10.2018
(č.l. 47 súdneho spisu) ako aj výzvu označenú ako ,,Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru
s príslušenstvom“ zo dňa 13.11.2018 (č.l. 41 súdneho spisu), ktoré súd prvej inštancie posúdil ako
neplatný právny úkon z dôvodu neurčitosti, nakoľko v nich absentovalo uvedenie splátky, s ktorou mal

byť žalovaný viac ako tri mesiace v omeškaní.
11. Odvolací súd pre úplnosť podotýka, že predmetná výzva označená ako ,,Výzva na predčasné
splatenie zostatku úveru s príslušenstvom“ zo dňa 13.11.2018 (č.l. 41 súdneho spisu) je svojím obsahom
oznámením o zosplatnení úveru, a obsahuje v tomto kontexte výzvu na zaplatenie celého zostatku dlhu.
12. Účelom právnej úpravy ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase

vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru) bolo zamedziť „zosplatňovaniu“ záväzkov spotrebiteľov zo
spotrebiteľskej zmluvy, ktorých plnenie je dojednané v splátkach z dôvodu len krátko trvajúceho
omeškania spotrebiteľa so zaplatením splátky (len pár eur) a súčasne dať spotrebiteľovi ešte poslednú
možnosť k splateniu dlžnej splátky predtým, ako dodávateľ využije svoje právo na zosplatnenie celého
dlhu. K uvedenému však musí byť nepochybne spotrebiteľ informovaný, pre nezaplatenie ktorej splátky

mu hrozí uplatnenie práva veriteľa podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka. Podľa § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, „ak ide
o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo
podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, a keď súčasne
upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva“. Uvedené ustanovenie

je potrebné vykladať v kontexte ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „ak ide
o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pri nesplnení niektorej splátky,
len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr
do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky“. Odvolací súd zastáva názor, že výzva prezumovaná § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka je jednostranným právnym úkonom, ktorý z hľadiska jeho určitosti musí

obligatórne obsahovať (identifikáciu) splátky, s ktorou je spotrebiteľ (v prejednávanom spore žalovaný)
v omeškaní, a ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Bez uvedenia tejto
identifikácie nie je možné následne preskúmať splnenie podmienok na uplatnenie práva na vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru a splatnosť tohto úkonu. Je potrebné si uvedomiť, že sa nejedná iba
o formálnu podmienku, ale sa jedná o notifikačnú povinnosť dodávateľa voči spotrebiteľovi, ktorá má

umožniť spotrebiteľovi „dozvedieť sa“ o hroziacom následku spočívajúcom vo vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru, a tento následok odvrátiť. Práve uvedenie konkrétnej splátky je tou rozhodujúcou
skutočnosťou, ktorá musí byť voči spotrebiteľovi určito vyjadrená, nakoľko uvedenie „iba“ výšky
dlhu, s ktorým je spotrebiteľ v omeškaní, vykazuje podstatnú mieru abstrakcie a spotrebiteľ z takto
vyjadreného údaja nemôže bez ďalšieho určiť, ktorá splátka môže v budúcnosti založiť dôvodnosť

predčasného zosplatnenia, resp. ktorú splátku považuje dodávateľ za splátku rozhodnú. Z uvedeného
potom v konečnom dôsledku nie je objektívne vopred možné určiť, kedy si dodávateľ uplatní svoje právo
pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Navyše je potrebné poukázať na to, že veriteľovi
v spotrebiteľských sporoch vzniká právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru iba v prípade,ak je dlžník v omeškaní s niektorou splátkou aspoň tri mesiace a súčasne veriteľ upozorní dlžníka
– spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Táto 15-dňová lehota (na
upozornenieauplatnenietohtopráva)musíuplynúťdosplatnostisplátky,ktorásastanenajskôrsplatnou

pouplynutítrochmesiacovodsplatnostisplátky,ktorázakladáprávonavyhláseniepredčasnejsplatnosti
úveru. Právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru založené omeškaním z úhrady splátky (s ktorou
je spotrebiteľ v omeškaní aspoň tri mesiace), potom môže veriteľ uplatniť výlučne do splatnosti najbližšej
nasledujúcej splátky (t.j. v poradí prvej splátky, ktorá sa stala splatnou po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky zakladajúcej právo zosplatnenia), inak právo na zosplatnenie na

základe splátky, ktorá zakladá právo na zosplatnenie, zanikne. Z uvedeného potom možno vyvodiť,
že aj z právneho úkonu veriteľa podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka by malo byť zrejmé
naplnenie podmienok podľa tohto ustanovenia a súčasne ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka v rozhodnom znení. Len takýto výklad je spôsobilý korešpondovať s vyššie uvedeným
zmyslom účelu ustanovenia § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na
uvedenéodvolacísúdzdôrazňuje,žeprocesnýsúdniejepovinnýexoffovyhľadávaťdôvodoprávnenosti

úkonov veriteľa podľa § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, keďže by mohlo dôjsť aj k dôvodom,
na ktoré účastníci právneho vzťahu ani nepomysleli. V kontexte s takto formulovaným právnym názorom
odvolací súd poukazuje aj na relevantnú odbornú literatúru, a to Občiansky zákonník I. § 1 – 450 –
Komentár od Števček, M., Dulák, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M., a kol.,
z vydavateľstva C. H. Beck, Praha, 2015 (strana 576 a nasl.), ktorá dospela k rovnakému právnemu

záveru.
13. Pokiaľ žalobca poukazoval na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa
30.01.2024, odvolací súd primárne poukazuje na to, že v predmetnom uznesení sa dovolací súd
(iba okrajovo) vyjadruje k otázke náležitostí mimoriadneho/predčasného zosplatnenia úveru v tom
zmysle, či predmetný úkon má obsahovať vymedzenie/určenie splátky zakladajúcej právo na vyhlásenie

predčasnej splatnosti úveru ako (esenciálnej) náležitosti tohto právneho úkonu, pričom dospel k záveru,
že „...žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá...“. Z
uvedeného možno vyvodiť, že Najvyšší súd sa v dotknutom rozhodnutí vyjadril výlučne k otázke platnosti
tohto právneho úkonu v kontexte ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Navyše vyslovený záver
sa týka výlučne posúdenia náležitostí právneho úkonu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (netýka

sa výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). V kontexte uvedeného odvolací súd poukazuje
na to, že súd prvej inštancie učinil prieskum predmetného právneho úkonu podľa § 37 Občianskeho
zákonníka a dospel k záveru o neurčitosti predmetných právnych úkonov (výzvy podľa § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka, prípadne vyhlásenia mimoriadnej/predčasnej splatnosti úveru). Aj v prípade
akceptovania argumentácie žalobcu, že vyhlásenie mimoriadnej/predčasnej splatnosti úveru obligatórne

nemusíobsahovaťoznačeniesplátky,ktorázaložilaprávonavyhláseniepredčasnejsplatnostiúveru,tak
uvedené nič nemení na správnosti záveru súdu prvej inštancie o potrebe uvedenia konkrétnej splátky,
s ktorou je dlžník v omeškaní, vo výzve podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pričom
s týmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd v kontexte posúdenia uvedeného v bode 12.
odôvodnenia svojho rozsudku plne stotožňuje. Vyššie vyslovený záver nachádza oporu aj v aktuálnej

rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. 6Cdo/152/2022
zo dňa 13.02.2025 vyslovil názor „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je
možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok
(uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Právny úkon nekonkretizujúci
splátku preto je úkon zákon obchádzajúci (nakoľko napriek nezakotveniu výslovnej zákonnej požiadavky

na takúto náležitosť jej absencia spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia
si splnenia požiadaviek slúžiacich zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch
prípadoch sankcionovaný neplatnosťou (či už podľa § 39 alebo § 37 ods. 1 OZ).“.
14. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že zákon prísne stanovuje kritéria, za
akých podmienok môže prísť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, pričom tieto podmienky musia

byť splnené kumulatívne. Z uvedeného tiež vypláva, že aj keď vymedzenie konkrétnej splátky, pre
omeškanie dlžníka, s ktorou veriteľ zvažuje uplatnenia práva zosplatniť úver, v upozornení (výzve) na
zosplatnenie dlhu neukladá zákonné ustanovenie § 53 ods. 9 (v znení účinnom v čase vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru) a § 565 (v aktuálnom znení) Občianskeho zákonníka expressis verbis,
ide o bezpodmienečnú náležitosť takejto výzvy. Odvolací súd zastáva právny názor, že požiadavka na

také vymedzenie vyplýva z účelu predmetného upozornenia (výzvy), ktorým je informovať spotrebiteľa
o tom, s ktorou je v omeškaní a zároveň pre omeškanie s ktorou splátkou veriteľ zvažuje uplatnenia
práva na predčasne zosplatniť úver/dlh.15. Z predloženého súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca podaním zo dňa 01.10.2018
označeným ako: „Tretia upomienka – pokus o zmier“ oznámil žalovanému, že ku dňu 01.10.2018 je
v omeškaní so splácaním pohľadávky banky celom 163,06 eur. Týmto podaním banka vyzvala na

okamžite zaplatenie dlžnej sumy.
16. Z konštrukcie (formulácie) predmetnej výzvy je zrejmé, že táto neobsahuje identifikáciu splátky,
s ktorou je spotrebiteľ (v prejednávanom spore žalovaný) v omeškaní, a ktorá zakladá dôvod na
vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Z uvedeného potom v konečnom dôsledku nie je vopred
možné posúdiť, kedy si dodávateľ uplatní svoje právo pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti (túto

vyhlásil dňa 13.11.2018), a táto pôsobí vo vzťahu k spotrebiteľovi neurčito. Na základe uvedeného
nemožno výzvu zo dňa 01.10.2018 považovať za kvalifikovanú výzvu v zmysle požiadaviek vyslovených
v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.
17. Odvolací súd pre úplnosť podotýka, že žalobca tiež v konaní nepreukázal splnenie podmienky
upravenej v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a to upozornenie dlžníka na uplatnenia práva
podľa Občianskeho zákonníka najmenej 15 dní pred jeho využitím.

18. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že z dôvodu neurčitosti (výzvy) ako právneho úkonu, v dôsledku
ktorej je tento jednostranný právny úkon veriteľa neplatný, nemožno vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti
úveru – označené ako ,,Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom“ zo dňa
13.11.2018 považovať za platné a účinné.
19. Vzhľadom na uvedené (absencia kvalifikovanej výzvy v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka)

krajský súd zastáva názor, že neboli splnené podmienky v zmysle
§ 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka pre mimoriadne vyhlásenie splatnosti úveru, čo má
za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky a s tým spojený nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu v spore.
20. Pokiaľ žalobca poukazuje na opačné závery niektorých iných odvolacích súdov Slovenskej republiky,

odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnutia súdov rovnakej inštancie nie sú pre súd tej istej inštancie
v tomto smere záväzné.
21. Podľa názoru odvolacieho súdu pre určitosť právneho úkonu zosplatnenia úveru vôbec nepostačuje,
ak údaj o tom, ktorá konkrétna splátka predčasnú (mimoriadnu) splatnosť vyvolala možno vyvodiť
z ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka. V tomto smere je potrebné si uvedomiť, že požiadavke určitosti zodpovedá konkrétnosť
a jasnosť, a nie je úlohou spotrebiteľa (ani súdu) si tento podstatný údaj z niečoho alebo podľa niečoho
vyvodzovať, či doslova po ňom pátrať.
22. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že zákonné ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
bolo novelizované zákonom č. 254/2024 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov. Podľa prechodného ustanovenia § 879y ods. 1 Občianskeho
zákonníka: ,,Ustanoveniami tohto zákona v znení účinnom do 31. októbra 2024 sa spravujú právne
vzťahy vzniknuté do 31. októbra 2024; vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych
vzťahov sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. októbra 2024, ak v odseku 2 nie je ustanovené
inak.“ Z uvedeného možno prijať záver, že ak žalobca uplatní právo na zosplatnenie plnenia v splátkach

(v prejednávanom prípade Výzvou na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa
13.11.2018), bude sa tento nárok posudzovať podľa právnych predpisov účinných v čase, keď k využitiu
tohto práva došlo.
23. Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu, týkajúcej sa doručenia výzvy podľa § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka prostredníctvom podacieho hárku, pre úplnosť uvádza, že ide o nadbytočné

tvrdeniažalobcuvodvolaní,ktorýmisaodvolacísúdďalejnezaoberal,nakoľkožalobabolavýchodiskovo
zamietnutázdôvoduneplatnostizmluvyopostúpenípohľadávkyastýmspojenýmnedostatkomaktívnej
vecnej legitimácie v spore.
24. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie v závislých výrokoch o práve na náhradu trov konania
(výrokoch II. a III.), žalobca v tejto časti zjavne založil svoje odvolanie len na tom, že považoval

napadnutý rozsudok v merite veci za vecne nesprávny, a preto napadol odvolaním aj v ňom závislé
výroky o práve na náhradu trov konania. Inak žalobca neprodukoval žiadne odvolacie námietky, ktoré
by mohli byť predmetom prieskumu v odvolacom konaní.
24.1.
Vzhľadom na vyššie uvedené, konštatujúc nedôvodnosť odvolania žalobcu, odvolací súd rozsudok súdu

prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP tak vo výroku I., ako aj vo výrokoch II. a III. ako
vecne správny potvrdil.
25. O nároku na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia
§ 396 ods. 1 CSP pri aplikácii ustanovenia § 262 ods. 1 a ustanovenia§ 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a vznikol mu tak nárok
na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania, ktoré mu v súvislosti s odvolacím konaním vznikli (§
255 ods. 1 CSP), a to v rozsahu 100 %. Odvolací súd tak žalovanému priznal nárok na náhradu trov

aktuálneho odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu
100 %.
26. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa

osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).
V Žiline dňa 24. júna 2025.