Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. apríl 2026

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 8Sas/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0925100290
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Lenka Figulová

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2026:0925100290.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Ing. Lenkou Figulovou v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.

XXXX XXXX, trvale bytom: C. XXX/XX, XXX XX D. D. E., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie,
so sídlom: Ul. 29. augusta č. 8 – 10, 813 63 Bratislava 1, IČO: 30 807 484, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 25. marca 2025 takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom konania n e p r i z n á v a právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad (ďalej aj „orgán prvého stupňa“) rozhodnutím č. 297/2025-PP-
DvN zo dňa 10. januára 2025 žalobcovi v zmysle § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o sociálnom poistení“) v spojení s čl. 61
Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia (ďalej aj „základné nariadenie“) nepriznala nárok na dávku v nezamestnanosti z dôvodu,
že v posledných štyroch rokoch pred zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie,

t. j. v období od 01. decembra 2020 do 30. novembra 2024 tento nepreukázal na území Slovenskej
republikyžiadnedobypoisteniavnezamestnanosti,anibezprostrednepreduplatnenímnárokunadávku
v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov
a doby poistenia dosiahnuté v inom členskom štáte Európskej únie, resp. Európskeho hospodárskeho
priestoru (Švajčiarska konfederácia – ďalej aj „Švajčiarsko“) nebolo možné započítať, nakoľko nebola
splnená podmienka zachovania bydliska na území Slovenskej republiky.

2. V odôvodnení orgán prvého stupňa ďalej uviedol, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Kežmarok,
žalobcu dňom 01. decembra 2024 zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie a dňa 02. decembra
2024 si žalobca na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Kežmarok, uplatnil nárok na dávku
v nezamestnanosti, žiadosť ktorá bola doručená orgánu prvého stupňa dňa 16. decembra 2024.
Orgán prvého stupňa ďalej poukázal na to, že posledný pracovný pomer žalobcu vo Švajčiarsku
trval od 19. decembra 2015 do 30. novembra 2024, bol dohodnutý na dobu neurčitú a ukončený
zo strany zamestnanca. Spolu so žalobcom sa vo Švajčiarsku dlhodobo zdržiavala aj jeho manželka,

ktorá tam pracovala, aj jeho 2 maloleté deti, bývali v nájme. Na územie Slovenska sa vracali dvakrát
do roka na dovolenku, na dva týždne. Na území Slovenska žalobca vlastní nehnuteľnosť - rodinný
dom v kolaudačnom procese, využíva služby mobilného operátora, vedenie bankového účtu, vlastní
automobil so slovenskou značkou, čo sú však menej významné skutočnosti pri posudzovaní zachovaniacentra záujmu. Na základe uvedeného orgán prvého stupňa mal za preukázané, že žalobca dlhodobo
pracoval spolu s manželkou mimo územia Slovenska, kde býval a trávil pracovný aj mimopracovný čas,
platil zákonné odvody a dane, čo preukazuje vytvorenie centra záujmov počas posledného zamestnania

práve na území Švajčiarska a svoje centrum záujmov na Slovensku si žalobca nezachoval.

3. Proti rozhodnutiu orgánu prvého stupňa podal žalobca odvolanie zo dňa 19. februára 2025, v ktorom
namietal nesprávnosť záveru, že si na Slovensku nezachoval centrum záujmov. Žalobca poukázal na to,
že v rámci podanej žiadosti o priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti predložil dostatočný počet

dôkazov nepochybne preukazujúcich zachovanie centra záujmov na Slovensku, a to predovšetkým
výstavbu rodinného domu v obci F., Zároveň uviedol, že nikdy nemal záujem s manželkou a rodinou
zostať natrvalo v zahraničí a svoje tvrdenia preukázal aj čestnými vyhláseniami rodičov a svokrovcov.
Podľa jeho názoru orgán prvého stupňa svojím rozhodnutím sťažil žalobcovi a jeho rodine návrat
na Slovensko a zaradenie sa do normálneho života.

4. O odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 25. marca 2025
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ktorým odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a potvrdila
rozhodnutie orgánu prvého stupňa. Žalovaná v odôvodnení uviedla, že nakoľko žalobca v období
posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (od 01. decembra
2020 do 30. novembra 2024) nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na

území Slovenskej republiky, iba na území iného členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho
združenia voľného obchodu – Švajčiarska, predmetom posudzovania žalovanej bolo, či takúto dobu
možno zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle čl. 61 základného
nariadenia, t.j. či je preukázané zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky
počas výkonu posledného zamestnania na území Švajčiarska. Žalovaná dospela k záveru, že na strane

žalobcu došlo k preneseniu a vytvoreniu centra záujmov zo Slovenskej republiky do Švajčiarska počas
výkonu zárobkovej činnosti, pričom vychádzala z nasledovných skutočností:
- mimoriadne dlhé obdobie zdržiavania sa žalobcu v zahraničí (14 rokov) – od januára 2011 do roku
2015 v Spojenom kráľovstve a od roku 2015 do roku 2024 na území Švajčiarska,
- na území Slovenskej republiky bol žalobca poistený v nezamestnanosti v jednom pracovnom pomere

trvajúcom od 01. januára 2009 do 31. decembra 2010, následne pôsobil pracovne v zahraničí, pričom
posledný pracovný pomer na území Švajčiarska trval od roku 2015 do roku 2024, bol dohodnutý na dobu
neurčitú a ukončený z podnetu žalobcu,
- na území Švajčiarska sa zdržiaval s najbližšími osobami - manželkou a dvomi maloletými deťmi,
na Slovensko sa vracal dvakrát ročne,

- vo Švajčiarsku býval s rodinou v podnájme, počas návratu na Slovensko býval u rodičov, prípadne u
svokrovcov, na Slovensku spolu s manželkou vlastnia nehnuteľnosť na bývanie v kolaudačnom konaní,
- daňové povinnosti si plnil na území Švajčiarska.

5. Vychádzajúc z čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa

stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej aj „vykonávacie nariadenie“) a Rozhodnutia
Správnejkomisieprekoordináciusystémovsociálnehozabezpečeniač.U2zodňa12.júna2009celková
dĺžka pobytu v zahraničí, stabilná pracovná situácia v zahraničí, dlhodobá orientácia na zahraničný
pracovný trh, rodinná situácia (prítomnosť najbližších osôb vo Švajčiarsku), platenie daní a odvodov na
území Švajčiarska, poberanie dávok (prídavky na deti) podľa švajčiarskych právnych predpisov, trávenie

pracovného aj mimopracovného času preukazujú vytvorenie centra záujmov žalobcu počas výkonu
zárobkovej činnosti práve na území Švajčiarska.

6. Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí ďalej uviedla, že možnosť uplatniť si nárok na
dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania je výnimkou zo

všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná
osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, pretože v tomto štáte platila poistné
pre prípad nezamestnanosti. Vzhľadom na uvedené mal žalobca zákonnú možnosť požiadať
o dávku v nezamestnanosti na území Švajčiarska, a následne požiadať o export priznanej dávky
v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia

voľného obchodu, vrátane Slovenska.

7. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na výstavbu rodinného domu na Slovensku, aktuálne
v kolaudačnom konaní, žalovaná uviedla, že jeho bytová situácia vo Švajčiarsku a na Slovensku boladôkladne posúdená a v tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Sžsk/12/2021 zo dňa 21. septembra 2022, v zmysle ktorého „samotná skutočnosť,
že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti na Slovensku a že po návrate na Slovensko býva v tejto

nehnuteľnosti, bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie centra záujmov žalobcu na Slovensku počas jeho
pobytu v zahraničí“. Pokiaľ žalobca poukazoval na skutočnosť, že nikdy nemal záujem ostať natrvalo
v zahraničí žalovaná uviedla, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia úmysel dotknutej
osoby, vrátane dôvodov, ktoré ju viedli k pobytu a zamestnaniu v zahraničí, sa považuje za rozhodujúci
v prípade, ak posúdenie kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v čl. 11

ods. 1 vykonávacieho nariadenia, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, čo však nie je prípad
žalobcu, nakoľko po uplatnení objektívnych kritérií (čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia) pochybnosti
nevznikli, preto nebolo potrebné postupovať podľa čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia a v tejto súvislosti
poukázala na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/50/2021 zo dňa
09. februára 2022. Žalovaná ďalej uviedla, že snaha žalobcu nájsť si prácu na Slovensku v žiadnom
prípade nemôže prevážiť jeho dlhodobé pracovné pôsobenie na území Švajčiarska a dlhodobú prioritnú

orientáciu na švajčiarsky trh práce.

II.
Konanie pred správnym súdom

8. Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca žalobu doručenú na Správny súd v Košiciach dňa 22. mája
2025 (podanú na poštovú prepravu dňa 21. mája 2025), v ktorej žiadal rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-
X/XXXX-XX zo dňa 25. marca 2025, ako aj rozhodnutie orgánu prvého stupňa č. XXX/XXXX-XX-XXX
zo dňa 10. januára 2025 zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a trovy konania účastníkom nepriznať.

9. V žalobe žalobca namietal, že predložil nesporné dôkazy preukazujúce jeho pevné väzby
na Slovenskú republiku v čase, kedy sa so svojou rodinou zdržiaval v zahraničí - vo Švajčiarsku, čo však
žalovaná neakceptovala. Žalobca zároveň považoval preskúmavané rozhodnutia za nepreskúmateľné
a chybné, pretože obsahujú nesprávnu aplikáciu právnych predpisov a nesprávne vyhodnotenie

relevantnýchdôkazov.Zároveňpoukázalnato,ženikdynemalzrušenýtrvalýpobytnaúzemíSlovenskej
republiky a to ani po tom, ako odišiel do Švajčiarska. O zachovaní centra záujmu na Slovensku svedčí
aj skutočnosť, že začal so svojou manželkou výstavbu rodinného domu v obci Lendak, ako aj jeho návrat
na Slovensko. V ďalšom poukázal na to, že si hľadá prácu vo svojom regióne, ako aj mimo neho a ním
tvrdené skutočnosti potvrdili čestnými vyhláseniami aj rodičia a svokrovci. Všetky tieto skutočnosti majú

podľa názoru žalobcu nesporne preukazovať, že si žalobca aj počas svojho pobytu v zahraničí zachoval
centrum svojho záujmu na Slovensku. V závere žaloby žalobca poukázal na skutočnosť, že on aj jeho
manželka s rodinou sa rozhodli vrátiť natrvalo na Slovensko, potrebujú pomoc, pričom takýto zamietavý
prístup príslušných orgánov veľmi sťažuje proces adaptácie mladých ľudí.

10. Žalobca nariadenie pojednávania nežiadal.

11. K žalobe sa vyjadrila žalovaná podaním zo dňa 02. júla 2025, v ktorom v celom rozsahu
zotrvala na tvrdeniach uvedených v napadnutom rozhodnutí. K námietke žalobcu, že nikdy nemal
zrušený trvalý pobyt na území Slovenska žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho správneho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/105/2022 zo dňa 26. apríla 2023, v zmysle ktorého „pojem
bydlisko nie je možné stotožňovať s pojmom trvalý pobyt alebo prechodný pobyt podľa zákona
č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej
republiky“. Žalobca ďalej namietal skutočnosti uvedené v odvolaní, k čomu sa žalovaná vyjadrila
v napadnutom rozhodnutí. Záverom uviedla, že zo základného nariadenia je jednoznačné, že nárok

na dávku v nezamestnanosti by si nezamestnané osoby mali uplatniť v štáte posledného zamestnania,
kde boli pre prípad nezamestnanosti poistené, pričom z koordinačných predpisov nevyplýva právo osôb
pracujúcich v členskom štáte Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu, uplatniť si
nároky na sociálne zabezpečenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte a požadovať bezpodmienečné
zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na inom území na účely vzniku nároku

na dávku v nezamestnanosti.

12. Žalovaná nariadenie pojednávania nežiadala.13. V duplike zo dňa 09. septembra 2025 žalobca uviedol, že trvá na podanej žalobe. Zároveň
poukázal na to, že nebol zo strany žalovanej vyzvaný, aby preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti,
nazákladektorejbymuvznikolnároknadávkuvnezamestnanosti,pričompodľajehonázoruježalovaná

povinná v tejto súvislosti občanov usmerňovať. Zároveň nie je zrejmé, aký konkrétny dôkaz jej mal
žalobca predložiť za obdobie od 01. decembra 2020 do 30. novembra 2024 a z ktorej krajiny. V ďalšom
poukázal na to, ako žiadal o dávku v nezamestnanosti vo Švajčiarsku. V závere zdôraznil, že mal
skutočný záujem vrátiť sa na Slovensko, čoho dôkazom je stavba rodinného domu v Lendaku.

14. V ďalšom podaní zo dňa 15. októbra 2025 žalobca opäť uviedol, že trvá na podanej správnej
žalobe. Opätovne poukázal na postup uplatnenia si dávky v nezamestnanosti vo Švajčiarsku,
zachovanie trvalého pobytu na Slovensku, platenie účtov za dom na Slovensku vrátane dane
z nehnuteľností, internetu, vedenie bankového účtu v D. D., G. na meno manželky, trávenie dovoleniek
na Slovensku pri rodine. V závere poukázal na to, že deti sa síce narodili vo Švajčiarsku, ale manželka
väčšinu materskej dovolenky trávila na Slovensku. S poukazom na čl. 61 základného nariadenia je preto

žalobca toho názoru, že žalovaná bola povinná započítať obdobia poistenia získané vo Švajčiarsku.

III.
Aplikované ustanovenia právnych predpisov

15. Podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v platnom a účinnom
znení (ďalej aj „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy

boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej
správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za
podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

16.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

17. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v

sociálnych veciach.

18. Podľa § 134 ods. 2 písm. d) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o
veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba.

19. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

20. Podľa § 202 ods. 2 prvá veta SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.

21. Podľa § 203 ods. 2 SSP, pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými
bodmi.

22. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti,
ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený

v nezamestnanosti najmenej dva roky.

23.Podľa§104ods.6zákonaosociálnompoistení,rokpoisteniavnezamestnanostije365dnípoistenia
v nezamestnanosti.

24.Podľa§104ods.6zákonaosociálnompoistení,rokpoisteniavnezamestnanostije365dnípoistenia
v nezamestnanosti.25. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku nadávky
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom

rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa
právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov,
ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb
poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych
predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia

a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

26. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 ods. 5
písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila
v súlade správnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.

27. Podľa čl. 65 ods. 2 a ods. 5 písm. a) základného nariadenia, úplne nezamestnaná

osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo
činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska
v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v
členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba
môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala

svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Nezamestnaná
osoba iná ako cezhraničný pracovník, ktorá sa nevráti do členského štátu svojho bydliska, sa
dá k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte, ktorého právne predpisy sa naposledy na ňu
vzťahovali. Nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s
právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy

počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto
dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

28. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia, na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto,
kde osoba zvyčajne býva.

29. Podľa čl. 1 písm. k) základného nariadenia, na účely tohto nariadenia „pobyt“ znamená prechodné
bydlisko.

30. Podľa čl. 11 ods. 1 vykonávania nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo

viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto
inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia
všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b) situáciu dotknutej osoby vrátane:

i. povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii. jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii. vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv. v prípade študentov zdroja ich príjmov;

v. jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi. členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

31. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávania nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,

na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.IV.
Právne posúdenie veci správnym súdom

32. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej, ako aj rozhodnutia orgánu prvého
stupňa postupom podľa § 199 v spojení s § 203 ods. 2 SSP, t.j. neformálne nevzhliadol dôvodnosť
podanej žaloby a preto ju v súlade s § 190 SSP zamietol.

33. Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (v súlade s § 107 ods. 2 SSP) a rozsudok

vyhlásil dňa 01. apríla 2026 (oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa
25. marca 2026).

34. Správna žaloba žalobcu je špecifickou správnou žalobou v sociálnych veciach, ktorá je upravená
v tretej časti SSP. Z koncepcie právnej úpravy správnych žalôb v sociálnych veciach vyplýva, že k
správnym žalobám fyzických osôb v sociálnych veciach pristupujú správne súdy v zásade neformálne.

Podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ďalej nie je ustanovené
inak. Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú vymedzené v § 134 ods. 2 SSP. Medzi tieto výnimky patrí
aj správna žaloba v sociálnych veciach podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, ak je žalobcom fyzická osoba. Aj v
zmysle § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.
Vychádzajúc z uvedeného potom správny súd preskúmaval napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj

postup, ktorý tomuto rozhodnutiu predchádzal, nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej
žalobe, ale komplexne v celom rozsahu.

35. Z obsahu administratívneho spisu, ako aj z priebehu súdneho konania, sú zrejmé a nesporné
nasledovné skutočnosti:

- žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie odo dňa 01. decembra 2024,
- žalobca požiadal o dávku v nezamestnanosti dňa 02. decembra 2024,
- žalobca bol zamestnaný vo Švajčiarsku u toho istého zamestnávateľa v meste Interlaken od 19.
februára 2015 do 30. novembra 2024, pričom pracovný pomer bol dojednaný na dobu neurčitú,
- pracovný pomer bol ukončený dňa 30. novembra 2024 na vlastnú žiadosť žalobcu,

- žalobca žil vo Švajčiarsku s manželkou a dvoma maloletými deťmi, v nájme,
- žalobca sa vracal na Slovensko dva krát ročne na dva týždne, kedy bývali u rodičov alebo svokrovcov,
- žalobca je na Slovensku vlastníkom nehnuteľnosti – rodinného domu v kolaudačnom konaní v obci
Lendak,
- žalobca uhrádzal náklady súvisiace s výstavbou a prevádzkou rodinného domu (plyn, elektrina,

poplatok za odpad),
- žalobca má nepretržite trvalý pobyt na Slovensku, zriadený slovenský bankový účet, mobilného
operátora.

36. V prejednávanej veci správny súd považoval za nesporné, že žalobca nedosiahol dobu poistenia

v nezamestnanosti v Slovenskej republike v posledných štyroch rokoch podľa ust. § 104 zákona
o sociálnom poistení, ale dosiahol túto dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského
štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu – Švajčiarska. Sporným preto
ostalo iba to, či je možné v zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia započítať predmetnú dobu
poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú podľa právnych predpisov iného členského štátu Európskej

únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu – Švajčiarska ako keby bola dosiahnutá podľa
zákona o sociálnom poistení.

37. Správny súd na úvod upriamuje pozornosť na skutočnosť (zhodne so žalovanou vysloveným
názorom), že uplatnenie si nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného

zamestnania, je výnimkou z pravidla, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná
osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania. Cieľom základného nariadenia je podporiť
hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky
na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v
nezamestnanosti. Koordinačné predpisy všeobecne určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti

by si nezamestnaný mal uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve
ukončil zamestnanie. V takýchto prípadoch sa žiadosť o dávku v nezamestnanosti posudzuje podľa
právnych predpisov príslušnej krajiny. Keď nezamestnaný požiada o dávku v nezamestnanosti v inom
členskom štáte, tento členský štát je v súlade s koordinačnými predpismi povinný skúmať, či je možnédobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nárok na dávku v
nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len v prípade zachovania pevných väzieb a bydliska
v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti.

38. Správny súd je toho názoru, že o jedinej spornej otázke určenia centra záujmov a bydliska žalobcu
orgány verejnej správy vykonali dostatočné zisťovanie skutkového stavu primeranými prostriedkami a
na zistenie a posúdenie rozhodujúcich skutočností disponovali relevantnými dokladmi (v tejto súvislosti
správny súd dodáva, že námietka žalobcu o jeho nepoučení zo strany orgánov verejnej správy, aké

ďalšiedôkazyazakejkrajinymalpredložiťniejenamieste,nakoľkouždôkazy,zktorýchorgányverejnej
správy vychádzali boli dostatočne spôsobilé preukázať skutkový stav rozhodný pre tu súdenú vec). Z
odôvodnení rozhodnutí je zrejmé, akými skutkovými aj právnymi úvahami sa zaoberali, ktoré skutočnosti
vyhodnotili v prospech ako aj v neprospech zachovania bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky.

39. V zmysle čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia má dotknutá osoba nárok na dávku

v nezamestnanosti podľa právnych predpisov iného členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho
združenia voľného obchodu (v prípade žalobcu Švajčiarska), v ktorom bola naposledy zamestnaná.
Ustanovenie čl. 65 ods. 2 prvá veta v spojení s čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia však
ustanovuje výnimku pre tých cezhraničných zamestnancov, ktorí si zachovali bydlisko v pôvodnom
členskom štáte (v tomto prípade Slovenská republika) počas posledného zamestnania v inom členskom

štáte Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu (Švajčiarsko). Započítanie doby
poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej podľa právnych predpisov iného členského štátu Európskej
únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu (Švajčiarsko) teda prichádza do úvahy iba v tom
prípade, ak by si žalobca počas poslednej činnosti zamestnanca v inom členskom štáte zachoval svoje
bydlisko v Slovenskej republike. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na definíciu pojmu bydlisko

v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia, podľa ktorého tento pojem znamená miesto, kde osoba
zvyčajne býva.

40. Správny súd vzhľadom na predmet súdneho prieskumu pristúpil ku skúmaniu jednotlivých kritérií pre
určenie bydliska, resp. centra záujmov žalobcu v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, t. j. a)

dĺžky a trvalosti prítomnosti žalobcu vo Švajčiarsku a na Slovensku, b) situácie žalobcu vrátane i/ povahy
a osobitných vlastností žalobcovho zamestnania, ii/ jeho rodinného stavu a rodinných väzieb, v/ bytovej
situácie žalobcu, a vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska žalobcu na daňové účely.

41. Vo vzťahu k prvému kritériu, ktorým je dĺžka a trvalosť prítomnosti žalobcu vo Švajčiarsku a na

Slovensku správny súd uvádza, že žalobca sa presťahoval do Švajčiarska začiatkom roka 2015 (pričom
v čase tomu predchádzajúcom žil štyri roky v Anglicku) a od toho času tam nepretržite až do konca
novembra 2024 žil a pracoval, čo predstavuje nepretržité obdobie takmer desiatich rokov. Na Slovensko
sa vracal dva krát ročne v trvaní dvoch týždňov na dovolenku. Na základe porovnania dĺžky a trvalosti
prítomnosti žalobcu vo Švajčiarsku a na Slovensku správny súd vyhodnotil predmetné kritérium ako

zásadne svedčiace v prospech prenesenia bydliska žalobcu na územie Švajčiarska.

42. Pokiaľ ide o povahu a osobitné vlastnosti vykonávanej činnosti, žalobca bol nepretržite zamestnaný
u toho istého zamestnávateľa počas celého obdobia takmer desiatich rokov jeho pôsobenia vo
Švajčiarsku.Pracovnýpomeržalobcuboluzatvorenýnadobuneurčitúabolukončenýzostranyžalobcu.

Na základe toho mal správny súd za preukázané, že pracovné podmienky žalobcu spĺňali kritérium
stability a taktiež svedčia v prospech centra záujmov žalobcu práve vo Švajčiarsku a nie na Slovensku.

43. Čo sa týka rodinného stavu, správny súd mal za preukázané, že žalobca žil vo Švajčiarsku s
manželkou a dvoma deťmi a na Slovensku ako jediné rodinné väzby žalobca uviedol rodičov (resp.

svokrovcov). Je pravdou, že rodičia sú blízkymi osobami a deti majú voči nim nepopierateľné tak právne,
ako aj morálne záväzky, avšak z povahy vzťahov je nepochybné, že žalobca sa vo Švajčiarsku zdržiaval
s najbližšou rodinou. Aj uvedená skutočnosť svedčí v prospech záveru orgánov verejnej správy, že
zo strany žalobcu došlo k preneseniu jeho bydliska do Švajčiarska. Na uvedené nemala vplyv ani
skutočnosť, že manželka žalobcu sa počas materskej vo väčšej miere zdržiavala na Slovensku.

44. Správny súd taktiež ako stabilnú posúdil bytovú situáciu žalobcu, ktorý uviedol, že býval s rodinou
v podnájme (čo možno bez iného považovať za obvyklý spôsob riešenia bytovej otázky) a ani uvedenáskutočnosť nebola spôsobilá odôvodniť iný záver o prenesení centra záujmov ako ten, ku ktorému
dospeli orgány verejnej správy.

45. Posledným skúmaným kritériom bolo plnenie daňových povinností, ktoré si žalobca plnil vo
Švajčiarsku v súvislosti so zamestnaním, ktoré tam vykonával. Správny súd preto posúdil aj uvedené
skutočnosti za svedčiace v prospech centra záujmov žalobcu vo Švajčiarsku, aj keď zároveň uvádza,
že plnenie si daňových a odvodových povinností v štáte, kde mal žalobca príjem, bolo jeho zákonnou
povinnosťou a tento argument tak nemôže byť sám o sebe posúdený ako rozhodný.

46. Ďalšie skutočnosti (zriadený slovenský bankový účet, mobilný operátor), ktoré žalobca uviedol,
správny súd považoval za menej významné z pohľadu čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Správny
súd zároveň dodáva, že v Európskej únii platí slobodný pohyb služieb a kapitálu, a preto tieto skutočnosti
nemajú žiadnu relevanciu pri posudzovaní bydliska žalobcu.

47. Správny súd nevzhliadol ako dôvodnú ani námietku žalobcu, že jeho bydlisko ostalo zachované
v Slovenskej republike, nakoľko si tu ponechal trvalý pobyt. V tejto súvislosti správny súd dáva do
pozornosti,žepojem„bydlisko“jedefinovanývčlánku1písm.j)základnéhonariadenia,vzmyslektorého
bydlisko znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Tento pojem má pre účely koordinácie systémov
sociálneho zabezpečenia svoj autonómny obsah, takže ho nemožno stotožňovať s trvalým alebo

prechodným pobytom v zmysle zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky
a o registri obyvateľov Slovenskej republiky. Spôsob určenia bydliska upravuje čl. 11 vykonávacieho
nariadenia, ktorý obsahuje demonštratívny výpočet kritérií určenia bydliska a to najmä: dĺžku a trvalosť
prítomnosti na území dotknutých členských štátov a situáciu dotknutej osoby (vrátane povahy a
osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne

vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; jej rodinného stavu a rodinných
väzieb;vykonávanieakejkoľveknezárobkovejčinnosti;vprípadeštudentovzdrojaichpríjmov;jejbytovej
situácie, najmä toho či je stabilná; členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na
daňové účely). Zároveň však platí, že tento zoznam, nestanovuje žiadne preferenčné poradie kritérií,
to znamená, žiadne kritérium nemá prednosť pred ostatnými a výsledný záver z nich vyplývajúci

je na individuálnom posúdení každej jednotlivej situácie. Na strane druhej, pojem trvalý pobyt má
evidenčný charakter a nie je totožný z pojmom bydlisko ako je definovaný v článku 1 písm. j) základného
nariadenia, a len samotná skutočnosť zachovania trvalého pobytu v určitom členskom štáte nevylučuje
presun bydliska ako centra záujmov dotknutej osoby do iného členského štátu, v ktorom sa táto osoba
stabilne a reálne zdržiava. V prípade žalobcu tak bolo aj po posúdení zachovania si trvalého pobytu

na Slovensku správne konštatované, že došlo k presunu jeho bydliska v zmysle článku 1 písm. j)
základného nariadenia do Švajčiarska.

48. Pokiaľ žalobca zachovanie väzieb na Slovenskú republiku preukazoval skutočnosťou, že tu vlastní
dom v čase vydania preskúmavaných rozhodnutí v kolaudačnom konaní, ani uvedené nebolo spôsobilé

spochybniť záver orgánov verejnej správy, že došlo k presunu bydliska žalobcu do Švajčiarka. „Ani
skutočnosť, že žalobca na Slovensku nadobudol nehnuteľnosť nezakladá záver o tom, že centrum
záujmov má i naďalej v Slovenskej republike. Opak by navodil nelogickú a nežiadúcu situáciu, že
každý, kto nadobudol na území Slovenska nehnuteľnosť, automaticky tu má zachované centrum
záujmov. Takýto výklad by však nezodpovedal ani účelu základného nariadenia“ (rozsudok Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/36/2023 zo dňa 30. apríla 2024). Samotná
skutočnosť, že sa žalobca stal vlastníkom nehnuteľnosti na Slovensku osvedčuje žalobcom deklarovaný
úmysel, týkajúci sa presťahovania a návratu na Slovensko po určitom čase pobytu v zahraničí –
v tomto prípade vo Švajčiarsku a preukazuje nanajvýš nové založenie centra záujmov na Slovensku,
po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do Švajčiarska, nie

všakzachovaniejehocentrazáujmovvSlovenskejrepublike(obdobnerozsudkyNajvyššiehosprávneho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/92/2020, sp. zn. 7Ssk/102/2021, sp. zn. 7Sžsk/12/2021).

49. K tvrdeniam žalobcu, že mali s manželkou po celý čas pôsobenia v zahraničí úmysel vrátiť sa na
Slovenskosprávnysúduvádza,žebydliskourčitejosobysavprvomradeurčujenazákladeobjektívnych

kritérií vymedzených v ustanovení čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Až podľa čl. 11 ods. 2
citovanéhonariadeniaplatí,žeakposúdenierôznychkritérií,ktorévychádzajúzpríslušnýchskutočností,
ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa
za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností,najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Úmysel dotknutej osoby je tak len subsidiárnym
spôsobom určenia jej bydliska, ak kritériá podľa odseku 1 nevedú k jeho jednoznačnému ustáleniu.
Okrem toho z citovaného ustanovenia tiež vyplýva, že úmysel osoby sa teda posudzuje na základe

objektívnych skutočností a okolností, a preto nestačí len jej tvrdenie, že mala úmysel za miesto svojho
bydliska považovať Slovenskú republiku...Len sama okolnosť, že osoba považuje určitý štát za svoje
bydlisko nemôže prevážiť nad objektívnymi kritériami vymedzenými v citovanom ustanovení. Tým
samozrejme nie je vylúčené, že osoba, ktorá má podľa týchto kritérií bydlisko v určitom štáte, môže
subjektívne pociťovať hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa narodila, vyrástla, v ktorom sa hovorí jej

známym jazykom či ktorého kultúra jej je bližšia. To však môže mať pre určenie jej bydliska na účely
základného nariadenia význam len v tom rozsahu, v akom je to možné zohľadniť podľa citovaného
čl. 11 vykonávacieho nariadenia“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Ssk/47/2022 zo dňa 26. apríla 2023). Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že v prípade
žalobcu orgány verejnej správy už na základe objektívnych kritérií vyplývajúcich z ustanovenia článku
11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia jednoznačne ustálili otázku bydliska žalobcu v rozhodnom období,

preto nebolo dôvodné postupovať ďalej aj podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a pristúpiť
k skúmaniu úmyslu žalobcu. Len tvrdenie žalobcu o neprerušení väzieb so Slovenskou republikou bez
opory v objektívnych skutočnostiach (čl. 11 vykonávacieho nariadenia), resp. žalobcom tvrdený úmysel
návratu na Slovensko nepostačuje k preukázaniu zachovania bydliska v Slovenskej republike a nutne
neznamená, že z pohľadu právneho poriadku aj ním je. V tejto súvislosti ako právne irelevantné posúdil

správny súd aj žalobcom predložené čestné vyhlásenia rodičov a svokrovcov, nakoľko tieto sú síce
spôsobilé preukázať úmysel žalobcu, avšak orgány verejnej správy k jeho posúdeniu v tu súdenej
veci nepristúpili, nakoľko otázku bydliska žalobcu jednoznačne ustálili na základe objektívnych kritérií
podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Možno teda zhrnúť, že úmysel žalobcu bol bez právneho
významu vo vzťahu k posúdeniu zachovania bydliska žalobcu v Slovenskej republike.

50.Správnysúdpreskúmalžalobounapadnutérozhodnutiezdôvodovnamietanýchžalobcomvpodanej
žalobe, ako aj v zmysle § 203 ods. 2 SSP, t.j. neformálne a nevzhliadol žiaden dôvod jeho nezákonnosti.
Napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle §
209 zákona o sociálnom poistení. Rozhodnutie žalovanej vychádza z dostatočne zisteného skutočného

stavu, je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená
žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
Žalovaná sa logickým a konzistentným spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadala so
všetkými podstatnými skutočnosťami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

51. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie, ako aj postup tomu
predchádzajúci boli v súlade so zákonom a žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

XX. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 a 168 SSP, v zmysle ktorých účastníkom
konania právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani

z časti a žalovanému nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho
spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde
v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 v spojení

s § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSPsapodáva(ďalejlen„sťažnostnébody“)anávrhvýrokurozhodnutia.Sťažnostnébodymožnomeniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu
a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré
pokladázanesprávne,auvedie,včomspočívanesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnej

sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§
440 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP; ak
je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).