Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2026

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 1S/28/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1023200854
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Štulajter
ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2026:1023200854.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Štulajtera (sudca
spravodajca) a členiek senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Dariny Štoffovej v právnej veci žalobcu: A.
B., nar. X. XXXXX XXXX, bytom C. X. XXXX XXXX/XX, XXX XX D., proti žalovanému: Úrad verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 52, 826 45 Bratislava - mestská časť
Ružinov, v konaní o preskúmanie Rozhodnutia č. ÚVZSR/OLP/625/10663/2023 zo dňa 4. apríla 2023,

takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie žalovaného Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. ÚVZSR/
OLP/625/10663/2023 zo dňa 4. apríla 2023 spolu s Rozhodnutím Regionálneho úradu verejného
zdravotníctva so sídlom v Považskej Bystrici č. 1766-9326/2022-HZP zo dňa 20. decembra 2022 z r
u š u j e .

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote

20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Dňa 15. apríla 2021 bolo podľa § 55 ods. 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov (ďalej ako „Zákon o priestupkoch“) doručené Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva
Považská Bystrica (ďalej ako „orgán verejnej správy prvého stupňa“) Oznámenie o spáchaní priestupku

z Mestskej Polície Púchov, č. s.: MsP-P-37/2021 zo dňa 9. apríla 2021. Zo záznamu zo služby Mestskej
Polície Púchov zo dňa 6. apríla 2021 vyplynulo, že dňa 6. apríla 2021 v čase o 15.20 hod. hliadka
Mestskej Polície Púchov pri kontrole na Ul. Moravská zistila, že cez podchod do vnútrobloku Moravská
na Marczibányiho záhradu prechádzajú dve osoby, ktoré nemali riadne prekryté horné dýchacie cesty,
pričom v ich bezprostrednej blízkosti sa pohybovali ďalšie osoby. Príslušník Mestskej Polície Púchov
muža a ženu vyzval, aby si riadne prekryli horné dýchacie cesty. Muž, ktorý mal rúško prevesené cez
ľavý lakeť hliadke uviedol, že si nedá na tvár žiadne rúško ani respirátor, lebo mu to vadí a má z toho

zdravotné problémy. Rovnako na výzvu nereagovala ani vedľa stojaca žena. Príslušník Mestskej Polície
Púchovsanáslednespýtalmuža,čimánejakélekárskepotvrdenie,ktoréhooprávňujerúškonenosiť,na
čomužodpovedal,žežiadnenemáaaninepotrebuje,lebopolicajtnemákontrolovaťjehozdravotnýstav.
Nakoľko si muž ani žena na opakované výzvy príslušníkov Mestskej Polície Púchov riadne neprekryli
dýchacie cesty, hliadka osoby vyzvala, aby sa ihneď dostavili na oddelenie Mestskej Polície Púchov,
kde podajú vysvetlenie k priestupku na úseku verejného zdravotníctva a zároveň bude zistená ich

totožnosť. Cestou na oddelenie Mestskej Polície Púchov, kam sa dostavili v čase o 15.25 hod., si muž ani
žena na opakované výzvy neprekryli dýchacie cesty a žena na oddelení použila respirátor FFP2, ktorý
mala iba pod nosom. Na základe predloženého občianskeho preukazu bolo zistené, že ide o žalobcua jeho manželku. Žalobca si aj napriek opakovaným výzvam príslušníkov Mestskej Polície Púchov
odmietol prekryť horné dýchacie cesty. Následne bol žalobca k predmetnej veci vypočutý a bola s ním
spísaná Zápisnica o podaní vysvetlenia, kde uviedol, že si nie je vedomý žiadneho priestupku. Žalobca

nepredložil lekárske potvrdenie od ošetrujúceho lekára, ktoré umožňuje uplatniť si výnimku podľa § 2
ods. 2 písm. c) a d) a § 3 ods. 2 písm. d) alebo e) Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej
republiky č. 133/2021 V. v., ktorou sa nariaďovali opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti
prekrytia horných dýchacích ciest (ďalej ako „Vyhláška č. 133/2021“).

2. Orgán verejnej správy prvého stupňa ako príslušný orgán podľa § 3 ods. 1 písm. c) v spojení s
prílohou č. 1 bod 7 a § 6 ods. 3 písm. l) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako
„Zákon o ochrane verejného zdravia“) a podľa § 55 a § 87 Zákona o priestupkoch vydal Rozkaz č. sp.
A/2021/00706-3-HŽPaZ zo dňa 20. augusta 2021, ktorým uložil žalobcovi podľa § 56 ods. 3 Zákona
oochraneverejnéhozdraviapokutuvovýške50,00eur.Žalobcasapredmetnýmrozkazomuznalvinným

zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane
verejného zdravia, nakoľko svojím konaním porušil § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 Vyhlášky č. 133/2021.
Žalobca podal proti predmetnému rozkazu odpor v zákonom stanovenej lehote, čím sa podľa § 87 ods. 4
Zákona o priestupkoch rozkaz zrušuje. Vo veci bolo nariadené ústne pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo
dňa 23. novembra 2022. Orgán verejnej správy prvého stupňa oboznámil žalobcu, že konanie vo veci

prejednania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane
verejného zdravia vo veci jeho manželky vylučuje na samostatné konanie.

3. Orgán verejnej správy prvého stupňa podľa § 3 ods. 1 písm. c), § 6 ods. 1 v spojení s prílohou č. 1
bod 7, § 6 ods. 3 písm. l) Zákona o ochrane verejného zdravia a podľa § 55 Zákona o priestupkoch vydal

dňa 20. decembra 2022 Rozhodnutie č. 1766-9326/2022-HZP (ďalej ako „rozhodnutie orgánu verejnej
správy prvého stupňa“), ktorým uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku na úseku verejného
zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia, ktorého sa dopustil dňa
6. apríla 2021 tým, že sa v čase o 15.20 hod. nachádzal na verejnosti v exteriéri v meste Púchov na
chodníku Ul. Moravskej a v čase o 15.25 hod. na verejnosti v priestoroch interiéru budovy Mestskej

polície v Púchove bez riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora alebo
inej preventívnej ochrannej pomôcky, a to rúška, šálu alebo šatky. Svojím konaním žalobca porušil § 2
ods. 1 a § 3 ods. 1 Vyhlášky č. 133/2021 tým spôsobom, že na riadne prekrytie horných dýchacích ciest
na týchto miestach nepoužil respirátor alebo inú preventívnu ochrannú pomôcku ako rúško, šál alebo
šatku, za čo mu podľa § 56 ods. 3 Zákona o ochrane verejného zdravia bola uložená pokuta vo výške

50,00 eur a podľa § 79 ods. 1 Zákona o priestupkoch povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške
16,00 eur. V odôvodnení rozhodnutia orgán verejnej správy prvého stupňa popísal priebeh konania
a uviedol, že z predložených podkladov a následným postupom v konaní vyplynul záver, že žalobca
sa dňa 6. apríla 2021 dopustil priestupku na úseku verejného zdravotníctva tým, že sa v čase o 15.20
hod. nachádzal v exteriéri mesta Púchov a v čase o 15.25 hod. na verejnosti v priestoroch Mestskej

Polície Púchov bez riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora alebo
inej preventívnej ochrannej pomôcky, a to rúška, šálu alebo šatky. Na zabránenie vzniku a šírenia
ochorení spôsobených novým koronavírusom bol žalobca povinný používať v interiéri na verejnosti vo
všetkých priestoroch interiérov budov a prostriedkoch verejnej dopravy preventívne ochranné pomôcky,
a to respirátor v zmysle § 2 ods. 1 Vyhlášky č. 133/2021 a v exteriéri na verejnosti respirátor alebo

inú preventívnu ochrannú pomôcku ako rúško, šál alebo šatku v zmysle § 3 ods. 1 Vyhlášky č.
133/2021. V dôsledku konania žalobcu tak došlo preukázateľne nielen k spáchaniu predmetného
priestupku nerešpektovaním nariadených opatrení, ale aj nedbalým konaním k reálnemu ohrozeniu
verejného zdravia koronavírusovým ochorením COVID-19. Zavineným konaním žalobcu mohlo dôjsť k
ďalšiemu šíreniu ochorenia COVID-19. Aby sa zabránilo ďalšiemu šíreniu nebezpečného infekčného

ochorenia spôsobeného koronavírusom, bolo v tom čase povinnosťou každého takéto opatrenia riadne
rešpektovať, obzvlášť v situácii, keď dochádzalo k vysokému nárastu počtu ľudí nakazených týmto
nebezpečným vírusovým ochorením a v dôsledku nákazy aj k početným úmrtiam spôsobeným týmto
respiračným ochorením. Úrad verejného zdravotníctva ako príslušný orgán podľa § 5 ods. 4 písm.
k) Zákona o ochrane verejného zdravia z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19 vydal podľa § 59b

citovaného zákona Vyhlášku č. 133/2021 s účinnosťou 22. marca 2021, ktorou nariadil podľa § 5
ods. 4 písm. k) a § 48 ods. 4 písm. r) Zákona o ochrane verejného zdravia opatrenia pri ohrození
verejného zdravia povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest. V § 2 ods. 1 Vyhlášky č. 133/2021 bolo
ustanovené: ,,Podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona sa všetkým osobám nariaďuje riadne prekrytie hornýchdýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora na verejnosti vo všetkých priestoroch interiérov budov
a prostriedkoch verejnej dopravy“. V § 3 ods. 1 Vyhlášky č. 133/2021 bolo ustanovené: „Podľa § 48 ods.
4 písm. r) zákona sa všetkým osobám na verejnosti v exteriéroch nariaďuje riadne prekrytie horných

dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora alebo inej preventívnej ochrannej pomôcky, a to rúška,
šálu alebo šatky“. Nerešpektovanie tohto opatrenia je kvalifikované ako priestupok na úseku verejného
zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia.

4. Orgán verejnej správy prvého stupňa ďalej skonštatoval, že žalobca pri svojej obrane v podanom

odpore neuviedol žiadne nové a významné skutočnosti a ani v konaní nepredložil žiadne také dôkazy,
ktorými by spochybnil alebo vyvrátil skutočnosti uvedené vo výroku daného rozhodnutia. Obrana
žalobcu spočívala najmä v namietaní Vyhlášky č. 133/2021, dotknutých ustanovení Zákona o ochrane
verejného zdravia, v poukazovaní na zákon č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke
zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej ako „Zákon o tvorbe právnych predpisov“), ďalej v namietaní kompetencií Úradu verejného

zdravotníctva Slovenskej republiky, vrátane poukazovania na porušovanie Ústavou Slovenskej republiky
a medzinárodnými právnymi aktami garantovaných základných práv a slobôd. Žalobca nepoprel
skutkové okolnosti spáchaného priestupku a netvrdil, že horné dýchacie cesty mal prekryté a priestupku
na úseku verejného zdravotníctva sa nedopustil. Taktiež v konaní nepreukázal žiadnu výnimku z
povinnosti riadneho prekrytia horných dýchacích ciest.

5. K obrane žalobcu orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že priestupkovú vec jeho manželky
vylúčil na samostatné konanie podľa § 57 ods. 2 Zákona o priestupkoch z dôvodu rýchlosti,
hospodárnosti, ako aj z dôvodu existencie objektívnej prekážky v konaní, aby nedochádzalo k zlúčeniu
postavení účastníka konania a zástupcu, nakoľko žalobca bol v procesnom postavení obvineného vo

svojej priestupkovej veci a zároveň zástupcom manželky v jej priestupkovej veci. Nesúhlas žalobcu
s vykonaním samostatných konaní nie je pre rozhodnutie orgánu verejnej správy relevantný. Orgán
verejnej správy prvého stupňa ďalej uviedol, že vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej
republiky sú nesporne vydávané spôsobom určeným v § 59b Zákona o ochrane verejného zdravia
a už z neho priamo vyplýva, že sa nimi nariaďujú jednotlivé opatrenia podľa § 12 a § 48 ods.

4 predmetného zákona. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky je v súvislosti s tzv.
pandemickou normotvorbou na úseku verejného zdravotníctva ústredným orgánom štátnej správy
so zákonom priznanou normotvornou právomocou, pričom na úseku verejného zdravotníctva vydáva
všeobecne záväzné právne predpisy na základe zákonného splnomocnenia (§ 59b Zákona o ochrane
verejného zdravia). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach jednoznačne judikoval,

že aj opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky predstavujú tzv. hybridné správne
akty, t. j. individuálne právne akty s prvkami normatívneho právneho aktu. Opatrenia Úradu verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky boli prijaté s ohľadom na ochranu verejného záujmu, ktorým bolo
obmedzenie, resp. zastavenie šírenia ochorenia COVID-19, pričom platí prezumpcia ich ústavnosti
a zákonnosti. Orgán verejnej správy prvého stupňa nemal vedomosť, že by akákoľvek súdna autorita

konštatovala, resp. vyslovila nulitu vydávaných vyhlášok. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol
o súlade ustanovenia § 59b Zákona o ochrane verejného zdravia s Ústavou Slovenskej republiky
(Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 8/2021-143 z 1. decembra 2021). Ústavný súd Slovenskej
republiky uviedol, že úrady verejného zdravotníctva sú zákonom zriadené orgány štátnej správy, ktoré
sú Zákonom o ochrane verejného zdravia splnomocnené vydávať vyhlášky uverejnením vo Vestníku

vlády Slovenskej republiky. Publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády je v súlade s princípom právneho
štátu, pretože vyhlášky sú formálne aj prakticky verejne dostupné adresátom právnych noriem. Vyhlášky
Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky sú všeobecne záväznými právnymi predpismi,
ktorými možno ukladať povinnosti, či opatrenia podľa § 12 a § 48 ods. 4 Zákona o ochrane verejného
zdravia. Posudzovanie predmetných vyhlášok a ich právnej povahy nie je v kompetencii orgánu verejnej

správy prvého stupňa. Rovnako aj posudzovanie ich súladu s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými
zákonmi a akýmikoľvek aktami medzinárodnej povahy môže preskúmavať iba Ústavný súd Slovenskej
republiky a iba na základe návrhu na to oprávnených subjektov. Predmetom tohto konania nie je
a ani nemôže byť preskúmavanie právomoci Úradu verejného zdravia Slovenskej republiky alebo
regionálnych úradov verejného zdravotníctva na vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov.

Orgán verejnej správy prvého stupňa ďalej uviedol, že na základe samotnej vyhlášky sa neukladá
pokuta, pričom orgán verejnej správy ju uloží v prípade, ak sa fyzická osoba dopustí niektorého z
priestupku na úseku verejného zdravotníctva, ktorý definuje už samotný Zákon o ochrane verejného
zdravia. Zákon o ochrane verejného zdravia tiež upravuje obmedzenie základných práv a slobôd v§ 48 ods. 4, keď ustanovuje, že Úrad verejného zdravia Slovenskej republiky alebo regionálny úrad
verejného zdravotníctva nariaďujú opatrenia v prípade ohrozenia verejného zdravia. Neprijatie opatrení
Úradom verejného zdravia Slovenskej republiky a regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva by preto

znamenalo porušenie čl. 15 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, čiže porušenie záväzku Slovenskej
republiky chrániť život a zdravie osôb zdržujúcich sa na jej území.

6. Orgán verejnej správy prvého stupňa ďalej k obrane žalobcu uviedol, že sa nezákonným spôsobom
nedopytoval ani zisťoval zdravotný stav žalobcu. Orgán verejnej správy prvého stupňa z opatrnosti

preveril, či predsa len neexistuje dôvod, resp. taká výnimka, ktorá by v prípade jej existencie zakladala
odôvodnenosť rozhodnutia o zastavení konania. Výnimka z prekrytia horných dýchacích ciest pre
žalobcu však nebola zistená a preukázaná. Taktiež subjektívny názor a postoj vyslovený A. E. F. nie je
pre orgán verejnej správy prvého stupňa nijako záväzný. Ďalej skonštatoval, že vedenie priestupkového
konania vo veci žalobcu a súčasne akéhokoľvek iného priestupku, ktorý sa žalobcu priamo netýka, nie
je dôvodom pre zastavenie priestupkového konania voči žalobcovi. Následne sa orgán verejnej správy

prvého stupňa vyjadril k nevykonaniu žalobcom navrhovaných dôkazov a odôvodnil výšku uloženej
pokuty.

7. O odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa rozhodol žalovaný
Rozhodnutím č. ÚVZSR/OLP/625/10663/2023 zo dňa 4. apríla 2023 (ďalej ako „rozhodnutie

žalovaného“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa
potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia popísal priebeh administratívneho konania, obsah rozhodnutia
orgánu verejnej správy prvého stupňa a odvolania žalobcu. Žalovaný mal za to, že orgán verejnej správy
prvého stupňa konal správne a v súlade so zákonom, keď žalobcovi uložil pokutu za správny delikt
na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia.

Je nepochybné, že žalobca sa priestupku na úseku verejného zdravotníctva dopustil, o čom svedčí aj
vyhotovená fotodokumentácia, pričom žalobca nepreukázal, že by sa na neho vzťahovala výnimka z
povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest ustanovená v § 2 ods. 2 Vyhlášky č. 133/2021. Žalobca
mal v súlade v tom čase platnými právnymi predpismi povinnosť podrobiť sa nariadeným opatreniam
bez ohľadu na to, či s nimi súhlasil alebo nie. Svojím správaním ohrozil verejné zdravie.

8. K odvolacím námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou
orgánu verejnej správy prvého stupňa. Postup, ktorým orgán verejnej správy prvého stupňa vylúčil vec
manželky žalobcu na samostatné konanie, bol správny s poukazom na § 57 Zákona o priestupkoch,
pričom nejde o priestupok vo forme tzv. spolupáchateľstva. Ďalej nie je pravda, že v danom čase

platný právny stav na území Slovenskej republiky neprikazoval žalobcovi mať prekryté horné dýchacie
cesty. Opatrenia a vyhlášky boli vydané na základe zákonného splnomocnenia, a to s poukazom
na čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a § 59b Zákona o ochrane verejného zdravia. Nesúhlas
žalobcu, jeho ignorovanie práva a osobné presvedčenie neznamená, že sa nedopustil porušenia
zákona. Návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom poslanca Mestského zastupiteľstva

Mesta Púchov a zisťovaním ohľadom sankcionovania A. E. F. nepovažoval ani žalovaný za relevantné.
Podľa žalovaného sa žalobca svojimi argumentmi snažil len upriamiť pozornosť na ostatných v snahe
vyhnúť sa sankcii za vlastné protiprávne správanie. To, či niekto bol pokutovaný alebo nie, nie
je verejnou informáciou a nesúvisí s vecou žalobcu. V prípade návrhu na vykonanie dokazovania
výsluchom poslanca Mestského zastupiteľstva Mesta Púchov ide o neúčelný dôkaz, ktorý by nijakým

spôsobom neprispel k objasneniu skutku žalobcu. Za relevantný nepovažoval žalovaný ani návrh
žalobcu na vykonanie dokazovania rozhodnutím Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom
v Liptovskom Mikuláši o zastavení konania, ktoré sa objavilo na sociálnej sieti. Žalovaný ďalej uviedol,
že výšku uloženej pokuty považuje za primeranú. Tvrdenia a námietky, ktoré uviedol žalobca v odvolaní,
jeho konanie nepopierali, ani s ním vecne nesúviseli, boli zamerané len na konanie ostatných, pričom

žalobca neprezentoval také relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by vyvrátili správnosť a zákonnosť
rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa.

Správna žaloba

9. Žalobca sa správnou žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa. V bode
I. správnej žaloby žalobca stručne popísal priebeh administratívneho konania, v bode II. správnej žaloby
uviedol citácie vybraných ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ÚstavySlovenskej republiky, Zákona o tvorbe právnych predpisov, zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“), Zákona o priestupkoch, Trestného poriadku,
Zákona o ochrane verejného zdravia, Vyhlášky č. 133/2021, ďalej citácie vybraných častí viacerých

rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Žalobca mal
za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa trpia
vadou nedostatku vecnej pôsobnosti orgánu verejnej správy a vadou „nedostatku právneho základu“.

10. Žalobca konkrétne namietal, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej správy

prvého stupňa vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený. Podľa § 51 Zákona o priestupkoch
sú na konanie vecne príslušné orgány verejnej správy, ktoré určuje osobitný zákon, ktorým je v danom
prípade Zákon o ochrane verejného zdravia. Žalobca tvrdil, že vecná príslušnosť pri priestupkoch
spáchaných porušením opatrenia nariadeného Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky
sa spravuje podľa § 5 cit. zákona a pri priestupkoch spáchaných porušením opatrenia nariadeného
regionálnym úradom verejného zdravotníctva § 6 cit. zákona, nie podľa § 55 ods. 1 Zákona

o priestupkoch. „Správny orgán“ si podľa žalobcu zjavne zamenil otázku územnej pôsobnosti pre
nariadenie opatrenia (§ 5 ods. 4 písm. k/ a § 6 ods. 3 písm. e/ Zákona o ochrane verejného zdravia)
s vecnou pôsobnosťou a miestnou príslušnosťou na prejednanie priestupku podľa § 52 a § 55 ods.
1 Zákona o priestupkoch, čo zmätočne aplikoval tak, že vecnú a miestnu príslušnosť „spojil do
jedného“ podľa územného obvodu, kde bol spáchaný priestupok. Podľa § 5 Správneho poriadku je

však v predmetnom prípade vecná pôsobnosť určená osobitným zákonom, ktorým je Zákon o ochrane
verejného zdravia, pričom podľa § 56 ods. 5 cit. zákona priestupky prejedná a pokuty za ne ukladá
v rozsahu svojej pôsobnosti Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky a regionálny úrad
verejného zdravotníctva. Orgán, ktorý opatrenie nariadil, podľa žalobcu prejedná v prvom stupni aj jeho
porušenie. S poukazom na čl. 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky teda porušenie

opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky nariadeného podľa § 5 ods. 4 písm. k)
Zákona o ochrane verejného zdravia prejedná a pokutu uloží Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej
republikypodľa§5ods.4písm.x)cit.zákona,nieregionálnyúradverejnéhozdravotníctvapodľa§6ods.
3písm.l)cit.zákona.Odvolacímorgánomvoveciach,vktorýchvprvomstupnirozhodujeÚradverejného
zdravotníctva Slovenskej republiky, je v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) cit. zákona podľa názoru žalobcu

Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky. V danom prípade tak orgán verejnej správy prvého
stupňa nad rámec svojej pôsobnosti danej mu podľa § 6 ods. 3 písm. l) Zákona o ochrane verejného
zdravia rozhodol právnu vec patriacu do pôsobnosti Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky
a Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky „na tomto nezákonnom stave postavil ďalšiu
nezákonnosť“, keď vo veci, v ktorej má pôsobnosť prvostupňového orgánu verejnej správy, rozhodol

ako odvolací orgán, čím rovnako konal nad rámec svojej pôsobnosti. Žalobca poukázal na Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 327/2018 zo dňa 19. septembra 2018, Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 323/2016 zo dňa 18. mája 2016 a Rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžr/52/2016 zo dňa 12. decembra 2018. Rozhodnutie
žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa preto žalobca považoval za nulitné.

11. Žalobca ďalej v správnej žalobe namietal, že podľa § 48 ods. 4 písm. r) Zákona o ochrane
verejného zdravia Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky alebo regionálny úrad verejného
zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenie, ktorým je používanie preventívnych
a iných ochranných pomôcok, avšak citované ustanovenie neukladá povinnosť prekrytia hôrnych

dýchacích ciest. Žalobca poukázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS
4/2021 zo dňa 8. decembra 2021 a sp. zn. PL. ÚS 10/2013 zo dňa 10. decembra 2014 a tvrdil, že
neexistuje zákon ukladajúci povinnosť prekrytia hôrnych dýchacích ciest. Opatrenie Úradu verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky ako podzákonný akt podľa žalobcu nemôže samo uložiť povinnosť
prekrytia hôrnych dýchacích ciest a oprávnenie takúto povinnosť uložiť nevyplýva ani z § 48 ods. 4 písm.

r) Zákona o ochrane verejného zdravia. Vyhláška č. 133/2021 podľa žalobcu trpí „nedostatkom právneho
základu povinnosti uloženej zákonom - na prekrytie horných dýchacích ciest“, keďže takáto povinnosť
nie je uložená žiadnym zákonom. Žalobca poukázal na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 323/2016 zo dňa 18. mája 2016 a na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Sžr/52/2016 zo dňa 12. decembra 2018, pričom mal za to, že nedostatok právneho základu

je vadou, ktorá má za následok nulitu „aktu“. V nadväznosti na uvedené žalobca namietal vadu výroku
rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa o vine „per analogiam“ podľa § 163 ods. 3 Trestného
poriadku, keďže tento podľa jeho názoru neobsahuje „zákonné pomenovanie skutku ani označenie
ustanovenia zákona týkajúce sa priestupku neprekrytia horných dýchacích ciest“ a trpí tak nedostatkomprávnej kvalifikácie skutku. Mal za to, že skutková podstata priestupku, ktorý sa mu kládol za vinu, nie je
upravená v žiadnom zákone, pričom poukaz na § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia
podľa žalovaného nepostačuje. Podľa žalobcu z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 1Sžhpu/1/2009 zo dňa 29. decembra 2013 vyplýva, že podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky len
zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a „analogicky“ priestupkom. Rozhodnutie žalovaného
a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa tak žalobca považoval za „nulitné“ z dôvodu
„nedostatku právneho základu“, pričom konanie žalobcu „objektívne“ nie je priestupkom.

12. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal, aby správny súd rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím
orgánu verejnej správy prvého stupňa zrušil a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy
konania v plnom rozsahu.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

13. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe popísal skutkový stav veci, priebeh administratívneho
konania, obsah správnej žaloby žalobcu a uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojej argumentácie
v napadnutom rozhodnutí a trvá na ňom. Zároveň uviedol, že podanie žalobcu označené ako „žaloba vo
veciach správneho trestania“ nie je správnou žalobou vzhľadom na argumentáciu, ktorá je smerovaná
najmä voči nezákonnosti a neplatnosti samotnej Vyhlášky č. 133/2021. V konaní vedenom žalovaným

pod č. ÚVZSR/OLP/625/10663/20243 bolo síce rozhodované o priestupku na úseku verejného
zdravotníctva spáchanom žalobcom a bola mu uložená sankcia, avšak podstata podania žalobcu
označeného ako „správna žaloba vo veciach správneho trestania“ podľa názoru žalovaného nespĺňa
základné zákonom požadované „parametre“ na to, aby mohlo byť o ňom rozhodované ako o správnej
žalobe. Ďalej uviedol, že podanie žalobcu je nezrozumiteľné, zmätočné a nie je z neho zrejmé, čo sa

ňou sleduje, t. j. nie sú dodržané zákonné náležitosti podania podľa § 57 ods. 1 písm. d) SSP. Väčšinu
podaniatvoriacitácievšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov,nálezovauzneseníslovenskýchsúdov
bez bližšej špecifikácie, čo by mali tieto citácie dokazovať.

14. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe následne uviedol argumentáciu k jeho oprávneniu na

vydávanie vyhlášok v súlade s čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a Zákonom o ochrane verejného
zdravia s poukazom na relevantné rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Zdôraznil, že
orgán verejnej správy prvého stupňa bol oprávnený na vydanie na prejednanie priestupku žalobcu
a vydanie rozhodnutia, ktoré bolo založené na porušení Vyhlášky č. 133/2021. Nie je pravdou, že orgán
verejnej správy prvého stupňa nemá kompetenciu na vydanie rozhodnutia, resp. konal mimo zákonom

zverenej kompetencie. Žalobný dôvod žalobcu, že rozhodnutie bolo vydané orgánom, ktorý na to nebol
zo zákona oprávnený, neobstojí. K žalobcom tvrdenej „nulite“ jeho vyhlášok uviedol, že pojem „nulita“
je odjakživa a primárne spájaný s individuálnymi právnymi aktmi. Nulitu musia konštatovať súdy a
nulitu (resp. právomoc súdu vyhlásiť individuálne právny akt za nulitný) musí predpokladať explicitne
zákon. Nulita sa vyhlasuje ex tunc a má sa za to, že takýto akt nebol nikdy vydaný. Pri normatívnych

právnych aktoch Ústava Slovenskej republiky nehovorí o nulite, ale o neústavnosti či nesúlade s
predpisom vyššej právnej sily, o ktorom rozhodujú súdy (Ústavný súd Slovenskej republiky), pričom inak
platí prezumpcia ústavnosti a zákonnosti právneho predpisu. Nesúlad sa vyslovuje ex nunc a platí do
budúcnosti. Žalovaný nemá vedomosť, že by akákoľvek súdna autorita na území Slovenskej republiky
konštatovala, resp. vyslovila nulitu vydávaných vyhlášok na úseku verejného zdravotníctva, ktoré súvisia

spandemickousituáciou.Žalobcasvojepodaniepodľažalovanéhonesmerovalvočisamotnémuobsahu
rozhodnutia žalovaného, pričom nie je možné identifikovať, voči komu, príp. čomu bolo podanie žalobcu
smerované. Žalovaný poukázal na Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 31S/146/2022
zo dňa 23.novembra 2023.

15. Žalovaný v zmysle vyššie uvedeného žiadal, aby správny súd správnu žalobu zamietol.

Replika žalobcu

16. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný nesprávne vyložil a aplikoval vecnú

pôsobnosť a miestnu príslušnosť orgánu verejnej správy podľa Zákona o ochrane verejného zdravia,
dokonca z miestnej príslušnosti odvodzuje vecnú pôsobnosť, čo je zmätočné. Žalobca zopakoval
podstatný obsah svojej námietky k nedostatku právomoci orgánu verejnej správy prvého stupňa
a žalovaného a uviedol, že „je neudržateľné, aby táto skutočnosť bola aj naďalej deformovaná, a aby satým poškodzovalo ústavné zriadenie, ktoré je garantované usporiadaním a fungovaním štátnych úradov
s ich danými právomocami“. Následne žalobca rovnako zopakoval podstatný obsah svojej žalobnej
námietky, že neprekrytie horných dýchacích ciest nie je priestupkom, pretože povinnosť ich prekrytia nie

je uložená zákonom. Dodal, že v posudzovanom čase sa na verejnosti pohyboval bez prekrytia horných
dýchacích ciest, čím uplatňoval podľa čl. 12 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
svoje základné práva a slobody, a to pohyb a pobyt na verejnosti „bez obmedzení určených zákonom“,
pričom za uplatňovanie jeho základných práv ho nemožno uznať vinným a trestať.

Duplika žalovaného

17. Žalovaný v duplike k replike žalobcu uviedol, že sa pridržiava svojho vyjadrenia zo dňa 6. septembra
2024 a trvá na tom, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy
prvého stupňa boli dodržané všetky všeobecne záväzné právne predpisy a oba orgány verejnej správy
postupovali v súlade so zákonom. Žalovaný uviedol svoju argumentáciu k príslušnosti konajúcich

orgánov verejnej správy na prejednanie priestupku žalobcu.

18. Správny súd výzvami zo dňa 11. februára 2026 podľa § 196 SSP vyzval žalobcu a žalovaného,
aby sa vyjadrili k vadám napadnutého rozhodnutia podľa § 195 písm. b) SSP. Žalovaný v podaní zo
dňa 20. februára 2026 uviedol, že sa pridržiava svojich vyjadrení zo dňa 6. septembra 2024 a 14.

novembra 2024 a trvá na tom, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia orgánu
verejnej správy prvého stupňa boli dodržané všetky všeobecne záväzné právne predpisy a oba orgány
verejnej správy postupovali v súlade so zákonom. Zopakoval svoju argumentáciu z vyjadrenia k správnej
žalobe, že podanie žalobcu označené ako „žaloba vo veciach správneho trestania“ nie je správnou
žalobou vzhľadom na skutočnosť, že je smerované najmä voči nezákonnosti a neplatnosti samotnej

Vyhlášky č. 133/2021, pričom je nezrozumiteľné, zmätočné a nemá podstatné náležitosti podania podľa
§ 57 ods. 1 písm. d) SSP. Právomoc žalovaného na vydávanie vyhlášok bola daná zákonom a potvrdená
aj nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky. Žalovaný bol účastníkom vo viacerých konaniach
vedených Správnym súdom v Banskej Bystrici, pričom správne žaloby boli zamietnuté. Zároveň uviedol,
že o priestupku žalobcu bolo rozhodnuté v zákonnej lehote, keďže k spáchaniu priestupku žalobcom

došlo dňa 6. apríla 2021 a napadnuté rozhodnutie bolo žalovaným vydané dňa 4. apríla 2023, t. j. v
dvojročnej lehote ustanovenej v § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch. Žalobca sa k výzve správneho
súdu nevyjadril.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

19. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne príslušný súd podľa § 10 SSP a miestne príslušný súd
podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu
verejnej správy prvého stupňa vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, a po preskúmaní veci
dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého

stupňa je potrebné zrušiť pre ich vadu podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP v spojení s § 195 písm. b)
SSP. Správny súd vec prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože
účastníci konania nežiadali o nariadenie pojednávania, pričom nariadenie pojednávania si nevyžiadal
ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na
úradnej tabuli tunajšieho súdu dňa 20. februára 2026. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. februára

2026 (§ 137 ods. 3 SSP).

20. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje
v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom

chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením
orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej
správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

21. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ďalej nie je

ustanovené inak.

22. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.23.Podľa§191ods.1SSPsprávnysúdrozsudkomzrušínapadnutérozhodnutieorgánuverejnejsprávy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,
c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,

f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

24.Podľa§194ods.1SSPsprávnymtrestanímsanaúčelytohtozákonarozumierozhodovanieorgánov

verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.

25. Podľa § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi
žaloby, ak
a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci

alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo
opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo
premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné
protiprávne konanie,

c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na
správne trestanie,
d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na
ukladanie sankcií v rámci správneho trestania,
e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu

verejnej správy.

26. Podľa § 196 SSP ak správny súd mimo žalobných bodov zistí, že sú dané vady uvedené v § 195,
oznámi to bezodkladne účastníkom konania a vyzve ich, aby sa k nim v určenej lehote vyjadrili.

27. Podľa § 5 ods. 4 písm. i) Zákona o ochrane verejného zdravia úrad verejného zdravotníctva
je odvolacím orgánom vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhoduje regionálny úrad verejného
zdravotníctva.

28. Podľa § 6 ods. 3 písm. l) Zákona o ochrane verejného zdravia regionálny úrad verejného

zdravotníctva prejednáva priestupky a iné správne delikty, ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady
podľa § 56 až 58.

29. Podľa § 48 ods. 4 písm. r) Zákona o ochrane verejného zdravia úrad verejného zdravotníctva alebo
regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú

používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok.

30. Podľa § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia priestupku na úseku verejného
zdravotníctva sa dopustí ten, kto nesplní nariadené opatrenie pri ohrozeniach verejného zdravia podľa
§ 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) až ab).

31. Podľa § 56 ods. 5 Zákona o ochrane verejného zdravia priestupky podľa tohto zákona prejednávajú
v rozsahu svojej pôsobnosti úrad verejného zdravotníctva, regionálny úrad verejného zdravotníctva a
orgány verejného zdravotníctva uvedené v § 3 ods. 1 písm. d) až g), ak odsek 4 neustanovuje inak. Na
priestupky a na ich prejednávanie sa vzťahuje osobitný predpis.

32. Podľa § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch priestupok nemožno prejednať, ak od jeho spáchania
uplynuli dva roky; nemožno ho tiež prejednať, prípadne uloženú sankciu alebo jej zvyšok vykonať, ak
sa na priestupok vzťahuje amnestia.33. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej
správy prvého stupňa, ktorými bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku na úseku verejného

zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia, ktorého sa dopustil dňa
6. apríla 2021 tým, že sa v čase o 15.20 hod. nachádzal na verejnosti v exteriéri v meste Púchov na
chodníku Ul. Moravskej a v čase o 15.25 hod. na verejnosti v priestoroch interiéru budovy Mestskej
polície v Púchove bez riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora alebo
inej preventívnej ochrannej pomôcky, a to rúška, šálu alebo šatky. Svojím konaním žalobca porušil §

2 ods. 1 a § 3 ods. 1 Vyhlášky č. 133/2021 tým spôsobom, že na riadne prekrytie horných dýchacích
ciest na týchto miestach nepoužil respirátor alebo inú preventívnu ochrannú pomôcku ako rúško, šál
alebo šatku, za čo mu podľa § 56 ods. 3 Zákona o ochrane verejného zdravia bola uložená pokuta vo
výške 50,00 eur a podľa § 79 ods. 1 Zákona o priestupkoch povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo
výške 16,00 eur.

34. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, rozhodnutie orgánu verejnej správy
prvéhostupňaapostup,ktorýichvydaniupredchádzal,pričomrozsahprieskumubolstanovenýdôvodmi
nezákonnostiuplatnenýmivsprávnejžalobeaustanovením§195SSP,keďžesajednáosprávnužalobu
vo veciach správneho trestania. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že
určenie rozsahu a obsahu prieskumu správneho súdu patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1 SSP). Správny

súd je viazaný jednak rozsahom a jednak dôvodmi nezákonnosti, ktoré boli v žalobe uplatnené, pričom
žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie
žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby (t.j. v lehote dvoch mesiacov od oznámenia
rozhodnutia orgánu verejnej správy, proti ktorému žaloba smeruje). Žalobca musí v zákonom stanovenej
lehote uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov

považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body), a to v zmysle § 182 ods. 1,
písm. e) SSP. Výnimkou z tejto zásady je správna žaloba vo veciach správneho trestania, kde v zmysle
§ 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby
v prípadoch vymedzených písm. a) až e) daného ustanovenia. Správny súd ďalej v prípade správnej
žaloby vo veciach správneho trestania podľa § 197 SSP vychádza zo skutkového stavu zisteného

orgánom verejnej správy, pričom môže doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy, a to aj
na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný.

35. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej správy
prvého stupňa nad rozsah žalobcom uplatnených žalobných dôvodov v správnej žalobe podľa § 195

SSP, pričom v tomto ohľade zistil v konaní vadu podľa § 195 písm. b) SSP, ktorá spočíva v tom, že došlo
k uplynutiu prekluzívnej doby, v ktorej bolo možné vyvodiť voči žalobcovi zodpovednosť za spáchaný
priestupok (prejednacia doba) na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) v spojení s
§ 48 ods. 4 písm. r) Zákona o ochrane verejného zdravia a § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 Vyhlášky č. 133/2021.

36. Zákon o ochrane verejného zdravia nemá vlastnú úpravu prejednávania priestupkov, a preto sa
v zmysle § 56 ods. 5 druhá veta na prejednávanie priestupkov na úseku verejného zdravotníctva
vzťahuje osobitný predpis, ktorým je Zákon o priestupkoch ako všeobecný predpis priestupkového
práva. Podľa § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch priestupok nemožno prejednať, ak od jeho spáchania
uplynuli dva roky; nemožno ho tiež prejednať, prípadne uloženú sankciu alebo jej zvyšok vykonať, ak

sa na priestupok vzťahuje amnestia. Preto v prípade, ak od spáchania priestupku uplynuli dva roky, nie
je možné jeho páchateľa sankcionovať. Dôvodom zákonného obmedzenia možnosti orgánu verejnej
správy uložiť páchateľovi priestupku sankciu v dobe dvoch rokov od jeho spáchania je skutočnosť,
že zákonodarca má záujem na jeho rýchlom sankcionovaní, keďže efektívnosť uloženia sankcie sa
znižuje plynutím času od spáchania priestupku. Uvedené platí o to viac v predmetnom prípade, keď sa

žalobca dopustil spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva v súvislosti s nedodržiavaním
tzv. protipandemických opatrení pri šírení nového ochorenia COVID-19, kde bol daný verejný záujem
na ich dôslednom dodržiavaní a vynucovaní ich plnenia nielen s ohľadom na ochranu života a zdravia
jednotlivcov, ale aj z dôvodu generálnej prevencie a vplyvu na povedomie spoločnosti. Bolo preto
povinnosťou orgánov verejnej správy postupovať rýchlo a efektívne tak, aby priestupok žalobcu bol

prejednaný v rámci zákonom stanovenej prekluzívnej prejednacej doby. Po jej uplynutí totiž ex lege
zaniká oprávnenie orgánu verejnej správy vyvodiť zodpovednosť za spáchaný priestupok, pričom
orgán verejnej správy musí na túto skutočnosť prihliadať z úradnej povinnosti. Zákonné obmedzenie
oprávnenia orgánu verejnej správy priestupok prejednať znamená, že je povinnosťou orgánu verejnejsprávy skončiť konanie o priestupku tak, aby rozhodnutie v ňom vydané nadobudlo právoplatnosť do
uplynutia prejednacej doby podľa § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch, teda najneskôr v jej posledný deň.
Pojem „prejednať priestupok“ znamená, že v prejednacej dobe musí prebehnúť celé správne konanie od

jeho začatia v zmysle § 67 ods. 2 Zákona o priestupkoch až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
(§ 52 ods. 1 Správneho poriadku). Napriek skutočnosti, že Zákon o priestupkoch v ustanovení § 20
ods. 2 označuje časový úsek podľa ods. 1 ako lehotu, jeho charakter zodpovedá skôr hmotnoprávnemu
inštitútu doby a nie procesnoprávnemu inštitútu lehoty, keďže otázka zániku zodpovednosti páchateľa
za akékoľvek protiprávne konanie (priestupok, iný správny delikt, trestný čin, disciplinárne previnenie)

je otázkou hmotnoprávnou a nie procesnou (Trestný zákon používa v tejto súvislosti výslovne pojem
„doba“). Ustanovenie § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch je preto potrebné vykladať tak, že dva roky
od spáchania priestupku uplynú tým dňom, ktorý je číselne zhodný s dňom dokonania priestupku
navýšeným o dva roky, a to bez ohľadu na to, či tento deň je dňom pracovného pokoja.

37. V predmetnom prípade správny súd zistil, že rozhodnutie žalovaného nadobudlo právoplatnosť

jeho doručením žalobcovi dňa 16. apríla 2023 (§ 52 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 51
Zákona o priestupkoch), čo vyplýva z doručenky, ktorá je súčasťou administratívneho spisu, a rovnako aj
z doložky právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. Orgán verejnej správy
prvého stupňa svojím rozhodnutím zo dňa 20. decembra 2022 uznal žalobcu vinným zo spáchania
predmetného priestupku a uložil mu sankciu, avšak rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, keďže

žalobca proti nemu včas podal odvolanie. Žalovaný o odvolaní žalobcu rozhodol dňa 4. apríla 2023
správnou žalobou napadnutým rozhodnutím, ktoré však bolo potrebné žalobcovi doručiť (§ 51 ods.
1 Správneho poriadku). Konanie o priestupku žalobcu tak bolo skončené a priestupok bol prejedaný
dňa 16. apríla 2023, teda po uplynutí prejednacej doby podľa § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch,
ktorá uplynula dňa 6. apríla 2023, keďže prejednávaný priestupok žalobcu bol spáchaný dňa 6. apríla

2021. Na uplynutie prejednacej doby musí orgán verejnej správy prihliadať ex offo, keďže sankciu
nemožno páchateľovi priestupku uložiť po jej uplynutí. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že žalovaný
vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej
správy prvého stupňa, dňa 4. apríla 2023 ešte pred uplynutím prejednacej doby, keďže samotným
vydaním rozhodnutia žalovaného sa predmetné priestupkové konanie ešte nekončilo. Rozhodnutie

žalovaného bolo potrebné doručiť žalobcovi a až jeho doručením a nadobudnutím právoplatnosti bolo
priestupkové konanie skončené. Nie je preto správne tvrdenie žalovaného v jeho vyjadrení k výzve
správneho súdu podľa § 196 SSP zo dňa 20. februára 2026, že o priestupku žalobcu bolo rozhodnuté
v zákonnej lehote, keďže k spáchaniu priestupku žalobcom došlo dňa 6. apríla 2021 a napadnuté
rozhodnutie bolo žalovaným vydané dňa 4. apríla 2023, t. j. v dvojročnej lehote ustanovenej v § 20

ods. 1 Zákona o priestupkoch. Správny súd musel na uvedené prihliadnuť aj keď uplynutie prejednacej
doby žalobca v správnej žalobe nenamietal, keďže v zmysle § 195 písm. b) SSP musí preskúmať
otázku zániku zodpovednosti za priestupok bez ohľadu na námietku žalobcu a nad rozsah správnej
žaloby. Správny súd podotýka, že predmetné ustanovenie SSP neukladá správnemu súdu možnosť,
ale povinnosť túto skutočnosť zohľadniť. Správny súd tak musel napadnuté rozhodnutie žalovaného

spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa pre ich vadu (zánik zodpovednosti žalobcu
za priestupok, ku ktorému došlo počas správneho konania) zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP,
keďže posúdenie otázky zániku predpokladov pre vyvodenie administratívnoprávnej zodpovednosti voči
páchateľovi priestupku je otázkou právneho posúdenia veci. Správny súd si je vedomý skutočnosti,
že žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie v odvolacom konaní ešte pred uplynutím prejednacej doby

podľa § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch a jeho rozhodnutie podľa obsahu vadu nesprávneho právneho
posúdenia veci nevykazuje, avšak zdôrazňuje, že bolo povinnosťou žalovaného konať tak, aby v rámci
prejednacej doby bolo skončené celé správne konanie a v tomto ohľade vydať rozhodnutie o odvolaní
v dostatočnom časovom predstihu tak, aby mohlo nadobudnúť právoplatnosť ešte v prejednacej dobe
podľa § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch.

38. Vo vzťahu k žalobnej námietke žalobcu, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej
správy prvého stupňa vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, správny súd uvádza,
že táto nie je dôvodná. Žalobca namietal, že priestupky podľa § 56 ods. 5 Zákona o ochrane
verejného zdravia prejednávajú v rozsahu svojej pôsobnosti Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej

republiky a regionálne úrady verejného zdravotníctva, pričom bol toho názoru, že ten orgán, ktorý
nariadil konkrétne opatrenie pri ohrození verejného zdravia, prejedná v prvom stupni aj jeho porušenie.
Žalobca mal za to, že opatrenie pri ohrození verejného zdravia (Vyhláška č. 133/2021) vydal Úrad
verejného zdravotníctva, a teda mal byť aj orgánom verejnej správy, ktorý v prvom stupni prejednávapriestupky, pričom odvolacím orgánom verejnej správy malo byť Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej
republiky. Ak o priestupku rozhodol Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Považskej Bystrici (orgán
verejnej správy prvého stupňa) a následne o odvolaní proti jeho rozhodnutiu rozhodol Úrad verejného

zdravotníctva Slovenskej republiky (žalovaný), vo veci rozhodovali nepríslušné orgány verejnej správy.
Uvedený názor žalobcu je však podľa správneho súdu mylný, keďže ustanovenie § 56 ods. 5 Zákona
o ochrane verejného zdravia si žalobca vykladá príliš reštriktívne mimo rozsah výslovného znenia
zákona. Podľa § 56 ods. 5 Zákona o ochrane verejného zdravia priestupky podľa tohto zákona
prejednávajú v rozsahu svojej pôsobnosti úrad verejného zdravotníctva, regionálny úrad verejného

zdravotníctva a orgány verejného zdravotníctva uvedené v § 3 ods. 1 písm. d) až g), ak odsek
4 neustanovuje inak. Neznamená to však, že pôsobnosť orgánu verejnej správy podľa citovaného
ustanovenia na prejednanie priestupkov je obmedzená len na tie priestupky, ktoré sa týkajú porušenia
opatrení nariadených tým istým orgánom verejnej správy, keďže zo znenia § 56 ods. 5 Zákona
o ochrane verejného zdravia to nevyplýva. Rovnako ustanovenie § 6 ods. 3 písm. l) Zákona o ochrane
verejného zdravia, podľa ktorého regionálny úrad verejného zdravotníctva prejednáva priestupky a iné

správne delikty, ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až 58, neobmedzuje pôsobnosť
regionálnychúradovverejnéhozdravotníctvavoveciachprejednávaniapriestupkovlennatiepriestupky,
ktoré sa týkajú porušenia opatrení pri ohrození verejného zdravia nariadených príslušným regionálnym
úradom verejného zdravotníctva. Orgán verejnej správy prvého stupňa rozhodujúci v predmetnej veci
mal zákonom danú pôsobnosť vo veciach prejednania priestupkov (§ 56 ods. 5 v spojení s § 6 ods. 3

písm. l/ Zákona o ochrane verejného zdravia) a túto pôsobnosť mal rovnako aj žalovaný (§ 56 ods. 5
v spojení s § 5 ods. 4 písm. i/ Zákona o ochrane verejného zdravia). Ustanovenia zákona upravujúce
právomoc a príslušnosť orgánu verejnej správy musia byť rešpektované v ich doslovnom znení, pričom
je vylúčené, aby právomoc a príslušnosť orgánu verejnej správy bola dotváraná extenzívnym alebo
reštriktívnym spôsobom prostredníctvom výkladu zákona. Subjektívna interpretácia zákona žalobcom,

ktorá vychádza z mylného predpokladu nemajúceho oporu vo výslovnom znení zákona, nie je spôsobilá
spochybniť zákonnosť správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia orgánu
verejnej správy prvého stupňa.

39. Ako dôvodnú nevyhodnotil správny súd ani námietku žalobcu, že skutková podstata priestupku, zo

spáchania ktorého bol uznaný vinným, nie je uvedená v žiadnom zákone, teda že bola porušená zásada
nullum crimen sine lege. Skutková podstata priestupku žalobcu je upravená v ustanovení § 56 ods. 1
písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré odkazuje na ustanovenia § 48 ods. 4 písm. a) až
d), f) až i), n), r), t), u), y) až ab) citovaného zákona. Podľa § 48 ods. 4 písm. r) citovaného zákona úrad
verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia

nariaďuje opatrenia, ktorými sú používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok. Opatrením
Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky je v danom prípade Vyhláška č. 133/2021, ktorá
v podrobnostiach špecifikuje akým konkrétnym spôsobom a za akých okolností sa majú konkrétne
preventívne a iné ochranné pomôcky používať (§ 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 Vyhlášky č. 133/2021).
Skutočnosť, že povinnosť, ktorej nesplnenie je administratívnoprávne postihované, nie je v detailoch

konkretizovanábezprostrednevustanovení§56ods.1písm.f)Zákonaoochraneverejnéhozdravia,ale
až v spojení s odkazovanými ustanoveniami zákona a podzákonnými predpismi všeobecnezáväzného
charakteru, neznamená, že bola porušená zásada nullum crimen sine lege, keďže do právnej istoty
žalobcu nebolo zasiahnuté. Žalobca prostredníctvom odkazu v ustanovení § 56 ods. 1 písm. f) Zákona
o ochrane verejného zdravia mohol a mal vedieť, porušením ktorej konkrétnej povinnosti sa dopustí

protiprávneho konania s možnosťou sankčného postihu v priestupkovom konaní. Nič na tom nemení
skutočnosť,žežalobcaspochybňovalprávnyzákladVyhláškyč.133/2021,ktorájevšeobecnezáväzným
právnym predpisom vyhláseným na základe zákona a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (§ 59b Zákona
o ochrane verejného zdravia). Správny súd jednak nemá právomoc preskúmavať všeobecne záväzné
právne predpisy (§ 7 písm. c/ SSP) a ani ich súlad s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá je vyhradená

ÚstavnémusúduSlovenskejrepubliky(čl.125ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky),jednakprávnyzáklad
vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva vyhlasovaných na základe § 59b Zákona o ochrane verejného
zdravia za účelom vykonania opatrení pri ohrození verejného zdravia bol posúdený Ústavným súdom
Slovenskej republiky, ktorý v Náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 1. decembra 2021 (vyhlásenom v
Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 550/2021 Z. z.) skonštatoval, že právna úprava vydávania

vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (a teda aj Vyhlášky č. 133/2021) je v
súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky
tak boli vydané na základe platného, účinného a ústavne súladného ustanovenia zákona. Ústavný súd
Slovenskej republiky v predmetnom náleze zároveň skonštatoval, že „úrad verejného zdravotníctvaa regionálne úrady verejného zdravotníctva sú zákonom zriadené orgány štátnej správy oprávnené
vydávať všeobecne záväzné právne predpisy (vyhlášky ÚVZ)“. Dôvodná nie je ani námietka žalobcu,
že výrok rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa má vadu, keďže neobsahuje „zákonné

pomenovanie skutku ani označenie ustanovenia zákona týkajúce sa priestupku neprekrytia horných
dýchacích ciest“ a trpí tak nedostatkom právnej kvalifikácie skutku. Orgán verejnej správy prvého stupňa
vo výroku svojho rozhodnutia správne právne kvalifikoval skutok žalobcu a uviedol v ňom aj ustanovenia
príslušných všeobecnezáväzných právnych predpisov.

40. Pokiaľ žalobca v podstatnej časti obsahu správnej žaloby uviedol citácie viacerých ustanovení
všeobecnezáväzných právnych predpisov a vybraných častí viacerých rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky, správny súd uvádza, že len prostý výpočet ustanovení všeobecnezáväzných právnych
predpisov, ktorých porušenia sa mal orgán verejnej správy dopustiť, nie je spôsobilý spochybniť
zákonnosť ich rozhodovania a postupu. Bez argumentácie v čom konkrétne spočívalo porušenie daného
predpisu zo strany orgánu verenej správy správny súd nemôže vykonať súdny prieskum zákonnosti

rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, keďže v zmysle § 134 ods.
1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby tak, ako ich žalobca uviedol, pričom
nie je oprávnený argumentáciu žalobcu sám dopĺňať a dôvody nezákonnosti rozhodovania a postupu
orgánu verejnej správy vyhľadávať (výnimku tvorí len súdny prieskum nad rozsah žalobných dôvodov
podľa § 195 SSP pri žalobe vo veciach správneho trestania ako je uvedené vyššie, ktorý je však

obmedzený len na dôvody uvedené v § 195 SSP). Pokiaľ žalobca v správnej žalobe poukazoval na
viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, pričom uviedol len vybranú časť z ich odôvodnení,
správny súd uvádza, že súdne rozhodnutia nepredstavujú v právnom systéme Slovenskej republiky
prameň práva a sú záväzné len v tej individuálnej veci, v ktorej boli vydané. Rozhodnutia súdov
môžu slúžiť ako argumentačná podpora, avšak bez toho, aby žalobca konkretizoval, či je skutkový

a právny stav v daných veciach zhodný, resp. obdobný s predmetnou prejednávanou vecou, a to,
ako sú v nich uvedené závery aplikovateľné na skutkový a právny stav prejednávanej veci, je takéto
poukázanie bezpredmetné. Nepostačuje na rozhodnutia súdov len poukázať a stotožniť sa s nimi.
Aby bolo poukázanie na ne zo strany žalobcu relevantné, žalobca by musel ozrejmiť ich právny a
skutkový základ, najmä ich blízkosť s prejednávanou vecou, predmet, sporné ustanovenia zákona,

relevantné právne závery a konkrétne dôsledky ich vplyvu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Výňatky odôvodnení súdnych rozhodnutí takéto kritériá nespĺňajú.

41.Správnysúdvzhľadomnaargumentáciužalovanéhovovyjadreníksprávnejžalobeavovyjadrenízo
dňa 20. februára 2026, že správnu žalobu žalobcu nemožno považovať za správnu žalobu, keďže v nej

obsiahnutá argumentácia je smerovaná najmä proti neplatnosti Vyhlášky č. 133/2021, pričom správnu
žalobcu ďalej považoval za nezrozumiteľnú, zmätočnú a bez náležitostí podania podľa § 57 ods. 1
SSP, uvádza, že správna žaloba žalobcu má všeobecné náležitosti podania podľa § 57 ods. 1 SSP
a rovnako aj osobitné náležitosti správnej žaloby podľa § 182 SSP, pričom ich obsahová nesprávnosť,
resp. nedôvodnosť žalobných námietok žalobcu neznamená, že jeho podanie nemožno považovať za

správnu žalobu. Ďalej správny súd podotýka, že podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely
tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o
sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Pre posúdenie toho, či správna žaloba žalobcu je správnou
žalobou vo veciach správneho trestania, nie je rozhodujúci jej obsah, resp. obsah a charakter žalobných
bodov, ale to, či sa prostredníctvom nej žalobca domáha súdneho prieskumu zákonnosti rozhodovania

apostupuorgánuverejnejsprávyvkonaníopriestupku,správnomdeliktealeboosankciizainépodobné
protiprávne konanie. Skutočnosť, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej správy
prvého stupňa boli vydané v konaní o priestupku, je nesporná a nepochybná, a teda správnu žalobu
žalobcu je nutné považovať za správnu žalobu vo veciach správneho trestania.

42. Keďže správny súd pri súdnom prieskume nad rozsah a dôvody správnej žaloby podľa § 195 SSP
zistil, že priestupok žalobcu bol prejednaný po uplynutí prejednacej doby podľa § 20 ods. 1 Zákona
o priestupkoch, teda došlo k zániku predpokladov pre vyvodenie administratívnoprávnej zodpovednosti
voči žalobcovi, správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP v spojení s § 195 písm. b) SSP napadnuté
rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa zrušil a vec vrátil

orgánu verejnej správy prvého stupňa.

43. V ďalšom konaní orgán verejnej správy prvého stupňa (viazaný právnym názorom správneho súdu v
zmysle § 191 ods. 6 SSP) vzhľadom na skutočnosť, že došlo k uplynutiu dvojročnej doby na prejednaniepriestupku žalobcu v zmysle § 20 ods. 1 Zákona o priestupkoch, adekvátne procesne zareaguje (§ 76
ods. 1 písm. f/ Zákona o priestupkoch).

44. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná
žalobcovivočižalovanémuprávonaúplnúalebočiastočnúnáhradudôvodnevynaloženýchtrovkonania,
ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca bol v konaní úspešný, a preto mu správny
súd priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania a zaviazal žalovaného na ich náhradu.
O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Rozsudok správneho súdu nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia
rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku, ak sa rozhodlo o
správnej žalobe vo veciach správneho trestania (§ 145 ods. 2 písm. c/ SSP).

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo
rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného
mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443
ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§

444 ods. 1 SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov

podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ

alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná,
alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 449 ods. 2 písm. a) SSP).

Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jedenrovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie
podania na trovy toho, kto podanie urobil.