Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoCsp/1/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5124200274
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5124200274.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a

členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobkyne: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXX, XXX XX B., právne zastúpená: Mgr. Martin Jankovič, advokát,
so sídlom Železničná 257/19, 050 01 Revúca, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o.,
so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 676,22 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Žilina č. k. 32Csp/1/2024 – 102 zo dňa 14.05.2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) napadnutým rozsudkom
prvým výrokom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 676,22 Eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 676,22 Eur od 27.12.2023 do zaplatenia, a to všetko do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, druhým výrokom žalobkyni priznal plnú náhrada trov konania
v rozsahu 100 % voči žalovanému.

1.1. Súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanej veci mal za nepochybne preukázané, že
vo veci sp.zn. 4Csp/27/2020, vedenej pred Okresným súdom Žilina, sa žalobkyňa domáhala
bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Vo vzťahu k uplatnenému nároku mala
plný úspech. Ukončením tohto konania bol naplnený predpoklad úspešného uplatnenia porušenia
práva alebo povinnosti, umožňujúci žalobkyni požadovať od žalovaného právo na primerané finančné
zadosťučinenie. Žaloba o primerané finančné zadosťučinenie bola podaná dňa 08.01.2024, teda v čase,
keď ešte neuplynula všeobecná trojročná premlčacia doba vyplývajúca z § 101 Občianskeho zákonníka.

Žalobkyňa si bez akýchkoľvek pochybností v inom súdnom konaní úspešne uplatnila právo na určenie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru voči žalovanému. Okresný súd uviedol, že pri
rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak
funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradila dodávateľa od získavania
plnení vyplývajúcich z neprijateľných zmluvných podmienok a jednak to treba chápať ako odmenu
za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a
svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že

dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne
sa nedopustí v takej intenzite. Zákon nevyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie,
aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma.1.2. Podotkol, že pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej
určovaní sa zohľadňujú rôzne kritériá, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a
sankčná funkcia a pod.. Okresný súd považoval v danom prípade za primeranú výšku zadosťučinenia

sumu 676,22 Eur, čo zodpovedá polovici sumy, o ktorú sa chcel žalovaný na úkor žalobkyne obohatiť.
Žalovanýnevyslovilpoprávoplatnostivydanéhorozhodnutiaospravedlneniežalobkyniakospotrebiteľke
za prípadné porušenie jej spotrebiteľských práv, ktoré bolo deklarované týmto rozhodnutím. Zároveň z
postoja žalovaného nevyplýval ani náznak ľútosti nad prípadným porušením práv spotrebiteľky, napriek
tomu, že ochrana spotrebiteľa je stabilnou a rešpektovanou súčasťou právneho poriadku Slovenskej

republiky, naopak spotrebiteľku obvinil zo šikanózneho výkonu práva. Okresný súd mal za to, že takto
priznané finančné zadosťučinenie je primerané najmä s ohľadom na dlhodobé nedôvodne vystavenie
psychickémuvypätiu,astavuprávnejneistotydoprávoplatnéhoukončeniavecisamej.Rovnakookresný
súd nepovažoval za relevantnú námietku žalovaného o tom, že na úverovej zmluve nie je zaplatená ani
len istina, nakoľko sa podľa súdu jedná o samostatný nárok žalovanej voči žalobcovi.

1.3. Súd prvej inštancie zamietol návrh na vykonanie dokazovania výsluchom žalobkyne z dôvodu
hospodárnosti konania, keďže nepovažoval vykonanie výsluchu za dôvodné
v kontexte s prejednávanou vecou a tvrdenia strán sporu boli v konaní bez dôvodných pochybností
potvrdené ostatnými listinnými dôkazmi. Vykonanie navrhovaného dôkazu okresný súd vzhľadom na
uvedené považoval za nadbytočné.

1.4. Okresný súd ďalej priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 676,22 Eur
od 27.12.2023, t. j. od uplynutia 7-dňovej lehoty stanovenej žalobkyňou
v mimosúdnej výzve od prevzatia zásielky žalovaným (19.12.2023).

1.5. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalobkyňa bola v konaní v plnom
rozsahu úspešná, na základe čoho jej proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Uviedol, že v prejednávanej veci za dôvod hodný osobitného zreteľa nemožno považovať
skutočnosť, podľa ktorej žalobkyni nič nebránilo, aby si jednou žalobou uplatnila tak nárok na určenie

bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ako aj nárok na priznanie finančného zadosťučinenia. Rovnako
okolnosť, podľa ktorej žalobkyňa nepodala žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, nepredstavuje
dôvod hodný osobitného zreteľa umožňujúci aplikáciu § 257 CSP. Je voľbou spotrebiteľa, či si nárok na
ochranu spotrebiteľských práv a nárok na primerané finančné zadosťučinenie uplatní v jednej žalobe
alebo dvoma samostatnými žalobami alebo namiesto žaloby o zaplatenie primeraného finančného

zadosťučinenia podá žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Za zvolenú voľbu tak nemôže byť
žalobkyňa ako spotrebiteľka sankcionovaná nepriznaním náhrady trov konania v spore o zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia, v ktorom mala plný úspech. Takto odmeniť žalovaného pri
rozhodovaní o trovách konania, ktorý do zmluvy zakomponoval nesprávne údaje, nie je možné.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie,
vytýkajúc súdu prvej inštancie vady podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP. Žiadal, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná voči žalobkyni
nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

2.1. V úvode odvolania žalovaný uviedol, že žalobkyňa sa v konaní vedenom pred Okresným súdom
Žilina pod sp. zn. 42Csp/27/2020 domáhala určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského
úveru, ktorý jej poskytol žalovaný. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 42Csp/27/2020 - 293 zo dňa
23.05.2023vyhovelžalobkyniapriznaljejnáhradutrovkonaniavrozsahu100%.Žalobkyniničnebránilo

v tom, aby si v danom konaní súčasne uplatňovala aj nárok na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia (ďalej len „PFZ“) podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
(ďalej len ,,ZoOS“). Žalobkyňa až po 5 mesiacoch od právoplatnosti identifikovaného rozhodnutia žiada
od žalovaného PFZ vo výške 676,22 Eur. Uvedená suma predstavuje 50 % rozdielu celkovej čiastky

úveru, ktorú mala žalobkyňa zaplatiť (3.292,44 Eur) a istiny úveru, ktorý jej bol poskytnutý (1.940,- Eur).
Žalovaný mal zato, že ide teda celkom zjavne o neprimeranú sumu.2.2.Žalovanýďalejnamietal,ženiejezrejmé,nazákladečohosúddospelkzáveru,žežalovanýsachcel
naúkoržalobkyneobohatiť.Vtomtosmerenebolovykonanéžiadnedokazovaniea„úmysel“žalovaného
bezdôvodne sa obohatiť nebol skúmaný ani v konaní sp. zn. 42Csp/27/2020. Žalovaný poukázal na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/238/2017 zo dňa 18.10.2018 a rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/219/2019 zo dňa 21.10.2020.

2.3.Zaneopodstatnenúpovažovalžalovanýajtúskutočnosť,žežalovanýsažalobkynineospravedlnilza
prípadné porušenie jej práv, ani neprejavil ľútosť nad týmto konaním. Takáto požiadavka, resp. povinnosť

nevyplýva z ustanovení ZoOS ani zo zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Absenciu ospravedlnenia alebo prejavu ľútosti preto
nemožno pripisovať na ťarchu žalovaného. Vyhovenie žalobe o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru je pritom samo o sebe adekvátnou satisfakciou pre žalobkyňu a dostatočnou sankciou pre
žalovaného.

2.4. Žalovaný ďalej poukázal na tvrdenia, ktoré uviedla žalobkyňa, že konanie sp. zn. 42Csp/27/2020
trvalo viac ako 3 roky, a celé toto obdobie žila v neistote, akú sumu peňazí bude musieť žalovanému
zaplatiť s poskytnutým spotrebiteľským úverom, v ktorom bola od počiatku zmluvného vzťahu uvádzaná
do omylu. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že vec sp. zn. 42Csp/27/2020 bola riadne prejednaná

súdom prvej inštancie bez zbytočných prieťahov. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bol podaný riadny
opravný prostriedok, na základe ktorého odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na nové konanie. Následne Okresný súd Žilina vec opätovne prejednal a rozhodol. S
prihliadnutím na predmet sporu a rozhodovanie na dvoch súdnych inštanciách možno trojročné trvanie
konania považovať za primerané a zodpovedajúce zložitosti prejednávanej veci. Zdôraznil, že žalobkyňa

nebola osobne prítomná ani na jednom pojednávaní. Zároveň žalovaný uviedol, že konanie sp. zn.
RA-7Csp/51/2022 bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby. Taktiež mal žalovaný za to, že zásah
do práv žalobkyne bol minimálny, čo zdôvodňuje nepriznanie, resp. priznanie výlučne symbolického
PFZ. Jazykovým výkladom možno dovodiť, že PFZ znamená zadosťučinenie, ktoré sa poskytne v
peniazoch a vo výške, ktorá je primeraná. Primeranosť spočíva v nastolení spravodlivej rovnováhy

medzipoškodenýmzáujmomaprotiprávnymsprávaním.Vtejtosúvislostižalovanýpoukázalnaaktuálnu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, a to uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/15/2020 zo
dňa 10.11.2020, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/298/2020 zo dňa 30.11.2022, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/131/2023 zo dňa 18.12.2024, ako aj na rozhodnutia krajských súdov,
a to rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41CoCsp/15/2023 zo dňa 21.6.2023, rozsudok

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10CoCsp/58/2022 zo dňa 28.02.2023. Žalovaný ďalej poukázal na
rozhodnutiaokresnéhosúduPrešov(sp.zn.13Csp/94/2018zodňa17.09.2021 asp.zn.7Csp/241/2020
zo dňa 14.06.2021), v ktorých súd priznal spotrebiteľovi primerané finančné zadosťučinenie symbolicky
vo výške 50,- Eur.

2.5. K priznanej výške žalovaný uviedol, že žalobkyňou požadovaná výška PFZ je evidentne
neadekvátna aj v porovnaní s čiastkami, ktoré súdy priznávajú v obdobných prípadoch. Za týchto
okolností bolo priznanie sumy 676,22 Eur krajne nespravodlivé. Opätovne zdôraznil, že určenie úveru
za bezúročný a bez poplatkov predstavuje pre veriteľa – v postavení podnikajúceho subjektu – tú
najprísnejšiu sankciu. Inkasovanie úrokov a poplatkov spojených s úverom totiž tvorí esenciálnu

podstatu fungovania bankového sektora. Vyhlásenie úveru za bezúročný a bez poplatkov pre veriteľa
znamená, že poskytol spotrebiteľovi peňažné prostriedky de facto „zadarmo“. Vzhľadom na opísané
extraordinárne okolnosti sa žalovaný ďalej domáhal, aby súd aplikoval § 257 CSP a v prípade úspechu
žalobkyni nepriznal nárok na náhradu trov konania. Okresný súd Žilina v odseku 29. napadnutého
rozsudku konštatoval, že „takto odmeniť žalovaného pri rozhodovaní o trovách konania, ktorý do zmluvy

zakomponoval nesprávne údaje, nie je možné.“ Žalovaný podotkol, že žalobkyňa, ako spotrebiteľka,
je ex lege oslobodená od súdnych poplatkov. Konanie žalobkyne sa javí ako nehospodárne, keďže
objektívne mohla a mala uplatniť svoj domnelý nárok na PFZ už v skoršom súdnom konaní sp. zn.
42Csp/27/2020. Nejde pritom o konanie, ktoré vyžaduje obligatórne zastúpenie advokátom.

2.6. K navrhnutému výsluchu žalobkyne žalovaný v odvolaní uviedol, že žalovaný
v priebehu konania trval na výsluchu žalobkyne s tým, aby sa vyjadrila najmä k priebehu kontraktačného
procesu, zmluvného vzťahu a k okolnostiam iniciovania tohto konania. Okresný súd na pojednávaní
dňa 16.01.2025 uviedol, že považuje výsluch žalobkyne za potrebný a nevyhnutný. Žalobkyňa svojuneúčasť na pojednávaní ospravedlnila s tým, že nie je držiteľom vodičského oprávnenia a pojednávanie
bolo vytýčené na deň 14.05.2025 o 08.40 hod kedy ani nemá žiadne autobusové spojenie do C.,
žalobkyňasianineviepredstaviť,akobysanatakétopojednávanievdanýdeňačasdostavila.Súdprvej

inštancie napokon založil svoje skutkové zistenia na písomnom vyjadrení žalobkyne (prostredníctvom jej
advokáta) zo dňa 13.05.2025 a jej výsluch považoval prekvapivo za nadbytočný. Takýto procesný postup
považoval žalovaný za nesprávny. Okresný súd výrazne oslabil autenticitu tvrdení žalobkyne, keďže
vylúčil možnosť ich verifikácie a znemožnil žalovanému klásť jej doplňujúce otázky. Skutkové tvrdenia,
ktoré vychádzajú výlučne z písomného podania žalobkyne sú neúplné a nedostatočne preskúmané, čo

malo zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

2.7. K nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia žalovaný uviedol, že odôvodnenie súdneho
rozhodnutia má podať jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Súd
síce nemusí reagovať na všetky argumenty nastolené účastníkom konania, musí však reagovať na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam. Žalovaný poukázal na rozhodnutia II. ÚS 251/04, II. ÚS 193/06, II.
ÚS410/06,III.ÚS209/04,III.ÚS198/07,III.ÚS54/2019.PristanovenívýškyPFZjepotrebnéprihliadnuť
tak na rozsah vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, ktoré je dané
rozhodnutím v základnom konaní. Aj keď je v tomto smere určujúca voľná úvaha súdu, nemôže ísť o
ľubovôľu a rozhodnutie súdu sa musí opierať o preskúmateľné kritériá vychádzajúce z okolností prípadu.

Napadnuté rozhodnutie sa o takéto kritéria neopiera. Absencia riadneho a presvedčivého odôvodnenia
rozsudku má za následok jeho nepreskúmateľnosť.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. V prvom rade uviedla, že rozsudok súdu prvej
inštancie, ktorý v tejto veci napadol odvolaním žalovaný, možno považovať za riadne a dostatočne

odôvodnený, ktorý sa vysporiadal so všetkými tvrdeniami žalobkyne ako i s podstatnými námietkami
žalovaného. S tvrdeniami žalovaného o tom, že žalobkyni nič nebránilo v tom, aby si v danom pôvodnom
súdnomkonanívedenomnatunajšomsúdepodsp.zn.42Csp/27/2020uplatňovalaajnároknapriznanie
primeraného finančného zadosťučineniam a že si tento mala uplatniť v predmetnom súdnom spore až
po uplynutí 5 mesiacoch do právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 42Csp/27/2020-293

zo dňa 23.05.2023, nesúhlasila, nakoľko žalobkyňa sa v zmysle § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch môže
domáhať PFZ, len ak úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
alebo osobitnými predpismi. Úspešným uplatnením práva v tomto prípade žalobkyne ako spotrebiteľky
sa má na mysli právoplatný a vykonateľný rozsudok o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru

poskytnutého žalovaným ako veriteľom žalobkyni ako spotrebiteľke a dlžníčke. Žalobkyňa mala za to,
že nemohla uplatňovať PFZ v pôvodnom súdnom konaní
o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru vedenom na tunajšom súde pod sp.
zn. 42Csp/27/2020, jednak aj z dôvodu, že sa jednalo o tzv. určovaciu žalobu, s ktorou by spájala žalobu
o plnenie (o zaplatenie PFZ) a navyše by riskovala aj možné zavinenie na výsledku konania v podobe

neúspechu v spore, ak by jej žaloba o PFZ bola zamietnutá ako predčasná, resp. ak by jej aj určovacia
žaloba bola zamietnutá, čím by si trovy konania len zdvojnásobila vo svoj neprospech. Prakticky si to
žalobkyňa ani nevedela predstaviť, aj keby hypoteticky žalovala o vydanie bezdôvodného obohatenia,
a túto žalobu spojila so žalobou
o zaplatenie PFZ, keď v konečnom dôsledku nemôže byť neúspešná v žalobe o vydanie bezdôvodného

obohatenia a naopak úspešná v žalobe o zaplatenie PFZ, čím by si len neúmerne navyšovala trovy
konania, kedy by sa v žiadnom prípade nemohlo hovoriť o hospodárnosti konania v prospech žalobkyne.
Preto možno považovať za bezvýznamné konštatovanie žalovaného v tomto spore, že táto žaloba v
predmetnom spore mohla byť podaná so zištným úmyslom s cieľom dosiahnuť finančné obohatenie na
strane žalobkyni, a to v príkrom rozpore s čl. 5 CSP.

3.1. Žalobkyňa ďalej uviedla, že úmysel banky, resp. nebankového subjektu bezdôvodne obohatiť
sa na úkor spotrebiteľa ,,predpokladá“, keď navyše rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
1Cdo/238/2017 zo dňa 18.10.2018 bolo prekonané, a to konkrétne Uznesením Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 7Cdo/268/2021 zo dňa 28.02.2022.

3.2. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného o to, že je bezpredmetné, či sa žalobkyni ospravedlnil za prípadné
porušeniejejpráv,resp.ženeprejavilnadtýmtosvojímkonanímľútosťažesútobezvýznamnéokolnosti,
ktoré nemožno pripisovať na ťarchu žalovaného, žalobkyňa uviedla, že tieto tvrdenia len podčiarkujúcelkový postoj žalovaného k plneniu si svojich povinností, keď žalovanému chýba akýkoľvek kúsok
sebareflexie, čo len potvrdzuje fakt, že je mu osoba žalobkyne ľahostajná. Práve uvedené skutočnosti
správne konajúci súd prvej inštancie

v predmetnej právnej veci zhodnotil v prospech žalobkyne ako dôsledok priznania tej ktorej sumy
primeraného finančného zadosťučinenia. Práve priznaná suma primeraného finančného zadosťučinenia
sa odvíjala aj od postoja žalovaného, a ak tento od počiatku toho sporu bol odmietavý, negativistický, bez
akéhokoľvek ohľadu na osobu žalobkyne, práve aj to bolo už len ,,dôsledkom“ priznania konkrétnej sumy
nemajetkovej ujmy žalobkyni. Ak žalovaný poukázal na niektoré rozhodnutia Okresného súdu Prešov,

keď výška priznaného primeraného finančného zadosťučinenia sa priznáva iba symbolicky v sume 50,-
Eur, tak v prvom rade žalobkyňa považuje za potrené k tomu uviesť, že každý prípad je potrebné
posudzovať jednotlivo, izolovane, na základe konkrétnych skutkových okolností toho ktorého prípadu,
keď naopak žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12CoCsp/21/2020, kde
odvolací súd v prípade priznávania PFZ vychádzal práve z výpočtu, ktorý žalobkyňa zvolila v podanej
žalobe.

3.3. K rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9 Cdo 15/2020 zo dňa 10.11.2020 a sp. zn. 4 Cdo
298/2020 zo dňa 30.11.2022, na ktoré poukázal žalovaný, žalobkyňa uviedla, že
v každom jednotlivom prípade sa jedná a individuálne skutkové okolnosti, a tieto je potrebné podrobné
skúmať pri možnej aplikácii toho ktorého rozhodnutia na ten ktorý skutkový stav, a to prípadne aj na

skutkový stav žalobkyne v tomto spore. Čo sa týka uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9 Cdo
15/2020 zo dňa 10.11.2020, k tomu uviedla, že je síce pravdou, že už súdom prvej inštancie, konkrétne
rozsudkom Okresného súdu Brezno sp. zn. 2Csp/7/2017 zo dňa 28.03.2018, bola priznaná suma PFZ
len vo výške 200,- Eur, avšak k tomu je potrebné dodať, že voči rozsudku súdu prvej inštancie, a aj v
časti priznanej výšky PFZ sa žalobca neodvolal a ani nepodal logicky dovolanie, nakoľko ho ani nemohol

podať, a tak priznaná výška PFZ súdom prvej inštancie už nemohla byť prípadne ďalej navyšovaná
ani odvolacím súdom. K rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 298/2020 zo dňa 30.11.2022
žalobkyňa uviedla, že odlišuje tento prípad od jej prípadu, keď v tzv. pôvodnom súdnom spore, ktorý
znamenal porušenie práv spotrebiteľa a z ktorého mal vzísť judikovaný nárok tam uvedeného žalobcu
na PFZ, bol vydaný platobný rozkaz týkajúci sa vydania bezdôvodného obohatenia, ktorý sa stal

právoplatným a vykonateľným, teda tam uvedený žalobca ako spotrebiteľ nemusel podstupovať žiaden
súdny spor, nie ako žalobkyňa v nami posudzovanom prípade, ktorá podstúpila dokonca dva súdne
spory, z toho jeden trvajúci obdobie viac ako tri roky a taktiež identifikovanie konkrétnych porušených
práv spotrebiteľa sa tak logicky v uvedenom prípade nemohlo ani odraziť v súdnom rozhodnutí, v jeho
odôvodnení, nakoľko platobný rozkaz neobsahuje žiadne odôvodnenie.

3.4. Žalobkyňa ďalej uviedla, že je starobnou dôchodkyňou, poberá starobný a vdovský dôchodok v
celkovej výške 462,20 Eur mesačne. Naopak žalovaný sa urputne bránil v spore vedenom na tunajšom
súde pod sp. zn. 42Csp/27/2020, kedy od počiatku vedenia sporu bol toho názoru, že žaloba žalobkyne
je nedôvodná, čo v postate zvýraznil tým, že podal ďalšiu žalobu na žalobkyňu, o ktorej sa viedol spor

na Okresnom súde Rimavská Sobota, sp. zn. RA-7Csp/51/2022.

3.5. Ak žalovaný v rámci svojho odvolania uviedol, že v otázke náhrady trov konania bolo potrebné
aplikovať § 257 CSP, vzhľadom na ,,extraordidárne okolnosti a špekulatívne konanie žalobkyne“, že
žalobkyňa ma úver de facto ,,zadarmo“, pričom nejde o obligatórne zastúpenie advokátom, že žalobkyňa

už bola týmto úverom zadarmo ekonomicky a právne zvýhodnená, že sa z jej strany jedná o účelové
obohatenie sa na úkor žalovaného, tak k tomu žalobkyňa uviedla, na jednej strane žalovaný vytýka
žalobkyni, že sa nechala v tomto spore zastúpiť advokátom, aj keď advokátom je zastúpený aj sám
žalovaný. Na jednej strane žiadal žalovaný aplikovať § 257 CSP, a zrejme žiadnej strane sporu priznať
nárok na náhradu trov konania, avšak na strane druhej v petite sám žiadal priznať žalovanému voči

žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Ďalej žalovaný vytýkal žalobkyni, že bola
bdelá nad svojimi právami včasným riešením svojich záležitostí, a to znamená fakt, že nepreplatila úver
nad jeho istinu, čo má znamenať jej neprospech oproti iným posudzujúcim prípadom, že by bolo lepšie,
aby sa bezdôvodne obohatil žalovaný na jej úkor, tak toto tvrdenia žalobkyňa považovala za úplne
scestné.

3.6. Pokiaľ ide o návrh žalovaného na výsluch žalobkyne, k tomu sama žalobkyňa uviedla, že ho
považuje za zbytočný a nehospodárny. Uviedla, že je zarážajúce, že žalovaný navrhoval vypočuť
žalobkyňu práve v tomto spore, keď naopak v pôvodnom súdnom konaní vedenom pod sp. zn.42Csp/27/2020 sa žalovaný nijakým spôsobom nedomáhal výsluchu žalobkyne ako spotrebiteľky, keď
práve to bol určujúci spor aj pre žalovaného k tomu, či úver možno považovať za bezúročný, bez
poplatkov, z čoho vyplývajú možné sankcie pre žalovaného a to aj v podobe možného priznania PFZ.

Navyše, čo sa týka osoby žalobkyne, jedná sa o osobu vyššieho veku, o starobnú dôchodkyňu, ktorá má
navyše aj podlomené zdravie. Žalovaný pritom nedokázal sformulovať žiaden relevantný dôvod, prečo
by malo dôjsť k jej výsluchu.

3.7.Zapodstatnúpovažovalažalobkyňaskutočnosť,žežalovanýnato,abynavrhovalvýsluchžalobkyne

ako strany sporu, musí v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku uvádzať svoje vlastné
skutkové tvrdenia a tieto aj dokázať na to, aby k týmto skutkovým tvrdeniam mohla zaujať svoje
stanovisko žalobkyňa. Žalovaný podľa názoru žalobkyne však žiadne takéto relevantné skutkové
tvrdenia, ktoré by svedčali o nevyhnutnosti výsluchu žalobkyne, v tomto spore do konania nevniesol, a
tak nemôže nahrádzať svoju pasivitu, naopak vytváraním nových skutkových tvrdení, ktoré by ,,ťahal“
od žalobkyne, a to aj napriek tomu, že skutkové tvrdenia boli ohraničené podanou žalobou a ďalšími

vyjadreniami strán sporu. K tomu považovala za potrebné uviesť, že v tejto veci podala žalobu,
ktorej predchádzala aj predžalobná výzva adresovaná žalovanému, ktorý mimochodom na túto nijakým
spôsobom nereagoval, a ak žalovaný v tejto veci produkoval vyjadrenie k žalobe, k tejto sa žalobkyňa
prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne vyjadrila a neostala v tejto veci pasívnou. Ak žalovaný
mal záujem od žalobkyne zistiť len to, čo bolo motiváciou na podanie predmetnej žaloby na súd, tak

k tomu v prvom rade uviedla, že žalobkyňa mala záujem vyhnúť sa podanej žalobe, keď žalovanému
pred jej podaním zaslala predžalobnú výzvu, na ktorú žalovaný nijakým spôsobom nereagoval, a teda
nebolo jej snahou sa za každú cenu súdiť, keď naopak vynaložila všetko úsilie, aby sa takému sporu
vyhla. K tomu svedčí aj komunikácia vedená medzi právnymi zástupcami stranami tohto sporu, keď aj
v priebehu tohto sporu právny zástupca žalobkyne navrhoval právnemu zástupcovi žalovaného návrh

mimosúdnej dohody, ktorý však právny zástupca žalovaného tzv. ,,zmietol zo stola“, neprijal tento
návrh dohody právneho zástupcu žalobkyne, avšak čo je asi najpodstatnejšie, v tejto veci nenavrhol
iný návrh dohody, neviedol ďalšie negociačné jednania, keď má zrejme za to, že žaloba žalobkyne je
od počiatku nedôvodná. K tomu žalobkyňa dodala, že ak by žalovaný nemal motiváciu na žalobkyni
finančne parazitovať, obohacovať sa na jej osobe, resp., ak by mal perfektnú spotrebiteľskú zmluvu

bez akýchkoľvek vád, tak by určite takúto žalobu v tejto veci žalobkyňa nepodávala. Opak bol však
pravdou, keď žalovaný svojimi nekalými obchodnými praktikami, svojimi neprijateľnými zmluvnými
podmienkami chcel pripraviť žalobkyňu o finančné zdroje, a to i napriek tomu, ako bude nižšie uvedené,
žalobkyňa vysokými príjmami neoplýva, práve naopak. Aj v rámci uplatneného odvolacieho dôvodu,
ktorým žalovaný namieta, že súd nevykonal výsluch strany sporu, konkrétne žalobkyne, uvádza len

všeobecné tvrdenia bez toho, aby konkrétne uviedol, k čomu mala byť žalobkyňa vypočutá.

3.8.Vzáverevyjadreniažalobkyňauviedla,žesúdprvejinštancievovyhlásenomrozsudkuvovecisamej
jasne a výstižne uviedol, prečo došlo k vyhoveniu žaloby žalobkyne a k priznaniu tam vyšpecifikovaného
primeraného finančného zadosťučinenia, keď riadne odôvodnil aj spôsob výpočtu tejto sumy, prihliadnuc

aj na prípad žalobkyne z hľadiska skutkovej stránky veci.

4. K vyjadreniu žalobkyne zaujal stanovisko žalovaný. V úvode vyjadrenia uviedol, že trvá na podanom
odvolaní, ako aj na všetkých doterajších písomných podaniach a ústnych prednesoch vo veci. Nad
rámec argumentácie tam obsiahnutej upriamil pozornosť na právoplatné rozhodnutia (priložené k

odvolacej replike), v ktorých súdy konštatovali, že priznanie PFZ nemá byť nástrojom obohatenia sa pre
spotrebiteľa a pri rozhodovaní o tomto nároku je potrebné prihliadať na okolnosti prípadu, k čomu reálne
nedošlo, keďže žalobkyňa nebola v konaní vypočutá. Žalovaný poukázal na rozhodnutia okresného
súdu a krajského súdu. Uviedol, že požadované PFZ vo výške 50 % z potenciálneho bezdôvodného
obohatenia, preto považuje naďalej za neadekvátne. Čo sa týka tvrdenia, že žalobkyňa nemohla uplatniť

svoje nároky v jednom konaní, žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že vo veci sp. zn. 26CoCsp/9/2022
sa spotrebiteľ jednou žalobou domáhal určenia, že úver je bezúročný a bez poplatkov a vydania
bezdôvodného obohatenia a zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia. V závere vyjadrenia
žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Okresného súdu Prešov sp.zn. 34Csp/2/2025 zo dňa 03.06.2025.

5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané
oprávneným subjektom (§ 359 CSP), t.j. žalovaným, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, (výrok II.),
včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355
ods.1CSP),preskúmalrozsudoksúduprvejinštancievrozsahuvyplývajúcomzustanovenia§379CSP,viazaný odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom
podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 380 CSP je
viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je
povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z toho vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak

mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keď by takéto
pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok
konania.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v zásade sa
stotožnil s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie

založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe
žalobcu, v tejto časti vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP.
Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je v tejto časti vecne správne. Z uvedených dôvodov
sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

8. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci, odvolací
sú uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva,

ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne
právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce
aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne
vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V prejednávanej veci má odvolací súd za
to, že súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č.

250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, preto odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže dať za
pravdu odvolateľovi (žalovanému), ktorý v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti, ktoré
by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd dospel
k záveru, že žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP nie je daný.

8.1 Pokiaľ ide o námietku žalovaného, podľa ktorej nebolo preukázané, na základe akých skutočností sa
mal na úkor žalobkyne obohatiť, keďže jeho úmysel nebol v konaní skúmaný, odvolací súd uvádza, že
skúmanie úmyslu žalovaného nie je zákonnou podmienkou pre vznik práva na PFZ. Existencia úmyslu
žalovaného nepredstavuje zákonný predpoklad vzniku tohto nároku, a preto okresný súd nepochybil,

ak sa otázkou úmyslu žalovaného osobitne nezaoberal. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval
predmetnú námietku žalovaného za nedôvodnú.

8.2 Pokiaľ žalovaný opakovane uvádzal, že určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov predstavuje
pre veriteľa tú najprísnejšiu sankciu, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na § 3 ods. 5 zákona

č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý si na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti vyplývajúcej z tohto zákona alebo z osobitných predpisov, nadobúda
vočisubjektuzodpovednémuzatakétoporušenieprávonaPFZ.Pojemúspešnéhouplatneniaporušenia
práva alebo povinnosti v zmysle citovaného ustanovenia je potrebné vykladať tak, že súd rozhodne v
prospech spotrebiteľa o konkrétnom nároku vyplývajúcom z porušenia práva alebo povinnosti, napríklad

o nároku na náhradu škody, o vydanie bezdôvodného obohatenia, prípadne vo výroku rozsudku
vysloví neprijateľnosť konkrétne určenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve alebo
rozhodne o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Uvedené ustanovenie pritom nestanovuje žiadne
ďalšie podmienky, nevyžaduje sa ani vznik konkrétnej ujmy na strane spotrebiteľa. Spotrebiteľ, teda
žalobkyňa, nie je povinná preukazovať vznik konkrétnej ujmy, keďže zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa priznáva právo na PFZ už samotným porušením práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom alebo osobitnými predpismi.8.3 V predmetnej veci sa žalobkyňa úspešne domohla ochrany svojho práva, čím boli naplnené
všetky zákonné predpoklady na priznanie PFZ. Účelom tohto inštitútu je okrem satisfakčnej funkcie
aj zabezpečenie jeho reálneho a efektívneho odradzujúceho účinku vo vzťahu k dodávateľovi, a

to s cieľom predchádzať opakovaniu protiprávneho konania a zabezpečiť upustenie od ďalšieho
porušovania spotrebiteľských práv. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že
námietka žalovaného, podľa ktorej určenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov predstavuje voči
veriteľovi najprísnejšiu sankciu, je nedôvodná. Uvedený postup totiž predstavuje legitímne uplatnenie
subjektívneho práva žalobkyne domáhať sa ochrany svojich práv v súlade s platnou právnou úpravou.

Základ nároku je tak nepochybne daný.

9. Pokiaľ žalovaný namietal výšku priznaného zadosťučinenia, odvolací súd poukazuje na body
16.,17.,18. a 19. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorým záverom sa plne stotožňuje. Právna
úprava nestanovuje osobitné kritériá, ktoré by bolo potrebné obligatórne zohľadniť. Zákon explicitne
vyžaduje len to, aby priznané finančné zadosťučinenie bolo primerané. Určenie jeho konkrétnej výšky

je preto ponechané na úvahu súdu, ktorý je povinný prihliadnuť na všetky relevantné okolnosti
individuálneho prípadu a na ich základe stanoviť rozsah PFZ. Pri určení jeho výšky je potrebné prihliadať
najmä na intenzitu a závažnosť porušenia práv a povinností, ako aj na všetky okolnosti prípadu, a to
tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného, vrátane okolností, za ktorých k porušeniu došlo.
Posúdenie primeranosti má individuálny charakter a vychádza zo všetkých relevantných skutočností,

ktoré viedli spotrebiteľa k uplatneniu nároku na priznanie PFZ.

9.1. V danom prípade bola žalobkyňa v dôsledku protiprávneho konania vystavená bezprostredne
hroziacej majetkovej ujme a súčasne bola nútená domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom
súdneho konania. Samotné vedenie súdneho sporu predstavuje pre stranu sporu zvýšenú psychickú

záťaž, vyplývajúcu najmä z neistoty ohľadom výsledku konania a z rizika vzniku ďalšej majetkovej
ujmy, spočívajúcej napríklad v povinnosti nahradiť trovy konania protistrane v prípade procesného
neúspechu. Žalobkyňa bola vystavená aj ďalšiemu súdnemu konaniu, v ktorom sa žalovaný v opačnom
procesnom postavení domáhal plnenia od žalovanej, nepoznajúc skutočnú oprávnenú výšku nároku.
Odvolací súd uvádza, že za daného skutkového a právneho stavu, so zreteľom na vyššie uvedené

skutočnosti, keď došlo k porušeniu práv žalobkyne (spotrebiteľky) zo strany žalovaného a žalobkyňa sa
ochrany týchto práv úspešne domohla v základnom konaní pred všeobecným súdom, je priznanie PFZ
legitímne. Pri určení výšky PFZ odvolací súd dospel k záveru, že suma 676,22 Eur, predstavujúca 50 % z
plánovaného zisku žalovaného (t. j. zo sumy 1 352,44 Eur), ktorú si žalobkyňa uplatnila a ktorú jej priznal
aj súd prvej inštancie, primerane reflektuje povahu a intenzitu zásahu do jej práv. Uvedené porušenie

spočívalo v tom, že úverová zmluva neobsahovala zákonom predpísané náležitosti podľa § 9 ods. 2
zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, čo odôvodňuje priznanie zadosťučinenia v uvedenom
rozsahu. Takto určená výška finančného zadosťučinenia je podľa názoru odvolacieho súdu primeraná,
plní svoju satisfakčnú aj preventívnu funkciu a vo vzťahu k žalobkyni ako spotrebiteľke nepredstavuje
neodôvodnené ani neprimerané majetkové obohatenie.

9.2. Pokiaľ odvolateľ poukazuje na iné rozhodnutia krajských súdov, tieto nie sú pre krajský súd záväzné
a vychádzajú z iných rozhodujúcich skutočností.

10. Pre úplnosť sa odvolací súd vyjadruje aj k tvrdeniu žalovaného, podľa ktorého nič nebránilo žalobkyni

uplatniť si nárok na priznanie PFZ už v konaní vedenom pod sp. zn. 42Csp/27/2020, v ktorom sa
domáhala určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Odvolací súd uvádza, že z platnej právnej
úpravy nevyplýva povinnosť spotrebiteľa uplatniť nárok na PFZ výlučne v rámci toho istého konania,
v ktorom sa domáha ochrany iného nároku vyplývajúceho z porušenia jeho práv. Právne predpisy
nestanovujú záväzný procesný postup, pokiaľ ide o spojenie týchto nárokov do jedného konania.

Rozhodnutie o spôsobe uplatnenia týchto nárokov a ich rozsahu sú prejavom dispozičného oprávnenia
žalobcu, ktorý je oprávnený rozhodnúť, či si jednotlivé nároky uplatní samostatne alebo kumulatívne
v rámci jedného konania. Z uvedeného dôvodu vyhodnotil odvolací súd tvrdenie žalovaného ako
neopodstatnené.

11. Pokiaľ žalovaný ďalej považoval za neopodstatnenú výhradu, že žalovaný sa žalobkyni
neospravedlnil za prípadné porušenie jej práv, ani neprejavil ľútosť nad týmto konaním, odvolací súd
uvádza, že žiadne právne predpisy neukladajú žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni ani
prejaviť ľútosť nad prípadným porušením jej práv. Absencia takéhoto ospravedlnenia alebo prejavuľútosti preto nemá právny význam a nemôže tak zvýšiť zodpovednosť žalovaného a byť v jeho
neprospech. Odvolací súd i napriek tejto namietanej skutočnosti konštatuje, že predmetná námietka nie
je spôsobilá spochybniť ani zmeniť závery, ku ktorým dospel okresný súd, ako aj krajský súd.

12. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku smerujúcu proti nesprávnemu zisteniu skutkového stavu, odvolací
súd v prvom rade uvádza, že nedostatok predpokladaný v § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j. záver súdu prvej
inštancie založený na nesprávnych skutkových zisteniach vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, má
povahu skutkovej vady. Rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový

základ (skutkové zistenia). Nesprávnosť skutkových zistení pri tomto odvolacom dôvode je spôsobená
nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, keď buď súd zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané.

12.1. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vychádzal výlučne zo

skutočností preukázaných vykonaným dokazovaním, prípadne zo skutočností, ktoré počas konania vyšli
najavo a neignoroval žiadne relevantné skutočnosti zistené z dôkazov. Skutkové závery súdu pritom
nie sú výsledkom nesprávneho či nelogického hodnotenia dôkazov, hodnotenie dôkazných prostriedkov
je konzistentné, bez vnútorných rozporov a zodpovedá kritériám závažnosti, zákonnosti, pravdivosti a
vierohodnosti, ako to vyžaduje § 191 CSP. Odvolací súd preto konštatuje, že dokazovanie pred súdom

prvej inštancie bolo vykonané v rozsahu dostatočnom na riadne právne posúdenie sporu a na vydanie
meritórneho rozhodnutia.

13. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že súd nevykonal všetky navrhované dôkazy (výsluch žalobkyne),
v zmysle § 185 ods. 1 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Okresný súd

v bode 20. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, prečo navrhnutý dôkaz nevykonal. Je
povinnosťou súdu korigovať dokazovanie tak, aby zabezpečil hospodárny priebeh konania a zároveň,
aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania. Žalovaný
pri navrhovaní dôkazu výsluchom žalobkyne uviedol, že ju chce vypočuť k motivácii na podanie žaloby.
Nejde o skutočnosť, ktorá by bola dôležitou pre posúdenie nároku a jeho výšky, ale naopak nie je

relevantná pre výsledok konania. Žalovaný v odvolaní namieta nevykonanie tohto dôkazu, ale neuviedol
žiadne relevantné skutočnosti dôležité pre predmet konania, ktoré by mali byť z tohto výsluchu zistené.
Z uvedených dôvodov nemožno odvolací dôvod uplatnený žalovaným podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP
považovať za dôvodný.

14. Odvolateľ namieta inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
vidí ju v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia. Odvolací súd udáva, že v zmysle ustálenej súdnej
praxe nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia nepredstavuje tzv. inú vadu konania ( § 365 ods. 1 písm.
d) CSP ), ale porušenie práva na spravodlivý proces ( § 365 ods. 1 písm. b) CSP ).

14.1 Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi
závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý súdny proces. Do práva na
spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník

konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami
(I. ÚS 50/04). Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade
s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, keď uviedol svoje skutkové a právne závery odôvodňujúce základ
nároku, ako aj jeho výšku.

15. Pokiaľ ide o závislý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania,
žalovaný v podanom odvolaní namietal jeho nesprávnosť a domáhal sa aplikácie § 257 CSP. V
tejto súvislosti uviedol, že žalobkyňa má postavenie spotrebiteľky, pričom je ex lege oslobodená od
povinnosti platiť súdne poplatky. Zároveň poukázal na skutočnosť, že predmetné konanie sa javí ako
nehospodárne, keďže uplatnený nárok si žalobkyňa mohla uplatniť už v skoršom súdnom konaní. Ďalej

zdôraznil, že nejde o konanie, v ktorom je zákonom ustanovené obligatórne zastúpenie advokátom, a
preto podľa jeho názoru neboli splnené podmienky na priznanie náhrady trov konania v napadnutom
rozsahu.15.1. Je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 257 CSP upravujúce moderačné právo súdu, osobitne
akcentujúce kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa, sa má vykladať prísne reštriktívne, a teda
uplatnenie tohto ustanovenia prichádza do úvahy len výnimočne, keď výnimočnosť môže spočívať

v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu.

15.2. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené dôvody nie je možné považovať za okolnosti, ktoré
by odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP na nepriznanie nároku na náhradu trov konania
žalobkyni. Pokiaľ žalovaný namietal nehospodárnosť konania z dôvodu, že žalobkyňa si mohla uplatniť

svoj nárok už v skoršom konaní, odvolací súd v tejto časti v plnom rozsahu odkazuje na bod 14.
odôvodnenia svojho rozsudku, v ktorom sa s uvedenou argumentáciou náležite vysporiadal. K tvrdeniu
žalovaného, že ide o konanie, ktoré nevyžaduje obligatórne zastúpenie advokátom, odvolací súd
uvádza, že oprávnenie strany sporu dať sa v konaní zastupovať zástupcom vyplýva z ustanovenia § 89
a nasl. CSP. Každá sporová strana je tak oprávnená zvoliť si zástupcu a dať sa v konaní pred súdom
zastupovať, pričom toto oprávnenie predstavuje realizáciu základného práva na právnu pomoc v konaní

pred súdmi garantovaného čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jedného zo základných
princípov sporového konania vyjadreného v čl. 13 ods. 1 CSP a skutočnosť, že nejde o obligatórne
zastúpenie, nemá z hľadiska posúdenia veci relevantný právny význam.

16. Vzhľadom na vyššie uvedené, konštatujúc nedôvodnosť odvolania žalovaného, odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny vo výroku I.
a II. potvrdil (výrok I.).

17.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľaustanovenia§396ods.1
CSP pri aplikácii ustanovenia § 262 ods. 1 a ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom

konaní v celom rozsahu úspešná a vznikol jej tak nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré jej
v súvislosti s odvolacím konaním vznikli (§ 255 ods. 1 CSP), a to v rozsahu 100 %. Odvolací súd tak
žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 % (výrok
II.).

18. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).

V Žiline dňa 26. februára 2026

JUDr. Eva Malíková

predsedníčka senátu

JUDr. Roman Tichý
člen senátu

JUDr. Vladimír Topoľančík
člen senátu