Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Sfk/35/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200220
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Šabová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:7020200220.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany

Šabovej, PhD. a zo sudcov JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej veci
žalobcu (sťažovateľ): JUDr. Marek Radačovský, so sídlom: Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 35 553
961, správca konkurznej podstaty úpadcu: RB, Veľké Kapušany s.r.o., so sídlom: ul. Zelená 273/36, 079
01 Veľké Kapušany, IČO: 36 602 809 právne zastúpený: Advokátska kancelária Žoldoš & PARTNERS,
s.r.o., so sídlom: Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 53 540 964, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskejrepubliky,sosídlomLazovná63,97401BanskáBystrica,vkonaníopreskúmaniezákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 100479344/2020 zo dňa 20.02.2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu

proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-7S/79/2020-116 zo dňa 30.04.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Košice, pobočka Michalovce (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú
kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobia január - máj 2011, júl - august

2011, november - december 2011, z ktorej vyhotovil Protokol č. 102102712/2018 zo dňa 23.10.2018.
Správca dane preveroval fakturačné reťazce žalobcu s betonárskou oceľou, ukrajinskými plechmi,
joklovinou a slovenskými zvitkami.
2. Správca dane rozhodnutím č. 102188510/2019 zo dňa 18.9.2019 podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č.
563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších právnych predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel dane v sume
61.920,08 EUR za zdaňovacie obdobie júl 2011.

3. Žalovaný rozhodnutím č. 100479344/2020 zo dňa 20.02.2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“)
rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalovaný poukázal na zistenia správcu dane, z ktorých vyplynulo, že
(I) žalobca nakupoval tovar z Maďarska, resp. Poľska a tretích krajín, ktorý následne dodával opäť do
Maďarska tzv. zmiznutému obchodníkovi (missing trader), (II) doklady žalobcu boli vyhotovené formálne
a neodrážali skutkový stav, (III) odberatelia na pozícii zmiznutých obchodníkov neboli skutočnými
príjemcami tovaru, (IV) pri fakturácii dochádzalo k znižovaniu cien tovaru, (V) žalobca mal k dispozícii
faktúry medzi prvým a druhým odberateľom z dôvodu postúpenia pohľadávok, a preto o znižovaní

cien vedel, (VI) žalobca viedol účelovým spôsobom účtovníctvo, (VII) dodávky prebiehali v rozpore s
dohodnutými podmienkami a za tovar platili tretie osoby bez obchodného vzťahu so žalobcom, (VIII)
žalobca mal dispozičné právo k skladom v Maďarsku a dával písomné povolenia na uvoľnenie tovaru z
týchto skladov. Žalovaný považoval za neopodstatnené námietky týkajúce sa neodôvodneného prenosudôkazného bremena, vedomosti o účasti na daňovom podvode, neúplnosti zistenia skutkového stavu. K
námietke o nedodržaní lehoty na výkon daňovej kontroly z dôvodu prerušenia daňovej kontroly žalovaný
uviedol, že počas prerušenia daňovej kontroly správca dane zasielal pravidelné urgencie k svojej

žiadosti. Zároveň odpovede na otázky, ktoré boli predmetom žiadosti o MVI boli potrebné pre preverenie
skutočností týkajúcich sa preverovaných zdaniteľných obchodov. Lehota na vykonanie daňovej kontroly
bola štyrikrát prerušená, počas prerušenia lehoty neplynuli a protokol bol teda doručený žalobcovi v
zákonnej lehote.

II.
Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

4. Žalobca sa správnou žalobou podanou na Krajskom súde v Košiciach domáhal zrušenia rozhodnutia
žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím. Zároveň požadoval priznanie nároku na náhradu
trov konania a odkladného účinku správnej žaloby.

5. Žalobca namietal, že (I) nebola dodržaná zákonná dĺžka daňovej kontroly, čo malo vplyv na zákonnosť
rozhodnutia, (II) právo vyrubiť daň zaniklo, (III) bolo nesprávne právne posúdené rozloženie dôkazného
bremena a nebolo preukázané podvodné konanie, (IV) v podnikateľskej praxi je bežné, že zmluvné
strany nepristupujú k realizácii všetkých zmluvných dojednaní, (V) správca dane nerozlišoval medzi
dátumom dodania tovaru a dátumom doručenia faktúry, (VI) bol nedostatočne zistený skutkový stav veci,

(VII) formálne nedostatky nemôžu byť dôvodom pre zamietnutie práva na odpočet dane a (VIII) správca
dane nevyhodnotil dôkazy svedčiace v prospech žalobcu.
6. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zotrval na argumentoch uvedených v napadnutom rozhodnutí
a navrhol, aby krajský súd žalobu zamietol.
7. Žalobca v replike poukázal na to, že už samotné štvornásobné prerušenie daňovej kontroly

predstavovalozásadnýzásahdojehoprávanavybavenievecibezzbytočnýchprieťahov,keďžekontrola
trvala celkovo takmer 4 roky. V ostatnom zotrval na dôvodoch podanej žaloby.
8. Správny súd v Košiciach rozsudkom č. k. KE-7S/79/2020-116 zo dňa 30.04.2025 podľa § 190 zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „SSP“)
správnu žalobu zamietol.

9. K námietke týkajúcej sa prekročenia dĺžky daňovej kontroly správny súd s poukazom na zistenia
uvedené v administratívnom spise uviedol, že celkovo trvala daňová kontrola 347 dní. Keďže žalobca
namietal porušenie iba dvoch prerušení daňovej kontroly [t.j. nenamietal nedostatok formálnych
náležitostí rozhodnutia o prerušení konania a oznámenia o pominutí dôvodov tohto prerušenia, ani
absenciu ich doručenia, pozn.], správny súd v ďalšom skúmal, či sa žalovaný náležite vysporiadal s

odvolacou námietkou žalobcu o (i) neúčelnosti, neefektívnosti a (ii) časovej neprimeranosti prerušení
preverovanej daňovej kontroly. Žalobca iba všeobecne tvrdil, že prerušenia daňovej kontroly boli
neúčelné, pretože správca dane mal žiadať informácie nemajúce súvis s daňovou kontrolou; že boli
neefektívne, pretože správca dane mal podľa neho žiadať o informácie po častiach a opakovane
- správcovi dane známe už z inej daňovej kontroly u žalobcu a že tieto prerušenia boli časovo

neprimerané, pretože trvali viac ako prípustné zákonné lehoty prerušenia kvôli MVI. Žalobca však
neuviedol, ktoré konkrétne správcom dane v rámci MVI požadované informácie nemali súvis s daňovou
kontrolou a teda boli žiadané neúčelne.
10. Správny súd mal za to, že správca dane žiadal v rámci všetkých štyroch prerušení kvôli MVI o
informáciebezprostrednesúvisiaceibasžalobcomdeklarovanýmijehoobchodnýmipartnermizobdobia

kontrolovaných zdaňovacích období roku 2011 a v ich rámci aj z času v tomto konaní preskúmavaného
zdaňovacieho obdobia júl 2011 a teda účelne, pričom žalobca netvrdí ani neosvedčuje opak a nebolo
v kompetencii správneho súdu v tomto smere iniciatívne vyhľadávať opak. Okrem toho, správca
dane počas prerušení daňovej kontroly nebol nečinný, ale vyvíjal aktivity k urýchleniu poskytnutia mu
žiadaných informácií. Z uvedených dôvodov dospel správny súd k záveru, že uvedené všetky štyri

prerušenia daňovej kontroly boli účelné, t. j. týkali sa a súviseli s predmetom vykonávanej daňovej
kontroly.
11. Vo vzťahu k účelnosti prerušenia daňovej kontroly správny súd uviedol, že samotné prerušenie
daňovej kontroly nemá žiadny vplyv na vykonávanie podnikateľskej aktivity kontrolovaného daňového
subjektu (žalobcu), pretože počas tohto prerušenia nie sú daňovému subjektu blokované ani finančné

prostriedky, ani možnosti naďalej v podnikateľských aktivitách pokračovať, ani mu nie sú kladené zo
strany správcu dane žiadne povinnosti či iné obmedzenia, v príčinnej súvislosti s ktorými by mohlo dôjsť
k zásahu do jeho práva na slobodné podnikanie. Správny súd poukázal aj na rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 726/2016-20 a rozsudky kasačného súdu sp. zn. 8 Sžfk/38/2019 a sp. zn. 2Sžfk/16/2019. Správny súd sa v rámci posúdenia efektívnosti prerušenia daňovej kontroly podrobne
zaoberal dôvodmi jednotlivých prerušení a uzavrel, že túto námietku považuje za neopodstatnenú. Na
margo formálne nesprávne správcom dane zaslanej žiadosti o vypočutie svedka Tótha, správny súd

poznamenal, že týmto postupom sa iba sám správca dane „ochudobnil“ o ďalšie týmto výsluchom možno
získané informácie, ktoré mohol využiť pre svoju argumentačnú platformu a o to viac musel vynaložiť
úsilie na zdôvodnenie svojich záverov.
12. K námietke o neprimeranej dĺžke jednotlivých jej prerušení kvôli MVI správny súd uviedol, že v troch
zo štyroch prípadov, dôvody prerušenia daňovej kontroly pominuli v ten istý deň, kedy bola správcovi

dane doručená posledná z ním požadovaných informácii, okrem tretieho prerušenia, kedy po doručení
oznámenia správcovi dane o spôsobe vybavenia jeho žiadosti, podľa jeho oznámenia dôvody tohto
tretieho prerušenia pominuli až o jeden deň neskôr, ktorá lehota jedného dňa sa však nejaví nijako
neprimeraná, ktorá by neúmerne predlžovala dobu prerušenia daňovej kontroly tak, žeby to malo mať
vplyv na celkovú dobu trvania daňovej kontroly, ktorá po prípadnom pripočítaní aj tohto jedného dňa
do vyššie už ustálenej doby 347 dní daňovej kontroly, by tak trvala 348 dní a teda vždy menej ako

zákonom povolenú dobu 1. roka (365 dní). Vzhľadom k uvedenému sa javí byť nedôvodným tvrdenie
žalobcu, že správca dane mal umelo neúmerne predlžovať dobu prerušenia daňovej kontroly a tým
aj samotnú dobu daňovej kontroly, keď v daňovej kontrole nepokračoval ihneď dňom doručenia mu
odpovede. Podľa správneho súdu je zákonne udržateľným aj vysporiadanie sa žalovaného s druhým
zo zdôvodnení žalobcu o neúmernej dĺžke jednotlivých prerušení daňovej kontroly vzhľadom na čl. 10

nariadenia Rady (EU) č. 904/2010, a to poukazom žalovaného na skutočnosť, že správca dane žiadajúci
zahraničnýorgánfinančnejsprávyoinformáciuvrámciMVIvzásadenemážiadnemožnostiovplyvnenia
rýchlosti konania dožiadanej strany. V tejto súvislosti správny súd poukázal na rozsudok kasačného
súdu sp. zn. 8Sžfk/38/2019.
13. Podľa správneho súdu jednotlivé procesné úkony zo strany správcu dane v rámci vykonaného

dokazovania prebiehali v časovom slede bez zbytočných prieťahov; správca dane pokračoval vo výkone
daňovej kontroly akonáhle pominuli dôvody na jej prerušenie; predmetom žiadosti o MVI a teda dôvodom
prerušení daňovej kontroly, bolo poskytnutie informácií, za účelom preverenia žalobcom deklarovaných
obchodov v kontrolovanom zdaňovacom období júl 2011 a nejednalo sa o neúčelné a nepodložené
konanie správcu dane, ktorým by sledoval iba „umelé“ predlžovanie zákonnej lehoty na výkon daňovej

kontroly, naopak, správca dane si týmto konaním plnil svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre
naplnenie účelu správy daní, t.j. využitím MVI overoval podklady potrebné na správne a úplné určenie
dane.
14. K námietke uplynutia lehoty na vyrubenie dane správny súd uviedol, že § 61 Daňového poriadku
pojednáva nie iba o dôvodoch obligatórneho (ods. 1) a fakultatívneho (ods. 2) prerušenia daňového

konania, či o začiatku a konci tohto prerušenia, ale nepochybne upravuje aj právny režim plynutia
všetkých lehôt upravených daňovým poriadkom a to tak, že tieto lehoty počas prerušenia daňového
konania neplynú (spočívajú). Právny režim plynutia lehôt podľa Daňového poriadku, počas prerušenia
daňovej kontroly síce zákonodarca v daňovom poriadku explicitne neupravuje, ale v tomto smere si
vypomáha v § 46 ods. 10 Daňového poriadku odkazom na primeranú aplikáciu cit. § 61 Daňového

poriadku a to bez toho, aby tento odkaz nejakým spôsobom okliešťoval (obmedzoval) iba vyslovene na
niektoré otázky upravené § 61 Daňového poriadku, z čoho možno vyvodiť, že § 61 Daňového poriadku
je možné aplikovať na prípad prerušenia daňovej kontroly aj v jeho časti upravujúcej neplynutie lehôt
počas tohto prerušenia daňovej kontroly tak, ako to správne ustálil aj žalovaný. A keďže jednou z
lehôt podľa Daňového poriadku, ktoré neplynú tak počas prerušenia daňového konania, ako ani počas

prerušenia daňovej kontroly, je aj prekluzívna lehota na vyrubenie dane podľa cit. § 69 ods. 1, 2 a
3 písm. a) Daňového poriadku, tak v danom prípade počas štyroch prerušení daňovej kontroly táto
prekluzívna lehota neplynula a o dobu týchto prerušení sa táto prekluzívna lehota nadstavila (predĺžila).
Na margo argumentu žalobcu, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, správny súd uviedol, že s
týmto sa dá len súhlasiť, avšak práve preto, že medzi týmito inštitútmi je rozdiel, zákonodarca považoval

za potrebné osobitne aj pri inštitúte prerušenia daňovej kontroly sa vyslovene zmieniť aj o možnosti
prerušenia daňovej kontroly za primeranej aplikácie bez výnimky celého cit. § 61 Daňového poriadku.
V danom prípade zdaňovacieho obdobia júl 2011 by lehota na vyrubenie dane uplynula 31.12.2021, a
teda žalobcovi bola vyrubená daň v zákonnej lehote.
15. K nepreukázaniu účasti žalobcu na daňovom podvode správny súd uviedol, že žalobcovi v

konečnom dôsledku musí byť jasné, že podkladom pre rozhodnutie správcu dane bol jednoznačný
záver o existencii daňového podvodu a o participovaní žalobcu na ňom, keďže sám žalobca sa bránil
tvrdením o nepreukázaní svojej vedomosti práve o daňovom podvodnom konaní. Námietka žalobcu
o ním unesení dôkazného bremena podľa správneho súdu svedčí o nepochopení princípov prenosudôkazného bremena. Žalobca totižto predložením dokladov o deklarovaných obchodoch uniesol svoje
dôkazné bremeno takpovediac iba v „prvom kole“ dokazovania, keďže podľa správcu dane tieto
žalobcom predložené podklady postačovali síce na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok

pre žalobcom uplatňované oslobodenie a odpočet DPH, z ktorého dôvodu napokon správca dane
preto svoje rozhodnutie ani nezaložil na nesplnení hmotnoprávnych podmienok, avšak tieto žalobcom
predložené doklady a tvrdenia už nepostačovali na unesenie ním dôkazného bremena v akoby pre
neho v „druhom kole“ dokazovania zameraného na vyvrátenie či oslabenie dokazovaním sformovaných
dôvodných pochybností správcu dane o daňovom podvode a o vedomosti žalobcu o ňom. Z uvedeného

je zrejmým, že správca dane a aj žalovaný v žalobou napadnutých rozhodnutiach konštatovali síce
žalobcom neunesenie dôkazného bremena, avšak činili tak nie vo vzťahu k záveru o nesplnení
hmotnoprávnych podmienok na oslobodenie a na nepriznanie nadmerného odpočtu DPH, ale vo vzťahu
k žalobcom nepreukázaniu jedného z bodov testu daňového podvodu, a to vedomosti žalobcu o
podvodnom konaní.
16. Podľa správneho súdu sa javí byť nedôvodnou aj druhá časť žalobnej námietky o údajnom

nezákonnomprenosenažalobcudôkaznéhobremena,ohľadnestatusuasprávaniasajehoobchodných
partnerov z hľadiska ustálenia záveru o daňovom podvode. V danom prípade správca dane nekládol
žalobcovi za vinu skutočnosti, ako je nekontaktnosť, zánik alebo neplnenie si odvodových povinností
jeho obchodnými partnermi, pretože tieto skutočnosti sú napokon významnými pre unesenie dôkazného
bremena samotným správcom dane. Inými slovami správca dane netvrdil, že žalobca neuniesol

dôkazné bremeno pokiaľ ide o zistenie daňového podvodu, ale tvrdil, že žalobca toto dôkazné bremeno
neuniesol, pokiaľ ide o preukázanie jeho ne/vedomosti, že je zapojený do obchodného reťazca takýmto
podvodným daňovým konaním poznačeného, pričom pri vedomostnej zložke daňového subjektu postačí
aj nedbanlivosť (t. j. správca dane kládol žalobcovi za vinu, že vzhľadom na všetky objektívne existujúce
varovania na strane obchodných partnerov žalobcu, žalobca aj napriek tomu nebol obozretným, tieto

nevyhodnotil ako rizikové pre participovanie na podvodnom daňovom konaní a s týmito žalobcom
nepreverenými subjektami žalobca obchodoval). Keďže žalobca namietal iba nesprávnosť záveru
správcudaneosvojejvedomostiodaňovompodvodnomkonaní,avšaknenamietalnesprávnosťzáverov
správcu dane o existencii daňového podvodného konania ako takého v zistených štyroch obchodných
reťazcoch, tento záver tak správny súd nebol povinný ani preskúmavať. Pre zjednodušenie ďalšej

argumentácie a pre komplexnosť veci správny súd v bode 49. odôvodnenia poukázal na dôvody, ktoré
správcu dane viedli k záveru o existencii daňového podvodu v rámci 4 obchodných reťazcov.
17. K vedomej účasti žalobcu na podvodnom konaní správny súd uviedol, že zistenia daňových orgánov
(viď bod 50. odôvodnenia napadnutého rozsudku) indikujú nielen nevedomú neznalosť, ale dokonca
až vedomú nedbanlivosť žalobcu o neštandardných obchodných praktikách pri intrakomunitárnom

obchodovaní, s cieľom vytvoriť pre seba a pre svojich zahraničných obchodných partnerov podmienky
na podvodné konanie v oblasti DPH, spočívajúce v možnosti žalobcu uplatniť si oslobodenie od DPH pri
dodaní tovaru do Maďarska odberateľovi s virtuálnym sídlom bez finančných prostriedkov, ktorý napokon
žalobcovi ani riadne za dodaný tovar neplatil. Ďalej vyvstala podľa súdu pochybnosť o skutočnom
zámere, resp. účele vytvorenia indikovaných obchodných reťazcov, keďže žalobca, ktorý vystavoval

faktúry s oslobodením na identifikačné údaje inej maďarskej spoločnosti (Acélker Kft.) než na reálnych
maďarských príjemcov [JP Fémker Kft. (Maďarsko); DUTRADE Zrt. (Maďarsko) a ARCELORMITTAL
Distribution Hungary Kft. (Maďarsko)] tohto tovaru, nepochybne vedel, že fakturovanie tovaru je účelové
a neodráža skutkový stav, keďže za tovar žalobcovi platili v poradí druhí maďarský odberatelia, ku
ktorým bol tento tovar aj reálne prepravovaný a skrz zmiznutého obchodníka a prvého žalobcovho

insolventného odberateľa Acélker Kft. bol vytvorený iba formálny fakturačný tok tovaru, v ktorom
dôsledku boli vytvorené podmienky na to, aby sa spoločnosti JP Fémker Kft. (Maďarsko); DUTRADE
Zrt. (Maďarsko) a ARCELORMITTAL Distribution Hungary Kft. (Maďarsko) vyhli povinnosti odviesť DPH
z nadobudnutia tovaru a mohli si nárokovať odpočet DPH aj, keď táto reálne odvedená nebola.
18. Správny súd ďalej konštatoval, že daňové orgány riadne odôvodnili aj nevedomú nedbanlivosť

žalobcu, keď poukázali, že žalobca, pri vynaložení všetkej objektívnej starostlivosti, ktorú od neho
ako starostlivého hospodára bolo možné očakávať, neprijal žiadne preventívne opatrenia hoci tak
učiniť mohol a mal, aby zabránil hoc aj len svojej nevedomej účasti na daňovom podvodnom konaní.
Žalobca totižto sám potvrdil, že nemal žiadne opatrenia na zabezpečenie straty vlastných príjmov od
pochybných zahraničných spoločností; žalobca v konaní neuviedol, akým spôsobom si overil postavenie

svojich obchodných partnerov; nevysvetlil prečo prijímal úhrady od iných spoločností k pohľadávkam
voči svojmu odberateľovi; nevysvetlil z akého dôvodu bol tovar prepravený v ten istý deň priamo k
v poradí druhým odberateľom a nie k prvému odberateľovi, hoci o tom musel mať vedomosť, keďže
na prepravných dokladoch boli pečiatky týchto druhých odberateľov; vierohodne nevysvetlil rozpory vúčtovných dokladoch [napr. neevidovanie všetkých dodávateľských faktúr]. Z uvedeného je zrejmé, že
žalobca sa na vlastnú škodu nepresvedčil s kým obchoduje, a to v nie malých materiálnych i finančných
objemoch a svojich obchodných partnerov si nielenže nepreveril vopred, ale ani po svojej negatívnej

skúsenosti s nimi (napr. opakované neplatenie za dodaný tovar; virtuálne sídlo odberateľa; odlišný
tok tovaru ako bol deklarovaný vo faktúre a pod), nevyvodil z tejto svojej skúsenosti dôsledky, ale v
neštandardnom obchodovaní pokračoval.
19. Na margo argumentu, že správca dane neoznámil žalobcovi, aké dôkazy by mal žalobca predložiť,
aby preukázal, že prijal opatrenia potrebné na zabránenie svojej čo i len nevedomej účasti na daňovom

podvodnom konaní, správny súd uviedol, že dávanie poradenstva správcom dane v naznačenom smere
je neprijateľné, pretože je jednako nemožné zovšeobecniť, aké dôkazné prostriedky by mal daňový
subjekt predložiť alebo navrhnúť na preukázanie ním tvrdeného, keďže diapazón týchto dôkazných
prostriedkov je odvodzovaný práve od charakteru tvrdeného a jednako preukázanie tvrdeného by malo
byť predovšetkým v záujme samotného daňového subjektu, keďže on si uplatňuje oslobodenie od
DPH a nie správcu dane, ktorý v tomto smere svojou činnosťou nemôže nahrádzať očakávanú a

nevyhnutnú aktivitu daňového subjektu. V naznačenom smere správny súd podporne poukázal aj na
rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/39/2021. Správny súd uzavrel, že žalobca
v žalobe nenamietal nepreukázanie daňového úniku a táto námietka zaznela až na pojednávaní, po
uplynutí lehoty na rozširovanie žalobných bodov. Napriek tomu považoval správny súd túto námietku
za neopodstatnenú, keďže správca dane môže konštatovať vznik daňového úniku na ktoromkoľvek

článku reťazca, pričom v prípade všetkých štyroch reťazcov tento indikoval na úrovni tak na pozícii
vo všetkých štyroch reťazcoch nasadeného zmiznutého obchodníka (Acélker Kft.), ako aj na pozícii
koncových odberateľov (JP Fémker Kft. (Maďarsko); DUTRADE Zrt. (Maďarsko) a ARCELORMITTAL
Distribution Hungary Kft. (Maďarsko).
20. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu správny súd uviedol, že daňové konanie

nie je svojou povahou vyhľadávacím konaním. V tejto súvislosti poukázal správny súd na rozhodnutie
kasačného súdu sp. zn. 4Sžf/30/2014. Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie, však
nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb
nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a
správcom dane preverovaných skutočností. Podľa správneho súdu neobstojí ani námietka o vysvetlení

nezrovnalostí v účtovníctve (zmenou účtovníčky), pretože žalobca, ako daňový subjekt je povinný, bez
ohľadu na subjekt, ktorý mu účtovníctvo vedie, toto viesť tak, aby bolo v súlade so skutočnosťou a
nie prispôsobovať ho z akýchkoľvek viac či menej závažných dôvodov aktuálnym faktickým potrebám.
Správny súd tiež zopakoval, že závery z jednej daňovej kontroly, resp. z jedného zdaňovacieho obdobia
nie sú a ani nemôžu byť smerodajné pre daňovú kontrolu v inom zdaňovacom konaní. Napokon

konštatoval, že je síce uveriteľným tvrdenie žalobcu, že neuplatnenie si ním voči obchodným partnerom
zmluvných sankčných mechanizmov v prípade ich omeškania s platbami za dodaný tovar, môže byť
síce vecou žalobcu v záujme udržania si obchodného partnera, avšak súčasne je pochopiteľným, že
opakovanie sa tohto vzorca správania sa, vyvoláva dôvodné podozrenie a pochybnosti o skutočných
jeho dôvodoch či zámeroch, a to hlavne z dôvodu jeho sebadeštrukčného charakteru vo vzťahu k

podnikaniu žalobcu, ktorého cieľom by malo byť dosahovanie zisku poctivým a štandardným spôsobom
obchodovania. Uvedené dôvodné podozrenia a pochybnosti v kombinácii so zistenými daňovými únikmi
následne zákonite vedú k záveru, že akceptovaním uvedených neštandardných vzorcov správania sa
v obchodných vzťahoch zo strany žalobcu, došlo k daňovému podvodu na ktorom žalobca, hoc aj len
nevedome (z dôvodu neostražitosti), participoval.

III.
Kasačná sťažnosť a konanie na kasačnom súde

21. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalovaný (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť

podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP a navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
22. Sťažovateľ namietal, že správny súd nesprávne právne posúdil zákonnosť tretieho sedemdňového
prerušenia daňovej kontroly. Žiadosť sa týkala konateľa Tótha Bálinta a bola realizovaná už v rámci
druhéhoprerušeniadaňovejkontroly.Takétonezákonnéprerušenietedanevyvolávaloúčinkyprerušenia

daňovej kontroly. Správny súd tiež v rámci posúdenia sám určil okamih ukončenia štvrtého prerušenia
daňovej kontroly. Zároveň sa v tejto súvislosti nevysporiadal s otázkou neúplnosti administratívneho
spisu. Tento nedostatok rovnako nebol v konaní pred súdom odstránený. Úlohou správneho súdu
preto nebolo suplovať činnosť správcu dane a autoritatívne určovať okamih ukončenia prerušeniadaňovej kontroly, čím došlo aj k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ak by bola vec správne právne
posúdená, správny súd by dospel k záveru o prekročení maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly. V
odôvodnenírozsudkusprávnehosúduvšakchýbajúkritériáaúvahy,ktorébyjasneobsahovoformulovali

požiadavkuefektívnosti,proporcionalityaúčelovostidaňovejkontroly.Takmerštvornásobnéprekročenie
hmotnoprávnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nemožno akceptovať, a to najmä s poukazom na
nesprávne načasovanie a potrebu opakovanej a nedôvodnej realizácie MVI.
23. Sťažovateľ ďalej namietal, že správny súd sa odklonil od rozhodovacej činnosti kasačného súdu
vo veci sp. zn. 4Sžfk/54/2018. Kasačný súd tu ustálil, že už prerušenie daňovej kontroly v trvaní

474 dní z dôvodu zasielania opakovaných žiadostí o MVI do zahraničia nie je možné považovať za
postup, ktorý by mohol byť vyhodnotený ako efektívny a dôsledkom takéhoto postupu bolo neúmerné
predlžovanie daňovej kontroly, ktorá neodôvodnene zaťažuje daňový subjekt (bod 55. odôvodnenia).
Na rozdiel od citovanej veci riešenej kasačným súdom, predstavovala celková doba prerušenia daňovej
kontroly až 1095 dní. Rovnako správny súd nesprávne právne posúdil vec a zároveň sa odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, keď dospel k záveru, že opakované podávanie žiadosti

o MVI nepredstavuje tzv. „kúskovanie žiadosti o MVI“. Správny súd sa rovnako odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe kasačného súdu, keď v rozpore so závermi rozsudku sp. zn. 19SVs/4/2023 (bod. 23.
odôvodnenia) dospel k záveru, že nedostatky rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly nepredstavujú
dostatočný podklad na prijatie záveru o nezákonnom prerušení daňovej kontroly. Podľa záverov
kasačného súdu musia rozhodnutia o prerušení konania obsahovať aspoň identifikáciu zahraničného

dodávateľa/odberateľa a zdaňovacie obdobie, ktorých sa žiadosť o MVI týka. Keďže rozhodnutia o
prerušení daňovej kontroly vo veci žalobcu tieto ani minimálne štandardy neobsahujú, došlo k porušeniu
práva žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu podľa ustanovenia článku 46 Ústavy.
24. Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne právne posúdil zánik práva na vyrubenie dane. Právne
posúdenie ustanovenia § 46 odsek 10 Daňového poriadku správnym súdom a výklad tejto normy v

časti „sa primerane použije § 61“ je nesprávny a zjavne extenzívny. Daňový poriadok totiž v ustanovení
§ 61 odsek 5 Daňového poriadku výslovne zakotvil neplynutie lehôt výlučne pre daňové konanie a
pre prípad jeho prerušenia. Výklad správneho súdu, ktorý uviedol, že ustanovenie § 61 odsek 5 sa
vzhľadom na odkaz v ustanovení § 46 odsek 10 Daňového poriadku má použiť aj na daňovú kontrolu
je zjavne extenzívny a nesprávny a nie je v žiadnom prípade primeraný. V prejednávanej veci bol

posledným dňom pre vyrubenie dane deň 31.12.2016. Správny súd do svojich úvah vôbec nevzal
celkovú lehotu pre vyrubenie alebo určenie dane, ktorá je mimoriadne benevolentná a zjavne prekračuje
rámec súkromnoprávnych premlčacích a prekluzívnych lehôt. V tomto smere sťažovateľ uzavrel, že ak
správca dane nie je schopný uzatvoriť daňovú kontrolu a následne vyrubiť daň ani v takto benevolentne
stanovenej lehote, nemôže si správca dane pomáhať účelovým prerušovaním daňovej kontroly a navyše

s pomocou len primeraného použitia ustanovenia o následkoch prerušenia vyrubovacieho konania.
Správny súd dôkladne nerozlišoval medzi účelom daňovej kontroly a vyrubovacieho konania ako aj
výsledkami týchto dvoch separátnych konaní. Použitie ustanovenia o prerušení vyrubovacieho konania
na daňovú kontrolu je zjavne neprimerané a nemožno toto obchádzanie ustanovení o zániku práva na
vyrubenie dane akceptovať ako ústavne konformné.

25. Sťažovateľ ďalej namietal, že správny súd napadnutým rozsudkom nesprávne právne posúdil
dôkazné bremeno správcu dane a žalobcu pri realizácii tzv. Axel - Kittel testu, pričom hodnotenie
tohto testu a jeho jednotlivých zložiek je nedostatočné a napadnutý rozsudok je tiež nedostatočne
odôvodnený vo vzťahu k záveru o splnení podmienok vymedzených v tomto teste. Rozhodnutie
žalovaného a ani rozhodnutie správcu dane neobsahuje konkrétne a ucelené vyhodnotenie Axel -

Kittel testu a jeho jednotlivých zložiek. Napriek uvedenej skutočnosti správny súd opakovane pristúpil
k nahradzovaniu činnosti daňových orgánov, a snažil sa v odôvodnení napadnutého rozsudku zhojiť
nedostatky odôvodnení ich rozhodnutí. Správca dane, žalovaný a ani správny súd vôbec neuvádzajú, z
akého titulu nastal daňový únik a aká je vlastne jeho výška. Správny súd zmätočne uvádza, že orgány
identifikovali daňový únik v rámci reťazca, no na strane druhej sám pripúšťa, že ani len nie je známa

výška a právny dôvod tohto údajne existujúceho úniku. Rovnako tak je nepresvedčivé a nedostatočné
odôvodnenie záveru, že daňový únik bol spojený s plneniami dodanými sťažovateľom. Príčinnú súvislosť
medzi daňovým únikom a plneniami síce daňové orgány, ako aj správny súd zhodne tvrdia, avšak z
obsahu administratívneho spisu nevyplýva jediný dôkaz, ktorý by túto príčinnú súvislosť preukázal.
26. Sťažovateľ ďalej uviedol, že správca dane nepreukázal, že spoločnosť obchodovala výlučne so

sťažovateľom.TietootázkyanisprávcadanevrámcirealizovanejMVInepreverovalanezisťovalzadané
zdaňovacie obdobie existenciu iných partnerov tejto spoločnosti. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
vo vzťahu k záveru o existencii podvodného konania, ktorý má byť založený na diskrepancii v cene
tovarov nie je presvedčivé a je nedostatočné, a to najmä v spojitosti s tým, že odberateľ sťažovateľa mals nadobudnutým tovarom obchodovať až po jeho dodaní, čo je v celom rozsahu mimo vplyvovej sféry
sťažovateľa.Žiadneďalšiedôkazyohľadomexistenciepodvodnéhokonaniasprávnysúdneidentifikoval.
Všeobecný záver správneho súdu o tom, že daňový subjekt, na ktorého následné obchodovanie nemal

sťažovateľ žiaden vplyv obchodoval s tovarom v cenách, ktoré mu vytvorili účtovnú stratu sám o sebe
neznamená, že ide o prvok podvodného obchodovania, ako to uvádza nesprávne správny súd. Ak
by aj bol pripustený záver o tom, že obchodovanie v neskoršom stupni reťazca s nižšími cenami je
indikáciou o podvodnom konaní, tak samotné podvodné konanie musí byť správcom dane preukázané,
keďže správca dane je nositeľom dôkazného bremena. Správny súd pri posúdení veci a pri odôvodnení

napadnutého rozsudku uvedené nepreukázal.
27. K subjektívnej stránke daňového podvodu sťažovateľ uviedol, že úvaha správneho súdu o tom,
že neuhradenie faktúr zo strany odberateľa je dôkazom o vedomosti sťažovateľa o možnom daňovom
podvode je nesprávna a nedostatočne odôvodnená. Rovnako záver správneho súdu o tom, že
započítavanie pohľadávok medzi žalobcom a jeho odberateľom nemožno považovať za bežné konanie
je nedostatočne odôvodnený a neudržateľný. Napokon sa podľa sťažovateľa daňové orgány a ani

správny súd vôbec nezaoberali opatreniami, ktoré sťažovateľ prijal na zamedzenie toho, aby sa čo i
len nevedome nestal súčasťou daňového podvodu. Do dnešného dňa neprodukovali jediný dôkaz o
tom, že sťažovateľ nekonal dostatočne obozretne a nevykonal všetky potrebné opatrenia, ktoré od neho
možno spravodlivo a objektívne požadovať vo veci predídenia čo i len nevedomej účasti na daňovom
podvode (uzatvorenie písomnej zmluvy, vedomosť o osobe odberateľa, zmluvné dojednania vo veci

zabezpečenia pohľadávok žalobcu a pod.). Správny súd zároveň opakovane na viacerých miestach
napadnutého rozsudku poukazuje len na tvrdenia orgánov verejnej správy, ktoré označuje ako „indície“,
ktoré v zmysle záverov Ústavného súdu SR nie sú dostatočnými pre nepriznanie práva na oslobodenie
od dane. Navyše žiaden z vykonaných dôkazov nepotvrdil verziu správcu dane. Sťažovateľ v ďalšom
texte poukazoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ.

28. V neposlednom rade sťažovateľ uviedol, že mu správny súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý súdny proces. Sťažovateľ mal ako účastník konania pred správnym súdom právo na riadne
a presvedčivé odôvodnenie rozsudku. Sťažovateľ ešte v žalobe namietol porušenie zásady neutrality
DPH a tým aj porušenie zákazu dvojitého zdanenia, keďže tá istá dodávka tovaru je predmetom dane po

vydaní napadnutého rozhodnutia na Slovensku ako aj následne u konečného spotrebiteľa v Maďarsku.
V tomto smere vydané rozhodnutie žalovaného narúša princíp neutrality DPH a dochádza k dvojitému
zdaneniu toho istého zdaniteľného plnenia a toho istého tovaru. Tejto zásadnej otázke majúcej vplyv na
zákaz dvojitého zdanenia sa správny súd nevenuje v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec, čím
došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie.

29. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na argumentácii uvedenej v napadnutom
rozhodnutí a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.

IV.
Posúdenie kasačného súdu

30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je
prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných
bodov (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že

kasačná sťažnosť je nedôvodná.
31. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už
bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už
len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.
32. Kasačný súd uvádza, že v obdobnej veci totožného sťažovateľa aj žalovaného rozhodoval kasačný

súd rozsudkom sp. zn. 4Sfk/38/2025 zo dňa 25. septembra 2025 (za zdaňovacie obdobie február 2011),
ktorým kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol. S poukazom na skutkovú totožnosť prejednávanej
veci, ako aj totožný obsah sťažnostných námietok a podobnosť rozhodnutí správneho súdu kasačný
súd vzhliadol dôvod na postup podľa ustanovenia § 464 ods. 1 SSP a poukazuje na rozsudok sp. zn.
4Sfk/38/2025 zo dňa 25. septembra 2025, s ktorého odôvodnením sa stotožňuje a ktorý k predmetnej

veci uviedol:
„81. K sťažnostnej námietke, že správny súd vôbec neskúmal požiadavku účelnosti daňovej kontroly a
namietal, že samotná neúmerná dĺžka daňovej kontroly bola v rozpore so samotným účelom daňovej
kontroly (správne určenie dane a zabezpečenie jej úhrady), kasačný súd uvádza, že aj keď zákonodarcav § 46 ods. 10 daňového poriadku vymedzil lehotu na vykonanie daňovej kontroly najviac jeden rok odo
dňa jej začatia, zároveň ustanovil, že správca dane môže daňové konanie prerušiť, ak sa začalo konanie
o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom

podľa osobitného predpisu, pričom za takúto inú skutočnosť je považovaná sťažovateľom namietaná
medzinárodná výmena informácií. Zároveň daňový poriadok v § 61 ods. 5 daňového poriadku vylučuje
v prípade prerušenia plynutie lehôt podľa tohto zákona. Uvedené neplynutie lehôt sa vzťahuje i na
prerušenú daňovú kontrolu, čo potvrdzuje skutočnosť, že ustanovenie § 46 ods. 10 daňového poriadku
vymedzuje časovú prípustnosť trvania daňovej kontroly a priamo odkazuje na ustanovenie § 61, ktorý v

ods. 5, ktoré v prípade prerušenia bráni plynutiu lehôt, teda i lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Pre
posúdenie zákonnosti daňovej kontroly teda nie je rozhodujúce, aký časový úsek uplynul od jej začatia
do doručenia protokolu kontrolovanému daňovému subjektu, ale právne významný je len čas, ktorý sa
do výkonu daňovej kontroly započítava v súlade s daňovým poriadkom.
82. Z administratívneho spisu vyplynulo, že od začatia daňovej kontroly do jej ukončenia, kedy sa do
času trvania daňovej kontroly nezarátava čas prerušení. Vychádzajúc z § 46 ods. 10 v spojení s § 61

ods. 1 písm. b) a § 61 ods. 5 daňového poriadku celkovo daňová kontrola trvala 347 dní a neprekročila
zákonný limit jedného roka.
83. Sťažovateľ ďalej namietal neefektívnosť správcom dane realizovaných prerušení daňovej kontroly.
Kasačný súd sa zhodol so správnym súdom v názore, že táto námietka bola v správnej žalobe obsahom
do značnej miery formulovaná vo všeobecnej rovine. Sťažovateľ v žalobe tvrdil, že správca dane

oslovoval v rámci MVI maďarské daňové orgány po častiach a opakovane, pričom podľa sťažovateľa
správca dane požadovanými informáciami disponoval zo skorších daňových kontrol vykonaných u
daňového subjektu.
84. Je potrebné uviesť, že úlohou kasačného súdu bolo podrobiť hodnoteniu právne posúdenie veci
(postupu a rozhodnutia žalovaného) správnym súdom a vyjadrenia jeho právnych úvah v odôvodnení

kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam sa kasačný súd
obmedzuje na overenie, či správnymi orgánmi a správnym súdom zistený skutkový stav zodpovedá
obsahuspisu(vykonanémudokazovaniu)ačipreskúmavanérozhodnutiaobsahujúdostatokskutkových
dôvodov vo vzťahu k vyvodeným právnym záverom. Nie je povinnosťou kasačného súdu nahrádzať
rolu žalobcu (sťažovateľa) a domýšľať miesto neho kasačné námietky a s tým súvisiacu argumentáciu

resp. dôvody tvrdení o nezákonnosti správnou žalobou napadnutého rozhodnutia. Bolo by nad rámec
potrebný pre rozhodnutie, keby kasačný súd v jeho odôvodnení reagoval aj na tvrdenia formulované
bez relevantného zdôvodnenia.
85. Sťažovateľ v správnej žalobe nekonkretizoval informácie, ktoré mali byť správcovi počas predmetnej
daňovej kontroly známe a duplicitne o ne žiadal počas predmetnej daňovej kontroly, alebo ktoré

informácie neboli potrebné pre potreby daňovej kontroly, a teda v čom konkrétnom bol z daného hľadiska
postup správcu dane neefektívny.
86. Správny súd na uplatnenú žalobnú námietku reagoval vysvetlením, že prvou žiadosťou o MVI
správca dane žiadal informácie celkovo o ôsmich spoločnostiach, pričom v súvislosti s predmetným
zdaňovacím obdobím február 2011 žiadal z informácie týkajúce dvoch spoločností z reťazca 1 (MACHEL

Service Hungary Kft. (Maďarsko) - prvý dodávateľ a City-Star Point Kft. (Maďarsko) - prvý odberateľ)
a tiež týkajúce sa spoločnosti z reťazca 3 (INKURENCIA Kft. (Maďarsko) - prvý odberateľ). Počas
prerušenia daňovej kontroly správca dane urgoval vybavenie žiadosti o MVI v dňoch 08.07.2015,
03.11.2015a06.05.2016.PridruhejMVIžiadosťamiz18.08.2016a23.08.2016správcadanepreveroval
informácie získané z nahliadnutia do spisu pred OČTK v Bratislave, pričom správca dane žiadal

informácie celkovo o ôsmych spoločnostiach a v súvislosti s predmetným zdaňovacím obdobím správca
dane žiadal z Maďarka informácie ohľadne dvoch spoločností z reťazca 2 (OAM Ozdi Acélmuvek Kft.
(Maďarsko) - výrobca betonárskej ocele a JP Fémker Kft. (Maďarsko) - prvý a druhý odberateľ, ktorý bol
prvý dodávateľ), spoločnosti z reťazca 3 (DUTRADE Zrt. (Maďarsko) - druhý odberateľ) a požiadal aj
o vypočutie bývalého konateľa spoločností INKURENCIA Kft. A Acelkér Kft. (Maďarsko) Tótha Bálinta.

Počas prerušenia daňovej kontroly správca dane urgoval vybavenie uvedených žiadostí 30.11.2016,
28.02.2017, 01.06.2017, 22.08.2017, 27.11.2017 a 20.02.2018. Pri tretej MVI správca dane žiadosťou
zo 16.04.2018 reagoval na stanovisko maďarskej strany, ktorá označila žiadosť o vypočutie konateľa
spoločností INKURENCIA Kft. A Acelkér Kft. (Maďarsko) Tótha Bálinta za zaslanú na nesprávnom
tlačive, preto správca dane pri zachovaní procesného postupu zaslal túto novú žiadosť o vykonanie

výsluchu tohto konateľa až po pominutí dôvodov, pre ktoré bola kontrola v rámci predchádzajúcej druhej
MVI prerušená, čo nastalo 23.03.2018. V rámci štvrtej MVI žiadosťami zo 04.05.2018 správca dane
reagoval na oznámenie maďarskej finančnej správy z predchádzajúcej MVI a žiadal informácie o celkovo
o 2-och spoločnostiach, vrátane v súvislosti s v tomto konaní preskúmavaným zdaňovacím obdobímfebruár 2011, žiadal z Maďarska informácie ohľadne jednej spoločností z reťazca 3 (INKURENCIA Kft.
(Maďarsko) - prvý odberateľ).
87. Je zrejmé, že správca dane žiadal o informácie týkajúce sa preverovaných obchodov s

obchodnými partnermi sťažovateľa. Žiadosti adresované prostredníctvom MVI sa týkali daňovou
kontrolou preverovaných zdaniteľných období. Na základe uvedeného zhrnutia nemožno konštatovať,
že by žiadosti o MVI boli neúčelné, ale práve naopak, smerovali k zisteniu skutočností potrebných pre
správne určenie dane.
88. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že správca dane o daňovom subjekte a o jeho obchodných

partneroch už disponoval informáciami zo skoršej daňovej kontroly, kasačný súd sa stotožnil s
hodnotením správneho súdu, že v jednotlivých zdaňovacích obdobiach nemusia obchody prebiehať
rovnako a každé zdaňovacie obdobie je potrebné z hľadiska dodržania daňových zákonov posúdiť
osobitne. Pokiaľ v jednom zdaniteľnom období hoci aj v rámci toho istého dodávateľsko-odberateľského
reťazca dôjde k zisteniu o porušení zákona daňovým subjektom, nemusí to platiť pre iné zdaňovacie
obdobie. Preto v postupe správcu dane, ktorý sa dopytoval prostredníctvom MVI na okolnosti týkajúce

sa osobitne daňovou kontrolou preverovaného zdaniteľného obdobia, kasačný súd v zhode s názorom
správneho súdu nevidel žiadnu vadu či porušenie povinností pri vedení konania. V danej súvislosti na
námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku kasačný súd vyššie opísanú reakciu
správneho súdu na predmetnú žalobnú námietku považoval za adekvátnu zneniu námietke.
89. Konkrétne sťažovateľ namietal len opakovanú požiadavku správcu dane, o vypočutie konateľa

spoločností INKURENCIA Kft. A Acelkér Kft. (Maďarsko, reťazec 3) Tótha Bálinta v rámci druhého a
tretieho prerušenia daňovej kontroly. Správca dane požiadal o vypočutie Tótha Bálinta v rámci druhého
prerušenia daňovej kontroly kvôli MVI. V odpovedi dožiadaný daňový orgán správcovi dane oznámil, že
výsluch nebol vykonaný, keďže o jeho vykonanie správca dane požiadal na nesprávnom tlačive, avšak
keďže nové tlačivo, kvôli pretrvávajúcemu druhému prerušeniu daňovej kontroly nemohol správca dane

poslať, učinil tak až po skončení druhého prerušenia daňovej kontroly (od 20.04.2018 do 26.04.2018). V
odpovedi z 26.04.2018 maďarský správca dane oznámil, že podľa maďarských predpisov v roku 2018
už nemožno menovaného vypočuť k zdaňovaciemu obdobiu 2011.
90. Sťažovateľ namietal legitimitu oboch prerušení (druhého aj tretieho). Pokiaľ ide o druhé prerušenie,
správca dane pri druhom prerušení prostredníctvom MVI nežiadal len o vypočutie svedka Tótha Bálinta,

ale žiadal informácie ohľadne dvoch spoločností z reťazca 2 (OAM Ozdi Acélmuvek Kft. (Maďarsko)
- výrobca betonárskej ocele a JP Fémker Kft. (Maďarsko) - prvý a druhý odberateľ, ktorý bol prvý
dodávateľ), spoločnosti z reťazca 3 (DUTRADE Zrt. (Maďarsko) - druhý odberateľ). V intenciách
sťažnostnej námietky preto druhé prerušenie daňovej kontroly nemožno považovať za neúčelné (v
rozpore s právom).

91. Naopak tretie prerušenie daňovej kontroly, ktoré sa týkalo výlučne požiadavky o vypočutie svedka
Tótha Bálinta, možno vzhľadom na vyššie opísané okolnosti považovať za nadbytočné. Na druhej strane
však tretie prerušenie predmetnej daňovej kontroly trvalo len 7 dní, pričom aj v prípade nesúhlasu s
legitímnym dôvodom prerušenia a zahrnutí doby tretieho prerušenia do trvania daňovej kontroly nebol
prekročený zákonom stanovený limit jedného roka.

92. K námietke o neprimeranej dĺžke prerušenia (trvania MVI) kasačný súd poukazuje na rozsudok SD
EÚ vo veci C-186/20 zo dnˇa 30. septembra 2021, podľa ktorého Cˇla´nok 10 nariadenia Rady (EU´)
cˇ. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z
pridanej hodnoty v spojeni´ s jeho odôvodnením 25 sa ma´ vykladatˇ v tom zmysle, zˇe nestanovuje
lehoty, ktory´ch prekrocˇenie mo^zˇe ovplyvnitˇ za´konnostˇ prerusˇenia danˇovej kontroly stanovene´ho

pra´vom zˇiadaju´ceho cˇlenske´ho sˇta´tu dovtedy, ky´m zˇiadany´ cˇlensky´ sˇta´t neposkytne informa
´cie pozˇadovane´ v ra´mci mechanizmu administrati´vnej spolupra´ce stanovene´ho ty´mto nariadeni
´m. Rovnaký záver vyplýva i z rozsudku Veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
19SVs/4/2023 zo dňa 27. marca 2024, ktorý uvádza, že „Trvanie prerusˇenia danˇovej kontroly v zmysle
rozsudku Su´dneho dvora Euro´pskej u´nie z 30. septembra 2021, C-186/20, vo veci HYDINA SK, nie

je viazane´ na lehoty podlˇa cˇl. 10 nariadenia Rady (EU´) cˇ. 904/2010.“
93. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti správnemu súdu vytýkal, že sa v napadnutom rozsudku odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, keď v rozpore so závermi rozsudku veľkého
senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.03.2024 sp. zn. 19SVs/4/2023
(bod. 23. odôvodnenia) dospel k záveru, že nedostatky rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly

nepredstavujú dostatočný podklad na prijatie záveru o nezákonnom prerušení daňovej kontroly. Podľa
sťažovateľa v rozhodnutiach o prerušení daňovej kontroly neboli identifikovaní dodávatelia a ani
odberatelia daňového subjektu, nie je identifikované zdaňovacie obdobie, ktorého sa žiadosti o MVI
týkajú. Podľa záverov kasačného súdu musia rozhodnutia o prerušení konania obsahovať aspoňidentifikáciu zahraničného dodávateľa/odberateľa a zdaňovacie obdobie, ktorých sa žiadosť o MVI
týka. V súvislosti s uvedenou námietkou kasačný súd konštatoval, že vyššie opísaným spôsobom
nedostatok odôvodnenia rozhodnutia o prerušení sťažovateľ v správnej žalobe priamo nenamietal.

Pokiaľ sa kasačná sťažnosť opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom,
v ktorom bolo vydane´ napadnute´ rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, na takýto (nový) dôvod kasačný
súd pre jeho neprípustnosť nereaguje (§ 439 ods. 3 písm. b)).
94. Na nedôvodnú námietku týkajúcu sa nezákonnosti daňovej kontroly nadväzovala námietka
sťažovateľa, že správny súd nesprávne právne posúdil zánik práva na vyrubenie dane. Kasačný súd sa

nestotožnilsosťažovateľom,že§61odsek5daňovéhoporiadkunemožnoaplikovaťnadaňovúkontrolu.
Sťažovateľovo tvrdenie, že aplikácia § 61 ods. 5 daňového poriadku je zjavne extenzívnym výkladom
§ 46 odsek 10 daňového poriadku, ktorý presahuje obsah pojmu primeraného použitia ustanovenia o
prerušení daňového konania, v podstate vylučuje akúkoľvek aplikáciu ustanovenia § 61 a teda inštitútu
prerušenia. Na rozdiel od sťažovateľa je kasačný súd toho názoru, že možnosť prerušenia daňovej
kontroly daňový poriadok predpokladá a pre jej právny režim primerane použitý v podmienkach daňovej

kontroly ako osobitného druhu konania podľa zákona vytvára v ustanovení § 46 ods. 10 daňového
poriadku na to celkom zreteľný predpoklad.
95. Je možné súhlasiť so sťažovateľom, že daňová kontrola, ktorej právna úprava je uvedená v treťom
diely druhej časti (§ 44 a nasl.) daňového poriadku, nie je daňovým konaním. Daňové konanie upravuje
štvrtá časť tohto zákona. Daňová kontrola je súčasťou výkonu právomoci daňových orgánov podľa

daňového poriadku, zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a jej
výsledok je podkladom pre daňové konanie. Vychádzajúc z ustanovenia § 46 odsek 10 v spojení s
§ 61 ods. 5 daňového poriadku jej prerušenie pôsobí aj na neplynutie lehôt na vyrubenie dane alebo
rozdielu dane. Ustanovenie § 69 ods. 1, ktoré určuje základný časový limit pre zánik práva vyrubiť daň
formuláciou „ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak“ umožňuje zohľadniť rozdielnu

právnu úpravu ustanovenú v daňovom poriadku alebo v osobitnom predpise. Pokiaľ pre daňovú kontrolu
existuje primeraná možnosť aplikovať ustanovenie § 61 daňového poriadku upravujúce prerušenie
konania, a to v celom rozsahu - všetkých jeho odsekov a zároveň v odseku 5 sa neumožňuje plynutie
lehôt pri prerušení konania (daňovej kontroly), potom aj prerušenie daňovej kontroly nemožno zahrnúť
do lehoty podľa § 69 vymedzujúcej časový rámec pre zánik práva na vyrubenie dane.

96. Pokiaľ ide o posudzované zdaňovacie obdobie február 2011, päťročná lehota podľa § 69 ods. 1
daňového poriadku začala plynúť od konca roka 2011. Keďže do jej plynutia nemožno zahrnúť dobu
prerušenia daňovej kontroly, ktoré kasačný súd opísal vyššie v texte odôvodnenia tohto rozhodnutia,
správcovi dane nezaniklo oprávnenie vyrubiť daň do konca roka 2019. Keďže však bol daňovému
subjektudňa24.10.2018doručenýprotokolzdaňovejkontroly,apretosprávcovidanevzmysle§69ods.

2 a ods. 3 psím. a) daňového poriadku začala plynúť od 31.12.2018 nová päťročná lehota na vyrubenie
dane alebo rozdielu dane. Rozhodnutie správcu dane vyrubujúce daň za zdaňovacie obdobie február
2011 bolo vydané dňa 18.09.2019 a rozhodnutie žalovaného bolo vydané dňa 20.02.2020, teda pred
zánikom práva vyrubiť daň podľa § 69 daňového poriadku.
97. V ďalšej kasačnej námietke sťažovateľ namietal proti právnemu posúdeniu a odôvodneniu spornej

otázky neuznaniu práva daňového subjektu na oslobodenie od dane a presúvaniu dôkazného bremena
správcu dane a daňového subjektu v spojitosti z tzv. Axel - Kittel testom.
98. Primárnou povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatnil oslobodenie od DPH z dodania
tovaru maďarským spoločnostiam evidovaným pre daň v členskom štáte bolo preukázať splnenie
podmienok na priznanie oslobodenia. Ako vyplýva z administratívneho spisu, správca dane preveroval

tvrdenia daňového subjektu i skutočnosti relevantné pre správne určenie dane. Preverovaním reťazcov
obchodov, ktorých sa na určitom stupni zúčastnil daňový subjekt, bolo zistené, že na jednom
článku platiteľov DPH nebola daň priznaná ani odvedená a tento subjekt prestal existovať alebo
bol nekontaktný. Pri tzv. „zmiznutom obchodníkovi“ ako špecifickom prvku vyústenia deklarovaných
zdaniteľných plnení, z ktorých si postupne subjekty v reťazci uplatňujú odpočet (oslobodenie) dane, sa

predpokladá porušenie daňových právnych predpisov, resp. že došlo k obchodu poznačenému daňovým
podvodom.
99. Správca dane takto zistil, že v preverovaných obchodných reťazcoch boli na pozícii zmiznutého
obchodníka spoločnosť City-Star Point Kft. (Maďarsko, reťazec 1) a spoločnosť INKURENCIA Kft.
(Maďarsko; reťazec 3). Tieto spoločnosti boli deklarovaní ako priami odberatelia daňového subjektu.

Tieto spoločnosti ďalej fakturovali nasledovným článkom v reťazci (maďarské spoločnosti) za znížené
ceny, pričom za hodné zreteľa považuje kasačný súd zistenia, že spoločnosť DUTRADE Zrt. (reťazec
3) realizovala úhrady za priameho odberateľa daňového subjektu na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok. Daňový subjekt prijal úhradu (04.02.2011) od DUTRADE Zrt. za prvého odberateľaINKURENCIA Kft. Ešte skôr ako daňový subjekt vôbec začal vystavovať faktúry (08.02.2011) pre
INKURENCIA Kft.. Na pozícii broker (sprostredkovateľ, operátor) v obchodných reťazcoch vystupovali
spoločnosti MACHEL Service Hungary Kft. (Maďarsko, reťazec 1), ktorý si pri nákupe tovaru v Maďarsku

uplatňoval odpočet DPH a ďalej tento tovar fakturoval daňovému subjektu s oslobodením od dane a
spoločnosť DUTRADE Zrt. (Maďarsko; reťazec 3), ktorý vďaka tomu, že daňový subjekt vystavil faktúry
s oslobodením od dane na príjemcu odlišného od DUTRADE Zrt., aj keď faktickým príjemcom tovaru
bol DUTRADE Zrt., sa vyhol zaplateniu dane pri dodaní tovaru od daňového subjektu zo Slovenska a
z tohto tovaru si uplatnil odpočet dane pri jeho nadobudnutí z maďarských tuzemských dodávok. Na

pozícii buffer (nárazník) vystupovali v posudzovaných obchodných reťazcoch okrem daňového subjektu
spoločnosti MACHEL Service Hungary Kft. (Maďarsko, reťazec 1) alebo DUTRADE Zrt. (Maďarsko;
reťazec 3). Dodávateľsko-odberateľský reťazec s účasťou daňového subjektu umožnil, aby dodávateľ
OAM Ozdi Acélmuvek Kft. (Maďarsko) neodviedol DPH v štáte, v ktorom bol vyrobený tovar a ktorý bol
cez naplánované reťazce zväčša vrátený cez daňový subjekt späť do tej krajiny kde bol aj vyrobený, a
to cez zmiznutého obchodníka JP Fémker Kft. (Maďarsko, reťazec 2), ktorý neodviedol daň.

100. Na základe uvedených zistení daňové orgány nadobudli dôvodné podozrenie o zmysle obchodnej
činnosti deklarovanej daňovým subjektom a jeho dodávateľsko-odberateľských aktivitách vytvárajúcich
vyššie opísané reťazce. Zmiznutý obchodník, neodvedenie dane na určitom stupni reťazca, pochybnosť
o ekonomickej účelnosti obchodovania za účasti daňového subjektu a racionálne predpokladateľná
vedomosť daňového subjektu o jeho účasti na reťazci nesúcom prvky zneužitia práva pri zdaniteľných

obchodoch, to všetko boli indície kumulatívne odôvodňujúce záver správcu dane o účasti daňového
subjektu na daňovom podvode resp. obchodovania s cieľom vytvorenia podmienok na uplatnenie si
nedôvodného nároku na odpočet DPH z intrakomunitárnych obchodov.
101. Kasačný súd považoval za právne významnú argumentáciu žalovaného, že daňový subjekt
nevysvetlil, akým spôsobom si overil postavenie svojich obchodných partnerov, nevysvetlil prečo

uzatváral zmluvy o postúpení pohľadávok skôr ako samotné pohľadávky mali existovať, ani prečo
prijímal úhrady od iných spoločností k pohľadávkam voči svojim odberateľom skôr ako uzatvoril zmluvy
o postúpení pohľadávok, nevysvetlil z akého dôvodu bol tovar prepravený v ten istý deň z Maďarska na
Slovensko a obratom späť do Maďarska, hoci o tom musel mať vedomosť, keďže objednával prepravu
tovaru, vierohodne nevysvetlil rozpory v účtovných dokladoch. S poukazom na uvedené sa žalovaný

nestotožnil s námietkou žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu správcom dane.
102. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového
subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet
dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý
v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej

existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení
je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného
plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49
ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej
povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou

vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
103. Kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa
14.11.2018„Daňovýsubjektmávdaňovomkonanídvezákladnépovinnosti:povinnosťtvrdiťapovinnosť
svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne
vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné

doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť).Takto si daňový subjekt
splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri
preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo
úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil
svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo

navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto
spôsobomdochádzavprocesedokazovaniavdaňovomkonaníkpresúvaniudôkaznéhobremenamedzi
správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania
zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“
104. Kasačný súd považuje za dôležité poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015, podľa ktorého „aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov
nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci
daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je
správcadanepovinnýhodnotiťkaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnejsúvislostiapritomprihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových
okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných
ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť

správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia
daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných
skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane
vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní,
akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania

z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré
už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.“
105. V nadväznosti na sťažovateľom tvrdené nepreukázanie vedomej alebo akejkoľvek účasti daňového
subjektu na daňovom podvode sťažovateľ namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu
k záveru o existencii podvodného konania je nepresvedčivé a nedostatočné, a to najmä v spojitosti s
tým, že odberateľ daňového subjektu mal s nadobudnutým tovarom obchodovať až po jeho dodaní,

čo je v celom rozsahu mimo vplyvovej sféry daňového subjektu. Namietal tiež, že úvaha správneho
súdu o tom, že neuhradenie faktúr zo strany odberateľa je dôkazom o vedomosti žalobcu o možnom
daňovom podvode je nesprávna a nedostatočne odôvodnená. Podľa sťažovateľa systém postupovania
pohľadávok nemožno automaticky považovať za dôkaz o vedomosti žalobcu o podvodnom konaní na
strane jeho odberateľov a tiež za nesprávny a neudržateľný považoval sťažovateľ záver správneho

súdu o tom, že dodanie tovarov odberateľom žalobcu bez získania úhrady indikuje automaticky daňový
podvod, respektíve vedomosť žalobcu o existencii daňového podvodu.
106. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že daňový podvod je judikatúrou definovaný ako situácia,
v ktorej jeden daňový subjekt ako účastník podvodu neodvedie do štátnej pokladnice vybranú DPH
a ďalší subjekt si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania daňového zvýhodnenia. Daňový

podvod bol predmetom opakovaného posudzovania zo strany SD EÚ a správny súd v tejto súvislosti
odkázal i na jeho súvisiacu judikatúru napríklad rozsudok z 12.01.2006, v spojených veciach
C-354/03, C-355/03 a C-484/03, Optigen Ltd, Fulcrum Electronics Ltd a Bond House Systems Ltd,
ECLI:EU:C:2006:16; zo 06.07.2006, v spojených veciach C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel a Recolta
Recycling, ECLI:EU:C:2006:446, alebo z 21.06.2012, v spojených veciach C-80/11 a C-142/11,

Mahagében a Péter Dávid. Pri daňovom podvode musí správca dane v rámci svojho dôkazného
bremena preukázať existenciu podvodu na DPH (chýbajúcu daň) a to v ktoromkoľvek predchádzajúcom
článku reťazca (objektívny test v rámci celého reťazca), následne preukázať objektívne skutkové
okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový subjekt o podvode na predchádzajúcom článku
reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom stačí nevedomá nedbanlivosť a nemusí ísť o úmysel

(vedomostný test konkrétneho subjektu) a zároveň musí posúdiť, či kontrolovaný daňový subjekt prijal
opatrenia, ktoré je od neho možné rozumne vyžadovať, aby zistil, či prijaté plnenie nebude viesť k
jeho účasti na daňovom podvode. Žalovaný ako aj správca dane veľmi dôsledne a rozsiahlo preukázali
daňový podvod. Rozhodnutie je starostlivo odôvodnené, korešponduje s obsahom administratívneho
spisu a v konaní nedošlo k iným vážnejším nedostatkom, pre ktoré by bolo nutné rozhodnutie zrušiť.

Podnikanie ako také prináša na jednej strane určite výhody pre daňový subjekt v podobe slobody a
určitej miery nezávislosti, na druhej strane prináša značné riziká, pričom jednou z povinností, ktoré má
daňový subjekt pri podnikaní, je dôsledne plniť svoje daňové povinnosti a chrániť fiškálny záujem štátu.
Jenepochybné,žedaňovýsubjektsanesprávalvpodnikateľskýchreťazcochakoobozretnýpodnikateľa
zvykonanéhodokazovaniajejehoúčasťnadaňovompodvodebezdôvodnýchpochybnostípreukázaná.

107. Kasačný súd poukazuje na právny názor uvedený v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci PPUH
Stehcemp, C-277/14, podľa ktorého: „Je úlohou daňového orgánu, ktorý konštatoval podvod alebo
nezrovnalosti, ktorých sa dopustil vystaviteľ faktúry, aby vzhľadom na objektívne skutočnosti a bez
toho, aby od príjemcu faktúry vyžadoval overovania, ktoré nie je povinný vykonať, preukázal, že tento
príjemcavedelalebomalvedieť,žeuvedenéplneniezakladajúceprávonaodpočítaniedanejesúčasťou

daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského
reťazca, čo prináleží preveriť vnútroštátnemu súdu. Určenie opatrení, ktoré možno v danom prípade
dôvodne požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočítanie DPH, na zabezpečenie,
aby jej plnenia neboli súčasťou podvodu subjektu na predchádzajúcom stupni, závisí predovšetkým
od okolností uvedeného prípadu. Ak existujú skutočnosti umožňujúce predpokladať porušenie alebo

daňový podvod, obozretný subjekt môže v závislosti od okolností prípadu považovať za svoju povinnosť
zistiť si informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby, tak, aby sa
uistil o jeho spoľahlivosti. Daňová správa však nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na
odpočítanie DPH vo všeobecnosti požadovať, aby preverila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcusa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto práva, disponovala daným tovarom,
bola schopná ho dodať a že si splnila povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, aby sa
tým ubezpečila, že na strane hospodárskych subjektov na vstupe nedošlo k nezákonnostiam alebo

daňovému podvodu a v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentami.“
108. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu sťažovateľ nepredložil dôkaz o tom, že by si ako
daňový subjekt splnil svoju povinnosť zistiť si informácie o druhom v jednotlivých vyššie opísaných
reťazcoch za ním nasledujúcom subjekte, aby sa uistil o jeho spoľahlivosti. Aj v tomto spojení sťažovateľ
neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o dôvodnú domnienku o vedomom zapojení daňového subjektu

doobchodnéhoreťazcapoznačenéhopodvodnýmdaňovýmkonaním.Jesícemožnésúhlasiťstvrdením
sťažovateľa, že postúpenie pohľadávky je štandardným riešením platobnej nedisciplíny, avšak v danom
prípade mnohonásobné a v podstate nepretržité opakovanie takéhoto postupu daňovým subjektom
odôvodňovalo záver o neštandardnosti, ale tiež o jeho účasti prispievajúcej k podvodnému zámeru
realizovanému plneniami v rámci vytvorených obchodujúcich reťazcov.
109. Kasačný súd považuje poukázať na závery uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C- 108/20 „HR“,

podľa ktorého podvod na DPH nemožno chápať v tom zmysle, že sa vzťahuje na prípady, v ktorých
podvod vyplýva z osobitnej kombinácie po sebe idúcich transakcií, ale vzťahuje sa aj na prípady, kedy
podvod vyplýva z celkového plánu, podľa ktorého sú dodávky súčasťou podvodu zahŕňajúceho niekoľko
transakcií, teda vždy ak chýbajúca daň je dôsledkom podvodného konania. Zdaniteľná osoba, ktorá
vedela alebo mala vedieť, že svojou kúpou sa podieľa na transakcii zapojenej do podvodu, pomáha

páchateľom podvodu a stáva sa jeho spolupáchateľom, z čoho vyplýva, že taká účasť predstavuje
zavinenie, za ktoré je zodpovedná táto zdaniteľná osoba.
110. Podľa názoru kasačného súdu, z administratívneho spisu je bez pochybnosti preukázané, že
daňový subjekt mal alebo mohol vedieť o podvodnom konaní v rámci posudzovaných obchodných
reťazcov. Stotožnil sa v celom rozsahu s právnym názorom správneho súdu ,že daňové orgány

dostatočne preukázali, že daňový subjekt nebol dostatočne obozretný a tým sa vystavil riziku, že sa
stane súčasťou obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom. Vzhľadom na vyššie uvedené
kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v?kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Z?uvedeného dôvodu kasačnú
sťažnosť podľa?§?461 SSP ako nedôvodnú zamietol.“

V.
Záver

33. Najvyšší správny súd dospel k záveru, že dôvody, ktorými sťažovateľ spochybňoval predmetné

rozhodnutie správneho súdu boli totožné s námietkami, ktoré namietal už v správnom konaní i v
žalobe, a s ktorými sa správny súd náležite vysporiadal. Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť
neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku správneho súdu. Správny súd sa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu
spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej

sťažnostivyhodnotilkasačnýsúdakobezpredmetné,ktorénebolispôsobiléspochybniťvecnúsprávnosť
rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
34. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol tak, že neúspešnému sťažovateľovi ich
náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada zo zákona
nevyplýva (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom
hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.