Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2026

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 22Csp/88/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2324202043
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Greguš, PhD., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2026:2324202043.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudcom JUDr. Jozefom Gregušom, PhD., LL.M., v spore žalobcu: A. B., IČO:

44 842 414, so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, v zast: Beňo & partners advokátska kancelária,
s.r.o., IČO: 44 250 029, so sídlom Nám. Sv. Egídia 40/93, 058 01 Poprad, proti žalovanému: C. D.,
nar.: XX.XX.XXXX, bytom XXX XX A. E. F. XXX, v zast.: Mgr. Miroslav Tokarčík, advokát so sídlom
Študentská 17, 917 01 Trnava,oHoH
o zaplatenie 2.550,25 EUR s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.550,25 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške
- 6,25 % ročne zo sumy 1.257,08 EUR odo dňa 01.11.2022 do zaplatenia,

- 9,25 % ročne zo sumy 1.283,17 EUR odo dňa 28.04.2023 do zaplatenia,
- 9,50 % ročne zo sumy 10,00 EUR odo dňa 03.10.2023 do zaplatenia,
a to všetko do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa svojou žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava domáhal zaplatenia sumy 2.550,25
EUR spolu s úrokmi z omeškania a náhradou trov konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 16.04.2015 uzavrel žalobca v postavení dodávateľa so
žalovaným v postavení odberateľa Zmluvu o združenej dodávke elektriny pre odberateľov elektriny v
Domácnosti (ďalej len: „Zmluva“), predmetom ktorej bol záväzok žalobcu zabezpečiť pre žalovaného
združenú dodávku elektriny do odberného miesta a záväzok dlžníka uhradiť žalobcovi cenu za dodávku
elektriny a ceny za služby a výkony súvisiace s touto dodávkou elektriny. Dňa 12.09.2022 žalobca
vystavil faktúru č. XXXXXXXXXX, znejúcu na sumu 1.257,08 EUR, splatnú dňa 31.10.2022 (ďalej
len: ,,faktúra 1“). Dňa 09.08.2023 žalobca vystavil faktúru č. XXXXXXXXXX, znejúcu na sumu 1.283,17

EUR, splatnú dňa 23.08.2023 (ďalej len: ,,faktúra 2“). Dňa 18.09.2023 žalobca vystavil faktúru č.
XXXXXXXXXX, znejúcu na sumu 10,00 EUR, splatnú dňa 02.10.2023 (ďalej len: ,,faktúra 3“). Žalovaný
si do dnešného dňa svoj záväzok voči žalobcovi nesplnil a faktúru 1, faktúru 2 a faktúru 3 neuhradil.

3. Na základe skutočností tvrdených žalobcom vo svojej žalobe Okresný súd Galanta vydal platobný
rozkaz, sp. zn.: 26Csp/92/2024-23 zo dňa 20. júna 2024 (ďalej len: „platobný rozkaz“), ktorým žalobe
žalobcuvcelomrozsahuvyhovel.Žalovanývočiplatobnémurozkazupodalodporvzákonomstanovenej

lehote s vecným odôvodnením.

4. Žalovaný svoj odpor voči platobnému rozkazu odôvodnil nasledovne. Žalovaný vo svojom odpore
namietal, že on dlh nezavinil a nespôsobil. Od 21.05.2018 vykonával trest odňatia slobody. Zo stranyžalobcu mu nebola doručená žiadna výzva alebo upozornenie. Na uvedenej adrese bývala C. G. s jej
priateľom. Možnosti na komunikáciu so žalobcom boli dosť obmedzené. Zo strany žalobcu sa jedná
o nekalé praktiky a žalobca mal pristúpiť k odpojeniu energií už skôr, aby dlh nevznikol. Žalovanému

z doručených listín nie je zrejmé, ako mohol dlh vzniknúť. Podľa jeho názoru sa jedná o nelegálny odber.
Žalovaný poukázal na iné trestné konania. Žalovaný žiada súd, aby súd uložil povinnosť zaplatiť náhradu
C. G..

5. Žalobca v rámci svojho vyjadrenia k odporu uvádza, že skutočnosť, že žalovaný bol v tom

čase v ústave na výkon väzby a trestu odňatia slobody nemá právny význam na vznik dlhu.
Žalobou uplatňované faktúry boli vystavené za fakturačné obdobia ešte počas trvania zmluvného
vzťahu. Faktúra č. XXXXXXXXXX bola vystavená za fakturačné obdobie: 01.09.2021 - 31.08.2022,
faktúra č. XXXXXXXXXX bola vystavená za fakturačné obdobie: 01.09.2022 - 03.08.2023, faktúra
č. XXXXXXXXXX bola vystavená za náhradu nákladov za vystavenie a zaslanie upomienky dňa
18.09.2023. Všetky tieto faktúry boli vystavené za služby a činnosti, ktoré boli poskytnuté/vykonané

počas trvania zmluvného vzťahu. K ukončeniu zmluvného vzťahu došlo až odstúpením od zmluvy
zo strany žalobcu, a to listinou zo dňa 07.07.2023. Tvrdenia žalovaného ohľadom toho, že danú
nehnuteľnosť užívala p. G. sú bezpredmetné, nakoľko táto osoba nemala uzavretý zmluvný vzťah s
právnym predchodcom žalobcu. Žalovaný navyše svoje tvrdenia o tom, že by nehnuteľnosť mala užívať
C. G. nepodložil žiadnymi dôkazmi, a tieto ostali len vo fáze tvrdení. Žalovaný neuniesol dôkazné

bremeno. V prípade, že nehnuteľnosť skutočne užívala C. G., vznikol žalovanému regresný nárok
na vymáhanie jednotlivých súm od tejto osoby. Právny predchodca žalobcu však nemal uzavretý
žiadny právny vzťah s p. G., teda tejto osobe nesvedčí pasívna vecná legitimácia v tomto konaní.
Práve naopak, pasívne vecne legitimovaným je žalovaný, s ktorým mal právny predchodca žalobcu
uzavretý zmluvný vzťah a ktorému boli vystavené jednotlivé faktúry. Čo sa týka ukončenia zmluvného

vzťahu, toto bolo vykonané v súlade s obchodnými podmienkami právneho predchodcu žalobcu.
Tvrdenie žalovaného, že ukončenie zmluvného vzťahu bolo vykonané oneskorene, považujeme za
bezpredmetné. Za bezpredmetné považujeme aj tvrdenie žalovaného o nelegálnom odbere, nakoľko
nebolo preukázané žiadnymi dôkazmi a nevyplýva ani zo skutočností uvádzanými žalovaným.

6. Následne Okresný súd Trnava vyzval žalovaného, aby sa v stanovenej lehote vyjadril k vyjadreniu
žalobcu. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne nevyjadril.

7. Podľa § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len: „Civilný sporový poriadok“): platí, že: „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca

domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú

rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“

8. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: IV. ÚS 115/2003 zo dňa 03. júla 2003 a z
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: III. ÚS 209/2004 zo dňa vyplýva, že: „odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na súdnu ochranu,
resp. právo na spravodlivý proces.“

9. Podľa § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „strany majú povinnosť pravdivo a úplne
uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.“

10. Podľa § 151 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „skutkové tvrdenia strany, ktoré
protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa
týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak
je popretie neúčinné.“

11. Podľa 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo.“12. Podľa § 204 Civilného sporového poriadku: „dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej
časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu

konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.“

13. Podľa článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „právna istota je stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže

legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“

14. Súd vo veci nariadil pojednávanie. Na pojednávaní konanom dňa 26.02.2026 boli medzi stranami
sporu ustálené nasledovné sporné a nesporné skutočnosti. Za nesporné skutočnosti medzi žalobcom
a žalovaným súd považoval to, že žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu o združenej dodávke elektriny
č.: XXXXXX zo dňa 16.04.2015 a žalobcom vystavené tri faktúry pre žalovaného. Za sporné skutočnosti

súd medzi žalobcom a žalovaným považoval užívanie domácnosti treťou osobou, zavinenie žalovaného
a postup žalobcu v rozpore s dobrými mravmi.

15. V nadväznosti na ustálenie si sporných a nesporných skutočností súd vykonal dokazovanie
oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom v zmysle § 204 Civilného sporového

poriadku. Z vykonaného dokazovania si súd ustálil nasledovný skutkový stav: právny predchodca
súčasného žalobcu a žalovaný uzatvorili spolu dňa 16.04.2015 Zmluvu, predmetom ktorej bol záväzok
žalobcu zabezpečiť pre žalovaného združenú dodávku elektriny do odberného miesta a záväzok dlžníka
uhradiť žalobcovi cenu za dodávku elektriny a ceny za služby a výkony súvisiace s touto dodávkou
elektriny. Žalobca vystavil pre žalovaného faktúru č. 1, faktúru č. 2 a faktúru č. 3, ktoré sú vyššie bližšie

definované. Žalovaný si do dnešného dňa svoj záväzok voči žalobcovi nesplnil a faktúru 1, faktúru 2 a
faktúru 3 neuhradil. K ukončeniu zmluvného vzťahu došlo až odstúpením od zmluvy zo strany žalobcu,
a to listinou zo dňa 07.07.2023.

16. Podľa § 17 odsek 1 písm. a) zákona č. 251/2012 Z. z. zákon o energetike v znení neskorších

predpisov (ďalej len: „zákon o energetike“) platí, že: „odberateľ elektriny v domácnosti a odberateľ
plynu v domácnosti okrem práv na ochranu spotrebiteľa podľa osobitných predpisov a ostatní koncoví
odberatelia elektriny a koncoví odberatelia plynu majú právo pri dodávke elektriny a dodávke plynu
uzatvoriť s dodávateľom elektriny alebo dodávateľom plynu zmluvu o združenej dodávke elektriny alebo
zmluvu o združenej dodávke plynu (pozn. súdu: skrátené).“

17. Podľa § 17 odsek 13 zákona o energetike platí, že: „ak odberateľ elektriny v domácnosti alebo
odberateľ plynu v domácnosti neuhradí preddavkovú platbu alebo nedoplatok z vyúčtovacej faktúry do
určeného dňa splatnosti, dodávateľ elektriny alebo dodávateľ plynu je povinný odberateľa elektriny v
domácnosti alebo odberateľa plynu v domácnosti na tento stav upozorniť a určiť nový termín splatnosti

záväzku, ktorý nesmie byť kratší ako 10 dní od upozornenia o neuhradení záväzku odberateľa elektriny
v domácnosti alebo odberateľa plynu v domácnosti. Písomné upozornenie dodávateľa elektriny alebo
dodávateľa plynu obsahuje aj poučenie o prerušení dodávky elektriny alebo dodávky plynu, ak odberateľ
elektrinyvdomácnostialeboodberateľplynuvdomácnostinesplnísvojzáväzokanivdodatočnejlehote.“

18. Podľa § 491 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len:
„Občiansky zákonník“), platí že: „záväzky vznikajú najmä zo zmlúv týmto zákonom výslovne upravených;
môžu však vznikať aj z iných zmlúv v zákone neupravených (§ 51) a zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich
prvky rôznych zmlúv.“

19. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len: „Občiansky zákonník“) platí, že: „spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu
formu (pozn. súdu: právny režim), ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.“

20.Súdvecposúdilprávnetak,žemedzižalobcomažalovanýmbolauzatvorenázmluvapodľa§17ods.

1písm.a)zákonaoenergetike,ktorájevzmysle§51Občianskehozákonníkanepomenovanouzmluvou
a ktorá je súčasne v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou. Žalobca v pozícii
dodávateľa plynu (elektriny) si riadne splnil svoje zmluvné a zákonné povinnosti v súlade s uzatvorenou
zmluvou a zákonom o energetike, za čo žalovanému vystavil vyššie uvedené vyúčtovacie faktúry sostanovenou lehotou splatnosti. Nakoľko žalovaný tieto vyúčtovacie faktúry riadne a včas nezaplatil,
žalobcovi vznikol zákonný a zmluvný nárok na ich uplatnenie voči žalovanému. Nakoľko sa žalovaný sa
dostal s úhradou svojho dlho do omeškania, žalobca si v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka

uplatnil zákonné úroky z omeškania, pričom ich výška bola určená v súlade s § 3 Nariadenia vlády a čas
ich uplatnenia odo dňa nasledujúceho po splatnosti vyššie uvedených faktúr.

21. Podľa 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana
výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.“

22. K základnému rozloženiu dôkazného bremena (onus probandi) v civilnom sporovom konaní
a k procesným následkom stavu non liquet sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Podľa
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.: I ÚS 24/2019 zo dňa 09. júna 2020 platí, že: „civilné
sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany
definovanýjejpovinnosťoutvrdeniaanaňounadväzujúcoudôkaznoupovinnosťouaimzodpovedajúcim

korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne
vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti
zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca
sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého
skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo

zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala,
nedošlo.“

23. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 8 Cdo/140/2018 zo dňa 11.09.2011
platí, že.: „dôkazné bremeno je inštitútom práva procesného, pretože je nerozlučne spojené s civilným

sporovým konaním a prejavuje sa vo výsledku sporu. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku
náležite uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno,
čo malo v danej veci za následok zamietnutie žaloby. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, v ktorého
záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností, zakladajúcich ním tvrdené právo. Na
druhej strane žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré

vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal (tak napr. rozhodnutia
sp. zn. 2 Cdo 256/2012 a 6 Cdo 95/2011).“

24. Jednou zo základných procesných povinností strán sporu je povinnosť tvrdiť v zmysle § 150
Civilného sporového poriadku. Povinnosť strany sporu tvrdiť má kľúčový význam a predstavuje jeden

zo základných princípov civilného procesu v zmysle článku 8 Civilného sporového poriadku. Skutkové
tvrdenia žalobcu sú prostriedkami procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovaného sú prostriedkami
procesnej obrany. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu
uniesť bremeno tvrdenia s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore.
Nesplnenie povinnosti tvrdiť, respektíve nesplnenie povinnosti „relevantne tvrdiť“ má pre stranu sporu

procesnoprávnu sankciu. Táto sankcia má podobu prehry v spore. Prejaví sa v rámci meritórneho
rozhodnutia vo veci. Strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva
spôsobilé privodiť jej úspech v spore. V zásade platí, že každý má tvrdiť najmä tie právne skutočnosti,
ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti. To, že Civilný sporový poriadok chápe
bremeno popretia tvrdení protistrany ako samostatnú procesnú povinnosť, vyplýva z ustanovenia § 151

ods. 1 Civilného sporového poriadku, ktoré upravuje procesné následky, resp. sankciu za jej nesplnenie.
(Bližšie pozri: ŠTEVČEK, M. a kol.: Civilné právo procesné. Úvod do civilného procesu a sporové
konanie. 1 vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, str. 245 a 246, ISBN: 978-80-7400-876-4.).

25. K argumentom žalovaného súd súhrnne uvádza, že ich v celom rozsahu vyhodnotil za právne

irelevantné. Čo sa týka argumentu žalovaného, že v čase dlhu bol vo výkone trestu odňatia slobody
sú právne irelevantné. Skutočnosť, že počas obdobia vzniku dlhu danú nehnuteľnosť užívala p. G. sú
bezpredmetné, nakoľko táto osoba nemala uzavretý zmluvný vzťah s právnym predchodcom žalobcu.
Navyše súd uvádza, že tvrdenia o tom, že by nehnuteľnosť mala užívať C. G. nepodložil žiadnymi
dôkazmi a preto žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. V prípade, že nehnuteľnosť

skutočne užívala C. G., vznikol žalovanému regresný nárok na vymáhanie jednotlivých súm od tejto
osoby. Tvrdenie žalovaného, že ukončenie zmluvného vzťahu bolo vykonané oneskorene, súd považuje
za bezpredmetné. Za bezpredmetné súd považoval aj tvrdenie žalovaného o nelegálnom odbere,
nakoľko nebolo preukázané žiadnymi dôkazmi a nevyplýva ani zo skutočností uvádzanými žalovaným.Skutočnosť, že on nezavinil dlh je taktiež právne irelevantná, pretože pri vzniku dlhu súd neskúma
zavinenie odberateľa elektrickej energie. Súd nezistil žiadny postup žalobcu ani právneho predchodcu
žalobcu, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi alebo ktorý by vykazoval znaky nekalých obchodných

praktík. Súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu a vzhľadom na vyššie
uvedené súd nemohol akceptovať právnu argumentáciu žalovaného v tomto súdnom spore, pretože
bola v celom rozsahu právne irelevantná.

26. Podľa § 251 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „lehota na plnenie je tri dni a plynie od

právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.“

27. Súd v tomto prípade uložil žalovanému povinnosť zaplatiť vyššie uvedenú sumu s príslušenstvom
do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s § 232 ods. 3 Civilného sporového
poriadku. Súd využil svoje právo na predĺženie lehoty na plnenie na 30 kalendárnych dní na základe
žiadosti právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní, nakoľko súd mal za preukázané, že žalovaný bol

vo výkone trestu odňatia slobody a má záujem o vysporiadanie si svojich záväzkov voči veriteľom. Súd
v tomto smere aplikoval zásadu humanizácie práva, ktorá musí byť prítomná pri aplikácii práva súdmi a
orgánmi štátnej a verejnej správy. Na významnú ľudsko-právnu zásadu v mnohých verejne dostupných
prípadoch upozorňuje aj samotný verejný ochranca práv. Súd je toho názoru, že poskytnutá lehota
30 dní na plnenie predstavuje dostatočne dlhý časový priestor pre žalovaného, aby pri výkone trestu

odňatia slobody si upravil a vysporiadal so žalobcom vzájomné práva a povinnosti tak, aby dokázal
riadne plniť žalobcovi svoj dlh. Súčasne je súd toho názoru, že poskytnutá lehota nezasiahne do práv
a právom chránených záujmov súčasného žalobcu a na jeho strane nespôsobí taký zásah, ktorý by mal
za následok nepriaznivé negatívne dôsledky v rámci jeho majetkovej sféry. Uvedená dĺžka lehoty na
plnenie podľa právneho názoru súdu predstavuje vyváženosť práv a povinností medzi stranami sporu,

v rámci ktorej môžu strany sporu viesť negociačné procesy za účelom bližšieho postupu úhrady tohto
dlhu.

28. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a po podrobnej právnej analýze súd dospel
k právnemu záveru, že žalobe žalobcu je potrebné vyhovieť a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo

výroku I. tohto rozsudku. Následne sa súd zameral na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania.

29. Podľa § 251 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené
a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.“

30. Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku: „súd prizná strane náhradu trov konania
podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“

31. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „o nároku na náhradu trov konania

rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

32. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

33.Otrováchkonaniasúdrozhodolpostupompodľa§262ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuvzmysle
zásady pomeru úspechu vo veci uvedenej v § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že ich
náhradu priznal žalobcovi v rozsahu 100,00 % voči žalovanému, pretože žalobca mal vo veci úspech
v plnom rozsahu, nakoľko súd vo výroku č. I. tohto rozsudku vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu.

V predmetnom spore mal žalobca hrubý úspech 100,00 % a hrubý úspech žalovaného bol 0,00 %,
z čoho jednoznačne vyplýva konečný čistý úspech žalobcu 100,00 % (100,00 % - 0,00 % = 100,00 %).
To v konečnom dôsledku znamená nárok žalobcu voči žalovanému na náhradu účelne vynaložených
trov celého konania v rozsahu 100,00 %, o čom konajúci súd rozhodol vo výroku II. tohto rozsudku.

34. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového
poriadku v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.35. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom

súde Trnava (§ 355 ods. 1 a § 357 písm. m) Civilného sporového poriadku).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového
poriadku).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,

ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 Civilného sporového
poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)
(§ 363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
Civilného sporového poriadku).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku).