Uznesenie – Právo duševného vlastníctva ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/47/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122262686
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6122262686.1

Uznesenie

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Renáty
Deákovej, sudcu JUDr. Michala Tagaja (sudca spravodajca) a sudkyne JUDr. Danice Kočičkovej ako
členov senátu, v spore žalobcu: A. B. C. D. B., IČO: XXXXXXXX, so sídlom E. XX, XXX XX F., zast. G.
G., A.. IČO: XX XXX XXX, so sídlom: H. XX, XXX XX H., za účasti intervenienta na strane žalobcu: A.
I. J., IČO: XXXXXX, so sídlom E. XX, XXX XX F., zast. K. B. L., advokátka, so sídlom E. X, XXX XX

F., proti žalovanému: D., A., IČO: XXXXXXXX, so sídlom H. M. XXXX/XX, XXX XX F. F., zast. N. & B.,
A., IČO: XXXXXXXX, so sídlom C. X, XXX XX F., za účasti intervenienta na strane žalovaného: G., B.
A., IČO XX XXX XXX, so sídlom H. X, XXX XX F., zast. H. C. N., B., A., IČO XX XXX XXX, so sídlom
O. F. N. X, XXX XX F., o zaplatenie 22.268,88 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 9Ca/26/2022-808 zo dňa 20.12.2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že „Súd žalobu žalobcu z a
m i e t a .“ (prvá výroková veta); „Súd žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi v rozsahu 100 %, ktorú je povinný zaplatiť v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia,
ktorým bude rozhodnutie o jej výške.“ (druhá výroková veta) a „Súd návrhu žalovaného na prerušenie
konania do skončenia konania vo veci tunajšieho súdu vedeného pod sp.zn. 9Ca/26/2019 n e v y ho

v u j e .“ (tretia výroková veta).
1.1 Z jeho odôvodnenia vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28.02.2022 domáhal od
žalovaného zaplatenia sumy 22.268,88 Eur s úrokom z omeškania v miere 5 % ročne zo sumy 2.783,61
Eur od 16.04.2020 až do zaplatenia, zo sumy 2.783,61 Eur od 16.07.2020 až do zaplatenia, zo sumy
2.783,61 Eur od 16.10.2020 až do zaplatenia, zo sumy 2.783,61 Eur od 16.01.2021 až do zaplatenia,
zo sumy 2.783,61 Eur od 16.04.2021 až do zaplatenia, zo sumy 2.783,61 Eur od 16.07.2021 až do

zaplatenia, zo sumy 2.783,61 Eur od 16.10.2021 až do zaplatenia, zo sumy 2.783,61 Eur od 16.01.2022
až do zaplatenia, ako bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v nezaplatenej odmene a primeranej
odmene, ktorú by žalovaný zaplatil v prípade riadne uzavretej licenčnej zmluvy za rok 2020 a 2021,
na ktorú majú nositelia autorských práv (producenti), zastúpení žalobcom pri výkone kolektívnej správy
práv, nárok.
1.2 Sumu odmeny za používanie audiovizuálnych diel žalobca určil v zmysle sadzobníka, ktorý bol

zverejnený na jeho webovej stránke; odmenu za používanie audiovizuálnych záznamov káblovou
retransmisiou požadoval vo výške 0,197 Eur za každú prípojku za jeden kalendárny mesiac, z toho
odmenu výške 0,08 Eur a primeranú odmenu vo výške 0,117 Eur. Takúto odmenu stanovil aj v návrhu
hromadnej licenčnej zmluvy, ktorú však žalovaný odmietol uzavrieť, nepodal v zmysle ustanovenia §165
ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona (ďalej len ako „AZ“) návrh na určenie obsahu takejto
zmluvy na súd, pričom stále využíva predmety ochrany bez súhlasu a zaplatenia akejkoľvek odmeny pre

producentov; nevyužil ani možnosť danú zákonom zložiť odmenu niektorým zo spôsobov uvedených vustanovení §165 ods. 9 AZ. Úrok z omeškania požadoval odo dňa splatnosti licenčnej odmeny v zmysle
ustanovenia §165 ods. 10 AZ.
1.3 Žalovaný žiadal žalobu v plnom rozsahu zamietnuť ako bezdôvodnú; tvrdil, že žalobca nepreukázal

svoj nárok čo do právneho základu, ani výšky keď: (a) nepreukázal, ani netvrdil skutočný rozsah
ním kolektívne spravovaných práv, (b) nepreukázal použitie konkrétnych audiovizuálnych diel (ďalej
ako „AVD“) a audiovizuálnych záznamov (ďalej ako „AVZ“) káblovou retransmisiou v žalovanom
období žalovaným, (c) pri výpočte výšky odmeny nebola zohľadnená výška spoločnej odmeny, roky
uplatňovaná v právnych vzťahoch členov B. a A. s ďalšími štyrmi tradičnými organizáciami kolektívnej

správy (ďalej ako „OKS“), tiež rozsah práv, ktoré majú byť vysporiadané prostredníctvom žalobcu v
porovnaní s rozsahom práv, ktoré žalovaný vysporiadal s ostatnými OKS, (d) rozsah práv k AVD je u
žalobcu podstatne obmedzený, spravuje ich nanajvýš v prípade, keď sú splnené podmienky ex lege
výkonu autorských práv výrobcom, aj to len vo vzťahu k AVD vytvorených po 01. 03. 2007, (e) nebol
zohľadnený rozsah použitia predmetov ochrany vo výške odmien určených v sadzobníku aj v zmluvách s
používateľmi,čovyplývazustanovenia§169ods.2písm.a)AZačlánku16ods.2Smerniceokolektívnej

správe č. 2014/26/EÚ; počet prípojok (4.710) uvedených žalobcom pri výpočte odmeny nezodpovedá
skutočnému počtu v žalovanom období - tento sa pohyboval v rozpätí od 3.033 do 2.416; vo vzťahu
k požadovanému úroku z omeškania uviedol, že pri splatnosti peňažného nároku nemožno vychádzať
z obsahu zmluvy, ktorá nebola uzavretá; podľa ustanovenia §563 Občianskeho zákonníka sa dlžník
dostáva do omeškania prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal - toto nastalo až doručením

žaloby. Žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku v časti požadovanej odmeny za obdobie od
01.01.2020 do 27.02.2020, kedy márne uplynula 2-ročná subjektívna premlčacia lehota podľa §107 ods.
1 Občianskeho zákonníka.
1.4Súdprvejinštancievykonaldokazovanievovecipísomnýmivyjadreniamistrán,ústnymivyjadreniami
ich právnych zástupcov na pojednávaní a predloženými listinnými dôkazmi stranami v spore;

1.4.1 žalobca k žalobe pripojil zverejnený zoznam domácich zastupovaných subjektov ako aj zmluvy
o zastupovaní uzavreté s výrobcami AVZ, zoznam zahraničných organizácií s ktorými spolupracuje
a dohodu o spolupráci s B. z roku 2016, jej vyhlásenie o trvaní spolupráce zo dňa 09.12.2019,
rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „MK SR“) zo dňa 07.07.2016 číslo
MK-1778/2016-232/8318 a oprávnenie na výkon kolektívnej správy č. H./XXXX- 232/10418 zo dňa

18.08.2016, stanovisko MK SR k rozsahu oprávnenia žalobcu a P. G. zo dňa 06.12.2016, vyhlásenie
P. A. a A. zo dňa 12.12.2016, návrh hromadnej licenčnej zmluvy predložený žalovanému, sadzobník
odmien a štatút MK SR;
1.4.2 žalovaný k odporu pripojil rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a v Bratislave ako aj
Okresného súdu Banská Bystrica a Bratislava I, týkajúce sa návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného

opatrenia, z ktorých vyplýva, že na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu nestačí predložené
oprávnenie MK SR; ďalej predložil aktuálne oprávnenia žalobcu, G. B. A. B. P., hromadnú zmluvu zo dňa
01.08.2017uzavretúmedziďalšímiOKSažalovaným01.08.2017,fakturáciuA.ztejtohromadnejzmluvy
a doklad o jej úhrade žalovaným za obdobie roku 2020 a 2021, písomné vyjadrenie LITY k aplikácii
ustanovení AZ zo dňa 03.02.2017, dôvodovú správu k zákonu č.71/2022 Z.z. a zákonu č.215/2018 Z.z.,

návrh na vydanie platobného rozkazu žalobcu v konaní sp.zn.35Up/52/2019, rozsudok Okresného súdu
Košice I, korešpondenciu ďalších P. A. H. A. v období od októbra 2020 do apríla 2021.
1.5 Žalobca v konaní poukázal na tú skutočnosť, že neexistuje jediné právoplatné rozhodnutie o
zamietnutí obdobnej žaloby, potvrdené odvolacím súdom - existujú desiatky rozhodnutí odvolacích
súdov, v ktorých bolo zamietajúce rozhodnutie okresných súdov zrušené a vec vrátená na ďalšie

konanie s opačným právnym názorom, než prezentuje žalovaný; jeho názory sa vymykajú zmyslu a
účelu autorskoprávnej ochrany a kolektívnej správy autorských práv, podporovaných a chránených v
rámci úniového práva smernicami 2004/26/EÚ o kolektívnej správe a 2004/48 /ES o vymožiteľnosti
práv duševného vlastníctva; žalobca si svoj nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia uplatnil v
súlade s ustanovením §169 ods. 4 písm. b) AZ a jeho výška bola určená v zmysle §448a, §442a ods. 2

Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením §165 ods. 9 a 10 AZ; voči žalovanému si neuplatňuje
zaplatenie licenčnej odmeny za použitie konkrétneho predmetu ochrany a preto nemá povinnosť
preukazovať, aké AVD a AVZ vysielajú televízne stanice, ktorých vysielanie v nezmenenej forme ďalej
signálom šíri žalovaný; tento vykonáva len retransmisiu kompletného vysielania televíznych staníc ako
celku, a teda nemôže argumentovať, ako by bol v postavení vysielateľa. Nositelia autorskoprávnej

ochrany majú zo zákona nárok na tzv. primeranú odmenu podľa §119 AZ, nejedná sa o dohodnutú
odmenu. Žalovaný s inými OKS v hromadnej licenčnej zmluve nepreukazoval šírenie konkrétnych diel
ale počet prípojok. Sadzba primeranej odmeny pri retransmisii je stanovená len ako sadzba za počet
prípojok, čo vyplýva z charakteru retransmisie a odboru povinnej kolektívnej správy práv. V správnomkonaní podľa §148 AZ preukazoval všetky žalovaným sústavne spochybňované skutkové okolnosti, t.j.
koho zastupuje, aké diela a na základe toho mu bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy. Zo
žiadneho ustanovenia Autorského zákona alebo iného predpisu nevyplýva, že by mal okrem oprávnenia

udeleného MK SR na výkon kolektívnej správy preukazovať, ku ktorým konkrétnym dielam vykonáva
kolektívnu správu majetkových práv, alebo že by predmety ochrany nemohli byť určené iba druhovo a že
v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia by mal preukazovať použitie konkrétneho diela - naopak
AZ v ustanovení §165 ods. 6 ukladá používateľovi povinnosť poskytnúť mu pravdivé informácie o použití
predmetov ochrany, ktoré sú predmetom licenčnej či inej zmluvy.

1.5.1 Vo vzťahu k nároku na primeranú odmenu poukázal na ustanovenie §123 AZ, podľa ktorého sa na
výrobcu AVZ primerane vzťahujú ustanovenia paragrafov tam uvedených, pričom žiaden neodkazuje na
ustanovenie §86 AZ; vo vzťahu k tzv. nezastupovaným nositeľom, ktorí neuzatvorili zmluvy a neobrátili
sa na neho, uplatňuje si primeranú odmenu za odbor povinnej kolektívnej správy podľa §146 ods. 2
písm. d) AZ, a nie k písm. f). V tomto odbore kolektívnej správy si nezastupovaný nositeľ nevyberá,
ktorá OKS bude zastupovať jeho práva. Nemá preto žiadnu dôkaznú povinnosť preukazovať, že si ho

títo vybrali. Výber odmeny podľa §146 ods. 2 písm. d) AZ nie je možné vykladať tým spôsobom, že
by primeraná odmena patrila len za šírenie prvého nosiča, na ktorom bolo AVD zachytené prvýkrát.
Vysielatelia zmluvne garantujú originalitu AVZ.
1.5.2 Čo sa týka zmluvne zastupovaných nositeľov práv, AZ umožňuje určiť predmet ochrany aj druhovo
- vyplýva to aj z dohody o urovnaní a hromadnej licenčnej zmluvy, predloženej žalovaným, s inými OKS

(v zmluve nie je možné určiť konkrétne diela, keď napr. v prípade SFU ide o databázu viac ako 10.000
diel, ktoré po uzatvorení zmluvy sa dopĺňajú len oznámením).
1.5.3 K spolupráci s najväčšou medzinárodnou organizáciou kolektívnej správy Agicoa, ktorej je žalobca
členom, uviedol, že tento subjekt zastupuje viac ako 18.000 združení výrobcov po celom svete, z viac
ako 36 krajín a pokrýva 1,4 milióna diel z celého sveta. OKS G. má oprávnenie len k odboru použitia AVD

uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou v zmysle §147 ods. 2 písm. f) AZ - nemá oprávnenie
v odbore výberu primeranej odmeny za káblovú retransmisiu AVZ podľa §147 ods. 2 písm. d) AZ -
takýmto oprávnením disponuje len P. A. B. žalobca. Títo spolu uzavreli dňa 12.12.2016 vyhlásenie, v
ktorom deklarovali, že P. A. bude vykonávať výber primeranej odmeny len za retransmisiu AVZ v rozsahu
hudobných videoklipov a žalobca v rozsahu filmov, seriálov, dokumentov a ďalších. Z uvedeného

vyplýva, že napriek uzatvoreniu dohody o urovnaní s inými OKS, nezbavilo to žalovaného povinnosti
zaplatiť žalobcovi požadovanú sumu. Žalobca poukázal na vyžiadané stanovisko od MK SR, pripojené
k žalobe, z ktorého je táto skutočnosť zrejmá.
1.5.4 K namietanej výške požadovaného nároku poukázal na dôvodovú správu k ustanoveniu §169 AZ,
podľa ktorého základným dokumentom, v ktorom sú určené odmeny, ktoré je OKS oprávnená vyberať,

je sadzobník odmien vytvorený na základe zásad uvedených v ustanovení §169 ods. 2 AZ; tento je
zverejnený na ich internetovej stránke. Porovnávanie sadzieb odmien rôznych OKS za rôzne predmety
ochrany nie je dôvodné a nepredstavuje to žiadne zákonné kritérium.
1.5.5 K námietke premlčania uviedol, že predmetom sporu je nárok pozostávajúci z dvoch samostatných
nárokov a to odmeny a primeranej odmeny. Nárok na zaplatenie primeranej odmeny je potrebné

klasifikovať ako zákonný nárok, pri ktorom sa uplatňuje všeobecná 3-ročná premlčacia doba; vo vzťahu
k nároku na zaplatenie odmeny nie je jasné, od akej udalosti žalovaný odvodil plynutie 2-ročnej lehoty.
Žalovaný ako aj ďalší členovia organizácií B. a A. vypovedali ku dňu 31.12.2020 hromadnú licenčnú
zmluvu, ktorú mali uzatvorenú s ostatnými OKS - od tohto dátumu sa žalobca dozvedel, že na strane
žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie aj za ďalšie obdobie. Poukázal tiež na znenie ustanovenia

§107 ods. 2 Občianskeho zákonníka a na úmyselné konanie žalovaného, ktorý mohol aj po vypovedaní
zmluvy skladať odmeny podľa §165 ods. 9 AZ.
1.5.6 K námietke počiatku behu omeškania vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania uviedol,
že platenie odmien štvrťročne vyplýva nielen z návrhu zmluvy, ale aj priamo zo zákona ustanovenia
§165 ods. 10 AZ. Žalovaný nepoprel zverejnený počet prípojok, ktorý bol uverejnený na stránke Rady

pre vysielanie a retransmisiu a ich počet vyplýva z verejne dostupných zdrojov. Počtami prípojok
deklarovanými v dohode o urovnaní a hromadnej licenčnej zmluve s inými OKS žalobca nemôže
byť viazaný, lebo nebol účastníkom týchto dohôd. Žalovaný nepreukázal opak toho, čo vyplýva zo
zverejnených údajov, z ktorých žalobca vychádzal pri podaní žaloby.
1.5.7 ŽalobcaksvojmuvyjadreniupripojilvýkladMKSRz31.08.2020,prehlásenieAgicoaz09.12.2019,

zverejnené sadzobníky odmien P. G. a A., uznesenie Ústavného súdu SR II.ÚS 101/2011, rozhodnutia
odvolacích súdov v obdobných veciach.
X.X.X.X Ministerstvo kultúry SR dňa 31.08.2020 (č.l. 293 a nasledujúcich spisu) uviedlo, že Autorský
zákon reguluje výkon práv k AVD na základe kontinentálnej koncepcie, ktorá nikdy nepovažuje zapôvodnýsubjektautorskýchprávprávnickúosobu(výrobcuAVD),alevždyvýlučneosobufyzickú(autora
AVD)sakcentomnatzv.systémlegitimácie,kedysazavádzazákonnádomnienka,podľaktorejsavýkon
autorského práva k AVD „prenáša“ z tvorcu na výrobcu (práva autorov k AVD vykonáva producent AVD,

ak od autorov AVD získal písomný súhlas na vyhotovenie originálu AVD a dohodol sa s nimi na odmene
jednotlivo pre každý spôsob použitia AVD). Uplatnenie uvedeného princípu je úpravou dispozitívnou.
X.X.X.X Vo vzťahu k výkladu znenia ustanovenia §86 ods. 1 AZ sa podľa Ministerstva kultúry uplatňuje
zákonná domnienka, podľa ktorej patrí producentovi neobmedzená licencia na použitie AVD ex lege do
momentu jej vyvrátenia, ktoré v praxi môže realizovať v zásade iba autor AVD a to tak, že preukáže, že

uzavrel s producentom osobitnú zmluvu, podľa ktorej majetkové práva vykonáva autor a nie producent.
X.X.X.X Ministerstvo kultúry SR udelilo dňa 18.08.2016 oprávnenie na výkon kolektívnej správy k
AVD dvom OKS a to G. a A., pričom oprávnenie udelené P. G. obsahuje iba oprávnenie na výkon
kolektívnej správy k AVD; oprávnenie udelené A. okrem oprávnenia na výkon kolektívnej správy k AVD
obsahuje aj oprávnenie na výkon správy práv k AVZ. A. zastupuje v zmysle oprávnenia autorov AVD,
producentov záznamov týchto diel, vrátane nezastupovaných nositeľov práv, ak nebolo autormi AVD

alebo ich zástupcami preukázané vyvrátenie zákonnej domnienky o výkone majetkových práv.
1.6 Žalovaný podaním zo dňa 18.07.2022 (str. 613 spisu) žiadal prerušiť konanie do skončenia konania
vedeného Okresným súdom Banská Bystrica pod sp.zn. 9Ca/26/2019, ktoré je v štádiu odvolacieho
konania pred Krajským súdom v Banskej Bystrici, z dôvodu, že sa týka tých istých strán a je založené na
tých istých skutkových aj právnych okolnostiach, pričom sa jedná o nároky za predchádzajúce obdobie.

1.6.1 K tvrdeniam žalobcu žalovaný uviedol, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia, ani dôkazné
bremeno o použití AVD a AVZ, ktorých nositeľov zastupoval v žalovanom období, o rozsahu diel, ktoré
zastupoval, o použití AVZ, ktoré sú originálmi AVD, pri ktorých boli splnené podmienky vzniku zákonnej
domnienky výkonu autorských práv výrobcom namiesto autora podľa §86 ods. 1 AZ, o použití AVD, pri
ktorých tzv. nezastupovaní nositelia práv podľa §147 ods. 2 AZ si ho vybrali za zákonného zástupcu a

o dôvodnosti požadovanej výšky uplatneného nároku.
1.6.2 Z ustanovenia §119 AZ vyplýva, že zákon spája vznik práva výrobcu na odmenu alebo na udelenie
odplatného súhlasu a na primeranú odmenu s použitím predmetov ochrany, len ak žalovaný použil
predmety ochrany tých nositeľov, u ktorých zastúpenie žalobca preukáže.
1.6.3 Obdobne aj z komentára k §451 a §458a Občianskeho zákonníka vyplýva, že nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia prichádza do úvahy len pri použití cudzieho diela bez súhlasu pôvodcu. Toto
vyplýva aj z vyúčtovacích poriadkov ostatných OKS, vrátane OKS žalobcu. V tomto smere poukázal
aj na nález Ústavného súdu ČR III.ÚS 1598/2019. Bez toho, aby žalobca preukázal, aké konkrétne
audiovizuálne záznamy a diela skutočne zastupuje, či už na základe dohôd alebo zákona, nie je možné
preukázať, či použil žalovaný diela alebo záznamy, ktorých nositelia práv sú zastúpení žalobcom, alebo

či použil len také predmety ochrany, ktoré zastupuje iná OKS.
1.6.4 Najväčšiu časť žalovanej sumy tvorí primeraná odmena za káblovú retransmisiu AVZ podľa §119
AZ.
1.6.5Žalobcasiuplatňujesvojmandátztohtotituluzospoluprácesozahraničím,najmäsospoločnosťou
B.. Žiadna zo zmlúv so zahraničnými partnermi sa však netýka káblovej retransmisie audiovizuálnych

záznamov. Týka sa výlučne práv k audiovizuálnym dielam. Platnosť dohody s B. uplynula 24.02.2017.
Žalovaný si vysporiadal akékoľvek práva k AVD zastupované B. prostredníctvom P. G.. Doložil o tom
ako dôkaz výňatky z výročných správ G. za roky 2016 až 2020.
1.6.6 Pokiaľ žalobca vo vyjadrení k odporu tvrdil, že v konaní si uplatňuje nárok za nezastupovaných
nositeľov práv podľa §147 ods. 1 AZ v rámci odboru podľa §146 ods. 2 písm. d) (AVZ, ktoré sú originálmi

AVD) a nie podľa §146 ods. 2 písm. f), ide o nové tvrdenie žalobcu, ktoré je v rozpore s obsahom
žaloby. V praxi z povahy veci nedochádza pri káblovej retransmisii prvých originálnych záznamov AVD,
ale vždy len ich rozmnožením. Ako dôkaz doložil odborné vyjadrenie Trnavskej univerzity, Právnickej
fakulty, Ústavu PDVaIT zo dňa 26.04.2022, podpísané riaditeľkou K. Q. B. C. (str.654 spisu). V zmysle
tohto vyjadrenia si používateľ môže vybrať, s ktorou OKS v príslušnom odbore si vysporiada práva

nezastupovaných nositeľov v prípade nárokov podľa §146 ods. 2 písm. d) AZ. Žalovaný preukázal, že
si vysporiadal práva s P. A. za rok 2020 hromadnou zmluvou.
1.6.7Samotnýžalobcavžalobeuviedol,žejehonárokvyplývazustanovenia§86ods.1AZanespravuje
práva k AVD v prípadoch, kedy ich vykonávajú priamo autori ako pôvodní zákonní nositelia. Bolo na ňom
preukázať všetky rozhodujúce skutočnosti, uvedené v hypotéze tejto hmotnoprávnej normy (písomný

súhlas autorov na vyhotovenie originálu AVD a dohoda s autormi o odmene za vytvorenie AVD a za
každé jednotlivé jeho použitie). Len v tom prípade je daná vyvrátiteľná domnienka o výkone majetkových
práv producentov namiesto autorov. V tomto smere poukázal na komentár k Autorskému zákonu autorov
B. Q., M. F., C.H. F., Praha 2018.1.6.8 Výklad ministerstva kultúry zo dňa 31.08.2020 predložený žalobcom považoval za nesprávny
a účelový - už dňa 05.11.2020 MK SR toto stanovisko odstránilo zo svojho webového sídla, následne
pristúpilo k náprave a odstráneniu spornosti výkladu záväznou formou novelou AZ č. 71/2022, kde

v ustanovení §86 za slovami „vykonáva výrobca originálu AVD, ak“, vložilo slovo „preukázateľne.“ Z
dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu vyplýva, že sa jedná len o spresnenie a nie o zmenu právnej
úpravy.
1.6.9 Pokiaľ potom žalobca poukazoval na rozhodovaciu prax krajských súdov, jednalo sa o prax, v
ktorej sa priklonili k výkladu znenia §86 ods. 1 AZ prezentovaného v tej dobe MK SR dňa 31.08.2020.

1.6.10 Podľa žalovaného, jediné rozhodnutie najvyššej súdnej autority, ktorá zaujala aj meritórne
stanovisko k výkladu ustanovenia §86 AZ, je nález Ústavného súdu SR II.ÚS 203/2021 - tento sa
stotožnil s výkladom ustanovenia §86 ods. 1 AZ prezentovaným žalovaným. Žalobca však v konaní
takéto skutočnosti ani netvrdil, ani ničím nepreukázal.
1.6.11 Vo vzťahu k nárokom za tzv. nezastupovaných nositeľov práv k AVD v odbore použitie diela §146
ods. 2 písm. f) AZ v súvislosti s ustanovením §147 ods. 1 AZ uviedol, že podľa ustanovenia §147 ods.

2 AZ, ak je kolektívna správa práv v uvedenom odbore vykonávaná viacerými OKS, má nositeľ práv
možnosť výberu, ktorú z nich považuje za vykonávajúcu správu jeho práv. V tomto odbore vykonáva
kolektívnu správu aj G.. S touto si vysporiadal majetkové práva. Z článku II. ods 2 a 3 hromadnej
licenčnej zmluvu, ktorú žalobca pripojil k žalobe vyplýva, že žalobca ňou vôbec nevysporadúva práva
nezastupovaných nositeľov práv k AVD, ktorí nie sú producentami. Podľa dôvodovej správy k novele

Autorského zákona č. 71/2022 Z.z., výška odmeny určená súdom môže byť nižšia, ako určená v
sadzobníku. Aj keď to platí v konaní pre určenie obsahu zmluvy, podľa jeho názoru by súd mal
zohľadňovať kritériá zakotvené v ustanovení §169 ods. 2 AZ aj v tomto konaní. Toto vyplýva aj z
judikatúry SD EÚ. Žalobca nepreukázal, že odmena určená v jeho sadzobníku, je obvyklou odmenou.
Uzatvorené zmluvy, predložené žalobcom v iných konaniach, sa týkajú len marginálnych 0,3 % z

celkového počtu prípojok. Iní kábloví operátori žalobcovi neplatia odmenu, a preto nemožno hovoriť o
obvyklej odmene. Táto je neprimerane vysoká v porovnaní s výškou spoločnej odmeny v rozhodnom
období ostatných štyroch OKS.
1.6.12 K splatnosti nároku uviedol, že ustanovenie §165 ods. 10 AZ sa netýka splatnosti remuneračného
práva na primeranú odmenu za káblovú retransmisiu AVZ. Vzťahuje sa len na práva, pri ktorých sa

vyžaduje licencia na použitie predmetu ochrany.
1.7 Žalobca podaním zo dňa 18.08.2022 nesúhlasil s návrhom na prerušenie konania, keďže sa nejedná
sa o prípad upravený v ustanovení §164 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
ako „C.s.p.“). – okresný súd sa s týmto názorom stotožnil a návrhu na prerušenie konania nevyhovel;
pre nesúhlas žalobcu neboli splnené ani podmienky pre prerušenie podľa ust. §163 ods.1 C.s.p..

1.7.1 Žalobca zotrval na názore, že pre účely tohto konania nie je potrebné a podstatné preukazovať
rozsah predmetov ochrany ním spravovaných, konkrétne ktorých nositeľov zastupuje, prípadne
porovnávať ich s inými OKS, pretože pri výkone kolektívnej správy nie je rozhodujúce, koho zastupuje,
ale kto je v rozhodnom čase nositeľom práv k premetu ochrany, ktorého použitie spravuje. Žalovaný
mal povinnosť uzavrieť zmluvu a vysporiadať práva s každou OKS, ktorej bolo vydané oprávnenie na

výkon kolektívnej správy v príslušnom odbore, čo vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp.zn. 5Cdo/114/2012.
Nad rámec svojej dôkaznej povinnosti doložil nahlášky niektorých výrobcov AVZ za roky 2019 a 2020,
zasielaných od nositeľov práv vysielateľom.
1.7.2 K požadovanej odmene za použitie AVD uviedol, že z ustanovenia §86 ods. 1 AZ jednoznačne
vyplýva, že ak výrobca originálu AVD získal od autora AVD písomný súhlas na vyhotovenie originálu

AVD a dohodol sa s ním na odmene za vytvorenie AVD a na odmene alebo spôsobe určenia odmeny
osobitne za každé jednotlivé použitie, získava výrobca originálu AVD ex lege právo na výkon výhradných
majetkových práv k samotnému AVD, ak autor diela tomu nezabráni osobitnou dohodou.
1.7.3 K princípu výkonu práv autorov producentom poukázal na jednotlivé ustanovenia autorských
zákonov platných na území SR aj pred účinnosťou aktuálneho AZ (č.l. 686 pv.). Účelom právnej

úpravy v ustanovení §86 ods. 1 AZ je sústrediť všetky práva k AVD u producenta, ktorému patrí
neobmedzené právo nakladať so záznamom audiovizuálneho diela. Túto právnu úpravu možno
prirovnať k zamestnaneckému dielu. Aj keď autorské práva autorov diela patria autorom priamo, výkon
majetkových práv nie vždy im patrí priamo a to zo zákona ex lege. Aj v medzinárodnej zmluvnej praxi
sa dlhodobo uplatňuje princíp výkonu práv autorov producentom.

1.7.4 K nároku na primeranú odmenu AVZ uviedol, že oprávnením, udeleným Ministerstvom kultúry
SR získal právo na výkon povinnej kolektívnej správy práv k AVD a AVZ okrem iného v odbore výberu
primeranej odmeny nielen za káblovú retransmisiu AVZ, ktorý je originálom AVD (písm. o/ oprávnenia,
ustanovenie § 146 ods. 2 písm. d/ AZ), ale aj v odbore dobrovoľnej kolektívnej správy výberu primeranejodmeny za použitie AVZ verejným prenosom (písm. w/ oprávnenia, § 146 ods. 2 písm. f/). On sám
disponuje oprávnením na výber primeranej odmeny za šírenie AVZ, ktoré spadá pod odbor povinnej
ako aj pod odbor dobrovoľnej kolektívnej správy a svoj nárok v spore si vymedzil uvedenými odbormi v

oboch odboroch dobrovoľnej aj povinnej kolektívnej správy a to v súlade s ustanovením §147 ods. 1 AZ
aj za tých nositeľov práv, ktorí nie sú zastupovaní, t.j. ktorí neuzatvorili s OKS dohodu o zastupovaní.
1.7.5 Považoval za nesprávny právny záver žalovaného, podľa ktorého v prípade nezastupovaných
nositeľovsitakýtonositeľsámvyberie,ktoráOKSbudespravovaťjehopráva.Použitiepredmetuochrany
uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou je odbor povinnej kolektívnej správy podľa §146 ods.

2 písm. f) AZ. Odboru podľa §146 ods. 2 písm. d) AZ sa uvedené netýka. K tomuto odboru neplatí,
že nezastupovaný nositeľ si vyberie tú-ktorú OKS. Rozhodnutím MK SR zo dňa 07.07.2016 mu bolo
udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy k audiovizuálnemu dielu a záznamu, okrem iného,
v odbore pod písm. o) (primeraná odmena za retransmisiu AVZ, ktorý je originálom) a pod písm.
w/ výber primeranej odmeny za použitie AVZ verejným prenosom, ktoré nároky si uplatnil v rámci
dobrovoľnej aj povinnej kolektívnej správy (podľa ustanovenia §146 ods. 2 písm. d) a f) AZ). Spochybnil

závery odborného vyjadrenia zo dňa 26.04.2022 predloženého žalovaným, ktoré nespĺňa ani náležitosti
vyžadované §17 zákona č. 382/2004 Z.z.. Platby žalovaného, ktoré zaplatil OKS SLOVGRAM, nemôžu
byť duplicitné, keďže nepokrývajú žalovaný nárok.
1.7.6 Ako dôkaz pripojil korešpondenciu s P. A. (č.l. 691 spisu); hlásenie podkladov pre rozdelenie
vybraných odmien a primeraných odmien a náhrad za roky 2019 až 2020.

1.8 Na pojednávaní dňa 24.11.2023 zástupca žalobcu uviedol, že je oboznámený s obsahom
aktuálneho stanoviska MK SR, vyžiadaného občianskoprávnym grémiom Okresného súdu Banská
Bystrica zo dňa 30.06.2023; poukázal na bod 1 a 3 stanoviska, z ktorého vyplýva, že žalobca je jediným
zástupcom producentov AVZ a zároveň aj autorov AVD a na získanie komplexného súhlasu je potrebné
vysporiadaťprávasovšetkýmiOKS.AVDniejemožnépriretransmisiišíriťinakakozáznamom.Odmena

predstavuje odmenu autorov za šírenie diela; primeraná odmena odmenu výrobcov za šírenie záznamu.
V prípade nezastupovaných nositeľov platí podľa §147 AZ, že nositeľ práv si môže vybrať, od ktorých
OKS si vyberie odmenu a navzájom si tieto OKS túto kompenzujú. Podľa komentára k ustanoveniu
§86 AZ, autori môžu vylúčiť zastúpenie pri výkone majetkových práv producentami. V takom prípade tí,
ktorí toto vylúčili, sa mohli obrátiť v minulosti len na spoločnosť G., ktorá ich zastupuje v tomto odbore.

Skutočnosť, ktorí autori toto vylúčili, nemôže však preukazovať žalobca, ktorý zastupuje výrobcov. Z
týchto dôvodov žaluje oba nároky.
1.9 Zástupca žalovaného zotrval na svojom výklade znenia ustanovenia §86 ods. 1 v súvislosti s
obsahom nálezu ÚS II.ÚS 203/2021; poukázal tiež na aktuálne znenie tohto ustanovenia, z ktorého
vyplýva, že takáto dohoda musí byť preukázateľná výrobcom. Vyplýva to aj z dôvodovej správy k

tomuto ustanoveniu. Pokiaľ nedôjde k uzatvoreniu dohody s výrobcom, autori môžu na základe dohody
uzatvorenej s G. previesť výkon majetkových práv na LITU. Táto zastupuje autorov buď na základe
dohôd alebo na základe zákona (§147 ods.2 AZ). Samotná G. je tiež členom B., ktorej odvádza
vysoké sumy za používanie autorských diel. Pripojil výročnú správu G. za rok 2021, z ktorej vyplýva
vysporiadanie nárokov z titulu káblovej retransmisie, okrem iného, aj so spoločnosťou B. v sume

237.170,04 Eur. Z obsahu aktuálneho stanoviska Ministerstva kultúry SR, s ktorým bol tiež oboznámený,
vyplýva, že používateľ sa môže rozhodnúť, ktorej OKS zaplatí odmenu za nezastupovaných autorov.
Takýto nárok bol vysporiadaný vo vzťahu k G. za nezastupovaných nositeľov práv. V súčasnej dobe
žalobca podáva žaloby za rok 2022, kde sa vôbec nedomáha odmeny za šírenie AVD. Žalobca
nepreukázal ani nahláškami tretieho subjektu, aké diela boli vysielané v danom období žalovaným.

Rozsah použitia má byť pri tom zohľadnený v odmene podľa §169 ods. 2 AZ.
1.10 Žalobca namietal, že podľa §422a ods. 2 Občianskeho zákonníka má byť výška odmeny najmenej
vo výške odmeny stanovenej v sadzobníku. O obvyklosti odmeny svedčí, že takúto požadovali od
každého prevádzkovateľa káblovej retransmisie. Sadzobník sa nezmenil od roku 2016. Požaduje
odmenu oveľa nižšiu než napr. A.. Vo vzťahu k rozsahu použitia môžu vychádzať len z počtu prípojok,

keď na základe jednej prípojky môže sledovať používateľ desiatky staníc a vidieť milióny diel. Logicky
sa potom odmeny nedajú nastaviť inak, len na káblovú prípojku. Vo vzťahu k splatnosti požadovaných
odmien poukázal na znenie §169 ods. 10 AZ, keď lehotu splatnosti rieši priamo zákon a dá sa použiť
na daný prípad. Keďže nedošlo k uzatvoreniu zmluvy, nemohlo dôjsť ani k vystaveniu faktúry. Poukázal
na znenie návrhu hromadnej licenčnej zmluvy, ktorý by mohol byť považovaný za výzvu na plnenie a

znenie §165 ods. 10 AZ. Uviedol, že si v konaní uplatnil nárok na primeranú odmenu za šírenie AVZ za
dva odbory spadajúcej do povinnej kolektívnej správy podľa §147 ods. 2 písm. d) AZ ako aj dobrovoľnej,
na ktoré má oprávnenie pod písm.o) a pod písm.w). Netvrdil, že zastupuje nezastupovaných autorov,
ale výrobcov. Nezastupovaných autorov môže zastupovať LITA.1.11 Na základe žiadosti adresovanej občianskoprávnym grémiom Okresného súdu Banská Bystrica
Ministerstvu kultúry SR, vychádzajúc aj z názoru Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní
sp.zn.17Co/31/2020, ministerstvo dňa 30.06.2023 doručilo súdu svoje vyjadrenie.

1.11.1 Z jeho strany 2 vyplýva, že z hľadiska odborov kolektívnej správy práv sa vo vzťahu k AVD
oprávnenia P. G. a A. prelínajú a to v prípade niektorých odborov dobrovoľnej kolektívnej správy
ako aj v prípade odborov povinnej kolektívnej správy práv, medzi ktoré patrí tiež použitie AVD jeho
uvedením na verejnosti retransmisiou vrátane káblovej retransmisie. Nositelia práv k AVD nemôžu byť
k identickému odboru kolektívnej správy práv zastupovaní súčasne dvomi OKS. Na vysporiadanie práv

všetkých zastupovaných nositeľov k AVD používateľ potrebuje získať od P. G. aj od P. A. súhlas (licenciu)
na konkrétne použitie prostredníctvom uzatvorenia licenčnej zmluvy. To sa netýka nezastupovaných
nositeľov práv, kde postačuje licencia len s jednou z nich.
1.11.2 K druhej otázke bolo uvedené, že povinnými kolektívne spravovanými právami sú práva na
káblovú retransmisiu. Vyplýva to z článku 9 Smernice rady 93/83/EHS z 27.09.1993 a článku 4 Smernice
2019/789 zo dňa 17.04.2019. Tieto boli transponované do ustanovení §146 ods. 2 a §147 AZ. Pokiaľ

majú dve OKS oprávnenia na rovnaký odbor kolektívnej správy k rovnakému druhu diel (napr. AVD), líšia
sa v množine zastupovaných nositeľov práv. Pre nezastupovaných nositeľov práv rieši ustanovenie §147
ods. 2 AZ postup v prípade, že kolektívnu správu vykonáva viacero OKS. Pred novelizáciou AZ zákonom
č.71/2022 Z.z. platil pre odbor upravený v §146 ods. 2 písm. d) a písm. f) právny stav, podľa ktorého
mal nositeľ práv možnosť výberu, ktorá z OKS sa považuje za vykonávajúcu správu jeho práva a mohol

sa v prípade povinnej kolektívnej správy právo obrátiť na ktorúkoľvek OKS, vychádzajúc z princípu v
§19 ods. 3 Občianskeho zákonníka, že každý autor má právo na odmenu za použitie diela (1 autor, 1
použitie, 1 odmena).
1.11.3 V odpovedi na tretiu otázku Ministerstvo kultúry SR zdôraznilo, že na vysporiadanie práv pre
použitie predmetov ochrany káblovou retransmisiou v celej šírke je potrebné, aby prevádzkovatelia

získali súhlas prostredníctvom uzavretia licenčnej zmluvy od všetkých OKS, ktorých predmety ochrany
použijú, pokiaľ sa k predmetom ochrany viaže výlučne majetkové právo, t.j. nie právo na primeranú
odmenu (remuneračné). Uviedlo, že podľa §86 AZ výrobca môže nadobudnúť zo zákona právo výkonu
majetkových práv autora k AVD, keď musí preukázateľne od autorov AVD získať písomný súhlas na
vyhotovenie originálu AVD a dohodnúť sa s nimi na odmene alebo spôsobe jej určenia za jednotlivé

použitie. Jedná sa o dispozitívnu normu (je tam aj odkaz na ustanovenie §65 ods. 1, ktoré je kogentné
s tým, že výrobca sa stane nositeľom práv len z titulu výhradnej licencie, nie z titulu výkonu práv zo
zákona).
1.11.4 V poslednom odstavci k štvrtej otázke je uvedené, že právny stav pred 25.03.2022 bol taký, že
nezastupovanýnositeľprávvprípadepovinnejkolektívnejsprávyprávanakáblovúretransmisiusimohol

vybrať ktorúkoľvek OKS v danom odbore a žiadať ju o vyplatenie odmeny, resp. primeranej odmeny.
1.11.5 V odpovedi na piatu otázku ďalej uviedlo, že v prípade povinnej kolektívnej správy nejde o výber
zastupovania, ale iba o výber, ktorú OKS nezastupovaný nositeľ požiada o výplatu odmeny z výkonu
povinnej kolektívnej správy.
1.12 Okresný súd vec právne posúdil podľa §13 ods.1, §19, §27, §29, §65, §69, §78 ods. 1, §82, §83

ods. 2, §84, §86, §119, §141, §144, §145, §146, §147, §164 a §165 AZ v znení účinnom do 24.03.2022.
1.13 Skonštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalobca je neziskovou organizáciou,
založenou ako združenie právnických a fyzických osôb pre účely výkonu kolektívnej správy práv
výrobcov audiovizuálnych diel (producentov), ktorej bolo vydané Ministerstvom kultúry Slovenskej
republiky oprávnenie pre vykonávanie povinnej kolektívnej správy práv k audiovizuálnemu dielu a

audiovizuálnemu záznamu dňa 07.07.2016, okrem iného v odboroch tak, ako to uviedol žalobca v žalobe
pod bodom IV. Rovnako nebolo sporné, že žalovaný v žalovanom období, t.j. v rokoch 2020 až 2021
mal oprávnenie na káblovú retransmisiu, vydané Radou pre vysielanie a retransmisiu a na základe tohto
oprávnenia prevádzkoval káblovú retransmisiu.
1.14 Žalovaný spochybňoval počet prípojok, ktoré v tomto období prevádzkoval, nevyvrátil však tvrdenie

žalobcu, že tento vychádzal pri počte prípojok z oficiálnych údajov uverejnených na stránke Rady
pre vysielanie a retransmisiu. Aj keď žalovaný nespochybňoval, že žalobca je oprávnený na výkon
kolektívnej správy práv k AVD a AVZ v odboroch povinnej kolektívnej správy v zmysle ustanovenia §146
ods.2písm.d)AZvýberprimeranejodmenyzakáblovúretransmisiuAVD,ktorýjeoriginálomAVD,podľa
písm. f) na použitie diela jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou, spochybňoval skutočný

rozsah žalobcom zastupovaných práv, t.j ktoré konkrétne predmety ochrany spravuje, ako aj ich použitie
žalovaným v žalovanom období. Argumentoval tiež tým, že si vysporiadal nároky, ktoré boli predmetom
tohto sporu na základe dohody o urovnaní s inými P. (G. B. A.), o čom predložil ako dôkaz dohodu o
urovnaní a faktúry a doklad o úhrade odmeny.1.15 Okresný súd súhlasil s názorom žalovaného, že MK SR vydané oprávnenie žalobcovi na výkon
kolektívnej správy práv, hoci postupom upraveným v §148 AZ, nepreukazuje samo o sebe, že žalobca v
danom období kolektívnu správu práv aj vykonával v daných odboroch a že žalovaný predmet ochrany

aj retransmitoval. Žalobca svoj nárok odvodzoval od výkonu kolektívnej správy práv v odboroch podľa
ust.§146 ods.2 písm. d/ a / f AZ, keď označil aj ďalší odbor dobrovoľnej kolektívnej správy práv výber
odmeny za použitie AVZ verejným prenosom, ktorý zodpovedá písm.w/ jeho oprávnenia. V komentári AZ
z roku 2018 k ustanoveniu §146 Autorského zákona je uvedené, že kolektívna správa práv sa rozlišuje
na dobrovoľnú a povinnú. Pri povinnej kolektívnej správe nositeľ práv nie je oprávnený na individuálny

výkon svojich práv. Úprava podľa §146 sa týka len povinne kolektívne spravovaných práv, úprava podľa
§79a§80satýkadobrovoľnekolektívnespravovanýchprávtakých,keďsamôženositeľprávrozhodnúť,
či sa dá zastúpiť OKS alebo naopak. Samotné odbory povinnej kolektívnej správy možno rozdeliť na
dva typy a to také, pre ktoré je titulom na ich výkon zákon a také, pre ktoré je titulom dohoda medzi
nositeľom práv a OKS. V prípade použitia diela jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou
ide o povinne kolektívne spravované právo, ktoré je výlučným právom (nejde o zákonný nárok). Výber

primeranej odmeny za káblovú retransmisiu AVZ sa realizuje len vo vzťahu k prípadom, keď je AVZ
originálom AVD, neplatí však vo vzťahu k iným AVZ. V každom prípade pri výkone práv v odbore káblová
retransmisia vykonáva OKS práva všetkých nositeľov práv bez ohľadu na to, či má s nimi uzavretú
dohodu o zastupovaní podľa §164 ods. 1 AZ.
1.15.1 Z pripojených listinných dôkazov podľa okresného súdu vyplýva, že vo vzťahu k týmto odborom

kolektívnej správy práv bolo vydané MK SR oprávnenie aj týmto P. (G. k odboru podľa ust.§146 odst.2
písm.f/ AZ a A. k odboru podľa ust.§146 odst.2 písm.d/ AZ, bez obmedzenia len na videoklipy).
1.16 Okresný súd ďalej skonštatoval, že podľa tvrdenia žalobcu tento spravuje výlučne práva
k audiovizuálnym dielam a audiovizuálnym záznamom, ktoré patria slovenským a zahraničným
výrobcom audiovizuálnych záznamov, t.j. producentom. Z uvedeného vyplýva, že nespravuje práva k

audiovizuálnym dielam v prípadoch, keď tieto práva vykonávajú ich autori ako pôvodní nositelia týchto
práv, ale výlučne v prípadoch, keď sú splnené podmienky ex lege k výkonu autorských práv výrobcom.
Nárok žalobcu je potrebné rozdeliť na dva samostatné nároky a to nárok na odmenu za použitie
audiovizuálnych diel, ktorá patrí priamo autorom týchto diel (fyzickým osobám) v zmysle ustanovenia
§19 ods. 3 AZ) a nárok na primeranú odmenu v zmysle ustanovenia §119 AZ, na ktorú majú nárok

výrobcovia AVZ za použitie AVZ verejným prenosom. Žalobca v žalobe poukázal na stanovisko MK
SR zo dňa 06.12.2016 (str. 85 spisu), v ktorom uviedlo, že „Autorský zákon reguluje výkon práv
na základe kontinentálnej koncepcie, ktorá nikdy nepovažovala za pôvodný subjekt autorských práv
výrobcov, ale vždy fyzickú osobu autora AVD s akcentom na tzv. systém legitimácie, kedy sa zavádza
zákonná domnienka, podľa ktorej sa výkon autorského práva prenáša z tvorcov na výrobcu, ak od

autorov získal písomný súhlas.“ Správnosť výkladu znenia ust. §86 odst.1 AZ v tomto stanovisku však
spochybňoval žalovaný. Ministerstvo samo vo vyjadrení uviedlo, že nie je oprávnené podávať právne
záväzné výklady všeobecne záväzných predpisov, to môže len súd. Následne toto stanovisko stiahlo zo
svojej webovej stránky. Vo vzťahu k požadovaným nárokom žalobcom si potom musel okresný súd ako
kľúčovú otázku vyriešiť spornú otázku výkladu znenia ustanovenia §86 ods. 1 AZ vzhľadom na procesnú

obranu žalovaného, v ktorej poukazoval na nález Ústavného súdu II.ÚS/203/2021, na aktuálne znenie
ustanovenia §86 ods. 1 AZ a dôvodovú správu k nemu, komentár k AZ autorov B., M., ako aj na posledné
stanovisko Ministerstva kultúry SR zo dňa 30.06.2023, vyžiadané konajúcim súdom.
1.16.1 Podľa komentára AZ k ustanoveniu §86 autorov B., M., vydavateľstvo C.H.Beck rok vydania
2018, právne vzťahy v oblasti audiovízie sú pomerne komplikované. Podľa právnej úpravy účinnej

do 28.02.2007 sa právne vzťahy v oblasti audiovízie riadili primárne licenčnými zmluvami, ktoré sa
uzatvárali medzi autormi AVD a výrobcom zvukovoobrazového záznamu. Od 01.03.2007 sa zaviedol
osobitný režim, podľa ktorého ak nebolo dohodnuté inak, majetkové práva autorov k AVD vykonával
výrobca originálu AVD, pokiaľ od autorov AVD písomnou zmluvou získal súhlas na vyhotovenie originálu
a dohodol sa s nimi na odmene ako aj na odmene za jednotlivé použitie diela. Slovenské právo vychádza

z kontinentálnej koncepcie, ktorá nepovažuje za pôvodný subjekt autorských práv právnickú osobu na
rozdiel od angloamerického systému. V rámci kontinentálneho systému možno rozlišovať tri základné
autorskoprávne režimy 1/autorské právo patrí fyzickej osobe AVD, ale momentom vzniku prechádza
ex lege na výrobcu, 2/ autorské právo k filmu vykonáva výrobca na základe zákonnej domnienky
(tzv. systém legitimácie), 3/autorské právo k audiovizuálnemu dielu vzniká autorovi, ktorý sa môže

dohodnúť s jeho výrobcom na použití, prípadne aj prevode práv. Podľa názoru okresného súdu daný
prípad slovenskej právnej úpravy nevychádza zo zákonnej fikcie prechodu majetkových práv autorov
AVD na výrobcu s možnosťou vyvrátiť zákonnú domnienku autorom (nevyplýva to priamo z textu
citovaného ustanovenia), ale zo zákonnej fikcie prechodu práv z autorov na výrobcu v prípade existenciepreukázateľnej písomnej dohody o odmene za vytvorenie diela a za jeho použitie, tak ako to vyplýva
priamo z textu citovaného zákonného ustanovenia. Takýto výklad je zrejmý aj z nálezu Ústavného súdu
II.ÚS/203/2021, v ktorom tento výslovne uviedol, že podľa §86 AZ je predpokladom výkonu majetkových

práv k AVD autorov výrobcom originálu AVD písomný súhlas na vyhotovenie diela, dohoda o odmene a
vytvorenie diela a dohoda o odmene za použitie diela, keď OKS združujúca producentov ako výrobcov
AVD je pri výkone majetkových práv povinná preukázať predpoklady na výkon týchto majetkových práv
zmluvami s autormi, v prospech ktorých kolektívnu správu vykonáva. Táto otázka je podľa Ústavného
súdu SR predpokladom záveru o rozdielnosti uplatňovaného nároku pri ustálení skutkovej otázky, koho

majetkové práva vykonáva v rámci kolektívnej správy majetkových práv (SAPA) v súvislosti s káblovou
retransmisiou uplatňovaných v konaní. Okresný súd poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo
veci C-277/2010, podľa ktorého sa ustanovenia článkov 1 a 2 Smernice rady 93/83/EHS týkajúce sa
autorského práva pri káblovej retransmisii a článkov 2 a 3 Smernice európskeho parlamentu a rady
2001/29/ES v spojení so smernicou európskeho parlamentu a rady 2006/115/ES a 2006/116/ES majú
vykladaťvtomzmysle,žeprávanapoužitiefilmovéhodielapatriazozákonapriamoapôvodnehlavnému

režisérovi. Tieto ustanovenia sa preto musia vykladať v tom zmysle, že im odporuje vnútroštátna právna
úprava, ktorá uvedené práva priznáva zo zákona a výlučne výrobcovi daného diela.
1.16.2 V danom prípade žalobca napriek obrane žalovaného v tomto smere nepredložil ani jednu zmluvu
sautormidiela,ktorábypreukazovala,žedošloknaplneniupodmienkyupravenejv§86ods.1AZ,ateda
že je oprávnený domáhať sa nárokov v zmysle §119 AZ za zastupovaných nositeľov práv producentov.

Nepreukázal potom (napriek doloženým zmluvám s producentami) vecnú aktívnu legitimáciu v spore.
1.17 K tvrdeniu žalobcu, že zo žiadneho ustanovenia Autorského zákona nevyplýva, že by mal povinnosť
preukazovať, ku ktorým konkrétnym dielam vykonáva kolektívnu správu majetkových práv a že stačí,
ak predmet ochrany je určený iba druhovo, okresnú súd uviedol, že tak ako aj súdy v iných konaniach,
mal za to, že preukázanie, či a ktorých nositeľov práv a ktoré konkrétne predmety ochrany zastupuje,

je nevyhnutné už aj z dôvodu, že rovnakým oprávnením Ministerstva kultúry SR ako žalobca vo vzťahu
k predmetu sporu disponovali aj iné organizácie kolektívnej správy. Žalovaný s nimi uzatvoril dohodu o
urovnaní a hromadnú licenčnú zmluvu a uhradil aj plnenia vyplývajúce z tejto zmluvy, o čom pripojil aj
dôkaz doklad o úhrade (č.l. 179 a nasl. spisu).
1.18 Aj z posledného stanoviska MK SR zo dňa 30.06.2023 vyžiadaného súdom (viď. Spr.341/22

okresného súdu) vyplýva, že oprávnenia žalobcu sa prelínajú vo vzťahu k AVD s oprávnením P. G..
PrávakAVDnezastupovanýchautorovmôžuspravovaťobe,používateľjevšakpovinnývrámcipovinnej
kolektívnejsprávysavysporiadaťlensjednouznich,nezáležínatom,sktorou.Oprávneniatýchtodvoch
subjektov sa prelínajú aj v prípade niektorých odborov dobrovoľnej kolektívnej správy ako aj povinnej
kolektívnej správy, medzi ktoré patrí použitie AVD uvedením na verejnosti retransmisiou, keď nositelia

právkAVDnemôžubyťkidentickémuodboruzastupovanísúčasnedvomi.PokiaľmajúOKSvoprávnení
uvedený rovnaký odbor kolektívnej správy k rovnakému druhu diel, líšia sa v množine zastupovaných
nositeľov práv. Ktorú množinu žalobca zastupuje, bol potom povinný v konaní tvrdiť ako aj preukázať.
1.19 V tejto súvislosti okresný súd poukázal na smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/789
zo dňa 17.04.2019, ktorou sa mení smernica Rady 93/83/EHS, bod 16, podľa ktorej by malo byť úlohou

členského štátu, aby určil, ktorá organizácia kolektívnej správy má právo udeliť alebo odmietnuť súhlas
na retransmisiu; podľa bodu 22 tejto smernice je v záujme zabezpečenia efektívnej kolektívnej správy
práv, aby OKS viedli riadne záznamy o členstvách, licenciách, použití diel a iných predmetov ochrany.
Ministerstvo kultúry SR v stanovisku uviedlo, že až počnúc účinnosťou novely Autorského zákona
zákonom č.185/2015 (t.j. dňom 01.02.2023), boli zverejnené v súlade s ustanovením §152 ods. 4 písm.

f) AZ na jeho webovom sídle informácie, ktorá OKS vykonávajúca správu majetkového práva podľa
§146 ods. 2 písm. d) alebo písm. f), sa má považovať za vykonávajúcu správu tohto práva aj vo vzťahu
k nositeľom práv, ktorí nie sú zastupovaní. Predmetný spor sa však týka predchádzajúceho obdobia,
podľa ktorého právny stav umožňoval, aby si nezastupovaných nositeľov práv vysporiadal používateľ
len s jednou OKS podľa vlastného výberu, pokiaľ spravovala príslušný odbor.

1.20 Z pripojenej prílohy Dohody o urovnaní, hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným
a organizáciami kolektívnej správy (okrem žalobcu) zo dňa 01.08.2017 (str. 179 spisu) na dobu určitú
do 31.03.2022 vyplýva, že žalovanému bola udelená licencia na káblovú retransmisiu predmetov
ochrany zo strany P. G. okrem iného na použitie AVD káblovou retransmisiou, ku ktorým spravuje
autorské majetkové práva a zároveň bola uzatvorená dohoda o primeranej odmene vo vzťahu k

retransmisii audiovizuálnych záznamov v prospech spoločnosti A., ktoré oprávnenia im boli dané práve
Ministerstvom kultúry SR, rovnako ako žalobcovi (str. 175 a 176 spisu). Pri výbere primeranej odmeny
si môže používateľ vysporiadať v odbore povinnej kolektívnej správy práva len s jednou z viacerých
OKS, ktorej bolo na to vydané oprávnenie a ktorá preukáže, že zastupuje nositeľa práv, ktorého predmetochrany používa a to aj vo vzťahu k zastupovaným ako aj nezastupovaným autorom z dôvodu, že nositeľ
práv si nemôže svoje práva spravovať v prípade povinnej kolektívnej správy individuálne. Skutočnosť,
že žalovaný si s P. G. B. A. vysporiadal nároky vo vzťahu aj k nezastúpeným nositeľom práv, vyplýva

z článku I. bod 2 a 4 dohody o urovnaní a hromadnej licenčnej zmluvy, v ktorej je uvedené, že ide o
nositeľa práv bez ohľadu na to, či je alebo nie je zmluvne zastupovaný OKS.
1.21 Čo sa týka odboru povinnej kolektívnej správy podľa písm. f), kde predmetom sporu boli iba
zastúpení nositelia práv, bolo potrebné, aby žalobca preukázal, že zastupuje nositeľov práv pri splnení
predpokladov podľa §86 ods. 1 AZ, t.j. že od autorov AVD získal výrobca písomný súhlas na vyhotovenie

originálu AVD a dohodol sa s nimi na odmene za vytvorenie AVD a za použitie. Túto skutočnosť však
žalobca nepreukázal.
1.22 Pokiaľ žalobca tvrdil, že ani žalovaný nevie, za čo platil iným OKS a žiadal túto skutočnosť
preukázať, okresný súd poukázal na kontradiktórnosť sporového konania s tým, že nemôže
zabezpečovať dôkazný prostriedok tá procesná strana, ktorá túto skutočnosť dokazovať nemá. Žalobca
ani v priebehu konania nešpecifikoval, či predmetom sporu bola odmena za AVZ, ktoré sú originálom

AVD alebo iné AVZ a ak áno, ktoré a na základe čoho nadobudol nositeľ majetkových práv oprávnenie sa
ichdomáhať(ustanovenie§86ods.1AZ),čisajednáonositeľovprávzastúpenýchalebonezastúpených
a aká konkrétna odmena mala byť poskytnutá z tohto titulu. Nejasné bolo aj, akých nárokov sa domáhal
a či sa vôbec domáhal z titulu dobrovoľnej kolektívnej správy práv, na ktorú získal oprávnenie pod
písm.w) vydaného oprávnenia Ministerstvom kultúry SR. Nepreukázal, koho majetkové práva, akého

druhuvovzťahukjednotlivýmnositeľomprávsivkonaníuplatnilvsúvislostisichkáblovouretransmisiou
žalovaným.
1.23 Pokiaľ Ministerstvo kultúry SR vo svojom „výklade zákona č. 185/2015 Z.z. zo dňa 31.08.2020“
zdôrazňovalo, že ustanovenie §86 ods. 1 AZ je dispozitívnou právnou úpravou, okresný súd mal
za to, že sa síce jedná o úpravu umožňujúcu aj inú dohodu medzi stranami (ak nie je dohodnuté

inak), t.j. autor môže vylúčiť výkon majetkových práv výrobcom, ale v časti textu zákona: „majetkové
práva autorov k AVD vykonáva výrobca originálu AVD ak od autorov AVD získal písomný súhlas...“ sa
jedná o kogentnú požiadavku zákonodarcu pre vykonávanie majetkových práv autorov výrobcom. Iný
výklad tohto zákonného ustanovenia by bol v rozpore s už spomínanou kontinentálnou koncepciou,
ktorá považuje za pôvodný subjekt autorských majetkových práv fyzickú osobu autora. V prípade

použitia predmetov ochrany v odbore, ktorá spadá do kolektívnej správy platí, že používateľ je povinný
vysporiadať si svoje povinnosti s každou organizáciou OKS, ktorá preukáže, že zastupuje nositeľa
takýchto práv, ktorého predmet ochrany používa. V tomto smere však žalobca dôkazné bremeno
neuniesol, pričom iba týmto spôsobom môže prevádzkovateľ káblovej retransmisie (žalovaný) získať
istotu, že uzatvorí zmluvu s príslušnou OKS a získa právo na použitie diela. Nemožno od používateľa

spravodlivo očakávať, aby odmeny pre nezastupovaných nositeľov práv vysporiadaval duplicitne.
1.24 K argumentácii žalovaného, že z ustanovenia §123 AZ nevyplýva, že by sa na výrobcov AVZ
primerane vzťahoval §86 ods. 1 AZ, okresný súd uviedol, že ako to vyplýva aj z komentára k tomuto
zákonnému ustanoveniu, právnou normou ustanovením §123 sa dopĺňa osobitná úprava práva výrobcu
AVZ upravená v §116 až §122 AZ vybranými ustanoveniami upravujúcimi autorské právo. Zároveň však

je uvedené, že samotná úprava práva výrobcu AVZ je trochu neprehľadná. Ustanovenia §86 ods. 1 AZ
sa nachádza z hľadiska systematiky Autorského zákona v VII. hlave v 1. oddiele AZ nazvanom Osobitné
ustanovenie o audiovizuálnom diele, pričom je nazvané „Výkon práv k audiovizuálnemu dielu.“ Je
nesporné, že z textu tohto ustanovenia vyplýva, že toto ustanovenie sa nepoužije na výrobcov primerane
ale priamo, keď v citovanom ustanovení popisuje podmienky výkonu majetkových práv autorov k AVD

výrobcami originálu AVD.
1.24.1 V konaní bolo preukázané, že predchádzajúce stanovisko MK SR bolo stiahnuté z webovej
stránky ministerstva z dôvodu, že k výkladu sporného ustanovenia je potrebná korekcia, pričom na
vyžiadanie tunajšieho súdu MK SR zaslalo nové stanovisko, ktoré okrem iného uvádza: „Výrobca však
niejepôvodnýmnositeľommajetkovýchprávkAVD.Zasplneniapodmienokpodľa§86AZvýrobcamôže

nadobudnúť zo zákona právo výkonu majetkových práv autora k AVD. Výrobca by musel preukázateľne
od autorov AVD získať písomný súhlas na vyhotovenie originálu AVD a zároveň sa s nimi dohodnúť na
odmene za vytvorenie AVD a na odmene alebo spôsobe jej určenia osobitne za každé jednotlivé použitie
AVD. Aby účinne vznikol výkon práv, takáto dohoda by musela byť uzatvorená podľa slovenského
právneho poriadku, pričom §86 AZ je dispozitívnou normou (nie je kogentnou normou, keďže umožňuje

odchýlku). Nemohlo by ísť ani o licenčnú zmluvu, ktorá je formálne i materiálne v zmysle §86 AZ
iným dojednaním autora a výrobcu a ktorá nemôže založiť výkon práv, pretože v zmysle kogentného
ustanovenia §65 ods. 1 AZ zakladá zmluvný odplatný/bezodplatný súhlas na použitie (len dohodnutým
spôsobom a v dohodnutom rozsahu za dohodnutú odmenu za udelenie licencie). Výrobca sa takvzhľadom na predmet licenčnej zmluvy stane nositeľom práv len z titulu výhradnej licencie, nie z titulu
výkonu práv zo zákona. Pokiaľ potom žalobca poukazoval na doterajší právny názor odvolacích súdov,
najmä Krajského súdu v Banskej Bystrici v zrušujúcich rozhodnutiach v obdobných sporoch, okresný

súd sa stotožnil s vyjadrením žalovaného, že tento právny názor vychádzal predovšetkým z názoru na
výklad ustanovenia §86 prezentovaný pôvodným stanoviskom MK SR, čo je odlišný výklad od výkladu
už citovaného nálezu Ústavného súdu, prípadne komentára k ustanoveniu §86 AZ autora B., M..
1.25 Z vyššie uvedených dôvodov okresný súd žalobu zamietol, o náhrade trov konania rozhodol podľa
zásady úspechu v spore (§255 ods. 1 C.s..p.) a priznal úspešnému žalovanému náhradu trov konania

v plnom rozsahu.

2. Proti výrokom I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca (ďalej aj len ako „odvolateľ“)
odvolanie a navrhol (odvolací návrh), aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zaviaže
žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom a zároveň zaviaže žalovaného na náhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%, alternatívne aby napadnutý rozsudok

zrušil a vec vrátil na nové konanie. Namietol (odvolacie dôvody), že: 1. súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§365 ods. 1 písm. b) C.s.p.); 2. konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§365 ods. 1 písm. d) C.s.p.); 3. súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§365 ods. 1

písm. e) C.s.p.); 4. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§365 ods. 1 písm. f) C.s.p.) a 5. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). V konkrétnostiach namietal, že:
2.1prvoinštančnýsúdnasporovúvecnesprávneaplikovalužzákladnéprincípyC.s.p.atopredovšetkým
jeho čl. 2 ods. 2, z ktorého vyplýva požiadavka rozhodovania v súlade s ustálenou rozhodovaciu praxou

najvyšších súdnych autorít (princíp právnej istoty); žalobca súdu predložil a opakovane v písomných
vyjadreniach poukázal aj na názory v rozhodnutiach Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 101/2011,
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 114/2012 (v ktorého odôvodnení je dôsledne a pomerne jasne
vysvetlené, kto má v obdobnom konaní a aké dôkazné bremeno a prečo musí používateľ - v tomto
prípad žalovaný - uzavrieť s každou OKS licenčnú zmluvu, inak vzniká bezdôvodné obohatenie ktoré bol

žalobca zo zákona povinný uplatniť), na rozsiahlu a aktuálnu rozhodovaciu prax priamo nadriadeného
odvolacieho súdu (Krajského súdu v Banskej Bystrici) a na zhodné porovnanie aj rozhodovaciu prax
Krajských súdov v Košiciach a v Bratislave, ktorá obsahovala záväzné právne názory pre konkrétne
súdy nižšej inštancie v tej-ktorej veci, s ktorými sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal, uviedol
nepreskúmateľné závery, ktoré bez ďalšieho zakladajú jeden z uplatnených odvolacích dôvodov (§365

ods. 1 písm. b) C.s.p.);
2.2 podľa čl. 8 C.s.p. je každá sporová strana povinná preukazovať tie skutkové tvrdenia, ktoré v konaní
uviedla – žalovaný jeho skutkové tvrdenia o vysporiadaní všetkých práv z retransmisie nepreukázal
(okresný súd to dokonca ani len dôslednejšie neskúmal), keď z obsahu Dohody o urovnaní a Hromadnej
licenčnej zmluvy uzavretej v rovnakom období vôbec nevyplýva, že žalovaný má vysporiadané všetky

povinnosti z retransmisie vo vzťahu k nositeľom práv – zoznam slovenských nositeľov zastupovaných
žalobcom a zmluvy o zastupovaní boli doložené do súdneho konania; zo žalovaným predloženej
Dohody o urovnaní s inými OKS nevyplýva žiaden rozsah zastupovaných práv a spôsob preukazovania
retransmisie konkrétnych audiovizuálnych diel, resp. ktoré majú byť použité žalovaným. Vo veci
primeranej odmeny (P. A.) z dohody nevyplýva, ako sa touto organizáciou preukazujú žalovanému

retransmitovanie audiovizuálnych záznamov. Ide pritom o skutočnosti na strane žalovaného dôležité pre
rozhodnutie súdu, ktoré boli zmätočne a opačne vytýkané v rámci dôkazného bremena žalobcovi;
2.3 okresný súd sa v rozpore s viazanosťou žalobným návrhom nevysporiadal a neriešil to, že
žalobný návrh vyplýva z dvoch samostatných nárokov (odmena + primeraná odmena) a plnenia
zákonnej povinnosti uloženej žalobcovi podľa §169 ods. 4 písm. b) AZ uplatňovať v konaní v prospech

nositeľov práv bezdôvodné obohatenie od žalovaného prostredníctvom žalobcu ako organizácie
kolektívnej správy; z uplatňovaného bezdôvodného obohatenia v súlade s ustálenou judikatúrou a
právnou doktrínou mohli byť predmetom dokazovania jedine skutočnosti viažuce sa na uplatňované
bezdôvodné obohatenie vyplývajúce z platnej zákonnej úpravy (§169 ods. 4 písm. b) AZ, §458a
Občianskeho zákonníka, §442a Občianskeho zákonníka, §165 ods. 9 AZ). Napriek tomu, že súd v

bode 64 odôvodnenia citovaním z podania žalobcu vymedzil, že predmetom sporu boli 2 samostatné
nároky, z poukazom na ďalšie body odôvodnenia súd doslova spája ust. Autorského zákona, ktoré sa
napríklad časti nároku na primeranú odmenu vôbec netýkajú (pozn. §86 ods. 1 AZ nijako nesúvisí s
nárokom výrobcov na primeranú odmenu podľa §119 AZ) viď. napr. odôvodnenie bod 104 napádanéhorozsudku. Podobne z odôvodnenia bod 95 napádaného rozhodnutia súd deklaroval, že má ujasnené,
že predmetom konania sú 2 samostatné nároky. Prvoinštančný súd v napádanom rozhodnutí pri
právnom odôvodnení však nepochopiteľne už nerozlišuje 2 základné a podstatné skutočnosti, a to:

- majetkové práva autora (ku ktorým patrí napr. právo na odmenu za udeleniu súhlasu so šírením
audiovizuálneho diela káblovou retransmisiou), ktoré ex lege vykonávajú výrobcovia audiovizuálneho
záznamu audiovizuálneho diela - majetkové práva výrobcu (ku ktorým patrí napr. právo na primeranú
odmenu za použitie audiovizuálneho záznamu verejným prenosom – retransmisiou), ktoré vykonávajú
výrobcovia. Prvoinštančný súd v napádanom rozhodnutí neposkytol ochranu právam a právom

chráneným záujmom výrobcov audiovizuálnych diel/záznamov ako mu to výslovne ukladá Autorský
zákon a ktorých práva sú komplexne upravené v 3. časti 3. hlava Autorského zákona (Práva súvisiace s
autorským právom - Práva výrobcu audiovizuálneho záznamu). Prvoinštančný súd rovnako neposkytol
právnu ochranu žalobcovi ako organizácií kolektívnej správy práv, ktorej právne postavenie a činnosť
je komplexne upravená v 5. časti Autorského zákona (Správa práv). Uvedené časti Autorského zákona
sú transponované z európskeho práva (jednotlivých smerníc) a vyžadovali si aplikáciu v súlade s čl. 3

C.s.p., čo okresný súd nevykonal.
2.4 svojvoľným zamietnutím žaloby poskytol okresný súd de facto ochranu porušovateľovi –
žalovanému, ktorý vykonáva retransmisiu (§29 AZ) bez toho, aby používal predmety autorskoprávnej
ochrany, ku ktorým majú priamo práva výrobcovia alebo ich v súlade so zákonnou fikciou vykonávajú,
v rozpore s §165 ods. 9 a 10 AZ, teda aby vykonával svoju činnosť v súlade s Autorským zákonom.

Takéhoto používateľa (neuzavretie licenčnej zmluvy a neskladanie odmien podľa §165 ods. 9 a 10 AZ)
označuje Autorský zákon podľa dôvodovej správy ako neoprávnený používateľ;
2.5 odôvodnenie napádaného rozhodnutia je zmätočné a nepreskúmateľné, nespĺňa kvalitatívne
požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia kladené ustálenou rozhodovacou praxou Ústavného
súdu SR (napr. IV ÚS 14/07, III ÚS 311/07, I ÚS 33/2012) a je v rozpore s §220 ods. 2 C.s.p., podľa

ktorého má súd v odôvodnení povinnosť uviesť okrem iného jasne a výstižné vysvetlenie, ako posúdil
podstatné skutkové a právne argumenty strán, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, ako
vec právne posúdil, pričom dbá na to, aby odôvodnenie bolo presvedčivé. Svojvoľnosť a arbitrárnosť
rozsudku prvoinštančného súdu je aj v jeho neudržateľnom skutkovom a právnom rozpore s právom
EÚ, najmä: a/Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/26/EÚ zo dňa 26.02.2014 o kolektívnej

správeautorskýchprávaprávsúvisiacichsautorskýmprávomaoposkytovanímultiteritoriálnychlicencií
na práva na hudobné diela na online využívanie na vnútornom trhu (ďalej len „Smernica 2014/26/EU“);
b/Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES zo dňa 29.04.2004 o vymožiteľnosti práv
duševného vlastníctva (ďalej len „Smernica 2004/48/ES“); c/Smernicou Rady 93/83/EHS z 27.09.1993
o koordinácií určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní

a káblovej retransmisií, ktoré boli transponované spolu s ďalšími smernicami do Autorského zákona
(niektoré dokonca doslovne) viď. príloha č. 3 k Autorskému zákonu – Zoznam preberaných právne
záväzných aktov EU. Z uvedených smerníc vyplývajú aj niektoré procesné závery, ktoré sú premietnuté
v §458a OZ a §442a OZ, v §195 ods. 1 a 2 C.s.p., ale najmä v §165 ods. 10 AZ a §169 AZ. Namiesto toho
okresný súd v bode 107 odôvodnenia napádaného rozhodnutia poukázal (nedôsledným a neúplným

citovaním) na Smernicu EP a Rady EU č.2019/789, ktorá bola transponovaná do nášho právneho
poriadku novelou AZ, platnou a účinnou po žalovanom období, t.j. nijako sa netýka merita veci;
2.6žalobcanemôžepreukazovaťveci,kuktorýmnemáprístupalebomožnostinaichzistenieanemožno
ich preukázať inak (preukazovať čo žalovaný šíril/nešíril v rozhodnom období resp. retransmitoval/
neretransmitoval); v otázke dokazovania žalobca poukázal na znenie čl. 6 Smernice EP a Rady

č. 2014/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, ktorá súdom členských štátov priznáva
napr. oprávnenie nariadiť údajným porušovateľom doklady, ktoré majú v držbe. Autorský zákon ako
základný hmotnoprávny predpis okresný súd neaplikoval podľa zásady prednosti a čl. 7 ods. 2 Ústavy
SR tzv. eurokomformným výkladom, v súlade so zmyslom a účelom Autorského zákona a vyššie
uvedených smerníc (najmä ustanovenia piatej časti AZ), ktoré boli transponované do nášho právneho

poriadku práve na účel zlepšenia vymožiteľnosti práva duševného vlastníctva v prospech nositeľov
práv (domácich ako aj zahraničných) a zlepšenia právneho postavenia organizácií kolektívnej správy,
ktorých hlavným a jediným účelom je ochrana a dôsledné uplatňovanie práv v prospech nositeľov, ktorí
by svoje práva a nároky nevedeli sami kontrolovať a uplatňovať. Zásada iura novit curia neznamená
len to, že súd pozná právo, ale aj to, že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej

ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa
práva na súdnu ochranu svojich práv (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 59/00 z
20.12.2001). Odvolateľ namieta, že okresný súd svojvoľne a arbitrárne postupoval v rozpore s §187 a
§195 ods. 1,3 C.s.p., odmietol riadne zistiť skutkový stav, pretože nevykonal dokazovanie skutočnosťamirozhodujúcimi pre posúdenie uplatneného nároku na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, keď
neaplikoval ani len podstatné hmotnoprávne ustanovenia zákona (najmä §163, §165 ods. 10, §169 ods.
1 a 2 AZ v spojení s §442a a §458a Občianskeho zákonníka), v súlade s ich zmyslom a účelom. V

žiadnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd neuvádza ustanovenie §151 AZ a §148
ods. 3 písm. d) a e) AZ, ktorými žalobca právne argumentoval, že vydané Oprávnenie je vydané na
základe osobitného správneho konania Ministerstvom kultúry SR (§151 ods. 5,6 AZ), v ktorom boli
skúmané aj skutočnosti (§148 AZ), ktoré okresný súd považoval za nepreukázané (napr. zmluvy s
členmi A., Dohoda o spolupráci s B. a pod.): - Písomný záväzok najmenej 10 zahraničných OKS, že

sa budú so žiadateľom vzájomne zastupovať na území, na ktorom vykonávajú kolektívnu správu (§148
ods. 3 písm. d) bod 1 AZ; - Menný zoznam najmenej 1000 nositeľov práv s podpismi z iných štátov
(§148 ods. 3 písm. d) bod 2 AZ) - Zoznam najmenej 10.000 predmetov ochrany s podpismi nositeľov
z iných štátov, ktorí záväzne prejavili záujem o kolektívnu správu práv (§148 ods. 3 písm. d) bod 3 AZ)
(pozn. B., ktorej je žalobca členom a preukázal jej záujem na vzájomnom zastupovaní zastupuje viac
ako 1.000.000 predmetov ochrany svetových výrobcov filmov a seriálov); - Menný zoznam s podpismi

nositeľov práv s trvalým pobytom na území SR (§148 ods. 3 písm. e) AZ). Súd prvej inštancie sa
v rozpore s §194 ods. 2 C.s.p. v skutočnosti (v celej a potrebnej rovine) neprihliadol na právoplatné
rozhodnutie o udelení oprávnenia v medziach §165 ods. 5 AZ v spojení s §148 AZ - ak podľa jednej časti
odôvodnenia mal okresný súd za preukázané, že žalobcovi vydalo MK SR dňa 18.08.2016 Oprávnenie
na výkon kolektívnej správy k audiovizuálnemu dielu a audiovizuálneho záznamu v odboroch kolektívnej

správy, špecifikovaných bližšie v tomto oprávnení (bod 88 odôvodnenia), je v rozpore s princípom
prejudiciality a povinnosti prihliadnuť na právoplatné oprávnenie (rozhodnutie) vyplývajúce z §194 ods.
2 C.s.p., ak súd prvej inštancie následne v inej časti odôvodnenia (bod 91 odôvodnenia) konštatuje,
že žalobca nepreukázal, že v žalovanom období aj vykonával v daných odboroch kolektívnu správu
práv. Z ustanovení §169 ods. 4 písm. b) AZ ani z ustanovenia §458a a §442a Občianskeho zákonníka

(ani zo žiadneho iného ustanovenia) nevyplýva povinnosť preukazovať žalobcom, ktoré konkrétne
audiovizuálne diela a záznamy žalovaný v rozhodnom období šíril resp. použil/mal použiť; v bode 105
odôvodnenia okresný súd ozrejmil túto požiadavku tým, že aj iné OKS mali oprávnenia s rovnakými
odbormi ako žalobca (čo však nie je žiadne vysvetlenie). V žiadnom bode odôvodnenia napádaného
rozsudku sa nenachádzajú podstatné ustanovenia zákona, ako napríklad ustanovenie §123 AZ. Súd

prvej inštancie rozhodoval v rozpore s čl. 16 ods. 1 C.s.p., keď na uplatnenie bezdôvodného obohatenia
nositeľov práv, ktorými sú výrobcovia, aplikoval ustanovenie §86 ods. 1 AZ, ktoré sa na výrobcu
audiovizuálneho záznamu primerane nevzťahuje. Ustanovenie §86 ods. 1 AZ nie je uvedené medzi
ustanoveniami v tretej časti AZ, ktorá upravuje práva výrobcov. Záver okresného súdu, že žalobca mal
povinnosť preukázať splnenie podmienok uvedených v §86 ods. 1 AZ, dokonca nielen vo vzťahu k časti

žalobného nároku (odmene) ale aj primeranej odmene, je za hranicou akejkoľvek logiky a zákonného
posúdenia veci. Okrem nezákonnej aplikácie §86 ods. 1 AZ na uplatnené bezdôvodné obohatenie
nositeľa práv, ktorými sú výrobcovia zastupovaní žalobcom, je záver okresného súdu aj v zjavnom
rozpore so samotným znením §86 ods. 1 AZ. Toto ustanovenie upravuje právnu fikciu, že majetkové
práva autorov k audiovizuálnemu dielu vykonáva výrobca a že ju vykonáva na základe toho, že získal

písomný súhlas a dohodol sa s autorom na odmene za vytvorenie diela a na odmene za každé jednotlivé
použitie. Tento výklad zakotvenej právnej fikcie podporuje aj ustanovenie §86 ods. 2 písm. b) AZ, priamo
saviažucenaretransmisiu,podľaktoréhoplatí,ževýrobcaorigináluaudiovizuálnehodiela,vykonávajúci
majetkové práva autorov je povinný previesť odmenu za káblovú retransmisiu audiovizuálneho diela,
ktoré mu vyplatí príslušná organizácia kolektívnej správy bez zbytočného odkladu po tomto vyplatení

v prospech autorov audiovizuálneho diela. Súd prvej inštancie zjavne ustanovenie §6 ods. 2 písm. b)
AZ neaplikoval, v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou odvolacích súdov a nesprávnou aplikáciou
zákona (nesprávnou právnou kvalifikáciou) požadoval od žalobcu dokazovanie, ktoré je nemožné, v
rozpore so zmyslom a účelom zákona a najmä v rozpore s nárokom, ktorý bol predmetom konania
- nárok z bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa určuje primerane za použitia §442a §458a

Občianskeho zákonníka. Zvyčajná výška odmeny vyplývajúca z uvedených ustanovení v súlade s
§165 ods. 10 AZ je vo výške podľa platného a účinného sadzobníka odmien žalobcu ako organizácie
kolektívnej správy v súlade s právoplatným rozhodnutím o udelení oprávnenia. Výška odmeny je podľa
sadzobníka odmien podľa počtu prípojok, nejde o odmenu za konkrétne dielo. Podľa §29 ods. 1 AZ je
retransmisia súčasné, nezmenené a úplné šírenie vysielaného diela uskutočňované inou osobou, ako

je vysielateľ alebo osoba zabezpečujúca vysielanie. Konajúcemu súdu ušlo zrejme tiež pozornosti, že
žalovaný v rámci jeho podnikateľskej činnosti AVD resp. AVZ nevysiela, iba vykonáva ich technickú
retransmisiu verejnosti prostredníctvom káblového systému. Rozhodujúcou skutočnosťou v súlade s
§27 AZ, §165 ods. 10 v spojení s 442a Občianskeho zákonníka je sadzba odmeny podľa sadzobníkažalobcu na káblovú prípojku (nie odmena na dielo), čo tiež okresný súd zmätočne a s nepochopením
vôbec bližšie nevyhodnotil;
2.7 vo veci sa konalo jediné pojednávanie (24.11.2023), na ktorom okresný súd nepostupoval v súlade

s princípom legality a procesnými ustanoveniami o dokazovaní v civilnom sporovom konaní (§181
ods. 2, §185 ods. 1, §187 ods. 1,2, §188 ods. 1, §204, §215 ods. 1,2 C.s.p.). Na realizovaných
pojednávaniach v rozpore s čl. 3 ods. 3 C.s.p. došlo zo strany prvoinštančného súdu k postupu, pri
ktorom súd riadne nevykonal dôkazy a neuviedol, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie; neoboznámil strany
sporu s obsahom súdneho spisu a teda s dôkazmi, ktoré vo veci vykonal. Namiesto toho sa okresný

súd v rámci odôvodnenia zaoberá napr. listinným dôkazom (stanoviskom MK SR z 30.6.2023) v bode
106 odôvodnenia a iných bodoch, ktoré ale žiadna zo strán sporu nedoložila do tohto súdneho konania
a ani nežiadala vykonať takýto dôkaz. Súd má svoje rozhodnutie založiť prioritne na poznatkoch a
výsledkoch z vykonaného dokazovania a to listinnými dôkazmi, ktoré sa riadne nachádzajú v súdnom
spise. Žalobca na pojednávaní dňa 24.11.2023 upozornil zákonnú sudkyňu, že vykonať dokazovanie a
následne vyjadriť sa k dôkazu možno len k takému, ktorý je v súdnom spise, na čo dostal nemiestnu

odpoveď, že netreba byť prehnane formalistický. Prvoinštančný súd vyššie uvedeným nesprávnym
procesným postupom, najmä neoboznámením s vykonaním dokazovania a nevykonaním dokazovania
na pojednávaní fakticky znemožnil žalobcovi uskutočňovať procesné práva, zhrnúť svoje návrhy na
prípadné doplnenie dokazovania a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (žalobca objektívne nevedel,
aké dokazovanie súd vykonal a s akými predbežnými závermi) a k právnej stránke veci na základe

vykonaného dokazovania (§182 C.s.p.) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny
proces, zakladajúci opätovne odvolací dôvod podľa §365 ods. 1 písm. b) C.s.p.;
2.8 žalobca v konaní okrem iného navrhol v rámci dokazovania, aby bol vypočutý štatutárny zástupca
žalovaného, alternatívne, aby žalovaný - ak sa nedostaví a súd ho osobne nevypočuje - predložil
jeho písomné stanovisko k otázkam, ktoré žalobca len príkladmo uviedol a naformuloval písomne

v podaní zo dňa 09.06.2022. Na pojednávaní konanom dňa 24.11.2023 okresný súd bez bližšieho
zdôvodnenia nerozhodol, či navrhované dokazovanie vykoná alebo nevykoná, relevantné odôvodnenie
sa nenachádza ani v odôvodnení napádaného rozhodnutia, čo zakladá odvolací dôvod podľa §365 ods.
1 písm. e) C.s.p.. Uvedeným návrhom žalobca neprenášal vlastné dôkazné bremeno na žalovaného
(ako to namietal žalovaný v rámci jeho procesnej obrany) a žiadal vypočuť žalovaného ako stranu

sporu výslovne k jeho vlastným skutkovým tvrdeniam, pretože ich hodnovernosť nebolo možné v
súlade s §195 ods. 1 C.s.p. ustáliť inak ako priamou výpoveďou. Vo vzťahu k predmetu konania
a sústavného spochybňovania žalobcu žalovaným vo všetkých smeroch nebolo na mieste nechať
neobjasnený skutkový stav napríklad z pohľadu činnosti žalovaného. Keďže to bol žalovaný, ktorý tvrdil,
že má údajne všetky práva pri jeho činnosti vysporiadané prostredníctvom dohôd s inými OKS (s čím sa

nepochopiteľne stotožnil aj konajúci súd), vypočutie žalovaného ako strany sporu a prípadné doloženie
dôkazov, ktoré by mohli byť len v dispozícií žalovaného, bola legitímna požiadavka žalobcu aj v súlade
s čl. 8 C.s.p.. Legitímnosť a vhodnosť navrhnutého dokazovania (odmietnutého svojvoľne súdom prvej
inštancie) dokonca vyplýva aj priamo zo zákonného ustanovenia, ktoré okresný súd údajne aplikoval
(v priamom rozpore s jeho skutočným zmyslom a účelom), keď podľa §165 ods. 6 AZ prvá veta ...

Používateľ je povinný poskytnúť organizácii kolektívnej správy pravdivé a úplné informácie o použití
predmetov ochrany, ktoré sú predmetom zmluvy podľa odseku 1... Uvedené ustanovenie súd prvej
inštancie neaplikoval vôbec (odvolací dôvod - nesprávne právne posúdenie veci);
2.9 prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku opomenul zhodnotiť všetky dôkazy
jednotlivo a zároveň v ich vzájomnej súvislosti, načo dospel k zmätočnému vyhodnoteniu a ustáleniu

niektorých právnych záverov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov a jednoznačným právnym záverom na strane druhej,
ktorýsadostaldozjavnéhonesúladusoskutkovýmizisteniami,resp.znichvžiadnejmožnejinterpretácii
odôvodnenia rozsudku nevyplývajú, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.
Podstatné skutkové tvrdenia žalobcu a dôkazy, ktoré súd nevykonal resp. sa s nimi nevysporiadal v

napádanom rozhodnutí sú predmetom odôvodnenia aj ďalších odvolacích dôvodov. Prvoinštančný súd
v napádanom rozhodnutí pri právnom odôvodnení nepochopiteľne nerozlišuje 2 základné a podstatné
skutočnosti, a to: - (1) majetkové práva autora (ku ktorým patrí napr. právo na odmenu za udeleniu
súhlasu so šírením audiovizuálneho diela káblovou retransmisiou), ktoré ex lege vykonávajú výrobcovia
audiovizuálneho záznamu audiovizuálneho diela – a (2) majetkové práva výrobcu (ku ktorým patrí napr.

právonaprimeranúodmenuzapoužitieaudiovizuálnehozáznamuverejnýmprenosom–retransmisiou),
ktoré vykonávajú výrobcovia. Okresný súd tým, že zamietol žalobu v celom rozsahu a jej časť v podobe
primeranej odmeny právne odôvodnil ustanoveniami AZ, ktoré sa však nároku na primeranú odmenuvôbec netýkajú, porušil žalobcove právo na spravodlivý proces, ktoré obsahuje aj preskúmateľnosť
rozhodnutia a jeho riadne odôvodnenie;
2.10 žalobca ako listinný dôkaz predložil a v konaní poukazoval okrem iného na Oprávnenie č.

MK17782016-232/1041 zo dňa 18.08.2016, na základe ktorého vykonáva kolektívnu správu práv
v konkrétnych udelených odboroch – okresný súd absolútne opomenul právny význam vydaného
oprávnenia ako rozhodnej skutočnosti podstatnej pre rozhodnutie súdu vo veci žalobcom uplatneného
nároku na zaplatenie bezdôvodného obohatenia v prospech nositeľov práv. Podľa §169 ods. 4 písm.
b) AZ (piata časť Autorského zákona – správa práv) je uplatňovanie bezdôvodného obohatenia v

prospech nositeľov zákonnou povinnosťou organizácie kolektívnej správy. Žalobca spĺňa zákonné
podmienky (§144 ods. 1 písm. c) AZ) pretože mu bolo udelené Oprávnenie na výkon kolektívnej
správy Ministerstvom kultúry SR podľa §151 ods. 6 AZ, na základe rozhodnutia podľa §151 ods. 5
AZ, po splnení podmienok podľa §148 ods. 2 AZ. Podľa §163 AZ organizácia kolektívnej správy a
teda aj žalobca vykonáva o.i. kolektívnu správu v rozsahu udeleného oprávnenia. V súlade s §217
C.s.p. tento stav platil aj v čase rozhodnutia. Okresný súd v konaní preto musel posudzovať ako

predbežnú skutkovú otázku a v nadväznosti na to aj právny význam Oprávnenia na výkon kolektívnej
správy žalobcu č.k. MK-17782016-232/1041 zo dňa 18.08.2016, vydané na základe právoplatného
Rozhodnutia č.k. MK-1778/2016-232/8318 zo dňa 07.07.2016 (obe doložené ako listinný dôkaz v
konaní), vyplývajúce z 5. časti AZ (správa práv). Okresný súd právoplatné rozhodnutie a na jeho
základe vydané oprávnenie, v ktorom sú uvedené konkrétne odbory kolektívnej správy - písm. j) a

o) oprávnenia, rozhodujúce podľa §169 ods. 4 písm. b) AZ pre uplatnenie bezdôvodného obohatenia
žalobcu neposúdil podľa §194 ods. 2 C.s.p. v spojení s §205 C.s.p.. Žalobca listinným dôkazom –
oprávnením na výkon kolektívnej správy v súdnom konaní preukázal jednak aktívnu vecnú legitimáciu
ako účastníka sporu na strane žalobcu a rovnako tak aktívnu vecnú legitimáciu na uplatnenie
predmetného žalobného nároku (bezdôvodného obohatenia podľa §169 ods. 4 písm. b) AZ). Podstatný

význam pre rozhodnutie súdu prvej inštancie malo a má úplne znenie Oprávnenia na výkon kolektívnej
správy č.k. MK-17782016-232/1041 zo dňa 18.08.2016, vydaného Ministerstvom kultúry SR v zmysle
§151 ods. 7 AZ, doložené žalobcom do súdneho spisu, ktoré uvádza okrem iných nasledovné odbory
kolektívnej správy: - použitie audiovizuálneho diela jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou
(písm. b) oprávnenia), - výber primeranej odmeny za káblovú retransmisiu audiovizuálneho záznamu,

ktorý je originálom audiovizuálneho diela (písm. o) oprávnenia), - výberu primeranej odmeny za použitie
audiovizuálneho záznamu verejným prenosom okrem vysielania a sprístupňovania verejnosti (písm. w)
oprávnenia). Oprávnenie a najmä odbory kolektívnej správy uvedené v písm. j), o), a w) Oprávnenia
týkajúce sa priamo retransmisie, v ktorých je žalobca oprávnený vykonávať kolektívnu správu práv,
sú podstatnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku podľa §169 ods. 4 písm. b) AZ. Oprávnenie

žalobcu vydané v osobitnom správnom konaní podľa §148 a nasl. AZ (v zmiešanej verejnoprávnej a
hmotnoprávnej časti Autorského zákona – V. časť: správa práv) osvedčuje aj rozsah zastupovaných práv
a zastupovaných subjektov vyplývajúci z textu odborov správy pod písm. j), o) Oprávnenia a splnenia
podmienok (doloženie dokladov) na vydanie rozhodnutia o vydaní oprávnenia podľa §148 ods. 2 písm.
d) AZ. Predložené Oprávnenie žalobcu v súlade so zákonom tak preukazuje oprávnenie zastupovať

nositeľov práv v konkrétnych odboroch a bolo vydané až po preukázaní dokladov v konaní o vydanie
oprávnenia, inak by príslušný orgán nerozhodol o udelení Oprávnenia. V konaní nebol preukázaný opak
pravdivosti oprávnenia žalobcu vykonávať v súlade so zákonom kolektívnu správu (§152 ods. 1 AZ,
§163 AZ, §164 AZ) a jeho povinnosťou (§164 ods. 4 AZ). Podstatným pre preukázanie oprávnenosti
uplatňovaného bezdôvodného obohatenia sú aj listiny doložené už v správnom konaní podľa §151 AZ v

spojení s §148 ods. 2 písm. d) body 1-4 AZ, na čo žalobca viackrát v súdnom konaní poukázal, avšak bez
adekvátneho pochopenia zo strany konajúceho súdu. V rozpore s §220 ods. 2 C.s.p. a §194 ods. 2 C.s.p.
sa okresný súd v celom odôvodnení nevysporiadal s obsahom oprávnenia a právoplatného rozhodnutia
o udelení oprávnenia na výkon kolektívnej správy a jeho podstatného významu pre rozhodnutie a pre
skutkové a právne tvrdenia žalobcu ako aj žalovaného. V rozpore s tým okresný súd v bode 104

odôvodnenia napádaného rozhodnutia len nepreskúmateľne konštatuje údajné nepreukázanie aktívnej
vecnej legitimácie, bez riadneho odôvodnenia a vyvrátenia právnej podstaty uplatneného nároku (§169
ods. 4 písm. b) AZ, §144 ods. 1 AZ, §163 AZ, §164 ods. 1 tretia veta AZ) a jeho výšky (§458a §
442a ods. Občianskeho zákonníka v spojení s §165 ods. 10 AZ). Oprávnenie na výkon kolektívnej
správy č.k. MK-17782016-232/1041 zo dňa 18.08.2016 udelené žalobcovi príslušným orgánom verejnej

moci na základe právoplatného Rozhodnutia č.k. MK1778/2016-232/8318 zo dňa 07.07.2016 podľa
zákonom určeného postupu okresný súd neposúdil v medziach §194 C.s.p. (princíp prejudiciality) a s
ním spojeného splnenia podmienok pre jeho vydanie (§151 ods. 5 AZ a podľa §148 ods. 2 a 3 AZ), čo
vylučuje tvrdenie súdu v bode 104 odôvodnenia o vecnej aktívnej legitimácii v spore.2.11 Zo žiadneho ustanovenia Autorského zákona alebo iného hmotnoprávneho predpisu nevyplýva:
(1) že by okrem oprávnenia udeleného MK SR na výkon kolektívnej správy práv musel žalobca alebo
akákoľvek iná organizácia kolektívnej správy v postavení žalobcu preukazovať, ku ktorým konkrétnym

dielam vykonáva kolektívnu správu majetkových práv; (2) že by predmety ochrany nemohli byť určené
iba druhovo; (3) že by musel žalobca alebo ktorákoľvek iná organizácia kolektívnej správy preukazovať
žalovanému v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia použitie konkrétneho diela, keď práve
používateľovi ukladá Autorský zákon v §165 ods. 6 poskytnúť organizácii kolektívnej správy pravdivé a
úplné informácie o použití predmetov ochrany, ktoré sú predmetom licenčnej či inej zmluvy uvedenej v

§165 ods. 1 AZ, rovnako tak s poukazom na to, že sadzba odmeny a primeranej odmeny je v zmysle
sadzobníka odmien žalobcu uplatňovaná na káblovú prípojku, nie ako sadzba za šírenie konkrétneho
audiovizuálneho diela/audiovizuálneho záznamu. Prvoinštančný súd tým, že zmätočne posudzoval
viaceréprávneotázky,naktorémuanineprislúchalaprávomoc,ustálilprávnezávery,ktorébolivrozpore
s účelom a zmyslom právoplatného rozhodnutia iného orgánu verejnej moci, čím naplnil ďalšiu vadu
konania a uplatnený odvolací dôvod podľa §365 ods. 1 písm. d) C.s.p.;

2.12 Žalobca („v rámci opomenutia vykonať navrhnuté dôkazy“) poukázal na stanovisko Ministerstva
kultúry SR zo dňa 06.12.2016, v ktorom pomerne jasne a racionálne vysvetlilo rozdiel v oprávnení
žalobcu a intervenienta (t.j. v čom je základný a podstatný rozdiel pri týchto dvoch OKS z pohľadu ich
vydaných oprávnení na výkon kolektívnej správy práv). V rozpore so stanoviskom príslušného orgánu,
v ktorom bolo vysvetlené, v čom sú rozdielne oprávnenia žalobcu a oprávnenie intervenienta, v kontexte

toho, že každá z týchto OKS zastupuje iný okruh nositeľov práv a de facto s inými právami (autor/
výrobca AVZ) preto žalobca v konaní argumentoval, že sa tieto oprávnenia neprekrývajú (pozn. správne
a kontextuálne pochopenie - nie že by nemali rovnaký odbor v oprávnení, ale majú rozdielne mandáty
nositeľov práv ako aj predmetov ochrany). Vo vzťahu k tomuto listinnému dôkazu žalobca poukázal
na bod 96 odôvodnenia napádaného rozhodnutia, kde okresný súd bez vecného súvisu a zmätočne

poukázal až na jednu vetu daného stanoviska a následne v bode 98 uviedol, že dané stanovisko MK
SR stiahlo zo svojej webovej stránky, čo nie je pravdou, pretože uvedené stanovisko nikdy na webovej
stránke zverejnené nebolo. Okresný súd mal zrejme na mysli v tomto smere stanovisko MK SR k
výkladu zákona zo dňa 30.08.2020, ktoré bolo zverejnené na webovej stránke a ktoré z nej bolo aj
odstránené na základe tlaku prevádzkovateľov káblovej retransmisie. Podľa žalobcu uvedený listinný

dôkaz bol vykonaný nedostatočne (ak vôbec) a okresný súd ho nepreskúmateľne zamieňa s iným
listinným dôkazom;
2.13 žalobca ako listinné dôkazy v konaní v rámci jednotlivých písomných podaní postupne predložil
kompletnú, ucelenú a najmä právoplatnú rozhodovaciu prax kauzálne príslušných odvolacích súdov
v Banskej Bystrici, Košiciach a Bratislave, a to konkrétne rozhodnutia: PPL Uznesenia Krajského

súdu v Banskej Bystrici: sp.zn.17Co/36/2019 z 30.10.2020, sp.zn.11Co/59/2020 z 26.11.2020,
sp.zn.11Co/4/2020 z 26.11.2020, sp.zn.11Co/44/2020 z 26.11.2020, sp.zn.17Co/41/2019 z 28.10.2020,
sp.zn.17Co/82/2019 z 16.12.2020, sp.zn.17Co/4/2020 z 16.12.2020, sp.zn.15Co/135/2019 z
27.01.2021, sp.zn.16Co/221/219 z 02.09.2021, sp.zn.17Co/31/2020 z 15.12.2021, sp.zn.17Co/28/2020
z 15.12.2021, sp.zn.12Co/248/2019 z 24.02.2022, PPL Uznesenia Krajského súdu v Košiciach: sp.zn.

3Co/33/2020 z 28.04.2021, sp.zn. 3Co/23/2020 z 28.04.2021, sp.zn. 4Cob/21/2020 z 09.08.2021,
sp.zn. 1Co/234/2019 z 21.12.2021, č.k. 11Co/351/2019-1074 z 29.04.2022, č.k. 11Co/49/2020-1036 z
31.10.2022. - PPL Uznesenia Krajského súdu v Bratislave: sp.zn. 8Co/30/2020 z 31.05.2023. Vyššie
uvedená rozhodovacia prax krajských súdov (a najmä tá priamo nadriadeného súdu v Banskej Bystrici)
predložená okresnému súdu žalobcom bola pritom priamo aplikovateľná aj na toto konanie, ktoré je po

skutkovej a právnej stránke takmer totožné. Je minimálne na zamyslenie, ako môže súd prvej inštancie
zamietnuť žalobu za stavu, kedy má pomerne jasný názor priamo nadriadeného súdu z obdobných
konaní a vo vzťahu k rozsiahlej rozhodovacej praxi jedného z 3 odvolacích kauzálne príslušných
súdov v bode 121 odôvodnenia len bezbreho tvrdiť, že právny názor odvolacieho súdu vychádzal
predovšetkým z názoru na výklad §86 prezentovaný pôvodným stanoviskom, čo je odlišný výklad od

nálezu Ústavného súdu SR, prípadne komentára k ust. §86 AZ autora B., M., čo je doslova vyfabulovaný
a vedome nepravdivý záver. Žalobca vo vzťahu k všetkým vyššie špecifikovaným dôkazom uvádza, že
ichnevykonanímsúdprvejinštancieopakovanenaplnilodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.e)C.s.p.;
2.14 prvoinštančný súd porušil ústavnoprávne princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 Ústavy SR, keď výklad
a aplikácia ustanovení procesného práva sú v rozpore s ich zmyslom a účelom. Všeobecný súd v

zmysle čl. 15 ods. 2 C.s.p. musí vykonať dokazovanie, ktoré je skutkovým základom jeho rozhodnutia
a jeho subsumpciu pod príslušné právne predpisy. Z odôvodnenia napádaného rozhodnutia nemožno
vyvodiť nič, čo preukazuje, že úvahy okresného súdu sú založené na zistenom skutkovom základe a
tento je subsumovaný pod príslušné právne predpisy (najmä ustanovenia Autorského zákona). Súd vzmysle §191 ods. 1 C.s.p. síce hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a jednotlivo, ale zároveň všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Právetátozásadadokazovanianebolazostranyokresnéhosúdudodržaná,keďvykonaniedokazovania

podľa obsahu odôvodnenia napádaného rozhodnutia bolo vykonané zrejme urýchlene, nedôsledne a
s vyvodením často zmätočných až rozporuplných záverov. Okresný súd svoje rozhodnutie zakladá na
stanoviskuorgánu,ktorýaniniejeoprávnenýzáväznevykladaťvšeobecnýprávnypredpis(čokonštatuje
samotný súd v inej časti odôvodnenia). Toto stanovisko bolo podľa jeho označenia a sprievodného
listu adresované priamo na dopyt konkrétneho sudcu a do konkrétneho sporového civilného konania

vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica sp.zn. 10Ca/1/2018. Nie je jasné, na aké účely a pre
koho má toto stanovisko vôbec slúžiť, keď to boli práve žalované subjekty v obdobných konaniach,
ktoré tvrdili a dodnes tvrdia, že akékoľvek stanovisko MK SR nemá žiadnu právnu záväznosť a výklad
zákona je úlohou a v právomoci len všeobecného súdu. Logicky inak to teda nemôže byť ani v tomto
sporovom konaní, keď rovnako platí, že aj v tomto prípade Ministerstvo kultúry SR nie je oprávnené
vydávať právne záväzné výklady všeobecne záväzných právnych predpisov. V nadväznosti na vyššie

uvedenéžalobcaodkazujenaskôrvydanéstanoviskáMKSR,ktoréakolistinnédôkazyvkonanížalobca
riadne predložil do súdneho spisu (Stanovisko MK SR k výkladu oprávnení udelených OKS zo dňa
06.12.2016 a Výkladové Stanovisko MK SR k ust. §86 AZ zverejnené 31.08.2020). Stanovisko MK SR
zo dňa 30.06.2023, na ktoré okresný súd v rámci odôvodnenia poukázal na ani jedno z vyššie uvedených
a skôr vydaných stanovísk doslova nijako neodkazuje, prípadná názorová nekonzistentnosť na výklad

niektorýchustanoveníAutorskéhozákonalenotoviacpodporujeskôrprezentovanétvrdeniasamotného
žalovaného o tom, že takéto stanoviská nie sú pre všeobecný civilný súd právne záväzné a žalobca je
názoru, že v konečnom dôsledku môžu pôsobiť len zmätočne, ako tomu je aj v tomto prípade. Napriek
uvedenému však žalobca poukazuje na podľa jeho názoru podstatné časti tohto stanoviska, keď tieto
len potvrdzujú de facto to, čo žalobca v tomto konaní (aj v iných sporových konaniach) konzistentne

tvrdí od začiatku, a to, že na vysporiadanie práv pri výkone retransmisie žalovanému nepostačovalo
v rozhodnom období vysporiadať práva len s intervenientom a bolo potrebné vysporiadať práva so
všetkými OKS, t.j. vrátane žalobcu;
2.15 Prvoinštančný súd v rozpore s vyššie uvedeným názorom ustálenej rozhodovacej praxe, v
rozpore s §220 ods. 2 C.s.p. vydal nepresvedčivé rozhodnutie, ktoré je čo do odôvodnenia obsahovo

nekonzistentné a vzájomne rozporné, nezaoberal sa podstatnými skutkovými a právnymi argumentmi
žalobcu, podopretými konkrétnymi listinnými dôkazmi v ich vzájomnej súvislosti, ktoré boli pre toto
konanie relevantné a vyžadovali si v súlade s ustálenou judikatúrou zo strany okresného súdu špecifickú
odpoveď. V napádanom rozhodnutí okresný súd doslova odignoroval a vo veci vôbec neaplikoval z
hľadiska správneho právneho posúdenia veci podstatné ustanovenia Autorského zákona, ako napríklad:

- postavenie žalobcu a jeho práva na základe vydaného oprávnenia podľa §151 ods. 6 a 7 AZ, -
postavenie žalovaného ako neoprávneného používateľa podľa §165 ods. 9 a 10 AZ,
- „výhradne majetkovými právami výrobcov audiovizuálnych záznamov, ktorý v zmysle ust. §118 AZ
(ktoré súd neaplikoval) majú právo použiť svoj audiovizuálny záznam a právo udeliť súhlas na použitie
audiovizuálneho záznamu“.

2.16 Okresný súd v napádanom rozhodnutí racionálne a presvedčivo nezdôvodnil, prečo by už
len samotné Oprávnenie na výkon kolektívnej správy vydané Ministerstvom kultúry SR a zákonná
fikcia výkonu majetkových práv autorov audiovizuálneho diela výrobcom originálu audiovizuálneho
diela nebola postačujúca na preukázanie dôvodnosti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
uplatňovaného žalobcom v tomto konaní (nehovoriac o ďalších dôkazoch, ktoré žalobca v tomto konaní

predložil). Žalobca nad rámec dôkaznej povinnosti predložil v konaní viac ako 30 zmlúv s domácimi
nositeľmi práv (slovenskí výrobcovia AVZ) ktorí sa na neho s dôverou obrátili za účelom kolektívnej
správy ich práv, rovnako predložil písomnú dohodu o spolupráci s najväčšou zahraničnou organizáciou
B., ako aj prehlásenie o trvaní spolupráce. Žalobca nad rámec dôkaznej povinnosti predložil ako listinné
dôkazy viaceré nahlášky výrobcov AVZ z rokov 2019 a 2020, z ktorých vyplývalo, kedy a na akej TV

stanici (ktoré žalovaný len ďalej retransmisuje) boli vysielané konkrétne audiovizuálne diela. Pretože súd
prvej inštancie tieto listinné dôkazy nevedel racionálne vyhodnotiť, v odôvodnení sa o nich nenachádza
jediná zmienka, čo robí odôvodnenie nepreskúmateľným. Skutočnosť, že žalovaný vysporiadal niektoré
(pozn. nie všetky) práva k predmetu ochrany – audiovizuálne dielo s P. G. B. niektoré (pozn. nie všetky)
práva k predmetu ochrany – audiovizuálny záznam s P. A. ho nezbavuje povinnosti vysporiadať práva

aj so žalobcom, v opačnom prípade zaplatiť žalovanú sumu. Skutočnosť, že žalovaný má povinnosť
uzavrieť zmluvu a vysporiadať práva s každou OKS, ktorej bolo vydané podľa zákonného postupu
oprávnenie na výkon kolektívnej správy v príslušnom odbore, vyplýva aj z dávnejšieho právneho názoru
Najvyššieho súdu SR napr. v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/114/2012.2.16.1Vbode103odôvodnenianapádanéhorozhodnutiaokresnýsúdpoukázalnarozhodnutiesúdneho
dvora Európskej únie v rozsudku zn. C-277/10 zo dňa 09.02.2012, ktoré však vôbec nepochopil a jeho
význam vyložil úplne opačne. Pokiaľ sa okresný súd nechal zmätočne zavádzať žalovaným nálezom

II. ÚS 203/2021, tento sa týkal prieskumu procesného (nemeritórneho) rozhodnutia Okresného súdu
Bratislava I, ktorý v sporovom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 12Ca/19/2019
medzi žalobcom A. a žalovaným A. L., B. vydal uznesenie o nepripustení vstupu intervenienta do
konania. Predložený nález mohol mať maximálne dopad na konanie vedené na Okresnom súde
Bratislava I, aj to iba v rovine procesného charakteru (prípustnosť/neprípustnosť vstupu intervenienta).

Rovnako tak z logiky veci je vylúčené, aby tento nález obsahoval právny výklad všeobecného právneho
predpisu, keď v procesnom rozhodnutí o nepripustení intervenienta do konania nebol §86 ods. 1 AZ
prvoinštančným súdom realizovaný (ústavný súd teda nemohol hodnotiť správnosť výkladu ustanovenia
všeobecného právneho predpisu, ktorý v rozhodnutí, ktorého sa týkala ústavná sťažnosť, aplikované
ani nebolo).
2.17 OKS LITA bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv iba k audiovizuálnemu dielu,

avšak P. A. okrem oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv k audiovizuálnemu dielu aj oprávnenie
na výkon správy práv k audiovizuálnemu záznamu; z tohto dôvodu P. G. zastupuje nositeľov práv
k audiovizuálnym dielam výlučne v rozsahu majetkových práv autora audiovizuálneho diela, naproti
tomu P. A. zastupuje nielen autorov audiovizuálnych diel, ale aj výrobcov originálu audiovizuálneho
diela (producentov), ktorí v zmysle zákonnej domnienky ustanovenej v §86 AZ vykonávajú (ak nie je

dohodnuté inak) aj majetkové práva autorov k audiovizuálnemu dielu, ak od autorov audiovizuálneho
diela získali písomný súhlas na vyhotovenie originálu audiovizuálneho diela a dohodli sa s nimi na
odmene za vytvorenie audiovizuálneho diela a na odmene alebo spôsobe jej určenia osobitne za každé
jednotlivé použitie audiovizuálneho diela. P. G. na rozdiel od žalobcu teda rozhodne nemôže udeľovať
žiaden komplexný súhlas k šíreniu audiovizuálnych diel retransmisiou. Vo vzťahu k oprávneniu P. A. bola

otázka oprávnenia a v nadväznosti na to zastúpenia nositeľov práv pomerne jednoduchá, keď žalobca
predložil okresnému súdu nespochybniteľné dôkazy o tom, že rozsah zastupovania žalobcu a P. A. sa vo
vzťahu k nositeľom práv a predmetom ochrany vôbec nekryje (spoločné prehlásenie zo dňa 12.12.2016,
stanovisko P. A. zo dňa 18.03.2021).
Súd prvej inštancie nevyhodnotil listinný dôkaz - Vyhlásenie organizácií kolektívnej správy A. a A. zo dňa

12.12.2016, v ktorom iná organizácia kolektívnej správy uznala, že A. má udelené oprávnenie na výkon
kolektívnej správy práv pre predmety ochrany audiovizuálny záznam v rovnakom odbore ako P. A., a to
na výber primeraných odmien od používateľov, t.j. prevádzkovateľov retransmisie, ale zastupujú rôznych
nositeľov práv: A. výrobcov hudobných audiovizuálnych záznamov a A. výrobcov audiovizuálnych
záznamov, audiovizuálnych diel, preto sa rozsah zastupovania a výkon kolektívnej správy týchto OKS

neprekrýva a používatelia (prevádzkovatelia retransmisie) sú povinní uhrádzať primerané odmeny za
použitie audiovizuálnych záznamov v káblovej retransmisii obom uvedeným organizáciám. Z listinných
dôkazov predložených žalovaným – z dohody o urovnaní a hromadnej licenčnej zmluvy medzi štyrmi
organizáciami kolektívnej správy a žalovaným je výslovne vymedzené, že sa týkajú iba audiovizuálnych
záznamov, ku ktorým je oprávnený vykonávať kolektívnu správu majetkových práv P. A., teda nie

ku všetkým audiovizuálnym záznamom, aj tým, ku ktorým je oprávnený vykonávať kolektívnu správu
majetkových práv žalobca. Závery, ktoré okresný súd prijal v bode 111. a 112. sú v priamom rozpore s
vykonaným dokazovaním a sú zároveň absolútne nepreskúmateľné.
2.16 Žalobca poukázal na novelu Autorského zákona (zákon č. 455/2022 Z.z.), účinnú od 01.02.2023,
ktorá zaviedla do ust. §147 ods. 2 AZ to, že aby bolo jasné v prípade, ak má v určitom odbore povinnej

kolektívnej správy oprávnenie viacero organizácií kolektívnej správy, ktorá z nich bude považovaná
za tú, ktorá bude zo zákona spravovať práva tzv. nezastupovaných nositeľov. Otázka zastupovania
nezastupovaných nositeľov práv v zmysle novelizovaného ust. §147 ods. 2 AZ je riešená buď
vzájomnou dohodou medzi organizáciami kolektívnej správy, alebo takúto reprezentatívnu organizáciu
určí Ministerstvo kultúry ako príslušný správny orgán. Ako vyplýva z webovej stránky MK SR, žalobca bol

v zmysle vyššie uvedenej novely Autorského zákona určený MK SR ako reprezentatívna organizácia vo
vzťahu k nezastupovaným nositeľom práv – výrobcom audiovizuálnych záznamov audiovizuálnych diel,
atonasledovne:„Informáciapodľa§152ods.4písm.f):Organizácioukolektívnejsprávy,ktorájepovinná
prerozdeliť nositeľom práv, ktorí nie sú zastupovaní podľa §164 ods. 1, príjem z výkonu kolektívnej
správy práv podľa §147 ods. 2 vo vzťahu k výberu primeranej odmeny za káblovú retransmisiu pre

výrobcov audiovizuálnych záznamov audiovizuálnych diel (§146 ods. 2 písm. d)) a vo vzťahu k použitiu
audiovizuálneho záznamu jeho uvedením na verejnosti retransmisiou okrem káblovej retransmisie, na
ktorú sa uplatní písmeno d) (§146 ods. 2 písm. g)), je organizácia kolektívnej správy A., A. B. C. D.
B..“ Vyššie uvedené z pohľadu žalobcu len potvrdzuje a legitimizuje aj skutočnosť, ktorú žalobca užbez pochybností preukázal listinným dôkazom – spoločným vyhlásením P. A. a A. zo dňa 12.12.2016 o
tom, že rozsah ich zastupovania vo vzťahu k zastupovaným ako aj nezastupovaným nositeľom práv –
výrobcom audiovizuálnych záznamov audiovizuálnych diel sa neprekrýva.

2.16.1 Žalobca v nadväznosti na vyššie uvedené znovu odkázal na spoločné Vyhlásenie P. A. a A. zo
dňa 12.12.2016, v ktorom spoločne deklarovali: - že obe majú udelené oprávnenie v odbore §146 ods.
2 písm. d) AZ, - špecifikovali resp. jasne zadefinovali pre účely výberu primeraných odmien, ktorá OKS
zastupuje akých nositeľov práv, - že rozsah zastupovania sa v prípade týchto OKS neprekrýva a preto
sú používatelia povinní uhrádzať primeranú odmenu obom OKS.

2.16.2 V bode 118. odôvodnenia okresný súd ustálil a vytkol žalobcovi dôkaznú povinnosť preukazovať
šírenie konkrétnych diel, pričom tento názor nevyplýva nielenže zo žiadnych súdom aplikovaných
ustanovení Autorského zákona, ale je v priamom rozpore so zákonom, keď práve používateľovi
ukladá Autorský zákon v §165 ods. 6 poskytnúť organizácii kolektívnej správy pravdivé a úplné
informácie o použití predmetov ochrany, ktoré sú predmetom licenčnej či inej zmluvy uvedenej v
§165 ods. 1 AZ. Z názorov, ktoré okresný súd ustálil v tomto bode odôvodnenia tiež vyplýva, že

dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam (viď. nastavenie
odmeny na káblovú prípojku v sadzobníkoch odmien každej jednej OKS) a vec nesprávne právne
posúdil, keď neaplikoval ust. §28 AZ na to, aby pochopil rozdiel medzi transmisiou a retransmisiou.
Žalobca si v konaní neuplatnil od žalovaného zaplatenie licenčnej odmeny + primeranej odmeny
za použitie konkrétneho predmetu ochrany (audiovizuálneho diela/audiovizuálneho záznamu) a v

rámci bezdôvodného obohatenia nie je jeho dôkaznou povinnosťou preukazovať, aké audiovizuálne
diela a záznamy vysielajú televízne stanice (vysielatelia), ktorých vysielanie žalovaný v nezmenenej
forme len ďalej signálom šíril (retransmisia). Žalovaný nie je vysielateľom (§28 AZ) konkrétnych,
vytypovaných audiovizuálnych diel alebo audiovizuálnych záznamov, ale vykonáva len retransmisiu
kompletného vysielania určitých TV staníc ako celku, žalovaný je teda terminológiou Autorského zákona

len tzv. “inou osobou“ odlišnou ako je vysielateľ. Súd teda logicky nemohol dôvodne požadovať od
žalobcu splnenie akéhosi dôkazného bremena v tomto smere. Kým vysielateľ vykonáva transmisiu
(§28 AZ) konkrétnych predmetov ochrany, ktoré mu zveria nositelia autorských práv a dohodnú si
s ním zmluvný nárok za ich vysielanie, žalovaný vykonáva len retransmisiu (§29 AZ) a nositelia
autorskoprávnej ochrany majú voči nemu zo zákona nárok na tzv. primeranú odmenu podľa §119

AZ. Predmetom uplatneného nároku neboli finančné nároky za šírenie konkrétneho audiovizuálneho
diela alebo konkrétneho audiovizuálneho záznamu. Vzhľadom na to bolo potrebné dôsledne rozlišovať
právny vzťah: 1. Vysielateľ – Nositeľ autorskoprávnej ochrany; 2. Vysielateľ – Prevádzkovateľ káblovej
retransmisie (žalovaný) a 3. Prevádzkovateľ káblovej retransmisie – OKS (žalobca). Z dôvodu, že
žalovaný nie je vysielateľom konkrétnych diel (ale iba šíri vysielanie v nezmenenej podobe a štruktúre

tak ako ho uvedie vysielateľ), žalobca nemal dôkazné bremeno preukazovania šírenia konkrétnych
audiovizuálnych diel a audiovizuálnych záznamov vo vzťahu k žalovanému a ani k súdu na účely
vyhovenia žalobe. Žalovaný ani len netvrdil, že by mu uvedenú požiadavku preukazovali iné OKS, s
ktorými sa ochotne dohodol a uzavrel hromadnú licenčnú zmluvu. Tak z pohľadu žalobcu ako OKS
(§165 ods. 1 AZ) zákon ukladá pristupovať k jednotlivým používateľom primerane a nediskriminačne,

uvedené malo logicky platiť aj naopak, teda vo vzťahu používateľ a OKS. Podľa dôvodovej správy k §29
AZ je káblová retransmisia špecifickým typom retransmisie, ktorá je obmedzená na príjem verejnosťou
prostredníctvom káblového, satelitného alebo mikrovlnného systému, je odborom povinnej kolektívnej
správy, teda súhlas na použitie predmetov ochrany (v našom prípade určené iba druhovo - audiovizuálne
diela a záznamy) sa udeľuje výlučne prostredníctvom OKS, a to aj za tzv. nositeľov nezastupovaných.

2.16.3 Autorský zákon v §119 upravuje majetkové právo výrobcu na primeranú odmenu za káblovú
retransmisiu. Nejde o dohodnutú odmenu za šírenie konkrétneho audiovizuálneho záznamu (žalobca
nárok v podanej žalobe tak ani neuplatňuje). Sám žalovaný v konaní preukázal doloženými zmluvami s
inými OKS o urovnaní a hromadnou licenčnou zmluvou s týmito OKS, že sadzba primeranej odmeny je
pri retransmisií stanovená len ako sadzba za počet prípojok žalovaného, čo logicky vyplýva z charakteru

retransmisie (neznemeného a úplného šírenia vysielania) a odboru povinnej kolektívnej správy práv.
Žalovaným predložené listinné dôkazy - Dohoda o urovnaní a Hromadná licenčná zmluva s inými OKS
vyššie uvedené jasne potvrdzujú, keď neobsahuje žiadnu špecifikáciu konkrétnych nositeľov práv alebo
konkrétne predmety ochrany. V kontexte žalovaného argumentácie z týchto listinných dôkazov vôbec
nevyplýva, čo má žalovaný údajne vysporiadané, akých konkrétnych nositeľov práv a aké konkrétne

predmety ochrany, a či tie, ktoré má údajne vysporiadané, aj reálne šíril.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a uložiť
povinnosť žalovanému nahradiť trovy konania v rozsahu 100%.3.1 Zdôraznil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o základnej skutočnosti rozhodujúcej pre
existenciu uplatneného nároku, a to o skutočnom rozsahu práv zastupovaných žalobcom, teda rozsahu
konkrétnych predmetov ochrany AVD a AVZ, ku ktorým práva žalobca kolektívne spravuje – či už na

základe dohôd s nositeľmi práv alebo na základe zákona (§144 ods. 1 AZ); tento rozsah konkrétnych
zastupovaných predmetov ochrany žalobca neuviedol ani vo forme skutkového tvrdenia, teda neuniesol
ani bremeno tvrdenia;
3.2 oprávnením MK SR na výkon kolektívnej správy v rovnakých odboroch, ako sú predmetom konania,
disponujú okrem žalobcu aj iné P. (G. – B.; A. – B., a to bez obmedzenia oprávnenia len na videoklipy);

pokiaľ majú OKS v oprávnení uvedený rovnaký odbor kolektívnej správy k rovnakému druhu predmetu
ochrany, líšia sa v množine zastupovaných nositeľov práv. Ktorú množinu žalobca zastupuje, bol potom
povinný v konaní tvrdiť, ako aj preukázať;
3.3 podľa tvrdenia žalobcu tento spravuje výlučne práva k AVD a AVZ, ktoré patria slovenským
a zahraničným výrobcom audiovizuálnych záznamov, t.j. producentom. Z uvedeného vyplýva, že
nespravuje práva k AVD v prípadoch, keď tieto práva vykonávajú ich autori ako pôvodní nositelia týchto

práv, ale výlučne v prípadoch, keď sú splnené podmienky ex lege výkonu autorských práv výrobcom;
3.4 podmienkou ex lege výkonu autorských práv výrobcom je podľa §86 ods. 1 AZ existencia
preukázateľnej písomnej dohody o odmene za vytvorenie diela a za jeho použitie, tak ako to vyplýva
priamo z textu citovaného zákonného ustanovenia. Rovnaký výklad je zrejmý z nálezu Ústavného súdu
II.ÚS/203/2021, v ktorom tento výslovne uviedol, že podľa §86 AZ je predpokladom výkonu majetkových

práv k AVD autorov výrobcom originálu AVD písomný súhlas na vyhotovenie diela, dohoda o odmene a
vytvorenie diela a dohoda o odmene za použitie diela, keď OKS združujúca producentov ako výrobcov
AVD je pri výkone majetkových práv povinná preukázať predpoklady na výkon týchto majetkových
práv zmluvami s autormi, v prospech ktorých kolektívnu správu vykonáva. Rovnaký záver vyplýva z
najaktuálnejšieho stanoviska MK SR z roku 2023, vyžiadaného na dopyt Okresného súdu v Banskej

Bystrici: „Výrobca však nie je pôvodným nositeľom majetkových práv k AVD. Za splnenia podmienok
podľa §6 AZ výrobca môže nadobudnúť zo zákona právo výkonu majetkových práv autora k AVD.
Výrobca by musel preukázateľne od autorov AVD získať písomný súhlas na vyhotovenie originálu AVD
a zároveň sa s nimi dohodnúť na odmene za vytvorenie ADV a na odmene alebo spôsobe jej určenia
osobitne za každé jednotlivé použitie AVD. Aby účinne vznikol výkon práv, takáto dohoda by musela

byť uzatvorená podľa slovenského právneho poriadku ...“. Tento záver podporuje aj rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C-277/2010, podľa ktorého dotknuté ustanovenia smerníc sa majú vykladať v tom
zmysle, že práva na použitie filmového diela patria zo zákona priamo a pôvodne hlavnému režisérovi.
Týmto ustanoveniam odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá uvedené práva priznáva zo zákona a
výlučne výrobcovi daného diela. V danom prípade žalobca napriek obrane žalovaného nepredložil ani

jednu zmluvu s autormi diela, ktorá by preukazovala, že došlo k naplneniu podmienky upravenej v §86
ods. 1 AZ. Žalobca nepreukázal, že zastupuje nositeľov práv k AVD pri splnení predpokladov podľa §86
ods. 1 AZ, t.j. že od autorov AVD získal výrobca písomný súhlas na vyhotovenie originálu AVD a dohodol
sa s nimi na odmene za vytvorenie AVD a za každé jednotlivé použitie.
3.5 Ako ďalej vyplýva aj z najaktuálnejšieho stanoviska MK SR z roku 2023, oprávnenie žalobcu sa

prelína vo vzťahu k AVD s oprávnením P. G.. Práva k AVD nezastupovaných autorov môžu spravovať
obe, používateľ je však povinný v rámci povinnej kolektívnej správy sa vysporiadať len s jednou z nich,
nezáleží na tom s ktorou. Z čl. I bod 2 a 4 (pozn.: aj z čl. V bodu 1) hromadnej zmluvy pripojenej ako
dôkaz 18 k odporu vyplýva, že práva spojené s káblovou retransmisiou AVD žalovaný vysporiadal na jej
základe s P. G. a práva spojené s káblovou retransmisiou AVZ vysporiadal na jej základe s P. A., B. to

aj za všetkých nezastupovaných nositeľov práv. Pokiaľ žalobca tvrdil, že ani žalovaný nevie, za čo platil
iným OKS a žiadal túto skutočnosť preukázať, súd správne poukázal na kontradiktórnosť sporového
konania s tým, že nemôže zabezpečovať dôkazný prostriedok tá procesná strana, ktorá túto skutočnosť
dokazovať nemá.
3.6 Žalobca podľa hmotného práva nie je sám nositeľom práv, ktoré v konaní uplatnil. Ako každá

OKS je len nepriamym zástupcom subjektov, ktoré sú podľa hypotézy hmotnoprávnej normy nositeľmi
uplatňovaných práv – pri AVD a AVZ ide primárne o autorov AVD a výrobcov AVZ (§144 ods. 3 AZ;
§13 ods. 1, §83 ods. 2, §19, §116 ods. 3, §119 AZ). Žalobca môže zastupovať nositeľov práv výlučne
na základe relevantného právneho titulu, ktorým je podľa §144 ods. 1 AZ buď platne uzavretá dohoda
s nositeľom práv (§164 AZ) alebo zákon (§147 AZ). Žalobca preto musel tvrdiť a preukázať, „koho“

a „čo“ zastupuje, aby bolo následne možné posúdiť, či žalovaný skutočne porušil práva žalobcom
zastupovaných nositeľov.
3.7 Pokiaľ ide o zmluvy so slovenskými výrobcami a s B. predložené žalobcom, rozhodujúce je, že z
nich jednoznačným spôsobom nevyplýva, akých konkrétnych predmetov ochrany sa týkajú. Ani žalobcanepopiera, že v nich tieto konkrétne predmety ochrany nie sú uvedené. Preto sami o sebe nepreukazujú
rozsah práv (predmetov ochrany) zastupovaných žalobcom. Žalobca netvrdil a nepreukázal rozsah
konkrétnychzastupovanýchAVDaniexistenciupríslušnýchsúhlasovadohôdsautormipodľa§86ods.1

AZ. Navyše účinne nepoprel skutkové tvrdenie žalovaného o neexistencii takých súhlasov a dohôd (bod
6.4 vyjadrenia žalovaného z 18.07.2022). Skutkové tvrdenie o ich neexistencii sa považuje za nesporné
(§151 C.s.p.). Vyplýva z neho, že neboli splnené podmienky pre ex lege výkon majetkových práv k AVD
výrobcom AVZ, čím je vylúčené, aby žalobca zastupoval akékoľvek práva k AVD.
3.8 S účinnosťou novely AZ od 01.02.2023 je v zmysle §147 ods. 2 AZ reprezentatívnou OKS, určenou

MK SR, ktorá vyberá odmeny za káblovú retransmisiu nezastupovaných nositeľov práv k AVD, P.
G., nie žalobca). Najneskôr týmto okamihom žalobca stratil aktívnu legitimáciu na uplatňovanie práv
nezastupovaných nositeľov práv k AVD.
3.9 Uplatnený nárok môže byť dôvodný čo do základu výlučne vtedy, ak žalovaný v žalovanom období
použil (káblovo retransmitoval) práve také predmety ochrany, ktoré zastupuje žalobca. Posúdeniu,
či žalovaný v danom období použil práve takéto predmety ochrany, musí nevyhnutne predchádzať

ustálenie otázky, o ktoré predmety ochrany ide. Povinnosť žalobcu preukázať konkrétny rozsah
zastupovaných práv, ktoré mali byť použité, potvrdzuje nález Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS
203/2021 (bod 37 in fine): „Predpokladom záveru o rozdielnosti uplatňovaného nároku je okrem iného aj
ustálenie skutkovej otázky, koho majetkové práva A. vykonáva v rámci kolektívnej správy majetkových
práv v súvislosti s káblovou retransmisiou a uplatňuje v predmetnom konaní.“ Uvedenú povinnosť

žalobcu ako OKS preukázať svoju aktívnu legitimáciu na podanie žaloby aj konkrétnym rozsahom
zastupovaných predmetov ochrany, ktoré mali byť použité, potvrdzuje nález Ústavného súdu ČR, sp.zn.
III. ÚS 1598/19 (bod 19): „...na základě soudem konstatovaných zjištění nelze dospět k jednoznačnému
závěru, že stěžovatelka skutečně zprostředkovala veřejnosti takové části rozhlasového vysílání, ve
kterých byla zpřístupňována rovněž produkce osob, jejichž autorská práva vykonává a zastupuje

vedlejší účastník, čímž nebylo ani postaveno najisto, zda je právě vedlejší účastník skutečně aktivně
věcně legitimován k předmětné žalobě...“. Uvedené potvrdzuje aj vlastný vyúčtovací poriadok žalobcu
- podľa neho sám žalobca pred vyplatením primeranej odmeny za káblovú retransmisiu predmetu
ochrany vyžaduje preukázanie, že daný výrobca je skutočne nositeľom práv ku konkrétnemu predmetu
ochrany, za ktorého použitie mu má byť vyplatená primeraná odmena. V rozpore s uvedeným žalobca

v konaní tieto skutočnosti sám odmietol preukázať. Zo žiadnej zo zmlúv/dohôd predložených žalobcom
nevyplýva presný rozsah konkrétnych predmetov ochrany, ktorých sa má týkať. Uvedené nevyplýva ani z
oprávneniažalobcunavýkonkolektívnejsprávypráv.Žalobcaanižiadnyminýmspôsobomnepreukázal,
ktorýchkonkrétnychpredmetovochranysapredloženézmluvymajútýkať.Neuviedoltoaniakoskutkové
tvrdenie.

3.10 Žiadna z uzavretých zmlúv žalobcu so zahraničnými partnermi sa vôbec netýka káblovej
retransmisie AVZ, na ktoré pripadá väčšina žalovanej sumy. Dohoda o spolupráci s B. sa týka výlučne
práv k AVD, avšak žalobca pre nesplnenie odkladacej podmienky nemá v súčasnosti zmluvný mandát
uplatňovať súdnou cestou ani nároky za repertoár B.. Navyše, akékoľvek práva k AVD prípadne
zastupované B. vysporiadal žalovaný prostredníctvom G.. Zahraničný mandát žalobcu je preukázane

nulový.
3.11 Súd prvej inštancie správne zamietol žalobu aj z druhého samostatného dôvodu. Žalobca
neuniesol dôkazné bremeno o ďalšej rozhodujúcej skutočnosti, ktorou je použitie AVD a AVZ, ku
ktorým majetkové práva spravuje žalobca, a to žalovaným a v žalovanom období. Nemožno od
používateľa spravodlivo očakávať, aby odmeny pre nezastupovaných (ani zastupovaných) nositeľov

práv vysporiadaval duplicitne. Použitie konkrétnych predmetov ochrany zastupovaných žalobcom
žalobca vôbec skutkovo netvrdil (obmedzil sa na všeobecné tvrdenie o „dennom šírení AVD a AVZ
žalovaným“). Neuniesol tak ani bremeno tvrdenia, nielen dôkazné bremeno o právnej skutočnosti
svedčiacej podľa hmotného práva (§19 a §119 AZ v spojení s §144 ods. 3 AZ a s §451 Občianskeho
zákonníka) o uplatnenom nároku – teda o tom, že žalovaný v rozhodnom období použil (káblovo

retransmitoval) práve také predmety ochrany, ku ktorým práva kolektívne spravuje žalobca.
3.12 Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani o výške uplatneného nároku. Žalobca sa v žiadnom z
desiatok nových súdnych konaní, iniciovaných koncom roku 2023, už vôbec nedomáha nárokov za AVD
(ale len za AVZ). Nové žalované obdobie je pritom rok 2022, ale v mnohých prípadoch aj rok 2021 –
teda polovica žalovaného obdobia v tomto konaní. Podľa starších konaní má žalobca za to, že mu patrí

odmena aj za AVD, ale v novších konaniach už takúto odmenu nežiada.
3.13 Žalobu bolo potrebné zamietnuť aj preto, lebo v časti je nárok už premlčaný.
3.14 Pre zamietnutie žaloby stačilo, aby bol alternatívne splnený čo i len jeden z troch dôvodov -
postačuje preto, že súd jasne a výstižne odôvodnil záver o ktoromkoľvek z týchto troch dôvodov, čosa aj stalo. Súd sa v odôvodnení nemusel vysporiadať s ďalšími skutočnosťami tvrdenými stranami v
konaní, pretože tieto neboli pre výrok rozsudku relevantné. Námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti a
nedostatočnom odôvodnení rozsudku preto neobstojí.

3.15 K tvrdenému porušeniu §181 ods. 2 C.s.p. namietol, že ide o nepravdivé tvrdenie žalobcu. Ako
vyplýva zo zápisnice z pojednávania, okresný súd na ňom uviedol svoje predbežné právne posúdenie
veci. Takisto bol žalobcovi dobre známy rozsah dôkazov, ktoré okresný súd vykonal alebo mienil
vykonať – všetky dôkazy nachádzajúce sa v spise boli stranám doručené. Z priebehu pojednávania
bolo zrejmé, že ďalšie dôkazy súd nevykoná – po tom, ako dal obom stranám priestor na vyjadrenie k

veci, nasledovala možnosť navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov a ďalej prednesenie záverečných rečí.
Tvrdenie, že súd „fakticky znemožnil žalobcovi uskutočňovať procesné práva, zhrnúť svoje návrhy na
prípadné doplnenie dokazovania a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu“, je tak v hrubom rozpore so
skutočnosťou. Argumentácia žalobcu je zjavne účelová. Ak by aj došlo k porušeniu §181 ods. 2 C.s.p.,
táto vada konania podľa súdnej praxe nezakladá porušenie práva na spravodlivý proces. Prípadné
opomenutie aplikácie citovaného ustanovenia sa vydaním rozsudku konvaliduje. Žalobca mal možnosť

dozvedieť sa o skutkových a právnych záveroch súdu z odôvodnenia rozsudku a tento napadnúť
odvolaním, čo aj urobil.
3.16 K porušeniu §204 C.s.p. nedošlo. Všetky listiny boli stranám elektronicky doručené a zároveň
nedošlo k spochybneniu pravosti listín alebo ich obsahu protistranou. Ak by aj došlo k drobným
formálnym pochybeniam zo strany okresného súdu, s istotou nemožno hovoriť o takom zásahu do práv

žalobcu, ktoré by znamenalo porušenie jeho práva na spravodlivý proces podľa §365 ods. 1 písm.
b) C.s.p.. Žalobca mal priestor sa vyjadriť ku všetkým dôkazom nachádzajúcim sa v spise, ako aj k
stanovisku MK SR z 30.06.2023, ktorého obsah mu bol podľa jeho vlastného vyjadrenia dobre známy z
iných súdnych konaní a ku ktorého obsahu sa rozsiahlo vyjadril na pojednávaní.
3.17 Vzhľadom na všeobecnosť a nekonkrétnosť tvrdení žalobu, nie je jeho námietka o

nepreskúmateľnosti rozsudku riadne odôvodnená, nemožno na ňu prihliadať, pretože nejde o riadne
odôvodnený odvolací dôvod podľa §365 ods. 1 písm. b) C.s.p..
3.18 Žalobca zrozumiteľne neuviedol, čo považuje za predbežnú otázku podľa §194 ods. 2 C.s.p.,
o ktorej bolo oprávnením rozhodnuté, je potrebné jeho výklad odmietnuť ako nesprávny. Oprávnenie
MK SR preukazuje príslušné odbory kolektívnej správy, v ktorých je žalobca oprávnený vykonávať

kolektívnu správu. Oprávnenie však nepreukazuje rozsah nositeľov práv a predmetov ochrany
zastupovaných žalobcom. Oprávnenie žalobcu nemôže preukazovať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu,
keď nepreukazuje ani len rozsah konkrétnych predmetov ochrany zastupovaných žalobcom. Rovnako
však nepreukazuje ďalšie podstatné skutočnosti svedčiace podľa hmotného práva o uplatnenom nároku,
napr. splnenie podmienok podľa §86 ods. 1 AZ, použitie AVD a AVZ zastupovaných žalobcom, a

to žalovaným a v žalovanom období, výšku nároku atď. Žalobca v odvolaní nesprávne zamieňa a
stotožňuje:(a)splneniepodmienokprevydanieoprávneniaOKSa(b)splneniepodmienokvznikunároku
OKS na vydanie bezdôvodného obohatenia voči konkrétnemu používateľovi.
3.19 Žalobca v odvolaní opakovane tvrdí, že preukázal uplatnený nárok, pričom odkazuje na §169 ods.
4 písm. b) AZ. Toto ustanovenie je z pohľadu preukázania uplatneného nároku celkom bezpredmetné.

Žalobcovi síce ukladá povinnosť domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak
logicky mu táto povinnosť vzniká len ak tento nárok už existuje – teda ak boli splnené podmienky jeho
vzniku podľa príslušných hmotnoprávnych noriem. Ust. §169 ods. 4 písm. b) AZ nie je samo o sebe
hmotnoprávnym základom vzniku akéhokoľvek nároku žalobcu voči žalovanému.
3.20 Námietka žalobcu spochybňujúca postup súdu, keď nevyhovel návrhu na výsluch žalovaného, je

nedôvodná. Výsluch žalovaného nebol dôkazom potrebným na zistenie rozhodujúcich skutočností v
zmysle §365 ods. 1 písm. e) C.s.p.. Žalovaný odkázal na čl. 10 svojho vyjadrenia z 18.07.02022, v
ktorom vysvetlil, prečo by bolo jeho vykonanie nehospodárne a nedôvodné. Takýto postup je v rozpore s
§195 ods. 1 C.s.p., s čl. 8 a §132 ods. 1 C.s.p. a v rozpore so základnými zásadami a kontradiktórnosťou
civilného sporového konania, podľa ktorých sú strany sporu povinné preukazovať svoje vlastné skutkové

tvrdenia, nie tvrdenia protistrany. Podstatnou vadou návrhu žalobcu bolo i to, že nešpecifikoval skutkové
tvrdenia, ktoré mienil výsluchom žalovaného preukázať.
3.21 Nedôvodná je aj námietka žalobcu o tom, že okresný súd údajne „nedostatočne vykonal“ dôkaz
pripojený žalobcom k návrhu na vydanie platobného rozkazu – stanovisko MK SR zo 06.12.2016.
„Nedostatočné“ vykonanie určitého dôkazu nie je odvolacím dôvodom v zmysle §365 ods. 1 písm. e)

C.s.p., tým je len nevykonanie navrhnutého dôkazu, potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Z obsahu spisu, rozsudku (bod 96), ako aj odvolania, je pritom zrejmé, že okresný súd toto vyše 7 rokov
staré stanovisko MK SR ako dôkaz vykonal. Riadne a v súlade s §204 C.s.p. za bodkočiarkou ho doručil
žalovanému.3.22 S námietkou žalobcu, že okresný súd nevykonal ako dôkazy zrušujúce uznesenia krajských súdov,
ktoré žalobca v konaní postupne predložil, žalovaný nesúhlasí - z obsahu spisu, rozsudku (bod 121),
ako aj odvolania, je zrejmé, že okresný súd tieto dôkazy vykonal, riadne a v súlade s §204 C.s.p. za

bodkočiarkou ich doručil žalovanému. Aj keby okresný súd tieto dôkazy nevykonal, žalobca v odvolaní
vôbec nevysvetlil, prečo by mali byť uznesenia krajských súdov vydané v iných veciach dôkazom
potrebným na zistenie rozhodujúcich skutočností v tomto konaní v zmysle §365 ods. 1 písm. e) C.s.p.
– a ktoré rozhodujúce skutočnosti nimi mali byť zistené.
3.23 Žalobca sa domáha plnenia spojeného s káblovou retransmisiou audiovizuálnych diel a

audiovizuálnych záznamov, ku ktorým práva údajne spravuje. Nedomáha sa práva spojeného s
káblovou retransmisiou vysielania. Také práva vysielateľov sú upravené samostatne (§124 a nasl.
AZ), pričom žalobca ani nedisponuje oprávnením MK SR na správu práv spojených s káblovou
retransmisiou vysielania. Žiadne ustanovenie AZ nepriznáva nositeľom práv k audiovizuálnym dielam
alebo audiovizuálnym záznamom akékoľvek práva v súvislosti s káblovou retransmisiou vysielania. Tie
majú len vysielatelia. Ak sa žalobca voči žalovanému domáha práv spojených s káblovou retransmisiou

audiovizuálnych diel a audiovizuálnych záznamov, musí preukázať, že žalovaný skutočne káblovo
retransmitoval audiovizuálne diela a záznamy (nie vysielania), ktoré zastupuje práve žalobca. Nositeľom
práv zastupovaných žalobcom mohol podľa hypotézy právnej normy (§19, §119 AZ) vzniknúť peňažný
nárok voči žalovanému výlučne vtedy, ak žalovaný použil káblovou retransmisiou predmety ochrany,
a to predmety ochrany práve týchto nositeľov, nie akékoľvek iné predmety ochrany. Ak žalovaný

nepoužil predmet ochrany „patriaci“ nositeľovi práva zastúpenému práve a jedine žalobcom, potom
neporušil žiadne právo takého nositeľa a uplatnený nárok vôbec nemohol vzniknúť. Žiadne zákonné
ustanovenie totiž nezakotvuje vznik majetkového práva OKS (na odmenu či primeranú odmenu), ale
výlučne majetkové práva konkrétnych nositeľov práv ku konkrétnym predmetom ochrany (§19 a §119
AZ). OKS je len nepriamym zástupcom týchto nositeľov (§144 ods. 3 AZ). Ak podľa hmotného práva

nevznikol uplatnený nárok zastúpeným nositeľom, potom OKS „nemá čo“ na súde uplatňovať. To,
že žalobca prípadne „niekoho“ zastupuje, neznamená automaticky, že žalovaný aj skutočne použil
predmet ochrany takého nositeľa, a teda že vôbec vzniklo právo, ktoré je žalobca oprávnený (a povinný)
uplatňovať. Rovnako to, že žalovaný uskutočňoval v žalovanom období káblovú retransmisiu ešte
neznamená, že použil čo len jediný predmet ochrany zastupovaný žalobcom. Z uvedeného vyplýva, že

žalobca bol povinný tvrdiť a preukázať okrem iného rozhodujúcu skutočnosť, že žalovaný v rozhodnom
období skutočne použil práve také predmety ochrany, ktoré zastupuje žalobca. Keďže tak neurobil,
neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno čo do základu uplatneného nároku. Neexistuje jediné
zákonné ustanovenie, odborná literatúra, judikatúra najvyšších súdnych orgánov ani stanovisko MK
SR, ktoré by OKS pri súdnom uplatňovaní práv spojených s použitím ňou zastupovaných predmetov

ochrany zbavovali povinnosti uniesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že k použitiu takýchto
predmetov ochrany skutočne došlo.
3.24 Dôkazom o použití AVD a AVZ zastupovaných žalobcom s istotou nie sú ani tabuľkové „hlásenia“
od niektorých subjektov (zrejme „producentov“), týkajúcich sa použitia AVD/AVZ vo vysielaniach, ktoré
predložil v konaní. Okrem toho, že nie sú podpísané, tak: nijako nepreukazujú, že v nich uvedené

AVD/AVZ alebo v nich uvedené programové služby (vysielania) žalovaný skutočne v žalovanom období
použil – káblovo retransmitoval; nijako nepreukazujú, že ide skutočne o predmety ochrany, ku ktorým
majetkové práva patria subjektom, ktoré ich žalobcovi nahlásili; nijako nepreukazujú, že v prípade AVD
boli splnené podmienky podľa §86 ods. 1 AZ; nijako nepreukazujú, že v nich vymenovaných prípadoch
došlo k vysielaniu a následnej káblovej retransmisii originálu (prvého) záznamu audiovizuálneho diela –

čo je nevyhnutná podmienka pre uplatnenie práv za nezastupovaných nositeľov podľa §147 ods. 2 AZ.
3.25 Z obsahu odvolania zrozumiteľne nevyplýva, k akým konkrétnym nesprávnym skutkovým zisteniam
okresný súd dospel na základe obsahu stanoviska MK SR z 30.06.2023, resp. v akej konkrétnej otázke
spojenej s týmto stanoviskom vychádza napadnutý rozsudok z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolací dôvod tak nie je riadne uplatnený. Napokon, odkaz okresného súdu na stanovisko MK SR

z 30.06.2023 je v napadnutom rozsudku len vedľajším, podporným a jedným z mnohých argumentov
okresného súdu pre jeho vlastné právne posúdenie veci. Nedošlo k tomu, že by v odôvodnení len v
celom rozsahu nekriticky prevzal jeho obsah – ako tomu bolo v prípade niektorých zrušujúcich uznesení
krajských súdov, vychádzajúcich z dnes už neaktuálneho stanoviska MK SR z 31.08.2020 – čo žalobcovi
naopak vôbec neprekáža a dodnes argumentuje aj týmito uzneseniami krajských súdov.

3.26 Výklad MK SR z roku 2023 vyvracia argumentáciu prezentovanú v konaniach žalobcom a naopak,
potvrdzuje správnosť argumentácie žalovaných káblových operátorov a P. G..
3.27 Skutočnosť, že aj samotný žalobca si uvedomuje správnosť výkladu §86 ods. 1 AZ uvedeného
žalovaným a potvrdeného v najnovších stanoviskách MK SR z roku 2023, potvrdzuje aj jeho vlastnýpostup v konaniach, ktoré inicioval na konci roku 2023. Žalobca sa v žiadnom z desiatok nových súdnych
konaní iniciovaných koncom roku 2023 už vôbec nedomáha nárokov za AVD (ale len za AVZ). Nové
žalované obdobie je pritom rok 2022, ale v mnohých prípadoch aj rok 2021 – teda polovica žalovaného

obdobia v tomto konaní.
3.28 Pokiaľ ide o spoločné vyhlásenie žalobcu a A. z 12.12.2016, toto je z hľadiska určenia rozsahu práv
zastupovaných žalobcom právne bezvýznamné. Rozsah práv žalobcu presne nevymedzuje a navyše
je právne nezáväzné.
3.29 Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že z čl. I bod 2 a 4 (pozn.: aj z čl. V bodu 1)

hromadnej zmluvy, pripojenej ako dôkaz 18 k odporu vyplýva, že práva spojené s káblovou retransmisiou
AVD žalovaný vysporiadal na jej základe s P. G. a práva spojené s káblovou retransmisiou AVZ
vysporiadal na jej základe s P. A., a to aj za všetkých nezastupovaných nositeľov práv.
3.30 Z evidencie OKS, vedenej na webovom sídle Ministerstva kultúry SR podľa §152 ods. 4 AZ
vyplýva, že žalobca bol (dohodou s P. A.) v určitom rozsahu určený za zákonného zástupcu zmluvne
nezastupovaných nositeľov práv k AVZ. Pokiaľ však ide o káblovú retransmisiu, toto určenie žalobcu

sa týka výlučne odboru podľa §146 ods. 2 písm. d) AZ – teda výlučne výberu primeranej odmeny za
káblovú retransmisiu takého audiovizuálneho záznamu, ktorý je originálom audiovizuálneho diela. Nie
je však nijako dotknutá povinnosť žalobcu tvrdiť a preukázať, že žalovaný pri káblovej retransmisii v
žalovanom období používal také audiovizuálne záznamy, ktoré boli prvými (originálnymi) záznamami
audiovizuálnychdiel,nieichbežnýmirozmnoženinami–kópiami.Rovnakotýmniejedotknutápovinnosť

žalobcu tvrdiť a preukázať, že žalovaný takto použil originálny záznam audiovizuálnych diel takých
výrobcov, ktorí nie sú zmluvne zastupovaní žiadnou OKS. Bez splnenia týchto podmienok nemožno
hovoriťopreukázanínárokužalobcuvodborepovinnejkolektívnejsprávyzanezastupovanýchnositeľov
práv k AVZ. Prinajmenšom za nezastupovaných nositeľov práv k AVZ tak bude uplatnený nárok žalobcu
vylúčený. Žalobca netvrdil ani nepreukázal, že by ex lege zastupoval čo len jediného konkrétneho

zmluvne nezastupovaného výrobcu AVZ, ktorého originál záznamu žalovaný použil v žalovanom období.
Prinajmenšom za nezastupovaných nositeľov práv k AVZ je tak uplatnený nárok žalobcu vylúčený.
Navyše, podľa aktuálneho stanoviska Ministerstva kultúry SR, aj keď žalobca preukáže, že žalovaný
použil čo len jeden audiovizuálny záznam (originál záznamu) tzv. nezastupovaného nositeľa práv k
AVZ, žalovaný si ako používateľ bude môcť vybrať, či s tým spojené právo nezastupovaného nositeľa

vysporiada prostredníctvom žalobcu alebo prostredníctvom P. A..
3.31 Žalobca na str. 35 odvolania označuje nové dôkazy – Dohodu medzi žalobcom a P. A. z 13.02.2023
a jej Dodatok č. 1. Tieto nové dôkazy žalobca nemohol v odvolaní uplatniť, pretože nie sú splnené
podmienky podľa §366 C.s.p.. Žalobcovi nič nebránilo, aby ich uplatnil v konaní pred súdom prvej
inštancie.Bezohľadunauvedené,predloženénovédôkazynemajúžiadnydopadnaskutočnostitvrdené

žalovaným a súdom. Dohoda medzi žalobcom a P. A. z 13.02.02023 sa týka výlučne odboru kolektívnej
správy podľa §146 ods. 2 písm. d) AZ (pozri 5.4.3). Dodatok č. 1 k uvedenej dohode sa na konanie vôbec
nevzťahuje, pretože jeho predmetom je retransmisia iná ako káblová retransmisia (nie je predmetom
konania).

4. Podaním zo dňa 01.03.2024 oznámila G., autorská spoločnosť, IČO: XX XXX XXX svoj vstup do
konania ako intervenient na strane žalovaného a následne dňa 08.03.2024 predložila svoje vyjadrenie,
v ktorom rozsiahlym spôsobom, avšak v zásade na identických skutkových tvrdeniach ako žalovaný,
namietala nedôvodnosť uplatneného nároku a nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
4.1 Mala za to, že je preukázané, že (1.) žalovaný vysporiadal všetky svoje povinnosti z káblovej

retransmisie všetkých audiovizuálnych diel prostredníctvom intervenienta; (2.) žalobca nepreukázal,
že by na zmluvnom základe zastupoval akéhokoľvek autora audiovizuálneho diela alebo iného
nositeľa autorských práv, ktorý vykonáva autorské práva autorov v káblovej retransmisii z titulu §86
AZ, §55 ods. 2 starého autorského zákona alebo akéhokoľvek iného právneho titulu; (3.) žalobca
nepreukázal, že by zastupoval akéhokoľvek zmluvne nezastupovaného nositeľa práv k AVD z titulu

zákonného zastúpenia v zmysle §147 ods. AZ, pričom v súčasnosti žalobca ani nemá právnu možnosť
vykonávať práva zmluvne nezastupovaných nositeľov práv k AVD; (4.) žalobca nepreukázal, že
by AVD, ku ktorým údajne vykonáva správu, boli súčasťou káblovej retransmisie uskutočňovanej
žalovaným a že ich žalovaný používal neoprávnene; (5.) žalovaný a intervenient preukázali, že žalovaný
prostredníctvom intervenienta vysporiadal svoje povinnosti z použitia AVD káblovou retransmisiou, a to

AVD spravovaných intervenientom na zmluvnom základe, ako aj všetkých ostatných AVD spravovaných
intervenientom na základe §146 a §147 AZ a (6.) žalobca nepreukázal, že by ním uplatňovaný nárok
bol vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny.4.2 Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v plnom rozsahu a priznal žalovanému a
intervenientovi nárok na náhradu trov konania.

5. V odvolacej replike zo dňa 26.03.2024 žalobca zotrval na svojej argumentácii odvolacích dôvodoch
a odvolacom návrhu, uvedených v jeho odvolaní.
5.1 Zdôraznil, že v konaní si neuplatnil od žalovaného zaplatenie odmeny a primeranej odmeny za
použitie konkrétneho predmetu ochrany (audiovizuálneho diela/ záznamu), nebolo preto jeho dôkaznou
povinnosťou preukazovať, aké audiovizuálne diela/ záznamy vysielajú televízne stanice (vysielatelia),

ktorých vysielanie žalovaný v nezmenenej forme len ďalej signálom šíril (retransmisia). Žalovaný nie je
vysielateľomkonkrétnych,vytypovanýchaudiovizuálnychzáznamovAVD,alevykonávalenretransmisiu
kompletného vysielania určitých TV staníc ako celku, žalovaný je teda terminológiou AZ len tzv. “inou
osobou“ odlišnou od vysielateľa. Žalobca teda nemal v predmetnom súdnom konaní dôkaznú povinnosť
preukazovať konkrétne šírenie predmetov autorskoprávnej ochrany (AVZ), pretože: (a) žalovaný nie
je vysielateľom; (b) nespornou skutočnosťou je výkon retransmisie žalovaným; (c) žalobca preukázal

všetky podstatné skutočnosti už správnemu orgánu v konaní o udelenie oprávnenia podľa §148 AZ.
5.2 Ako vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe na Krajskom súde v Banskej Bystrici (napr.
sp.zn. 17Co/41/2019, 17Co/36/2019, 17Co/4/2020, 11Co/59/2020, 11Co/44/2020, 17Co/82/2019,
15Co/135/2019, 16Co/221/2019), zo žiadneho ustanovenia AZ alebo iného hmotnoprávneho predpisu
nevyplýva, že by okrem oprávnenia udeleného MK SR na výkon kolektívnej správy práv musel

žalobca alebo akákoľvek iná organizácia kolektívnej správy preukazovať, ku ktorým konkrétnym AVD/
AVZ vykonáva kolektívnu správu majetkových práv; ani že by predmety ochrany (AVD/AVZ) nemohli
byť určené iba druhovo, že by musel žalobca alebo ktorákoľvek iná organizácia kolektívnej správy
preukazovať žalovanému použitie konkrétneho AVD/AVZ, keď práve používateľovi ukladá AZ v §165
ods. 6 poskytnúť organizácii kolektívnej správy pravdivé a úplné informácie o použití predmetov ochrany,

ktoré sú predmetom licenčnej či inej zmluvy uvedenej v §165 ods. 1 AZ, rovnako tak s poukazom na to,
že sadzba odmeny ako aj primeranej odmeny je v zmysle sadzobníka odmien žalobcu (rovnako tak aj
ďalších OKS) uplatňovaná na káblovú prípojku, nie ako sadzba za šírenie konkrétneho audiovizuálneho
diela/záznamu. Proti rozhodnutiam Krajského súdu v Banskej Bystrici podali žalovaní ústavné sťažnosti,
o ktorých rozhodol Ústavný súd SR odmietnutím sťažností (napríklad uznesením II. ÚS 294/2020 z

02.06.2021, I. ÚS 252/2021 z 15.06.2021, II. ÚS 343/2021 z 29.06.2021, I. ÚS 327/2021 zo 04.08.2021,
II. ÚS 328/2021 z 23.06.2021).
5.3 Žalobca napriek tomu, že už z doloženého listinného dôkazu – Právoplatného Rozhodnutia č.k.:
MK-1778/2016-232/8318 zo 07.07.2016 vyplýva právny stav, ktorý je potrebné vykladať cez §148 AZ (je
vyriešená podľa §94 C.s.p. prejudiciálna otázka o zastupovaní nositeľov práv, ktorý je potrebné vykladať

v súlade s §148 ods. 3 AZ), nad rámec svojej dôkaznej povinnosti v tomto sporovom konaní a pre
nespornosť predložil zverejnený zoznam nositeľov práv, ktorí sa obrátili na žalobcu a uzavreli zmluvu o
zastupovaní + jednotlivé zmluvy o zastupovaní, zoznam zahraničných organizácií kolektívnej správy +
dohodu o spolupráci s najväčšou, zahraničnou a reprezentatívnou organizáciou kolektívnej správy B..
5.4 K novému AZ neexistuje doposiaľ žiadna ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít a

v obdobných konaniach možno názorovo vychádzať jedine z doterajšej rozhodovacej praxe odvolacích,
kauzálne príslušných súdov, pri ktorej bolo každé rozhodnutie prvoinštančného súdu (v prípade
zamietnutia žaloby) zrušené a vec vrátená na nové konanie so záväzným názorom odvolacieho
súdu. Pokiaľ žalovaný poukázal na novelu AZ účinnú od 01.02.2023, vyvodzuje z nej svojvoľné a
nedôvodné tvrdenia na účely vlastnej procesnej obrany, ktoré sa míňajú zmyslu a účelu danej novely.

Uvedená novela AZ zaviedla do ust. §147 ods. 2 AZ len to, aby bolo jasné v prípade, ak má v
určitom odbore povinnej kolektívnej správy oprávnenie viacero organizácií kolektívnej správy, ktorá z
nich bude považovaná za tú, ktorá bude zo zákona spravovať práva tzv. nezastupovaných nositeľov.
Otázka zastupovania nezastupovaných nositeľov práv v zmysle novelizovaného ust. §147 ods. 2 AZ je
riešená buď vzájomnou dohodou medzi organizáciami kolektívnej správy, alebo takúto reprezentatívnu

organizáciu určí MK SR ako príslušný správy orgán. Ako vyplýva z webovej stránky MK SR, žalobca
bol v zmysle vyššie uvedenej novely AZ určený priamo MK SR ako reprezentatívna organizácia vo
vzťahu k nezastupovaným nositeľom práv – výrobcom audiovizuálnych záznamov audiovizuálnych diel.
Z pohľadu žalobcu to len potvrdzuje a legitimizuje aj skutočnosť, ktorú žalobca už bez pochybností
preukázal listinným dôkazom – spoločným vyhlásením P. A. B. A. zo dňa 12.12.2016 o tom, že rozsah

ich zastupovania vo vzťahu k zastupovaným ako aj nezastupovaným nositeľom práv – výrobcom
audiovizuálnych záznamov audiovizuálnych diel sa neprekrýva. Zároveň v nadväznosti na ďalšie prijaté
novely AZ a rozšírenia oprávnení žalobca a P. A. uzavreli Dohodu zo dňa 13.02.2023 a Dodatok č. 1k tejto Dohode, kde vyššie uvedené znovu pomerne jasne deklarovali, t.j. že sa ich rozsah oprávnení
neprekrýva.
5.5 Žalovaný sa v rámci podania prevažne venoval namiesto vyjadreniu sa k odvolaniu žalobcu

a jednotlivým vytknutým vadám napádaného rozhodnutia pomerne rozsiahlemu vlastnému opisu a
výkladu listinného dôkazu – Stanoviska MK SR z 01.08.2023, ktoré: - nie je vôbec právne záväzné,
- nie je žiadnym korigendom k predchádzajúcim stanoviskám MK SR (k stanovisku z 06.12.2016, z
31.08.2020, ktoré žalobca riadne doložil do spisu v rámci prvoinštančného konania), - obsahuje názory a
výkladyustanoveníAZvnovelizovanímznenít.j.ktorésažalovanéhoobdobianijakonetýka,-potvrdzuje

tvrdenia žalobcu o tom, že na vysporiadanie práv pri výkone retransmisie žalovanému nepostačovalo
v rozhodnom období vysporiadať práva len s intervenientom a bolo potrebné vysporiadať práva so
všetkými OKS, t.j. vrátane žalobcu. Zároveň žalobca poukázal aj na skutočnosť, že uvedený listinný
dôkaz nebol vykonaný v rámci dokazovania pred súdom prvej inštancie.

6. V odvolacej duplike zo dňa 10.05.2024 žalovaný zotrval na svojej predošlej argumentácii a vyjadril

súhlas so všetkými prostriedkami procesnej obrany, príp. procesného útoku, ktoré intervenient na jeho
strane uplatnil v priebehu konania.
6.1 Zdôraznil, že sa žalobca domáha plnenia spojeného s káblovou retransmisiou AVD/AVZ, ku ktorým
práva údajne spravuje - žiadne ustanovenie AZ nepriznáva nositeľom práv k AVD/AVZ akékoľvek práva v
súvislosti s káblovou retransmisiou vysielania. Tie majú len vysielatelia. Ak sa žalobca voči žalovanému

domáha práv spojených s káblovou retransmisiou AVD a AVZ, musí preukázať, že žalovaný skutočne
káblovo retransmitoval AVD/AVZ (nie vysielania), ktoré zastupuje práve žalobca.
6.2 To, že žalobca prípadne „niekoho“ zastupuje, neznamená automaticky, že žalovaný aj skutočne
použil predmet ochrany takého nositeľa, a teda že vôbec vzniklo právo, ktoré je žalobca oprávnený (a
povinný) uplatňovať. Rovnako to, že žalovaný uskutočňoval v žalovanom období káblovú retransmisiu,

ešte neznamená, že použil čo i len jediný predmet ochrany zastupovaný žalobcom. AZ spája vznik
práva autora AVD/výrobcu AVZ na odmenu/primeranú odmenu s použitím ich predmetov ochrany (AVD/
AVZ). Pod „ich“ predmetmi ochrany treba rozumieť tie konkrétne predmety ochrany, ku ktorým majú
zákonom stanovený vzťah (napr. výrobca AVZ a konkrétny AVZ, ktorého konečné vyhotovenie inicioval
alebo zabezpečil). Nositeľom práv zastupovaných žalobcom preto mohol podľa hypotézy právnej normy

(§19, §119 AZ) vzniknúť peňažný nárok voči žalovanému výlučne vtedy, ak žalovaný použil káblovou
retransmisiou predmety ochrany, a to predmety ochrany práve týchto nositeľov, nie akékoľvek iné
predmety ochrany. Ak žalovaný nepoužil predmet ochrany „patriaci“ nositeľovi práva zastúpenému práve
a jedine žalobcom, potom neporušil žiadne právo takého nositeľa a uplatnený nárok vôbec nemohol
vzniknúť. Žiadne zákonné ustanovenie totiž nezakotvuje vznik majetkového práva OKS (na odmenu či

primeranú odmenu), ale výlučne majetkové práva konkrétnych nositeľov práv ku konkrétnym predmetom
ochrany (§19 a §119 AZ). OKS je len nepriamym zástupcom týchto nositeľov (§144 ods. 3 AZ). Ak
podľa hmotného práva nevznikol uplatnený nárok zastúpeným nositeľom, potom OKS „nemá čo“ na
súde uplatňovať.
6.3 Z evidencie OKS vedenej na webovom sídle Ministerstva kultúry SR podľa §152 ods. 4 AZ skutočne

vyplýva, že žalobca bol (dohodou s P. A.) v určitom rozsahu určený za zákonného zástupcu zmluvne
nezastupovaných nositeľov práv k AVZ. Pokiaľ však ide o káblovú retransmisiu, toto určenie žalobcu
sa týka výlučne odboru podľa §146 ods. 2 písm. d) AZ – teda výlučne výberu primeranej odmeny za
káblovú retransmisiu takého AVZ, ktorý je originálom AVD. Žalobca netvrdil ani nepreukázal, že by ex
lege zastupoval čo len jediného konkrétneho zmluvne nezastupovaného výrobcu AVZ, ktorého originál

záznamu žalovaný použil v žalovanom období. Prinajmenšom za nezastupovaných nositeľov práv k AVZ
je tak uplatnený nárok žalobcu vylúčený.
6.4 Žalovaný sa stotožňuje s výkladom §86 ods. 1 AZ, uvedeným v napadnutom rozsudku, podľa
ktorého žalovaný (pozn. odvolacieho súdu- správne má byť žalobca) bol pre unesenie dôkazného
bremena povinný preukázať splnenie troch podmienok vzniku právnej domnienky o výkone majetkových

práv autorov k AVD výrobcom (producentom) namiesto autorov a to (1) písomný súhlas autorov na
vyhotovenie originálu AVD; (2) dohoda s autormi na odmene za vytvorenie AVD a (3) dohoda s autormi
na odmene za každé jednotlivé použitie AVD.
6.5 napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, pretože :
6.5.1 žalobca v rozpore so svojimi procesnými povinnosťami neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné

bremeno o všetkých právnych skutočnostiach svedčiacich podľa hmotného práva o uplatnenom nároku,
najmä podľa §19 a §119 AZ v spojení s §144 ods. 3 AZ a s §451 Občianskeho zákonníka o tom, že
žalovaný v rozhodnom období použil (káblovo retransmitoval) práve také predmety ochrany, ku ktorým
práva kolektívne spravuje žalobca;6.5.2 žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno o rozsahu predmetov ochrany, ku
ktorým práva žalobca kolektívne spravuje; zo zmlúv predložených žalobcom vyplýva, že žalobca
nedisponuje žiadnym zahraničným mandátom na kolektívnu správu práv v odboroch, ktoré sú

predmetom žaloby, čím bol jeho zahraničný mandát plne vyvrátený;
6.5.3 žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno podľa §147 ods. 1,2 v spojení s §146
ods. 2 písm. d),f) AZ o tom, že žalovaný v rozhodnom období použil (káblovo retransmitoval) práve
také AVD/AVZ, pri ktorých si tzv. nezastupovaní nositelia práv podľa §147 ods. 2 AZ vybrali (písomne
určili) za zákonného zástupcu žalobcu; takýto záver bol naopak relevantne spochybnený tvrdeniami

intervenienta. Vysporiadanie práv všetkých nezastupovaných nositeľov práv k AVZ s P. A. za takmer
celé žalované obdobie a práv všetkých nezastupovaných nositeľov práv k AVD s P. G. za celé žalované
obdobie preukázal žalovaný Hromadnou zmluvou, jej plnením a postupom podľa §165 ods. 9 a 10 AZ.
MK SR navyše potvrdilo, že samotný používateľ má právo výberu OKS, s ktorou vysporiada nároky
nezastupovaných nositeľov práv podľa §147 AZ;
6.5.4 žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno podľa §146 ods. 2 písm. d) a §147 ods.

1 a 2 v spojení s §82 ods. 2 AZ o tom, že žalovaný v rozhodnom období použil (káblovo retransmitoval)
práve také AVZ, ktoré boli originálmi AVD. Nepreukázal ani to, že žalovaný v rozhodnom období použil
(káblovo retransmitoval) bežné rozmnoženiny takých AVZ, ku ktorým práva spravuje práve žalobca;
6.5.5 žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno podľa §86 ods. 1 v spojení s §19
a §83 ods. 2 AZ o tom, že žalovaný v rozhodnom období použil (káblovo retransmitoval) práve také

audiovizuálne diela, pri ktorých boli splnené podmienky vzniku zákonnej domnienky výkonu autorských
práv výrobcom namiesto autora podľa §86 ods. 1 AZ;
6.5.6 žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno podľa §458a v spojení s §442a ods.
2 Občianskeho zákonníka, §169 ods. 2 v spojení s ods. 4písm. a) AZ o dôvodnosti výšky uplatneného
nároku, teda o tom, že žalovaná suma predstavuje tzv. obvyklú odmenu, že súčasne zohľadňuje

všetky zákonné kritériá podľa §169 ods. 2 AZ a že zodpovedá skutočnému počtu prípojok žalovaného.
Takýto záver bol naopak relevantne spochybnený dôkazmi predloženými žalovaným a intervenientom.
Navyše, v uplatnenej výške nárokov nemožno identifikovať časť pripadajúcu na nároky tzv. zmluvne
nezastupovanýchnositeľovprávačasťpripadajúcunanárokyžalobcomúdajnezmluvnezastupovaných
nositeľov práv.

7. Podaním zo dňa 15.10.2024 oznámil A. I. J., IČO: XXXXXX (ďalej aj len ako „SFÚ“) svoj vstup do
konania ako intervenient na strane žalobcu.

8. Dňa 22.10.2024 intervenient na strane žalovaného (ďalej aj len ako „G.“) doručil odvolaciemu súdu

návrh v zmysle §83 C.s.p. na rozhodnutie o nepripustení vstupu SFÚ ako intervenienta na strane
žalobcu.
8.1 Namietal, že jeho vstup by bol v rozpore so zákonom - intervenient na strane žalobcu nemá na
výsledku tohto konania právny záujem. Aby A. preukázal existenciu právneho záujmu na výsledku tohto
konania, musel by tvrdiť a preukázať, že medzi žalobcom a A. v budúcnosti môže v závislosti od výsledku

tohto sporu vzniknúť budúci súdny spor, pre ktorý bude výsledok tohto súdneho sporu mať povahu
predbežnej otázky. Uvedené SFÚ ani netvrdí, ani nepreukazuje.
8.2 Vstup A. do tohto konania je v rozpore s existujúcou právnou úpravou AZ v oblasti retransmisie,
ktorá je odborom povinnej kolektívnej správy, čo výslovne neumožňuje individuálnym nositeľom práv
domáhať sa samostatne svojich práv z retransmisie. Uvedená skutočnosť súčasne vylučuje existenciu

právneho záujmu A. na výsledku tohto sporu. Predmetom tohto sporu sú nároky z káblovej retransmisie,
ktorá je v zmysle §146 ods. 2 písm. d),f) odborom povinnej kolektívnej správy. Keďže sú nároky z
káblovej retransmisie predmetom kolektívnej správy, z §146 ods. 1 AZ vyplýva, že nositelia práv nie sú
oprávnení na individuálny výkon svojich majetkových práv. Kolektívna správa práv sa v zmysle §144
ods. 3 AZ vykonáva výlučne organizáciou kolektívnej správy, ktorá koná vo svojom mene, avšak na

účet nositeľov práv. Je teda zrejmé, že žalobca v tomto spore uplatňuje vo svojom mene nároky na
účet ním zastupovaných nositeľov práv a je nepriamym zástupcom ním zastupovaných nositeľov práv.
Z uvedeného vyplýva, že samotný A. v tomto spore už zastúpený je, a to samotným žalobcom, ktorý je
jeho nepriamym zástupcom ako organizácia kolektívnej správy. Žalobca uplatňuje žalobný nárok v tomto
spore síce vo svojom mene, ale nesporne aj na účet samotného A., a preto samotný A. v tomto spore

už figuruje a tvrdený žalobný nárok je čiastočne aj jeho nárokom, ktorý uplatňuje v tomto konaní jeho
zástupca. Opačný postup by mal v praxi za dôsledok stav, že pri akomkoľvek spore, ktorého stranou
je ktorákoľvek organizácia kolektívnej správy, by na výsledku sporu mali právny záujem všetci ňou
zastupovaní nositelia práv, a všetci z nich by mohli vstúpiť ako intervenient do daného konania. V prípadeorganizáciekolektívnejsprávybysajednalootisícedomácichazahraničnýchnositeľovpráv.Pritakomto
výklade by mali právny záujem na výsledku aj tohto sporu všetci autori audiovizuálnych diel, ktorých
práva vysporiadal intervenient na strane žalovaného a mohli by následne vstúpiť do tohto sporu ako

ďalší intervenienti na strane žalovaného, aby sa uvedená skutočnosť preukázala. Takýto dôsledok by bol
nepochybne absurdný a v rozpore so zákonom a zásadou hospodárnosti civilného sporového konania.

9. Dňa 06.11.2024 žalovaný doručil odvolaciemu súdu návrh v zmysle §83 C.s.p. na rozhodnutie
o nepripustení vstupu SFÚ ako intervenienta na strane žalobcu; návrh doplnil dňa 18.11.2024. Namietal,

že:
9.1 SFÚ neuviedol ani nepreukázal také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho právny záujem na
výsledku tohto konania v zmysle §81 C.s.p.. Právny záujem intervenienta na výsledku sporu sa určuje
podľa dvoch kritérií, ktoré musia byť splnené súčasne – kumulatívne, a to: (a) prehra intervenovaného
sporu stranou, ktorú intervenient podporuje, môže vyústiť do vzniku sekundárneho sporu medzi touto
stranou a intervenientom; (b) predmet intervenovaného sporu má pre sekundárny spor význam ako

predbežná otázka. Žiaden z vyššie uvedených dvoch kumulatívnych predpokladov odôvodňujúcich
existenciu právneho záujmu A. na výsledku sporu medzi žalobcom a žalovaným nie je splnený. A. ich
ani len netvrdí, už vôbec ich ničím nepreukazuje. A. odôvodňuje svoj vstup do konania nespokojnosťou
s rozhodovacou praxou súdov, ako aj tým, že žalovaný sa v konaní bráni a popiera skutkové tvrdenia
a právnu argumentáciu žalobcu. Je zrejmé, že nespokojnosť s rozhodovacou praxou súdov a ani

nespokojnosť s obranou žalovaného nemôže byť zákonným dôvodom na vstup kohokoľvek do konania
v pozícii intervenienta. Dôvody prezentované A. môžu byť dôvodom na zmenu právneho zastúpenia v
súdnom spore, prípadne na zmenu OKS vykonávajúcu kolektívnu správu práv konkrétnych nositeľov
práv, avšak neodôvodňujú právny záujem A. na výsledku konania podľa §81 C.s.p.. SFÚ nešpecifikuje
žiadny možný sekundárny spor, v ktorom by žalobca v prípade prehry v tomto konaní uplatňoval nároky

voči A. a súčasne pre ktorý by mal výsledok tohto súdneho konania povahu predbežnej otázky. Rovnako
netvrdí a nepreukazuje, že by takýto spor prebiehal v súčasnosti. Je zrejmé, že takýto sekundárny spor
neprebieha a ani nehrozí. Niet nároku, ktorý by si žalobca ako OKS v dôsledku prehratého sporu voči
tvrdenému používateľovi mohol uplatniť voči nositeľovi práv, ktorého údajne sám zastupuje (A.);
9.2 vstupom SFÚ do konania by bol porušený a obchádzaný účel zákona – poprel by účel a zmysel

(osobitnepovinnej)kolektívnejsprávyprávpodľaAZapoprelbyajzmyselexistenciesamotnéhožalobcu
ako organizácie kolektívnej správy (OKS). Podľa §146 ods. 1 AZ nositeľ práv nie je oprávnený na
individuálny výkon svojich majetkových práv v odboroch kolektívnej správy podľa odseku 2, teda v
odboroch tzv. povinnej kolektívnej správy. Pokaľ je SFÚ skutočne nositeľom práv podľa AZ a pokiaľ aj
je skutočne zastúpený žalobcom ako OKS, potom už A. je aj v tomto konaní podľa zákona zastúpený

žalobcom. Rovnako, pokiaľ ide o návrhom na začatie konania dotknuté odbory povinnej kolektívnej
správy, SFÚ ex lege nie je oprávnený na individuálny výkon svojich majetkových práv a nie je oprávnený
vylúčiť kolektívnu správu svojich práv. V spore žalobca koná aj na účet A., pričom SFÚ nepreukázal,
že výslovne prejavil vôľu domáhať sa uplatneného nároku sám alebo že jeho uplatnenie žalobcom je
nehospodárne (§169 ods. 4 písm. b) AZ). Bolo by v rozpore so zmyslom a účelom kolektívnej správy,

aby do konaní, kde sú nositelia práv už zastúpení organizáciou kolektívnej správy, mohli nositelia práv
vstupovať ako intervenienti na strane žalobcu a stať sa tak de facto jednou zo strán sporu.

10. Dňa 16.01.2025 doručil odvolaciemu súdu svoje vyjadrenie vo veci A. (intervenient na strane
žalobcu); navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovaného na

zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom a zároveň zaviaže žalovaného na náhradu trov konania v
rozsahu 100% v prospech žalobcu ako aj v prospech intervenienta na strane žalobcu, alternatívne aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na nové konanie.
10.1 Na podporu svojej argumentácie o existencii jeho právneho záujmu na vstupe do konania uviedol,
že rozhodnutie súdu v tomto konaní je záväzné aj pre intervenienta na strane žalobcu. A. ako nositeľ

práv autorov k audiovizuálnym dielam a výrobca záznamov týchto audiovizuálnych diel má v zmysle AZ
právo na odmenu a primeranú odmenu od žalovaného za použitie týchto predmetov ochrany káblovou
retransmisiou. Pokiaľ by súd žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy právo na uhradenie odmeny
a primeranej odmeny pre SFÚ nepriznal, súd by poprel zákonný mandát A. podľa §21 ods. 2 písm.
a) a d) zákona č. 40/2015 Z.z. o audiovízii (ďalej len ako „zákon o audiovízii“). Toto ustanovenie

zákona stanovuje, že A. vykonáva práva autorov k audiovizuálnym dielam vyrobeným organizáciami
štátu hospodáriacimi v oblasti audiovízie, ktoré vykonávali tieto práva na základe všeobecne záväzných
právnych predpisov platných pred rokom 1997 a je výrobcom zvukovo-obrazových záznamov týchto
AVD. To znamená, že pokiaľ by žalobca v tomto súdnom konaní nebol úspešný, súd by nerešpektovalplatnú právnu úpravu podľa §21 ods. 2 písm. a) a d) zákona o audiovízii. Taktiež, pokiaľ by žalobca v
tomto súdnom konaní nebol úspešný, došlo by tým k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného
ako používateľa predmetov ochrany na úkor intervenienta na strane žalobcu, pretože žalovaný ako

prevádzkovateľ retransmisie používa audiovizuálne diela A. a ich záznamy a neuhrádza za toto
použitie odmenu a ani primeranú odmenu. V prípade neúspechu žalobcu v tomto súdnom konaní
vzniká nárok A. na vznesenie nároku na náhradu škody voči žalobcovi z dôvodu porušenia Zmluvy o
zastupovaníprávmedzižalobcomaA.zodňa16.07.2014,ktorousažalobcazaviazalnavýberodmenya
primeranej odmeny pre intervenienta na strane žalobcu voči prevádzkovateľom retransmisie za použitie

audiovizuálnych diel a záznamov A..
10.2 Ako vyplýva z ust. §21 ods. 2 písm. a) zákona o audiovízii, na A. sa nevzťahuje §86 ods. 1
Autorského zákona, pretože A. ako výrobca audiovizuálnych záznamov audiovizuálnych diel priamo z
vyššie citovaného ustanovenia zákona o audiovízii vykonáva práva autorov k daným audiovizuálnym
dielam. A. za účelom kolektívnej správy a zastupovania práv na území SR, ako aj v zahraničí, poveril
organizáciukolektívnejsprávyprávA.-žalobcuokreminéhoajnato,abyvjehomenevyberalaodmenyv

odborochkolektívnejsprávypráv.Totopoverenienazastupovaniezahŕňaajodborkáblovejretransmisie,
ktorú prevádzkuje žalovaný. A. deklaruje, že nemá uzatvorenú zmluvu o zastupovaní práv so žiadnou
inou organizáciou kolektívnej správy okrem Zmluvy o zastupovaní práv (uzatvorenou medzi žalobcom
a A.) zo dňa 16.07.2014 - z tejto skutočnosti vyplýva, že tvrdenie žalovaného o vysporiadaní práv
výrobcov audiovizuálnych diel a záznamov prostredníctvom Dohody o urovnaní a Hromadnej licenčnej

zmluvy, t.j. prostredníctvom inej OKS (mimo žalobcu), je nepravdivé. Navyše aj P. A. v konaní dosvedčil,
že zastupuje len výrobcov audiovizuálnych záznamov hudobných diel (videoklipov) a spolu so žalobcom
zhodne potvrdili, že sa ich rozsah oprávnení neprekrýva.
10.3 Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, ktorá je držiteľom oprávnenia na káblovú retransmisiu,
pričom na základe tohto oprávnenia žalovaný prevádzkoval v žalovanom období káblovú retransmisiu,

podstatou ktorej je súčasné, nezmenené a úplné šírenie vysielanej programovej služby vysielateľa. Ako
aj uviedol žalobca v tomto konaní, zo žiadneho ustanovenia AZ alebo iného hmotnoprávneho predpisu
nevyplýva, že by okrem oprávnenia udeleného MK SR na výkon kolektívnej správy práv musel žalobca
aleboakákoľvekináorganizáciakolektívnejsprávypreukazovať,kuktorýmkonkrétnymdielamvykonáva
kolektívnu správu majetkových práv, že by predmety ochrany nemohli byť určené iba druhovo, že by

musel žalobca alebo ktorákoľvek iná organizácia kolektívnej správy preukazovať žalovanému v konaní
o vydanie bezdôvodného obohatenia použitie konkrétneho diela, keď práve používateľovi ukladá AZ v
§165 ods. 6 poskytnúť organizácii kolektívnej správy pravdivé a úplné informácie o použití predmetov
ochrany, ktoré sú predmetom licenčnej či inej zmluvy uvedenej v §165 ods. 1 AZ, s poukazom na
skutočnosť, že sadzba odmeny a primeranej odmeny je v zmysle sadzobníka odmien všetkých OKS –

aj žalobcu- uplatňovaná za káblovú prípojku, nie ako sadzba za šírenie konkrétneho audiovizuálneho
diela či konkrétneho audiovizuálneho záznamu.
10.4 Uviedol niekoľko prípadov použitia filmov v káblovej retransmisii prevádzkovanej žalovaným v
žalovanom období a žiadal, aby žalovaný preukázal vysporiadanie majetkových práv A. ako ich výrobcu.
A. žiadnu odmenu, ani primeranú odmenu za použitie uvedených filmových diel neobdržal, a to ani od

inej organizácie kolektívnej správy práv na základe Dohody o urovnaní a Hromadnej licenčnej zmluvy,
ako to tvrdí žalovaný.
10.5 Žalobca ako aj intervenient na strane žalobcu preukázali: (a) oprávnenie žalobcu na výkon
kolektívnej správy práv v odbore výmer odmeny za použitie audiovizuálneho diela káblovou
retransmisiou a výber primeranej odmeny za káblovú retransmisiu audiovizuálneho záznamu, ktorý

je originálom audiovizuálneho diela; (b) poverenie žalobcu zo strany A. na zastupovanie jeho práv
pri výbere odmeny a primeranej odmeny za použitie audiovizuálnych diel a záznamov káblovou
retransmisiou; (c) použitie AVD a ich záznamov, ktorých výrobcom je A., v káblovej retransmisii
prevádzkovanej žalovaným; (d) neuhradenie odmeny a primeranej odmeny zo strany žalovaného pre A.
prostredníctvom žalobcu či inej organizácie kolektívnej správy práv.

11. Dňa 24.02.2025 doručil odvolaciemu súdu žalobca podanie, v ktorom vyslovil súhlas so vstupom A.
do konania ako intervenienta na strane žalobcu a súčasne sa vyjadril aj k návrhom G. a žalovaného na
nepripustenie vstupu A. do konania.
11.1 Uviedol, že v tomto sporovom konaní sú obsahom žalobného nároku priamo nároky intervenienta

A., ktorý má logicky a preukázateľne právny záujem na výsledku sporového konania a dôvodne vstúpil
na stranu žalobcu ako intervenient za účelom argumentačnej podpory dôvodnosti žalobného nároku.
11.2 Žalobca v súlade s ust. §85 C.s.p. výslovne súhlasí so všetkými prostriedkami procesného útoku a
procesnej obrany, ktoré A. v konaní uplatnil, uplatňuje alebo bude uplatňovať.11.3 K tvrdenej absencií právneho záujmu na výsledku konania uviedol, že A. je štátnou príspevkovou
organizáciou a finančnými vzťahmi je zapojený na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly
MK SR. Medzi nositeľmi práv zastúpenými žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy má A.

vzhľadom na ustanovenie §21 ods. 2 zákona č. o audiovízii osobitné postavenie, pretože je nielen
výrobcom záznamov audiovizuálnych diel, ale zo zákona (osobitného zákona o audiovízii) vykonáva
aj autorské práva k audiovizuálnym dielam, pričom za použitie predmetov ochrany má v zmysle tohto
osobitného zákona právo na odmenu a právo na primeranú odmenu. Práve a najmä z tohto osobitného
postavenia A. (na ktoré odkazuje A. aj vo svojom oznámení o vstupe do konania a v podaní vo veci

samej) vyplýva jeho právny záujem na výsledku tohto konania.
11.4 Právny záujem vstupu A. do konania na strane žalobcu je nepochybne daný minimálne z
nasledovných dôvodov: (a) rozhodnutie súdu v tomto konaní je záväzné aj pre intervenienta na
strane žalobcu; A. ako nositeľ práv autorov k audiovizuálnym dielam a výrobca záznamov týchto
audiovizuálnych diel má v zmysle Autorského zákona právo na odmenu a primeranú odmenu od
žalovaného za použitie týchto predmetov ochrany káblovou retransmisiou; pokiaľ by súd žalobcovi ako

organizácii kolektívnej správy právo na uhradenie odmeny a primeranej odmeny pre A. nepriznal, súd
by poprel zákonný mandát A. podľa §21 ods. 2 písm. a) a d) zákona o audiovízii. Toto ustanovenie
zákona stanovuje, že A. vykonáva práva autorov k audiovizuálnym dielam vyrobeným organizáciami
štátu hospodáriacimi v oblasti audiovízie, ktoré vykonávali tieto práva na základe všeobecne záväzných
právnych predpisov platných pred rokom 1997 a je výrobcom zvukovo-obrazových záznamov týchto

audiovizuálnych diel. To znamená, že pokiaľ by žalobca v tomto súdnom konaní nebol úspešný, súd
by nerešpektoval platnú právnu úpravu podľa §21 ods. 2 písm. a) a d) zákona o audiovízii; (b) pokiaľ
by žalobca v tomto súdnom konaní nebol úspešný, došlo by tým k bezdôvodnému obohateniu na
strane žalovaného ako používateľa predmetov ochrany na úkor intervenienta na strane žalobcu, pretože
žalovaný ako prevádzkovateľ retransmisie používa audiovizuálne diela A. a ich záznamy a neuhrádza

za toto použitie odmenu a ani primeranú odmenu.
11.5 V prípade neúspechu žalobcu v tomto súdnom konaní vzniká nárok A. na vznesenie nároku
na náhradu škody voči žalobcovi z dôvodu porušenia Zmluvy o zastupovaní práv medzi žalobcom a
intervenientom zo dňa 16.07.2014, ktorou sa žalobca zaviazal na výber odmeny a primeranej odmeny
pre intervenienta na strane žalobcu voči prevádzkovateľom retransmisie za použitie audiovizuálnych diel

a záznamov A.. Rozhodnutím súdu v danej právnej veci budú bez akýchkoľvek pochybností dotknuté
práva a povinnosti A. vyplývajúce z hmotného práva, a to predovšetkým právo na odmenu a primeranú
odmenu za použitie audiovizuálnych diel a záznamov káblovou retransmisiou vyplývajúce z ust. §21
ods. 2 zákona o audiovízii.
11.6 Pokiaľ žalovaný odkazoval na ust. §146 ods. 1 AZ a argumentuje tým, že v odbore povinnej

kolektívnej správy je individuálny výkon majetkových práv vylúčený, práve preto intervenient A. vstúpil
a mohol vstúpiť do konania len ako intervenient t.j. subjekt popri hlavnom účastníkovi/strane sporu -
žalobcovi. Následne žalovaný tvrdí, že predmetom konania sú aj odbory dobrovoľnej kolektívnej správy,
kde výkon majetkových práv nositeľa vylúčený nie je, t.j. A. by v tejto časti žalobného nároku mohol byť
sám žalobcom, v konaní však práve z dôvodu, aby nedochádzalo k popretiu účelu a zmyslu kolektívnej

správy, vstúpil len ako intervenient na stranu žalobcu. Vstupom intervenienta A. na stranu žalobcu
nedochádza a nemôže dochádzať k žiadnemu obchádzaniu zákona, ako sa snaží zmätočne navodiť
žalovaný. K porušeniu a obchádzaniu účelu zákona, resp. k rozporu so zmyslom a účelom kolektívnej
správy by došlo výlučne v prípade, ak by sa A. sám individuálne domáhal svojich nárokov a uplatnil
si ich v súdnom konaní v postavení žalobcu. Vstupom A. ako intervenienta na strane žalobcu do

konania, na výsledku ktorého nepochybne má právny záujem a ktorým sleduje posilnenie postavenia
žalobcu, nedochádza k porušeniu žiadnych právnych predpisov. Čo sa týka argumentácie žalovaného,
v zmysle ktorej by pripustenie vstupu A. do konania mohlo mať za následok vstup všetkých nositeľov
práv zastupovaných žalobcom, k tomu žalobca uviedol, že A. má spomedzi nositeľov práv zastúpených
žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy vzhľadom na ustanovenie §21 ods. 2 zákona o audiovízii

osobitné postavenie (a to aj vzhľadom na skutočnosť, že nejde o žiadny súkromný subjekt, ale o štátnu
inštitúciu), z ktorého najmä vyplýva jeho právny záujem na výsledku konania. A. je štátnou inštitúciou,
ktorá sa rozhodla priamo popri žalobcovi brániť svoje autorské a iné práva, ktoré subjekty ako žalovaný
dlhodobo bezbreho nerešpektujú a odmietajú za šírenie audiovizuálnych diel káblovou retransmisiou
uhrádzať príslušné odmeny, k čomu im ochotne pomáhajú aj niektoré OKS (napr. intervenient na strane

žalovaného).
11.7 K návrhu G. namietol, že tento nie je oprávnený namietať prípustnosť vstupu iného subjektu do
konania ako intervenient; právo namietať vstup intervenienta do konania má výlučne strana - tedavýlučnežalobcaalebožalovaný.Ztohtodôvodunavrhol,abysúdnatentoprocesnýnávrhuintervenienta
na strane žalovaného neprihliadal a bližšie sa ním nezaoberal.

12. Podaním zo dna 17.03.2025 sa A. vyjadril k návrhom žalovaného a G. na nepripustenie A. do
konania.
12.1 Mal za to, že prostredníctvom vyjadrení zo dňa 14.10.2024 a 16.01.2025 preukázal svoj právny
záujem na výsledku konania v zmysle §81 C.s.p., pretože úspech žalobcu sa sprostredkovane a
vo svojom dôsledku priaznivo prejaví v právnom postavení A., v jeho právach a povinnostiach

hmotnoprávnej povahy.
12.2 Výkon práv k audiovizuálnym dielam ako aj výkon práv k audiovizuálnym záznamom zo strany A.
k predmetom ochrany, uvedených v databáze zverejnenej na http://www.skcinema.sk/arl-sfu/ je daný
priamo zákonom a jeho spochybňovanie nemá hmotnoprávne opodstatnenie.
12.3 Žalovaný ako neoprávnený používateľ predmetov ochrany, ku ktorým práva vykonáva SFÚ, sa
bez uhradenia odmeny a primeranej odmeny za použitie týchto predmetov ochrany neoprávnene

obohacuje na úkor A.. A. opakovane uvádza, že za použitie svojich audiovizuálnych diel a záznamov zo
strany žalovaného neobdržal odmenu ani primeranú odmenu. Oprávneným príjemcom týchto odmien
je v zmysle §21 ods. 2 písm. f) zákona o audiovízii A. I. J.. V prípade neúspechu žalobcu v tomto
súdnom konaní vzniká nárok A. na vznesenie nároku na náhradu škody voči žalobcovi z dôvodu
porušenia Zmluvy o zastupovaní práv medzi žalobcom a intervenientom zo dňa 16.07.2014, ktorou

sa žalobca zaviazal na výber odmeny a primeranej odmeny pre intervenienta na strane žalobcu voči
prevádzkovateľom retransmisie za použitie audiovizuálnych diel a záznamov A..
12.4 A. má zákonnú povinnosť ochraňovať práva nositeľov práv k audiovizuálnym dielam a záznamom,
ku ktorým vykonáva práva, pričom tak koná v rámci vstupu do tohto súdneho konania ako intervenient
na strane žalobcu.

12.5 Na podanie intervenienta na strane žalovaného (G., B. A.) nemožno prihliadať, pretože Civilný
sporový poriadok v §83 ukladá právo podať návrh na nepripustenie vstupu intervenienta do konania
výlučne žalobcovi alebo žalovanému.

13. V podaní zo dňa 21.03.2025 G. odkázala na jej doterajšiu argumentáciu a predložené dôkazy,

z ktorých má podľa nej jednoznačne vyplývať, že žalovaný prostredníctvom intervenienta na strane
žalovaného vysporiadal povinnosti z použitia audiovizuálnych diel všetkých autorov a nositeľov práv, a
to aj intervenientom zmluvne nezastupovaných, a preto je nárok žalobcu zjavne nedôvodný.
13.1 Žalobca nezastupuje žiaden subjekt, ktorý by bol skutočným nositeľom majetkových autorských
práv autorov audiovizuálnych diel v oblasti káblovej retransmisie, a nie je ním ani intervenient na

strane žalobcu. Žalobca teda z titulu jeho zmluvného zastúpenia nemôže uplatňovať nároky týkajúce sa
majetkových autorských práv autorov audiovizuálnych diel v tomto spore v oblasti káblovej retransmisie.
A. by v nadväznosti na §21 ods. 2 písm. a) zákona o audiovízii mohol potenciálne vykonávať práva
autorov audiovizuálnych diel výlučne a iba v rozsahu, v akom ich vykonávali štátne organizácie (t.j.
prípadní právni predchodcovia intervenienta na strane žalobcu) podľa právnej úpravy platnej pred

rokom 1997 - na základe autorského zákona č. 35/1965 Zb. neplatil režim, podľa ktorého by výrobca
bezvýhradne a bez potreby splnenia akýchkoľvek podmienok vykonával práva autorov audiovizuálnych
diel. A. by musel preukázať uzatvorenie zákonom požadovaných zmlúv so všetkými spoluautormi
audiovizuálnych diel, aby sa mohol domáhať výkonu práv autorov audiovizuálnych diel v nadväznosti na
jeho prípadné právne nástupníctvo vtedajšieho výrobcu audiovizuálneho diela. Aj keby boli preukázané

všetky predpoklady na výkon práv výrobcom podľa predmetnej právnej úpravy, tak tento výkon by sa
nikdy ani len nemohol týkať káblovej retransmisie, pretože v danom čase takýto spôsob použitia diela
nebol známy, ani uskutočňovaný. Autor v žiadnom prípade nemohol na výrobcu previesť viac práv na
použitie diela, než ho sám v danom čase mal, a preto by takýto výkon nemohol následne prejsť ani
na intervenienta na strane žalobcu. Je teda zrejmé, že akýkoľvek výkon práv, ktorý mohli potenciálne

nadobudnúť výrobcovia podľa prechádzajúcej právnej úpravy a tento potenciálne mohol prejsť na A.,
sa nikdy netýkal a ani sa nemohol týkať káblovej retransmisie, a teda sa vôbec netýka predmetu tohto
konania. Zo znenia relevantných ustanovení autorského zákona č. 35/1965 Zb. platí, že je to samotný
autor diela, ktorému prislúcha nárok na odmenu za použitie diela, pričom tohto nároku ho nemožno
pozbaviť. Sú to teda samotní autori audiovizuálnych diel, ktorí majú nárok na odmenu za použitie ich

diel, pričom pokiaľ tieto nároky boli uspokojené zo strany žalovaného prostredníctvom intervenienta na
strane žalovaného, tak boli vysporiadané všetky existujúce nároky oprávnených osôb na odmenu za
použitie audiovizuálnych diel.13.2 Pokiaľ aj A. uvádza niekoľko audiovizuálnych diel, ktorých použitie zo strany žalovaného údajne
nemalo byť vysporiadané, aj dané audiovizuálne diela sa nachádzajú v predložených štatistikách
retransmisie a vyplácaných licenčných odmien, ktorými G. preukázala rozsah vysporiadaných

predmetov ochrany zo strany žalovaného prostredníctvom G.. Je teda zrejmé, že žalovaný
prostredníctvom intervenienta na strane žalovaného vysporiadal všetky nároky oprávnených subjektov
s nárokom na odmenu za použitie diel, ktorými sú samotní autori predmetných diel. Aj napriek
argumentáciiA.I.J.jenárokžalobcuvcelomrozsahunaďalejnedôvodný,atočodosamotnéhozákladu,
ako aj do jeho výšky.

14. Krajský súd v Banskej Bystrici ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa §34 C.s.p.
preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania (§385 ods. 1 C.s.p.), z dôvodov
vymedzených v odvolaní podľa §380 ods. 1 C.s.p., prihliadajúc na procesné pochybenia podľa §380
ods. 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie podľa §389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a vec mu podľa §391
ods. 1,2 C.s.p. vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14.1 Podľa ustanovenia §389 ods.1 písm. b) C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší,
lenaksúdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,abyuskutočňovalajejpatriaceprocesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
14.2Podľaustanovenia§391ods.1,2C.s.p.,akodvolacísúdzrušírozhodnutie,môžepodľapovahyveci

vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier,
zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí (ods. 1);ak bolo rozhodnutie
zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu (ods. 2).

15. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v zmysle odvolacích námietok, po preskúmaní obsahu
súdneho spisu a po oboznámení sa i so zvukovým záznamom z pojednávania zo dňa 24.11.2023
odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalovaného sú čiastočne dôvodné a sú dané dôvody
na zrušenie napadnutého rozhodnutia a na vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

15.1 V prvom rade krajský súd poukazuje vzhľadom na konštatovanie odvolateľa - „...po zrušení prvého
nezákonného a svojvoľného rozsudku...“ v časti II. bod A. odsek 1 odvolania - že predmetná vec bola na
prejednanie odvolaciemu súdu predložená prvýkrát; krajský súd zastáva názor, že žalobca v dôsledku
množstva podaných odvolaní v obdobných veciach nereagoval na predloženú konkrétnu vec dôsledne.
15.2 Jednou z odvolacích námietok žalobcu bolo, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s

princípom legality a procesnými ustanoveniami o dokazovaní v civilnom sporovom konaní, riadne
nevykonal dôkazy a presne neuviedol, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie; neoboznámil strany sporu s
obsahom súdneho spisu a teda s dôkazmi, ktoré vo veci vykonal.
15.3 Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia - po vykonaní dôkazov
a ich vyhodnotení- skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za

predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (Ústavný súd
SR, III. ÚS 21/2015).
15.4 Podľa čl.48 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť

možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
15.5 Pojednávanie je osobitne významnou časťou sporového konania, ktorá bezprostredne súvisí
s prejednaním veci a s meritórnym rozhodnutím. Na prejednanie veci samej musí súd vždy nariadiť
pojednávanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak (čl.12, §177 ods. 2, §297, §314 a §322 C.s.p.).
Najvýznamnejšou časťou pojednávania je dokazovanie, ktorého závery z hľadiska skutkových zistení

determinujú konečné rozhodnutie (zisťovanie skutkového stavu, ktorý je pre súd základom jeho
rozhodnutia, možno označiť za jednu z najdôležitejších a najnáročnejších činností súdu vôbec). Súd je
subjektom, ktorý určuje, čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude
považovať za preukázané a ktoré dôkazy vykoná a následne musí vo svojom rozhodnutí uviesť (resp.
z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať a byť zrejmé), ktoré závery súdu sú výsledkom dokazovania

a ktoré sú výsledkom jeho právnej kvalifikácie dokázaných skutočností.
15.6 Dokazovanie je zákonom upravený postup súdu, ako aj účastníkov konania, na základe ktorého
súd získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania. V záujmespravodlivého rozhodnutia je nevyhnutné, aby súd mal možnosť čo najdôkladnejšie zistiť skutkový stav.
Za týmto účelom súd vykonáva dôkazné prostriedky.
15.7 Pokiaľ nejde o špecifické prípady, výslovne uvedené v zákone (napr. vydanie platobného rozkazu,

európskeho platobného rozkazu, rozsudku pre zmeškanie, rozsudku pre uznanie nároku, alebo
rozhodnutie bez nariadenia pojednávania za podmienok uvedených v ust. §177 ods. 2, §297, §314
a §322 C.s.p.) platí v zmysle §188 ods. 1 C.s.p, že na prejednanie veci sa nariadi pojednávanie a dôkazy
vykonáva súd na pojednávaní (zásada priamosti a ústnosti). „Podstata zásady priamosti vychádza
z požiadavky, aby súd rozhodoval o veci samej na základe bezprostredne získaných poznatkov a opieral

sa len o dôkazy vykonané pred ním. Podstata zásady ústnosti je v tom, že súd pri rozhodovaní o veci
principiálne vychádza z poznatkov, ktoré získal na ústnom pojednávaní.“(Najvyšší súd SR, sp.zn. 6
MCdo/5/2010, Najvyšší súd SR sp.zn. 4 So 102/2007). „Vykonávanie dôkazov je ovládané zásadou
priamosti, čo znamená, že súd vykonáva dokazovanie, okrem výnimiek uvedených v zákone, na
pojednávaní za prítomnosti účastníkov konania. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania,
v rámci ktorého súd zisťuje skutočnosti potrebné pre rozhodnutie veci, a preto musí dodržať zákonom

stanový postup pre vykonávanie jednotlivých dôkazov“ (Najvyšší súd SR, sp. zn. 4 Obo 71/2011).
15.8 V zmysle čl.48 ods. 2 Ústavy SR má strana sporu právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Strana má právo byť prítomná pri dokazovaní. Právo vyjadriť sa k dokazovaniu je
súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie a týka sa aj konania v prvej inštancii, aj odvolacieho
konania. „Právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s možnosťou účastníkov na

záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu aj k právnej stránke veci, pretože
obsah a účel týchto procesných práv účastníka je rozdielny. Procesnú možnosť účastníka vyjadriť sa
k vykonanému dokazovaniu musí súd vytvoriť už v rámci dokazovania. Naopak, procesnú možnosť
zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci je súd povinný vytvoriť až na
záver dokazovania“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.03.2011, sp.zn. 2Cdo/68/2010). Vyhláseniu

uznesenia o skončení dokazovania predchádza samotný proces dokazovania. Ak súd vykoná listinný
dôkaz po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania bez toho, aby umožnil stranám vyjadriť sa
k nemu, poruší ich právo vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (uznesenie Najvyššieho súdu SR
z 30.11.2012, sp.zn. 4Obdo/36/2011). „Vyjadrenie k vykonanému dôkazu je jedným z podkladov, na
základe ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej hodnotí dôkazy (uznesenie Najvyššieho súdu

SR z 29.09.2009, sp.zn. 2Cdo/129/2009). „Spravodlivé súdne konanie implikuje v sebe právo na
kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť predložiť nielen všetky
dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami,
ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa pred ním. Požiadavka, aby
procesné strany v konaní mali možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom

alebo k stanoviskám pripojeným v spise, sa aplikuje aj pre odvolacie konanie.“ (Najvyšší súd SR,
sp.zn.2Cdo/177/2014).„Akvšeobecnýsúdvsprávnomsúdnictvevykonaldôkaz,ktorýmoholobsahovať
zistenie významné pre rozhodnutie o zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, bol ho povinný podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vykonať tak, aby účastník konania v súlade so zákonom
ustanoveným postupom (§123 v spojení s §122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) mal možnosť

k nemu sa vyjadriť“ (Ústavný súd SR, I. ÚS 75/96).
15.9 Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa
získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov; dôkazným prostriedkom je najmä výsluch
strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka (§187 C.s.p.).
Dokazovanie súd vykonáva podľa normatívnych pravidiel vymedzených všeobecne (§185 – §194 C.s.p.)

a osobitne vo vzťahu ku každému druhu dôkazného prostriedku (§195 – §211 C.s.p.).

16. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu musí odvolací súd konštatovať, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám sporu, aby uskutočňovali im patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo zakladá odvolací dôvod podľa

§365 ods. 1 písm. b) C.s.p., ako aj dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia (§389 ods. 1 písm. b)
C.s.p.) a to bez potreby sa zaoberať zvyšnými odvolacími námietkami; dôvod na zrušenie sa netýka len
napadnutých výrokov, ale je daný aj vo vzťahu k odvolaním nenapadnutému výroku III., keďže v zmysle
§379 C.s.p. v spojení s §162 ods. 3 C.s.p. ide o výrok závislý od napadnutých výrokov (o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej).

16.1 Z bodu 7 odôvodnenia napadnutého rozsudku i.a. vyplýva, že súd prvej inštancie mal
vykonať dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi stranami v spore; vo viacerých ďalších bodoch
odôvodnenia sa okresný súd venoval aj hodnoteniu niektorých konkrétnych listinných dôkazov - napr.
v bode 91 hodnoteniu Oprávnenia MK SR, udelenému žalobcovi na výkon kolektívnej správy; v bode93 aj iným oprávneniam vydaným iným OKS; v bode 96 hodnoteniu stanoviska MK SR z 06.12.2016;
vbode104hodnoteniužalobcomdoloženýchzmlúvsproducentmi;vbode105a111hodnoteniuDohody
o urovnaní a hromadnej licenčnej zmluve, ako aj dokladmi o úhrade.

16.2 Platná procesná právna úprava prikazuje vykonať dôkaz listinou spravidla tak, že ju sudca pri
pojednávaní prečíta alebo oznámi jej obsah (tzv. konštatovanie listiny). Tento spôsob vykonania dôkazu
musí byť zrejmý zo zápisnice o pojednávaní. V zápisnici je potrebné uviesť, že listina (jej označená
časť) bola prečítaná, resp. bol oznámený jej obsah, nie že bola „konštatovaná“. Ak zo zápisnice
o pojednávaní nevyplýva, že označené listiny, ktoré mali byť sudcom čítané alebo ich obsah oznámený,

boli predmetom dokazovania, potom je potrebné konštatovať, že také dokazovanie nebolo vykonané
v súlade s §204 C.s.p., a že zistenia, ktoré súd ako zásadne významné pre právne posúdenie veci
urobil z takto vadne vykonaných dôkazov, nebolo možné pri rozhodovaní použiť. Oznámenie obsahu
listiny sa uskutočňuje v prípade, ak by obsiahlosť údajov zachytených v listine vyžadovala neprimerane
dlhý čas na vykonanie dôkazu čítaním listiny, resp., ak to vo vzťahu k dokazovaným skutočnostiam
postačuje. Súdy nezriedka vykonávajú nehospodárne dôkaz čítaním celej listiny, pričom postačí čítanie

(alebo oznámenie jej obsahu, t.j. verbálne zhrnutie podstatných skutočností popísaných v listine či z jej
obsahu vyplývajúcich) jej relevantnej časti. Tieto spôsoby vykonania dôkazu listinou však nie sú nutné
v prípade, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený, a ak listina alebo
jej obsah neboli protistranou spochybnené. Ide o podmienky, ktoré musia byť splnené kumulatívne.
Jednak musí byť odpis listiny strane sporu v priebehu konania doručený a zároveň strana, ktorá listinu

nepredložila, listinu alebo jej obsah nespochybnila. Ak tak zo zákona nevyplýva výslovne, ide nielen
o spochybnenie pravosti, ale aj správnosti listiny. V prípade splnenia oboch podmienok postačí na
takú listinu len odkázať. Vždy však musí byť vykonanie dôkazu listinou zaznamenané v zmysle §98
a §99 C.s.p. (o procesných úkonoch, pri ktorých súd koná so stranou alebo vykonáva dokazovanie,
sa vyhotovuje záznam technickým zariadením určeným na zaznamenávanie zvuku) a musí vždy byť

zrejmé, aké informácie súd z listiny čerpal. Samozrejme, ani v tomto prípade nie sú strany pripravené
o právo sa k listine vyjadriť (C.H.Beck, Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, r.v. 2016, s. 753.)
16.3 V prejednávanej veci bolo nariadené jedno pojednávanie na termín 24.11.2023, na ktorom sa
zúčastnili právni zástupcovia žalobcu a žalovaného. Z obsahu zápisnice z tohto pojednávania, ako ani zo
zvukovéhozáznamuztohtopojednávaniavšaknevyplýva,žebysúdvykonaldokazovanie(nevykonanie

dokazovania namietol v odvolaní aj žalobca). Pokiaľ následne súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
písomne odôvodnil tak, že sa oprel (aj) o konkrétne listinné dôkazy, ktoré však neboli na pojednávaní
vykonané predpísaným spôsobom (§204 C.s.p.), svoje konanie zaťažil tzv. inou vadou, majúcou za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože skutkové zistenia vyvodené z nevykonaných dôkazov
nemohli byť pre okresný súd podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku

(obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.12.2012, sp.zn. 6MCdo/11/2010).
16.3.1 „Nerešpektovaním spôsobu, ktorý zákon predpisuje pre vykonanie dokazovania niektorým
dôkazným prostriedkom, dochádza k procesnej vade, v dôsledku ktorej nemá súd pre svoje právne
závery dostatočné skutkové podklady.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.06.2012, sp.zn.
3Cdo/169/2010).

16.3.2 „Dokazovanie je časťou súdneho konania, v rámci ktorého súd zisťuje skutočnosti potrebné
pre rozhodnutie vo veci a preto musí dodržať zákonom stanovený postup pre vykonanie jednotlivých
dôkazov.“ (Najvyšší súd SR, sp.zn. 4 Obo/71/2011).
16.3.3 „O tom, ako v tej-ktorej veci prebehlo konanie (vrátane dokazovania) na súdoch nižších stupňov,
môže dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu, osobitne zo zápisníc o pojednávaniach.“ (uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 26.06.2013, sp.zn. 1Cdo/8/2012, R130/2014).
16.3.4 „Spôsob vykonania dôkazu musí jednoznačne vyplývať zo zápisnice o pojednávaní. Buď v nej
musí byť uvedené, že bola prečítaná určitá presne označená listina (alebo jej presne označená
časť), alebo musí zo zápisnice vyplývať, že predseda senátu (samosudca) oznámil obsah tejto
listiny.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.09.2009, sp.zn. 2Cdo/129/2009, uznesenie Najvyššieho

súdu SR z 30.01.2008, sp.zn. 4Cdo/221/2007, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.01.2012, sp.zn.
6MCdo/11/2010).
16.3.5 „Ak obsah zápisníc z pojednávaní nesvedčí o tom, že by súd vykonal dokazovanie listinami, na
ktoré sa v odôvodnení svojho rozsudku odvoláva, súd nerešpektoval spôsob, ktorý zákon predpisuje
pre vykonávanie listinných dôkazov, čím zaťažil svoje konanie ďalšou vadou.“ (uznesenie Najvyššieho

súdu SR z 26.03.2012, sp.zn. 1MCdo/6/2010).
16.4 Pokiaľ súd prvej inštancie na pojednávaní nevykonal predpísaným spôsobom dokazovanie, nemali
strany sporu možnosť na pojednávaní pred súdom prvej inštancie objektívne ani vyjadriť sa k akému
dokazovaniu; nemôže obstáť argumentácia, že sa k dokazovaniu mohli vyjadriť v rámci záverečnýchrečí, pretože súd prvej inštancie dokazovanie nevykonal („právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom
nemožno ani zamieňať s možnosťou účastníkov na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť
sa k dokazovaniu“ - uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.03.2011, sp.zn. 2Cdo/68/2010); rovnako

neobstojí ani argumentácia žalovaného, že všetky listiny boli stranám sporu doručované, pretože
doručovanie listín v priebehu konania, mimo nariadeného pojednávania, nie je dokazovaním - prípadné
doručenie listín a nenamietanie ich obsahu má význam len pre zjednodušenie postupu súdu pri
vykonávaní dokazovania v zmysle §204 C.s.p. v tom, že súd nemusí prácne čítať celý obsah listín alebo
ich častí, ale stačí na tie-ktoré konkrétne listiny poukázať (odkázať) v tom zmysle, že týmito listinami

sa vykonáva dokazovanie.
16.4.1 Obsah súdneho spisu v praxi tvorí veľký počet listín, pričom nie všetkými listinami (hoci sú aj
tieto doručované stranám sporu) sa vykonáva dokazovanie – o tom, ktorým z predložených (listinných)
dôkazov sa vykoná dokazovanie, rozhoduje súd, pričom musí byť zrejmé, ktorými (listinnými) dôkazmi
súd dokazovanie vykonal. Len k (takto) vykonaným dôkazom sa môžu strany sporu v konaní pred súdom
prvej inštancie vyjadriť a len o takéto dôkazy (a na ich základe o zistený skutkový stav) potom súd môže

oprieť odôvodnenie svojho rozhodnutia.
16.4.2 Neobstojí preto ani argumentácia v tom smere, že k jednotlivým dôkazom sa žalobca mohol
vyjadriť pri odvolaní; žalobcovi bolo odňaté právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom priamo pred súdom
prvej inštancie na pojednávaní po vykonaní konkrétnych dôkazov a pred rozhodnutím súdu o skončení
dokazovania, tzn. že žalobca nemal možnosť reagovať na súdom zamýšľané (avšak nevykonané

a neuvedené) dokazovanie konkrétnymi dôkazmi a tak dosiahnuť (či už argumentáciou, alebo ďalšími
dôkaznými návrhmi) pre seba priaznivé rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej.
16.5 Dôvodná je odvolacia námietka aj v tom, že súd prvej inštancie relevantným spôsobom neodôvodnil
nevykonanie dôkazu výsluchom konateľa žalovaného. Súd nie je povinný vykonávať všetky stranami
navrhnuté dôkazy a to, ktorý z dôkazov vykoná, je na jeho úvahe a rozhodnutí. Ak však súd navrhnutý

dôkaz nevykoná, je povinný uviesť relevantným spôsobom dôvody nevykonania tohto dôkazu; toto súd
prvejinštancievprejednávanejveciopomenul.„Otom,čisúdvykonáalebonevykonánavrhovanýdôkaz,
nevydáva žiadne rozhodnutie, má iba povinnosť v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej uviesť, z akého
dôvodu navrhovaný dôkaz nevykonal.“ (Najvyšší súd SR, sp.zn. 2Cdo/242/2013).
16.6 Na druhej strane odvolací súd nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku vo vzťahu k listine

- stanovisku MK SR z 30.06.2023, na ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukazoval,
keď odvolateľ namietal, že žiadna zo strán tento dôkaz nepredložila. Predmetná listina síce bola
vyžiadaná Okresným súdom Banská Bystrica v inom konaní, avšak bola následne založená v registri Spr
(Spr/341/22) Okresného súdu Banská Bystrica a teda možno uzavrieť, že jej obsah možno považovať
za skutočnosti známe Okresnému súdu Banská Bystrica z jeho činnosti, ktoré sa v zmysle §186 ods.

1 C.s.p. nedokazujú.

17. Vzhľadom na skutočnosti vyššie uvedené odvolací súd nepristúpil k meritórnemu prieskumu
prejednávanej veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie vzhľadom na procesné pochybenia, ktoré sám nemal možnosť v odvolacom konaní

napraviť.
17.1 V ďalšom konaní po vrátení veci súd prvej inštancie prioritne rozhodne v zmysle §83 C.s.p.
o všetkých návrhoch na ne/pripustenie vstupov intervenientov na strane žalobcu i žalovaného, znova
posúdi návrh na prerušenie konania (v prípade, že návrh zamietne, rozhodne o tom v zmysle §162
ods. 3 C.s.p. v rozhodnutí vo veci samej); ak konanie nepreruší, nariadi a vykoná nové pojednávanie;

v nadväznosti na rozhodnutia o návrhoch podľa §83 C.s.p. sa bude prípadne zaoberať aj argumentáciou
a navrhovanými dôkazmi zo strany intervenientov a predpísaným spôsobom vykoná dôkazy, ktorých
vykonanie bude považovať za potrebné a na ktorých založí zistenie skutkového stavu a svoje právne
posúdenie; svoje rozhodnutie vo všetkých výrokoch (vrátane výroku o povinnosti zaplatiť náhradu trov
konania, vrátane trov odvolacieho konania podľa §396 ods. 3 C.s.p.) náležitým spôsobom (dôsledne,

zrozumiteľne a presvedčivo) písomne odôvodní, uvedie, aký skutkový stav zistil, ktoré dôkazy vykonal a
ako ich hodnotil (jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach), prípadne, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy, ako vec právne posúdil a k akým záverom dospel, pričom odpovie na všetky podstatné
otázky, nastolené stranami sporu, prípadne aj intervenientmi a zohľadní aj ich argumentáciu uvedenú
v odvolacom konaní.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods.2 veta druhá
C.s.p.).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)

až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).