Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2026

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 3S/53/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100823
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Matúš Škarbala

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100823.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SprávnysúdvBanskejBystricivsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.Ing.MatúšaŠkarbalu(sudca

spravodajca) a členiek senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Andrey Soukupovej, v právnej
veci žalobcu: Xeneos s.r.o., so sídlom I. Olbrachta 7565/21, 911 01 Trenčín, IČO: 44 514 778, právne
zastúpený: Advokátska kancelária LUKAJKA & PARTNERS s. r. o., so sídlom Jesenského 7713/12,
911 01 Trenčín, IČO: 52 471 420 proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova
1887/10, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. PO/BEZ/2024/1963, O - 125/2024 zo dňa 07.08.2024, takto

r o z h o d o l :

r o z h o d o l :

I. Súd správnu žalobu z a m i e t a.

II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Inšpektori práce Inšpektorátu práce Trenčín (ďalej aj ako „prvostupňový správny orgán“) vykonali
v období od 29.04.2021 do 10.06.2021 u žalobcu ako zamestnávateľa výkon inšpekcie práce na
pracovisku Kaviareň ORBIS, Bezručova 64, 911 01 Trenčín. O výsledku výkonu inšpekcie práce bol
spísaný protokol č. ITN-092-2-2.3/P-B22,A24,25-21 zo dňa 10.06.2021 (ďalej aj ako „protokol“), v ktorom

žalobcovi vytkli tri zistené porušenia právnych predpisov: (1) žalobca uzavrel s fyzickou osobou A.
B. dohodu o vykonaní práce z 1. decembra 2020 na pracovnú pozíciu čašníčky, nejde však o prácu
vymedzenú výsledkom, ale druhovo, čím podľa nich porušil § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonníka práce v znení účinnom v čase vykonania inšpekcie (ďalej aj ako „Zákonník práce“); (2)
využíval závislú prácu fyzickej osoby C. B. bez toho, aby s ním založil pracovnoprávny vzťah v zmysle
Zákonníka práce, čím podľa nich porušil zákaz nelegálneho zamestnávania v zmysle § 3 ods. 2 v
spojení s § 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v znení

neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 82/2005 Z. z.“); kontrolou v registri Sociálnej poisťovne bolo
zistené, že vo viacerých obdobiach v rokoch 2018 a 2019 bol zamestnancom kontrolovaného subjektu,
naposledy však od 6. novembra 2020 do 31. decembra 2020; (3) žalobca ďalej porušil § 21 ods. 2, ods.
3 a ods. 4 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci (ďalej aj ako „zákon č.
124/2006 Z. z.“) tým, že vzhľadom na počet zamestnancov (celkovo traja), nezabezpečil na vykonávanie
úloh bezpečnostnotechnickej služby najmenej jedného bezpečnostného technika. Konateľ žalobcu vo
vyjadrení k protokolu vzal tieto nedostatky na vedomie a zaviazal sa ich odstrániť v určenom čase.

Obsah protokolu bol dňa 10.06.2021 prerokovaný s A. D., ktorý je štatutárnym orgánom žalobcu, ktorý
zároveň prevzal protokol dňa 10.06.2021, čo potvrdil aj svojím podpisom. Dňa 16.08.2021 bolo žalobcovi
oznámené začatie správneho konania o uložení pokuty. Žalobca zásielku o začatí správneho konaniaprevzal dňa 29.08.2021 a k začatiu správneho konania sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu
vyjadril písomnosťou zo dňa 13.09.2021.

2. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. IPTN/IPTN_PRAV ODD/ROZ/2021/726 zo dňa
27.09.2021 (ďalej aj ako „pôvodné prvostupňové rozhodnutie“) uložil žalobcovi pokutu podľa § 19 ods.
2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005
Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 125/2006 Z. z.“) vo výške 3.000 Eur za porušenie § 3 ods.

2 v spojení s § 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. a s prihliadnutím na absorpčnú zásadu aj za porušenie
povinnosti vyplývajúcej z § 223 ods. 1 Zákonníka práce a § 21 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 124/2006
Z. z. za skutky, kvôli ktorým sa konanie začalo. Žalobca sa prostredníctvom právneho zástupcu proti
pôvodnému prvostupňovému rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote odvolal a žalovaný o odvolaní
žalobcurozhodolrozhodnutímč.NIP/NIP_PO/BEZ/2021/4413,O–351/2021zodňa02.12.2021(ďalejaj
ako „pôvodné druhostupňové rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a pôvodné prvostupňové

rozhodnutie potvrdil.

3. Žalobca podal dňa 28.01.2022 na Krajský súd v Trenčíne, ako správny súd, správnu žalobu, ktorou
sa domáhal preskúmania zákonnosti pôvodného druhostupňového rozhodnutia. Krajský súd v Trenčíne
Rozsudkom sp. zn. 11S/5/2022 zo dňa 06.09.2022 (ďalej aj ako „rozsudok krajského súdu“) správnu

žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Následne sa žalobca podanou kasačnou
sťažnosťoudomáhalzrušeniarozsudkukrajskéhosúdu,eventuálnejehozmenytak,žesazrušípôvodné
druhostupňové rozhodnutie ako aj pôvodné prvostupňové rozhodnutie.

4. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd SR“ alebo „kasačný

súd“) o podanej kasačnej sťažnosti žalobcu rozhodol Rozsudkom sp. zn. 7Ssk/25/2023 zo dňa
31.01.2024 (ďalej aj ako „zrušujúci rozsudok kasačného súdu“), ktorým rozsudok krajského súdu
zmenil tak, že zrušil pôvodné druhostupňové rozhodnutie a tiež pôvodné prvostupňové rozhodnutie a
vrátil vec prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Kasačný súd dospel k záveru, že
preskúmavané pôvodné druhostupňové rozhodnutie vychádzalo zo skutkového stavu, ktorý je jednak

v rozpore s administratívnymi spismi, a jednak nie je dostatočne zistený pre záver o naplnení znakov
skutkovej podstaty správneho deliktu, za ktorý bol žalobca postihnutý. To opodstatňovalo zrušenie
preskúmavaného rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. e) a f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „SSP“). Kasačný súd tiež uviedol, že nie je
úplne zrozumiteľne formulovaný ani správny delikt, ktorý spočíval v porušení § 21 ods. 3 a 4 zákona č.

124/2006 Z. z. Prvostupňový správny orgán totiž vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca mal
celkovo troch zamestnancov. Nebolo však zrejmé, koho konkrétne tým mal na mysli, či teda žalobca
má ešte iných zamestnancov okrem osôb, ktoré boli prítomné v čase výkonu inšpekcie práce. Pokiaľ
totiž oných troch zamestnancov majú predstavovať C. B., A. B. a konateľ žalobcu, potom vyznievalo
nelogicky, ak v prvom výroku svojho rozhodnutia prvostupňový správny orgán vytkol žalobcovi, že

využíva závislú prácu C. B. bez uzatvorenia pracovnoprávneho vzťahu. Podľa § 3 písm. b) zákona č.
124/2006 Z. z. je totiž zamestnancom na účely tohto zákona práve fyzická osoba v pracovnoprávnom
vzťahu, resp. obdobnom pracovnom vzťahu. Ak teda C. B. nemal so žalobcom takýto vzťah uzavretý,
potom nebol zamestnancom, a tak je vnútorne rozporné započítavať ho v ďalšom výroku medzi nich.
To isté platí o konateľovi žalobcu, ktorého právny vzťah k spoločnosti s ručením obmedzeným je

zásadne obchodnoprávny [porov. § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka]. Kasačný súd sa však
nestotožnil s námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ako ani
s námietkou týkajúcou sa dohody uzatvorenej so zamestnankyňou žalobcu – A. B.. Kasačný súd na
záver konštatoval, že úlohou orgánov inšpekcie práce bude doplniť dokazovanie na zistenie jednotlivých
znakov skutkovej podstaty a takto vykonané dokazovanie potom tieto orgány vyhodnotia v súlade s § 34

ods. 5 Správneho poriadku práve s ohľadom na naplnenie podmienok závislej práce, ako aj skutkovej
podstaty správneho deliktu, ktorý sa žalobcovi vytýka.

5. Prvostupňový správny orgán listom zo dňa 29.04.2024, doručeným splnomocnenému zástupcovi
žalobcudňa30.04.2024,oznámilžalobcovi,žeododňa03.04.2024pokračujesprávnekonanieouložení

pokuty, pričom mu umožnil, aby sa ku správnemu konaniu vyjadril. Právny zástupca žalobcu sa vyjadril
listom zo dňa 07.05.2024.

Prvostupňové rozhodnutie6. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 165/2021/2.0/P zo dňa 03.06.2024, č. spisu IPTN/
IPTN_PRAV ODD/ROZ/2024/15 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) uložil žalobcovi pokutu podľa

§ 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. vo výške 1.000 Eur za porušenie povinnosti vyplývajúcej
z ustanovenia:
- § 223 ods. 1 Zákonníka práce spočívajúce v tom, že žalobca ako zamestnávateľ v súvislosti s výkonom
inšpekcie práce na pracovisku Kaviareň ORBIS, Bezručova 64, 911 01 Trenčín na plnenie svojich
úloh a zabezpečenie svojich potrieb uzatvoril s fyzickou osobou A. B., nar. XX.XX.XXXX Dohodu o

vykonaní práce zo dňa 01.12.2020 na dohodnutý druh práce „čašníčka“, pričom v rámci takto dohodnutej
pracovnej úlohy nejde o prácu jednorazového charakteru vymedzenú výsledkom práce, ale ide o
opakujúcu sa pracovnú činnosť, vymedzenú druhovo,
- § 21 ods. 3 a 4 zákona č. 124/2006 Z. z. spočívajúce v tom, že žalobca ako zamestnávateľ
ku dňu 29.04.2021 nezabezpečil zamestnancom vykonávajúcim prácu na pracovisku Kaviareň
ORBIS, Bezručova 64, 911 01 Trenčín bezpečnostnotechnickú službu prostredníctvom vlastných

odborných zamestnancov v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu a túto povinnosť
zabezpečenia bezpečnostnotechnickej služby si nesplnil ani dodávateľským spôsobom s jednou alebo
viacerými fyzickými osobami, ktoré sú podnikateľmi, resp. právnickou osobou oprávnenou na výkon
bezpečnostnotechnickej služby, pričom vykonáva pracovné činnosti spojené s poskytovaním služieb
rýchleho občerstvenia v spojení s predajom na priamu konzumáciu (kód štatistickej klasifikácie nie je

uvedený v Prílohe č. 1 k vyššie uvedeného zákona) a v zmysle prílohy č. 1b písm. B k vyššie uvedenému
zákonu vzhľadom k počtu zamestnancov (celkovo 1) bol povinný zabezpečiť na vykonávanie úloh
bezpečnostnotechnickej služby najmenej jedného bezpečnostného technika, ktorý je s ním v pracovnom
alebo obdobnom pracovnom vzťahu alebo zmluvne dohodnúť vykonávanie bezpečnostnotechnickej
služby vyššie uvedeným spôsobom, pričom výkon bezpečnostnotechnickej služby nebol preukázaný ku

dňu 29.04.2021 vôbec.

7. Zároveň prvostupňový správny orgán podľa ustanovenia § 30 ods. 1 písm. h) zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Správny poriadok“) prvostupňovým
rozhodnutím zastavil správne konanie za porušenie ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na §

2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z. spočívajúceho v tom, že žalobca ako zamestnávateľ porušil
zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 29.04.2021, v čase začatia inšpekcie práce o 14:38 hod.
na pracovisku Kaviareň ORBIS, Bezručova 64, 911 01 Trenčín využíval závislú prácu fyzickej osoby, C.
B., nar. XX.XX.XXXX, ktorý vykonával závislú prácu – „čašník“ a nemal s ňou založený pracovnoprávny
vzťah podľa osobitného predpisu – Zákonníka práce.

8. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení uviedol, že opätovne posúdil zistený skutkový stav
danej veci vo vzťahu ku všetkým dôkazom, ktoré boli získané a predložené počas inšpekcie práce a
následného správneho konania, zároveň posúdil i možnosť získania nových dôkazov v nadväznosti na
časový odstup od spáchania správneho deliktu, pričom dospel k záveru, že správne konanie v časti

porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania je potrebné podľa ustanovenia § 30 ods. 1 písm. h)
Správneho poriadku zastaviť.

9. Vo vzťahu k porušeniu ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce prvostupňový správny orgán
uviedol, že s poukazom právny názor vyslovený v zrušujúcom rozsudku kasačného súdu (bod. 15

odôvodnenia) k jeho porušeniu došlo tým, že na plnenie svojich úloh a zabezpečenie svojich potrieb
žalobca uzatvoril s fyzickou osobou – A. B. – Dohodu o vykonaní práce zo dňa 01.12.2020 na dohodnutý
druh práce „čašníčka“, pričom v rámci takto dohodnutej pracovnej úlohy nejde o prácu jednorazového
charakteru vymedzenú výsledkom práce, ale ide o opakujúcu sa pracovnú činnosť, vymedzenú druhovo.
Prvostupňový správny orgán uviedol, že sa pritom podrobne zaoberal aj obsahom danej dohody, pričom

dospel k záveru, že ide o Dohodu o vykonaní práce v zmysle ustanovenia § 226 a nasl. Zákonníka práce,
ktorú uzatvoril na pracovnú činnosť, na ktorú ju nebolo možné uzatvoriť.

10. Prvostupňový správny orgán k porušeniu ustanovenia § 21 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 124/2006
Z. z. uviedol, že sa riadil právnym názorom, ktorý bol vyslovený v zrušujúcim rozsudku kasačného

súdu a teda, že do uvedeného porušenia nie je možné započítať osobu, ktorá bola nelegálne
zamestnávaná, ak zároveň uvedené porušenie správny orgán vytýkal, ako ani osobu konateľa, ktorého
právny vzťah k spoločnosti bol zásadne obchodnoprávny. Prvostupňový správny orgán teda vyňal
z porušenia 2 zamestnancov, a teda porušenie povinnosti nezabezpečenia bezpečnostnotechnickejslužby viazal výlučne na zamestnankyňu A. B., ktorú je možné počítať za zamestnankyňu účastníka
konania. Žalobca naplnil status zamestnávateľa, nakoľko zamestnával ku dňu výkonu inšpekcie práce
v pracovnoprávnom vzťahu 1 zamestnankyňu. Bol jej teda povinný zabezpečiť bezpečnostnotechnickú

službu. Túto povinnosť si musí splniť každý zamestnávateľ, ktorý zamestnáva v pracovnoprávnom
vzťahuaspoňjednéhozamestnanca.Nakoľkoniesúčinnosti,ktorévykonávaúčastníkkonaniazaradené
k činnostiam, pri ktorých môže vzniknúť závažné poškodenie zdravia zamestnancov (podľa kódu
štatistickej klasifikácie nie sú tieto činnosti uvedené v Prílohe č. 1 zákona č. 124/2006 Z. z.) a nejde ani
o činnosti, pri ktorých častejšie vzniká poškodenie zdravia zamestnancov, prvostupňový správny orgán

vychádzal z Prílohy č. 1b písm. B, ktoré určuje, že účastník konania je povinný zabezpečiť vykonávanie
bezpečnostnotechnickej služby prostredníctvom najmenej jedného bezpečnostného technika. Spôsob
zabezpečenia bezpečnostnotechnickej služby si určuje vzhľadom k svojim možnostiam a podmienkam
každý zamestnávateľ, avšak jej zabezpečenie niektorým z uvedených spôsobov je nevyhnutné na účely
dodržania ustanovení zákona č. 124/2006 Z. z. Prvostupňový správny orgán mal vzhľadom na všetky
zistené skutočnosti za to, že žalobca jednoznačným spôsobom porušil ustanovenie ustanovenia § 21

ods. 3 a 4 zákona č. 124/2006 Z. z.

11. Prvostupňový správny orgán odôvodnil mieru zavinenia žalobcu (objektívna zodpovednosť) a výšku
pokuty, pričom prihliadol v súlade s ustanovením § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. na závažnosť
zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, počet zamestnancov zamestnávateľa a

riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, skutočnosť, či zistené porušenie povinností je
dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý
výskyt nedostatku. Po zhodnotení všetkých kritérií podľa zákona č. 125/2006 Z. z. je výška pokuty
podľa prvostupňového správneho orgánu primeraná, nakoľko plní funkciu výchovnú aj represívnu a
má postihovať protiprávne konanie, preto je žiaduce, aby bola citeľná aj v majetkovej sfére páchateľa

správneho deliktu. Prvostupňový správny orgán v prospech žalobcu vyhodnotil fakt, že pri výkone
inšpekcie práce plne spolupracoval s Inšpektorátom práce. Podľa názoru správneho orgánu ním určená
pokuta je dostatočne odôvodnená, nevybočuje z medzí ustanovených zákonom (§ 19 ods. 1 písm. a)
zákona č. 125/2006 Z. z.) a plní svoj výchovný aj represívny účel.

Napadnuté rozhodnutie žalovaného

12. Žalobca sa prostredníctvom právneho zástupcu proti prvostupňovému rozhodnutiu v zákonom
stanovenej lehote odvolal a žalovaný o odvolaní žalobcu rozhodol rozhodnutím č. PO/BEZ/2024/1963,
O-125/2024 zo dňa 02.12.2021 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“)

tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný ako odvolací správny
orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že po dôslednom preskúmaní predmetného
individuálneho správneho aktu a predloženého odvolacieho spisu dospel s ohľadom na zistené
skutočnosti a s ohľadom na skutkový stav k právnemu záveru, že prvostupňový správny orgán
jednoznačne preukázal, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka

práce a § 21 ods. 3 a 4 zákona č. 124/2006 Z. z. Žalovaný sa vyjadril k jednotlivým odvolacím námietkam
žalobcu (najmä k námietke uplynutia objektívnej a subjektívnej lehoty na uloženie pokuty a k námietke
nesprávneho vyhodnotenia obsahu dohody s fyzickou osobou A. B.), ktoré vyhodnotil, okrem iného aj
s poukazom na vyslovený právny názor kasačného súdu v tejto veci, ako nedôvodné, posúdil výšku
uloženej pokuty, pričom sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu a uviedol,

že argumentácia účastníka konania nie je dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia
a žalobca nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by mali podstatný vplyv na posúdenie veci.

Správna žaloba – žalobné body

13. Žalobca sa správnou žalobou vo veciach správneho trestania podanou prostredníctvom svojho
právneho zástupcu v zákonnej lehote domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a prvostupňového
rozhodnutia z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) SSP, vrátenia veci prvostupňovému
správnemu orgánu podľa § 191 ods. 3 SSP na ďalšie konanie a uplatnil si nárok na náhradu trov konania.

14. Žalobca v úvode správnej žaloby najskôr všeobecne uviedol, že rozhodnutie žalovaného považuje
za nezákonné z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia, uloženia pokuty po uplynutí prekluzívnych
lehôt stanovených v § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z. z., porušenia ústavou garantovaného práva na
spravodlivý proces a z dôvodu, že výrok rozhodnutia je formulovaný neurčito, nejasne, nezrozumiteľnea zmätočne. Mal za to, že žalovaný napadnutým rozhodnutím porušil čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods.
2, čl. 12 ods. 1 a 4 a čl. 13 ods. 1 Ústavy SR. Pričom uviedol, že odôvodnenie uvedených vád uviedol
v článku VI. a v článku VII. správnej žaloby.

15. Žalobca v správnej žalobe ďalej opísal priebeh administratívneho konania, vymedzil predmet
súdneho prieskumu a deklaroval splnenie lehoty na podanie správnej žaloby. Zároveň mal za to, že
prvostupňovému správnemu orgánu prislúcha postavenie účastníka konania podľa § 32 ods. 3 písm. c)
SSP, nakoľko vydal skoršie rozhodnutie a nie je v konaní pred správnym súdom žalovaným.

16. Žalobca sa s poukazom na § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z.z. nestotožnil s názorom žalovaného
o neuplynutí objektívnej a subjektívnej lehoty na uloženie pokuty, pričom dôvodil, že zákon uvádza, že
pokutu je možné uložiť najneskôr do troch rokov odo dňa, kedy bola uložená povinnosť (k porušeniu
povinnosti došlo 01.12.2020 a 29.04.2021) a podľa názoru žalobcu zákonodarca ustanovil na zánik
zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu objektívnu prekluzívnu lehotu práve z dôvodu, aby

správny orgán nemohol trestať za správny delikt v neobmedzenej dobe. Od správneho orgánu sa
vyžaduje, aby šetrenia vykonal v čo najkratšom čase, práve z dôvodu, že zákonodarca ustanovil na zánik
zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu aj objektívnu prekluzívnu lehotu. Práve z uvedeného
dôvodu, pokiaľ by sme pripustili, že objektívna lehota počas konania pred správnym súdom neplynula
(§ 71 ods. 1 SSP), zákon č. 125/2006 Z. z. by nemal podmieňovať možnosť uloženia pokuty najneskôr

do 3 rokov odo dňa, keď bola porušená povinnosť. Ustanovenie § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z. z. by
úplne strácalo zmysel a objektívna prekluzívna lehota by bola v danom prípade zbytočná. V uvedenom
prípade teda už uplynula objektívna trojročná lehota odo dňa porušenia povinností konštatovaných
prvostupňovým správnym orgánom v prvostupňovom rozhodnutí a súčasne už uplynula i dvojročná
subjektívna lehota odo dňa ukončenia výkonu inšpekcie práce, v ktorej bol prvostupňový správny orgán

oprávnený uložiť pokutu žalobcovi. Lehota by neplynula len v prípade, že by prvostupňový správny
orgán prerušil konanie podľa Správneho poriadku, avšak v danom prípade tak prvostupňový správny
orgán neurobil. Uvedené lehoty sú lehotami prekluzívnymi, ktoré nemôžu byť predĺžené rozhodnutím
prvostupňového správneho orgánu a správny orgán je povinný na uplynutie týchto lehôt prihliadať z
úradnej povinnosti v rámci svojej rozhodovacej činnosti, aj keď ich uplynutie nebolo v správnom konaní

namietané. Uplynutie týchto lehôt má za následok zánik práva správneho orgánu sankcionovať žalobcu
a na zánik týchto lehôt musí prihliadnuť z úradnej povinnosti.

17. Ďalej žalobca namietal, že konštatovanie správneho orgánu, že žalobca porušil ustanovenie §
223 ods. 1 Zákonníka práce pokladá za nesprávne, nakoľko dohodu, ktorú predložil mal uzatvorenú s

fyzickouosobouA.B.,jepotrebnévykladaťpodľaobsahuaniepodľanázvu.Nakoľkosaprávnyúkonmá
posudzovať podľa jej obsahu, tak vyplýva, že žalobca mal s fyzickou osobou A. B. uzatvorenú dohodu
podľa ustanovenia § 228a ods. 1 a nasl. Zákonníka práce. Ustanovenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce
hovorí o „výnimočnosti a príležitostnej činnosti“, teda podľa ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce,
sa jedná len o výnimočnú a príležitostnú činnosť. V prípade žalobcu, čo je aj preukázané, že sa dohoda

aj dodatkom predĺžila, teda na takúto dohodu sa aplikuje znenie ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka
práce z dôvodu príležitostnej činnosti. V predmetnej dohode, je uvedený odkaz na ustanovenie § 226
a nasl. Zákonníka práce, pričom dohoda o pracovnej činnosti podľa Zákonníka práce je v ustanovení §
228a, čo z jazykového znenia vyplýva, že v konkrétnej dohode odkaz na § 226 „a nasl.“ odkazuje aj na
ustanovenie § 228a Zákonníka práce, na základe čoho žalobca dohodu aj uzatvoril. Žalobca poukázal

na ustanovenie § 1 ods. 4 a § 15 Zákonníka práce v spojení s výkladom ustanovenia § 35 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí základné interpretačné pravidlo, že prejav vôle je potrebné
vykladať tak, aby so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol urobený, zodpovedal skutočnému obsahu
vôle, nielen jazykovému vyjadreniu konajúcej osoby. Žalobca s fyzickou osobou A. B. mal uzatvorenú
dohodu podľa ustanovenia § 228a ods. 1 a nasl. Zákonníka práce a preto sa žalobca nemohol dopustiť

žiadneho pochybenia v súvislosti s plnením svojich úloh a zabezpečenia potrieb keď uzatvoril dohodu
s fyzickou osobou A. B.. Pomocou interpretačného pravidla, musí byť právny úkon pri každom jeho
uplatnení vyložený (interpretovaný), nakoľko výkladom sa zisťuje jeho obsah, teda skutočná vôľa autora
právneho úkonu. V danom prípade skutočným obsahom vôle žalobcu bolo uzatvorenie dohody podľa
ustanovenia § 228a ods. 1 a nasl. Zákonníka práce.

18. Žalobca v správnej žalobe poukázal aj na nedodržanie bezpečnostných opatrení zo strany
inšpektorov práce pri vykonávaní inšpekcie, ktorí boli po celý čas vo vnútri prevádzky a konateľovi
žalobcu nedali možnosť vykonávať svoju pracovnú činnosť, nakoľko bol jediný oprávnený na jejvykonávanie. Žalobca zároveň uviedol, že pri prerokovaní protokolu inšpektorka nemala respirátor,
len rúško, ktoré bolo zle nasadené. Pri vykonávaní inšpekcie práce bol žalobca jediný oprávnený na
vykonávanie pracovnej činnosti, inšpektori pri výkone inšpekcie navyše odkázali (navádzali) na prebratie

jeho pracovných úloh bývalú zamestnankyňu resp. zamestnankyňu, ktorá nebola pracovné činnosti
oprávnená vykonávať, ktorá nebola už v žiadnom pracovnom ani obdobnom pomere. Prvostupňový
správny orgán teda uložil pokutu, ktorú žalovaný potvrdil za údajné porušenie ustanovenia právneho
predpisu, žalobca však toto ustanovenie z pohľadu gramatického, teleologického a systematického
výkladu neporušil.

19. Žalobca namietal, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného nie je presvedčivé a nevychádza
zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, tak ako to bolo aj v prípade vydaného prvostupňového
rozhodnutia. Konanie správneho orgánu žalobca považoval za porušenie ustanovenia § 47 ods. 3
Správnehoporiadku.Výrokrozhodnutiajepodľažalobcuformulovanýneurčito,nejasne,nezrozumiteľne
a zmätočne, čo má za následok nepreskúmateľnosť a nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu.

Zo strany žalovaného tým dochádza najmä k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 12 ods. 1 Ústavy
SR, čl. 12 ods. 4 Ústavy SR a čl. 13 ods. 1 Ústavy SR. V odôvodnení rozhodnutia musí správny
orgán reagovať na dva okruhy problémov: skutkové okolnosti a právne posúdenie veci, pričom za
skutkové okolnosti treba považovať najmä skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistené, a ich právny
význam. Ďalej treba uviesť, aké dôkazy boli vykonané, ako ich hodnotí správny orgán, prečo neboli

vykonané niektoré navrhované dôkazy, a napokon, ako sa správny orgán vyrovnal s návrhmi a
námietkami účastníkov konania. Právne posúdenie veci znamená, že správny orgán subsumuje zistený
skutkový stav pod príslušné ustanovenie hmotnoprávneho predpisu. Medzi právnym posúdením a
skutkovými zisteniami musí byť logický vzťah. Právne posúdenie veci musí obsahovať konkrétny odkaz
na príslušný právny predpis, z ktorého správny orgán vo výrokovej časti rozhodnutia vychádzal a z

ktorého vyvodzuje svoje právne posúdenie. Nestačí len citácia príslušného ustanovenia, ale je žiaduce,
aby sa vyložil aj obsah právnej normy, aby účastník konania pochopil vzťah medzi skutkovým zistením
a právnym posúdením. Odôvodnenie, ktoré žalovaný formuloval žalobca považoval za nedostatočné
a z toho dôvodu i za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a uvedenou vadou trpí aj výrok
rozhodnutia. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúci postup

je porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov (zásad)
materiálnehoprávnehoštátu,najmäprincípumateriálnejspravodlivostiamateriálnejochranyzákonnosti
vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty, a princípu predvídateľnosti
práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych
očakávaní. Nezákonný postup a rozhodnutie inšpektorátu práce narúša princíp právnej istoty a tým aj

práva žalobcu.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

20. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe navrhol túto v celom rozsahu zamietnuť a zotrval na

skutočnostiach a prijatých záveroch uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

21. K námietke žalobcu, že v predmetnom prípade uplynula objektívna trojročná lehota odo dňa
porušenia povinností a súčasne uplynula i dvojročná subjektívna lehota odo dňa ukončenia výkonu
inšpekcie práce, žalovaný zopakoval argumentáciu uvedenú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

s tým, že prepočítal plynutie uvedených lehôt. Dvojročná subjektívna lehota začala plynúť dňa
10.06.2021 a uplynula by ku dňu 10.06.2023, pokiaľ by nebola podaná správna žaloba (na Krajskom
súde v Trenčíne – pozn. správneho súdu), avšak z dôvodu jej podania dňa 27.01.2022 až do 31.01.2024
táto lehota spočívala. Rozdiel medzi 10.06.2021 a 27.01.2022 je 231 dní. Rozdiel medzi 01.02.2024 a
dňom 03.06.2024 je 124 dní. Potom 231 dní a 124 je spolu 355 dní, teda z dôvodu spočívania lehoty

subjektívna lehota na uloženie sankcie neuplynula. Žalobcovi bola tiež uložená sankcia za porušenie §
21 ods. 3 a 4 zákona č. 124/2006 Z. z. spočívajúce v tom, že žalobca ku dňu 29.04.2021 nezabezpečil
zamestnancom vykonávajúcim prácu na pracovisku Kaviareň ORBIS, Bezručova 64, 911 01 Trenčín
bezpečnostnotechnickú službu. V čase od 29.04.2021 plynula lehota do 27.01.2022, čo predstavuje
273 dní, od 01.02.2024 plynula lehota do 03.06.2024, čo je 123 dní. Potom 273 a 23 dní je spolu 396

dní - teda dôvodu spočívania lehoty objektívna lehota na uloženie sankcie neuplynula. Vzhľadom na
uvedené objektívna aj subjektívna lehota pre uloženie sankcie ku dňu 03.06.2024 - t.j. k dátumu vydania
prvostupňového rozhodnutia neuplynula. Tvrdenie žalobcu, že lehota by neuplynula len v prípade,že by Inšpektorát práce Trenčín prerušil konanie podľa Správneho poriadku, považoval žalovaný za
nesprávne.

22. K námietke žalobcu týkajúcej sa porušenia ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce žalovaný
uviedol, že podľa predmetného ustanovenia môže zamestnávateľ na plnenie svojich úloh alebo
na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach
vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a
dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o

vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej
činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov). K tvrdeniu žalobcu, že má za to, že s fyzickou osobou A.
B. mal uzatvorenú dohodu podľa ustanovenia § 228a ods. 1 a nasl. Zákonníka práce, a preto sa nemohol
dopustiť žiadneho pochybenia v súvislosti s plnením svojich úloh a zabezpečenia potrieb keď uzatvoril
dohodu s fyzickou osobou A. B., žalovaný uviedol, že zo žalobcom predloženej Dohody o vykonaní
práce zo dňa 01.12.2020 vyplýva, že Dohoda o vykonaní práce bola uzatvorená so zamestnankyňou

A. B. podľa § 226 a nasl. Zákonníka práce. Podľa ustanovenia § 226 ods. 1 Zákonníka práce Dohodu
o vykonaní práce zamestnávateľ môže uzatvoriť s fyzickou osobou, ak rozsah práce (pracovnej úlohy),
na ktorý sa táto dohoda uzatvára, nepresahuje 350 hodín v kalendárnom roku. Do rozsahu práce sa
započítava aj práca vykonávaná zamestnancom pre zamestnávateľa na základe inej Dohody o vykonaní
práce. Dohodu o vykonaní práce možno uzatvoriť najviac na 12 mesiacov. Pri dohode o vykonaní

práce ide o prácu vymedzenú výsledkom. V dohode o vykonaní práce sa dohodne výsledok, ktorý
sa má dosiahnuť (ušitie šiat, pokosenie trávnika, vypracovanie rešerší, analýzy). Výsledok by mal byť
stanovený jeden (ušitie jedných šiat, poprípade kolekcie šiat na základe jedného zadania na začiatku),
nie však opakovane (pravidelné šitie šiat na základe opakovaných pokynov zamestnávateľa). V prípade
dohody o vykonaní práce je dôležitý výsledok, ktorý sa má v určitom čase dosiahnuť. Podstatnými

náležitosťami dohody o vykonaní práce v zmysle ustanovenia § 226 ods. 2 druhá veta Zákonníka
práce sú: 1. pracovná úloha, 2. dohodnutá odmena za vykonanie práce, 3. doba, v ktorej sa má
pracovná úloha vykonať, 4. rozsah práce, ak jej rozsah nevyplýva priamo z vymedzenia pracovnej
úlohy. Dohoda o vykonaní práce, ktorá bola uzatvorená s A. B., pracuje s pojmom „úloha“. V bode 1
Dohody o vykonaní práce zo dňa 01.12.2020 je uvedené „dojednaná pracovná úloha“, taktiež v bode

5 je uvedené „pracovná úloha bude vykonaná do 31.03.2021“. Ďalej je tiež v bode 6 uvedený rozsah
práce (pracovnej úlohy) 40 hodín. Taktiež z obsahových náležitostí danej Dohody vyplýva, že išlo podľa
obsahu o Dohodu o vykonaní práce, ktorá však bola uzatvorená na činnosť čašníčky, na ktorú by v
zmysle zákona uzatvorená byť nemohla. Žalobca upriamil pozornosť na skutočnosť, že v Dohode je
uvedený odkaz na ustanovenie § 226 a nasl. Zákonníka práce, pričom dohoda o pracovnej činnosti

podľa Zákonníka práce je v ustanovení § 228a, čo z jazykového znenia vyplýva, že v konkrétnej dohode
odkaz na § 226 a nasl. odkazuje aj na ustanovenie § 228a Zákonníka práce. V prípade Dohody o
pracovnej činnosti ide dohodu, ktorej predmetom je vykonávanie (nie vykonanie) druhovo určenej práce,
t. j. jej zameranie je na opakovanosť vykonávania práce toho istého druhu (napr. upratovacie práce).
PodstatnýmináležitostiDohodyopracovnejčinnosti vzmysleustanovenia§228ods.1Zákonníkapráce

sú: 1. dohodnutá práca, 2. dohodnutá odmena za vykonávanú prácu, 3. dohodnutý rozsah pracovného
času a doba, na ktorú sa dohoda uzatvára. Žalovaný poukázal na to, že Dohoda o vykonaní práce je
upravená v Zákonníku práce priamo v ustanovení § 226 a nasl. ustanoveniach, ktoré bližšie upravuje
podmienky jej uzatvorenia. Priamo teda toto ustanovenie, ktoré je uvedené v Dohode o vykonaní
práce zo dňa 01.12.2020 ako prvé, upravuje Dohodu o vykonaní práce. Žalovaný mal na základe

uvedeného za to, že žalobca mal so zamestnankyňou uzatvorenú Dohodu o vykonaní práce v zmysle
ustanovenia § 226 a nasl. Zákonníka práce. V zmysle ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka môže
zamestnávateľ uzatvoriť dohodu o vykonaní práce, pričom predmetná dohoda má byť uzatvorená na
prácu, ktorá je vymedzená výsledkom. V tomto prípade si žalobca nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z
vyššie uvedeného ustanovenia, čím ho preukázateľným spôsobom porušil. Žalovaný zároveň upriamil

pozornosť na zrušujúci rozsudok kasačného súdu vo veci žalobcu, ktorý námietku žalobcu týkajúcu sa
dohody uzatvorenej so zamestnankyňou žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.

23. K tvrdeniu žalobcu, ktorý opakovane poukázal na nedodržanie bezpečnostných opatrení zo strany
inšpektorov práce pri vykonávaní inšpekcie, nakoľko pri vykonávaní inšpekcie práce neboli dodržiavané

bezpečnostnéopatrenia,inšpektoriprácebolipocelýčasvovnútriprevádzkyakonateľovižalobcunedali
možnosť vykonávať svoju pracovnú činnosť, nakoľko bol jediný oprávnený na jej vykonávanie, a tiež,
že pri prerokovaní protokolu inšpektorka práce nemala respirátor, len rúško, ktoré bolo zle nasadené,
žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobca mal indície, že výkon inšpekcie práce neprebieha v súlade sozákonom o inšpekcii práce, mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv a právom chránených
záujmov, o ktorých sa domnieval, že boli porušené činnosťou alebo nečinnosťou inšpektorátu práce, a
to podaním sťažnosti v zmysle zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov, ako

aj podaním na príslušný RÚVZ, kontrolujúci v tom čase dodržiavanie opatrení týkajúcich sa COVID -19.

24. Žalovaný mal za to, že v správnom konaní boli predmetné porušenia zo strany žalobcu nepochybne
zistené a objektívne preukázané. V rámci procesu rozhodovania sa žalovaný aj prvostupňový správny
orgán riadili zásadami správneho trestania a ich postup podľa názoru žalovaného nevykazuje také

známky pochybenia, ktoré by boli dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia zo strany konajúceho
súdu.

25. V závere žalovaný uviedol, že aj v rámci výkonu inšpekcie práce a aj v prebiehajúcom správnom
konaní správny orgán postupoval v súlade s ustanoveniami platných právnych predpisov, postupoval
tak, aby chránil aj práva žalobcu, žalobca bol informovaný o tom, za aký správny delikt mu má byť

uložená sankcia, bol mu poskytnutý dostatočný čas na prípravu, mal možnosť sa vyjadriť k správnemu
deliktu, za ktorý mu následne bola uložená sankcia, správny orgán sa všetkými námietkami žalobcu
zodpovedne, dôsledne a svedomito zaoberal a v predmetnom rozhodnutí sa so všetkými námietkami
žalobcu náležite a dostatočne vysporiadal.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného

26. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že nesúhlasí s vyjadrením žalovaného, ktoré nijakým spôsobom
nevyvrátilo tvrdenia žalobcu uvádzané v správnej žalobe. Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného,
že podľa § 71 ods. 1 SSP objektívna ani subjektívna lehota neplynula, nakoľko zákon č. 125/2006

Z. z. v ustanovení § 19 ods. 4 uvádza, že pokutu možno uložiť najneskôr do 3 rokov odo dňa, keď
bola porušená povinnosť. Zákon uvádza, že pokutu je možné uložiť najneskôr do 3 rokov odo dňa,
kedy bola uložená povinnosť (porušenie povinnosti došlo 01.12.2020 a 29.04.2021). Žalobca zopakoval
svoju argumentáciu uvedenú v správnej žalobe, že zákonodarca ustanovil na zánik zodpovednosti za
spáchanie správneho deliktu objektívnu prekluzívnu lehotu práve z dôvodu, aby správny orgán nemohol

trestať za správny delikt v neobmedzenej dobe a od správneho orgánu sa vyžaduje, aby šetrenia vykonal
v čo najkratšom čase, práve z dôvodu, že zákonodarca ustanovil na zánik zodpovednosti za spáchanie
správneho deliktu aj objektívnu prekluzívnu lehotu. Ustanovenie § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z. z.
by v prípade, ak by sme pripustili argumenty žalovaného úplne strácalo zmysel a objektívna prekluzívna
lehota by bola v danom prípade zbytočná.

27.Kvyjadreniužalovanéhotýkajúcehosaporušeniaustanovenia§223ods.1Zákonníkaprácežalobca
uviedol, že pridržiava argumentov uvedených v správnej žalobe a opätovne poukázal na ustanovenie
§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca bol naďalej presvedčený, že rozhodnutie žalovaného
nespĺňa požadované náležitosti, najmä vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia, v rámci ktorého sa

zaoberal najmä námietkami vznesenými v rámci správneho konania účastníkom konania, no obšírnemu
výroku rozhodnutia neposkytol skutkovú ani právnu oporu.

28. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanému na vyjadrenie dňa 07.04.2025, avšak žalovaný svoje
právo vyjadriť sa k vyjadreniu žalobcu už nevyužil.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom

29. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) nezistil dôvody pre nariadenie
pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP, preto rozhodnutie vo veci verejne vyhlásil postupom podľa § 107

ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP dňa 25.02.2026. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia
rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli správneho súdu od 22.01.2026 do 27.02.2026.

30. Správny súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne
príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu

predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, vrátane ich postupu v
administratívnom konaní, a to v rozsahu žalobných námietok, ale aj z hľadísk uvedených v § 195 písm.
a) až e) SSP, keďže predmetná správna žaloba je žalobou v oblasti správneho trestania (§ 194 a nasl.
SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol.31. Podľa § 223 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na
zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody

o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu
o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená
výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce
(dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov).

32. Podľa § 226 ods. 1 Zákonníka práce dohodu o vykonaní práce zamestnávateľ môže uzatvoriť s
fyzickou osobou, ak rozsah práce (pracovnej úlohy), na ktorý sa táto dohoda uzatvára, nepresahuje 350
hodín v kalendárnom roku. Do rozsahu práce sa započítava aj práca vykonávaná zamestnancom pre
zamestnávateľa na základe inej dohody o vykonaní práce. Dohodu o vykonaní práce možno uzatvoriť
najviac na 12 mesiacov.

33. Podľa § 226 ods. 2 Zákonníka práce dohoda o vykonaní práce sa uzatvára písomne, inak je
neplatná. V dohode o vykonaní práce musí byť vymedzená pracovná úloha, dohodnutá odmena za jej
vykonanie, doba, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať, a rozsah práce, ak jej rozsah nevyplýva priamo
z vymedzenia pracovnej úlohy.

34. Podľa § 21 ods. 3 zákona č. 124/2006 Z. z. zamestnávateľ je povinný zabezpečiť pre zamestnancov
bezpečnostnotechnickú službu. Na vykonávanie bezpečnostnotechnickej služby je zamestnávateľ
povinný určiť dostatočný počet vlastných odborných zamestnancov, ktorí sú s ním v pracovnom pomere
alebo v obdobnom pracovnom vzťahu. Zamestnávateľ, ktorý vykonáva bezpečnostnotechnickú službu
vlastnými odbornými zamestnancami, musí byť primerane technicky a prístrojovo vybavený potrebnými

pracovnými prostriedkami.

35. Podľa § 21 ods. 4 zákona č. 124/2006 Z. z. ak zamestnávateľ so zreteľom na veľkosť organizácie,
počet zamestnancov, pracovné podmienky, rozsah, charakter a rozloženie nebezpečenstiev a z
nich vyplývajúcich rizík nemá dostatok odborných zamestnancov, je povinný zmluvne dohodnúť

vykonávanie bezpečnostnotechnickej služby dodávateľským spôsobom s jednou alebo viacerými
fyzickými osobami, ktoré sú podnikateľmi, alebo s právnickými osobami, ktoré sú oprávnené na výkon
bezpečnostnotechnickej služby.

36. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním

1. pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a
skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok
žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili
15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie,
2. právnych predpisov, ktoré upravujú štátnozamestnanecké vzťahy,

3.právnychpredpisovaostatnýchpredpisovnazaisteniebezpečnostiaochranyzdraviapriprácivrátane
predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia,
4. právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania,
5. záväzkov, ktoré vyplývajú z kolektívnych zmlúv,
6. osobitného predpisu zamestnávateľom v rozsahu jeho povinností uzatvoriť zamestnávateľskú zmluvu

a platiť a odvádzať príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie za zamestnanca vykonávajúceho
práce zaradené orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva do tretej kategórie alebo
štvrtej kategórie podľa osobitného predpisu, a za zamestnanca, ktorý vykonáva práce tanečného umelca
alebo hudobného umelca, ktorý vykonáva profesiu hráča na dychový nástroj,
7. osobitného predpisu zamestnávateľom, ktorý ustanovuje povinnosti pri vysielaní zamestnancov na

výkon prác pri poskytovaní služieb.

37. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak
tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona,
z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a siedmom bode

alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku
tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená
1. ťažká ujma na zdraví, najmenej 20 000 eur,
2. smrť, najmenej 33 000 eur.38. Podľa § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z. z. v znení účinnom v čase výkonu inšpekcie práce, pokutu
podľa odsekov 1 a 2 možno uložiť do dvoch rokov odo dňa prerokovania protokolu a najneskôr do troch

rokov odo dňa, keď bola porušená povinnosť.

39. Podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1
a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na
a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov,

b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa,
c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a)
prvého bodu,
d)skutočnosť,čizistenéporušeniepovinnostíjedôsledkomneúčinnéhosystémuriadeniaochranypráce
u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku,
e) opakované zistenie toho istého nedostatku.

40. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu práv alebo právom chránených záujmov
fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP). Správny súd rozhoduje
na základe včas podanej žaloby, pričom predmet súdneho prieskumu je v dispozícii žalobcu (správny
súd je zmysle § 134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ustanovené inak). Žalobca

musí v zákonom stanovenej lehote uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych
skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body),
a to v zmysle § 182 ods. 1, písm. e) SSP. Výnimkou z tejto zásady je správna žaloba vo veciach
správneho trestania, kde zmysle § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný
rozsahom a dôvodmi žaloby v prípadoch vymedzených písm. a) až e) daného ustanovenia. Správny

súd ďalej v prípade správnej žaloby vo veciach správneho trestania podľa § 197 SSP vychádza zo
skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, pričom môže doplniť dokazovanie vykonané
orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný.

41. Správny súd uvádza, že žalobca v správnej žalobe označil ako ďalšieho účastníka konania 1/

orgán verejnej správy prvého stupňa, ktorý však v administratívnom konaní nemal postavenie účastníka
konania v zmysle § 32 ods. 3 písm. c) SSP. Jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím predpokladaným
ustanovením § 27 ods. 1 SSP, teda podkladovým rozhodnutím pre iné rozhodnutie orgánu verejnej
správy, ktoré samostatne súdnemu prieskumu nepodlieha. Prvostupňové rozhodnutie bolo správnym
súdom preskúmané v spojení s napadnutým rozhodnutím žalovaného, pretože vo vzťahu k výsledku

administratívneho konania predstavuje jeden celok. Dôvodom na jeho prieskum nebol žalobcom
navrhovaný postup podľa § 27 ods. 1 SSP, a preto nemal orgán verejnej správy prvého stupňa, teda
Inšpektorát práce Trenčín, postavenie účastníka konania.

42. Predmetom súdneho prieskumu bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým

bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým bola žalobcovi uložená úhrnná
pokuta vo výške 1.000,00 Eur za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods.
1 písm. a) bod 1. zákona č. 125/2006 Z. z., konkrétne za porušenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce a
§ 21 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 124/2006 Z. z. a ktorým bolo zastavené správne konanie za porušenie
ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z.

43. Správny súd zdôrazňuje, že správne orgány vo veci žalobcu rozhodovali opätovne po rozhodnutí
Krajského súdu v Trenčíne, ako správneho súdu, vo veci sp. zn. 11S/5/2022 zo dňa 06.09.2022, ako
aj Najvyššieho správneho súdu SR vo veci sp. zn. 7Ssk/25/2023 zo dňa 31.01.2024, pričom orgány
verejnej správy boli v ďalšom konaní viazané právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí

kasačného súdu (§ 191 ods. 6 a § 469 SSP).

44. Z predloženého administratívneho spisu správny súd zistil, že v období od 29.04.2021 do 10.06.2021
vykonal prvostupňový správny orgán inšpekciu práce u žalobcu na pracovisku Kaviareň ORBIS.
Ovýsledkuvýkonuinšpekciebolspísanýprotokolč.ITN-092-2-2.3/P-B22,A24,25-21zodňa10.06.2021.

Obsah protokolu bol dňa 10.06.2021 prerokovaný s A. D., konateľom žalobcu, ktorý k zisteným
skutočnostiam a nedostatkom uvedeným v protokole uviedol, že ich berie na vedomie a nedostatky
v stanovenom čase odstráni. Protokol prevzal dňa 10.06.2021 čo potvrdil aj svojím podpisom. Pri výkone
inšpekcie práce bolo zistené, že žalobca taktiež porušil § 223 ods. 1 Zákonníka práce, tým že na plneniesvojich úloh a zabezpečenie svojich potrieb uzatvoril s fyzickou osobou A. B. Dohodu o vykonaní práce
zodňa01.12.2020nadohodnutýdruhpráce„čašníčka,“pričomvrámcitaktodohodnutejpracovnejúlohy
nejde o prácu jednorazového charakteru vymedzenú výsledkom práce, ale ide o opakujúcu sa pracovnú

činnosť, vymedzenú druhovo. Pri výkone inšpekcie práce bolo taktiež zistené, že žalobca porušil § 21
ods. 3 a ods. 4 zákona č. 124/2006 Z. z. (žalobca toto porušenie nenamietal v rámci administratívneho
konania, ani v rámci predchádzajúceho konania pred Krajským súdom v Trenčíne a vyplývajúc z obsahu
podanej správnej žaloby ani v rámci tohto súdneho konania – pozn. správneho súdu).

45. Žalobca v správnej žalobe namietal, že v prípade žalobcu boli dané dôvody zastavenia správneho
konania, nakoľko uplynula objektívna trojročná lehota odo dňa porušenia povinností konštatovaných
v prvostupňovom rozhodnutí a súčasne uplynula aj subjektívna dvojročná lehota odo dňa ukončenia
výkonu inšpekcie práce, teda lehoty do uplynutia ktorých bolo možné uložiť žalobcovi pokutu. Žalobca
mal za to, že pokiaľ by pripustil argumentáciu žalovaného, že objektívna lehota neplynula počas konania
pred správnym súdom, zákon č. 125/2006 Z. z. by nemal podmieňovať možnosť uloženia pokuty

najneskôr do 3 rokov odo dňa, keď bola porušená povinnosť, nakoľko ustanovenie § 19 ods. 4 zákon
č. 125/2006 Z. z. by strácalo zmysel a objektívna lehota by bola zbytočná. Podľa názoru žalobcu
zákonodarca ustanovil zánik zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu objektívnu prekluzívnu
lehotu z dôvodu, aby správny orgán nemohol trestať za správny delikt v neobmedzenej dobe. Správny
súd uvádza, že v posudzovanej veci žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prihliadol na

plynutie prekluzívnych lehôt, a to tak objektívnej ako aj prekluzívnej, pričom dospel k záveru, že obe
prekluzívne lehoty na uloženie pokuty žalobcovi neuplynuli. Podľa názoru kasačného súdu (Rozsudok
Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Stk/5/2025 zo dňa 23.10.2025, bod 50.) „zákonné lehoty na
uloženie sankcie majú prekluzívny charakter. Zákon pritom spája s márnym uplynutím lehôt zánik práva
správneho orgánu na uloženie sankcie, a to bez ohľadu na to, či zistený skutkový stav preukazuje

porušenie zákonnej povinnosti alebo nie. Na strane kontrolovaného subjektu sa táto skutočnosť
prejavujezánikomjehodeliktuálnejzodpovednosti.“Žalovanývnapadnutomrozhodnutídospelkzáveru,
že objektívna aj subjektívna lehota pre uloženie pokuty neuplynula s odôvodnením, že subjektívna
lehota, ktorá je dvojročná a plynie od prerokovania protokolu „začala plynúť dňa 10.06.2021 (deň
prerokovania protokolu – pozn. správneho súdu) a uplynula by ku dňu 10.06.2023, pokiaľ by nebola

podaná správna žaloba, avšak z dôvodu jej podania dňa 27.01.2022 až do 31.01.2024 táto lehota
spočívala. Rozdiel medzi 10.06.2021 a 27.01.2022 je 231 dní. Rozdiel medzi 01.02.2024 a dňom
03.06.2024 (deň vydania prvostupňového rozhodnutia – pozn. správneho súdu) je 124 dní. 231 dní +
124 je 355 dní – tzn. subjektívna lehota je ešte 375 dní na uloženie sankcie“ a v prípade objektívnej
lehoty, ktorá je trojročná a plynie od porušenia povinností, žalovaný uviedol, že „Dohoda o vykonaní

práce bola uzatvorená dňa 01.12.2020, táto lehota by uplynula dňa 01.12.2023. Od 01.12.2020 plynula
lehota do 27.01.2022 (deň podania správnej žaloby – pozn. správneho súdu) čo predstavuje: 422
dní, od 01.02.2024 plynula lehota do 03.06.2024 čo je: 123 dní; 422 dní + 123 dní je 545 dní, t.j.
cca 18 mesiacov (1 rok aj 6 mesiacov), pričom lehota objektívna na uloženie sankcie zostáva cca 1
rok a 6 mesiacov“. Žalobca v správnej žalobe nenamietal prepočet vykonaný správnymi orgánmi, ale

nesúhlasil s tým, že objektívna prekluzívna lehota spočívala počas konania vedeného na Krajskom súde
v Trenčíne pod sp. zn. 11S/5/2022. Žalobcom uvedená argumentácia však podľa názoru správneho
súdu neobstojí, nakoľko z ustanovenia § 71 ods. 1 SSP jednoznačne vyplýva, že „ak osobitný predpis
upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty (ďalej len "správny delikt") určuje lehoty
na zánik zodpovednosti, prípadne na výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tohto zákona

neplynú“. V danom prípade osobitný predpis (zákon č. 125/2006 Z. z.) upravoval tak objektívnu lehotu
ako aj subjektívnu lehotu na zánik zodpovednosti žalobcu za porušenie jeho povinností uvedených
vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, pričom plynutie týchto lehôt spočívalo počas konania
pred Krajským súdom v Trenčíne vedeným pod sp. zn. 11S/5/2022. Podstata spočívania lehoty na
rozdiel od prerušenia lehoty je v tom, že dochádza iba k pozastaveniu plynutia lehoty. Znamená to,

že lehota po dobu trvania súdneho konania neplynie a po odpadnutí prekážky jej plynutie pokračuje,
teda neplynie od začiatku ako v prípade prerušenia lehoty. Spočívanie plynutia prekluzívnej lehoty
znamená, že lehoty spočívajú s účinkami, ktoré trvajú počas celého konania, od jeho začatia až do
právoplatného skončenia. Po právoplatnom skončení veci tieto lehoty plynú ďalej, ak je to ešte možné, a
to so započítaním doby, ktorá uplynula do začatia konania v správnom súdnictve. Vzhľadom na uvedené

nemožno súhlasiť so žalobcom, že by správny orgán mohol trestať za správny delikt v neobmedzenej
dobe, nakoľko uplynutím uvedených lehôt (napríklad v dôsledku neprimeraného zisťovania porušenia
povinností účastníka konania) by došlo k zániku deliktuálnej zodpovednosti subjektu za spáchaný
správny delikt a správne orgány by boli povinné na túto skutočnosť ex offo prihliadnuť a správne konaniezastaviť. Postup správnych orgánov v danej veci s poukazom na ustanovenie § 71 ods. 1 SSP však
bol zákonný a nepriečil sa účelu, ktorý zákonodarca ustanovením § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006
Z.z. sledoval. Navyše citované ustanovenie § 71 ods. 1 SSP nekonkretizuje, že by počas správneho

súdneho konania neplynuli iba subjektívne lehoty alebo výlučne objektívne lehoty. V tomto smere
zákonodarca tieto lehoty nerozlišuje a pokiaľ by ich spočívanie v dôsledku vedenia správneho súdneho
konania mienil posudzovať odlišne, uviedol by to v zákonnej úprave. Vzhľadom na vyššie uvedenú
argumentáciu nebolo opodstatnené ani tvrdenie žalobcu, že nemôžu byť prekluzívne lehoty predĺžené
rozhodnutím správnych orgánov, pretože v posudzovanom prípade ani nedošlo k ich predĺženiu, ale iba

k ich spočívaniu a následnému pokračovaniu po právoplatnom skončení správneho súdneho konania
a vrátení veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Nakoľko správny súd zistil, že rozhodnutia
správnych orgánov boli vydané v súlade so zákonom a žalovaný dospel k vecne správnemu záveru
o zachovaní objektívnej a subjektívnej lehoty na uloženie pokuty, správny súd vyhodnotil predmetnú
žalobnú námietku ako nedôvodnú.

46. Pokiaľ ide o námietku správnymi orgánmi učineného nesprávneho posúdenia porušenia ustanovenia
§ 223 ods. 1 Zákonníka práce s odôvodnením, že dohodu uzatvorenú s fyzickou osobou A. B. je
potrebné vykladať podľa jej obsahu ako dohodu podľa § 228a ods. 1 Zákonníka práce, žalovaný
v napadnutom rozhodnutí dôvodil, že „považuje za jednoznačne preukázané, že účastník konania
porušil ustanovenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce tým, že v súvislosti s výkonom inšpekcie práce na

pracovisku Kaviareň ORBIS, Bezručova 64, 911 01 Trenčín na plnenie svojich úloh a zabezpečenie
svojich potrieb uzatvoril s fyzickou osobou A. B. Dohodu o vykonaní práce zo dňa 01. 12. 2020 na
dohodnutý druh práce „čašníčka“, pričom v rámci takto dohodnutej pracovnej úlohy nejde o prácu
jednorazového charakteru vymedzenú výsledkom práce, ale ide o opakujúcu sa pracovnú činnosť,
vymedzenú druhovo“. Obdobná námietka bola vznesená žalobcom aj v rámci kasačného konania a bola

predmetom posúdenia zo strany kasačného súdu, ktorý ju vyhodnotil ako nedôvodnú, preto správny
súd, ktorý je rovnako ako správne orgány viazaný právnym názorom kasačného súdu, nevzhliadol
dôvodnosť tejto námietky a poukazuje na odôvodnenie zrušujúceho rozsudku kasačného súdu, ktorý
v bode 15. okrem iného uviedol, že „V danom prípade žalobca so zamestnankyňou uzatvoril dohodu
s názvom „Dohoda o vykonaní práce“, v ktorej jej pracovnú úlohu vymedzil ako „čašníčka“. Tá nemá

žiaden individualizovaný začiatok a koniec, teda nepredstavuje žiadnu konkrétnu úlohu, ale svojím
charakterom zakladá opakujúcu sa činnosť vykonávanú po vymedzenú dobu (porov. napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Asan 4/2016 alebo 8 Sžo 69/2015). Neobstojí ani
argument žalobcu, že formulácie „podľa § 226 a nasl. Zákonníka práce“ pokrýva aj jeho § 228a.
Jednak uvedenie dodatku „a nasl.“ len vo všeobecnosti signalizuje odkaz na ďalšie paragrafy zákona

vzťahujúce sa ku konkrétnemu inštitútu, upravenému v prvom citovanom paragrafe (tu: § 226 Zák.
práce).“ Pokiaľ žalobca argumentoval aplikáciou interpretačného pravidla upraveného v ustanovení §
35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v súlade s ktorým bolo podľa žalobcu skutočným obsahom jeho
vôle uzatvorenie dohody o pracovnej činnosti podľa § 228a ods. 1 a nasl. Zákonníka práce, správny
súd vyhodnotil takúto argumentáciu ako účelovú v snahe zbaviť sa zodpovednosti za spáchaný správny

delikt, nakoľko pokiaľ by žalobca mienil uzatvoriť dohodu o pracovnej činnosti podľa § 228a ods. 1
a nasl. Zákonníka práce, tak by k jej uzatvoreniu pristúpil spôsobom, ktorý by nepripúšťal rozdielny
výklad.Zdokazovaniavykonanéhosprávnymiorgánmivšakvyplynulo,žežalobcajednoznačneuzatvoril
dohodu o vykonaní práce s fyzickou osobou na činnosť, na ktorú ju uzavrieť nemohol. Opätovne správny
súd poukazuje na názor kasačného súdu, podľa ktorého „práve v pracovnoprávnych vzťahoch možno od

žalobcu očakávať, že bude v dokumentoch vo vzťahu k zamestnancovi odkazovať na správne inštitúty
a nebude používať dvojzmyselné odkazy, na základe ktorých bude vznikať dojem, že zamestnanec je
zúčastnený na inom právnom vzťahu, než ktorý zodpovedá skutočným pomerom jeho práce.“

47. Pokiaľ ide o námietku nepreskúmateľnosti, podľa ktorej žalobca považoval odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia za nepresvedčivé, ich výrok za neurčitý,
nejasný, nezrozumiteľný a zmätočný, správny súd túto taktiež vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko
správny súd hodnotí preskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu len v miere jeho minimálnej
argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úsudkov a zvážení
všetkých dôkazov správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán

dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo
podkladom rozhodnutia a ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy. V tejto svojej povinnosti je správny orgán
limitovaný len všeobecnými vymedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej
úvahy. Pre súd je rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej úvahy nevybočiloz medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí je zrejmé, čo bolo
predmetom konania, aké skutočnosti boli správnymi orgánmi zistené, z akých dôkazov vychádzali
a ako vec právne posúdili s poukazom na relevantné ustanovenia právnych predpisov. Výrok ich

rozhodnutí je zároveň v súlade s ich odôvodnením. Správny súd je toho názoru, že odôvodnenie
rozhodnutia žalovaného v kontexte s prvostupňovým rozhodnutím poskytuje dostatočný základ na jeho
vecné preskúmanie. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí zaoberal právnym posúdením a hodnotením
skutkového stavu a vysporiadal sa so všetkými odvolacími námietkami žalobcu. Pokiaľ žalobca poukázal
nakonkrétnečlánkyÚstavySR,ktorémalibyťporušené,správnysúduvádza,žežalobcavšakkonkrétne

neargumentoval akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu ním uvedených ústavných práv. Nestačí iba
všeobecné tvrdenie o porušení článkov Ústavy SR, žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z
ktorých vyvodzuje toto porušenie a argumentačne svoje tvrdenie aj odôvodniť.

48. Správny súd nepovažoval za neprimerané uloženie sankcie vo výške 1 000 Eur vzhľadom
na možnosť uloženia sankcie do 100 000 Eur. Tak prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný

jednoznačne odôvodnili, čo ich viedlo k uloženiu sankcie vo výške 1 000 Eur, pričom uviedli jednotlivé
poľahčujúce ako aj priťažujúce okolnosti, ktoré ovplyvňovali určovanie výšky sankcie. Prvostupňový
správny orgán a žalovaný sa v dostatočnej miere prihliadli v odôvodnení svojich rozhodnutí pri určovaní
výšky pokuty na jednotlivé kritériá podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. Správny súd teda v tomto
smere žiadne pochybenia nezistil a neidentifikoval, že by správne orgány vybočili z medzí správnej

úvahy. Orgány verejnej správy obidvoch stupňov správne prihliadali na účel uloženej sankcie, ktorou je
jej represívna zložka ako aj úloha individuálnej a generálnej prevencie. Správny súd tak považoval za
dostatočne odôvodnené rozhodnutia aj vo vzťahu k uloženej sankcii.

49. Preskúmaním veci správny súd dospel k záveru, že žalovaný a prvostupňový správny orgán

zistili skutkový stav v dostatočnej miere na vyvodenie zodpovednosti voči žalobcovi, vyvodili správne
skutkové závery a jednotlivé žalobné námietky správny súd nepovažoval za relevantné privodiť zrušenie
napadnutého rozhodnutia žalovaného, resp. prvostupňového rozhodnutia. Nakoľko z vyššie uvedených
dôvodov správny súd nepovažoval žiadne zo žalobných námietok za dôvodné a keďže ani sám nezistil
vady v konaní v zmysle § 195 písm. a) až e) SSP, správnu žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu

zamietol podľa § 190 SSP.

50. Keďže žalobca nebol v konaní úspešný, nakoľko správna žaloba bola zamietnutá, správny súd mu
podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario nepriznal náhradu trov konania.
51. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku
alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. c) SSP
v znení účinnom od 1. júla 2023).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP
a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.
2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP)

vlehotejednéhomesiacaoddoručeniarozhodnutiaoprávnenémusubjektu(§443ods.1SSP).Kasačná
sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP; (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP; (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.