Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Sak/1/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0925100391
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:0925100391.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej
veci žalobcu: V. G., narodený XX. O. XXXX, štátna príslušnosť: Tadžická republika, posledný trvalý
pobyt v zahraničí: G., A. A. č. XX, X., toho času umiestnený v Pobytovom tábore v Rohovciach, právne
zast.: JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 20, proti žalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom v Bratislave, Pivonková č. 6, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 22. mája 2025, číslo ČAS: MU-PO-221-27/2024-
Ž, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach z 02. októbra 2025, č.

k. 7Saz/2/2025-82, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Košiciach z 02. októbra 2025,
č. k. 7Saz/2/2025-82 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania a ďalšie relevantné skutočnosti

1.Žalobcapotom,akobolnazákladerozsudkuNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskejrepubliky(ďalej
len „najvyšší správny súd“) z 19. decembra 2024, sp. zn. 1Szak/4/2024 bezodkladne prepustený zo

zaistenia, opakovane požiadal toho istého dňa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

2. Rozhodnutím z 19. decembra 2024, Č.p.: PPZ-HCP-PO12-22-008/2024-AV bol žalobca podľa § 88a
ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v rozhodnom znení zaistený na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o
udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

3. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) na základe správnej žaloby rozsudkom z 31.
januára 2025, č. k. 7Saz/1/2025-34 rozhodnutie žalovaného z 19. decembra 2024 postupom podľa §
230 ods. 1 písm. a/ SSP zrušil a v zmysle § 230 ods. 2 písm. a/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok (ďalej len „SSP“) nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Najvyšší správny súd
rozsudkom zo 17. marca 2025, sp. zn. 6Szak/2/2025 kasačnú sťažnosť žalovaného zamietol.

4. V súvislosti zo žiadosťou o azyl bol so žalobcom dňa 17. januára 2025 vykonaný vstupný pohovor a

následne dňa 27. februára 2025 doplňujúci pohovor.

5. Rozhodnutím z 22. mája 2025, číslo ČAS: MU-PO-221-27/2024-Ž žalovaný postupom podľa § 13 ods.
2 písm. c/ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon č. 480/2002 Z.z.“) žalobcovi neudelil azyl, podľa § 13c ods. 2 písm. c/, písm.
d/ a § 20 ods. 4 tohto zákona mu neposkytol doplnkovú ochranu.

II.
Konanie na správnom súde

6.Žalobcanáslednepodalsprávnužalobupodľa§207anasl.SSPdomáhajúcsazrušenianapadnutého
rozhodnutia v celom rozsahu, t.j. tak v časti neudelenia azylu, ako aj v časti neposkytnutia doplnkovej

ochrany a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

7. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia
veci a tiež, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo
opatrenia, bol v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemal oporu. Konkrétne v časti
neudelenia azylu uvádzal, že pre záver o tom, že u žalobcu sú dané vážne dôvody domnievať sa, že je

vinným za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie spojených národov, nesvedčí žiaden
dôkaz vykonaný v administratívnom konaní. Konanie, ktoré je v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie
spojených národov má byť pripisované žalobcovi štátnymi orgánmi Tadžikistanu, Francúzska, Nemecka
a Slovenskej republiky. Konkrétne malo ísť o zatýkací rozkaz vydaný tadžickým okresným súdom z
02. marca 2018, podľa ktorého mal žalobca prostredníctvom internetu šíriť výzvy na pripojenie sa k

extrémizmu a extrémistickým aktivitám. Ďalej malo ísť o dva záznamy vložené do Schengenského
informačného systému, jeden vložený policajnou prefektúrou v Paríži dňa 25. apríla 2022, z ktorého
vyplýval súdny zákaz vstupu do krajiny do 25. apríla 2062, pričom zákaz vstupu vychádzal z toho,
že žalobca je príbuzný radikálnemu islamu a predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť vrátane
poznámky, že je násilný. Druhý záznam vložený Spolkovou republikou Nemecko a pochádzajúci z

28. septembra 2018 a obsahujúci upozornenie na trestnú činnosť súvisiacu s terorizmom. Slovenský
záznam bol vytvorený dňa 19. februára 2024 na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení
žalobcu. Ďalej žalobca uviedol, že Slovenská informačná služba vydala neutajované stanovisko z 31.
decembra 2024, z ktorého bolo zrejmé, že žalobca má byť dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít
na úseku terorizmu vrátane informácií o účasti na terorizme, jeho financovaní alebo podporovaní

kybernetického terorizmu. V tomto smere zdôraznil, že s výnimkou zatýkacieho rozkazu, ani jeden
z týchto podkladov neobsahuje opis akéhokoľvek činu (skutku) pripisovaného žalobcovi. Ak by tieto
podklady obsahovali opis skutkov s uvedením miesta, času a spôsobu ich vykonania, až potom by
bolo možné posúdiť, či existujú vážne dôvody domnievať sa, že žalobca je vinný za tieto činy. K
zatýkaciemu rozkazu uviedol, že neexistuje žiaden dôkaz o tom, že by sa žalobca konania uvedeného

v zatýkacom rozkaze dopustil. Ďalej žalobca uvádzal, že keď žalovaný na jednej strane pripúšťa, že
súčasťou praktík boja s členmi a sympatizantmi hnutia Skupina 24 je zo strany štátnych orgánov aj
obvinenie z terorizmu a extrémizmu, potom nie je možné zároveň považovať za dôvodný jeho skutkový
záver, že extrémizmus, účasť či podnecovanie k teroristickým aktivitám je preukázaný práve opisom
týchto údajných skutkov žalobcu bez akýchkoľvek ďalších dôkazov. K záveru žalovaného o tom, že

ani vo vydávacom konaní nebolo spochybnené podozrenie, že sa žalobca dopustil konania, pre ktoré
je proti nemu vedené trestné konanie v Tadžickej republike nevyplýva z podkladov rozhodnutia, či z
obsahu administratívneho spisu, žalobca zdôraznil, že účelom vydávacieho konania nie je skúmanie
otázky, či sa vyžiadaná osoba dopustila trestného činu, pre ktorý sa o vydanie žiada. Pokiaľ žalovaný
dospel k záveru, že samotná existencia zatýkacieho rozkazu vydaného autoritárskym režimom v

Tadžikistane zakladá opodstatnenosť vážnych dôvodov, že je žalobca vinný za trestné činy, ktoré
sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie spojených národov, tento jeho záver nezodpovedá
obsahu administratívneho spisu. V časti neposkytnutia doplnkovej ochrany žalobca uviedol, že dôvody
jej neposkytnutia korešpondujú s dôvodmi, ktoré žalovaný uviedol vo vzťahu k neudeleniu azylu. K
ďalšiemu dôvodu neposkytnutia doplnkovej ochrany a spočívajúcemu v tom, že žalobca predstavuje

nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, žalobca poukázal na to, že žiadne takéto
skutočnosti neexistovali. Vo všetkých podkladoch absentoval (okrem podkladov vyprodukovaných
Tadžikistanom) opis čo i len jedného skutku, ktorý by napĺňal charakteristiky, ktoré sú so žalobcom
spájané. Navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

8. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril dňa 24. júla 2025 považujúc správnu žalobu za nedôvodnú.
Uviedol, že článok 1 bod F Dohovoru o právnom postavení utečencov nevyžaduje, aby bolo preukázané
spáchanie trestného činu vo formálnom alebo hmotnoprávnom zmysle, a už vôbec nie právoplatnýrozsudok o vine. Vyžadovaný štandard je „vážny dôvod domnievať sa“, že žiadateľ sa dopustil činov
uvedených v písm. a/, b/ alebo c/. Článok 1 bod F písm. c/ konkrétne hovorí, že cit.: „existujú
vážne dôvody domnievať sa, že sa dopustil činov odporujúcich cieľom a zásadám OSN.“ Súdny

dvor Európskej únie vo veci B a D (C-57/09 a C-101/09), konštatoval, že nejde o preukazovanie
trestnej zodpovednosti, ale o správne posúdenie rizika vyplývajúceho z konania, ktoré je v rozpore
so zásadami Organizácie spojených národov. V prípade žalobcu sa žalovaný opieral o konkrétne
vyjadrenia Slovenskej informačnej služby, o stanovisko č. SIS-69/720-80-5/2024, ktoré konkretizovalo
riziko žalobcu v oblasti národnej bezpečnosti - vyjadrením „V. G., nar. XX.X. XXXX predstavuje

bezpečnostné riziko spočívajúce v skutočnosti, že menovaný je dôvodne podozrivý z vykonávania
aktivít na úseku terorizmu, vrátane informácií o účasti na terorizme, jeho financovaní alebo podporovaní
a kybernetického terorizmu.“ Podľa žalovaného, uvedené vyjadrenia jednoznačne zakladali dôvodnú
domnienku, že činnosť žalobcu týkajúca sa teroristických aktivít napĺňa uvedenú výluku. Zdôraznil, že
uvedené vyjadrenie SIS-69/720-80-5/2024 predstavuje neutajovaný abstrakt utajovaného vyjadrenia
SIS-54/22-V-10-23-S z 28. februára 2025, ktoré patrí k administratívnemu spisu a obsahuje širší

opis konania žalobcu, ktoré je podkladom dôvodných podozrení uvádzaných Slovenskou informačnou
službou. Pojem „dôvodne podozrivý“ v stanovisku Slovenskej informačnej služby nepredstavuje iba
neoverený predpoklad, ale je podložený konkrétnymi, dôveryhodnými informáciami, ktoré zodpovedajú
objektívnemu štandardu potrebnému na vylúčenie zo štatútu utečenca. Žalovaný má za to, že z
informácií je možné odvodiť, že existujú vážne a spoľahlivé dôvody domnievať sa, že žalovaný

spáchal závažné trestné činy v zmysle uvedeného ustanovenia. Stanoviská Slovenskej informačnej
služby obsahujú dostatočne individualizované informácie viazané priamo na osobu žalobcu, a sú
založené na konkrétnych skutočnostiach a okolnostiach týkajúcich sa jeho osoby a činnosti, pričom
informácie Slovenskej informačnej služby presahujú rámec neurčitých opisov a neodvolávajú sa
na žiadne nešpecifikované alebo všeobecné charakteristiky, ale identifikujú žalobcu v kontexte

relevantných skutočností, ktoré sú podstatné pre posúdenie. Špecifický charakter bezpečnostných
stanovísk národných i zahraničných v neutajovanom abstrakte predpokladá, že ich obsah môže
byť rámcový a formulovaný so zreteľom na ochranu utajovaných skutočností, čo však neznamená
absenciu faktickej alebo právnej hodnoty, ale je odrazom objektívnej potreby chrániť citlivé informácie
v záujme národnej bezpečnosti. Zásadný význam majú aj informácie od zahraničných bezpečnostných

a partnerských spravodajských služieb, ktoré môžu disponovať detailnými znalosťami o aktivitách
žiadateľa v domovskom štáte alebo tretej krajine. Zdôraznil, že všetky stanoviská národných i
zahraničných štátnych bezpečnostných zložiek k osobe žalobcu, ktoré sú súčasťou administratívneho
spisu - sú výsledkom odbornosti, systematickej a komplexnej analýzy relevantných informácií, vrátane
utajovanýchzdrojov,ktorésúneprístupnéinýmsubjektom.Žalovanýichpretohodnotívrámcisprávneho

konania ako nespochybniteľný a odborný podklad. Žalovaný, ktorý je ako subjekt oboznámený so
závažnosťou bezpečnostných rizík týkajúcich sa žalobcu, má zákonnú povinnosť tieto stanoviská
rešpektovaťavychádzaťznich.StanoviskoSISazáznamzahraničnýchbezpečnostnýchinštitúciíneboli
vyvrátené žiadnym iným dôveryhodným zdrojom relevantnej bezpečnostnej autority. V závere odkázal
na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-454/23 (K.A.M.), podľa ktorého už existencia závažného

bezpečnostného rizika môže postačovať na odopretie statusu utečenca podľa článku 14 ods. 4 písm.
a/ smernice 2011/95/EÚ o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez
štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo
osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (prepracované znenie) a
navrhol, aby správny súd správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

9. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril dňa 11. septembra 2025, na dôvodoch správnej žaloby
zotrval, v podstatnom zdôraznil, že ak samotný žalovaný akceptoval a nespochybnil skutočnosť, že
v Tadžickej republike sú odporcovia autoritárskeho politického režimu prenasledovaní, a to aj tým,
že sú obviňovaní z terorizmu a extrémizmu, potom pri ustálení, že žalobca je politickým oponentom

tohto režimu by žalovaný musel vyriešiť podstatnú otázku, a to, či obvinenia žalobcu z terorizmu a
extrémizmu môžu byť akceptované ako opodstatnené, ak pôvodcom týchto obvinení je autoritársky
režim v krajine pôvodu žalobcu. Aj z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-454/23 vyplýva, že
existenciu závažného bezpečnostného rizika musí posúdiť vnútroštátny súd individuálne so zreteľom
na všetky okolnosti žiadateľa. Podstata argumentácie žalobcu nespočívala v tom, či žalobca bol alebo

nebol odsúdený, ale v tom, že žalovaný neidentifikoval absolútne žiaden konkrétny skutok, ktorého
sa mal žalobca dopustiť. Žalobca má byť teda vinným za spáchanie neidentifikovateľného konania
označeného len genericky bez ich individualizácie takéhoto skutku. Žalobca v tejto súvislosti uvádzal,
že od 02. marca 2022, kedy vstúpil na územie Slovenskej republiky, bol následne v predbežnej aneskôr vo vydávacej väzbe. Po rozhodnutí o neprípustnosti jeho vydania Najvyšším súdom Slovenskej
republiky dňa 24. januára 2024 bol prepustený, aby následne po jeho odchode z územia Slovenskej
republiky do Spolkovej republiky Nemecko a po jeho návrate dňa 20. marca 2024 bol takmer nepretržite

administratívne zadržiavaný. Je teda vylúčené, aby mu mohli byť akékoľvek činy, či už tie, pre ktoré
mu nebol udelený azyl alebo tie, pre ktoré mu nebola udelená doplnková ochrana, pripisované od 02.
marca 2022 až doposiaľ.

10. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu zaslal dňa 25. septembra 2025 vyjadrenie uvádzajúc, že žalobca sa

dopúšťa falošnej generalizácie, keď vyvodzuje, že samotná existencia politických motívov režimu voči
jeho osobe spochybňuje všetky informácie o možnom bezpečnostnom riziku žalobcu, ktoré vyplýva aj
zo skutočností / dokumentov poskytnutých do konania aj inými oficiálnymi bezpečnostnými inštitúciami.
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol konkrétne podklady využité pri posudzovaní dôvodov
vylúčenia žalobcu z medzinárodnej ochrany, najmä zatýkací rozkaz vydaný v Dušanbe (Tadžikistan)
v roku 2018 na osobu žalobcu, s informáciami o podnecovaní národnostnej, rasovej, náboženskej,

regionálnej nenávisti a verejného podnecovania k extrémistickým aktivitám, verejnom vyzývaní na
vykonávanie extrémistických aktivít a verejné trestné ospravedlňovanie extrémizmus (osoba sa mala
trestného činu dopustiť spôsobom „ ... cez sociálne siete na internete začal hovoriť s tadžickou
mládežou, aby sa zapojila do ”ISIS” a participovala na “Jiháde”, aby sa vytvoril “Khalifat” Islamský
štát. Prednesením prísahy zúčastniť sa Jihádu” sa stáva jedným z najviac aktívnych členov teroristickej

komunity pre náborovú líniu a v súčasnosti verbuje mladých bojovníkov, sa zúčastnili vojenských v
Sýrii a Iraku.“ Rovnako zásadná bola z dotazníku žiadateľa o udelenie azylu zo 04. mája 2022 a
z 01. júna 2022 zistená komunikácia žalobcu prostredníctvom sociálnej siete s osobou hlásiacou
nebezpečné myšlienky a zástancom Islamského štátu, s ktorou sa spojil za účelom zistenia, kto táto
osoba je a čo chce dosiahnuť, ďalej francúzsky záznam z 25. apríla 2022 a neutajované stanovisko

Slovenskej informačnej služby číslo SIS-69/720-80-5/2024 a tiež stanovisko SIS-54/22-V10-23/2025-
S 2025 z 28. februára 2025 v utajovanom režime obsahujúce informácie vzťahujúce sa konkrétne k
činnosti žalobcu súvisiacej s terorizmom. Vyjadrenia verejného ochrancu práv a Skupiny 24 týkajúce
sa hodnotenia ochrany ľudských práv a slobôd nemôžu spochybniť hodnotenie bezpečnostného rizika,
ktoré vychádza z kontinuálneho, overeného a systematického zberu informácií štátom poverených

domácich či zahraničných bezpečnostných inštitúcií. Podporne tiež odkázal na rozsudky Súdneho dvora
EÚ vo veci C-573/14 a vo veci C-454/23 a C-8/22).

11. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 26. septembra 2025 na vedomie.

12. Správny súd v konaní podľa § 207 a nasl. SSP preskúmal postup žalovaného a dospel k záveru o
dôvodnosti podanej správnej žaloby.

13. Podľa názoru správneho súdu vychádzajúc z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného
nebolo možné zistiť nielen samotným žalobcom tak, ako to v žalobe namietal, ale ani samotným

správnym súdom, z čoho bol žalobca dôvodne podozrivý okrem viackrát opakovanej všeobecnej
formulácie,žejedôvodnepodozrivýzvykonávaniaaktivítnaúsekuterorizmu,vrátaneinformáciíoúčasti
na terorizme, jeho financovaní alebo podporovaní a kybernetického terorizmu, pričom tieto pochybnosti
na strane správneho súdu neboli nijakým spôsobom rozptýlené ani po vyjadrení na otázky súdu na
pojednávaní konanom dňa 02. októbra 2025. To samo o sebe nenapĺňa ani minimálne štandardy

nevyhnutné na to, aby bolo možné takéto konštatovanie označiť za súladné s tým, na čom je založená
podstata rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít vrátane Súdneho dvora Európskej únie
v otázke naplnenia požiadavky oboznámenia sa s podstatou alebo základnými dôvodmi existencia
dôvodného podozrenia (z čoho je osoba podozrievaná, že sa mala dopustiť), že osoba je dôvodne
podozrivá, že je vinná za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov.

Zo strany žalovaného nedošlo na jednej strane k zabezpečeniu potrebného abstraktu relevantných
informácií, ktoré tvorili podstatu dôvodu jeho rozhodnutia založeného na tom, že je možné sa domnievať,
že žalobca je dôvodne podozrivý, že je vinný za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie
Spojených národov a na druhej strane, tak ani nemohlo dôjsť k poskytnutiu skutočného práva (nielen
formálneho alebo zdanlivého), aby sa k tomu mohol žalobca skutočne vyjadriť. Takéto vážne tvrdenia

(majúce povahu obvinenia) musia jasne a preukázateľne vyplývať z obsahu rozhodnutia, na ktorom je
postavený záver žalovaného, že u osoby žalobcu nie je žiaduce, aby mu bol udelený azyl na území
Slovenskej republiky podľa § 13 ods. 2 písm. c/ zákona č. 480/2002 Z.z. Správny súd videl nesprávne
právne posúdenie aj vo vyhodnotení vážnych dôvodov domnievať sa, že v prípade návratu žalobcudo krajiny pôvodu by nebol vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Uvedené vyplýva z viackrát
vykonaného pohovoru so žalobcom, rovnako tak aj z vypracovanej polytematickej správy z 20. februára
2025 o Tadžikistane a ďalších listín nachádzajúcich sa v samotnom administratívnom spise žalovaného,

ktoré neboli zo strany žalovaného podľa názoru správneho súdu buď vôbec vyhodnocované, alebo
akýmkoľvek spôsobom pri odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia brané do úvahy. Zároveň z
odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je možné vzhliadnuť viaceré rozpory týkajúce sa práve reálnej
hrozby pre žalobcu v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu (Tadžikistan), a to, že by mohol byť
vystavený krutému alebo neľudskému zaobchádzaniu tak, ako sa to predtým stalo iným osobám, ktoré

boli repatriované (vrátené do krajiny pôvodu), čo vo viacerých súdnych rozhodnutiach už vyhodnotili tak
európske, ako aj slovenské súdne autority. Dodal, že pri takomto nedostatočnom informovaní žalobcu o
podstate toho, z čoho bol v skutočnosti dôvodne podozrivý alebo, že bol vinný za činy, ktoré sú v rozpore
s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov v tomto štádiu bolo bez právneho významu, čo
je obsahom celej utajenej správy Slovenskej informačnej služby, nakoľko nedodržanie tohto, nemôže
byť konvalidované tým, že by sa obhajca alebo aj súd samotný oboznámil s obsahom celej utajovanej

správy Slovenskej informačnej služby. Uzavrel, že žalovaný si v konaní nezaobstaral dostatok podkladov
na to, aby mohol starostlivo posúdiť jednak situáciu v krajine pôvodu, čím nenaplnil hypotézu právnej
normy uvedenej v § 3 ods. 5 Správneho poriadku v spojení s § 52 zákona č. 480/2002 Z.z., pričom
aj informácie o krajine pôvodu, ktoré zhromaždil, nesprávne vyhodnotil a zároveň svojím rozhodnutím
nedostatočným spôsobom naplnil základné právo každého byť oboznámený s obsahom obvinenia (čo

podľa názoru správneho súdu v sebe zahŕňalo aj existenciu dôvodného podozrenia alebo viny za činy,
ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov) a nevynímajúc celkovú situáciu
žalobcu aj v kontexte toho, že žalobca je po celý čas obmedzený na osobnej slobode po dlhšiu dobu.

14. Žalobcovi priznal náhradu trov konania.

III.
Konanie na kasačnom súde

15. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

16. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

17. Konkrétne, vyjadrenie súdu, podľa ktorého žalovaný nesprávne posúdil, že žalobca by v krajine

pôvodu nebol vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, žalovaný považoval za nesprávne, keď
rozhodnutie o neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi nevychádzalo zo záveru o absencii vážneho
bezprávia, ale z vylúčenia z poskytnutia doplnkovej ochrany z dôvodov bezpečnostného rizika. Ustálenie
poskytnutia doplnkovej ochrany je predpokladom vylúčenia z doplnkovej ochrany, ktorú žalovaný v
prípade žalobcu uplatnil. Na základe dostupných a relevantných informácií o účasti žalobcu na aktivitách

súvisiacich s terorizmom, žalobcu z medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky vylúčil.
Dal do pozornosti rozsudky súdneho dvora Európskej únie vo veci C-454/23 KAM a rozsudok vo veci
C-573/14 Lounani. Žiadosť žalobcu posudzoval komplexne v kontexte s predchádzajúcimi konaniami,
informáciami o krajine jeho pôvodu a tiež rozsudkom najvyššieho súdu. Rovnako vyjadril nesúhlas
so záverom správneho súdu, že zo strany žalovaného nedošlo k zabezpečeniu potrebného abstraktu

relevantných informácií tvoriacich podstatu dôvodu jeho rozhodnutia. Uviedol, že v administratívnom
spise je stanovisko SIS-69/720-80-5/2024 k bezpečnostnému riziku žalobcu, ktoré predstavuje oficiálny
neutajovaný abstrakt utajovaného vyjadrenia SIS-54/22-V-10-23-S z 28. februára 2025, ktoré patrí
k administratívnemu spisu, a obsahuje širší opis konania žalobcu, ktoré je podkladom dôvodných
podozrení uvádzaných Slovenskou informačnou službou. Za obsah a rozsah abstraktu z utajovaného

stanoviska je v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. zodpovedný pôvodca (SIS), nie sťažovateľ - prijímateľ
stanoviska. Mal za to, že stanovisko obsahujúce podstatu dôvodov „žalobca predstavuje bezpečnostné
riziko spočívajúce v skutočnosti, že menovaný je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na
úseku terorizmu vrátane informácií o účasti na terorizme, jeho financovaní alebo podporovaní a z
kybernetického terorizmu“ je v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I.

ÚS 8/2016, kde sa uvádza, že „dotknutej osobe nemusí byť vždy možné oznámiť presné a úplné
dôvody tvoriace základ rozhodnutia z dôvodu bezpečnosti štátu. Je však potrebné oznámiť jej aspoň
podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia, a to spôsobom,
ktorý zohľadňuje nevyhnutný dôverný charakter dôkazov“. Stanovisko Slovenskej informačnej službyšpecifikuje konkrétnu oblasť národnej bezpečnosti, a to terorizmus, v ktorej sú hodnotené aktivity
žalobcu ako dôvodne podozrivé, pričom je konkretizované financovanie alebo podporovanie terorizmu,
a aktivity kybernetického terorizmu. Pokiaľ žalovaný predložil žalobcovi na vyjadrenie neutajované

stanovisko obsahujúce podstatu dôvodov bezpečnostného rizika a podozrenia z aktivít v rozpore
so zásadami, ktoré boli konkretizované v utajovanom stanovisku, považoval za správny a tiež
súladný s rozsudkom najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sak/5/2025. Ďalej žalovaný uviedol, že
nevylučuje možnosť spochybnenia stanoviska ku kvalifikovanému bezpečnostnému riziku žalobcu,
avšak hovorí o relevantných dôkazoch odbornej povahy, zohľadňujúcich špecifický charakter takto

získavaného dôkazu. Stanoviská, záznamy a vyjadrenia akéhokoľvek druhu týkajúce sa kvalifikovaného
bezpečnostného rizika patria do výlučnej odbornej kompetencie zákonom ustanovených tuzemských a
medzinárodných bezpečnostných autorít. Formulácia súdu viedla od začiatku k nesprávnemu záveru,
že žalovaný považoval stanovisko bezpečnostných zložiek za nemenné či záväzné, hoci žalovaný dbal
na vyhodnocovanie aktuálneho stavu relevantných dôkazov s prihliadnutím na zákonnú a odbornú
pôsobnosť. Vo vzťahu k žalobcovi bolo dôvodné podozrenie na úseku terorizmu sprostredkované do

konania prostredníctvom odborného stanoviska Slovenskej informačnej služby. Záznamy Národnej
ústredne SIRENE, Červený obežník Interpol na základe zatýkacieho rozkazu v Tadžikistane boli
rovnako relevantným doplňujúcim dôkazom k posudzovaniu bezpečnostného rizika. Žalobca sám počas
pohovoru uviedol aktivity zahŕňajúce vyhľadávanie a komunikáciu s príslušníkmi ISIS prostredníctvom
sociálnej siete ako súkromná osoba. Žalobca ani iné domáce alebo zahraničné bezpečnostné autority

v konaní nedeklarovali príslušnosť žalobcu k akémukoľvek relevantnému bezpečnostnému orgánu s
kompetenciou boja proti terorizmu, preto vyjadrenie žalobcu, že bojuje proti terorizmu, nevychádzalo
z legitímneho statusu. Dodal, že rešpektuje podozrenia a potenciálne bezpečnostné riziká vzťahujúce
sa k terorizmu, ktoré konštatovala Slovenská informačná služba. V súvislosti so záznamami Národnej
ústredne SIRENE upresnil, že ich platnosť 3 roky neznamená automaticky absenciu bezpečnostného

rizika. Platnosť záznamov národnej ústredne, rozsah ich vyjadrení a hodnotenie bezpečnostného rizika
vychádza z metodík bezpečnostnej autority. Podľa žalovaného však nie je možné vždy jednoznačne
aplikovať všeobecné laické posudzovanie k vyhodnocovaniu bezpečnostného záznamu a potenciálu
jeho rizika. Francúzsky záznam má síce platnosť 3 roky, ale kvôli bezpečnostnému riziku súbežne beží
zákaz vstupu žalobcu na územie Francúzska do roku 2062, čo presahuje platnosť konkrétneho záznamu

Národnej ústredne SIRENE.

18. Navrhol, aby najvyšší správny súd zrušil rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

19. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovaného vyjadril podaním z 20. januára 2025 navrhujúc

kasačnú sťažnosť žalovaného zamietnuť ako nedôvodnú s tým, že dôvody uvedené v tomto vyjadrení
v podstatnej časti korešpondovali s dôvodmi obsiahnutými v správnej žalobe (bod 7 tohto rozsudku),
ako aj v následnom vyjadrení (bod 9 tohto rozsudku). Poprel akúkoľvek účasť na terorizme s tým,
že doposiaľ žalovaný nepreukázal, akými konkrétnymi činmi sa mal v (neutajovanom) stanovisku
Slovenskej informačnej služby vymedzených skutkov dopustiť. Podporne odkázal na závery plynúce z

rozsudku najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sak/5/2025, ktoré sú v súlade s nálezom Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2022.

20. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanému dňa 21. januára 2026 na vedomie.

IV.
Právny názor kasačného súdu

21. Senát najvyššieho správneho súdu (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1
v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej

odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote, preskúmal
napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k
záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného je dôvodná. Senát najvyššieho správneho súdu rozhodol bez
nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

25. marca 2026 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

22. Zákon č. 480/2002 Z.z. upravuje konanie o azyle, ustanovuje postup pri poskytovaní dočasného
útočiska, ustanovuje práva a povinnosti žiadateľov o udelenie azylu, azylantov, cudzincov, ktorým saposkytla doplnková ochrana, cudzincov žiadajúcich o poskytnutie dočasného útočiska a odídencov,
ustanovuje pôsobnosť orgánov verejnej moci na úseku azylu, doplnkovej ochrany a dočasného
útočiska, upravuje prvotnú integráciu azylantov a cudzincov, ktorým sa poskytla doplnková ochrana, do

spoločnosti, upravuje pobyt v azylových zariadeniach. (§ 1).

23. Podľa § 2 písm. a/, b/, c/ zákona č. 480/2002 Z.z., na účely tohto zákona sa rozumie
a/ medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany,
b/ azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve

2) [Dohovor o právnom postavení utečencov (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej
republiky č. 319/1996 Z.z.)] alebo v osobitnom predpise 3) (článok 53 Ústavy Slovenskej republiky)
c/ doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu.

24. Podľa § 13 ods. 2 písm. c/ zákona č. 480/2002 Z.z., ministerstvo neudelí azyl, ak je dôvodné
podozrenie, že žiadateľ je vinný za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených

národov. 2) (odkaz na Dohovor o právnom postavení utečencov; pozn. súdu).

25. Podľa § 13c ods. 2 písm. c/ a d/ zákona č. 480/2002 Z.z., ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú
ochranu, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ je
c/ vinný za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov 2) (odkaz na

Dohovor o právnom postavení utečencov; pozn. súdu)
d/ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.

26. Podľa článku 12 ods. 2 písm. c/ smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13.
decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho

občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb
oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (prepracované znenie) (ďalej
len „smernica č. 2011/95/EÚ“), štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú
vylúčení zo získania postavenia utečenca, ak existujú vážne dôvody domnievať sa: že sú vinní za činy,
ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov, ako sú uvedené v preambule

a článkoch 1 a 2 Charty Organizácie Spojených národov.

27. Podľa článku 17 ods. 1 písm. c/ a d/ smernice č. 2011/95/EÚ, štátny príslušník tretej krajiny alebo
osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení z oprávnenia na doplnkovú ochranu, ak existujú vážne

dôvody domnievať sa:
c/ že sú vinní za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov, ako sú
uvedené v preambule a článkoch 1 a 2 Charty Organizácie Spojených národov,
d/ že predstavujú nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo bezpečnosť členského štátu, v ktorom sú
prítomní.

28. Podľa § 19a ods. 10 zákona č. 480/2002 Z.z., ministerstvo si na posúdenie žiadosti o udelenie
azylu žiadateľa staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského
spravodajstva, ktoré svoje stanovisko zašlú ministerstvu do 20 dní od doručenia žiadosti o stanovisko.
Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety

posudzujú nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu,
ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva;
ministerstvo na ten účel umožní Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu vstup do
evidencií podľa § 48 ods. 1. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo sú oprávnené na
účely vypracovania stanoviska spracúvať osobné údaje podľa § 48 ods. 1.

29. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd
postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a f/ SSP zrušil rozhodnutie žalovaného z 22. mája 2025, číslo
ČAS: MU-PO-221-27/2024-Ž o neudelení azylu podľa § 13 ods. 2 písm. c/ zákona č. 480/2002 Z.z. a
o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. c/ a písm. d/ a § 20 ods. 4 menovaného

zákona. Žalobca správnou žalobou napadol rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu, teda aj v časti
neudelenia azylu a v časti neposkytnutia doplnkovej ochrany.

A/ K neudeleniu azylu30. V úvode najvyšší správny súd poukazuje na to, že konanie o udelenie azylu na území Slovenskej
republiky je upravené v zákone č. 480/2002 Z.z., ktorý upravuje dôvody pre udelenie medzinárodnej

ochrany vo forme azylu (§ 8), udelenie azylu z humanitných dôvodov (§ 9), udelenie azylu na účel
zlúčenia rodiny (§ 10). Žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany je oprávnený podať každý cudzinec,
ktorýnapríslušnompolicajnomútvarevyhlásil,žežiadaoudelenieazylu(alebooposkytnutiedoplnkovej
ochrany) na území Slovenskej republiky. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so
splnenímpodmienoktaxatívneuvedenýchprimárnev§8zákona,t.j.vprípadežiadateľaoazylmusiabyť

preukázané opodstatnené obavy (prípadne „oprávnené obavy“ v znení definície pojmu „utečenec“ podľa
článku 1 Dohovoru o právnom postavení utečencov) z prenasledovania z rasových, národnostných
alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k
určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto
obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie
ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a

slobôd (článok 53 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky). Najvyšší správny súd tiež zdôrazňuje, že
azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone
stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny
inštitútniejeanikdyneboluniverzálnymnástrojompreposkytnutieochranypredbezprávímpostihujúcim
jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23.

septembra 2014, sp. zn. 1Sža/26/2014). V správnom konaní o udelenie azylu, ktoré začína vyhlásením
cudzinca zaznamenaným na úradnom tlačive podľa § 3 ods. 1 a 3 zákona č. 480/2002 Z.z., správny
orgán primárne skúma, či žiadateľ spĺňa dôvody taxatívne stanovené v § 8 zákona (inkluzívna klauzula).

31. Ďalej je potrebné uviesť, že tak ako menovaný zákon taxatívne vymedzuje dôvody pre udelenie

azylu, rovnako taxatívne vymedzuje dôvody, pre ktoré nemožno žiadateľovi azyl udeliť (§ 13 zákona) a
tieždôvodyvymedzujúcezánikazylu(§14zákona)astýmsúvisiaceodňatieazylu(§14ods.1písm.d/v
spojení s § 15 zákona). V súvislosti s neudelením azylu (prirodzene ako prvé) zákon (v § 13 ods. 1 písm.
a/) uvádza ako dôvody pre neudelenie azylu spočívajúce v nesplnení podmienok podľa § 8, teda žiadateľ
nepreukáže opodstatnené obavy z prenasledovania v krajine pôvodu z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo, že je
v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Zákon ďalej v § 13 ods. 2
taxatívne upravuje špecifické a od posudzovania dôvodov podľa § 8 nezávislé dôvody, pre ktoré správny
orgán neudelí azyl. Konkrétne správny orgán neudelí azyl, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ

i/ sa dopustil trestného činu proti mieru, vojnového trestného činu alebo trestného činu proti ľudskosti
podľa medzinárodných dokumentov
ii/ sa dopustil závažného nepolitického trestného činu mimo územia Slovenskej republiky predtým, ako
požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany
alebo

iii/ je vinný za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov.
V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že vo všetkých vyššie uvedených dôvodoch neudelenia azylu
podľa § 13 ods. 2 zákon odkazuje na Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951. Tieto dôvody
predstavujú tzv. vylučujúcu (exkluzívnu) klauzulu, ktorá vylučuje jednotlivcov z požívania medzinárodnej
ochrany aj v prípade, ak by inak spĺňali podmienky pre udelenie azylu. Je to teda právny mechanizmus,

ktorý zaisťuje, že osoby zodpovedné za závažné zločiny alebo činy v rozpore s cieľmi Organizáciou
spojených národov nebudú požívať ochranu utečenca, a to ani v prípade, že by žiadateľ preukázal
opodstatnené obavy z prenasledovania v krajine pôvodu z azylovo relevantných dôvodov uvedených v
§ 8 zákona. Základný účel Dohovoru o právnom postavení utečencov rovnako ako zákon č. 480/2002
Z.z., spočíva nepopierateľne v poskytnutí medzinárodnej ochrany osobám, ktorým domovský štát takú

ochranu odoprel, alebo nemohol poskytnúť. Dohovor o právnom postavení utečencov však neslúži k
ochrane osôb, u ktorých existujú vážne dôvody sa domnievať, že sa dopustili činov vymenovaných
v článku 1F Dohovoru o právnom postavení utečencov. Na tieto osoby sa medzinárodná ochrana
nevzťahuje, keď jednak pre ich činy musia byť potrestané a jednak štát, v ktorom takéto osoby
žiadajú o azyl, musí byť chránený pred rizikom zo strany takýchto osôb. V kontexte na to, rovnako

slovenský zákonodarca zaviedol do vnútroštátneho práva v podobe zákona č. 480/2002 Z.z. dôvody
vylúčenia z postavenia utečenca, ktoré v podstate zodpovedajú dôvodom uvedeným v článku 1F
Dohovoru o právnom postavení utečencov (porovnaj § 13 ods. 2). Rovnako dôvody vylúčenia v podstate
zodpovedajú tým, ktoré sú uvedené v článku 12 ods. 2 písm. c/ smernice č. 2011/95/EÚ. Možno lendoplniť, že v porovnaní s § 13 ods. 2 písm. c/ zákona č. 480/2002 Z.z. smernica č. 2011/95/EÚ v článku
12 ods. 2 písm. c/ (a rovnako tak predchádzajúca smernica 2004/83/ES o minimálnych ustanoveniach
pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva

ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany)
presnejšie odkazuje na činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov, ako
sú uvedené v preambule a článkoch 1 a 2 Charty Organizácie Spojených národov. Základné princípy
a ciele Organizácie Spojených národov zahŕňajú spoločné opatrenia na predchádzanie a odstránenie
ohrozenia mieru a aktov agresie, mierové riešenie sporov, rozvíjanie priateľských vzťahov medzi štátmi,

rešpektovanie zásady rovnoprávnosti a práva národov na sebaurčenie, medzinárodnú spoluprácu v
ekonomických,spoločenských,kultúrnychahumanitárnychzáležitostiachapodporovaniezachovávania
ľudských práv pre všetkých bez rozdielu. Článok 2 Charty Organizácie Spojených národov precizuje
charakter vzťahu medzi Organizáciou Spojených národov a jej členskými štátmi, predovšetkým princíp
zvrchovanej rovnosti všetkých štátov, povinnosť svedomite a v dobrej viere plniť svoje medzinárodné
záväzky, riešenie sporov mierovými prostriedkami, povinnosť zdržať sa hrozby silou alebo použitia sily

a povinnosť Organizácie Spojených národov nezasahovať do vnútorných záležitostí štátov [Guy S.
Goodwin-GillandJaneMcAdamwithEmmaDunlop,TheRefugeeinInternationalLaw,OxfordUniversity
Press, 2021, štvrté vydanie, s. 220, ISBN 978-0-19-880857-2 (pbk.)]. Samotný článok 1F písm. c/
Dohovoru o právnom postavení utečencov môže byť vyvodený v prípade takého konania, ktoré ohrozuje
základy medzinárodnej spoločnosti a ktoré dosahuje medzinárodné rozmery [pozri Al-Sirri v . Secretary

ofStatefortheHomeDepartment;DD(Afganistan)v.SecretaryofStatefortheHomeDepartment].Môže
ísť o činy ohrozujúce udržanie medzinárodného mieru, bezpečnosti a mierové vzťahy medzi národmi,
ako aj závažné porušovanie ľudských práv. Ciele a zásady vymedzené v článku 1 a 2 Charty Organizácie
Spojených národov zakotvujú základné princípy, ktoré sa aplikujú predovšetkým na vzájomné vzťahy
medzi štátmi, preto činy, ktoré porušujú ciele a princípy Organizácie Spojených národov, môžu byť

pripísané predovšetkým tým, ktorí sú v pozícii štátnej alebo štátu podobnej moci. V praxi štátov je však
rozsah vylúčenia podľa tohto ustanovenia pomerne široký a nezahŕňa len štátnych predstaviteľov a
nositeľov moci, ale aj prípady individuálnej zodpovednosti za činy, ktoré predstavujú závažné porušenia
ľudských práv a za činy, ktoré sú jasne uznané byť v rozpore s cieľmi a princípmi Organizácie Spojených
národov [Pushpanathan v. Canada (Minister of Citizenship and Immigration), 1998]. Zhrnúc, vylúčenie

podľa článku 1F písm. c/ Dohovoru o právnom postavení utečencov sa môže uplatniť nielen na
predstaviteľov štátnej moci a tých, ktorí nesú politickú zodpovednosť za skutky, ktoré spadajú pod
ich aktivity, vykonávateľov implementácie v prípade vládnych orgánov, za predpokladu, že o daných
skutkoch vedeli, ale i na jednotlivcov, či už ako členov organizácie, alebo nie, ktorí sa osobne zúčastnili
prenasledovania alebo porušovania základných práv iných a tých jednotlivcov, u ktorých je (dôvodné)

podozrenie, že spáchali teroristický čin [Guy S. Goodwin-Gill and Jane McAdam with Emma Dunlop,
The Refugee in International Law, Oxford University Press, 2021, štvrté vydanie, s. 221 a nasl., ISBN
978-0-19-880857-2 (pbk.)]. Záverom tejto časti možno tiež odkázať na bod 31 odôvodnenia smernice
2011/95/EÚ, podľa ktorého, činy, ktoré sú v rozpore s účelmi a zásadami Organizácie Spojených
národov, sú vysvetlené v preambule a článkoch 1 a 2 Charty Organizácie Spojených národov a sú

okrem iného začlenené v rezolúciách Organizácie Spojených národov týkajúcich sa opatrení na boj
proti terorizmu, ktoré vyhlasujú, že „činy, metódy a praktiky terorizmu sú v rozpore s účelmi a zásadami
Organizácie Spojených národov“ a že „vedomé financovanie, plánovanie a podnecovanie teroristických
činov je v rozpore s účelmi a zásadami Organizácie Spojených národov.“

32. V tu prejednávanej veci žalovaný žalobcovi neudelil azyl z dôvodu podľa § 13 ods. 2 písm. c/ zákona
č. 480/2002 Z.z., teda z dôvodu, že na strane žalobcu vzhliadol dôvodné podozrenie, že tento je vinný za
činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov. Konkrétne tieto vzhliadol
v tom, že
i/ po žalobcovi je vyhlásené medzinárodné pátranie v databáze Interpolu (tzv. Červený obežník) od 28.

augusta 2018 na základe zatýkacieho rozkazu vydaného dňa 02. marca 2018 súdom Ismoili Simoni
mesta Dušanbe v Tadžikistane na trestné stíhanie pre spáchanie trestných činov - účasť v zločineckej
komunite / organizácií, pre činy vedúce k vzbudzovaniu národnostného, rasového, miestneho alebo
náboženského nepriateľstva alebo rozbrojov, ponižovanie národnej dôstojnosti, propagácia výlučnosti
občanov vo vzťahu k ich náboženskému, národnostnému, rasovému alebo miestnemu pôvodu, ak

boli tieto činy spáchané verejne alebo pomocou prostriedkov masmédií a pre verejné vyzývanie na
vykonávanie extrémistických aktivít a verejné ospravedlňovanie extrémizmu spáchané prostredníctvom
médií alebo internetu; za uvedený skutok žalobcovi hrozí trest odňatia slobody 8 až 12 rokov, respektíve2 až 5 rokov, respektíve 5 až 10 rokov.; podľa právneho poriadku Slovenskej republiky tento skutok
napĺňa znaky zločinu „Niektoré formy účasti na terorizme“ s trestnou sadzbou 3 až 10 rokov,
ii/ na žalobcu bol vložený záznam v Schengenskom informačnom systéme, ktorý vložilo Francúzsko

dňa 25. apríla 2022, tento záznam je aktívny, pričom žalobca má zákaz vstupu do Francúzska do 25.
apríla 2062; žalobcovi mal byť odmietnutý vstup do schengenského priestoru s ohľadom na dôkazy o
jeho zapojení do činov, ktoré pravdepodobne vážne narúšajú verejný poriadok, žalobca má prepojenie
na radikálne islamistické hnutia; záznam bol vytvorený s upozornením, že žalobca je násilný,
iii/ na žalobcu bol vložený záznam v Schengenskom informačnom systéme vytvorený dňa 19. februára

2024 na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydaného Oddelením hraničnej kontroly
Policajného zboru Košice-letisko pod číslom PPZ-HCP-PO9-3015/2024-AV,
iv/ podľa uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 10. apríla 2022, sp. zn. 4Ntc/5/2022 žalobca uviedol,
že mal profil na stránke Odnoklassniki.ru, ale používal ho na boj proti terorizmu a boj proti Islamskému
štátu, našiel si texty, na základe ktorých by sa prihlásili nejakí ľudia, ktorí vykonávajú teroristickú činnosť,
na základe toho, by vstúpil s nimi do kontaktu a tak bojoval proti terorizmu,

v/ podľa (neutajeného) stanoviska Slovenskej informačnej služby z 31. decembra 2024, číslo
SIS-69/720-80-5/2024, podľa ktorého žalobca predstavoval riziko v oblasti národnej bezpečnosti a ďalej
cit.: „ (...) spočívajúce v skutočnosti, že menovaný je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku
terorizmu,vrátaneinformáciíoúčastinaterorizme,jehofinancovaníalebopodporovaníakybernetického
terorizmu.“

Na základe týchto skutočností a zvlášť na stanovisko Slovenskej informačnej služby z 28. februára 2025
evidované pod číslom SIS-54/22-V-10-23-S 2025, ktoré žalovaný vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti
dospel k záveru, že u žalobcu jestvuje dôvodné podozrenie o jeho účasti na terorizme.

33. Správny súd primárne žalovanému vytkol, že z obsahu preskúmavaného napadnutého rozhodnutia

z 22. mája 2025 nebolo možné zistiť nielen samotným žalobcom tak, ako to v žalobe namietal, ale
ani samotným správnym súdom, že z čoho je žalobca dôvodne podozrivý okrem viackrát opakovanej
všeobecnej formulácie, že je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku terorizmu, vrátane
informácií o účasti na terorizme, jeho financovaní alebo podporovaní a kybernetického terorizmu. To
samo o sebe nenapĺňa ani minimálne štandardy nevyhnutné na to, aby bolo možné takéto konštatovanie

označiť za súladné s tým, na čom je založená podstata rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít
vrátane Súdneho dvora Európskej únie v otázke naplnenia požiadavky oboznámenia sa s podstatou
alebo základnými dôvodmi existencia dôvodného podozrenia (z čoho je osoba podozrievaná, že sa mala
dopustiť), že osoba je dôvodne podozrivá, že je vinná za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami
Organizácie Spojených národov. Zo strany žalovaného nedošlo na jednej strane k zabezpečeniu

potrebnéhoabstrakturelevantnýchinformácií,ktorétvoriapodstatudôvodujehorozhodnutiazaloženého
natom,žejemožnédôvodnesadomnievaťoexistenciidôvodnéhopodozrenia,žejedôvodnepodozrivý,
že je vinný za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov a na druhej
strane, tak ani nemohlo dôjsť k poskytnutiu skutočného práva (nielen formálneho alebo zdanlivého), aby
sa k tomu mohol žalobca skutočne vyjadriť. Na to uviedol, že pri nedostatočnom informovaní žalobcu o

podstate toho, z čoho bol tento v skutočnosti dôvodne podozrivý alebo, že bol vinný za činy, ktoré sú v
rozporescieľmiazásadamiOrganizácieSpojenýchnárodovbolovtomtoštádiubezprávnehovýznamu,
čo je obsahom celej utajenej správy Slovenskej informačnej služby, nakoľko nedodržanie tohto, nemôže
byť konvalidované tým, že by sa obhajca alebo aj súd samotný oboznámil s obsahom celej utajovanej
správy Slovenskej informačnej služby.

34. Z uvedeného je teda zrejmé, že správny súd oboznámenie žalobcu s dôvodmi, tak ako ich
koncipovala Slovenská informačná služba formou vyabstrahovania kvalifikácie trestnej činnosti, ktorej
sa mal žalobca dopustiť (stanovisko Slovenskej informačnej služby z 31. decembra 2024, číslo
SIS-69/720-80-5/2024), nepovažoval za dostatočné, nenapĺňajúce ani minimálne štandardy nevyhnutné

pre naplnenie požiadavky oboznámenia sa s podstatou alebo základnými dôvodmi existencie
dôvodného podozrenia, že žalobca je vinný za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie
Spojených národov, ako sú uvedené v preambule a článkoch 1 a 2 Charty Organizácie Spojených
národov. V tomto smere najvyšší správny súd uvádza, že to, čo možno považovať za „podstatu
dôvodov“ vyplýva z okolností konkrétneho prípadu, z ktorého dôvodu potom nejestvuje ani jednotná

definícia uvedeného pojmu, respektíve konkrétny návod, akým spôsobom vyabstrahovať spravodajské
informácie do takej podoby, ktorá by spĺňala podmienky oboznámenia žiadateľa o azyl s podstatou
dôvodov. To znamená, že vymedzenie podstaty dôvodov, ich obsah a rozsah bude závisieť od povahy
jednotlivých skutkov žiadateľa o azyl v tej-ktorej prejednávanej veci.35. Nadväzne na uvedené možno poukázať aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa
ktorej zo zásady kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práv na obhajobu uvedených v už spomínanom

článku 47 Charty základných práv Európskej únie, vyplýva, že účastníci konania musia mať právo
oboznámiť sa so všetkými dôkazmi alebo vyjadreniami predloženými pred súdom, aby mohli jeho
rozhodnutie ovplyvniť alebo sa k týmto dôkazom vyjadriť, čo si vyžaduje, aby dotknutá osoba mala
možnosť oboznámiť sa so skutočnosťami uvedenými v spise, ktoré má k dispozícii súd rozhodujúci
o žalobe podanej proti tomuto rozhodnutiu. Právo na obhajobu nie je absolútnym právom a právo na

prístup k spisu, ktoré je nevyhnutnou súčasťou týchto práv, môže byť tiež obmedzené na základe
vyváženia práva dotknutej osoby na účinný prostriedok nápravy na jednej strane a záujmov uvedených
na odôvodnenie nesprístupnenia časti spisu tejto osobe na druhej strane, najmä ak sa tieto záujmy
týkajú národnej bezpečnosti. V správnom, ako aj súdnom konaní sa však môže ukázať nevyhnutné, že
určité informácie sa dotknutej osobe nebudú môcť sprístupniť, najmä vzhľadom na dôvody súvisiace
s národnou bezpečnosťou, avšak je potrebné odmietnuť, aby sa právo na obhajobu obmedzilo na

nulu, a to bez ohľadu na citlivosť dotknutej oblasti. Toto obmedzenie spočívajúce v nesprístupnení
všetkých informácií tvoriacich záväzný podklad pre ďalší postup správneho orgánu však nesmie viesť
k tomu, že právo dotknutej osoby na obhajobu bude zbavené akejkoľvek účinnosti a že svojho
obsahu bude zbavené aj právo podať opravný prostriedok, ktoré táto osoba musí mať podľa tohto
článku, najmä tým, že táto osoba alebo prípadne jej právny zástupca nebudú oboznámení ani len s

podstatou dôvodov (angl. „the essence of the grounds“ / nem. „der wesentliche Inhalt“), na ktorých je
založené rozhodnutie prijaté voči tejto osobe. Hoci právo Únie umožňuje členským štátom, najmä ak
si to vyžaduje národná bezpečnosť, neposkytnúť dotknutej osobe priamy prístup k celému jej spisu,
nemožno túto skutočnosť bez porušenia zásady efektivity, práva na riadnu správu vecí verejných a
práva na účinný prostriedok nápravy vykladať v tom zmysle, že umožňuje príslušným orgánom uviesť

túto osobu do situácie, v ktorej by ani ona, ani jej právny zástupca nemali možnosť, a to v prípade
potreby aj v rámci osobitného konania, ktorého účelom je zachovanie národnej bezpečnosti, účinne
sa oboznámiť s podstatou rozhodujúcich skutočností uvedených v tomto spise. V tejto súvislosti už
Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že v prípade, keď je sprístupnenie informácií zo spisu obmedzené
z dôvodov národnej bezpečnosti, nie je dostatočne zabezpečené rešpektovanie práv dotknutej osoby

na obhajobu tým, že táto osoba má možnosť získať za určitých podmienok povolenie na prístup k
týmto informáciám, ktoré je sprevádzané úplným zákazom použitia takto získaných informácií na účely
správneho konania alebo súdneho konania (pozri rozsudky Súdneho dvora Európskej únie zo 04.
júna 2013, C-300/11 vo veci ZZ proti Secretary of State for the Home Department, z 22. septembra
2022, C-159/21 vo veci GM proti Országos Idegenrendészeti Főigazgatósag, alebo pomerne aktuálny

rozsudok v spojený veciach z 25. apríla 2024, C-420/22 a C-528/22 vo veci NW a PQ proti Országos
Idegenrendészeti Főigazgatósag). Možno tiež doplniť, že právo na obhajobu nie je dostatočne zaručené
iba prístupom súdu k utajovaným skutočnostiam a nemôže nahradiť prístup k informáciám v spise
dotknutou osobou, ak sa nemôže oboznámiť ani s podstatou dôvodov, na ktorých sa rozhodnutie
zakladá (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 22. septembra 2022, C-159/21 vo veci GM proti

Országos Idegenrendészeti Főigazgatósag). Aj podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veci Muhammad a Muhammad proti Rumunsku č. sťažnosti 80982/12 z 15. októbra 2020, ako aj
judikatúry SD EÚ (ZZ, C-300/11), cudzincovi sa musí oznámiť podstata obvinení, nie všetky dôvody.
V obdobnom duchu je nastavená aj rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý
napríklad v rozsudku Muhammad a Muhammad proti Rumunsku č. sťažnosti 80982/12 z 15. októbra

2020 uviedol, že cudzincovi sa musí oznámiť podstata obvinení, nie všetky dôvody.

36. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že informácie, na základe ktorých Slovenská informačná služba
vykonáva bezpečnostnú úvahu o existencii bezpečnostných rizík a ktoré zakladajú bezpečnostnú
nespoľahlivosť dotknutej osoby, sú získané vlastnou spravodajskou činnosťou Slovenskej informačnej

služby alebo v rámci medzinárodnej spravodajskej spolupráce. V mnohých prípadoch sa tieto informácie
získavajú aj utajovanými spôsobmi a prostriedkami, v dôsledku čoho predstavujú získané informácie,
ako aj samotný spôsob ich získania, utajovanú skutočnosť, na manipuláciu s ktorou sa vzťahujú osobitné
právne režimy ustanovené vnútroštátnym právom. Vzhľadom na uvedené sú vyjadrenia Slovenskej
informačnej služby k bezpečnostnej spoľahlivosti dotknutej osoby utajovanou skutočnosťou označenou

príslušnýmstupňomutajenia.Sprístupnenímutajovanýchskutočnostínepovolanejosobebymohlodôjsť
k zmareniu aktivít vykonávaných v súvislosti s dotknutou osobou a zároveň aj k odhaleniu používaných
foriem, metód a prostriedkov vyšetrovania. Za tohto stavu potom nemusí vždy (a niekedy ani nemôže)
do úvahy prichádzať úplné a presné oboznámenie účastníka konania s týmito podkladmi, čo možnorozumne odôvodniť ochranou záujmov týkajúcich sa národnej bezpečnosti, zvlášť, ak by sprístupnenie
takýchto informácií mohlo priamo a osobitne ohroziť národnú bezpečnosť štátu, prípadne v tomto
spojení národnú bezpečnosť iného (členského) štátu, alebo mohlo ohroziť život, zdravie alebo slobodu

osôb, alebo odhaliť konkrétne vyšetrovacie metódy, ktoré používajú orgány poverené špecializovanými
úlohami v oblasti národnej bezpečnosti, a tým vážne narušiť plnenie budúcich úloh týchto orgánov,
prípadne im k plneniu týchto úloh zabrániť. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka, aby príslušné
orgány v kontexte na ochranu utajovaných skutočností zvolili také postupy a realizovali také úkony,
ktorých preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa zákonom sledovaný cieľ mohol dosiahnuť bez

ohrozenia bezpečnostných záujmov štátu a nevznikali s tým spojené ujmy (zásada minimalizácie
informácií, zásada dôvernosti informácií).

37. V predmetnej veci zásadný podklad pre vydanie rozhodnutia o neudelení azylu (a tiež neposkytnutí
doplnkovej ochrany) predstavovalo stanovisko Slovenskej informačnej služby z 28. februára 2025
evidované pod číslom SIS-54/22-V-10-23-S 2025, ktoré si správny orgán vyžiadal postupujúc pritom

podľa § 19a ods. 10 zákona č. 480/2002 Z.z. a ktoré obsahovalo informácie, na ktoré sa vzťahoval
režim zákona č. 215/2004 Z.z.; konkrétne išlo o informácie so stupňom utajenia „Vyhradené“, ktoré z
tohto dôvodu neboli súčasťou administratívneho spisu a nebolo ich možné zverejniť. Z obsahu spisu,
ako aj napadnutého rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný vychádzal aj z (neutajeného)
stanoviska Slovenskej informačnej služby z 31. decembra 2024, číslo SIS-69/720-80-5/2024, o ktorom

bol žalobca upovedomený (zápisnica z doplňujúceho pohovoru z 27. februára 2025) a podľa ktorého
žalobca predstavoval riziko v oblasti národnej bezpečnosti a ďalej cit.: „ (...) spočívajúce v skutočnosti,
že menovaný je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku terorizmu, vrátane informácií o účasti
na terorizme, jeho financovaní alebo podporovaní a kybernetického terorizmu.“ Z uvedeného stanoviska
je potom zrejmé, z akej trestnej činnosti bol žalobca (dôvodne) podozrivý a takto vyabstrahované

informácie možno považovať za relevantnú podstatu dôvodov. Akékoľvek iné informácie súvisiace s
konkretizácioumiesta,časuaspôsobukonaniažalobcubymohloviesťkvyzradeniuinformácií,uktorých
je žiadúce, aby zostali utajené. V takýchto typoch konania nemožno požadovať, aby sa správny orgán
púšťal do detailnej polemiky so žalobcom, ak má k dispozícii utajované poznatky, ktoré nemôžu byť
zverejnené. V tomto smere možno podporne poukázať na rozsudok najvyššieho správneho súdu z 26.

septembra 2025, sp. zn. 2Sak/5/2025, podľa obsahu ktorého bol tam menovaný žiadateľ oboznámený
s podstatou dôvodov výlučne v rozsahu, že Slovenská informačná služba disponuje informáciami,
podľa ktorých menovaný, predstavuje bezpečnostné riziko spočívajúce v skutočnosti, že menovaný je
dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku nelegálnej migrácie, pričom najvyšší správny súd
konštatoval, že správny orgán povinnosť oznámenia podstaty dôvodov splnil tým, že oznámil dôvod

podozrenia (aktivity v oblasti nelegálnej migrácie) s tým, že požiadavka, aby sa vyjadroval k detailom
obhajoby, by mohla viesť k vyzradeniu informácií, ktoré majú zostať utajené. Žalobca poznal podstatu
dôvodov a mal možnosť reagovať, správny orgán nemusel zachádzať do detailov, ktoré by ohrozili
bezpečnosť štátu. Ide teda v zásade o obdobnú situáciu, len o iný trestný čin, pričom v tu prejednávanej
veci žalobca bol aj nad rámec toho, čo vyplývalo z príslušného stanoviska Slovenskej informačnej

služby z 31. decembra 2024 bližšie s odkazom na uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 10. apríla
2022, sp. zn. 4Ntc/5/2022 upovedomený o tom, že sám na výsluchu z 10. apríla 2022 uviedol, že
mal profil na stránke Odnoklassniki.ru, ale používal ho na boj proti terorizmu a boj proti Islamskému
štátu, našiel si texty, na základe ktorých by sa prihlásili nejakí ľudia, ktorí vykonávajú teroristickú
činnosť, na základe toho, by vstúpil s nimi do kontaktu a tak bojoval proti terorizmu. Aj tento fakt podľa

názoru najvyššieho správneho súdu napĺňa požiadavku účinného oboznámenia žalobcu s podstatou
rozhodujúcich skutočností uvedených v spise. Možno len doplniť, že predmetné uznesenie nebolo
zrušené, ako tvrdí žalobca, ale ním podaná sťažnosť bola uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo 17. mája 2022, sp. zn. 5 Tos 12/2022 zamietnutá. Následne ústavnú sťažnosť Ústavný súd
Slovenskej republiky uznesením z 26. októbra 2022, sp. zn. II. ÚS 465/2022 odmietol.

B/ K neudeleniu doplnkovej ochrany

38. Vzhľadom na to, že vo vzťahu k žalobcom napadnutému výroku vo veci neposkytnutia doplnkovej
ochrany správny súd vzhliadol rovnaké aspekty ako v prípade neposkytnutia azylu, najvyšší správny

súd odkazuje bez ďalšieho na predchádzajúce časti odôvodnenia tohto rozsudku vecne zaoberajúce sa
vymedzením podstaty dôvodov vo vzťahu k azylu.39. Len pre úplnosť najvyšší správny súd dodáva, že hoci by sa aj preukázalo, že dôvody pre neudelenie
azylu (a tiež neposkytnutie doplnkovej ochrany) spočívajúce v žalovaným tvrdených skutočnostiach
uvedených v bode 32 písm. i/, ii/ a iii/ tohto rozsudku, vychádzali z nedostatočne podložených a

overených faktov (zatýkací rozkaz z 02. marca 2018), respektíve ich platnosť uplynula (francúzsky
záznam), prípadne došlo k zrušeniu podkladu, na základe ktorého bol urobený záznam (slovenský
záznam), zrušenie rozhodnutia žalovaného by pre výsledok konania v nasledujúcom konaní neprinieslo
žiadnu zmenu a žalovaný by rozhodol rovnako, keď žalovaný primárne vychádzal zo stanoviska
Slovenskej informačnej služby z 28. februára 2025 evidovaného pod číslom SIS-54/22-V-10-23-S 2025,

a toto nebolo žiadnym spôsobom zo strany správneho súdu podrobené prieskumu.

40. S poukazom na § 462 ods. 1 SSP najvyšší správny súd preskúmavaný rozsudok správneho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou správneho súdu v ďalšom konaní bude v zmysle
vyššie uvedených právnych názorov najvyššieho správneho súdu (§ 469 SSP) vec opätovne prejednať,
následne rozhodnúť a zároveň svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť. Za týmto účelom si

zároveň vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby z 28. februára 2025 evidované pod číslom
SIS-54/22-V-10-23-S 2025 a riadne sa s ním oboznámi.

41. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne správny súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania
(§ 467 ods. 3 SSP).

42. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.