Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 24, 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/24/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6625202997
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6625202997.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov
senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: LEGAL INS v.o.s.,
insolvenčný správca dlžníka A. B. C., so sídlom K nemocnici 168/18, 741 01 Nový Jičín, IČO: 19 863 152,
Česká republika, proti žalovanému: B. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E., F. XX, právne zastúpený
Mgr. Jánom Krajčíkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Tománkova 3003/4,

IČO: 51 721 821, o zaplatenie 167.000,- Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Lučenec č. k. XXX/XX/XXXX–XXX zo dňa 24.11.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. XXX/XX/XXXX–XXX zo dňa 24.11.2025 v napadnutom
výroku II. p o t v r d z u j e.

II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %

v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Lučenec (ďalej aj len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania
v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov

konania.
1.1 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou tamojšiemu
súdu dňa 07.07.2025 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by bol žalovaný „zaviazaný“ zaplatiť
žalobcovi sumu 167.000,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, titulom vydania bezdôvodného
obohatenia. Uviedol, že Usnesením Městského soudu v Praze, č. MSPH 98 INS XXXXX/XXXX-X-34
zo dňa 24.06.2024 bolo rozhodnuté o úpadku dlžníka A. B. C., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len dlžník ),

pričom insolvenčným správcom bol ustanovený žalobca. Uznesením toho istého súdu č. MSPH 98
INS XXXXX/XXXX - G. - 39 bol na majetok dlžníka vyhlásený konkurz a vo vzťahu k majetkovej
podstate dlžníka sa stal osobou s dispozičnými oprávneniami ako insolvenčný správca, ktorý je osobou
s dispozičným oprávnením k majetku dlžníka a je oprávnený aj vymáhať pohľadávky dlžníka od tretích
osôb (predložením uvedených rozhodnutí žalobca súdu preukázal svoju aktívnu legitimáciu v tomto
spore).

1.2 Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že dlžník (A. B. C.) je vlastníkom bankového účtu č. XXXXXXXXXX/
XXXX vedeného v Českej republike v H., I., z ktorého dňa 07.07.2022 zaslal na bankový účet č.
XXXXXXX/XXXX vedený v H., I., čiastku vo výške 167.000,- Eur. Z poznámky uvedenej k platbe: „B. D.;
platba za akcie“ je podľa žalobcu zrejmé, že platba bola uskutočnená v prospech žalovaného, no právny
titul tejto platby mu nie je známy, nakoľko sa mu napriek výzve žalovaný k platbe nevyjadril. Má za to,
že dlžník žalovanému poskytol majetkový prospech vo výške 167.000,- Eur z právneho dôvodu, ktorý

odpadol, preto ho požaduje späť. Žalobca ďalej uviedol, že má vedomosť o tom, že dlžník a žalovaný
ako podnikatelia spolu obchodovali, poznali sa ako podnikatelia, a napriek skutočnosti, že na platbe sauvádza, „platba za akcie“, podľa jeho vedomostí dlžník nikdy žiadne akcie od žalovaného nenadobudol,
nikdy teda nedošlo k uzavretiu zmluvy o prevode akcií a pravdepodobne došlo medzi žalovaným a
dlžníkom len k jednaniam ohľadne prevodu akcií spoločnosti J. zo žalovaného na dlžníka.

1.3 V ďalšom obsahu súd prvej inštancie konštatoval jednotlivo vykonané dôkazy a závery z nich
vyplývajúce, uviedol vyhodnotenie dôkazov jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach. Uviedol,
že dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. U žalovaného nedošlo k naplneniu skutkovej
podstaty bezdôvodného obohatenia v prípade poukázania sumy 167.000,- Eur zo strany dlžníka B. C.
žalovanému tak, ako sa domnieval žalobca, naopak z predložených listinných dôkazov vyplynulo, že

toto plnenie mu bolo poskytnuté za prevod akcií, na základe Zmluvy o kúpe cenných papierov zo dňa
28.06.2022, uzatvorenej medzi žalovaným ako predávajúcim a spoločnosťou J. - K. L. D. M., ktorej
štatutárom a riaditeľom bol dlžník B. C.. Na základe riadne uzatvorenej zmluvy, ktorú v mene spoločnosti
IC - CENTRAL EUROPE HOLDING LIMITED na základe splnomocnenia zo dňa 11.04.2022 podpísal
L. N., vznikol spoločnosti IC - CENTRAL EUROPE HOLDING LIMITED záväzok vyplatenia kúpnej ceny
za nadobudnuté akcie.

1.4 Nielen z predloženej kúpnej zmluvy o cenných papierov, ale aj z ďalších listinných dôkazov mal
súd preukázané, že k prevodu cenných papierov skutočne aj došlo [napr. príkazu na registráciu prevodu
zaknihovaných cenných papierov spoločnosti IC - CENTRAL EUROPE HOLDING LIMITED (č.l. spisu
183), výpisu zo zoznamu majiteľov cenných papierov emitenta vydaný CDCP dňa 05.08.2022 (č.l. spisu
185 z opaku), zo Zápisnice z mimoriadneho valného zhromaždenia emitenta zo dňa 12.08.2022 (č.l.

spisu 94), kde už spoločnosť IC - CENTRAL EUROPE HOLDING LIMITED, zastúpená štatutárom B.
C., vykonávala ako akcionár svoje hlasovacie práva, zo Žiadosti spoločnosti IC - CENTRAL EUROPE
HOLDING LIMITED o udelenie predchádzajúceho súhlasu na nadobudnutie kvalifikovanej účasti na
obchodníkovi s cennými papiermi, t.j. emitentovi, podaná dňa 28.09.2022 na NBS a následne aj zo
späťvzatia tejto žiadosti o udelenie predchádzajúceho súhlasu (č.l. spisu 190 + č.l. spisu 197), z

rozhodnutia NBS č. sp. zn.: NBS 1 - 000 - 076 - 824 zo dňa 30.03.2023 o zastavení konania o udelení
predchádzajúceho súhlasu na nadobudnutie kvalifikovanej účasti spoločnosti IC - CENTRAL EUROPE
HOLDING LIMITED ( č.l. spisu 211 )], teda zo všetkých predložených listinných dôkazov jednoznačne
vyplýva, že spoločnosť IC - CENTRAL EUROPE HOLDING LIMITED skutočne nielenže uzatvorila
zmluvu o kúpe cenných papierov, ale aj tieto cenné papiere nadobudla, vykonávala hlasovacie práva ako

akcionár,spolurozhodovalaospoločnostiakoakcionár,tedavykonávalavšetkyprávanovéhoakcionára.
Na základe takto zistených skutočností, nie je možné považovať platbu vo výške 167.000,- Eur, ktorá
bola zaslaná žalovanému, ako plnenie bez právneho dôvodu, keďže došlo k plneniu na základe
ustanovení platne uzatvorenej zmluvy o kúpe cenných papierov medzi žalovaným ako predávajúcim a
spoločnosťou, ktorú zastupoval dlžník B. C. ako kupujúcim. I v samotnej poznámke k tejto platbe je

uvedené „B. D. platba za akcie“, čiže dôvod platby bol pri prevode známy a je nespochybniteľný.
1.5 V ďalšom obsahu odôvodnenia súd reagoval a vysporiadal sa s osobitnými námietkami žalovaného,
napr. k uzatvorenej zmluve o kúpe cenných papierov. Na námietky k účtovnej závierke a výročnej
správe spoločnosti Investin, z ktorých vyplývalo, že jediným akcionárom bol len žalovaný a tak isto na
námietku žalobcu o tom, že zmluva neskôr zanikla s poukazom na bod 12. 1 zmluvy. Súd uzavrel,

že v danej veci nedošlo u žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, žalovaný nezískal majetkový
prospech bez právneho dôvodu, ani z dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, teda nie je v tomto konaní
pasívne vecne legitimovaným subjektom a preto žalobu zamietol.
1.6 O trovách prvoinštančného konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v zmysle zásady úspechu
a plne úspešnému žalovanému súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, pričom
uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda len v jeho výroku II., ktorým súd rozhodol o trovách
prvoinštančného konania. Odvolacie dôvody v zmysle § 365 CSP neuviedol, ale mal za to, že súd
poprávnejstránkevecnesprávneposúdilaneprihliadolnavšetkyrozhodnéskutočnosti.Súdrozhodoval

o trovách konania podľa výsledku sporu, v ktorom bol žalovaný procesne úspešný. Súd ale nevyhodnotil
to, že žaloba nemusela byť podaná vôbec, pokiaľ by žalovaný reagoval na výzvu žalobcu, insolvenčného
správcu a pokiaľ by odôvodnil riadne platbu a dôvody, pre ktoré nejde o bezdôvodné obohatenie. Dňa
26.06.2025 žalobca vyzval žalovaného k platbe predmetnej čiastky. Zásielku si žalovaný i vyzdvihol
dňa 01.07.2025, avšak žalovaný na túto výzvu nereagoval, nezaslal svoje stanovisko a potrebné

dôkazy. Žalovaný tak zavinil podanie žaloby, čo je dôvodom, prečo by mu nemalo byť priznané právo
na náhradu trov konania. Sú tak dané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, prečo by
žalovanej strane nemal súd trovy konania priznať. Žalobca odkázal na uznesenie Ústavného súdu
SR IV. ÚS 83/2019, v ktorom súd konštatoval, že ak žalovaný svojou nečinnosťou (nereagovanímna výzvy) vyvolal u žalobcu legitímny pocit, že sa svojho práva nedomôže inak ako súdne, môže
mu súd náhradu trov uprieť, aj keď nakoniec procesne vyhral. Žalovaný porušil princíp procesnej
ekonómie a prevencie tým, že nepredložil svoje argumenty mimosúdne. Taktiež žalobca uviedol, že sa

„domnieva“, že voči insolvenčnému správcovi nemožno priznať právo na náhradu trov konania. Navrhol
preto, aby odvolací súd rozsudok v časti jeho výroku II. zmenil tak, že žiadny z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu. S odvolaním žalobcu

nesúhlasil, toto považuje za nedôvodné a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom výroku II. o trovách konania potvrdil ako vecne správny. Žalobca tvrdí, že žaloba by
nemusela byť podaná, ak by žalovaný reagoval na výzvu z 26.06.2025, ktorá mala byť žalovanému
doručená 01.07.2025. Žalovaný toto tvrdenie žalobcu spochybnil a tvrdil, že sa riadne a včas nedozvedel
o predžalobnej výzve, keďže táto nebola doručená jemu do jeho vlastných rúk tak, ako sa to stalo
v prípade doručovania platobného rozkazu, preto na ňu ani nereagoval. Žalovaný sa na mieste trvalého

pobytu nezdržuje, resp. zdržuje sa veľmi zriedkavo, ide o trvalé bydlisko jeho rodičov, ktorí tam žijú,
avšak žalovaný žije so svojou partnerkou prechodne v Španielsku a Českej republike, pričom v čase
doručenia predžalobnej výzvy sa zdržiaval u svojej životnej partnerky na adrese v Českej republike
v Brne, kde sa spoločne starajú o ich spoločné maloleté dieťa. Okrem toho žalobca v predžalobnej
výzve vôbec nevyzval žalovaného na predloženie dôkazov ohľadne právneho titulu platby, ale požadoval

rovno zaplatenie sumy 167.000,- Eur do majetkovej podstaty dlžníka z titulu bezdôvodného obohatenia,
pričom zároveň žalobca podal žalobu voči žalovanému ešte pred plynutím ním určenej lehoty 7 dní
na zaplatenie uvedenej sumy. Netreba zabúdať tiež na skutočnosť, že zatiaľ čo insolvenčný správca
je odborne spôsobilá osoba s právnickým vzdelaním, ktorá v zmysle ustanovenia § 36 zák. č.
182/2006 Sb. musí pri výkone svojej funkcie postupovať svedomite a s odbornou starostlivosťou,

žalovaný je občan bez takéhoto odborného vzdelania a musel v tejto kauze vyhľadať právnu pomoc
u advokáta, hoci túto kauzu vôbec nezavinil svojím konaním. Insolvenčný správca vôbec nepostupoval
svedomite a s odbornou starostlivosťou, keďže zažaloval žalovaného bez toho, aby si vopred zadovážil
a predložil súdu čo i len jeden dôkaz na preukázanie svojich tvrdení o jeho bezdôvodnom obohatení, hoci
si mohol vopred zadovážiť príslušné dôkazy jednak od dlžníka - A. B. C. (napr. zmluvu o kúpe cenných

papierov) alebo iných inštitúcií, ktoré sú mu povinné poskytnúť súčinnosť (napr. výpisy o prevode akcií
z CDCP) a nekonať takpovediac špekulatívne a v priebehu samotného súdneho konania iba neúspešne
spochybňovať dôkazy jednoznačne preukazujúce tvrdenia žalovaného.
3.1 Zároveňmážalovanýzato,žežalobcapodalžalobunapriektomu,žeužpredjejpodanímdisponoval
informáciou o dôvode platby. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca od začiatku

tvrdil, že z poznámky k platbe „B. D.; platba za akcie“ je zrejmé, že platba súvisí s akciami, len „právny
titul“ mu vraj nebol známy. K tomuto súd výslovne uviedol, že dôvod platby bol pri prevode známy a je
nespochybniteľný, keďže v poznámke bolo uvedené platba za akcie.
3.2 Ďalej žalovaný zvýraznil, že žalovaný v podanom odpore podrobne odôvodnil a listinnými dôkazmi
i preukázal, že platba 167.000,- Eur bola uhradená ako kúpna cena podľa zmluvy o kúpe cenných

papierov a následne bol realizovaný aj prevod akcií. Napriek tomu žalobca v replike spor ďalej eskaloval.
Namietal napríklad neplatnosť zmluvy pre údajnú absenciu plnej moci a tvrdil, že kupujúci sa nikdy
nestalvlastníkomakcií.Tentoprocesnýpriebehjednoznačneukazuje,žežalobazjavnenebolavynútená
mlčaním žalovaného, ale žalobca už vo fáze pred podaním žaloby a aj následne bez ohľadu na známe
dôkazy aktívne spochybňoval existenciu a účinky právneho titulu.

3.3 Takisto žalovaný uviedol, že predžalobná výzva nie je procesnou podmienkou
priznaniaalebonepriznanianáhradytrovpodľazásadyúspechu.Žalobcasadomáhaprelomeniazásady
úspechu tvrdením, že žalovaný mal predložiť argumenty mimosúdne, to však neznamená, že žalovaný
procesne zavinil neúspech žalobcu v spore, najmä ak žalobca napriek známym informáciám vrátane
verejných zdrojov, vysvetleniam a dôkazom, ktoré si mal povinnosť žalobca s odbornou starostlivosťou

vopred zabezpečiť a aj následným vysvetleniam žalovaného spor ďalej viedol až do meritórneho
rozhodnutia.
3.4 Taktiež žalovaný zvýraznil, že ustanovenie § 257 CSP má výnimočný charakter a v súdenej veci
zjavne nie sú splnené predpoklady pre prelomenie zásady úspechu a nepriznanie náhrady trov konania
úspešnému žalovanému.

3.5 Pokiaľ žalobca uvádza, že voči insolvenčnému správcovi nemožno priznať právo na náhradu
nákladov konania, takéto tvrdenie žalovaný považuje za neudržateľné, pričom nie je známe žiadne
konkrétne ustanovenie CSP a ani iného právneho predpisu, ktoré by zakladalo takúto „procesnú imunitu“
žalobcu. Žalobca v predmetnom konaní vystupuje ako štandardná sporová strana, ktorá podala žalobua v spore neuspela. Samotná skutočnosť, že žalobca koná ako insolvenčný správca nemení nič
na aplikácii § 255 CSP. Žalovaný teda navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu ako nedôvodné
zamietol a potvrdil výrok II. napadnutého rozsudku. Zároveň uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho

konania žalovaného.

4. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu bolo doručené žalobcovi dňa 28.01.2026 s možnosťou
k uvedenému sa vyjadriť.

5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 379
a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania, ktoré rozhodnutie má charakter uznesenia,
potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne.

7.Podľa§387ods.1,2CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd považuje napadnuté uznesenie súdu
prvej inštancie vo výroku II. za vecne správne. V súdenej veci nezistil žiadne okolnosti, ktoré by
spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť
zisteniu všetkých rozhodných skutočností, dostatočne zistil skutkový stav a mal dostatočné podklady

pre rozhodnutie vo veci. Dôvody, pre ktoré tak rozhodol, správne rozobral v odôvodnení rozhodnutia,
s týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Dôvodyuvedenéžalobcomvodvolanínemajúzanásledokzmenunapadnutéhorozhodnutia.Nadrámec
uvedeného k zásadným odvolacím námietkam odvolací súd uvádza:

9.Podľa§257CSP,výnimočnesúdnepriznánáhradutrovkonania,akexistujúdôvodyhodnéosobitného
zreteľa.

10. Integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu je aj právo strany, ktorá v konaní uspela, vo
všeobecnosti na to, aby jej boli nahradené všetky trovy, ktoré vo vecnej súvislosti s uplatnením svojho

práva vynaložila. Náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou
procesnej zodpovednosti za zavinenie. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu)
a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí uložiť neúspešnej strane sporu
nahradiť trovy konania protistrane, resp. nemusí uložiť povinnosť náhrady trov konania strane, ktorá

spôsobila vznik trov svojím zavinením.. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu
sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného
ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný
charakter. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci (okolnosti, ktoré viedli účastníkov
k uplatneniu práva na súde, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha okolností sporu,

postoj strán v konaní, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky), ako aj v okolnostiach na
strane účastníkov konania (osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania).
Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Zákon teda pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov
konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného
zreteľa a výnimočné okolnosti. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda

na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

11. Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo
svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných
okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP. Ustanovenie

§ 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v
zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. V danom prípade žalobca súdu prvej inštancie vyčítal, žesa v napadnutom rozhodnutí nevyjadril k jeho tvrdeniam o existencii dôvodov hodných osobitého zreteľa
spočívajúcich v jeho osobných pomeroch a vec nesprávne právne posúdil.
11.1 Žalobca v podanom odvolaní tvrdil a vzhliadal existujúce dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle

§ 257 Civilného sporového poriadku v tom, že žalovaný zavinil samotné vedenie súdneho konania
iniciovaného žalobcom a to tým spôsobom, že na predžalobnú výzvu a mimosúdnu komunikáciu
žalobcu z pozície konkurzného správcu za účelom vysvetlenia vyplatenia sumy 167.000,- Eur, žalovaný
nereagoval, v dôsledku čoho bol žalobca „nútený“ uplatňovať nárok súdnou cestou prostredníctvom
žaloby.

12. V uvedenej odvolacej argumentácii odvolací súd neprisvedčil ako dôvodnej, svedčiacej aplikácii
ustanovenia § 257 CSP. Nemožno opomínať, že žalobca je insolvenčný správca dlžníka, ktorý je
oprávnený a zároveň povinný s odbornou starostlivosťou spravovať, resp. mať prehľad o majetku,
účtovnom stave a tiež právnych dôvodoch, finančných a majetkových operáciách na strane dlžníka,
ktoré informácie má možnosť, ale i povinnosť zistiť jednak priamo od subjektu dlžníka a jednak z

účtovných kníh a účtovných dokumentov spravovaného subjektu alebo od iných inštitúcií, ktoré sú
na súčinnosť s insolvenčným správcom povinné. Je to teda predovšetkým dlžník, ktorý je povinný
so správcom komunikovať, informovať ho o podstatných otázkach správy speňažovaného majetku,
resp. svojho majetku a poskytnúť správcovi všetky relevantné účtovné a iné informácie a podklady
k náležitému zisteniu stavu majetku. Túto zodpovednosť nemožno prenášať na subjekty, s ktorými prišiel

spravovaný subjekt - insolvenčný dlžník - do obchodného kontaktu, v danom prípade na žalovaného.
12.1 Z obsahu predloženej súdenej veci taktiež nevyplýva záver tvrdený žalobcom v podanom odvolaní
o tom, že pokiaľ by mal pred začatím konania úplnú vedomosť o právnom dôvode prijatia a následného
spätného poukázania sumy 167.000,- Eur žalovanému, tak ako poskytol tieto informácie žalovaný
v konaní, nemusel by žalobca uplatňovať nárok žalobou v konaní pred súdom. Z priebehu konania,

jednotlivých písomných vyjadrení, prednesov a zvolených prostriedkov procesného útoku vyplýva,
že žalobca počas konania disponoval informáciami v rámci vyjadrení žalovaného a jeho právneho
zástupcu, ktoré v čase pred súdnym konaním nemal, avšak až do meritórneho rozhodnutia vo veci
samej trval na podanej žalobe, rozporoval procesnú obranu žalovaného a dôvodnosť nároku tvrdil
a uplatňoval naďalej až do momentu, pokiaľ súd rozsudkom žalobu nezamietol ako nedôvodnú. Tvrdenie

žalobcu použité v odvolaní, že pokiaľ by disponoval informáciami od žalovaného v štádiu pred podaním
žaloby, žalobu by ani nepodal, sa javí ako účelová, nekorešpondujúca zistenému postoju žalobcu v
prejednávanej veci, ktorý v konaní disponoval všetkými informáciami obžalovaného a napriek uvedeným
mal za to, že žalobou uplatňovaný nárok je dôvodný. Odvolací súd sa s touto odvolacou argumentáciou
nestotožnil ako zakladajúcou aplikáciu ustanovenia § 257 CSP o dôvodoch hodných osobitného zreteľa,

prečo inak úspešnej strane sporu nepriznať právo na náhradu trov konania voči procesne neúspešnej
strane sporu.

13. V závere svojho odvolania žalobca taktiež uviedol, že sa „domnieva, že voči insolvenčnému
správcovi nemožno priznať právo na náhradu trov konania“. Predovšetkým je nutné uviesť, že uvedená

odvolacia argumentácia je neúplná a vecne nedostatočná, keď žalobca uvedené uviedol len
ako subjektívnu domnienku, ničím nepodložené vlastné presvedčenie, kde nepoukázal a bližšie
nevysvetlil, v zmysle akého ustanovenia konkrétneho právneho predpisu by bolo vylúčené uložiť
povinnosťnáhradytrovkonaniainsolvenčnémusprávcoviatočiužvzmysleslovenskéhoalebočeského
právneho poriadku, podľa ktorého žalobca vykonáva svoju činnosť v Českej republike.

14. I napriek argumentačnej nedostatočnosti odvolacej argumentácie, odvolací súd k uvedenej otázke
poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 417/2020 z 22. septembra 2020,
ktorým ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa správcu úpadcu v konkurze odmietol.

15. V odôvodnení predmetného uznesenia ústavný súd o.i. uviedol: „ústavný súd konštatuje,
že pohľadávka úpadcu, ktorú sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty úpadcu vymáhal
v predmetnom exekučnom konaní voči povinnému ŠAMO AKTIV, s.r.o. bola judikovaná a nepochybne
vznikla pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu tak, ako je uvedené v bode 3.1 tohto uznesenia.
Naproti tomu vzájomná započítaná pohľadávka povinného voči úpadcovi (rovnako judikovaná) vznikla

až po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu z titulu nároku na náhradu trov konania (bod 3.2
tohto uznesenia). Táto vzájomná pohľadávka povinného voči úpadcovi je nepochybne pohľadávkou
proti podstate (§ 87 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 01. januára 2012). Vznikla
po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu a, čo je dôležitejšie, v súvislosti so speňažovaním majetkupodliehajúceho konkurzu. Speňažovaním sa na účely konkurzu rozumie aj vymáhanie peňažných
pohľadávok úpadcu správcom v súdnom alebo exekučnom konaní. Aj na účely určenia odmeny správcu
sa vymožená pohľadávka považuje za výťažok zo speňaženia (§ 17 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. 665/2005 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Trovy konania vzniknuté neúspešným vymáhaním pohľadávky úpadcu správcom sú potom takouto
pohľadávkou proti podstate. Zároveň platí, že takáto pohľadávka na trovy konania nie je vylúčená
z uspokojenia v konkurze (pozri bod 22.3 tohto uznesenia)“.

15.1 V bode 22.3 uznesenia ústavný súd uviedol: „rovnako s argumentom sťažovateľa,
že jednostrannému započítaniu pohľadávok bráni ustanovenie § 100 ods. 22 písm. a) zákona o konkurze
areštrukturalizáciisaokresnýsúdriadnevysporiadal.Podľatohtoustanoveniaz uspokojeniavkonkurze
sú vylúčené trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach
súvisiacich s týmto konaním, ak tento zákon neustanovuje inak. Aj keď túto časť argumentácie
sťažovateľa proti nemožnosti započítať tieto vzájomné pohľadávky okresný súd odôvodnil tým, že toto

ustanovenie vylučuje iba uspokojenie uvedenej pohľadávky v konkurze, avšak nebráni jej zápočtu, tento
záver okresného súdu nie je vecne správny. Trovy, ktoré vznikli povinnému v
konaní popísanom v bode 3.2 odôvodnenia tohto uznesenia, nie sú trovami takého konania, aké má
na mysli ustanovenie § 100 ods. 2 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Z uspokojenia sú
vylúčené len trovy účastníkov, ktoré im vznikli účasťou v samotnom konkurznom konaní a v konaniach

súvisiacich s konkurzným konaním“.
15.2 „Za konania súvisiace s konkurzom možno považovať sporové konania, v ktorých sa rozhoduje o
hmotnoprávnych právach a povinnostiach vyplývajúcich zo ZKV resp. ZKR, príp. tiež z iných právnych
predpisov, ktoré osobitným spôsobom upravujú práva a povinnosti účastníkov týchto právnych vzťahov
pre prípad konkurzu, príp. úpadku (pozri Sojka, P.: Vis attractiva concursus a konania súvisiace s

konkurzom.InJustičnárevueč.1/2010,s.55).Tojenapr.konanieonáhraduškodyvzniknutejporušením
povinností správcu (§ 8 ods. 2 ZKV, § 12 zákona č. 8/2005 Z.z. o správcoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov), príp. iné konanie o náhradu škody v zmysle ZKR (napríklad § 11 ods. 4, § 11 ods. 5,
§ 66, § 87 ods. 3, 4, 6). Ak žaloba predstavuje autonómnu žalobu, ktorá nie je založená na konkurznom
práve a nevyžaduje si ani začatie takého typu konania (ako v tomto prípade), samotná skutočnosť, že

správca konkurznej podstaty je účastníkom konania, nepostačuje na to, aby toto konanie mohlo byť
kvalifikované ako konanie vyplývajúce priamo z konkurzu alebo ako konanie s ním súvisiace (porovnaj
napr. rozsudok Európskeho súdneho dvora z 10. septembra 2009 C-292/08 vo veci German Graphics
Graphische Maschinen GmbH proti Alice van der Schee, správkyňa konkurznej podstaty úpadcu Holland
Binding BV)“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ndc 33/2011 z 9. 11. 2011).

Za konania „súvisiace“ s konkurzným konaním možno teda považovať najmä spory o určenie
pohľadávok, spory o vylúčenie majetku zo súpisu majetku, spory o odporovateľnosť právnych úkonov
a pod. V žiadnom prípade nemožno za také konanie považovať konanie, v ktorom správca úpadcu
vymáhal proti dlžníkovi (povinnému) peňažný nárok a v tomto konaní bol neúspešný, z čoho vznikli
predmetnétrovykonania.Takýtospornemožnopovažovaťzakonaniesúvisiaceskonkurznýmkonaním,

pretože by ho bolo možné viesť aj pokiaľ by konkurzné konanie neprebiehalo (úpadca by mohol aj bez
konkurzného konania vymáhať svoju pohľadávku voči povinnému – dlžníkovi)“.

16. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne
postupoval podľa § 255 a ods. 1 CSP a pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne vyhodnotil

celkový procesný úspech žalovaného v predmetnom konaní a celkom neúspešnému žalobcovi správne
uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v celom rozsahu. Z dôvodu vecnej správnosti
a pri nevzhliadnutí existencie dôvodov v zmysle § 257 CSP, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku II. o trovách konania, ktoré rozhodnutie má charakter uznesenia, potvrdil ako vecne správny.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP, 396
ods. 1 CSP a 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalobcu, tento nebol úspešný
ani čiastočne a celkový procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží žalovanému. Žalovaný sa
k uplatnenému odvolaniu žalobcu i vyjadril a to prostredníctvom právneho zástupcu z radov advokátov,
s čím mu v súvislosti s odvolacím konaním preukázateľne vznikli trovy. Odvolací súd preto uložil

procesne neúspešnému žalobcovi v odvolacom konaní nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania
v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd rozhodne o výške
trov konania.18. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).