Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Judgement was issued on Wednesday, July 3, 2025

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 9Cpr/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124208252
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Koscelanská

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2025:4124208252.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

20 9Cpr/5/2024

Okresný súd Nitra, v spore žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. C. XXXX/XX, XXX XX D. E.
A., zastúpený: JUDr. Ing. Peter Lyžičiar, advokát so sídlom Svätoplukovo nám. 1/B, 949 01 Nitra, IČO:
52 334 490, proti žalovanej: Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy 6.912,19 eur
s prísl., sudkyňou JUDr. Vierou Koscelanskou, takto

r o z h o d o l :

21 9Cpr/5/2024

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.500,- eur do 3 dní od právoplatnostrozsudku.

II. Súd žalobu vo zvyšku zamieta.

III. Žalobcovi súd priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

7 9Cpr/5/2024

1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Nitra dňa 01.08.2024 sa žalobca domáhal voči žalovanej
zaplatenia sumy 6.912,19 eur, titulom nemajetkovej ujmy. Žalobu odôvodnil tým, že pracuje v hasičskom
a záchrannom zbore (ďalej aj „HaZZ“) od roku 2011 ako hasič záchranár na hasičskej stanici Selenec.
Služobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá
z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté
na 17- hodinový výkon služby, po ktorom nasledovala určená 7 – hodinová služobná pohotovosť na

pracovisku, od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 – hodinový výkon služby, po ktorom
nasleduje určená 8 – hodinovú služobná pohotovosť na pracovisku. Žalobcovi môže byť nariadená
aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia pracovného času. Určená ani nariadená pohotovosť sa
nezapočítavajú do pracovného času. Na hasičskej stanici Selenec sa striedajú 3 hasičské zmeny, t. j.
každý tretí deň každá pracovná zmena odslúži 24 hodín a následne má 2 dni voľna. Za obdobie júl 2021
– jún 2024 vrátane, žalobca odpracoval spolu 2.161,79 hodín určenej služobnej pohotovosti, pričom
žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času,

čo je v rozpore s právnou reguláciou – smernicou č. 2003/88/ES. Za obdobie júl 2021 – jún 2024
vrátane, tak odpracoval spolu 6.000,3 hodín zmenovej služby (odpracovaných hodín zarátaných vo
fonde pracovného času). Počas uvedeného obdobia dosiahol priemerný pracovný čas žalobcu 50,75
hodíntýždenne.Pracovnápohotovosťsadelínaaktívnuaneaktívnučasť.Prineaktívnejčastisažalobcamusí zdržiavať na pracovisku, napriek tomu sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezapočítava do
fondu pracovného času. Pracovný čas žalobcu presahuje nielen 40 hodinový týždenný služobný čas
príslušníka HaZZ, ale aj maximálne prípustný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm.

b) smernice č. 2003/88/ES. K uvedenému dochádza v dôsledku toho, že žiadna z hodín odpracovanej
služobnej pohotovosti nie je započítavaná do fondu pracovného času, pretože zákon o HaZZ služobnú
pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice a
konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. Žalobca tvrdí, že smernica nebola správne, resp. v časti vôbec
transponovanádoprávnehoporiadkuSR,konkrétnedoustanovenízákonaoHaZZ,pretožeznenietohto

zákona umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas príslušníka HaZZ tak, že tento pravidelne
de facto sústavne prekračuje stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Žalobca
zdôraznil, že podľa judikatúry súdneho dvora čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (rozsudky
súdneho dvora C-397/1, C-14/04, C-518/15 – týkajúci sa priamo hasičov). Jeho priemerný týždenný
pracovný čas za žalované obdobie júl 2021 – jún 2024 vrátane predstavuje 52,13 hodín týždenne, je

teda zjavné, že jeho právo vyplývajúce z článku 6 písm. b) smernice bolo a je pravidelne porušované.
Porušovanie sa pritom vzťahuje na celé žalované obdobie, ako aj na všetky referenčné obdobia, t.j.
na 4, 6 a aj 12 mesačné referenčné obdobia. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobca vyvodzuje z priameho
účinku článku 6 písm. b) smernice (v zmysle rozsudku C-429/09), pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej
z judikatúry Súdneho dvora, t.j. zo zásady zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom

porušením práva Únie. Z judikatúry súdneho dvora vyplývajú 3 podmienky práva na náhradu škody
porušením úniového práva, a to a) cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva
a porušenie je dostatočne závažné, b) existencia škody, c) priama príčinná súvislosť medzi týmto
porušením a škodou. Uviedol, že ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá predstavuje
pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom. K príčinnej súvislosti uviedol, že u žalobcu

došlo k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (čl. 40
Ústavy SR), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo zabezpečenie
potreby odpočinku, aby pracovník v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce
nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo
nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2

Ústavy SR), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice, na úkor svojich
blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,
rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Keďže
smernica neobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu náhrady škody, odkázal na analogické použitie
ustanovení § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Podľa žalobcu bol zásah do jeho práv spôsobený tým,

že priemerne každý týždeň odpracoval viac ako 48 hodín v rozpore s čl. 6 písm. b) smernice a žiadna
z odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v žalovanom období nebola v rozpore s čl. 6 písm.
b) v spojení s čl. 2 bod 1 smernice započítavaná do pracovného času žalobcu. Žalobca si primeranú
náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslil ako rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou
v § 122 ods. 1 zákona o HaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v ust. § 122 ods. 2 písm. a) zákona

o HaZZ (súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za kalendárny mesiac kalendárneho
roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za kalendárny
mesiac kalendárneho roka, t.j. 50% mínus 15% a v prípade odpracovania služobnej pohotovosti v čase
pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja a
sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za kalendárny mesiac

kalendárneho roku t.j. 50 % mínus 30 %), čo predstavuje 6.912,19 eura.

2 Okresný súd Nitra (ďalej len „súd“) dňa 17.09.2024 vydal Platobný rozkaz, č.k. 9Cpr/5/2024-51, ktorým
priznal požadovanú sumu a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania.

3. Žalovaný v zákonnej lehote podal proti platobnému rozkazu odpor, ktorý riadne odôvodnil. Uviedol,
že s uplatneným nárokom, čo do základu a výšky nesúhlasí. Nesúhlasil s tvrdením o nesprávnom
transponovaní smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. Poukázal na to, že článok 2 ods. 1
smernice, § 85 ods. 1, § 86 ods. 1, 86 ods. 2, 3 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. definujú služobný
čas príslušníka HaZZ ako časový úsek, v ktorom vykonáva príslušník štátnu službu a je k dispozícii

služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje
služobný deň. Z ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej
v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe
vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnejslužby v rámci rozvrhnutia služobného času. Žalovaný nepopieral, že služobná pohotovosť v štátnej
službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou
služobnou pohotovosťou v štátnej službe a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe. Pri

nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. ide
o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia
služobného času, čo je vyjadrenie aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti
v štátnej služby. Poukázal aj na článok 15 smernice, ktorý umožňuje aj priaznivejšie podmienky napr.
v kolektívnych zmluvách. Toto potvrdzujú aj Kolektívne zmluvy za rok 2021, 2022, 2023 a 2024, ktoré

rozvrhujú služobný čas na vykonanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Trval na tom, že vyššie
uvedené právne ustanovenia ako aj ustanovenia kolektívnych zmlúv plne transponujú čl. 2 ods. 1
smernice. Taktiež trval na tom, že transpozícia čl. 6 smernice bola transponovala správne. Podľa
smernice je priemerný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov,
pričom týždenný pracovný čas musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou
zmluvou. Smernica tiež umožňuje ustanoviť odlišné referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza

do úvahy pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 smernice ustanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie 4 mesiace. Článok 17 ods.
3 smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné
obdobie na 6 mesiacov. Na základe toho je nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas rozvrhnutý na
obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. Na základe uvedeného je zrejmé, že

aj napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný
čas uvedený konkrétnym počtom hodín, ako je tomu v smernici, zákon č. 315/2001 Z.z. a kolektívne
zmluvy dostatočne upravujú počty hodín služobného času hasičov. K výpočtu n nemajetkovej ujmy
uviedol, že žalobca vidí svoju ujmu v tom, že podľa jeho názoru má byť všetka služobná pohotovosť
odmeňovaná ako nariadená služobná pohotovosť a žiada náhradu len za určenú služobnú pohotovosť,

za ktorú bol odmenený vo výške 15 %, resp. 30 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného
platu a škodu dopočítava do výšky 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu.
Pri nariadenej služobnej pohotovosti žalobca už žiadnu škodu nepociťuje. Z uvedeného vyplýva, že
žalobca síce opisuje údajné porušenie jeho práv podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, avšak
len okrajovo a v zásade celá žaloba sa týka rozdielu medzi odmenou za určenú a nariadenú služobnú

pohotovosť. Uvedené tvrdenie vyplýva aj zo skutočnosti, že žalobca vo svojej druhej tabuľke, resp.
v bode 11. žaloby len spočítal fond pracovného času so služobnou pohotovosťou, avšak žiadnym
spôsobom sa tomuto počítaniu bližšie nevenoval. Dokonca ani len nepoukazoval, či v tom-ktorom
období došlo k porušeniu smernice alebo nie, keďže predmetnými výpočtami žalobca len simuluje svoje
mzdové nároky s tým, že nesúhlasí s výškou odmeny za služobnú pohotovosť. Podľa žalovaného sa má

článok 2 smernice 2003/88/ES vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník
strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na
vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu,
odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.
Žalobca z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období za vykonanú štátnu službu tak nebol

na svojich právach ukrátený. Žalovaný má za to, že keď rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej
služobnej pohotovosti nepredstavuje skutočnú škodu, tak nemožno toto rozdielne ohodnotenie určenej a
nariadenej služobnej pohotovosti považovať za spôsobilé na vypočítanie nemajetkovej ujmy. Ak Súdny
dvor nepovažuje rozdielne ohodnotenie služobnej pohotovosti za škodu a takýto spôsob ohodnotenia
služobnej pohotovosti povoľuje, tak žalovanému nie je jasné, prečo žalobca počíta svoju nemajetkovú

ujmu práve týmto spôsobom. Žalobca ako služobný čas posudzuje aj čerpanie všetkej dovolenky, čas
plateného služobného voľna, či čas náhradného voľna za službu nadčas a službu vo sviatok. Pojmy
„pracovný čas“ v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES s fondom pracovného času však nemožno
zamieňať. Zatiaľ čo pracovný čas podľa smernice 2003/88/ES započítava iba čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosť v súlade s

vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou; tak fond pracovného času započítava výkon štátnej
služby, do ktorého sa v zmysle § 97 ods. 1 zákona o č. 315/2001 Z. z. započítava aj čas dovolenky a
rôznych druhov voľna, ktoré v zmysle smernice 2003/88/ES spadajú pod čas odpočinku podľa čl. 2 ods.
2. Je zrejmé, že ide o 2 rozdielne pojmy, ktoré žalobca mylne a účelne zamieňa. Žalovaný vzniesol aj
námietku premlčania, uvádzajúc, že premlčacia doba by sa mala viazať na deň služobnej pohotovosti, v

rámci ktorej došlo k údajnému zásahu do práva žalobcu podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.
Premlčacia doba vyplývajúca z § 101 Občianskeho zákonníka uplynie za 3 roky. Žalobca premlčaciu
dobu viaže na splatnosť mzdy a teda jeho škoda mu vznikla až momentom vyplatenia mzdy z dôvodu, že
mu nebola vyplatená suma, ktorú sám očakával; teda až po vyplatení jeho mzdy sa cítil byť poškodený,čo jednoznačne značí, že nežaluje nemajetkovú ujmu, ale mzdové nároky. Za obdobie mesiaca 07/2021
je nárok premlčaný. Žalovaný ďalej zdôraznil, že je nevyhnutné rozlišovať medzi transpozíciou smernice
a jej samotnou aplikáciou. Ak aj súd rozhodne, že smernica 2003/88/ES nebola transponovaná správne,

tak je súd prvej inštancie naďalej povinný skúmať, či vôbec došlo pri aplikácií rozvrhovania služobného
času žalobcu k porušeniu článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a je nevyhnutné, aby sa zisťovalo aj
konkrétne porušenie jej článku 6 písm. b) vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ osobitne. Žalobca
neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“,
ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol v zmysle

platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaný tiež namietal, že v čase služobnej pohotovosti
sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobca mal možnosť sa pred nástupom na vykonávanie
štátnej služby v HaZZ oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu služby, vopred vedel o platových
podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom čase ako aj o ďalších právach a povinnostiach,
ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím služobného času vzťahujú a akceptoval ich bez

výhrad zložením služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného pomeru príslušníka. Dovolávanie
sa neskoršieho porušenia osobnostných práv príslušníka spočívajúcich v ochrane zdravia, psychickej
a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby na odpočinok, ako aj k porušeniu práva na súkromie
a rodinný život vníma žalovaná ako účelové a kontraproduktívne konanie zo strany žalobcu. Žalobca
v žalobe ani netvrdí, že by sa tento zásah negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či to,

že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný stav. Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal,
že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje žalovaný
považuje za premrštenú a absolútne neprimeranú.

4. Žalobca v replike uviedol k nesprávnej transpozície Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z., že tieto

závery možno najlepšie potvrdiť na záveroch súdnych rozhodnutí súdov SR (dokonca aj v tých na ktoré
odkazuje žalovaný). V rámci rozhodovacej praxe SR neexistuje ani jedno právoplatné rozhodnutie súdov
SR,zktorýchvyplývazáverotom,žesmernicaboladozákonač.315/2001Z.z. transponovanásprávne,
a že u hasičov nedochádza k porušovaniu ich práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný
čas. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že by šlo o uplatnenie mzdových nárokov. Žalobca jasne

zdôraznil v bode 38 žaloby, že si žalobou uplatnil náhradu škody porušením úniového práva a spôsob
výpočtu výšky podľa § 122 zákona č. 315/2001 Z.z. použil výlučne z dôvodu neexistencie právnej
úpravy, ktorá by presne stanovala výpočet náhrady škody v takýchto prípadoch. Podstatou konania
je porušenie smernice pri prekročení maximálneho rozsahu odpracovaných hodín a nezapočítanie
pohotovosti do pracovného času. Vyčíslil len určenú služobnú pohotovosť, pričom ak by vyčíslil aj

nariadenú služobnú pohotovosť, viac by navýšila priemerný počet odpracovaných hodín nad maximálny
povolený týždenný limit určený smernicou. Uviedol, že porušovanie smernice sa vzťahuje na celé
obdobie ako aj na všetky referenčné obdobia. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie C-254/18 vo veci Syndicat des cadres de la sécurité intéreuere, v zmysle ktorého
sú členské štáty povinné garantovať dodržiavanie maximálne 48 hodinového týždenného pracovného

času aj vo vzťahu k referenčným obdobiam, keďže žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením
referenčných období možnosť štátu nerešpektovať záväzok podľa čl.6 písm. b) smernice. K tvrdeniu
žalovanej o nemožnosti použitia a reflektovania fondu pracovného času žalobca uviedol, že v odvolacích
konaniach v totožných veciach všetky súdy zhodne uviedli, že z fondu pracovného času možno
vychádzať. K namietanému premlčaniu žalobca argumentoval tým, že zistiť, či došlo k prekročeniu

priemerného služobného času, možno najneskôr dovŕšením príslušného mesiaca, preto nárok možno
uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, teda za mesiac júl 2021 najskôr dňa 01.08.2021. Žalovaný
v odpore špecifikoval pojmy ako „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Otázka pracovného času v súvislosti
s konaniami s príslušníkmi HaZZ bola viackrát preskúmaná, pričom z rozhodnutia Krajského súdu
Banská Bystrica zo dňa 28.04.2024 sp. zn. 11Co/113/2023 vyplýva, že zákon č. 315/2001 Z.z. v rozpore

so smernicou č. 2003/88/ES vyčleňuje zo služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ čas určenej
služobnej pohotovosti, hoci smernica neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali
inú definíciu pojmu „pracovný čas“. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že by neosvedčil vznik
školy. Podmienky vzniku zodpovednosti, ich naplnenie ako aj následný vznik nároku na škodu podrobne
popísal žalobe. Má za to, že uplatnená nemajetková ujma je primeraná, pričom odkázal na rozhodovaciu

prax Krajského súdu Banská Bystrica, ktorý mnohokrát v obdobných prípadoch konštatoval primeranosť
uplatneného nároku.5. Žalovaný v duplike zopakoval svoje argumenty už skôr uvedené v odpore a nad rámec svojej
predchádzajúcej argumentácie ako reakciu na repliku žalobcu uviedol, že prípadné konštatovanie
nesprávnej alebo neúplnej transpozície smernice nezakladá automaticky porušenie článku 6 písm.

b) smernice, preto je potrebné skúmať, či vôbec došlo k zásahu do žalobcových práv priznaných
článkom 6 písm. b) smernice a ak áno, v akom rozsahu a aká konkrétna ujma žalobcovi vznikla na
jeho osobnostných právach v príčinnej súvislosti s týmto zásahom. Poukázal tiež na rozhodovaciu prax
Mestského súdu Bratislava IV, ktorý uzavrel, že na HaZZ sa predmetný článok smernice neuplatňuje
a na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, z ktorej je zrejmé, že nemajetkovú ujmu nemožno

počítať konkrétnym matematickým vzorcom, ale je potrebné pri určovaní nemajetkovej ujmy vychádzať
pri každom takomto nároku individuálne. Z uvedeného vyplýva, že výpočet nemajetkovej ujmy žalobcom
nemá oporu ani v zákone, ktorý de facto obchádza a nemá oporu ani v rozhodovacej praxi Najvyššieho
súdu SR, ani v právnom názore Súdneho dvora EÚ. Poukázal na viaceré rozhodnutia súdov SR
a konštatoval, že sa súdy neprikláňajú k matematickému výpočtu nemajetkovej ujmy. Trval na tom,
že žalobca nepreukázal vznik porušenia čl. 6 písm. b) smernice, podľa ktorého si žalobca odvodzuje

náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy.

6. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom sa k právnej stránke veci vyjadril právny zástupca
žalobcu, zástupca žalovaného a ku skutkovým okolnostiam bol vypočutý aj žalobca.

7. Právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobca preukázal vznik nároku na nemajetkovú ujmu, pričom
k samotnému zásahu do osobnostných práv sa vyjadrí žalobca na pojednávaní. Čo sa týka námietok
žalovaného,odkázalnasvojepísomnépodania.V záverečnejrečiprávnyzástupcažalobcukonštatoval,
že žalobca sa z dôvodu prekročenia maximálneho pracovného času nevie venovať rodine a deťom,
zúčastňovať sa ich kultúrnych akcii a podujatí a pre málo voľného času sa musel vzdať aj jedného z jeho

koníčkov. Poukázalnato,žesúdyvobdobnýchprípadochrozhodujúvneprospechžalovaného.Uviedol,
že ak súd pristúpi k určeniu výšky nemajetkovej ujmy voľnou úvahou, budú rozhodnutie akceptovať,
nakoľko snahou žalobcu bolo poukázať aj na problém, ktorý je celospoločenský, týka sa všetkých
hasičov a žalovaný ho dlhodobo nerieši. Žiadal aby súd žalobe vyhovel a priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%.

8. Zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že sa plne pridržiava svojich písomných podaní a po
skutkovej i po právnej stránke na nich poukazuje. Je toho názoru, že článok 6 smernice je potrebné
vykladať v celom kontexte, najmä v súvislosti s článkom 16,17,18,19 smernice. Uviedol, že žalobca si
v konaní v podstate uplatňuje mzdový nárok, resp. pracovnoprávny nárok, ktorý je len kamuflovaný za

nemajetkovú ujmu, keď de facto žiada doplatok rozdielu odmeňovania nočnej pohotovosti s aktívnou
časťouslužby. Svedčíotomvýpočetnároku,argumentáciaakoajsamotnýobsahžaloby.Pokiaľžalobca
požaduje v konaní nemajetkovú ujmu mal ju vysoko konkretizovať, individualizovať aj s konkrétnymi
následkami do jeho osobnostnej sféry už v žalobe alebo v replike, čo neurobil. Z uvedeného dôvodu
nesúhlasil aby súd vypočul žalobcu na pojednávaní, nakoľko by tak dopĺňal práve tie skutkové tvrdenia,

ktoré v jeho písomných podaniach chýbali a poukázal na rozhodnutie R 21/2017 a Nález Ústavného
súdu SR, sp. zn. I. ÚS 24/2019. V záverečnej reči opätovne odkázal na svoje písomné podania
a vyjadrenia, zotrval na námietke nedostatku pasívnej legitimácie, nakoľko sa jedná o pracovnoprávne
nároky žalobcu. Popieral vznik nároku na nemajetkovú ujmu z dôvodu, že žalobca škodu preukazoval
iba svojim tvrdením bez toho, aby ju podložil dôkazmi. Pokiaľ boli tvrdené zásahy do jeho osobnostnej

sféry, tak tieto neboli dostatočne závažné a tobôž nie v príčinnej súvislosti s výkonom práce hasiča.
Konkrétne vysoko individualizované skutkové tvrdenia ohľadne nemajetkovej ujmy nie sú uvedené
v žalobe a žalobca skutkové tvrdenia dopĺňal až v rámci výsluchu na pojednávaní, čo je neprípustné.
Trval na tom, že smernica bola transponovala správne, ako aj na správne počítanie pracovného času
v 6-mesačných referenčných obdobiach. Žalovaný je toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné

bremeno a nepreukázal závažný zásah do jeho osobnej sféry v príčinnej súvislosti s výkonom práce
v HaZZ. Rozhodnutia súdov, na ktoré žalobca poukazoval, nie sú pre súd záväzné, pričom poukázal
na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 14Co/15/2025 zo dňa 20.05.2025 a č.k.
13Co/97/2024 zo dňa 24.03.2025. Konanie žalobcu nie je možné zovšeobecňovať a je nevyhnutné
venovať pozornosť konkrétnym dopadom na toho ktorého jedinca. Na základe uvedeného žiadal, aby

súd žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov

9. Súd v rámci dokazovania vypočul žalobcu, ktorý uviedol, že pôsobí v hasičskom zbore od roku
2011 ako hasič záchranár. Podaním tejto žaloby mu nejde o financie, ale o principiálnu zmenu, pretožedlhodobo sa z ich časom nič nedeje. Hasiči pracujú na princípe 24 hodín + 2 dni voľna, takže to vychádza
na 2 až 3 služby na 7 pracovných dní. Niekedy zaskakujú za PN-ky alebo za dovolenky, tak im vyjdú aj
4 služby. V priebehu 24 hodín je 16 hodín výkonu služby a 8 hodín je nočná pohotovosť. Pohotovosť sa

nezaratúva do pracovného času. Pokiaľ sa spočíta koľko hodín pracuje, tak je to viac ako 48 hodín, čím
sa obmedzuje jeho voľný čas, pretože všetko čo je nad 48 hodín, je na úkor jeho voľného času. Uviedol,
že je ženatý, detí nemá, ale jeho manželka mala vážne zdravotné problémy, prekonala rakovinu štítnej
žľazy, absolvovala chemoterapie a nemohol byť s ňou. Všetky svoje koníčky, ktorým sa venoval ako
rybárstvo, poľovníctvo, musel zanechať. Mali aj vlastnú farmu, na ktorej chovali ovce, ale aj túto činnosť

musel zredukovať na minimum, pretože nemal na to čas. Aj keď je po 24-hodinej službe má 2 dni voľna
najskôr musí dospať 24 hodinovú službu a nemôže hneď začať pracovať. Tento stav trvá dlhodobo, čo
sa odzrkadľuje v jeho vyčerpanosti a únave, má zlý, prerušovaný spánok, pretože musí byť akoby stále
v strehu. Počas nočných služieb sú oblečení a pripravený tak, aby boli schopní odísť do jednej minúty
k zásahu. Ich spánok je iba “na jedno oko“. Pretože je stále buď v službe, alebo doma spí, alebo chodí
po doktoroch, kontakty s rodinou a priateľmi postupne vymizli. Napriek tomu zotrváva v službe, pretože

práca hasiča je poslaním, zachraňovať ľudské životy je krásne. On túto prácu miluje, ale je to na úkor
rodiny. Uviedol, že jeho manželka je nezamestnaná a aby zabezpečil finančne rodinu, robí to tak, že
najskôr dospí službu a potom ide brigádovať.

10. Súd vykonal dokazovanie predloženými listinami a to: prehľadom odpracovaných hodín určenej

služobnej pohotovosti a priemerného týždenného času za obdobie od júla 2021 do júna 2024, výplatnými
páskami za sledované obdobie, rozsudkom KS v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/30/2024, rozsudkom
KS v Banskej Bystrici sp. zn.17Co/100/2023, tabuľkou zhody návrhu zákona s právom Európskych
spoločenstiev a právom Európskej únie, rozsudkom OS Nitra vo veci sp. zn. 8C/89/2024, rozsudkom KS
v Košiciach sp. zn. 11Co/96/2024, rozsudkom KS v Banskej Bystrici sp.zn. 14Co/4/2025, rozsudkom KS

v Prešove sp. zn. 18Co/26/2024, potvrdením o liečbe pacienta rádioaktívnymi látkami z Onkologického
ústavu sv. Alžbety zo dňa 20.05.2024, prepúšťacou správou zo dňa 08.02.2023, potvrdením o liečbe
pacienta zo dňa 22.05.2023, prepúšťacou správou zo dňa 08.02.2023, prehľadom odpracovaných hodín
služobnej pohotovosti a priemerného odpracovaného času za obdobie od júla 2021 do júna 2024,
rozsudkom KS v Trenčíne sp. zn. 5Co/9/2025 a zistil nasledovný skutkový a právny stav :

11. Žalobca je príslušníkom hasičského a záchranného zboru na hasičskej stanici Selenec a vykonáva
funkciu hasič – záchranár. V zbore pracuje od roku 2011. V konaní nebolo sporné, že žalobcov
pracovný čas je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá z výkonu služby
a určenej služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na výkon služby. Do konca roku 2021

boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17- hodinový výkon služby a nato bezprostredne nadväzujúcu
určenú 7- hodinovú služobnú pohotovosť na pracovisku. Od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté
na 16- hodinový výkon služby a na to nadväzujúcu 8- hodinovú služobnú pohotovosť na pracovisku.
Jedna pracovná zmena pozostávajúca z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti trvá 24 hodín.
Okrem určenej služobnej pohotovosti môže byť žalobcovi nariadená aj služobná pohotovosť mimo

rozvrhnutia pracovného času. Obe služobné pohotovosti sa nezapočítavajú do pracovného času.
Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu časť a určovaná na
čas nočných hodín (do konca roka 2021 v čase 22:30 - 05:30 hod., od roku 2022 v čase 22:00 -
06:00 hod.). Rovnako nebolo sporné, že na hasičskej stanici Selenec sa striedajú tri hasičské zmeny,
t. j. (spravidla) každá pracovná zmena odslúži 24 hodín a následne má dva dni voľna. Žalobca má

založenú rodinu, má manželku, deti nemá. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že je zdravý, ale trpí únavou
a vyčerpanosťou následkom nedostatku zdravého spánku, keď počas služieb je spánok prerušovaný
a povrchný. Pociťuje nedostatok času, z dôvodu čoho musel zredukovať svoje koníčky aj farmárčenie,
hoci finančné prostriedky, pretože jeho manželka nepracuje pre zdravotné problémy. Hoci ide u nej
o vážne ochorenie, vyžadujúce si časté návštevy lekárov a poskytnutie pomoci a podpory, nemohol sa

jej dostatočne venovať. Z uvedeného je nepochybné, že prekročenie maximálneho týždenného času 48
hodín má za následok menej voľného času, čím je žalobca ochudobnený o čas, ktorý by chcel a mohol
venovať rodine, priateľom, svojim koníčkom, vlastnému odpočinku a zregenerovaniu svojich síl.

12. Zvýplatnýchpásokzajednotlivémesiacevobdobíjúl2021ažjún2024súdzistil,žefondpracovného

času (FPČ), pohotovosť na pracovisku a odpracované hodiny nasledovne:
07/2021 – 179,80 hodín (FČP), pohotovosť: 53,83 hodín, odpracované hodiny: 87,17
08/2021 – 174,50 hodín (FČP), pohotovosť: 52,99 hodín, odpracované hodiny: 146,44
09/2021 – 170 hodín (FČP), pohotovosť: 56 hodín, odpracované hodiny: 15310/2021 – 153 hodín (FČP), pohotovosť: 49 hodín, odpracované hodiny: 136
11/2021 – 170 hodín (FČP), pohotovosť: 63 hodín, odpracované hodiny: 136
12/2021 – 170 hodín (FČP), pohotovosť: 56 hodín, odpracované hodiny: 119

01/2022 – 160 hodín (FČP), pohotovosť: 32 hodín, odpracované hodiny: 64
02/2022 – 144 hodín (FČP), pohotovosť: 72 hodín, odpracované hodiny: 136
03/2022 – 160 hodín (FČP), pohotovosť: 72 hodín, odpracované hodiny: 145,83
04/2022 – 188 hodín (FČP), pohotovosť: 80 hodín, odpracované hodiny: 188
05/2022 – 176 hodín (FČP), pohotovosť: 63,25 hodín, odpracované hodiny: 144,75

06/2022 – 187,50 hodín (FČP), pohotovosť: 72 hodín, odpracované hodiny: 163,50
07/2022 – 149,50 hodín (FČP), pohotovosť: 55,05 hodín, odpracované hodiny: 118,45
08/2022 – 163,50 hodín (FČP), pohotovosť: 64 hodín, odpracované hodiny: 131,50
09/2022 – 180 hodín (FČP), pohotovosť: 64 hodín, odpracované hodiny: 148
10/2022 – 160 hodín (FČP), pohotovosť: 72 hodín, odpracované hodiny: 144
11/2022 – 214 hodín (FČP), pohotovosť: 56 hodín, odpracované hodiny: 123

12/2022 – 163,50 hodín (FČP), pohotovosť: 48 hodín, odpracované hodiny: 96
01/2023 – 160 hodín (FČP), pohotovosť: 64 hodín, odpracované hodiny: 144,83
02/2023 – 147 hodín (FČP), pohotovosť: 64 hodín, odpracované hodiny: 147
03/2023 – 176 hodín (FČP), pohotovosť: 64 hodín, odpracované hodiny: 128
04/2023 – 160 hodín (FČP), pohotovosť: 64 hodín, odpracované hodiny: 128

05/2023 – 166,50 hodín (FČP), pohotovosť: 48 hodín, odpracované hodiny: 107,50
06/2023 – 164,50 hodín (FČP), pohotovosť: 64 hodín, odpracované hodiny: 132,50
07/2023 – 160 hodín (FČP), pohotovosť: 68 hodín, odpracované hodiny: 164
08/2023 – 176 hodín (FČP), pohotovosť: 80 hodín, odpracované hodiny: 160
09/2023 – 160 hodín (FČP), pohotovosť: 64 hodín, odpracované hodiny: 145,17

10/2023 – 171,50 hodín (FČP), pohotovosť: 80 hodín, odpracované hodiny: 155,50
11/2023 – 163,50 hodín (FČP), pohotovosť: 32 hodín, odpracované hodiny: 64,73
12/2023 – 144 hodín (FČP), pohotovosť: 32 hodín, odpracované hodiny: 72,50
01/2024 – 176 hodín (FČP), pohotovosť: 56 hodín, odpracované hodiny: 144
02/2024 – 156 hodín (FČP), pohotovosť: 64 hodín, odpracované hodiny: 124

03/2024 – 190 hodín (FČP), pohotovosť: 63 hodín, odpracované hodiny: 129
04/2024 – 168 hodín (FČP), pohotovosť: 64 hodín, odpracované hodiny: 153
05/2024 – 134 hodín (FČP), pohotovosť: 48 hodín, odpracované hodiny: 119,88
06/2024 – 164 hodín (FČP), pohotovosť: 72 hodín, odpracované hodiny: 148

13. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavného zákon č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava
Slovenskej republiky“), Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a
vyhlásenáspôsobomustanovenýmzákonom,alebonazákladetakejzmluvypreniesťvýkončastisvojich
práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a
Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov,

ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

14. Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických

osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi.

15. Podľa článku 36 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na spravodlivé a
uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä

a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň,
b) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní,
c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,
e) primeraný odpočinok po práci,

f) najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie,
g) právo na kolektívne vyjednávanie.16. Podľa článku 19 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena; každý má právo na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

17. Podľa článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, každý má právo na odpočinok a zotavenie,
vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky.

18. Podľa článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie

prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú
platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.
Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa
má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je
záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich.
Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné.

19. Podľa § 85 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Zákon o hasičskom a záchrannom zbore“), služobný čas príslušníka je časový
úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas
príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť

v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

20. Podľa § 86 ods. 1, 2 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas príslušníkov
môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v

jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni.

21. Podľa § 86 ods.3,4 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, za služobný deň podľa ods.2

sa považuje deň, v ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu.
Vykonávanie služobných činností príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom sa
rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. S plánovaným rozvrhom služobného času musí byť
príslušník oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom kalendárneho mesiaca. Vo výnimočných
prípadoch môže nadriadený určiť nástup na vykonávanie služby aj v čase kratšom ako tri dni pred

plánovaným nástupom na vykonávanie štátnej služby.

22. Podľa § 91 ods.1,2,3 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, štátnou službou nadčas je štátna
služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času. Štátna služba nadčas sa môže písomne
nariadiť v naliehavom záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja, ak ju nie je možné vopred

písomne nariadiť, nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam.
Nepretržitý odpočinok medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem
hodín. V kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300
hodín.

23. Podľa § 92 ods. 1, 2 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, služobný úrad určuje príslušníkovi
služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Na
zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času

a) v mieste vykonávania štátnej služby,
b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,
c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.

24. Podľa čl. 1 bod 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času, v znení neskorších predpisov (ďalej len „smernica 2003/88/
ES“), táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na maximálny týždenný pracovný čas ab) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

25. Podľa čl. 1 bod 3 prvá veta smernice 2003/88/ES, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia

činností,verejnéasúkromné,vzmyslečlánku2smernice89/391/EHSbeztoho,abybolidotknutéčlánky
14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

26. Podľa čl. 2 bod 1 smernice 2003/88/ES, na účely tejto smernice „pracovný čas“ je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo

povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

27. Podľa čl. 2 bod 2 smernice 2003/88/ES, na účely tejto smernice „čas odpočinku“ je akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom.

28. Podľa čl. 6 smernice 2003/88/ES, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,

že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

29. Podľa čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku
6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

30. Podľa čl. 17 bod 3 písm. iii) smernice 2003/88/ES, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu
vykonaťodchýlkyčlánkov3,4,5,8a16vprípadečinnostíspojenýchspotrebounepretržitejslužbyalebo

výroby, najmä: služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany.

31. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“),
fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej

dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

32. Podľa§13ods.1OZ,fyzickáosobamáprávonajmäsadomáhať,abysaupustiloodneoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie.

33. Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

34.Podľa§13ods.3OZ,výškunáhradypodľaodseku2určísúdsprihliadnutímnazávažnosťvzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

35. Podľa § 853 ods.1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitné upravené ani týmto ani
iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im

najbližšie.

36. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

37. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

38. Predmetnom tohto sporu je nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy), ktorá bola spôsobená

porušením práva európskej únie, konkrétne v dôsledku prekročenia maximálne stanoveného
týždenného pracovného času, ktorý je upravený v článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES
a to v žalovanom období od júla 2021 do júna 2024, pretože vyššie označená smernica nebola
transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky správne, následkom čoho sa neaktívnačasť služobnej pohotovosti žalobcu ako príslušníka hasičského zboru nezapočítavala do fondu jeho
pracovného času.

39. Súd v prvom rade z úradnej povinnosti skúmal splnenie procesných podmienok. Pokiaľ ide
o právomoc, dospel k záveru, že predmetný spor o náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej
(respektíve neúplnej) transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky
(porušenie práva EÚ) má súkromnoprávny charakter. V prípade absencie alebo nesprávnej transpozície
smerníc, ako právnych aktov Európskej únie, osoby, ktoré sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči

štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú
z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu. Právomoc súdu na
konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci je daná s poukazom na § 3 CSP, keďže neexistuje žiadny
iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými normami, resp. zákonom na rozhodnutie o
práve žalobcu na náhradu škody voči štátu z titulu porušenia práva EÚ. To v konkrétnom prípade
znamená, že v podmienkach Slovenskej republiky jedine súd ako orgán ochrany a aplikácie práva

disponuje právomocou vo veci konať a rozhodnúť o podanej žalobe. Súd poukazuje aj na judikatúru
Súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ medzi
jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.

40. V danej veci je daná i miestna príslušnosť Okresného súdu Nitra, pretože žalobca v úvode

svojej žaloby poukázal na § 19 písm. b) CSP, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že
popri všeobecnom súde žalovaného, je na konanie miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala
skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Z obsahu žaloby, ako aj skutkových tvrdení žalobcu
vyplýva, že k zásahu do jeho práv prišlo postupom žalovanej v priamej súvislosti s výkonom štátnej
služby ako príslušníka hasičského a záchranného zboru, ktorý vykonáva štátnu službu v Selenci t.j.

v územnom obvode Okresného súdu Nitra. Žalobca sa v rámci miestnej príslušnosti danej na výber
rozhodol podať žalobu na OS Nitra, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá nárok na
náhradu škody. Žalobca v žalobe uviedol, že si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody
(nemajetkovej ujmy) spôsobenej porušením úniového práva. Súd tak mal charakter nároku ustálený,
keď niet pochýb, že žalobca si predmetnou žalobou neuplatňuje mzdové nároky, teda nežiada doplatiť

rozdiel za určenú služobnú pohotovosť a z obsahu žaloby vyplýva, že výpočet bol použitý a žalobcovi
slúžil iba za účelom vyčíslenia svojho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

41. Súd skúmal aj aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu strán sporu, ktorá je podľa názoru
súdu zachovaná. Aktívne vecne legitimovaným subjektom v sporoch o náhradu spôsobenej škody

(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do osobnostných práv porušením práva Európskej únie je aj
jednotlivec (fyzická osoba), preto súd nemal pochybnosti o aktívnej legitimácii žalobcu. Podľa judikatúry
súdneho dvora (rozsudok C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec nárok na náhradu škody od členského štátu,
ktorý nedodržiava právne predpisy Európskej únie. Súdny dvor judikoval, že článok 6 písm. b) smernice
2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v

konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry súdneho dvora je zásada zodpovednosti
štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Európskej únie súčasťou systému zmlúv, na
ktorých je Európska únia založená. K námietke žalovaného, že smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov
HaZZ nevzťahuje a že príslušník HaZZ je postavený na rovnakú úroveň ako príslušník ozbrojených
síl a polície, súd uvádza, že je toho názoru, že táto smernica sa na príslušníkov HaZZ vzťahuje.

Článok 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES upravuje rozsah pôsobnosti smernice na všetky odvetvia
činností, verejné a súkromné a odkazuje na článok 2 smernice 89/391/EHS. Článok 2 ods.1 smernice
89/391/EHS upravuje, že sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel,
poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). Podľa čl. 2
ods.2 sa smernica 89/391/EHS neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky

vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia, alebo
pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Súd konštatuje, že výnimka podľa článku 2
ods.2 sa na služobnú činnosť žalobcu nevzťahuje a poukazuje na judikatúru Súdneho dvora (C-397/01
až C 403/01 Pfeiffer) ako aj na rozhodnutie vo veci C-52/04, kde Súdny dvor uviedol, že smernica
89/391/EHS sa musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne

vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným
spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok, v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené
príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom
na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku,pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Súd tak dospel k záveru, že činnosť hasičskej služby patrí
do pôsobnosti smernice 89/391/EHS, pričom aj Súdny dvor v rozsudku C-518/15 prijal záver, že na
uvedené činnosti hasičského zboru, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním

zvereným príslušnej službe sa má uplatniť aj smernica 2003/88/ES. V danom prípade výkon práce
žalobcu, vrátane služobnej pohotovosti, predstavuje činnosť hasičskej služby vykonávanú za obvyklých
podmienok, v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené tejto službe.

42. Čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie, táto tiež svedčí žalovanému subjektu, ktorý bol správne

označený tak, ako je uvedené v záhlaví tohto rozsudku. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená. Podľa čl. 29 smernice 2003/88/
ES táto smernica je adresovaná členským štátom, t.j. aj žalovanému, ktorý ako členský štát a adresát je
zodpovedný za jej správnu transpozíciu do právneho poriadku, tak aby bol dosiahnutý jej účel. V prípade
nesprávneho prebratia smernice je pasívne legitimovaný vždy štát, ktorý zodpovedá za náhradu škody
(nemajetkovej ujmy) takýmto postupom spôsobenej. Za Slovenskú republiku, ktorá je tak vecne pasívne

legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES,
koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy, do ktorého pôsobnosti
patrí Hasičský a záchranný zbor SR (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z. z.). Navyše v zmysle zákona č.
315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky garantom
právnej úpravy vymedzenej v zákone o Hasičskom a záchrannom zbore a predstavuje garanta riadnej

transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku.

43. Žalovaný v priebehu konania namietal aj premlčanie žalobného nároku, pričom podľa jeho názoru
je nárok za obdobie 07/2021 už premlčaný, s čím sa súd nestotožňuje, keď žalobný nárok nepovažuje
ani z časti za premlčaný. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej

povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. Začiatok plynutia
premlčacej doby pri náhrade nemateriálnej ujmy je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Podľa názoru
súdukujmenaprávachžalobcudochádzalokaždýmkalendárnymmesiacomzažalovanéobdobiepráve
tým, že nebol dodržaný (maximálny) limit pracovného času stanovený podľa čl. 6 písm. b) smernice

2003/88/ES. Žalobca mohol uvedené porušenie predmetného článku za mesiac júl 2021 zistiť až po
uplynutí tohto mesiaca, preto právo na náhradu nemajetkovej ujmy bolo možné uplatniť najskôr v prvý
deň mesiaca nasledujúceho, teda dňa 01.08.2021, pričom žaloba bola podaná na súd dňa 01.08.2024,
v rámci trojročnej premlčacej doby, preto nárok premlčaný nie je.

44. Súd sa po ustálení svojej právomoci, príslušnosti, aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie, ktorá svedčí
stranám sporu, dospejúc k záveru o nepremlčaní (ani čiastočnom) žalobného nároku, zaoberal nárokom
žalobcu z hľadiska hmotnoprávneho t.j. skúmal, základné (zákonné) predpoklady vzniku nároku na
náhradu škody (nemajetkovej ujmy) v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Pre vznik
zodpovednosti žalovaného za vznik ujmy musia byť splnené zákonné predpoklady, ktorými sú:

a) porušenie právnej normy EÚ,
b) existencia vzniku škody (nemajetkovej ujmy),
c) existencia príčinnej súvislosti medzi porušením práva EÚ a škodou spôsobenou poškodenému
jednotlivcovi ( žalobcovi).

45. V prvom rade je potrebné konštatovať, že právo na náhradu škody, spôsobenej porušením
práva únie, patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva, vyplývajúce priamo z judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu a odráža základné vlastnosti
komunitárneho práva (úniového práva) – zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť
vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva „ex offo“. Uvedené vyplýva aj z právneho

poriadku Slovenskej republiky, keďže čl. 7 ods. 2, 5 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky ustanovuje
zásadu prednosti a priameho účinku komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym a v zmysle
uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť
pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Okrem
toho, vnútroštátne orgány aplikácie práva majú v rámci svojich právomoci vždy usilovať o eurokonformný

výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa
(Adeneler, C-212/04 zo dňa 04.07.2006, bod 111) a to bez ohľadu na to, či ustanovenia použité
pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. V tejto súvislosti je potrebné odkázať na judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie, ktorá vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie právaúnie je založená na čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské
štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov, vyplývajúcich im
zo zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť

dosiahnutie cieľov zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Porušenia úniového práva
sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za
vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vychádzajú z absolútnej objektívnej
zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady: 1/ porušenia
práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (prípad C 6/90

a 9/90 Francovich, C-178,179 a 188 až 190/94 Dillenkofer), 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho
právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal II C 106/77), 3/ vydanie
súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom únie (C 2/06 Kempter, vec C 453/00
Kühnne a Heitz), 4/ na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie
(C46a48/93BrasserieduPěcheuraFactortame).KaždývnútroštátnysúdčlenskéhoštátuEÚjevrámci
svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne

ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný
bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal
na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu
s úniovým právom (C-231-233/06, C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť
úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu

pred vnútroštátnou normou. Súd tak nepochybne mal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001
Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore so smernicou 2003/88/ES.

46. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že v predmetnej veci došlo k
porušeniučlánku6písm.b)smernice2003/88/ES,pretožežalovaný,ktorýječlenskýmštátomEurópskej

únie, neprijal všetky potrebné opatrenia prostredníctvom príslušnej právnej úpravy (t.j. netransponoval
úplne komunitárne právo) tak, aby priemerný pracovný čas žalobcu pre obdobie každých siedmich dní,
vrátane nadčasov, neprekročil maximálny, komunitárnym právom stanovený limit 48 hodín. Súd uvádza,
že článok 6 písm. b) smernice priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas,
vrátane nadčasov, v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie smernice má priamy účinok, keďže priznáva

jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z právnej úpravy
zákona č. 315/2001 Z.z. a na ňu nadväzujúcej aplikačnej praxe je zrejmé, že maximálny priemerný
prípustný pracovný čas 48 hodín týždenne nerešpektuje. Ustanovenie článku 6 písm. b) smernice
nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov, presiahol 48 hodín, keď sa do pracovného času

v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES nezapočítava čas služobnej pohotovosti. V konaní
bolo preukázané, že za sporné obdobie (júl 2021 až jún 2024), ktoré je predmetom sporu, opakovane
dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín. Uvedené
porušenie práva možno považovať za závažné, keď porušenie článku 6 písm. b) predmetnej smernice
je porušením jasnej a konkrétnej normy Európskej únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného

týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu. Zároveň ide
o porušenie práva, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (rozsudok C-429/09).
Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany ich zdravia. Smernica ukladá členským štátom povinnosť stanoviť

48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené,
že zahŕňa nadčasy a v žiadnom prípade sa nemožno od nej odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako
je činnosť hasičov, o ktorú ide v predmetnej veci. Slovenskej republike vyplýva povinnosť dosiahnuť
cieľ sledovaný smernicou, a to formou prijatia transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku.
Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná,

aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho
práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v
členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES jednoznačne
stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48
hodín, čo transponované do nášho právneho poriadku nebolo.

47. Súdny dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach ako napr. C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel
opakovane zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu
zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času a pracovná pohotovosťvykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako
celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne vykonáva. Osobitne v prípade hasičov
Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,

počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas
a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (rozhodnutie
C-429/09, C-52/04). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii
zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného
času žalobcu. Smernica 2003/88/ES bola do našej právnej úpravy prebratá zákonom č. 315/2001

Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, čo vyplýva z prílohy č. 4 bod 5. Táto právna úprava zahrnutá
v zákone č. 315/2001 Z. z. však nie je v súlade s právom EÚ, keď z úpravy ako aj a z praktickej
aplikácie nemožno vyvodiť, že by služobná pohotovosť hasičov vykonávaná v mieste výkonu služby
bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej
právnej úpravy s právom EÚ. Slovenská právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o hasičskom
a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi

zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b)
Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice je
dosiahnuť výsledok stanovený smernicou a prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy
na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, je potrebné

konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť
a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, neprijala opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) smernice. Cieľ článku 6 písmena b) smernice
t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane

nadčasov tak zákonom č. 315/12001 Z.z. nebol naplnený. Žalobcovi preto nie je zabezpečená ochrana
jeho práv uvedených v článku 6 písmena b) smernice.

48. Súd skúmal ako ďalší predpoklad zodpovednosti existenciu škody (nemajetkovej ujmy) na
strane žalobcu, spočívajúcej v porušení práva žalobcu na smernicou stanovený maximálny pracovný

čas v rozsahu 48 hodín. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že maximálne
stanovený rozsah pracovného času 48 hodín týždenne v prípade žalobcu bol prekročený. Súd
vychádzal z výplatných pások žalobcu a prehľadu odpracovaných hodín, určenej služobnej pohotovosti
a priemerného pracovného času. Z uvedených listín zistil, že za rok 2021 (od 07-12/2021) počas 184
dní odpracoval celkom 1.017,3 hodín, čo v priemere predstavuje 50,75 hodín týždenne, za rok 2022

(od 01-12/2022) počas 365 dní odpracoval 2.791,97 hodín, čo v priemere predstavuje 51,42 hodín
týždenne, za rok 2023 (01-12/2023) počas 365 dní odpracoval 2.681 hodín, čo v priemere predstavuje
51,42 hodín týždenne a za rok 2024 (od 01-06/2024) počas 184 dní odpracoval 1.355 hodín, čo
v priemere predstavuje 52,12 hodín týždenne. Žalobca za celé obdobie, ktoré je predmetom žaloby t.j. od
07/2021 do 06.2024, čo je spolu 1.098 dní, odpracoval 7.845,27 hodín, hoci pri dodržaní maximálneho

týždenného pracovného času 48 hodín by mal odpracovať iba 7.529,14 hodín. Žalobca tak realizoval
výkon práce nie len nad rámec určeného služobného času 40 hodín týždenne (§ 85 ods.2 zákona č. č.
315/2001 Z. z.), ale zjavne aj nad rámec maximálne prípustného pracovného času 48 hodín týždenne,
vyplývajúceho zo smernice 2003/88/ES. Súd preto považuje zásah do osobnostných práv žalobcu a to
najmä práva na ochranu zdravia, odpočinok a rodinný život, za preukázaný. V dôsledku tohto zásahu

vznikla žalobcovi škoda (ujma) a to neumožnením čerpať voľný čas v takom rozsahu, na ktorý by mal
mať na základe správneho transponovania smernice nárok.

49. K námietke žalovaného, aby bol maximálny pracovný čas žalobcu počítaný v referenčných 6
mesačných obdobiach (respektíve 4 alebo 12 mesačných) súd udáva, že smernica 2003/88/ES v čl.

16 písm.b) umožňuje členským štátom ustanoviť referenčné obdobia nepresahujúce 4 mesiace, avšak
na to, aby sa toto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo potrebné, aby bolo prevzaté do nášho právneho
poriadku. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, že by bolo prevzaté a že by bolo možné maximálny
týždenný pracovný čas dodržiavať v rámci referenčného obdobia 4 mesiace, resp. aj v dlhšom období.
V tejto časti sa súd stotožňuje s právnym názorom žalobcu, ktorý poukázal na rozsudok Súdneho dvora

C-254/18 v zmysle ktorého: „Článok 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok 19 prvý odsek smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá
na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sazačínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy,
ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín
bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe

nasledujúcich pevných referenčných období.“ Naša právna úprava obsiahnutá v Zákone o záchrannom
a hasičskom zbore neobsahovala v rozhodnom čase (v žalovanom období) žiadne mechanizmy,
ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas v každom období
dvoch po sebe nasledujúcich referenčných období. Ustanovenie § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa
týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (na obdobie šiestich mesiacov), avšak uvedené

nesúvisísmaximálnymobmedzenímtýždennéhopracovnéhočasupodľasmernice,tedanejdeourčenie
referenčného obdobia v súvislosti s priemernou maximálnou dĺžkou týždenného pracovného času. Až na
základe novely účinnej od 01.11.2024 bolo do zákona transponované referenčné obdobie 6 mesiacov.

50. K námietke žalovaného, že žalobca pri prepočte skutočne odpracovaných hodín vychádzal z fondu
pracovného času, čo nie je správny ukazovateľ, nakoľko ako služobný čas sa posudzuje aj čas

odpočinku, ktorý nie je služobným časom, súd udáva, že postup žalobcu považuje za správny. Podľa
§ 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. sa štátna služba vykonáva v služobnom čase. Ustanovenie §
97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. explicitne vymedzuje, ktoré časy sa posudzujú ako vykonávanie
štátnej služby a patrí sem aj čas čerpania dovolenky, plateného služobného voľna, zdokonaľovacej
služby podľa osobitného predpisu, účasť na rekondičnom pobyte, prehlbovanie kvalifikácie, respektíve

neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej neschopnosti na vykonávanie štátnej
služby z dôvodu choroby alebo úrazu, karantény atď. Ide o časy, kedy je neprítomnosť príslušníka
ospravedlnená a nemusí si absenciu výkonu štátnej služby nahrádzať. Fond pracovného (služobného)
času vo všeobecnosti označuje súhrn pracovného času, ktorý má zamestnanec odpracovať za určitý
časový úsek, spravidla za týždeň, mesiac alebo rok. Do fondu pracovného času sa započítava aj

dovolenka, čas neprítomnosti z dôvodu PN (úraz alebo choroba) a pod. Žalobca a aj súd tak pri
zohľadnení odpracovaných hodín vychádzal práve z takto definovaného fondu pracovného času. Až
od 01.11.2024 bol v § 97 doplnený odsek 3, ktorý upravil časy, ktoré sa na účely výpočtu priemerného
týždennéhoslužobnéhočasuneposudzujúakovýkonštátnejslužbyaleakočasodpočinku.Medzitakéto
časy patrí napr. aj dovolenka, ktorú už nie je možné započítavať do priemerného pracovného času,

avšak predmetom konania je obdobie od 07/2021 do 06.2024, teda ešte pred 01.11.2024, pričom
právna úprava vyššie označeného zákona neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia, v zmysle
ktorých by bolo potrebné aplikovať právnu úpravu aj na právne vzťahy so spätnou účinnosťou. Okresný
súd Nitra vo svojej rozhodovacej činnosti už viackrát prijal záver, že je potrebné vychádzať z fondu
pracovného času (napr. rozsudky v konaní sp.zn. 8Cpr/3/2024, 19Cpr/3/2024). Súd preto aj v tomto

prípade vychádzal z fondu pracovného času, ktorý bol uvedený vo výplatných páskach, ako aj vo výpise,
ktorý predložil žalovaný (výpis z dochádzkového systému SAP). Medzi uvedenými páskami a výpisom
zo SAP sú minimálne rozdiely, avšak svedčiace pre rovnaký záver o dôvodnosti žalobného návrhu.

51. Podľa názoru súdu bola splnená aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva členským

štátom Európskej únie a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva zo
strany žalovanej došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do jeho
práva na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku zásahu do práva žalobcu na
súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže žalobca reálne musel odpracovať
viac hodín ako bol povinný v zmysle smernice, a to na úkor svojich blízkych ako aj seba, pričom musel

tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať rodine, priateľom, svojim záľubám,
resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu.

52. Nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je nárokom „sui generis“, ktorý má svoj základ
v záväzkoch žalovaného voči EÚ a nie vo vnútroštátnom práve. Súd poznamenáva, že smernica

2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia a ani v právnom
poriadku Slovenskej republiky neexistuje výslovná úprava, ktorá by riešila právo jednotlivcov na náhradu
škody(nemajetkovejujmy)spôsobenejporušenímúniovéhopráva.Žalobcavkonanípožadovalnáhradu
nemajetkovej ujmy, za účelom zmiernenia ujmy na svojich právach v dôsledku neoprávneného zásahu
do svojho práva na súkromný a rodinný život a zdravie, spôsobenej porušením práva EÚ. Súd v tejto

súvislosti poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-470/03, A.G.M. - COS.MET Srl, zo dňa
17.04. 2007, ktorý uviedol, že náhrada škody členskými štátmi, ktorú spôsobili jednotlivcom porušením
práva Spoločenstva, musí byť primeraná vzniknutej ujme. V prípade, že v tejto oblasti neexistujú
ustanovenia na úrovni Spoločenstva, je na vnútroštátnom právnom poriadku každého členského štátu,aby stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady, pričom tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé
ako kritériá platné pre podobné nároky alebo žaloby na základe vnútroštátneho práva a v žiadnom
prípade nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo nadmerne

sťažoval získanie náhrady škody.

53. Vzhľadom na uvedené súd v danej veci analogicky postupoval podľa ustanovení slovenského
právneho poriadku, ktoré upravujú ochranu osobnostných práv a s tým spojený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v prípade zásahu do osobnostných práv. Aplikoval tak na tento prípad ustanovenia

§ 11 a 13 Občianskeho zákonníka v spojení s § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

54. Súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že bol preukázaný
neoprávnený zásah do práva žalobcu, spočívajúceho v prekračovaní maximálne prípustného času
(48 hodín týždenne), k čomu prichádzalo počas celého žalovaného obdobia (07-2021 až 06-2024)
a v dôsledku nerešpektovania smernice 2003/88/ES vznikla žalobcovi ujma, keďže prišiel o hodiny

voľnéhočasu,ktoré,vzhľadomnavýkonsvojhocelospoločenskypotrebnéhoanevyhnutnéhopovolania,
mohol tráviť aj inak, napríklad venovať sa svojej manželke, rozvíjať rodinné vzťahy, ako aj vzťahy
s priateľmi, aktívnou, ako aj pasívnou formou relaxu, respektíve vykonávaním svojich záľub a záujmov.
Treba si uvedomiť, že strata času, ktorú žalobcovi spôsobil žalovaný absenciou úplnej transpozície
smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, nie je reparovateľná, pričom práve voľný čas je

nepochybne veľmi cennou komoditou v živote každého človeka. Už len samotná strata voľného času
sama o sebe predstavuje ujmu na strane žalobcu, pretože v rozpore so zákonom a komunitárnym
právom stanoveného maximálneho limitu pracovného času 48 hodín týždenne musel žalobca za
žalované obdobie stráviť navyše 316 hodín v práci, hoci ak by žalovaný konal s potrebnou mierou
obozretnosti a správne transponoval smernicu EÚ do právneho poriadku SR, predišiel by vzniku ujmy

na osobnostných právach všetkých príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Aj keď žalobca
nemusí byť aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, nič to nemení na skutočnosti, že musí byť
v stave „vyššej“ bdelosti, aby bol pripravený na okamžité a bezodkladné plnenie si svojich pracovných
povinností, aby mohol včas realizovať výjazd smerujúci k odvráteniu hrozby ťažko odstrániteľných
(respektíve aj nenapraviteľných) následkov. Práca príslušníka hasičského a záchranného zboru je

nepochybne psychicky aj fyzicky náročná, čo si vyžaduje aj dlhšiu dobu regenerácie pracovných síl,
ktorá je nevyhnutná k tomu, aby sa udržiaval v dokonalej fyzickej a psychickej kondícii. Ak je pre výkon
povolania hasiča potrebná zdravotná spôsobilosť kvalifikačného stupňa „A“, ktorú si musí permanentne
udržiavať, čo sa preveruje pravidelnými lekárskymi prehliadkami, je nevyhnutné, aby v čase mimo
výkonu práce svoj voľný čas venoval predovšetkým svojej regenerácii formou aktívneho a pasívneho

odpočinku, avšak v takom prípade mu na ostatné aktivity, vrátane času venovanému rodine a priateľom,
zostáva už len zvyšný voľný čas, ktorý je ponížený práve o ten rozsah času, ktorý nad rámec
maximálneho limitu 48 hodín týždenne, venuje práci. Žalobca je tak nepochybne ukrátený na svojom
voľnom čase, čo sa zákonite musí prejaviť na jeho zdraví. Žalobca trpí zvýšenou únavou, nedostatkom
plnohodnotného kvalitného spánku, nedostatkom času na vlastnú regeneráciu, psychohygienu ako aj

relax v kruhu svojej rodiny, blízkych a priateľov. Slovenská republika ako členský štát EÚ dlhodobo
nepristúpila k správnemu transponovaniu smernice 2003/88/ES tak, aby bola dostatočne chránená
bezpečnosť a zdravie pracovníkov - príslušníkov hasičského a záchranného zboru a aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovená článkom 6 písm.
b) smernice, čím nenaplnila účel smernice, ktorým bolo zabezpečenie ochrany práv jednotlivcov.

55. Vzhľadom na preukázaný zásah do osobnostných práv žalobcu a to práva na ochranu zdravia,
práva na primeraný odpočinok po práci a práva na súkromie a rodinný život a s prihliadnutím na
charakter nároku a trvanie zásahu by morálna satisfakcia nebola postačujúca na zmiernenie následkov
vzniknutých neoprávneným zásahom. Súd bol preto toho názoru, že je daný nárok na priznanie

nemajetkovejujmyvzmysle§13ods.2OZ, pretožeprávepeňažnánáhradajespôsobiláodškodniťujmu
spôsobenú žalobcovi, čím sa môže zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Pokiaľ ide
ovýškupeňažnejnáhradysúdkonštatuje,žematematickývýpočetnemajetkovejujmyzostranyžalobcu,
nie je možné akceptovať. Posúdenie výšky nemajetkovej ujmy je totiž výsledkom voľnej úvahy súdu,
pričom súdjepovinný prihliadaťnakritériástanovenézákonom,t.j.naokolnostizaktorýchkujmedošlo,

závažnosť ujmy a v neposlednom rade je potrebné vykonať aj porovnanie s obdobnými prípadmi tak, aby
bola zachovaná konzistentnosť rozhodovania sudcov a eliminovanie príliš veľkého rozptylu pri voľnej
úvahe. Výška peňažnej satisfakcie aj keď je predmetnom voľnej úvahy súdu, musí sa opierať o celkom
konkrétne okolnosti, preskúmateľné hľadiská a musí byť v súlade so zásadou proporcionality. Neboloby spravodlivé a v súlade so zásadou proporcionality, ak by odškodnenie obdobných nárokov v rámci
rozhodovacej praxe súdov bolo výrazne rozdielne.

56.Súdvtomtoprípade prihliadolnato,žežalovanýneprijalpotrebnéopatreniasmerujúceksprávnemu
a úplnému transponovaniu smernice do Zákona o HaZZ, v dôsledku čoho stav odporujúci smernici
pretrvával dlhodobo, čo spôsobilo ujmu príslušníkom hasičského a záchranného zboru, ktorí sa svojich
nárokov domáhajú súdnou cestou už od roku 2015. V danom prípade išlo o zásah do práva na súkromie,
rodinný život, zdravie, ako aj práva na primeraný odpočinok po práci, ktorý zásah podľa vymedzenia

v žalobe trval 3 roky (obdobie od 07/2021 – 06.2024). I keď ide o menej závažný zásah v porovnaní so
zásahom do práv pozostalých v prípade obetí trestných činov, alebo zásahom do života, zdravia a práva
na rodinný život v dôsledku usmrtenia blízkej osoby pri dopravnej nehode, poskytovaní zdravotnej
starostlivosti, alebo aj v porovnaní s difamačnou kritikou, ktorá znižuje spoločenský status poškodenej
osoby, nič to nemení na závere súdu priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá ale musí
byť primeraná spôsobenej ujme. V tomto smere súd prihliadol na rozhodnutia súdov v konaniach,

v ktorých uplatnený nárok vyplýval z rovnakého právneho stavu a porovnateľného skutkového stavu.
Z rozhodnutí, na ktoré poukazoval žalobca vyplýva, že súdy priznávali žalobcom sumy od 4.000 do
7.800 eur a z rozhodnutí, na ktoré poukazoval žalovaný vyplýva, že súdy priznávali náhradu vo výške
cca od 1.500 do 2.500 eur. Okresný súd Nitra v obdobných prípadoch priznáva náhradu vo výške cca
2.000 -2. 500 eur.

57. Súd na základe zohľadnenia vyššie uvedených kritérií dospel k záveru, že v danom prípade,
kedy žalobca vykonáva funkciu hasiča – záchranára 14 rokov, má manželku, ktorá prechádza vážnym
ochorením a vyžaduje si pomoc a podporu avšak žalobca sa jej nemôže venovať v takom rozsahu
ako by bolo potrebné, pre nedostatok času sa vzdal alebo obmedzil svoje záľuby, permanentne trpí

nedostatkom odpočinku, keď plnohodnotný spánok nahrádza tzv. spánkom „na jedno oko“. Všetky
tieto skutočnosti majú nepochybne negatívny vplyv na zdravie, duševnú pohodu a plnohodnotný rozvoj
rodinných a priateľských väzieb, preto mal súd zato, že za primeranú nemajetkovú ujmu možno
považovať sumu 2.500,- eur, ktorá zodpovedá charakteru nároku, okolnostiam prípadu a nijakým
spôsobom nevybočuje z náhrad nemajetkovej ujmy, ktoré boli priznané súdmi v iných obdobných

prípadoch. Súd preto zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej
ujmy sumu vo výške 2.500,- eur a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

58. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), súd prizná strane náhradu trov
konania podľa jej úspechu vo veci.

59. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

60. Keďže sa týmto rozhodnutím konanie končí, súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania podľa

§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní celkom úspešný čo do základu
nároku, aj keď nie čo do priznanej výšky nároku. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd rozlišuje čo
jezákladnéačosprevádzajúceZazákladnésapovažujeto,žedoprávažalobcubolozasiahnutéavýška
ujmy je už iba nadväzujúca na priznané právo žalobcu, pričom jej výška závisí od úvahy súdu. V konaní,
kedy je výška priznanej sumy závislá od úvahy súdu sa žalobca považuje za procesne úspešného, ak

mu bola priznaná aspoň časť nároku, čo znamená že čo do základu bol úspešný. Súd preto úspešnému
žalobcovi, ktorému bol priznaný nárok na nemajetkovú ujmu, priznal nárok na náhradu trov v rozsahu
100 % proti neúspešnému žalovanému. O výške trov rozhodne vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2
CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia, pričom bude vychádzať z priznanej sumy.

Poučenie:

2 9Cpr/5/2024

Protitomutorozsudku jemožnépodaťodvolanievlehote15dníododňajehodoručeniaprostredníctvom
Okresného súdu Nitra na Krajský súd v Nitre. (§ 362 ods. 1 CSP).V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka tohto konania. (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP) V odvolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých

dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh). (§ 363 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. (§ 364 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychád.za z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP)

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.(§ 365 ods. 2 CSP)

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.