Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2026

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 3Sf/31/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0825100348
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Soukupová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2026:0825100348.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Soukupovej

(sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Ing. Matúša Škarbalu,
v právnej veci žalobcu: A. B. – C., s miestom podnikania Ulica Jerichova č. 283/9, 917 01 Trnava, IČO:
33 209 952, právne zastúpený: HALADA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Kapitulská č. 21, 917 01 Trnava,
IČO: 36 669 661, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č.
63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
100672177/2025 zo dňa 20.02.2025, takto

r o z h o d o l :

r o z h o d o l :

I. Súd správnu žalobu zamieta.

II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica (ďalej aj ako „správca dane“), vykonal u daňového
subjektu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „DPH“) podľa zákona č. 222/2004 Z.
z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) za zdaňovacie
obdobia január až december 2015, a to na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 101890464/2019

zo dňa 07.08.2019, pričom daňová kontrola začala dňa 11.09.2019. O výsledku z daňovej kontroly bol
vyhotovený Protokol č. 101618904/2020 zo dňa 22.10.2020, ktorý bol doručený daňovému subjektu
spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 28.10.2020. Pripomienky
k Protokolu boli s daňovým subjektom prerokované dňa 23.11.2020.

2. Správca dane vydal v poradí prvé rozhodnutie č. 100377227/2021 zo dňa 04.03.2021, ktorým vyrubil
daňovému subjektu rozdiel dane v sume 8 413,33 eur na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2015.

Žalovaný v poradí prvým rozhodnutím č. 101025868/2021 zo dňa 11.06.2021 rozhodnutie správcu
dane potvrdil. Krajský súd v Trenčíne, ako správny súd, na základe správnej žaloby podanej žalobcom
uvedené rozhodnutia daňových orgánov zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Najvyšší
správny súd SR, ako kasačný súd, kasačnú sťažnosť sťažovateľa – žalovaného v predmetnej veci
zamietol.

3. Následne správca dane v poradí druhým rozhodnutím č. 102636323/2024 zo dňa 11.09.2024 (ďalej

len „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume 8 413,33 eur na DPH
za zdaňovacie obdobie máj 2015, a to podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový
poriadok“). Daňový subjekt v zdaňovacom období máj 2015 uplatňoval osobitnú úpravu dane v zmysleustanovenia § 66 zákona o DPH z dodávateľských faktúr od dodávateľov AUTOGALERIE FRANKFURT
GbR a D. E. C. a zároveň si uplatnil odpočítanie dane z výdavkového pokladničného dokladu č. 00225
zo dňa 30.05.2015 vo výške 692,68 eur (základ dane 3 463,38 eur, cena s DPH 4 156,04 eur), pričom

pokladničný doklad VPD č. 00225 má reálnu hodnotu 1 156,06 eur (základ dane 963,38 eur, DPH 192,68
eur). Z uvedeného mal správca dane za to, že daňový subjekt mal nárok na odpočítanie DPH len vo
výške 192,68 eur z dôvodu, že deklarovaný výdavok z dokladu vyhotoveného elektronickou registračnou
pokladnicou bol len vo výške 1 156,06 eur. Správca dane preto vyčíslil daňovému subjektu rozdiel dane
vo výške 500 eur.

4. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane následne rozsiahlo opísal priebeh
administratívneho konania a zistenia, ktoré považoval počas daňovej kontroly, resp. následného
vyrubovacieho konania za preukázané. Správca dane v súlade s právnym názorom vysloveným
správnym súdom, ako aj kasačným súdom opätovne posúdil doklady a dôkazy predložené daňovým
subjektom, ako aj dôkazy, ktoré správca dane získal v priebehu daňovej kontroly v súlade s ustanovením

§ 24 ods. 1 Daňového poriadku. Zároveň správca dane okrem žiadostí o medzinárodnú výmenu
informácií (ďalej len „MVI“) nemeckým daňovým úradom ohľadom dodávateľov daňového subjektu
doplnil všetky čiastkové, resp. záverečné odpovede na MVI a tieto vyhodnotil. Správca dane postupoval
v zmysle záverov rozhodnutia kasačného súdu a skúmal účasť daňového subjektu na podvode s tým, že
vykonal Axel Kittel test a ustálil sa v závere o aktívnej účasti daňového subjektu na podvodnom konaní.

Správca dane uviedol, že v tomto prípade nebol povinný skúmať, či daňový subjekt prijal dostatočné
opatrenia, aby sa vyhol svojej účasti na daňovom podvode. Zároveň správca dane postupoval v zmysle
záverov Rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-624/15 Litdana, porovnal skutkové a právne závery
v ňom uvedené a aplikoval ich na prejednávaný prípad daňového subjektu.

5. Správca dane zhrnul, že daňový únik vznikol v dôsledku podvodného konania daňového subjektu,
ktoré spočívalo v neodvedení DPH na výstupe z uskutočnených zdaniteľných plnení, pretože daňový
subjekt odviedol DPH len z prirážky 100 eur, z rozdielu medzi nákupnou a predajnou cenou motorového
vozidla (DPH vo výške 20 eur), z dôvodu uplatnenia osobitného režimu zdaňovania. Daňový únik
vznikol podvodným konaním daňového subjektu, ktoré spočívalo v nepriznaní daňovej povinnosti

v plnej sume pri dodaní tovaru v tuzemsku, pričom k podvodnému konaniu malo dôjsť priamo medzi
daňovým subjektom a jeho dodávateľmi, keď dodávateľ pre daňový subjekt uskutočnil intrakomunitárne
dodanie tovaru a daňový subjekt nepostupoval zákonným spôsobom, nepriznal intrakomunitárne
nadobudnutie tovaru, ale uplatnil si osobitnú úpravu uplatňovania dane pri použitom tovare, ktorú je
práve z dôvodu daňových únikov zakázané kombinovať s intrakomunitárnym dodaním tovaru (§ 66

ods. 16 zákona o DPH). Uzavrel, že v danom prípade došlo k neodvedeniu dane v správnej sume
priamo daňovým subjektom, preto správca dane na základe tvrdení a postupov daňového subjektu
konštatoval jeho aktívnu účasť na daňovom podvode. V rámci štvrtej podmienky Axel Kittel testu správca
dane zopakoval, že daňový subjekt vedel, že jeho zdaniteľné obchody boli spojené s podvodným
konaním. Ak by daňový subjekt správne vykázal daň z nadobudnutia tovaru v zmysle § 20 zákona

o DPH (v nadväznosti na § 11 zákona o DPH) a zároveň by si uplatnil právo na odpočítanie dane
na vstupe (samozdanenie podľa § 69 ods. 6 zákona o DPH), pri ďalšom predaji tovaru v tuzemsku
by mu vznikla vysoká daňová povinnosť. Nemeckí dodávatelia deklarovali intrakomunitárne dodanie
s oslobodením od dane, čo deklarovali aj v súhrnných výkazoch DPH (aplikácia VIES). Okrem toho
na faktúrach uvádzali poznámku o intrakomunitárnom dodaní tovaru v rámci Spoločenstva. Daňový

subjekt disponoval informáciou, že ojazdené motorové vozidlá sú pôvodom belgické a francúzske
(údaje vyplývajú aj z technických preukazov jednotlivých vozidiel), z Rámcovej zmluvy uzatvorenej
s dodávateľom Medak GmbH bolo uvedené, že tento nakúpi bez DPH vozidlá z Belgicka a Francúzska
a ďalej ich predá daňovému subjektu tiež bez DPH. Z výpovedí MVI mal správca dane preukázané,
že dodávatelia Josko Medak – Automobile, Medak GmbH, AUTOGALERIE FRANKFURT GbR uviedli,

že o rámcových zmluvách im nebolo nič známe. Daňový subjekt vedel od koho a v akom režime
nemeckí dodávatelia nakupujú preverované motorové vozidlá. V rámci štvrtej podmienky správca dane
poukázal aj na zistenia z daňovej kontroly na dani z príjmov daňového subjektu. Správca dane poukázal
aj na zavádzajúce tvrdenia daňového subjektu, ktorý sa vyjadril, že nerozumie nemeckej poznámke
na faktúre, odkazujúcej na intrakomunitárne dodanie, avšak daňový subjekt sám predložil zmluvy

uzatvorené s dodávateľmi v nemeckom jazyku, pričom podľa jeho vyjadrení zmluvy deklarujú záväzok
dodávať vozidlá v osobitnom režime zdaňovania. Daňový subjekt však v roku 2015 uzatvoril zmluvu
výhradne v nemeckom jazyku a túto zmluvu aj podpísal. Je nepravdepodobné, že by daňový subjekt
podpísal zmluvu, ktorej by sám nerozumel. Daňový subjekt zmluvu preložil až na základe podnetusprávcu dane, pričom na vlastnú potrebu ju nepotreboval mať preloženú v slovenskom jazyku. Aj
vyjadrenie nemeckého daňového poradcu F. G. predložil daňový subjekt správcovi dane v nemeckom
jazyku a preklad do slovenského jazyka zabezpečil správcovi dane pracovník KÚFS. Zároveň daňový

subjekt svojím podpisom a pečiatkou potvrdzoval tlačivá v súvislosti s dodávateľom AUTOGALERIE
FRANKTURT GbR, Josko Medak Automobile aj Medak GmbH, pričom správca dane uviedol nemecké
znenie aj preklad dokladov o doručení aj prijatí tovarov, z ktorých vyplýva, že daňový subjekt potvrdzoval,
že prijíma intrakomunitárne dodávky. Daňový subjekt vedel, že dodanie ojazdených osobných vozidiel
podliehalo v rámci Spoločenstva intrakomunitárnym dodávkam. Správca dane poukázal aj na vyjadrenia

daňového subjektu v priebehu daňovej kontroly a zhrnul, že daňový subjekt sa nákupom ojazdených
áut zo zahraničia (konkrétne z Nemecka) zaoberá dostatočne dlhý čas (živnostenským oprávnením
disponuje od roku 1992), pričom pri nákupe takéhoto druhu komodity je potrebné v dostatočnej miere
ovládať cudzí jazyk. Daňový subjekt musel rozumieť obsahu faktúr vystavených dodávateľom, tzn.
aj poznámke v zmysle § 4 nemeckého zákona – intrakomunitárne dodanie, keďže si z vlastného
podnetu dal dopísať dodávateľovi na faktúre poznámku úprava zdaňovania prirážky – použitý tovar §

66 slovenského zákona o DPH (v nemeckom aj slovenskom jazyku). Konateľ spoločnosti Medak GmbH
pochádza z Chorvátska a nemecký aj slovenský správca dane zastávali názor, že osoby zúčastnené na
obchodných transakciách rozumeli poznámkam, ktoré uvádzali na faktúrach nielen v nemeckom, ale aj
v slovenskom jazyku. Samotná modifikácia faktúry daňovým subjektom podľa správcu dane je jasným
signálom, že daňový subjekt si bol vedomý, že sa jedná o podvodné konanie.

6. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. 100672177/2025 zo dňa 20.02.2025 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové
rozhodnutie potvrdil. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol podstatný obsah podaného odvolania
daňového subjektu, zopakoval zistenia a skutkový stav preukázaný správcom dane, pričom zdôraznil

skutkové okolnosti týkajúce sa zdaňovacieho obdobia máj 2015 a stotožnil sa s vyhodnotením všetkých
skutkových zistení správcu dane ohľadom odmietnutia práva daňového subjektu na uplatnenie úpravy
zdaňovania prirážky z dôvodu priamej účasti na nedovolenom daňovom úniku. Správca dane pri
identifikovaní daňového podvodu aplikoval Axel Kittel test na preverované obchodné transakcie, pričom
na všetky otázky zodpovedal kladne a žalovaný považoval súhrn zistených skutočností a vyhodnotených

súvislostí za logickú a súvislú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku
preukazuje aktívnu participáciu daňového subjektu na zistenom podvodnom konaní.

7. Žalovaný uviedol, že nemeckí dodávatelia daňového subjektu (v zdaňovacom období máj 2015
to bola spoločnosť AUTOGALERIE FRANKFURT GbR a fyzická osoba podnikateľ Josko Medak

- Automobile) neuplatňovali osobitný režim zdaňovania prirážky, ale uplatnili oslobodenie od dane
z titulu dodania tovaru do iného členského štátu. Naproti tomu daňový subjekt aplikoval osobitný
režim zdanenia, čím došlo k narušeniu systému neutrality dane z pridanej hodnoty, čo je v rozpore
s účelom daňového práva Európskej únie. Správca dane vzhľadom na tieto zistenia vo väzbe na
pokyny príslušných súdov skúmal a posudzoval všetky významné okolnosti obchodného vzťahu medzi

daňovým subjektom a jeho priamym dodávateľom, ktoré museli byť daňovému subjektu známe v dobe
uskutočnenia predmetných zdaniteľných obchodov, pričom tieto nezodpovedajú bežným obchodným
podmienkam a vzbudzujú podozrenie o tom, že obchody sú poznačené podvodom v oblasti DPH.
V tejto súvislosti správca dane komplexne (vo vzťahu ku všetkým dodávateľom, nakoľko obchodné
transakcie prebiehali na rovnakom princípe) poukázal najmä na nasledovné neštandardné okolnosti

(rizikové indikátory): na faktúrach sú dve protichodné poznámky s rozdielnymi režimami zdaňovania
z dôvodu iniciatívy daňového subjektu o doplnenie poznámky osobitná úprava zdaňovania; nesúlad
medzi dátumom uzatvorenia rámcovej dohody medzi dodávateľom Medak GmbH a daňovým subjektom
a začatím vykonávania podnikateľskej činnosti tohto nemeckého dodávateľa; neuzatvorená rámcová
dohoda s dodávateľom Josko Medak; dodatočne upravená rámcová dohoda v súvislosti s dodávateľom

Medak GmbH, kde je vypustené, že dodávateľ nadobudol vozidlá bez DPH v Belgicku a Francúzsku;
nedostatočné overenie si obchodných partnerov, ich spôsobilosti dodávať motorové vozidlá v osobitnom
režime; nemeckí dodávatelia zaslali daňovému subjektu opravené faktúry, bez uvedenia poznámky o
osobitnej úprave zdaňovania; konateľ spoločnosti Medak GmbH (Josko Medak) pochádza z Chorvátska,
počas daňového konania sa nepreukázalo, že by počas niekoľkoročného vzájomného obchodovania išlo

o jazykovú bariéru, podobne konatelia E. F. a E. H. (AUTOGALERIE FRANKFURT GbR); daňový subjekt
nepostupoval podľa odporúčaní I. J., pretože odvádzal nesprávnu výšku DPH z prirážky; daňový subjekt
uplatňoval osobitnú úpravu zdaňovania aj po tom, čo mu dodávateľ Medak GmbH prestal uvádzať
poznámku o úprave zdaňovania prirážky (na základe odporúčania Dr. Hackenberga) na faktúrachza rok 2018 (rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu dane sú právoplatné); nízka ziskovosť
hospodárskych operácií (80,00 eur / 1 motorové vozidlo); nepriznanie reálnej výšky odpočítanej DPH
z pokladničných dokladov (apríl 2015, máj 2015, jún 2015); daňový subjekt si takýmto zneužívajúcim

spôsobom opakovane uplatnil právo na odpočítanie dane aj v rokoch 2016, 2017, 2018; podpisované
tlačivá, ktoré preukazujú, že sa jedná o intrakomunitárne dodávky tovaru; rozdielne sumy uvádzané
na vystavených faktúrach pre fyzické osoby nepodnikateľov a rozdielne sumy uvádzané na kúpno-
predajných zmluvách predložené na Okresnom úrade; podporné zistenia získané v súvislosti s daňovou
kontrolou na dani z prímov fyzických osôb.

8. Následne sa žalovaný rozsiahlo vyjadril k jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu, ktoré považoval
za nedôvodné. Uviedol, že k odôvodnenej zmene právneho názoru došlo vzhľadom na konkrétne
okolnosti aj v posudzovanej veci, v ktorej sa zmenilo pôvodné právne posúdenie uvedené v protokole z
daňovej kontroly na právne posúdenie, ktoré bolo výsledkom daňového konania, pričom k tejto zmene
došlo vykonaním dodatočného dokazovania a opätovného prehodnotenia dôkazov zabezpečených v

priebehu daňovej kontroly, a to pod vplyvom rozhodnutí správneho súdu a Najvyššieho správneho
súdu SR. Dodatočne vykonané dokazovanie nebolo vykonané v neprimeranom rozsahu negujúcom
význam a zmysel daňovej kontroly. Pokiaľ daňový subjekt v odvolaní poukazoval na judikát Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/10/2020 zo dňa 24.02.2020, tak aj z tohto judikátu vyplýva, že kasačný
súd pripúšťa realizáciu dokazovania vo vyrubovacom konaní, avšak s definovanými limitmi, ktorých

prekročenie však žalovaný v preskúmavanej veci neidentifikoval.

9. Žalovaný zdôraznil, že v preskúmavanom prípade správca dane daňovou kontrolou v prvom
rade preveroval, či pri sporných obchodoch boli splnené hmotnoprávne podmienky pre uplatnenie
osobitného režimu zdanenia v zmysle § 66 zákona o DPH. Následná argumentácia správcu dane,

ako aj žalovaného vo vzťahu k žalobe podanej daňovým subjektom bola teda zameraná práve na
toto právne posúdenie veci. Po vrátení veci na ďalšie konanie správca dane postupoval v súlade s
právne záväzným právnym názorom správneho súdu a kasačného súdu a zaoberal sa tým, či sa daňový
subjekt dopustil daňového podvodu, pričom skúmal (a odôvodňoval) konanie daňového subjektu v tejto
uvedenej právnej rovine. Žalovaný v danej veci doplnil, že takýto postup správcu dane bol v súlade s

cieľom uznaným a podporovaným smernicou 2006/112/ES, pretože povinnosťou členských štátov EÚ
je uskutočniť všetky primerané opatrenia či už všeobecného alebo zvláštneho charakteru, aby zaistili
plnenie záväzku boja proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužívaním. Daňové orgány majú
preto povinnosť, okrem iného, skúmať, či nedochádza k daňovým únikom na DPH z dôvodu účasti na
daňovom podvode. Námietky daňového subjektu, že všetky argumenty, ktoré správca dane používa vo

vzťahu k preukazovaniu účasti na daňovom podvode už súdy zohľadnili, neboli vzhľadom na uvedené
dôvodné, nakoľko príslušné súdy vyhodnocovali argumentáciu daňových orgánov vo vzťahu k splneniu
hmotnoprávnych podmienok v zmysle zákona o DPH.

10. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na početnú judikatúru Súdneho dvora EÚ a zdôraznil, že

v Rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-624/15 Litdana bol riešený obdobný skutkový stav, ako
v prípade daňového subjektu. V zmysle právneho záveru uvedeného v tomto rozsudku článok 314
smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty,
zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2010/45/EÚ z 13. júla 2010, sa má vykladať v tom zmysle,
že bráni tomu, aby príslušné orgány členského štátu odmietli zdaniteľnej osobe, ktorá dostala faktúru,

na ktorej sú uvedené označenia týkajúce sa tak úpravy zdaňovania prirážky, ako aj oslobodenia od
dane z pridanej hodnoty (DPH), právo uplatniť úpravu zdaňovania prirážky, aj keď z následnej kontroly
vykonanej uvedenými orgánmi vyplýva, že zdaniteľný obchodník, ktorý dodal použitý tovar, v skutočnosti
neuplatnil túto úpravu na dodanie tohto tovaru, pokiaľ príslušné orgány nezistia, že zdaniteľná osoba
nekonala v dobrej viere alebo že neprijala všetky primerané opatrenia, ktoré sú v jej moci, aby sa

uistila, že operácia, ktorú uskutočňuje, nevedie k jej účasti na daňovom podvode, čo prináleží overiť
vnútroštátnemu súdu.

11. Správca dane počas daňovej kontroly, ako aj následného vyrubovacieho konania a ďalšieho konania
po vrátení veci identifikoval prítomnosť indikátorov signalizujúcich existenciu podvodného konania v

oblasti DPH, pričom tieto indikátory vyhodnocoval komplexne (rozdielne uplatňovaný režim zdanenia
preverovaných dodávok u dodávateľov a u daňového subjektu, ekonomická nevýhodnosť obchodných
transakcií, nejednoznačne formulované rámcové dohody s nemeckými dodávateľmi, nedostatočné
overenie si u obchodných partnerov dodávať vozidlá v osobitnom režime, podpisovanie dokladov, v ktorýsa daňový subjekt zaviazal uplatňovať bežný režim zdanenia), preto vykonal Axel Kittel test, ktorý je
vyabstrahovaním kritérií na posúdenie účasti na daňovom podvode z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo
veci C-439/04 Axel Kittel, a to v zmysle štyroch otázok, ktoré musia byť na základe správcom dane

vykonaného dokazovania kumulatívne zodpovedané kladne. Ide o otázky: či vznikol z posudzovaných
zdaniteľných obchodov daňový únik; či je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania; či boli
posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené; či o tom daňový subjekt
vedel alebo mohol a mal vedieť (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/31/2016). Žalovaný
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne uviedol zistenia ako aj konania daňového subjektu,

ktoré správca dane vyhodnotil v rámci objektívnej časti Axel Kittel testu, ako aj pri subjektívnej časti tohto
testu (vyhodnotil skutočnosti, ktoré nastali do momentu uzatvorenia obchodu).

Správna žaloba – žalobné body

12. Správnou žalobou doručenou v zákonnej lehote sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti

napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane a s ohľadom
na žalobné námietky navrhoval správnemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj
prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň
si uplatnil nárok na náhradu trov konania. V úvode správnej žaloby (zdaňovacie obdobie máj 2015 –
pozn. správneho súdu) zhrnul priebeh administratívneho konania a zdôraznil závery Krajského súdu

v Trenčíne, ako správneho súdu, ktorým zrušil rozhodnutia daňových orgánov pre ich nezákonnosť.
Uviedol, že uvedené závery potvrdil aj Najvyšší správny súd SR ako kasačný súd.

13. Žalobca namietal, že a) napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho názoru o tom, že v danom prípade existuje dôvod na dorubenie dane z dôvodu

existencie daňového podvodu, na ktorom mal byť žalobca priamo a vedome účastný. Napadnuté
rozhodnutie teda vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 191 ods. 1 písm. c) zákona
č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“)]; b)
žalovaný a správca dane v napadnutom a prvostupňovom rozhodnutí založili svoje závery o potrebe
dorubenia dane na úplne iných skutočnostiach, ako uvádza správca dane v protokole z daňovej

kontroly. Tieto závery pritom žalovaný a správca dane vyvodzujú z výsledkov dokazovania, ktoré
bolo v prevažujúcej miere vykonané až po skončení daňovej kontroly. Žalovaný a správca dane tak
nepriznanie práva žalobcu odôvodnili vo svojich rozhodnutiach úplne odlišne (na základe odlišných
skutočností), ako v samotnom protokole z daňovej kontroly, na ktorú prvostupňové a napadnuté
rozhodnutie nadväzuje, pričom sa odvolávajú primárne na dokazovanie, ktoré prebehlo až po skončení

daňovej kontroly. Takýto postup správcu dane a žalovaného je neprípustný a nezákonný a predstavuje
podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP); c) správca dane a
žalovaný nerešpektovali záväzné právne závery Krajského súdu v Trenčíne vyjadrené v rozsudku,
čo opätovne predstavuje podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy,

ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm.
g) SSP); d) správca dane postupoval pri vydaní prvostupňového rozhodnutia v rozpore s ust. § 68
ods. 3 Daňového poriadku a žalovaný napadnutým rozhodnutím tento postup aproboval. Uvedené
opätovne predstavuje podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré
mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP); e)

správca dane ako aj žalovaný pri rozhodovaní vychádzali z nesprávne a neúplne zisteného skutkového
stavu, keď nevzali do úvahy dobromyseľnosť žalobcu, ktorý nevedel a vzhľadom na okolnosti ani
nemohol vedieť o tom, že nemeckí dodávatelia v rozopre s dohodou a údajmi uvedenými na faktúrach
pri predmetných dodávkach vykazovali dodanie tovaru s oslobodením od dane v bežnom režime
zdaňovania. Z obsahu administratívneho daňového spisu nevyplýva akýkoľvek dôkaz o vedomosti

žalobcu o tom, že by jeho dodávatelia postupovali v rozpore s dohodou a písomnými dokladmi, ktoré mal
žalobca k dispozícii. Zistenie skutkového stavu, ku ktorému správca dane v prvostupňovom rozhodnutí a
žalovaný v napadnutom rozhodnutí v tomto smere dospeli, tak ani v tomto smere nezodpovedá obsahu
príslušného administratívneho spisu (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP); f) napadnuté rozhodnutie ako aj
prvostupňové rozhodnutie sú nepreskúmateľné pre ich zmätočnosť (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP).

14. V bode a) správnej žaloby žalobca namietal, že správca dane konštatoval daňový únik z dôvodu,
že na strane žalobcu nemali byť splnené hmotnoprávne podmienky pre aplikáciu osobitného režimu
zdaňovania prirážky. V opačnom prípade (ak by tieto podmienky splnené boli) by predsa, logicky,nemohlo tým, že žalobca aplikoval tento režim, dôjsť k daňovému úniku. V danom prípade však
správca dane pri aplikácii Axel Kittel testu nemôže vychádzať z predpokladu, že daňový subjekt mal z
predaja predmetných vozidiel odviesť daň z celej prijatej sumy (a že práve v jej neodvedení spočíva

daňovýúnik),keďžetobyznamenalo,žedaňovýsubjektnesplnilhmotnoprávnepodmienkypreaplikáciu
osobitného režimu zdaňovania, čo však vylučuje aplikáciu samotného Axel Kittel testu a celej doktríny
daňového podvodu, na ktorú sa správca dane odvolával. Správca dane nemôže na jednej strane
tvrdiť, že daň dorubuje žalobcovi z dôvodu jeho aktívnej účasti na daňovom podvode a zároveň v
tom istom rozhodnutí konštatovať, že žalobca nesplnil zákonné podmienky pre uplatnenie príslušného

daňového režimu, čo malo za následok vznik daňového úniku. Ide o dve navzájom si odporujúce
tvrdenia. Inak povedané, daňový únik, ktorý má byť dôsledkom daňového podvodu, nemôže nikdy
spočívať v nesplnení zákonných podmienok pre uplatnenie určitého práva alebo uplatnenie daňového
režimu (ktorého uplatnením mal byť štát ukrátený na dani). Vzhľadom na uvedené namietal žalobca
tú skutočnosť, že správca dane nemohol kladne zodpovedať hneď prvú podmienku, resp. otázku Axel
Kittel testu.

15. Ďalej žalobca namietal, že daňové orgány postupovali nekorektne aj pri zodpovedaní druhej otázky
a namietal zistenia, na ktoré poukazovali vo svojich rozhodnutiach. Všetky skutočnosti už zohľadnil
Krajský súd v Trenčíne, ako aj Najvyšší správny súd SR vo svojich rozhodnutiach, pričom obaja zhodne
konštatovali, že skutočnosti uvádzané daňovými orgánmi nie sú dostatočné, pre ktoré by nebolo možné

žalobcovi priznať právo na uplatnenie osobitného režimu zdaňovania. Žalobca poukázal aj na závery
Rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-624/15 Litdana, v zmysle ktorých nemožno od daňového
subjektu žiadať, aby si sám iniciatívne preveroval, či jeho dodávateľ je schopný plniť to, na čom sa
dohodli (napr. v režime osobitného zdanenia prirážky). Daňový subjekt môže v dobrej viere očakávať,
že jeho dodávateľ bude plniť tak, ako bolo dohodnuté, a v tomto smere nie je povinný vykonávať žiadne

osobitné preverovanie schopností svojich dodávateľov.

16. Žalobca ďalej zdôraznil, že zistenia ohľadom dodávateľa Medak GmbH sú irelevantné, nakoľko
v zdaňovacom období máj 2015 od neho žiadne vozidlá neodoberal. Nad rámec uviedol, že nie je
zrejmé, ako akékoľvek „opravy“ faktúr od tohto dodávateľa majú vplyv na existenciu dobrej viery

žalobcu v roku 2015, nakoľko táto skutočnosť nastala o niekoľko rokov neskôr – v roku 2019. Rovnako
namietal vyhodnotenie nezrovnalostí medzi dátumom uzatvorenia Rámcovej zmluvy o dodávke tovaru
so spoločnosťou Medak GmbH a dátumom tejto spoločnosti do nemeckého obchodného registra.
Uviedol, že došlo k zmene právnej formy dodávateľa D. E. na spoločnosť Medak GmbH a teda išlo len
o formálnu chybu v texte novej dohody, nakoľko rovnakú zmluvu s rovnakým textom mal podpísanú

dňa 02.01.2015 aj so spoločnosťou AUTOGALERIE FRANKFURT GbR. Ďalej namietal špekulácie
daňových orgánov, že konatelia dodávateľov pochádzajú z Chorvátska, a preto medzi nimi a žalobcom
nebola žiadna jazyková bariéra. Žalobca v konaní preukázal, že všetka komunikácia medzi dodávateľmi
a žalobcom prebiehala v nemeckom jazyku, pričom chorvátsky jazyk je pre bežného Slováka cudzí
jazyk, ktorému nemusí rozumieť. Ďalej nesúhlasil s tvrdeniami správcu dane, že si žalobca nikdy sám

neprekladaltextuzatvorenýchRámcovýchzmlúv,čonesprávnevyvodzovalztoho,žeúradnýprekladbol
uskutočnenýažvrámcidaňovejkontroly.Považovalzalogické,žekeďsdodávateľmiuzatváralpríslušné
Rámcové zmluvy v nemeckom jazyku, ich znenie si najprv preložil (využitím slovníka a prekladača),
aby vedel, čo s dodávateľmi podpisuje. Považoval na odlišnú situáciu, keď dodávatelia žalobcovi
jednostranne vyhotovovali faktúry, ktorých text určovali oni a bez predchádzajúceho upozornenia uviedli

poznámku (o dodávke s oslobodením od DPH), o ktorej predtým žalobcovi nehovorili a jej text mu
nebol známy. Nesúhlasil ani s tvrdeniami o nízkej ziskovosti preverovaných obchodov. Žalobca tvrdil, že
jednotlivé vozidlá kupoval a dovážal už pre konkrétneho vopred dohodnutého zákazníka (odberateľa),
pričom v zmysle dohody s odberateľom znášal náklady súvisiace s dovozom vozidla vždy samotný
odberateľ. Žalobca nikdy nekupoval vozidlo vopred bez toho, aby už mal pre vozidlo kupca (odberateľa).

ŠpekuláciasprávcudaneonákladochžalobcuvsúvislostisdovozomvozidielodvodzovanáodcienPHM
je tak úplne bezpredmetná. Správca dane počítal hypotetické náklady žalobcu na dovoz vozidiel bez
toho, aby vykonal akýkoľvek dôkaz. Žalobca ďalej namietal, že správca dane nahliadal ho iného spisu
týkajúceho sa daňovej kontroly dane z príjmu žalobcu, nakoľko toto konanie nemalo súvis s údajnou
účasťou žalobcu na daňovom podvode. V kontexte uvedeného žalobca, že na uvedené skutočnosti

správca dane i žalovaný poukázali už v predchádzajúcich rozhodnutiach, a teda že daňové orgány sa
už pokúšali spochybniť dobromyseľnosť žalobcu, pričom správny súd a kasačný súd namietal (námietky
uvedené pod bodom c) správnej žaloby – pozn. správneho súdu) už raz uviedli, že tieto dôvody nie
sú dôvodom na dorubenie dane. Zároveň žalobca namietal, že správca dane dezinterpretoval záveryuvedené v rozsudku kasačného súdu a nekorektne aplikoval aj závery Rozsudku Litdana. Vzhľadom
na uvedené mal žalobca za to, že je vylúčené splnenie aj tretej podmienky, resp. kladné zodpovedanie
tretej otázky Axel Kittel testu.

17. Žalobca namietal, že nakoľko v danom prípade absentuje preukázanie daňového úniku či samotného
daňového podvodu, nie je relevantné ani skúmanie žalobcovej dobromyseľnosti a poukázal na bol
24. rozsudku Krajského súdu v Trenčíne v predmetnom prípade žalobcu, kde uviedol : „Žalobca
predložil dôkazy, ktorými odôvodňuje svoju dobrú vieru a obozretnosť pri obchodovaní s nemeckými

dodávateľmi a správnosť svojho postupu pri uplatňovaní režimu zdaňovania prirážky“ a že správca
dane je povinný tieto dôkazy zohľadniť v intenciách rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-624/15
Litdana. Dobromyseľnosť žalobcu tak bola predloženými dôkazmi preukázaná, pričom správca dane
ani žalovaný v ďalšom konaní nevyprodukovali žiadne také nové dôkazy, ktoré by dobromyseľnosť
žalobcu vyvracali. Dodávateľ mu v danom období dodával príslušné motorové vozidlá v osobitnom
režime zdaňovania tak, ako sa na tom na začiatku spolupráce dohodli (ako ústne, tak aj písomne

vo forme rámcových zmlúv) a ako to bolo deklarované aj na príslušných dodávateľských faktúrach.
Správnosť svojho postupu si žalobca viackrát aktívne preveroval, pričom hneď viacero skutočností ho
opakovane utvrdzovalo v tom, že pri dodávkach predmetných vozidiel postupujem správne. Počas celej
doby spolupráce voči žalobcovi príslušný dodávateľ vykazoval dodávky v osobitnom režime zdaňovania,
k tejto otázke nemal dodávateľ nikdy žiadne výhrady a neexistovali ani akékoľvek pochybnosti o tom,

že by sa pri predmetných dodávkach vozidiel osobitný režim nemohol uplatňovať. O tom, že na strane
dodávateľavtomtosmerenemalibyťsplnenéhmotnoprávnepodmienkypreaplikáciuosobitnéhorežimu
zdaňovaniasažalobcadozvedelažzvýsledkovdaňovejkontroly.Záverysprávcudaneotom,žežalobca
mal byť vedome účastníkom akéhosi (bližšie nedefinovaného) daňového podvodu sú tak na prvý pohľad
nesprávne a sú v priamom rozpore s obsahom daňového spisu, ktorý zachytáva výsledky vykonaného

dokazovania.

18. Žalobca ďalej v bode b) správnej žaloby namietal nahradenie dokazovania v daňovej kontrole
počas daňového konania, čo považoval za neprípustné aj s ohľadom na Rozsudok Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/10/2020 zo dňa 24.02.2022. Namietal porušenie ustanovenia §

46 ods. 5 Daňového poriadku, nakoľko nemal možnosť vyjadriť sa ku konkrétnym pochybnostiam
správcu dane, ktoré mali odôvodňovať dorubenie dane. V danom prípade správca dane v rámci daňovej
kontroly nikdy netvrdil, že by kontrolované transakcie daňového subjektu s nemeckým dodávateľom
(AUTOGALERIE FRANKFURT GbR) mali byť zaťažené daňovým podvodom, že žalobca mal o tomto
daňovom podvodnom konaní vedieť, a že táto skutočnosť má byť dôvodom, prečo správca dane dorubí

žalobcovi daň. Takéto tvrdenie správca dane počas trvania daňovej kontroly nikdy neuviedol, žalobca
počas kontroly nikdy nevyzval na vyjadrenie sa k možnej existencii daňového podvodu a dokonca ani
v samotnom Protokole z daňovej kontroly č. 101618904/2020 zo dňa 22.10.2020 žiadnym spôsobom
neuviedol (ani len nenaznačil), že by v danom prípade zistil existenciu daňového podvodu, ktorý by
mal byť dôvodom dorubenia dane. Zopakoval zistenia správcu dane, ktorými preukazoval existenciu

daňového podvodu, pričom podľa žalobcu išlo o nové skutočnosti, ktoré mu neboli oznámené postupom
podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Nové dokazovanie vykonané až po daňovej kontrole bolo
mimoriadne rozsiahle, čo lustruje napr. obsah oznámenia správcu dane č. 102157401/2024 zo dňa
01.08.2024, v ktorom žalobcovi na 17-tich stranách oznámil prevažne nové skutočnosti, ktoré mali
vyplynúť z doplneného dokazovania, a ktoré mali podľa správcu dane preukazovať existenciu daňového

podvodu.Záversprávcudaneboltakzaloženýnaprevažnenovomdokazovaníanebololendoplnkovým
dokazovaním, ako nesprávne tvrdili daňové orgány. Podľa žalobcu tak správca dane obchádza aj
zákonnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly v zmysle ustanovenia § 46 ods. 10 Daňového poriadku.

19. V bode d) správnej žaloby žalobca uviedol argumentáciu ohľadom porušenia ustanovenia § 68

ods. 3 Daňového poriadku správcom dane, ktorý pred vydaním rozhodnutia vo vyrubovacou konaní
neuskutočnil s daňovým subjektom, ani jeho právnym zástupcom osobné prerokovanie pripomienok
a dôkazov navrhnutých alebo predložených zo strany daňového subjektu. Vydal nové rozhodnutie
vo vyrubovacom konaní bez toho, aby predtým umožnil daňovému subjektu akýmkoľvek spôsobom
reagovať na novovzniknutú situáciu po zrušení pôvodného rozhodnutia správcu dane formou ústneho

prerokovania jeho pripomienok.

20. V bode e) správnej žaloby žalobca namietal nezohľadnenie dobromyseľnosti žalobcu pri obchodných
transakciách s nemeckými dodávateľmi. Zopakoval, že konal v dobrej viere, že príslušné ojazdenévozidlá odoberá od nemeckého dodávateľa v režime osobitného zdaňovania prirážky v zmysle § 66
zákona o DPH. V tomto presvedčení ho utvrdzoval celý rad skutkových okolností, ktoré všetky zhodne
potvrdzovali,žeideododávkypoužitéhotovaruvosobitnomrežimeažežalobcavpridanýchdodávkach

postupuje správne. O tejto skutočnosti bol neformálne (ústne) ubezpečený zo strany samotného
dodávateľa, ktorý mu od začiatku tvrdil, že predmetné ojazdené vozidlá nakupuje vo Francúzsku a v
Belgicku tiež v osobitnom režime zdaňovania. V súlade s týmto ubezpečením tak žalobca s príslušným
dodávateľom pri začiatku spolupráce uzatvoril rámcovú dohodu o dodávke tovaru. Dodávateľ pri podpise
predmetnej dohody nikdy nepovedal, že by jej obsahu nerozumel. Zároveň na faktúrach bola uvedená

poznámka o osobitnom zdanení prirážky, ktorá bola dvojjazyčná. Je prirodzené, že nemecký dodávateľ
následne vypovedal spôsobom, ktorým sa snažil obhájiť správnosť svojho (nesprávneho) postupu.
Žalobca zdôraznil, že všetky dôkazy (či už listinné, alebo napr. aj svedecké výpovede) je potrebné vždy
vnímať a hodnotiť v kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov a zistených skutkových okolností.
V kontexte všetkých dôkazov sa pritom už na prvý pohľad javia výpovede nemeckého dodávateľa ako
zjavne nehodnoverné, čo nakoniec skonštatoval aj samotný správny súd v konaní o správnej žalobe

proti pôvodným rozhodnutiam správcu dane a žalovaného. V presvedčení o správnosti žalobcovho
postupu žalobcu utvrdilo aj stanovisko daňovej poradkyne I. J., ktoré si žalobca vyžiadal ešte v roku
2015 krátko po začatí spolupráce s predmetnými nemeckými dodávateľmi. Žalobca sa chcel uistiť,
že v danom prípade o predmetných dodávkach ojazdených áut realizovaných v osobitnom režime
zdaňovania prirážky, správne účtuje. Ak žalovaný a správca dane narážali na to, že daňová poradkyňa

nemala informáciu o protichodnej poznámke na dodávateľských faktúrach o oslobodení dodávok od
dane, táto skutočnosť by nemohla mať žiadny vplyv na vecné závery stanoviska daňovej poradkyne.
Ako už bolo uvedené, súčasná protichodná poznámka o oslobodení tovaru od dane sama o sebe
nebola spôsobilá u žalobcu vyvolať pochybnosť o uplatňovaní režimu osobitného zdaňovania, ktorý je
explicitne uvedený na faktúre. Žalobca zároveň poukázal na výpoveď účtovníčky pani K. J., ktorá taktiež

potvrdila, že žalobca správne zdaňuje v osobitnom režime zdaňovania prirážky v súlade so zákonom.
K vyjadreniu nemeckého právnika F. G. uviedol, že v zdaňovacom období august 2015 neodoberal
jazdené motorové vozidlá od dodávateľa Medak GmbH avšak uvedená argumentácia daňových orgánov
je aj tak bezpredmetná, nakoľko tieto skutočnosti nastali ex post po zrealizovaní obchodov a teda toto
stanovisko nemohlo vyvracať dobromyseľnosť žalobcu v čase realizácie predmetných obchodov.

21. V závere správnej žaloby, v bode f) žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane, nakoľko nemohli tvrdiť, že žalobca
nesplnil zákonné podmienky pre aplikáciu osobitného režimu zdaňovania a že jeho aplikáciou spôsobil
daňový únik spolu so závermi o vedomej účasti daňového subjektu na daňovom podvode. Tvrdenia

žalovaného a správcu dane považoval za nekonzistentné a vzájomne si odporujúce, nezrozumiteľné
a zmätočné.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

22. V úvode vyjadrenia žalovaný zhrnul skutočnosti, ktoré mali za následok vydanie napadnutého
rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane a žalobné dôvody žalobcu,
pričom zdôraznil, že vo svojej podstate ide o obdobné žalobné námietky, ktoré uvádzal už v podanom
odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane. Uviedol, že žalobné námietky žalobca
prednášal výlučne k odmietnutiu práva na uplatnenie úpravy zdaňovania prirážky, pričom vo vzťahu

k neuznaniu odpočítania dane v sume 500 eur z výdavkového pokladničného dokladu č. V-00225
žalobca nevzhliadol žiadne žalobné námietky. Následne k žalobným námietkami zaujal stanovisko
a uviedol skutočnosti, pre ktoré považoval správnu žalobu žalobcu za nedôvodnú.

23. Zdôraznil, že z vykonaného dokazovania preukázateľne vyplýva, že ani jeden z nemeckých

dodávateľov žalobcu neuplatňoval osobitný režim zdaňovania prirážky, ale každý z nich uplatňoval
oslobodenie od dane z titulu dodania tovaru do iného členského štátu EÚ. Naproti tomu žalobca ako
odberateľ postupoval tak, že pri nákupe a následnom predaji ojazdených motorových vozidiel uplatňoval
osobitný režim zdanenia. K porušeniu neutrality DPH teda došlo v priamom obchodnom vzťahu medzi
žalobcom a jeho dodávateľmi, a to v dôsledku podvodného konania zúčastnených osôb. Zo žalobou

napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by žalovaný pri zadefinovaní daňového úniku vychádzal z
predpokladu, že žalobca nemohol použiť osobitný režim zdaňovania prirážky, keďže na to neboli splnené
zákonné podmienky, naopak, správca dane a žalovaný v preskúmavanej veci v ďalších krokoch skúmali
a vyhodnocovali, či žalobca, aj napriek zisteniam, že nemeckí dodávatelia neuplatňovali pri dodávkachojazdených motorových vozidiel režim osobitnej úpravy, pri následnom uplatňovaní tohto režimu konal v
dobrej viere. Pokiaľ žalovaný vo vzťahu k existencii „chýbajúcej dane“ poukázal na konkrétne skutkové
zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania, s ktorými sa stotožnil aj správny a kasačný súd, a z

ktorých je zrejmé, že medzi žalobcom a jeho dodávateľmi v rámci obchodov s ojazdenými motorovými
vozidlami došlo k rozdielnemu režimu uplatňovania dane, uvedené neznamená, že daňový únik spočíva
v nesplnení (hmotnoprávnych) zákonných podmienok na strane žalobcu pri aplikácii predmetného
daňového režimu. Zároveň je v danej veci nutné zdôrazniť, že v tomto kroku (identifikácia daňového
úniku) správca dane a ani žalovaný neposudzovali subjektívnu vedomosť žalobcu o daňovom podvode,

teda či žalobca konal dobromyseľne, keď uplatňoval osobitnú úpravu a do omylu bol uvedený svojimi
nemeckými dodávateľmi alebo naopak, či to bol žalobca, ktorý úmyselne zamenil tzv. normálny režim
zdanenia, kedy dodanie motorového vozidla z iného členského štátu únie je oslobodené od dane a jeho
nadobúdateľ má samozdaniť celú hodnotu nadobudnutého vozidla pri podaní daňového priznania, za
tzv. osobitnú úpravu, pri ktorej sa zdaňuje len obchodná marža pri dodaní tovaru kupujúcemu. Žalovaný
uviedol, že žalobca pri žalobných dôvodoch týkajúcich sa existencie daňového úniku spája všetky otázky

tvoriace obsah tzv. Axel Kittel testu do jedného celku, resp. spája objektívnu časť tzv. Axel Kittel testu
s vedomostným testom konkrétneho subjektu.

24. V súvislosti s druhým kritériom, resp. otázkou Axel Kittel testu žalovaný uviedol, že správca dane
popísaním neštandardných znakov v preverovaných obchodných vzťahoch, ktoré sú podrobne uvedené

v rozhodnutí správcu dane, ako aj žalovaného dostatočne spoľahlivo preukázal, že daňový únik v
týchto obchodných vzťahoch je spojený s podvodom. Rovnako je zrejmé, že deklarované zdaniteľné
obchody žalobcu sú s týmto podvodom spojené, keďže ide o priame dodávateľsko-odberateľské vzťahy.
Žalovaný zdôraznil, že správca dane a následne ani žalovaný vyššie uvedené zistenia, ktorými bol
preukázaný daňový únik, ktorý bol dôsledkom podvodného konania v popísaných obchodných vzťahoch

snemeckýmidodávateľmi,vžiadnomprípadenepripísalinaťarchužalobcu,aninetvrdili,žeouvedených
skutočnostiach mal žalobca vedieť, nakoľko tieto zistenia tvoria objektívnu časť Axel Kittel testu, pri
preukazovaní ktorej je dôkazné bremeno na správcovi dane. Zo spisového materiálu, ani z napadnutých
rozhodnutí v žiadnom prípade nevyplýva, že by správne orgány preniesli dôkazné bremeno preukázania
objektívnej časti Axel Kittel testu na žalobcu a ani od žalobcu nežiadali, aby sa z objektívnej časti

Axel Kittel testu „vyvinil“ pri preukázaní dostatočnej obozretnosti a dobromyseľnosti, pretože dôkazné
bremeno je pri preukazovaní daňového úniku, ktorý bol dôsledkom podvodného konania v popísaných
obchodných vzťahoch tak, ako to už žalovaný viac krát uviedol, na správcovi dane.

25. Žalovaný poukázal na ucelený právny názor vyjadrený v rozsudku správneho súdu a aj v

rozsudku kasačného súdu, z ktorého vyplýva, že správne orgány sa vo svojich rozhodnutiach dôsledne
nevysporiadali so závermi prijatými v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Litdana, v zmysle ktorých
vzťah účastníka obchodného vzťahu k daňovému podvodu sa posudzuje podľa tzv. vedomostného
testu. Zároveň kasačný súd v tejto veci skonštatoval, že daňové orgány sa vo svojich pôvodných
rozhodnutiach evidentne zaoberali aj dobrou vierou (respektíve obozretnosťou) žalobcu v obchodnom

styku s nemeckými dodávateľmi, čo však samé o sebe na preukázanie účasti na daňovom podvode
nepostačuje (bez toho, aby bolo kladne zodpovedané na všetky otázky v rámci tzv. Axel Kittel testu
- objektívny test v rámci celého reťazca, vedomostný test konkrétneho subjektu a due diligence
vedomostný test konkrétneho subjektu). Zo záverov súdov teda vyplynulo, že nebolo možné zodpovedať
otázky o tom, či závery správnych orgánov, týkajúce sa konania žalobcu v rozpore s dobrou vierou a jeho

vedomosti o jeho účasti na podvodnom konaní, obstoja, a to z dôvodu, že správne orgány neposkytli
odpovede na prvé tri otázky v rámci vymedzených kritérií Axel Kittel testu. V zmysle prijatých záverov,
ktoré sú pre správcu dane a žalovaného záväzné, pri zodpovedaní otázky, či vo vzťahu k uplatňovanému
režimu zdanenia konal žalobca v dobrej viere, mal správca dane opätovne vyhodnotiť, a to v závislosti
od odpovedí na prvé tri otázky v rámci vymedzených kritérií Axel Kittel testu a vo vzťahu k záveru, či

žalobca vedel alebo mal vedieť o účasti na daňovom podvode, a teda mal sa správca dane opätovne
vysporiadať so všetkými zistenými skutočnosťami.

26. Žalobca v podanej žalobe tiež namietal ako neprístupný a nezákonný postup správcu dane, ktorý
svoju argumentáciu vo vzťahu k dorubeniu dane žalobcovi zásadným spôsobom zmenil až vo fáze

daňového konania (po tom, čo bolo zrušené jeho pôvodné rozhodnutie), pričom tieto závery zakladá
podľa žalobcu prevažne na novom dokazovaní. Vo vzťahu k tomuto žalobnému dôvodu žalovaný
uviedol, že z aktuálnej právnej úpravy daňového konania nemožno vyvodiť viazanosť správcu dane
právnym dôvodom neuznania uplatnených daňových oprávnení uvedených v protokole z daňovejkontroly, prípadne v poradí prvom rozhodnutí správcu dane, ktoré bolo následne súdmi zrušené. V
ďalšom konaní súdy zaviazali správcu dane odstrániť vytýkané nedostatky – vysporiadať sa s dobrou
vierou žalobcu pri uplatňovaní osobitného režimu zdaňovania prirážky podľa § 66 zákona o DPH, teda

či žalobca ako obozretný obchodník prijal potrebné opatrenia, aby sa uistil, že sa svojím postupom
nezúčastňuje na daňovom podvode a pri rozhodovaní prihliadať aj na súvisiacu judikatúru Súdneho
dvora EÚ. Správca dane preto v ďalšom konaní doplnil dokazovanie v rozsahu, v akom ho zaviazal
správny a kasačný súd. Toto vykonané doplňujúce dokazovanie po vrátení veci na ďalšie konanie
(posúdenieekonomickejnávratnostipreverovanýchtransakcií,nahliadnutiedodaňovýchspisovžalobcu

vedených v rámci iných daňových konaní, doplňujúce odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu
informácií) nebolo vykonané v neprimeranom rozsahu negujúcom význam a zmysel daňovej kontroly,
ako to uvádzal žalobca v podanej žalobe. Správca dane po vyhodnotení všetkých skutkových zistení
odmietol žalobcovi právo na uplatnenie úpravy zdaňovania prirážky z dôvodu jeho aktívnej účasti na
daňovom podvode. Žalovaný zároveň poukázal na skutočnosť, že takto správcom dane jednoznačne
ustálený dôvod pre nepriznanie daňového oprávnenia má svoj podklad už v skutočnostiach zistených

počas daňovej kontroly a zhrnutých v protokole z daňovej kontroly.

27. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, že daňové orgány nerešpektovali záväzné právne
názory správneho súdu v zrušujúcom rozsudku, nakoľko po vrátení veci na ďalšie konanie správca
dane postupoval v súlade s právne záväzným právnym názorom súdu aj kasačného súdu a zaoberal sa

tým, či sa žalobca dopustil daňového podvodu, pričom skúmal (a odôvodňoval) konanie žalobcu v tejto
uvedenej právnej rovine. Za nedôvodnú rovnako považoval žalobnú námietku nepreskúmateľnosti tak
napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane. Žalovaný sa
v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia vysporiadal s námietkami žalobcu, ktoré boli obsahom
odvolania, a ktoré sa v podstatnom zhodujú so žalobnými dôvodmi žalobcu v podanej správnej žalobe

protinapadnutémurozhodnutiužalovaného.Navrholsprávnemusúdužalobuakonedôvodnúzamietnuť.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného (replika žalobcu)

28. Žalobca v replike osobitne reagoval na niektoré vyjadrenia žalovaného, ktoré považoval za

nesprávne a hrubo zavádzajúce, pričom zotrval na dôvodnosti podanej správnej žaloby v celom
rozsahu. V danom prípade nebola preukázaná ani identifikovaná žiadna daňová výhoda, ani konkrétne
neoprávnené konanie žalobcu za účelom jej získania. Postup správcu dane i žalovaného považoval
za nezákonný, zistený skutkový stav za nedostatočný a zdôraznil, že daňové konanie nahradilo účel
daňovej kontroly, čím správca dane obchádzal zákonnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly.

Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu (duplika žalovaného)

29. V rámci podanej dupliky žalovaný zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia, ako aj
prvostupňového rozhodnutia správcu dane, pričom s jednotlivými námietkami sa vysporiadal už v rámci

odvolacieho konania, ako aj v predchádzajúcom vyjadrení k správnej žalobe a zopakoval niektoré
skutkové a právne zistenia podstatné pre daný prípad žalobcu.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom

30. Správny súd na žiadosť žalobcu nariadil vo veci pojednávanie na deň 25.02.2026. Nakoľko
predmetnému pojednávaniu bezprostredne predchádzalo pojednávanie vo veci sp. zn. 3Sf/30/2025,
ktoré sa skutkovo aj právne týkalo veci toho istého žalobcu ako aj žalovaného, právny zástupca žalobcu
ako aj poverená zástupkyňa žalovaného odkázali na prednes prednesený na pojednávaní vo veci sp.
zn. 3Sf/30/2025.

31. Správny súd v Banskej Bystrici, ako súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa
§ 13 ods. 1 SSP, preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové
rozhodnutie správcu dane, vrátane postupu, ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, v rozsahu a z
dôvodov správnej žaloby (§ 134 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu nie je dôvodná,

a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.

32. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového
rozhodnutia správcu dane, predloženého spisového materiálu a žalobných námietok žalobcu správnysúd zistil, že správca dane v priebehu daňovej kontroly, bezprostredne nadväzujúceho vyrubovacieho
konania a ďalšieho vyrubovacieho konania po vrátení veci súdom preveroval podmienky nákupu
ojazdených osobných motorových vozidiel od nemeckých dodávateľov (v zdaňovacom období mesiaca

máj 2015 to bol dodávateľ AUTOGALERIE FRANKFURT GbR a D. E. C.), ako aj následný predaj
týchto vozidiel tuzemským odberateľom, pri ktorom daňový subjekt uplatňoval osobitný režim zdanenia.
Správca dane zároveň neuznal odpočítanie dane z výdavkového pokladničného dokladu č. 00225 zo
dňa 30.05.2015 pre nesprávne uvedenú sumu na pokladničnom výdavkovom doklade z elektronickej
registračnej pokladnice, pričom správca dane vyčíslil daňovému subjektu rozdiel dane vo výške 500 eur.

K uvedenému však žalobca neuvádzal žiadnu žalobnú argumentáciu.

33. Správny súd uvádza, že daňové orgány vo veci rozhodovali opätovne po rozhodnutí Krajského súdu
v Trenčíne, ako správneho súdu, vo veci sp. zn. 11S/67/2021 zo dňa 22.02.2022, ako aj Najvyššieho
správneho súdu SR vo veci sp. zn. 3Sfk/55/2022 zo dňa 31.05.2023, pričom orgány verejnej správy
boli v ďalšom konaní viazané právnym názorom vysloveným v uvedených rozhodnutiach. Uvedené

skutočnosti nakoniec neboli sporné ani medzi účastníkmi konania.

34. Žalobca v správnej žalobe považoval za sporné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia správcu
dane (ako aj žalovaného), nakoľko tento mal vykonať Axel Kittel test v zmysle rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ vo veciach Axel Kittel, Recolta Recycling SPRL C-439/04 a C-440/04 zo dňa 06.07.2006,

ktorým stanovil Najvyšší súd SR v Rozsudku sp. zn. 1Sžf/31/2016 zo dňa 17.10.2017 kritériá pre
posúdenie účasti daňového subjektu na daňovom podvode (nedovolenom daňovom úniku) na účely
rozhodnutia o pripustení uplatnenia práva na právo na odpočítanie dane. Na to, aby mohol byť odopretý
nárok na odpočet z titulu účasti daňového subjektu na daňovom podvode, musia byť kumulatívne
zodpovedané kladne nasledujúce štyri otázky: a) Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov

daňový únik? b) Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? c) Pokiaľ je únik na
dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto
konaním spojené? d) Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel
o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt?

35. Vykonaným dokazovaním a aplikáciou Axel Kittel testu v zmysle vyššie uvedených otázok mal
správca dane na všetky tieto otázky kladné odpovede. Výsledkom zisteného skutkového stavu bol
záver správcu dane, že zdaniteľné obchody žalobcu boli poznačené daňovým podvodom. Obchodné
transakcie spolu so všetkými dôkazmi, ktoré vo svojom súhrne tvoria logický a ničím nerušený súbor
vzájomne sa doplňujúcich a nadväzujúcich dôkazov o tom, že daňový subjekt – žalobca vedel o jeho

účasti na podvodnom konaní a niektoré dôkazy (napr. poznámka na faktúre dodávateľa o osobitnom
režime bola z iniciatívy daňového subjektu) dokonca indikujú, že daňový subjekt bol iniciátorom
podvodného konania. Žalobca s uvedenými závermi rozhodnutí daňových orgánov nesúhlasil z dôvodu,
že správny súd i kasačný súd už raz dal za pravdu žalobcu v tom, že bol dobromyseľný pri obchodných
transakciách s nemeckými dodávateľmi.

36. Správny súd uvádza, že súdy vo svojich rozhodnutiach neuviedli, že dobromyseľnosť žalobcu bola
preukázaná, ale uviedli, že žalobca predložil dôkazy a doklady na preukázanie svojej dobromyseľnosti
pri obchodných transakciách s nemeckými deklarovanými dodávateľmi ojazdených motorových vozidiel.
Zároveň vo svojich rozhodnutiach uviedli, že preukázanie nedobromyseľnosti (účasti daňového subjektu

na podvodnom konaní), teda dôkazné bremeno už leží na správcovi dane, resp. žalovanom v ďalšom
konaní, nakoľko žalobca svoje dôkazné bremeno vyčerpal. Závery vykonaného a vyhodnoteného Axel
Kittel testu správcom dane žalobca ako celok nerozporoval a v tejto súvislosti neprodukoval ani žiadne
žalobné námietky.

37. Správny súd s poukazom na ustanovenie § 140 SSP uvádza, že medzi totožnými účastníkmi konania
na tomto správnom súde bolo vedených niekoľko konaní v obdobných veciach (sp. zn. 3Sf/30/2025,
3Sf/32/2025), v ktorých konaniach správny súd už rozhodol rozsudkami zo dňa 25.02.2026 tak, že
správne žaloby žalobcu zamietol. S poukazom na uvedené ustanovenia § 140 SSP správny súd vo
svojom odôvodnení odkazuje na odôvodnenie jeho rozsudku vo veci sp. zn. 3Sf/30/2025 (hlavne čo

sa týka posúdenia jednotlivých žalobných námietok procesného charakteru), pričom stručne opakuje
podstatné dôvody pre rozhodnutie vo veci :38. „48. V tejto súvislosti správny súd považoval žalobnú námietku žalobcu nesprávneho právneho
posúdenia veci (teda existencie daňového podvodu a nesplnenie hmotnoprávnych podmienok pre
osobitný režim zdanenie prirážky podľa § 66 a nasl. zákona o DPH) za nedôvodnú. Žalobca

v správnej žalobe v spojení s námietkou nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného
i prvostupňového rozhodnutia správcu dane poukazoval na nemožnosť existencie daňového úniku
spolu s tvrdeniami správcu dane o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie osobitného
režimu zdanenia. 49. Správny súd poukazuje na Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
1Sfk/58/2022 zo dňa 21.12.2023 v danej veci účastníkov konania, konkrétne na body 43. a nasl.

odôvodnenia, predovšetkým na znenia bodu 46. a 47. tohto rozhodnutia, kde kasačný súd uviedol,
že : „Pre posúdenie skutočnosti, či daňový subjekt - žalobca bol účastný na podvode na DPH na účely
odmietnutia práva na odpočítanie dane sa aplikuje takzvaný Axel Kittel test (v zmysle bodu [44] tohto
rozsudku je však tento test rovnako aplikovateľný v prejednávanej veci aj keď sa nejedná o odmietnutie
práva na odpočet DPH), ktorý je vyabstrahovaním kritérií na posúdenie účasti na daňovom podvode
z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Axel Kittel (C-439/04). Odborná literatúra (napr. Rakovský, P.

Daňový podvod a zneužitie práva v oblasti daní. Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s.
102) tieto kritériá konštruuje do štyroch otázok, ktoré musia byť kumulatívne zodpovedané kladne: -
Vznikolzposudzovanýchzdaniteľnýchobchodovdaňovýúnik?-Akáno,jetentodaňovýúnikdôsledkom
podvodného konania? - Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované
zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? - Ak boli posudzované zdaniteľné

obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt?
47. Tu je zásadné vyzdvihnúť, že dôkazné bremeno pri preukazovaní účasti na daňovom podvode
(vykonanie vyššie opísaného Axel Kittel testu) zaťažuje správcu dane. Zároveň je v zmysle ustálenej
judikatúry SD EÚ [...] od daňového subjektu možné očakávať, aby prijal všetky opatrenia, ktoré od neho
možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na

daňovom podvode (napríklad rozsudok SD EÚ vo veci C-409/04 Teleos)“. Najvyšší správny súd SR
v uvedenom rozhodnutí zaviazal právnym názorom daňové orgány v ďalšom konaní skúmať dobrú
vieru žalobcu pri uskutočňovaní obchodných transakcií s nemeckými dodávateľmi, no najmä riadne
posúdiť, či bol žalobca účastný na daňovom podvode, a to práve vykonaním Axel Kittel testu. 50.
Ako žalobca v správnej žalobe viackrát správne poukazoval, daňové orgány boli v ďalšom konaní po

zrušení predchádzajúcich vyrubovacích rozhodnutí (za zdaňovacie obdobie júl 2015) viazané právnym
názorom vysloveným v súdnych rozhodnutiach, a preto v novom vyrubovacom konaní žalobcom
predložené doklady a dôkazy opätovne posúdili spolu s dôkazmi a dokladmi zistenými správcom dane,
resp. žalovaným, a to v rámci dôkazného bremena, ktoré ležalo výlučne na správcovi dane, ktorý
aplikoval Axel Kittel test na preukázanie účasti žalobcu na daňovom podvode. V tejto súvislosti správny

súd poukazuje na zmätočnú argumentáciu žalobcu v podanej správnej žalobe, že mu správca dane
v priebehu (nového) vyrubovacieho konania oznámil prevažne nové skutočnosti, ktoré mali vyplynúť
z doplneného dokazovania, teda tieto neboli vykonané v rámci daňovej kontroly. Žalobca namietal, že
väčšina skutočností, ktorými správca dane odôvodňuje existenciu daňového podvodu nebola žalobcovi
oznámená postupom podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku. 52. Správny súd sa stotožnil s tvrdeniami

žalovaného, že z aktuálnej právnej úpravy podporenej aj judikatúrou Najvyššieho správneho súdu SR
vyplýva, že správca dane nie je viazaný právnym dôvodom neuznania uplatnených daňových oprávnení
uvedených v protokole z daňovej kontroly. Správca dane i žalovaný vo svojich rozhodnutiach náležite
odôvodnili zmenu právneho posúdenia, ku ktorej došlo vplyvom dodatočne vykonaného dokazovania
vo vyrubovacom konaní, resp. vplyvom súdnych rozhodnutí (Krajský súd v Trenčíne, ako správny

súd, resp. Najvyšší správny súd SR ako kasačný súd ). Správny súd uvádza, že v tomto prípade
nemožno súhlasiť so žalobcom, že gro dokazovania bolo vykonané v novom vyrubovacom konaní,
nakoľko uvedené nemal správny súd preukázané ani z administratívneho spisu. Správca dane, resp.
žalovaný v súlade s právnym názorom vysloveným v súdnych rozhodnutiach opätovne posúdili doklady
a dôkazy predložené žalobcom v priebehu daňovej kontroly a zároveň v súlade s ustanovením §

24 Daňového poriadku vykonali dokazovanie na preukázanie aktívnej účasti žalobcu na daňovom
podvode. Treba uviesť, že daňové orgány všetky doklady a dôkazy opätovne posúdili a vyhodnotili,
nakoľko dôkazné bremeno pri preukazovaní účasti daňového subjektu na daňovom podvode leží na
daňových orgánoch. Správny súd nemal za preukázané tvrdenia žalobcu, že daňové orgány svoje
rozhodnutia založili na prevažne nových skutočnostiach. Hoci došlo k zmene právneho posúdenia

predmetnej veci, práve správca dane, na ktorom ležalo dôkazné bremeno v súlade s právnym
názorom vysloveným, a na ktorý bol zaviazaný súdnymi rozhodnutiami, bol povinný opätovne posúdiť
otázku dobromyseľnosti žalobcu pri obchodných transakciách s ojazdenými vozidlami od nemeckých
dodávateľov a na tento účel si prípadne zabezpečiť dôkazy. Všetky skutočnosti, ktoré správca daneposudzoval v rámci objektívnej časti Axel Kittel testu, a ktoré zistil z vykonaného dokazovania neboli
kladené na ťarchu žalobcu, resp. správca dane neprenášal dôkazné bremeno späť na žalobcu. 56.
Z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu SR vyplýva, že pokiaľ príslušné orgány

v priebehu vyrubovacieho konania alebo prípadne nadväzujúceho odvolacieho konania zmenia dôvod
pre neuznanie uplatnených daňových oprávnení v porovnaní s protokolom z daňovej kontroly, musí sa
tak spravidla diať (i) primárne na podklade skutkových zistení vyplývajúcich zo samotného protokolu,
prípadne primerane doplnených dokazovaním vykonaným v daňovom konaní v miere a rozsahu
nenahrádzajúcom daňovú kontrolu a (ii) daňovému subjektu musí byť umožnené sa k zmenenému

právnemu posúdeniu dôvodu neuznania daňového oprávnenia v daňovom konaní vyjadriť a navrhnúť
nové dôkazy (tento predpoklad vyplýva zo zásady úzkej súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom
podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku a zásady zachovávania práv daňových subjektov podľa § 3 ods.
1 Daňového poriadku, ako aj zo zákazu neočakávaných/prekvapivých rozhodnutí vyplývajúceho z čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky - mutatis mutandis rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 52/2019 zo dňa 1. apríla 2020, publikované v ZNaUÚS ako judikát č. 12/2020).

57. Správny súd je vzhľadom na uvedené toho názoru, že správca dane v posudzovanom prípade
dospel k zmene právneho náhľadu najmä na podklade skutkových zistení vyplývajúcich zo samotného
protokolu, resp. primerane doplnených dokazovaním vykonaným v daňovom konaní v miere a rozsahu
nenahrádzajúcom daňovú kontrolu a žalobcovi ako daňovému subjektu bol v súlade so zásadou úzkej
súčinnosti podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku a zásadou zachovávania práv daňového subjektu

vytvorený priestor sa k zmenenému právnemu posúdeniu dôvodu neuznania daňového oprávnenia v
daňovomkonanívyjadriťanavrhnúťnovédôkazy,pretopostupsprávcudanesprávnysúdvyhodnotilako
zákonný. 63. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe uvádzal, že pri aplikácii osobitného zdanenia postupoval
v zmysle pokynov svojej účtovníčky, prípadne postupom odobreným daňovou poradkyňou, správny
súd zhodne s tvrdeniami uvádzanými správcom dane i žalovaným uvádza, že pani účtovníčka žalobcu

nepoznala detaily transakcií s ojazdenými vozidlami medzi žalobcom a jeho dodávateľom, keďže všetky
záležitosti nesporne dojednával práve žalobca, pričom ona ani nevedela po nemecky. Hoci žalobca
oslovil daňovú poradkyňu za účelom usmernenia ohľadom účtovania nákupu a predaja ojazdených
motorových vozidiel, neurobil tak za účelom, či bol oprávnený použiť osobitný režim zdaňovania
prirážky (dopyt bol formulovaný tak, že nemeckí dodávatelia na faktúrach uvádzajú poznámku iba s

odkazom na osobitný režim zdaňovania prirážky, daňový subjekt v dopyte neuviedol, že faktúry obsahujú
aj protichodnú informáciu o oslobodení od dane z titulu dodania tovaru do iného členského štátu).
Daňová poradkyňa vo svojej odpovedi popísala z hľadiska DPH a z hľadiska dane z príjmu povinnosti
kupujúceho, keď dodávateľ pri dodaní použitého tovaru uplatňuje osobitný režim zdaňovania. V danej
veci spornou bola tá skutočnosť, že žalobca daňovú poradkyňu neoslovil za tým účelom, či postupuje

správne, pokiaľ uplatňuje osobitný režim zdaňovania aj napriek protichodným informáciám uvedeným
na faktúrach. Okrem toho daňová poradkyňa ani nemala prostriedky, informačné systémy a ani iné
nástroje, aby sa k danej veci, bez ďalšieho mohla relevantne vyjadriť. Vzhľadom na uvedené považoval
správny súd aj uvedené námietky za neopodstatnené. Čiastočne však treba súhlasiť s tvrdeniami
žalobcu o zmätočnom vyjadrení správcu dane i žalovaného ohľadom neexistencie rečovej bariéry

medzi konateľmi nemeckých dodávateľov (pôvodom Chorváti) a žalobcom. Uvedené tvrdenia daňových
orgánov však nemajú vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ani prvostupňového
rozhodnutia správcu dane, nakoľko nebolo sporné, že tak konatelia nemeckých dodávateľov, ako
aj žalobca, ovládali nemecký jazyk (všetka komunikácia, ako aj text rámcových zmlúv, potvrdení
o doručení predmetu dodávky, potvrdenia o preprave boli v nemeckom jazyku) a skutočnosť o pôvode

konateľov nemeckých dodávateľov – Chorváti, nemalo vplyv na uvedenú komunikáciu v nemeckom
jazyku tak u žalobcu, ako aj u dodávateľov. 64. Správny súd uvádza, že v rámci bodu f) správnej žaloby
žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného s poukazom na žalobnú
námietku uvedenú pod bodom a) správnej žaloby, teda nesplnenie hmotnoprávnych podmienok pre
aplikáciu osobitného režimu zdanenia spolu s identifikáciou daňového podvodu. Vo všeobecnosti môže

byť rozhodnutie orgánu verejnej správy nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok
dôvodov. Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno považovať také rozhodnutie správneho
orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok
ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod tento pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je
výrok, odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody

nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia
právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj ich nejednoznačnosť.
Z hľadiska posúdenia dostatočnosti odôvodnenia je podstatné, aby sa správne orgány vo svojich
rozhodnutiach vysporiadali so všetkými kľúčovými námietkami účastníka administratívneho konania,čo môže v niektorých prípadoch znamenať konzumáciu vysporiadania sa s niektorými čiastkovými
námietkami, pričom uvedené platí najmä v prípade takých podaní, ktoré sú čo do rozsahu obsiahle,
ako tomu bolo aj v prípade odvolaní žalobcu proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane. Aj v

zmysle judikatúry Ústavného súdu SR (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I. ÚS 241/07, I. ÚS
342/2010) a Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z
09.12.1994, č. 18390/91) sa nemusia dať detailné odpovede na všetky účastníkom konania predostreté
otázky, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Nevyžaduje sa, aby na každú námietku účastníka konania bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia tak, ako to v žalobe prezentuje žalobca, ale iba na taký
argumentčinámietku,ktorájeprerozhodnutiedanejvecirozhodujúcaavyžadujesašpecifickáodpoveď.
Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane nemohol uviesť nesplnenie hmotnoprávnych podmienok pre
uplatnenia práva spolu s tvrdeniami o podvodnom konaní žalobcu, správny súd uvádza, že táto námietka
nemá oporu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného, ani prvostupňového rozhodnutia
správcu dane a správny súd odkazuje na odôvodnenia tohto rozhodnutia k námietkam bode a) správnej

žaloby žalobcu. Aj námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného tak považoval správny súd za
nedôvodnú.“

39. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd podľa § 190 SSP správnu žalobu žalobcu
ako nedôvodnú zamietol.

40. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.

41. Žalobca nebol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd nepriznal právo na
náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario.
42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. (§ 139 ods. 4 SSP)

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku

alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP
v znení účinnom od 1. júla 2023).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439
ods. 3 SSP a contrario), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP) .

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.
2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP)
v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej

sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo
opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.