Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. február 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 8Shk/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200431
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:1019200431.2

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1/ ARTRA s.r.o., so sídlom Víťazná
394/44, Partizánske, IČO: 31 594 689, zastúpený advokátskou kanceláriou Nomus s.r.o., so sídlom
Havlíčkova 16, Bratislava, IČO: 54 489 750, 2/ ČECHOVO, s.r.o., so sídlom Nám. Slobody 39, Sabinov,
IČO: 46 186 484, 3/ JANOLI, s.r.o., so sídlom Uzovce 26, IČO: 36 515 507, 4/ JASTA Slovakia,
s.r.o., so sídlom Orechová 5, Prešov, IČO: 36 491 799, 5/ Ing. Jaroslav Marinica - MARINI, s miestom

podnikania Malinová 13681/20, Prešov, IČO: 37 533 924, žalobcovia 2/ až 5/ zastúpení URBAN &
PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Červeňova 15, Bratislava, IČO: 47 244 895, proti
žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom Plátennícka 2, Bratislava, o žalobe
proti inému zásahu orgánu verejnej správy, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti uzneseniu
Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-8Sa/46/2023-671 z 23. decembra 2024 v spojení s uznesením č.
k. BA-8Sa/46/2023-830 z 8. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesenie Správneho súdu v Bratislave č. k.
BA-8Sa/46/2023-671 z 23. decembra 2024 v spojení s uznesením č. k. BA-8Sa/46/2023-830 z 8. apríla
2025 mení tak, že žalobu zamieta.
II. Účastníkom konania náhradu trov konania pred správnym súdom, ako aj kasačným súdom
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Dňa 14. marca 2017 postupom podľa § 22 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej
súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov (ďalej ako „ZOHS“) požiadal žalovaný Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej ako
„ministerstvo“) o poskytnutie údajov o IP adresách žalobcov a spoločnosti PMB Slovakia, s.r.o.,

ako subjektov, ktoré sa prostredníctvom elektronického trhoviska zúčastnili na verejnom obstarávaní,
nakoľko bolo žalovaným identifikované identické správanie určitých podnikateľov, ktoré vyvolávalo
podozrenie na možnú koordináciu správania. Ministerstvo tieto údaje dňa 27. marca 2017 žalovanému
poskytlo na DVD nosiči (ďalej ako „DVD 1“).
2. Dňa 6. júna 2017 bolo začaté súťažno-správne konanie č. 009/OKT/2017. Možné protisúťažné
konanie žalobcov a spoločnosti PMB Slovakia, s.r.o. spočívalo v koordinácii postupu pri obchodovaní

podlimitných zákaziek realizovaných s využitím Elektronického trhoviska v súvislosti s dodaním nábytku
a zariadenia interiéru, vrátane zdravotníckeho vybavenia, farmaceutického materiálu a predmetov
osobnej starostlivosti a v súvislosti s dodaním odevov, textilných výrobkov, obuvi, brašnárskych výrobkov
a príslušenstva, vrátane služieb dopravného.
3.Dňa21.júna2017žalovanýpožiadalministerstvoodoplnenieinformácií,načoreagovaloministerstvo
dňa 3. júla 2017 tak, že poskytlo žalovanému žiadané údaje na CD nosiči (ďalej ako „CD 2“). Získanie

údajov na predmetných DVD a CD nosičoch bolo kvalifikované ako prvotný zásah (ďalej v texte aj ako
„prvotný zásah“ alebo „zásah 1“). Dňa 4. marca 2019 požiadal žalovaný providerov telekomunikačnýchsietí - spoločnosti Slovak Telekom, a.s., SWAN, a.s., ANTIK Telecom, s.r.o., UPC BROADBAND
SLOVAKIA, s.r.o. o poskytnutie informácií postupom podľa § 22 ods. 2 zákona č. 351/2011 Z. z. o
elektronických komunikáciách (ďalej ako „ZEK“). V podstate žiadal o to, aby boli IP adresy získané

z DVD1 a z CD2 stotožnené s fyzickými alebo právnickými osobami, ktorým boli pridelené; uvedené
konanie bolo kvalifikované ako druhotný zásah (ďalej v texte aj ako „druhotný zásah“ alebo „zásah 2“). Z
doručených odpovedí vyplýva, že konkrétne osoby vedela stotožniť s IP adresami len spoločnosť Slovak
Telekom, a.s. Ostatné spoločnosti uviedli, že takéto údaje neuchovávajú alebo už nemajú k dispozícii.

II. Konanie pred správnym súdom
4. Žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy podľa § 252 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) dňa 27. marca 2019, sa žalobcovia domáhali ochrany pred iným zásahom vykonaným žalovaným
v podobe nezákonného získania informácií a podkladov (DVD1 a z CD2) tvoriacich telekomunikačné
tajomstvo v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 ZEK a v následnom vyhodnocovaní, preskúmavaní a šírení

nezákonne získaných informácií, dôkazov a podkladov tvoriacich telekomunikačné tajomstvo, pričom
súčasne mali žalobcovia za to, že hrozí opakovanie takto vymedzeného iného zásahu.
5. Krajský súd uznesením č. k. 8Sa/20/2019-541 z 30. marca 2022 žalobu odmietol ako oneskorene
podanú konštatujúc, že lehota na jej podanie začala plynúť ešte v roku 2017 a keďže bola podaná až
v roku 2019, bola podaná oneskorene. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší

správny súd“) toto uznesenie uznesením sp. zn. 5Shk/2/2022 z 30. marca 2023 zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie.
6. Najvyšší správny súd konštatoval, že rozhodujúcim pre posúdenie včasnosti žaloby je, akým
spôsobom plynie lehota ustanovená v § 256 SSP, pričom kasačný súd sa zameral na otázku, či charakter
námietky vznesenej proti inému zásahu má vplyv na plynutie tejto lehoty. Vychádzajúc z nedeliteľnosti

oboch namietaných zásahov (tak prvotného ako aj druhotného), konštatujúc ich jednotu, Najvyšší
správny súd musel najprv odpovedať na otázku, či charakter zásahu z hľadiska jeho trvania v čase (či
trval po uplynutí lehoty na jej podanie alebo nie) má vplyv na beh lehoty na podanie žaloby na ochranu
proti nemu podľa § 256 SSP. V takom prípade by žaloba bola skutočne oneskorená. Najvyšší správny
súd poukázal na svoje uznesenie sp. zn. 10Sžk/23/2020 z 30. septembra 2021 (č. 4/2022 ZNSS), v

ktorom zaujal právny názor, že na plynutie dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby proti inému zásahu
podľa § 256 SSP nemá vplyv, či napádaný iný zásah trval počas tejto lehoty alebo prípadne aj po jej
uplynutí. Dodal však, že toto zbierkové rozhodnutie neriešilo obdobnú situáciu v porovnaní so súdenou
vecou, v ktorej v rámci trvania zásahu došlo k zmene jeho kvality, respektíve k zmene jeho prejavov. S
ohľadom na osobitosti prejednávanej veci preto doplnil, že v súvislosti s posúdením včasnosti žaloby

vo vzťahu k druhotnému zásahu, ktorý nepredstavuje samostatný zásah, ale nový prejav už trvajúceho
iného zásahu, prihliadol na zásadnú skutočnosť a to, že takýto zásah vzhľadom na jeho povahu (zmena
prejavu zásahu) nemôže uniknúť súdnej kontrole len z dôvodu, že by lehota na podanie žaloby uplynula
dávno predtým, než tento samotný prejav nastal, teda ešte v roku 2017, kedy iný zásah ako taký
započal. Žalobcovia by nemali žiadnu možnosť brojiť proti druhotnému zásahu a preto kasačný súd

uzavrel, že dotknutý subjekt musí mať vždy možnosť sa v rámci proporcionálnych medzí brániť proti
ním tvrdenému protiprávnemu stavu. Charakter zásahu z hľadiska jeho trvania v čase podania žaloby
teda síce nemá vplyv na beh lehoty na podanie takejto žaloby, avšak samotný charakter námietok proti
trvajúcemu inému zásahu vplyv na beh lehoty mať môže. Preto pokiaľ námietky proti trvajúcemu zásahu
nebolo možné z povahy veci a s prihliadnutím na meniaci sa charakter iného zásahu v čase uplatniť

v subjektívnej, či objektívnej lehote od momentu, keď nastal prvotný faktický úkon začínajúci trvajúci
iný zásah orgánu verejnej správy, žaloba obsahujúca takéto námietky bude včas podaná, ak vyhovie
subjektívnej i objektívnej lehote počítanej od nového prejavu trvajúceho iného zásahu (vedomosti o
ňom na strane žalobcu, resp. momentu, keď nastal). Vzhľadom na uvedené preto Najvyšší správny súd
uzavrel, že žaloba proti druhotnému zásahu ako prejavu prvotného zásahu bola, pokiaľ ide o námietky

na tento prejav prvotného zásahu sa vzťahujúce, podaná včas a správny súd ju má riadne prejednať.
7. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý podľa § 3 ods. 1 a 3 písm. c) zákona č.
151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva vo veciach podľa Správneho súdneho poriadku
z Krajského súdu v Bratislave, napadnutým uznesením č. k. BA-8Sa/46/2023-671 z 23. decembra

2024 (ďalej ako „napadnuté uznesenie“) prvým výrokom zakázal žalovanému Protimonopolnému úradu
Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní práv a právom chránených záujmov žalobcov 1/ až
5/ spočívajúcom v nezákonnom a neodôvodnenom zhromažďovaní, uchovávaní, oboznamovaní sa,
nakladaní a šírení informácií tvoriacich telekomunikačné tajomstvo, obsiahnutými v (i) Žiadosti oposkytnutie informácií č. 56/2019/OKT-1071/2019, č. k. 0009/OKT/2017 zo dňa 4. marca 2019, (ii)
Žiadosti o poskytnutie informácií č. 56/2019/OKT-1072/2019, č. k. 0009/OKT/2017 zo dňa 4. marca
2019, (iii) Žiadosti o poskytnutie informácií č. 56/2019/OKT-1073/2019, č. k. 0009/OKT/2017 zo dňa zo

4. marca 2019, (iv) Žiadosti o poskytnutie informácií č. 56/2019/OKT-1074/2019, č. k. 0009/OKT/2017
zo dňa 4. marca 2019 a v (v) odpovedi spoločnosti Slovak Telekom, a.s., so sídlom Bajkalská 28, 817
62 Bratislava na žiadosť o poskytnutie informácií zo dňa 12. marca 2019, (vi) odpovedi spoločnosti
SWAN, a.s., so sídlom Borská 6, 841 04 Bratislava na žiadosť o poskytnutie informácií zo dňa 11.
marca 2019, (vii) odpovedi spoločnosti ANTIK Telecom s.r.o., so sídlom Čárskeho 10, 040 01 Košice na

žiadosť o poskytnutie informácií zo dňa 12. marca 2019, (viii) odpovedi spoločnosti UPC BROADBAND
SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Ševčenkova 36, 851 01 Bratislava na žiadosť o poskytnutie informácií zo
dňa 6. marca 2019. Druhým výrokom správny súd prikázal žalovanému, aby zničil všetky a akékoľvek
dokumenty, podklady, listiny a informácie a to v akejkoľvek forme a v akejkoľvek podobe (papierovej,
printovej či elektronickej) obsahujúce telekomunikačné tajomstvo obsiahnuté v (i) Žiadosti o poskytnutie
informácií č. 56/2019/OKT-1071/2019, č. k. 0009/OKT/2017 zo dňa 4. marca 2019, (ii) Žiadosti o

poskytnutie informácií č. 56/2019/OKT-1072/2019, č. k. 0009/OKT/2017 zo dňa 4. marca 2019, (iii)
Žiadostioposkytnutieinformáciíč.56/2019/OKT-1073/2019,č.k.0009/OKT/2017zodňa4.marca2019,
(iv) Žiadosti o poskytnutie informácií č. 56/2019/OKT-1074/2019, č. k. 0009/OKT/2017 zo dňa 4. marca
2019 a v (v) odpovedi spoločnosti Slovak Telekom, a.s., so sídlom Bajkalská 28, 817 62 Bratislava na
žiadosť o poskytnutie informácií zo dňa 12. marca 2019, (vi) odpovedi spoločnosti SWAN, a.s., so sídlom

Borská 6, 841 04 Bratislava na žiadosť o poskytnutie informácií zo dňa 11. marca 2019, (vii) odpovedi
spoločnosti ANTIK Telecom s.r.o., so sídlom Čárskeho 10, 040 01 Košice na žiadosť o poskytnutie
informácií zo dňa 12. marca 2019, (viii) odpovedi spoločnosti UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o., so
sídlom Ševčenkova 36, 851 01 Bratislava na žiadosť o poskytnutie informácií zo dňa 6. marca 2019, a
súčasne správny súd prikázal žalovanému, aby zničil všetky a akékoľvek kópie dokumentov, podkladov,

listín a informácií zaznamenaných v listinnej podobe a/alebo v elektronickej podobe a/alebo v podobe
ich zaznamenania na CD nosiči, či DVD nosiči, či na USB kľúči, či na akomkoľvek inom externom
nosiči dát, obsahujúce telekomunikačné tajomstvo obsiahnuté v (i) Žiadosti o poskytnutie informácií
č. 56/2019/OKT-1071/2019, č. k. 0009/OKT/2017 zo dňa 4. marca 2019, (ii) Žiadosti o poskytnutie
informácií č. 56/2019/OKT-1072/2019, č. k. 0009/OKT/2017 zo dňa 04. marca 2019, (iii) Žiadosti o

poskytnutie informácií č. 56/2019/OKT-1073/2019, č. k. 0009/OKT/2017 zo dňa 4. marca 2019, (iv)
Žiadosti o poskytnutie informácií č. 56/2019/OKT-1074/2019, č. k. 0009/OKT/2017 zo dňa 4.marca 2019
a v (v) odpovedi spoločnosti Slovak Telekom, a.s., so sídlom Bajkalská 28, 817 62 Bratislava na žiadosť o
poskytnutie informácií zo dňa 12. marca 2019, (vi) odpovedi spoločnosti SWAN, a.s., so sídlom Borská 6,
841 04 Bratislava na žiadosť o poskytnutie informácií zo dňa 11. marca 2019, (vii) odpovedi spoločnosti

ANTIK Telecom s.r.o., so sídlom Čárskeho 10, 040 01 Košice na žiadosť o poskytnutie informácií zo dňa
12.marca2019,(viii)odpovedispoločnostiUPCBROADBANDSLOVAKIA,s.r.o.,sosídlomŠevčenkova
36, 851 01 Bratislava na žiadosť o poskytnutie informácií zo dňa 6. marca 2019, a to v lehote do 4
mesiacov od právoplatnosti tohto uznesenia. Tretím výrokom uložil správny súd žalovanému povinnosť
do 30 dní od splnenia zákazu uloženého v prvom výroku, ako aj od splnenia povinnosti obnoviť stav

pred zásahom uloženej v druhom výroku, doručiť súdu oznámenie o tom, že splnil zákaz pokračovať v
inom zásahu uložený v prvom výroku a že splnil povinnosť obnoviť stav pred zásahom uloženú v druhom
výroku.
8. V napadnutom uznesení správny súd považoval za potrebné najprv ustáliť, čo predstavuje predmet
prieskumu ku dňu rozhodovania a konštatoval, že rozšírením pôvodne podanej žaloby po zákonom

ustanovenej lehote a doručením čiastočného späťvzatia týkajúceho sa iba bodu I. žalobného návrhu,
bol rozsah predmetu prieskumu ustálený tak, že žalobcovia sa domáhali vydania uznesenia, ktorým
správny súd
I. zakáže žalovanému pokračovať v nezákonnom a nedôvodnom zhromažďovaní, uchovávaní,
oboznamovaní sa, nakladaní a šírení informácií tvoriacich telekomunikačné tajomstvo obsiahnutých

v žiadostiach o poskytnutie informácie zasielaných spoločnostiam Slovak Telekom, a.s., SWAN, a.s.,
ANTIK Telecom s.r.o., UPC Broadband Slovakia, s.r.o. a príslušných odpovediach;
prikáže žalovanému aby zničil všetky a akékoľvek dokumenty, podklady, listiny a informácie, a to
v akejkoľvek forme a akejkoľvek podobe (papierovej či elektronickej) obsahujúce telekomunikačné
tajomstvoobsiahnutévžiadostiachoposkytnutieinformáciezasielanýchspoločnostiamSlovakTelekom,

a.s., SWAN, a.s., ANTIK Telecom s.r.o., UPC Broadband Slovakia, s.r.o. a príslušných odpovediach;
súčasne prikáže žalovanému, aby zničil všetky a akékoľvek kópie dokumentov, podkladov, listín a
informácií zaznamenaných v listinnej podobe a/alebo v elektronickej podobe a/alebo v podobe ich
zaznamenania na CD nosiči či DVD nosiči či na USB kľúči či na akomkoľvek externom nosiči dát,obsahujúce telekomunikačné tajomstvo obsiahnuté v žiadostiach o poskytnutie informácie zasielaných
spoločnostiam Slovak Telekom, a.s., SWAN, a.s., ANTIK Telecom s.r.o., UPC Broadband Slovakia, s.r.o.
a príslušných odpovediach;

II. uloží žalovanému aby v lehote 10 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia ktorým žalobe vyhovie doručil
správnemu súdu oznámenie, že splnil zákaz pokračovať v inom zásahu a obnovil stav pred zásahom
ako je uvedené v bode I.
9. Správny súd dodal, že už nemohol posudzovať prípadnú nezákonnosť prvotného prejavu iného
zásahu v podobe vyžiadania a poskytnutia údajov, ktoré majú tvoriť telekomunikačné tajomstvo, zo

strany ministerstva, pretože na námietky vzťahujúce sa naň nemohol prihliadať (a to napriek tomu,
že tvorili argumentačné jadro vyjadrení tak žalobcov, ako aj žalovaného). Správny súd tak ustálil ako
predmet prieskumu iba druhotný prejav namietaného iného zásahu spočívajúci v konaní žalovaného,
ktorý odvolávajúc sa na postup podľa § 22 ods. 2 ZOHS, žiadal od providerov telekomunikačných
sietí a služieb, ktoré vystupujú v postavení podniku podľa § 5 od. 1 ZEK, oznámenie údajov tvoriacich
telekomunikačné tajomstvo, a to v záujme stotožnenia IP adries získaných od ministerstva s konkrétnymi

subjektami.
10. Následne správny súd pristúpil k zodpovedaniu otázky, či preskúmaním namietaného iného
zásahu môže byť porušená zásadu subsidiarity, na ktorej je celé správne súdnictvo postavené.
Správny súd konštatoval, že hoci bolo primárnym a zrejmým zámerom žalobcov vylúčiť údaje tvoriace
telekomunikačné tajomstvo z podkladov rozhodnutia vydaného v súťažno-správnom konaní č. 009/

OKT/2017 a dostať tak žalovaného do dôkaznej núdze vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu,
nemohol opomenúť ten rozmer namietaného iného zásahu, ktorý presahuje administratívne konanie
a mohol by spočívať v získaní a ďalšom disponovaní s informáciami podliehajúcimi osobitnému
režimu ochrany, na ktoré žalovaný nemusel mať oprávnenie - práve toto zistenie je predmetom
skúmania. Správny súd uzavrel, že v konaní o prieskume zákonnosti rozhodnutia vydaného v rámci

administratívneho konania by žalobcovia už nemali reálnu možnosť domôcť sa ochrany svojich práv,
pretože požadovanú právnu ochranu (spočívajúcu v likvidácii konkrétnych údajov) by im správna žaloba
nemohla poskytnúť; prostredníctvom nej by bolo možné dosiahnuť iba zrušenie alebo zmenu tohto
rozhodnutia.Anipokiaľbybolokonštatované,žeúdajebolizískanévrozporesozákonom,byžalobcovia
nemali žiadnu istotu, že budú tieto údaje skutočne v celom rozsahu a v konkrétne určenej lehote zničené.

11. Podľa správneho súdu, už iba snaha o získanie takých informácií, na ktoré žalovaný nemá
oprávnenie, môže naplniť definičné znaky iného zásahu podľa § 3 ods. 1 písm. e) SSP. Správny
súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 676/2016-13 z 11.
októbra 2016, v ktorej veci sa však nejednalo o informácie, ktoré podliehali režimu ochrany podľa
osobitných predpisov, t. j. neboli predmetom tajomstva a v ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky

odobril postup, v zmysle ktorého bude zákonnosť takýchto podkladov posudzovaná v rámci súdneho
prieskumu rozhodnutia a jemu predchádzajúceho administratívneho konania s tým výsledkom, že
eventuálne nebudú môcť byť ako podklad rozhodnutia použité.
12. Podľa správneho súdu bolo kľúčové zodpovedanie otázky, či žalovaný postupoval mimo medzí, ktoré
mu ZOHS ustanovuje a získal informácie, ktoré ich povaha vylučuje z bežného oboznamovania sa a

takéto informácie by mali byť z dispozície žalovaného bez zbytočného odkladu odňaté, resp. zničené.
Podľa správneho súdu bolo irelevantné, či takéto informácie môžu tvoriť podklad rozhodnutia a uzavrel,
že ani administratívne konanie (ktoré už bolo v čase rozhodovania správneho súdu skončené vydaným
druhostupňovým správnym rozhodnutím a je predmetom prieskumu zákonnosti na správnom súde),
nebolo prekážkou pre vecné preskúmanie namietaného druhotného iného zásahu.

13. Následne správny súd konštatoval, že ustanovenie § 22 ods. 2 ZOHS má povahu tzv. lex
generalis, vo vzťahu ku ktorému je potrebné skúmať, či niektoré informácie nepodliehajú režimu ochrany
niektorého osobitného právneho predpisu ako lex specialis, a teda žalovaného z takéhoto poskytovania
a oboznamovania sa s nimi vylučujú. Paragraf 22 ods. 2 ZOHS za bodkočiarkou vyslovene zdôrazňuje,
že v prípade vyžadovania informácií, ktoré sú utajovanými skutočnosťami, je potrebné postupovať podľa

osobitného predpisu (zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení
niektorých zákonov); podľa správneho súdu by povinnosť žalovaného riadiť sa režimom zákona o
ochraneutajovanýchskutočnostíexistovalaajbeztakejtovýslovnejúpravyarovnakotoplatíajvprípade
iných osobitných zákonov ako lex specialis, ktorými je žalovaný povinný sa riadiť.
14. Správny súd uzavrel, že oprávnenie na poskytnutie alebo oboznámenie sa s telekomunikačným

tajomstvom vyplývajúce z ustanovenia § 63 ods. 5 a 6 ZEK svedčalo v čase vykonania druhotného iného
zásahu iba orgánom činným v trestnom konaní a úzko vymedzenému okruhu iných orgánov štátu podľa
§ 55 ods. 6 ZEK; žalovaný takýmto iným orgánom štátu nie je.15. Správny súd sa následne zaoberal otázkou, či je IP adresa údajom, ktorý spadá do režimu
telekomunikačného tajomstva a uviedol, že je potrebné sa na tento údaj nepozerať izolovane - či
je IP adresa telekomunikačným tajomstvom, ovplyvňuje predovšetkým skutočnosť, či je IP adresa

zaznamenaná a uchovávaná spolu s ďalšími údajmi ako prevádzkový údaj a či ich zaznamenáva
a uchováva podnik. Jedine podnik, ktorý prevádzkuje verejné siete a služby, totiž disponuje úplným
rozsahom údajov o užívateľoch svojich elektronických komunikačných sietí, na základe ktorých ich
možno individuálne identifikovať a práve takáto individuálna identifikácia je chránená. Podľa správneho
súdu nie je podstatné, či sa subjekt dožaduje oznámenia alebo sprístupnenia iba niektorého z údajov,

ktoré podnik uchováva ako telekomunikačné tajomstvo alebo všetkých; vždy bude platiť, že podnik je
povinný uchovávať taxatívne vymedzené údaje o užívateľoch sietí v rámci prenosu informácií a tieto
informácie, ktoré uchováva, sú predmetom telekomunikačného tajomstva a v prípade dopytu je povinný
dodržiavať režim podľa § 63 ZEK.
16. Správny súd ako obiter dictum uviedol, že automatické vymieňanie akýchkoľvek informácií medzi
orgánmi verejnej správy nemožno predpokladať. Poukázal na § 8 ods. 1 písm. c) v spojení s § 8 ods. 2

ZEK, kde je zmienená iba výmena informácií označených ako dôverné alebo ako predmet obchodného
tajomstva; výmena iných údajov podliehajúcich ochrane podľa osobitných predpisov sa nepredpokladá.
17. Podľa správneho súdu ani ustanovenie § 40 a nasl. ZOHS, nerieši spôsob, akým môžu
byť žalovanému údaje (napr. aj údaje predstavujúce telekomunikačné tajomstvo) poskytnuté alebo
sprístupnené, ale rieši iba ich následnú ochranu pred neoprávneným vyzradením tretím subjektom;

žalovaný mohol údaje predstavujúce telekomunikačné tajomstvo získať aj v súlade so ZEK a takto
získané telekomunikačné tajomstvo je povinný chrániť.
18. Správny súd poukázal na možnosť získať údaje predstavujúce telekomunikačné tajomstvo cez
procesný postup upravený v § 22 ods. 3 ZOHS, a to v prípadoch, keď je popri súťažno-správnom konaní
súčasne vedené trestné konanie, v ktorom boli také údaje získané zákonným postupom

19. Správny súd dospel k záveru, že druhotný iný zásah žalovaného je nezákonný a preto žalovanému
zakázal v jeho pokračovaní. Žalovanému podľa správneho súdu nesvedčala možnosť dopytovať sa
na údaje tvoriace telekomunikačné tajomstvo žiadosťami adresovanými podnikom ako providerom
telekomunikačných sietí, pokiaľ sa odvolával iba na všeobecnú informačnú povinnosť podľa § 22
ods. 2 ZOHS. Žalovaný sa snažil získať doplňujúce údaje ku skôr získaným IP adresám, ktoré

však v danom kontexte žiadostí adresovaných providerom telekomunikačných sietí tvorili taktiež údaj
spadajúci do režimu telekomunikačného tajomstva a podniky s IP adresami aj ďalšími dopytovanými
údajmi (najmä s údajom, či bola IP adresa v konkrétnom čase dynamicky pridelená) pracovali ako
s telekomunikačným tajomstvom, keďže tieto údaje ako prevádzkový údaj vznikajú v sieti, vzťahujú
sa na konkrétneho užívateľa siete a konkrétny prenos v sieti a spracúvajú sa na účely prenosu

správy v sieti. Správny súd zároveň vyhovel žiadosti žalobcov o uloženie povinnosti obnoviť stav
pred zásahom a prikázal žalovanému odstrániť a zničiť všetky informácie tvoriace telekomunikačné
tajomstvo obsiahnuté v žiadostiach adresovaných podnikom ako providerom telekomunikačných služieb
a príslušných odpovediach.
20. Uznesením č. k. BA-8Sa/46/2023-830 z 8. apríla 2025 správny súd predĺžil lehotu určenú vo výroku

II. uznesenia č. k. BA-8Sa/46/2023-671 z 23. decembra 2024 na splnenie povinnosti obnoviť stav pred
zásahom o jeden mesiac, t. j. do 7. júna 2025.

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov
21. Žalovaný (ďalej len „sťažovateľ“) podal proti napadnutému uzneseniu správneho súdu kasačnú

sťažnosť, v ktorej žiadal zrušiť toto rozhodnutie z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP a
vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ požiadal o nariadenie ústneho pojednávania,
nakoľko ide o zásadnú právnu otázku, týkajúcu sa postupov úradu v rámci dokazovania v správnom
konaní. Ústne pojednávanie by prispelo k objasneniu veci a odôvodňuje to podľa sťažovateľa aj verejný
záujem.

22. Sťažovateľ zdôraznil, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej ako „MV SR“) disponuje
predmetnými IP adresami z dôvodu, že ako správca elektronického kontrakčného systému (ďalej ako
„EKS“) vystupuje počas obstarávaní ako príjemca správ, t. j. je stranou komunikácie a má tak iné
postavenieakoprevádzkovateliasietíaslužieb(podniky),ktoríúdajeoIPadresáchzhromažďujúnieako
adresáti správ, ale ako tretia strana sprostredkujúca komunikáciu medzi inými subjektami po technickej

stránke.
23. Sťažovateľ trval na názore, že IP adresa vo forme, akou disponuje, nie je telekomunikačným
tajomstvom podľa ZEK. Uvedené odôvodňoval nasledovne: (i) sťažovateľ požadoval predmetné
informácie od MV SR, ktoré je správcom EKS a nie podnikom, (ii) MV SR disponuje IP adresamisúťažiteľov, tieto chráni v režime osobných údajov a v rámci tohto režimu ich aj poskytlo sťažovateľovi,
(iii) § 63 ZEK treba vykladať tak, že IP adresa je telekomunikačným tajomstvom výlučne v čase prenosu
informácií v sieti a povinnosti vyplývajúce z tohto ustanovenia sa vzťahujú na podniky zapísané v

Zozname podnikov - takýto výklad poskytlo aj Ministerstvo dopravy a výstavby SR, ktoré je gestorom
ZEK (list zo 14. marca 2019), pričom sťažovateľ poukázal aj na § 2 a § 5 písm. k) zákona č. 18/2018 Z.
z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ZOOÚ“):, z ktorých vyplýva , že IP adresa je online identifikátorom, ktorý v spojení s ďalšími
charakteristikami alebo znakmi môže tvoriť fyzickú identitu osôb a ako taká má byť chránená ako osobný

údaj, pričom sťažovateľ ani nedisponuje prepojením IP adries s inými údajmi a (iv) v Obchodných
podmienkach elektronického trhoviska (ďalej len „OPET“) účinných v rozhodnom období sa uvádzalo,
že niektoré z údajov poskytnutých správcovi EKS môžu mať povahu osobných údajov.
24. Sťažovateľ nesúhlasil so záverom správneho súdu o prípustnosti zásahovej žaloby a namietal,
že nemožno na zásah v preskúmavanom prípade nazerať ako na niekoľko samostatných zásahov, v
rámci ktorého je lehota pozastavená a je možné podať správnu žalobu kedykoľvek, a to vo vzťahu k

úkonom, ktoré nastali po uplynutí lehoty stanovenej v § 256 SSP. Namietal tiež, že zásahová žaloba
má poskytovať ochranu tam, kde neexistuje iný prostriedok nápravy; v preskúmavanom prípade sa
však s námietkami vysporiadala Rada Protimonopolného úradu Slovenskej republiky v druhostupňovom
rozhodnutí a sú preskúmavané v súdnom konaní na základe žaloby smerujúcej proti rozhodnutiam
úradu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžnz/6/2015, z 29. júna

2016, v zmysle ktorého nie je úlohou správneho súdu nahrádzať činnosť správnych orgánov pri výkone
ich zákonom zverených právomocí a na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.
ÚS 676/2016 z 11. novembra 2016, podľa ktorého až po vyriešení otázky zákonnosti získania a použitia
dôkazov na to príslušným orgánom so záverom o ich nezákonnosti prichádza do úvahy podanie žaloby
za účelom ich zničenia. Zásahová žaloba má podľa sťažovateľa predstavovať akýsi urgentný krok zo

strany súdu a naopak zničenia podkladov je možné sa domáhať následne - argumentácia správneho
súdu tak bola podľa sťažovateľa nedostatočne odôvodnená s ohľadom na zmienenú rozhodovaciu prax
súdov.
25. K povahe vyžadovaných údajov sťažovateľ uviedol, že ani skutočnosť, že nejaká informácia
predstavuje telekomunikačné tajomstvo, nebráni tomu, aby mal k takýmto informáciám prístup a

oboznámil sa s nimi, keďže postupuje v rámci režimu zákona o ochrane hospodárskej súťaže a v súlade
s § 22 ods. 2 ZOHS disponuje právomocou vyžadovať aj informácie predstavujúce telekomunikačné
tajomstvo, čo možno odvodiť aj z § 40 a nasl. ZOHS. Oprávnenie sťažovateľa vyžadovať akékoľvek
informácie potrebné pre jeho činnosť vychádza z čl. 18 Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra
2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (ďalej len

„nariadenie č. 1/2003“), ktorý je premietnutý práve v § 22 ods. 2 ZOHS. Širšie nastavenie oprávnení
vyplýva z osobitného charakteru súťažného práva, pričom nie je ničím výnimočným ani v iných právnych
poriadkoch. A právomoc orgánov ochrany hospodárskej súťaže členských štátov vyžadovať informácie
potrebné pre plnenie ich úloh je uvedená aj ako základná požiadavka podľa čl. 8 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1 z 11. decembra 2018 o posilnení právomocí orgánov na ochranu

hospodárskej súťaže v členských štátoch na účely účinnejšieho presadzovania práva a o zabezpečení
riadneho fungovania vnútorného trhu (ďalej ako „Smernica ECN+“). Podporne sťažovateľ poukázal aj
na rozsudok Všeobecného súdu vo veci T-451/20 z 24. mája 2023 vo veci Meta Platforms Ireland
vs. Komisia a uviedol, že ani európske právne predpisy a judikatúra sťažovateľovi (ani iným orgánom
ochrany hospodárskej súťaže) nestanovujú žiadne obmedzenia, pokiaľ ide o žiadosti o poskytnutie

informácií. Sťažovateľ upozornil, že obmedzenie právomocí úradu, pokiaľ ide o možnosť vyžadovať si
informácie, môže zasiahnuť aj do účinného uplatňovania čl. 101 a 102 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie, čo je z dôvodu efektívneho a jednotného uplatňovania európskeho súťažného práva neprípustné.
Rozdielny výklad, pokiaľ ide o rozsah právomocí sťažovateľa, je tak v rozpore s európskym právom a
môže ním dôjsť aj k limitovaniu právomocí iných orgánov na ochranu hospodárskej súťaže.

26. Sťažovateľ poukázal na potrebu vnímania režimu požadovaného údaju v kontexte celej veci - (i)
sťažovateľ mal k dispozícii obchodné mená a sídla podnikateľov a rovnako disponoval aj IP adresami
získanými z Elektronického trhoviska, (ii) je zrejmé, že došlo k protiprávnemu konaniu a porušeniu
súťažných pravidiel a (iii) sťažovateľ nepotreboval zistiť novú informáciu, ktorou by nedisponoval, ale
chcel len na účely presnejšieho vymedzenia prepojiť už existujúce informácie. Sťažovateľ sledoval

legitímnycieľochranyhospodárskejsúťažeanapokonaninestotožnilžalobcovskonkrétnouIPadresou.
27. Sťažovateľ namietal aj znenie výroku I. a II. napadnutého uznesenia ako formulované nesprávne,
nelogicky, nesúladne s odôvodnením a tiež ich nevykonateľnosť . Správny súd považoval za
problematické a požadoval zničenie žiadostí zasielaných providerom, v ktorých však sťažovateľ uvádzallen tie informácie, ktoré získal z verejne dostupných informácií alebo od subjektu, ktorý tieto informácie
chránil ako osobné údaje a tiež všetkých odpovedí, ktoré boli sťažovateľovi doručené, pričom však k
stotožneniu IP adries nedošlo. Podľa sťažovateľa uchovávanie textu týchto žiadostí a odpovedí nemôže

byť spôsobilé porušovať práva a právom chránené záujmy žalobcov. Samotné žiadosti a ani odpovede
neobsahujú telekomunikačné tajomstvo a rovnako ani iné údaje, ktoré by spadali v tejto forme pod ZEK.
28. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ podal v súlade s § 447 ods. 1 SSP aj návrh na priznanie odkladného
účinku tejto kasačnej sťažnosti. Uznesením sp. zn. 8Shk/2/2025 z 29. mája 2025 priznal Najvyšší
správny sú Slovenskej republiky (ďalej aj ako len „Najvyšší správny súd“) kasačnej sťažnosti žalovaného

odkladný účinok.
29. Žalobcovia 2/ - 5/ ku kasačnej sťažnosti zaslali vyjadrenie zo 6. marca 2025. Uviedli, že otázka
včasnosti podanej žaloby bola právoplatne a meritórne uzavretá Najvyšším správnym súdom a
správny súd sa vyčerpávajúco vysporiadal s odôvodnením včasnosti podanej žaloby čo do druhotného
namietaného zásahu. V otázke subsidiarity zásahovej žaloby sa taktiež stotožnili s posúdením
správneho súdu a poukázali aj na komentár k SSP. Upozornili na rozpor v tvrdeniach sťažovateľa, keď

na jednej strane tvrdil, že informácie, ktoré získal nie sú telekomunikačným tajomstvom, avšak následne
už charakter telekomunikačného tajomstva pripúšťa v rozsahu výlučne v čase prenosu informácií. Podľa
žalobcov 2/ - 5/ sú IP adresy, ktoré vznikli pri využití Elektronického trhoviska, ktoré spravuje MV SR,
prevádzkovým údajom, a/alebo lokalizačným údajom, ktoré sú chránené telekomunikačným tajomstvom
v zmysle § 63 ods. 1 ZEK, a to aj po ukončení prenosu.

30. Ďalej rozporovali tvrdenie sťažovateľa, že MV SR disponuje predmetnými IP adresami, pretože je
stranou komunikácie. Uviedli, že v rámci EKS prebieha komunikácia medzi verejným obstarávateľom
alebo obstarávateľom a uchádzačom, prípade záujemcom, ktorý sa o zákazku uchádza, pričom MV
SR spravuje EKS a nie je stranou komunikácie až do okamihu, kedy nie je priamo určeným adresátom
v rámci komunikácie (napr. ak vystupuje MV SR ako verejný obstarávateľ). Podľa žalobcov 2/ - 5/ je

IP adresa online identifikátorom, ktorý v spojení s ďalšími charakteristikami alebo znakmi môže tvoriť
fyzickú identitu osôb a ako taká má byť chránená ako osobný údaj a s poukazom na dôvodovú správu
k ZOOÚ uviedol, že ten istý údaj môže podliehať tak režimu ochrany osobných údajov ako aj režimu
telekomunikačného tajomstva. Odkaz sťažovateľa na Obchodné podmienky Elektronického trhoviska
považovali za irelevantný, lebo v prípade ich rozporu so všeobecne záväznými právnymi predpismi majú

prednosť všeobecne záväzné právne predpisy.
31. Podľa žalobcov 2/ - 5/ je právna úprava sprístupňovania telekomunikačného tajomstva striktná
a telekomunikačné tajomstvo môže byť sprístupnené iba úzkemu okruhu taxatívne vymedzených
subjektov, pričom sťažovateľ takýmto subjektom nie je. MV SR nebolo oprávnené poskytnúť IP adresy
sťažovateľovi a súčasne ani sťažovateľ nebol oprávnený ich žiadať od MV SR, keďže ani sťažovateľ

a ani MV SR nie sú uvedení v zozname subjektov, ktoré majú výnimku z aplikácie ustanovenia § 55
ods. 5 ZEK. Rozporovali aj sťažovateľom uvádzané časti Smernice ECN+ ako vytrhnuté z kontextu.
Naopak argumentovali, že v zmysle Smernice ECN+ (čl. 6 ods. 3 a 7 ods. 2) nie sú dotknuté požiadavky
vyplývajúce z vnútroštátneho práva, týkajúce sa predchádzajúceho povolenia na vykonanie inšpekcií,
ktoré vydáva vnútroštátny justičný orgán.

32. K námietke nesprávne formulovaného výroku napadnutého uznesenia žalobcovia 2/ - 5/ uviedli, že
sťažovateľ úmyselne izoloval jednotlivé povinnosti, ktoré mu boli uložené, aby vytvoril dojem vnútornej
rozpornosti. Informácie a údaje, ktoré získal od MV a od jednotlivých providerov, sú telekomunikačným
tajomstvom,pričomvrámcidispozičnejsférysťažovateľajemožnétietoúdajeainformáciespoluprepojiť
a takto prepojené jednotlivé informácie a údaje nadobúdajú kvalitu, ktorou síce nemusia disponovať

pôvodné údaje a informácie, avšak po ich vzájomnom prepojení už túto vyššiu kvalitu majú; v dôsledku
toho uchovávanie a nakladanie s týmito údajmi neoprávnene zasahuje do práv a právom chránených
záujmov žalobcov.
33. Žalobca 1/ ku kasačnej sťažnosti zaslal vyjadrenie z 31. marca 2025. Uviedol, že sťažovateľ
k námietke včasnosti a subsidiarity zásahovej žaloby neuviedol v kasačnej sťažnosti žiadne nové

relevantné dôvody pre odklon od záverov oboch správnych súdov. Ďalej uviedol, že MV SR je správcom
systému EKS a teda primárne zodpovedá za technickú správu a administráciu systému, ale nezasahuje
do samotnej komunikácie; stále je však viazaný povinnosťou ochrany telekomunikačného tajomstva v
zmysle § 63 ods. 2 ZEK. Namietal, že spôsob, akým ZEK vykladá Ministerstvo dopravy a výstavby
SR, je právne irelevantný, nakoľko nie je oprávneným subjektom na podanie autentického výkladu

ZEK a ZEK nikde nešpecifikuje, že predmetom telekomunikačného tajomstva sú vymedzené údaje
len v čase ich prenosu. Podľa žalobcu 1/ sťažovateľ nedisponuje oprávnením oboznamovať sa s
údajmi predstavujúcimi telekomunikačné tajomstvo podľa § 63 ZEK a analogicky poukázal na postupy
orgánov činných v trestnom konaní, ktoré musia dodržiavať zákonom stanovené postupy a pre získanietelekomunikačného tajomstva si musia zabezpečiť príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej
prevádzky (§ 115 Trestného poriadku), ak sa má jednať o komunikáciu v reálnom čase alebo príkaz na
zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke (§ 116 Trestného poriadku).

ZOHS, nariadenie č. 1/2003 a ani Smernica ECN+ neumožňujú prelomiť ústavné princípy a ochranu
telekomunikačného tajomstva upravenú v rámci osobitných predpisov ako úpravu lex specialis bez
splnenia zákonom stanovených podmienok na oboznamovanie sa s týmito údajmi. V predmetnom
prípade nejde ani o rozpor vnútroštátnej právnej úpravy s právom Európske únie - slovenská právna
úprava nevylučuje úpravu práva Európskej únie, ale ju dopĺňa a poskytuje dodatočnú (zvýšenú) ochranu.

34. Žalobcovia 2/ - 5/ zaslali k vyjadreniu žalobcu 1/ vyjadrenie z 11. apríla 2025, v ktorom sa plne
stotožnili s vyjadrením žalobcu 1/ z 31. marca 2025.
35. Sťažovateľ zaslal k vyjadreniu žalobcov 2/ - 5/ vyjadrenie z 28. apríla 2025, v ktorom poukazoval
na skutočnosť, že predmet konania bol vymedzený len na druhotný prejav iného zásahu (zasielanie
žiadostí o informácie providerom); správny súd nevyhodnocoval zákonnosť získania IP adries od MV
SR a ani iné informácie, ktoré boli obsiahnuté v žiadostiach providerom. Podľa sťažovateľa správny

súd jasne vymedzil predmet konania viažuci sa až na moment zaslania žiadostí providerom, pričom
informácie, ktoré dovtedy sťažovateľ získal (a ktoré sú v žiadostiach obsiahnuté) z verejne dostupných
informácií a od subjektu, ktorý tieto informácie chráni ako osobné údaje, neposudzoval. Sťažovateľ
ohľadne charakteru IP adries ako osobného údaju poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie vo veci Scarlet proti SABAM, C-70/10 z 24. novembra 2011 a vo veci Patrick Breyer proti

Bundesrepublik Deutschland, C-582/14 z 19. októbra 2016; podľa sťažovateľa má IP adresa charakter
telekomunikačného tajomstva iba počas prenosu. Ďalej sťažovateľ uviedol, že z napadnutého uznesenia
vyplýva, že telekomunikačné tajomstvo uchováva len podnik v zmysle ZEK a MV SR podnikom v zmysle
ZEK nie je; sťažovateľ tiež uviedol, že MV SR nezískalo IP adresy žalobcov od providerov ako podnikov
v zmysle ZEK. Podľa sťažovateľa z odpovedí nevyplývajú informácie, ktoré by spadali pod vymedzenie

telekomunikačného tajomstva podľa ZEK a ktoré by sa dotýkali žalobcov (pokiaľ ide o žalobcov, nebola
stotožnená žiadna z IP adries). Sťažovateľovi nie je zrejmé, akým spôsobom malo dôjsť k zásahu do
práv žalobcov, ak správny súd rozhodol len o druhotnom prejave iného zásahu, nakoľko sa sťažovateľ
ani nedostal k žiadnej relevantnej odpovedi od providerov - v zmysle odpovedi, ktorá by spojila žalobcov
s konkrétnymi IP adresami alebo obsahovala iné informácie a údaje týkajúce sa žalobcov. Sťažovateľ

zopakoval, že nie je zrejmé, akým spôsobom má dôjsť k náprave údajného porušenia práva žalobcov
zničením už zaslaných žiadostí a odpovedí na ne, ktoré neobsahujú telekomunikačné tajomstvo, čo
spôsobilo nezmyselnosť výroku napadnutého uznesenia. Predmetné vyjadrenie sťažovateľa nebolo zo
strany kasačného súdu už doručované žalobcom, keďže neobsahovalo žiadne skutočnosti, na ktorých
by bolo rozhodnutie kasačného súdu založené.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
36. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu dňa 9. apríla 2025. Vec bola podľa § 14 bod E
a G Rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2025 účinnom od 7. apríla
2025 pridelená do ôsmeho senátu Najvyššieho správneho súdu a v tomto senáte bola pridelená ako

sudkyni spravodajkyni sudkyni JUDr. Anite Filovej.
37. Najvyšší správny súd po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP),
oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439
SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie v spojení
s opravným uznesením, ako aj konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu, pričom dospel k záveru, že

kasačná sťažnosť je dôvodná.
38. Spornou právnou otázkou, k zodpovedaniu ktorej bol kasačný súd prioritne vyzvaný, bolo, či
žalobcami tvrdený zásah 2, ktorý nastal už v rámci prebiehajúceho administratívneho konania, má
byť predmetom súdneho prieskumu prostredníctvom zásahovej žaloby alebo má byť - s poukazom na
subsidiaritu zásahovej žaloby - predmetom súdneho prieskumu prostredníctvom všeobecnej správnej

žaloby, ktorou sa preskúmava zákonnosť rozhodnutia žalovaného vydaného vo veci samej a ktorá je už
v súčasnosti podaná na Správnom súde v Bratislave (sp. zn. BA-1S/189/2021). Až následne, pokiaľ by
kasačný súd uznal prípustnosť zásahovej žaloby, posudzoval by, či záver správneho súdu, že IP adresy
tvoria telekomunikačné tajomstvo, keďže sa jedná o prevádzkový a lokalizačný údaj, je vecne správny.
39. Najvyšší správny súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (sp. zn. 5Shk 2/2022 z 30. marca

2023) v bode 44 pripustil, že aj procesný postup v rámci administratívneho konania môže byť spôsobilý
zasiahnuť do základných práv a slobôd subjektov a teda môže výnimočne predstavovať iný zásah
orgánu verejnej správy. Súčasne ale Najvyšší správny súd dodal, že takáto výnimočnosť musí byť
preukázaná konkrétnymi skutočnosťami a naliehavosťou ochrany a následne aj náležite odôvodnená.V práve posudzovanej veci je nesporné, že žalobcovia sa prostredníctvom zásahovej žaloby domáhali
zničenia dokumentov, podkladov, listín, informácií, a to v akejkoľvek forme a v akejkoľvek podobe
(papierovej, printovej alebo elektronickej) obsahujúce telekomunikačné tajomstvo, za ktoré označili IP

adresy, ktoré boli uvedené v (i) Žiadosti o poskytnutie informácií č. 56/2019/OKT-1071/2019, č. k. 0009/
OKT/2017 zo 4. marca 2019, (ii) Žiadosti o poskytnutie informácií č. 56/2019/OKT-1072/2019, č. k. 0009/
OKT/2017 zo 4. marca 2019, (iii) Žiadosti o poskytnutie informácií č. 56/2019/OKT-1073/2019, č. k.
0009/OKT/2017 zo 4. marca 2019, (iv) Žiadosti o poskytnutie informácií č. 56/2019/OKT-1074/2019, č.
k. 0009/OKT/2017 zo 4. marca 2019 a v (v) odpovedi spoločnosti Slovak Telekom, a.s. na žiadosť o

poskytnutie informácií z 12. marca 2019, (vi) odpovedi spoločnosti SWAN, a.s. na žiadosť o poskytnutie
informácií z 11. marca 2019, (vii) odpovedi spoločnosti ANTIK Telecom s.r.o. na žiadosť o poskytnutie
informácií z 12. marca 2019, (viii) odpovedi spoločnosti UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o. na žiadosť
o poskytnutie informácií zo 6. marca 2019.
40. Kasačný súd mal obsahom administratívneho spisu, súčasťou ktorého je aj prvostupňové
rozhodnutie, ako aj rozhodnutie o rozklade, preukázané, že žalobcovia v rozklade uplatňujú totožnú

argumentáciu, ako v zásahovej žalobe, konkrétne, že s poukazom na ustanovenia § 57 ods. 1 a 2 v
spojení s § 63 ods. 1 písm. c) a d) ZEK predstavujú IP adresy žalobcov a spoločnosti PMB Slovakia,
s.r.o. prevádzkové údaje, ktoré sú telekomunikačným tajomstvom a sú teda chránené v režime § 63
ZEK. Preto namietali, že sťažovateľovi zo žiadneho zákona nevyplýva oprávnenie na oboznamovanie sa
s takýmto údajom, a to ani z ustanovenia § 22 ods. 2 ZOHS, ktorá skutočnosť má za následok, že takto

získanéinformácienemôžubyťzákonnýmidôkazmi,ktorébymohlibyťsťažovateľomvadministratívnom
konaní použité ako podklad rozhodnutia vo veci samej. Totožnú argumentáciu žalobcovia uplatnili aj v
rámci zásahovej žaloby s tým, že sa naviac domáhali zničenia bližšie špecifikovaných listín uvedených
v predchádzajúcom bode tohto uznesenia, ktoré telekomunikačné tajomstvo mali obsahovať.
41. K subsidiarite zásahovej žaloby je potrebné uviesť, že rozhodovacia prax najvyšších súdnych

inštancií (Ústavný súd Slovenskej republiky, Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, predtým
Najvyšší súd Slovenskej republiky) je v tomto smere ustálená. Napríklad Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 676/2016 z 11. októbra 2016 v bode 28 skonštatoval, že :
„... Ani ústavný súd nespochybňuje možnosť využiť žalobu o ochranu proti nezákonnému zásahu orgánu
verejnej správy aj v prípadoch nezákonne vedenej inšpekcie protimonopolným úradom, avšak iba v

tom štádiu konania, keď niet iného procesného prostriedku na dosiahnutie nápravy. Pokiaľ sťažovateľka
žiada žalobou zničenie skopírovaných údajov a tieto už boli využité ako dôkazy vo vydanom, hoci dosiaľ
neprávoplatnom rozhodnutí protimonopolného úradu, posúdiť ich zákonnosť patrí druhostupňovému
správnemu orgánu, resp. neskôr prípadne správnemu súdu konajúcemu o správnej žalobe proti postupu
a rozhodnutiu. Až po vyriešení otázky zákonnosti získania a použitia týchto dôkazov na to príslušným

orgánom, ak táto bude vyriešená so záverom o ich nezákonnosti, prichádza do úvahy podanie žaloby,
ktorou by sa sťažovateľka domáhala ich zničenia, tak aby nemohli byť využité v budúcnosti. V tomto
štádiu správneho konania však riešiť otázku ich zákonnosti a zákonnosti ich získania nepatrí súdu
konajúcemu o žalobe o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej moci.“ Obdobný záver
zaujal Ústavný súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 319/2017 z 10. mája 2017.

42. V súvislosti so subsidiaritou zásahovej žaloby je namieste poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžz/2/2012 z 13. novembra 2012 (publikované pod č. 98 v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov SR 7/2013), v ktorom sa uvádza : „Správne konania,
vedené pred orgánmi verejnej správy sú obvykle zakončené vydaním administratívneho rozhodnutia,
ktoré je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. Postup správneho orgánu predchádzajúci

vydaniu rozhodnutia je následne súdom preskúmavaný v konaní o žalobe na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom nie je možné
úplne negovať vedenie a účinky správneho konania. V prípade, ak by súd v rámci konania o ochrane
pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy preskúmaval zákonnosť, resp. prípustnosť vedenia
správneho konania, dopustil by sa predčasného konania, ktoré by zasahovalo do právomoci orgánov

verejnej správy. Takýmto konaním by došlo k prelínaniu súdnej moci s mocou výkonnou. Prieskum
zákonnosti postupu správneho orgánu v rámci správneho konania je súčasťou prieskumu zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy, preto nie je možné v rámci konania o ochrane pred nezákonným
zásahomorgánuverejnejsprávypreskúmavaťzákonnosťsprávnehokonania,ktorépredchádzavydaniu
administratívnehorozhodnutia.“Kuvedenémurozhodnutiukasačnýsúdlendodáva,ženiejerelevantné,

že toto bolo vydané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, keďže účel negatórnej zásahovej
žaloby zostal aj za účinnosti Správneho súdneho poriadku nezmenený.
43. Ďalej Najvyšší správny súd rovnako napríklad v bode 20 rozhodnutia sp. zn. 2Sžk 20/2019 z 26.
januára 2022, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súduSlovenskej republiky 2/2022 pod č. 6 uviedol, že : „Žaloba proti inému zásahu má subsidiárnu povahu
voči žalobám smerujúcim proti rozhodnutiam alebo opatreniam, a preto nedopadá ani na procesný
postup vedúci k vydaniu týchto rozhodnutí alebo opatrení (uznesenie z 2. decembra 2020, sp. zn.

6Sžk/30/2020, body 33 a 34). Najvyšší správny súd k funkcii žaloby proti inému zásahu uvádza, že
ide o plnohodnotný žalobný typ podľa SSP, ktorého cieľom je pokryť formy činnosti verejnej správy,
ktoré by inak ušli súdnemu prieskumu, ak by sa na ne nazeralo iba cez rámec žaloby proti rozhodnutiu
alebo opatreniu. Stav, v ktorom by faktické zásahy orgánov verejnej správy (verejnej moci) do práv
a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb unikali súdnemu prieskumu, by bol len

sťažka akceptovateľný z pohľadu právnych štandardov vytvorených na podklade medzinárodných
záväzkov Slovenskej republiky.“ Kasačný súd k citovaným záverom len dodáva, že neidentifikoval
v preskúmavanom prípade žiadne faktické zásahy žalovaného, ktoré by mohli uniknúť súdnemu
prieskumu v rámci všeobecnej správnej žaloby, ktorá je v súčasnosti podaná na Správnom súde v
Bratislave.
44. Najvyšší správny súd aj vo svojom ďalšom rozhodnutí sp. zn. 2SžNSS/1/2025 z 31. júla 2025 v bode

29 skonštatoval, že : „Správny súd poukazuje na doterajšiu judikatúru Najvyššieho súdu, podľa ktorej
sa žalobca môže pred správnym súdom na základe žaloby voči rozhodnutiam orgánov verejnej správy
brániť tiež voči dôkazom vykonaným žalovaným (uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžnz/6/2015, sp.
zn. 8Sžnz/6/2015 z 29. júna 2016). Rozhodnutie, ktorým by správny súd uložil povinnosť žalovanému
protokolárne vymazať v podstate všetky dáta a dokumenty získané počas inšpekcie v priestoroch

žalobcu 24. februára 2015, by znamenalo povinnosť zničiť dôkazy, z ktorých žalovaný vychádzal
pri vydávaní v súčasnosti právoplatných rozhodnutí, a ktorých zákonnosť je možné preskúmať pred
správnym súdom na základe žalôb smerujúcich voči rozhodnutiam orgánov verejnej správy.“
45. Najvyšší správny súd tiež v uznesení sp. zn. 8Sfk/26/2025 z 21. júla 2025 v bode 18 vyslovil,
odkazujúc na uznesenie sp. zn. 8Sfk/12/2023 z 26. marca 2025, že : „....za iný zásah nie je možné bez

ďalšieho považovať úkon, ktorý je v určitej forme a s určitým obsahom predvídaný procesným predpisom
ako súčasť administratívneho konania smerujúceho k vydaniu rozhodnutia alebo opatrenia, avšak pri
jeho realizácii dôjde k nejakej formálnej chybe alebo nie je vykonaný podľa predstáv jeho adresáta, t.
j. kontrolovaného daňového subjektu. Chyba v spôsobe realizácie procesne predvídaného úkonu ako
súčasti administratívneho (tu daňového) konania nemení takýto procesne imperfektný úkon na faktický

zásah, ale môže podľa svojej závažnosti nadobudnúť povahu skutočnosti zakladajúcej vadu, pre ktorú
je neskôr možné úspešne všeobecnou správnou žalobou namietať proti rozhodnutiu alebo opatreniu,
ktoré sú predvídaným rezultátom procesu, v ktorom k takejto chybe alebo sérii na seba nadväzujúcich
pochybení došlo.“
46. Vyššie uvedené závery zaujíma aj odborná spisba, ktorá uvádza, že obsahom faktického iného

zásahu orgánu verejnej správy je faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy a
na rozdiel od rozhodnutia alebo opatrenia má iný zásah čisto faktickú povahu, čiže neprebehlo pri ňom
žiadneformalizovanéadministratívnejkonanieajevýsledkomokamžitého(bezprostredného)uplatnenia
oprávnenia orgánu verejnej správy na mieste samom. Ochrana poskytovaná v rámci správneho
súdnictva voči inému zásahu je vo svojej podstate subsidiárna vo vzťahu k ochrane poskytovanej voči

rozhodnutiam a opatreniam orgánov verejnej správy. (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a
kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, s. 1227, 1253).
47. S vyššie citovanou judikatúrou sa kasačný súd stotožňuje. Preto v takom prípade, ako je tu
posudzovaný, keď sťažovateľ v žalobe proti inému zásahu primárne napáda zákonnosť vykonaných
dôkazov v prebiehajúcom administratívnom konaní, žaloba proti inému zásahu nie je prípustným

prostriedkom nápravy, keďže uvedenú nezákonnosť môže rovnako namietať v správnej žalobe proti
konečnému meritórnemu rozhodnutiu. V tomto smere je potrebné si uvedomiť, a to práve pre už
vyššie skonštatovanú subsidiaritu zásahovej žaloby, že zákonnosť podkladov/dôkazov, na ktorých je
preskúmavané rozhodnutie postavené, sa zásadne posudzuje v rámci všeobecnej správnej žaloby.
Subsidiarita zásahovej žaloby totiž znamená, že je prípustná/dovolená len v prípade, ak dotknutý subjekt

nemá k dispozícii iný prostriedok nápravy, čo nedopadá na práve posudzovanú vec.
48. V práve posudzovanej veci žalobcami označený zásah 2 preukázateľne nastal už v priebehu
administratívneho konania, takže sa jedná o procesný postup konajúceho orgánu verejnej správy a nie
o tzv. faktický úkon, ktorý by mal byť podrobený prieskumu práve prostredníctvom zásahovej žaloby.
49. Ako už bolo vyššie uvedené (bod 39 tohto uznesenia), kasačný súd výnimočne pripustil, že

aj procesný postup v rámci vedeného administratívneho konania môže predstavovať iný zásah
orgánu verejnej správy, avšak táto výnimočnosť musí byť preukázaná konkrétnymi skutočnosťami a
naliehavosťou ochrany konkrétnych subjektívnych práv dotknutých osôb. Pôjde najmä o situácie, keď je
zásah do základných práv a slobôd účastníka konania natoľko citlivý a zásadný, s ohľadom na konkrétneskutkové okolnosti prípadu, že preskúmanie takéhoto zásahu vykonaného v administratívnom konaní
v štandardnom procesnom postupe by prinieslo účastníkovi konania zásadné a nezvratné dôsledky.
Uvedené však nedopadá na daný prípad.

50. Žalobcovia v zásahovej žalobe odôvodňovali podanie zásahovej žaloby tým, že postup sťažovateľa
zasiahol do ich práva na rešpektovanie listového tajomstva dopravovaných správ a iných písomností,
pod ktorými je nutné rozumieť nielen samotný obsah komunikácie, ale aj súvisiace prevádzkové, či
lokalizačné údaje. Právo na rešpektovanie zachovania listového tajomstva, korešpondencie a tajomstva
iných písomností, či záznamov zakotvujú aj Listina základných práv a slobôd (čl. 13), Dohovor o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (čl. 8), ako aj Charta základných práv Európskej únie (čl. 7).
Žalobcovia však neuviedli, ako konkrétne boli postupom sťažovateľa dotknutí na svojich subjektívnych
právach, s výnimkou už namietanej nezákonnosti dôkazu, ktorá však bude posudzovaná v rámci
všeobecnej správnej žaloby.
51. Za účelom vyhodnotenia, či je v danom prípade namieste poskytnúť žalobcom ochranu aj
prostredníctvom zásahovej žaloby, a to z dôvodu výnimočnosti samotného prípadu, sa kasačný súd

oboznámil s obsahom administratívneho spisu (so žiadosťami, ako aj s odpoveďami oslovených
providerov telekomunikačných sietí), pričom mal preukázané, že s výnimkou spoločnosti Slovak
Telecom, s.r.o., ktorá označila konkrétne dve právnické osoby, ktorým bola pridelená sťažovateľom
konkretizovaná IP adresa s tým, že ani v jednom prípade neboli označení žalobcovia, zvyšní provideri
telekomunikačných sietí ku špecifikovaným IP adresám žiadne bližšie údaje neposkytli, pričom kasačný

súd nemal ani preukázané, že by IP adresy boli ďalej šírené a používané nad rámec administratívneho
konania v tejto veci. Práve s poukazom na uvedený výsledok žiadaných informácií kasačný súd
nevzhliadol zásadné/výnimočné dôvody, pre ktoré by bolo nevyhnutné prelomiť princíp subsidiarity
zásahovej žaloby a v rámci konania o inom zásahu preskúmať postup vykonaný v administratívnom
konaní. Nakoniec ani samotní žalobcovia nepreukázali, že by im v dôsledku nimi spochybnených úkonov

vznikala taká zásadná faktická ujma, ktorá by vyžadovala vykonanie správneho súdneho prieskumu
mimo rámca všeobecnej správnej žaloby. Práve s ohľadom na už uvedené, kasačný súd nevzhliadol
výnimočnú potrebu poskytnúť žalobcom ochranu prostredníctvom zásahovej žaloby, majúc za to, že sa
v danom prípade jedná o procesný postup sťažovateľa, ktorého zákonnosť bude vyhodnocovaná na
základe podanej všeobecnej správnej žaloby (konanie vedené na Správnom súde v Bratislave pod sp.

zn. BA-1S/189/2021). Nejedná sa teda o iný zásah orgánu verejnej správy (bod 47 predchádzajúceho
rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Shk/2/2022 z 30. marca 2023).
Správny súd preto vec nesprávne právne posúdil, keď žalobe vyhovel.
52. Kasačný súd záverom dodáva, že pokiaľ by v rámci všeobecnej správnej žaloby bolo rozhodnuté
o nezákonnosti vykonaných dôkazov, a žalobcovia by naďalej mali za to, že je potrebné z konkrétnych

dôvodov zničiť určité dokumenty, ktoré by obsahovali telekomunikačné tajomstvo (ak by toto nevykonal
sám žalovaný na základe výsledku všeobecnej správnej žaloby), môžu, ak to uznajú za potrebné, podať
žalobu proti inému zásahu, a to v zmysle právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 676/2016 z 11. októbra 2016 (bližšie bod 41 tohto uznesenia), pričom
lehota na podanie žaloby bude zachovaná (bližšie nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

II. ÚS 549/2025 z 19. novembra 2026, bod 36), keďže nimi tvrdený zásah bude stále trvať.
53. V súvislosti s vyššie uvedeným bodom kasačný súd dodáva, že prerušenie konania v práve
posudzovanejvecineprichádzadoúvahy,keďže,akoužkasačnýsúduzavrelvbode50tohtouznesenia,
nateraz sa o iný zásah nejedná (ide o procesný postup sťažovateľa v rámci administratívneho konania).
54. Vzhľadom na záver vyslovený v bodoch 47 až 52 sa kasačný súd samotnému meritórnemu

posúdeniu veci, konkrétne, či IP adresy predstavujú alebo nepredstavujú nezákonný dôkaz, keďže sa
má jednať o telekomunikačné tajomstvo, nevenoval.
55. Rovnako z dôvodu, že k samotnému meritórnemu prejednaniu zásahovej žaloby nedošlo, kasačný
súd nepovažoval za potrebné nariaďovať vo veci pojednávanie, o ktoré žiadal sťažovateľ.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie uznesenia v časti trov
56. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že napadnuté uznesenie
správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Preto postupom per analogiam
podľa § 462 ods. 3 SSP v spojení s § 261 SSP zmenil napadnuté uznesenie v spojení s opravným
uznesením tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol.

57. O náhrade trov konania tak pred správnym, ako aj kasačným súdom Najvyšší správny súd rozhodol
podľa § 467 ods. 2 SSP v spojení s § 167 a § 168 SSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému
náhradu trov konania nepriznal, keďže nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by bolo dôvodnému náhradu trov konania priznať. Žalobcovia v konaní úspešní neboli, preto im náhrada trov konania
neprináleží.
58. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.