Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/66/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4019200399
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:4019200399.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v
právnej veci žalobcu: M.. B. Y., narodený XX. U. XXXX, bytom C. XXX, právne zast. JUDr. Ľudovítom
Štanglovičom, advokátom so sídlom Šaľa, Jarmočná 2264/3, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o preskúmanie zákonnosti postupu a
rozhodnutiažalovanéhoz10.júna2019,čísloSPOU-PO-PK-30/2019,okasačnejsťažnostižalobcuproti
rozsudku Správneho súdu v Bratislave zo dňa 27. februára 2025, č. k. NR-23Sa/69/2019-161, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom zo dňa 27. februára
2025, č. k. NR-23Sa/69/2019-161, postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného z 10. júna 2019, číslo SPOU-PO-PK-30/2019 zo dňa 10. júna 2019, ktorým
tento podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov s poukázaním na § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. zamietol odvolanie a potvrdil napadnuté

rozhodnutie č. SPOU-OSZ-52040-1/2019-VZ zo dňa 05. apríla 2019, ktorým bol bývalému príslušníkovi
Policajného zboru podľa § 143ax písm. a), § 143y ods. 1 písm. c) bod 10 ods. 2, § 31 ods. 1 písm. a), §
58, § 60 ods. 1 a ods. 2 v súlade s § 81 ods. 3 písm. a) zákona č. 328/2002 Z.z. priznaný na dobu troch
rokov od 01.01.2019 do 31.12.2021 výsluhový príspevok, o ktorý požiadal v zmysle § 83 ods. 1 písm.
a) zákona č. 328/2002 Z.z., vo výške 280,65 eur mesačne s tým, že sa priznaná suma výsluhového
príspevku podľa § 9 ods. 2 písm. f) a § 15 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov znížila o sumu dane 53,32 eur a suma výsluhového príspevku na výplatu po odpočítaní dane

tak predstavuje 227,33 eur mesačne.
2. Správny súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného preskúmal v intenciách § 38 ods.
1 a § 143aa zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom od 01.05.2013 a v režime stanovenom Správnym
súdnym poriadkom a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby.
3. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru o zákonnosti správnou žalobou napadnutého
rozhodnutia. Mal za to, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca odslúžil ako príslušník
ozbrojených síl 15 rokov a 178 dní ku dňu podania žiadosti o výsluhový dôchodok ako dávky osobitného

systému sociálneho zabezpečenia. Medzi účastníkmi konania bol sporný údajný nesúlad novelizovanej
právnej úpravy s princípmi právneho štátu, ktorú považuje žalobca za retroaktívnu. Na základe tejto
novelizovanej právnej úpravy žalovaný priznal žalobcovi výsluhový príspevok, namiesto výsluhového
dôchodku, aplikujúc novelizovanú právnu úpravu na základe zákona č. 80/2013 Z.z. s účinnosťou od01.05.2013, ktorým sa zmenil a doplnil zákon č. 328/2002 Z.z. Nestotožnil sa s právnym názorom
žalobcu, že by právna úprava zákona č. 328/2002 Z.z. novelizovaná zákonom č. 80/2013 Z.z., ktorou
sa s účinnosťou od 01.05.2013 zmenili potrebné počty odslúžených rokov na vznik nároku na výsluhový

dôchodok, boli retroaktívne tak, že by išlo o retroaktivitu, ktorá je v rozpore s princípmi právneho štátu
podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na ktorých je Slovenská republika
založená.
4. Správny súd dôvodil tým, že zákonodarca zákonom č. 80/2013 Z.z. zmenil zákon č. 328/2002
Z.z. tak, že s účinnosťou novely od 01.05.2013 upravil počet rokov, ktoré je potrebné odslúžiť na

to, aby vznikol príslušníkovi po skončení štátnej služby nárok na výsluhový dôchodok a výsluhový
príspevok, a to z pôvodných 15 na 25 rokov. Ak zákonodarca zmení obsah určitých práv a povinností,
aj tých práv a povinností, ktoré už boli nadobudnuté za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy,
môže ísť o nepravú retroaktivitu, a to vtedy, ak sú uznávané právne skutočnosti, na základe ktorých
došlo k vzniku právnych vzťahov za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy. Takýmto zmenám princíp
zákazu retroaktivity nebráni, pretože sa považuje za prípustné, pokiaľ nová právna úprava, s účinnosťou

do budúcnosti, zmení obsah práv a povinností vyplývajúcich z určitého statusu alebo postavenia, a
to aj vtedy, ak tieto sú právnymi skutočnosťami, ktoré ovplyvňujú vznik iného právneho postavenia,
ktoré je od aktuálneho právneho postavenia závislé (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.
k. Pl. ÚS 16/09-51, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo 98/2010 zo dňa
29.06.2010, rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Sžsk/28/2021 zo

dňa 25.10.2022). Zákon č. 80/2013 Z.z. teda nepôsobí retroaktívne, pretože v plnej miere zohľadňuje
skutočnosť z minulosti, že žalobca dňom 01.05.2013 bol stále príslušníkom policajného zboru, nijako mu
neodňal ani neovplyvnil počet rokov doby štátnej služby príslušníka, ktoré ku dňu 30.04.2013 odslúžil
z pohľadu dovtedy získaných rokov rozhodujúcich na vznik práva na priznanie výsluhového dôchodku.
Jediný rozdiel, ktorý priniesla novela zákona, spočíval v tom, že s účinnosťou od 01.05.2013 bola

zmenená (predĺžená) doba, ktorú by mal odslúžiť, na to, aby mu vznikol nárok na výsluhový dôchodok.
Takáto právna úprava je nepravo retroaktívna preto, lebo v skutočnosti nejde o retroaktivitu, ale o
zmenu obsahu práv s účinnosťou až odo dňa účinnosti novej právnej úpravy (Nález Ústavného súdu
Slovenskejrepubliky,č.k.PL.ÚS16/09-51,rozsudokNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskejrepubliky,
sp. zn. 7Sžsk/28/2021 zo dňa 25.10.2022.“ Podľa názoru správneho súdu sa zákonodarca navyše

zaoberal otázkou nepravej retroaktivity a ochranou legitímnych očakávaní (čitateľnosť a predvídateľnosť
správania sa orgánov verejnej moci) v rámci novelizácie pôvodného zákona tým, že vyvažoval
novelizovanú právnu úpravu zákonom č. 80/2013 Z.z. prechodnými ustanoveniami, v rámci ktorých
sa vysporiadal s postavením príslušníkov, ktorým sa dňom účinnosti tohto zákona zmenili pravidlá
na vznik nároku na výsluhové dávky osobitného systému sociálneho zabezpečenia. V § 143aa a v §

143y novelizovaného zákona č. 328/2002 Z.z. hranice na vznik nároku na výsluhové dávky osobitného
systému sociálneho zabezpečenia príslušníkov neurčil pre všetkých rovnako, ale odstupňoval sa tak, že
zmiernil dopady zmeny z pôvodných 15 rokov smerom k novým 25 rokom. Vo vzťahu k príslušníkom,
ktorí toho času už boli v štátnej službe sa teda tieto hranice neposunuli nárazovo, ale postupne, pričom
kritériom bol práve pomer odslúžených rokov v štátnej službe príslušníka ku hranici na vznik nároku

na výsluhovú dávku osobitného systému sociálneho zabezpečenia v deň predchádzajúci účinnosti
novelizácie. Tým si polepšil vo svojom postavení aj žalobca. Ak by totižto tieto prechodné ustanovenia
neexistovali, dňom zániku služobného pomeru by mu bol vznikol len nárok na výsluhový príspevok na
1 rok, a nie až 3 roky, ako mu vznikol podľa § 143y zákona. Rovnako sa mu hranica nároku na vznik
výsluhového dôchodku posunula len na 21 odslúžených rokov v štátnej službe príslušníka, nie na 25

rokov.
5. Správny súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že právna úprava je vo vzťahu k nemu
diskriminačná, pretože má rôzne účinky na príslušníkov v štátnej službe v závislosti od dĺžky služobného
pomeru. Uviedol, že táto námietka je založená na nesprávnom právnom posúdení diskriminácie, keď
žalobca nezadefinoval kvalifikovaný dôvod diskriminácie. Správny súd poukázal na § 8 ods. 4 zákona

č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačný zákon, podľa ktorého nie je diskrimináciou z dôvodu veku, ak sa
rozdielne zaobchádza v systéme sociálneho zabezpečenia s rôznymi osobami na základe rôznych
vekových hraníc na vznik nároku na starobný dôchodok a invalidný dôchodok v tomto systéme.
Výsluhový dôchodok je síce poskytovaný na základe odlišnej právnej skutočnosti ako v § 8 ods. 4
antidiskriminačného zákona spomenutý starobný alebo invalidný dôchodok (rozsudok Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/37/2023 zo dňa 31.07.2024), ale principiálne ide o tú
istú logiku rôzneho zaobchádzania s príslušníkmi v štátnej službe na základe rôznej dĺžky výkonu štátnej
služby. Správny súd tak uzavrel, že nie je diskrimináciou žalobcu zo strany žalovaného, ak sú vo vzťahu
k nároku na výsluhový dôchodok žalobcu stanovené odlišné pravidlá v osobitnom systéme sociálnehozabezpečenia, než aké sú v tom istom systéme ustanovené pre iných príslušníkov policajného zboru
alebo v širšom rámci príslušníkov tých-ktorých bezpečnostných zložiek. Aj keby takéto osobitné pravidlo
v antidiskriminačnom zákone nebolo, aj tak by skutočnosť rôznej dĺžky odslúžených rokov podľa §

143aa v porovnaní s § 38 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. alebo § 38 ods. 1 zákona č. 328/2002
Z.z. v znení účinnom do 30.04.2013 nebolo diskriminačné, pretože tieto rôzne hranice odslúžených
rokov v štátnej službe príslušníka boli ustanovené práve ako opatrenie tzv. pozitívnej diskriminácie, teda
naopak sa privilegovali príslušníci, ktorí ku dňu účinnosti zákona č. 80/2013 Z.z. mali odslúžený vyšší
počet rokov, než iní príslušníci, a boli teda k nároku na výsluhový dôchodok bližšie ako iní príslušníci.

Rozdielne zaobchádzanie tu teda je tzv. afirmatívnou akciou - prejavom pozitívnej diskriminácie, ktorou
sa zákonodarca snaží vyrovnávať dôsledky novely zákona, ktorá má práve chrániť príslušníkov, ktorí sú
v pomere odslúžených rokov k hranici nároku na vznik výsluhového dôchodku ku dňu účinnosti novely
bližšie, ako iní príslušníci.
6. Správny súd k ďalšej námietke žalobcu, že došlo k porušeniu jeho ústavných práv na primerané
hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy poukázal na čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa

ktorých sa možno aj tohto ústavného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy domáhať len v medziach
zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V uvedenej súvislosti správny súd tiež uviedol, že toto
ústavné právo nemá všeobecný charakter a jeho obsah a rozsah je zásadne obmedzený príslušným
právnym predpisom, ktorý ho vykonáva. V predmetnom prípade týmto právnym predpisom je zákon č.
328/2002 Z.z. účinný ku dňu rozhodovania o nároku na výsluhovú dávku osobitného systému sociálneho

zabezpečenia žalobcu.
7. Žalobca požiadal správny súd, aby pred rozhodnutím vo veci prerušil konanie podľa § 100 ods. 1
písm. b/ SSP a podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.
V žalobe vzniesol námietku, že napadnuté rozhodnutie je vydané na základe právnej úpravy, ktorú
považuje za nesúladnú s Ústavou SR, pretože pôsobí podľa jeho názoru retroaktívne, pretože došlo v

jeho prípade k narušeniu právnych skutočností, ktoré už vznikli počas platnosti a účinnosti zákona, čím
došlo k porušeniu práv žalobcu nadobudnutých podľa dovtedy platného ustanovenia a takáto zmena
zákonných podmienok nároku na výsluhový dôchodok je podľa jeho názoru neprípustná. Správny súd
návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, pretože dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky
na konanie o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR. Správny súd mal za to, že nový

právny predpis, a to zákon č. 80/2013 Z.z., ktorý zmenil a doplnil zákon č. 328/2002 Z.z., ktorým
došlo k zmene mechanizmu priznávania výsluhových dôchodkov vyplácaných z osobitného systému
sociálnehozabezpečeniapolicajtovavojakov,ktorýnadobudolúčinnosťod01.05.2013,uznávajúcpráva
nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu, zaviedol do budúcna nový režim a mechanizmus ich
uplatňovania a právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy, priznáva odo dňa účinnosti neskoršej

právnej úpravy nový obsah. V danom prípade sa teda jedná o nepravú retroaktivitu, ktorá je v právnom
poriadku Slovenskej republiky prípustná. Nepravá retroaktivita nebráni zákonodarcovi novou právnou
úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť
ich režim. Za prípustné sa považuje, ak nová právna úprava uznáva práva a povinnosti nadobudnuté
podľa skoršieho právneho predpisu, a zároveň zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus

uplatneniatýchtopráv,alebopokiaľprávamnadobudnutýmzaskoršejúpravypriznávaododňaúčinnosti
neskoršej právnej úpravy nový obsah.
8. Preskúmaním rozhodnutia žalovaného o priznaní výsluhového príspevku dospel k záveru, že je
súladné so zákonom. Správnu žalobu ako nedôvodnú podľa § 199 SSP zamietol.
9. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

II.

10. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.
11. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym

procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. f/ a g/ SSP).
12. Konkrétne namietal, že správny súd vec nesprávne právne posúdil v otázke nadobudnutia práva
na výsluhový dôchodok po 15 rokoch služobného pomeru žalobcu, ktoré právo podľa názoru súdu

nenadobudol, pričom správny súd uviedol, že zmenou zákona nedošlo ani do zásahu do legitímnych
očakávanížalobcu,keďžeočakávanienezmeneniapravidielnapriznanienárokunavýsluhovýdôchodok
nie je podľa názoru súdu legitímne. V tomto ohľade Ústavný súd SR v rámci už vyššie citovaného nálezu
PL. ÚS 16/09 konštatoval, že „technicky je nadobudnutým právom aj právo na príspevok vo výške nienižšej, ako vo výške vypočítanej na základe pôvodného vzorca v tom zmysle, že ak by nebol zmenený
zákon, tak by bol štát povinný plniť zodpovedajúcu povinnosť, pričom predmetný názor a jeho logiku
možno uplatniť aj na situáciu žalobcu, kedy v prípade, ak by nedošlo k zmene zákona, tak by žalobcovi

vzhľadom na odslúženie zákonom vyžadovaného času patril výsluhový dôchodok. Žalobca má preto
za to, že nakoľko nastúpil do Policajného zboru v čase, kedy bolo potrebné pre priznanie výsluhového
dôchodku odslúžiť v Policajnom zbore 15 rokov, nadobudol vstupom do služobného pomeru ku dňu
01.07.2004 právo a s tým spojené legitímne očakávanie podľa vtedy platného a účinného § 38 ods.
1 zákona č. 328/2002 Z.z. na priznanie výsluhového dôchodku po odslúžení 15 rokov v služobnom

pomere. Vzhľadom na vyššie uvedené mal sťažovateľ za to, že nebola riadne posúdená ústavná
súladnosť vykonanej zmeny zákona č. 328/2002 Z.z. prostredníctvom novely zákonom č. 80/2013 Z.z.
s Ústavou SR, predovšetkým v spojitosti s článkami I ods. l, 12 ods. 1, 20 ods. 1 a 39 ods. 1 Ústavy
SR, keďže zo strany správneho súdu nebola vec postúpená Ústavnému súdu SR a správny súd v rámci
rozsudku neuviedol žiadnu ústavnoprávnu argumentáciu vo vzťahu k proporcionalite vykonanej zmeny
zákona zasahujúcej do práva a legitímnych očakávaní sťažovateľa.

13. Ďalej poukázal na bod 66 rozhodnutia, kde správny súd uvádza, že sa nestotožňuje s názorom
žalobcu, že by právna úprava zákona č. 328/2002 Z.z. novelizovaná zákonom č. 80/2013 Z.z. bola
retroaktívna tak, že by išlo o retroaktivitu, ktorá je v rozpore s princípmi právneho štátu podľa čl. 1
ods. 1 Ústavy SR, pričom v ďalších bodoch rozsudku správny súd konštatuje, že v prípade zmeny v

rámci uvedených zákonov ide o nepravú retroaktivitu, ktorá je podľa jeho názoru v právnom poriadku
Slovenskej republiky prípustná (bod 80. rozsudku), z ktorého dôvodu tiež zamietol návrh žalobcu
na prerušenie konania a iniciovanie konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom
SR. Správny súd zároveň uviedol, že z dôvodu zmeny zákona nemohlo dôjsť vo vzťahu k žalobcovi
k porušeniu žiadnych legitímnych očakávaní, keďže očakávanie nezmenenia pravidiel na priznanie

nároku na výsluhový dôchodok nie je podľa názoru súdu legitímne, pričom podľa názoru súdu žalobca
nenadobudol právo po 15 rokoch odísť do výsluhového dôchodku. S vyššie uvedeným právnym
posúdením súdu žalobca nesúhlasí z nasledovných dôvodov. (i) Pokiaľ ide o posúdenie retroaktivity a jej
druhu,nemožnosastotožniťsnázorom,žekaždánepraváretroaktivitajeprípustnáavsúladesčl.1ods.
1 Ústavy SR. V tomto ohľade možno poukázať na nález Ústavného súdu SR z 27.10.2010, sp. zn. PL.

ÚS 16/09-51, na ktorý poukazoval aj súd v rámci rozsudku, kde Ústavný súd SR okrem iného konštatoval
nasledovné:„náhlezmenypravidielvyžadujúnezriedkazústavnoprávnehohľadiskazvýšenúpozornosť,
ktorú im preto ústavný súd aj v potrebnom rozsahu venuje. Každý prípad je však osobitý a vyžade si
dôkladné zhodnotenie všetkých okolnosti... Ústavný súd dospel k názoru, že napadnutá norma vykazuje
znaky nepravej retroaktivity. Ani takáto zmena smerujúca do budúcna však nemusí byť bez ústavného

kontextu, pretože ak výrazne zhoršuje doterajšiu právnu pozíciu jednotlivca, potom môže byť v kolízii
s princípom ochrany legitímneho očakávania... nepravá retroaktivita môže tiež ústavne relevantne
zasiahnuť do právnej istoty, do legitímneho očakávania”. Z citovaného vyplýva, že ani pri konštatovaní,
že by prípadná zmena zákona bola nepravo retroaktívna, nezbavuje to súd dôkladného zhodnotenia
všetkých okolností, za ktorých bola zmena prijatá, nakoľko aj nepravo retroaktívne vykonanou zmenou

zákona možno zasiahnuť do právnej istoty a legitímneho očakávania.
14. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby najvyšší správny súd podľa § 462 ods. 1
SSP zrušil rozsudok správneho súdu v celom jeho rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

III.

15.Žalovanýsakukasačnejsťažnostižalobcuvyjadrilpodanímz08.júna2025stotožniacsasozávermi,
ku ktorým dospel správny súd. Navrhol, aby kasačný súd podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť zamietol.

IV.

16. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 15. apríla 2025 na vedomie.

V.

17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11
písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a
po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.18. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

19. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
20.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
21. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd zamietol
správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 10. júna
2019, číslo SPOU-PO-PK-30/2019, ktorým tento podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. odvolanie

žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie - č. SPOU-OSZ-52010-1/2019-VZ zo dňa
05. apríla 2019, ktorým bol žalobcovi priznaný výsluhový príspevok vo výške 280,65 eur mesačne na
dobu 3 rokov; súčasne bol žalobcovi výsluhový príspevok znížený podľa daňových predpisov o sumu
dane vo výške 55,32 eur na sumu 227,33 eur mesačne.
22. Podľa Článku 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, občania majú právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
23. Podľa Článku 51 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods.
4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktorý tieto ustanovenia
vykonávajú.
24. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom od 01. mája 2013, policajt a profesionálny

vojak, ktorému sa skončil služobný pomer, má nárok na výsluhový dôchodok, ak služobný pomer trval
najmenej 25 rokov.
25. Podľa § 143x písm. a) zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase policajt alebo
profesionálny vojak, ktorého služobný pomer vznikol pred 1. májom 2013 a skončil po 30. apríli 2013
má odo dňa nasledujúceho po dni skončenia služobného pomeru nárok na výsluhový príspevok, ak jeho

služobný pomer trval nepretržite päť skončených rokov pred 1. májom 2013.
26. Podľa § 143y ods. 1 bod 10 zákona výsluhový príspevok patrí odo dňa nasledujúceho po dni
skončenia služobného pomeru policajtovi a profesionálnemu vojakovi, ktorí splnili podmienky uvedené
v § 143 ods. 1 po dobu troch rokov, ak ich služobný pomer trval pätnásť až dvadsať skončených rokov,
z toho pred 1. májom 2013 deväť skončených rokov.

27. Podľa § 143y ods. 2 zákona policajtovi alebo profesionálnemu vojakovi patrí za každý skončený rok
trvania služobného pomeru pred 1. májom 2013 výsluhový príspevok vo výške 2% základu zisteného
podľa § 60 a za každý skončený rok trvania služobného pomeru po 30. apríli 2013 výsluhový príspevok
vo výške 1% základu zisteného podľa § 60, najviac do výšky 28% základu zisteného podľa § 60. Do doby
trvaniaslužobnéhopomerupo30.apríli2013sazapočítajúajdnineskončenéhorokatrvaniaslužobného

pomeru, ktoré neboli zhodnotené v dobe trvania služobného pomeru na nárok na výsluhový príspevok
a jeho výšku podľa predpisov účinných do 30. apríla 2013; celková výška výsluhového príspevku ani po
započítaní nezhodnotených dní nesmie prekročiť 28% základu zisteného podľa § 60.
28.Podľa§31ods.1písm.a)zákonavýsluhovýpríspevokpatrívrozsahuazapodmienokustanovených
týmto zákonom policajtovi okrem hasiča, ktorého služobný pomer skončil uvoľnením.

29. Podľa § 60 ods. 1 zákona základ na výpočet výsluhového príspevku, odchodného, úmrtného,
výsluhového dôchodku a invalidného výsluhového dôchodku sa zistí z priemerného mesačného
služobného platu dosiahnutého v období posledných desiatich skončených kalendárnych rokov pred
dňom skončenia služobného pomeru u policajta podľa odseku 2 a u profesionálneho vojaka podľa
odseku 4.

30. Podľa § 60 ods. 2 zákona priemerným mesačným služobným platom policajta je podiel súčtu
mesačných služobných platov, okrem súčtu služobných platov poskytnutých za obdobia dočasnej
neschopnosti, ktoré mu patrili v príslušných kalendárnych rokoch podľa odseku 1, a celkového počtu
kalendárnych dní, za ktoré tieto služobné platy patrili; takto zistený podiel sa vynásobí koeficientom
30,417 a zaokrúhli sa na eurocent smerom nahor.

31. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 595/2003 Z.z. od dane sú oslobodené dávky
výsluhového zabezpečenia a služby sociálneho zabezpečenia príslušníkov ozbrojených síl, ozbrojených
bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, Národného bezpečnostného úradu, Hasičského azáchranného zboru, Horskej záchrannej služby a Slovenskej informačnej služby poskytované podľa
osobitných predpisov okrem výsluhového príspevku, odchodného a rekreačnej starostlivosti.
32. Najvyšší správny súd mal z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasť tvoril pripojený administratívny

spis žalovaného, preukázané, že
- žalobca bol dňom 31.12.2018 podľa § 191 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. uvoľnený zo služobného
pomeru v štátnej službe príslušníka Policajného zboru Personálnym rozkazom riaditeľa Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave zo dňa 22. októbra 2018, číslo 694,
- žiadosťou spísanou dňa 07.01.2019 žalobca požiadal o priznanie výsluhového dôchodku od

01.01.2019,
- na výpočet výsluhového dôchodku bola menovanému zhodnotená doba trvania služobného pomeru
15 rokov a 178 dní, z toho 9 rokov a 299 dní do 30. apríla 2013,
- proti prvostupňovému rozhodnutiu, č. SPOU-OSZ-52040-1/2019-VZ zo dňa 04.04.2019, ktorým bol
priznaný výsluhový príspevok po dobu troch rokov od 01.01.2019 do 31.12.2021 vo výške 280,65 eur
mesačne, ktorý podlieha 19% dani z mesačne vyplácanej sumy, ktorá po odpočítaní dane činí 227,33

eur mesačne, podal žalobca odvolanie. Nesúhlasil s tým, že mu bol priznaný výsluhový príspevok a
nebol priznaný výsluhový dôchodok. Do policajného zboru vstupoval s tým, že ak tam zotrvá 15 rokov,
vznikne mu nárok na výsluhový dôchodok a nie výsluhový príspevok,
- žalovaný preskúmavaným rozhodnutím podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. s poukazom na § 84
ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. odvolanie zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil,

- žalobca žiadal správnou žalobou rozhodnutie žalovaného preskúmať správnym súdom.
33. Najvyšší správny súd po vyhodnotení námietok uvedených v kasačnej sťažnosti vo vzťahu k
napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho
spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od argumentov a relevantných
právnych záverov uvádzaných správnym súdom vo veci samej, ktoré vytvárajú dostatočné právne

východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.
34. Najvyšší správny súd v úvode poukazuje na to, že žalobca bol od 01.07.2004 prijatý do služobného
pomeru v štátnej službe príslušníka PZ, v ktorom zotrval do 31.12.2018, kedy bol na vlastnú žiadosť
uvoľnený zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka PZ podľa § 191 ods. 1 zákona
č. 73/1998 Z.z. Tak, ako to konštatoval aj správny súd, počas trvania služobného pomeru žalobcu,

zákonodarca s účinnosťou od 01.05.2013 zákonom č. 80/2013 Z.z. zmenil zákon č. 328/2002 Z.z. a
v § 143x a § 143y zákona novo upravil vznik právneho nároku na výsluhový príspevok aj policajtovi,
ktorého služobný pomer vznikol pred 01.05.2013 a skončil po 30.04.2013, ako tomu bolo aj v prípade
žalobcu. Napriek tomu, že žalobca žiadosťou doručenou služobnému úradu dňa 07.01.2019 požiadal o
priznanie výsluhového dôchodku, prvostupňovým rozhodnutím mu bol priznaný na dobu troch rokov od

01.01.2019 do 31.12.2021 výsluhový príspevok, ktorý podlieha 19% dani z mesačne vyplácanej sumy.
35. K námietke žalobcu, že pred vstupom do služobného pomeru ku dňu 01.07.2004 nadobudol právo
a s tým spojené legitímne očakávania podľa vtedy platného a účinného § 38 ods. 1 zákona č. 328/2002
Z.z. na priznanie výsluhového dôchodku po doslúžení 15 rokov v služobnom pomere sa správny
súd vyjadril v bodoch 70 a 71 rozhodnutia, s dôvodmi ktorých sa kasačný súd plne stotožňuje. Na

zdôraznenie správnosti týchto záverov je potrebné zdôrazniť, že nie nástup do štátnej služby príslušníka,
ale až splnenie podmienok podľa § 38 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. boli predpokladom na priznanie
výsluhového dôchodku. Zhodne a v podstate rovnako tomu bolo aj u poistencov vo všeobecnom
systéme sociálneho poistenia po nadobudnutí účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení,
podľa ktorého s účinnosťou od 01. januára 2004 sa zmenili podmienky vzniku nároku žiadateľov,

napríklad aj na starobný dôchodok.
36. K žalobcom namietanému retroaktívnemu pôsobeniu zákona č. 80/2013 Z.z., ktorý mal spätne a
negatívne ovplyvniť postavenie žalobcu čo do jeho nárokov výsluhového zabezpečenia najvyšší správny
súd uvádza, že: „ Podmienky vzniku nároku policajta na dávku výsluhového zabezpečenia sa posudzujú
až po skončení služobného pomeru a podľa právnych predpisov účinných v čase tohto skončenia.

Priamo vo vzťahu k retroaktivite najvyšší správny súd uvádza, že k imanentným znakom právneho
štátu neodmysliteľne patrí požiadavka právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok,
súčasťou čoho je aj zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, respektíve ich
ustanovení. V ústavnom poriadku Slovenskej republiky sa uplatňuje zásada lex retro non agit, čiže
zákon nemá spätnú účinnosť (napríklad nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 31. januára

2005, sp. zn. I. ÚS 238/04, z 03. apríla 1996, sp. zn. PL. ÚS 36/95, prípadne z 24. mája 1995,
PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný
právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych
predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita vzásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako
prípustnýnástrojnadosiahnutieustanovenýchadostatočnevýznamnýchcieľovverejnejmoci.Pripravej
retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi

skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho)
právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napríklad vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou
účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva
stav,vrámciktoréhoúčinnosťneskoršiehoprávnehopredpisunastávaskôrakojehoplatnosť.Tedaskôr,
než začal existovať (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. júna 2010, sp.

zn. 4Cdo/98/2010). Na druhej strane pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti,
na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov.
O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom
zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za
platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou
vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich

režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté
podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru)
uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa
účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita
do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši

až v čase účinnosti novej právnej úpravy (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 29. júna 2010, sp. zn. 4Cdo/98/2010). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná
skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne
však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v
čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (napríklad uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 24. apríla 2001, sp. zn. PL. ÚS 3/00). „Za nepravú retroaktivitu sa pokladá také
konanie zákonodarcu, pri ktorom zákonodarca v novom právnom predpise uzná právne skutočnosti,
ktoré vznikli počas platnosti skoršieho zákona, ale zároveň prinesie určité zmeny práv alebo povinností,
ktoré vznikli na základe týchto právnych skutočností (...).“ (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky.
Komentár. 3. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2012. s. 169). „Nepravá retroaktivita sa za určitých okolností

akceptuje ako prípustný prostriedok na dosiahnutie cieľov verejnej moci, ak ide o ciele súladné so
zásadami právneho štátu“ (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 3. vydanie. Šamorín:
Heuréka, 2012. s. 171“ (rozsudok NSS SR: sp. zn. 6Ssk/13/2022 z 29. júna 2023, III. ÚS 645/2023 zo
07. decembra 2023).
37. Kasačný súd zhodne s právnym názorom vysloveným v rozsudku sp. zn. 6Ssk/13/2022 aj v danej

veci konštatoval, že pokiaľ zákonodarca s účinnosťou od 01. mája 2013 zákonom č. 80/2013 Z.z. zmenil
zákon č. 328/2002 Z.z. a v § 143aa, § 143ab a § 143ac zákona a novo upravil vznik právneho nároku
na výsluhový dôchodok aj policajtovi, ktorého služobný pomer vznikol pred 01. májom 2013 a skončil
po 30. apríli 2013, t.j. aj v prípade žalobcu, ktorý doručil prvostupňovému správnemu orgánu dňa 07.
januára 2019 žiadosť o priznanie výsluhového dôchodku od 01. januára 2019, takúto zmenu zákona

ani najvyšší správny súd nepovažoval za retroaktívnu. Na rozdiel od právneho názoru žalobcu ide o
nepravú retroaktivitu sprevádzanú tzv. okamžitým účinkom zákona, a ktorá je aj s ohľadom na vyššie
vyslovené závery plynúce z rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít prípustná.
38. Žalobca v kasačnej sťažnosti tiež uvádzal, že nebola riadne posúdená ústavná súladnosť vykonanej
zmeny zákona č. 328/2002 Z.z. prostredníctvom novely zákona č. 80/2013 Z.z. s ústavou, keďže zo

strany súdu nebola vec postúpená Ústavnému súdu SR. V súvislosti s touto kasačnou námietkou
je potrebné uviesť, že úlohou správneho súdu v konaní o správnej žalobe bolo posúdiť zákonnosť
rozhodnutí správnych orgánov o výsluhovom dôchodku, resp. výsluhovom príspevku sťažovateľa.
Úlohou správneho súdu nebolo vysvetľovať súlad novelizovaného zákona č. 80/2013 Z.z. s Ústavou
Slovenskej republiky. Novou úpravou účinnou od 01. mája 2013 nedošlo k odňatiu nároku sťažovateľa

na výsluhový dôchodok, ale k zmene podmienok jeho priznania. Zákon zaviedol postupné zvyšovanie
požadovanej doby trvania služobného pomeru, čo možno považovať za dostatočne primerané cieľu
zníženia výdavkov a stabilizácie príslušníkov polície na jednej strane a ochrany legitímnych očakávaní
na strane druhej. Práve prechodnými ustanoveniami zákona sa malo dosiahnuť, aby zmena zákona
pôsobila na adresátov čo najmiernejšie postupným zvyšovaním doby trvania služobného pomeru.

Zákon č. 80/2013 Z.z. upravuje podmienky nároku na výsluhový dôchodok, ktorý na základe právnych
skutočností v podobe plynutia času ešte len mal vzniknúť. Nová právna úprava nezaviedla žiadne
retroaktívne podmienky pre výsluhový dôchodok, ktoré by objektívne bolo nemožné splniť. Naopak,
umožnila sťažovateľovi získať nárok naň pokračovaním v služobnom pomere, a to za kratší čas, než týmpolicajtom, ktorí doň vstúpili po 30. apríli 2013. Doba trvania služobného pomeru žalobcu predstavuje
spolu 15 rokov a 178 dní, z toho 9 rokov a 299 dní do 30. apríla 2013. Skutočná doba trvania základnej
vojenskej služby bola od 01. októbra 1998 do 23. septembra 1999 a skutočná doba trvania služobného

pomeru príslušníka PZ bola od 01. júla 2004 do 31. decembra 2018.
39. S poukazom na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 645/2023 zo 07. decembra
2023, že: „Čo sa týka porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy, treba uviesť, že v ňom obsiahnutá zásada nemôže
byť priamo aplikovateľná v individuálnych záležitostiach (III. ÚS 383/2016). Sťažovateľ síce uvádza, že
došlo k porušeniu jeho základného práva na rovnosť v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl.

20 ods. 1 ústavy, žiadnym spôsobom však ďalej nevysvetľuje, akým konkrétnym spôsobom k zásahu do
jeho práva na ochranu majetku v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy došlo. Nie je však úlohou ústavného súdu
reagovať na sťažnosť, v ktorej sú porušené ústavné práva len označené, no absentujú dôvody a spôsob
porušenia, čo je zjavné aj z § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde. (16) Obdobne to platí aj
v prípade namietaného porušenia zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru v spojení s právom na
pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety dodatkového protokolu. Zákaz diskriminácie podľa

čl. 14 dohovoru má vo vzťahu k ostatným právam garantovaným dohovorom akcesorický charakter.
Preto sa porušenia tohto zákazu možno domáhať len v súvislosti s porušením iného práva podľa
dohovoru. Sťažovateľ však vo svojej argumentácii neuvádza, akým spôsobom došlo k porušeniu jeho
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Rovnaký záver platí aj pre namietané porušovanie príkazu
nediskriminácie podľa čl. E charty v spojení s právom na dávky sociálneho zabezpečenia podľa čl. 12

charty. Čo sa týka práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy,
ani v tomto prípade sťažovateľ osobitným spôsobom neargumentuje, v čom konkrétne vidí porušenie
uvedeného ustanovenia, a preto ústavný súd nemôže dospieť k záveru o jeho porušení“ nebolo dôvodné
vec postúpiť ústavnému súdu na posúdenie ústavnej súladnosti vykonanej zmeny zákona č. 328/2002
Z.z. prostredníctvom novely zákona č. 80/2013 Z.z. Obsahovo a právne totožný právny záver prijal

Ústavný súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí III. ÚS 93/2014-14 zo dňa 20. februára 2024 v konaní
o ústavnej sťažnosti proti rozsudku NSS SR, sp. zn. 6Ssk/7/2023 zo dňa 30. augusta 2023.
40. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne
správny, preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol.
41. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto

konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a
žalovanému ich nepriznal, keďže nebola splnená podmienka výnimočnosti (§ 467 ods. 1 SSP v spojení
s § 168 veta druhá SSP).
42. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.