Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. apríl 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 14SaZ/1/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0726100019
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 04. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Juraj Marko

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100019.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave, sudcom: Mgr. Jurajom Markom, v právnej veci žalobcu: A. B., narodeného

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Afganská islamská republika, bez dokladov totožnosti, toho času
pobytom: Pobytový tábor Rohovce, Slovenská republika, zastúpeného mimovládnou organizáciou
poskytujúcou právnu pomoc cudzincom: Slovenská humanitárna rada, so sídlom Budyšínska 1, 831
03 Bratislava, IČO: 17 316 014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný
úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. ČAS: MU-
PO-111-30/2025-Ž zo dňa 03.12.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta.

II. Správny súd v Bratislave žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Rozhodnutím ČAS:MU-PO-111-30/2025-Ž zo dňa 3.12.2025 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“)
žalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o azyle“) a neposkytol
doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle a § 20 ods. 4, neudelil azyl

na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 a neposkytol doplnkovú ochranu na
účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle.

2. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu
a všetkých relevantných informácií dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na udelenie azylu
ustanovené v § 8 zákona o azyle, nakoľko nebolo objektívne preukázané, že by žalobca bol, alebo v
prípade návratu do krajiny pôvodu, by mohol byť prenasledovaný z rasových, národnostných, alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd. Rovnako žalovaný dospel k názoru,
že v prípade nedobrovoľného návratu žalobcu do krajiny pôvodu by nečelil žiadnej forme vážneho
bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle, a preto nebol dôvod ani na poskytnutie doplnkovej
ochrany.

II.
Správna žaloba3. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu správnu žalobu podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č.
162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“) z dôvodu, že
napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu

orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán
verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi
spismi alebo v nich nemá oporu.

4.Nesprávneprávneposúdenievecividížalobcavpostupežalovaného,keďspochybňujehodnovernosť

žalobcu v súvislosti s jeho tvrdením, že po úteku z krajiny pôvodu nevstúpil na územie Afganistanu.
Žalovaný tento záver odôvodňuje tvrdením, že biometrický cestovný pas je možné afganským
občanom vybaviť výlučne na území Afganistanu. Takýto záver však podľa žalobcu nemá oporu
v relevantných právnych predpisoch ani v dostupných informáciách o praxi afganských orgánov.
Argumentácia žalovaného, opierajúca sa o ním citované články, tieto skutočnosti nemá nijako vyvracať,
ani preukazovať tvrdenie, že vydanie biometrického pasu je nevyhnutne viazané na osobný vstup

žiadateľa na územie Afganistanu. Aj v prípade, ak by žalovaný považoval tvrdenia žalobcu v tejto časti
za nedôveryhodné, takáto skutočnosť nemôže byť podľa žalobcu rozhodujúca pre posúdenie nároku
na doplnkovú ochranu. Otázka existencie vážneho bezprávia má byť totiž podľa žalobcu nezávislá od
hodnotenia dôveryhodnosti žiadateľa a musí byť skúmaná samostatne a ex offo aj vtedy, ak jeho tvrdenia
neboli vyhodnotené ako vierohodné.

5. Nedostatočné zistenie skutkového stavu žalobca odôvodňuje s odkazom na § 19a ods. 1 písm. c)
zákona o azyle s tým, že podmienkou priznania medzinárodnej ochrany nie je, aby žiadateľ preukázal
konkrétne individuálne problémy v krajine pôvodu výlučne z dôvodu svojej národnosti. Aj pri absencii
takýchto tvrdení má byť žalovaný povinný skúmať, či žiadateľovi ako osobe tadžickej národnosti v

krajine pôvodu nehrozí niektorá z foriem vážneho bezprávia, vyplývajúca zo všeobecnej situácie alebo
postavenia danej národnostnej skupiny.

6. Skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia má byť podľa
žalobcu v rozpore s administratívnym spisom a nemá mať v ňom oporu. Žalobca má za to, že

žalovaný nesprávne vyhodnotil informácie o krajine pôvodu založené v administratívnom spise a
dospel k nesprávam skutkovým zisteniam o neexistencii vážneho bezprávia, ktoré žalobcovi v krajine
pôvodu dôvodne hrozí. Pri hodnotení dôkazov mal žalovaný postupovať selektívne a obmedziť sa
na konštatovanie konečného záveru bez riadneho vyhodnotenia jednotlivých správ o krajine pôvodu
a bez vysvetlenia, prečo tieto informácie nepovažuje za relevantné z hľadiska posúdenia podmienok

doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle.

7. Žalobca má za to, že na základe vyššie uvedeného je v jeho prípade opodstatnená hrozba vážneho
bezpráviavkaždejjehoforme,pretosanemôže,aaninechcevrátiťdokrajinysvojhopôvodu,nazáklade
čoho požiadal aby správny súd v príslušnej časti napadnuté rozhodnutie zrušil, pričom žalobca žiada

rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

III.
Konanie pred správnym súdom

8. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 21.01.2026, ktoré predložil v súlade s § 214 SSP na základe
výzvy správneho súdu, zhrnul priebeh administratívneho konania, a vyjadril svoj nesúhlas s námietkami
žalobcu.

9. Žalovaný osobitne uviedol, že žalobca v aktuálnom ani predchádzajúcom konaní nepredlžil originál
dokladov, ktoré by hodnoverne potvrdili jeho totožnosť, pričom už v predchádzajúcom konaní v roku
2014 uvádzal rozdielne identifikačné údaje, priezvisko a dátum narodenia.

10. Žalovaný vo všeobecnosti námietky žalobcu odmieta a má za to, že v napadnutom rozhodnutí

sa žalovaný riadne a spoľahlivo vysporiadal s otázkou dôveryhodnosti žalobcu, ako aj rizika
vystavenia žalobcu vážnemu bezpráviu v jeho druhej forme zo strany štátu alebo neštátneho pôvodcu.
Dôveryhodnosť žalobcu mala byť spochybnená vzhľadom na ním tvrdené odlišné dôvody odchodu a
spôsoby odchodu z krajiny pôvodu, uvádzanie odlišných údajov vlastnej identity a to mena a dátumunarodenia, ako aj spôsobu získania vlastného identifikačného a cestovného dokladu v krajine alebo
mimo krajiny pôvodu. Nezrovnalosti a odlišné vyjadrenia ohľadom ID z roku 2023 a spôsobu získania
cestovného dokladu datovaného do obdobia leta 2024, ktoré odporujú oficiálnym možnostiam vydávania

dokladov nie je podľa žalovaného možné považovať za nepozornosť, resp. nepresnosť z tlmočenia, ale
ako okolnosť vnášajúcu pochybnosti do dôveryhodnosti žalobcom prezentovaného sledu udalostí.

11. Žalovaný tiež odmieta vyjadrenia žalobcu vzťahujúce sa k opodstatnenosti obáv žalobcu z vážneho
bezprávia v jeho druhej forme, hroziaceho od pôvodcu, ktorým je štát, alebo neštátny pôvodca. Pred

rozhodnutímsimalžalovanýzaobstaraťdostatočnémnožstvoinformáciíokrajinepôvoduzrelevantných
a spoľahlivých zdrojov, pričom mal posúdiť všetky kritéria jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti.
Žalovanýmázato,ževyhodnotenieprofilužalobcuvkontexteinformáciíokrajinepôvoduvediekzáveru,
že v prípade nedobrovoľného návratu do Afganistanu by žalobca nebol vystavený vážnemu bezpráviu
v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle.

12. Žalovaný zastáva názor, že vec bola posúdená správne a žalobca nespĺňa podmienky na získanie
medzinárodnej ochrany. Žalovaný tiež vyjadril súhlas s prejednaním veci a vydaním rozhodnutia bez
nariadenia pojednávania.

13. Na základe výzvy súdu zo dňa 27.01.2026 reagoval žalobca na uvedené vyjadrenie žalovaného

svojim vyjadrením zo dňa 04.02.2026 v ktorom uviedol, že žalovaný vo vyjadrení opätovne poukazoval
predovšetkým na rozpory vo výpovediach žalobcu, no žalobcovi nebolo umožnené, aby sa k týmto
rozporom riadne vyjadril a aby ich vysvetlil spôsobom, ktorý by mohol prispieť k úplnému a správnemu
zisteniu skutkového stavu.

14. Bez ohľadu na uvedené žalobca zdôraznil, že posúdenie existencie vážneho bezprávia nemôže
byť založené výlučne na hodnotení jeho dôveryhodnosti. Žalobca zastáva názor, že otázka existencie
vážneho bezprávia, ako zákonného predpokladu na poskytnutie doplnkovej ochrany, musí byť skúmaná
samostatne a objektívne, predovšetkým na základe relevantných a aktuálnych informácií o situácii v
krajine pôvodu.

15. Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že žalovaný vo svojom vyjadrení opakovane pracuje s
pojmom „prenasledovanie“, hoci predmetom žaloby a tvrdení žalobcu nie je posúdenie dôvodov na
udelenie azylu z dôvodu prenasledovania, ale posúdenie dôvodov na poskytnutie doplnkovej ochrany z
dôvodu hrozby vážneho bezprávia. Žalobca má za to, že žalovaný týmto spôsobom nesprávne posunul

ťažisko právneho posúdenia veci, pričom nevenoval dostatočnú pozornosť zákonným podmienkam
doplnkovej ochrany.

16. Žalobca sa v plnom rozsahu pridržiava žaloby zo dňa 05.01.2026 a zotrváva na všetkých v nej
uvedených tvrdeniach. Zároveň opätovne zdôraznil, že krajinu pôvodu po svojom odchode nenavštívil.

Pre úplnosť však žalobca uvádza, že aj keby k takejto návšteve krajiny pôvodu došlo, podľa ustálenej
judikatúry samotná skutočnosť návratu žiadateľa do krajiny pôvodu automaticky nevylučuje poskytnutie
doplnkovej ochrany.

17. Žalobca má za to, že v celej krajine pôvodu naďalej pretrváva mimoriadne nepriaznivá a nestabilná

bezpečnostná situácia, ktorá pre neho predstavuje reálne riziko vážneho bezprávia vo všetkých
jeho zákonných formách. Žalobca je presvedčený, že žalovaný mal povinnosť túto situáciu dôsledne
zohľadniť a vyhodnotiť na základe objektívnych zdrojov, pričom tak v napádanom rozhodnutí neurobil
v potrebnom rozsahu.

18. Na základe výzvy súdu zo dňa 06.02.2026 k uvedenému vyjadreniu žalobcu doručil svoje vyjadrenie
zo dňa 17.02.2026 aj žalovaný, v ktorom poukázal na skutočnosť, že žalobca sa po svojom odchode
z krajiny pôvodu v roku 2014 do tejto krajiny preukázateľne dobrovoľne vrátil, pričom netvrdil ani
nepreukázal, že by počas tohto návratu čelil konaniu dosahujúcemu intenzitu vážneho bezprávia
voči jeho osobe. Malo ísť o obdobie po roku 2021, teda po prevrate, kedy Taliban prevzal moc

v krajine. Túto okolnosť mal žalovaný v napadnutom rozhodnutí zohľadniť pri posúdení existencie
individuálneho rizika, keďže dobrovoľný návrat do krajiny pôvodu predstavuje objektívny indikátor toho,
že žalobca nevnímal svoju situáciu ako bezprostredne ohrozujúcu. Takéto správanie považuje žalovaný
za objektívne nezlučiteľné s tvrdením o existencii reálneho a aktuálneho rizika vážneho bezprávia,keďže osoba, ktorá čelí skutočnej a individualizovanej hrozbe, sa spravidla snaží návratu do prostredia
ohrozenia vyhnúť. Skutočnosť, že žalobca napriek tomu do krajiny pôvodu dobrovoľne vstúpil a zotrval
v nej bez toho, aby došlo k realizácii tvrdenej hrozby, významným spôsobom oslabuje dôvodnosť jeho

tvrdení o existencii rizika vážneho bezprávia voči osobe žalobcu.

19. Na základe vyššie uvedeného žalovaný považuje napadnuté rozhodnutie aj naďalej za správne
a zákonné.

IV.
Relevantné právne predpisy
20. Podľa ustanovenia § 206 ods. 3 zák. č. SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a
nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

21. Podľa ustanovenia § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia
alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

22. Podľa ustanovenia § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie
o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o

všeobecnej správnej žalobe.

23. Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo
opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.

24. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne
dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

25. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím (1) uloženie

trestu smrti alebo jeho výkon, (2) mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest,
alebo (3) vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného
násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

V.
Skutkové a právne závery správneho súdu
26. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný (§ 10, § 13 ods. 3, § 17
písm. a) SSP) v konaní o správnej žalobe vo veci azylu podľa § 207 ods. 1 SSP, posudzujúc správnu
žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP), na základe skutkového stavu

v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia (§ 206 ods. 4 SSP), preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného
o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu
a administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. Správny
súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa ustanovenia § 137 ods.
4 SSP.

27. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS:MU-
PO-111-30/2025-Ž zo dňa 3.12.2025, ktorým rozhodol, že žalobcovi neudeľuje azyl podľa ustanovenia
§ 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, a zároveň mu neposkytuje doplnkovú ochranu podľa ustanovenia §
13c ods. 2 písm. b) a písm. e) a § 20 ods. 4 citovaného zákona. Žalovaný tiež žalobcovi neudelil azyl na
účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 a neposkytol doplnkovú ochranu na účel

zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle.
28. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie v časti neposkytnutia doplnkovej ochrany za nezákonné
z dôvodu, že má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu
orgánom verejnej správy malo byť nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý
vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, má byť v rozpore s

administratívnymi spismi alebo v nich nemá mať oporu.

29. Správny súd na úvod poukazuje na to, že „Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť
subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnúochranu,ktorýmneboludelenýazyl,aleunichbybolo(zdôvodovtaxatívneuvedenýchvzákoneoazyle)
neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu
doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,

teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu
azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce
tvrdenia samotného žiadateľa, a z nich je potrebné vychádzať,“ (pozri rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 12. októbra 2010, sp. zn. 1Sža/77/2010).

30. Na základe uvedeného sa správny súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu ohľadom nesprávneho
právneho posúdenia tejto veci žalovaným, ak tento pri rozhodovaní o doplnkovej ochrane prihliadal aj
na celkovú dôveryhodnosť výpovedí žalobcu. Ako je z vyššie uvedeného právneho názoru Najvyššieho
súdu SR zrejmé, pri rozhodovaní o udelenie, či neudelenie doplnkovej ochrany, sú do značnej miery
určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, a z nich je potrebné vychádzať. Ak teda žalovaný pristúpil
k hodnoteniu reálnej existencie dôvodov pre udelenie doplnkovej ochrany vo vzťahu k žalobcovi aj cez

optiku jeho dôveryhodnosti, na základe jeho vlastných vyjadrení, postupoval tak v súlade so zákonom.

31. Žalobca ďalej namieta, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, nakoľko si nemal splniť jeho
povinnosť skúmať, či žiadateľovi ako osobe tadžickej národnosti v krajine pôvodu nehrozí niektorá z
foriem vážneho bezprávia, vyplývajúca zo všeobecnej situácie alebo postavenia danej národnostnej

skupiny. Podmienkou priznania medzinárodnej ochrany podľa žalobcu nie je, aby žiadateľ preukázal
konkrétne individuálne problémy v krajine pôvodu výlučne z dôvodu svojej národnosti.

32. Správny súd sa ani s touto argumentáciou žalobcu nestotožnil, nakoľko z konštantnej judikatúry
Najvyššieho súdu SR a neskôr Najvyššieho správneho súdu SR vyplýva, že žiadateľ o medzinárodnú

ochranu je v prvom rade povinný uviesť všetky skutočnosti, na ktorých zakladá svoju žiadosť; ak
tieto skutočnosti neuvádza, uvádza ich neúplne alebo nekonzistentne, nesie nepriaznivé dôsledky
v podobe neunesenia povinnosti tvrdenia. Bremeno tvrdenia tak stíha v konaní o medzinárodnej
ochrane samotného žiadateľa, ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či vo svojich
vyjadreniach uvádza okolnosti nasvedčujúce možnému zásahu do jeho ľudských práv (viď napr.

rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2022, sp. zn. 2 Sak 12/2022).
Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už samozrejme výraznejšie rozložené medzi žiadateľa o
medzinárodnú ochranu a správny orgán, ale primárna je povinnosť konzistentného a dôveryhodného
tvrdenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu týkajúceho sa možného zásahu do jeho ľudských práv.

33. Správny súd súhlasí so žalobcom v tom rozsahu, že podmienkou priznania medzinárodnej ochrany
nie je, aby žiadateľ preukázal konkrétne individuálne problémy v krajine pôvodu výlučne z dôvodu svojej
národnosti, no zároveň bez konzistentného a dôveryhodného tvrdenia žalobcu o možnosti zásahu do
jeho ľudských práv, nie je povinnosťou správneho orgánu vyhľadávať za neho dôkazy odôvodňujúce
jeho žiadosť, tak ako to skonštatoval žalovaný.

34. Správny súd zároveň preveril administratívny spis žalovaného a stotožnil sa s tvrdením žalovaného
uvedeného v napadnutom rozhodnutí, že žalobca v žiadnej zo svojich výpovedí problémy, súvisiace
s jeho národnosťou nikdy neuviedol, a to ani v predchádzajúcom konaní, ani v konaní aktuálne
prebiehajúcom. Napriek tomu sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí dostatočne vysporiadal aj s týmto

argumentom uvedeným právnou zástupkyňou žalobcu, keď uviedol, že obyvatelia tadžickej národnosti
predstavujú v Afganistane takmer tretinu celkovej populácie, približne 12-13 miliónov ľudí a z dostupných
informácií nevyplýva, že by mali byť voči príslušníkom danej národnosti konané také skutky, ktoré by
bolo možné zahrnúť pod definíciu prenasledovania podľa zákona o azyle a súviseli by s príslušnosťou
k danej národnostnej skupine.

35. Na základe uvedeného je teda zrejmé, že napadnuté rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného
skutkového stavu aj s ohľadom na žalobcovu tadžickú národnosť, pričom správny súd opakuje, že
z administratívneho spisu dokumentujúceho priebeh azylového konania je zrejmé, že žalobca svoju
žiadosť o medzinárodnú ochranu problémami súvisiacimi s jeho národnosťou neodôvodňoval.

36. Správny súd sa napokon nestotožnil ani s argumentom žalobcu, že žalovaný nesprávne vyhodnotil
informácie o krajine pôvodu založené v administratívnom spise a dospel k nesprávam skutkovým
zisteniam o neexistencii vážneho bezprávia, ktoré žalobcovi v krajine pôvodu podľa neho dôvodne hrozí.37. Základnou podmienkou pre poskytnutie doplnkovej ochrany je objektívne preukázanie, že osoba,
ktorá by mala byť vrátená do krajiny pôvodu, by mohla čeliť minimálne jednému z troch kritérií vážneho

bezprávia: (i) uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, (ii) mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce
zaobchádzanie alebo trest, alebo (iii) vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti
osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pre objektívne posúdenie reálnej hrozby vážneho bezprávia v
prípade žalobcovho návratu do krajiny pôvodu si žalovaný zabezpečil aktuálne informácie o situácii v

Afganistane, so zameraním na provinciu Kábul, odkiaľ žiadateľ pochádza.

38.Bezohľadunapodľanázorusprávnehosúduodôvodnenépochybnostižalovanéhoodôveryhodnosti
žalobcu v súvislosti s jeho azylovým príbehom a nezrovnalosťami ohľadom vybavovania cestovného
pasu (ktorý nepredložil), a s tým súvisiacim návratom do Afganistanu, ktorý žalobca popiera, správny
súd dospel k záveru, že žalovaný pri posudzovaní nároku na poskytnutie doplnkovej ochrany žalobcovi

podľa správneho súdu dôsledne zohľadnil všetky relevantné skutočnosti a postupoval s prihliadnutím na
už vyššie citovaný rozsudok NSS SR sp. Zn 1Sža/77/2010 z 12.10.2010. Pred rozhodnutím si žalovaný
tiež zaobstaral dostatočné množstvo informácií o krajine pôvodu z relevantných a spoľahlivých zdrojov,
pričom posúdil všetky kritéria jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti.

39. Tento záver správneho súdu vyplýva z presvedčivej analýzy aktuálnej situácie v Afganistane,
uvedenej v napadnutom rozhodnutí, ktorá zohľadňuje všetky riziká na ktoré poukazuje aj žalobca
v podanej správnej žalobe vo vzťahu k žalobcovi a vyhodnocuje ich z pohľadu naplnenia kritérií pre
poskytnutie doplnkovej ochrany.

40. Žalovaný rovnako ako žalobca uvádza, že situácia v Afganistane je stále napätá, avšak riziká pre
bežných navrátilcov nepredstavujú také nebezpečenstvo, ktoré by bolo možné charakterizovať ako
vážne bezprávie. Žalovaný konštatuje, že určité osoby môžu mať po návrate do Afganistanu problémy,
keďže existujú zoznamy hľadaných osôb, uvedené sa však žalobcu zjavne netýka, nakoľko sa ten
podľa všetkých dostupných informácií s najvyššou pravdepodobnosťou po prevrate v roku 2021 aspoň

raz do Afganistanu vrátil z dôvodu vybavenia svojich biometrických dokladov totožnosti na príslušných
úradoch. Daná skutočnosť potvrdzuje, že štátne orgány jeho príchod museli zaregistrovať. Fakt, že mu
nové biometrické doklady totožnosti mali byť podľa jeho vlastných vyjadrení bez problémov vystavené,
aj podľa názoru správneho súdu dokazuje, že žalobca sa na takýchto zoznamoch hľadaných osôb
nenachádza, resp. že nie je záujmovou osobou pre súčasné afganské štátne orgány (to platí aj v prípade

ak by boli tieto doklady vybavované na diaľku, čo správny súd, rovnako ako žalovaný, považuje za
vysoko nepravdepodobné). Na základe uvedeného teda žalovaný dospel aj podľa názoru správneho
súdu k logickému záveru, že v tomto prípade nie je dôvod domnievať sa, že po návrate do Afganistanu
by mal žalobca vzbudiť negatívnu pozornosť Talibanu.

41. Žalovaný tiež pri svojom rozhodovaní zjavne zobral do úvahy aj správy, na ktoré odkazuje aj žalobca
v podanej správnej žalobe, podľa ktorých niektoré osoby, napríklad politickí predstavitelia, alebo osoby
so záznamom v registri trestov, mohli čeliť určitým represiám zo strany Talibanu, čo však nie je prípad
žalobcu.

42. Skutočnosť, že žalobca je schopný vrátiť sa do svojej krajiny bez obavy zo závažného porušovania
ľudských práv alebo prenasledovania potvrdzujú aj odpovede jednotlivých krajín Európskej únie
vyjadrujúce sa k posudzovaniu žiadostí o azyl afganských štátnych príslušníkov, na ktoré žalovaný
v napadnutom rozhodnutí odkazuje.

43. Uvedené závery správneho súdu potvrdzujú aj „Country Guidance: Afghanistan" (May 2024), ktoré
vydala Agentúra Európskej únie pre azyl (European Union Agency for Asylum - EUAA), ako spoločné
hodnotenie situácie v Afganistane pre účely rozhodovania o medzinárodnej ochrane, na ktoré odkazuje
samotný žalobca v podanej správnej žalobe. Podľa tohto zdroja síce zostáva bezpečnostná situácia v
Afganistane vážna a ochranné potreby občanov z tejto krajiny pretrvávajú, zároveň však táto analýza

EUAA konkrétne identifikuje rôzne profily osôb, u ktorých je pravdepodobné, že by sa kvalifikovali
za osobitné ohrozené skupiny (a mohli mať nárok na azyl alebo doplnkovú ochranu). Sú to bývalí
verejní úradníci, osoby spojované s bývalou vládou alebo s proti-Taliban aktivitami, osoby vnímané
ako odporcovia vládnej moci, ako aj príslušníci náboženských a etnických menšín vystavení rizikuprenasledovania či iného vážneho bezprávia. Žalobca však v konaní nepreukázal, že by do niektorej
z týchto skupín patril.

44. Čo sa týka argumentácie žalobcu, že trest smrti hrozí pre široké spektrum trestných činov, pričom
výkontrestusmrtiniejevAfganistanestriktneobmedzenýaexistujepretrvávajúcerizikojehouplatnenia,
žalobca sám uvádza, že ide o riziko najmä v kontexte politickej, náboženskej či etnickej diskriminácie,
ktoré sa žalobcu nijak netýka. Žalobca tiež dáva toto riziko do súvisu s vnútorným ozbrojeným konfliktom
v rámci Afganistanu, pričom z dostupných informácií o krajine pôvodu vyplýva, že v rámci Afganistanu

žiadny ozbrojený konflikt aktuálne neprebieha. Žalovaný sa tiež v napadnutom rozhodnutí podľa
názoru správneho súdu dostatočne s rizikom udelenia trestu smrti vysporiadal, keď uviedol, že podľa
dostupných správ a analýz, Taliban v Afganistane ukladá trest smrti za viaceré trestné činy, ako je
napríklad vražda, cudzoložstvo alebo krádež na základe vlastnej interpretácie šaríe, pričom z vyjadrení
žalobcu je zrejmé, že v krajine pôvodu proti nemu nebolo vedené trestné konanie, nijakým spôsobom
neporušil zákon, ani tam nevykonával žiadnu takú činnosť, za ktorú by mu takýto trest hrozil. Na základe

uvedeného, v súlade so závermi žalovaného, je aj správny súd toho názoru, že žalobcovi v prípade
návratu do krajiny pôvodu hrozba vážneho bezprávia z dôvodu uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu
nehrozí.

45. Žalobca tiež argumentuje, že v Afganistane dochádza k systematickému porušovaniu základných

ľudských práv, vrátane fyzického a psychického násilia, mučenia alebo krutého zaobchádzania voči
civilnému obyvateľstvu, pričom sám uvádza, že takéto násilie sa týka najmä menšinových skupín,
žien, či osôb podozrivých z politickej alebo náboženskej činnosti. Rovnako ako to správny súd
skonštatoval vyššie, v súlade so závermi žalovaného uvedenými v napadnutom rozhodnutí, v priebehu
administratívneho konania žalobca nepreukázal príslušnosť k žiadnej z uvedených ohrozených skupín

obyvateľstva, a preto závery žalovaného o tom, že žalobcovi v krajine pôvodu nehrozí mučenie alebo
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, správny súd považuje za správne a dostatočne
odôvodnené. Tento záver podporuje aj skutočnosť, že žalobca podľa jeho vlastných vyjadrení v
Afganistane nikdy necelil mučeniu, krutému alebo neľudskému zaobchádzaniu alebo trestu, ako ďalšej
forme vážneho bezprávia, a zároveň nikdy nevykonával žiadnu takú činnosť, ktorá by v prípade jeho

návratu do krajiny pôvodu viedla oficiálne orgány Afganistanu k neprimeraným opatreniam voči jeho
osobe.

46. Na základe vyššie uvedených skutočností právny súd uvádza, že žalobcom uvádzané námietky voči
zákonnosti napadnutého rozhodnutia neboli spôsobilé spochybniť jeho vecnú správnosť, správny súd

žiadneinépochybenianapadnutéhorozhodnutianevzhliadol,apretojenapadnutérozhodnutiepotrebné
považovať za zákonné.
47. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd podľa § 219 SSP správnu žalobu pre jej
nedôvodnosť zamietol.
48. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalovanému

právo na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 168 SSP nepriznal, keďže nevzhliadol na
strane žalovaného dôvodne vynaložené trovy konania, ktorých nahradenie by bolo možné od žalobcu
spravodlivo požadovať. Žalobcovi, vzhľadom na jeho neúspech vo veci, podľa § 167 ods. 1 SSP (a
contrario) právo na priznanie náhrady trov konania nevzniklo.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho
súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie
vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná

na kasačnom súde (§ 444 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu
je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440sa podáva (ďalej ako „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).
Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa

vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, a) ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, b) ak sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, c) ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439
ods. 3 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si môže v konaní o kasačnej sťažnosti zvoliť na zastupovanie
advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 26 ods. 2 v spojení s § 449 SSP).