Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. máj 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 16C/52/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123206507
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Drimák, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:8123206507.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Michalom Drimákom, PhD. v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX A., právne zastúpeného: JUDr. Michal Feciľak, advokát, so sídlom
Jesenná8,08005Prešov,IČO:37941623protižalovanému:MestoPrešov,sosídlomHlavná73,08001
Prešov, IČO: 00 327 646, právne zastúpenému: JUDr. Alojz Naništa, advokát so sídlom Sládkovičova
8, 080 01 Prešov, IČO: 35 519 193 v konaní o náhradu za vecné bremeno, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude

rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou súdu podanou osobne dňa 29.06.2012 domáhal, aby súd určil, že žalobcovi
patrí náhrada za zriadené vecné bremeno zo strany žalovaného a ďalej navrhol, aby súd po vynesení
medzitýmneho rozsudku pokračoval v konaní tak, že ustanoví súdneho znalca na vypracovanie
znaleckého posudku za účelom určenia hodnoty vecného bremena a zaviaže žalovaného na zaplatenie
náhrady za vecné bremeno určenej znaleckým dokazovaním pred súdom. Taktiež navrhol, aby mu súd
priznal náhradu trov konania. V odôvodnení žaloby špecifikoval, že je výlučným vlastníkom pozemkov
evidovaných na LV č. XXXXX, kat. úz. A., pričom na niektorých z nich sa nachádza prístupná verejná

vnútrobloková zeleň spolu o výmere 7321 m2. Malo ísť o parcely reg. D. E. F. XXXX/X, XXXX/
XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX G. XXXX/XX, všetky druhu ostatné plochy.
Argumentoval, že žalovaný predmetné pozemky využíva a tak sú splnené zákonné dôvody pre vznik
vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. Veci bola pridelená a konanie sa pôvodne viedlo
pod sp. zn. 11C/133/2012.

2. Uznesením zo dňa 07.09.2012, č. k. 11C/133/2012-15 súd vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní odo

dňa doručenia uvedeného uznesenia doplnil návrh, a to, uviedol určitý, zrozumiteľný a vykonateľný petit
návrhu, teda ako žiada, aby znel výrok konečného súdneho rozhodnutia, t.j. konkrétne uviedol výšku
náhrady za vecné bremeno. V súdom určenej lehote žalobca svoje podanie nedoplnil a až v rámci
odvolania voči uzneseniu o odmietnutí podania zo dňa 17.09.2014 (čl. 66) navrhol, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť mu náhradu za vecné bremeno podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. – právo
stavby – cesty, a to na pozemku parc. D. E. F. XXXX/X – zastavaná plocha, nádvorie o výmere 11 296
m2, nachádzajúcom sa v k. ú. H. I., zapísanom na LV č. XXXX v prospech každého vlastníka stavby

J./XXXX, vo výške 2 120 000 EUR spolu s 9 % - tným ročným úrokom z omeškania od 02.07.2009 do
zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiadal uložiť žalovanému povinnosť
nahradiťmutrovykonania.Nazákladedoplneniažalobyvrámciplynutiaodvolacejlehotyvočiuzneseniu
o odmietnutí podania, súd uznesenie o odmietnutí podania zrušil.3. Dňa 04.12.2017 žalobca podal vo veci návrh na zmenu žaloby, ktorá spočívala v podstatnom doplnení
skutkových tvrdení, ako aj v úprave navrhovaného petitu.

4. Podaním zo dňa 30.01.2018 navrhol žalobca pripustiť zmenu žaloby, ktorá spočívala jednak v
podstatnej zmene rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, a to, že predmetom konania je náhrada
za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom evidovaným na LV č. XXXX k. ú. H. I., obec A., okres
A. - parcela registra D. E. F. XXXX/X o výmere 11 252 m2 – zastavaná plocha a nádvorie a parcela

registra D. E. F. XXXX/X o výmere 44 m2 – zastavaná plocha a nádvorie s tým, že žalobca upravil
aj navrhovaný petit, kde požadoval zaviazať žalovaného na zaplatenie sumu 552 862,75 EUR spolu
s príslušenstvom (I. výrok), zároveň zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 280,08 EUR za každý deň
odo dňa 01.12.2017 do právoplatnosti rozsudku spolu s príslušenstvom (II. výrok) a napokon žiadal
zaviazať žalovaného aj platiť žalobcovi polročne sumu 51 114,40 EUR vždy po uplynutí kalendárneho
polroka počnúc právoplatnosťou rozsudku (III výrok). Žalobca formuloval zároveň aj alternatívny petit,

ktorým sa domáhal zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 306 686,40 EUR spolu s príslušenstvom
(I. výrok), taktiež zaplatiť žalobcovi sumu 280,0 EUR za každý deň odo dňa 31.01.2018 do dňa
právoplatnosti rozsudku spolu s príslušenstvom a napokon aj zaviazať na zaplatenie náhrady za vecné
bremeno podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z. – právo stavby – cesty na pozemku E. F. XXXX/X – zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 11296 m2, nachádzajúcom sa v k. ú. H. I., zapísanom na LV č. XXXX

v prospech každého vlastníka stavby J./XXXX vo výške 2 100 000 EUR spolu s príslušenstvom.

5. V rámci odôvodnenia podania zo dňa 30.01.2018 poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, č.
k. PL.ÚS 42/2015-105, z ktorého vyplýva, že náhrada za vecné bremeno je opakovanou náhradou,
a preto si žalobca týmto podaním uplatnil nárok z titulu opakovanej náhrady (za jednotlivé mesiace od

01.07.2012 do 30.11.2017 nárok na zaplatenie sumy 552 862,75 EUR s prísl., ako aj na zaplatenie sumy
280,08 EUR denne od 01.12.2017 do právoplatnosti rozsudku a tiež sumy 51 114,40 EUR polročne vždy
po uplynutí kalendárneho polroka), keďže žalovaného vyzýval v mesačných intervaloch na poskytnutie
tejto náhrady. Formuloval tiež eventuálny petit pri ktorom svoje nároky odvodzoval od jednorazovej
náhrady (306 686,40 EUR s prísl. za minulé obdobie – 3 roky spätne od podania návrhu, t. j. od

31.01.2015 do 30.01.2018, ako aj nárok na zaplatenie sumy 280,08 EUR denne od 31.01.2018 do
právoplatnosti rozsudku a zároveň nárok na zaplatenie sumy 2 120 000 EUR s prísl. titulom náhrady
za vedné bremeno).

6. Z podania žalobcu zo dňa 30.01.2018 vyplýva, že pozemok parc. D. F. XXXX/X - zastavané plochy

a nádvoria o výmere 11 296 m2, nachádzajúci sa v k. ú. H. I., bol rozdelený, a to na parcelu D. F. XXXX/
X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 11 252 m2 a parcelu D. F. XXXX/X – zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 44 m2.

7. Právny zástupca žalovaného podaním zo dňa 03.04.2018 vzniesol námietku premlčania uplatneného

nároku a s poukazom na ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka zároveň poukázal na to, že
žalobca v konaní riadne nepokračoval, pretože v súdom určenej lehote neodstránil vadu neúplnej žaloby.
Uviedol, že podaním zo dňa 17.09.2014 žalobca žiadal zmenu pôvodného žalobného petitu – určenia,
že žalobcovi patrí náhrada za vecné bremeno – viaznúce na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č.
XXXXX kat. úz. A. tak, že žalovaný je povinný žalobcovi zaplatiť náhradu za vecné bremeno podľa § 4

zákona č. 66/2009 Z.z. viaznuce na parcelách zapísaných na LV č. XXXX kat. úz. H. I. vo výške 2 120
000 EUR s prísl. Zo skutkových tvrdení uvedených v žalobe doručenej súdu dňa 29.06.2012 o 13:48:31
hod. vyplýva, že určenie náhrady za zákonné vecné bremeno žiada žalobca za nehnuteľnosti zapísané
na LV č. XXXXX kat. úz. A.. S poukazom na uvedené navrhol žalovaný odmietnuť žalobu doručenú
súdu dňa 29.06.2012, pretože žalobca neodstránil vadu podania v lehote určenej súdom. Žalovaný

zároveň poukázal na to, že žalobca podaním zo dňa 30.01.2018 žiadal pripustiť v poradí už tretiu zmenu
petitu žaloby, pričom žalovaný navrhol túto zmenu žaloby vylúčiť na samostatné konanie a následne
v celom rozsahu tento návrh zamietnuť ako nedôvodný, keďže ako už bolo vyššie konštatované, žalobca
riadne nepokračoval v konaní a žalovaný vzniesol námietku premlčania aj k navrhovanej zmene žaloby.
Ďalej poukázal na to, že žalobca navrhovanú zmenu žaloby formuluje ako alternatívny petit, k čomu

je potrebné uviesť, že alternatívny petit je namieste, ak podľa hmotného práva existuje v právnom
vzťahu možnosť voľby medzi dvoma plneniami. Ak je možnosť voľby daná žalobcovi, alternatívny petit
neprichádza do úvahy. V takomto prípade musí žalobca uskutočniť voľbu pred podaním žaloby a žalobou
sa domáhať už len jedného zvoleného plnenia, teda alternatívny petit môže žalobca použiť len tam,kde má možnosť voľby žalovaný. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcom navrhovaný alternatívny petit je
v rozpore s hmotným právom a po prípadnom pripustení navrhovaných žalobných nárokov, prvý výrok
vytvára prekážku litispendencie vo vzťahu k druhému navrhovanému výroku. Žalovaný taktiež poukázal

na to, že náhrada za zákonné vecné bremeno má charakter jednorazovej náhrady, a preto aj v tomto
ohľade vzniesol námietku premlčania.

8. Súd prvej inštancie vykonal so súhlasom právnych zástupcov strán sporu dokazovanie listinnými
dôkazmi prečítaním obsahu spisu od ostatného pojednávania konštatovaním, že na č. l. 73 sa nachádza

zápisnica o pojednávaní zo dňa 16.4.2024, na č. l. 75 a nasl. je uznesenie tunajšieho súdu č. k.
16C/52/2023-75 zo dňa 14.5.2024, ktorým súd pripustil zmenu žaloby, na č. l. 78 a nasl. je zápisnica
o pojednávaní zo dňa 14.5.2024, na č. l. 84 a nasl. je rozsudok tunajšieho súdu č. k. 16C/52/2023-84
zo dňa 14.5.2024, na č. l. 91 a nasl. je odvolanie žalobcu voči vyššie uvedenému rozsudku súdu prvej
inštancie, na č. l. 108 a nasl. je vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu, na č. l. 126 a nasl. je
uznesenie KS PO č. k. 21Co/2/2024-126 zo dňa 27.2.2025, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvej

inštancie zo dňa 14.5.2024, pričom zistil tento skutkový stav:

9. Žalobca je vlastníkom nehnuteľností – pozemkov v k. ú. H. I. parc. reg. D. E. F. XXXX/X – zastavané
plochy a nádvoria o výmere 11 252 m2 a D. E. F. XXXX/X – zastavané plochy a nádvoria o výmere 44
m2, zapísané na LV č. XXXX. Ako titul nadobudnutia je v liste vlastníctva napísaná kúpna zmluva K./XX

– XXX/XX a rozhodnutie SK v A. č. L. XX/XXXX D. zo dňa 04.11.2010 - 166/11. V časti E. – ťarchy na liste
vlastníctva k predmetným pozemkom je zapísané aj vecné bremeno podľa § 4 zákona NR SR č. 66/2009
Z. z. - právo stavby - cesty na pozemku par. E. XXXX/X, XXXX/X v prospech každého vlastníka stavby
– J./XXXX - Návrh Mesta Prešov /vlastník cesty/ na zápis vecného bremena -pol.vz. XXX/XX, XXX/
XX. Z nesporných skutkových tvrdení žalobcu vyplýva, že na predmetných pozemkoch je umiestnená

stavba miestnej komunikácie patriaca žalovanému.

10. Žalobca od augusta 2012 do decembra 2017 priebežne vždy raz mesačne vyzýval žalobcu na
zaplatenie náhrady za užívanie dotknutých pozemkov vždy v presne vyčíslenej sume vypočítanej ako
alikvótnenájomnévprípadebezdôvodnéhoobohateniaazároveňpreprípadnáhradyzavecnébremeno

ako finančnej náhrady vypočítanej na základe znaleckého posudku č. XXX/XXXX vypracovaného
znalcom M. N. K.. Súhrnne tieto náhrady predstavovali za obdobie od augusta 2012 do decembra 2017
sumu 552 862,75 EUR v prípade bezdôvodného obohatenia (ušlé nájomné) a vo výške 306 686,40 EUR
v prípade náhrady za vecné bremeno.

11. Na pojednávaní dňa 31.01.2018 súd upozornil žalobcu, že žaloba doručená súdu dňa 29.06.2012
obsahuje návrh na určenie náhrady za zriadené vecné bremeno týkajúce sa parciel pod bytovými
domami na Ulici A. O., LV č. XXXXX, kat. úz. A. (vnútrobloková zeleň), avšak v doplnení tohto podania,
ktoré bolo súdu doručené dňa 19.09.2014, už žalobca špecifikoval svoj nárok, ako náhradu za vecné
bremeno vo výške 2 120 000 EUR, týkajúce sa ale pozemkov na O. P. v kat. úz. H. I., zapísané na LV

č. XXXX. Právny zástupca žalobcu sa k tejto skutočnosti vyjadril tak, že o nej nemal vedomosť, preto
požiadal o určitý časový priestor na zaujatie stanoviska k tejto informácii.

12. V podaní zo dňa 28.02.2018 žalobca uviedol, že pri žalobe o náhradu za vecné bremeno vo vzťahu
k pozemkom na Ulici A. O. zapísaných na LV č. XXXXX v k.ú. A. má priložené potvrdenie súdu prvej

inštancie o prijatí podania zo dňa 29.06.2012 o 13:46:32, kde je uvedená spisová značka 13C/133/2012.
Mal za to, že zo strany súdu došlo k zámene potvrdení o prijatí podaní – žalôb sp. zn. 13C/133/2012 a sp.
zn. 11C/133/2012, ktoré potvrdenia boli potom nesprávne priložené ku konkrétnym podaniam – žalobám
žalobcu. Uviedol ďalej, že pri potvrdení zo dňa 29.06.2012 o 13:48:31 s pridelenou sp. zn. 11C/133/2012
má žalobu o náhradu za vecné bremeno týkajúcu sa pozemkov zapísaných na LV č. XXXX v k.ú. H.

I.. Mal za to, že súd pochybil, keď neuviedol lepšiu identifikáciu predmetu konania, napr. počet príloh,
alebo neuviedol presný čas podania aj na podacích pečiatkach jeho rovnopisov. Ďalej poukazoval na to,
že sa v priebehu celého konania správal a konal tak, ako by predmetom konania sp. zn. 11C/133/2012
bola náhrada za vecné bremeno vo vzťahu k pozemkom zapísaným na LV č. XXXXX v k.ú. H. I..

13. Na pojednávaní dňa 07.03.2018 súd vyzval stranu žalobcu na doplnenie žaloby v lehote do
30.04.2018, pričom konštatoval, že v tejto veci bola žaloba podaná dňa 29.06.2012 o 13:48:31 hod.,
a týka sa parciel, ktoré predstavujú vnútroblokovú zeleň na P. A. O. vo výmere 7 321 m2, evidovaných na
LV č. XXXXX kat. úz. A. a o tejto žalobe bude súd konať, preto vyzval žalobcu na doplnenie tejto žaloby, t.j. žaloby postavenej na skutkových tvrdeniach uvedených v žalobe súdu podanej 29.06.2012, uvedením
konkrétnej sumy nároku, ktorého sa žalobca domáha z titulu náhrady za zriadené vecné bremeno.

14. Uznesením zo dňa 14.05.2018 súd vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní odo dňa doručenia
tohto uznesenia, podanie (žalobu) zo dňa 29.06.2012 doplnil o uvedenie určitého zrozumiteľného
vykonateľného petitu žaloby, t.j. konkrétne určil výšku náhrady za zriadené vecné bremeno ohľadne
nehnuteľnosti – pozemkov evidovaných na LV č. XXXXX kat. úz. A.. Keďže žalobca nedoplnil svoje
podanie (žalobu) ani na základe tohto uznesenia, súd uznesením zo dňa 15.08.2018 odmietol podanie

žalobcu súdu doručené dňa 29.06.2012 o 13:48:31 hod., týkajúce sa určenia, že žalobcovi patrí náhrada
za zriadené vecné bremeno zo strany žalovaného vo vzťahu k parcelám registra E.: č. XXXX/X - orná
pôda o výmere 4377 m2 (v súčasnosti o výmere 3360 m2), č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 1040
m2, č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 296 m2, č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 354 m2, č.
XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 465 m2, č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 441 m2, č. XXXX/
XX - ostatné plochy o výmere 225 m2, č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 123, evidovaným na

LV č. XXXXX, katastrálne územie: A., obec: A., okres: A.. Na základe odvolania žalobcu ale Krajský
súd v Prešove uznesením zo dňa 04.05.2019 zrušil vyššie uvedené uznesenie prvostupňového súdu
o odmietnutí podania a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. Uznesením tunajšieho súdu č.k. 11C/133/2012-540 zo dňa 04.09.2019 tunajší súd, sudcom

JUDr. Eduardom Valenčinom, pripustil zmenu žaloby spočívajúcu v podstatnej zmene rozhodujúcich
skutočností tvrdených v žalobe, ako aj zmene navrhovaného petitu - predmetom konania sa stala
náhrada za užívanie pozemkov evidovaných na LV č. XXXX k.ú. H. I., obec A., okres A., a to parciel
registra "E." č. XXXX/X o výmere 11 252 m2 - zastavaná plocha a nádvorie a č. XXXX/X o výmere 44 m2
- zastavaná plocha a nádvorie a petit znel tak na náhradu za vecné bremeno ako opakované plnenie,

aj ako aj jednorazované plnenie (uznesenie na čl. 540 spisu).

16. V priebehu celého konania (pôvodne vedeného pod sp. zn. 11C/133/2012) žalobca namietal, že vo
veci koná a rozhoduje nezákonný sudca.

17. Rozsudkom č.k. 11C/133/2012-900 zo dňa 10.06.2020 Okresný súd Prešov, sudca JUDr. Eduard
Valenčin, zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania (výrok I.), žalobu zamietol (výrok II.), priznal
žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Zamietnutie žaloby
odôvodnil súd dôvodne vznesenou námietkou premlčania a tiež uplatnením práva žalobcu, ktoré súd
posúdil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.

18. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom sp. zn. 21Co/7/2020 zo dňa 30.09.2021
potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. (výrok I.) ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP, odmietol odvolanie proti výroku I. (výrok II.), návrh žalobcu na prerušenie
odvolaciehokonaniazamietol(výrokIII.),žalovanémupriznalnároknanáhradutrovodvolaciehokonania

voči žalobcovi v rozsahu 100 % (výrok IV.). V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že pre zamietnutie
žaloby z dôvodu premlčania uplatneného nároku je správne, pretože žalobca neuplatnil svoj nárok
v premlčacej dobe, keď si ho uplatnil až dňa 19.09.2014. Odvolací súd pritom už nepovažoval za
potrebné sa vecne zaoberať otázkou možného rozporu uplatneného nároku žalobcu s dobrými mravmi.

19. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 4Cdo/102/2022 zo dňa 31.05.2023 rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 21Co/7/2020 z 30.09.2021, ako aj rozsudok Okresného súdu Prešov č. k.
11C/133/2012-900 z 10.06.2020 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení
uviedol, že ako dôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu o porušení práva na zákonného sudcu v
prvoinštančnom konaní. S poukazom na ustanovenia zákona o súdoch, ako aj z Rozvrh práce

Okresného súdu Prešov na rok 2012 a predovšetkým Opatrenie predsedníčky Okresného súdu Prešov
z 03.07.2012 vyvodil, že v prípade vylúčenia sudcu z prejednávania veci bolo potrebné prerozdeliť
už pridelenú vec náhodným výberom pomocou technických prostriedkov v podateľni okresného súdu.
V danom prípade však k prideleniu veci nedošlo náhodným výberom prostredníctvom generátora
v podateľni súdu, ale výberom realizovaným prostredníctvom generátora pracovníčkou sekretariátu

okresného súdu, v zmysle skoršieho Opatrenia predsedu Okresného súdu Prešov č. Spr. 103/2003 z
13. januára 2003 (č. l. 99 spisu), ktorým bývalý predseda Okresného súdu Prešov poveril realizáciou
výnimiekprostredníctvomgenerátoranáhodnýmvýberomokrempodateľnesúdu„...ajsúdnetajomníčky,
prípadne pracovníčku kancelárie predsedu okresného súdu“. Uvedené opatrenie z roku 2003 bolonásledne zrušené následnými rozvrhmi práce Okresného súdu Prešov v ďalších rokoch a postup v
zmysle zrušeného opatrenia z roku 2003 nevyplýval ani z Opatrenia predsedníčky Okresného súdu
Prešov z 03.07.2012 v konkrétnej veci. Keďže rozsudkom súdu prvej inštancie rozhodol vo veci sudca

JUDr. Eduard Valenčin, ktorému bola predmetná vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie dňa
03.07.2012 výnimkou z náhodného výberu realizovanou prostredníctvom generátora pracovníčkou
sekretariátu okresného súdu, preto konanie pred súdom prvej inštancie bolo postihnuté vadou
vyplývajúcou z § 365 ods. 1 písm. c) CSP (predtým § 221 ods. 1 písm. g) OSP), majúcou z povahy veci
za následok i vadu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP (predtým § 221 ods. 1 písm. f) OSP). Na uvedenú

skutočnosť bol odvolací súd povinný prihliadnuť z úradnej moci, pričom zároveň bol povinný z tohto
dôvodu rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Tým,
že takto nepostupoval rovnako porušil právo žalobcu na zákonného sudcu, resp. nevyvodil procesné
dôsledky z porušenia predmetného práva.

20. Najvyšší súd SR síce vzhľadom na zistený dôvod pre zrušenie rozhodnutí súdov nižšieho stupňa

nepristúpil k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie žalobcu, týkajúcej sa nesprávneho právneho
posúdeniaveciodvolacímsúdomvpredmetnomuznesení.Nadrámecdôvodovrozhodnutiaalenajvyšší
súd vo vzťahu k vytýkanému právnemu posúdeniu uviedol, že Najvyšší súd SR sa v uzneseniach
sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26. augusta 2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020
zaoberal otázkou, či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona

č. 66/2019 Z. z., má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme
pravidelných platieb primeranej náhrady. Z uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa
26. augusta 2019 citoval: „Obdobnú „dovolaciu otázku“ už najvyšší súd riešil v rozsudku z 24. marca
2015 sp. zn. 7Cdo/26/2014 ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré sa týkali
priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č.
182/1993 Z. z.“).... Vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej
náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Aj obmedzenie vlastníckeho
práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám,
čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha

nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone
č. 182/1993 Z. z. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia....Uvedené ustanovenia
(§ 4 ods. 1 a 2 zák. č. 66/2009 Z. z.) označili oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a
užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach pod
čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide však o verejnoprávne obmedzenie

vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale
druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie vlastníckeho
práva je odôvodnené verejným záujmom. ...Tak ako zákon č. 182/1993 Z. z., ani zák. č. 66/2009 Z.
z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom
rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné

bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11
ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v
pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri
nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných
princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a

užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/89/2008).... I v prípade zriadenia vecného
bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je primeraná náhrada namieste. Všeobecné súdy
vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami patriacimi obci
alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich
inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva

a hodnoty verejného záujmu (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/2/2014)....Ak judikatúra
najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol
vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení
vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú

všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami
kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je
vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave,
nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Preopačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov.“ Uzavrel, že ide o ustálenú rozhodovaciu
prax dovolacieho súdu (pozri sp. zn. 7Cdo/292/2021).

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti tunajší súd opätovne vec prejednal, pričom aktuálne sa konanie
vedie pod sp. zn. 16C/52/2023.

22. Žalobca i v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/52/2023 (po zrušení rozhodnutia prvoinštančného
aodvolaciehosúdu)opätovneopakovanenamietal,ževovecikonánezákonnýsudca.Spisbolpôvodne,

ešte pred akoukoľvek námietkou žalobcu, predložený prejednávajúcou sudkyňou predsedovi súdu
z dôvodu pochybnosti o tom, že je zákonnou sudkyňou, a to za účelom zhojenia vád vytýkaných
Najvyšším súdom SR, prípadne na zaujatie stanoviska k zákonnosti prideleného sudcu. Prejednávajúca
sudkyňa poukázala na chronológiu pridelenia a prerozdelenia veci a dôvody zrušovacieho uznesenia
Najvyššieho súdu SR, pričom s poukazom na vtedajší i aktuálny rozvrh práce a spôsoby prerozdelenia
veci vyjadrila pochybnosť, či spôsoby prerozdelenia veci dňa 03.11.2021 a 06.07.2023 zhojili vadu

vyčítanú Najvyšším súdom SR, keďže neprebehlo prerozdelenie spisov spôsobom ako v prípade, ak
bol sudca vylúčený z rozhodovania vo veci. Následne bol spis ešte opakovane predložený predsedovi
tunajšieho súdu za účelom vybavenia sťažností žalobcu.

23. Na pojednávaní dňa 16.04.2024 žalobca na výzvu súdu, aby predniesol, akého nároku sa domáha,

žalobca uviedol, že zotrváva na návrhu v zmysle zmeny žaloby zo dňa 30.01.2018 tak, ako je
formulovaný petit v závere daného podania s tým, že sa ale nejedná o alternatívny petit, ale o eventuálny
petit. Zároveň objasnil, že na pôvodnom návrhu na prerušenie konania už netrvá.

24. Uznesením č.k. 16C/52/2023-75 zo dňa 14.05.2024 tunajší súd, pripustil zmenu žaloby realizovanú

podaniami zo dňa 17.09.2014 a 30.01.2018 v spojení so zmenou žaloby prezentovanou na pojednávaní
dňa 16.04.2024, ktorá spočívala v podstatnej zmene rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, a to,
že predmetom konania je náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom evidovaným na LV
č. XXXX k.ú. H. I., obec A., okres A. - parcela registra „E.“ F. XXXX/X o výmere 11 252 m2 – zastavaná
plocha a nádvorie a parcela registra č. XXXX/X o výmere 44 m2 – zastavaná plocha a nádvorie s tým, že

navrhovaný výrok súdu znel na zaplatenie sumy 552 862,75 EUR s prísl. (I.výrok), zároveň na zaplatenie
sumy 280,08 EUR za každý deň odo dňa 01.12.2017 do dňa právoplatnosti rozsudku spolu s 9,00
% ročným úrokom z omeškania z tejto sumy odo dňa 01.12.2017 do zaplatenia (II. výrok) a tiež na
zaplatenie sumy 51 114,40 EUR polročne vždy po uplynutí kalendárneho polroka (III. výrok) eventuálne
na zaplatenie sumy 306 686,40 EUR s prísl. (I. výrok), na zaplatenie sumy 280,08 EUR za každý deň

odo dňa 31.01.2018 do dňa právoplatnosti rozsudku spolu s 9,00 % ročným úrokom z omeškania z tejto
sumy odo dňa 01.12.2017 do zaplatenia a zároveň na zaplatenie náhrady za vecné bremeno podľa
§ 4 zákona č. 66/2009 Z. z. - právo stavby - cesty na pozemku E. F. XXXX/X – zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 11296 m2, nachádzajúcom sa v k. ú. H. I., zapísanom na LV č. XXXX, v prospech
každého vlastníka stavby J./XXXX, vo výške 2 120 000 EUR spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania

od 02.07.2009 do zaplatenia.

25. Rozsudkom (sudkyne tunajšieho súdu JUDr. Evy Lampartovej) č. k. 16C 52/2023-84 zo dňa
14.5.2024 súd žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu
trov celého konania.

26. Po odvolaní podanom žalobcom Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, uznesením č. k. 21Co
2/2024-126 zo dňa 27.2.2025 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa odvolací súd nezaoberal vecou samou, ale konštatoval,
že úlohou súdu prvej inštancie bude prostredníctvom zamestnanca podateľne náhodným výberom

prideliť vec niektorému zo sudcov vybavujúcich občianskoprávnu agendu.

27. Spis bol následne predložený podateľni Okresného súdu Prešov na pridelenie prostredníctvom
technických prostriedkov niektorému zo sudcov vybavujúcich agendu registra „C“. Po vyjadrení sudkyne
JUDr. Michaely Sedlákovej, ktorej bola vec pridelená, bola vec tejto sudkyni odňatá a opatrením

predsedu Okresného súdu Prešov (č. l. 138 spisu) pridelená aktuálne konajúcemu sudcovi JUDr.
Michalovi Drimákovi, PhD..28. Na pojednávaní konanom 13.5.2025 právny zástupca žalobcu uviedol, že zotrváva na vznesenej
námietke nezákonného sudcu, kde postupne popísal genézu prideľovania spisov jednotlivým sudcom
Okresného súdu, pričom dospel k záveru, že aj v zmysle ostatného rozhodnutia odvolacieho súdu

mala byť vec pridelená zákonnému sudcovi JUDr. Sedlákovej, nie aktuálne konajúcemu sudcovi.
Vo vzťahu k veci samej uviedol, že nárok nie je premlčaný a v celom odkázal na svoj prednes na
ostatnom pojednávaní, kde pojednávala ešte sudkyňa JUDr. Lampartová. Zároveň krátkou cestou
predložil súdu vznesenie námietky zaujatosti žalobcu voči aktuálne konajúcemu zákonnému sudcovi
JUDr. Drimákovi a zároveň krátkou cestou predložil súdu aj podnet o podozrení zo spáchania trestného

činu aktuálne konajúcim sudcom JUDr. Drimákom čo sa týka trestného činu zneužívania právomoci
verejného činiteľa. Zároveň ešte právny zástupca žalobcu doplnil, že žalobca sa od počiatku domáhal
vydania bezdôvodného obohatenia za pozemky v k. ú. H. I. a v konaní pokračoval riadne. V celom
rozsahuodkázalnasvojezáverečnévyjadrenie,ktoréjeuvedenévzápisnicizodňa14.5.2024vaktuálne
prejednávanom spise. Zároveň tiež odkázal na argumenty, ktoré boli súčasťou vyjadrení odvolacích
námietok v odvolaní. Taktiež poukázal na to, že od počiatku žalobca žaloval náhradu za pozemky na

ulici O. a z týchto aj odvodzoval svoj nárok. Konštatoval rovnako, že nárok podľa jeho právneho názoru
nie je premlčaný a z týchto dôvodov navrhol žalobe vyhovieť a v prípade úspechu si uplatnil náhradu
trov konania, nemal návrhy na doplnenie dokazovania.

29. Právny zástupca žalovaného na tomto pojednávaní uviedol, že žaloba bola podaná na súd

29.6.2012, pričom bolo v nej špecifikované, že ide o tzv. pozemky A. O., pričom to bolo identifikované
jednak katastrálnym územím, listom vlastníctva a pod.. Poukázal na to, že premlčacia lehota v tom
čase bežala a neboli naplnené predpoklady v tom čase platného § 152 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku pre vydanie medzitýmneho rozsudku. Uviedol, že podaná žaloba nemohla vyvolať účinky, ktoré
očakával žalobca a poukázal na špekulatívny zámer žalobcu s cieľom vyhnúť sa zaplateniu súdneho

poplatku. Konštatoval, že nárok v celom rozsahu považuje za premlčaný a výkon práva v tomto prípade
je jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že žalobca vedel, že sa tam nachádza pozemná
komunikácia, mal iba špekulatívny zámer žalovať za účelom obohatiť sa. Poukázal na rozhodnutie
tunajšiehosúduvsenáte9C/48/2013,kdebolokonštatované,ženehnuteľnosťnauliciO.niejezaťažená
vecným bremenom, pričom v konaní pred tunajším súdom 9C/48/2013 sa žalobca domáhal určenia,

že nehnuteľnosť nie je zaťažená vecným bremenom, pričom žaloba bola právoplatne zamietnutá.
Odkázal na svoje samostatné vyjadrenia ešte v konaniach v tejto veci pred JUDr. Valenčinom a JUDr.
Lampartovou. Uviedol, že je jednoznačne ustálené, že nárok na vecné bremeno je jednorazový a táto
otázka bola najvyššími súdnymi autoritami už dávno vyriešená. Poukázal ešte na to, že ZP č. XX/
XXXX Q. P. K. D. je nepoužiteľný, nakoľko bola použitá porovnávacia metóda a v samotnom ZP je

uvedené, že táto porovnávacia metóda bola použitá na výslovnú žiadosť zadávateľa, t. j. v tomto konaní
žalobcu.Sohľadomnapredloženýpodnetopodozrenízospáchaniatrestnéhočinuaktuálnekonajúceho
zákonného sudcu a vznesenie námietky zaujatosti, ktoré sú obidva datovaného 12.5.2025, t. j. včera,
uviedol, že na mieste prichádza aj možnosť v zmysle § 102 CSP na uloženie poriadkového opatrenia,
keďže ide o predloženie podnetov v lehote tesne pred pojednávaním, pričom žalobca mal vedomosť

o tom, kto je zákonný sudca v prejednávanej veci. Zopakoval, že považuje nárok v celom rozsahu za
premlčaný a zároveň aj za rozporný s dobrými mravmi. Konštatoval, že dňa 29.6.2012 boli podané na
tunajší súd celkovo 4 žaloby, avšak len vo veci 11C/133/2012 podával žalobu žalobca sám ako fyzická
osoba. Poukázal tiež na rozhodnutia NS sp. zn. 2Obdo/4/2021, z ktorého vyplýva, že akákoľvek zmena
skutkových okolností v žalobe je samotnou zmenou žaloby a teda nárok v tomto prípade je premlčaný.

Navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť a v prípade úspechu si uplatnil náhradu trov konania, nemal
návrhy na doplnenie dokazovania.

30. Zistený skutkový stav súd nasledovne právne posúdil:

31. Podľa článku 20 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky (1) každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý
v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. (2)Zákon ustanoví, ktorý
ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb
spoločnosti, potravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu,

môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce, určených právnických osôb alebo určených fyzických osôb.
Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb
so sídlom v Slovenskej republike. (3)Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných
alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmiepoškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú
zákonom. (4) Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej
miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

32. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

33. Podľa § 124 Občianskeho zákonníka všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje

sa im rovnaká právna ochrana.

34. Podľa § 128 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka vlastník je povinný strpieť, aby v stave núdze alebo
v naliehavom verejnom záujme bola na nevyhnutnú dobu v nevyhnutnej miere a za náhradu použitá jeho
vec, ak účel nemožno dosiahnuť inak. Vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo
obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu.

35. Podľa § 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci
v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva
zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria
určitej osobe.

36. Podľa § 151n ods. 2 Občianskeho zákonníka vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti
prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa.

37. Podľa § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na

základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím
príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť
tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva
zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

38. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom
pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce
alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, 1) vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím

umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len "pozemok pod stavbou").

39. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona
k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo

zodpovedajúce vecnému bremenu,10) ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,
vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

40. Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom
území.

41. Súd prvej inštancie znovu, aj v dôsledku rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít,
podrobil preskúmanie prejednávanej veci nielen z pohľadu pozitívnoprávneho, ale aj z pohľadu
jusnaturalistického, najmä cez prizmu dobrých mravov. Len na margo súd prvej inštancie poukazuje na
fakt, že k inštitútu dobrých mravov treba pristupovať ako k stáročia sa vyvíjajúcemu inštitútu, ktorý vo
svojej bazálnej podstate však ostáva až na drobné výnimky plynúce z celkového spoločenského vývoja

nemenný.42. Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

43. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

44. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia

konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania
a dobra. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré
v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť vystihujú podstatné historické tendencie, sú uznávané
rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.

45. Už v rímskom práve bolo vlastnícke právo koncipované ako najrozsiahlejšie právo k veci, t. j.

jednotlivec mal v princípe úplné právo nad vecou, jeho výkon však podliehal určitým obmedzeniam,
ktoré vyplývali z povahy ľudskej pospolitosti, ako aj z existujúcich sociálnych a politických predstáv
hodnotových kategórií. Viazanosť vlastníckeho práva v záujme ostatných individuálnych vlastníkov, ktorí
by boli neobmedzeným výkonom práva určitého jednotlivca obmedzovaní, ako aj viazanosť vlastníckeho
práva v záujme celej spoločnosti boli nevyhnutnými postulátmi už rímskeho právneho poriadku (Rebro

Karol, Blaho Peter, 1997, Rímske právo, 2. doplnené vydanie, Bratislava: MANZ, ISBN 80-85719-08-8).

46. Občiansky zákonník, ani iný predpis nedefinuje pojem dobré mravy. Teória a súdna prax však zhodne
považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny
hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v

právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Z toho vyplýva, že tieto morálne pravidlá majú objektívnu
povahu, a preto akékoľvek súhlasné, a teda subjektívne motivované vyhlásenie zmluvných strán, nie je
smerodajné v tom, či nimi uzavretá zmluva je v súlade s dobrými mravmi, alebo nie. (rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. augusta 2008, sp. zn. 16Co/152/2008.

47.Spoukazomnažalobcompodanúžalobu,súdprvejinštanciekonštatuje,žesamotnépodanietakejto
žaloby je právom aprobovaný postup jednak v zmysle Civilného sporového poriadku a jednak podľa § 2
ods. 3 Ústavy SR. Otáznym a v tomto konaní sporným sa javí to, či takémuto výkonu práva je potrebné
poskytnúť právnu ochranu, pričom súd prvej inštancie v predmetnej veci vidí rozpor s dobrými mravmi.

48. Z vykonaného dokazovania mal ďalej súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca vedel, že
budeobmedzenýnasvojichvlastníckychprávach,pretožepredmetnépozemkypredstavovalizastavané
plochy a nádvoria. Žalobca ako vlastník nieže bol obmedzený na svojich vlastníckych právach, ale súd
prvej inštancie považuje za nutné uviesť, že ako právny nástupca predchádzajúcich vlastníkov chcel
byť (vzhľadom na vedomosť o reálnom stave pozemkov) na svojich vlastníckych právach obmedzený,

pretože mu bolo (muselo byť) zrejmé, že tieto pozemky sú vo faktickom stave, v akom sa nachádzajú
nepoužiteľné napr. na výstavbu a pod..

49. Podľa názoru súdu preto uvedené obmedzenie pozemku mohlo a malo byť zohľadnené v kúpnej
cene, za akú uvedené pozemky nadobudol žalobca, teda akékoľvek čo i len potenciálne obmedzenie

bolo odrazené v kúpnej cene. Je potrebné poukázať aj na fakt, že žalobca vstúpil do práv jeho právneho
predchodcu, pričom v danom prípade ide o vecné právo (vlastník je v medziach zákona oprávnený
predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, § 123 OZ),
pričom nadobúdateľ nemohol predpokladať, že výkon jeho vlastníckeho práva bude väčší, ako bol jeho
právneho predchodcu.

50. Ak bolo súdom ustálené, že dochádza k uplatňovaniu práva v rozpore s dobrými mravmi, je v princípe
jedno, či by sa jednalo o potenciálny nárok z bezdôvodného obohatenia, resp. z vecného bremena.

51. Zneužitie práva nemôže byť predmetom dokazovania ako právny inštitút. Skutkový stav, ktorý

je výsledkom dokazovania, až následne po svojom ustálení môže byť právne vyhodnotený tak, že
skutková podstata zneužitia práva bola naplnená. Záver o naplnení skutkovej podstaty zneužitia práva
je výsledkom právneho hodnotenia ustáleného skutkového stavu. (Uznesenie Ústavného súdu SR zo 7.
júna 2016, č. k. III. ÚS 357/2016-16). Zo zisteného skutkového stavu možno uzavrieť, že na jednej stranevlastnícke právo žalobcom svedčí, avšak na strane druhej je potrebné povedať, že nie je vylúčené ani
zneužívanie tohto vlastníckeho práva, k čomu podľa názoru súdu dochádza aj v prejednávanom spore.

52. Súd prvej inštancie ďalej uvádza, že zásada súladu výkonu práv s dobrými mravmi predstavuje
významný princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi
priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti. Konanie proti dobrým mravom je konaním protiprávnym.
(nález Ústavného súdu ČR z 21. októbra 2008, sp. zn. IV. ÚS 1735/07). Úlohou súdov je okrem
prejednávania jednotlivých vecí aj nastavovanie morálky a slušnosti v spoločnosti.

53. Špekulatívne nadobúdanie vlastníckeho práva len za účelom vytvárania zisku v dôsledku právnych
reziduí z minulosti nemôže nielen podľa názoru súdu prvej inštancie obstáť. Nejedná sa pritom o prípad
ojedinelý, izolovaný, ale o sériu súdnych sporov, pričom všetky sú viac-menej v rovnakom právnom
i spoločenskom kontexte. Poskytnutím právnej ochrany takémuto konaniu by bezpochyby dochádzalo
k rozkladu konceptu dobrých mravov, čo je neprípustné.

54. Súd prvej inštancie tiež akcentuje rozsudok Súdneho dvora EÚ z 13.12.1979 vo veci R. S.
proti Land Rheinland-Pfalz, kde bolo vo všeobecnosti konštatované, že ústavné pravidlá a prax
umožňujú zákonodarcovi upravovať predpismi užívanie súkromného majetku vo všeobecnom záujme.
S týmto cieľom sa niektoré ústavy odvolávajú na povinnosti spojené s vlastníctvom (Nemecký základný

zákon, článok 14 ods. 2 prvá veta), na jeho sociálnu funkciu (Talianska ústava, článok 42 ods. 2),
na podriadenie jeho užívania požiadavkám verejného blaha (Nemecký základný zákon, článok 14
ods. 2 druhá veta, a Írska ústava, článok 43.2.2°) alebo sociálnej spravodlivosti (Írska ústava, článok
43.2.1°). Sociálna funkcia vlastníckeho práva má prostredníctvom mnohých legislatívnych aktov vo
všetkých členských štátoch konkrétne vyjadrenie. Takto sa nachádzajú vo všetkých členských štátoch

zákony týkajúce sa poľnohospodárstva a lesníctva, vodohospodárstva, ochrany prírodného prostredia,
územného plánovania a urbanizmu, ktoré obmedzujú, často citeľne, užívanie pozemkového vlastníctva.

55. Súd prvej inštancie napokon poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
23 Cdo 430/2017 zo 16.7.2018, s ktorým sa stotožňuje, v ktorom je konštatované, že cit.: „v kontextu

projednávaného sporu je ovšem třeba mít při hodnocení daného aspektu na paměti, že optikou dobrých
mravů je nepochybně možné nahlížet i na výkon jednotlivých oprávnění spjatých s vlastnictvím věci (viz
přiměřeně rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 10. 11. 2000, sp. zn. 22 Cdo 740/99, usnesení téhož
soudu ze dne 30. 9. 2014, sp. zn. 22 Cdo 1010/2014, či ze dne 25. 3. 2015, sp. zn. 22 Cdo 4065/2014), a
tedy i na právo majitele na vydání bezdůvodného obohacení při neoprávněném užívání jeho vlastnictví.

Nejvyšší soud ve své rozhodovací praxi přitom již dříve připustil eventualitu, že též o požadavku na
vydání bezdůvodného obohacení získaného na straně obce užíváním pozemků jiného subjektu jako
veřejného prostranství by mohlo být uvažováno jako o rozporném s dobrými mravy, nastaly-li by zvlášť
mimořádné okolnosti (srov. zejména rozsudky Nejvyššího soudu ze dne 11. 2. 2014, sp. zn. 28 Cdo
2030/2013, ze dne 7. 5. 2014, sp. zn. 28 Cdo 3684/2013, či obdobně jeho usnesení ze dne 21. 11. 2017,

sp. zn. 28 Cdo 324/2017). Těmi může být vnímán i spekulativní úmysl žalobkyně při nabývání dotčených
pozemků, na nějž pak navázala výkonem svého vlastnického práva takovým způsobem, o němž je
možné mít pochybnosti stran jeho souladu s dobrými mravy“. (srovnej zejména usnesení Nejvyššího
soudu ze dne 7. 1. 2016, sp. zn. 28 Cdo 1151/2015, či jeho rozsudek ze dne 24. 2. 2015, sp. zn. 28
Cdo 2140/2013).

56. Nemožno opomenúť tiež rozhodnutie tretej komory Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
sťažnostisp.zn.4014/12zodňa25.7.2019vovecisťažovateľaA.B.protiSlovensku,ktorásťažnosťbola
jednomyseľne vyhlásená za neprípustnú. V tomto rozhodnutí je okrem iného uvedené, že sťažovateľ
systematicky získaval právne tituly k množstvu pozemkov v meste A. a jeho okolí, na ktorých boli

postavené budovy, cesty a iné stavby zriadené pred zmenami v roku 1989. Keďže podľa sťažovateľa boli
stavbypostavenébezurovnaniadotknutýchprávnychvzťahovaichvlastnícinemalizákonnýprávnytitul,
abyichmohlistavaťnapozemku,ktorýsaodvtedystaljehovlastným.Natomtozákladežiadalopeňažnú
náhradu v mnohých konaniach vo veci samej. V bode 56 tohto rozhodnutia ESĽP je konštatované, že za
týchto okolností nemožno tvrdiť, že sťažovateľ uplatňoval niečo iné ako špekulatívne súkromnoprávne

občianskoprávne nároky bez legitímnej dôvery v zmysle článku 1 protokolu č. 1 o svojom úspechu.
Z tohto dôvodu nedisponoval žiadnym „vlastníctvom“ chráneným týmto ustanovením.57. Primárne sa však nad princíp dobrých mravov súd prvej inštancie zaoberal vznesenou námietkou
premlčania zo strany žalovaného.

58. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

59. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

60. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u
iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia
po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde
alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon.

61. V prvom rade súd považuje za potrebné ustáliť, že daný právny vzťah medzi stranami sporu je
právne riešený zákonom č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a
doplnení niektorých zákonov. Žiada sa poukázať na už ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych

autorít a závery z nich vyplývajúce, v zmysle ktorých peňažná náhrada za obmedzenie vlastníckeho
práva zákonným vecným bremenom (ktorú si v tomto konaní žalobca uplatňoval a formuloval zároveň
viaceré varianty petitov) je jednorazová, nemajúca charakter opakujúceho sa plnenia a táto sa
premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe, ktorá doba začína plynúť dňom účinnosti zák. č.
66/2009 Z. z., t. j. dňa 01.07.2009 a v prípade neprerušenia jej plynutia (napr. v dôsledku uplatnenia

práva na súde) uplynula dňom 01.07.2012.

62. Súd prvej inštancie sa stotožňuje a zároveň aj poukazuje na zhrnutie, ktoré je uvedené v rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/2/2023 zo dňa 29.02.2024: „Právna otázka týkajúca sa formy
náhrady už bola vyriešená, a to v ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít. Táto

prax sa vyvíjala nasledovne. V prvom rade je potrebné poukázať na ustálenie právneho názoru, že
právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov vzniklo ex lege jednorazovo
tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra 1993). Z
predmetného ustanovenia nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za

pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv [3Cdo/49/2014 (R 73/2016)]. Tento právny názor sa
tak týka práva na primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom vzniknutým
podľa iného zákona. Napriek tomu však najvyšší súd považoval právnu otázku o forme poskytnutia
primeranej náhrady v súvislosti s vecným bremenom podľa zákona č. 66/2009 Z. z. za obdobnú k tej
súvisiacej s vecným bremenom podľa zákona č. 182/1993 Z. z. Keďže predmetné vecné bremená majú

podľa najvyššieho súdu všetky jednotiace znaky, vyššie uvedený ustálený právny názor (R 73/2016)
prevzal a plne aplikoval na primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom
vzniknutým podľa zákona č. 66/2009 Z. z. (2Cdo/194/2018). V takejto aplikácii práva ústavný súd
nevzhliadol neústavnosť (IV. ÚS 539/2020, III. ÚS 68/2019, III. ÚS 340/2021, III. ÚS 272/2022, IV. ÚS
564/2022, IV. ÚS 236/2023, III. ÚS 621/2023). Následne najvyšší súd konzistentne v prípadoch, kde sa

posudzovala predmetná forma primeranej náhrady vychádzal výslovne z uznesenia najvyššieho súdu z
26. augusta 2019 sp. zn. 2Cdo/194/2018, ktorého časť odôvodnenia týkajúcu sa aj aplikácie rozsudku
najvyššieho súdu zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014 (R 73/2016) prevzal a označil za ustálenú
rozhodovaciu prax najvyššieho súdu (8Cdo/17/2019, 1Cdo/99/2019, 2Cdo/151/2020, 7Cdo/292/2021,
4Cdo/102/2022). Z uvedeného tak vyplýva, že primeraná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva

vecným bremenom vzniknutým podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. má povahu jednorazovej
náhrady, na ktorú vzniklo právo dňom účinnosti daného zákona, a to navyše tomu, kto bol vlastníkom
zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona.“

63. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania sa súd prioritne zaoberal posúdením

dôvodnosti tejto námietky. Pôvodná žaloba na súd síce bola podaná už dňa 29.06.2012, avšak žalobca
podaním doručeným súdu 19.09.2014 uplatnil úplne iný nárok (vzťahujúci sa k iným pozemkom), než
bol nárok, ktorý uplatnil pôvodnou žalobou. Keďže žalobca podaním súdu doručeným dňa 19.09.2014
navrhol priznanie náhrady za vecné bremeno týkajúce sa úplne iných pozemkov, v inom katastrálnomúzemí, súd toto podanie vyhodnotil ako zmenu žaloby v zmysle § 140 ods. 1 a 2 CSP, keďže si žalobca
uplatňoval svoj nárok titulom odlišného obmedzenia vlastníckeho práva k iným nehnuteľnostiam a táto
v sebe zahŕňala aj podstatnú zmenu rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Zákon č. 66/2009

Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01.07.2009, a keďže náhrada za zákonné vecné bremeno je nepochybne
jednorázovou (viď predchádzajúci odsek odôvodnenia) a na uplatnený nárok sa vzťahuje všeobecná
trojročná premlčacia lehota, žalobca si svoj nárok neuplatnil zmenou žaloby zo dňa 19.09.2014 v rámci
premlčacej doby včas. Záver o premlčaní pritom nie je spôsobilé zmeniť ani prípadné zohľadnenie
prerušenia plynutia premlčacej doby začatým konaním vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn.

13C/133/2012 ohľadom nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom vo
vzťahu k pozemkom parc. D. E. F. XXXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 11296 m2 (neskôr
rozdelená na parc. D. E. F. XXXX/X G. F. XXXX/X), kde žaloba bola podaná dňa 29.06.2012, keďže táto
bola podaním doručeným súdu dňa 16.10.2012 vzatá späť a následne bolo konanie uznesením č. k.
13C/133/2012-12 zo dňa 19.10.2012, právoplatným dňa 10.11.2012, zastavené.

64. Súd sa tiež stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že žalobca v konaní riadne nepokračoval.
Právnym dôvodom spočívania plynutia premlčacej doby je v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka je
podanie žaloby na súd, pričom aby premlčacia doba spočívala, musia byť splnené dva predpoklady
- nielen uplatnenie práva na súde, ale aj riadne pokračovanie v konaní. Ak by aj súd pripustil, že
žalobca uplatnil svoje právo na súde pred uplynutím trojročnej premlčacej lehoty (dva dni pred uplynutím

všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty), tak v konaní riadne nepokračoval (ani v konaní sp. zn.
11C/133/2012, ani v konaní sp. zn. 13C/133/2012). Na výzvu súdu na doplnenie a opravu žaloby,
realizovanúuznesenímzodňa07.09.2012,doručenýmdňa28.09.2012(viďčl.15),reagovalažpodaním
súdu doručeným 19.09.2014, t.j. cca skoro až po uplynutí dvoch rokov a počas tohto obdobia premlčacia
doba nespočívala, ale plynula ďalej aj počas súdneho konania. Prvé podanie nasledujúce po doručení

predmetnej výzvy na doplnenie a opravu žaloby bolo podanie žalobcu zo dňa 15.10.2012, doručené
súdu dňa 16.10.2012, ktorým ale nereagoval na výzvu súdu, iba žiadal o prerušenie konania. Už aj
skutočnosť, že najbližšie podanie od doručenia výzvy na doplnenie žaloby súdu doručil s meškaním
ôsmich dní (keďže lehota na opravu a doplnenie žaloby mu uplynula dňom 08.10.2012, odôvodňuje
záver o tom, že žalobca riadne nepokračoval v konaní a tak premlčacia doba nespočívala, ale plynula

ďalej, v dôsledku čoho sa nárok žalobcu premlčal. Žaloba, resp. neúplné podanie bolo súdu doručené
iba dva dni pred uplynutím všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty a pokiaľ by k tomu súd pripočítal 8
dní riadneho nepokračovania v konaní, sčítaním týchto lehôt by už taktiež uplynula všeobecná trojročná
premlčacia lehota. Ako už ale súd konštatoval, nárok žalobcu považuje za premlčaný a keby aj pripustil,
že nárok bol uplatnený včas, žalobca, s poukazom na vyššie uvedené, v konaní riadne nepokračoval,

preto aj z tohto dôvodu je jeho nárok premlčaný.

65. Súd tak na základe vykonaného dokazovania a s poukazom na citované právne predpisy dospel
k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná z dôvodu uplatnenia premlčaného nároku, voči ktorému
žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania, preto žalobu v celom rozsahu zamietol. S poukazom

na zásadu hospodárnosti konania a procesnej ekonómie súd už nepovažoval za potrebné zaoberať
sa ďalšími dôvodmi, pre ktoré žalovaný považoval nárok žalobcu za nedôvodný (konanie v rozpore
s dobrými mravmi), resp. pre ktoré žalobca považoval svoj nárok za dôvodný (predovšetkým, že by malo
ísť o opakované plnenia).

66. Súd však ešte považuje za dôležité uviesť, že žalobca podal námietku zaujatosti v tejto veci voči
konajúcemu sudcovi v deň pojednávania len s cieľom zmariť vyhlásenie meritórneho rozhodnutia,
pričom o doposiaľ ostatnom rozsudku vo veci tunajšieho súdu vedenej pod sp. zn. 8C 161/2011 vedel
v dostatočnom predstihu pred termínom pojednávania v tejto veci, t. j. 13.5.2025.

67. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

68. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

69. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP na základe
pomeru úspechu v konaní tak, že plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi, ktorý bol v konaní
neúspešný, nárok na náhradu trov celého konania, vrátane trov dovolacieho konania. Podľa názorusúdu je potrebné v danom prípade vychádzať iba zo zásady pomeru úspechu vo veci samej. Hoci
žalobca bol vo svojej podstate úspešný v dovolacom konaní, keďže v dôsledku jeho dovolania najvyšší
súd zrušil rozhodnutia odvolacieho a prvoinštančného súdu vo veci samej, podľa názoru súdu jeho

úspech nepramenil z argumentácie proti tvrdeniam žalovaného a nemožno mu pričítať tento úspech
voči žalovanému, ktorý nemohol (nemal ako) ovplyvniť, aby vo veci konal a rozhodoval zákonný sudca.
O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže

odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom po nadobudnutí
jeho vykonateľnosti dobrovoľne splnená, je možné podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.