Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 8Svk/37/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200338
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:1020200338.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

NajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnityFilovej,

sudkyneMgr.KristínyBabiakovejasudcuJUDr.RastislavaDlugoša,PhD.(sudcaspravodajca)vprávnej
veci žalobcu (sťažovateľ): Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851
02 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpeného: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29,
040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava,
odbor opravných prostriedkov, referát starostlivosti o životné prostredie, so sídlom Tomášikova 46,
832 05 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: Poľnohospodárske družstvo v Šenkviciach, so sídlom
Šenkvice 900 81, IČO: 00 190 705, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. sp. OU-

BA-OOP3-2019/138800-003 zo dňa 17.12.2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku
Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-2S/61/2020-95 zo dňa 29.05.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh žalobcu na prerušenie kasačného konania zamieta.

II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.

III. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

IV. Ďalšiemu účastníkovi konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Ďalší účastník konania ako navrhovateľ predložil dňa 24.05.2019 na Okresný úrad Pezinok, odbor
starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) podľa § 29 ods. 1 písm. a)
zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o posudzovaní“ alebo „zákon č. 24/2006 Z.
z.“) zámer navrhovanej činnosti „Robotická farma Šenkvice“, vypracovaný podľa prílohy č. 9 zákona o

posudzovaní.
2. Prvostupňový správny orgán po posúdení navrhovanej činnosti z hľadiska jej povahy a rozsahu,
miesta vykonávania, významu jej očakávaných vplyvov na životné prostredie a zdravie obyvateľov,
berúc do úvahy súčasný stav životného prostredia v dotknutom území, rozhodnutím č. OU-PK-
OSZP-2019/006351 zo dňa 04.10.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vydaným v zisťovacom
konaní rozhodol o posúdení zámeru navrhovanej činnosti podľa § 29 zákona o posudzovaní tak,
že navrhovaná činnosť „Robotická farma Šenkvice“, umiestnená na území Bratislavského kraja v

okrese Pezinok, na tam uvedených pozemkoch v k. ú. D. D., sa nebude posudzovať podľa zákona
o posudzovaní. Pre eliminovanie alebo zmiernenie vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie
určil podľa § 29 ods. 13 zákona o posudzovaní podmienky: dodržiavať všetky opatrenia uvedené v
kapitole č. IV. 10. predloženého zámeru, zaoberať sa pripomienkami dotknutej verejnosti uvedenými vbode 8. prvostupňového rozhodnutia, opodstatnené pripomienky, ktoré majú oporu v zákone, zohľadniť
pri povoľovaní činnosti podľa osobitných predpisov, s uvedením, že dotknutá verejnosť uvedená v §
24 zákona o posudzovaní disponuje právami definovanými v § 24 ods. 2 zákona o posudzovaní. V

závere konštatoval, že navrhovaná činnosť rieši celkovú modernizáciu existujúcej poľnohospodárskej
farmy, ktorá je v súlade s územným plánom obce Šenkvice. Navrhovaná činnosť sa nenachádza v
environmentálne citlivej oblasti, spĺňa požiadavky a podmienky stanovené právnymi predpismi vo veci
ochrany ovzdušia a nebude ohrozovať zdravie obyvateľstva, nebude mať negatívny vplyv na povrchové
a podzemné vody.

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Tvrdil, že prvostupňový správny orgán
porušil niekoľko ustanovení zákona o posudzovaní, najmä v dôsledku absencie uvedenia návrhu
podmienok žalobcu k rozhodnutiu o ďalšom neposudzovaní s cieľom zabezpečiť vysokú a účinnú
včasnú ochranu životného prostredia, založenú na zistení priamych a nepriamych vplyvov a na základe
porovnania alternatív. Ďalej v dôsledku porušenia práva verejnosti na informácie o životnom prostredí,
najmä neumožnenia zúčastniť sa konzultácie.

4. Žalovaný rozhodnutím č. sp. OU-BA-OOP3-2019/138800-003 zo dňa 17.12.2019 (ďalej
len „rozhodnutie žalovaného“) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Skonštatoval, že zo strany prvostupňového správneho orgánu nedošlo k pochybeniu. Zaoberal
sa všetkými pripomienkami, námietkami a návrhmi dotknutých orgánov, dotknutej obce, verejnosti.
Zisťovacie konanie podľa zákona o posudzovaní predchádza akémukoľvek povoľovaciemu konaniu

zámeru navrhovanej činnosti a preto jeho úlohou nie je detailne riešiť technický návrh. Nie je
pravdou, že prvostupňový správny orgán neuviedol podmienky, ktoré eliminujú negatívne vplyvy zámeru
navrhovanej činnosti na životné prostredie, pretože tieto v prvostupňovom rozhodnutí uvedené sú
a taktiež sa prvostupňový správny orgán podrobne vysporiadal s námietkami dotknutej verejnosti.
Zverejňovanie informácií o životnom prostredí (zámeru navrhovanej činnosti) v prípade predmetného

konania považoval za súladné so zákonom. Mal za to, že v zisťovacom konaní bolo verejnosti umožnené
vykonať písomne konzultácie prostredníctvom zaslania písomného stanoviska podľa § 24 ods. 3 zákona
o posudzovaní, a tiež že oboznamovanie sa s podkladmi odvolacieho konania nie je potrebné vykonať,
ak výsledok už skôr vykonaných zisťovaní pred vydaním svojho rozhodnutia opakovane predkladal
účastníkom konania na vyjadrenie, pričom prvostupňový správny orgán túto povinnosť vykonal listom z

14.11.2019.Konštatoval,žeprvostupňovýsprávnyorgánprimeranepoužilkritériáprezisťovaciekonanie
uvedené v prílohe č. 10 zákona o posudzovaní, kde prihliadal najmä na povahu a rozsah navrhovanej
činnosti, ktorej predmetom je celková modernizácia existujúcej poľnohospodárskej farmy. Zopakoval,
že realizáciou navrhovanej činnosti sa nepredpokladá závažný negatívny vplyv na jednotlivé zložky
životného prostredia a zdravie obyvateľstva.

II. Konanie pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
5. Žalobca napadol prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie žalovaného správnou žalobou, domáhajúc
sa ich zrušenia, ako aj vrátenia veci prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie, a to z
dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok

v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Uviedol, že je občianskym združením ochraňujúcim
verejný záujem v oblasti životného prostredia v zmysle § 178 ods. 3 SSP a v konaní má postavenie
zainteresovanej verejnosti. Rozhodnutím žalovaného bol porušený verejný záujem v oblasti životného
prostredia.Prvostupňovýsprávnyorgánnesprávneaplikoval§29ods.3aods.13zákonaoposudzovaní
a jeho návrh podmienok v prvostupňovom rozhodnutí neuviedol, pričom boli porušené práva verejnosti

na informácie o životnom prostredí podľa § 24 ods. 1 písm. i) zákona o posudzovaní tým, že neboli
sprístupnené verejnosti predpísaným spôsobom a právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia
bolo podmienené nahliadnutím do spisu podľa § 23 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Došlo aj k porušeniu
jeho práva efektívne hájiť svoje záujmy podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku v kombinácii Dohovorom

o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v
záležitostiach životného prostredia - Aarhuský dohovor z 25.06.1998 (ďalej len „Aarhuský dohovor“) tým,
že prvostupňový správny orgán v rozpore s § 63 zákona o posudzovaní neumožnil žalobcovi zúčastniť
sa konzultácie.
6. Žalobca sa ďalej vyjadril, že v administratívnom konaní definoval svoje environmentálne záujmy,

naznačil návrh spôsobu ich riešenia, zadefinoval jednotlivé zložky životného prostredia aj zákonné
normy, naznačil konkrétne opatrenia, pričom je povinnosťou štátneho orgánu identifikovať a vyhodnotiť
environmentálnu kvalitu navrhovanej zmeny činnosti a zadefinovať prípadné nedostatky za účelom
ich nápravy v ďalších povoľovacích konaniach, a je tiež nevyhnutné individuálne zohľadniť návrhy apripomienky účastníkov konania. Rozhodnutie žalovaného nespĺňa kvalitatívne ani zákonné náležitosti
na formu a obsah odôvodnenia, nedostatočne vysvetľuje spôsob použitia správnej úvahy, absentuje v
ňomuvedenieúvahsprávnehoorgánu,ktorýmibolvedenýprihodnotenídôkazov,náležitévysporiadanie

sa s pripomienkami žalobcu, čím boli žalobcovi odopreté práva na efektívne hájenie a presadzovanie
jeho záujmov, najmä podľa v čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky.
7. Žalobca taktiež namietal, že nebolo vyhovené jeho požiadavke zmysle § 23 ods. 1 správneho poriadku
o zaslanie kópie administratívneho spisu listom alebo prevedeného do elektronickej podoby, k čomu
správny orgán uviedol len zmätočnú argumentáciu. Zdôraznil, že elektronické doručenie kópie spisu je

najefektívnejší a najhospodárnejší spôsob ako je možné umožniť žalobcovi výkon jeho práv týkajúcich
sa ochrany životného prostredia a nerozumie nástojčivému odmietaniu správneho orgánu doručovať
elektronické kópie spisov, ani prečo trvá na tom, že kópie spisov je možné vyhotovovať len pri nahliadaní
do spisu. Postup prvostupňového správneho orgánu v tejto veci je zároveň v priamom rozpore s čl. 3
ods. 2 Aarhuského dohovoru, podľa ktorého majú úradníci a správne orgány podporovať a usmerňovať
verejnosť pri požadovaní prístupu k informáciám a uľahčovať jej účasť na rozhodovacom procese.

Tiež mu bolo uvedeným postupom prvostupňového správneho orgánu upreté právo na vyjadrenie sa
k podkladom rozhodnutia a na navrhnutie ďalších dôkazov podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku.
Poukázal na to, že v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžp/3/2013
zo dňa 21.08.2013 nemožno právo podľa § 33 správneho poriadku nahradiť odkazom na § 23 ods. 1,
ods. 4 tohto zákona, ako to urobil správny orgán v napadnutom rozhodnutí. Namietal, že odvolací orgán

ho neinformoval o ukončení dokazovania v odvolacom konaní podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku
a nedal mu tak možnosť vyjadriť sa k podkladom odvolacieho konania a ani navrhnúť nové dôkazy v
odvolacom konaní, čo je dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia sám osebe.
8. Správny súd v Bratislave rozsudkom č. k. BA-2S/61/2020-95 zo dňa 29.05.2025 (ďalej aj ako
„napadnutý rozsudok“) správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, žalovanému a ďalšiemu účastníkovi

konania právo na náhradu trov konania nepriznal. K námietke nevyporiadania sa správnych orgánov s
pripomienkami žalobcu správny súd poukázal na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, v ktorom
prvostupňový správny orgán reflektoval pripomienky dotknutej verejnosti, ktoré jednak celé premietol
do odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia aj so svojím vyjadrením k jednotlivým pripomienkam,
pričom vo výroku určil ako jednu z podmienok pre eliminovanie alebo zmiernenie vplyvov navrhovanej

činnosti na životné prostredie zaoberať sa pripomienkami dotknutej verejnosti uvedenými v bode 8.
tohto rozhodnutia a pripomienky vyhodnotené ako opodstatnené zohľadniť pri povoľovaní činnosti
podľa osobitných predpisov. Ďalej správny súd poukázal na rozhodnutie žalovaného, konštatujúce,
že prvostupňový správny orgán v rámci zisťovacieho konania posúdil zámer navrhovanej činnosti z
hľadiska povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta vykonávania navrhovanej činnosti a významu

očakávaných vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie a zdravie obyvateľov, pričom vzal
do úvahy súčasný stav životného prostredia v dotknutom území a použil aj kritériá pre rozhodovanie
podľa prílohy č. 10 k zákonu o posudzovaní. Zároveň prihliadal na stanoviská k zámeru doručené
podľa § 23 ods. 4 zákona o posudzovaní, vysporiadal sa s doručenými stanoviskami, pričom zistil,
že vznesené požiadavky v stanoviskách nie sú predmetom zisťovacieho konania a budú podrobne

riešené v ďalších stupňoch projektovej dokumentácie, ktorých riešenie je v pôsobnosti iných orgánov
štátnej správy v konaniach podľa osobitných predpisov. Správny súd tiež poukázal na konštatáciu
žalovaného, že na základe komplexných výsledkov zisťovacieho konania prvostupňový správny orgán
po preštudovaní administratívneho spisu, všetkých stanovísk, námietok a pripomienok dospel k
záveru, že nie je predpoklad priamych alebo nepriamych environmentálnych vplyvov navrhovanej

činnosti na životné prostredie takého významu, aby bolo potrebné ich podrobnejšie analyzovať a
posudzovať. Predpokladané vplyvy navrhovanej činnosti zdokumentované v zámere sa pohybujú v
spoločensky prijateľnej miere a je možné im predchádzať opatreniami na zmiernenie nepriaznivých
vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie, opatreniami a dodržaním podmienok, ktoré vyplynuli
z jednotlivých stanovísk dotknutých orgánov a organizácií, a boli povoľovaciemu orgánu doručené v

procese zisťovacieho konania, za podmienky dodržania všeobecne záväzných právnych predpisov.
9. S námietkami týkajúcimi sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa správny súd
nestotožnil, keďže išlo o námietky všeobecného charakteru bez konkretizácie, s ktorými pripomienkami
žalobcu sa správne orgány nemali vysporiadať. Prvostupňový správny orgán sa podľa správneho
súdu v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia v bode 8. na stranách 5 až 19 náležite zaoberal

každou jednotlivou požiadavkou vznesenou žalobcom a žalovaný sa následne dostatočne vysporiadal
s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu. Ako nekonkrétnu a všeobecnú vyhodnotil správny
súd aj námietku žalobcu o absencii či nedostatočnom zdôvodnení vlastnej úvahy správneho orgánu.
Správny súd dal do pozornosti, že nie je jeho úlohou, aby za žalobcu vyhľadával konkrétne dôvodynezákonnosti napadnutého rozhodnutia nad rámec žaloby, resp. aby dopĺňal žalobcovu argumentáciu
o konkrétnosti v ním naznačenom všeobecnom žalobnom bode. Žalobné body majú byť riadne
identifikované a preukázané v žalobe konkrétnymi tvrdeniami a argumentáciou žalobcu, podporené

zákonnými ustanoveniami, ako aj príslušnými dôkazmi.
10. Správny súd v súvislosti s námietkou nedostatočného zohľadnenia žalobcom vznesených
pripomienok v rámci zisťovacieho konania zároveň poukázal na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Svk/33/2023 zo dňa 27. novembra 2024:
„10. Vo vzťahu ku kasačnej námietke ohľadom vznesených pripomienok v rámci zisťovacieho konania

treba uviesť, že podľa § 2 písm. d) zákona č. 24/2006 Z. z. je účelom tohto zákona okrem iného
určiť opatrenia, ktoré zabránia poškodeniu životného prostredia, zmiernia jeho znečisťovanie a zabránia
jeho poškodzovaniu. Zároveň podľa § 29 ods. 13 cit. zák. má výrok rozhodnutia, ktorým sa určilo, že
navrhovaná činnosť nepodlieha posudzovaniu, obsahovať aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú
vplyv na životné prostredie. Citované ustanovenie, ale ani iné ustanovenia zákona č. 24/2006 Z. z. však
neurčujú, o aké podmienky má ísť, a ich určenie je tak prenechané samotnému posudzujúcemu orgánu.

Ide teda o jeden z prípadov, kedy zákon priznáva tomuto orgánu správne uváženie, ktoré správne súdy
podľa § 27 ods. 2 SSP môžu preskúmať len do tej miery, či nevybočilo z medzí a hľadísk určených
zákonom. Navyše, podľa cit. § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z. logickým predpokladom, aby mohli
byť uložené opatrenia na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvov, je to, že navrhovaná činnosť vôbec
takéto vplyvy má alebo môže mať. Okolnosť, či príslušný orgán správne ustálil, že navrhovaná činnosť

nemôže mať také vplyvy, a či následným určením či neurčením opatrení vybočil zo zákonných hľadísk
a medzí správnej úvahy, je otázka, ktorá je prístupná nielen skúmaniu správneho súdu, ale logicky aj
námietkam žalobcu.
11. V tu prerokúvanej veci orgány verejnej správny vyšli zo skutkového zistenia, že navrhovaná zmena
činnosti nepredpokladá závažný negatívny vplyv na jednotlivé zložky životného prostredia a zdravia

obyvateľov. Toto skutkové zistenie je podporené obsahom administratívneho spisu, ako ho zhrnul aj
správny súd, a žalobca ho počas celého konania pred orgánmi verejnej správy nespochybnil. Ako už
správny súd uviedol, pripomienky a vyjadrenia žalobcu uplatnené počas administratívneho konania
boli veľmi všeobecné. Podľa kasačného súdu však žalobca v prerokúvanej veci jednoznačne mohol
[a v zmysle § 181 ods. 1 písm. e) SSP aj mal] predniesť konkrétne skutkové a právne dôvody,

prečo mal žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uložiť určité opatrenia a prečo ich neuložením
prekročil hranice správneho uváženia. Žalobca žiadne takéto konkrétne dôvody neuviedol, ale obmedzil
sa len na všeobecne formulované námietky týkajúce sa prihliadania na jednotlivé zložky životného
prostredia,prípadneurčitéopatreniapočasvýstavby.Potomvšaksprávnysúdnepochybil,aknazáklade
takto všeobecne formulovaných námietok dospel k záveru, že nemôže žalovanému vytknúť žiadne

pochybenie pri aplikácii citovaných ustanovení (a nimi priznaného správneho uváženia; porov. zhodne
rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 7Svk/19/2021 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. III. ÚS 416/2023).“
11. Správny súd nevyhodnotil ako dôvodnú ani námietku, že v zisťovacom konaní nebol zverejnený
žalobcov návrh podmienok rozhodnutia, keďže žiadne ustanovenie zákona o posudzovaní správnemu

orgánu neukladá povinnosť zverejňovať stanoviská dotknutých orgánov. V tejto súvislosti správny
súd poukázal na ustanovenie § 24 ods. 1 zákona o posudzovaní, ktoré ukladá príslušnému orgánu
povinnosť zverejniť informácie o navrhovanej činnosti alebo jej zmene (napr. kde možno získať
informácie o navrhovanej činnosti alebo jej zmene) a podľa § 29 zákona o posudzovaní zverejňuje
napr. oznámenie o zmene navrhovanej činnosti, kde možno do zámeru nahliadnuť či kedy k nemu

možno zasielať pripomienky. Pokiaľ žalobca konkrétne poukazoval na ustanovenie § 24 ods. 1
písm. i) zákona o posudzovaní, správny súd dal do pozornosti argumentáciu Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Svk/21/2023 zo dňa 30. mája 2024, bod 36: „Ak
sťažovateľ odkazuje na ustanovenie § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA, podľa ktorého príslušné správne
orgány zverejňujú aj iné informácie dôležité na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia, toto

ustanovenie je podľa kasačného súdu potrebné vykladať tak, že neupravuje povinnosť sprístupňovať
iné dokumenty ako sú uvedené v danom ustanovení (tieto zákonodarca presne určil), ale týka sa
informácií nezachytených v dokumente. Navyše, ak toto ustanovenie odkazuje na „povolenie“, toto treba
vykladať v súlade s definíciou tohto pojmu stanovenou v § 3 zákona EIA, pričom ide o rozhodnutie
v nasledujúcom povoľovacom konaní a nie o rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní, ktoré je

predmetom posudzovanej veci. Rovnako, ani Smernica EIA, ktorá v čl. 6 ods. 2 upravuje zverejňovanie
informácií o navrhovanej činnosti, nestanovuje povinnosť aktívne zverejňovať vyjadrenia dotknutých
orgánov či verejnosti. V čl. 6 ods. 2 Smernice EIA je stanovená povinnosť zverejniť výslovne žiadosť
o povolenie a následne povinnosť pre členské štáty zverejniť informácie o konaní, medzi ktoré patrí ajinformovanie o dostupnosti relevantných informácií a o možnostiach získania týchto informácií (čl. 6 ods.
2 písm. f) Smernice EIA).“
12. Správny súd nepovažoval za relevantné ani námietky žalobcu týkajúce sa nevykonania ním

požadovaných konzultácií podľa § 63 zákona o posudzovaní, čo je v danej otázke potvrdené aj
ustálenou judikatúrou správnych súdov a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Vzhľadom
na skutočnosť, že príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov navrhovaných činností alebo ich zmien
zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným
orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, bol správny súd toho názoru,

že inštitút tzv. konzultácií je spojený až so samotným posudzovaním vplyvov na životné prostredie, nie so
zisťovacím konaním podľa § 29 ods. 13 zákona o posudzovaní. Uvedené je tiež v súlade so smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných
projektov na životné prostredie (ďalej aj ako „Smernica EIA“), ktorá v čl. 2 písm. g) a čl. 5 rovnako
tento inštitút spája až s konaním o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Ak teda prvostupňový
správny orgán, resp. žalovaný nevykonali v zisťovacom konaní konzultácie, nemožno to považovať

za nezákonný postup (obdobne rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Svk/21/2023 zo dňa 30. mája 2024, sp. zn. 1Svk/5/2023 zo dňa 30. mája 2024, sp. zn. 7Svk/33/2023
zo dňa 27. novembra 2024). V zmysle zákona o posudzovaní, ako aj príslušnej Smernice EIA či
Aarhuského dohovoru nevyplýva povinnosť v rámci zisťovacieho konania vykonať konzultácie, a teda
postup správnych orgánov nemožno považovať za nezákonný.

13. Správny súd neprisvedčil ani námietke o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu
neposkytnutia kópie podkladov pre rozhodnutie, keďže žalobca nevyužil svoje právo nahliadnuť do
spisu v zmysle § 23 ods. 1 správneho poriadku, ale len požiadal o zaslanie kópie spisu v elektronickej
podobe, na základe čoho nie je možné konštatovať porušenie žalobcovho práva na oboznámenie sa s
podkladmi pre rozhodnutie. V ustanovení § 23 ods. 1 správneho poriadku je v súvislosti s nazeraním

do spisu definované aj právo účastníka konania „dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o
hlasovaní iným spôsobom“. V tomto prípade ide o také úkony, pri ktorých sa účastník konania dostáva
k skutočnostiam obsiahnutým v spise bez toho, aby do spisu priamo nahliadol. Môže ísť napríklad o
informáciuotom,čibolodospisuniečodoručené,aleboinúčiastkovúinformáciu,nievšakzaslaniekópie
celého spisu, resp. podkladov pre rozhodnutie. Pokiaľ mal žalobca záujem o získanie kópií všetkých

podkladov na rozhodnutie, bol oprávnený nahliadnuť do spisu, toto právo však nevyužil. Vzhľadom na
uvedené s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca nevyužil svoje právo nahliadnuť do spisu, nie je podľa
správneho súdu možné konštatovať porušenie jeho práva na oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia
(obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Svk/5/2023 zo dňa 30.
mája 2024, sp. zn. 1Svk/22/2023 zo dňa 30.01.2025).

III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia k nej
14. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodov
podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP. Relevantnú časť rozsiahlej kasačnej sťažnosti venoval
sťažovateľ analýze podstaty vlastnej existencie ako zainteresovanej verejnosti v oblasti ochrany

životného prostredia a jeho procesnému postaveniu v rámci správneho súdneho konania v kontexte s
ustanoveniami § 177 ods. 2, § 178 ods. 3 a § 42 SSP.
15. Sťažovateľ namietol nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku spôsobujúce jeho
nepreskúmateľnosť. Nesúhlasil s konštatáciou správneho súdu o tom, že by sa správne orgány riadne
vysporiadali so všetkými pripomienkami sťažovateľa a tiež jeho námietkami. Ktorých konkrétnych

námietok alebo pripomienok sa vytýkaný nedostatok mal týkať, sťažovateľ nespresnil.
16. Nezákonnosť napadnutého rozsudku videl sťažovateľ aj v tom, že správny súd nesprávne vyložil
skutočný obsah ustanovení zákona č. 24/2006 Z. z., lebo nepoužíval pojmy spojené so životným
prostredím, ktoré sa musia pri legálnom výklade právnych predpisov použiť. Keďže viaceré ustanovenia
zákona o posudzovaní odkazujú na základnú terminológiu podľa zákona č. 17/1992 Zb. o životnom

prostredí v znení neskorších predpisov, potom sa nepodarilo naplniť ani účel a cieľ zákona, najmä
pre rozpor s teleologickým výkladom. Tým je naplnený kasačný dôvod podľa § 440 písm. g) SSP.
Z výpočtu právnych noriem správnym súdom v časti „IV. Relevantná právna úprava“ napadnutého
rozsudku vyplýva, že správny súd pri aplikácii právnych noriem využil len doslovný gramatický výklad a
vôbec nie systematický a teleologický, čím spôsobil, že obsah použitých právnych noriem bol vyložený

nesprávne.
17. Sťažovateľ zotrval na názore o potrebe vykonania konzultácií podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. S
poukazom na ustanovenie § 3 písm. c) v spojení s § 63 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z. bolo v rozhodnom
čase zisťovacie konanie súčasťou posudzovania vplyvov na životné prostredie (jedna z jeho fáz) podľačl. 4 až čl. 6 Smernice EIA a súčasne sa teda mal uplatniť osobitný procesný inštitút konzultácie podľa
§ 63 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z. Rozhodnutie súdu v tomto smere je preto nesprávnym právnym
posúdením veci.

18. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd inicioval prejudiciálne konanie a v rámci neho položil Súdnemu
dvoru EÚ nasledovné otázky:
- Je použitie § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods. 3 SSP obligatórne na žalobcu, ktorý je zainteresovanou
verejnosťou ako naplnenie povinnosti súdneho orgánu členského štátu Aarhuského dohovoru
vyplývajúce z ustanovení čl. 3 ods. 4 v spojení s čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aarhuského dohovoru?

-Zabezpečujeprocesnýpostuppodľasprávnehoporiadkuvovzťahukukonzultáciámpodrobnédopredu
známe pravidlá vyjadrovania sa k veci tak, ako predpokladá čl. 6 ods. 5 Smernice EIA?
- Je právny názor, že konzultácie sú plne v dispozícii správnych orgánov, a teda ich vykonanie závisí
iba na vôli správneho orgánu, v súlade so Smernicou EIA, a to v prípade, ak správny orgán neuviedol
v administratívnom konaní spôsob, akým sa bude vykonávať konzultácia a zároveň neuviedol dôvod,
prečo konzultácia nie je nutná pri účasti zainteresovanej verejnosti v konaní?

19. Ku kasačnej sťažnosti sa písomne vyjadril žalovaný. Argumentácia sťažovateľa, hoci je rozsiahla
a obsahuje mnoho odkazov na domácu aj európsku judikatúru, je podľa žalovaného bez konkrétneho
súvisusprejednávanouvecouabezšpecifikáciekontextu,doktoréhomásťažovateľúmyselzarámcovať
jednotlivé ustanovenia právnych predpisov a citovanú judikatúru.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo kasačný súd“),
po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods.
1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s
konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
21. Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľ síce podal rozsiahlu kasačnú sťažnosť,

avšak jej obsah bol často popretkávaný všeobecnými úvahami bez ozrejmenia vzťahu k napadnutému
rozsudku, resp. predmetu konania pred správnymi orgánmi. Sťažovateľ okrem vecných argumentov
kasačnému súdu ponúkol výňatky z rozličných súdnych rozhodnutí bez postrehnuteľnej spojitosti s
predmetom súdneho prieskumu a paušálne deklaratórne tvrdenia pre svoju všeobecnosť nespôsobilé
spochybniť správnu úvahu žalovaného, s ktorou sa stotožnil správny súd.

22. V kasačnom konaní majú účastníci rovné postavenie a kasačný súd môže preskúmať rozhodnutie
správnehosúdulenvrozsahusťažnostnýchbodov(§453ods.2SSP).Potrebavymedzeniakonkrétnych
skutočností v kasačnej sťažnosti pritom vyplýva nielen zo zákona (podľa § 440 ods. 2 SSP dôvod
kasačnej sťažnosti uvedený v?odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia), ale na požiadavku konkrétnosti reflektuje aj judikatúra. Ústavný súd Slovenskej republiky
vyslovil, že „miera konkrétnosti vyjadrenia a zdôvodnenia žalobného bodu v správnom súdnictve
determinuje požadovanú mieru konkrétnosti a detailnosti odpovede správneho súdu na taký žalobný
bod“ (III. ÚS 469/2014 zo dňa 12.05.2015). K požiadavke, aby konkrétnosť žalobných námietok našla
svojeadekvátnepremietnutievkonkrétnostiargumentáciesprávnehosúduvodôvodneníjehorozsudku,

sa kasačný súd prihlásil napr. v rozsudku sp. zn. 5Svk/12/2022 zo dňa 25.09.2024, ako aj uznesení
sp. zn. 8Svk/48/2025 zo dňa 29.01.2026. Vyššie popísané nedostatky - t. j. zjavná nekonkrétnosť a
všeobecnosť relevantnej časti argumentácie sťažovateľa a absencia jej vecnej spojitosti s predmetom
konania - sú výrazné napr. aj v tej časti kasačnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ vytýka správnemu súdu
chybnú aplikačnú metodológiu, teda že nesprávne vyložil skutočný obsah ustanovení zákona č. 24/2006

Z. z. Sťažovateľ však neponúkol kasačnému súdu výklad, ktorý sám považuje za správny. Uviedol síce,
že správny súd mal použiť výklad systematický a teleologický, avšak vôbec nekonkretizoval, ktorého
žalobného bodu sa tento nedostatok má týkať, ako a vo vzťahu ku ktorej norme súvisiacej s ochranou
životnéhoprostrediasamalnegatívneprejaviť.Kasačnýsúdpretozameralsvojkasačnýprieskumlenna
tie sťažnostné body, ktoré svojou konkrétnosťou a vecným obsahom korelovali s predmetom správneho

súdneho konania a umožnili realizovať efektívny kasačný prieskum.
23. Dostatočne konkretizovanými spornými otázkami, k vyriešeniu ktorých bol kasačný súd
sťažovateľom vyzvaný, boli (i) namietaná nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, a (ii) povinnosť
realizácie konzultácií podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z.
24. K všeobecne koncipovanej námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku

spôsobujúcej jeho nezrozumiteľnosť kasačný súd uvádza, že po preskúmaní obsahu napadnutého
rozsudku v kontexte žalobných bodov a miery ich konkretizácie nenašiel v ňom vytýkané nedostatky.
Správny súd sa vecne a korektne vysporiadal so všetkými žalobnými bodmi, ktorých konkrétnosť
to umožňovala a správne aplikoval na sporné otázky príslušné právne normy podporené ustálenoujudikatúrou kasačného súdu, pričom v podrobnostiach kasačný súd odkazuje na obsah napadnutého
rozsudku.
25. K námietke o potrebe vykonania konzultácií podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. kasačný súd

k úvahám správneho súdu dopĺňa, že ide o námietku, ktorej právne posúdenie bolo už predmetom
viacerých konaní pred kasačným súdom, napr. v rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn.
6Svk/42/2022 z 29. júna 2023: „K žalobcom namietanému nevykonaniu konzultácií podľa § 63 zákona
č. 24/2006 Z. z. najvyšší správny súd uvádza, že z obsahu § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. nevyplýva,
že by sa konzultácie za každých okolností museli realizovať výslovne ústnou formou. Navyše z §

64 menovaného zákona vyplýva, že vo vzťahu k realizácii konzultácií nie je vylúčená pôsobnosť
Správneho poriadku, teda ani § 21 o nariadení ústneho pojednávania. Toto ustanovenie ponecháva
na?posúdení správneho orgánu, aby ústne pojednávanie nariadil, ak to povaha veci vyžaduje. V
nenariadení ústnej formy konzultácií najvyšší správny súd potom nevidel porušenie zákona č. 24/2006
Z. z. ani Správneho poriadku. Okrem uvedeného možno poukázať na skutočnosť, že samotný článok
6 ods. 7 Aarhuského dohovoru predpokladá, že účasť verejnosti na?rozhodovaniach o vymedzených

činnostiach môže byť realizovaná nielen výlučne formou ústnou (ústne konzultácie), ale aj formou
písomnou, kedy výslovne ustanovuje, že: ,,Spôsoby účasti verejnosti umožnia verejnosti predložiť
písomné alebo v prípade potreby na verejnom prerokovaní alebo preskúmaní so žiadateľom akékoľvek
pripomienky, informácie, analýzy alebo názory, ktoré považuje za dôležité vo vzťahu k navrhovanej
činnosti.“. Vzhľadom na?uvedené, ako aj skutočnosť, že prvostupňový správny orgán listom z 20.

januára 2020 žalobcu upovedomil o možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2
Správnehoporiadku,žalobcaakodotknutáverejnosťtútomožnosťvyužilazaslalvyjadreniek?príslušnej
navrhovanej zmene činnosti, rovnako sa správne orgány riadne vysporiadali so?všetkými žalobcom
uplatnenými námietkami, respektíve požiadavkami, nemožno sa stotožniť so záverom žalobcu, že v
tomtoprípadedošlokporušeniuprávaúčastiverejnostina?rozhodovaniachovymedzenýchčinnostiach.

V tomto smere najvyšší správny súd odkazuje na závery iných senátov najvyššieho správneho súdu,
ktoré vo vzťahu k námietke nevykonania konzultácií prijali rovnaký názor (napríklad rozsudok sp. zn.
4Svk/17/2021, prípadne sp. zn. 5Svk/40/2022).“
26. Otázke konzultácii v rámci zisťovacieho konania sa venoval Najvyšší správny súd aj v rozsudku sp.
zn. 8Svk 18/2023 z 25. septembra 2024, v ktorom v bodoch 31 a 32 uviedol nasledovné:

31. Ďalšou z kľúčových námietok sťažovateľa bolo nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona EIA,
o ktoré žiadal v rámci zaslania pripomienok v zisťovacom konaní. Podľa § 63 ods. 1 zákona EIA
príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo
ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom,
rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť

zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov. Vychádzajúc z vlastného znenia
citovaného ustanovenia, zákon EIA inštitút tzv. konzultácií spája až so samotným posudzovaním vplyvov
navrhovaných činností alebo ich zmien na životné prostredie. Uvedené korešponduje aj so Smernicou
EIA, ktorá rovnako tento inštitút spája až s konaním o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. V
zmysle čl. 2 písm. g) Smernice EIA sú konzultácie zaradené do procesu posudzovania vplyvov na

životné prostredie a rovnako sú systematicky následne zaradené pod čl. 5 Smernice EIA, ktorý upravuje
vykonanie posudzovania vplyvov na životné prostredie a nie zisťovacie konanie, ktoré je upravené v čl.
4 Smernice EIA. Rovnako sú relevantné aj úvodné ustanovenia novely č. 2014/52/EÚ Smernice EIA,
ktorá konzultácie v zisťovacom konaní len odporúča ako „dobrý správny postup“ (bod 29). Vzhľadom
na to, že zákon EIA a ani Smernica EIA v zisťovacom konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie

konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na životné prostredie, v prípade, že príslušný
orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené považovať za nezákonný postup. Preto
námietku sťažovateľa v tomto smere kasačný súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú. Uvedený záver
však nevylučuje, aby príslušné orgány vykonali konzultácie aj v rámci zisťovacieho konania, ak ich
vykonanie môže byť prínosné pre dôkladné posúdenie veci.

32. Kasačný súd však poukazuje na to, že inštitút tzv. konzultácií podľa zákona EIA nemožno spájať
len s vykonaním ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho poriadku. Inštitút konzultácií je pojem
širší, ktorý zahŕňa aj napr. písomné podania alebo verejnú anketu (čl. 6 ods. 5 Smernice EIA) a je
potrebné ho vnímať ako dialóg medzi developerom, príslušným orgánom a ostatnými účastníkmi, teda
aj zainteresovanou verejnosťou. V rámci konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie ide o

významný inštitút, ktorý môže zásadným spôsobom ovplyvniť celý proces posudzovania, pričom zákon
EIA ako aj Smernica EIA jeho vykonanie predpokladajú. Uvedený záver kasačného súdu však nič
nemení na tom, že v posudzovanom prípade, v ktorom išlo o zisťovacie konanie, zákon s konzultáciaminepočíta a preto nemožno ich nevykonanie považovať za nezákonný postup príslušného orgánu, ktorý
by mal za následok nezákonnosť posudzovaných rozhodnutí.“
27. Kasačný súd nezaznamenal taký legislatívny ani judikatórny vývoj, pre ktorý by mal dôvod odkloniť

sa od právnych záverov vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach kasačného súdu k otázke
konzultácií podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z., a to najmä v akom štádiu konania upraveného zákonom
č. 24/2006 Z. z. sú obligatórne a kedy len fakultatívne, a tiež akou formou, postupmi, či v akom rozsahu
ich správny orgán môže alebo má realizovať.
28. Vo vzťahu k?povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku kasačný súd, vedomý si obsahu článku

267 Zmluvy o?fungovaní Európskej únie, poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 6. októbra
1982 vo veci 283/81, CILFIT, v?ktorom Súdny dvor EÚ formuloval tri výnimky, kedy vnútroštátne súdy
túto povinnosť nemajú, a?to pokiaľ: (i) položená otázka nie je relevantná (významná) pre riešenie
daného sporu, (ii) odpoveď na otázku možno vyvodiť z existujúcej judikatúry Súdneho dvora EÚ
(tzv. acte éclairé), alebo (iii) o?správnom uplatnení práva EÚ neexistujú žiadne rozumné pochybnosti
(tzv. acte clair). Treba tiež mať na pamäti, že Súdny dvor EÚ nerozhoduje o?skutkových otázkach

prejednávaných v?konaní o veci samej. Kasačný súd konštatuje, že zodpovedanie prvej otázky nie je
pre toto konanie relevantné, nakoľko ňou sťažovateľ rozvíja úvahy o svojej právnej povahe a vlastnom
procesnom postavení ako zainteresovanej verejnosti. Kasačný súd si nevšimol, že by sťažovateľovi
či už v administratívnom konaní alebo v konaní pred správnym súdom bolo bránené v uplatňovaní
jeho práv z pozície zainteresovanej verejnosti, preto klásť v tejto súvislosti otázku Súdnemu dvoru

Európskej únie sa javilo ako zjavne neúčelné. Druhá a tretia otázka je rozvinutím kasačných námietok
týkajúcich sa nerealizovaných konzultácií, k čomu už dal kasačný súd odpoveď v predchádzajúcich
bodoch, a to aj v kontexte práva Európskej únie. Právna analýza ustanovenia čl. 6 ods. 5 Smernice
EIA nie je podľa kasačného súdu potrebná, pričom tento článok priamo splnomocňuje členské štáty
k stanoveniu si vlastnej právnej úpravy, ktorá je kasačnému súdu v tejto veci jasná (acte claire) a

nespôsobuje neistotu pri jej aplikácii (čl. 6 ods. 5 veta prvá Smernice EIA: „Podrobné pravidlá pre?
informovanie verejnosti, napríklad vyvesením oznamov v určitom okruhu alebo zverejnením v miestnej
tlači, a pre konzultácie s dotknutou verejnosťou, napríklad písomnými podaniami alebo prostredníctvom
verejnej ankety, určia členské štáty.“ Kasačný súd konštatuje, že pri prerokúvaní tejto veci neidentifikoval
pochybnosť o aplikácii práva Európskej únie a za týchto okolností dospel k záveru, že nie je povinný

iniciovať konanie pred Súdnym dvorom EÚ v?právnom režime článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie a?preto návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamietol.
29. Námietky, alebo skôr všeobecné právne úvahy, v ktorých sťažovateľ argumentoval svojím statusom
ako zainteresovanej verejnosti, najmä vo vzťahu k ustanoveniam § 177 ods. 2, § 178 ods. 3 a §
42 SSP, hoci im sťažovateľ venoval nemalý priestor v kasačnej sťažnosti, vyhodnotil kasačný súd

ako nedôvodné a s predmetom konania zjavne nesúvisiace, keďže procesné postavenie sťažovateľa
ako zainteresovanej verejnosti nebolo v rámci správneho súdneho konania žiadnym spôsobom
spochybnené. Z uvedených dôvodov kasačný súd neidentifikoval potrebu venovať týmto úvahám
pozornosť na úrovni osobitnej argumentácie.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
30. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd zistil, že?kasačná sťažnosť neobsahuje
žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Správny súd sa argumentačne korektne vysporiadal so žalobnými námietkami, neponechajúc otvorenú
žiadnu relevantnú spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde. Z?uvedeného dôvodu

kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
31. O náhrade trov účastníkov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v
kasačnom konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP
nepriznal a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo?zákona nevyplýva (§ 467 ods. 1 SSP v
spojení s § 168 SSP). Ďalšiemu účastníkovi kasačný súd náhradu trov kasačného konania podľa § 467

ods. 1 SSP v?spojení s § 169 SSP nepriznal, nakoľko mu v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť,
s?plnením ktorej by mu trovy kasačného konania vznikli.
32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.