Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 19, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4CoP/114/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124207619
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Radomská

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8124207619.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Radomskej a členov

senátu Mgr. Miloša Koleka a JUDr. Zuzany Biščákovej v právnej veci osoby povinnej z výživného G.
N., T.. XX.X.XXXX, U. H. D. X, C., zastúpeného: TROŠČÁK advokátska kancelária s.r.o., Bayerova
15918/10B, Prešov, a osoby oprávnenej z výživného H.T. N., T.. XX.X.XXXX, U. H. C. XX, C., zastúpenej
JUDr. Ladislavom Bujňákom, advokátom, Sládkovičova 8, Prešov, v konaní o zrušenie vyživovacej
povinnosti a o zvýšenie výživného, o odvolaní oboch účastníkov konania proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 27Pc/51/2024-363 zo dňa 16.9.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Navrhovateľ ako osoba povinná z výživného svojím návrhom žiadal zrušiť vyživovaciu povinnosť k
svojej dcére ako oprávnenej z výživného a zároveň žiadal náhradu trov konania. Oprávnená z výživného
navrhla zamietnuť návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti a návrhom zo dňa 14.10.2024 žiadala zvýšiť
výživné na sumu 494 Eur mesačne, ktoré návrhom podaným na súd dňa 29.1.2025 zmenila a žiadala

určiť výživné vo výške 300 Eur mesačne, počnúc dňom 1.10.2024 do budúcna. Zároveň žiadala priznať
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že cit.:

„I. r u š í vyživovaciu povinnosť navrhovateľa vo vzťahu k osobe oprávnenej z výživného počnúc dňom
27.8.2025 do budúcna,

II. m e n í rozsudok Okresného súdu Prešov, č.k. 28Pc/55/2022-81 zo dňa 6.3.2023 tak, že:

III. z v y š u j e výživné zo strany navrhovateľa (osoby povinnej z výživného) pre osobu oprávnenú z

výživného zo sumy 100 Eur mesačne na sumu 300 Eur mesačne, ktoré bude poukazovať k rukám osoby
oprávnenej z výživného, vždy do 25-tého dňa v mesiaci vopred, počnúc dňom 1.10.2024 opakovane
do budúcna,IV. dlžné výživné za obdobie od 1.10.2024 do 27.8.2025 pre osobu oprávnenú z výživného vo výške 1
974,15 Eur p o v o ľ u j e súd osobe povinnej z výživného splácať v 150 Euro mesačných splátkach,
spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok, až do úplného vyrovnania dlhu,

V. žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.“

3. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 62 ods. 1-5, § 75 ods. 1, 2, § 76 ods. 1-4, § 77 ods. 1, 2,
§ 78 ods. 1-3 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“).

4. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že naposledy bola upravená výška výživného pred 2
a pol rokmi, čím došlo k podstatnej zmene pomerov na strane oboch účastníkov konania. V tom čase
povinný z výživného pracoval ako B. v S. ako G. s príjmom cca 700 Eur mesačne a ako U. s príjmom
700 Eur mesačne. Oprávnená z výživného začala študovať na vysokej škole, ktorú ukončila vykonaním
bakalárskej štátnej skúšky dňa 27.8.2025. Vzhľadom na to, že oprávnená z výživného ukončila štúdium

na vysokej škole, nadobudla schopnosť sa sama živiť, súd zrušil vyživovaciu povinnosť počnúc dňom
27.8.2025 do budúcna.
Oprávnená z výživného žiadala svojím návrhom zvýšiť výživné zo strany svojho otca (povinného z
výživného) za obdobie, kedy aj naďalej študovala na vysokej škole, pričom výdavky sa jej navýšili
najmä na ubytovanie, cestovné, stravu, ale tiež zdravotný stav, nakoľko navštevovala viacero odborných

ambulancií a aj v súčasnej dobe užíva pravidelne psychiatrické lieky, za ktoré si dopláca. Jej výdavky
sa navýšili najmä v súvislosti s ukončením bakalárskeho štúdia, vzrástli životné náklady, tiež sa znížil
daňový bonus, ktorý na ňu poberala jej matka. Otec na jej výživu prispieval nedostatočným výživným,
nad rámec bežného výživného jej neprispieval, preto jej potreby hradila predovšetkým jej matka a blízka
rodina. Aj keď v minulosti mala platené brigády, počas štúdia na vysokej škole sa musela viac učiť a

musela absolvovať povinnú prax v rámci školy, ktorá nebola platená.
U osoby povinnej z výživného došlo k čiastočnému navýšeniu príjmu, pracuje ako B. na polovičný
úväzok v S., z čoho má príjem 772,91 Eur mesačne, teda došlo k nárastu v tomto príjme o sumu okolo
73 Eur mesačne. Zároveň vykonáva podnikateľskú činnosť, prevádzkuje U., z čoho má príjem okolo
1.500 Eur mesačne netto, ako to aj uviedol na pojednávaní dňa 18.6.2025. Aj keď z uvedeného príjmu

hradí výdavky súvisiace s týmto podnikaním (nákup pohonných hmôt okolo 600 Eur mesačne a tiež
hradí opravy auta), tieto výdavky súdu riadne nepreukázal. Z výpisu z podnikateľského účtu boli zistené
výdavky za pohonné hmoty okolo 300 Eur mesačne za rok 2025. Z výpisu z jeho účtu vyplýva, že firma
H. B. B., pre ktorú pracuje, mu vyplatila v roku 2025 na účet priemerne sumu za obdobie január až
august 720,50 Eur, v mesiaci november 2024 to bolo 692,13 Eur. Pri spočítaní týchto príjmov mal súd

preukázané, že jeho príjem sa pohybuje okolo 1.490 Eur mesačne, pričom mal iba jednu vyživovaciu
povinnosť k dcére, ktorá už ukončila štúdium.
Vzhľadom na navýšenie výdavkov u oprávnenej z výživného a preukázaný príjem na strane povinného
z výživného, ktorý jej nad rámec bežného výživného ničím neprispieva, považoval súd navýšenie
výživného za obdobie, kedy študovala na vysokej škole za odôvodnené. Za rozhodné obdobie

pre navýšenie výšky výživného považoval súd podanie návrhu navrhovateľkou na tunajší súd dňa
14.10.2024, kedy žiadala zvýšiť výživné od októbra 2024 do budúcna. Súd určil výživné od začiatku
októbra 2024 z dôvodu začiatku semestra, kedy navrhovateľka začala študovať v 2. ročníku vysokej
školy, kedy jej otec nad rámec bežného výživného neprispieval vyšším výživným, pričom žiadal zrušiť
vyživovaciu povinnosť napriek tomu, že aj naďalej na vysokej škole študovala. Súd určil výživné

do budúcna, nakoľko výrok ohľadom zrušenia vyživovacej povinnosti v čase vyhlásenia rozsudku
nenadobudol právoplatnosť, avšak dlžné výživné určil do 27.8.2025, dokedy vyživovacia povinnosť
trvala, čo mal preukázané potvrdením o ukončení štúdia oprávnenej z výživného na vysokej škole.
Pri určovaní výšky výživného súd použil odporúčacie tabuľky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, kde pri jednom dieťati je povinnosť rodiča prispievať na jeho výživu sumou vo výške 26 % z

jeho príjmu. Keďže súd mal preukázaný príjem na strane povinného z výživného vo výške okolo 1.490
Eur mesačne, výživné by mal platiť v sume 387,40 Eur mesačne. Navrhovaná výška výživného v sume
300Eurmesačnejetedaadekvátnaaodôvodnená,pretosúdnavýšilvýživnénasumu300Eurmesačne.
Navrhovateľovi takto vznikol dlh na výživnom za obdobie od 1.10.2024 do 27.8.2025, to je do ukončenia
štúdia na vysokej škole vo výške 1.974,15 Eur (t.j. 9 mesiacov x 200 Eur + 174 Eur (t.j. 6,45 Eur x 27

dní v mesiaci august 2025). Uvedené dlžné výživné povolil súd splatiť osobe povinnej z výživného v
150 Euro mesačných splátkach, spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok, až do úplného
vyrovnania dlhu. Súd povolil osobe povinnej z výživného splatiť dlh v splátkach vzhľadom na jeho príjem,
ako aj skutočnosť, že vzťahy medzi ním a jeho dcérou sú narušené, v súčasnej dobe ho nekontaktuje,napriek tomu, že by si prial, aby sa stretávali. Zároveň súd určil splátky dlžného výživného z dôvodu,
že sa povinný z výživného domnieval, že jeho vyživovacia povinnosť skončila, pretože navrhovateľka
neštudovala nepretržite, bezdôvodne menila školy a bakalárske štúdium neukončila v riadnom termíne.

Uvedené nebolo súdom preukázané, pretože oprávnená z výživného študovala nepretržite, napriek
tomu, že jej štúdium trvalo dlhšiu dobu. Súd akceptoval jej zlý výber školy v čase, keď sa nevedela
rozhodnúť po základnej škole, na akej strednej škole chce ďalej študovať. V priebehu konania však
preukázala, že výber F. školy bol opodstatnený, pretože pokračovala ďalej v štúdiu na vysokej škole v
tomto odbore, ktorý ju baví, čo sama potvrdila a preukázala aj dobrovoľníckou prácou v Č. Y.. Preto mal

súd za to, že vyživovacia povinnosť povinného z výživného k nej trvala nepretržite počas celého obdobia
jej štúdia až do ukončenia vysokoškolského štúdia prvého stupňa.

5. O trovách konania súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu v zmysle §
52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“).

III. Obsah odvolania oboch účastníkov konania a vyjadrení k odvolaniu

6. V zákonom stanovenej lehote podala odvolanie oprávnená z výživného, a to voči výroku V., ktorý
sa týka trov konania. Namieta, že povinný z výživného bol informovaný o jej štúdiu na jednotlivých
školách, mal vedomosť o jej zdravotnom stave v detstve, dospelosti. Bol s ňou v kontakte, minimálne

v telefonickom, síce sporadickom, ale uvedené nemožno klásť za vinu oprávnenej, keďže bolo
predovšetkým povinnosťou otca, aby sa zaujímal o svoju maloletú dcéru. Rovnako bol informovaný
o jej štúdiu na vysokej škole, oprávnená viackrát žiadala o pomoc, najmä finančnú v súvislosti so
štúdiom, občas jej otec prispel symbolickou sumou. Uviedla, že do roku 2023 jej platil výživné len
1.000 Sk v zmysle rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. 7C/375/2004 zo dňa 12.1.2004 a až na

základe rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. 28Pc/55/2022 zo dňa 6.3.2023 sumou 100 Eur, čo
je pre vysokoškoláka minimálna suma, ani túto vyživovaciu povinnosť si dobrovoľne neplnil, výživné
bolo predmetom exekučného konania a dokonca bol pre neplnenie vyživovacej povinnosti trestne
stíhaný, pričom konanie sa proti nemu viedlo na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 32T/66/2010.
Od roku 2004 nejavil vážny záujem o oprávnenú, nezaujímal sa o jej študijné výsledky, ani o jej

zdravotný stav. Z jej strany sa stratil záujem o otca až vtedy, keď podal návrh na zrušenie vyživovacej
povinnosti, a to dňa 2.9.2024, v ktorom poukazoval na skutočnosť, že pokračovanie v plnení vyživovacej
povinnosti v jej prospech je v rozpore s dobrými mravmi a dokonca požadoval vrátenie spotrebovaného
výživného od 1.7.2023. Pre dcéru je zarážajúce, že otec podal uvedený návrh, že požadoval vrátenie
spotrebovaného výživného, a to aj napriek opakovanému návrhu právneho zástupcu oprávnenej na

ukončenie sporu zmierom, že oprávnená zoberie svoj návrh na zvýšenie výživného späť, ak povinný
zoberie späť návrh na vrátenie spotrebovaného výživného, s čím ale povinný otec nesúhlasil. Súd
síce zrušil vyživovaciu povinnosť povinného ku dňu 27.8.2025, kedy ukončila oprávnená vysokoškolské
štúdium, s čím oprávnená súhlasila a sama navrhovala jej zrušenie z tohto dôvodu. Povinný teda
v konaní úspešný nebol, keďže navrhoval zrušenie vyživovacej povinnosti k dátumu 1.3.2023 a súd

mu nevyhovel ani pokiaľ išlo o návrh na vrátenie spotrebovaného výživného. Naopak, súd návrhu
oprávnenej na zvýšenie výživného vyhovel v celom rozsahu, a teda v konaní bola úspešná. Z uvedených
dôvodov s poukazom na ust. § 55 CMP navrhla, aby odvolací súd rozhodol v zmysle odvolacieho petitu.

7. V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie aj povinný otec z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1

písm. a), b), d), e), f), g), h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), §
62 ods. 1 CMP. Namieta, že súd prvej inštancie akoby konal len o návrhu na zvýšenie výživného, ktorý
ani len nebol riadne podaný. Zvýrazňuje, že podanie zo dňa 14.10.2024 je urobené tak, že jeho dcéra je
v ňom uvedená ako účastníčka konania, pričom za ňu konal právny zástupca advokát JUDr. J. Elsner,
avšak posledná strana podania nie je podpísaná advokátom (ktorý je podávateľom ako zástupca), ale

iba oprávnenou dcérou, z čoho je zjavné, že návrh na zvýšenie výživného nikdy podaný ani nebol a ani
nebolo možné sa účinne na takýto návrh neskôr odvolávať. Preto ani nikdy nemohlo dôjsť k rozhodnutiu
o zvýšení výživného.
K výroku I . namieta, že súd prvej inštancie nesprávne určil moment zániku vyživovacej povinnosti ku
dňu 27.8.2025. Súd mal správne určiť moment zániku vyživovacej povinnosti ku dňu 1.7.2023, kedy

oprávnená dcéra dosiahla koniec podporného obdobia, ktorým zároveň ukončila sústavnú prípravu na
budúce povolanie. Oprávnená dcéra totiž ukončila 9. ročníkov základnej školy až po desiatich rokoch,
pretože na základnej škole prepadla z matematiky a opakovala celý ročník. Toto je prvý rok štúdia
navyše. Uvedené je preukázané správou zo F. Š. D. U. zo dňa 4.7.2025, z ktorej vyplýva, že v 7. ročníkuneprospela z matematiky a na opravnú skúšku sa ani len nedostavila, pričom je konštatované, že sa
vyhýbala školským povinnostiam. Následne študovala 2 roky na R. Z. D. Y., odbor X., Y., a potom túto
školu ukončila a odznova začala na F. Š. D. C., ktorú riadne ukončila po 4 rokoch. Tu sú ďalšie 2 roky

štúdia navyše. Aj tieto skutočnosti boli potvrdené správami z uvedených škôl. V dôsledku opakovania
ročníka na základnej škole a zmene strednej školy (kde došlo k absolvovaniu 2 ročníkov školy, ktorú
odporkyňa neukončila), na vysokú školu prvýkrát nastúpila až vo veku 23 rokov (september XXXX),
pričomvN.XXXX dovŕšilavek24rokov(kedyužvyživovaciapovinnosťštandardnezaniká).Oprávnenej
dcére súd prvej inštancie predĺžil podporné obdobie o 3 roky, oproti iným plnoletým osobám, ktoré riadne

študovali a neopakovali ročníky.
Nemožno uznať aj nadštandardné roky štúdia, ak tieto sú spôsobené výlučne zlyhaním dieťaťa, v tomto
prípade oprávnenej dcéry, ktorá opakovala ročník na základnej škole (kde sa vyhýbala plneniu školských
povinností) a ktorá dobrovoľne zmenila strednú školu a namiesto 4 rokov stredoškolského štúdia jej toto
trvalo 6 rokov.
Keďže dňa XX.X.XXXX dosiahla vek 25 rokov, je s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti zrejmé, že

ďalšie trvanie vyživovacej povinnosti je aj v rozpore s dobrými mravmi, a preto je potrebné aplikovať aj
ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine. Počas celej doby štúdia na viacerých školách od nej nedostal ani jedno
potvrdenie o štúdiu, pričom mu nedvíha telefón, na SMS správy nijako nereaguje. So zreteľom na to, že
jej konanie je v príkrom rozpore s dobrými mravmi, žiada, aby jej súd uložil vrátiť spotrebované výživné
odo dňa 1.7.2023 až do právoplatnosti rozsudku v tejto veci. Ak by oprávnená dcéra poberala výživné

až do právoplatnosti rozhodnutia o zrušení výživného, hoci má schopnosť sama sa živiť a preukázateľne
už dosahuje príjem z pracovného pomeru, bol by popretý účel poskytovania výživného a dochádzalo by
k profitovaniu z výživného. Súd preto musí zrušiť vyživovaciu povinnosť s účinkami od toho dňa, keď
odpadli podmienky na jej ďalšie trvanie (t.j. keď dieťa nadobudne schopnosť samé sa živiť), a to i spätne.
Takýto záver vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 473/2012 z 18.09.2012.

K výrokom II., III. a IV. namieta, že nedošlo k zmene pomerov na strane oboch účastníkov. K zmene
príjmu na jeho strane nedošlo, pretože vtedy aj teraz dosahuje príjem cca 1.400 Eur mesačne, čo súd
prvej inštancie jasne uviedol aj v napadnutom rozsudku. K zmene výdavkov na strane oprávnenej dcéry
taktiež nemohlo dôjsť, pretože táto vtedy a aj teraz musela mať rovnaké výdavky, pretože bola stále
na tej istej vysokej škole a stále v rámci bakalárskeho študijného programu. Súd prvej inštancie sa ani

nijako nezaoberal výškou jej odôvodnených potrieb.
Navrhuje s účinnosťou odo dňa 1.7.2023 zrušiť vyživovaciu povinnosť, ktorá bola naposledy upravená
rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 28Pc/55/2022 zo dňa 6.3.2023 a uložiť oprávnenej dcére
uhradiť mu spotrebované výživné za obdobie odo dňa 1.7. 2023 do dňa 27. 8. 2025, a to v lehote 30
dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

8. Oprávnená vo vyjadrení k odvolaniu povinného otca označila jeho odvolanie za nedôvodné. Navrhla
jeho odvolanie ako nedôvodné zamietnuť a potvrdiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu, teda vo
výrokoch I., II., III. a IV., nakoľko riadne a úspešne ukončila vysokoškolské bakalárske štúdium,
získala titul bakalár a tento okamih je teda momentom pre zánik vyživovacej povinnosti, počas štúdia

nebola schopná zabezpečiť si vlastný príjem, bola ekonomicky odkázaná na rodičovskú podporu, o
jej výdavkoch povinný z výživného vedel alebo mohol vedieť, jeho tvrdenia sú nepodložené žiadnymi
dôkazmi, výživné, ktoré počas štúdia poberala, bolo spotrebované na živobytie, a preto nemôže byť
vrátené späť. Navrhuje, aby odvolací súd priznal oprávnenej z výživného náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %. Obsahom odvolania povinného otca sú totožné skutkové východiská ako aj

právne závery, ktorými už argumentoval v návrhu na začatie konania, v ďalších písomných podaniach
a ústnych vyjadreniach v konaní pred súdom prvej inštancie a súd prvej inštancie sa s nimi náležitým
spôsobom vysporiadal vo svojom rozhodnutí.
K námietkam odvolateľa osoba oprávnená z výživného uvádza, že súd o zvýšení výživného konal na
základe riadne podaného návrhu zo dňa 14.10.2024, ktorý bol zákonným spôsobom na súd podaný a

ňou vlastnoručne podpísaný. Z obsahu písomného podania je zrejmé, čoho sa domáhala. Z návrhu je
zrejmé, že na hlavičke podania je navrhovateľka, ktorá tento návrh, resp. písomné podanie aj podpísala.
Predmetné podanie navrhovateľky bolo následne spresnené a doplnené písomným podaním právneho
zástupcu JUDr. L. Bujňákom zo dňa 27.1.2025, ktorým bol upravený pôvodný návrh, s tým, že pôvodne
uplatňovaná suma zvýšenia výživného 494 Eur bola upravená na sumu 300 Eur mesačne, počnúc dňom

1.10,2024 do budúcna.
Oprávnená zdôrazňuje, že jej otec sa len sporadicky a výnimočne zaujímal o jej zdravotný stav a študijné
výsledky, aj napriek skutočnosti, že do roku 2023 platil výživné len 1.000 Sk na základe rozsudku OS v
Prešove č.k. 7C/375/2004 zo dňa 12.1.2004 a až na základe rozsudku OS v Prešove č.k. 28Pc/55/2022zo dňa 6.3.2023 sumu 100 Eur, čo je pre vysokoškoláka minimálna suma, ani túto vyživovaciu povinnosť
si dobrovoľne neplnil a výživné bolo predmetom exekučného konania, ktoré sa viedlo na Exekútorskom
úrade JUDr. Gibartiho pod EX 222/2010 a dokonca povinný bol pre neplnenie vyživovacej povinnosti

trestne stíhaný, pričom konanie proti nemu sa viedlo na OS v Prešove pod sp.zn. 32T/66/10.
Pokiaľ odvolateľ tvrdí, že dcéra neprejavila záujem, úctu, pomoc otca ako rodiča v zmysle ustanovení
Zákona o rodine, dcéra uvádza, že sa tak stalo až po podaní návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti
z dôvodov uvádzaných v návrhu na začatie konania a návrhu na vrátenie spotrebovaného výživného.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

9. Krajský súd v Prešove ako súd príslušný na preskúmanie odvolania, včas podaného (§ 362 ods. 1
CSP), oprávneným subjektom - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
2 v spojení s § 357 písm. d/, g/ CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti

(§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
329 ods. 1 CSP), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli
súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli,
pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.

10. Oprávnená dcéra podala odvolanie výlučne proti výroku o trovách konania zdôrazňujúc, že povinný
otec bol počas celého obdobia riadne informovaný o jej štúdiu, životnej situácii, a preto nemožno jeho
procesné konanie považovať za dôvodné. Poukazuje na to, že už ako rodič mal zákonnú povinnosť
aktívne sa zaujímať o jej výchovu, výživu a vývoj, pričom prípadná slabšia komunikácia nemôže ísť
na jej ťarchu. Ďalej uvádza, že otec si dlhodobo neplnil riadne vyživovaciu povinnosť - výživné platil v

minimálnej výške, nepravidelne, a jeho vymáhanie bolo predmetom exekučného aj trestného konania.
Zároveň zdôrazňuje, že jej snahy o komunikáciu a aj o mimosúdne vyriešenie sporu (návrh na zmier)
ostali zo strany otca bez odozvy. Kľúčovým argumentom je hodnotenie úspechu vo veci, keď bola
úspešná so svojím návrhom na zvýšenie výživného v plnom rozsahu, súhlasila so zrušením vyživovacej
povinnosti až ku dňu ukončenia vysokoškolského štúdia, čo súd akceptoval, povinný otec naopak nebol

úspešný so svojím návrhom na skoršie zrušenie vyživovacej povinnosti, ani s požiadavkou na vrátenie
spotrebovaného výživného. Z týchto dôvodov má za to, že v konaní bola procesne úspešná ona, a preto
jej mali byť priznané trovy konania.

11. Odvolacia argumentácia otca spočíva v namietaní nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie z

viacerých dôvodov procesného, aj hmotnoprávneho charakteru. V prvom rade tvrdí, že konanie súdu
prvej inštancie bolo vadné, keďže súd rozhodoval o zvýšení výživného na základe podania, ktoré
nepovažuje za riadne a účinné. Poukazuje na to, že návrh zo dňa 14.10.2024 nebol podpísaný právnym
zástupcom oprávnenej dcéry, ale iba samotnou dcérou, a preto podľa jeho názoru nemohol vyvolať
právne účinky riadneho návrhu. Vo vzťahu k výroku o zániku vyživovacej povinnosti namieta nesprávne

určenie okamihu jej zániku. Je presvedčený, že vyživovacia povinnosť mala zaniknúť už k 1.7.2023, keď
oprávnená dcéra ukončila sústavnú prípravu na povolanie. Argumentuje, že jej štúdium bolo neúmerne
predĺžené vlastným zavinením - opakovaním ročníka na základnej škole a zmenou strednej školy - a
pretonemožnotieto„nadštandardné“rokyzapočítaťnaúčelytrvaniavyživovacejpovinnosti.Zdôrazňuje,
že dcéra začala štúdium na vysokej škole až vo veku 23 rokov a vyživovacia povinnosť by mala zaniknúť

najneskôr po skončení prvého ročníka vysokej školy. Ďalej namieta, že ďalšie trvanie vyživovacej
povinnosti je v rozpore s dobrými mravmi, keďže dcéra dosiahla vek 25 rokov, je schopná sama sa
živiť a podľa jeho tvrdení aj dosahuje vlastný príjem. Poukazuje tiež na absenciu komunikácie zo strany
dcéry a neposkytovanie informácií o štúdiu. Vo vzťahu k rozhodnutiu o zvýšení výživného uvádza,
že neboli splnené zákonné podmienky na jeho zmenu, keďže nedošlo k podstatnej zmene pomerov

ani na jeho strane (jeho príjem sa nezmenil), ani na strane oprávnenej dcéry (jej výdavky sa podľa
neho nemenili). Súd prvej inštancie podľa neho navyše riadne nepreskúmal jej odôvodnené potreby.
Na základe uvedeného navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že vyživovaciu
povinnosť zruší spätne ku dňu 1.7.2023 a zároveň uloží oprávnenej dcére povinnosť vrátiť prijaté výživné
za obdobie od tohto dátumu až do právoplatnosti rozhodnutia.

12. Na druhej strane oprávnená dcéra tvrdí, že vyživovacia povinnosť správne zanikla až ukončením jej
vysokoškolského štúdia, keďže dovtedy nebola schopná sama sa živiť a bola odkázaná na rodičovskú
podporu. Zdôrazňuje, že výživné počas štúdia spotrebovala na bežné životné potreby, a preto nemôžebyť predmetom vrátenia. Odmieta námietku otca o neexistencii riadneho návrhu na zvýšenie výživného.
Tvrdí, že návrh zo dňa 14.10.2024 bol podaný riadne a vlastnoručne podpísaný, pričom bolo zrejmé,
čoho sa domáha. Prípadná zmienka o právnom zástupcovi bez doloženej plnej moci je podľa nej

právne bezvýznamná. Návrh bol navyše neskôr riadne doplnený a upravený prostredníctvom právneho
zástupcu. Poukazuje na to, že otec si ako rodič neplnil riadne svoje povinnosti, dlhodobo sa o ňu
nezaujímal a neplnil si ani vyživovaciu povinnosť (čo viedlo k exekučnému aj trestnému konaniu).
Odmieta aj tvrdenie o nedostatku záujmu z jej strany, pričom uvádza, že k ochladeniu vzťahu došlo až
po tom, ako otec podal návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti a žiadal vrátenie výživného.

13. Predmetom odvolacieho konania je tak preskúmanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
v rozsahu podaných odvolaní oboch účastníkov, a to zo strany povinného otca ide o preskúmanie
zákonnosti konania o zvýšení výživného (tvrdená neexistencia riadne podaného návrhu), správnosti
určeniaokamihuzánikuvyživovacejpovinnosti(sporodátumzániku),existenciepodmienoknazvýšenie
výživného (namietaná absencia zmeny pomerov), ako aj otázky prípadného vrátenia spotrebovaného

výživného, zo strany oprávnenej dcéry ide výlučne o preskúmanie výroku o trovách konania, najmä
správnosti posúdenia úspechu účastníkov a s tým súvisiaceho rozhodnutia o náhrade trov. Odvolacie
konaniesatedasústreďujejednaknavecnúsprávnosťrozhodnutiavovecisamej(výživnéajehotrvanie)
na základe odvolania otca, a jednak na akcesorický výrok o trovách konania na základe odvolania
oprávnenej dcéry.

14.Odvolacísúdsaprimárnezaoberalnámietkoupovinnéhootcaajzhľadiskatoho,čiabsenciapodpisu
advokáta na podaní zo dňa 14.10.2024 mohla predstavovať nedostatok procesnej podmienky, ktorý
by bránil vecnému prejednaniu návrhu. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že riadne zastúpenie
účastníka v konaní a preukázanie oprávnenia konať za účastníka (plnou mocou) patrí medzi procesné

podmienkykonania.Nedostatoktakejtopodmienkyvšakspravidlapredstavujeodstrániteľnýnedostatok,
ktorý je súd povinný riešiť postupom smerujúcim k jeho odstráneniu, nie automatickým odmietnutím
podania alebo zastavením konania. Aj za predpokladu, že by predmetné podanie malo byť považované
za podanie urobené prostredníctvom advokáta (čo však zo spisu nevyplýva), absencia jeho podpisu
alebo nepreukázanie plnej moci by predstavovali iba odstrániteľnú vadu, ktorú by bol súd prvej inštancie

povinný odstrániť výzvou adresovanou účastníkovi (§ 129 CSP). Podstatné však je, že v danom prípade
nejde ani o nedostatok procesnej podmienky v pravom zmysle slova, keďže oprávnená dcéra bola
spôsobilá konať pred súdom samostatne a jej podanie bolo ňou vlastnoručne podpísané. Zastúpenie
advokátom nebolo povinné, a preto jeho prípadná „neúplnosť“ nemohla brániť pokračovaniu v konaní.
Inak povedané, aj keby bola námietka povinného posudzovaná v jeho prospech, išlo by najviac o

odstrániteľnú procesnú vadu, ktorá nemá za následok neexistenciu návrhu, ani nezakladá dôvod na
zastavenie konania. Súd prvej inštancie by bol povinný poskytnúť procesnú súčinnosť na jej odstránenie,
čo je v súlade so zásadou ochrany práv účastníkov a hospodárnosti konania. Odvolací súd zároveň
poukazuje na to, že v priebehu konania bola akákoľvek pochybnosť o zastúpení odstránená tým, že
oprávnená následne udelila plnú moc advokátovi, ktorý jej podanie doplnil a spresnil. Tým došlo k

dodatočnému konvalidovaniu procesného postupu. Z uvedeného vyplýva, že ani z pohľadu existencie
či neexistencie procesných podmienok nemožno prisvedčiť námietke povinného otca. Namietaná vada
nemala a ani nemohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

15. K námietkam povinného otca smerujúcim proti skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že súd

prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočný stav veci, vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, z vykonaných dôkazov vyvodil správne skutkové závery a vec správne právne posúdil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na
spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť

alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie je vo svojej
rozsiahlej a zrozumiteľnej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný,
jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako
ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie

písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v
ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s
podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu.16. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením v bodoch 6. - 38. napadnutého rozsudku a v plnom
rozsahu na neho poukazuje. Uplatnené odvolacie dôvody povinného otca vo vzťahu k výrokom I.-
IV. nenašli v rozhodnutí odvolacieho súdu svoje opodstatnenie. Práve pre správnosť a objektívnu

argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne
postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním
sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto
poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty povinného otca v
odvolaní.

17. Súd prvej inštancie vo vzťahu k výrokom I.-IV. v rozsudku uviedol skutkový stav, z ktorého vychádzal,
a z tohto skutkového stavu vychádza aj odvolací súd bez toho, aby tento skutkový stav opätovne
uvádzal vo svojom rozhodnutí. Rovnako odvolací súd neopakuje právne závery, ktoré uviedol súd
prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe „Konanie pred súdom prvej
inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s

potvrdzujúcim rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na
relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, rozhodnutie odvolacieho súdu v
sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie“ (uznesenie NS
SR sp. Zn. 5Obdo/98/2018 zo dňa 29.1.2020). „Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok“ (ÚS SR vo veciach II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).

18. Podľa ustanovenia § 78 ods. 1, 3 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno
zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného
možné len na návrh. Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.

19.Predpokladomzmenyprávoplatnéhorozhodnutiaovýživnomjeibazávažnejšiazmenapomerov,čím
sa rozumie výrazná zmena tých okolností na strane oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom
predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom, ktorá môže spočívať buď v zmene subjektívnych,
ale i objektívnych skutočností, ktoré súvisia so zmenou v oblasti príjmových pomerov, výdavkov,

celkových majetkových pomerov, zmenou potrieb dieťaťa z dôvodu začiatku plnenia školskej dochádzky,
prechodom medzi jednotlivými stupňami školského systému, zmenou zdravotných pomerov, stratou
zamestnania, dlhodobou práceneschopnosťou, vznikom novej vyživovacej povinnosti, nadobudnutím
spôsobilosti dieťaťa samostatne sa živiť a pod.

20. Odvolací súd uvádza, že z ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že „plnenie vyživovacej
povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé
sa živiť.“ Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k ich deťom trvá, kým deti nie sú schopné samé sa
živiť, t.j. táto povinnosť zaniká až okamihom, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby - táto
skutočnosť sa posudzuje podľa okolností konkrétneho prípadu, v žiadnom prípade nie je podmienená

vekom dieťaťa.

21. Zánik vyživovacej povinnosti je u každej oprávnenej osoby individuálnou záležitosťou. Schopnosť
detí samostatne sa živiť v zmysle citovaného ustanovenia treba vykladať v objektívnom zmysle,
teda konkrétne tak, že je potrebné skúmať, či deti sú s ohľadom na všetky konkrétne relevantné

okolnosti (vek, zdravotný stav, štúdium ako príprava na budúce povolanie, uplatnenie sa v spoločnosti)
schopné zamestnať sa a vykonávať prácu. Dieťa je schopné samo sa živiť až vtedy, keď je schopné
samostatne uspokojovať svoje potreby z pravidelnej odmeny za svoju prácu, pritom musí to byť práca,
ktorá zodpovedá jeho fyzickým a psychickým schopnostiam. Len samotná skutočnosť, že dieťa je
schopné nejakej zárobkovej činnosti, nestačí, aby došlo k zániku vyživovacej povinnosti. Zákon jasne

uprednostňuje záujem oprávneného - dieťaťa, a preto v prípade, že ak sa dieťa rozhodne pokračovať
vo vysokoškolskom vzdelávaní, povinnosť rodičov vyživovať dieťa nezaniká.

22. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že koncepcia úpravy vyživovacej povinnosti vychádza
z predpokladu dobrovoľného zabezpečovania výživy dieťaťa jeho rodičmi a len v prípade, ak rodič túto

povinnosť dobrovoľne neplní, je potrebný zákrok súdu, ktorý svojím rozhodnutím určí rozsah jej plnenia
podľa zákonných kritérií vyplývajúcich zo Zákona o rodine. Ide o zákonnú povinnosť rodičov, ktorá trvá
do času, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť, to znamená samo uspokojovať svoje potreby. Tradičneza dôvod trvania vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je potrebné akceptovať prípravu dieťaťa na
budúce povolanie riadnym denným štúdiom do dosiahnutia prvého najvyššieho stupňa vzdelania.

23. Povinný otec v odvolaní namieta, že oprávnená dcéra nadobudla schopnosť samostatne sa živiť
podstatne skôr, než určil súd prvej inštancie, a to najneskôr ku dňu 1.7.2023, resp. už dovŕšením
určitého veku, pričom poukazuje najmä na dĺžku jej štúdia, jeho priebeh a na tvrdenie, že ďalšie
štúdium bolo neefektívne a predlžované jej vlastným zavinením. Odvolací súd túto argumentáciu
nepovažuje za dôvodnú. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, vyživovacia povinnosť rodičov k deťom

trvá dovtedy, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Uvedené zákonné kritérium je potrebné vykladať
materiálne, nie formálne, pričom rozhodujúca je reálna schopnosť zabezpečiť si vlastné životné potreby
vlastnou prácou, a nie len hypotetická možnosť tak urobiť. Zo skutkových zistení jednoznačne vyplýva,
že oprávnená dcéra bola až do 27.8.2025 študentkou dennej formy vysokoškolského štúdia, ktoré
riadne ukončila. Počas tohto obdobia bola zapojená do sústavnej prípravy na budúce povolanie,
vrátane absolvovania povinných praxí, ktoré neboli finančne ohodnotené. Samotná skutočnosť, že

oprávnená mohla príležitostne vykonávať brigádnickú činnosť, nemá za následok nadobudnutie
schopnosti samostatne sa živiť. Takéto príjmy majú spravidla len doplnkový charakter a neslúžia na
plnohodnotné zabezpečenie všetkých životných potrieb. K námietke povinného, že oprávnená štúdium
neabsolvovala „riadne“ alebo „bez prieťahov“, odvolací súd uvádza, že ani predĺženie štúdia, ani
zmena školy automaticky neznamenajú zánik vyživovacej povinnosti. Rozhodujúce je, či ide o reálnu

prípravu na povolanie, ktorá smeruje k získaniu kvalifikácie. V danom prípade oprávnená postupne
dospela k výberu študijného odboru, ktorý následne úspešne ukončila, čo potvrdzuje účelnosť jej štúdia.
Argumentácia povinného, že určité obdobia štúdia nemožno započítať z dôvodu „zlyhania“ oprávnenej,
nemá oporu v právnej úprave. Zákon o rodine neviaže trvanie vyživovacej povinnosti na bezchybnosť
alebo ideálny priebeh štúdia, ale na jeho existenciu a účelnosť. Len výnimočné prípady zneužívania

práva (napr. dlhodobé úmyselné neplnenie študijných povinností bez snahy o ukončenie štúdia) by
mohli viesť k inému záveru, čo však v tomto konaní preukázané nebolo. Pokiaľ povinný poukazuje
na vek oprávnenej (24, resp. 25 rokov), odvolací súd zdôrazňuje, že vek sám osebe nie je kritériom
pre posúdenie schopnosti samostatne sa živiť. Rozhodujúci je reálny stav - teda či má oprávnená
ukončené vzdelanie umožňujúce jej vstup na trh práce a či je objektívne schopná si zabezpečiť príjem.

V konaní nebolo preukázané, že by oprávnená pred ukončením vysokoškolského štúdia mala stabilný
pracovný pomer alebo iný pravidelný príjem, ktorý by jej umožňoval plne sa materiálne zabezpečiť.
Tvrdenia povinného o existencii takéhoto príjmu ostali v rovine nepreukázaných tvrdení. K námietke
povinného, že vyživovacia povinnosť mala zaniknúť už skôr z dôvodu ukončenia tzv. „podporného
obdobia“ alebo neefektívneho priebehu štúdia, odvolací súd uvádza, že takýto výklad nemá oporu v

právnej úprave. Zákon o rodine neviaže zánik vyživovacej povinnosti na formálne časové limity, ani na
ideálny priebeh štúdia, ale výlučne na schopnosť dieťaťa samostatne sa živiť. Rovnako nie je možné
akceptovať argumentáciu, podľa ktorej by jednotlivé obdobia štúdia nemali byť zohľadnené z dôvodu ich
„neúčelnosti“. Zo zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že oprávnená dcéra štúdium neukončila svojvoľne
bez snahy o ďalšie vzdelávanie, ale postupne smerovala k získaniu kvalifikácie v oblasti, ktorú následne

aj úspešne ukončila. Ide teda o kontinuálnu prípravu na budúce povolanie. Odvolací súd zdôrazňuje,
že ani prípadné predĺženie štúdia, zmena školy či opakovanie ročníka samy osebe nezakladajú dôvod
na skorší zánik vyživovacej povinnosti. Takéto okolnosti by mohli mať význam len v prípade, ak by
bolo preukázané zneužívanie práva alebo absencia reálnej snahy o ukončenie štúdia, čo sa však v
danomprípadenestalo.Správnyjepretozáversúduprvejinštancie,žeoprávnenánadobudlaschopnosť

samostatne sa živiť až ukončením vysokoškolského štúdia dňa 27.8.2025, kedy získala vysokoškolské
vzdelanie prvého stupňa a deklarovala úmysel vstúpiť na trh práce. Až týmto momentom nadobudla
kvalifikáciu umožňujúcu jej uplatnenie na trhu práce a reálnu možnosť zabezpečiť si vlastný príjem.
K tomuto momentu zároveň odpadol základný predpoklad trvania vyživovacej povinnosti, a preto jej
zrušenie ku dňu ukončenia štúdia je vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd uzatvára,

že námietky povinného otca smerujúce k skoršiemu zániku vyživovacej povinnosti z dôvodu údajnej
schopnosti oprávnenej samostatne sa živiť nie sú dôvodné. Námietky povinného smerujúce k dĺžke
štúdia, opakovaniu ročníkov či zmene škôl odvolací súd nepovažuje za právne relevantné v rozsahu,
ktorý by odôvodňoval skorší zánik vyživovacej povinnosti. Z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva, že
predĺženie štúdia samo osebe nevylučuje trvanie vyživovacej povinnosti, pokiaľ ide o reálnu a sústavnú

prípravu na budúce povolanie. V danom prípade bolo preukázané, že oprávnená dcéra štúdium reálne
vykonávala a úspešne ho ukončila.24. Povinný otec v odvolaní namieta, že ďalšie trvanie jeho vyživovacej povinnosti voči oprávnenej dcére
je v rozpore s dobrými mravmi, a to najmä s poukazom na priebeh jej štúdia, jeho dĺžku, ako aj na tvrdený
nezáujem dcéry o osobný kontakt s otcom. Odvolací súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú. Podľa §

75 ods. 2 Zákona o rodine, možno výživné nepriznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Ide však
o výnimočné ustanovenie, ktorého aplikácia prichádza do úvahy len v prípadoch zvlášť intenzívneho,
kvalifikovaného rozporu s etickými princípmi spoločnosti. Samotná skutočnosť, že oprávnená dcéra v
priebehu svojho štúdia zmenila školu, prípadne štúdium, neprebiehalo úplne štandardným spôsobom,
nepredstavuje okolnosť, ktorá by mohla byť hodnotená ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Zo

skutkovýchzistenínaopakvyplýva,žeoprávnenáštúdiumreálnevykonávala,bolazapojenádoodbornej
prípravy a napokon ho riadne ukončila. Rovnako nemožno za rozpor s dobrými mravmi považovať
ani okolnosti týkajúce sa osobného vzťahu medzi účastníkmi. Prípadné ochladenie alebo obmedzenie
kontaktu medzi rodičom a dieťaťom samo osebe nezakladá dôvod na zánik vyživovacej povinnosti,
pokiaľ nebolo preukázané, že by oprávnená úmyselne a závažne porušovala svoje základné morálne
povinnosti voči rodičovi. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že vyživovacia povinnosť rodiča

voči dieťaťu je primárne viazaná na objektívne kritérium - schopnosť dieťaťa samostatne sa živiť - a
nie na kvalitu ich vzájomného vzťahu. Aplikácia korektívu dobrých mravov preto nemôže slúžiť ako
prostriedok sankcionovania osobných či rodinných konfliktov. Pokiaľ povinný otec poukazuje na vek
oprávnenej, ani táto skutočnosť sama osebe neodôvodňuje záver o rozpore s dobrými mravmi. Vek
dieťaťa nie je rozhodujúcim kritériom pre trvanie vyživovacej povinnosti, pokiaľ dieťa sústavne pokračuje

v príprave na budúce povolanie a nie je schopné samo sa živiť. V konaní nebolo preukázané, že by
oprávnená dcéra zneužívala inštitút výživného, vyhýbala sa práci bez vážneho dôvodu alebo sa správala
voči povinnému spôsobom, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako hrubo rozporný s dobrými mravmi.
Naopak, bolo preukázané, že výživné bolo využívané na zabezpečenie jej základných životných potrieb
počas štúdia, pričom jej schopnosť samostatne sa živiť vznikla až ukončením vysokoškolského štúdia.

Samotné okolnosti uvádzané povinným (študijné neúspechy v minulosti, zmena školy či osobné vzťahy
medzi účastníkmi) nedosahujú intenzitu, ktorá by odôvodňovala aplikáciu § 75 ods. 2 Zákona o rodine.

25. Povinný otec v odvolaní namieta, že súd mal oprávnenej dcére uložiť povinnosť vrátiť spotrebované
výživné za obdobie od 1.7.2023 do 27.8.2025, keďže podľa jeho názoru v tomto období už neexistovala

vyživovacia povinnosť a oprávnená prijímala plnenia bez právneho dôvodu, prípadne v rozpore s
dobrými mravmi. Výživné medzi rodičom a dieťaťom má svoj základ v zákone a jeho účelom je
zabezpečenie oprávneného v období, keď nie je schopný samostatne sa živiť. Ide o plnenie svojou
povahou určené na spotrebu, ktoré je určené na bezprostredné krytie životných potrieb oprávneného
(strava, bývanie, štúdium a iné základné potreby). Z tohto charakteru vyplýva zásadný právny záver, že

spotrebované výživné sa zásadne nevracia, keďže jeho účelom je práve okamžité uspokojenie potrieb
oprávneného, nie tvorba majetkového prospechu. Vrátenie spotrebovaného výživného by prichádzalo
do úvahy len vo výnimočných prípadoch, napríklad ak by bolo preukázané, že výživné bolo poskytované
bez právneho dôvodu od samého začiatku, alebo ak by oprávnený konal v rozpore s dobrými mravmi
tak intenzívne, že by to odôvodňovalo aplikáciu korektívov spravodlivosti (napr. podvodné konanie,

úmyselné zamlčovanie rozhodujúcich skutočností a pod.). V prejednávanej veci však takéto výnimočné
okolnosti preukázané neboli. Zo skutkových zistení vyplýva, že oprávnená dcéra v rozhodnom období
riadne študovala na vysokej škole, bola ekonomicky odkázaná na rodičovskú podporu a výživné
využívala na zabezpečenie bežných životných potrieb. Tieto prostriedky teda boli spotrebované v
súlade s ich účelom. Skutočnosť, že povinný otec sa domnieval, že jeho vyživovacia povinnosť mala

zaniknúť skôr, sama osebe nezakladá nárok na vrátenie už poskytnutého výživného. Právne účinky
zániku vyživovacej povinnosti nastávajú až na základe rozhodnutia súdu alebo právne relevantnej
skutočnosti, pričom dovtedy poskytnuté plnenia majú právny základ. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje,
že ani prípadný spätný zásah do trvania vyživovacej povinnosti nemožno automaticky stotožňovať s
bezdôvodným obohatením na strane oprávneného. V rodinnoprávnych vzťahoch je potrebné prihliadať

na ochrannú funkciu výživného a stabilitu právnych vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Rovnako nebolo
preukázané, že by oprávnená prijímala výživné nepoctivo, zamlčovala rozhodujúce skutočnosti alebo
inak konala spôsobom odporujúcim dobrým mravom. Naopak, výživné bolo poskytované v kontexte jej
prebiehajúceho štúdia, ktoré bolo súdom vyhodnotené ako sústavná príprava na budúce povolanie. Za
tejto situácie by uloženie povinnosti na vrátenie spotrebovaného výživného bolo v rozpore so základným

účelom inštitútu výživného, keďže by spätne sankcionovalo oprávnenú za plnenie, ktoré v čase jeho
prijatia slúžilo na zákonom predpokladaný účel jej výživy. Odvolací súd preto uzatvára, že súd prvej
inštancie postupoval správne, keď návrhu povinného na vrátenie spotrebovaného výživného nevyhovel,keďže neboli splnené zákonné, ani výnimočné podmienky pre takýto zásah. Námietka povinného otca
je aj v tejto časti nedôvodná.

26. Povinný otec v odvolaní namieta, že neboli splnené podmienky na zvýšenie výživného, keďže podľa
jeho názoru nedošlo k takej zmene pomerov na strane účastníkov, ktorá by odôvodňovala zásah do už
právoplatne určenej vyživovacej povinnosti. Odvolací súd sa s touto námietkou nestotožňuje a považuje
záver súdu prvej inštancie o zvýšení výživného za vecne správny, plne v súlade s § 75 ods. 1 Zákona o
rodine. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, súd pri určení výživného prihliada na odôvodnené potreby

oprávneného a na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Zároveň platí, že pri zmene
rozhodnutia o výživnom je rozhodujúce, či došlo k podstatnej zmene pomerov na strane oprávneného
alebo povinného. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že od poslednej úpravy výživného
uplynulo približne 2,5 roka, počas ktorých došlo k relevantným zmenám na oboch stranách. Na strane
oprávnenej dcéry súd preukázateľne zistil zvýšenie odôvodnených potrieb. Tieto spočívali najmä v
nákladoch spojených s vysokoškolským štúdiom (ubytovanie, strava, cestovné), zvýšených zdravotných

výdavkoch (vrátane odborných vyšetrení a liečby), znížení nepriamych príjmov rodiny (napr. daňový
bonus), a celkovom zvýšení životných nákladov v dôsledku plynutia času a ekonomického vývoja.
Uvedené skutočnosti predstavujú kvalifikovanú zmenu pomerov na strane oprávnenej, keďže jej potreby
v porovnaní s predchádzajúcim rozhodnutím objektívne vzrástli.

27. Na strane povinného súd správne zistil, že došlo k zvýšeniu jeho celkových príjmov. Povinný mal
príjem nielen zo zamestnania, ale aj z podnikateľskej činnosti (U.), pričom jeho celkový mesačný príjem
sa pohyboval približne na úrovni 1.490 Eur. Ide teda o relevantný ekonomický nárast v porovnaní
s predchádzajúcim obdobím. Odvolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní schopností a možností
povinného nie je rozhodujúce len deklarované príjmové tvrdenie, ale aj reálne ekonomické možnosti

a životná úroveň, ktorú je povinný schopný dosahovať. Súd prvej inštancie správne porovnal pomery
účastníkov v zmysle § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pričom vyhodnotil zvýšenie potrieb oprávnenej,
zvýšenie príjmov povinného, a dlhodobé trvanie vyživovacej povinnosti bez jej primeranej valorizácie.
Na základe tohto porovnania dospel k správnemu záveru, že je dôvodné výživné zvýšiť, keďže pôvodne
určená suma 100 Eur nezodpovedala ani minimálnemu podielu povinného na výžive dieťaťa vzhľadom

na jeho príjmové pomery a odôvodnené potreby oprávnenej.

28. Súd prvej inštancie zároveň správne aplikoval aj orientačné kritériá Ministerstva spravodlivosti SR
(26 % z príjmu povinného pri jednom dieťati), ktoré síce nie sú záväzné, ale slúžia ako pomocné
interpretačné pravidlo na zabezpečenie proporcionality výživného. Z takto zisteného príjmu povinného

vyplývala orientačná výška výživného približne 387 Eur mesačne, pričom súdom určená suma 300 Eur
predstavuje dokonca mierne zníženú, a teda moderovanú výšku s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
prípadu. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie riadne a presvedčivo vykonal porovnanie
pomerov účastníkov, aplikoval kritériá § 75 ods. 1 Zákona o rodine a svoje závery logicky a presvedčivo
odôvodnil. Námietka povinného, že k zmene pomerov nedošlo, je preto nedôvodná a nevyplýva ani zo

skutkových zistení v spise.

29. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje aj výrok o zvýšení výživného za vecne správny.

30. Odvolací súd taktiež zdôrazňuje, že aj keď oprávnená z platenia výživného má príjem z brigádnickej

činnosti, bolo by absurdné do príjmov dieťaťa zahrnúť finančné prostriedky získané jeho vlastným
pričinením tak, že otec by bol súdom prakticky zbavený povinnosti platiť výživné s odôvodnením, že
potreby dieťaťa sú v plnom rozsahu uspokojené (nález ÚS ČR sp.zn. II.ÚS 3113/10 z 21.4.2011).

31. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov potvrdil napadnutý rozsudok v jeho meritórnej

časti ako vecne správny, vrátane výroku o trovách konania postupom podľa § 387 ods. 1 CSP v spojení
s § 2 ods. 1 CMP.

32. Oprávnená dcéra napadla výlučne výrok o trovách konania, pričom namietala, že bola v konaní plne
úspešná a mala jej byť priznaná náhrada trov. Odvolací súd uvádza, že konanie vo veciach výživného

patrí do režimu Civilného mimosporového poriadku, pre ktorý je charakteristické, že rozhodovanie o
trovách konania sa neriadi zásadou úspechu v spore, ale zásadou spravodlivosti vyjadrenou v § 52 CMP.
Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách správne prihliadol na povahu konania, vzťah účastníkov
a okolnosti prípadu. Ide o rodinnoprávny spor, v ktorom boli uplatnené protichodné návrhy a výsledokkonania nemožno hodnotiť ako jednoznačný úspech jednej zo strán. Hoci oprávnená bola úspešná v
časti zvýšenia výživného, súčasne došlo k zrušeniu vyživovacej povinnosti, čo bolo predmetom návrhu
povinného. Každý z účastníkov bol teda úspešný len čiastočne. Za týchto okolností je rozhodnutie, podľa

ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, vecne správne a zodpovedá zásadám
spravodlivého usporiadania pomerov medzi účastníkmi. Vychádzajúc z rovnakého posúdenia rozhodol
odvolací súd aj o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP, § 52 CMP tak, že žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta
druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá

vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná
ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu
rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená
vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995

Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).