Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. máj 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 18SaZ/2/2026
Identifikačné číslo súdneho spisu: 0726100206

Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Michaláč

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100206.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

18Saz/2/2026

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Markom Michaláčom, v právnej veci žalobcu:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C. B., doklad totožnosti: cestovný pas č. XXXXXXXXXX,
adresa posledného trvalého pobytu v zahraničí: D. E. X/X, F. XX, G., H. C., t. č. Pobytový tábor Rohovce,
zastúpený: Centrum právnej pomoci - kancelária Komárno, so sídlom Dunajské nábrežie 14, Komárno,
proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o
správnej žalobe vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I.: J./XXXX-X zo dňa 17.
decembra 2025, takto

r o z h o d o l :

18Saz/2/2026

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

18Saz/2/2026

I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia

1. Žalovaným rozhodnutím č. I.: J./XXXX-X zo dňa 17. decembra 2025 Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, migračný úrad rozhodol vo veci žalobcu tak, že žalobcovi:

1/ Neudelil žalobcovi azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z. zákona o azyle (ďalej len
ako „zákon o azyle“);
2/ Neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 2 písm. d/ a § 20 ods. 4 zákona o azyle.

2. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že sa žalobca dostavil na Oddelenie azylu Policajného

zboru Humenné, kde požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území
Slovenskej rpeubliky z dôvodu, že v prípade návratu do krajiny pôvodu by bol trestne stíhaný kvôli tomu,
že je na zozname hľadaných osôb.3. Správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že zo skutkových zistení vyplýva, že žalobca
odôvodnil svoju žiadosť najmä obavami z prenasledovania v Ruskej federácii v súvislosti s jeho
členstvom v organizácii Hizb ut-Tahrir al-Islami (ďalej aj ako „Hizb ut-Tahrir“), ako aj všeobecnými

tvrdeniami o diskriminácii z dôvodu náboženstva a národnosti. Uviedol, že bol členom uvedenej
organizácie, podieľal sa na jej aktivitách a po zistení záujmu bezpečnostných orgánov o jeho osobu
opustil krajinu pôvodu. Následne sa zdržiaval na Ukrajine, kde uzavrel manželstvo, a po ďalšom vývoji
situácie požiadal o medzinárodnú ochranu na území Slovenskej republiky. Ako primárny dôvod uvádzal
aj snahu o zlúčenie s manželkou nachádzajúcou sa v Holandsku.

4. Správny orgán poukázal na to, že predchádzajúce jeho rozhodnutie bolo rozsudkom správneho súdu
zrušené s pokynom opätovne posúdiť vec, najmä vo vzťahu k charakteru organizácie Hizb ut-Tahrir a
k posúdeniu aktivít žalobcu.

5. Po doplnení dokazovania správny orgán vychádzal z výpovedí žalobcu, predložených listinných

dôkazov a z informácií o krajine pôvodu. Konštatoval, že organizácia Hizb ut-Tahrir je v Ruskej federácii
považovaná za teroristickú a jej činnosť je zakázaná, pričom za členstvo a aktivity v nej hrozia vysoké
tresty odňatia slobody. Zároveň poukázal na to, že podobné zákazy existujú aj v ďalších štátoch a že
činnosť organizácie je spájaná s radikalizačnými a extrémistickými aktivitami.

6. Na tomto základe správny orgán dospel k záveru, že prípadné trestné stíhanie žalobcu v krajine
pôvodu by nebolo prenasledovaním v zmysle azylového práva, ale legitímnym postihom za porušenie
trestnoprávnych predpisov, keďže žalobca vedome vstúpil do organizácie považovanej za teroristickú
a aktívne sa podieľal na jej činnosti. Zdôraznil, že azyl nie je určený na ochranu osôb vyhýbajúcich sa
trestnému stíhaniu za takéto konanie.

7. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu o diskriminácii z náboženských dôvodov, správny orgán ich nepovažoval
za relevantné, keďže uvádzané skutočnosti nedosahovali intenzitu prenasledovania. Rovnako nebolo
preukázané, že by žalobca čelil prenasledovaniu z dôvodu svojej národnosti, pričom jeho tvrdenia mali
všeobecný charakter bez individualizácie.

8. Na základe uvedeného správny orgán uzavrel, že žalobca nespĺňa podmienky na udelenie azylu,
keďže nepreukázal existenciu odôvodnenej obavy z prenasledovania z dôvodov taxatívne uvedených
v zákone o azyle.

9. Žalovaný následne skúmal splnenie podmienok na poskytnutie doplnkovej ochrany. Konštatoval,
že žiadateľovi v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí uloženie ani výkon trestu smrti. Na
druhej strane však na základe dostupných informácií nemožno vylúčiť, že by bol vystavený mučeniu
alebo neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu, najmä v súvislosti s možným výkonom trestu za
jeho činnosť. Poukázal pritom na nepriaznivé a často neľudské podmienky v ruských väzenských

zariadeniach, vrátane systémového násilia, nedostatočnej zdravotnej starostlivosti a zhoršujúcich sa
kontrolných mechanizmov po odstúpení Ruskej federácie od relevantného medzinárodného dohovoru.
Za štandardných okolností by preto žiadateľ spĺňal podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany.

10. Napriek tomu migračný úrad dospel k záveru, že v prípade žiadateľa sú splnené dôvody na jeho

vylúčenie z doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. d/ zákona o azyle, keďže existujú dôvodné
podozrenia, že predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Tento záver oprel
najmä o stanovisko Slovenskej informačnej služby, podľa ktorého je žiadateľ podozrivý z aktivít v oblasti
politickéhoanáboženskéhoextrémizmu,akoajojehovlastnévyjadreniapotvrdzujúcečlenstvoaaktívnu
činnosť v organizácii Hizb ut-Tahrir, vrátane udržiavania kontaktov a šírenia jej ideológie.

11. Migračný úrad zdôraznil, že ideológia a činnosť uvedenej organizácie sú v rozpore s demokratickými
princípmi, podporujú radikalizáciu a môžu viesť k extrémizmu a ohrozeniu bezpečnosti štátu. V tejto
súvislosti poukázal aj na medzinárodné záväzky v oblasti boja proti terorizmu, vrátane rezolúcie
Bezpečnostnej rady OSN č. 1624 (2005), a na skutočnosť, že už samotné členstvo a podpora takejto

organizácie môže predstavovať relevantný dôvod na vylúčenie z medzinárodnej ochrany.

12. Správny orgán sa zaoberal aj námietkami právnej zástupkyne žiadateľa voči stanovisku Slovenskej
informačnej služby, avšak tieto nepovažoval za dôvodné. Uviedol, že stanovisko SIS je zákonnýmpodkladom rozhodovania, pričom migračný úrad nie je oprávnený preskúmavať jeho vecnú správnosť,
ale je povinný ho hodnotiť v kontexte ostatných zistení.

13. Na základe uvedeného migračný úrad uzavrel, že hoci žiadateľovi v prípade návratu hrozí vážne
bezprávie, napĺňa podmienky na jeho vylúčenie z doplnkovej ochrany z dôvodu ohrozenia bezpečnosti
štátu. Zároveň konštatoval, že rozhodnutie o neudelení medzinárodnej ochrany nepredstavuje
rozhodnutie o vyhostení, pričom otázka prípadného návratu žiadateľa je predmetom samostatných
konaní.

II. Žaloba a jej dôvody

14. Proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 17. decembra 2025 podal žalobca prostredníctvom právneho

zástupcu žalobu a žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a žalobcovi priznal náhradu
trov konania.

15. Svoju žalobu odôvodnil tým, že trvá na vyjadrení, že v prípade návratu do krajiny pôvodu mu hrozí
vysokýtrestodňatiaslobodykvôliúčastivorganizáciíHizbut-Tahrir.Žalovanýrozhodoloneudeleníazylu

na základe skutočnosti, že organizácia Hizb ut-Tahrir je v Ruskej federácií považovaná na teroristickú
organizáciu a za účasť v nej, jej podporovanie sú v Ruskej federácií vysoké tresty, a to nie len
finančné ale aj odňatia slobody. Žalobca tvrdí, že Žalovaný sa nedostatočne zaoberal posúdením jeho
účasti v organizácií, Žalovaný sa zameral len na tvrdenia a skutočnosti preukazujúce, že organizácia
Hizb ut-Tahrir je považovaná za teroristickú skupinu a je zakázaná vo viacerých štátoch. Žalovaný

nezohľadnil skutočnosť, že organizácia Hizb ut- Tahrir má nenásilnú povahu, ani v Ruskej federácií
neboli dostatočným spôsobom preukázané a dokázané jej teroristické aktivity.

16. Ďalším dôvodom, prečo sa Žalobca rozhodol pre opustenie krajiny pôvodu je jeho moslimské
vierovyznanie a politické aktivity, zúčastňoval na protestných podujatiach na ochranu práv moslimov

a obyvateľom tatárskej národnosti, ktorí sú v Ruskej federácií prenasledovaní a neprávom zatýkaní.
Žalobca uvádza, že kvôli jeho vierovyznaniu ako aj hláseniu sa k tatárskej národnosti je v krajine pôvodu
prenasledovaný a v prípade návratu do nej mu hrozí nezákonné prenasledovanie, zatknutie, nezákonný
proces a v konečnom dôsledku má obavy o svoj život z uvedených dôvodov.

III. Vyjadrenie žalovaného

17. Vo vyjadrení žalovaný poukazuje, na to, že právna zástupkyňa žalobcu poukázala na zákonnú

možnosť udelenia azylu z humanitných dôvodov. Žalovaný v tejto súvislosti však uvádza, že žalobca o
túto formu ochranného statusu v správnom konaní nežiadal ani netvrdil, že existujú také skutočnosti,
ktoré by jednoznačne na túto formu ochrany poukazovali.

18. Žalobca vyjadruje v správnej žalobe obavy z vysokého trestu odňatia slobody kvôli účasti v

organizácii Hizb ut-Tahrir. Domnieva sa, že žalovaný nezohľadnil skutočnosť, že organizácia Hizb ut-
Tahrir má nenásilnú povahu a teroristické aktivity jej neboli dostatočne dokázané. Žalovaný sa k týmto
skutočnostiam podrobne vyjadril v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Tiež odkázal aj na
rozhodnutie NSS SR spis. zn. 6Sak/2/2024, podľa ktorého je pri vyhodnocovaní dôvodov na udelenie
azylu potrebné zohľadniť tú skutočnosť, či žiadateľ je súčasťou skupiny, ktorej činnosť smeruje proti

demokratickým princípom, spoločenskému usporiadaniu či základným ľudským právam. Najvyšší súd
SR dospel k záveru, že azyl nechráni tie osoby, ktoré sa podieľajú na agresii alebo otvorene presadzujú
ideológiu odporujúcu základným hodnotám demokratickej spoločnosti. Tento právny názor je vyjadrený
aj v komentári k Ústave SR, kde autor jednoznačne konštatuje, že zastávanie politických názorov, ktoré
sú dôvodom na poskytnutie azylu podľa Ústavy SR, je na účely poskytnutia azylu relevantné, iba ak je

spojené s účelom, obsahom a rozsahom ochrany práv v demokratickej spoločnosti, čím sa rozumie, že
uplatňovanie politických práv zamerané na deštrukciu demokratickej spoločnosti nepodlieha ústavnej
ochrane.19. Právna zástupkyňa žalobcu ďalej dvomi vetami vyjadruje, že žalobca je okrem „politických
dôvodov“ prenasledovaný aj za svoje moslimské vierovyznanie a tatársku národnosť. Tieto tvrdenia
však v správnej žalobe vôbec nešpecifikovala ani ničím nepodložila. Žalovaný má za to, že aj týmito

skutočnosťami sa dostatočne zaoberal v preskúmavanom rozhodnutí.

20. Žalovaný podrobne a precízne odôvodňuje v napadnutom rozhodnutí aj skutočnosti, pre ktoré sa
v prípade doplnkovej ochrany rozhodol aplikovať vylučovaciu klauzulu ustanovenia § 13c ods. 2 písm.
d) zákona o azyle. Žalovaný konfrontoval žalobcu s dôkazmi vypovedajúcimi o bezpečnostnom riziku

žalobcu, a to v oblasti politického a náboženského extrémizmu. Žalovaný v priebehu administratívneho
konania uskutočnil niekoľko osobných pohovorov so žalobcom, dal vyhľadať množstvo informácií
o krajine pôvodu žalobcu a o organizácií Hizb ut-Tahrir, ku ktorej sa žalobca otvorene hlási ako
aktívny člen. Žalovaný v rozhodnutí analyzuje aj ideologický základ a pôsobenie tejto organizácie,
včítane jej hodnotenia zo strany iných štátov. Vo svetle dôkazných prostriedkov, na ktoré odkazuje v
rozhodnutí, žalovaný v závere konštatuje, že žalobca podmienky na udelenie medzinárodnej ochrany

nespĺňa, nakoľko jej pre uplatnenie vylučovacej klauzuly nie je hoden. Žalovaný súčasne poukazuje na
skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie nie je rozhodnutím o administratívnom vyhostení, vrátení alebo
vydaní do krajiny jeho pôvodu.

IV. Relevantné právne predpisy

21. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované
konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý

postihujejednotlivcapodobnýmspôsobom,ktoréspočívanajmäv1.použitífyzickéhoalebopsychického
násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach,
ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany,
ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom
trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v

čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

22. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z

dôvodovzastávaniaurčitýchpolitickýchnázorovalebopríslušnostikurčitejsociálnejskupineavzhľadom
na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný
za uplatňovanie politických práv a slobôd.

23. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné

alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh
rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití
fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných
alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4.

neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za
odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy
alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti
deťom.

24. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky podľa
§ 8 alebo nespĺňa podmienky podľa § 10.

25. Podľa § 13 ods. 2 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ
a/ sa dopustil trestného činu proti mieru, vojnového trestného činu alebo trestného činu proti ľudskosti

podľa medzinárodných dokumentov,
b/ sa dopustil závažného nepolitického trestného činu mimo územia Slovenskej republiky predtým, ako
požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany, alebo
c/ je vinný za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov.26. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne
dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho

bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

27. Podľa § 19a ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie
azylu jednotlivo a zohľadní pritom všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v
čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu,

akým sa uplatňujú, vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol
alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, postavenie a osobné pomery
žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku.

28. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania
vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia

o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa
týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.

29. Podľa § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania
vychádza z toho, že skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny

zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú
charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba
by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od
okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej
charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy

považované za trestné podľa osobitného predpisu. 7a) Poznámka súdu: Odkaz pod 7a – Trestný zákon.

30. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle, pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či
žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty,
ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.

31. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

32. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,

rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak rozhodne o neudelení azylu
a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl, alebo odňatí azylu
podľa § 15 ods. 3 písm. c).

33. Podľa § 13c ods. 2 písm. d/ zákona o azyle Ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak je

dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.

34. Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok, správny orgán je povinný dať účastníkom
konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho
podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

35. Správny súd v Bratislave ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 3,
§ 17 písm. a/ SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia
preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie podľa § 206 až § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom
súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného
a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil

správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206 ods. 3 SSP,
podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a dospel k
záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli
splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP.36. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. I.: J./XXXX-X zo dňa 17. decembra
2025 ktorou žalovaný rozhodol vo veci žalobcu tak, že žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1

písm. a/ zákona o azyle a neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 2 písm. d/ a § 20 ods. 4
zákona o azyle. Žalobca v rámci svojej žaloby namieta, že mu v prípade návratu do krajiny pôvodu
hrozí vysoký trest odňatia slobody za údajnú účasť v organizácii Hizb ut-Tahrir. Ďalej namieta, že
žalovaný nedostatočne posúdil jeho konkrétnu účasť v tejto organizácii, pričom sa žalovaný sústredil
iba na všeobecné označenie organizácie Hizb ut-Tahrir za teroristickú a jej zákaz v rôznych štátoch.

Ďalším dôvodom prenasledovania je jeho moslimské vierovyznanie, pričom z dôvodu vierovyznania a
národnosti mu hrozí prenasledovanie, nezákonné zatknutie a nespravodlivý proces.

37. Správny súd v prvom rade poukazuje na základné východiská, ktoré sú štandardne v azylových
konaniach uplatňované a bolo potrebné ich zohľadniť aj v posudzovanej veci žalobcu: Základnou
zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych

orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej
zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené
všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia), správny orgán musí
zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali
skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má však v konaní o udelenie azylu

svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť
žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových
tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o
azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti
úsudku správneho orgánu (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04. 2013 - R

110/2013).

38. Konanie o medzinárodnej ochrane je špecifické tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za
situácie dôkaznej núdze (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/17/2014 zo dňa 29.07.2014) a
že ide o prospektívne rozhodovanie (t. j. posudzuje sa opodstatnenosť strachu z prenasledovania

či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť
závažné dôsledky (rozsudok Najvyššieho súdu 1Sža/10/2015 zo dňa 21.04.2015). Týmto špecifikám
konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú
vychýlenévprospechžiadateľaomedzinárodnúochranu.Pokiaľideobremenotvrdeniavkonanívoveci
medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné,

to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať
jednotlivé fakty je primárne povinný žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti
omedzinárodnúochranumaximálnemožnémnožstvodôkazovainformáciiatoakotých,ktorévyvracajú
tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/48/2014
zo dňa 13.01.2015). V mnohých prípadoch musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, t. j.

vtedy, keď nie je ani žiadateľ, ani správny orgán schopný doložiť či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie
žiadnym presvedčivým dôkazom. V takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď
žiadateľaakľúčovýmfaktoromsastávaposúdeniecelkovejvierohodnostižiadateľaapravdepodobnosti,
že k udalosti tak, ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo.

39. V konaniach o medzinárodnej ochrane zohráva preto dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede
žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť (rozsudok Najvyššieho súdu sp.
zn. 10Sža/14/2016 zo dňa 27.07.2016). Nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej
osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou (rozsudok
Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013). Je naopak povinnosťou správneho

orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede
žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa
09.04.2013).

40. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o

krajine pôvodu (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 8SaZ/1/2017 zo dňa 16.06.2017).41. Správny súd v Bratislave uvádza, že v novom administratívnom konaní sa žalovaný riadil
usmernením a právnym názorom vyjadreným v predošlom zrušujúcom rozsudku Správneho súdu
v Bratislave sp. zn. 19Saz/1/2025, pričom aj požadovaným spôsobom doplnil dokazovanie.

42. Z obsahu administratívneho spisu má tunajší súd za preukázané, že britská vetva organizácie
Hizb Ut-Tahrir je na základe zákona proti terorizme zakázaná v Spojenom kráľovstve. Zákaz Hizb Ut-
Tahrir sa vzťahuje na globálnu organizáciu, ako aj na všetky regionálne pobočky vrátane Hizb Ut-
Tahrir Británia. Vtedajší minister vnútra Spojeného kráľovstva James Cleverly sa o organizácii Hizb Ut-

Tahrir vyjadril, že „sa jedná o antisemitskú organizáciu, ktorá aktívne propaguje a podporuje terorizmus
vrátanechváleniaaoslavovaniaotrasnýchútokovzo7.októbra2023.Schvaľovanieútokovzo7.októbra
a súvisiacich incidentov zo strany Hizb Ut-Tahrir, ako aj opis Hamasu ako hrdinov na ich centrálnej
webovej stránke predstavuje podporu a povzbudzovanie terorizmus.“ V tejto súvislosti správny súd
v Bratislave dodáva, že organizácia/skupina Hamas, sa nachádza na zozname skupín a subjektov
- ROZHODNUTIE RADY (SZBP) 2025/1577 z 29. júla 2025, ktorým sa aktualizuje zoznam osôb,

skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahuje spoločná pozícia 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických
opatrení na boj s terorizmom, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie (SZBP) 2025/207, teda skupina Hamas je
považovaná Slovenskou republikou za teroristickú skupinu. Ďalej sa vtedajší minister vnútra Spojeného
kráľovstva James Cleverly vyjadril, že Hizb Ut-Tahrir má históriu schvaľovania a oslavovania útokov
proti Izraelu a útokov proti Židom vo všeobecnosti. Vtedajší minister bezpečnosti Spojeného kráľovstva

Tom Tugendhat o skupine Hizb Ut-Tahrir uviedol, že táto jasne povzbudzuje a propaguje terorizmus.
Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že aj Nemecko zakázalo Hizb Ut-Tahrir v roku 2003 pre
antisemitskú propagandu a väzby na extrémistické siete.

43. Z obsahu administratívneho spisu je taktiež zrejmé, že okrem Spojeného kráľovstva a Nemecka

niekoľko ďalších krajín zakázalo Hizb Ut-Tahrir pre jej rôzne aktivity, vrátane Činy, Egypta, Bangladéša,
Pakistanu, Indonézie, Jordánska, Kazachstanu, Kirgizska, Libanonu, Ruska, Saudskej Arábie,
Tadžikistanu a Turecka. Rakúsko zakázalo symboly Hizb Ut-Tahrir v roku 2021.

44. Ďalej dokazovaním žalovaný zistil, že Globálna sieť pre extrémizmus (GNET) so sídlom na Kings

College v Londýne, považuje Hizb Ut-Tahrir za nadnárodnú teroristickú organizáciu, pričom vo svojom
článku z 09.05.2025 uviedla, že Hizb Ut-Tahrir sa zasadzuje za vytvorenie globálneho islamského
kalifátu. Ďalej GNET poukázalo na prepojenie Hizb Ut-Tahrir Indonézia (HTI) a násilný extrémizmus
v Indonézii, keď vyšetrovanie odhalilo viac ako 25 odsúdených teroristov vrátane Bahruna Naima –
kľúčovej postavy v sieťach ISIS s prechádzajúcimi väzbami na HTI. Hizb Ut-Tahrir napokon GNET

označila za inkubátor extrémizmu a dopravný pás k terorizmu.

45. Projekt boja proti extrémizmu so sídlom v Spojených štátoch (CEP), definuje Hizb Ut-Tahrir ako
medzinárodné islamistické hnutie, ktoré sa snaží zjednotiť moslimov pod jedným islamským kalifátom,
pričom Hizb Ut-Tahrir schvaľuje koncept džihádu. Ďalej CEP poukázala na to, že jednotlivci spojený s

Hizb Ut-Tahrir sa zapojili do násilných činov. Mnohí mladší členovia indokrinovaní Hizb Ut-Tahrir, ako
napríklad notoricky známa postava ISI „Džihádista John“ sa pridali k džihádistickým skupinám.

46. Indický denník The Hindu vo svojom článku zo dňa 14.06.2025 uviedol, že Národná vyšetrovacia
agentúra (NIA) vykonala razie v Indii v rámci prípadu teroristického sprisahania súvisiaceho so

zakázanou skupinou Hizb Ut-Tahrir, pričom NIA uviedla, že „mladí ľudia boli motivovaní šíriť násilie
v snahe zvrhnúť demokraticky zvolenú indickú vládu a nastoliť islamský štát riadený právom šaría“.

47. V nadväznosti na uvedené tunajší súd má za to, že žalobcovi s väzbami na Hizb Ut-Tahrir, ktorý
sa sám považuje za člena Hizb Ut-Tahrir, nie je možné udeliť azyl v zmysle § 13 zákona o azyle.

Žalovaný v administratívnom konaní si zaobstaral dostatočný počet zdrojov a riadne vyhodnotil takto
získané informácie o činnostiach organizácie Hizb Ut-Tahrir, ktorej členom je žalobca. Správny súd má
z v administratívnom konaní získaných dôkazov za preukázané, že skupina Hizb Ut-Tahrir otvorene
presadzuje ideológiu odporujúcu základným hodnotám demokratickej spoločnosti (neznášanlivosť voči
iným skupinám obyvateľstva, podpora násilného zvrhnutia demokraticky zvolenej vlády a ďalšie), pričom

žalobca sám seba považuje za člena tejto organizácie s napojením a kontaktom na viacerých ďalších
členov tejto organizácie, počas administratívneho ako ani súdneho konania sa nijako nedištancoval
od konania Hizb Ut-Tahrir alebo jej ideológie. V tomto smere tunajší súd poukazuje na rozsudok
NajvyššiehosprávnehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.6Sak/2/2024zodňa30.04.2024,„kasačnýsúdzastáva názor, že dostatočne objektívne informácie o skupine osôb, ktoré majú vyhranený ideologický
kontext a zreteľné prvky národnostnej alebo inej neznášanlivosti, zohrávajú významnú rolu pri posúdení
dôvodnosti poskytnutia azylovej ochrany žiadateľa, ktorý je súčasťou takejto skupiny. O to viac, ak

táto skupina pácha ozbrojené útoky a svojou činnosťou tak mieri proti demokratickým princípom,
spoločenskému usporiadaniu, či základným ľudským právam. Najvyšší správny súd týmto nepopiera,
že koncept zastávania politických názorov ako dôvodu pre udelenie medzinárodnej ochrany by mal byť
vzhľadom k vývoju ľudskoprávnych noriem medzinárodného práva chápaný čo najširšie. Uznáva tiež,
že element odporu voči zahraničnej politike RF je v prípade žalobcu zjavný už len z titulu jeho samotnej

účasti v RDZ. Jedným dychom však dodáva, že členstvo žiadateľa v ozbrojenej extrémistickej skupine,
na ktorom svoju žiadosť o azyl zakladá a odôvodňuje svojím vlastným politickým presvedčením, je
potrebné vyhodnocovať v kontexte samotného zmyslu a účelu azylového inštitútu. Z ustálenej judikatúry
NS SR vyplýva, že „azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto
z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je
občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany

pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú
zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré
sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v
obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto
inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené.“ Vychádzajúc z tohto

poňatia, nemožno ani rozširujúcim výkladom prijať záver o dôvodnosti poskytovania azylovej ochrany
z politických dôvodov žiadateľovi, ktorý sa podieľa na vojenskej agresii alebo otvorene presadzuje
ideológiu odporujúcu základným hodnotám demokratickej spoločnosti.“

48. Ohľadom žalobcovej námietky v správnej žalobe, že sa žalovaný v konaní dostatočne nezaoberal

posúdením účasti žalobcu v organizácii Hizb Ut-Tahrir, správny súd uvádza, že táto námietka nie
je spôsobilá zmeniť vecnú správnosť rozhodnutia žalovaného. Žalobca počas pohovorov v rámci
administratívneho konania vždy keď sa jednalo o tému týkajúcu sa organizácie Hizb Ut-Tahrir hovoril
o tejto organizácii ako o „našej organizácii“, resp. „naša organizácia Hizb Ut-Tahrir al Islami“ a podobne.
Teda z reči žalobcu je zrejmé, že sám seba minimálne považuje za člena tejto organizácie, vie o mieste

pobytu viacerých členov tejto organizácie (vie o tom, že na Slovensku viac členov niet), a doteraz je
v kontakte s viacerými členmi. Napokon v zápisnici z pohovoru so žalobcom zo dňa 24.04.2024 žalobca
explicitne potvrdil, že je členom Hizb Ut-Tahrir od roku 2016.

49. V súvislosti s azylovým dôvodom prenasledovania kvôli svojmu moslimskému vierovyznaniu,

príslušnosti k tatárskej národnosti a politickým aktivitám, správny súd sa nestotožnil ani s týmto
azylovým dôvodom. Podľa príručky UNHCR: Kritéria a postupy pri udeľovaní štatusu utečenca podľa
Konvencie z r. 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov (Ženeva, 1992), kapitola
II., časť B, bod (3), perzekúcia z náboženských dôvodov môže mať rôzne formy, ako napríklad
zákaz príslušnosti k náboženskej komunite, zákaz vykonávať náboženské obrady v súkromí alebo

na verejnosti, zákaz poskytovať alebo prijímať náboženskú výchovu, alebo tiež zavedenie závažných
diskriminačných opatrení voči osobám iba preto, že praktizujú svoje náboženstvo alebo že prináležia ku
konkrétnemu náboženskému spoločenstvu. V prípade žalobcu neboli preukázané žiadne konkrétne akty
prenasledovania smerujúce priamo voči jeho osobe. V súvislosti so svojím moslimským vierovyznaním
uviedol iba to, že sa nezúčastňoval podujatí, na ktorých sa podával alkohol, pričom jeho nadriadený mu

odporúčal, aby sa takýchto podujatí zúčastňoval. Takýto postoj nadriadeného však nemožno považovať
za prenasledovanie v zmysle azylového práva, ani za diskrimináciu dosahujúcu potrebnú intenzitu, ktorá
by odôvodňovala poskytnutie medzinárodnej ochrany. Zároveň tento azylový dôvod žalobca nerozvinul
ani v podanej správnej žalobe, zostal iba u všeobecného konštatovania tvrdeného prenasledovania
moslimov a príslušníkov Tatárskej národnosti v Rusku. Počas pohovorov v administratívnom konaní

ani v správnej žalobe neuviedol jediný konkrétny problém, ktorý by súvisel s jeho národnosťou. Podľa
spomínanej príručky UNHCR, kapitola II., časť B. bod (2), rozdiely v prístupoch k rôznym skupinám
ľudí skutočne existujú vo väčšej alebo menšej miere vo všetkých ľudských spoločenstvách. Osoby,
ktoré v dôsledku toho majú menej priaznivé postavenie, sa však nestávajú preto automaticky obeťami
prenasledovania. Iba v špecifických situáciách sa táto diskriminácia obsahovo kryje s perzekúciou. Taký

prípad nastáva v prípade diskriminačných opatrení s veľmi závažnými dôsledkami pre postihnutú osobu,
napr.vážneobmedzovanieprávvykonávaťpovolanie,vyznávaťsvojenáboženstvoaleboobmedzovanie
prístupu do vzdelávacích ustanovizní, ktoré sú inak otvorené pre všetkých občanov.50. V prípade žalobcu individuálne okolnosti preukázané neboli. Jeho problémy sa mali podľa jeho
tvrdenia začať až v roku 2017, teda krátko po tom, čo sa stal členom v Rusku zakázanej organizácie
Hizb Ut-Tahrir (2016), čo podľa názoru súdu aj logicky súvisí. Žalobca v konaní nepreukázal, že by

bol v krajine pôvodu prenasledovaný kvôli svojej viere, alebo z dôvodu národnosti. V prípade žalobcu
však nie je možné vylúčiť, že bude v Rusku stíhaný za účasť v Rusku zakázanej organizácii Hizb Ut-
Tahrir. Správny súd ešte uvádza, že žalovaný správne poukázal na skutočnosť, že v prípade návratu by
žalobcovi hrozil trest obdobne ako iným osobám v štátoch, ktorých právne poriadky sankcionujú členstvo
alebo účasť na činnosti teroristických organizácií. Avšak samotné trestné postihovanie za takéto konanie

v Ruskej federácii nemožno bez ďalšieho považovať za formu prenasledovania v zmysle azylového
práva. V tejto súvislosti tunajší súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4SžoKS
57/2006 z 27.02.2007, „...osoby, ktoré utekajú pred trestným stíhaním či potrestaním za takýto trestný
čin, nie sú utečencami, pretože utečenec je obeťou alebo potenciálnou obeťou bezprávia a nie osobou
utekajúcou pred zákonom.“ Na doplnenie súd v tejto súvislosti ešte dodáva, že aj Slovenský právny
poriadok pozná a dôrazne postihuje trestné činy terorizmu a extrémizmu (viď dvanásta hlava, prvý diel

zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon).

51. Napokon v otázke azylu správny súd nakoniec uvádza, že žalobca poukázal aj na zákonnú
možnosť udelenia azylu z humanitných dôvodov, avšak tu musí správny súd konštatovať, že žalobca
o takúto formu ochrany v administratívnom konaní nepožiadal ani neuviedol skutočnosti, ktoré by jej

priznanie odôvodňovali. V tejto súvislosti súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho správneho súdu SR a
Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej námietka nevysporiadania sa s humanitným azylom nie je dôvodná,
ak žiadateľ existenciu takýchto dôvodov v konaní netvrdil.

52. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/11/2009, „K námietke navrhovateľa,

ohľadne neudelenia azylu z humanitných dôvodov, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť,
že zákon o azyle výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu uviesť do výroku negatívne
rozhodnutie o neudelení azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle. Keďže nejde o nárok,
o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege, ale o výsledok správneho uváženia správneho
orgánu, ktorý nie je preskúmateľný súdom, námietka navrhovateľa, že správny orgán sa možnosťou

udelenia azylu z humanitných dôvodov nezaoberal neobstojí, najmä za situácie, keď nebolo sporné, že
navrhovateľ v priebehu administratívneho konania ani netvrdil, že existujú dôvody v tomto ustanovení
uvedené.“

53. Keďže v prípade žalobcu neboli splnené podmienky na udelenie azylu, zaoberal sa ďalej žalovaný

posúdením, či žalobca spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa zákona o azyle. Tá
sa poskytuje v prípadoch, ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že by bol žiadateľ po návrate do
krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Za takéto bezprávie sa považuje najmä
uloženie alebo výkon trestu smrti, mučenie alebo neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trest,
prípadne vážne a individuálne ohrozenie života alebo telesnej integrity v dôsledku svojvoľného násilia

počas ozbrojeného konfliktu.

54. Hoc žalobca v rámci svojej žaloby namieta najmä neposkytnutie azylu a týmto smerom aj uvádza
žalobné námietky, správny súd konštatuje aj správnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného
v časti neposkytnutia doplnkovej ochrany.

55. Správny súd uvádza, že migračný úrad na základe dostupných informácií dospel k záveru, že
nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by žalobca bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený
vážnemu bezpráviu, a to najmä v súvislosti s možným výkonom trestu za jeho údajné členstvo v
organizácii Hizb Ut-Tahrir. Migračný úrad pritom vychádzal z princípu individuálneho posudzovania a

konštatoval, že existuje reálna možnosť, že by sa žalobca v Ruskej federácii stal obeťou takéhoto
zaobchádzania, pričom za štandardných okolností by mu prináležalo poskytnutie doplnkovej ochrany.

56. Doplnkovú ochranu však žalobcovi žalovaný nepriznal v dôsledku § 13c ods. 2 písm. d/ a § 20
ods. 4 zákona o azyle. Správny orgán si pred opätovným posúdením žiadosti žalobcu o azyl opätovne

vyžiadal stanoviská Slovenskej informačnej služby (SIS) a Vojenského spravodajstva (VS), ktoré
posudzujú nebezpečnosť žiadateľa z hľadiska možného ohrozenia bezpečnostných záujmov Slovenskej
republiky. Následne bola migračnému úradu dňa 13.08.2025 doručená odpoveď SIS pod č. K./XXX-
XX-X/XXXX. Uvedená odpoveď obsahuje oznámenie, že žalobca „predstavuje bezpečnostné rizikospočívajúcevskutočnosti,žemenovanýjedôvodnepodozrivýzvykonávaniaaktivítnaúsekupolitického
extrémizmu a náboženského extrémizmu, extrémizmu prejavujúceho sa násilným spôsobom a v
škodlivom sektárskom zoskupení. “ Slovenská informačná služba zdôraznila, že „poznatky poskytnuté

v jej stanoviskách sú migračnému úradu poskytované výlučne v rozsahu, ktorý je možný vzhľadom
na zákonný rámec plnenia jej úloh podľa zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v
znení neskorších predpisov a tiež v rozsahu, ktorý jej umožňujú zdieľať zahraničné bezpečnostné a
spravodajské služby v súlade s pravidlami medzinárodnej spolupráce a ochranou zdrojov informácií“.

57. Pri svojom rozhodovaní vo veci neposkytnutia doplnkovej ochrany správny orgán zohľadnil
a postupoval v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63 z
15.marca 2023, najmä bodu 85, kde sa výslovne uvádza, že na osvedčenie nebezpečenstva pre
bezpečnosť SR nestačí len odkaz na stanovisko SIS, ale správny orgán je povinný ho autonómne
vyhodnotiť ako akýkoľvek iný dôkaz, a to v kontexte s ostatnými relevantnými podkladmi, vrátane
vyjadrení cudzinca. Správny súd ďalej konštatuje, žalovaný so žalobcom vykonal dňa 17.09.2025

doplňujúci pohovor, počas ktorého bol s uvedenou skutočnosťou konfrontovaný a oboznámil sa so
základnými dôvodmi stanoviska. Zároveň dostal priestor sa k uvedenému stanovisku vyjadriť.

58. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/18/2010 zo dňa 30.10.2010, ,, ak žiadateľ splna
podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany, je vylúčený z oprávnenia na doplnkovú ochranu tam,

kde existujú vážne dôvody domnievať sa, že osoba predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť...
Nebezpečenstvo žiadateľa je však treba popísať a uviesť ako štátny orgán dospel k uvedenému názoru.“

59. Správny súd uvádza, že v danom prípade správny orgán posudzoval nebezpečnosť žalobcu
najmä na základe informácií o organizácii Hizb Ut-Tahrir, v kontexte stanoviska SIS a rezolúcie

Bezpečnostnej rady OSN č. 1624 zo dňa 14. septembra 2005, ako aj s prihliadnutím na stanovisko
Slovenskej informačnej služby. Tá vo svojom vyjadrení označila žalobcu za bezpečnostné riziko. Na
základe týchto skutočností, spolu s jeho členstvom v uvedenej organizácii, správny orgán dospel k
záveru, že existujú objektívne dôvody domnievať sa, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre
bezpečnosť Slovenskej republiky. S týmto odôvodnením správny súd súhlasí a v celom rozsahu

odkazuje na odôvodnenie žalobou napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie správny súd zdôrazňuje,
že podľa vyššie citovaného rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/18/2010, postačuje na vylúčenie
z oprávnenia na doplnkovú ochranu už len samotná existencia vážnych dôvody domnievania sa,
že osoba predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Čo v prípade žalobcu skutočne existuje a to
v kontexte v konaní predloženej správy SIS a jeho členstva v organizácii Hizb Ut-Tahrir. Žalobca sám

v administratívnom ale aj v následnom súdnom konaní konzistentne tvrdil, že je členom tejto organizácie,
sám sa za člena považuje, má prepojenie na viacerých ďalších členov tejto organizácie a dokazovaním
bolo preukázané, že uvedená organizácia ako celosvetová organizácia je spojená s extrémizmom
(Indonézia), neznášanlivosťou voči iným skupinám obyvateľstva (zdokumentovaný antisemitizmus),
snahou zvrhnutia demokraticky zvolenej vlády (India) a taktiež existujú dôkazy o či už radikalizácii jej

členov pre neskoršie páchanie teroristických činov (napr. džihádista John), napojenie iných vetiev Hizb
Ut-Tahrirnapáchanieterorizmusamotného,alebooslavovaniaterorizmupáchanéhoorganizáciou,ktorú
Slovenská republika považuje za teroristickú (Hamas).

60. S poukazom na uvedené považuje súd napadnuté rozhodnutie žalovaného za vecne správne, a

preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

61. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že žalovanému nepriznal
právo na náhradu trov konania napriek tomu, že mal úspech vo veci. Keďže žalovanému voči žalobcovi
nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

Poučenie:

18Saz/2/2026

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a
podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov
konania. (§ 443 SSP)

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o
dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439
ods. 3 SSP)
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie

napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).