Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/9/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201690
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6724201690.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu A. B.,
narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom C. XXX/X, D. E., právne zastúpeného Advokátska
kanceláriaBUGRIs.r.o.,sosídlomNámestieSNP14/23,96001Zvolen,IČO:56434995,protižalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2,
812 71 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6.180,09 Eur, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 16C/25/2024-378 z 28. októbra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.180,09
Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). Žalovanej tiež uložil povinnosť nahradiť žalobcovi
trovy konania v rozsahu 100 % v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia o určení ich výšky (II. výrok).

2. Súd prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady
nemajetkovej ujmy (škody) spôsobenej mu porušením komunitárneho práva žalovanou Slovenskou
republikou, ktorá podľa neho nesprávne implementovala do vnútroštátneho právneho poriadku smernicu
Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej len „smernica č. 2003/88/ES“, resp. „smernica“). V dôsledku toho mu čas
výkonu služobnej pohotovosti nebol služobným úradom započítavaný do jeho služobného času hasiča
vykonávajúceho štátnu službu na Hasičskej stanici v Pliešovciach a to viedlo k tomu, že fakticky mal

v období apríla 2021 až februára 2024 priemerný týždenný služobný (pracovný) čas 50,39 hodín, ktorý
tak prekročil maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín určený článkom 6 písm. b) Smernice.

3. Súd prvej inštancie považoval námietku žalovanej o nedostatku miestnej a kauzálnej príslušnosti
za nedôvodnú. Dospel k záveru, že smernica nebola do zákona č. 315/2001 Z. z. prevzatá správne,
pretože zákon v rozpore so smernicou zo služobného času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej
pohotovosti, pričom nesprávnu transpozíciu smernice potvrdzuje aj dôvodová správa k neskoršie prijatej

novele realizovanej zákonom č. 179/2025 Z. z. Námietku absencie pasívnej vecnej legitimácie žalovanej
vyhodnotil ako neopodstatnenú vzhľadom na skutočnosť, že adresátom smernice je štát a teda tento
potom aj zodpovedá za jej správne prebratie do právneho poriadku. Žalobcovi tak vznikol nárok na
náhradu škody vzhľadom na splnenie všetkých troch podmienok vyžadovaných judikatúrou súdnehodvora pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením komunitárneho práva, ktorú
vzhľadom na absenciu slovenskej právnej úpravy bolo potrebné posúdiť analogicky podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti potom v nadväznosti na závery zrušujúceho uznesenia

odvolacieho súdu súd prvej inštancie vysvetlil, že pri skúmaní odpracovaného služobného času žalobcu
vychádzal z výplatných pások žalobcu a z plánov služieb (ID plachty), pričom svoje podrobné výpočty
uviedol v priloženej tabuľke akceptujúc 6-mesačné referenčné obdobia použité žalobcom. Preto žalobe
vyhovel.

4. V zákonnej lehote podala proti rozsudku odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b),
d), f) a h) CSP navrhujúc rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať jej nárok na náhradu trov konania.
Žalovaná konkrétne namietala, že súd prvej inštancie porušil jej právo na spravodlivý proces nielen tým,
že rozhodnutie vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy dostatočne nezdôvodnil, ale aj tým,
že napriek jej žiadosti neodročil pojednávanie dňa 28. 10. 2025, hoci jej dňa 21. 10. 2025 bolo doručené
rozsiahle podanie žalobcu obsahujúce nové skutkové tvrdenia ohľadne svojho priemerného pracovného

času a k týmto nemal dostatočný priestor pripraviť si svoju obranu. Žalovaná tiež namietala, že súd prvej
inštancie v súvislosti s ustálením rozsahu žalobcom odpracovaných hodín vychádzal nesprávne z fondu
pracovného času v rámci ID plachiet a nesprávne tiež určil tzv. neutrálne dni.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok potvrdiť vzhľadom na jeho vecnú správnosť

označiac námietky žalovanej za nedôvodné s tým, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými
pre rozhodnutie podstatnými skutočnosťami.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379
a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3

CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

7. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

9. Odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu poukazuje na
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje ako v rovine skutkových
zistení, ktoré zodpovedajú vykonanému dokazovaniu, tak aj v rovine právneho posúdenia, ktoré
považuje odvolací súd za správne. Odvolací súd konštatuje, že žalovaná v podanom odvolaní neuviedla
žiadne právne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania

prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd pri rozhodnutí a pri jeho odôvodnení náležite
a dostatočne nevysporiadal. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, ktoré je zrozumiteľné a presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými
relevantnými skutkovými i právnymi otázkami, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené
v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd jasne a preskúmateľne vysvetlil, prečo považoval

žalobcom podanú žalobu za dôvodnú a v tomto smere aj dostatočne zdôvodnil ako dospel k určeniu
výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie teda nezanedbal ani svoju povinnosť primerane
sa vysporiadať s relevantnými námietkami žalovanej. Právom sporovej strany totiž nie je dostať
odôvodnenie rozhodnutia zodpovedajúce jej (subjektívnym) predstavám. Do práva na spravodlivý súdny
proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, či navrhovaním a

hodnotením dôkazov a rovnako tak nie je nutné, aby na každý (aj na pre rozhodnutie bezvýznamný)
argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Súd prvej inštancie tieto
princípy plne rešpektoval.

10. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa ustanovenia § 387
ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny a na zdôraznenie jeho správnosti uvádza:11. Podľa čl. 29 Smernice je táto smernica adresovaná členským štátom, pričom žalovaná ako
členský štát Európskej únie a adresát Smernice po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie
je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia

účelu smernice; v prípade že štát túto povinnosť nesplní, je štát, teda žalovaná zodpovedná aj za
nesprávnu aplikáciu Smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho
prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej
inštancie pri právnom posúdení veci správne pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry
Súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý Súdny dvor Európskej

únie podal (viď rozsudok C-261/2021 zo dňa 7. júla 2022). Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že
čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť
priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že Smernica sa
má uplatniť aj na činnosti hasičského zboru. Čl. 6 písm. b) Smernice predstavuje v rozsahu v akom
ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť
ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie,

ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom
priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok C-429/09 vo
veci Fus body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) Smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku, alebo
určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.). Súdny dvor Európskej

únie judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod
95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v
zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne
pracovníkvykonáva(rozsudokC-437/08bod27.).SúdnydvorEurópskejúnieosobitnevprípadehasičov

potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že
žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j.
v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného času

žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122
ods. 1 Zákona o HaZZ nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b) Smernice. Odvolací súd poukazuje na
to, že aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah
povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na
mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené

tomuto pracovníkovi počas pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej
pohotovosti pracovný čas pracovníka (rozsudky vo veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).

12. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody, odvolací súd uvádza, že hoci v článku 17 smernice č. 2003/88/
ES bola daná možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení
smernice podľa článku 17 ods. 3 písm. b/ smernice, v ktorej je uvedené, že v súlade odstavcom 2 tohto
článku sa môžu vykonať odchýlky len od článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku od článku 2 alebo 6
smernica nepripúšťa. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v prílohe č. 4, bod

6 preberá smernicu Rady 2003/88/ES, a preto okresný súd dospel k správnemu záveru, že v danom
prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

13. Odvolací súd uvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je
nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že

u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovanej k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z
dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia
smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku
vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom

alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva
žalobcunasúkromiearodinnýživot(článok19ods.2ÚstavySR),pretožereálnemuselodpracovaťviac,
ako bol povinný v zmysle smernice č. 2003/88/ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by
mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Jetiež zrejmé, že výšku nároku žalobca odvodil od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil
a neboli mu započítané do služobného času. Žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu podľa
počtu odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne, pričom za primeranú náhradu označil žalobca

finančnéodškodnenierovnajúcesaodmene,ktorúmupriznávaZákonoHasičskomazáchrannomzbore
pri nariadenej služobnej povinnosti podľa § 122 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona.

14. Okresný súd dospel k správnemu záveru ohľadom splnenia predpokladov zodpovednosti žalovanej
za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, pričom predmetné predpoklady zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú porušením práva únie vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora. Podľa judikatúry
Súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená
norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti
pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd je v súlade s názorom súdu prvej inštancie toho názoru, že

v súdenej veci boli predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku
porušenia práva únie splnené. Odvolací súd uvádza, že článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES priznáva
pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto
ustanovenie smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nebolo do

právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s čl.
2 ods. 1 smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní pred súdom prvej
inštancie bolo preukázané, a to listinnými dokladmi, ktoré boli vypracované zamestnávateľom žalobcu,
že za sporné obdobie dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval

hranicu 48 hodín, na čo poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia. Zároveň je splnená
aj podmienka porušenia práva únie dostatočne závažným spôsobom, keďže porušenie článku 6 písm.
b/ smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej
normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva
členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom

rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok C-429/09). Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti
medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s
porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to
v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku
zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže

žalobca reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, a to na úkor
svojich blízkych ako aj seba, pričom musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol
venovaťrodine,priateľom,svojimzáľubám,resp.inýmaktivitám,ktorénesúvisiaspracovnýmzaradením
žalobcu.

16. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovanej o uplatnení mzdového nároku zo strany žalobcu a
nienárokunanáhradunemajetkovejujmy.Podľanázoruodvolaciehosúduvprejednávanomsporenejde
o mzdový nárok, pričom ani samotný žalobca netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda. Zo samotného
spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno automaticky dôvodiť, že predmetom
sporujemzdovýnárok.Predpokladyzodpovednostižalovanejzaškoduspôsobenúžalobcoviporušením

práva únie boli jednoznačne v danom spore splnené, pričom tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry
SD EÚ, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak: 1.
porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá
povinnosti pre členský štát, 2. porušenie práva únie dostatočne závažné a 3. medzi porušením práva
únie a členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške

náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom
právo na primeraný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie
Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi. Ako aj správne konštatoval súd prvej inštancie, ustanovenie článku 6 písm.
b) Smernice nebolo do nášho právneho poriadku transponované správne, pretože umožňuje, aby

priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného
časusavrozpore článkom2ods.1Smernicežalobcovinezapočítavalčasslužobnejpohotovosti,pričom
v konaní bolo jednoznačne preukázané listinnými dôkazmi, ktoré vyhotovil zamestnávateľ žalobcu, že
za žalované obdobie dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahovalhranicu 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je potrebné považovať za
dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú
hranicu priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú

úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ.

17. Žalobca konkrétne identifikoval obdobia a počty hodín, počas ktorých došlo k prekročeniu
priemerného 48-hodinového týždenného pracovného času v dôsledku započítavania služobných
pohotovostí. Výpočet predložil formou tabuľky. Následne opísal, akým spôsobom mu opakovane

dochádzalo k zásahom do jeho práva na zdravie a práva na súkromný a rodinný život, keďže nemohol
plnohodnotne využívať svoj voľný čas na oddych a rodinné aktivity. Súd prvej inštancie považoval dané
argumenty žalobcu za relevantné a odvolací súd sa v kontexte daného sporu s jeho závermi stotožňuje.

18. Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES
je zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného

nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám
a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Pokiaľ súčasne došlo k zásahu do práva
žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel
reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES a na úkor svojich blízkych
musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine,

priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením, došlo k zásahu
do práv osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva
Únie jednotlivcovi táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Vo
svojom rozsudku vo veci C-46/93, Brasserie du PéchEUR, (bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny
súd sa v konaní o náhradu škody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je

v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady
škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa
o vnútroštátne právo (bod 95 citovaného rozsudku ESD). Každý člensky štát vo vzťahu k nárokom
na náhradu škody, ktoré majú základ v práve Únie napraviť následky spôsobenej škody podľa
vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu pričom podmienky náhrady

škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky
tykajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť
upravené tak aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred
vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity) (Rozsudok ESD C-524/04,Test Claimant, bod 123).

19. Odvolací súd uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi (občanovi členského štátu
EÚ) porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú
ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad
rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia

dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá
týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne
práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje,
preto súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu

najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka).

20. Súd prvej inštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade
porušené, a to právo na ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva žalobcu
správne dospel k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, t. j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc
z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaná ako členský
štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna
hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES a
zároveň za situácie, že do pracovného času nie sú zarátané nadčasy služobnej pohotovosti je dôvodný

záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát namieste. Rovnako
berúc do úvahy už vyššie uvedené neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti
je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby

fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická
osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené
následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa
rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného

práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždennéhopracovnéhočasupodľačlánku6písm.b/smernice2003/88/ES)jedôvodnýzáver,žežaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste
vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Berúc do úvahy judikatúru ESD
možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu

v zmysle slovenského práva k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v
peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 OZ pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti
fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti („najmä“). Ustanovenia § 13 ods. 2 OZ
totiž uvádza prípady kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovú ujmy
v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti

fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti.

21. Žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Práva
žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne
dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej skutočnosti, že žalobca

v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci náležite
odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu za dôvodný a prisúdenú
náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom
služobnej pohotovosti. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvodu uplynutia času,
berúc do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie

tohto zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov. Prisúdená náhrada
nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou
kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo obetiam trestných činov.

22. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s § 183 CSP, keď na žiadosť

žalovanejneodročilpojednávaniedňa28.10.2025.Ajpodľaodvolaciehosúdunebolnastranežalovanej
daný dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania, ktorého sa napokon zástupca žalovanej aj zúčastnil,
svoju argumentáciu prezentoval a túto mal v konečnom dôsledku možnosť predostrieť aj v odvolaní.
Odvolacísúdlenpoznamenáva,ževpodanížalobcuzodňa20.10.2025nešloonovéskutkovétvrdenia,
išlo len o iný prepočet odpracovaného služobného času, ktorá otázka bola podstatou sporu od začiatku

a teda nemožno súhlasiť, že by žalovaná nemala dostatok času a priestoru vyjadriť sa počas celého
konania k tejto okolnosti. Pokiaľ žalovaná namietala, že súd prvej inštancie nemal vychádzať z tzv. ID
plachiet, tak už žalovaná neuvádza z čoho mal potom súd vychádzať pri určení odpracovaných hodín, pri
ktorých správne súd zohľadnil i výplatné pásky žalobcu a vo vzťahu k takto zisteným údajom zohľadnil
aj neutrálne dni (ohľadne ktorých postupoval takisto správne) a tieto prepočty vysvetlil v tabuľke, ktorá

je súčasťou odôvodnenia rozhodnutia. Odvolací súd tak nezistil ani nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvej inštancie. Odôvodnenie rozsudku nie je vnútorné rozporné, pretože údaj „OH“ a „FPČ“ sú
totožné len vtedy, ak dôjde k odpracovaniu počtu hodín zodpovedajúcemu vopred plánovanému fondu
pracovného času a v prejednávanej veci tomu tak pri žalobcovi v jednotlivých mesiacoch nebolo.

23. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 387 ods. 1
a 2 CSP potvrdil vo veci samej, a to aj v závislom výroku o trovách konania.

24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP
a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalovaná nebola úspešná, celý procesný úspech tak prináleží

žalobcovi.Odvolacísúdpretouložilžalovanejakoprocesneneúspešnejstranesporupovinnosťnahradiť
žalobcovi trovy vzniknuté v súvislosti s odvolacím konaním v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o výške trov.25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.