Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. február 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Svk/41/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0923100461
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:0923100461.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: B.. G. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. E. XXX, XXX XX
H. E., právne zastúpený: doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates, s.r.o., Advokátska kancelária
so sídlom Hlavná 25, 040 01 Košice, IČO: 52 651 258, proti žalovanému (sťažovateľ): starosta obce
Veľký Slavkov, so sídlom Veľký Slavkov 117, 059 91 Veľký Slavkov, právne zastúpený: JUDr. Martin
Bašista, advokát so sídlom Štefánikova 8, 058 01 Poprad, IČO: 37 880 381, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia starostu Obce Veľký Slavkov č.: OCÚVS-2023/515-002 zo dňa 07.08.2023, v

konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Košiciach č.
k. 2S/46/2023-56 zo dňa 29. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom

1. Správny súd v Košiciach (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 2S/46/2023-56 zo dňa 29.

apríla 2025 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d) a g) zákona
č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) rozhodnutie žalovaného v spojení s
fiktívnym rozhodnutím zrušil a vec vrátil podľa § 191 ods. 4 SSP na ďalšie konanie. Zároveň žalobcovi
priznal právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že nečinnosť povinnej osoby a spoliehanie sa na vznik fiktívneho
rozhodnutia je vždy porušením zákona zo strany povinnej osoby. Každé fiktívne rozhodnutie je
nezákonné a musí byť odvolacím orgánom alebo súdom zrušené, pretože neobsahuje odôvodnenie.

Účastník správneho konania mal právo, aby správny orgán, pokiaľ jeho žiadosti nemienil vyhovieť,
vydal rozhodnutie tak, ako je to uvedené v § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) a z ktorého
odôvodnenia by sa dozvedel dôvody, pre ktoré jeho žiadosti nebolo vyhovené. Správne orgány sa podľa
názorusprávnehosúdudopustilitakejvadykonania,ktorámázanásledoknezákonnosťichrozhodnutia.
3. Správny súd skonštatoval, že vydanie písomného negatívneho rozhodnutia odvolacieho orgánu,
ktorým sa potvrdzuje fiktívne negatívne rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu neznamená

zákonný a správny postup odvolacieho orgánu, pretože žalobca sa ako žiadateľ prvýkrát dozvedel o
dôvodochnesprístupneniainformáciíažzrozhodnutiaoodvolaní.Odvolacíorgánnemôžeprvostupňové
fiktívne rozhodnutie potvrdiť, pretože je nepreskúmateľné a takýmto postupom mu odňal právo na
dvojinštančný postup v administratívnom konaní.4. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca neprimeraným spôsobom zaťažuje zamestnancov obecného
úradu, pretože od marca 2023 bolo na Obecný úrad obce Veľký Slavkov podaných celkovo 16 žiadostí o
poskytnutie informácii v značnom rozsahu osobami okolo osoby otca žalobcu, bývalého starostu obce,

správny súd uviedol, že na konštatáciu zneužitia práva musí byť prítomný dostatočný počet indícií
či dôkazov, pričom samotný počet infožiadostí nesmie viesť a priori ku konštatácii zneužitia práva.
Rozhodnutie o odmietnutí informácií z dôvodu zneužitia práva musí byť dôkladne odôvodnené. V tomto
prípad nie je možné konštatovať, že v tomto prípade došlo k neprimeranému zaťaženiu zamestnancov
obecného úradu.

5. Správny súd ďalej poukázal na skutočnosť, že podľa ustálenej judikatúry sú typické znaky zneužitia
práva napr. skutočnosť, že žiadateľ o poskytnutie informácie žiada všetko, pričom v žiadosti ustupuje
kvalita informácie nad rozsahom. Ďalším typickým znakom je, že sú žiadané prevádzkové informácie
organizácie, ktoré vyžadujú aktívnu činnosť organizácie pri ich vyhľadávaní a ktoré v zásade nemajú
priamu súvislosť s vymedzeným úsekom štátnej správy, na ktorom povinná osoba pôsobí. Žiadané
sú informácie, ktorých vyhľadanie a poskytnutie dokáže zahltiť a nadmerne zamestnať orgán verejnej

správy. V tejto súvislosti poukázal správny súd na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Sžik/5/2020, podľa ktorého odmietnutie sprístupnenia informácií s poukazom na
zneužitie práva je potrebné chápať ako riešenie ultima ratio.
6.Zuvedenýchdôvodovsprávnysúdpristúpilkzrušeniunapadnutéhorozhodnutiažalovanéhovspojení
s fiktívnym rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa, pričom po vrátení veci bude obecný úrad

povinný postupovať v súlade s § 17 a § 18 zákona o slobode informácií a v prípade, ak žiadosti žalobcu
čo i len sčasti nevyhovenie bude povinný vydať o tom rozhodnutie v súlade s § 46 a § 47 ods. 1 až 5
Správneho poriadku.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

7. Proti právoplatnému rozsudku správneho súdu podal žalovaný v procesnom postavení sťažovateľa
(ďalejlen„sťažovateľ“)kasačnúsťažnosťzdôvodupodľaust.§440ods.1písm.g)SSP,t.j.zdôvodu,že
rozhodnutie správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhoval napadnutý
rozsudok správneho súdu zmeniť tak, že správnu žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu

trov správneho konania vrátane kasačného konania v plnom rozsahu.
8. Sťažovateľ tu uviedol, že informácie požadované žalobcom nesprístupnil, pričom nedošlo k
vydaniu rozhodnutia, vznikla fikcia zamietnutia. Vo svojom následnom rozhodnutí sťažovateľ podrobne
zdôvodnil, prečo považuje predmetnú žiadosť za prejav zneužitia práva na informácie, poukázal na
vysoký počet identických žiadostí, ich organizačné prepojenie a úmyselné zahlcovanie úradu. Správny

súd jeho argumenty neprijal.
9. Sťažovateľ skonštatoval, že správny súd síce uviedol, že žalobca podal iba 4 žiadosti, tento záver
ale ignoruje okolnosti prípadu a kumulatívne hodnotenie konania všetkých osôb združených okolo
bývalého starostu - otca žalobcu. Práve v tom spočíva metóda filibusteringu, nakoľko zneužitie práva
môže byť aj v prípade, že jednotlivé úkony samy osebe neprekračujú rámec, no v kumulatívnom celku

vedú k neprimeraného zahlteniu a obštrukcii. Nie je rozhodujúci počet žiadostí, ale ich účel, obsah,
rozsah, frekvencia a identita žiadateľov. V tomto prípade boli žiadosti opakované, podobne štylizované,
podávané vo veľmi krátkych časových úsekoch, pričom viacerí žiadateľa používali rovnaké e-mailové
adresy. To podľa názoru sťažovateľa napĺňa znaky koordinovaného postupu s cieľom paralyzovať výkon
verejnej správy.

10. Podľa názoru sťažovateľa napadnutý rozsudok vykazuje nesprávne právne posúdenie účelu
právnej fikcie a zároveň nedostatočne reflektuje zásady proporcionality a ochrany verejnej správy pred
šikanóznym výkonom práva. Výkon práva na informácie nesmie smerovať k ochromeniu výkonu verejnej
správy.
11. Podľa názoru sťažovateľa sa správny súd v napadnutom rozsudku dostatočne nevysporiadal s

konkrétnymi a špecifickými námietkami sťažovateľa, napr. otázkou zneužitia práva, proporcionality,
čím založil nepreskúmateľnosť svojho rozhodnutia a zasiahol do základného práva sťažovateľa na
spravodlivý proces. Sťažovateľ je toho názoru, že správny súd nevzal do úvahy všetky relevantné
skutkové a právne okolnosti veci, čím podľa jeho presvedčenia došlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu. Nebol tu zohľadnený širší kontext vybavovania žiadostí, ani povaha a okolnosti ich podania.

12. Žalobca sa k podanej kasačnej sťažnosti vyjadril tak, že aj keď sťažovateľ tvrdí, že dôvodom podania
kasačnej sťažnosti je nesprávne právne posúdenie veci, z jej obsahu nie je zrejmé, v čom konkrétne má
spočívať nesprávna aplikácia právnych predpisov zo strany správneho súdu. Neoznačuje žiadne právnenormy, u ktorých sa mal správny súd dopustiť nesprávnej aplikácie, ani neuvádza, akým spôsobom malo
dôjsť k ich porušeniu či nesprávnej interpretácii.
13. Tvrdenie sťažovateľa, že súd sa nevysporiadal s jeho špecifickými námietkami, čo má podľa neho

viesť k nepreskúmateľnosti rozhodnutia a porušeniu práva na spravodlivý proces, nie je v kasačnej
sťažnosti uplatnený ako samostatný dôvod, čo spôsobuje rozpor vo vnútornej štruktúre.
14. Podľa názoru žalobcu tvrdenie sťažovateľa, že tzv. fiktívne rozhodnutie o odmietnutí sprístupnenia
informácií, ktoré vzniklo v predmetnej veci z dôvodu nečinnosti sťažovateľa, samo osebe zakladá
procesný následok vo forme implicitného odmietnutia žiadanej informácie, s podstate spochybňuje

základný princíp procesnej úpravy stanovaný zákonom o slobode informácií. Sťažovateľ svojim
výkladom neprípustne rozširuje účinky fikcie vydania rozhodnutia a de facto popiera explicitné zákonné
znenie § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií. Takýto postup je neopodstatnený a neakceptovateľný,
pretože by znamenal zásadné narušenie právnej istoty a procesnej správnosti, keďže by umožnil chápať
fikciu rozhodnutia ako samostatný skutkový úkon, ktorý by mohol iniciovať ďalšie procesné konania bez
toho, aby bolo skutočné rozhodnutie správneho orgánu riadne vydané.

15. Žalobca ďalej uviedol, že fikcia vydania rozhodnutia predstavuje výlučne náhradný procesný
mechanizmus, ktorého cieľom je zabezpečiť ochranu práv žiadateľa o informácie v situácii, keď správny
orgán nevyhotoví a nevydá rozhodnutie v zákonnej lehote. Táto právna fikcia neslúži ako samostatný
rozhodovací akt správneho orgánu, ale ako právne uznaná situácia, ktorá umožňuje zachovanie
procesnej kontinuity a predchádza právnemu mareniu žiadateľa. Fikcia plní funkciu ochrany práva na

spravodlivé konanie, pričom nezbavuje správny orgán povinnosti rozhodnúť o veci v rámci zákonnej
lehoty. Každé fiktívne rozhodnutie je nezákonné a musí byť odvolacím orgánom zrušené, pretože
neobsahuje odôvodnenie.
16. Žalobca následne skonštatoval, že predmetná žiadosť žalobcu mala jednoduchý a jednoznačný
charakter a jej vybavenie si nevyžadovalo neprimerané časové ani personálne kapacity zo strany

sťažovateľa. Príprava odpovede by spočívala len v mechanickom vyhľadaní a sprístupnení údajov,
ktoré sa už nachádzajú v dispozícii sťažovateľa. Sťažovateľ nie je oprávnený odmietnuť sprístupnenie
informácie len z dôvodu, že by musel vynaložiť úsilie na ich vyhľadanie alebo zosumarizovanie, ak tieto
informácie už existujú. Zároveň poukázal na skutočnosť, že podal 5 žiadostí, nie 16. Predmetná žiadosť
bola 2. v poradí a sťažovateľ nevyhovel ani jednej z nich. Žiadosti podával postupne, nie naraz a pri

každej bol sťažovateľ nečinný. Nie je naplnený ani jeden zo znakov informačného filibusteringu, ako to
sťažovateľ uviedol.
17. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku
správneho súdu. So všetkými námietkami sa riadne vysporiadal.
18. Podľa názoru žalobcu si sťažovateľ nesprávne vykladá inštitút zneužitia práva, ktorý je výnimočným

nástrojom obrany pred právom vykonávaných v zjavnom rozpore s jeho účelom a ako taký môže
byť uplatnený len v krajných a jasne preukázaných prípadoch ako ultima ratio. Nemožno ho využívať
paušálne pri posudzovaní každej žiadosti. Navyše sťažovateľ ani po vydaní rozsudku, ktorým bola
uložená konkrétna povinnosť konať, túto povinnosť nesplnil, nerozhodol vo veci a naďalej zotrváva v
nezákonnom stave.

19. Žalobca preto navrhoval kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú a priznať mu trovy konania
vrátane trov právneho zastúpenia správneho konania a kasačného konania v rozsahu 100 %.

III. Konanie na kasačnom súde

20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“ alebo „Najvyšší
správny súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, §
445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou
osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods.1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je
kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) vo veci v zmysle § 445 SSP nenariadil pojednávanie a

po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
21. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žalobca požiadal Obec Veľký Slavkov o
sprístupnenie informácií v zmysle zákona o slobode informácií:
- mesačnú mzdu (plat) všetkých vedúcich pracovníkov OcÚ Veľký Slavkov viažúcich sa k funkcii
prednosta (prednostka) OcÚ vyplatených po 28.11.2022 doposiaľ ku dňu spracovania odpovede na túto

žiadosť,
- priznané odmeny po mesiacoch všetkých vedúcich pracovníkov OcÚ Veľký Slavkov viažúcich sa k
funkcii prednosta (prednostka) OcÚ vyplatených po 28.11.2022 doposiaľ ku dňu spracovania odpovede
na túto žiadosť,- priznané ostatné mzdové nároky všetkých vedúcich pracovníkov viažúcich sa k funkcii prednosta
(prednostka) OcÚ vyplatených po 28.11.2022 doposiaľ ku dňu spracovania odpovede na túto žiadosť,
- mesačnú cenu práce všetkých vedúcich pracovníkov OcÚ Veľký Slavkov viažúcich sa k funkcii

prednosta (prednostka) OcÚ vyplatených po 28.11.2022 doposiaľ ku dňu spracovania odpovede na túto
žiadosť,
- dátumy vyplatenia mzdových nárokov týchto vedúcich pracovníkov spolu s vyplatenými čiastkami od
28.11.2022 doposiaľ ku dňu spracovania odpovede na túto žiadosť.
22. Obecný úrad požadované informácie nesprístupnil a nevydal ani žiadne rozhodnutie.

23. Následne žalobca podal Odvolanie proti rozhodnutiu o nesprístupnení informácie - fiktívne
rozhodnutie, kde žiadal aby odvolací orgán fiktívne rozhodnutie o nesprístupnení informácií zrušil a
vydal nové rozhodnutie, ktorým sprístupní požadované informácie.
24. Starosta obce Veľký Slavkov vydal rozhodnutie č. OCÚVS-2023/515-002 dňa 07.08.2023, ktorým
toto odvolanie zamietol. Vo svojom odôvodnení uviedol, že zistil, že na Obecný úrad Veľký Slavkov
bolo od marca 2023 podaných celkovo 17 žiadostí o poskytnutie informácií, pričom išlo o informácie v

značnom rozsahu. Zo 17 žiadostí bolo 16 žiadostí podaných osobami združenými okolo osoby bývalého
starostu obce Veľký Slavkov, pričom z obsahu a formy podaných žiadostí je možné konštatovať, že
ide o podávanie žiadostí v rovnakom štýle, rovnakej forme a s obdobným odôvodnením, takže sa
jedná o organizovanú činnosť týchto osôb združených okolo osoby bývalého starostu. Žalobca je
synom tohto bývalého starostu. Podávanie predmetných žiadostí neprimeraným spôsobom zaťažuje

zamestnancov obecného úradu, pričom pre plnenie vybavovania predmetných žiadostí dochádza k
zahlcovaniu a preťažovaniu zamestnancov obecného úradu pracovnými povinnosťami, dôsledkom čoho
je ochromenie obecného úradu pri plnení si jeho verejných úloh. Sťažovateľ vyhodnotil žiadosť žalobcu
ako filibustering, čo je obštrukčná metóda, pri ktorej pre žiadateľa nie je dôležitý obsah žiadosti, ale
zahltenie a zamestnanie orgánu verejnej správy činnosťou na spracovaní informácie pre žiadateľa.

25. Proti rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu. Správny súd rozhodol rozsudkom č. k.
2S/46/2023-56zodňa29.apríla2025,ktorýmrozhodnutiesťažovateľavspojenísfiktívnymrozhodnutím
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a zároveň žalobcovi priznal právo na náhradu dôvodne vynaložených
trov konania.
26. Voči tomuto rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, ktorá je predmetom tohto kasačného

prieskumu.

IV. Právne predpisy, právne názory kasačného súdu

27. Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať

informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické
osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.
28. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje na informácie, ktoré nie sú k

dispozícii, najmä na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk,
politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na vytváranie názorov.
29. Podľa § 3 ods. 2 zákona o slobode informácií, povinná osoba podľa § 2 ods. 3 sprístupní iba
informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu majetkom vyššieho
územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí, o úlohách alebo odborných službách

týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných na základe
uzatvorenej zmluvy. Toto obmedzenie povinnosti sprístupňovať informácie sa nevzťahuje na povinné
osoby podľa § 2 ods. 3, v ktorých majú povinné osoby podľa § 2 ods. 1 a 2 samostatne alebo spoločne
výlučnú priamu alebo nepriamu účasť.
30. Podľa § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií, informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho

alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.
31. Podľa § 17 ods. 1 zákona o slobode informácií, žiadosť o sprístupnenie informácií povinná osoba
vybaví bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo
odo dňa odstránenia nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 a do 15 pracovných dní, ak sa
sprístupňuje informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa § 16 ods. 2 písm. a), ak tento zákon

neustanovuje inak.
32. Podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti,
vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak
žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3).33. Podľa § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií, ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti
neposkytlainformáciečinevydalarozhodnutieaaniinformáciunesprístupnila,predpokladása,ževydala
rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade

považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti (§ 17).
34. Podľa § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií, proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí
požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo
márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe,
ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.

35.Podľa§19ods.2zákonaoslobodeinformácií,oodvolaníprotirozhodnutiupovinnejosobyrozhoduje
nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Odvolací orgán upovedomí
žiadateľa o dátume, keď mu bolo odvolanie doručené. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní
rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať
rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.
36. Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú

sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
37. Kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, skúmal
aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu ako aj konanie mu predchádzajúce a to najmä
z toho pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe.
Najvyšší správny súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému

rozsudku správneho súdu konštatoval, že nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku.

38. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné
právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, preto sa s nimi senát Najvyššieho

správneho súdu v celom rozsahu stotožnil považujúc právne posúdenie veci správnym súdom za vecne
správne. Námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil Najvyšší správny súd ako
neopodstatnené, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
39. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že nesúhlasí s vyhodnotením existencie zneužitia práva na informácie,
kasačný súd uvádza, že správny súd vyhodnotil túto skutočnosť správne a so všetkými predmetnými

námietkami sa aj riadne vysporiadal.
40. Ako vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Sžik/2/2021: „...inštitút zneužitia
práva na informácie nie je legislatívne upravený ani v Infozákone ani v inom právnom predpise. Je však
odvoditeľný z ústavných princípov Slovenskej republiky (článok 1 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého SR
je demokratický a právny štát a článok 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s
touto ústavou) a potvrdený rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít SR. Inštitút zneužitia práva
je preto uplatniteľný pri výklade a aplikácii Infozákona aj bez výslovnej zákonnej úpravy.
41. Zneužitie práva (abusus iuris) býva vo všeobecnosti definované ako konanie zdanlivo dovolené,
ktorým má byť dosiahnutý výsledok nedovolený, pričom osobitným druhom zneužitia práva je šikanózny

výkon práva, spočívajúci vo výkone práva so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu (uznesenie
Ústavného súdu ČR, IV. ÚS 4257/16 zo dňa 05.12.2017). V oblasti slobody informácií je šikanózny
výkon práva v podstate jedinou možnou formou zneužitia práva. Jedným z právnych následkov zneužitia
práva je nepriznanie právnej ochrany zneužívanému právu (Vozár, I.: Analýza vybraných aspektov
fungovania a výkonu štátnej správy starostlivosti o životné prostredie, 2. časť Košičiarová, S., Wilfling, P.:

Princíp zákazu zneužitia práva a jeho uplatnenie pri aplikácii zákona o posudzovaní vplyvov na životné
prostredie a zákona o slobodnom prístupe k informáciám, Via Iuris, 2020, s. 105).
42. V kontexte ústavou garantovaného práva na informácie má byť tento inštitút využitý len výnimočne,
ak je nad všetku pochybnosť jasné, že žiadateľ svoje právo zneužíva (Lubovský, Z.: Zneužití práva na
informace, Správní právo, číslo 6/2019, s. 328 - 341), teda aplikácia zneužitia práva má byť riešením

ultima ratio, t. j. poslednou a krajnou možnosťou. Uvedený záver koreluje aj so zásadou, že akékoľvek
obmedzenia ústavných práv, vrátane slobody informácií, treba vykladať reštriktívne.
43. Zneužitie práva sa vymedzuje pomocou objektívnych kritérií (hodnotenie zmyslu a účelu právnej
úpravy) a subjektívnych kritérií (hodnotenie motivácie žiadateľa), pričom oba prvky musia byť splnené
súčasne (Lubovský, Z.: Zneužití práva na informace, Správní právo, číslo 6/2019, s. 328 - 341).“

44. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v svojom rozhodnutí, ktoré následne citovali mnohé ďalšie
rozhodnutia, sp. zn. 3Sži/4/2014 vymenoval typické znaky zneužitia práva: „Typickým znakom zneužitia
práva na informácie je skutočnosť, že žiadateľ o poskytnutie informácie žiada „všetko“, pričom v žiadosti
ustupuje kvalita informácie nad rozsahom. Zneužívaná je skutočnosť, že výkon práva na informácienepodlieha poplatkovej povinnosti. Skutočnosť, že informácie nepodliehajú poplatkovej povinnosti však
znamená, že právo musí byť vykonávané primeraným spôsobom. Ďalším typickým znakom je, že
sú žiadané prevádzkové informácie organizácie, ktoré vyžadujú aktívnu činnosť organizácie pri ich

vyhľadávaní a ktoré v zásade nemajú priamu súvislosť s vymedzeným úsekom štátnej správy, na
ktorom povinná osoba pôsobí. Žiadané sú informácie, ktorých vyhľadanie a poskytnutie dokáže zahltiť a
nadmerne zamestnať orgán verejnej správy práve činnosťou, ktorá u zamestnancov je spôsobilá vyvolať
pocit, že nejde o racionálnu činnosť, ale napriek tomu ju musia splniť.“
45. Ako vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Sžik/5/2020 zverejneného Zbierke

stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu pod č. 15/2022: „Vychádzajúc z vyššie uvedeného
kasačný súd konštatuje, že povinná osoba odmietajúca prístup k informáciám z dôvodu zneužitia práva
je povinná preukázať, že žiadateľ nemal skutočnú vôľu, motív či zámer na sprístupnení informácií,
t.j. na naplnení skutočného legitímneho zmyslu a účelu Infozákona, ale na spôsobení ujmy povinnej
osoby (sťažení či ochromení jej chodu). Úmysel zneužiť právo na prístup k informáciám musí byť zjavný
a správnymi orgánmi preukázaný nad všetku rozumnú pochybnosť, pretože odmietnutie informácie

s poukazom na zneužitie práva je potrebné chápať ako riešenie ultima ratio a ako reštriktívne
konštruovanú výnimku z ústavou garantovaného práva na prístup k informáciám. Veľký počet podaných
žiadostí na vyvodenie záveru o zneužití práva v zmysle judikatúry nepostačuje (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Sžik/3/2019 zo dňa 28.04.2020). Podľa názoru kasačného súdu je potrebné prihliadať
aj na ďalšie okolnosti podania žiadostí, najmä na obsah a kvalitu požadovaných informácií, spôsob

formulácie a stupeň konkrétnosti požadovaných informácií, úroveň obťažnosti ich sprístupnenia vo
väzbe na zákonné lehoty na ich vybavenie a [ich spôsobilosť privodiť povinnej osobe neprimeranú
ujmu v prípade ich sprístupnenia] či zmysel a hodnotu požadovaných informácií pre žiadateľa a výkon
spoločenskej kontroly, ako aj vzťah informácií k výkonu verejnej moci. Na konštatáciu zneužitia práva
musí byť prítomný dostatočný počet indícií či dôkazov, pričom samotný počet podaných infožiadostí

nesmie viesť a priori ku konštatácii zneužitia práva. Rozhodnutie povinnej osoby o odmietnutí informácií
z dôvodu zneužitia práva musí byť s poukazom na uvedené indície a dôkazy dôkladne odôvodnené.“
46. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že v prejednávanej veci nie je podstatné, že žalobca podal iba 4
žiadosti, ale podstatné je kumulatívne hodnotenie konania všetkých osôb združených okolo bývalého
starostu a práve v tom spočíva metóda filibusteringu, tu kasačný súd uvádza nasledovné.

47. Z vyjadrení sťažovateľa vyplýva, že od marca 2023 do vydania rozhodnutia o odvolaní sťažovateľom,
t. j. do augusta 2023 bolo na Obecný úrad Veľký Slavkov podaných 16 žiadostí o informácie od osôb
združených okolo bývalého starostu. Z vyjadrení žalobcu vyplýva, že on sám podal iba 5 infožiadostí a
žiadnej z nich Obecný úrad Veľký Slavkov nevyhovel.
48. Aby bolo možné posúdiť, či konanie žalobcu vykazuje znaky zneužitia práva na prístup k

informáciám, je potrebné prihliadať nielen na kvalitu a rozsah individuálnej žiadosti žalobcu, ale aj kvalitu
a rozsah a čas podania ostatných žiadostí v určitom časovom období.
49. Pokiaľ ide o posúdenie individuálnej žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií, ktorá bola
predmetom tohto konania, kasačný súd na kvalite a kvantite v nej požadovaných informácií
neidentifikoval nijaké znaky indikujúce zneužitie práva na sprístupnenie informácií. Žalobca požadoval

špecifické informácie týkajúce sa mzdových nákladov na vedúcich pracovníkov. Nemožno tvrdiť, že
žiadosť o sprístupnenie informácií nebola podaná v súlade s legitímnym cieľom zákona o slobode
informácii, ktorým je získanie informácií potrebných za účelom spoločenskej kontroly nakladania s
finančnými prostriedkami obce. Z obsahu tejto žiadosti teda nebol ani zďaleka zjavný úmysel žalobcu
ochromiť činnosť povinnej osoby.

50. Pokiaľ ide o posúdenie individuálnej žiadosti v kontexte všetkých žalobcom podaných infožiadostí
v danom časovom období (spolu 5 infožiadostí), kasačný súd uvádza, že väčší počet infožiadostí sám
o sebe na konštatáciu zneužitia práva nestačí. Navyše 5 žiadostí o poskytnutie informácií nie je taký
vysoký počet, aby ich vybavenie, ochromilo chod obecného úradu. Dokonca ani 16 žiadostí o informáciu
podaných počas pol roka nie je počet, ktorých vybavenie by mohlo výrazne ovplyvniť chod obecného

úradu a plnenie jeho úloh. Nejde o typ žiadostí, kde by kvalita ustupovala kvantite. Správne orgány
nepreukázali, že žalobca nemal vážnu vôľu a reálny záujem na získaní požadovaných informácií, resp.
nepreukázali, že by žalobcove infožiadosti nemohli mať skutočnú informačnú hodnotu a reálny význam
preefektívnyvýkonverejnejkontrolyžalobcom.Obsahinfožiadostíjepomernekonkrétny-žiadateľsvoje
otázky špecifikoval relatívne presne. Tvrdenie povinnej osoby o úmysle ochromenia jej činnosti je preto

hypotetické a nekonkrétne, pričom povinná osoba sa ani len nepokúsila žiadnej zo žiadostí vyhovieť, a
to ani len čiastočným sprístupnením niektorých informácii. Kasačný súd plne súhlasí s názorom žalobcu,
že nie je naplnený ani jeden zo znakov informačného filibusteringu.51. Ani námietku týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia účelu právnej fikcie nevyhodnotil
kasačný súd ako dôvodnú. Správny súd vyhodnotil túto skutočnosť správne a svoje rozhodnutie aj riadne
odôvodnil.

52. Kasačný súd sa v celom rozsahu stotožnil s názorom správneho súdu, že účelom ustanovenia
inštitútu fiktívneho rozhodnutia v zmysle § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií nebolo legalizovať
nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o žiadostiach podľa tohto zákona, ale jeho účelom bolo práve
naopak poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so žiadosťou na povinnú osobu v prípade jej nečinnosti.
Rovnaký názor vyslovil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napr. vo svojich rozhodnutiach sp.

zn. 6Sži/1/2010 a 5 Sži/5/2011.
53. Pokiaľ sťažovateľ preskúmavaným rozhodnutím na takúto nezákonnosť postupu prvostupňového
správneho orgánu neprihliadol a fiktívne rozhodnutie potvrdil, je potrebné takéto rozhodnutie považovať
za nezákonné. Odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí sťažovateľa prečo neposkytol
požadovanú informáciu v napadnutom rozhodnutí sťažovateľa neznamená, že vykonal zmenu, ktorou
odstránil všetky nedostatky prvostupňového rozhodnutia. Žiadateľ podľa zákona o slobode informácií,

aj pokiaľ správny orgán jeho žiadosti nemienil vyhovieť, mal právo na vydanie rozhodnutia, ktoré
by bolo riadne odôvodnené a súčasne mal právo podať proti nemu opravný prostriedok, obhajujúc
dôvodnosť svojej žiadosti a súčasne napadnúť dôvody, pre ktoré správny orgán prvého stupňa jeho
žiadosti nevyhovel. Pokiaľ však správny orgán prvého stupňa vo veci žiadosti nerozhodol rozhodnutím s
náležitosťami podľa § 47 správneho poriadku a platí fikcia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti podľa § 18

ods. 3 zákona o slobode informácií, sťažovateľ ako odvolací správny orgán nemohol tento nedostatok
napraviť potvrdením fiktívneho rozhodnutia, pretože takýmto postupom žiadateľovi odňal právo na dvoj
inštančný postup, pretože proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu nemohol už podať riadny opravný
prostriedok.
54. Rovnako tento názor vyplýva aj z Komentára k § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií - Ikrényi,

P., Bako, M. a kol. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Komentár. Bratislava: C. H. Beck: “Ak
odvolací orgán preskúmava takéto fiktívne rozhodnutie, nemá inú možnosť, ako ho zrušiť. Fiktívne
rozhodnutie je už svojou povahou nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Rovnako odvolací orgán
nemôže fiktívne rozhodnutie potvrdiť z dôvodu, že existuje iný dôvod pre nesprístupnenie informácie.
Podľa § 59 SPP musí totiž odvolací orgán preskúmať napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu.

Ak odvolací orgán nezrušil napadnuté rozhodnutie, ktoré je nezákonné alebo postihnuté ťažkými
vadami, ale potvrdí ho bez zrušenia alebo bez zmeny, rozhodne rovnako nesprávne ako prvostupňový
správny orgán. Nič menej, ak podľa § 19 ods. 2 InfoZ má odvolací orgán informáciu k dispozícii,
rozhodnutím zmení rozhodnutie povinnej osoby a informáciu sprístupní. Takýmto postupom dôjde k
realizácii hospodárnosti konania a práva žiadateľa na informácie.“ Správny súd tak rozhodol správne ak

napadnuté rozhodnutie sťažovateľa zrušil a vec vrátil prvostupňovému správneho orgánu.
55. Na základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší správny súd podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť
zamietol.
56. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd v zmysle § 467 ods.?1 v spojení
s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov kasačného konania v

plnom rozsahu, pričom o výške náhrady bude rozhodnuté v zmysle § 175 ods. 2 SSP.
57. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.