Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/54/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117209514
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1117209514.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej

a členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej v spore žalobcov: 1/ Z. G.,
nar. XX. XX. XXXX, J., H. XXXX/XX, 2/ X. G., nar. XX. XX. XXXX, J., H. XXXX/XX, právne zast.:
URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, Červeňova 15, IČO: 47 244 895,
proti žalovanému: Československá obchodná banka, a.s., Bratislava, Žižkova 11, IČO: 36 854 140,
právne zast.: HAVRILLA & Co. s.r.o., Bratislava, Nám. Martina Benku 2, IČO: 36 364 606, o určenie,
že úver je bez poplatkov a úrokov, vedenom na bývalom Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
B1-14Csp/33/2017, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26.

novembra 2024 sp. zn. 14CoCsp/24/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanému priznáva náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č. k.
B1-14Csp/33/2017-209 zo dňa 29. mája 2024 rozhodol tak, že zamietol žalobu žalobcov (prvý výrok) a
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania (druhý výrok).
1.1. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že žalobcovia uzatvorili so žalovaným písomnú zmluvu

o spotrebiteľskom úvere pod č. XXXXXXXXXR dňa 28. 07. 2016. Žalovaný poskytol žalobcom finančné
prostriedky formou spotrebiteľského úveru vo výške 10.000 eur, ktoré boli poskytnuté dňa 02. 08. 2016.
S úrokovou sadzbou 6,9 % p.a., RPMN vo výške 9,71 % ročne, priemerná hodnota RPMN 9,59 %,
celková suma, ktorú musia zaplatiť je 14.266,80 eur, výška odplaty 8,39 % ročne, najvyššia prípustná
výška odplaty je 21,06 % ročne, a úrok z omeškania ku dňu podpisu zmluvy je vo výške 5 % ročne. Podľa
zmluvy bol určený počet splátok v mesiacoch 96, termín splátok 15. deň v mesiaci, dátum prvej splátky
15. 09. 2016 a dátum poslednej splátky 15. 08. 2024, výška pravidelnej mesačnej anuitnej splátky úveru

136,20 eur, typ poistenia úveru A, poistenie celkom v eur / mesiac / osoba 12,41 eur, z toho smrť, alebo
plná invalidita 8,33 eur, pracovná neschopnosť 4,08 eur. Je takisto nesporné, že úver bol poskytnutý
bez uvedenia účelu. V konaní bolo ďalej nesporné, že žalobcovia dňa 30. 03. 2017 vyzvali žalovaného o
vydanie potvrdenia, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov a že má na základe zmluvy uhradiť výlučne
istinu po odpočítaní a po zohľadnení žalobcami platených mesačných splátok podľa zmluvy. Ďalej je
nesporné, že žalobcovia úver riadne splácali a predčasne ho splatili dňa 20. 08. 2017. Zároveň súd
prvej inštancie mal za to, že je daný naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení. Súd

prvej inštancie podľa § 11 ods. 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch a § 137 písm. c) a d) CSP žalobu
vyhodnotil ako procesne prípustnú.
1.2. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa právnych predpisov účinných v čase uzatvorenia
spotrebiteľskej zmluvy, t. j. ku dňu 28. 07. 2016. Súd prvej inštancie aplikoval na daný spor ust. § 52ods. 1, 2 a 4 Občianskeho zákonníka a § 9 ods. 1, 2, 3, § 11 ods. 1, § 19 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Zákona o
spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je z vecných dôvodov v celom
rozsahu nedôvodná. Žalobcovia neuviedli také skutočnosti, a ani žiadne také skutočnosti nevyplynuli

z predložených dôkazov, v dôsledku ktorých je zmluva o spotrebiteľskom úvere bezúročná a bez
poplatkov. To, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nebola dojednaná individuálne pre rozhodnutie nebolo
dôležité, nakoľko sa žalobcovia nedovolávali bezúročnosti úveru pre neprijateľné podmienky, ale z iných
dôvodov. Pre posúdenie, či je zmluva o spotrebiteľskom úvere bez poplatkov a bez úrokov, je dôležité, či
zmluva obsahuje zákonom predpísané náležitosti. Ohľadom námietky žalobcov k nesprávne uvedenej

RPMN súd prvej inštancie uviedol, že výpočet RPMN je uvedený v ust. § 19 Zákona o spotrebiteľských
úveroch a konkrétny vzorec a vysvetlivky sa nachádzajú v prílohe č. 2 tohto zákona, pričom tento vzorec,
akonatopoukázalajžalovaný,jekomplexnejší,obsahujeviacerévýchodiskovéúdaje,presnosťvýpočtu
na desatinné čísla a zaokrúhľovanie. Rozdiel pri RPMN vo výške 0,24 eur je podľa názoru súdu prvej
inštancie nepatrný a nie je v neprospech spotrebiteľa; v tomto smere súd prvej inštancie poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Csp/45/2021, rozsudok Krajského súdu v Žiline

sp. zn. 9CoCsp/24/2022. Súd prvej inštancie neprihliadol na žalobcami predložený dôkaz vo forme
výpočtu RPMN cez interaktívnu kalkulačku na stránke MF SR, pretože tento nemá absolútne žiadnu
výpovednú hodnotu a záväznosť. K problematike eurokonformného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2
písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch súd prvej inštancie poukázal na nutnosť vychádzať z účelu
smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES, právnych záverov vyjadrených v rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 a účelu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.
Najvyšší súd SR konštatoval, že predmetné ustanovenie zákona je potrebné interpretovať tak, že nie
je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna
vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona hovorí o výške,
počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak,

že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke osobitne,
ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Toto aktuálne
rozhodnutie najvyššieho súdu dáva jasnú a presvedčivú odpoveď na spor strán, pokiaľ išlo o dodržanie
náležitostí zmluvy. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie sú uvedené
všetky predpoklady na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov a že v zmluve nie je možné jasne

a konkrétne určiť, aké údaje použil žalovaný pre výpočet RPMN, nakoľko podľa žalobcov majú zaplatiť
celkovú čiastku spojenú s úverom vo výške 314.266,80 eur, súd prvej inštancie uviedol, že predmetom
spotrebiteľského úveru podľa písomnej zmluvy bol úver 10.000 eur a žalobcovia iné dôkazné prostriedky
na preukázanie svojich tvrdení nepreukázali a v tomto smere neprodukovali ďalšie dôkazy. Žalobcovia
teda nepreukázali, že by v zmluve neboli uvedené všetky predpoklady potrebné na výpočet RPMN,

pričom spotrebný úver vo výške 314.266,80 eur nebol predmetom konania. Žalovaný zároveň poukázal
na to, že predpoklady na výpočet RPMN boli uvedené správne, vzorec na jej výpočet je komplexnejší,
obsahuje viaceré východiskové údaje, atď. Súd prvej inštancie teda na základe vyššie uvedeného a na
základevykonanéhodokazovaniamalzato,ženiesúsplnenépodmienkyprepriznanieprávažalobcom,
že úver je bez úrokov a bez poplatkov, práve z tohto dôvodu žalobu zamietol ako nedôvodnú.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 26. novembra 2024 sp. zn.
14CoCsp/24/2024rozhodoltak,žerozsudokMestskéhosúduBratislavaIVč.k.B1-14Csp/33/2017-209
zo dňa 29. mája 2024 potvrdil (I. výrok) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
proti žalobcom v rozsahu 100 %. (II. výrok)

2.1. V odôvodnení uviedol, že v prejednávanej veci sa súd prvej inštancie náležite zaoberal posúdením
dôvodnosti žaloby z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobcovia
preukazovali dôvodnosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil
proti žalobcami uplatňovanému nároku, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých
podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho

skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán, z obsahu spisu vyplynuli počas
konania najavo, následne tieto, v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 CSP v spojení
s § 191 CSP) správne vyhodnotil, a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj
správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z.,

ktoré aj správne vyložil a aj riadne vysvetlil v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2
CSP, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania,
ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, dôkladne posúdil opodstatnenosť skutkovo významných
tvrdení strán sporu a relevantnosť ich právnych argumentov a dal potrebné odpovede na všetky právnea skutkovo relevantné námietky strán sporu súvisiacich s predmetom konania. Odvolanie žalobcov
nebolo z hľadiska nimi uplatňovaných odvolacích dôvodov a jeho obsahového vymedzenia, spôsobilé
spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. Ako už uviedol odvolací súd, žalobcovia vo svojom

odvolaní neuviedli žiadne podstatné námietky a zásadné argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. So zreteľom na uvedené odvolací súd považoval
skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožnil s
dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto jeho záverom, tieto si osvojil v celom rozsahu a
v podrobnostiach na ne odkázal. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia, s

ktorými sa odvolací súd plne stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP.
2.2. Argumentácia žalobcov, ktorí v odvolaní opakovane (totožne s ich argumentáciou uvádzanou už
v konaní na súde prvej inštancie) zdôrazňovali, že predmetný úver treba vzhľadom na chýbajúce
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere považovať za poskytnutý bez poplatkov a bezúročne, bola
nedôvodná. Súd prvej inštancie sa v tomto smere dostatočne a správne vysporiadal so všetkými

rozhodujúcimi argumentmi žalobcov, pričom správne vychádzal z právnych záverov vyslovených
Najvyšším súdom SR v uznesení vo veci sp. zn. 3Cdo/146/2017, s ktorými sa stotožnil. V rámci svojej
argumentácie v podanom odvolaní sa žalobcovia venovali najmä spochybneniu správnosti záverov
vyslovených Najvyšším súdom SR v citovanom rozhodnutí. Odvolací súd sa však s argumentáciou
žalobcov nestotožnil, naopak, citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR považoval za správne,

nakoľko za správny považoval výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) (pozn. v súčasnosti písm.
i)) Zákona o spotrebiteľských úveroch, ku ktorému Najvyšší súd SR dospel. Preto sa nestotožnil s
názorom žalobcov, že z citovaného ustanovenia celkom jasne vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere nevyhnutne musí obsahovať aj výslovne uvedené vnútorné členenie jednotlivých splátok, a ak ich
neobsahuje, má to za následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Závery prezentované žalobcami

boli iba otázkou ich subjektívneho výkladu, čo má za následok, že znenie citovaného ustanovenia nie
je celkom jednoznačné; preto bolo nevyhnutné analyzovať a zistiť jeho obsah, a to prostredníctvom
všetkých výkladových metód, ktoré sú k dispozícii; v prvom rade s požiadavkou eurokonformného
výkladu, keď ide o výklad ustanovenia, ktoré slúži na zabezpečenie naplnenia cieľov Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o

zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožnil s názorom vysloveným
Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017, že v zmluvách uzatváraných podľa Zákona o
spotrebiteľských úveroch nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej
amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky),
nakoľkopokiaľustanovenie§9ods.2písm.k)Zákonaospotrebiteľskýchúverochuvádzapojmy„výška“,

alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, treba za použitia eurokonformného
výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. V tomto
smere bol odvolací súd toho názoru, že iba takýto výklad predmetného ustanovenia plne rešpektuje
jeho účel a zmysel vyjadrený (v súlade s citovanou Smernicou) celkom jasne v Dôvodovej správe k
Zákonu o spotrebiteľských úveroch tak, že (ako konštatuje aj Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí)

účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v
číselnom vyjadrení informáciu, aká časť anuitnej splátky (výška ktorej je konštantná) má pripadať na
istinu, úverový úrok a iné jej súčasti (platby). Odvolací súd rovnako poukázal aj na rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej z 9. novembra
2016, z ktorého vyplýva, že pokiaľ predmetné zákonné ustanovenie hovorí o výške, počte a termínoch

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné toto ustanovenie eurokonformne vykladať tak, že sa
tým veriteľovi neustanovuje povinnosť uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere zákonom vyžadované
údaje vo vzťahu u každej jednotlivej zložke anuitnej splátky, ale len vo vzťahu k anuitnej splátke
ako celku. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na to, že pokiaľ žalobcovia podstatnú časť svojej
(nielen) odvolacej argumentácie v danej otázke venovali prezentovaniu iného názoru na výklad tohto

ustanovenia, ako aj svojich tvrdení o nemožnosti eurokonformného výkladu tohto ustanovenia, odvolací
súd dal do pozornosti, že takúto argumentáciu nemožno považovať za relevantnú z dôvodu existencie
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tejto otázke, ktorá je súladná so záverom súdu prvej
inštancie. Otázka správnej interpretácie označeného ustanovenia bola už v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie Najvyšším súdom SR jednotne vyriešená. Na už spomínané uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018 následne nadviazalo množstvo ďalších rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 3Cdo/56/2018, 4Cdo/187/2017, 4Cdo/211/2017). Vo všetkých týchto
rozhodnutiach najvyšší súd posudzoval správnosť interpretácie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona
č. 129/2010 Z. z., pričom gramatickým a eurokonformným výkladom dospel k záveru, že nemožno oddodávateľov v zmluvách uzatváraných podľa uvedeného zákona žiadať, aby v nich uvádzali presný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu,
úroky a poplatky). V súlade s uvedeným názorom sa vyjadril k aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k)

Zákona o spotrebiteľských úveroch aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 44/2020 z 28. apríla 2020,
podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere musí v zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15
obsahovať len náležitosti výslovne uvedené v čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES, a to vzhľadom na
to, že touto Smernicou sa zabezpečuje úplná harmonizácia v oblasti spotrebiteľských úverov a členské
štáty nemôžu zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve také ustanovenia, ktoré sa odchyľujú

od ustanovení tejto Smernice. V danej veci dospel súd k záveru, že pokiaľ všeobecný súd skúmal
vôľu zákonodarcu vyjadrenú v § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere sporovými stranami, aj to bez ohľadu na Prílohu 3, ktorá je
súčasťou tohto zákona, a nie vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie obsiahnutej v čl. 10
ods. 2 písm. h) Smernice vrátane Prílohy II, jeho výklad v dostatočnej miere nezohľadňuje charakter a
účel spotrebiteľského sporu, čo v konečnom dôsledku spôsobuje jeho ústavnú neudržateľnosť. Rovnako

ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd dospel po preskúmaní zmluvy o spotrebiteľskom úvere k záveru,
že neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Námietka žalobcov ohľadom nepreskúmania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere s cieľom identifikovať ďalšie možné neprijateľné zmluvné podmienky súdom prvej
inštancie nebola relevantná, nakoľko sa súd prvej inštancie v tomto smere musel s obsahom zmluvy
o spotrebiteľskom úvere oboznámiť pri vyhodnocovaní žalobných návrhov, čo nasvedčuje skutočnosti,

že v prípade zistenia neprijateľnej zmluvnej podmienky by súd prvej inštancie z úradnej povinnosti
neprijateľnú zmluvnú podmienku vo svojom rozhodnutí identifikoval. Rovnako tak aj odvolací súd
preskúmal zmluvu o spotrebiteľskom úvere s prihliadnutím na v odvolaní namietané skutočnosti, pričom
ani odvolací súd po tomto prieskume neidentifikoval žiadnu neprijateľnú zmluvnú podmienku.
2.3. Žalobcovia ďalej namietali, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje nesprávny údaj o celkovej

výške, ktorú musia v súvislosti s poskytnutým úverom zaplatiť. V odvolaní nesúhlasili so záverom súdu
prvej inštancie, ktorý sa stotožnil s obranou žalovaného, že tento rozdiel vo výške 0,24 eur je spôsobený
výlučne nevyhnutnou matematickou úpravou čísel (zaokrúhľovaním). Odvolací súd považoval záver
súdu prvej inštancie za správny, keď tento správne bral ohľad na okolnosti vzniku tohto rozdielu, ako
aj na jeho samotnú „bagateľnosť“. Zo štandardných informácii o spotrebiteľskom úvere a informácie o

RPMN, ktoré žalobcovia podpísali súčasne so zmluvou vyplynulo, že výpočet RPMN bol vykonaný za
tých predpokladov, že úver bol poskytnutý okamžite a v plnej výške a že žalobcovia budú plniť svoje
povinnosti v lehotách uvedených v zmluve. V informácii o RPMN bol uvedený aj údaj o priemernej
RPMN. Žalobcovia tak mali k dispozícii všetky údaje potrebné k tomu, aby si mohli porovnať cenu
úveru (RPMN). Vzorec na výpočet RPMN, uvedený v prílohe č. 2 zákona, je komplexnejší, obsahuje

viacerévýchodiskovéúdaje,presnosťvýpočtunadesatinnéčísla,zaokrúhľovanie.Ztohtohľadiskapreto
možno považovať dôkaz predložený žalobcami (o výpočte RPMN z webovej kalkulačky zverejnenej na
webovej stránke Ministerstva financií SR) za výpočet nepreukazujúci zhodnotenie všetkých okolností
daného prípadu, ktorý by bez pochybností dokázal, že výpočet RPMN v predmetnej úverovej zmluve je
nesprávny, preto v tejto argumentácii žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno. Odhliadnuc od toho, že ide

o nepodstatnú sumu v porovnaní s výškou a trvaním úveru a o dôsledok matematického zaokrúhľovania,
odvolací súd akceptoval aj ten argument žalovaného, že posledná splátka úveru je vo výške zostatku
pohľadávky banky. Podľa názoru odvolacieho súdu teda daný (nepatrný) rozdiel nebol objektívne
spôsobilý ovplyvniť rozhodovanie žalobcov vstúpiť do zmluvného vzťahu so žalovaným, resp. nemal
vplyv na jeho posúdenie výhodnosti úveru (k obdobným záverom dospel napr. aj Krajský súd v Košiciach

vrozsudkusp.zn.3Co/232/2019zodňa13.02.2020,vktoromsúdskonštatoval,žerozdielmedzisumou
uvedenou v zmluve a sumou vypočítanou súdom prvej inštancie vo výške 0,68 eur je zanedbateľný).
2.4.Žalobcoviavpodanomodvolanínamietaliajabsenciupredpokladovnavýpočetročnejpercentuálnej
miery nákladov, pričom však opomenuli poukázať na konkrétne údaje, ktoré podľa ich názoru zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere absentovali. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/183/2020 zo dňa

24. 02. 2021 vyplýva, že dovolací súd v tomto prípade zastával názor, že zo znenia § 9 ods. 2 písm. j)
zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v zmluve konkrétny matematický výpočet
ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet RPMN
špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Ako už bolo viackrát poukázané,
RPMN bola v zmluve o spotrebiteľskom úvere vypočítaná podľa vzorca, ktorý je uvedený v prílohe č. 2

Zákonaospotrebiteľskýchúveroch.Odvolacísúdpoukázalnato,žezvykonanéhodokazovaniavyplýva,
že žalobcovia mali k dispozícii všetky informácie potrebné na posúdenie rozsahu svojho záväzku v
zrozumiteľnej a prehľadnej forme, pričom žalovaným poskytnuté informácie (slúžiace pre spotrebiteľa na
posúdenie výhodnosti úveru) možno považovať za transparentné, a to i vrátane údaja o preskúmavanejcelkovej čiastke na zaplatenie. Žalovaný vo vzťahu k v zmluve uvedenej celkovej čiastke, ktorú musí
spotrebiteľ v súvislosti s úverom zaplatiť, dostatočným (podrobným a konkrétnym) spôsobom vysvetlil
vznik daného nepatrného rozdielu spôsobeného zaokrúhľovaním a v tomto smere nič nenasvedčovalo

jeho nekalému úmyslu. Opačný záver, vedúci k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z toho
žalobcami namietaného dôvodu, odvolací súd považoval za neúmerný formalizmus, ktorý by bol v
rozpore so zásadou proporcionality sankcií vyplývajúcou z judikatúry Súdneho dvora EÚ (všeobecne
napr. C-81/12; C-101/01; C-430/05). Opatrenia stanovené vnútroštátnou právnou úpravou nemôžu
ísť nad rámec toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných

danou právnou úpravou. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval odvolací súd za správne závery
súdu prvej inštancie, že v preskúmavanej veci neboli splnené podmienky na určenie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru ani podľa § 9 ods. 2 ani § 11 zákona č. 129/2011 Z. z.
2.5. V podanom odvolaní žalobcovia ďalej namietali, že súd prvej inštancie nevykonal náležité
dokazovanie na preukázanie ním tvrdených skutočností a svoje prijaté závery nedostatočne odôvodnil.
K tejto námietke odvolací súd poukázal na to, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl.

46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny
prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na
spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu

práva na spravodlivý proces. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov
sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie
vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý

argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani
právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu
(II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Preto ani túto námietku nepovažoval odvolací súd v danom prípade
za dôvodnú.
2.6. Záverom odvolací súd poznamenal, že nesúhlasí ani s námietkou žalobcov o nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Podľa odvolacieho súdu, napadnutý rozsudok
obsahoval všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. V rozsudku dal súd jasnú
a presvedčivú odpoveď na podstatnú otázku, prečo žalobe nevyhovel. Dôkazy hodnotil v súlade s
ustanovením § 185 ods. 1 a § 191 ods. 1 CSP, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo.
2.7. Vo vzťahu k druhému výroku týkajúceho sa trov konania, voči ktorému žalobcovia v odvolaní

namietali, že súd prvej inštancie opomenul aplikovať ustanovenie § 257 CSP, v zmysle ktorého súd
výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, odvolací
súd uviedol, že zo strany žalobcov nebolo preukázané, že by v ich konkrétnom prípade existovali
dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu predmetného ustanovenia. Súd
prvej inštancie postupoval správne, keď rozhodol o priznaní náhrady trov konania strane, ktorá bola v

spore úspešná tak, ako to ustanovuje § 255 ods. 1 CSP. V tejto súvislosti odvolací súd doplnil, že v
sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci
(§ 255 CSP) a zásadou zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Len výnimočne nemusí súd
úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania (§ 257 CSP). Každé rozhodnutie súdu, ktorým
sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím,

prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na
základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné
osobitného zreteľa“. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady
zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu
sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov

svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné
okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi.
To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej
judikatúry(pozriktomunapr.uznesenianajvyššiehosúdusp.zn.2MCdo/17/2009,sp.zn.5Cdo/67/2010,či sp. zn. 3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal
jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je

potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP
preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania. Navyše nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou vzniku sporu,
možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnému účastníkovi konania
súd náhradu trov konania nepriznal (porov. 4MCdo/2/2008).

2.8. Berúc do úvahy dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, by odvolací súd
posudzovaním ďalších odvolacích námietok žalobcov, už len opakoval správnosť záverov súdu prvej
inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou.
Žalobcovia len zopakovali skutočnosti, na ktoré poukazovali pred súdom prvej inštancie, pričom na
dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvoinštančným
súdom vydaný rozsudok. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov,

súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS

251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. Záverom
odvolací súd ešte poznamenal, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378
ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že
nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní

na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto
preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli žiadny presvedčivý
dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by
mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo
dňa 25. 04. 2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj

tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009,
3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).
2.9. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd vyhodnotil podané odvolanie žalobcov ako
nedôvodné, tak potom žalovaný mal v rámci odvolacieho konania úspech, a preto mu odvolací súd

priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcom v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 CSP
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj ako „dovolatelia“) dovolanie, prípustnosť

ktorého odôvodňovali § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
3.1. Namietali, vo vzťahu k vnútornej skladbe tej-ktorej anuitnej splátky - kde sa odvolací súd stotožnil
s názorom vysloveným Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017, že v zmluvách
uzatváraných podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich
uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne

vo väzbe na istinu, úrok a poplatky), nakoľko pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o
spotrebiteľských úveroch uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov“, treba za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie
len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Podľa názoru žalobcov, v tejto časti boli porušené práva
žalobcov na spravodlivý proces, nakoľko do obsahu základného práva na spravodlivý súdny proces

patrí i právo strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, predvídateľnosť rozhodnutia,
zákaz svojvoľného postupu súdu. V danom prípade žalobcovia namietali, že do dnešného dňa nedostali
odpovede na otázky, ktoré sú pre meritum tohto sporu podstatné. Súd prvej inštancie sa v danom
konaní nesprávne vysporiadal s otázkami, ktoré sú podkladom pre správne vydanie rozhodnutia v
tejto veci, pričom ani rozhodnutím odvolacieho súdu nebol tento zásah do ústavného práva žalobcov

na spravodlivý proces zahojený. Odvolací súd sa náležitým spôsobom okrem iného nevysporiadal s
otázkou, že i napriek tomu, že v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy neexistovalo žiadne
harmonizované vnútroštátne ustanovenie so znením Smernice a požiadavka zákona č. 129/2010
Z. z., a v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy bola nepochybne od požiadavky Smerniceodlišná, odvolací súd i napriek tomu dospel k záveru o možnosti, resp. potreby eurokonformného
výkladu „sporného“ ustanovenia. Už len na základe tejto okolnosti mal súd sa zamerať a posúdiť, či
Zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, hoci žalobcovia žalobou sa výslovne nedomáhali

určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, ale domáhali sa určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
ZmluvyzdôvoduabsencieobligatórnychnáležitostíspotrebiteľskejzmluvypodľaZoSÚ.Kneprijateľnosti
zmluvných podmienok - kde odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere (údajne) neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, pričom odvolací súd
vyvodzoval len implicitný (avšak ničím nepodložený) záver, že súd prvej inštancie sa (údajne) musel

oboznámiť s obsahom zmluvy o úvere z pohľadu posudzovania neprijateľnosti zmluvných podmienok,
čo vyvodzuje z toho, že v opačnom prípade, by súd prvej inštancie identifikoval neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Súd prvej inštancie však zmluvu o úvere neskúmal z pohľadu (ne)existencie neprijateľných
zmluvných podmienok, čo vyplýva z bodu 32. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, a preto takýto
implicitný, avšak z ničoho nevychádzajúci záver odvolacieho súdu zakladá porušenie práva žalobcov na
spravodlivý súdny proces, čo odôvodňuje dovolací dôvod § 420 písm. f) CSP a súčasne je tento dovolací

dôvod daný aj tým, že odvolací súd hoci zopakoval dokazovanie, nepostupoval v súlade s § 385 ods. 1
CSP, čím došlo k flagrantnému zásahu do práva žalobcov na spravodlivý súdny proces. Inými slovami,
bez ohľadu na to, či žalobcovia podali alebo nepodali návrh na vyslovenie neprijateľnosti zmluvných
podmienok, mal v dôsledku charakteru tohto sporu ako spotrebiteľsko-dodávateľského obligatórne
pristúpiť k skúmaniu, či Zmluva (ne)obsahuje podmienky, ktoré majú charakter neprijateľných zmluvných

podmienok. Súčasne dali dovolaciemu súdu do pozornosti procesnú vadu v postupe odvolacieho
súdu, ktorý v bode 20. napadnutého rozsudku odvolacieho súdu konštatuje, že: „Rovnako aj odvolací
súd preskúmal zmluvu o spotrebiteľskom úvere s prihliadnutím na v odvolaní namietané skutočnosti,
pričom ani odvolací súd po tomto prieskume neidentifikoval žiadnu neprijateľnú zmluvnú podmienku.“,
z ktorého bodu je jasné, že odvolací súd pristúpil k zopakovaniu dokazovania - a to novým prieskumom

zmluvy o spotrebiteľskom úvere (t. j. zopakovanie vykonania listinného dôkazu), v dôsledku čoho
bolo povinnosťou odvolacieho súdu postupovať v súlade s § 385 ods. 1 CSP. K nesprávne uvedenej
RPMN v zmluve - kde odvolací súd uviedol, že dôkaz predložený žalobcami (o výpočte RPMN z
webovej kalkulačky zverejnenej na webovej stránke MF SR) za výpočet nepreukazujúci zhodnotenie
všetkých okolností prípadu, ktorý by bez pochybností dokázal, že výpočet RPMN v predmetnej zmluve

je nesprávny, a tak odvolací súd skonštatoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ohľadne
preukázania nesprávnosti RPMN v zmluve. Žalobcovia však poukázali na nesprávny procesný postup
odvolacieho súdu, ktorým došlo k zásahu do práva žalobcov na spravodlivý proces, keď odvolací súd
(a ani súd prvej inštancie) sa neriadili procesným príkazom podľa § 295 CSP a nevykonali žiadne ďalšie
dokazovanie (bez ohľadu na návrhy žalobcov-spotrebiteľov), hoci vykonanie ďalšieho dokazovania za

účelom unesenia dôkazného bremena žalobcov, bolo podstatné a nevyhnutné pre správne rozhodnutie
vo veci samej. K nesprávne uvedenej celkovej čiastke spojenej s úverom v zmluve a k nesprávne
uvedenej RPMN - kde odvolací súd neodstránil vadu v postupe súdu prvej inštancie, ktorý sa vôbec
nevyjadril k nesprávnosti celkovej čiastky spojenej so spotrebiteľským úverom a túto neposudzoval
v kontexte ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ (platného a

účinného v čase uzavretia zmluvy), pričom uvedené predstavuje samostatný dôvod na vyslovenie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, a túto vadu neodstránil ani odvolací súd, ktorý len
prevzal argumentáciu súdu prvej inštancie bez doplnenia vyjadrenia k tomuto samostatnému dôvodu
zakladajúcemu bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy. Žalobcovia mali za to, že RPMN je stanovená
nesprávne, pretože nezohľadňuje sumu 14.266,56 eur ako celkové náklady, ktoré majú žalobcovia

zaplatiť za spotrebiteľský úver. Žalobcovia tak jasne, zrozumiteľne a dostatočne určito už týmto v
žalobe zdôvodnili, prečo výška RPMN objektívne nemôže byť a ani nie je stanovená správne. Napriek
skutočnosti, že nesprávne vyčíslené celkové náklady v Zmluve konštatoval aj súd prvej inštancie, pričom
poukázal na rozdiel 0,24 eur - súdy prijali nelogický, svojvoľný a arbitrárny záver o správnosti v Zmluve
určenej RPMN. Je pritom evidentné, že ak je raz vstupným údajom do výpočtu RPMN údaj o celkových

nákladoch spojených s úverom, ktorý je však preukázateľne v Zmluve uvedený nesprávne zákonite
nemôže byť RPMN ako výsledný údaj uvedený správne. Opak je totiž v rozpore s princípmi formálnej
a základnej logiky a základnými matematickými operáciami. Okrem uvedeného, k tejto argumentácii
súdu mali za potrebné uviesť, že rozsudok súdu prvej inštancie, s ktorého odôvodnením sa odvolací
súd úplne stotožnil, je v tejto časti vnútorne protirečivý, pretože súd (i) na jednej strane konštatuje v

rozsudku, že celkové náklady spojené s úverom sú uvedené nesprávne, pričom konštatuje aj rozdiel vo
výške 0,24 eur, (ii) no na druhej strane prijíma nedôvodný záver, že RPMN je v Zmluve správne určená.
Nakoľko súčasťou RPMN sú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, je takáto
argumentácia súdov oboch inštancií vnútorne protirečivá. Súdy sa vôbec nevysporiadali s argumentmi,že nesprávne určená RPMN bola v neprospech spotrebiteľov a túto okolnosť vo svojom rozsudku
odvolacieho súdu absolútne nespomína (pritom ide o jednu z podmienok na vyslovenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti Zmluvy). V tejto súvislosti žalobcovia tvrdili, že žalovaný uviedol v Zmluve nižšiu

RPMN, než akú mal skutočne uviesť, čím žalobcov uviedol do omylu v otázke výhodnosti poskytnutého
spotrebiteľského úveru, a čím de facto je nesprávne uvedená RPMN v neprospech žalobcov. Uviedli,
že bez akýchkoľvek pochybností tak môžu definitívne uzavrieť, že nesprávne uvedená RPMN v Zmluve
je v neprospech žalobcov spotrebiteľov, čo bolo nesporným skutkovým tvrdením oboch strán sporu, a k
čomu sa súdy vôbec nevyjadrili. Pritom okolnosť, že nesprávne uvedená RPMN (ktorú súdy nesprávne

vyhodnotili) je aj v neprospech spotrebiteľov, bola v konaní podstatná, keďže ide o zákonnú podmienku
na to, aby úverová zmluva mohla byť vyhlásená za bezúročnú a bez poplatkov. Táto suma celkových
nákladov uvedená v Zmluve bola podľa názoru dovolateľov nesprávna, pretože (ako už pri posudzovaní
výpočtu RPMN uvádzali) nezohľadňuje skutočne žalobcami platené splátky uvedené v Zmluve. Podľa
Zmluvy je každá mesačná splátka vo výške 136,20 eur. Podľa Zmluvy žalobcovia aj postupovali, a
žalovanému uhrádzali každý mesiac mesačnú splátku vo výške 136,20 eur. Keďže doba splácania

predstavuje 96 mesačných splátok, suma celkových nákladov dáva čiastku 13.075,20 eur. Okrem toho,
podľa Zmluvy majú žalobcovia spolu s mesačnou splátkou vo výške 136,20 eur uhrádzať mesačné
poistné vo výške 12,41 eur. K čiastke 13.075,20 eur je preto potrebné pripočítať celkové náklady
spojené s úhradou mesačného poistného za celú dobu splácania (t. j. 96 x 12,41 eur = 1.191,36 eur).
Dokopy suma celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom činí čiastku 14.266,56 eur

(13.075,20 eur + 1.191,36 eur). V konaní s poukazom na konkrétny spôsob výpočtu uviedli, aká má
byť správne stanovená celková čiastka, ktorú musia spotrebitelia zaplatiť žalovanému, pričom zohľadnili
skutočne uhrádzané mesačné splátky v zmysle Zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Napriek uvedenému,
súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku úplne opomenul k nesprávnosti celkovej čiastky spojenej
so spotrebiteľským úverom akokoľvek vyjadriť a túto neposudzoval v kontexte ustanovenia § 9 ods.

2 písm. k) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ (platného a účinného v čase uzavretia Zmluvy),
pričom uvedené predstavuje samostatný dôvod na to, aby súd vyslovil bezúročnosť a bezpoplatkovosť
Zmluvy, a na tento aspekt poukázali v rámci odvolacích námietok. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení
rozsudku konštatoval, že celkové náklady spojené s úverom sú uvedené nesprávne (zákonite na čo
mal súd dospieť k sankcionovaniu úveru, čo však arbitrárne a nedôvodne nespravil) avšak uvedené

konštatoval iba v rámci posudzovania spôsobu výpočtu výšky RPMN, t. j. iba v rámci zákonného
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ a nie v rámci samostatného posudzovania správnosti celkovej
čiastke spojenej s úverom podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Uvedenú vadu neodstránil ani odvolací súd,
ktorý pokračoval v nesprávnom a nedostatočnom postupe súdu prvej inštancie, a teda ani odvolací súd
nepristúpil k vysporiadaniu sa s tvrdením o nesprávne uvedenej celkovej čiastky spojenej s úverom, ako

samostatným dôvodom na vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ale uvedené posúdil len
vo väzbe na výpočet výšky RPMN, čo vyplýva z bodu 21. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, kde
sa odvolací súd sústredil len na zdôvodnenie akceptácie (údajne zanedbateľného) rozdielu vo výške
0,24 eur. Súdy sa stotožnili s faktom, že celkové náklady spojené s úverom boli vyčíslené v Zmluve
nesprávne (hoci tak urobili iba v rámci posudzovania správnosti výšky RPMN v Zmluve), pričom súdy

tento rozdiel vyčíslili na sumu 0,24 eur. Teda, súdy dospeli k správnemu záveru, že celkové náklady
spojené s úverom boli vyčíslené nesprávne. Zákon však v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ žiadnu
inú podmienku (než nesprávnosť celkových nákladov) neuvádza (t. j. nevyžaduje sa ani preukazovanie,
že nesprávne určená celková čiastka je v neprospech spotrebiteľa, čo sa vyžaduje len pri nesprávne
určenej RPMN a nevyžaduje sa ani prekročenie konkrétnej výšky rozdielu v nesprávnej výške), a preto

súdy mali dospieť k jednoznačnému záveru, že spotrebiteľský úver podľa Zmluvy je postihnutý sankciou
bezúročnosti a bezpoplatkovosti z dôvodu podľa § 9 ods. 2 písm. k) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b)
ZoSÚ. Je evidentné, že súdy prijali nesprávne a svojvoľné skutkové závery, keď sa sústredili len na
zdôvodnenie akceptácie rozdielu v sume 0,24 eur (a to len v súvislosti s posudzovaním výšky RPMN, nie
však ako samostatný dôvod vyslovenia bezúročnosti), hoci zo skutkovej stránky veci jasne vyplynulo, že

došloknesprávneurčenejcelkovejčiastkeúveruvzmluve-čopotvrdiliajžalovaný,ajsúdprvejinštancie
a aj odvolací súd - a preto zákonite musel byť prijatý záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej
zmluvy, keďže pri tomto samostatnom dôvode právna úprava nevyžaduje žiadne ďalšie kumulatívne
splnenie inej podmienky (t. j. nevyžaduje sa ani preukazovanie, že nesprávne určená celková čiastka
je v neprospech spotrebiteľa, čo sa vyžaduje len pri nesprávne určenej RPMN a nevyžaduje sa ani

prekročenie konkrétnej výšky rozdielu v nesprávnej výške). K (ne)uvedeniu všetkých predpokladov na
výpočet RPMN - kde odvolací súd skreslil podstatu veci tvrdením, že žalobcovia (údajne) opomenuli
poukázať na konkrétne údaje, ktoré podľa ich názoru v zmluve absentovali, čím opäť neprimerane
preniesol dôkazné bremeno na žalobcov - spotrebiteľov, ktorí len jasne súdu rozpísali indície, že hodnotaRPMN vo výške 9,71 % nie je správna pri zohľadnení celkových nákladov 14.266,56 eur, keďže RPMN
9,71 % bola vyčíslená pri celkových nákladoch spojených s úverom v nesprávne stanovenej výške
14.266,80 eur. Sú to súdy nižších inštancií, ktoré sú v zmysle § 295 CSP povinné vykonať aj tie

dôkazy, ktoré žalobcovia nenavrhli, ak to je podstatné pre rozhodnutie vo veci samej. Zároveň žalobcovia
poukázali na ďalší dôvod zakladajúci dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP, keď žalobcovia nedostali
(vôbec žiadnu) odpoveď na ich podstatný argument týkajúci sa toho, že samotné znenie ustanovenia
§ 2 písm. g) a h) a § 19 ods. 2 ZoSÚ umocňuje záver o nesprávnosti celkovej čiastky a nesprávnosti
RPMN v Zmluve, na čo poukazovali žalobcovia v rámci odvolacej argumentácie, avšak odvolací súd

na uvedené žiadnym spôsobom nereagoval. Ďalším dôvodom určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
Zmluvypodľanázoružalobcovjeskutočnosť,ževZmluveospotrebiteľskomúvereniesúvôbecuvedené
všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, keďže zo Zmluvy nie je možné jasne, určito a konkrétne
určiť, aké konkrétne údaje použila ČSOB na výpočet RPMN podľa Zmluvy. V tejto súvislosti žalobcovia
argumentovali tým, že výška RPMN v Zmluve bola stanovená na 9,71 %, no zo Zmluvy nevyplýva, aké
predpoklady boli použité na výpočet tejto hodnoty, v dôsledku čoho spotrebiteľ nemohol overiť správnosť

tohto údaja. Nakoľko však Zmluva vychádza z nesprávne stanovených celkových nákladov spojených
s úverom vo výške 14.266,80 eur, pričom správne mala byť stanovená suma celkových nákladov vo
výške 14.266,56 eur, je evidentné, že RPMN vo výške 9,71 % nemôže odrážať ročnú percentuálnu
mieru nákladov, ak by vychádzali zo správnych údajov v čase uzavretia Zmluvy (t. j. z celkovej čiastky
14.266,56 eur). Pre absenciu všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN v Zmluve však

žalobcovia v čase uzavretia Zmluvy túto hodnotu nemohli overiť. Je ale jasné, že táto hodnota RPMN
vo výške 9,71 % nie je správna pri zohľadnení celkových nákladov 14.266,56 eur, keďže RPMN 9,71 %
bola vyčíslená pri celkových nákladov spojených s úverom v (nesprávne) stanovenej výške 14.266,80
eur. Je úplne bezpredmetné doplnenie a uvádzanie týchto predpokladov na výpočet RPMN žalovaným
po uzavretí Zmluvy v priebehu konania. Dôležité je z hľadiska dôvodu sankcionovateľnosti úveru len

to, že zo Zmluvy takéto údaje nevyplývajú, resp. že v Zmluve nie sú uvedené všetky predpoklady
potrebné na výpočet RPMN. Hoci žalovaný uvádzal že súčasťou predpokladov je výška mesačnej
anuitnej splátky, túto vo výpočte skutočne nezohľadňuje. Namiesto výšky mesačnej anuitnej splátky
žalovaný použil akúsi hodnotu 136,2025, ktorá však nikdy nepredstavovala mesačnú anuitnú splátku
žalobcov. S prihliadnutím na ustálenú rozhodovaciu súdnu prax uviedli, že aj nesprávne uvedenie

obligatórnych náležitosti v spotrebiteľskej Zmluve má za následok, ako keby takýto údaj nebol vôbec
uvedený. Aj preto sa nemožno stotožniť s (nesprávnym a zavádzajúcim) tvrdením žalovaného, že v
Zmluve uviedol všetky predpoklady na výpočet RPMN. ČSOB však dodnes nepreukázala, že v Zmluve
sa nachádzajú všetky predpoklady, ktoré vstupovali do vzorca pre výpočet RPMN, a súčasne ČSOB
dodnes nepreukázala že v Zmluve sú tieto predpoklady správne určené, a tak dodnes nepreukázala

správnu výšku RPMN (je neprípustné zaťažovať žalobcov dôkazným bremenom, ktoré zaťažuje práve
žalovaného). To znamená, že do celkových nákladov je veriteľ povinný započítať všetky náklady vrátane
úrokov, provízii, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musia žalobcovia zaplatiť za poskytnutý
úver. Žalobcovia akcentovali, že tak ako vyplýva z vykonaného dokazovania, ktorý bol ustálený súdom
prvej inštancie v napadnutom rozsudku, boli žalobcovia povinní zaplatiť za poskytnutý úver nielen ročný

úrok 6,9 %, ale aj odplatu vo výške 8,39 %, pretože súčasťou celkových nákladov je akýkoľvek náklad,
ktorý musia spotrebitelia za úver jednoducho zaplatiť. Keďže podľa Zmluvy žalobcovia zaplatili nielen
úrok, ale aj odplatu 8,39 %, bol žalovaný povinný v celkových nákladoch zohľadniť aj túto odplatu. Z
uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalovaný v celkových nákladoch (údaj, ktorý má zachytávať výšku
všetkých poplatkov, úrokov či provízii spojených s poskytnutým úverom) nezohľadnil sumu odplaty vo

výške 8,39 %. Nakoľko odplata 8,39 % je náklad, ktorý mal byť zohľadnený vo výpočte RPMN (pretože
nejde o poplatok, ktorý by bol vzhľadom na dikciu § 19 ods. 2 vylúčený z posudzovania), bol žalovaný
povinný pri výpočte RPMN zohľadniť aj odplatu 8,39 %, čo však neurobil, pretože pri výpočte RPMN
vychádzal z nesprávne určených celkových nákladov (bez zahrnutia odplaty 8,39 %).
3.2. Hoci v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (konkrétne bod 25.) sa uvádza

pomerne rozsiahlo rôznorodá judikatúra slovenských súdov, avšak z odôvodnenia nie je zrejmé to
najdôležitejšie, a to akým spôsobom sa odvolací súd vysporiadal s faktom, že žalobcovia sú slabšou
stranou v spotrebiteľskom spore a s ďalšími skutočnosťami, ktoré vyplývajú zo spisu a odôvodňujú
aplikáciu ust. § 257 Civilného sporového poriadku. Žalobcovia mali za to, že v ich prípade sú súčasne
naplnené všetky vyššie uvedené podmienky, teda dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalobcovia sa

totiž z dôvodu ich ťažkej finančnej situácie a životnej situácie uchýlili k prevzatiu záväzku vo forme
spotrebiteľského úveru, keďže žalobcovia doslova nemali inú možnosť ako si zaobstarať finančné
prostriedky aspoň na základné bežné výdavky. Žalobcovia uviedli, že potreba zaobstarania si finančných
prostriedkov neplynula tak z ich rozmaru, žalobcovia boli pod vplyvom ťažkej životnej situácie do tohtokroku tak povediac dotlačení, pre žalobcov tento krok nie je výsledkom nerozvážnosti, ale výsledkom
nepriaznivej finančnej a životnej situácie, čo by mal odvolací súd nepochybne zohľadniť a vzhliadnuť ako
dôvod osobitného zreteľa. Žalobcovia by sa tak v dôsledku tohto dostali do prakticky pre nich likvidačnej

situácie, pričom žalovaný by mal v rukách exekučný titul, čím by sa, ak by pristúpil k vymáhaniu
týchto trov, žalobcova už teraz mimoriadne nepriaznivá finančná a sociálna situácia ešte viac prehĺbila.
Žalobcovia mali za to, že súd by mal zohľadniť aj osobu žalovaného - obrovský bankový subjekt, ktorý
si de facto neuhradenie trov zo strany žalobcov ani len nevšimne a súčasne aj osobu žalobcov, ktorí
v danom konaní vystupujú ako fyzické osoby spotrebitelia, ktorých by úhrada náhrady trov absolútne

zruinovala, čo je taktiež dôvod hodný osobitného zreteľa.
3.3. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedli, že napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, a to otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu ešte nebola vyriešená podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, a to otázka (ne)možnosti eurokonformného
výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného ku dňu uzatvorenia Zmluvy.
Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd síce správne v danom prípade aplikoval ust. zákona č. 129/2010

Z.z,,avšaknesprávneprávneužinterpretovalikogentnéust.§9ods.2písm.k)zákonač.129/2010Z.z.,
účinného v čase uzatvorenia predmetnej úverovej Zmluvy. Odvolací súd v danom prípade použil výklad,
ktorý je možné na zmluvné vzťahy medzi spotrebiteľom a dodávateľom aplikovať až od účinnosti novely,
a to od 01. 05. 2018, kedy predmetná novela nadobudla účinnosť, v dôsledku čoho došlo k zosúladeniu
kogentného vnútroštátneho právneho predpisu so znením Smernice. Do nadobudnutia účinnosti vyššie

uvedenej novely, v právnom poriadku SR neexistovalo žiadne harmonizované ustanovenie so znením
Smernice, a preto v danom prípade konajúce súdy nemohli postupovať správne v otázke interpretácii
sporného ustanovenia, keďže sa odklonili od kogentného vnútroštátneho predpisu, čím prelomili
kogentné právne ustanovenie odvolávajúc sa na znenie Smernice. Uvedený postup odvolacieho súdu je
tak podľa názoru žalobcov právne nesprávny, keďže odvolací súd pri interpretácii sporného ustanovenia

použil výklad, ktorý nie je len v priamom rozpore kogentným ustanovením vnútroštátneho právneho
poriadku, ale súčasne ním prezentovaný výklad je rovnako v rozpore s primárnym právom EÚ. V
nadväznosti na uvedené je tak ďalej zrejmé, že odvolací súd vôbec nerešpektoval kogentnú vnútroštátnu
úpravu, ale automaticky skúmal znenie Smerníc, s odôvodnením, že vnútroštátne právo je potrebné
vykladať vo svetle sekundárneho práva. Žalobcovia s uvedeným súhlasia, avšak takýto postup nemôže

byť svojvoľný, keďže existujú pravidlá, ktoré je každý povinný rešpektovať. Preto bolo potrebné, aby
odvolací súd skúmal, či v danom prípade je alebo nie je možné smernici priznať priamy a/alebo nepriamy
účinok, pričom uvedené odvolací súd absolútne neskúmal a ani jednou vetou sa k tejto otázke nevyjadril,
čo žalobcovia považujú za závažné pochybenie odvolacieho súdu, keďže ide o zásadné, kľúčové
otázky, ktorými sa konajúci súd mal dostatočným spôsobom zaoberať. Je totiž zrejmé, že ak by sa

konajúci súd zaoberal vyššie uvedeným, dospel by k záveru, že ak znenie Smernice nie je súladné
so znením vnútroštátneho zákona členského štátu, je elementárnou povinnosťou vnútroštátneho súdu
skúmať, či môže alebo nemôže priznať Smernici priamy účinok. Keďže v sporoch medzi jednotlivcami
je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, následne mal odvolací súd skúmať otázku (čo tiež
neurobil), či môže priznať smernici aspoň nepriamy účinok, teda či môže sporné ustanovenie vykladať

tzv. „eurokonformne“. Ak by tak odvolací súd urobil, dospel by k záveru, že eurokonformný výklad zákona
však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože by išlo
o výklad „contra legem“. Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký
nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Keďže je nesporné, že v čase uzatvorenia
predmetnej úverovej zmluvy, znenie Smernice bolo v „konflikte“ so znením vnútroštátneho právneho

predpisu, bolo potrebné ako je vyššie uvedené skúmať otázku, či je možné tejto Smernici priznať priamy
účinok a pokiaľ nie, či je možné priznať aspoň nepriamy účinok Smernice. Žalobcovia v závere uvideli, že
do dnešného dňa predmetná otázka nebola doposiaľ vyriešená v rozhodovacej praxi NS SR ustálenou
rozhodovacou praxou.
3.4. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhli dovolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu odvolacieho v

spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že rozhodnutia súdov považuje za vecne právne správne,
vzhľadom na ktorú skutočnosť navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie v zmysle ustanovenia § 448
zamietol, prípadne ako neprípustné odmietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“, resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na
rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolorozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou
CSP), v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod

porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť (vo všeobecnosti) taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

9. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie

troch znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup
znemožnil strane realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala
takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Pretože dovolatelia namietali nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd

pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa
záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), a či je
zachované právo dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

11. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení

sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať
vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných
ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)
arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a
závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne

akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že
arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom
súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami
formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej
relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho
rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,
ktorázásadnepopieraúčelavýznamaplikovanejprávnejnormy,aleboakdôvody,naktorýchjezaložené

súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.
ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

12. K námietkam dovolateľov týkajúcich sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj
právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na
riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán významnými pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS
76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).

13. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolatelia namietali nepreskúmateľnosť a nedostatočnosť dôvodov

odvolacieho rozhodnutia, pričom najmä poukazovali na to, že do dnešného dňa nedostali odpovede na
otázky, ktoré sú pre meritum tohto sporu podstatné. Súd prvej inštancie sa v danom konaní nesprávne
vysporiadal s otázkami, ktoré sú podkladom pre správne vydanie rozhodnutia v tejto veci, pričom ani
rozhodnutím odvolacieho súdu nebol tento zásah do ústavného práva žalobcov na spravodlivý proces
zahojený. Odvolací súd sa náležitým spôsobom okrem iného nevysporiadal s otázkou, že i napriek tomu,

že v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy neexistovalo žiadne harmonizované vnútroštátne
ustanovenie so znením Smernice a požiadavka zákona č. 129/2010 Z. z., a v čase uzatvorenia
predmetnej úverovej zmluvy bola nepochybne od požiadavky Smernice odlišná, odvolací súd i napriek
tomu dospel k záveru o možnosti, resp. potreby eurokonformného výkladu „sporného“ ustanovenia.
Už len na základe tejto okolnosti mal súd sa zamerať a posúdiť, či Zmluva neobsahuje neprijateľné

zmluvné podmienky, hoci žalobcovia žalobou sa výslovne nedomáhali určenia neprijateľnosti zmluvných
podmienok, ale domáhali sa určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti Zmluvy z dôvodu absencie
obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy podľa ZoSÚ.
13.1. V súvislosti s predmetnou námietkou dovolací súd poukazuje na bod 17 až 19 rozhodnutia
odvolacieho súdu, v ktorom uviedol nasledovné:

„17. Argumentácia žalobcov, ktorí v odvolaní opakovane (totožne s ich argumentáciou uvádzanou už v
konaní na súde prvej inštancie) zdôrazňujú, že predmetný úver treba vzhľadom na chýbajúce náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere považovať za poskytnutý bez poplatkov a bezúročne, je nedôvodná.
Súd prvej inštancie sa v tomto smere dostatočne a správne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
argumentmi žalobcov, pričom správne vychádzal z právnych záverov vyslovených Najvyšším súdom SR

v uznesení vo veci sp. zn. 3Cdo/146/2017, s ktorými sa stotožnil.
V rámci svojej argumentácii v podanom odvolaní sa žalobcovia venujú najmä spochybneniu správnosti
záverov vyslovených Najvyšším súdom SR v citovanom rozhodnutí. Odvolací súd sa však s
argumentáciou žalobcov nestotožňuje, naopak, citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR považuje
za správne, nakoľko za správny považuje výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) (pozn. v súčasnosti

písm. i)) Zákona o spotrebiteľských úveroch, ku ktorému Najvyšší súd SR dospel. Preto sa nestotožnil
s názorom žalobcov, že z citovaného ustanovenia celkom jasne vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere nevyhnutne musí obsahovať aj výslovne uvedené vnútorné členenie jednotlivých splátok, a ak ich
neobsahuje, má to za následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov.
Závery prezentované žalobcami sú iba otázkou ich subjektívneho výkladu, čo má za následok, že

znenie citovaného ustanovenia nie je celkom jednoznačné; preto bolo nevyhnutné analyzovať a zistiť
jeho obsah, a to prostredníctvom všetkých výkladových metód, ktoré sú k dispozícii; v prvom rade s
požiadavkou eurokonformného výkladu, keď ide o výklad ustanovenia, ktoré slúži na zabezpečenie
naplnenia cieľov Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS.

V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s názorom vysloveným Najvyšším súdom SR v uznesení sp.
zn. 3Cdo/146/2017, že v zmluvách uzatváraných podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno od
dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok
po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky), nakoľko pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2
písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov“, treba za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto
ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. V tomto smere je odvolací súd toho názoru, že
iba takýto výklad predmetného ustanovenia plne rešpektuje jeho účel a zmysel vyjadrený (v súlade s
citovanou Smernicou) celkom jasne v Dôvodovej správe k Zákonu o spotrebiteľských úveroch tak, že(ako konštatuje aj Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí) účelom predmetného ustanovenia nebolo,
aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť
anuitnej splátky (výška ktorej je konštantná) má pripadať na istinu, úverový úrok a iné jej súčasti (platby).

Odvolací súd rovnako poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home
Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej z 9. novembra 2016, z ktorého vyplýva, že pokiaľ predmetné
zákonné ustanovenie hovorí o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je
potrebné toto ustanovenie eurokonformne vykladať tak, že sa tým veriteľovi neustanovuje povinnosť
uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere zákonom vyžadované údaje vo vzťahu u každej jednotlivej

zložke anuitnej splátky, ale len vo vzťahu k anuitnej splátke ako celku.

18. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že pokiaľ žalobcovia podstatnú časť svojej
(nielen) odvolacej argumentácie v danej otázke venovali prezentovaniu iného názoru na výklad tohto
ustanovenia, ako aj svojich tvrdení o nemožnosti eurokonformného výkladu tohto ustanovenia, odvolací
súd dáva do pozornosti, že takúto argumentáciu nemožno považovať za relevantnú z dôvodu existencie

ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tejto otázke, ktorá je súladná so záverom súdu prvej
inštancie. Otázka správnej interpretácie označeného ustanovenia bola už v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie Najvyšším súdom SR jednotne vyriešená. Na už spomínané uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018 následne nadviazalo množstvo ďalších rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 3Cdo/56/2018, 4Cdo/187/2017, 4Cdo/211/2017). Vo všetkých týchto

rozhodnutiach najvyšší súd posudzoval správnosť interpretácie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona
č. 129/2010 Z. z., pričom gramatickým a eurokonformným výkladom dospel k záveru, že nemožno od
dodávateľov v zmluvách uzatváraných podľa uvedeného zákona žiadať, aby v nich uvádzali presný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu,
úroky a poplatky).

19. V súlade s uvedeným názorom sa vyjadril k aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o
spotrebiteľských úveroch aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 44/2020 z 28. apríla 2020, podľa
ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere musí v zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 obsahovať
len náležitosti výslovne uvedené v čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES, a to vzhľadom na to, že touto

Smernicousazabezpečujeúplnáharmonizáciavoblastispotrebiteľskýchúverovačlenskéštátynemôžu
zachovaťanizaviesťvosvojomvnútroštátnomprávetakéustanovenia,ktorésaodchyľujúodustanovení
tejto Smernice. V danej veci dospel súd k záveru, že pokiaľ všeobecný súd skúmal vôľu zákonodarcu
vyjadrenú v § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskomúveresporovýmistranami,ajtobezohľadunaPrílohu3,ktorájesúčasťoutohtozákona,

anievôľuúnijnéhotvorcuzodpovedajúcejprávnejregulácieobsiahnutejvčl.10ods.2písm.h)Smernice
vrátanePrílohyII,jehovýkladvdostatočnejmierenezohľadňujecharakteraúčelspotrebiteľskéhosporu,
čo v konečnom dôsledku spôsobuje jeho ústavnú neudržateľnosť.“ Dovolací súd považuje námietku
dovolateľov za nedôvodnú, pretože pokiaľ namietali, že sa odvolací súd nevysporiadal s predmetnou
námietkou, nemožno im dať za pravdu nakoľko odvolací súd vychádzal z ustálenej praxe najvyšších

súdnych autorít a keďže smernica nebola správne implementovaná, vnútroštátny súd musel uskutočniť
eurokomformný výklad, pretože smernice majú účinok iba nepriamy.
13.2. Ďalej namietali, že súd prvej inštancie zmluvu o úvere neskúmal z pohľadu (ne)existencie
neprijateľnýchzmluvnýchpodmienok,čovyplývazbodu32.odôvodneniarozsudkusúduprvejinštancie,
a preto takýto implicitný, avšak z ničoho nevychádzajúci záver odvolacieho súdu zakladá porušenie

práva žalobcov na spravodlivý súdny proces, čo odôvodňuje dovolací dôvod § 420 písm. f) CSP a
súčasnejetentodovolacídôvoddanýajtým,žeodvolacísúdhocizopakovaldokazovanie,nepostupoval
v súlade s § 385 ods. 1 CSP, čím došlo k flagrantnému zásahu do práva žalobcov na spravodlivý
súdny proces. Inými slovami, bez ohľadu na to, či žalobcovia podali alebo nepodali návrh na vyslovenie
neprijateľnosti zmluvných podmienok, mal v dôsledku charakteru tohto sporu ako spotrebiteľsko-

dodávateľského obligatórne pristúpiť k skúmaniu, či Zmluva (ne)obsahuje podmienky, ktoré majú
charakter neprijateľných zmluvných podmienok.
13.3. Dovolací súd vzhľadom na bod 20 rozhodnutia odvolacieho súdu, v zmysle ktorého odvolací
súd dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky,
pričom uviedol, že námietka žalobcov ohľadom nepreskúmania zmluvy o spotrebiteľskom úvere s

cieľom identifikovať ďalšie možné neprijateľné zmluvné podmienky súdom prvej inštancie nie je
relevantná, nakoľko sa súd prvej inštancie v tomto smere musel s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom
úvere oboznámiť pri vyhodnocovaní žalobných návrhov, čo nasvedčuje skutočnosti, že v prípade
zistenia neprijateľnej zmluvnej podmienky by súd prvej inštancie z úradnej povinnosti neprijateľnúzmluvnú podmienku vo svojom rozhodnutí identifikoval. Pokiaľ dovolatelia namietali, že odvolací súd
na predmetnú námietku odpoveď vo svojom rozhodnutí nedal, nie je možné vzhľadom na uvádzaný
bod rozhodnutia odvolacieho súdu považovať predmetnú námietku za dôvodnú, nakoľko odvolací

súd prítomnosť neprijateľných podmienok skúmal, pričom dovolací súd poukazuje i na tú skutočnosť,
že žalobcovia ani v podanom dovolaní nenamietali konkrétnu nekalú podmienku, ktorá mala byť
uvedená v úverovej zmluve, preto dovolací súd opätovne konštatuje, že ich námietka nie je dôvodná,
nakoľko nespochybnili záver súdov nižších inštancií o neexistencii nekalých obchodných podmienok v
predmetnej zmluve.

13.4. K námietke dovolateľov týkajúcej sa nesprávne uvedenej RPMN v zmluve - kde odvolací súd
uviedol, že dôkaz predložený žalobcami (o výpočte RPMN z webovej kalkulačky zverejnenej na webovej
stránke MF SR) považuje za výpočet nepreukazujúci zhodnotenie všetkých okolností prípadu, ktorý by
bez pochybností dokázal, že výpočet RPMN v predmetnej zmluve je nesprávny, pričom tak odvolací
súd skonštatoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ohľadne preukázania nesprávnosti RPMN
v zmluve. Pokiaľ žalobcovia však poukázali na nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorým

došlo k zásahu do práva žalobcov na spravodlivý proces, keď odvolací súd (a ani súd prvej inštancie) sa
neriadili procesným príkazom podľa § 295 CSP a nevykonali žiadne ďalšie dokazovanie (bez ohľadu na
návrhy žalobcov-spotrebiteľov), hoci vykonanie ďalšieho dokazovania za účelom unesenia dôkazného
bremena žalobcov, bolo podstatné a nevyhnutné pre správne rozhodnutie vo veci samej, dovolací súd
konštatuje, že z obsahu spisu a bodov 21 rozhodnutia odvolacieho súdu v spojitosti s bodom 35 a

36 rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že síce žalobcovia poukázali na rozdiel pri RPMN vo výške
0,24 eur, avšak podľa názoru súdu prvej inštancie ide o taký nepatrný rozdiel, ktorý nemá vplyv na
výpočet. Po zohľadnení všetkých východiskových údajov je RPMN uvedená v zmluve správna. Rozdiel
celkových nákladov uvedených v zmluve vypočítaný žalobcami vo výške 0,24 eur (24 centov) je podľa
názoru súdu nepatrný a nie je v neprospech spotrebiteľa. Je možné prisvedčiť odvolaciemu súdu, ak

dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne bral ohľad na okolnosti vzniku tohto rozdielu, ako aj
na jeho samotnú „bagateľnosť“. Zo štandardných informácii o spotrebiteľskom úvere a informácie o
RPMN, ktoré žalobcovia podpísali súčasne so zmluvou vyplynulo, že výpočet RPMN bol vykonaný za
tých predpokladov, že úver bol poskytnutý okamžite a v plnej výške a že žalobcovia budú plniť svoje
povinnosti v lehotách uvedených v zmluve. V informácii o RPMN bol uvedený aj údaj o priemernej

RPMN. Žalobcovia tak mali k dispozícii všetky údaje potrebné k tomu, aby si mohli porovnať cenu
úveru (RPMN). Vzorec na výpočet RPMN, uvedený v prílohe č. 2 zákona, je komplexnejší, obsahuje
viaceré východiskové údaje, presnosť výpočtu na desatinné čísla, zaokrúhľovanie. Z tohto hľadiska
preto považoval dôkaz predložený žalobcami (o výpočte RPMN z webovej kalkulačky zverejnenej na
webovej stránke Ministerstva financií SR) za výpočet nepreukazujúci zhodnotenie všetkých okolností

daného prípadu, ktorý by bez pochybností dokázal, že výpočet RPMN v predmetnej úverovej zmluve
je nesprávny, preto dospel k záveru, že v tejto argumentácii žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno.
Odhliadnuc od toho, že ide o nepodstatnú sumu v porovnaní s výškou a trvaním úveru a o dôsledok
matematického zaokrúhľovania, odvolací súd akceptoval aj ten argument žalovaného, že posledná
splátka úveru je vo výške zostatku pohľadávky banky. Podľa názoru odvolacieho súdu teda daný

(nepatrný) rozdiel nebol objektívne spôsobilý ovplyvniť rozhodovanie žalobcov vstúpiť do zmluvného
vzťahu so žalovaným, resp. nemal vplyv na jeho posúdenie výhodnosti úveru.
13.5. Dovolací súd v súvislosti s predmetným dospel k záveru, že ak žalobcovia preukazovali svoje
tvrdenie o nesprávnej RPMN uvedenej v zmluve odvolávajúc sa na interaktívnu kalkulačku MF SR (č. l.
51), údaje ktoré sú uvedené ako vstupné, na základe ktorých sa vypočítava RPMN však neboli súladné s

úverovou zmluvou (č. l. 178), preto tento dôkaz v spore súdy nepovažovali za preukazujúci ich tvrdenia.
Iné dôkazy vykonať nenavrhli a súdy, keďže nemali pochybnosť o správnosti RPMN nemuseli tak ako to
nedôvodne namietajú žalobcovia vykonať dokazovanie. Záver súdov nižších inštancií o správnej výške
RPMN je preto odôvodnený, vo vyhodnotení dôkazov dovolací súd nezistil pochybenie, pričom samotný
nesúhlas žalobcov nie je spôsobilým dovolacím dôvodom.

13.6. Ak žalobcovia namietali, že odvolací súd neodstránil vadu v postupe súdu prvej inštancie,
ktorý sa vôbec nevyjadril k nesprávnosti celkovej čiastky spojenej so spotrebiteľským úverom a túto
neposudzoval v kontexte ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ (platného
a účinného v čase uzavretia zmluvy), pričom uvedené predstavuje samostatný dôvod na vyslovenie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, dovolací súd poukazuje na bod 21 rozhodnutia

odvolacieho súdu, v zmysle ktorého:
„21. Žalobcovia ďalej namietali, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje nesprávny údaj o celkovej
výške, ktorú musia v súvislosti s poskytnutým úverom zaplatiť. V odvolaní nesúhlasili so záverom súdu
prvej inštancie, ktorý sa stotožnil s obranou žalovaného, že tento rozdiel vo výške 0,24 eur je spôsobenývýlučne nevyhnutnou matematickou úpravou čísel (zaokrúhľovaním). Odvolací súd považuje záver súdu
prvej inštancie za správny, keď tento správne bral ohľad na okolnosti vzniku tohto rozdielu ako aj na
jeho samotnú „bagateľnosť“.

Zo štandardných informácii o spotrebiteľskom úvere a informácie o RPMN, ktoré žalobcovia podpísali
súčasne so zmluvou vyplynulo, že výpočet RPMN bol vykonaný za tých predpokladov, že úver bol
poskytnutý okamžite a v plnej výške a že žalobcovia budú plniť svoje povinnosti v lehotách uvedených
v zmluve. V informácii o RPMN bol uvedený aj údaj o priemernej RPMN. Žalobcovia tak mali k
dispozícii všetky údaje potrebné k tomu, aby si mohli porovnať cenu úveru (RPMN). Vzorec na

výpočet RPMN, uvedený v prílohe č. 2 zákona, je komplexnejší, obsahuje viaceré východiskové
údaje, presnosť výpočtu na desatinné čísla, zaokrúhľovanie. Z tohto hľadiska preto možno považovať
dôkaz predložený žalobcami (o výpočte RPMN z webovej kalkulačky zverejnenej na webovej stránke
Ministerstva financií SR) za výpočet nepreukazujúci zhodnotenie všetkých okolností daného prípadu,
ktorý by bez pochybností dokázal, že výpočet RPMN v predmetnej úverovej zmluve je nesprávny, preto
v tejto argumentácii žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno. Odhliadnuc od toho, že ide o nepodstatnú

sumu v porovnaní s výškou a trvaním úveru a o dôsledok matematického zaokrúhľovania, odvolací súd
akceptoval aj ten argument žalovaného, že posledná splátka úveru je vo výške zostatku pohľadávky
banky.
Podľa názoru odvolacieho súdu teda daný (nepatrný) rozdiel nebol objektívne spôsobilý ovplyvniť
rozhodovaniežalobcovvstúpiťdozmluvnéhovzťahusožalovaným,resp.nemalvplyvnajehoposúdenie

výhodnosti úveru (k obdobným záverom dospel napr. aj Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn.
3Co/232/2019, zo dňa 13. 02. 2020, v ktorom súd skonštatoval, že rozdiel medzi sumou uvedenou v
zmluve a sumou vypočítanou súdom prvej inštancie vo výške 0,68 eur je zanedbateľný).
Žalobcovia v podanom odvolaní namietali aj absenciu predpokladov na výpočet ročnej percentuálnej
mierynákladov,pričomvšakopomenulipoukázaťnakonkrétneúdaje,ktorépodľaichnázoruzozmluvyo

spotrebiteľskom úvere absentovali. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/183/2020 zo dňa 24.
02. 2021 vyplýva, že dovolací súd v tomto prípade zastával názor, že zo znenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona
č. 129/2010 Z. z. nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v zmluve konkrétny matematický výpočet ročnej
percentuálnej miery nákladov, pričom zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne
v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Ako už bolo viackrát poukázané, RPMN bola

v zmluve o spotrebiteľskom úvere vypočítaná podľa vzorca, ktorý je uvedený v prílohe č. 2 Zákona
o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd poukazuje na to, že z vykonaného dokazovania vyplýva,
že žalobcovia mali k dispozícii všetky informácie potrebné na posúdenie rozsahu svojho záväzku v
zrozumiteľnej a prehľadnej forme, pričom žalovaným poskytnuté informácie (slúžiace pre spotrebiteľa na
posúdenie výhodnosti úveru) možno považovať za transparentné, a to i vrátane údaja o preskúmavanej

celkovej čiastke na zaplatenie. Žalovaný vo vzťahu k v zmluve uvedenej celkovej čiastke, ktorú musí
spotrebiteľ v súvislosti s úverom zaplatiť, dostatočným (podrobným a konkrétnym) spôsobom vysvetlil
vznik daného nepatrného rozdielu spôsobeného zaokrúhľovaním a v tomto smere nič nenasvedčuje
jeho nekalému úmyslu. Opačný záver, vedúci k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z toho
žalobcaminamietanéhodôvodu,odvolacísúdpovažujezaneúmernýformalizmus,ktorýbybolvrozpore

so zásadou proporcionality sankcií vyplývajúcou z judikatúry Súdneho dvora EÚ (všeobecne napr. C
- 81/12; C-101/01; C-430/05). Opatrenia stanovené vnútroštátnou právnou úpravou nemôžu ísť nad
rámec toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných danou právnou
úpravou.“ Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že uvedené zdôvodnenie odvolacieho súdu je
logickéaakceptovateľné.Spotrebiteľpožívazvýšenúochranu,avšakanivprípadespotrebiteľa,nemôže

byť výklad práva šikanózny. Odchýlka vo výške 0,24 eur v neprospech spotrebiteľa nezakladá absenciu
podmienky podľa § 9 ods. 2 písm. k) Zákona č. 129/2012 Z. z. Absencia podmienky uvedenia celkových
nákladov nemôže spôsobiť nepatrná odchýlka v danom prípade 0,24 eur, ako sa mylne domnievajú
žalobcovia.
13.7. Ak žalobcovia namietali, že odvolací súd skreslil podstatu veci tvrdením, že žalobcovia (údajne)

opomenuli poukázať na konkrétne údaje, ktoré podľa ich názoru v zmluve absentovali, čím opäť
neprimerane preniesol dôkazné bremeno na žalobcov - spotrebiteľov, ktorí len jasne súdu rozpísali
indície, že hodnota RPMN vo výške 9,71 % nie je správna pri zohľadnení celkových nákladov 14.266,56
eur, keďže RPMN 9,71 % bola vyčíslená pri celkových nákladoch spojených s úverom v nesprávne
stanovenej výške 14.266,80 eur. Sú to súdy nižších inštancií, ktoré sú v zmysle § 295 CSP povinné

vykonať aj tie dôkazy, ktoré žalobcovia nenavrhli, ak to je podstatné pre rozhodnutie vo veci samej,
dovolací súd odkazuje v súvislosti s predmetnou námietkou na bod 13.6. svojho rozhodnutia.
13.8. Pokiaľ, žalobcovia poukázali na ďalší dôvod zakladajúci dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP, keď
žalobcovia nedostali (vôbec žiadnu) odpoveď na ich podstatný argument týkajúci sa toho, že samotnéznenie ustanovenia § 2 písm. g) a h) a § 19 ods. 2 ZoSÚ umocňuje záver o nesprávnosti celkovej
čiastky a nesprávnosti RPMN v Zmluve, na čo poukazovali žalobcovia v rámci odvolacej argumentácie,
avšak odvolací súd na uvedené žiadnym spôsobom nereagoval, dovolací súd uvádza, že predmetná

námietka bola uplatnená prvýkrát až v odvolaní, preto sa ňou odvolací súd nemusel zaoberať. Z
hľadiska efektívnosti dovolací súd pripomína v čase uzatvorenia zmluvy platilo ustanovenie § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka podľa ktorého: „Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných
prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri
poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách

jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.“ Právna úprava
predstavuje návrat k judikatúrne ustálenému materiálne vnímanému poňatiu odplaty, ktorá integruje
všetky plnenia požadované od spotrebiteľa, nerozlišujúc pritom, či je niektoré plnenie nazvané ako
poplatok, úrok, príplatok, odplata a pod. Práve návrat k prvotnému vnímaniu odplaty v rozhodovacej
činnosti súdov znamenal krok k poskytnutiu vyššej miery ochrany spotrebiteľom, ktorú im v konkrétnych
okolnostiach veci poskytuje ex lege zákon, tým, že pod hrozbou absolútnej neplatnosti celého právneho

úkonu (§ 39 a 39a OZ) zakazuje nárokovať, prijímať alebo uplatňovať plnenia vstupujúce do odplaty,
ktoré sú vyššie ako pripúšťa nariadenie vlády vykonávajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Ustanovenie § 53 ods. 6 OZ vykonáva § 1 a 1a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení nariadenia
vlády č. 141/2014 Z. z. účinného od 1. júna 2014. V súlade s vyššie uvedeným zákonodarca právnu
úpravu odplaty sústredil sčasti do zákona a sčasti do už uvedeného nariadenia vlády SR. Ustanovenie

Občianskeho zákonníka vymedzuje generálny zákaz vo vzťahu k možnosti odplaty prevyšovať najvyššiu
prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať.
Druhá veta odseku 6 predstavuje splnomocňovacie ustanovenie, podľa ktorého odplatu, podrobnosti o
ustanovení odplaty, kritéria jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku ustanovuje vykonávací predpis,
ktorým je už vyššie citované nariadenie vlády SR. Z uvedených dôvodov nie je námietka dovolateľov

dôvodná, pretože veličina 8,39 % predstavuje odplatu spolu, nie ďalšie náklady, ktoré by sa malo
dopočítavať ako plnenie spotrebiteľskej zmluvy.
13.9. V súvislosti s námietkou žalobcov týkajúcej sa trov konania a neposúdenia dôvodov hodných
osobitného zreteľa v danej prejednávanej veci, poukazujúc na bod 25 rozhodnutia odvolacieho súdu,
dovolací súd konštatuje, že odvolací súd dal jasnú, vnútorne nerozporuplnú odpoveď na danú námietku.

13.9.1. Podľa ustanovenia § 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
13.9.2. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor skončený (§ 252
CSP). Ak bude rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok na

náhradutrovkonania,ktorénadosiahnutietohtorozhodnutiavynaložila.Právnymdôvodomtohtonároku
je to, že strany, ktoré viedli spor, konajú „na vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak zodpovednosť za
výsledok sporu. Nemožno pritom nezohľadniť aj okolnosť, že zásada za ručenie za výsledok sporu má
aj nepochybný význam výchovný, a to že zdržiava strany od ľahkomyseľného vedenia sporu. Podstata
povinnosti hradiť trovy konania spočíva v tom, že súd zaviaže jednu stranu konania nahradiť druhej

strane konania (protistrane) buď celkom, alebo sčasti trovy konania, ktoré v priebehu konania táto druhá
strana už zaplatila. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na
náhradu trov. Neúspešnej strane takto potom vzniká povinnosť nahradiť trovy konania úspešnej strane.
Ak nie sú tieto okolnosti splnené, strana nemá na náhradu trov konania nárok a vynaložené trovy znáša
trvale zo svojho.

13.9.3. Zásada úspechu v spore sa premieta ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania.
„Úspech vo veci“ súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada
úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konania sa
uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré
úspešnej strane vznikli. Nejde však o náhradu všetkých trov, ktoré strana v konaní vynaložila, ale iba

trov konania vymedzených v ustanovení § 251 CSP.
13.9.4.Ustanovenie§257CSPpredstavujeodchýlkuodzásadyzodpovednostizavýsledok(§255CSP)
a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov
konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú
stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím

zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov
konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok:
- dôvody hodné osobitného zreteľa a
- výnimočné okolnosti.13.9.5. Keďže je akcentované nazeranie na použitie § 257 CSP z pohľadu úspešnej strany, slúži
toto ustanovenie na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje
porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy dostal náhradu trov, ktoré pri tejto

činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie § 257 CSP však neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie
majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie §
257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia
strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie
neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o

vedenie súdneho konania a jeho výsledok.
13.9.6. Súd o náhrade trov konania spravidla rozhoduje v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nie je
však vylúčené rozhodnúť o náhrade trov konania aj samostatným rozhodnutím v podobe uznesenia.
Súd rozhoduje na základe údajov obsiahnutých v spise, dokazovanie nevykonáva ani nenariaďuje
pojednávanie. Odhliadnuc od ustanovenia § 177 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie treba nariadiť
len v tom prípade, ak sa má rozhodnúť vo veci samej, teda sa má rozhodnúť o žalobe, ktorou sa žalobca

domáha splnenia povinnosti žalovaného, nároku na usporiadanie práv a povinností strán, určení, či tu
právo je, alebo nie je, alebo o určení právnej skutočnosti, by súd nariadením pojednávania navršoval
stranám trovy, čo nie je účelom. Hoci súd rozhoduje o náhrade trov konania ex offo, pre použitie výnimky
zo zásady úspechu, teda pre požitie § 257 CSP, sám nevyhľadáva dôvody, vychádza iba z toho, čo
strany v konaní uviedli. Ustanovenie o ochrane slabšej strany sa nevzťahujú na rozhodovanie o náhrade

trov konania.
13.10. Vzhľadom na uvedené považuje dovolací súd námietku žalobcov za nedôvodnú.

14. Dovolatelia vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedli, že napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, a to otázky, ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, a to týkajúcej sa (ne)možnosti
eurokonformného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného ku dňu
uzatvorenia Zmluvy.

15. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

16. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

17. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia
odvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej
otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho
konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi

a spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP.

18. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou

riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť
o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo

k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom).19. Otázku relevantnou v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP je právna otázka, ktorá ešte
nebola riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla vytvoriť a

ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pre posúdenie, či konkrétna otázka už bola alebo nebola
dovolacím súdom vyriešená, je totiž jadrom dovolacieho konania. Dovolatelia za takúto otázku označili
otázku „(ne)možnosti eurokonformného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.
z. účinného ku dňu uzatvorenia Zmluvy.“

20. Právnu otázku nastolenú dovolateľmi možno pokladať za vyriešenú uznesením Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018 a naň nadväzujúcimi rozhodnutiami.

21. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018
patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská alebo
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou
judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí
a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy
o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT

Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

22. V Uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018 najvyšší súd
posudzoval správnosť interpretácie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., pričom
gramatickým a eurokonformným výkladom dospel k záveru, že nemožno od dodávateľov v zmluvách

uzatváraných podľa uvedeného zákona žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie
dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úroky a poplatky). Na uvádzané
uznesenie následne nadviazalo množstvo ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn.
3Cdo/56/2018, 4Cdo/187/2017, 4Cdo/211/2017).

23. Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať že v judikatórnej praxi dovolacieho súdu je táto otázka
vyriešená konzistentne a po preštudovaní rozhodnutia napadnutého dovolaním dovolací súd dospel k
záveru, že odvolací súd sa neodklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu pri riešení nastolenej otázky.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia, o ktoré žalobcovia

opierajú dôvodnosť dovolania, žiadnym spôsobom nenapĺňajú definičné znaky podľa § 421 ods. 1 písm.
a) CSP, pretože v nich dovolací súd nevyslovil také právne závery, od ktorých by sa v prejednávanej
veci odvolací súd odchýlil. Dovolací dôvod uplatňovaný podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP preto nie je
daný, pretože neexistuje dovolateľmi tvrdený rozpor záverov odvolacieho súdu s rozhodovacou praxou
dovolacieho súdu.

25. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, že dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
a) CSP v danej veci nie je daný.

26. Dovolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dovolanie, smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému dovolanie nie je dôvodné, zamietol (§ 448 CSP).

27. Aplikujúc zásadu úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 v spojení s § 453 ods. 1 CSP) vznikol nárok na
náhradu trov dovolacieho konania v dovolacom konaní úspešnej žalovanej voči v dovolacom konaní
neúspešným dovolateľom. Z obsahu spisu vznik trov dovolacieho konania u žalovanej preukázaný nie

je, preto dovolací súd jej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.