Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. marec 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/82/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0825100153
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:0825100153.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): Globalgastro plus, s. r. o., so sídlom Račianska 17,
831 02 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 47 375 761, právne zastúpený: Mgr. Dávid Štefanka,
advokát, so sídlom Povoznícka 18, 841 03 Bratislava - mestská časť Lamač, IČO: 42 182 298, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42
499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103476816/2024 zo dňa 05. 12. 2024, v
konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. 6Sf/6/2025 zo dňa 20. augusta 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom

1. Správny súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 6Sf/6/2025 zo dňa 20. augusta 2025 podľa § 190
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103476816/2024 zo dňa 05.12.2024.
Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 101845180/2024 zo
dňa 28.06.2024, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi
rozdiel dane v sume 18.011,72 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie december 2022. Žalobca správnou
žalobou žiadal, aby správny súd rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov ako nezákonné zrušil a
vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

2. V odôvodnení rozsudku správny súd poukázal na to, že žalobca namietal nelogickosť záverov
napadnutého rozhodnutia a tiež nekonzistentnosť, rôznu aplikáciu tých istých právnych názorov,
jednostranné hodnotenie dôkazov, namietal rozpor skutkového stavu opísaného v rozhodnutí s
administratívnym spisom. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia spočívajúce
v tom, že sa žalovaný nezaoberal odvolacími námietkami a neuviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom
rozhodnutia a aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a aké skutkové zistenia z vykonaných dôkazov
správca dane a žalovaný zistili. Namietal tiež nedodržanie niektorých zásad a ustanovení daňového

poriadku. Podľa názoru správneho súdu sa jednalo o všeobecné vyjadrenie nesúhlasu, resp. o
tvrdenia žalobcu bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu. V konaní o preskúmanie jeho zákonnosti uvedené nepostačuje k tomu, aby správny súd
mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.3. K takto žalobcom formulovaným námietkam správny súd zhrnul, že správna žaloba neobsahuje
žiadne konkrétne a zároveň pre prejednávanú vec podstatné skutočnosti, s ktorými by sa žalovaný, či
správca dane nevysporiadali alebo ktoré by nezobrali do úvahy, či ich nesprávne vyhodnotili. Správny

súd nemá oprávnenie za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia vyhľadávať,
ani v žalobe všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho spisu alebo
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia za žalobcu konkretizovať.
4. Správny súd konštatoval, že v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ môže byť odpočítanie
dane obmedzené v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie

dane, alebo ak došlo k daňovému podvodu alebo ak došlo k zneužitiu práva (napr. rozsudky Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022, 2Sžfk/49/2020 zo dňa 26.10.2022 a iné).
Následne aj pri dôkaznom bremene je v daňovom konaní potrebné rozlišovať medzi dvoma zásadnými
situáciami, a to preukazovaním materiálnych podmienok odpočtu DPH a preukazovaním daňového
podvodu alebo zneužitia práva ako dôvodu na neuznanie uplatneného odpočtu. Kým pri preukazovaní
materiálnych podmienok odpočtu DPH primárne leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte, pri

preukazovaní daňového podvodu leží na správcovi dane.
5. V uvedenom prípade bol žalobcovi odopretý odpočet dane práve z dôvodu, že došlo k daňovému
podvodu, o ktorom mohol žalobca vedieť. Pre posúdenie skutočnosti, či žalobca bol účastný na podvode
na DPH na účely rozhodnutia o pripustení uplatnenia práva na odpočítanie dane sa aplikuje tzv. Axel
Kittel test, ktorý je vyabstrahovaním kritérií z rozsudku Súdneho dvora EÚ (ďalej aj „SD EÚ“) vo veci

Axel Kittel (C439/04). Odborná literatúra (napr. K., P. Daňový podvod a zneužitie práva v oblasti daní.
Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 102) tieto kritériá konštruuje do štyroch otázok, ktoré
si vo svojej rozhodovacej činnosti osvojil aj Najvyšší správny súd SR (viď napr. rozsudok Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/52/2020 zo dňa 26.05.2022): a/ Vznikol z posudzovaných zdaniteľných
obchodov daňový únik? b/ Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? c/ Pokiaľ je

únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu
s týmto konaním spojené? d/ Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním,
vedel o tom alebo mohol a mal vedieť o tom daňový subjekt?
6. Správca dane dokazovaním dospel k záveru, že žalobca bol súčasťou podvodného reťazca Lux
Gastro market s.r.o. - PS Stafin s.r.o. - 4gastro Veľkoobchod s.r.o. - žalobca. Chýbajúca daň v tomto

reťazci bola identifikovaná u spoločnosti Lux Gastro market s.r.o., ktorá si svoju daňovú povinnosť
za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2022 znížila na vstupe uvedením len vstupov z rizikových B.3.2.
transakcií. Bolo zrejmé, že k daňovému úniku došlo, tento bol dôsledkom podvodného konania
deklarovaného dodávateľa a subdodávateľov, s ktorými boli zdaniteľné obchody žalobcu spojené.
Správca dane bol v prípade chýbajúcej dane oprávnený preverovať celý reťazec. Správny súd v

tejto súvislosti poukazuje na nedôvodnosť žalobnej námietky o tom, že vyvodzovanie akéhosi druhu
objektívnej zodpovednosti nemá oporu v zákone.
7. Pokiaľ ide o posúdenie veci ako daňového podvodu, o ktorom žalobca mohol alebo mal vedieť,
správny súd uviedol, že podľa štvrtej podmienky Axel Kittel testu sa vyžaduje zavinenie daňového
subjektu. Splnenie subjektívnej stránky preukazuje správca dane, a to prostredníctvom objektívnych

okolností. V zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ sa môže daňový subjekt z daňového podvodu „vyviniť“
a nestratiť tak nárok na odpočítanie dane, ak preukáže (tu znáša dôkazné bremeno daňový subjekt)
dostatočnú obozretnosť a dobromyseľnosť. Súdny dvor EÚ už viackrát rozhodol, že správny orgán
nemôže zdaniteľnej osobe uložiť povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej
dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré prináležia tomuto orgánu (viď rozsudky

z 21.06.2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, bod 65, a z 31.01.2013, Stroj trans, C-642/11,
bod 50). Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od
neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti
na daňovom podvode (viď rozsudky z 27. 09. 2007, Teleos a i., C-409/04, body 65 a 68, ako aj z 21. 06.
2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, bod 54).

8. Správny súd žalovaného považoval postoj žalobcu za nedostatočne obozretný, svedčiaci o
ľahkovážnom konaní v podnikateľskom prostredí, v dôsledku ktorého sa sám vlastným nedbanlivostným
počínaním vystavil riziku zapojenia do podvodných plnení. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
žalobca neprijal žiadne preventívne a kontrolné opatrenia, ktoré v rámci zachovania obozretnosti mal
prijať, aby zabránil svojej vedomej alebo nevedomej účasti na daňovom podvode. Úkony, ktoré žalobca

na overenie svojho obchodného partnera urobil, boli zjavne všeobecného charakteru, nedostatočné na
to, aby mohol so všetkou odbornou starostlivosťou dôjsť k objektívnemu záveru o jeho spoľahlivosti.
9. Pokiaľ by súd aj uznal, že žalobca konal v dobrej viere, ak nadobudol presvedčenie, že jeho dodávateľ
bol spoľahlivým obchodným partnerom, určite nebola splnená druhá podmienka, že prijal všetkyopatrenia, ktoré od neho bolo možné rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční
nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Žalobca mal povinnosť prijať všetky opatrenia (due
diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude

viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc. a spol., C-409/04,
Vlaamse Oliemaatschappij NV, C- 499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade
požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia
neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností
konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. A I. L. č. C-80/11

a C-142/11).
10. Správny súd poukázal na to, že žalobca napriek svojej vedomosti o nepodaní daňových priznaní
dodávateľom Vizuma s.r.o. nedbanlivo pristúpil na spoluprácu a so spoločnosťou 4gastro Veľkoobchod
s.r.o., teda spoločnosti s rovnakým konateľom ako Vizuma s.r.o. Malo byť prirodzené sa viac zaujímať o
dohadované podmienky obchodov, s ohľadom na skutočnosť, že deklarovaný dodávateľ celkovo dodal
žalobcovi tovary a služby v mesiaci december 2022 so základom dane 337.232,69 eura a významná je aj

skutočnosť, že konal s novým dodávateľom, ktorého podnikateľskú minulosť nepoznal a predtým takýto
obchod neuzatváral (zápis spoločnosti 4gastro Veľkoobchod s.r.o. do obchodného registra v marci 2022,
zápis konateľstva p. Gnipa od októbra 2022 a prvé uzavretie fakturovaných obchodov v novembri 2022).
Za relevantnú okolnosť splnenia vedomostného testu u žalobcu správny súd považoval aj nejasnosti
v pôvode tovaru a nezáujem o zistenie jeho pôvodu, čo vyplynulo z výpovede konateľa žalobcu, ktorý

uviedol, že nepozná pôvod ani dodávateľov (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100028084/2024).
11. Pokiaľ žalobca namietal, že správny orgán by mal byť schopný určiť aspoň základný okruh opatrení,
resp. zásady, v zmysle ktorých by tieto opatrenia mali byť prijímané a vykonávané, správny súd
poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sfk/93/2022 zo dňa 25.09.2024,
ktorý v bode 41 a 42. konštatoval, že: „...Žalovaný a ani správny súd nepokladali za dostatočné

opatrenia, na ktoré poukazoval žalobca, ako napr. preverenie si dodávateľa v obchodnom registri,
platnosť registrácie DPH, preverenie si zoznamu dlžníkov finančnej správy či Sociálnej poisťovne. Pokiaľ
sťažovateľ namieta, že od orgánov finančnej správy a ani od správneho súdu nedostal odpoveď na
otázku, aké iné opatrenia mal vykonať, kasačný súd môže iba uviesť, že úlohou finančných orgánov je
opatrenia sťažovateľa vyhodnotiť a úlohou správneho súdu je toto vyhodnotenie v rozsahu žalobných

bodov posúdiť. Aby otázka sťažovateľa neostala nezodpovedaná, kasačný súd uvádza, že rozsah
prijatých opatrení spravidla závisí od rozsahu sporných okolností (indikátorov rizikovosti).Medzi takéto
opatreniamôžuslúžiťnapríkladajreferencieodtretíchosôb,bankovéreferencie,auditdodávateľaajeho
dodávateľskéhoreťazcaapod...“.Podľanázorusprávnehosúdunebolatátožalobnánámietkadôvodná,
nakoľkožalobcanemuseldostaťodsprávnehoorgánuodpoveďohľadneokruhuopatrení,právenaopak,

úlohou žalobcu bolo pred uskutočnením zdaniteľných obchodov v hodnote niekoľko desiatok tisíc Eur
vykonať dostatočné opatrenia na zabránenie jeho účasti na daňovom podvode.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

12. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej aj ako
„sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, ktorú formálne odôvodnil podľa § 440 ods. 1 písm. f),
g) a h) SSP. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil, vyhovel správnej žalobe a
rozhodnutia orgánov verejnej moci oboch procesných stupňov zrušil a vec vrátil Daňovému úradu Žilina
na ďalšie konanie. Alternatívne sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a

vrátil vec správnemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
13. Sťažovateľ namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces spočívajúce v nedostatočnom
odôvodnení napadnutého rozsudku. Sťažovateľ vytkol napadnutému rozsudku, že na prvých deviatich
stranách prakticky výlučne opisuje skutkový stav a priebeh administratívneho konania, nasledujúca
časť odôvodnenia v rozsahu približne piatich strán, obsahuje len všeobecné a povrchné odmietnutie

žalobných námietok sťažovateľa, pričom tieto neboli individuálne analyzované ani vyhodnotené.
Správny súd sa obmedzil na reprodukciu skutkového stavu a na následné konštatovanie, že sa v plnom
rozsahu stotožňuje so závermi správnych orgánov a nezaoberal sa riadne podstatnými skutkovými
tvrdeniami a právnymi argumentmi sťažovateľa, ako mu to výslovne ukladá § 139 ods. 2 SSP. Napadnutý
rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý

proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
14. Podľa sťažovateľa správny súd vec posúdil z právneho hľadiska nesprávne. Sťažovateľ namietal
nedostatočné a nesprávne zistenie skutkového stavu, nevysporiadanie sa s námietkami sťažovateľa,
nevysporiadanie sa so všetkými dôkazmi a nesprávne zhodnotenie vykonaných dôkazov, nesprávneprávne posúdenie splnenia podmienok pre uplatnenia práva na odpočítanie dane a nesprávne právne
posúdenie unesenia dôkazného bremena, ako aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného
a nepreskúmateľnosť rozhodnutia, pričom konkrétne pochybenia žalovaného a prvostupňového

správneho orgánu sťažovateľ podrobne rozpísal v podanej žalobe.
15. Sťažovateľ preto nesúhlasil s tvrdením správneho súdu, že: „správna žaloba neobsahuje žiadne
konkrétne a zároveň pre prejednávanú vec podstatné skutočnosti, s ktorými by sa žalovaný, či
správca dane nevysporiadali alebo ktoré by nezobrali do úvahy, či ich nesprávne vyhodnotili. Ako už
bolo konštatované vyššie, správny súd nemá oprávnenie za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti

napadnutého rozhodnutia vyhľadávať, ani v žalobe všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti
podľa obsahu administratívneho spisu alebo odôvodnenia napadnutého rozhodnutia za žalobcu
konkretizovať.“
16. Sťažovateľ zdôraznil, že zo správnej žaloby bolo úplne zrejmé, že jej podstatou je námietka,
že orgány finančnej správy neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu zavinenej účasti
sťažovateľa na údajnom daňovom podvode. Táto kľúčová námietka bola v žalobe rozvedená podrobne,

vrátane poukazu na skutočnosť, že správca dane nijako nepreukázal, že by sťažovateľ vedel alebo mal
vedieť o prípadnom podvodnom konaní na strane jeho dodávateľa.
17. Podľa názoru sťažovateľa sa správny súd s touto zásadnou argumentáciou vôbec riadne
nevysporiadal. Naopak, všeobecne a bez konkrétnej analýzy konštatoval, že žaloba neobsahuje
relevantné žalobné body.

18. Ďalej sťažovateľ tvrdil, že v daňovom práve platí zásada, že je to správca dane, kto nesie dôkazné
bremeno o skutočnostiach rozhodujúcich pre správne určenie dane (§ 24 ods. 3 daňového poriadku).
V prípade, ak má správca dane za to, že daňový subjekt sa zapojil do daňového podvodu, musí túto
skutočnosť preukázať bez dôvodných pochybností. Nemožno pripustiť, aby bolo právo na odpočítanie
DPH odopreté iba na základe predpokladu či úvahy, že daňový subjekt „mal vedieť“ o podvode, pokiaľ

tento predpoklad nie je podložený konkrétnymi dôkazmi.
19. Sťažovateľ zotrval na tvrdení, že si uplatnil odpočet DPH zákonným spôsobom a toto
zákonné odpočítanie preukázal. Daňové orgány nepreukázali, že sa sťažovateľ prostredníctvom
kontrolovaných zdaniteľných plnení zapojil do obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom,
resp. nepreukázali, že sťažovateľ mohol vedieť o tom, že sa do daňového podvodu zapojil. Všetky

pochybnosti žalovaného (ku ktorým sa priklonil aj správny súd) boli založené na pochybeniach
dodávateľov sťažovateľa, ktoré nemohol sťažovateľ žiadnym spôsobom ovplyvniť.
20. Správca dane nepreveril všetky okolnosti týkajúce sa poctivosti konania sťažovateľa, jeho
štandardných obchodných postupov ani objektívne preukázané dôvody, na základe ktorých sťažovateľ
nadobudol dôveru vo svojho obchodného partnera. Správca dane nespochybnil, že zdaniteľné plnenia

boli reálne dodané. Bez priameho preukázania vedomosti alebo nedbanlivosti sťažovateľa o podvodnom
konaní nemožno vyvodiť jeho zodpovednosť. Správca dane je povinný využiť všetky dostupné dôkazné
prostriedky, ktoré môžu prispieť k zisteniu skutkového stavu. V predmetnej veci mal k dispozícii nielen
podrobné vysvetlenia konateľa sťažovateľa, ktorý logicky a konzistentne popísal, ako nadobudol dôveru
vočidodávateľovi,aleajďalšielistinnédokladypreukazujúceštandardnýpriebehobchodnýchtransakcií.

Tieto dôkazy však správca dane náležite nezohľadnil, resp. ich vyhodnotil jednostranne, čo je v rozpore
s § 24 ods. 4 daňového poriadku. Správca dane založil svoje závery na predpoklade účasti sťažovateľa
na podvodnom konaní, pričom nepreukázal vedomosť alebo možnosť sťažovateľa vedieť o daňovom
podvode. Sťažovateľ postupoval v rámci obchodného vzťahu štandardným spôsobom, ako by konali
aj iné podnikateľské subjekty v obdobnej situácii. Bez riadneho a úplného zistenia skutkového stavu a

bez dôkazného podloženia záveru o subjektívnej vedomosti sťažovateľa o podvodnom konaní nemožno
dospieť k záveru, že boli splnené podmienky pre odmietnutie práva na odpočítanie DPH.
21. Sťažovateľ namietal, že správca dane nevykonal tzv. Axel Kittel test správne. Túto skutočnosť
preukazuje napríklad aj úvodná veta bodu 4. druhej vety rozsudku správneho súdu, kde správny súd
konštatoval, že: „Správca dane poukázal na skutočnosti, ktoré nasvedčovali podozrivosti transakcie,

pre ktorú mal mať žalobca vedomosť o daňovom podvode a poukázal na nedostatočnú obozretnosť
žalobcu, aby svojej účasti na daňovom podvode zabránil.“ V nadväznosti na uvedené konštatovanie,
ktoré je v celosti prevzaté z rozhodnutia správcu dane v bode 30. rozhodnutia správneho súdu správny
súd konštatoval, že „Z hľadiska dôkaznej situácie nebolo sporné vysporiadanie sa s prvými tromi
podmienkami Axel Kittel testu.“ Vykonanie Axel Kittel testu ako celku musí byť hodnoverné a podložené

dôkazmi, t. j. každá jedna odpoveď na otázku musí mať oporu v dôkaznom materiály. Absenciu tejto
súvislosti sťažovateľ napádal už v daňovej kontrole. Z rozhodnutia správneho súdu však nijakým
spôsobom nevyplýva na základe akých úvah súd dospel k názoru a záveru, že zodpovedanie prvých
troch otázok nebolo sporné.22. Z rozhodnutia je zrejmé, že v prípade sťažovateľa mali existovať iba určité náznaky a dohady o
podozrivosti transakcie, pričom od sťažovateľa, ktorý aktívne vykonával svoju podnikateľskú činnosť
nemožno spravodlivo očakávať, že kvôli takýmto náznakom a dohadom nebude zabezpečovať tovar

potrebný na výkon svojho podnikania.
23. Sťažovateľ odmietol tvrdenie uvedené v bode 6 rozsudku správneho súdu, že „neprijal dostatočné
opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode. Uviedol, že medzi elementárne preventívne
a kontrolné opatrenia, ktoré bežne obozretný daňový subjekt musí vykonať, aby sa uistil, že sa
nezúčastňuje na daňovom podvode, patrí aj preverenie oprávnení dodávateľa na obchodovanie s

preverovaným druhom tovaru, preverenie, či sa dodávateľ nenachádza v Zozname platiteľov DPH, u
ktorých nastali dôvody na zrušenie registrácie pre DPH, ktorý zverejňuje Finančné riaditeľstvo SR na
svojej internetovej stránke a ktorý je verejne dostupný, prípadne, či osoba konateľa dodávateľa nie je
konateľom v takejto spoločnosti, preverenie, či sa dodávateľ nachádza v zozname platiteľov DPH s
číslamibankovýchúčtov,ktorépoužívajúnapodnikanie.“Nesúhlasilstým,žebydanéúkonypopisované
aj v rozsudku správneho súdu boli „elementárnymi preventívnymi kontrolnými opatreniami“. Uviedol,

že je presvedčený o tom, že veľká väčšina podnikateľských subjektov takéto opatrenia pri obchodoch
porovnateľných s kontrolovanými obchodmi nevykonáva. Správca dane sa na vec pozerá výlučne z
pohľadu štátneho orgánu, ktorý sa sústredil výlučne na identifikáciu podozrivého správania dodávateľa
sťažovateľa. Pokiaľ by sťažovateľ mal vykonávať popisované opatrenia pri každom nákupe potravín
potrebných na výkon svojho podnikania, musel by na tento účel zamestnávať ďalších ľudí.

24. Sťažovateľ poukázal na to, že judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudky Axel Kittel, C- 439/04 a
C-440/04, ako aj Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11) neukladá daňovým subjektom povinnosť
vykonávať rozsiahle preverovania svojich obchodných partnerov, ale stanovuje, že právo na odpočítanie
DPH možno odoprieť iba vtedy, ak daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa svojím nákupom
zúčastňuje na daňovom podvode. Z týchto rozsudkov vyplýva, že od podnikateľov nemožno požadovať

opatrenia presahujúce rámec bežnej obchodnej starostlivosti a už vôbec nie také, ktoré by predstavovali
suplovanie kontrolnej činnosti orgánov finančnej správy.
25. Sťažovateľ poukázal na rozpor, kedy sa správny súd stotožňuje s názorom o elementárnych
preventívnych kontrolných opatreniach na jednej strane a na druhej strane prijíma názor o potrebe
vykonať due dilligence. Rozsah due dilligence a to bez ohľadu na to, či ide o právne alebo obchodné

due dilligence, je požiadavkou na vykonanie takmer až forenzného auditu, čo nepredstavuje ani bežnú
podnikateľskú prax a ani elementárnu obozretnosť. Sťažovateľ podľa jeho názoru konal v rámci bežného
obchodného modelu, ktorý je v danom odvetví štandardný a primeraný. Mal legitímne dôvody dôverovať
svojmudodávateľovi,pričomreálneplneniabolibezpochybydodané.Nemožnopretospätneasvyužitím
ex post poznatkov správcu dane požadovať, aby sťažovateľ vykonal kontroly, ktoré presahujú rámec

rozumne očakávateľnej obozretnosti.
26. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojom pôvodnom právnom názore, kasačnú
sťažnosť považoval za nedôvodnú a rozsudok správneho súdu za vecne správny. Žalovaný navrhol
kasačnú sťažnosť zamietnuť.

III. Konanie na kasačnom súde

27. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu
príslušnému na konanie a rozhodnutie. Najvyšší správny súd preskúmal rozsudok správneho súdu v
medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení,

že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2
písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods.
2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k
záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.
28.PredmetomkasačnejsťažnostibolrozsudokSprávnehosúduvBanskejBystricisp.zn.6Sf/6/2025zo

dňa 20.8.2025, ktorým súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal súdneho prieskumu a následne
zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 103476816/2024 zo dňa 05.12.2024.
29. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že správca dane u sťažovateľa ako u daňového
subjektu vykonal kontrolu na DPH a zdaňovacie obdobie december 2022. O výsledku daňovej kontroly
vyhotovil protokol č. 100954532/2024 zo dňa 21.03.2024, v rámci ktorého žalobcovi neuznal právo

na odpočítanie DPH z 15 dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou 4gastro Veľkoobchod
s.r.o., Klincová 37, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 54 386 578. Podľa správcu dane
bol vykonanou kontrolou zistený daňový podvod, o ktorom mal sťažovateľ vedieť, pričom zároveň
nepreukázal, že prijal rozumné opatrenia, ktorými by bol schopný predísť jeho účasti na tomto podvode.30. Správca dane rozhodnutím č. 101845180/2024 zo dňa 28.06.2024 vyrubil sťažovateľovi rozdiel DPH
za zdaňovacie obdobie december 2022 v sume 18.011,72 Eur, pretože žalobcovi neuznal odpočítanie
DPH z faktúr od vyššie uvedeného dodávateľa.

31.Protirozhodnutiusprávcudanepodalsťažovateľodvolanie,oktoromrozhodolžalovanýrozhodnutím
č. 103476816/2024 zo dňa 05.12.2024, ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Podľa žalovaného
bol sťažovateľ účastný na podvode na DPH. V súvislosti so skúmaním subjektívnej stránky tzv.
vedomostného testu správca dane identifikoval objektívne okolnosti, ktoré vyhodnotil vo vzájomných
súvislostiach s prihliadnutím na obchodnú činnosť a možnosti daňového subjektu pri overovaní si

svojho obchodného partnera. Žalovaný konštatoval, že považuje za preukázanú minimálne nevedomú
nedbanlivosť (a teda i splnenie vedomostného testu) u sťažovateľa. Sťažovateľ nepredložil žiadny
dôkaz o tom, že by si zisťoval informácie o obchodných priestoroch dodávateľa 4gastro Veľkoobchod
s.r.o., zamestnancoch, internetovej stránke, registrácií na veterinárnej a potravinovej správe a to všetko
za účelom, aby sa uistil, že sa prijatím zdaniteľných plnení od svojho priameho dodávateľa nebude
zúčastňovať na daňovom podvode. Nechoval sa ako obozretný podnikateľ, keď obchod, ktorý bežne

realizoval s overenými dodávateľmi potravín, uzavrel s dodávateľom 4gastro Veľkoobchod s.r.o., ktorého
obchodnú činnosť vo sfére dodávania potravín nepoznal a to aj napriek skutočnosti, že disponoval
informáciouokonaníVladimíraGnipa,ktorýbolkonateľomdodávateľaVizumas.r.o.(vpredchádzajúcich
zdaňovacích obdobiach) o nepodaných daňových priznaniach spoločnosti Vizuma s.r.o.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

32. Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa
§ 8, vrátane
a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo

inému duševnému vlastníctvu,
b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok,
c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,
d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe
zákona.

33. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
34. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

35. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
36. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
37. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

38. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
39. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so

všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.40. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedeny
´ch, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa

k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo
pravdivosť údajov riadne preukázal.
41. Úlohou kasačného súdu bolo podrobiť hodnoteniu právne posúdenie veci (postupu a rozhodnutia
žalovaného) správnym súdom a vyjadrenia jeho právnych úvah v odôvodnení kasačnou sťažnosťou
napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam sa kasačný súd obmedzuje na overenie,

či správnymi orgánmi a správnym súdom zistený skutkový stav zodpovedá obsahu spisu (vykonanému
dokazovaniu) a či preskúmavané rozhodnutia obsahujú dostatok skutkových dôvodov vo vzťahu k
vyvodeným právnym záverom.
42. Kasačný súd sa nestotožnil so sťažnostnou námietkou, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
jeho práva na spravodlivý proces. Pokiaľ sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie kasačnou
sťažnosťou napadnutého rozsudku, kasačný súd poukazuje na opis odôvodnenia rozsudku správneho

súdu uvedený v ods. 2 až 11 odôvodnenia tohto rozhodnutia. Z neho nad pochybnosti vyplýva, že
napadnutý rozsudok správneho súdu ako celok nie je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.
Námietky žalobcu sú v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne opísané, pričom je zrejmé,
že sa správny súd nimi zaoberal a zrozumiteľne sa s nimi vysporiadal. Súd hodnotí dostatočné
odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu (rovnako aj správneho orgánu) len v miere jeho minimálnej

argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úsudkov a zvážení
všetkých dôkazov správny súd vydal meritórne rozhodnutie. I keď z pohľadu účastníka konania by
mohlokaždérozhodnutievykazovaťvyššiekvalitatívneikvantitatívneparametre,zaspektuminimálnych
nárokov na preskúmateľnosť kasačný súd napadnutý rozsudok nepovažuje za odôvodnený spôsobom,
ktorým by bol porušený § 139 ods. 2 SSP.

43. Sťažovateľove námietky v podstate smerovali k výhrade, že sa správny súd obmedzil len na
súhlasné stanovisko k záverom žalovaného a nevenoval sa konkrétnym dôvodom, prečo sťažovateľ
mal vedieť o jeho zapojení sa do obchodného reťazca s podvodným resp. právo zneužívajúcim
konaním súvisiacim s uplatnením práva na odpočítanie DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie.
Sporným otázkam - presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom

a subjektívnej stránke tzv. Axel Kittel testu - teda posúdeniu priamej (vedel) alebo nepriamej (mal
vedieť) vedomosti daňového subjektu o vzniku daňového úniku v dôsledku podvodného konania či
jeho nedostatočnej obozretnosti, sa venoval kasačný súd v súvislosti s druhou kasačnou námietkou
týkajúcou sa nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom. Sťažovateľ v nej reagoval
na závery odôvodnenia rozsudku správneho súdu k skutkovému stavu a jeho hodnoteniu účasti

sťažovateľa na reťazci obchodov, v ktorom sa vyskytol daňový podvod a na závery o dôkaznom stave
v otázke preukázania, či sťažovateľ vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok
na odpočet dane bolo súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného
predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Aj z tejto skutočnosti, je zrejmé, že sťažovateľ z
odôvodneniavedelvyabstrahovaťargumentáciusprávnehosúdu,naktorúvkasačnejsťažnostireagoval

a polemizoval s ňou.
44. Rozhodnutie správneho súdu zodpovedá kritériám, ktoré sa vyžadujú v rámci zásadnej požiadavky
na spravodlivé konanie, poskytujúce dostatočnú mieru ochrany práv jeho účastníkov, vrátane práva
na primerané odôvodnenie rozhodnutia, teda zrozumiteľnosť rozhodnutia a dostatok ním vyjadrených
dôvodov podporujúcich výrok. Kasačný súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku

obsahuje dostatočné odborné argumenty vysvetľujúce právny názor správneho súdu na túto žalobnú
námietku a poskytuje i dostatočný základ na jeho vecné preskúmanie v kasačnom konaní.
45. V sťažnostnej námietke, v ktorej nesúhlasil s právnym posúdením veci správnym súdom,
sťažovateľ tvrdil, že splnil všetky podmienky na priznanie odpočtu dane, keď v čase uskutočnenia
predmetných obchodov tovar u dodávateľa objednal a tovar mu bol riadne doručený. Podľa jeho

názoru počas daňovej kontroly nebolo preukázané, že vedel alebo mohol vedieť o podvodnom
konaní v preverovanom obchodnom reťazci u svojho dodávateľa. Sťažovateľ spochybnil tiež záver
správneho súdu (žalovaného), že nevykonal tzv. due dilligence, aby overil svojho obchodného partnera,
pričom uvedenú požiadavku považoval sťažovateľ za vykonateľnú pri bežnom obchodovaní. Rozsah
due dilligence považoval sťažovateľ za požiadavku na vykonanie takmer až forenzného auditu, čo

nepredstavuje ani bežnú podnikateľskú prax a ani elementárnu obozretnosť.
46. Vo všeobecnosti je účelom daňového konania zisťovanie, či si daňové subjekty splnili v súlade s
príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto
v tej súvislosti zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie splnenia zákonnýchpovinností daňovými subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú
úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne
určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane,

pričom však daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení
a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania
ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým
subjektom.
47.Správcadane,pokiaľpovažujetvrdeniadaňovéhosubjektuzanepreukázané,vyzývadaňovýsubjekt

na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom
má preukázať pravdivosť svojich tvrdení.
48. Kasačný súd poukazuje na ustálený právny názor opierajúci sa aj o rozhodovaciu činnosť ústavného
súdu prezentovaný napríklad v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/12/2017 zo dňa 18.05.2018
alebo v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 6-7/2014 z 26. marca 2015, z ktorého vyplýva,
že: „splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie

uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným
obsahom.Dokladymusiamaťpovahufaktu,musiabyťvystavenénamateriálnompodkladeaakoprávna
skutočnosť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok Najvyššieho
súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.
k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na

daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 v spojení s § 49 ods. 2 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH).
Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim
právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej
hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo

strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“.
49. V tejto súvislosti možno poukázať aj na rozsudok NS SR 1Sžf/52/2016 zo dňa 28.11.2017, bod 18:
„Daňový subjekt v procese správy daní (t.j. aj počas daňovej kontroly) zásadne preukazuje skutočnosti,

ktoré sám tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku), okrem iného
že vykonal ekonomickú činnosť (§ 3 ods. 2 zákona o DPH) najmä vo forme kvázi prevodu vlastníckeho
práva k tovaru alebo dodania služby za protihodnotu (§ 2 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o DPH), v rozsahu,
kvalite a spôsobom vyplývajúcim z predložených účtovných dokladov (§ 10 zákona č. 431/2002 Z.z. o
účtovníctve) a od dodávateľa zákonným spôsobom uvedeného na faktúre (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona

o DPH). Ak preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje, môžu orgány finančnej
správy neuznať daňovému subjektu právo na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok
preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode. Iba toto v zmysle judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) prelamuje zásadu neutrality dane, podľa ktorej má byť
zdaniteľná osoba (platiteľ dane) plne zbavená ťarchy DPH zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak tieto

použila na uskutočnenie ekonomických činností podliehajúcich spoločnému režimu DPH.“
50. Pokiaľ sa v konaní preukáže, že zdaniteľné obchody prebehli, môže nastať situácia, kedy daňový
subjekt bol pritom súčasťou obchodu (alebo reťazca obchodov), v ktorom sa vyskytol daňový podvod,
resp. jedna z osôb poskytujúcich zdaniteľné plnenia z reťazca, ktorá vystavila faktúru, sa dopustila
nezákonnosti. Aj po preukázaní faktickej existencie plnenia pripadá do úvahy zamietnutie práva

daňovému subjektu odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej DPH zo strany daňových orgánov,
avšak len za predpokladu, že tieto orgány objektívne preukázali, že daňový subjekt vedel alebo mal
vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo
strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.
(napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 50).

51. V procese dokazovania počas daňovej kontroly resp. v daňovom konaní dochádza k presúvaniu
dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie
kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej. Rozlíšenie medzi existenciou
či neexistenciou plnenia súvisí s dôkaznou povinnosťou a jej presunom medzi daňovým subjektom
a správcom dane. Treba zdôrazniť, že primárnym nositeľom dôkazného bremena počas daňovej

kontroly je kontrolovaný daňový subjekt, a to predovšetkým z toho dôvodu, že uskutočňovanie
zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod jeho kontrolou. Vzhľadom na to daňový
subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečiapreukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly
preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.
52.Daňovýsubjektdisponujeprávomuplatniťsizazákonomstanovenýchasplnenýchpodmienoknárok

na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH). Preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si
uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Daňový subjekt má povinnosť tvrdiť a
svoje tvrdenia dôkazne podložiť, pričom predovšetkým preukazuje skutočnosti, ktore´ majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktore´ je povinný uvádzať v daňovom priznaní a tiež vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencii´ a záznamov, ktore´ je povinný viestˇ.

53. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa
osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Pokiaľ daňový subjekt
správcovi dane predloží dôkazy o existencii prijatých zdaniteľných plnení, teda daňový subjekt splní
svoju dôkaznú povinnosť, je na správcovi dane, aby posúdil hodnovernosť a úplnosť predložených

dôkazov a tak verifikoval správnosť uplatneného nároku na odpočítanie dane.
54. Daňové orgány nespochybnili uskutočnenie deklarovaných obchodov a dodanie tovaru
sťažovateľovi. Sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane na DPH za príslušné zdaňovacie obdobie bol
dôsledkom záveru správcu dane, že zo strany daňového subjektu (sťažovateľa) došlo k účasti na
obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, o ktorom sťažovateľ mal vedieť, pričom zároveň

sťažovateľ nepreukázal, že prijal rozumné opatrenia, ktorými by bol schopný predísť jeho účasti na tomto
podvode.
55. Z judikatórnych záverov Su´dneho dvora EU´ i kasacˇne´ho su´du vyplýva, že dôkazné bremeno
správcu dane spočíva na preukázaní zapojenia kontrolovaného daňového subjektu na daňovom
podvode v tzv. Axel Kittel teste pozostávajúceho štyroch otázok: 1. Vznikol z posudzovaných

zdaniteľných obchodov daňový únik? 2. Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania?
3. Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzovane´ zdaniteľné obchody
daňového subjektu s týmto konaním spojene´? 4. Ak boli posudzovane´ zdaniteľné obchody spojene´ s
podvodnýmkonaním,vedelotomalebomoholamalvedieťdaňový´subjekt?Predpokladomodmietnutia
dane je kladné zodpovedanie uvedených otázok kumulatívne, pričom ako už bolo povedané, dôkazy na

vykonanie Axel Kittel testu a posúdenie účasti na daňovom podvode je úlohou správcu dane.
56. Medzi účastníkmi neboli sporné prvé tri otázky tzv. Axel Kittel testu. Z podkladov zadovážených
správcom dane bola preukázaná existencia daňového úniku. Bolo zistené, že v preverovaných
obchodných reťazcoch Lux Gastro market s.r.o. - PS Stafin s.r.o. - 4gastro Veľkoobchod s.r.o. -
sťažovateľ došlo k narušeniu neutrality dane, pričom chýbajúca daň bola identifikovaná u spoločnosti

Lux Gastro market s.r.o. Priamy dodávateľ 4gastro Veľkoobchod s.r.o. si svoju daňovú povinnosť ponížil
faktúrami prijatými od nekontaktnej spoločnosti PS Stafin s.r.o. Daňový únik bol dôsledkom podvodného
konania, neodvedenie dane nebolo len náhodné, resp. dôsledkom obchodného zlyhania, ale bolo
uskutočnené za účelom získania daňového zvýhodnenia v rozpore s účelom smernice Rady 2006/112/
ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, pričom uskutočnené transakcie

nezodpovedali bežným obchodným podmienkam. Posudzované zdaniteľné obchody sťažovateľa boli s
podvodným konaním spojené. Sťažovateľ si uplatnil právo na odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr
vystavených deklarovaným dodávateľom 4gastro Veľkoobchod s.r.o., ktorý daň reálne neodviedol do
štátneho rozpočtu, pretože si daň fakturovanú sťažovateľovi znížil vstupom od ďalších nekontaktných
dodávateľov.

57. Podľa názoru sťažovateľa v priebehu daňovej kontroly preukázal, že kontrolovaný tovar použil na
dodávky tovarov a služieb pre svojich odberateľov, predovšetkým pre Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky na zabezpečenie celodenného stravovania v Azylovom zariadení na Dunajskej ulici č. 1346/79
v Gabčíkove. Uvedenej skutočnosti prisvedčil i žalovaný a nesporoval, že fakturované plnenia skutočne

prebehli spôsobom na faktúrach zaúčtovaných v predmetnom kontrolovanom období.
58. Spornou medzi účastníkmi bola otázka skutočnej alebo možnej vedomosti sťažovateľa, že sa svojím
plnením zúčastní obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom. Sťažovateľ rozporoval,
že mohol mať vedomosť o svojej účasti v takomto reťazci a tieto konštatovania považoval za
neopodstatnené dohady. Tvrdil tiež, že postupoval v rámci svojich daňových povinností zákonne,

pričom obchodná spolupráca s dodávateľom prebiehala v kontrolovanom období štandardne a
počas obchodného vzťahu neboli identifikované žiadne alarmujúce signály, ktoré by upozorňovali na
potenciálne podvodné alebo nelegálne činnosti.59. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ môže daňový subjekt svoju účasť (aktívnu alebo
pasívnu) na daňovom podvode vylúčiť a nestratiť tak nárok na odpočítanie dane, pokiaľ preukáže
dostatočnú obozretnosť a svoju dobromyseľnosť pri realizovaní kontrolovaných dodaní. Dôkazné

bremeno svojej priamej neúčasti na daňovom podvode znáša daňový subjekt. Daňový orgán nemôže
od zdaniteľnej osoby vyžadovať komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej dodávateľa a tým
fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré prináležia tomuto orgánu. Nie je však v rozpore s právom
Únie požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať,
aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (Teleos a i.,

C-409/04, body 65 a 68, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, bod 54).
60. V preskúmavanom konaní nebolo sporné, že sťažovateľ v rámci svojej obchodnej činnosti
prevádzkovania výdajne stravy a výrobu hotových jedál, uskutočnil nákup potravín s dodávateľom
4gastro Veľkoobchod s.r.o. Spoluprácu s týmto dodávateľom nadviazal po ukončení spolupráce s
predchádzajúcimdodávateľomspoločnosťouVizumas.r.o.Opredchádzajúcomdodávateľovisťažovateľ
nepopierateľne priamo od Vladimíra Gnipa konateľa oboch spoločnosti vedel, že má problémy s

nepodanými daňovými priznaniami. V administratívnom konaní mali daňové orgány za preukázané, že
sťažovateľ neoveroval, či nový dodávateľ 4gastro Veľkoobchod s.r.o. má oprávnenie na obchodovanie
s preverovaným druhom tovaru a registráciu na príslušnej veterinárnej a potravinovej správe, pričom
tento záver nebol sťažovateľom popretý.
61. Dôležitou bola skutočnosť, že sťažovateľ označil ako prepravcu tovaru obstaraného od dodávateľa

4gastro Veľkoobchod s.r.o. spoločnosť FreshBox s.r.o., pričom práve táto spoločnosť bola dovtedajším
dlhodobým dodávateľom potravín a prepravcom samotného sťažovateľa.
62. Kasačný súd neprisvedčil argumentácii sťažovateľa, že požiadavka due dilligence je pri bežnom
obchodovaní nevykonateľná. Od daňového subjektu možno spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť
o svojich obchodných partneroch a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti.

Na preverenie svojich obchodných partnerov môže využívať všetky dostupné databázy, registre a
má si preveriť svojho budúceho obchodného partnera tak, aby si čo najspoľahlivejšie preveril jeho
dôveryhodnosť. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej
spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o
obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale

aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí.
63. Pokiaľ daňový subjekt nepristupuje k realizácii obchodu s dostatočnou opatrnosťou a začne
obchodovať s nedôveryhodným subjektom, vystavuje sa riziku, že mu zo strany orgánu štátu nebude
daňový výdavok uznaný. Pre konštatovanie obozretnosti v danom kontexte nepostačuje tvrdenie
sťažovateľa, že vykonal kontrolný nákup, tovar mu bol riadne dodaný. Za stavu, kedy sťažovateľ,

ako sám prezentoval, nevykonal žiadne osobitné preverenie nového dodávateľa, mal si byť vedomý
budúceho možného odopretia odpočtu dane.
64. Sťažovateľ nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by preveroval materiálne, technické, personálne
zázemie nového dodávateľa, jeho postavenie na trhu, schopnosť realizovať objednávky v požadovanej
kvalite a čase. Je zrejmé, že nepreveroval, či daný dodávateľ tovar vlastní, resp. neoveroval pôvod

tovaru. V jeho neprospech svedčí aj skutočnosť, že vedel o nepodaných daňových priznaniach
predchádzajúceho dodávateľa Vizuma s.r.o., s ktorým obchodoval pred dodávateľom 4gastro
Veľkoobchod s.r.o. priamo od Vladimíra Gnipa, ktorý bol konateľom oboch spoločností. Navyše sa stal
konateľom dodávateľa 4gastro Veľkoobchod s.r.o. dňa 27.10.2022 len tri dni pred podpisom rámcovej
zmluvy na dodanie tovaru so sťažovateľom. Napriek tejto vedomosti sťažovateľ vstúpil do obchodu s

novým a neovereným dodávateľom. Pri vynaložení čo i len minimálnej obozretnosti by sťažovateľ zistil,
že jeho doterajší obchodný partner Vizuma s.r.o. bol uvedený od 25.02.2021 v zozname platiteľov DPH,
u ktorých nastali dôvody na zrušenie registrácie pre DPH. V danej súvislosti preto nemožno súhlasiť ani
s tou časťou argumentácie sťažovateľa, že zo strany správcu dane išlo o spätne získané poznatky.
65. Kasačný súd poukazuje na to, že podnikateľ má okrem bežných daňových dokladov a účtovných

dokladov byť schopný preukázať aj inými dôkazmi, že k obchodu došlo deklarovaným spôsobom a
v tvrdenom rozsahu. Má tiež vedieť preukázať, že k obchodu pristúpil s náležitou opatrnosťou, ktorá
eliminovala jeho možnú účasť na daňovom podvode. Predovšetkým sa má vyvarovať neštandardných
okolností ponúkanej obchodnej príležitosti. Kasačný súd má na mysli, že je rozumné sa domnievať,
že podnikateľ bude postupovať s očakávanou (bežnou) obchodníckou opatrnosťou a odbornou

starostlivosťou, pokiaľ je hodnota obchodu relatívne vysoká, čo bolo deklarované aj v posudzovaných
dodávkach.
66. Z uvedeného vyplýva záver, že sťažovateľ neprijal dostatočné rozumne očakávateľné opatrenia
na predchádzanie účasti na daňovom podvode. Možno dokonca konštatovať, že sťažovateľ nekonalvôbec obozretne a neprijal žiadne relevantné opatrenia na zabránenie svojej účasti na daňovom
podvode. Z uvedeného hľadiska bol skutkový stav daňovými orgánmi zistený v dostatočnom rozsahu
pre konštatovanie sťažovateľovej účasti na vyššie opísanom daňovom podvode. Podľa kasačného súdu

vo svetle objektívnych skutočností bol preukázaný záver, že dodávka bola uskutočnená pre platiteľa
dane (sťažovateľa), ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré
je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, kedy prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie
práva na odpočet tomuto platiteľovi dane. Prezentovaný záver pritom vyplýva zo zistených relevantných
skutočností, ktoré aj žalovaný a správca dane obsiahlo uvádzali vo svojich rozhodnutiach.

67. Kasačný súd záverom konštatuje, že podľa jeho názoru sa správny súd posudzovanou vecou
zaoberal dôsledne. Vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľa a vyvodil správne skutkové
aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom o
zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Na základe uvedených zistení kasačný súd nepovažoval
sťažnostné body kasačnej sťažnosti za opodstatnené, a preto podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako
nedôvodnú zamietol.

68. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd tak, že sťažovateľovi, ktorý
v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal a
žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona.
69. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP
v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.