Uznesenie – Ostatné ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, February 2, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/2/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7206215839
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7206215839.6

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členiek
senátuJUDr.JarmilyČabaiovejaJUDr.AdrianyMurínovejvsporežalobkýň:1/A.B.C.,nar.XX.X.XXXX,
bytom v D. E., C. XX, 2/ F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom v D. E., C. XX, obe zastúpené JUDr.
Andreou Havlátovou Rajczyovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Žižkova 6 proti žalovanému: E.
G., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., H. XX, za účasti intervenienta Generali Slovenská distribúcia, a.s., so

sídlom v Bratislave, Lamačská cesta 6257/3/A, IČO: 54 067 197, zastúpeného SHM PARTNERS s.r.o.,
Advokátskou kanceláriou so sídlom v Bratislave, Svätoplukova 28, o náhradu škody na zdraví, o nároku
na náhradu trov konania, o odvolaní žalobkyne v 1. rade a intervenienta na strane žalovaného proti
uzneseniu Mestského súdu Košice č.k. K2-44C/66/2006-1548 zo dňa 30. septembra 2025

r o z h o d o l :

I. M e n í uznesenie vo výroku č. I. tak, že stranám sporu v právnom vzťahu žalobkyne v 1. rade a
žalovaného ako aj intervenienta na strane žalovaného nepriznáva nárok na náhradu trov konania na

súde prvej inštancie.

II. P o t v r d z u j e uznesenie vo výrokoch pod č. II., IV.

III. M e n í uznesenie vo výroku č. VI. tak, že štátu voči žalobkyni v 1. rade, žalovanému a intervenientovi

na strane žalovaného nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

IV. N e p r i z n á v a stranám sporu a intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) uznesením označeným v záhlaví
tohto rozhodnutia rozhodol v tomto znení:

I. Žalobkyni v 1. rade p r i z n á v a proti žalovanému a intervenientovi spoločne a nerozdielne nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

II. Intervenientovi proti žalobkyni v 1. rade v časti o zastavenie konania o 1.656,54 eur p r i z n á v a
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

III. Žalovanému proti žalobkyni v 1. rade v časti o zastavenie konania o 1.656,54 eur nárok na náhradu
trov konania n e p r i z n á v a.

IV.Žalovanémuaintervenientoviprotižalobkyniv2.radenároknanáhradutrovkonania nepriznáva.

V. Štátu proti žalobkyni v 2. rade nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .VI. Štátu proti žalovanému a intervenientovi p r i z n á v a spoločne a nerozdielne nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 50 %.

2. Napadnuté uznesenie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobkyne v 1. a 2. rade sa žalobou
doručenou tunajšiemu súdu 20.6.2006 domáhali náhrady škody na zdraví titulom mimoriadneho
zvýšenia náhrady za bolesť a mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia,
náhrady ďalšej škody, pričom po pripustení zmeny žaloby uznesením zo dňa 5.11.2007 sa žalobkyňa v
1. rade domáhala zaplatenia sumy 121.926,40 eur a žalobkyňa v 2. rade zaplatenia sumy 16.963,22 eur

a náhrady trov konania. Bývalý Okresný súd Košice II th. času B. D. C. rozsudkom zo dňa 3.12.2009
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1.rade 57.486,06 eur a žalobkyni v 2.rade 13.632,74
eur, ako aj nahradiť trovy konania žalobkyni v 1.rade v sume 8.783,66 eur a žalobkyni v 2.rade v sume
3.426,11 eur, konanie v časti o zaplatenie 1.656,54 eur žalobkyni v 1.rade a 247,- eur žalobkyni v 2.rade
zastavil a návrh v zostávajúcej časti zamietol. Rozsudok súdu prvej inštancie bol napadnutý odvolaním
zo strany vedľajšieho účastníka, th. času intervenienta proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť

žalobkyni sumu 57.486,06 eur a trovy konania 8.783,66 eur a proti výroku o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 13.632,74 eur a náhrady trov v sume 3.426,11 eur. Žalobkyne v 1.
a 2. rade podali voči predmetnému rozsudku odvolanie a to proti výroku rozsudku, ktorým bol nárok
na zvýšenie odškodnenia za bolesť a odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia zamietnutý.
Odvolací súd po prejednaní sporu rozhodol rozsudkom zo dňa 26.4.2011 sp. zn. 3Co 71/2010 tak,

že potvrdil napadnutý rozsudok vo vyhovujúcej časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni v 1.
rade sumu 19.358,69 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, taktiež vo výroku o zamietnutí žaloby v
zostávajúcej časti a v prevyšujúcej časti rozsudok vo vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania
zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Bývalý
Okresný súd Košice II rozsudkom (v poradí druhým) č.k. 44C/66/2006 žalobu žalobkýň v 1. a 2. rade na

odškodnenie bolestného zamietol (t.j. nárok žalobkyne o zaplatenie 102.567,72 eur a nárok žalobkyne
v 2. rade 13.632,74 eur) s tým, že vymienil rozhodnúť o trovách účastníkov konania a štátu (th. času
o nároku na náhradu trov konania, po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej podľa § 151 ods. 1
O.s.p. (v tom čase účinného, t.j. do 1.7.2016).

3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie uznesením č.k. K2-44C/66/2006-1426
zo dňa 19.8.2024, ktoré bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co/14/2025-1505 zo dňa
27.2.2025 zrušené a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie so
zreteľom na to, že predmetom konania sú viaceré uplatnené nároky ako aj ich dôvodnosť prípadne
nedôvodnosť, so zohľadnením naplnenia prípadne nenaplnenia zákonných predpokladov v zmysle §

257 CSP v kontexte základov uplatnených nárokov a tým predmetu konania, berúc do úvahy aj procesný
dôvod zastavenia konania sčasti s odkazom na ust. § 256 CSP, následne § 255 ods. 1 CSP ako aj §
257 CSP.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, po právnom posúdení

sporu v zmysle ust. § 470 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1,2 CSP, § 256 ods. 1 CSP, § 257 CSP, § 262 ods.
1 CSP dospel k záveru, že žalobkyni bol súdom priznaný nárok na náhradu škody na zdraví v sume
19.358,69 eur. V konaní o náhradu škody na zdraví titulom bolestného a titulom sťaženia spoločenského
uplatnenia, keďže ide o konanie, kde základ nároku je určený na základe znaleckého posudku, okrem
konania o mimoriadnom zvýšení bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, kde ide aj o konanie

na základe úvahy súdu, ak je základ uplatnených nárokov v tomto konaní daný a to len sčasti, je tak daný
aj plný úspech žalobkyne v 1. rade, keďže časť uplatnenej výšky nároku jej súdom bola priznaná. Pokiaľ
výškaplneniazávisíodvýsledkovznaleckéhodokazovaniaresp.naúvahesúdu,nevediasporovéstrany
výsledok sporu ovplyvniť, a tak prípadné nevyhovenie žaloby v celom jej rozsahu nemožno považovať
za čiastočný neúspech. Pri vyčíslení výšky náhrady sa za hodnotu sporu považuje výška priznaného

plnenia, ktorá závisela od výsledku znaleckého dokazovania/úvahy súdu. Skutočnosť, že súd nepriznal
žalobkyni náhradu bolestného v rozsahu ňou uplatnenom (121.1926,41 eur), teda nemožno považovať
za procesný neúspech žalobkyne. Z tohto dôvodu súd priznal žalobkyni v 1. rade proti žalovanému ako
aj intervenientovi (ktorý znáša osud žalovaného) nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu(výrok
I.). Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania v časti, v ktorej súd konanie o žalobe žalobkyne v 1.

rade zastavil čo do sumy 1.656,54 eur, v tejto časti zastavenie konania procesne zavinila žalobkyňa
v 1. rade, nakoľko vzala žalobu späť, avšak nie z dôvodu, že by žalovaný plnil po podaní žaloby, a
preto súd v súlade s § 256 CSP prihliadol pri rozhodovaní o trovách konania na procesné zavinenie
žalobkyňou v 1. rade a preto intervenientovi čo do zastavenej časti konania priznal voči žalobkyni v 1.rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.). Nakoľko žalovanému v konaní žiadne
trovy nevznikli, súd mu čo do zastavenej časti konania (1.656,54 eur) proti žalobkyni v 1. rade nárok na
náhradu trov konania nepriznal. (výrok III.). Čo sa týka žalovanej v 2. rade, tak súd žalobu žalobkyni v 2.

rade zamietol v rozsahu 16.716,22 eur a v časti sumy 247,- eur konanie zastavil a tak s odkazom na ust.
§ 255 ods. 1 CSP a § 256 CSP by v tejto časti z dôvodu neúspechu žalobkyne v 2. rade a procesného
zavinenia na zastavení konania, právo na náhradu trov konania tak patrí žalovanému a intervenientovi,
ale súd prihliadol na zákonné predpoklady dôvodov hodných osobitného zreteľa s odkazom na ust.
§ 257 CSP a vychádzajúc zo skutočností, že v čase podania žaloby žalobkyňa v 2. rade bola ešte

neplnoletá a tak nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť výsledok sporu berúc do úvahy aj samotnú dĺžku
súdneho konania 19 rokov, pričom žalobkyňa v 2. rade v čase vzniku škody, ktorú zavinil žalovaný bola
len maloletá, mala 4 roky a preto sa nepodielala ani na podaní žaloby, ktorú podala matka žalobkyne
v 2. rade. Žalobkyňa v 1. rade ako zákonný zástupca konajúc v záujme svojej maloletej dcéry, keďže
mala za to, že u jej dcéry sú dané dôvody na náhradu škody na zdraví s tým, že žalobkyňa v 1.
rade aj bola úspešná čo do základu nároku, čím nešlo o žalobu uplatnenú z rozmaru, či šikanózny

výkon práva, ale o snahu zmierniť dôsledky nehody u maloletej dcéry žalobkyne v 2. rade, berúc aj do
úvahy skutočnosť, že v čase medzi nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a vydaním
rozhodnutia o trovách konania bol žalobkyni v 1. rade v r. 2019 diagnostikovaný zhubný nádor konečníka
s náročnou liečbou, stratou príjmu a nízkym invalidným dôchodkom, dôsledkom čoho sa žalobkyňa v 1.
radedostaladoťažkejživotnejsituácie,takmalsúdzato,žeužalobkyniv2.radeexistujútakémajetkové

a sociálne pomery, že nemožno žalovanému a intervenientovi priznať nárok na náhradu trov konania
voči žalobkyni v 2. rade a to aj s poukazom na uznesenie US SR sp. zn. II.ÚS/158/2015, rozsudok
NS SR sp. zn. 5Cdo/67/2010 zo dňa 9. júna 2010, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
6co/170/2013 zo dňa 25.6.2013, ktoré považovali za dôvody hodné osobitného zreteľa aj druh konania
alebo určitú procesnú situáciu, taktiež sociálne aspekty, kedy povinný účastník nemôže uhradiť náhradu

trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, prípadne ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami,
s prihliadnutím na komplexné pomery aj toho účastníka, ktorého majetková sféra by bola aplikáciou
výnimočného ustanovenia dotknutá. Rovnako apeloval súd prvej inštancie aj na to, že žalobkyňa v 2.
rade je študentkou 5. ročníka všeobecného lekárstva na Univerzite Karlovej v Prahe vzhľadom na
zdravotný stav žalobkyne v 1. rade a jej nízky príjem, má žalobkyňa v 1. rade obmedzené možnosti

podporovať žalobkyňu v 2. rade ako rodič podporujúci svoje dieťa, a to najmä finančne. Žalobkyňa v 2.
rade si privyrába brigádou, kde si môže mesačne zarobiť od 8.000 do 11.000 CZK (v prepočte 320-440
eur). Okrem uvedeného poberá žalobkyňa v 2. rade výživné od otca vo výške 450 eur. Vzhľadom na
náročnosť štúdia a blížiaci sa štátnicový ročník, žalobkyňa v 2. rade nevie odhadnúť, či bude môcť
v septembri tohto roka pokračovať v brigáde, čo bude viesť s najväčšou pravdepodobnosťou k strate

tohto príjmu. Okrem drahých študijných materiálov (cca 100 eur ročne) žalobkyňa v 2. rade uhrádza
mesačne nájom za internát (230 eur), stravu (cca 350 eur), ošatenie, drogériu, ďalšie platby so štúdiom,
nevyhnutné vzdelávacie kurzy v študijnom odbore, poistenie zodpovednosti v súvislosti so stážou a tiež
s brigádou, výdavky na MHD, či knižnicu v súvislosti so štúdiom Po úhrade všetkých výdavkov žalobkyni
v 2. rade neostáva rezerva na to, aby mohla uhradiť trovy konania, ktoré boli intervenientom vyčlenené

vo výške 12.719,51 eur. Takáto povinnosť môže mať na žalobkyňu v 2. rade likvidačné dôsledky, kedy
nebude schopná uhrádzať náklady spojené s bývaním, štúdiom, či dokonca stravou a bude nútená vo
fáze života, kedy sa pripravuje na výkon povolania predčasne ukončiť štúdium v pokročilom štádiu a
potýkaťsasvýznamnýmifinančnýmiproblémamiahrozbouexekúcie.Keďžežalobkyňav2.radeniejev
trvalom pracovnom pomere, nemôže predmetnú situáciu riešiť ani úverom z banky. V ďalšom žalobkyne

uviedli, že by išlo neprimeranú tvrdosť, keď na jednej strane stojí neúspešná žalobkyňa v 2. rade,
uplatňujúcasivkonanínároknanáhraduškodyplynúcezbolestnéhoaSSÚakoobeťdopravnejnehody,
bez možnosti ovplyvniť začiatok či priebeh konania, a ktorej povinnosť uhradiť trovy konania, môže
viesť k zásadnému zhoršeniu životnej situácie s potencionálnym ukončením vzdelávania na vysokej
škole. Na druhej strane v tomto prípade stojí hospodársky silný intervenient s ročnými tržbami v hodnote

22,95 miliónov eur a ziskom na úrovni takmer 400.000 eur (rok 2023). Vyčíslené trovy intervenienta
tvoria približne len 0,06 % ročných tržieb intervenienta. Žalobkyne spolu s návrhom odôvodňujúcim
aplikáciu ustanovenia § 257 CSP predložili: -doklad o príjme z brigády žalobkyne v 2. rade za obdobie
01-02/2025, -doklad o výške mesačného nájmu za internát v Prahe (v sume od 5.017 CZK do 5.859 CZK
za rok 2024, za mesiace 01-04/2025, -výpis z internetového portálu finstatu.sk u intervenienta Generali

Slovenská distribúcia, a.s., IČO: 54067197, za rok 2023 so ziskom 377.691 eurs celkovými výnosmi
23.066,051 eur, -Dohoda o pracovnej činnosti zo dňa 3.1.2025 uzavretá medzi zamestnávateľom OSTO-
STOMAT, s.r.o., Magurská 2, SNV a žalobkyňou v 2. rade v rozsahu max. uzavretá na dobud určitú od
7.1.2025 do 31.12.2025 10 hodín týždenne za odmenu 1000 eur brutto/mesačne, -rozhodnutie sociálnejpoisťovne o zvýšení priznaného invalidného dôchodku žalobkyni v 1. rade vo výške 369,70 eur od
1.1.2025. Súd zároveň z internetového portálu I. zistil, že intervenient v roku 2024 zvýšil svoj zisk o
30 % na 491 950 eur a tržby mu narástli o 13 % na 25,86 mil. eur. Preto súd prvej inštancie zohľadnil

aplikáciu ust. § 257 na strane žalobkyne v 2. rade, aj keď s tým žalovaný a intervenient nesúhlasili,
pričom zohľadnil aj ich majetkové pomery a dospel k záveru, že nepriznanie náhrady trov konania
inak úspešnému intervenientovi nebude mať citeľný dopad v jeho majetkovej sfére, nakoľko sa jedná
oprávnickúosobusdosahujúcimziskom.Oprotižalobkyniv2.radevzhľadomnajejmajetkové,sociálne,
osobné pomery ako aj okolnosti tohto prípadu, berúc do úvahy aj článok IV ods. 1 CSP a rozhodnutie

o trovách štátu, ktoré v danom prípade predstavujú znalecké dokazovanie, pričom tieto trovy boli z časti
platené zo štátnych prostriedkov na základe uznesenia č.k. 44C/66/2006-1099 zo dňa 21.5.2012 vo
výške 624 eur, uznesenia č.k. 44C/66/2006-1299 zo dňa 14.4.2015 vo výške 419,56 eur, uznesenia
č.k. 44C/66/2006-1302 zo dňa 14.4.2015 vo výške 318,72 eur, celkovo v sume 1.362,28 eur. V zmysle
zásady úspechu (§255 ods. 1 CSP), by štátu patril nárok na náhradu trov konania, ktoré platil podľa
výsledku konania, teda vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade (50 %), ktorá bola v konaní neúspešná a vo

vzťahu k žalovanému a intervenientovi (50 %), ktorý boli vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade neúspešní.
Nakoľko v súdnej veci súd vzhliadol dôvody na aplikáciu ust. §257 CSP, pre ktoré by nebolo spravodlivé
uložiť žalobkyni v 2. rade nahradiť tieto trovy, súd rozhodol, že štátu proti žalobkyni v 2. rade nepriznáva
nárok na náhradu trov konania a žalovanému a intervenientovi uložil povinnosť spoločne a nerozdielne
nahradiť štátu trovy konania v rozsahu 50 % (neúspešnosť žalovaného a intervenienta v konaní vo

vzťahu k žalobkyni v 1. rade).

5. Proti uzneseniu podala v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalobkyňa v 1. rade a to voči výroku pod č.
II napadnutého uznesenia. Uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/ a f/ CSP t.j., že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ako prvé poukazovala na nepreskúmateľnosť uznesenia, keďže
súd opomenul sa zaoberať aj skutočnosťou dôvodov hodných osobitného zreteľa vo vzťahu k žalobkyni
v 1. rade, čo súd skúma vždy z úradnej povinnosti, a berúc zreteľ na to, že dôvody hodné osobitného

zreteľa sú v okolnostiach sporu, kde treba prihliadnuť aj na podiel oboch strán na vzniku a priebehu
sporu, povahu okolností sporu a osobné pomery strán sporu, nakoľko do dôkaznej núdze sa žalobkyňa
v 1. rade nedostala svojim pričinením a sčasti bola v konaní úspešná. Poukazovala na nízky príjem,
sociálne pomery, rozhodnutie o zvýšení invalidného dôchodku a likvidačné dôsledky úhrady náhrady
trov konania, ktoré predstavujú pre žalobkyňu v 1. rade neprimeranú tvrdosť, keďže nie zo svojej viny sa

dostala do dôkaznej núdze. Navrhovala intervenientovi nepriznať náhradu trov konania voči žalobkyni
v 1. rade v časti o zastavení 1.656,54 eur v znení podaného odvolacieho návrhu na zmenu výroku pod č.
II. prípadne na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Proti výrokom uznesenia pod č. I., IV. a VI. podal odvolanie intervenient. V celom rozsahu poukazoval

na odôvodnenie predchádzajúceho uznesenia Mestského súdu Košice č.k. K2/44C/66/2006-1426, ktoré
považoval za vecne správne. Nesúhlasil s nepriznaním náhrady trov konania žalobkyni v 2. rade, so
zreteľom na skutočnosti, v ktorej vzhliadol súd dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP,
ktoré hovoria o naplnení odvolacieho dôvodu v zmysle § 356 ods. 1 písm. f/ CSP. Navrhoval, aby súd
zmenil napadnuté uznesenie v časti napadnutej odvolaním a rozhodol tak, že intervenientovi priznáva

proti žalobkyni v 1. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 68,24 %. Intervenientovi priznáva
proti žalobkyni v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Štátu proti žalovanému a
intervenientovi spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 15,88 %.

7. Právna zástupkyňa žalobkýň v podanom vyjadrení žalobkýň k odvolaniu intervenienta navrhovala,

aby odvolací súd napadnuté výroky pod č. I., IV a VI. potvrdil ako vecne správne, pričom čo sa týka
výroku pod I. apelovala na uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co/14/2025-1505. K výroku
pod č. IV. poukazovala na nevyjadrenie sa k aplikácii ust. § 257 CSP súdom prvej inštancie, pričom súd
prvej inštancie nijako nespochybnil zastúpenie ani viazanosť žalobkyne v 2. rade v spore, konaním jej
zákonnej zástupkyne s tým, že hodnotenie dôvodov osobitného zreteľa je plne v súlade s aktuálnou

súdnou praxou pri aplikácii § 257 CSP.

8. Intervenient v podanom vyjadrení vychádzal z nepreskúmateľnosti rozhodnutia, keďže dôvodom
späťvzatia žaloby bola dôkazná núdza žalobkyne v 1.rade na preukázaní dôvodnosti uplatňovanéhonároku. Čo sa týka sumy 1.656,54 eur, v časti ktorej došlo k späťvzatiu žaloby zo strany žalobkyne
v 1. rade a k zastaveniu konania, apeloval na to, že žalobkyňa v 1.rade nevedela preukázať právny
základ a výšku ňou uplatňovaného nároku na náhradu cestovného a liečebných nákladov, ktoré nijako

nesúviseli s likvidáciou predmetnej poistnej udalosti intervenientom a preto bola plne neúspešná v tejto
časti a preto v tejto časti procesne zavinila žalovaná v 1. rade zastavenie konania. Čo sa týka finančnej
situácie žalobkyne v 1.rade, tak v konaní jej bola priznaná náhrada škody vo výške 57.486,06 eur. V
súčasnosti náhrada trov konania nepredstavuje čiastku prevyšujúcu 10.000,- eur, keďže ide o výšku
3.600,- eur, čo nemôže byť likvidačné pre žalobkyňu v 1. rade. Apeloval na to, že pri rozhodovaní

o náhrade trov konania mal osobitne súd rozhodovať o náhrade trov konania vo vzťahu ku každému
zo samostatných nárokov uplatnených žalobkyňou v 1. rade, následne a teda osobitne vo vzťahu k
nároku na náhradu bolestného, resp. jej mimoriadneho zvýšenia a vo vzťahu k nároku na náhradu za
sťaženiespoločenskéhouplatnenia,resp.jehomimoriadnehozvýšenia,keďževčastinárokunanáhradu
bolestného,resp.mimoriadnehozvýšeniabolažalobkyňav1.radevkonanívcelomrozsahuneúspešná,
čím je napadnuté uznesenie vecne nesprávne.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací § 34 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“
účinného od 1.7.2016) prejednal odvolanie žalobkyne v 1. rade a intervenienta vystupujúceho na strane
žalovaného ako odvolania podané včas a oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu

v zmysle ust. § 379 CSP a § 380 CSP z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods.
1 písm. b/, d/ , f/ CSP, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež aj podľa § 365 ods. 1

písm. h/ CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, pričom dospel k záveru, že napadnuté uznesenie zodpovedá zákonným predpokladov zmysle §
220 CSP, čím je preskúmateľné, nakoľko z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že súd prvej
inštancie vzhliadol dôvody na aplikáciu ust. § 257 CSP len u žalobkyne v 2. rade, ale nie u žalobkyne
v 1. rade, čo vyplýva aj z bodov 17, 25, 26 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, berúc do úvahy

aj skutočnosť, že napadnutým výrokom pod č. I. uznesenia súd priznal žalobkyni v 1. rade plný nárok
na náhradu trov konania proti žalovanému a intervenientovi, kedy ani neprichádza do úvahy dôvodnosť
posudzovania dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP u žalobkyne v 1. rade, čo sa
ale netýka ďalších výrokov napadnutých intervenientom t.j. výroky č. II, VI, okrem výroku č. III., nakoľko
aj keď intervenient v konaní vystupuje na strane žalovaného a zdieľa v konaní jeho úspech či neúspech,

napadnutým uznesením súd žalovanému nepriznal trovy konania z dôvodu, že v konaní mu žiadne trovy
nevznikli (výrok č. III.)

10. Súd prvej inštancie sa nedôsledne riadil intenciami odvolacieho súdu (viď aj body 26 a nasl.
odôvodnenia zrušujúceho uznesenia), že predmetom konania sú viaceré uplatňované nároky,

dôvodnosť prípadne nedôvodnosť každého uplatňovaného konkrétneho nároku, so zohľadnením jeho
naplnenia prípadne nenaplnenia, ako aj procesný dôvod zastavenia konania sčasti s odkazom na § 256
CSP, čím odvolací súd sčasti vzhliadol dôvodnosť uplatnených odvolacích dôvodov s tým, že v bode
9 uznesenia Krajského súdu v Košiciach 11Co/14/2025-1505 zo dňa 27.2.2025, ktoré predchádzalo
vydaniu tohto rozhodnutia odvolací súd apeloval na to, že intervenient do 1.7.2016 vedľajší účastník,

vystupuje na strane žalovaného v tomto konaní a tým je spätý s jeho postavením a osudom v spore, teda
aj s jeho úspechom ako aj s neúspechom v konaní, čo má vplyv aj na vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia v celom jeho rozsahu, keďže postavenie intervenienta v konaní na strane žalovaného zdieľa
úspech, či neúspech žalovaného ako strany sporu, pričom intervenient v tomto prípade vystupoval na
strane žalovaného a preto intervenient sa v tomto konaní procesne podieľa na úspechu, či neúspechu

žalovaného v tomto konaní s odkazom na § 367 ods. 2 druhá veta CSP ako aj § 81 CSP, do 1.7.2016
ustanovenie § 93 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „CSP“) a to aj v nadväznosti na trovy štátu,
ktoré sú súčasťou trov konania s odkazom na ust. § 262 ods. 1 CSP ako aj § 251 CSP, § 255 CSP, §
256 CSP, § 257CSP.

11. Podľa § 81 CSP intervenient je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom
a má právny záujem na výsledku konania.12. Podľa § 93 O.s.p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť
manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je (1). Do konania vstúpi buď z vlastného

podnetu, alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti
vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh (2). V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a
povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého
v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností (3).

13. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

14. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

15. Podľa § 470 ods. 1 CSP (prechodné ustanovenia), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

16. V citovanom ustanovení § 470 ods. 1 CSP je premietnutý tzv. princíp okamžitej aplikability
procesnoprávnych noriem na všetky konania prebiehajúce na súde a začaté podľa doterajších

(zrušených) predpisov. Od 1.7.2016 nadobudol účinnosť nový Civilný sporový poriadok (zákon č.
160/2015 Z.z.), ktorý zrušil predchádzajúci Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb.). Na
základe ust. § 470 ods. 1 CSP súd rozhodoval o nároku na náhradu trov konania podľa Civilného
sporového poriadku účinného od 1.7.2016.

17. Žalobkyňa v 1. rade uplatnila odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ CSP, t.j.,
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP je

vymedzený inou vadou konania teda aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, čo konštatoval
aj Najvyšší súd SR v Stanovisku občianskoprávneho kolégia zo dňa 3.12.2015 uverejnenom v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky 1/2016.

18. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované zákonné ustanovenie je potrebné z
hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“)

vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je založené.

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala procesné práva priznané jej v súdnom konaní za
účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu napr.
právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a
povinnostiach, právo, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom vo
svojom materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo byť vypočutý a navrhovať dôkazy a

vyjadrovať sa k nim, konktradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz
ľubovôle, právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami zo strany súdu, právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, či právo na jeho preskúmanie. K porušeniu práva na
spravodlivý proces dochádza tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie, t.j. ak
dôvody rozhodnutia nespĺňajú požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa ust. §

220 ods. 2 a 3 CSP. Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu na to, aby súd odôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu, akceptoval jej procesné návrhy alebo rozhodol v súlade
s predstavami strany sporu.20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie, je
nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového

zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v
zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie
nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 ods. 1
CSP(dôkazysúdhodnotípodľasvojejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnej

súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na to, že
buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré
sú založené na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov
(v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z ust. § 185 až § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a pod. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne

správne,akhodnoteniedôkazovsúdomprvejinštancienezodpovedáust.§191ods.1CSP,lebohodnotil
každý dôkaz len jednotlivo, a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

21. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,

než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

22. Napadnuté uznesenie zodpovedá ust. § 220 ods. 2 CSP, čím v spore nie sú dané odvolacie dôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP, čo ale nemožno uviesť o ďalších odvolacích dôvodov v zmysle ust.

§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP, v napadnutých výrokoch uznesenia pod č. I, VI.

23. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadovou úspechu
v konaní (§ 255 CSP), súd je však povinný z úradnej moci zvažovať, či pri rozhodovaní o náhrade
trov neprichádza do úvahy aj aplikácia § 257 CSP, ak sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa.

Z preskúmavaného rozhodnutia je zrejmé s odkazom na § 220 ods. 2 CSP, ako súd prvej inštancie
dospel k záveru o existencii dôvodov na aplikáciu ust. § 257 CSP v danom prípade u žalobkyni v 2.
rade (viď body 25 až 26 odôvodnenia napadnutého uznesenia), pričom nevzhliadol naplnenie dôvodov
hodných osobitného zreteľa u žalobkyne v 1.rade, keďže ust. § 257 CSP u žalobkyne v 1.rade v konaní
neaplikoval.

24. Odvolací súd, čo sa týka špecifík daného konania, poukazuje na to, že v prípade, ak úspech strany
vychádza zo znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, berúc zreteľ aj na ust. § 262 ods. 1 CSP, ako
aj na ust. § 255 ods. 1 CSP, pričom z uvedených zákonných ustanovení je zrejmé, že Civilný sporový
poriadok neprevzal z pôvodnej právnej úpravy ust. § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré

umožňovalo priznať účastníkom plnú náhradu trov konania aj v prípade ich čiastočného úspechu, ak
rozhodnutie o výške záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, kedy sa v súdnej praxi
aplikuje ust. § 255 ods. 1 CSP.

25. Podľa § 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci (1). Ak

mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (2).26. Z už ustálenej súdnej praxe vyplýva, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, ktorých
výškaplneniazávisíodúvahysúdu(sudcovsképrávo)aleboodznaleckéhoposudku.Vtýchtoprípadoch
totiž nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bolo priznaná aspoň časť žalobou uplatneného

nároku. Nemožno ho totiž „ad absurdum“ zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku
na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v takýchto
prípadoch treba rozlíšiť, čo je základné a čo je sprevádzajúce (pozri k tomu nález Ústavného súdu ČR
III.ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, t.j. že
právny základ nároku na uplatnené peňažné plnenie je dôvodný. Výška nároku je potom druhotná a

nadväzujúca.

27. Samotný úspech strany v konaní teda nie je možné hodnotiť mechanicky, len porovnaním toho,
akú sumu si žalobca uplatnil podanou žalobou a aká suma mu bola v konečnom rozhodnutí priznaná.
Hodnotenie úspechu v konaní by malo byť prísne individuálne, s prihliadnutím na konkrétnu právnu
úpravu vzťahujúcu sa k samotnému uplatňovanému nároku, ako aj na všetky relevantné okolnosti

prípadu. Pri mechanickom prístupe by veľmi jednoducho mohlo dôjsť k porušeniu základného princípu,
na ktorom je civilné sporové konania postavené. Preto je potrebné vykladať ust. § 255 ods. 1 CSP práve
v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania. Pre absenciu výslovnej právnej úpravy
v novom procesnom poriadku je uvedený postup možný v zmysle čl. 4 ods. 2 CSP, keď neodporuje
princípom, na ktorých je Civilný sporový poriadok založený. Preto v predmetnej veci je nepochybné

preskúmať,čižalobabolačodoprávnehozákladuuplatnenéhonárokuopodstatnená,pretožežalobkyne
si splnili základnú podmienku pre svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní a to aj čo sa týka pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného v konaní a len samotná výška priznanej sumy závisela od znaleckého
posudku s tým, že je dôležité, či základom uplatňovaného nároku boli alebo neboli a v akom pomere
žalobkyne úspešné, keďže predmetom konania boli viaceré uplatňované nároky, berúc tak do úvahy

aj ich dôvodnosť prípadne nedôvodnosť uplatňovaného daného konkrétneho nároku so zohľadnením
aj naplnenia prípadne nenaplnenia zákonných predpokladov v zmysle ust. § 257 CSP so zreteľom
na základ predmetu konania, a teda uplatnené nároky, pričom súd „ex offo“ preskúmava zákonné
predpoklady v zmysle § 257 CSP s tým, že v konečnom rozhodnutí je potrebné rozhodnúť o všetkých
trovách konania s odkazom na ust. § 262 ods. 1 CSP, berúc do úvahy aj procesný dôvod zastavenia

konania sčasti s odkazom na ust. § 256 CSP.

28. Podľa § 256 ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania
protistrane (1). Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu
týchto trov protistrane (2).

29. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, je povinnosťou súdu
skúmať pri rozhodovaní o náhrade trov konania procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch
stranách. Ak vzal žalobca svoju žalobu späť bez uvedenia dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na
správanie sa žalovaného, nemožno pričítať procesné zavinenie žalovanému, preto trovy konania znáša

žalobca.

30. Odvolací súd v tomto konaní apeluje na to, že v konaní o náhradu škody na zdraví titulom
bolestného a titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, ide o konania, kde základ nároku je určený na
základe znaleckého posudku alebo úvahy súdu. Rovnako konania o mimoriadnom zvýšení bolestného

a o mimoriadnom zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia ide o takéto konania a ak je základ
uplatnených nárokov v týchto konaniach daný a to len sčasti, je tak daný aj plný úspech strany
sporu v konaní. Žalobkyni v 1. rade, časť uplatneného nároku titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia súdom bola priznaná vo výške 19.358,69 eur a preto jej aj patrí plný nárok na
náhradu trov konania, týkajúceho sa tohto uplatňovaného nároku titulom mimoriadnej zvýšenia sťaženia

spoločenského uplatnenia, keďže tento základ bol v tomto konaní daný s tým, že plný nárok na náhradu
trov konania závisí od výšky prisúdeného plnenia s odkazom na ust. § 262 ods. 1 CSP a § 255 CSP,
keďže sa nevychádza z výšky uplatneného, ale z výšky priznaného plnenia, berúc teda do úvahy vždy
dôvodnosť a to aj keď len sčasti uplatnených nárokov, na čo súd nikdy nesmie zabúdať a rovnako ani
na to, že „ex offo“ preskúmava existenciu, prípadne neexistenciu naplnenia zákonných predpokladov v

zmysle § 257 CSP. V danom prípade na strane žalovanej v 1. ako aj v 2. rade s odkazom na konkrétne
nároky, čo sa týka ich základu, s dopadom na všetky trovy tohto konania a s odkazom na čl. 4 ods. 1
CSP a ust. §§ 261, 251 CSP, pričom pri rozhodnutí o trovách štátu sa vychádza z rozhodnutia o nároku
na náhradu trov konania vo vzťahu strán sporu a to aj v nadväznosti a s dopadom na intervenienta a jehopostavenie v konaní, keďže intervenient v tomto konaní zdieľa postavenie a osud žalovaného, rovnako
„ex offo“ zohľadňujúc aj ust. § 257 CSP.

31. Ustanovenie § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) umožňuje
súdu vždy zvážiť všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, zobrať do úvahy dôvody hodné
osobitné zreteľa a výnimočne nepriznať nárok na náhradu trov súdneho konania tej strane sporu,
ktorá by inak na náhradu takýchto trov konania mala v zmysle príslušných zákonných ustanovení
právny nárok. Predmetné procesné ustanovenie preto predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za

výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie. Podľa týchto zásad jednak platí, že neúspešná strana
sporu je povinná nahradiť úspešnej strane sporu trovy konania, ktoré úspešnej strane v spore vznikli,
pričom zároveň tiež platí, že súdy sú povinné zaviazať sporovú stranu, ktorá svojím zavinením vznik
trov spôsobila, aby tieto trovy protistrane nahradila. Zákonodarca v dotknutom ustanovení Civilného
sporového poriadku nielen že nevymenúva či bližšie nešpecifikuje, aké všetky prípady možno považovať
za prípady osobitého zreteľa oprávňujúce súd nepriznať nárok na náhradu trov konania, ale na rozdiel

od predchádzajúcej právnej úpravy dokonca neuvádza ani jediné kritérium, z ktorého by bolo možné pri
interpretácii obsahu pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ vychádzať. Táto skutočnosť samozrejme
nie je bezúčelová, ale je naopak založená na úplne legitímnom a správnom predpoklade, že dopredu
ani nie je možné presne určiť všetky okolnosti, za ktorých nebude spravodlivé zaviazať neúspešnú
stranupovinnosťounahradiťtrovysúdnehokonania,respektíveokolnosti,zaktorýchnebudespravodlivé

zaviazať stranu, ktorá svojím zavinením vznik trov spôsobila, aby tieto trovy protistrane nahradila.
Výkladformulácie„dôvodyhodnéosobitnéhozreteľa“rovnakoakoindividualizáciaakonkretizáciatýchto
dôvodov je výlučnou úlohou súdov a súdnej praxe. Ani takáto voľná úvaha súdov pri napĺňaní obsahu
pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ rozhodne nie je neobmedzená a je naopak nepochybne
rámcovaná nielen účelom ustanovenia § 257 CSP a účelom právnej úpravy náhrady trov konania

ako celku, ale aj požiadavkami kladenými na všetky súdne rozhodnutia ako také (zrozumiteľnosť,
predvídateľnosť, presvedčivosť, nearbitrárnosť a zákaz svojvôle). V prvom rade platí, že skutočnosť,
či v danom sporovom konaní existujú dôvody hodné osobitného zreteľa oprávňujúce súd pristúpiť k
aplikácii ustanovenia § 257 CSP skúma súd vždy z úradnej povinnosti. Nie je samozrejme vylúčené,
aby nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej (oprávnenej) strane navrhovali aj strany

sporu, prípadne, aby strany sporu z vlastnej iniciatívy uvádzali skutočnosti hodné osobitného zreteľa,
ktorýmbysvojnávrhpodporili.Každérozhodnutiesúdu,ktorýmsúdnepriznánáhradutrovkonania,musí
byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe (i) riadneho zváženia všetkých
relevantných okolností konkrétneho prípadu a na (ii) základe prísne reštriktívneho výkladu ustanovenia
§ 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Takýto záver možno

nakoniec odvodiť aj z dôvodovej správy k zákonu č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok), ktorá
v rámci osobitnej časti vo vzťahu k dotknutému ustanoveniu konštatuje: „Navrhovaná právna úprava
ponecháva osobitné kritérium na nepriznanie náhrady trov konania podľa predošlých zásad. Keďže
uplatnenie tejto konštrukcie prichádza do úvahy len výnimočne, osobitné kritérium dôvodov hodných
osobitného zreteľa sa má vykladať prísne reštriktívne.“

32. Obsah formulácie (pojmu) „dôvody hodné osobitného zreteľa“ je nutné vykladať najmä vo väzbe
na zmysel a účel ustanovenia § 257 CSP. Spomenutým účelom tohto ustanovenia je primárne umožniť
súduzamedziťvzhľadomnacelkovéokolnostiprejednávanéhoprípadusícezákonným,no(i)„pritvrdým“
rozhodnutiam, respektíve takým rozhodnutiam, (ii ktoré by napriek svojej formálnej zákonnosti mohli

vykazovať rozpor s dobrými mravmi. Testovať jednotlivé okolnosti prípadu (dôvody hodné osobitného
zreteľa) kritériom súladu prípadného rozhodnutia o (ne)priznaní nároku na náhradu trov súdneho
konania s dobrými mravmi prichádza do úvahy najmä vtedy, keď by priznanie nároku na náhradu trov
súdneho konania úspešnej sporovej strane zakladalo u tejto strany sporu (a to najmä vzhľadom na to,
ako si táto strana plnila svoje procesné povinnosti) neprimeraný (nezaslúžený) prospech (napr. úspešná

strana sporu neuviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý jej patril, hoci tak urobiť mohla).
V naznačenej súvislosti preto nemusia byť bez právneho významu napríklad ani okolnosti, ktoré viedli
stranu sporu k uplatneniu jej nároku na súde a jej postoj v konaní. Inými slovami, súd si je v rámci
rozhodovania o priznaní nároku na náhradu trov súdneho konania vždy povinný klásť otázku, či by
vzhľadom na okolnosti prípadu bolo ich priznanie jednej zo strán sporu v súlade s dobými mravmi

(resp. či by bolo príkro nespravodlivé). O potrebe odstraňovať tvrdosť prípadného rozhodnutia súdu
ukladajúceho povinnosť nahradiť trovy konania možno hovoriť pri aplikácii ustanovenia § 257 CSP aj
zo sociálnych dôvodov. Hoci spomenuté ustanovenie nemá a ani nemôže slúžiť ako nástroj sociálnej
politiky a jeho prostredníctvom sa súd nemôže snažiť zmierňovať alebo odstraňovať majetkové rozdielymedzi stranami (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2862/07). Napriek tomu je zrejmé, že v rámci
posudzovania dôvodov hodných osobitného zreteľa je súd povinný vždy prihliadnuť aj na majetkové,
sociálne, rodinné, osobné či iné pomery strán sporu (v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.

II. ÚS 158/2015 platná právna úprava umožňuje súdu ako dôvody hodné osobitného zreteľa brať do
úvahyajvzájomnévzťahymedzisporovýmistranami,čivzťahymedzipríbuznýmistránsporu).Následne
v prípade, že súd u neúspešnej strany identifikuje napríklad obzvlášť nepriaznivú majetkovú situáciu
(nízky príjem, vyživovacia povinnosť,...) je jednoznačne oprávnený aplikovať ustanovenie § 257 CSP.
V naznačenej súvislosti je však dôležité zdôrazniť, že súd pri skúmaní existencie sociálnych dôvod ako

dôvodov hodných osobitného zreteľa je povinný vždy zohľadniť nielen sociálnu situácie strany, ktorej má
byťuloženápovinnosťnahradiťtrovysúdnehokonania,aleajsociálnusituáciusporovejstrany(úspešnej
strany sporu), ktorej by sa malo z titulu priznania nároku na náhradu trov súdneho konania plniť. Len tak
je totiž možné naozaj zohľadniť všetky dôvody hodné osobitného zreteľa a dospieť k preskúmateľnému a
spravodlivému rozhodnutiu. Napriek tomu, že ako judikatúra súdov tak aj právna doktrína sa zhodnú, že
dôvody hodné osobitné zreteľa nemožno dopredu stanoviť vyčerpávajúcim spôsobom, je možné uviesť

aspoň výpočet dôvodov hodných osobitného zreteľa:
a) neprimeraná tvrdosť,
b) podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu,
c) povaha a okolnosti sporu,
d) zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky,

e) zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy,
f) osobné pomery strany sporu,
g) nízky príjem.

33.Existenciudôvodovhodnýchosobitnéhozreteľamusísúdvosvojomrozhodnutíriadneapresvedčivo

odôvodniť. Rozhodnúť podľa § 257 CSP a nepriznať náhradu trov súdneho konania nemožno
výlučne na základe akéhosi všeobecného záveru, ktorým súd bez ďalšieho len zhodnotí (odhadne)
dopad rozhodnutia, ktorým by sa náhrada trov súdneho konania priznala niektorej zo strán sporu.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorým súd nepriznal strane sporu nárok na náhradu trov konania
musí byť vždy možné jednoznačne zistiť, z akých dôkazných prostriedkov čerpal súd svoje zistenia,

na ktorých základe nakoniec ustálil záver, že daný posudzovaný prípad spĺňa podmienky uvedené v
§ 257 CSP. Nerešpektovanie vyššie načrtnutých požiadaviek zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia
súdu o nepriznaní trov súdneho konania. Napriek skutočnosti, že súd o aplikácii ustanovenia § 257
CSP rozhoduje „ex offo“, súd nikdy nemôže dospieť k vnútornému presvedčeniu o potrebe aplikovania
ustanovenia § 257 CSP bez toho, aby strane, ktorá by inak trovy získala, tento svoj právny názor

neoznámil ešte pred prijatím takéhoto rozhodnutia, pričom dotknutá sporová strana by sa o takomto
právnom posúdení dozvedela až zo samotného rozhodnutia súdu. Inými slovami, rozhodnutie súdu
podľa§257CSProzhodnenemôžebyťprekvapivéasúdpretomusívprípadepoužitiatohtoprocesného
ustanovenia vytvoriť dostatočný procesný priestor na to, aby strany sporu mali možnosť vyjadriť svoje
stanovisko k potenciálnej aplikácii tohto ustanovenia ešte pred prijatím samotného rozhodnutia o

nepriznaní nároku na náhradu trov súdneho konania.

34. V danom prípade predmetom konania bol nárok na náhradu škody titulom mimoriadne zvýšenia
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia ako aj náhrada ďalšej škody uplatnenej žalobkyňou
v 1. rade vo výške 121.926,40 eur a u žalobkyne v 2. rade, ktorá v tom čase bola maloletá a zastúpená

zákonnou zástupkyňou žalobkyňou v 1. rade vo výške 16.963,22 eur s tým, že Okresný súd Košice II
(t.č. Mestský súd Košice) rozsudkom zo dňa 3.12.2009 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni v 1. rade
sumu 57.486,06 eur a žalobkyni v 2. rade sumu 13.632,74 eur ako aj na náhradu trov konania, pričom
súd konanie v časti o zaplatenie sumy 1.656,54 eur žalobkyni v 1. rade a 247 eur žalobkyni v 2. rade
zastavil a návrh v zostávajúcej časti zamietol. Krajský súd v Košiciach z dôvodu podaného odvolania

rozsudkom zo dňa 26.4.2011 sp. zn. 3Co/71/2010 napadnutý rozsudok vo vyhovujúcej časti o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 19.358,69 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a taktiež
vo výroku o zamietnutí žaloby v zostávajúcej časti potvrdil a v prevyšujúcej časti rozsudok vo vyhovujúcej
časti a vo výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie s tým, že Okresný súd Košice II druhým rozsudkom pod č.k. 44C/66/2006 žalobu žalobkýň v 1.

a 2. rade na odškodnenie bolestného zamietol (t.j. nárok žalobkyne o zaplatenie sumy 102.567,72 eur
a nárok žalobkyne v 2. rade vo výške 13.632,74 eur), pričom v zmysle ust. § 151 ods. 1 O.s.p. si vymienil
o trovách účastníkov konania a štátu rozhodnúť až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.35. S odkazom na právoplatné rozhodnutia vo veci a prekážku res judicata (§ 230 CSP) je tak zrejmé,
že žalobkyňa v 1. rade bola v konaní o náhradu škody na zdraví titulom mimoriadneho zvýšenia
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia plne úspešná v základe tohto nároku aj keď len vo výške

19.358,69 eur, ale bola plne neúspešná čo sa týka mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť s tým,
že žalobkyňa v 2. rade bola neúspešná v celom rozsahu podanej žaloby, keďže predmetom konania
sú dva uplatňované nároky titulom mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a titulom mimoriadneho
zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj iná náhrada škody. Teda žalobkyňa v 1. rade bola
čo do základu úspešná v konaní titulom mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnia ale nie titulom mimoriadneho zvýšenia bolestného, kde výška plnenia závisela od znaleckého
posudku a úvahy súdu.

36. S odkazom na ust. § 262 ods. 1 CSP ako aj na ust. § 255 ods. 1, 2 CSP je zrejmé, že Civilný
sporový poriadok aj keď neprevzal z pôvodnej právnej úpravy ust. § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku, ktoré umožňovalo priznať účastníkom plnú náhradu trov konania aj v prípade ich čiastočného

úspechu, ak rozhodnutie o výške záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, tak z ustálenej
súdnej praxe je zrejmé, že v takýchto prípadoch totiž nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak
mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, keďže pri rozhodovaní o náhrade trov
konania v takýchto prípadoch treba rozlišovať čo je základné a čo je sprevádzajúce, pričom za základné
sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté to je, že právny základ nároku

na uplatnené peňažné plnenie je dôvodný, kedy výška nároku je potom druhotná a nadväzujúca.
Ustanovenie § 255 ods. 1 CSP je súladný so základnými princípmi Civilného sporového konania, kedy
žalobkyňa v 1. rade bola čo do právneho základu uplatňovaného nároku titulom mimoriadneho zvýšenia
sťaženia spoločenského uplatnenia - 100 % (plne) úspešná, preto má nárok v tejto časti konania
na plnú náhradu trov konania, čo nemožno ale povedať o nároku uplatnenom titulom mimoriadneho

zvýšeniabolestného,kedybolaplneneúspešnáakedyzasemožnohovoriťo100%úspechužalovaného
aintervenientanastranežalovaného.Keďževdanomprávnomvzťahužalobkynev1.radeažalovaného
za účasti intervenienta je pomer procesného úspechu a neúspechu týchto strán v konaní 100% oproti
100%, tak odvolací súd dospel k záveru, že stranám sporu v právnom vzťahu žalobkyne v 1. rade
a žalovaného ako aj intervenienta na strane žalovaného nepriznáva nárok na náhradu trov konania

na súde prvej inštancie a preto s odkazom na ust. § 388 CSP, keďže odvolací súd nezistil zákonné
predpoklady na potvrdenie, ani na zrušenie tohto výroku napadnutého uznesenia, napadnutý výrok pod
č. I uznesenia zmenil tak, ako to uviedol v tomto výroku uznesenia s tým, že ani odvolací súd nezistil
dôvody hodné osobitného zreteľa u žalobkyne v 1 rade (§ 257 CSP) z dôvod, že aj toto konanie je
konaním sporovým, s potrebou unesenia dôkaznej povinnosti, pričom žalobkyňou v 1. rade tvrdené

skutočnosti o zdravotných a finančných neduhov, nespĺňajú predpoklady v zmysle § 257 CSP.

37. Čo sa týka žalobkyne v 2. rade, odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s odkazom na ust.
§ 387ods. 2 CSP, s naplnením dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobkyne v 2. rade,
ktorú nemožno v konaní postihnúť procesným neúspechom v konaní so zreteľom na predmet konania,

ktorým je mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia spôsobený
dôsledkom dopravnej nehody, ktorú zavinila tretia osoba, pričom v tom čase žalobkyňa v 2. rade mala
len 4 roky a v čase podania žaloby bola zastúpená zákonnou zástupkyňou, berúc do úvahy jej osobné
a majetkové pomery, keďže je študentkou, s odkazom na odôvodnenie výroku pod č. IV., V.

38. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
SHAPE \* MERGEFORMAT SHAPE \* MERGEFORMAT
39. Čo sa týka výrokov pod číslom II. a IV. napadnutého uznesenia, odvolací súd sa taktiež s odkazom

na ust. § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a s tým, že súd prvej
inštancie priznal žalovanému za účasti intervenienta t.j. žalovanému a intervenientovi proti žalobkyni
v 1. rade náhradu trov konania v plnom rozsahu, čo sa týka časti zastaveného konania o 1.656,54
eur a to z dôvodu, že intervenient zdieľa osud strany a teda úspech aj neúspech strany na strane
ktorej v konaní vystupuje, to je osud žalovaného v tomto konaní. V časti o zastavenie konania o sumu

1.656,54 eur bol predmetom konania nárok na náhradu ďalšej škody a to náhrada, tak ako to správne
uviedol aj intervenient v podanom vyjadrení zo dňa 22.12.2025, cestovného a liečebných nákladov
žalobkyne v 1. rade, ktoré mali súvisieť s likvidáciou predmetnej poistnej udalosti intervenientom, kedy
rozhodnutie o základu nároku nezávisí od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu a ide o riadnesporové konanie, ktoré je potrebné osvedčiť učinenými dôkaznými prostriedkami v konaní. Žalobkyňa
v 1. rade bez akéhokoľvek odôvodnenia vzala v tejto časti podanú žalobu späť, čím s odkazom na
ust. § 256 CSP procesne zavinila v tejto časti zastavenie konania s tým, že rovnako ako súd prvej

inštancie ani odvolací súd v tejto časti nemohol prihliadnuť na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle
§ 257 CSP, nakoľko zaplatenie tejto sumy s poukazom aj na prijaté plnenie titulom mimoriadneho
zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 19.358,69 eur nemôže pre žalobkyňu v 1. rade
predstavovať likvidačne. Čo sa týka tohto nároku, pričom nie sú ani naplnené dôvody hodné osobitného
zreteľa so zreteľom na predmet v tejto časti náhrady škody titulom inej náhrady, ktorú žalobkyňa v 1. rade

nevedela ani vyčísliť a v tejto časti nároku v konaní bola pasívna s tým, že ani v tejto časti uplatneného
nároku u žalobkyne v 1. rade nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP a preto
súd prvej inštancie žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže mu nevznikli, čo ale
nemožno povedať o intervenientovi na strane žalovaného.

40. Z dôvodu vecnej správnosti s odkazom na ust. § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd potvrdil výroky

pod č. II a IV uznesenia, keďže aj odvolací súd vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa len na strane
žalobkyne v 2. rade voči žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného v zmysle ust. § 257 CSP
a hore uvedené odôvodnenie a preto nepriznal žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného voči
žalobkyniv2.radenároknanáhradutrovkonaniatitulommimoriadnehozvýšenianáhradyzabolesťaza
sťaženie spoločenského uplatnenia ako aj náhrady ďalšej inej škody a to titulom procesného zavinenia

na zastavení konania v tejto časti, aj keď v konaní bola žalobkyňa v 2. rade plne neúspešná s odkazom
na ust. § 255 ods. 1 CSP.

41. Odvolací súd zmenil uznesenie vo výroku pod č. VI, ktorým súd štátu proti žalovanému
a intervenientovi na strane žalovaného priznal spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 50% tak, že štátu voči stranám sporu v právnom vzťahu žalobkyne v 1. rade, žalovaného
a intervenienta na strane žalovaného nepriznáva nárok na náhradu trov konania a to s poukazom na
zmenu napadnutého uznesenia vo výroku č. I tak, že stranám sporu v právnom vzťahu žalobkyne v 1.
rade, žalovaného a intervenienta na strane žalovaného nepriznáva nárok na náhradu trov konania na
súde prvej inštancie, keďže žalobkyňa v 1. rade bola plne úspešná titulom mimoriadneho zvýšenia

sťaženiaspoločenskéhouplatneniaaplneneúspešnátitulommimoriadnehozvýšenianáhradyzabolesť,
berúc do úvahy len sčasti procesný úspech žalovaného za účasti intervenienta, čo sa týka časti žaloby,
v ktorej vzala žalobkyňa v 1. rade žalobu späť a to vo výške 1.656,54 eur. Preto odvolací súd s odkazom
na ust. § 388 CSP zmenil uznesenie vo výroku č. VI tak, že štátu voči stranám sporu v právnom vzťahu
žalobkyne v 1. rade, žalovaného a intervenienta na strane žalovaného nepriznáva nárok na náhradu

trov konania vzniknutým na súde prvej inštancie.

42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods.
1, 2 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP a vychádzajúc v odvolacom konaní z konečného
pomerného úspechu žalobkýň, žalovaného a intervenienta na strane žalovaného v odvolacom konaní,

keďže odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil, čo sa týka výrokov pod č. II., IV ( § 387 ods. 1
CSP), pričom uznesenie vo výrokoch pod č. I., VI. zmenil s tým, že čo sa týka žalobkyne v 2. rade
vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, nie ale u žalobkyne v 1. rade. Strany
sporu v právnom vzťahu žalobkýň v 1. a 2. rade, žalovaného a intervenienta na strane žalovaného
mali v odvolacom konaní pomerný úspech k neúspechu sčasti v rovnakom rozsahu, preto v tomto

právnom vzťahu stranám sporu a intervenientovi na strane žalovaného nepriznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

43. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).