Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. február 2026

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 24Cb/103/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125375242
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Hanuščinová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2026:6125375242.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou Mgr. Ivanou Hanuščinovou v spore žalobcu: Certifikačný a inšpekčný

orgán SR, s. r. o., so sídlom Ciglianska cesta 3C, 971 01 Prievidza, IČO: 46 572 571, právne zast.
Advokátska kancelária PROFICIO, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava – mestská časť Staré
Mesto, IČO: 51 180 201, proti žalovanému: Stolárstvo u Kunaja, s.r.o., so sídlom Štrba – Tatranská Štrba
1169, 059 41 Štrba, IČO: 36 478 881, právne zast. advokátska kancelária soukeník – štrpka s. r. o., so
sídlom Strážnická 8141/5, 811 08 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 862 711, o zaplatenie
296,05 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 256,05 eur, úrok z omeškania vo výške 12,15 % ročne

zo sumy 256,05 eur od 05.07.2025 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo rozsahu 72,98 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podal na Okresnom súde Banská Bystrica dňa 22.08.2025 žalobu, ktorou sa domáhal,
aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 296,05 eur, úroku z omeškania vo výške 12,15 %
ročne zo sumy 296,05 eur od 05.07.2025 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Prípisom sp. zn.

26Up/1147/2025 bola predmetná vec postúpená Okresnému súdu Prešov na jej prejednanie.

2. Svoju žalobu žalobca odôvodnil tým, že žalovaný mu pôvodne dlhoval sumu 1 376,05 eur, ktorá
pozostávala z istiny dvoch neuhradených faktúr v súhrnnej výške 1 080,- eur a z príslušenstva vo výške
296,05 eur. V rámci vymáhania dlžnej sumy žalobca splnomocnil advokátsku kanceláriu, ktorá spísala
a poslala žalovanému dňa 25.06.2025 prvú predžalobnú výzvu na zaplatenie. V zmysle tejto výzvy
bola dlžná suma vyčíslená ako istina 1 080,- eur a príslušenstvo 296,05 eur, pozostávajúce z úrokov

z omeškania vo výške 68,47 eur, paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo
výške 40,- eur a nákladov právneho zastúpenia vo výške 187,58 eur (odmena za 2 úkony právnej
služby, ktorými boli (i) prevzatie a príprava zastúpenia a (ii) spísanie prvej predžalobnej výzvy: 61,41 eur
za 1 úkon právnej služby, 2 x režijný paušál po 14,84 eur, navýšené o 23 % DPH). Po tom, ako bola
predžalobná výzva doručená žalovanému, žalovaný uskutočnil čiastočnú úhradu pôvodne vymáhanej
sumy vo výške 1 080,- eur. Žalovaný vykonal túto úhradu dňa 03.07.2025 a 04.07.2025. Žalobca
čiastočnú úhradu použil a započítal v zmysle ust. § 330 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Z.z. Obchodného

zákonníka (ďalej iba ako „Obchodný zákonník“) najprv na zákonné úroky z omeškania vo výške 68,47
eur, na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, na náklady
právneho zastúpenia vo výške 178,58 eur, a zvyšok uhradenej sumy vo výške 783,95 eur žalobca
použil na úhradu istiny 1 080,- eur. Odo dňa 04.07.2025 žalovaný dlhuje žalobcovi neuhradenú časťvymáhanej istiny vo výške 296,05 eur, ktorá naďalej od 05.07.2025 podlieha úročeniu zákonnými úrokmi
z omeškania v sadzbe 12,15 % ročne. Po tejto čiastočnej úhrade musel žalobca opätovne pristúpiť
k vymáhaniu zostávajúcej istiny neuhradených faktúr a novo-nakumulovaného príslušenstva, ktoré

predstavovalo zákonné úroky z omeškania a náklady na právne zastúpenie spojené so spísaním druhej
predžalobnej výzvy. Sumarizujúc druhú predžalobnú výzvu, žalovaný dlhuje žalobcovi sumu 391,11 eur,
ktorá pozostáva zo sumy 296,05 eur z titulu zostávajúcej časti neuhradenej pôvodnej istiny, zo sumy
1,28 eur z titulu zákonného úroku z omeškania (na akumulovaného ku dňu 17.07.2025, t. j. za 13 dní
omeškania), a sumy 93,78 eur z titulu ďalších nákladov na právne zastúpenie spojené s vymáhaním

pohľadávky. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR rozhodujúcim momentom pre určenie tarifnej
hodnoty vecije výška peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania
právnej služby (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 202/2018).

3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu vydanému Okresným súdom Banská Bystrica
v upomínacom konaní sp. zn. 26Up/1147/2025 dňa 10.09.2025 nárok uplatňovaný žalobcom označil za

nedôvodný, neoprávnený a neopodstatnený. Finančné plnenie vo výške 1 080,- eur žalobca započítaval
na ním v prevažnej miere domnelo uplatňované nároky vo forme príslušenstva, ktoré mal evidovať
voči žalovanému. Žalovaný rozporuje dôvodnosť nároku žalobcu za právne zastúpenie žalobcu vo forme
troch úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, vypracovanie predžalobnej výzvy zo dňa
25.06.2025, vypracovanie „opätovnej“ predžalobnej výzvy zo dňa 17.07.2025), ktoré mali vzniknúť

v súvislosti s mimosúdnym domáhaním sa jeho práv voči žalovanému (t.j. s vymáhaním pôvodne dlžnej
sumy istiny neuhradených faktúr spolu vo výške 1 080,- eur). Vykonané započítanie je právne neúčinné,
nakoľko pohľadávka žalobcu vo forme náhrady za predmetné 2 úkony právnej služby v hodnote
187,58 eur nikdy nevznikla. Nie je dôvod na úhradu nákladov spojených s prvou predžalobnou výzvou,
nakoľko k úkonu došlo pred začatím konania. K tomuto žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru súdov,

najmä na rozhodnutie II. ÚS 456/2024 – 14 zo dňa 24.10.2024. Je evidentné, že žalobcom označená
predžalobná výzva nebola úkonom, ktorý by vznikol počas konania, preto je možné ustáliť, že sa jedná
o nárok žalobcu bez právneho titulu, nakoľko tento úkon právnej služby nebol judikovaný a priznaný
v rámci rozhodnutia súdu o náhrade trov konania. To znamená, že ide o nevymáhateľnú, domnelú
pohľadávku žalobcu. Takýto nárok žalobcu nemôže byť zo strany žalovaného refundovaný, ani nemôže

byť predmetom započítania žalobcom. Vo vzťahu k úkonu právnej služby v podobe prevzatia a prípravy
zastúpenia, žalovaný uviedol, že aj v tomto prípade rovnako absentuje priama väzba na súdne konanie.
Žalobca by si mohol uplatňovať náhradu trov za tento úkon právnej služby jedine vtedy, ak by bol
úspešný v tomto súdnom konaní. Avšak tento žalobcom nárokovaný úkon právnej služby predchádza
podaniu žaloby, nesúvisí so súdnym konaním, pričom podľa názoru žalovaného je riziko, že môže

byť duplicitný, keďže, ak by bol žalobca hypoteticky úspešný v tomto konaní, podľa všetkého by si
v rámci náhrady trov konania uplatnil aj úkon právnej služby vo forme prevzatia a prípravy zastúpenia
v súdnom (upomínacom) konaní. Vo vzťahu k úkonu právnej služby v podobe spísania „opätovnej“
predžalobnej výzvy, žalovaný zopakoval, že ani tento úkon právnej služby nebol judikovaný a priznaný
v rámci rozhodnutia súdu o náhrade trov konania. Nad rámec uvedeného, nárokovanie si náhrady

trov za „opätovnú“ predžalobnú výzvu (vypracovanú ani nie do jedného mesiaca od vypracovania
predchádzajúcej predžalobnej výzvy) je v rozpore s dobrými mravmi, a až šikanózne, keď sa žalobca
snaží svoje nároky prostredníctvom ďalších úkonov právnej služby opakovane kumulovať a navyšovať.

3.1 Právnu konštrukciu, akú využíva žalobca na uplatňovanie si domnelých a vyfabulovaných plnení

od protistrany, považuje žalovaný za rozpornú so zásadami poctivého obchodného styku a nekorektnú.

3.2 Žalovaný taktiež v odpore proti platobnému rozkazu namietol nesprávne určenie výšky tarifnej
hodnoty veci na účely vyčíslenia trov konania, v ktorej súvislosti poukázal na vyhlášku MS SR č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a ustálené

komentáre a judikatúru v predmetnej problematike. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 202/2018
je podľa žalovaného prekonaný.

4. Žalobca vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu poukázal, že žalovaný nerozporoval
príslušenstvo v sume 68,47 eur (úrok z omeškania) a v sume 40,- eur (paušálna náhrada nákladov

spojených s uplatnením pohľadávky). Žalovaný namietol iba príslušenstvo istiny vo výške 187,58 eur
spočívajúce v dvoch úkonoch právnej služby. Obchodný zákonník ako základný hmotnoprávny predpis
neobsahuje žiadne obmedzenia, ktoré by akokoľvek limitovali žalobcu, že by sa § 330 mal vzťahovať
ibananiektorépríslušenstvoainédruhypríslušenstvabymalibyťvylúčenénazapočítaniezčiastočnéhoplnenia dlžníka. Náklady právneho zastúpenia sú priam učebnicovým príkladom hmotnoprávneho
príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
(ďalej iba „Občiansky zákonník“). Rovnaký názor, že náklady právneho zastúpenia tvoria hmotnoprávne

príslušenstvo pohľadávky zastáva aj súdna prax (viď. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn.
11CoCsp/9/2020, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7CoCsp/42/2021, rozhodnutie Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 9CoCsp/2/2021, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5CoCsp/30/2023).
Žalovaný pôvodne dlhoval žalobcovi istinu 1 080,- eur, vyplývajúcu z dvoch faktúr, pričom v omeškaní
s platbou prvej faktúry bol viac ako 8 mesiacov, a s platbou druhej faktúry viac ako 5 mesiacov.

Žalobca nemal inú možnosť, než sa obrátiť na advokátsku kanceláriu so žiadosťou o právnu pomoc.
Tým v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka narástlo príslušenstvo pôvodne neuhradenej istiny,
ktorým boli náklady za minimálne 2 úkony právnej služby, a to (i) prevzatie a príprava zastúpenia
vrátane prvej porady s klientom a (ii) spísanie predžalobnej výzvy. Žalobca preto konal plne v súlade
s § 330 Obchodného zákonníka, keď čiastočné plnenie od žalovaného ako svojho dlžníka použil najprv
na príslušenstvo, a až potom na istinu. Žalovaný neuviedol jediný vecný argument, ktorý by sa opieral

oprávnepredpisy,prečobyuvedenásuma(296,05eur)nemalatvoriťzákonnépríslušenstvopohľadávky
podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie sumy 296,05 eur
z titulu hmotnoprávneho príslušenstva pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nie
z titulu procesnoprávnej náhrady trov konania (ako sa žalovaný mylne domnieva). Žalovaná suma,
ktorá je predmetom tohto konania, teda nie je suma zodpovedajúca úkonu právnej služby, ale právo

zodpovedajúce zvyšku istiny vyplývajúci z uvedených faktúr. Navyše, zaplatením sumy 1 080,- eur
žalovaný jednoznačne uznal svoj záväzok voči žalobcovi vyplývajúci z uvedených faktúr. Skutkový
základ tohto sporu ako i zmluvného dodávateľsko odberateľského vzťahu medzi žalobcom a žalovaným,
z ktorého vyplývajú predmetné 2 faktúry, ktorú žalovaný splnil iba čiastočne, je preto nesporný, nakoľko
žalovaný čiastočne plnil, čím ho zároveň aj uznal. Sporné skutočnosti skutkového charakteru v tomto

spore vôbec neexistujú. Žalovaný si vo svojej argumentácii nesprávne zamieňa procesnoprávny inštitút
náhrady trov konania s hmotnoprávnym inštitútom zákonného príslušenstva pohľadávky. Logicky, v tejto
fáze základného konania, v ktorom sa rieši hmotnoprávne meritum veci, nemožno ešte hovoriť o trovách
konania, a preto nie namieste aplikovať § 251 CSP. Rovnako to judikuje Ústavný súd SR (najmä II. ÚS
567/2021-15), ktorý celkom jasne odlišuje rôzne právne tituly pre uplatňovanie si nákladov za právne

zastúpenie pokiaľ ide o predžalobnú výzvu, ktoré si podľa tejto judikatúry treba uplatňovať titulom
hmotnoprávnehoustanovenia§121ods.3Občianskehozákonníka,anietitulom§251CSP-presnetak,
ako to urobil aj žalobca. Žalobca pritom poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 207/2019-65
a rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 336/2022-25, II. ÚS 22/2020-18, II. ÚS 567/2021-15, I.
ÚS 660/2022-21, II. ÚS 336/2022-25, III. ÚS 569/2021-13 a III. ÚS 642/2021-14.

5. Žalovaný v duplike zotrval na svojom stanovisku o šikanóznom postupe žalobcu pri vymáhaní
svojej pohľadávky. Sankčnú reparačnú funkciu pre veriteľa predstavujú úroky z omeškania a paušálna
náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur. Konaním žalobcu dochádza
knedôvodnejkumulácii,dupliciteanavyšovaniunárokužalobcuvovzťahuknáhradenákladovprávneho

zastúpenia pri mimosúdnom vymáhaní pohľadávky. Obstáť nemôže ani dôvodnosť refundácie ďalšej
predžalobnej výzvy zo dňa 17.07.2025. Ak totiž žalobca vyhodnotil, že žalovaný po jej doručení
neuhradil uplatňovaný peňažný nárok v dopytovanom rozsahu, zo strany žalobcu malo dôjsť priamo
k iniciovaniu súdneho konania, a nie k zasielaniu ďalšej predžalobnej výzvy. Takýto postup žalobcu je
len reťazením predžalobných výziev, pričom z povahy tohto inštitútu sa predpokladá, že veriteľ využije

práve jednu predžalobnú výzvu, a následne žalobu podá. Ak sa veriteľ rozhodne predžalobnú výzvu
z akéhokoľvek dôvodu opakovať, ide o neefektívne a nedôvodné výdavky veriteľa na právne služby,
a veriteľ je povinný znášať tieto ďalšie výdavky samostatne. Preto nárok žalobcu na refundáciu ďalšej
predžalobnej výzvy je v celom rozsahu nedôvodný; navyše, z návrhu žalobcu na vydanie platobného
rozkazu vyplýva, že odmenu (trovy) za ďalšiu predžalobnú výzvu zo dňa 17.07.2025 vo výške 93,78

eur si neuplatňuje petitom vo veci samej, čo je v rozpore so samotnou argumentáciou žalobcu. Žalobca
tiež nezohľadňuje skutočnosť, že paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
vo výške 40,- eur už v sebe zahŕňa refundáciu časti ďalších nákladov na vymáhanie pohľadávky.
Ak preukázateľné náklady žalobcu ako veriteľa na vymáhanie pohľadávky (napr. výdavky na právne
služby) prevýšia 40,- eur a súčasne sú účelné (čo určite neplatí vo vzťahu k ďalšej predžalobnej výzve

žalobcu zo dňa 17.07.2025), žalobca môže žiadať len náhradu vo výmere prevyšujúcej časti. Duplicitné
uplatnenie tých istých nákladov nie je prípustné. Paušálna náhrada vzniká automaticky omeškaním
dlžníka, má kompenzovať oprávnené a účelné náklady na vymáhanie, za ktoré je možné považovať
odmenu advokáta za vypracovanie predžalobnej výzvy. Ak veriteľ preukáže, že jeho oprávnené a účelnénáklady na vymáhanie prevýšili sumu 40,- eur, môže žiadať náhradu tejto prevyšujúcej sumy. Na tento
inštitút sa vzťahuje zákaz dvojitého uplatnenia, a teda, ak veriteľ uplatní skutočné a efektívne náklady
na vymáhanie, 40,- eur ako hodnota paušálnej náhrady sa započíta na tieto náklady. Účelom tohto

mechanizmu je ochrana pred nadmernou kompenzáciu veriteľa, zachovanie účelu paušálnej náhrady,
a spravodlivosť voči dlžníkovi. Primeranosť je zásadným kontrolným mechanizmom, ktorý zabezpečí,
že vynaloženie nákladov veriteľom nie je neúčelné alebo neprimerane vysoké vo vzťahu k vymáhanej
pohľadávke alebo k potrebe daného úkonu. Zatiaľ čo 40,- eur je veriteľovi priznaných automaticky, každá
suma prevyšujúca túto hranicu podlieha hĺbkovému testu proporcionality. Ak súd dospeje k záveru,

že uplatnené náklady boli neprimerané a/alebo neúčelné, veriteľ by mal byť sankcionovaný v tom
zmysle, že nárok na náhradu prevyšujúcich nákladu, uplatňovaný ako príslušenstvo pohľadávky, bude
zamietnutý.

6. Súd na pojednávaní dňa 27.02.2026 vykonal dokazovanie oboznámením písomných podaní strán
sporu a predložených listinných dôkazov, najmä Objednávky zo dňa 03.05.2024, faktúry č. 202401207

a faktúry č. 202402171, listu zo dňa 25.06.2025 označeného ako „Predžalobná výzva na zaplatenie“
so skenom podacieho lístku a záznamom zo sledovania zásielky Slovenskej pošty, a.s., listu zo dňa
17.07.2025 označeného ako „Opätovná predžalobná výzva na zaplatenie“ so skenom podacieho lístku
a záznamom zo sledovania zásielky Slovenskej pošty, a.s., záznamu o odoslaní upomienky /uložené
dňa 14.04.2025), ako aj žalobcom predložených súdnych rozhodnutí – uznesenia Ústavného súdu

SR sp. zn. I. ÚS 660/2022-21, uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 336/2022-25, rozsudku
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5CoCsp/30/2023, uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
22/2020-18, uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 659/2021-13, nálezu Ústavného súdu SR sp.
zn. I. ÚS 207/2019-65, uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9CoCsp/2/2021, rozsudku Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 11CoCsp/9/2020, uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7CoCsp/42/2021,

uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 642/2021-14, uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS 567/2021-15 a i., ako aj výpisov z obchodných registrov k spoločnostiam Certifikačný a inšpekčný
orgán SR, s. r. o. a Stolárstvo u Kunaja, s.r.o.

7. Skutkový stav sporu v prejednávanej veci bol medzi sporovými stranami nesporný, a podstatné

skutkové okolnosti boli preukázané aj predloženými listinnými dôkazmi.

8. Súd mal za preukázané, že pred iniciovaním súdneho sporu žalobca adresoval žalovanému list zo
dňa 25.06.2025 označený ako „Predžalobná výzva na zaplatenie“, ktorý bol vypracovaný advokátskou
kanceláriou splnomocnenou žalobcom. V zmysle predmetnej výzvy bol žalovaný vyzvaný, aby najneskôr

do 5 dní od doručenia výzvy uhradil žalobcovi sumu 1 376,05 eur, pozostávajúcu z dlžnej sumy istiny
1 080,- eur, úroku z omeškania 68,47 eur (12,65 % ročne zo sumy 300,- eur za 264 dní omeškania v
sume 27,45 eur a 12,15 % ročne zo sumy 780,- eur za 158 dní omeškania v sume 41,02 eur), paušálnej
náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,- eur a nákladov právneho zastúpenia 187,58
eur (dva úkony právnej služby, ktorými sú (i) prevzatie a príprava právneho zastúpenia a (ii) spísanie

predžalobnejvýzvy,starifnouodmenoua61,41eur+2xrežijnýpaušála14,84eur+DPH).Predžalobná
výzva bola doručená žalovanému dňa 30.06.2025.

9. K takémuto postupu žalobca pristúpil z dôvodu, že medzi ním a žalovaným došlo pri výkone ich
podnikateľskej činnosti k vzniku záväzkového vzťahu, v rámci ktorého žalovanému vznikla povinnosť

uhradiť žalobcovi cenu za vykonanie posúdenia konštrukčnej dokumentácie elektrických zariadení a
vykonanie úradnej skúšky – elektrickej inštalácie v prostredí s nebezpečenstvom výbuchu. Za tieto
úkony žalobcovi vznikla voči žalovanému peňažná pohľadávka na zaplatenie celkovej dojednanej ceny
1 080,- eur, pričom časť pohľadávky v sume 300,- eur bola splatná dňa 03.10.2024 (v zmysle faktúry č.
202401207) a časť v sume 780,- eur bola splatná dňa 17.01.2025 (v zmysle faktúry č. 202402171).

10. Po doručení predžalobnej výzvy, žalovaný v dňoch 03.07.2025 a 04.07.2025 uhradil žalobcovi
celkovo sumu 1 080,- eur, ktoré skutkové tvrdenie žalovaný nepoprel. Z tvrdení strán sporu a ani z
vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by s úhradou tejto peňažnej čiastky žalovaný stanovil, že táto
bola určená na plnenie konkrétneho záväzku, resp. konkrétnu dielčiu povinnosť záväzku. Žalovaného

taktiež nepoprel predžalobnou výzvou vyčíslenú sumu úroku z omeškania, sumu paušálnej náhrady
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a ani sumu nákladov právneho zastúpenia, ktoré vznikli
žalobcovi v dôsledku jeho právneho zastúpenia.11. Po uplynulí lehoty na plnenie v zmysle predžalobnej výzvy zo dňa 25.06.2025 žalobca
prostredníctvom právneho zástupcu adresoval žalovanému list zo dňa 17.07.2025 označený ako
„Opätovná predžalobná výzva na zaplatenie“, ktorým listom žalovanému oznámil, že ním čiastočne

uhradenú sumu 1 080,- eur v zmysle § 330 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka započítal najprv
na príslušenstvo a úroky, a to nasledovne: na zákonné úroky z omeškania vo výške 68,47 eur, na
paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, na náklady právneho
zastúpenia vo výške 187,58 eur, a zvyšok sumy vo výške 783,95 na úhradu istiny. Neuhradená ostala
istina v časti 296,05 eur. Opätovná predžalobná výzva na zaplatenie bola doručená žalovanému dňa

21.07.2025.

12. Nakoľko medzi stranami sporu neboli sporné skutkové tvrdenia, súd v rámci vykonávaného
dokazovania zamietol návrh na vykonanie výsluchu strán sporu, ktorý návrh posúdil ako neúčelný a
nehospodárny, ktorého vykonanie nesmerovalo k preukázaniu sporných okolností skutkového stavu.
Odlišný postoj strán sporu k účinnosti započítania úhrady v zmysle § 330 Obchodného zákonníka

nebola skutkovou otázkou, ku ktorej objasneniu by bolo prispieť práve účastnícka výpoveď žalobcu a
žalovaného.

13. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy
medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich

podnikateľskej činnosti.

14. Podľa § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka, zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité
dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie.

15. Podľa § 324 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a
riadne. Záväzok zaniká tiež neskorým plnením dlžníka, ibaže pred týmto plnením záväzok už zanikol
odstúpením veriteľa od zmluvy.

16. Podľa § 330 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko

záväzkov a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri
plnení dlžníkom. Ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv
jeho príslušenstvo. Pri plnení peňažného záväzku sa započíta platenie najprv na úroky a potom na istinu,
ak dlžník neurčí inak.

17. Podľa § 329 Obchodného zákonníka, veriteľ je povinný prijať aj čiastočné plnenie záväzku, pokiaľ
čiastočné plnenie neodporuje povahe záväzku alebo hospodárskemu účelu sledovanému veriteľom pri
uzavretí zmluvy, ak tento účel je v zmluve vyjadrený alebo v čase uzavretia zmluvy dlžníkovi známy.

18. Podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie

účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.

19. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným
vznikol pri výkone ich podnikateľskej činnosti obchodnoprávny záväzkový vzťah, založený zmluvou o
dielovzmysle§536anasl.Obchodnéhozákonníka.Vrámcitohtozáväzkovéhovzťahuvznikložalobcovi

právo na zaplatenie ceny diela v celkovej výške 1 080,- eur, ktorú cenu diela žalobca vyúčtoval faktúrami
č. 202401207 a č. 202402171, so stanovenou dobou splatnosti. Žalovaný svoju peňažnú povinnosť
riadne a v lehote splatnosti nesplnil, čím sa dostal do omeškania.

20. Po tom, čo žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie splatnej ceny diela a jej vyčísleného

príslušenstva, spolu v sume 1 376,05 eur, žalovaný vykonal úhrady v celkovej sume 1 080,- eur.

21. Za tejto situácie, keď žalovaný v spore netvrdil, že by pri vykonaní úhrad v dňoch 03.07.2025
a 04.07.2025 určil, na úhradu ktorého záväzku, resp. dielčej povinnosti splatného záväzku, boli tieto
úhrady realizované, alebo že by takéto určenie malo byť žalobcovi na základe iných okolností zrejmé,

bol súd toho názoru, že bolo v oprávnení žalobcu aplikovať ust. § 330 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka,
podľa ktorého sa pri absencii určenia zo strany dlžníka započítava plnenie najskôr na príslušenstvo
pohľadávky a až následne na dlžnú istinu.22. Uvedené zákonné pravidlo ust. 330 Obchodného zákonníka je rozhodujúce pre určenie rozsahu
zániku peňažnej povinnosti žalovaného na zaplatenie ceny diela a jej príslušenstva.

23. Je pritom na uvážení žalobcu, či ten pristúpi k aplikácii tohto zákonného pravidla, a teda či
uprednostní zaevidovanie úhrady príslušenstva pohľadávky pred úhradou dlžnej sumy istiny. V danom
prípade, po uplynutí výzvou určenej lehoty na zaplatenie pohľadávky 1 376,05 eur žalobca zvolil práve
takýto postup, keď pred úhradou celej dlžnej sumy istiny uprednostnil úhradu úrokov z omeškania,
paušálnej náhrady nákladov, vlastných nákladov za právne zastúpenie pri vymáhaní dlhu žalovaného,

a až následne aj časti istiny. Zaplatenia ostávajúcej časti splatnej ceny diela je predmetom žalobného
návrhu v tejto právnej veci.

24. Neopomínajúc túto skutočnosť, a teda že predmetom súdneho sporu je žalobcom uplatňovaný
nárok na zaplatenie neuhradenej časti ceny diela, procesná obrana žalovaného, ktorý spochybnil nárok
žalobcu na zaplatenie príslušenstva, ku ktorého úhrade došlo pred podaním žaloby postupom žalobcu

podľa ust. § 330 Obchodného zákonníka, bola spôsobilá ovplyvniť posúdenie možného skoršieho zániku
žalovaného peňažného nároku žalobcu na zaplatenie ceny diela alebo jej časti v dôsledku splnenia
záväzku.

25. Nie je totiž cieľom ust. § 330 Obchodného zákonníka umožniť veriteľovi, aby jednostranným určením

poradia započítania uprednostnil úhradu sporného alebo materiálne neexistujúceho príslušenstva a
ponechal istinu na konci poradia tak, aby následnú čiastočnú úhradu istiny mohol využiť ako základ pre
tvrdenie o uznaní dlhu podľa § 407 Obchodného zákonníka - takýto postup by veriteľovi neopodstatnene
umožnil domáhať sa v súdnom konaní doplatenia istiny po tom, čo sám úhradu dlžníka použil na
náhradu príslušenstva, ktoré by mu inak nepatrilo, čím by sa dostal do neprimerane výhodného

postavenia. Výklad, ktorý by legitimizoval takýto účelový postup, by bol v rozpore s účelom § 330
Obchodného zákonníka a so zásadou poctivého obchodného styku. Za týchto okolností sa súd za
účelom vysporiadania s procesnou obranou žalovaného zaoberal tým, ktoré z uplatnených nárokov
žalobcu bolo možné považovať za príslušenstvo pohľadávky v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka spôsobilé k postupu podľa § 330 Obchodného zákonníka.

26. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z
omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

27. Podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného

záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo
požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby
osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky
z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

28. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov
podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky,
a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

29. V zmysle uvedených zákonných ustanovení príslušenstvom pohľadávky sú najmä úroky z
omeškania, náklady spojené s jej uplatnením a osobitná paušálna náhrada nákladov podľa § 369c
Obchodného zákonníka.

30. Pokiaľ ide o právny režim jednotlivých dielčích nárokov pohľadávky, súd zdôrazňuje, že právo

na úroky z omeškania, rovnako ako aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky,vznikáveriteľovipriamozozákonaakodôsledokvznikuomeškaniadlžníkasplnenímsvojho
peňažného záväzku, a to bez potreby ich osobitného uplatnenia či predchádzajúcej výzvy zo strany
veriteľa. V posudzovanom prípade súd zistil, že žalobcom uplatnené úroky z omeškania boli vyčíslené v
súlade s platnými právnymi predpismi, a ich výška zo strany žalovaného nebola relevantným spôsobom

spochybnená, čím ich súd považoval za dôvodné a oprávnené príslušenstvo pohľadávky.

31. Na rozdiel od uvedených zákonných nárokov, ostatné náklady spojené s uplatnením pohľadávky
v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj náklady právneho zastúpenia, siveriteľvočidlžníkoviuplatňujespravidlaprostredníctvomvýzvynaichúhradu,čímbolavprejednávanom
prípade práve predžalobná výzva zo dňa 25.06.2025. Uznanie takto uplatneného nároku veriteľa závisí
od vôle dlžníka, pričom v prípade jeho nesplnenia dlžníkom je veriteľ oprávnený domáhať sa jeho

priznania súdnou cestou.
32. Medzi takéto ostatné náklady veriteľa spojené s uplatnením pohľadávky, a teda príslušenstvo
pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, patria aj výdavky na právne služby spojené s
vymáhaním pohľadávky, ktoré výdavky predchádzajú podaniu žaloby, a teda vo svojej podstate nemajú
priamu väzbu na konkrétne prebiehajúce súdne konanie. Výdavky veriteľa za služby poskytované

advokátom, resp. advokátskou kanceláriou alebo iným subjektom poskytujúcim služby v súvislosti s
vymáhaním pohľadávok, ktoré vedú k mimosúdnemu uplatňovaniu práv veriteľa, najmä ku komunikácii
s dlžníkom a úkonom smerujúcim k dobrovoľnému splneniu záväzku zo strany dlžníka pred samotným
začatímsúdnehokonania,súpríkladnýmvzoromnákladovspojenýchsuplatnenímpohľadávky.Akeďže
tieto náklady vznikajú veriteľovi ako dôsledok porušenia povinnosti dlžníka riadne a včas splniť svoj
záväzok, v zásade ich možno považovať za účelne vynaložené a smerujúce k uspokojeniu pohľadávky.

33. Opačný výklad by popieral samotný účel pokusu o mimosúdne riešenie sporu, ktorého hlavným
cieľom je vyriešiť spor bez začatia súdneho konania.

34. Žalobca si voči žalovanému ako príslušenstvo pohľadávky uplatnil náklady za právne služby,

spočívajúce v dvoch úkonoch vykonaných splnomocenenou advokátskou kanceláriou: (i) prevzatie a
príprava právneho zastupovania a (ii) spísanie predžalobnej výzvy, ktoré úkony zodpovedajú úkonom v
zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb. Účelnosť týchto úkonov sa prejavila v tom, že na základe písomnej
komunikácie advokátskej kancelárie zastupujúcej žalobcu došlo zo strany žalovaného k vykonaniu

čiastočnej peňažnej úhrady. Žalobca síce nepreukázal reálne vynaloženie týchto nákladov, t. j.
úhradu ceny právnych služieb splnomocnenej advokátskej kancelárii, avšak žalobcom uplatnená výška
nákladov za právne služby bola vyčíslená s poukazom na odmeňovanie právnych služieb podľa platných
právnych predpisov, a ich samotnú výšku vo vzťahu k deklarovaným úkonom právnej služby žalovaný
nespochybnil.

35. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v predžalobnej výzve vymedzené položky - úroky z
omeškania, paušálna náhrada nákladov a náklady za právne služby spojené s vymáhaním pohľadávky
ako také zodpovedajú definícii príslušenstva pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

36. Napriek tomu, že vo vzťahu k príslušenstvu pohľadávky, na ktorého úhradu bol žalovaný písomne
vyzvaný, bolo možné realizovať postup v zmysle § 330 Obchodného zákonníka, nemožno opomenúť,
že uplatnenie náhrady nákladov vrámci príslušenstva pohľadávky nesmie viesť k neodôvodnenej
kumulácii nárokov veriteľa, najmä vo vzťahu k paušálnej náhrade nákladov podľa § 369c Obchodného
zákonníka, ktorej účelom je čiastočne kompenzovať náklady spojené s uplatnením pohľadávky bez

potreby preukazovania ich výšky.

37. Súd nie je toho názoru, že veriteľ môže mať voči dlžníkovi nárok na paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky podľa ust. § 369c Obchodného zákonníka a súčasne aj na plnú
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka,

tak, ako si to uplatnil aj žalobca vo svojej predžalobnej výzve, ktorou sa domáhal voči žalovanému
zaplatenia paušálnej náhrady nákladov v sume 40,- eur a zároveň aj náhrady vynaložených nákladov
za právne služby v celkovej sume 187,58 eur.

38. Inštitút paušálnej náhrady nákladov bol do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaný

zo smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/7/EÚ zo dňa 16.2.2011 o boji proti oneskoreným
platbám v obchodných transakciách. Aj keď dôvodová správa k inkorporovaniu smernice do právneho
poriadku Slovenskej republiky poukazovala na to, že paušálna náhrada nákladov by mala nahradiť
veriteľovi náklady ako sú napr. mzda administratívnej sily, použitej na spracovanie výzvy, poštovné za
výzvu na plnenie a pod., zo samotného zákonného znenia § 369c Obchodného zákonníka obmedzenie

paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky výlučne len na interné náklady žalobcu
nevyplýva. Dôvodová správa navyše nie je právne záväzným prameňom práva. Uplatnenie, resp.
priznanie či zaplatenie paušálnej náhrady nákladov, tak má vplyv na posúdenie dôvodnosti uplatňovania
hmotnoprávneho nároku na náhradu reálnych nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, napríkladnákladov za poskytnuté právne služby, ktoré v zmysle Občianskeho zákonníka tvoria príslušenstvo
pohľadávky, a ktoré vzhľadom na absenciu ich bezprostrednej väzby na súdne konanie nemôžu byť
posudzované ako trovy súdneho konania v zmysle § 251 CSP.

39. Aj na prípad prejednávanej veci je tak možné podľa názoru súdu aplikovať právny záver Súdneho
dvora vo veci C-287/17 Česká pojišťovna a.s. c/a WCZ, spol. s r. o., v ktorom súd rozhodol o takom
výklade smernice, v zmysle ktorého „veriteľovi, ktorý sa domáha priznania náhrady nákladov upomienok
zaslaných dlžníkovi z dôvodu omeškania dlžníka s platbou, priznáva právo získať na tomto základe

okrem nároku na paušálnu sumu vo výške 40 eur stanovenú v odseku 1 tohto článku aj primeranú
náhradu v zmysle odseku 3 rovnakého článku, pokiaľ ide o časť týchto nákladov presahujúcu túto
paušálnu sumu." Z odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora (body 21, 30) vyplynulo, že čl. 6 ods. 3
smernice „stanovuje, že veriteľ je oprávnený od dlžníka požadovať okrem paušálnej sumy uvedenej
v odseku 1 tohto článku primeranú náhradu všetkých ostatných nákladov na vymáhanie presahujúcich
uvedenú sumu.… je však potrebné spresniť, že keďže náhrada stanovená v článku 6 ods. 3 smernice

2011/7 musí byť primeraná, táto náhrada nemôže pokrývať ani tú časť uvedených nákladov, ktorá už je
zohľadnená v rámci paušálnej sumy 40 eur stanovenej v odseku 1 tohto článku, ani náklady, ktoré sa
vzhľadom na všetky okolnosti danej veci javia ako neprimerané.“

40. Súd zdôrazňuje, že postup podľa § 330 Obchodného zákonníka možno aplikovať výlučne vo

vzťahu k takému príslušenstvu pohľadávky, ktorého uplatňovanie voči dlžníkovi je po právnej stránke
dôvodné. Pokiaľ teda určitá časť žalobcom uplatneného príslušenstva nespĺňala zákonné predpoklady
na priznanie, nemožno ju považovať za existujúci záväzok dlžníka, a preto ani za položku, na ktorú
by bolo možné účinne započítať plnenie poskytnuté dlžníkom. V rozsahu nedôvodne uplatneného
príslušenstva tak nemožno akceptovať žalobcom tvrdený spôsob započítania, a plnenie, ktoré žalobca

započítal na nedôvodnú časť uplatňovaného príslušenstva, bolo potrebné v danom rozsahu považovať
za plnenie smerujúce k úhrade časti istiny.

41. V dôsledku toho súd dospel k záveru, že postupom podľa § 330 Obchodného zákonníka došlo k
zániku povinnosti žalovaného zaplatiť úrok z omeškania vo výške 68,47 eur, paušálnu náhradu nákladov

spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur a náklady za právne služby spojené s vymáhaním
pohľadávky vo výške prevyšujúcej sumu paušálnej náhrady, t.j. náklady vo výške 147,58 eur. Tým bola
istina bola zo strany žalovaného uhradená vo väčšom rozsahu, než tvrdil žalobca vo svojom žalobnom
návrhu, a teda v rozsahu 823,95 eur. Neuhradená ostala časť ceny diela v rozsahu 256,05 eur.

42. Pretože žalovaný v lehote splatnosti neuhradil časť dlžnej istiny vo výške 256,05 eur, súd rozhodol
o jeho povinnosti zaplatiť túto sumu v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

43. Ako príslušenstvo pohľadávky je žalovaný povinný uhradiť žalobcovi v dôsledku vzniku omeškania
s úhradou splatnej pohľadávky úrok z omeškania podľa ust. § 369 ods. 1, 2 Obchodného

zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Obchodného zákonníka. Keďže v čase vzniku omeškania žalovaného s úhradou splatnej
ceny diela v zmysle neskôr splatnej faktúry č. 202402171 (splatnosť: 17.01.2025) bola úroková sadzba
hlavných refinančných operácií stanovená Európskou centrálnou bankou za obdobie od 18.12.2024 do
04.02.2025 vo výške 3,15 %, po započítaní 9 percentuálnych bodov v zmysle citovaného ust. § 1 ods.

2 nariadenia vlády súd žalobcovi priznal úroky z omeškania vo výške 12,15 % z dlžnej sumy istiny, a to
počnúc dňom po vykonaní čiastočnej úhrady, ktorou došlo k úhrade kapitalizovaného úroku z omeškania
ako príslušenstva pohľadávky v zmysle § 330 Obchodného zákonníka, až do zaplatenia.

44. Vo výroku II. tohto rozsudku súd zamietol žalobu v prevyšujúcej časti, nakoľko na základe

právneho posúdenia skutkového stavu sporu súd dospel k záveru, že v časti nedôvodne uplatňovaného
príslušenstva pohľadávky voči žalovanému v rozsahu 40,- eur, ktoré bolo predmetom postupu žalobcu
podľa § 330 Obchodného zákonník, plnenie žalovaného, ktoré bolo započítané na toto príslušenstvo,
bolo potrebné posúdiť ako úhradu istiny. Z toho dôvodu súd zamietol žalobu v rozsahu sumy 40,- eur
s tým zodpovedajúcim úrokom z omeškania, pretože časť ceny diela v rozsahu 40,- eur zanikla už

peňažným plnením žalovaného dňa 03./04.07.2025.

45. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.46. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

47. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

48. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

49. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

50. O trovách konania súd rozhodol v súlade s vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami, v zmysle

ktorých posúdil pomer úspechu strán v tomto spore.

51. Pri posudzovaní úspechu v spore súd vzal na zreteľ, že pomer úspechu žalobcu k predmetu sporu
bol 86,49 % (vyhovenie v časti istiny 256,05 eur s príslušenstvom) a úspech žalovaného bol 13,51 %
(zamietnutie v časti istiny 40,- eur s príslušenstvom). Žalobcovi ako úspešnej strane sporu tak vznikol

nárok len na pomernú časť trov konania, a to v rozsahu 72,98 %, keď uvedený rozsah predstavuje rozdiel
medzi percentuálnym úspechom žalobcu a percentuálnym úspechom žalovaného (86,49 % - 13,51 %).

52. Výrok o náhrade trov konania súd formuloval v zmysle právneho názoru vysloveného Najvyšším
súdom SR v uznesení sp. zn. 6Cdo/65/2017 zo dňa 30.5.2017, ako aj v uznesení sp. zn. 6Cdo 222/2016

zo dňa 23.3.2017, podľa ktorého musí v ňom byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania
s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

53. O výške náhrady týchto trov konania bude v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Prešov, písomne v troch vyhotoveniach. (§ 355 a § 357 CSP)

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 359 CSP)

V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
uvedie sa spisová značka konania, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh).Odvolanie musí byť podpísané. (§ 127 a § 363 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1
CSP)Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala
vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 2 CSP)

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.