Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Cob/68/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121420098
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:6121420098.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členiek senátu

JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Ley Gubovej, v spore žalobcu: DURPES s. r. o., Štúrova 36/9, 017
01 Považská Bystrica, IČO: 48 025 186, zastúpeného: JUDr. Róbert Fatura advokát, s. r. o., Centrum
18/23, 017 01 Považská Bystrica IČO: 46 528 644, proti žalovanému: Incheba, akciová spoločnosť,
Viedenská cesta 3 - 7, 851 01 Bratislava, IČO: 00 211 087, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr.
Viera Kuruczová, s. r. o., Trnavská 15, 831 04 Bratislava, IČO: 51 265 656, o zaplatenie 3.583,20
Eur s príslušenstvom o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k.
B5-58Cb/131/2021-114 zo dňa 07.02.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. B5- 58Cb/131/2021-114 zo dňa
07.02.2023 potvrdzuje.
II. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V (ďalej aj „súd prvej inštancie“, s účinnosťou od 1. júna 2023 Mestský súd
Bratislava III) svojím rozhodnutím - rozsudkom č. k. B5-58Cb/131/2021-114 vydaným dňa 07.02.2023,
(ďalejajlennapadnutýrozsudok)rozhodoltak,že(I)žalovanéhozaviazalzaplatiťžalobcovi3583,20Eur
s úrokom z omeškania 8% ročne zo sumy 3 583,20 Eur od 06.07.2019 do zaplatenia zo sumy 183,71

Eur od 29.07.2019 do zaplatenia zo sumy 90,23 Eur od 19.08.2021 do zaplatenia a paušálnu náhradu
nákladov vo výške 40 Eur, a to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a (II) zároveň uložil
žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi 100% trov konania.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca na základe Záväznej
prihlášky na výstavu CONECO RACIOENERGIA zo dňa 25.04.2019, ktorá sa mala uskutočniť v
dňoch 25.03.2020 až 28.03.2020, si u žalovaného objednal v prihláške označené služby, resp. nájom

plochy, pričom za túto žalobca uhradil na základe vystavených faktúr zálohu vo výške 594 Eur (faktúra
č. 604190165), 324 Eur (faktúra č. 604190164) a 1.386 Eur (zálohová faktúra č. 304195366), t. j.
sumu spolu vo výške 2.304 Eur. V súvislosti s uvedeným si žalobca zároveň od žalovaného objednal
služby v súvislosti s realizáciou výstavy, za ktoré na základe faktúry č. 301205453 zaplatili zálohu vo
výške 1.279,20 Eur. Vzhľadom na pandémiu COVID-19 sa výstava v určenom termíne v roku 2020
neuskutočnila, pričom sa mala uskutočniť v termíne 24. až 27. marca 2021, a to na základe listu
žalobcu zo dňa 04.05.2020. Keďže sa ani v tomto termíne výstava neuskutočnila, žalobca listom zo

dňa 06.05.2021 odstúpil od zmluvy uzatvorenej na základe Záväznej prihlášky zo dňa 25.04.2019 a
žalovanému vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi dlžnú sumu vo výške 3.583,20 Eur. Keďže žalovaný
nevrátil žalobcovi dlžnú sumu, žalobca opätovne vyzval žalovaného na vrátenie dlžnej sumy do 3 dníod doručenia výzvy zo dňa 11.06.2021, ktorú si žalovaný prevzal dňa 02.07.2021, teda ju mal vrátiť do
05.07.2021.
3. Ako prostriedky procesného útoku okrem vyššie uvedených skutkových tvrdení žalobca označil a do

spisu doložil: faktúry č. 604190165, č. 604190164, č. 304195366 a č. 301205453, list žalobcu zo dňa
06.02.2021, výzva zo dňa 11.06.2021, podací lístok, list žalovaného 25.05.2021, odstúpenie od zmluvy,
záväzná prihláška, Všeobecné podmienky účasti (ďalej tiež aj len VPU).

3. V odpore proti platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 19Up/1173/2021

žalovaný skutkovo tvrdil, že žalobca výzvou zo dňa 11.06.2021 žalovaného vyzval na vrátenie uhradenej
platby.Predmetomvýzvybolovráteniefinančnýchprostriedkovvovýške3.583,20Eur.Navýzvužalobcu
žalovaný reagoval listom - odpoveď na predžalobnú výzvu zo dňa 28.07.2021. Z dôvodu legislatívnych
opatreníspandemickousituáciouazákazomkonaniahromadnýchpodujatížalovanýinformovalžalobcu
o zmene termínu konania výstavnej akcie. Žalovaný v súlade so záväznou prihláškou a v súlade so
všeobecnými podmienkami účasti preložil výstavnú akciu na iný termín, čo aj žalobcovi oznámil. Žalobca

podpisom záväznej prihlášky, ktorej súčasťou boli Všeobecné podmienky účasti prejavil s nimi súhlas
a v zmysle čl. III bod 2 Všeobecných podmienok účasti sa ich zaviazal dodržiavať. Z uvedeného bolo
zrejmé, že pokiaľ si účastníci zmluvného vzťahu dojednali možnosť zmeny zmluvných podmienok -
napr. v tomto konkrétnom prípade jednostranným oznámením druhej strany - obsah zmluvy sa zmení
dohodnutým spôsobom. Poukázal na rozhodnutie NS ČR 23Cdo/1098/2012. Žalobca poznal obsah

záväzku, t. j. vedel, že k zmene termínu môže prísť na základe oznámenia žalovaného, napriek tomu
žalobca pristúpil k uzavretiu zmluvy bez výhrad. Žalovaný mal za to, že mu nemôže byť na ťarchu, že
žalobca nevyhodnotil obsah práv a povinností, ktoré uzavretím zmluvy na seba prevzal. Uviedol, že
zmluva medzi nimi nezanikla, keď dôvod odstúpenia žalobcu, že už naďalej nemal záujem o objednané
služby, nebol relevantný a dôvodný a platný právny úkon. Mal za to, že zmluva medzi nimi stále trvá,

zmenil sa len obsah zmluvných záväzkov o zmene termínu z dôvodu pandemických opatrení. Navrhol
žalobu zamietnuť. Okrem vyššie uvedených skutkových tvrdení žalovaný ako prostriedky procesnej
obrany označil a do súdneho spisu doložil: list - odpoveď zo dňa 28.07.2021 a stanovisko zo dňa
04.05.2020.

5. Žalobca s tvrdeniami žalovaného v odpore nesúhlasil. Zo Všeobecných podmienok účasti, ktoré mal
žalovaný dostupné na webových stránkach nevyplývalo, že žalovaný by bol oprávnený preložiť termín
výstavy. V zmysle čl. III bod 2 VPU sa zaviazal žalobca dodržiavať VPU, no v žiadnom ustanovení
nebolo uvedené, že žalovaný by bol oprávnený preložiť termín výstavy. Jediné ustanovenie VPU, kde
bola uvedená vis major - ustanovenie čl. XIII bod 1, v zmysle ktorého v prípade, že organizátor v

dôsledku ním nezavinených okolností („vis major“) nemôže zrealizovať výstavnú akciu (VA), alebo
zabezpečiťjejkonaniepocelýčastrvania,upovedomíotejtoskutočnostivystavovateľov.Všetkyzáväzky
vzniknuté organizátorovi z uzatvorenej zmluvy týmto zanikajú. Vystavovateľovi týmto nevzniká žiadny
nárok na náhradu.“ Žalobca mal záujem vystavovať na uvedenej výstavnej akcii, no vzhľadom na
značný odstup času od pôvodného termínu výstavy (2 roky) a už druhému preloženiu výstavnej akcie

sa žalobca rozhodol od zmluvy odstúpiť. Žalovaný vystavil žalobcovi faktúry za služby, ktoré nedodal a
teda žalobcovi vznikol po zákonnom odstúpení od zmluvy nárok na vrátenie finančných prostriedkov.

6. Žalovaný vo vyjadrení podľa § 167 ods. 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej ako „CSP“ alebo ako „Civilný sporový poriadok“), že žalobca

žalovanému pri uzatváraní zmluvy neoznámil, že o neskorší termín plnenia zo strany žalovaného nemá
záujem.Predvídateľnosťskutočnosti,žežalobcanemánaneskoršomplnenízáujemmusíbyťobjektívne
daná k dátumu uzavretia zmluvy. Nebolo postačujúce, že túto skutočnosť oznámil žalobca k dátumu,
keď ku zmene termínu plnenia prišlo. Žalovaný uviedol, že výstavná akcia nebola zrušená v zmysle čl. IV
bod 9 Všeobecných podmienok účasti, ale bola v súlade so záväznou prihláškou, ktorej neoddeliteľnou

súčasťou boli Všeobecné podmienky účasti, presunutá na náhradný termín. Žalobca sa nesprávne
domnieval, že výstavná akcia bola viazaná na konkrétny termín konania. Je praxou aplikovať do zmlúv
ustanovenia o tom, že organizátor si vyhradzuje právo zmeny termínu - viď predná strana prihlášky,
alebo aj podmienok. Žalobca podpisom záväznej prihlášky, ktorej súčasťou boli Všeobecné podmienky
účasti, prejavil súhlas a v zmysle čl. III ods. 2 VPU sa ich zaviazal dodržiavať. Poukázal na čl. VII ods.

1 VPU, ktorý je o výhradnom práve organizátora na zmenu termínu.

7. Súd prvej inštancie na základe nesporných skutkových tvrdení a z listinných dôkazov uvedených v
bodoch 2 a 4 zistil tento skutkový stav veci:8. Podľa záväznej prihlášky zo dňa 29.10.2019 sa žalovaný záväzne prihlásil na výstavnú akciu
CONECO RACIOENERGIA v dňoch 25.-28.03.2020. V päte tejto prihlášky bolo uvedené, že „bez

výhrad súhlasím so znením Všeobecných podmienok účasti, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou záväznej
prihlášky a nachádzajú sa na zadnej strane tejto prihlášky a ich plné znenie je zverejnené na
www.incheba.sk. Organizátor si vyhradzuje právo zmeny termínov a podmienok.“ Prihlášku žalobca
podpísal a opatril pečiatkou.

9. Podľa čl. XIII ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA ods. 1 Všeobecných podmienok účasti v prípade, že
organizátor v dôsledku ním nezavinených okolností („vis major“) nemôže zrealizovať výstavnú akciu
alebo zabezpečiť jej konanie po celý čas trvania, upovedomí o tejto skutočnosti vystavovateľov. Všetky
záväzky vzniknuté organizátorovi z uzatvorenej zmluvy týmto zanikajú. Vystavovateľovi týmto nevzniká
žiadny nárok na náhradu.

10. Žalovaný uhradil žalobcovi registračný poplatok vo výške 324 Eur, cenu za nájom výstavnej plochy
1.386 Eur, zálohu vo výške 594 Eur a súvisiace služby vo výške 1.279,20 Eur. Celkom 3.583,20 Eur.
Tieto skutočnosti neboli sporné.

11. Žalovaný listom zo dňa 04.05.2020 informoval o postupe v prípade organizácie veľtrhu Coneco

a Racioenergia, ktorý sa mal uskutočniť 25.-28.03.2020 pre šírenie nebezpečného ochorenia Covid
19 s tým, že preložili veľtrh z roka 2020 na termín 24.-27.03.2021 a uhradené finančné prostriedky
budú presunuté na jeho účasť na veľtrhu v náhradnom termíne. Nebolo sporné, že ani ďalší termín
24.-27.03.2021 sa z rovnakého dôvodu neuskutočnil.

12. Žalobca listom zo dňa 06.05.2021 odstúpil od zmluvy. V liste uviedol, že na základe záväznej
prihlášky na výstavu CONECO RACIOENERGIA zo dňa 25.04.2019, ktorá sa mala uskutočniť
25.-28.3.2020 uhradil sumy spolu 2.304 Eur a 1.279,20 Eur. Vzhľadom na pandémiu sa výstava
neuskutočnila a objednané služby poskytnuté neboli. Preto odstúpil od zmluvy vytvorenej záväznou
prihláškou zo dňa 25.04.2019 z dôvodu, že nemal naďalej záujem o objednané služby a požiadal

uvedené sumy vrátiť.

13. Z Listu zo dňa 25.05.2021 vyplývalo, že žalovaný oznámil žalobcovi, že z rovnakých dôvodov sa
výstava neuskutočnila a riešením je presunutie veľtrhov CONECO a RACIOENERGIA do tradičného
termínu v roku 2022, a to v termíne 23.-26.marca 2022.

14. Z listu zo dňa 11.06.2021 vyplýva, že advokát žalobcu vyzval žalovaného na vrátenie sumy 3.583,20
Eur z dôvodu odstúpenia od zmluvy, a to v lehote do 3 dní od obdžania výzvy. Nebolo sporné, že táto
výzva bola žalovanému doručená dňa 02.07.2021.

30. Súd prvej inštancie po citácii zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka - § 451 ods. 1, ods. 2,
§ 456 a § 458 ods. 1 a Obchodného zákonníka - § 269 ods. 2, § 273 ods. 1, ods. 3, § 340 ods. 2, §
365 ods. 1, § 369 ods. 1, ods. 2, § 369c ods. 1, konštatoval, že skutkový stav medzi sporovými stranami
nebol sporný. Nebolo sporné záväzné prihlásenie žalobcu na predmetnú výstavnú akciu CONECO
RACIOENERGIA 2020 v dňoch 25.-28.03.2020 a zaplatenie sumy 3.583,20 Eur, ďalej nebolo sporné, že

z dôvodu pandémie COVID-19 sa výstavná akcia nekonala. Z oznámenia zo dňa 25.05.2020 žalovaný
informovalopresunutítermínuorokneskôrnamarec2021,pričomnebolosporné,žeanitentopresunutý
termín sa z dôvodu pandémie COVID-19 neuskutočnil. Žalobca následne odstúpil od zmluvy z dôvodu
neuskutočnenej výstavy a vyzval žalovaného na vrátenie zálohy. Žalovaný tvrdil, že jeho záväzok zanikol
až výstavnou akciou CONECO RACIOENERGIA v marci roku 2022. Na základe nesporného skutkového

stavu súd prvej inštancie mal za to, že sporové strany uzavreli nepomenovanú zmluvu podľa § 269 ods.
2 Obchodného zákonníka, keď žalovaný ako organizátor sa zaviazal žalovanému ako vystavovateľovi
zabezpečiť účasť na výstave CONECO RACIOENERGIA v termíne 25.03.-28.3.2020 a žalobca sa
zaviazal uhradiť odplatu za služby. Súčasťou záväznej prihlášky bol odkaz na všeobecné obchodné
podmienky žalovaného podľa § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré mali byť na zadnej strane

tejto prihlášky, pričom tieto Všeobecné podmienky účasti boli uverejnené na www.incheba.sk. Žalobca
až na pojednávaní uviedol, že tieto obchodné podmienky neboli na rubovej strane prihlášky, avšak súd
prvej inštancie poukázal na to, že tento procesný útok žalobca nepoužil včas a zároveň v prihláške bol
odkaz na webové sídlo žalovaného, v ktorom boli tieto obchodné podmienky zverejnené a súd prvejinštancie potom mal za to, že žalobca mal možnosť sa s nimi oboznámiť. Preto súd prvej inštancie s
poukazom na § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka dospel k záveru, že tieto obchodné podmienky boli
sporovým stranám známe. Ďalej mal súd prvej inštancie z týchto všeobecných obchodných podmienok

preukázané, že žalovaný v nich upravil prípady vis major a to v čl. XIII záverečných ustanovení
Všeobecných podmienok účasti ako podmienky, podľa ktorého v dôsledku ním nezavinených okolností
(vis major) nemohol realizovať výstavnú akciu s tým, že všetky záväzky vzniknuté z uzatvorenej zmluvy
žalovanému zanikli, pričom žalobcovi ako vystaviteľovi nevznikol žiadny nárok na náhradu. Žalobca si
žalobou neuplatnil nárok na náhradu v súvislosti s neuskutočnením výstavnej akcie, ale na vydanie

bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie s poukazom na tento čl. XIII odsek 1 Všeobecných
podmienok účasti dospel k záveru, že nárok žalobcu bol dôvodný. Pandémia COVID-19 bola žalovaným
nezavinenou okolnosťou vis major, pre ktorú nemohlo dôjsť k zrealizovaniu predmetnej výstavy v
marci 2020 a vzhľadom na to záväzky z uzatvorenej zmluvy medzi sporovými stranami zanikli. Z toho
bolo zrejmé, že uhradenie peňažných plnení na základe záväznej prihlášky žalobcom bolo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol a preto priznal žalobcovi nárok na vydanie tohto bezdôvodného

obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka a uložil žalovanému zaplatiť istinu 3.583,20 Eur.

31. Žalovaný poukazoval na to, že prekážka, pre ktorú sa výstava neuskutočnila bola dočasnej povahy
a záväzok sporových strán zanikol až zrealizovaním výstavy v roku 2022. Súd prvej inštancie uviedol, že
prekážka vis major je vždy dočasnej povahy a pre taký prípad žalovaný upravil podmienky výstavných

akciíprávevcitovanomčl.XIIIodsek1,podľaktoréhoajvecposúdil,pričomzáväzokzanikolpredmetnou
okolnosťouvismajor-pandémiouCOVID-19vmarci2020.Vzhľadomnatosúdprvejinštancieinéčlánky
Všeobecných podmienok účasti - čl. III odsek 9 a čl. VII odsek 1 - na predmetnú vec neuplatnil, nakoľko
sa na ňu nevzťahovali. Naviac vo vzťahu k tvrdeným skutočnostiam ohľadom zmeny termínu konajúci
súd uviedol, že žalovaný nemenil termíny. Zo všetkých oznámení, ktoré boli zaslané účastníkom výstavy

bolo zrejmé, že žalovaný tieto riadne termíny akcií neuskutočnil a oznámil, že ich presunul o rok. Nakoľko
meniť termín bolo možné iba vopred, a to pred uskutočnením riadneho termínu, ale nie následne. Preto
tietonámietkyžalovaného,žemeniltermínvýstavnejakcie,súdprvejinštancienepovažovalzadôvodné.

32. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného zo záverečnej reči o možnosti

aplikácie § 33a ods. 1 a 10 zák. 136/2020 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 170/2018 Z. z. o zájazdoch,
spojených službách cestovného ruchu, niektorých podmienkach podnikania v cestovnom ruchu a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 119/2019 Z. z. (ďalej len zákon č. 135/2020Z.
z.) v predmetnej veci, nakoľko v predmetnej veci nešlo o zájazd či spojenú službu cestovného ruchu.

33. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, súd prvej inštancie priznal
žalobcovi úroky z omeškania v uplatnenej sadzbe odo dňa nasledujúceho po uplynutí 3 dňovej lehoty
uvedenej vo výzve zo dňa 11.06.2021, doručenej žalovanému 02.07.2021, teda po tom, čo žalobca
žalovaného požiadal o vrátenie dlžnej sumy s poukazom na § 340 ods. 2, § 365, § 369 Obchodného
zákonníka a nariadenia vlády SR 21/2013 Z. z. Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením

pohľadávky bola žalobcovi priznaná podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2
nariadenia 21/2013 Z. z. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov
konania podľa pomeru jeho úspechu vo veci, a to v plnom rozsahu.

34.Vočinapadnutémurozsudkuvcelomrozsahupodalžalovanýodvolaniezodňa03.05.2023anavrhol,

aby odvolací súd ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, nakoľko
napadnutý rozsudok považoval za nezákonný z nasledovných dôvodov:
- z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces),

- z dôvodu podľa § 365 ods. í písm. h) CSP, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
35. Žalovaný poukázal na to, že právo na spravodlivý proces v sebe zahŕňa o. i. aj zákaz prekvapivých
rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní
zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a právo na preskúmanie rozhodnutia.

36. Rozsudok je arbitrárny a nespĺňa požiadavky na odôvodnenia rozhodnutia stanovené v § 220 ods.
2 CSP v zmysle ktorého platí že „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatnéskutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, pripadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“ Nevyhnutnosť existencie riadneho odôvodnenia rozhodnutia
je esenciálnou podmienkou ústavne konformného rozhodnutia vylučujúcou svojvôľu v rozhodovaní.
37. V dôsledku nesplnenia zákonných náležitostí bol napadnutý rozsudok nezrozumiteľný,
nepreskúmateľný, zmätočný a nepresvedčivý, pričom žalovanému ním bolo znemožnené uskutočňovať
jemu patriace procesné práva zaručené Ústavou SR do takej miery, že mu bolo odňaté právo na

spravodlivý súdny proces. „Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.“ CSP ustanovuje požiadavky
na odôvodnenie rozhodnutia tak, aby bola z neho zrejmá opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia má teda v zmysle CSP obsahovať argumentáciu, ktorá je

spôsobilá zrozumiteľným a preskúmateľným spôsobom vysvetliť výrok rozhodnutia, teda z odôvodnenia
napadnutého rozsudku by malo vyplývať prečo konajúci súd rozhodol tak ako rozhodol.
38. Odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo mimo citácie zákonných ustanovení a skutkového stavu
obmedzené na štyri odseky, z ktorých vôbec nevyplývali právne úvahy konajúceho súdu vo vzťahu k
zisteným skutkovými tvrdeniam a ani zdôvodnenie prečo súd dospel k právnemu záveru o dôvodnosti

nároku žalobcu. Napadnutý rozsudok nespĺňal obligatórne náležitosti stanovené právnymi predpismi,
právnou teóriou a ustálenou judikatúrou, bol prejavom svojvôle a porušením práva žalovaného na
spravodlivý proces. Nebolo z neho vôbec zrejmé:
- či mal súd prvej inštancie za to, že výstavná akcia bola zrušená alebo presunutá (v odôvodnení
napadnutého rozsudku bolo len konštatovanie, že výstavnú akciu nebolo možné uskutočniť v marci

2020, neboli uvedené žiadne úvahy ani právna argumentáciu vo vzťahu k argumentácii žalovaného
spočívajúcej v zmene termínu výstavnej akcie na základe oprávnenia žalovaného dojednaného
zmluvnými stranami ako podnikateľmi v rámci ich zmluvnej autonómie, ktorá argumentácia v celom
odôvodnení vôbec nebola spomenutá, a teda konajúci súd sa s ňou vôbec nevysporiadal a takisto sa
nevysporiadal s faktom, že v danom prípade nešlo o zmluvu fixnú)

- ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že došlo k údajnému zániku záväzkov medzi zmluvnými
stranami, resp. z akého dôvodu malo k tomuto zániku dôjsť, a to vzhľadom na dočasnú povahu prekážky
vis major, ako aj dôvodu, že v danom prípade nenastala nemožnosť plnenia,
- prečo sa podľa názoru konajúceho súdu na predmetnú vec neaplikovali ďalšie ustanovenia
Všeobecných podmienok účasti najmä čl. IV ods. 9, ale len čl. XIII odseku 1,

-akosakonajúcisúdvysporiadalsoskutočnosťou,žežalovanémupreukázateľnevznikliznačnénáklady
na prípravu výstavnej akcie, ktoré mali byť v prípade zrušenia akcie v súlade s čl. IV. bodom 9.
VPÚ odpočítané od platieb vracaných žalobcovi, a to v súvislosti s tvrdeným vznikom majetkového
prospechu na strane žalovaného (ako predpokladu vzniku priznaného nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia),

- prečo podľa konajúceho súdu nebolo možné analogicky aplikovať zákon č. 136/2020 Z. z., ktorým
zákonodarca vyriešil totožnú situáciu vzniknutú v dôsledku vládnych opatrení v súvislosti s pandémiou
COVID-19 rovnakým spôsobom ako žalovaný (pričom v uvedenom prípade sa jednalo o riešenie vzťahu
podnikateľov voči slabším subjektom /spotrebiteľom/, oproti riešeniu vzťahu žalobcu a žalovaného ako
dvoch rovnocenných podnikateľských subjektov znášajúcich podnikateľské riziko), súd prvej inštancie

vôbec nevysvetlil prečo nie je možné použiť ustanovenia daného zákona ako predpisu upravujúceho
obsahom a účelom najbližšie špecifickú situáciu existencie vládnych opatrení na ochranu zdravia v
súvislosti s pandémiou ochorenia COVID-19, ako argumentoval žalovaný.
39. Odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahovalo odpovede na podstatné argumenty žalovaného
v spore, a tieto ani len nespomínalo (zmluvná autonómia, možnosť zmeny termínu akcie a fakt že termín

akcie nebol záväzný, a teda nedošlo k jej zrušeniu, ale k presunu v súlade s postupom dohodnutým
zmluvnými stranami vo Všeobecných podmienkach účasti). Žalovanému z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nebolo jasné či sa konajúci súd jeho argumentáciou zaoberal, a ak áno, z akých dôvodov ju
nepovažoval za správnu a prečo rozhodol v jeho neprospech. Rovnako nebolo jasné aké právne normy
konajúci súd na vec aplikoval a akými právnymi úvahami sa pri posúdení prípadu zaoberal.

40. V zmysle konštantnej judikatúry slovenských súdov zakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
porušenie práva na spravodlivý proces (predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 205
ods. 2 písm. a/ OSP, resp. § 237 písm. f/ OSP).41. Podľa žalovaného závažné nedostatky napadnutého rozsudku sú dôvodom na jeho zrušenie pre
jeho nepreskúmateľnosť a zmätočnosť a pre vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, nebolo úplne zrejmé
právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, toto však vzhľadom na výrok napadnutého rozsudku
zjavne vyústilo do nesprávneho záveru o údajnej danosti nároku uplatňovaného v konaní žalobcom.
42. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použije iný právny predpis, ako má správne použiť, alebo

aplikuje síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloží. Súd prvej inštancie nárok uplatňovaný
žalobcom v uvedenej právnej veci nesprávne posúdil ako dôvodný z titulu bezdôvodného obohatenia
vzniknutého plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. V zmysle ustálenej judikatúry platí, že:
> „skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, dopadá na tie prípady, keď v okamžiku poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia,
ktorý však následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právne účinky (odpadol).

Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením.
Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie
bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť“,
> „plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol ako jedna zo skutkových podstát vzniku bezdôvodného
obohatenia predpokladá, že v čase, kedy bolo poskytnuté plnenie, existoval právny dôvod na plnenie,

ktorý však následne v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti odpadol (stratil svoje právne účinky)“
43. V posudzovanom prípade však až do marca 2022, kedy sa konala predmetná výstavná akcia,
nedošlo k vzniku žiadneho dôvodu pre zánik zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným (tento
kontinuálne trval), a teda nedošlo ani k dodatočnému odpadnutiu právneho dôvodu plnenia žalobcu voči
žalovanému, ktorý mal byť dôvodom na vznik bezdôvodného obohatenia. V súlade s judikatúrou, vyššia

moc, spomínaná v odôvodnení napadnutého rozsudku, nepredstavuje samostatnú právnu skutočnosť,
ktorá by spôsobovala zánik záväzku.
44. K aplikácii čl. XIII ods. 1 Všeobecných podmienok účasti nedochádza automaticky, ale na základe
písomného oznámenia žalovaného (žalovaný oznámil zmenu termínu v súlade so zmluvne dohodnutými
podmienkami, nie zrušenie). Žalovaný poukazoval na skutočnosť, že sa jednalo o konanie dovolené

a tiež v danom hospodárskom odbore za obvyklé (tzv. „industry štandard“). Pandémia bola dočasná
prekážka, po odpadnutí, ktorej bolo možné záväzok plniť, čo sa aj stalo. Preto nebol čl. XIII ods. 1
Všeobecných podmienok účasti aplikovateľný na prejednávaný prípad, a to z dôvodu, že v danom
prípade nenastala nemožnosť plnenia. Žalovaný v súlade s obchodnými zvyklosťami v dotknutom
odvetví a s cieľom minimalizovať škody pri výskyte objektívnych príčin brániacich konaniu výstavnej

akcie v predbežne plánovanom termíne využil svoje oprávnenie na zmenu termínu akcie dojednané
zmluvnými stranami (v prihláške predná strana dolu, v čl. VII. bode 1. Všeobecných podmienok účasti,
zo zákona nešlo o fixnú zmluvu) a postupom a spôsobom dohodnutým v zmluve presunul konanie akcie
na iný termín.
45. Žalovaný zdôraznil, že žalobca a žalovaný si toto oprávnenie žalovaného na zmenu termínu

dojednali ako dva podnikateľské subjekty s využitím zmluvnej autonómie v prihláške a vo Všeobecných
podmienkach účasti, pričom platí že „Ak účastníci uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú
zmluvu (či pomenovanú alebo nepomenovanú), túto zmluvu sú povinní plniť a to aj vtedy ak by plnenie
bolo pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné“.
46. Vzhľadom na vykonanú zmenu termínu výstavnej akcie bol po celý čas daný nárok žalovaného

na držanie žalobcom uhradenej zálohy (do momentu kedy sa výstavná akcia uskutočnila a žalobca sa
jej nezúčastnil z titulu zálohy oprávňujúcej ho na účasť a po neúčasti žalobcu na akcii z titulu aplikácie
bodu 3. čl. IV. Všeobecných podmienok účasti). Nakoľko suma uhradená žalobcom nepredstavovala
plnenie z dôvodu, ktorý odpadol, v súlade s vyššie uvedenou argumentáciou bolo zrejmé, že nedošlo
k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a nárok žalobcu uplatňovaný v predmetnej

právnej veci nebol daný.
Žalovaný poukázal, že vzhľadom na neexistenciu nároku žalobcu čo do právneho dôvodu sa žalovaný
nemohol dostať do omeškania s jeho plnením, preto bol nesprávny aj záver o existencii nároku na úroky
z omeškania.
Nesprávne právne posúdenie sporu malo za následok nesprávne závery súdu prvej inštancie o údajnom

odpadnutí dôvodu na držanie sumy uhradenej zálohy žalovaným a vzniku nároku žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia, nesprávne rozhodnutie vo veci samej ako aj nepresvedčivé odôvodnenie
napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a výstižne
nevysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu a ako vecprávne posúdil. Napadnutý rozsudok pokladal žalovaný v dôsledku nedostatkov jeho odôvodnenia
za nezákonný, arbitrárny a nepresvedčivý a obsahujúci nesprávne a nedostatočné právne závery
zakladajúce sa na nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré skutočnosti odôvodňujú potrebu jeho

zrušenia.
K podanému odvolaniu sa vyjadril písomným podaním žalobca a navrhol odvolaciemu súdu napadnutý
rozsudok ako vecne a právne správny potvrdiť.

Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil tak, že sporové strany uzavreli

nepomenovanú zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, keď žalovaný ako organizátor
sa zaviazal žalobcovi ako vystavovateľovi zabezpečiť účasť na výstave CONECO RACIOENERGIA
v termíne 25.03.-28.03.2020 a žalobca sa zaviazal uhradiť mu odplatu za služby. Súčasťou záväznej
prihlášky bol odkaz na všeobecné obchodné podmienky žalovaného podľa § 273 ods. 1 Obchodného
zákonníka. Z týchto všeobecných obchodných podmienok mal súd prvej inštancie za preukázané, že
žalovaný v nich upravil prípady vis major a to v čl. XIII záverečných ustanovení Všeobecných podmienok

účasti podmienky, podľa ktorého v dôsledku ním nezavinených okolností (vis major) nemôže realizovať
výstavnú akciu s tým, že všetky záväzky vzniknuté z uzatvorenej zmluvy žalovanému zanikajú, pričom
žalobcovi ako vystaviteľovi nevzniká žiadny nárok na náhradu. Žalobca si žalobou neuplatnil nárok na
náhradu v súvislosti s neuskutočnením výstavnej akcie, ale na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd
prvej inštancie s poukazom na tento čl. XIII odsek 1 Všeobecných podmienok účasti dospel k záveru

o odôvodnenosti nároku žalobcu. Pandémia COVID-19 bola žalovaným nezavinenou okolnosťou vis
major, pre ktorú nemohlo dôjsť k zrealizovaniu predmetnej výstavy v marci 2020 a vzhľadom na to
záväzky z uzatvorenej zmluvy medzi sporovými stranami zanikli. Z toho bolo zrejmé, že uhradenie
peňažných plnení na základe záväznej prihlášky žalobcom bolo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol a preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia

podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Žalovaný ako odvolacie dôvody uvádzal porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces, kedy súd
prvej inštancie nedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok a taktiež nesprávne právne posúdenie veci,
kedy súd prvej inštancie nesprávne aplikoval právo na zistený skutkový stav v tom zmysle, že vyhodnotil

pandémiu vírusu COVID-19 ako vis major a nie ako dočasnú prekážku, pričom po jej odpadnutí je možné
výstavu zrealizovať.

Žalobca napadnutý rozsudok považoval za vecne a právne správny, pričom bol dostatočne odôvodnený
a konajúci súd taktiež vysvetlil, prečo neprijal argumentačné dôvody žalovaného. Napadnutý rozsudok

bol zrozumiteľný a jednoznačne z neho vyplývalo, akými úvahami sa súd prvej inštancie riadil.

Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval správne ustanovenia zákona
a všeobecných obchodných podmienok. Prekážka vis major je vždy dočasnej povahy a pre taký prípad
žalovaný upravil podmienky výstavných akcií práve v čl. XIII ods. 1, pričom záväzok zanikol predmetnou

okolnosťou vis major - pandémiou COVID-19 v marci 2020.

K vyjadreniu žalovaného k podanému odvolaniu sa písomne dňa 29.11.2023 vyjadril žalovaný, pričom
nesúhlasil s argumentmi žalobcu v jeho vyjadrení k odvolaniu, zotrval na svojom postoji k charakteru
prekážky vis major (COVID -19) a výkladu čl. XIII ods. 1 Všeobecných podmienok účasti a navrhol

napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Ďalšie vyjadrenia strany sporu v konaní nepredložili.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal spor podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380
CSP, a to bez nariadenia pojednávania (termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods.

1, ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave) a po oboznámení
sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej
inštancie, ktorý nebolo potrebné doplniť ani zopakovať, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie
je dôvodné, nie je možné mu vyhovieť a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a
preto ho potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

Podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, (1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je
upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie
je uzavretá.

Podľa § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka, časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné
obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné
obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.

Podľa § 273 ods. 3 Obchodného zákonníka na uzavretie zmluvy možno použiť zmluvné formuláre
používané v obchodnom styku.

Podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený
požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného
odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.

Podľa § 344 Obchodného zákonníka, od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje
zmluva alebo tento alebo iný zákon.
Podľa § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok,
a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.

Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku
alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať
z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného
upozornenia.

Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je
povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa

§ 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a
to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie

vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor
koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným

obohatením.

Predmetom sporu je v zmysle podanej žaloby zaplatenie sumy celkovo 3 583,20 Eur s úrokom
z omeškania, ktorej sa domáhal žalobca od žalovaného na základe tej skutočnosti, že na základe
zmluvného vzťahu medzi nimi v zmysle Záväznej prihlášky na výstavu CONECO RACIOENERGIA zo

dňa 25.04.2019 si žalobca u žalovaného objednal služby a prenájom plochy na predmetnej výstave,
ktorá sa mala konať 25.03. až 28.03.2020, za čo uhradil žalovanému celkovo žalobou uplatnenú sumu
3 583,20 Eur. Medzi stranami sporu v konaní nebola sporná skutočnosť, že predmetná výstava sa vo
vyššie uvedenom určenom termíne neuskutočnila v dôsledku opatrení vláda SR prijatých v súvislosti s
pandémiou COVID - 19 a v dôsledku rovnakých opatrení sa takáto výstava neuskutočnila ani v termíne

24.03. až 27.03.2021 a žalobca písomne listom zo dňa 06.05.2021 odstúpil od zmluvy uzatvorenej
na základe Záväznej prihlášky zo dňa 25.04.2019 a požiadal žalovaného o vrátenie uhradenej vyššie
vyčíslenej sumy.Odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky žalovaného voči napadnutému rozsudku uvádza k
uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojim
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane sporu (žalovanému) uplatniť jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces, že obsah práva na
spravodlivý proces je súdnou praxou vykladaný pomerne široko a zahŕňa okrem iného napr. právo na
prístupksúdu,právonaspravodlivýanestrannýsúd,právonazákonnéhosudcuatiežajprávonariadne
odôvodneniesúdnehorozhodnutia.Zanesprávnyprocesnýpostupžalovanýpovažovalto,ženapadnutý
rozsudok bol podľa jeho názoru nezrozumiteľný, nepreskúmateľný, zmätočný a nepresvedčivý v takej

miere, že došlo k porušeniu jeho procesných práv zaručených mu Ústavou SR, a teda mu bolo odňaté
právo na spravodlivý súdny proces.
Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že Civilný sporový poriadok (CSP) určuje základné obsahové
podmienky a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Obsahom hodnotenia
dôkazov je opísanie úvahy súdu o tom, ktorý z vykonaných dôkazov považuje za hodnoverný a ktorý
nie, ktoré zistenia si z celkového dokazovania odporujú a ktoré sa vylučujú. Tiež je potrebné uviesť,

ktoré dôkazy neboli vykonané a z akých dôvodov. Nie je pritom prípustný eklektický a neopodstatnený
výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom (pozri napr. nález I.ÚS 114/2008). Správnosť a
úplnosť odôvodnenia rozsudku je predpokladom jeho vykonateľnosti a preskúmateľnosti ako súdneho
rozhodnutia. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom podľa

ust. § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k nepreskúmateľnosti rozsudku, ale aj k tomu, že základné
právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia
sa strane sporu odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy,
nakoľko je problematické zaujať stanovisko k argumentom konajúceho súdu. Ide o nesprávny procesný
postup súdu v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Samotné súdne

rozhodnutie má byť logickým a právnym vyústením celého priebehu konania a hodnotenia všetkých
vykonaných dôkazov, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne aj obsahové náležitosti s dôrazom
na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k
výroku daného rozhodnutia.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k
súdu a tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť, keď právo na spravodlivý
súdny proces je naplnené tým, že všeobecný súd po zistení skutkového stavu a po výklade a použití
adekvátnych právnych noriem rozhodne a jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné
alebo prijaté v omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Práve odôvodnenie

súdneho rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (II.ÚS 383/06, I.ÚS
117/07).
V súlade s § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť

spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Podľa čl. 15 základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia
strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom
žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané
procesné dôkazy súd hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie
dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že

záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky
získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon
(CSP) nepredpisuje pravidlá, z ktorých by mal súd vychádzať pri hodnotení jednotlivých dôkazov a ich
hodnotenívovzájomnejsúvislosti.Hodnoteniedôkazovjezložitýmyšlienkovýproces,ktoréhopodstatou

sú čiastkové i komplexné závery konajúceho sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.
Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť
určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu
pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane a jednak v porovnaní s

poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s
poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné
či protichodné, vzájomne sa doplňujúce, príp. vylučujúce sa a pod. Výsledkom celkového hodnotenia
dôkazných prostriedkov je záver konajúceho súdu o pravdivosti tvrdených skutočností stranami sporu,ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery tá ktorá strana sporu splnila svoju povinnosť
preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových
tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre stranu

sporu, ktorej pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len
ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani
polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu súd uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz

nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).
Právnym posúdením veci je potom činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod skutkové
podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva k záveru,
či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd skutkový stav subsumuje
pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne interpretuje. Je síce
pravdou, že podľa ústavnej judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka

konania (aktuálne strany sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (rozhodnutie IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom
úspešnýaabysarozhodlovsúladesjehopožiadavkami(rozhodnutieI.ÚS50/2004),avšakkonajúcisúd
je rozhodne povinný v rámci odôvodnenia vo veci vydaného rozhodnutia zaoberať sa právne podstatnou
argumentáciou strany sporu vyjadrenou v rámci jej procesného útoku alebo jej procesnej obrany a

právne posúdiť jej opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť.
Osoby dotknuté rozhodnutím príslušného súdu majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých konajúci súd vo veci rozhodol,
je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného

práva, majúci za následok nepreskúmateľnosť takéhoto súdneho rozhodnutia.
Zároveň však musí odvolací súd poukázať na to, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, ako aj Ústavného súdu SR platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany
sporu, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia;
ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro
Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr.
rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30). Porušením práva na spravodlivý
proces pritom však nie je prípadné iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení strán, ako
aj iný právny názor súdu na dôvodnosť uplatneného nároku. Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia
s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok

musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. Bude preto povinnosťou
súdu logicky reagovať a podať špecifickú, zrozumiteľnú odpoveďou na konkrétne relevantné argumenty
žalovaného prednesené v konaní.

V predmetnom spore odvolací súd musí konštatovať, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok

odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP, keďže sa v ňom v dostatočnom rozsahu a kvalite
zaoberal všetkými podstatnými argumentmi prednesenými v konaní stranami sporu, komplexne hodnotil
vykonané dokazovanie a riadne sa vysporiadal so všetkými okolnosťami potrebnými pre vyvodenie
svojho právneho záveru, vychádzajúc z celého obsahu spisu a jeho vyhodnotenia, a tým vyvodenie
spravodlivého rozhodnutia o uplatnenom nároku žalobcu. V odôvodnení napadnutého rozsudku bol

podaný výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia. Myšlienkový postup súdu prvej
inštancie bol v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti ako
aj s poukazom na ním prijaté právne závery. Napadnutý rozsudok podal primerané vysvetlenie postupu
konajúceho súdu a dôvody jeho rozhodnutia boli presvedčivé.

K jednotlivým nedostatkom odôvodnenia napadnutého rozsudku vytknutých odvolaním žalovaného (bod
38 tohto rozsudku) odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie na všetky vytýkané nedostatky v
napadnutom rozsudku podal odpovede, ak keď pomerne stručné, avšak jasné, presvedčivé a logické.
Na to, či predmetná výstava bola zrušená alebo presunutá súd prvej inštancie jasne uviedol, žežalovaný nemenil termín výstavy, ale výstavu neuskutočnil, keďže termín je možné meniť iba vopred
pred uskutočnením riadneho termínu, ale nie následne. Z takejto formulácie je možné vyvodiť, že súd
prvej inštancie mal za to, že nedošlo k presunutiu termínu konania predmetnej výstavy, ale k jej zrušeniu.

K tejto skutočnosti odvolací súd dodáva, že je všeobecne známe, že výstava uskutočňujúca sa pod
názvom CONECO RACIOENERGIA organizovaná žalovaným má dlhoročnú tradíciu so stanoveným
termínom konania každoročne v jarnom období (mesiac marec). Potom je možné konštatovať, že
pravidelne každý rok sa uskutoční nová výstava pod identickým názvom, formátom a obsahovým
zameraním. V prípade, ak sa v daný rok (marec 2020) takáto výstava neuskutočnila a neuskutočnila

sa ani v predmetný kalendárny rok 2020 v inom termíne, ale plánovala sa uskutočniť až v mesiaci
marec 2021, t. j. nasledujúci rok v rovnakom termíne nie je možné hovoriť o preložení (posune termínu
jej uskutočnenia) pôvodnej výstavy z roku 2020, ale o konaní novej výstavy - jej nového ročníka,
konajúceho sa v pôvodne historicky zaužívanom jarnom termíne. K zániku záväzkov došlo medzi
zmluvnými stranami z dôvodu existencie prekážky dočasného charakteru vis major - opatrení vlády SR
prijatých z dôvodu pandémie COVID -19, ktoré v danom čase neumožňovali konanie daného podujatia -

výstavy.-Súdprvejinštanciepostupovalanavzniknutýstavaplikovalčl.XIIIods.1VPU,ktoréobsahovo
pokrývali vzniknutú situáciu v dôsledku vis major a zániku všetkých zmluvných záväzkov žalovaného
ako organizátora výstavy. Dôvod na postup v zmysle č. IV ods. 9 VPU nebol možný, nakoľko žalovaný
ako organizátor žiadne svoje náklady spojené so zabezpečením predmetnej výstavy nevyčíslil, a to
ani vo vzťahu žalobcovi ako reakciu na jeho odstúpenie od zmluvy z 06.05.2021 a ani počas konania

pred súdom prvej inštancie (ani v odvolacom konaní). Žiadne oprávnené náklady žalovaný si v priebehu
súdneho konania nevyčíslil a preto jeho námietka o nevysporiadaní sa v napadnutom rozhodnutí s
takýmito nákladmi je zjavne účelová. - Nemožnosť postupu v danom spore podľa zákona č. 136/2020 Z.
z., súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku jasne vysvetlil (bod 32 odôvodnenia tohto rozhodnutia).
K námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci §

365 ods. 1 písm. h) CSP treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl konajúceho súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom spore je zrejmé, že
súd prvej inštancie aplikoval na právny vzťah strán sporu správny právny predpis (Občiansky zákonník
a Obchodný zákonník), právny vzťah vzniknutý medzi stranami sporu ako účastníkmi nepomenovanej
zmluvy v zmysle § 269 ods. 2 ObZ po dostatočnom zistení skutkového stavu riadne identifikoval a
odôvodnil.

Odvolací súd po dôslednom preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu a dôvodov podaného
odvolania dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne meritórne posúdil
a svoje rozhodnutie riadne a logicky odôvodnil. Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého

rozsudku, stotožnil sa s dôvodmi v ňom uvedenými a na jeho odôvodnenie odkazuje. Odvolanie
podané žalovaným nie je dôvodné a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku nad rámec jeho
odôvodnenia dopĺňa:
Strany sporu uzatvorili dňa 25.04.2019 nepomenovanú zmluvu podľa § 269 ods. 2 ObZ, ktorou sa
žalovaný(organizátorvýstavy)zaviazalžalobcovi(vystavovateľ)zabezpečiťzadohodnutúodplatuúčasť

na výstave CONECO RACIOENERGIA v stanovenom termíne 25.03. až 28.03.2020. Žalobca sa
zaviazal vyplniť záväznú prihlášku podľa § 273 ods. 3 ObZ, ktorej súčasťou bol odkaz na Všeobecné
podmienky účasti žalovaného podľa § 273 ods. 1 ObZ, pričom tieto všeobecné obchodné podmienky
sa síce nenachádzali na rubovej strane prihlášky, ale boli riadne zverejnené na webovom sídle
žalovaného a teda boli obidvom stranám známe. Žalovaný upravil v čl. XIII ods. 1 Všeobecných

podmienok účasti podmienky (V prípade, že organizátor v dôsledku ním nezavinených okolností /vis
major/ nemôže zrealizovať výstavnú akciu, alebo zabezpečiť jej konanie po celý čas trvania, upovedomí
o tejto skutočnosti vystavovateľov. Všetky záväzky vzniknuté organizátorovi z uzatvorenej zmluvy týmto
zanikajú. Vystavovateľovi týmto nevzniká žiadny nárok na náhradu), keď v dôsledku ním nezavinených
okolností (vis maior) nemôže realizovať výstavnú akciu s tým, že všetky záväzky vzniknuté z uzatvorenej

zmluvy žalovanému zanikajú, pričom žalobcovi ako vystaviteľovi nevzniká žiadny nárok na náhradu.
Predmetná výstava sa v stanovenom termíne marec 2020 neuskutočnila z dôvodu vládou SR prijatých
opatrení, ktoré konanie podujatí takéhoto charakteru zakazovali. Žalovaný následne žalobcovi oznámilnáhradné termíny konania výstavy, a to marec 2021, jún 2021 a marec 2022, pričom výstava s názvom
CONECO RACOIENERGIA sa uskutočnila až v marci 2022.
Vprejednávanomsporesižalobcavočižalovanémuuplatnilnároknavydaniebezdôvodnéhoobohatenia

a neuplatnil si nárok na náhradu v súvislosti s neuskutočnením výstavy CONECO RACIOENERGIA v
marci 2020, na ktorej účasti bol zmluvne dojednaný so žalovaným. Bezdôvodné obohatenie je možno
charakterizovať ako mimozmluvný záväzkový právny vzťah medzi subjektom (žalovaným), ktorý sa
na úkor iného obohatil, a subjektom, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu (žalobca).
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 OZ). Bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho
sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám (§ 454 OZ). Podstatou tohto zodpovednostného právneho
vzťahu je povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, obohatenie vydať (§ 451 ods. 1
OZ) tomu, na úkor koho ho získal (§ 456 OZ). Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa

poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 OZ). Bezdôvodným obohatením nie je akýkoľvek majetkový
prospech získaný určitým subjektom na úkor iného subjektu, ale iba taký, ktorý možno subsumovať pod
jednu z vyššie uvedených skutkových podstát bezdôvodného obohatenia. Ako bezdôvodné obohatenie
je možné považovať aj také plnenie, ktorého síce právny dôvod v čase uzatvorenia právneho vzťahu
strán sporu ako účastníkov takéhoto právneho vzťahu existoval, ale následne v dôsledku určitej právnej

skutočnosti (v danom spore charakteru vis major) podstatnej pre trvania záväzku odpadol.
Odvolací súd uvádza, že vyššia moc (vis major) predstavuje mimoriadnu, nepredvídateľnú a
neodvrátiteľnú udalosť, ktorá je nezávislá na vôli dotknutej osoby. Vo všeobecnosti je možné pandémiu
COVID-19 v roku 2020 považovať za tú skutočnosť, ktorá mala charakter vis major (m. m.
nález Ústavného súdu Českej republiky zo 7. decembra 2021, sp. zn. PL. ÚS 20/21). Pre účely

prejednávaného sporu, pandémia COVID-19, predstavuje zásah vyššej moci, dôsledkom ktorého
uskutočnenie predmetnej výstavy v stanovenom termíne (marec 2020) nebolo zo strany žalovaného
objektívne možné, keďže uskutočňovanie hromadných podujatí športovej, kultúrnej, spoločenskej, či
inej povahy bolo v dôsledku opatrení prijatých vládou SR na predchádzanie vzniku a šíreniu ochorenia
COVID-19 zakázané. Medzi takéto podujatia patrili aj podujatia za hromadnej účasti väčšieho počtu ľudí

(výstav). Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o žalobou uplatnenom nároku potom správne vychádzal
predovšetkým z čl. XIII ods. 1 Všeobecných podmienok účasti, z ktorého je zrejmé, že v prípade
nemožnosti realizácie veľtrhu (výstavnej akcie) v dôsledku organizátorom nezavinených okolností (vis
major), zanikajú všetky jeho záväzky vyplývajúce mu zo zmluvy. Keďže v danom prípade žalovanému
záväzok zo zmluvy zanikol pred plánovaným termínom konania výstavy, zanikol aj (synalagmatický)

záväzok žalobcu zaplatiť úhradu za účasť na predmetnom podujatí (nájom plochy, registračný poplatok,
iné služby spojené s výstavou). Potom treba prijať záver, že úhrada zálohových faktúr na základe
záväznej prihlášky žalobcom predstavuje plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol a žalovanému
vznikla povinnosť takého neoprávnene prijaté plnenie (úhrady vo výške žalovanej istiny) žalobcovi vrátiť,
nakoľko nevrátením by sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.

Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že zmluva medzi stranami zanikla až v marci 2022, keďže žalovaný
žalobcovi jednostranne oznámil náhradné termíny konania výstavy RACIO ENERGIA (24. - 27. marca
2021, 16. - 19. júna 2021, resp. 23. - 26. marca 2022), je potrebné prijať záver, že záväzky zmluvných
strán zanikli v dôsledku zásahu vyššej moci skôr ako žalovaný relevantne notifikoval žalobcu o zmene
konania termínu výstavy.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore pandémia
COVID-19 bola žalovaným nezavinenou prekážkou vis major a s ňou súvisiace obmedzenia zakazujúce
účasť občanov na hromadnom podujatí, pre ktorú nebolo objektívne možné zrealizovať výstavu
CONECO RACIOENERGIA v stanovenom termíne v marci 2020. Potom v zmysle čl. XIII ods. 2
Všeobecnýchpodmienokúčastijetrebaprijaťzáver,žedošlokzánikuzáväzkovévzťahumedzistranami

a žalobcovi ako vystavovateľovi nevznikol žiadny nárok na náhradu voči žalobcovi a teda aj právo
spočívajúce v náhradnom termíne jeho účasti na výstave. Zánik všetkých záväzkov jednej zmluvnej
strany zo zmluvy znamená zánik zmluvy, nakoľko jej obsahom už nie je žiadna povinnosť organizátora a
neexistuje ďalej žiadny predmet zmluvy. Žalovaný nesplnil svoj záväzok zo zmluvy uzavretej s žalobcom
z dôvodu vis major, preto záväzok žalovaného zanikol, avšak to ho nezbavuje zákonnej povinnosti vydať

bezdôvodné obohatenie.
Podľa odvolacieho súdu zmluvné dojednanie podľa čl. VII ods. 1 a čl. XIII. ods. 1 Všeobecných
podmienok účasti, podľa ktorých žalobca nemá nárok na akúkoľvek/žiadnu náhradu, nemožno vykladať
ako vylúčenie jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ani priestor pre žalovaného svojvoľnemeniť podstatné náležitosti zmluvy. V opačnom prípade by zmluva bola natoľko nevyvážená v právach
a povinnostiach, že by vytvárala priestor pre svojvôľu žalovaného ako organizátora výstavy.
Odvolací súd v súvislosti s predmetným sporom uvádza, že skutkovo a právne obdobný spor bol

predmetom posúdenia Krajským súdom v Bratislave, ktorý rozhodol rozsudkom č. k. 3Cob/47/2024-184
zodňa31.07.2024,takžepotvrdilrozsudoksúduprvejinštancie,ktorýmbolovyhovenéžalobeazároveň
v tomto spore odvolací súd uviedol (ktorý záver je plne korešpondujúci s názorom odvolacieho súdu v
tomto konaní), že rozhodujúce na posúdenie sporu podľa jeho názoru je, že:
- k zmene termínu výstavy/nekonaniu výstavy v marci 2020 - nedošlo z dôvodu na strane organizátora,

ale z dôvodu „vis major“ sa nemohla výstava v dojednanom termíne konať, a teda je potrebné aplikovať
osobitné zmluvné dojednanie čl. XIII. ods. 1 Všeobecných podmienok účasti, pre ktoré dochádza k
zániku záväzku.
- Vyhradenie si práva na zmenu termínu výstavy organizátorom v zmysle čl. VII ods. 1 všeobecných
podmienokúčastisanevzťahujenatentoosobitnýprípadvismajor,nakoľkosanejednáozmenutermínu
z dôvodu na strane organizátora. Iný výklad by totiž vylučoval aplikáciu osobitného ustanovenia čl. XIII.

ods. 1 záverečných ustanovení v praxi.
- Výstava sa v marci 2020 nekonala pre pandémiu a nebolo to z dôvodov na strane žalovaného, iný
výklad je mätúci a nevychádza zo zmluvných dojednaní, nejedná sa teda o postup žalovaného podľa čl.
VII ods. 1 všeobecných podmienok účasti ale o nekonanie výstavy z dôvodu vis major.
- Námietka odvolateľa, že si vyhradil právo zmeniť termíny nemôže obstáť, nakoľko zmeny termínu sa

nemožno dovolávať pri aplikácii čl. XIII. ods. 1 Záverečných ustanovení. Námietky žalovaného, že menil
termín výstavnej akcie, teda menil obsah záväzku medzi stranami sporu, súd preto nepovažoval za
dôvodné. Naviac okolnosťou vis major t. j. naplnením čl. XIII. ods. 1 Všeobecných podmienok účasti
došlo k zániku zmluvného vzťahu medzi stranami sporu v marci 2020.
Právo žalovaného jednostranne meniť termíny a podmienky, ktoré je uvedené na spodnej časti záväznej

prihlášky nemožno vykladať v intenciách ako sa domáha odvolateľ. Jednostranne meniť zmluvu nie je
možné,nakoľkosajednáodvojstrannýprávnyúkon,prektorýjepotrebnýsúhlasobochzmluvnýchstrán.
Prezmluvnývzťahsúzáväznévšeobecnépodmienkyúčasti,nakoľkosúodsúhlasenéobomazmluvnými
stranami a teda dojednanie podľa čl. VII ods. 1 je súčasťou zmluvy (zmena termínu výstavy z dôvodov
na strane organizátora), avšak jednostranná svojvoľná zmena termínov (všeobecne, nie iba termínov

výstavy) a podmienok (bližšie nešpecifikovaných) pod čiarou na prihláške, neoprávňuje žalovaného na
jednostrannú zmenu zmluvy.
Vo vzťahu k novému termínu výstavnej akcie v marci 2021 bolo potrebné uzatvorenie novej zmluvy, a
teda doručiť záväznú prihlášku a to s poukazom na Všeobecné podmienky účasti a to Čl. III. ods. 3.
Keďže výstava sa nekonala v marci 2020, nekonala sa ani v marci 2021, žalobca odstúpil listom zo dňa

06.05.2021 od zmluvy (§ 344 ObZ) z dôvodu, že nemá naďalej záujem o objednané služby a žiadal
o vrátenie uhradenej zálohy za služby. Odstúpenie od zmluvy, bolo podľa názoru odvolacieho súdu
vzhľadom na vyššie uvedené už nadbytočné, preto aj námietka neplatnosti takého odstúpenia od zmluvy
je bez právnej relevancie na posúdenie nároku uplatneného žalobou. Keďže došlo k zániku zmluvy,
nárok na bezdôvodné obohatenie vznikol odpadnutím právneho dôvodu, na základe ktorého žalobca

plnil. Odstúpenie od zmluvy teda nemalo vplyv na žalobou uplatnený nárok.
K zániku zmluvy došlo už v dôsledku nekonania termínu výstavy v pôvodnom termíne v marci 2020 a
nemožno sa stotožniť s názorom žalovaného, že k zániku záväzku došlo až v dôsledku neúčasti žalobcu
na výstave konanej až v marci roku 2022 a teda, že na strane žalobcu malo dôjsť k porušeniu zmluvných
povinností s nárokom žalovaného na storno poplatky, príp. náhradu iných nákladov organizátora (čl.

IV ods. 3 všeobecných podmienok účasti). Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno konštatovať, že
žalobca ako vystavovateľ zrušil svoju účasť na výstave po podpísaní záväznej prihlášky. Čo sa týka
stornopoplatku,žalovanývzniknárokuanijehoplatnézapočítanievkonkrétnejvýškevpriebehukonania
nepreukázal a teda nebola ani možnosť, aby súd prvej inštancie takúto skutočnosť zohľadnil.
Súdprvejinštanciesprávneposúdilajnárokžalobcunapríslušenstvožalovanejistinyasprávnezaviazal

žalovaného zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania (8 % ročne z uplatnenej sumy istiny od 06.07.2021
do zaplatenia) a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zákonnej výške (40
Eur), nakoľko tento na výzvu žalobcu zo dňa 11.06.2021 prevzatej žalovaným dňa 02.07.2021 o vrátenie
uhradenej sumy istiny nereagoval. Keďže súd prvej inštancie správne rozhodol aj o nároku na náhradu
trov konania podľa zásady úspechu v konaní, odvolací súd rozsudok vo výroku o nároku na náhradu

trov konania (II) priznaných žalobcovi voči žalovanému v rozsahu 100% potvrdil ako správny.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi a rozsahom
odvolania, napadnutý rozsudok ako vecne správny a dostatočne odôvodnený potvrdil (§ 387 ods. 1,
ods. 2 CSP). Prijatý záver súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku vychádzal z v spore riadnevykonaného dokazovania, ktoré bolo uskutočnené v potrebnom rozsahu pre náležité posúdenie sporu,
pričom súd prvej inštancie vyvodil správny právny záver o dôvodnosti podanej žaloby a uplatneného
nároku žalobcu. Odvolacie námietky žalovaného odvolací súd vyhodnotil ako nespôsobilé spochybniť

správnosť záveru prijatého napadnutým rozsudkom.
46. O trova´ch odvolacieho konania rozhodol odvolaci´ su´d podlˇa § 396 ods. 1 CSP v spojeni´ s § 255
ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, zˇe zˇalobcovi, ktorý bol plne úspešný v odvolacom konani´ priznal
na´rok na na´hradu trov odvolacieho konania v plnej vy´sˇke voči žalovanému s ty´m, zˇe v súlade s §
262 ods. 2 CSP o vy´sˇke tejto na´hrady rozhodne su´d prvej insˇtancie po pra´voplatnosti tohto rozsudku

samostatny´m uzneseni´m, ktore´ vyda´ su´dny u´radni´k.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta
druhá CSP).

Poučenie:

Toto rozhodnutie nie je možné napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusatotorozhodnutienapáda,zakých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428
CSP).