Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. august 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 8Sfk/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2022200266
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:2022200266.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej

(sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša,
PhD., v právnej veci žalobcu: X-NET spol. s r.o., so sídlom Tomášikova 64, 831 04 Bratislava, IČO: 31
399 835, právne zastúpený: ARDEN LEGAL & TAX s. r. o., so sídlom Jelačičova 8, 821 08 Bratislava,
IČO: 47 256 443, proti žalovanému (sťažovateľovi): Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
101920210/2022 zo 7. júla 2022, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho
súdu v Bratislave č. k. TT-20S/122/2022-209 z 22. augusta 2023, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k.
TT-20S/122/2022-209 z 22. augusta 2023 zrušuje a vec vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Trnava, pobočka Dunajská Streda (ďalej len „správca dane“ a spolu so žalovaným
aj ako „daňové orgány“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie december 2017
až december 2019, o ktorej výsledku vyhotovil protokol č. 101500129/2021 zo 16. augusta 2021.

Na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly, protokolu a vyrubovacieho konania vydal správca
dane rozhodnutie č. 102554338/2021 z 13. decembra 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“),
ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“)
vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 7.580 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“)
za zdaňovacie obdobie marec 2019.
2. Správca dane neuznal žalobcovi odpočet DPH z faktúry č. 1903002 vystavenej dodávateľom

Megsys, s. r. o. (ďalej aj ako „deklarovaný dodávateľ“), predmetom ktorej mali byť služby: konfigurácia,
inštalácia, diagnostika, servisný zásah, kontrola komunikácie, hot- line, analýza a meranie, spracovanie
dokumentácie (ďalej aj len „fakturované služby“).
3. Správca dane dospel k záveru, že fakturované služby neboli žalobcovi v kontrolovanom zdaňovacom
obdobíspoločnosťouMegsyss.r.o.skutočnedodané,pričomprávonaodpočítaniedanepodľa§49ods.
1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len
„zákon o DPH“) je možné uplatniť iba v prípadoch, keď pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa správcu dane sa daň uvedená na faktúrach dodávateľa stala splatnou v zmysle § 69 ods. 5 zákona
o DPH len z titulu jej uvedenia na daňovom doklade - faktúre, nie z titulu skutočného obsahu právneho
úkonu obsiahnutého v § 19 ods. 1 zákona o DPH.
4. Správca dane svoje závery odôvodnil najmä tým, že:- dodávateľ žalobcu Megsys s.r.o. nemohol poskytnúť deklarované služby vlastnými zamestnancami,
nakoľko to nebolo kapacitne možné (z predložených ročných hlásení bolo zistené, že v roku 2019
mal dodávateľ 4 zamestnancov, pričom vykázal mzdové náklady vo výške 16.428,14 eur). Preto

dodávateľ nemohol poskytnúť služby uvedené na faktúre, nakoľko kapacitne to nebolo možné a finančné
ohodnotenie neodzrkadľuje, že by zamestnanci dodávateľa vykonali uvedené služby;
- bývalý konateľ dodávateľa Matej Vendrinský sa vyjadril, že služby vykonával on sám (bol však v TPP
aj u iného zamestnávateľa) a bývalí zamestnanci, o ktorých bližšiu informáciu nepodal a tiež neuviedol,
či zamestnanci mali odborné predpoklady pre konkrétny druh služieb, či potrebovali špeciálne školenia,

certifikáty, či mali podpísané zmluvy o mlčanlivosti. Uviedol, že pri jednotlivých faktúrach boli vystavené
preberacie protokoly, faktúry boli vystavené na základe skutočne vykonaných hodín. Uviedol, že služby
boli vykonané aj subdodávateľsky, neoznačil však konkrétnych subdodávateľov;
- žalobca si nepreveroval spoločnosť Megsys s.r.o., či disponuje zamestnancami schopnými zabezpečiť
predmetné služby, resp. či služby budú dodávané subdodávateľsky;
- žalobca len všeobecne opísal, na aký účel boli objednané služby a nevyjadril sa ku skutočnosti, či boli

poskytnuté prístupy všetkým osobám, ktoré mali vykonať predmetné služby a či jeho odberatelia mali
vedomosť o tom, že k ich dátam majú prístup iné osoby;
- dodávateľ je nekontaktnou spoločnosťou od 30. mája 2020 bez konateľa, jediným spoločníkom je
zahraničná spoločnosť, v ktorej mene je oprávnený konať L. L. bez bližšej identifikácie.
5. Na základe odvolania žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu, žalovaný uložil správcovi dane

doplniť dokazovanie vypočutím svedkov I.. L. F. (otca bývalého konateľa dodávateľa a zamestnanca
dodávateľa) a A. P. (zamestnanca žalobcu, ktorý kontroloval údaje z preberacieho protokolu vykonaných
služieb) a preveriť dodávky sporných služieb u konečných príjemcov služieb.
6. Žalovaný následne rozhodnutím č. 101920210/2022 zo 7. júla 2022 (ďalej len „rozhodnutie
žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil.

V rozhodnutí poukázal na to, že:
-Ing.MatejVendrinský,ktorýmaltiežpriamovykonávaťspornéslužby,bolzamestnancomspravidelným
príjmom u iných zamestnávateľov počas kontrolovaných zdaňovacích období december 2017 až
jún 2018 (a z toho dôvodu mohol byť jeho výkon sporných služieb pre spoločnosť Megsys s.r.o.
obmedzený), teda nie vo všetkých kontrolovaných obdobiach, ale aj v kontrolovaných zdaňovacích

obdobiach júl 2018 až december 2019 boli jednoznačne identifikované (a vypovedali) iba dve osoby,
ktoré mali vykonávať sporné zdaniteľné služby; služby pre žalobcu mali byť vykonávané prostredníctvom
vzdialených prístupov, ktoré zabezpečoval žalobca, ale nevyjadril sa konkrétne kým a na akom počítači
mali byť tieto služby vykonané;
- podľa Ing. Mateja Vendrinského sa spoločnosť BOLIX s.r.o. nepriamo podieľala na dodaní služieb

daňovému subjektu (mala dodať softvér). Uvedené však žalovaný nemohol overiť, pretože spoločnosť
BOLIXs.r.o.bolanekontaktná.ZkontrolnýchvýkazovspoločnostiMegsyss.r.o.vyplynulo,žespoločnosť
BOLIX s.r.o. bola dodávateľom spoločnosti Megsys s.r.o. v zdaňovacích obdobiach marec 2019 až
december 2019, teda nie vo všetkých kontrolovaných zdaňovacích obdobiach;
- svedok A. P., technický riaditeľ daňového subjektu, nevedel uviesť meno kontaktnej osoby za

spoločnosť Megsys s.r.o., pretože komunikovali len cez systém C- desk a nevedel, koľko zamestnancov
bolo potrebných na výkon uvedených služieb;
- svedok I.. L. F. tvrdil, že na výkon sporných služieb uvedených v predloženom preberacom protokole
boli potrebné 3 - 4 osoby, okrem seba a syna Ing. Mateja Vendrinského uviedol osobu, ktorú identifikoval
len priezviskom W. - malo ísť o externého zamestnanca, priezvisko druhého externého zamestnanca si

nepamätal, pričom priezvisko W. sa v hláseniach o vyúčtovaní dane, podaných spoločnosťou Megsys
s.r.o. za r. 2017, 2018 a 2019 nevyskytuje;
- pochybnosti neodstraňuje ani tvrdenie žalobcu, že jedna osoba mohla za jednu hodinu vykonať
viacero servisných zásahov, pričom do hodín dodaných sporných služieb sa započítava každá začatá
človekohodina;

- A. P. a I.. L. F. síce potvrdili dodanie prác od deklarovaného dodávateľa žalobcovi, ale žalovaný
poukázal na nedostatočnú konkrétnosť, resp. rozpory týchto výpovedí (oproti iným dôkazom a
vyjadreniam) a spochybnil ich vierohodnosť vzhľadom na vzťah týchto osôb k žalobcovi a dodávateľovi;
- preverovaním u siedmych označených odberateľov žalobcu bolo zistené, že daňový subjekt im dodával
služby, avšak nebolo preukázané, že tieto služby žalobca nadobudol od spoločnosti Megsys s.r.o (v

niektorých prípadoch to zmluvné podmienky bez písomného súhlasu odberateľa ani neumožňovali);
- žalovaný zdôraznil, že ani v jednom prípade na faktúrach popri cene služieb nebola fakturovaná
cestovná náhrada za poskytovanie služby mimo miesta sídla spoločnosti Megsys s.r.o., hoci v zmluve
o poskytovaní služieb je uvedené, že si ju mal dodávateľ účtovať a z výpovedí svedkov vyplynulo, žeslužby boli vykonávané na zaradeniach v priestoroch zákazníkov - konkrétne miesto osobného výkonu
servisných zásahov však svedkovia neuviedli;
- v každej zo sporných faktúr a v preberacích protokoloch je uvedené len „spracovanie dokumentácie“,

nie je preto zrejmé, aká dokumentácia bola spracovaná, čo bolo jej predmetom, pre ktorý subjekt/
zákazníka bola vypracovaná, daňový subjekt žiadne konkrétne dôkazy nepredložil a ani sa adresne k
spracovaniu dokumentácie nevyjadril.
7. Žalovaný sa tak stotožnil so závermi správcu dane, že žalobca hodnovernými a nespochybniteľnými
dôkazmi nepreukázal, že dodanie fakturovaných služieb bolo realizované tak, ako deklaruje sporná

faktúra č. 1903002, vystavená spoločnosťou Megsys, s. r. o. Preto podľa jeho názoru správca dane
postupoval v súlade s § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o
DPH, keď žalobcovi právo na odpočítanie DPH nepriznal.
II.
Konanie na správnom súde a jeho rozhodnutie
8. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v

Trnave (ďalej aj „krajský súd“), ktorou sa domáhal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu
s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň sa
domáhal priznania odkladného účinku správnej žalobe a priznania práva na úplnú náhradu trov konania.
9. Podľa žalobcu mu právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe zákona vzniklo, keďže
za poskytnutie služieb preukázateľne zaplatil a dodané služby použil na zdaniteľné plnenia, z ktorých

odviedol DPH na výstupe. Zároveň dosiahol zisk, preto obchodný vzťah so spoločnosťou Megsys
s. r. o. považoval za ekonomicky opodstatnený. Žalobca tiež poukázal na zrejmý rozpor v právnom
posúdení veci správcom dane a žalovaným, keď sa obaja snažili spochybniť splnenie podmienok
na odpočítanie dane, ale na inom podklade, pričom svoje úvahy rozvíjali opačným smerom. Právne
posúdenie bolo podľa názoru žalobcu nielen zmätočné, ale aj v rozpore s judikatúrou najvyšších

súdnych autorít a Súdneho dvora Európskej únie, pričom poukázal na rozhodnutia vo veciach Kemwater
ProChemie a Vikingo a úvahy správcu dane ohľadom nedostatočných materiálnych a personálnych
kapacít dodávateľa označil za nesprávne. Podľa žalobcu nebol riadne odôvodnený ani záver správcu
dane, že dodávateľské faktúry neobsahujú zákonom stanovené náležitosti.
10. Žalobca mal jednoznačne za to, že svoju povinnosť uniesť dôkazné bremeno splnil a ak mal

správca dane pochybnosti o jeho tvrdeniach a predložené dôkazy nemienil akceptovať, bol povinný túto
skutočnosť doložiť dôkazmi, ktoré by tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracali, pričom tieto dôkazy by
muselimaťminimálnerovnakúvýpovednúschopnosť,závažnosťavierohodnosťakodôkazypredložené
žalobcom. Takéto dôkazy však správca dane, podľa názoru žalobcu, nezabezpečil a odpočítanie dane
tak nebolo priznané len na základe pochybností, nie relevantných zistení alebo dôkazov. Žalobca tiež

namietal, že ho správca dane počas daňovej kontroly nevyzval na odstránenie pochybností v zmysle §
46ods.5Daňovéhoporiadkuanedošlopretokprenosudôkaznéhobremenanažalobcu.Zároveňpokiaľ
správca dane tvrdil, že sporné služby neboli dodané dodávateľom Megsys s. r. o., bol podľa žalobcu
povinný uviesť, kto podľa neho tieto služby poskytol. Podľa žalobcu správca dane a žalovaný všetky jeho
doklady a vysvetlenia hodnotili účelovo, subjektívne a v jeho neprospech, pričom neoprávnene rozšírili

jeho dôkazné bremeno a porušili princíp neutrality DPH.
11. Nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu žalobca odôvodnil s poukazom na účelovosť
a subjektivitu hodnotenia zameraného v jeho neprospech, a to vo vzťahu k personálnym kapacitám
dodávateľa Megsys s. r. o., zamestnaneckému pomeru konateľa Mateja Vendrinského, evidencii služieb
(človekohodiny), k zmluvným dojednaniam i vyjadreniam odberateľov, ku ktorým sa podrobne vyjadril a

tvrdenia správcu dane označil za rozporné s obsahom administratívneho spisu.
12. Podľa žalobcu bolo rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov. Dôvodil, že vo viacerých dôležitých aspektoch je zmätočné a nejasné, keďže správca dane
vykonal daňovú kontrolu en bloc za všetkých 25 zdaňovacích období, pričom skutkový stav relevantný
pre správne vyrubenie dane sa vo významnej miere menil. Medzi zásadné skutočnosti, ktoré v priebehu

zdaňovacích období variovali, patril výkon zamestnania Mateja Vendrinského len do 30.06.2018 a
skutočnosť,žeBOLIXs.r.o.bolnepriamymdodávateľomspoločnostiMegsyss.r.o.ibaodzdaňovacieho
obdobia marec 2019, s čím sa správca dane, ani žalovaný nevysporiadali. Nedostatok dôvodov podľa
žalobcu spočíval v tom, že žalovaný sa všeobecnými, vágnymi a univerzálne použiteľnými frázami snažil
obhájiť záver o spochybnení služieb dodaných od Megsys s. r. o., ktorý formuloval správca dane, a

to najmä vo vzťahu k personálnym kapacitám dodávateľa, evidencii poskytnutých služieb, k povahe
a špecifikácii poskytnutých služieb, výsluchom svedkov L. F. a A. P., odberateľom žalobcu a iným, ku
ktorým podrobne argumentoval. Podľa názoru žalobcu, ak sa žalovaný rozhodol neprihliadnuť na ním
predkladané vyjadrenia, bol povinný v rozhodnutí uviesť dôvod.13.Žalovanémuasprávcovidanevytýkalžalobcaajprocesnépochybenia-zanajzásadnejšiepovažoval
porušenie § 46 ods. 5, § 65 ods. 3 a § 3 ods. 2 Daňového poriadku a porušenie jeho práva vyjadriť sa
ku všetkým skutočnostiam a formulovať obhajobu.

14. Na základe § 3 ods. 1 a 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov začal Správny súd v Bratislave svoju činnosť dňa 1. júna 2023 a súčasne výkon
súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Nitre a Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých
veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Vec bola na základe uvedenej
zmeny právnej úpravy, v súlade s rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave náhodným výberom

pridelená senátu Správneho súdu v Bratislave.
15. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. TT-20S/122/2022-209 z 22.
augusta 2023 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol, že správna žaloba je dôvodná a postupom
podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
právnych predpisov (ďalej len „SSP“) obe napadnuté rozhodnutia daňových orgánov zrušil a vec vrátil
správcovi dane na ďalšie konanie.

16. Správny súd sa po oboznámení s napadnutými rozhodnutiami a obsahom administratívnych spisov
stotožnil s námietkou žalobcu, že zo záverov daňových orgánov vyplýva nejednoznačnosť v právnom
posúdení skutkového stavu, pretože nebolo možné jednoznačne ustáliť či nárok na odpočítanie dane bol
odmietnutýzdôvodu,žespornéslužbyneboližalobcovidodanévôbecalebozdôvodu,žedodanietýchto
služieb žalobcovi nebolo realizované spoločnosťou Megsys s. r. o. ako deklarovaným dodávateľom.

17. Z obsahu prvostupňového rozhodnutia správcu dane správny súd zistil, že správca dane na
viacerýchmiestachdôvodil,žeslužbyfakturovanénadodávateľskejfaktúre,naktorejbolaakododávateľ
uvedená spoločnosť Megsys s.r.o., neboli daňovému subjektu X-NET spol. s. r.o. v zdaňovacích
obdobiach december 2017 - december 2019 skutočne dodané (str. 5, 10). Naproti tomu žalovaný podľa
správneho súdu v rozhodnutí uviedol, že žalobca nepreukázal, že dodanie služieb bolo realizované tak,

ako deklaruje sporná faktúra, teda deklarovaným dodávateľom.
18. Správny súd zdôraznil, že ustálenie skutkového stavu a presné vymedzenie rozsahu skutočností,
ktoré má správca dane za preukázané a skutočností, ohľadne ktorých existujú pochybnosti, nepochybne
nadväzuje na rozsah dôkazného bremena, ktoré zaťažuje žalobcu. Správca dane musí dostatočne
jasne pomenovať svoje pochybnosti a tieto pochybnosti aj oznámiť daňovému subjektu, aby daňový

subjekt poznal rozsah svojho dôkazného bremena a na základe informácií správcu dane vedel, aké
skutočnosti má doložiť ďalšími dôkazmi preukazujúcimi splnenie hmotnoprávnych podmienok pre vznik
nároku na odpočítanie dane. V prípade, že sa pochybnosti správcu dane viažu k vecným podmienkam
odpočítania dane, mal by kontrolovaný daňový subjekt vedieť, či považuje správca dane za pochybné
reálne uskutočnenie deklarovaných plnení, teda či vôbec platiteľ prijal plnenia, z ktorých si uplatňuje

nárok na odpočítanie dane, alebo či má správca dane pochybnosti „iba“ o tom, že plnenia dodal
deklarovaný dodávateľ, pričom o samotnom reálnom uskutočnení deklarovaných plnení pochybnosti
nemá.
19. Vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov zo strany daňových orgánov správny súd konštatoval, že správca
danetvrdenia,resp.žalobcompredloženédôkazyspochybnilbeztoho,abyjasnevyjadrilvčomspočívali

pochybnosti. Zistenia a dôkazy správcu dane, ktorými spochybnil vierohodnosť žalobcom predložených
dôkazov,musiamaťpodľanázorusprávnehosúduminimálnerovnakúvýpovednúschopnosť,závažnosť
a vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom.
20. V tomto smere správny súd uviedol, že daňové orgány vo vzťahu k hodnoteniu svedeckých výpovedí
Ing. Mateja Vendrinského, I.. L. F. a A. P. tieto nepovažovali za dôveryhodné, pričom tento záver však

nevyplýva z obsahu administratívneho spisu. Správny súd mal za to, že daňové orgány hodnovernosť
uvedených svedeckých výpovedí spochybnili výlučne na základe domnienok, že A. P. a I.. L. F. mohli
mať k dispozícii zápisnicu o výsluchu Ing. Mateja Vendrinského a že výpoveď A. P. mohla byť dopredu
dohodnutá, keďže je aj v súčasnosti externým dodávateľom žalobcu. Výlučne tieto indície podľa názoru
správneho súdu nepostačujú na odmietnutie tohto dôkazného prostriedku en bloc.

21. Pokiaľ I.. L. F. na otázku, či mal vedomosť o hlavnej podnikateľskej činnosti spoločnosti Megsys s. r.
o. v preverovanom období ihneď uviedol, že robili služby pre spoločnosť X-NET spol. s r. o., žiadnu inú
spoločnosťneuviedolaslužbyuvádzalpresnetie,ktoréboliuvedenénaspornýchfaktúrach,čomápodľa
daňových orgánov naznačovať, že svedok bol dopredu poučený o poskytnutí výpovede a potvrdeniach
služieb dodaných pre žalobcu, tak k uvedenému správny súd uviedol, že svedok bol správcom dane

oboznámený s dôvodmi predvolania k výsluchu a že bude vypovedať v súvislosti s výkonom daňovej
kontroly dane z pridanej hodnoty práve u žalobcu. Teda túto okolnosť nemožno podľa správneho súdu
považovať za znak nedôveryhodnosti obsahu výpovede.22. Správny súd ďalej poukázal na rozpor v posúdení obsahu výpovede uvedeného svedka, kde na
jednej strane správca dane tvrdil, že svedok bol dopredu inštruovaný k svojej výpovedi, mohol mať
k dispozícii zápisnicu o výsluchu svojho syna Ing. Mateja Vendrinského a vzápätí vyvodil, že svedok

uviedol iné skutočnosti ohľadne servera, ako uviedol bývalý konateľ spoločnosti Megsys s. r. o. Ing.
Matej Vendrinský. Na tomto mieste správny súd konštatoval, že svedok Ing. Matej Vendrinský uviedol
(zhodne) s I.. L. F., že spoločnosť BOLIX s.r.o. bola subdodávateľom softvéru SAAS (nie servera).
23. Správny súd rovnako rozporoval závery správcu dane, že spoločnosť Megsys s.r.o. nemohla dodať
služby ani z kapacitných dôvodov. Správca dane však podľa správneho súdu neuviedol bližšie úvahy,

z ktorých by bolo zrejmé, na základe akých podkladov dospel k tomuto záveru, hoci mal k dispozícii
preberací protokol s uvedeným počtom človekohodín. Naviac z výpovedí Ing. Mateja Vendrinského bolo
zrejmé, že jeden technik mohol v priebehu 1 hodiny vykonať aj 7 servisných zásahov. Vo vzťahu k
zdaňovaciemu obdobiu marec 2019 bola podľa správneho súdu bez právnej relevancie aj argumentácia,
že konateľ spoločnosti Megsys s.r.o. bol v čase deklarovaného poskytnutia služieb zamestnancom v
trvalom pracovnom pomere a preto nemohol tieto služby vykonávať, nakoľko Ing. Matej Vendrinský bol

zamestnancom v inej spoločnosti/spoločnostiach len do 30.06.2018.
24. Správny súd sa nestotožnil ani s pochybnosťou, že žalobca nevedel označiť konkrétne osoby, ktoré
práce vykonali. Podľa správneho súdu správca dane pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný len
návrhmi daňových subjektov, nič mu nebránilo vykonať dopyt na zistenie konkrétnych zamestnancov
spoločnosti Megsys s.r.o. v príslušnom období a doplniť dokazovanie v tomto smere. V obchodnej

praxi je podľa správneho súdu bežné, že jeden podnikateľský subjekt si objedná služby od iného
podnikateľského subjektu bez toho, aby vedel či musel vedieť, ktoré konkrétne fyzické osoby plnenie v
mene dodávateľa vykonajú. V tomto kontexte uviedol, že nedostatočné personálne a pracovné kapacity
dodávateľa daňového subjektu môžu za určitých okolností predstavovať indíciu, resp. operatívnu
informáciukďalšiemuvyšetrovaniuapreverovaniureálnostizdaniteľnéhoplnenia,avšaktátoskutočnosť

nie je sama osebe spôsobilým dôkazom o fiktívnosti zdaniteľných transakcií.
25. Rovnako podľa správneho súdu nebolo v moci žalobcu ovplyvniť ani vedenie účtovníctva a plnenie
si daňových povinností zo strany dodávateľa, keďže daňový subjekt nie je možné pripraviť o právo
odpočítať DPH len v dôsledku skutočností ležiacich mimo jeho sféry, ako je nekontaktnosť jeho
dodávateľov či odberateľov, nesplnenie si rôznych povinností na ich strane, či neodvedenie sumy dane

do štátneho rozpočtu týmito inými osobami.
26. Vo vzťahu zisteniam správcu dane, že spoločnosť Megsys s.r.o. je od 30. mája 2020 bez konateľa,
spoločníkom je spoločnosť so sídlom Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska, na adrese
sídla nesídli, posledné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2020
bolo podané bez vyplnených údajov, posledné daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby bolo

podané za zdaňovacie obdobie roka 2019, má evidované daňové nedoplatky na daniach spravovaným
správcom dane, daňovému subjektu bola ukončená registrácia k DPH k dátumu 31. marca 2021, u
daňového subjektu bolo vykonaných viac daňových kontrol, ktoré prešli do určenia dane podľa pomôcok,
nakoľko daňový subjekt nekomunikoval, správny súd tieto nepovažoval za také, ktoré by mohli byť
akokoľvek vyhodnotené v neprospech žalobcu, keďže na ich vznik a priebeh nemohol mať žiaden dosah,

o to viac, že sa uskutočnili v čase keď obchodno-záväzkové vzťahy medzi spoločnosťou Megsys s.r.o. a
žalobcom boli ukončené. Obdobný postoj zaujal aj k neuhradeniu sumy za prevod obchodného podielu,
resp. samotný prevod obchodného podielu dodávateľa.
27. Ohľadom otázky skutočného dodania sporných služieb a ich rozsahu správny súd dodal, že
správca dane mohol za účelom preverenia skutkového stavu a skutočného dodania sporných služieb

doplniť dokazovanie dopytom aj zvyšných spoločností, ktorých sa mali týkať sporné služby, t. j. nad
rámec okruhu šiestich dopytovaných spoločností. V tomto smere podľa správneho súdu bolo potrebné
dopytovať konkrétne spoločnosti, ktorým mali byť sporné služby v príslušnom zdaňovacom období
poskytnuté.
III.

Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde
28. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP,
v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie
konanie.
29. Sťažovateľ vo vzťahu k nejednoznačnosti posúdenia skutkového stavu uviedol, že zo skutkového

stavu zisteného u odberateľov žalobcu bolo preukázané, že žalobca svoj zmluvný záväzok voči
odberateľom splnil a dohodnuté služby poskytol - t. j. služby materiálne existujú. Podľa sťažovateľa však
nebolo preukázané, že ide o služby, ktoré mali byť predmetom deklarovaných dodávok medzi žalobcoma jeho dodávateľom Megsys s.r.o., t. j. že žalobca poskytol služby odberateľom v subdodávke práve
prostredníctvom spoločnosti Megsys s.r.o.
30. Ďalej sťažovateľ rozporoval záver správneho súdu, podľa ktorého nebolo možné jednoznačne určiť,

ktoré pochybnosti a zistenia z daňovej kontroly boli pre správcu dane rozhodujúce, ku ktorým mala
obrana smerovať, preto nemohlo dôjsť k prenosu dôkazného bremena v zmysle § 46 ods. 5 Daňového
poriadku. Podľa sťažovateľa správca dane žalobcovi v priebehu daňovej kontroly zaslal Oznámenie
výsledkov daňovej kontroly č. 100733294/2021 z 3. mája 2021 a Oznámenie výsledkov daňovej kontroly
č. 101300031/2021 z 22. júla 2021, v ktorých popísal vykonané dokazovanie, skutkový stav aj so

stanoviskom, resp. vyhodnotením správcu dane a spochybnil, že sporné služby boli reálne dodané
deklarovaným dodávateľom, pričom žalobca na výzvu uvedenú v predmetných oznámeniach reagoval
a na podporu svojich tvrdení predkladal vyjadrenia a návrhy na doplnenie dokazovania. Preto nemožno
tvrdiť, že k prenosu dôkazného bremena nedošlo.
31. Rovnako sťažovateľ rozporoval stanovisko správneho súdu, že došlo zo strany správcu dane k
spochybneniuhodnovernostivýpovedísvedkovA.P.aL.F.výlučnenazákladedomnienok,žemenovaní

mohli mať k dispozícii zápisnicu o výsluchu svedka Mateja Vendrinského a že výpoveď p. P. mohla
byť dopredu dohodnutá a súdu nie sú zrejmé dôvody, pre ktoré vôbec nariadil doplnenie dokazovania
práve výsluchom týchto osôb. Sťažovateľ uviedol, že vypočutie svedka I.. L. F. nariadil z dôvodu, že
žalobca ho označil za osobu priamo vykonávajúcu sporné služby a o jeho vypočutie žiadal už vo
svojom vyjadrení k oznámeniu výsledkov daňovej kontroly č. 101300031/2021 z 22. júla 2021, pričom

žalobca vo vyjadrení č. 6/08630255/2021 navrhoval aj vypočutie svedka A. P., ktorý ako zamestnanec
žalobcu mal kontrolovať preberacie protokoly, predložené k sporným faktúram. Sťažovateľ z dôvodu, že
uvedené osoby (vzhľadom na ich postavenie vo veci dodania sporných služieb deklarované žalobcom)
môžu svojimi výpoveďami doplniť skutkový stav veci, nariadil ich vypočutie. Ďalej uviedol, že výpovede
svedkov vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti s ďalšími dôkazmi, pričom nie je pravdou, že

hodnovernosť týchto svedkov bola spochybnená výlučne na základe domnienok, ktoré uvádzal správny
súd.
32. Ďalej vo vzťahu k vykonaným svedeckým výpovediam sťažovateľ uviedol, že podľa prvej výpovede
Ing. Mateja Vendrinského (dňa 9. marca 2021) mala mať spoločnosť Megsys s.r.o. serverové kapacity
prenajaté formou SAAS, pričom I.. L. F. tvrdil, že spoločnosť mala vlastný server (v Trnave), ktorý

používali na vývoj softvéru a server žalobcu používali na výkon sporných služieb, z čoho vyplýva
rozpornosť ich výpovedí v súvislosti s technickým vybavením spoločnosti. V druhej výpovedi dňa 11.
augusta 2021 mal Ing. Matej Vendrinský uviesť, že spoločnosť BOLIX s.r.o. dodávala formou SAAS
spoločnosti Megsys s.r.o. softvér na urýchlenie spracovania incidentov. Vzhľadom na to, že softvér
mal urýchliť spracovanie incidentov, je podľa sťažovateľa potrebné túto skutočnosť vnímať vo vzťahu

k pochybnostiam správcu dane o nedostatočnej personálnej kapacite dodávateľa tak, že bez jeho
poskytnutia by bola nižšia produktivita práce pri odstraňovaní incidentov a bol by na odstránenie
incidentov potrebný dlhší čas a aj vyššia potreba použitia pracovnej sily. Naopak, pri využití takéhoto
softvéru by sa znížila potreba pracovných síl. I.. L. F. podľa sťažovateľa v súvislosti s otázkami správcu
dane uviedol, že odborné vedomosti v súvislosti so spornými službami mali okrem konateľa spoločnosti

Ing. Mateja Vendrinského a svedka ešte dvaja externí zamestnanci spoločnosti Megsys s.r.o., a to pán
W., meno druhého si nepamätal. Sťažovateľ zdôraznil, že hoci I.. L. F. a Ing. Matej Vendrinský zhodne
tvrdili počet osôb štyri, okrem „Vendrinských“ žiadne dve ďalšie osoby údajne vykonávajúce sporné
služby neboli identifikované a v hláseniach o vyúčtovaní dane a o úhrne príjmov zo závislej činnosti
podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších právnych podpisov podaných

deklarovaným dodávateľom bolo zistené, že priezvisko W. sa v nich nevyskytuje (ani ako zamestnanec
na trvalý pracovný pomer ani ako zamestnanec na dohodu mimo pracovného pomeru). Sťažovateľovi
preto nie je zrejmé, aký dopyt na zistenie konkrétnych zamestnancov deklarovaného dodávateľa podľa
názoru správneho súdu ešte mal správca dane vykonať. Tiež pokiaľ konateľ Ing. Matej Vendrinský a
žalobca tvrdia, že jeden technik mohol v priebehu 1 hodiny vykonať aj viac servisných zásahov (napr. aj

7), mal žalobca podľa sťažovateľa priamo poukázať na situáciu, kedy k tomu došlo, aby správca dane
mohol tieto skutočnosti verifikovať. Správny súd nabáda správcu dane zaujať stanovisko k vyjadreniu
žalobcu, že jedna osoba mohla za hodinu urobiť aj viac servisných zásahov, a tak ho, podľa názoru
sťažovateľa, nenáležite stavia do role znalca, ktorý má preukazovať alebo vyvracať tvrdenia žalobcu.
33. V súvislosti so závermi správneho súdu, že nebolo v moci žalobcu ovplyvniť vedenie účtovníctva

dodávateľa a nie je možné nepriznať právo na odpočet DPH len v dôsledku skutočností ležiacich mimo
sféru žalobcu, sťažovateľ poukázal na to, že účtovné a daňové doklady spoločnosti neboli dostupné
a taktiež konštatoval, že vzhľadom na zistenia nie je možné vylúčiť ani účelovosť predaja spoločnosti.Zároveň však uviedol, že z prvostupňového rozhodnutia nevyplýva, že by správca dane tieto skutočnosti
kládol na ťarchu žalobcovi.
34. K prevereniu všetkých odberateľov v konkrétnom zdaňovacom období sťažovateľ namietal, že

rozsah dôkaznej povinnosti, ktorý od daňových orgánov žiadal správny súd v súvislosti s preverovaním
daňovo rozhodných skutočností u odberateľov žalobcu, nezodpovedá princípu rozdelenia dôkazného
bremena medzi daňovým subjektom/žalobcom a správcom dane v súlade s § 24 ods. 1 Daňovým
poriadkom a uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 401/2009. Podľa sťažovateľa bol skutkový
stav zistený postačujúco na riadne posúdenie veci a správca dane nemal povinnosť preverovať všetkých

odberateľov žalobcu a ani nepochybil, keď na návrh žalobcu preveril len niektorých z nich. Dokazovanie
orientované na odberateľov žalobcu môže viesť aj k zisteniu, že žalobca svoj zmluvný záväzok splnil
a dohodnuté služby poskytol, t. j. služby materiálne existujú; to však bez ďalšieho nie je postačujúce
na prijatie záveru, že ide o služby, ktoré mali byť predmetom deklarovaných dodávok medzi ním a jeho
subdodávateľom Megsys s.r.o.
35. Podľa sťažovateľa bolo práve na žalobcovi, ktorý poskytoval zamestnancom dodávateľa Megsys

s.r.o. prístupové heslá na servery svojich odberateľov, aby vedel uviesť počet zamestnancov
dodávateľa a vedel tieto osoby identifikovať, prípadne poskytnúť napr. mailovú komunikáciu s nimi, že
disponoval údajmi o osobných zásahoch zamestnancov Megsys s.r.o. na mieste ich výkonu, aby vedel
konkretizovať,akébolispoločnosťouMegsyss.r.o.spracovanédokumentyprekonkrétneprojekty.Podľa
sťažovateľa však žalobca žiadne takéto dôkazy nepredložil, ani sa konkrétne a adresne k spracovaniu

dokumentácie nevyjadril.
36. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti argumentoval s poukazom na ustanovenia § 440 ods. 1
písm. g) a § 440 ods. 2 SSP, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vôbec neuviedol, aké právne posúdenie
veci správnym súdom považuje za nesprávne, pričom kasačná sťažnosť neobsahuje ani zmienku o tom,
v čom by mala spočívať nesprávnosť právneho posúdenia správnym súdom.

37. Podľa žalobcu sťažovateľ v časti III.1 kasačnej sťažnosti v podstate ani nespochybňuje napadnutý
rozsudok, ale snaží sa len vysvetliť a rozviesť niektoré svoje úvahy týkajúce sa skutkového stavu. Takáto
argumentácia podľa žalobcu nie je spôsobilá spochybniť závery správneho súdu uvedené v napadnutom
rozsudku.
38. K námietkam ohľadom rozloženia a prenosu dôkazného bremena v zmysle § 46 ods. 5 Daňového

poriadku na žalobcu z dôvodu, že žalobca mal vedieť, čo je účelom verifikácie obsahu spornej faktúry na
základe Oznámenia z výsledkov daňovej kontroly č. 100733294/2021 zo dňa 3. mája 2021 a Oznámenia
výsledkov daňovej kontroly č. 101300031/2021 zo dňa 22. júla 2021, žalobca uviedol, že výzvy pre
žalobcu boli všeobecné, generické, bez hlbšieho zamyslenia sa nad detailom prípadu, čím správca
dane nikdy nevyzval žalobcu na odstránenie pochybností, pretože sťažovateľ nikdy nešpecifikoval, aké

dôkazy by považoval za dostatočné na odstránenie pochybností, ktoré mal, pričom ho o to žalobca
opakovane počas kontroly žiadal. Žalobcovi nebolo jasné, čo od neho sťažovateľ žiada a z tohto
dôvodu predložil správcovi dane všetko, čo mal k dispozícii, vrátane mnohých návrhov na vykonanie
dokazovania. Neobstojí preto podľa žalobcu tvrdenie, že vzhľadom na to, že žalobca na výzvy správcu
dane reagoval, mal vedieť čo je účelom verifikácie obsahu spornej faktúry.

39. K sťažnostným bodom ohľadom výpovedí svedkov žalobca uviedol, že sťažovateľ sa snaží odstrániť
vytýkané nedostatky týkajúce sa zrozumiteľného vysporiadania sa so svedeckými výpoveďami svedkov
A. P. a L. F., avšak ide skôr o subjektívne názory sťažovateľa, ktoré nie sú navyše naviazané na právne
posúdenie veci. Žalobca argumentoval, že sťažovateľ potvrdzuje svoje nesprávne úvahy vo vzťahu k
skutkovému stavu, okrem iného z toho dôvodu, že rovnako ako v napadnutých rozhodnutiach správcu

dane poukazuje na subdodávateľské subjekty, ktoré nemali s prípadom žalobcu nič spoločné (HINEM
s.r.o., TS service s.r.o., MG. Prime business s.r.o.).
40. Žalobcovi nebolo zrejmé aký dopad má mať úvaha sťažovateľa smerom k spoločnosti BOLIX s.r.o.
na posúdenie poskytnutých služieb od dodávateľa Megsys s.r.o. pre žalobcu. Obdobne rozporoval
závery sťažovateľa s tým, že pokiaľ sťažovateľ neustále spochybňuje kapacity dodávateľa a predložené

vysvetlenie a dôkazy, je povinný v rámci prenosu dôkazného bremena uviesť (aspoň náznakom), aké
kapacity boli podľa neho potrebné na poskytnutie sporných služieb. Žalobca preto navrhol, aby kasačný
súd zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú.
41. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší
správny súd“) 10. januára 2024. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do ôsmeho senátu

Najvyššieho správneho súdu, ktorý koná v zložení JUDr. Anita Filová, Mgr. Kristína Babiaková a JUDr.
Rastislav Dlugoš, PhD. a v tomto senáte bola pridelená ako sudkyni spravodajkyni sudkyni JUDr. Anite
Filovej.
IV.Posúdenie kasačného súdu
42. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je

prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
43. Kasačný súd zistil, že takmer identické kasačné námietky vo veci totožného sťažovateľa (len
vo vzťahu k odlišným zdaňovacím obdobiam) boli už vyhodnocované Najvyšším správnym súdom v
rozhodnutiach pod sp. zn. 5Sfk/1/2024 z 19. decembra 2024, sp. zn. 1Sfk/88/2023 z 25. apríla 2025 a

sp. zn. 3Sfk/7/2024 z 19. júna 2025.
44. Kasačný súd tak v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia
Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Sfk/1/2024 z 19. decembra 2024 (zdaňovacie obdobie júl 2018), s
ktorým rozhodnutím sa konajúci senát v podstatnom rozsahu stotožňuje, na toto rozhodnutie poukazuje
a v príslušnom rozsahu ho uvádza (s prípadnými upresneniami v hranatých zátvorkách) :
„38. Kasačný súd na úvod právneho posúdenia konštatuje, že po preštudovaní obsahu

administratívneho spisu a napadnutého rozsudku správneho súdu určil ako kľúčovú právnu otázku
pre posúdenie predmetnej veci, či správca dane a sťažovateľ relevantne spochybnili splnenie
hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH zo strany žalobcu. V snahe zodpovedať primárne túto
otázku, zameral kasačný súd svoju pozornosť predovšetkým na časť argumentácie ktorá s touto otázkou
bezprostredne súvisela, pritom neopomenul ani výhrady správneho súdu k procesnému postupu

sťažovateľa a správcu dane, a preto skúmal aj správnosť týchto záverov.

39. Nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (osobe registrovanej pre daň z pridanej
hodnoty) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane
vyplývajúcich z čl. 168 a nasl. smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme

dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) a jej implementácie
v právnom poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že
poskytovateľom plnenia (dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby dodávateľa),
(2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia),
a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (žalobcom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie

uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na
osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (žalobcovi), nevzniklo právo na odpočítanie dane.

40. Vyššie uvedené podmienky upravené v Smernici 2006/112/ES sú prevzaté do zákona o DPH. Platiteľ
dane (sťažovateľ) si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň:

· dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH),
· daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby (§ 19 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH),
· daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje, musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z
tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH),
· zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), čo je však

formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.
[...]

42. Sťažovateľ v bode III.1 kasačnej sťažnosti [v predmetnej veci bod III.4 - pozn. kasačného súdu]
namietal stanovisko správneho súdu v bode 64 napadnutého rozsudku [v predmetnej veci bod 88 - pozn.

kasačného súdu], podľa ktorého správcovi dane nič nebránilo doplniť dokazovanie dopytom zvyšných
siedmich spoločností za účelom riadneho preverenia skutkového stavu a dodania sporných služieb za
zdaňovacieobdobiejúl2018.Kasačnýsúdvdanejvecikonštatuje,žeimplicitnejemožnézpredmetného
stanoviska vyvodiť povinnosť správcu dane v ďalšom konaní dopytovať zvyšné odberateľské spoločnosti
za účelom preverenia riadneho zistenia skutkového stavu.

43. Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že hmotnoprávne podmienky priznania práva na
odpočítanie DPH sa v zásade týkajú len individuálneho obchodného vzťahu medzi dodávateľom
a daňovým subjektom. Z tohto dôvodu prípadné pochybnosti týkajúce sa subdodávateľskej časti
obchodného reťazca alebo časti odberateľov daňového subjektu nepredstavujú (bez ďalšieho) dôvodné

pochybnosti o spochybnení hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie DPH.

44. V danom prípade nie je možné zistenia na strane odberateľov identifikovať ako relevantné
pochybnosti. V prípade obchodných vzťahov je prirodzeným prvkom, že obchodné subjekty nevediakonkretizovať svojich subdodávateľov. Uvedená situácia nastala aj v predmetnom prípade. Tieto zistenia
však nemajú zásadnú relevanciu pre záver, či deklarovaný dodávateľ žalobcovi poskytol fakturované
služby.

45. Kasačný súd zároveň zistil, že žalobca sám neinicioval doplniť dokazovanie dopytom na ďalších
vymenovaných odberateľov žalobcu. V zmysle predchádzajúcej rozhodovacej praxe kasačného súdu
však nemožno nevykonanie dôkazov, ktoré mali svedčiť v prospech daňového subjektu, bez návrhu
z jeho strany, vyhodnotiť ako vadu konania. „Vo vzťahu k zásade voľného hodnotenia dôkazov

a nutnosti vykonania výsluchu tretích osôb bez návrhu (ako to namietal sťažovateľ) kasačný súd
uvádza, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý nemusí vykonať ďalšie dôkazy (nenavrhnuté
daňovým subjektom), pokiaľ ich nepovažuje za relevantné. Uvedenom smere správca dane ani žalovaný
nepochybil ...“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Sfk/36/2021 zo dňa 30. júna 2022).

46. Ak teda správny súd uložil povinnosť vykonať ďalšie zisťovanie skutkového stavu, a to bez

akéhokoľvek návrhu, resp. podnetu žalobcu a zároveň správny súd takýto pokyn neodôvodnil inými
výnimočnými okolnosťami, podľa kasačného súdu je takýto pokyn neúčelný a nezodpovedá princípom
dokazovania v daňovom konaní. Naviac, z formálneho hľadiska nemá ani oporu v námietkach žalobcu
v správnej žalobe.

47. Kasačný súd sa ďalej zameral na právne posúdenie otázky, či v rámci daňového konania boli
dostatočne jasne odkomunikované pochybnosti správcu dane v zmysle ustanovenia § 46 ods. 5
Daňového poriadku. Z obsahu administratívneho spisu správcu dane je zrejmé, že správca dane
adresoval žalobcovi výzvu č. 100733294/2021 zo dňa 3. mája 2021, označenú ako „Oznámenie
výsledkov daňovej kontroly“. V závere tejto písomnosti správca dane odkazuje na ust. § 45 ods. 1 písm.

f/ Daňového poriadku. Podľa kasačného súdu je však nevyhnutné vyhodnocovať uvedenú písomnosť
materiálne podľa obsahu. Z jej obsahu je zrejmé, že správca dane žalobcu žiada o vyjadrenie k
zisteniam do 8 dní od doručenia tohto oznámenia a zároveň táto písomnosť poukazuje na str. 11 aj na
parafrázované znenie ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku: „Ak však správca dane... spochybní
vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených kontrolovaným daňovým subjektom... je

opäť na len na platiteľovi, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho
pôvodných dôkazov správcom dane“.

48. Z obsahu uvedenej výzvy sú pritom zrejmé pochybnosti správcu dane, že deklarovaný dodávateľ
nevedel dodať vykonané služby, resp. že služby neboli žalobcovi skutočne dodané (napr. poukázal

na nejasnosti ohľadom toho, aké počítače boli na vykonanie služby použité, neidentifikovanie
zamestnancov, ktorí mali službu vykonávať). Rovnako po doplnenom dokazovaní na návrh žalobcu
zaslal správca dane žalobcovi oznámenie výsledkov daňovej kontroly č. 101300031/2021 zo dňa 22. júla
2021, ktoré obdobne ako prvé uvedené oboznámenie uvádza pochybnosti správcu dane k predloženým
dokladom.

49. Keďže správca dane žalobcovi oznámil pochybnosti o predložených dokladoch a vyzval žalobcu na
vyjadrenie, vysvetlenie nejasností a preukázanie, že mu deklarovaný dodávateľ dodal služby na spornej
faktúre, nemožno konštatovať, že by správca dane de facto konal v rozpore s § 46 ods.5 Daňového
poriadku. Kasačný súd zároveň konštatuje, že jeho závery vo vzťahu k danej kasačnej námietke

nepotvrdzujú samé o sebe správnosť skutkových zistení a následného právneho vyhodnotenia, ale
potvrdzujú dodržanie procesného postupu v zmysle § 46 ods.5 Daňového poriadku.

50. Takto prijatý záver kasačného súdu nie je zároveň ani v rozpore so žalobcom uvedenou judikatúrou,
keďže v prípade rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/10/2020 o dňa 24. februára

2022 - „Oboznámenie sa s priebežnými výsledkami daňovej kontroly“ neobsahovalo žiadne výsledky
daňovejkontroly,tedaišlooskutkovoodlišnúvec.Kasačnýsúdzároveňvdanejvecipostupovalvsúlade
rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/2/2024 zo dňa 25. septembra 2024, bod 53
a nasl., v ktorom kasačný súd riešil rovnakú právnu otázku totožných účastníkov konania v obdobnej
veci, a preto v príslušnom rozsahu aj naň odkazuje.

51. Vo vzťahu k bodu III.3 kasačnej sťažnosti [v predmetnej veci bod III.2 - pozn. kasačného súdu],
kasačný súd konštatuje, že ani po dôkladnom oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku
správneho súdu, nezistil, že by správny súd namietal, že mu nie sú zrejmé dôvody, pre ktorésťažovateľ nariadil doplnenie dokazovania výsluchom A. P. a I.. L. F.. Vzhľadom k tomu, že takéto
stanovisko správny súd neprijal a ani nejde o kvalifikovanú sťažnostnú námietku, ktorá by mohla potvrdiť
sťažovateľovu argumentáciu, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia

veci v zmysle § 440 ods.1 písm. g/ SSP, kasačný súd nevenoval tejto časti sťažnostného bodu bližšiu
pozornosť.

52. Sťažovateľ ďalej rozporoval konštatovanie správneho súdu, že finančné orgány hodnovernosť
uvedených svedeckých výpovedí spochybnili výlučne na základe domnienok, že A. P. a I.. L. F.

mohli mať k dispozícii zápisnicu o výsluchu Ing. Mateja Vendrinského a že výpoveď A. P. mohla byť
dopredu dohodnutá. Kasačný súd po preskúmaní rozhodnutia sťažovateľa a rozhodnutia správcu dane
konštatuje,žeuvedenýzáversprávnehosúdujenepodložený.Sťažovateľsícevrámcikonštatačnejčasti
svojho rozhodnutia uviedol na str. 28: „Správca dane poukázal na skutočnosť, že A. P. je stále externým
dodávateľom daňového subjektu, v dôsledku čoho nie je možné vylúčiť účelovosť jeho výpovede.“
Obdobné stanovisko prezentoval aj k výpovedi I.. L. F. na str. 27. rozhodnutia sťažovateľa - „Svedok

mohol mať k dispozícii zápisnicu o výsluchu svedka, svojho syna Ing. Mateja Vendrinského, v dôsledku
čoho mohla byť jeho výpoveď ovplyvnená.“, a rovnako naznačoval, že svedok bol dopredu poučený o
poskytnutí výpovede za účelom potvrdenia dodaných služieb.

53. Vzhľadom na celkový kontext a obsah rozhodnutí finančných orgánov však nie je možné dospieť k

záveru, že by došlo k spochybneniu svedeckých výpovedí výlučne na základe uvedených domnienok.
Sťažovateľ vo vlastnom právnom posúdení s uvedenými stanoviskami správcu dane ani ďalej nepracuje,
ale uvádza iné okolnosti, ktoré mali spochybniť výpoveď I.. L. F. (str. 43 rozhodnutia sťažovateľa), či
pochybnosti ktoré vzišli z výpovede A. P. (str. 42 rozhodnutia sťažovateľa).

54. Kasačný súd rozumie, že uvedená výhrada reagovala na žalobné námietky uvedené v správnej
žalobe, avšak úlohou správneho súdu bolo komplexne posúdiť udržateľnosť záverov sťažovateľa vo
vzťahu k zistenému skutkovému stavu, ktorý nepochybne vychádzal aj z hodnotenia svedeckých
výpovedí. Z rozhodnutia sťažovateľa vyplýva, že správca dane sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal
aj samotným obsahom výpovede, ktorý sťažovateľ rozoberá na strane 26, 27 a 28 svojho rozhodnutia,

pričomvyhodnoteniezistenýchskutočnostíuzatvárasozáverom,podľaktorého:„Správcadanevýpoveď
A.P.vyhodnotiltak,žesvedoksíceslovnepotvrdilmožnéuskutočnenieobchodnýchvzťahov,všeobecne
opísal služby uvedené na preberacích protokoloch, ale okrem verbálneho potvrdenia obchodných
vzťahov, svedok neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by potvrdzovali dodanie služieb spoločnosťou
Megsys s.r.o.“. V zásade rovnaké stanovisko prijal aj k výpovedi I.. L. F. (str. 27 rozhodnutia sťažovateľa).

Nemožno preto vykladať následné úvahy o možnej účelovosti výpovede svedkov, ako jediný dôvod,
prečo týmto výpovediam nepriznal primeranú relevanciu.

55. Pokiaľ chcel správny súd udržať uvedené výhrady bolo jeho úlohou v konkrétnej podobe spochybniť
vyhodnotenie svedeckých výpovedí správcom dane a sťažovateľom a uviesť prečo mali tieto orgány

rešpektujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov priznať relevanciu týmto svedeckým výpovediam. V
danej veci je predovšetkým potrebné priznať relevanciu skutočnostiam, ktoré sú objektívne schopné
zodpovedať otázku, či zo strany žalobcu došlo k splneniu hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH.

56. Kasačný súd však opätovne konštatuje, že v tejto časti kasačnej sťažnosti nezaujíma stanovisko k

relevantnostisprávcomdaneasťažovateľomzistenýmpochybnostiam,ktorévzišlizobsahusvedeckých
výpovedí, ale dôvodí, že je nesprávny záver správneho súdu, že finančné orgány hodnovernosť
uvedených svedeckých výpovedí spochybnili výlučne na základe domnienok vyššie uvedených.

57. Vo vzťahu k rozporu vo výpovediach I.. L. F., ktorý mal uviesť iné skutočnosti ohľadne servera,

ako uviedol bývalý konateľ spoločnosti Megsys s. r. o. Ing. Matej Vendrinský, kasačný súd uvádza, že
hmotnoprávne podmienky priznania práva na odpočítanie dane sa zásadne týkajú len individuálneho
obchodného vzťahu medzi dodávateľom a daňovým subjektom (žalobcom). Z tohto dôvodu prípadné
pochybnosti týkajúce sa subdodávateľskej časti obchodného reťazca alebo časti nasledujúcej po
daňovom subjekte nepredstavujú (bez ďalšieho) dôvodné pochybnosti o spochybnení hmotnoprávnych

podmienok práva na odpočítanie dane. Preto pochybnosti týkajúce sa výlučne subdodávateľského
článku reťazca nemôžu preniesť dôkazné bremeno pri preukázaní hmotnoprávnych podmienok práva
na odpočítanie dane opätovne na daňový subjekt.58. Vyhodnotenie rozporu vo svedeckých výpovediach vo vzťahu k tejto otázke kasačný súd vzhľadom
na vyššie uvedené nepovažuje za kľúčové, keďže od vyhodnotenia skutočností, či deklarovaný
dodávateľ mal vlastný server, prípadne, či spoločnosť Bolix s.r.o. poskytla deklarovanému dodávateľovi

softvér na urýchlenie spracovania incidentov nie je priamo závislé pre vyhodnotenie otázky, či sporné
služby boli žalobcovi poskytnuté deklarovaným dodávateľom.

59. Kasačný súd zároveň rozumie argumentácii sťažovateľa, že predmetný softvér mal urýchliť
spracovanie incidentov, čo môže mať priamy súvis s otázkou vyhodnotenia personálnej kapacity

deklarovaného dodávateľa. Predmetom kasačnej sťažnosti boli aj námietky ohľadom tejto otázky.

60. Správny súd sa argumentácii ohľadom nedostatočných personálnych kapacít deklarovaného
dodávateľa venoval v bodoch 74 až 76 napadnutého rozsudku [v predmetnej veci body 82 až 84 -
pozn. kasačného súdu] a je pravdou, že vytkol správcovi dane neuvedenie bližších úvah, z ktorých by
bolo zrejmé, na základe akých podkladov dospel k záveru o nemožnosti dodať uvedené služby týmito

zamestnancami, hoci mal k dispozícii preberací protokol s uvedeným počtom človekohodín, pričom z
výpovedí Ing. Mateja Vendrinského bolo zrejmé, že jeden technik mohol v priebehu 1 hodiny vykonať
aj 7 servisných zásahov.

61. Správny súd podľa kasačného súdu v tomto smere zaujal správny záver, keď uviedol: „V obchodnej

praxi je bežné a zodpovedajúce aj právnej úprave Obchodného zákonníka, že jeden podnikateľský
subjekt si objedná služby od iného podnikateľského subjektu bez toho, aby vedel či musel vedieť, ktoré
konkrétne fyzické osoby plnenie v mene dodávateľa vykonajú. Podstatnou skutočnosťou je, že tieto
služby boli dodané.“. Nebolo však potrebné, aby správca dane vykonal dopyt na zistenie konkrétnych
zamestnancov spoločnosti Megsys s.r.o. a v príslušnom období dopĺňal dokazovanie v tomto smere,

keďže spochybnenie personálnych kapacít dodávateľa (bez ďalšieho) nepostačuje pre prijatie záveru
o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH za podmienky, že nedošlo k spochybneniu,
že služby boli reálne uskutočnené.

62. Uvedený právny názor je pritom plne v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho

správneho súdu SR, ktorá vychádza z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ, ktorý ustálil, že
okolnosťou spôsobilou vyvolať dôvodné pochybnosti správcu dane o preukázaní splnenia materiálnych
podmienok, ktoré by mohli viesť k následnému odmietnutiu práva na odpočet dane z pridanej hodnoty,
nie je nedostatok potrebných materiálnych a ľudských zdrojov pre vyrobenie alebo dodanie tovaru
na strane dodávateľa či subdodávateľov (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo

Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 47, vo veci Maks Pen EOOD, C-18/13 zo
dňa 13. februára 2014, body 31, 32; vo veci Gábor Tóth, C-324/11 zo dňa 6. septembra 2012, bod 49).

63. Z vyššie citovaného uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo a jemu predchádzajúcej
judikatúry možno pre prejednávaný prípad konštatovať, že spochybnenie spôsobilosti dodávateľa

poskytnúť žalobcovi služby uvedené vo faktúre a ostatných dokladoch iba poukazovaním na
nedostatočne preukázané priestorové, personálne či materiálne kapacity dodávateľa, bez jasnej
špecifikácie ktorej časti alebo akého rozsahu zdaniteľných plnení sa tieto pochybnosti týkajú, nie je
dostatočným dôvodom pre prenesenie dôkazného bremena na žalobcu a pre odopretie práva na
odpočítanie dane. Takéto nezrovnalosti je možné zohľadniť v prípade, ak by bola preukázaná účasť

alebo aspoň vedomosť daňového subjektu (žalobcu) o podvodnom konaní niektorého zo subjektov
zapojenýchdoobchodnéhoreťazca.Tutrebaznovupripomenúť,žesprávcadaneaanisťažovateľtýmto
smerom neviedli svoje úvahy pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane žalobcovi.

64. Keďže nedostatok personálnych kapacít na základe vyššie uvedených skutočností nie je sám o sebe

dostatočným dôvodom pre prenesenie dôkazného bremena na žalobcu, ďalšie dokazovanie smerom k
zisteniu konkrétnych zamestnancov deklarovaného dodávateľa nepovažuje kasačný súd za účelné. V
zmysle vyššie uvedeného kasačný súd hodnotí ako nadbytočné aj dokazovanie správcu dane smerom
k dodávateľom deklarovaného dodávateľa, ktorých sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uvádzal, a to aj nad
rámec relevantných subdodávateľov, ktorí v predmetnom zdaňovacom období vystupovali.

65. V závere kasačnej sťažnosti v časti III.4 [v predmetnej veci bod III.3 - pozn. kasačného súdu]
sťažovateľ rozporoval právne závery správneho súdu v bodoch 77 až 79 napadnutého rozsudku [v
predmetnej veci body 85 až 87 - pozn. kasačného súdu]. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje, že účtovné adaňové doklady spoločnosti Megsys s.r.o. neboli dostupné a rovnako nie je možné ani vylúčiť účelovosť
predaja spoločnosti, pričom z prvostupňového rozhodnutia správcu dane podľa sťažovateľa nevyplýva,
že by išlo o skutočnosti, ktoré kládol žalobcovi na ťarchu, kasačný súd dôvodí, že zo strany správcu dane

išlo o skutočnosti, ktoré priamo nesúviseli s činnosťou deklarovaného dodávateľa v zdaňovacom období
júl 2018 [marec 2019] a neboli v čase realizácie zdaniteľných obchodov zo strany žalobcu predvídateľné.
Argumentácia správneho súdu je preto v tomto bode správna, pričom nemožno dospieť k záveru, že
by ju sťažovateľ relevantne (rešpektujúc ust. § 440 ods.2 SSP) v kasačnej sťažnosti rozporoval, pokiaľ
uvádzal skutočnosti, ktoré podľa sťažovateľa mal žalobca preukázať, aby potvrdil vierohodnosť ním

predložených dokladov. Kasačný súd preto nepovažovať za účelné venovať bližšiu pozornosť uvedenej
kasačnej námietke.

66. Kasačný súd na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že správny súd pochybil,
pokiaľ uložil správcovi dane povinnosť v ďalšom konaní dopytovať zvyšné odberateľské spoločnosti.
Ďalej dospel k nesprávnemu záveru, keď vyhovel námietke žalobcu, že správca dane neoznámil

pochybnosti vo vzťahu k zisteným skutočnostiam žalobcovi tak, ako to ukladá § 46 ods. 5 Daňového
poriadku, rovnako bolo nesprávnym záverom správneho súdu, keď uviedol, že hodnovernosť výpovedí
svedkov I.. L. F. a A. P. bola spochybnená výlučne na základe domnienok, že mohli mať k dispozícii
zápisnicu o výsluchu Ing. Mateja Vendrinského a že výpoveď A. P. mohla byť dopredu dohodnutá,
a taktiež pochybil, pokiaľ nariadil ďalšie dokazovanie smerom k zisteniu konkrétnych zamestnancov

deklarovaného dodávateľa.

67. Najvyšší správny súd na základe zvoleného postupu preto považoval kasačnú sťažnosť za
dôvodnú a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Kasačný súd však zároveň
konštatuje, že jeho závery automaticky neznamenajú, že právne závery sťažovateľa v otázke nesplnenia

hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH zo strany žalobcu sú správne a žalobcovi v konečnom
dôsledku nemá byť právo na odpočet DPH priznané. Je však úlohou správneho súdu, aby po zohľadnení
vyššie uvedených záverov kasačného súdu vec opätovne prejednal a vyhodnotil, či sťažovateľ riadne
spochybnil splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH zo strany žalobcu.“

45. Navyše k uvedenému kasačný súd dodáva, že sťažovateľ v úvode kasačnej sťažnosti argumentoval,
že na základe zisteného skutkového stavu doplneného dokazovaním u odberateľov žalobcu bolo
preukázané, že žalobca svoj zmluvný záväzok voči odberateľom splnil a dohodnuté služby poskytol,
teda služby materiálne existovali. Nebolo však podľa sťažovateľa preukázané, že ide o služby, ktoré
boli predmetom dodávok medzi žalobcom a deklarovaným dodávateľom Megsys s.r.o. K tejto námietke

kasačný súd poukazuje na body 39 až 42 rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Sfk/16/2024
z 19. decembra 2024 (zdaňovacie obdobie január 2019), s ktorým sa kasačný súd v plnom rozsahu
stotožňuje, a preto ich zacituje v plnom znení:
„39. Kasačný súd po preskúmaní právneho posúdenia v časti uvedeného sťažnostného bodu, teda
bodov 64 až 66 [v predmetnej veci body 69 až 72 - pozn. kasačného súdu] napadnutého rozsudku

konštatuje, že správny súd riadne neodôvodnil, na základe čoho dospel k záveru, že nebolo možné
ustáliť, či nárok na odpočet DPH bol odmietnutý z dôvodu, že sporné služby neboli žalobcovi dodané
vôbec,alebododanieslužiebnebolorealizovanéspoločnosťouMegsyss.r.o.vpostavenídeklarovaného
dodávateľa. Argumentácia správneho súdu apelovala na potrebu jasného pomenovania pochybností,
ktoré vznáša správca dane, a to aj s ohľadom na rozsah dôkazného bremena. Pre udržateľnosť takto

prijatých záverov však musí správny súd prijať jasné argumenty s odkazom na obsah administratívneho
spisu.

40. Keďže správny súd bližšie neodôvodnil rozpornosť uvedených záverov, kasačný súd preskúmal
obsah správnej žaloby a zameral sa na žalobcovu argumentáciu, s ktorou sa správny súd stotožnil.

Pokiaľ žalobca namietal čiastkové závery správcu dane, že nebolo preukázané, že fakturované služby
boli žalobcovi skutočne dodané, kasačný súd uvádza, že nie je možné tieto závery prezentovať
izolovane. Kasačný súd preto uvádza citáciu rozporovaného čiastkového záveru správcu dane,
podľa ktorého: „Na základe vyššie uvedených skutočností nebolo preukázané, že služby fakturované
dodávateľskými faktúrami, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť Megsys s.r.o., boli

daňovému subjektu X-NET spol. s.r.o. v zdaňovacích obdobiach december 2017- december 2019
skutočne dodané.“ Z uvedeného záveru je zrejmé, že spochybnenie skutočného dodania fakturovaných
služieb je potrebné vnímať v spojitosti so skutočnosťou, že služby boli fakturované spoločnosťou Megsyss.r.o., ako deklarovaným dodávateľom. Teda fakticky tento záver znie na spochybnenie skutočného
dodania služieb deklarovaným dodávateľom.

41.Ďalejvzávereprvostupňovéhorozhodnutiasprávcadaneprezentujejednoznačnéstanovisko(str.32
rozhodnutia správcu dane), podľa ktorého: „... zdaniteľné plnenie uvedené na predloženej preverovanej
faktúre, nebolo uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry,
ako aj preukazovanie zaplatenia tejto sumy, nepreukazujú právo na odpočítanie DPH z prijatej
faktúry“. Rovnako nasledujúca argumentácia uvedená na str. 33 rozhodnutia správcu dane je v zásade

totožná so záverom, ktorý uvádza sťažovateľ na str. 46 svojho rozhodnutia nasledovne: „... daňový
subjekt hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi nepreukázal, že dodanie sporných služieb bolo
realizované tak, ako deklaruje sporná faktúra, vystavená spoločnosťou Megsys s.r.o., preto správca
dane postupoval v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1
písm. a/ zákona o DPH, keď daňovému subjektu právo na odpočítanie DPH nepriznal.“

42. Keďže sťažovateľ odkazuje na spornú faktúru vystavenú spoločnosťou Megsys s.r.o. ako
deklarovaným dodávateľom, ktorá znie na deklarovaného dodávateľa, je zrejmé, že týmto spôsobom
správca dane a sťažovateľ stanovili pochybnosť, že služby dodal deklarovaný dodávateľ - Megsys s.r.o.
Na základe uvedeného nevnímal kasačný súd závery správneho súdu ohľadom neustálenosti dôvodov
pre zamietnutie nároku na odpočet DPH ako dôvodné.“

46. Len pre úplnosť sa kasačnému súdu záverom žiada uviesť, že je mu známe, že predmetom konania
pred kasačným súdom už boli skutkovo aj právne obdobné veci identických účastníkov konania, pri
ktorých boli tiež rozhodnutia správcu dane a žalovaného založené na obdobnom skutkovom a právnom
posúdení a vychádzali zo záverov tej istej daňovej kontroly, i keď vo vzťahu k odlišnému zdaňovaciemu

obdobiu, pričom v týchto veciach Najvyšší správny súd podanú kasačnú sťažnosť zamietol (napr. veci
sp. zn. 5Sfk/13/2024, sp. zn. 1Sfk/1/2024, sp. zn. 8Sfk/13/2024). V týchto prípadoch rozdiel spočíval
v právnom posúdení zo strany správneho súdu a následne aj - s ohľadom na preskúmavaný prípad -
odlišných kasačných sťažnostiach. Preto aj právne posúdenie zo strany Najvyššieho správneho súdu
bolo odlišné v porovnaní s tu preskúmavanou vecou.

V.
Záver
47. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť
sťažovateľa je dôvodná a napadnuté rozhodnutie správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Kasačný súd preto postupom podľa § 462 ods. 1

SSP napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
48. V ďalšom konaní bude Správny súd v Bratislave postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd
v odôvodnení tohto rozsudku. Vyjadreným právnym názorom kasačného súdu je pritom správny súd
viazaný (§ 469 SSP).
49. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v ďalšom konaní správny súd (§ 467 ods.

3 SSP).
50. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.